„Mnoho bied má spravodlivý, lež zo všetkých ho vytrhuje Hospodin.“ (Ž 34:20)

Je ľahké byť šťastný, keď sa všetko darí, keď je obloha modrá a slnko svieti. Keď však spadneš na  dno, keď ťa zasiahne nepriazeň osudu a ty sa stále raduješ, to je niečo úplne iné.

V Knihe Skutkov apoštolov čítame o tom, ako Pavol a Sílas kázali evanjelium vo Filipách. Úrady ich dali zatknúť, zbili ich a uvrhli do väzenia. Napriek tomu sa o polnoci, s nohami a zápästiami v putách modlili a spievali Bohu chvály.

Potom sa dostávame k tomuto zaujímavému detailu: „… a väzni ich počúvali.“  (Sk 16:25). V pôvodnom jazyku táto fráza znamená „počúvať s potešením“.

Už si niekedy cestoval autom, keď si v rádiu počul svoju obľúbenú pieseň? Zvýšil si hlasitosť. Počúval si s potešením.

Neviem, či títo ostatní väzni niekedy predtým počuli niekoho spievať piesne chvály Bohu. A neviem, či Pavol a Sílas pridali nejakú dvojhlasnú harmóniu. Viem len, že to bola nezvyčajná súhra okolností.

Zrazu múrmi väzenia otriaslo mohutné zemetrasenie, ktoré dalo väzňom príležitosť na útek – ak chceli. Rímsky žalárnik, ktorý vedel, že za stratu väzňov hrozí trest smrti, vytiahol meč a chystal sa zabiť.

Ale Pavol zvolal: „Neubližuj si! Veď sme všetci tu!“ (verš 28)

Tento ostrieľaný Riman padol pred Pavlom a Sílasom na kolená a spýtal sa: „Páni, čo mám činiť, aby som bol spasený?“ (verš 30)

Namiesto sťažoností vzdali Pavol a Sílas Bohu chválu. Namiesto nárekov sa klaňali. A keď vzdávali Bohu chválu, oslovilo to aj ostatných ľudí.

Niekedy Boh dopustí ťažkosti v našom živote, aby mohol byť oslávený. Keď trpíme, môžeme Ho oslavovať napriek okolnostiam.