Niekoľko dní po vstupe sovietskych vojsk v auguste 1968 sa rozhodla odísť z Československa. Podporila ju matka, ktorá nástojila, aby emigrovala spolu so sestrou. Obe sestry, Viera Nováková Noy a Marta Nováková Gavorová, sa uchytili v Spojených štátoch. Stali sa známymi odborníčkami vo svojich profesiách: Viera ako fyzioterapeutka a Marta ako biochemička.  

Žili bohatým spoločenským životom a v emigrácii sa mohli opierať o obrovskú súdržnosť židovskej komunity a komunity emigrantov. Aj vďaka nim získala Viera Nováková prácu v rehabilitačnom inštitúte s vynikajúcou povesťou, ktorý navštevovali politici i smotánka z Hollywoodu. A čiastočne to bolo aj vďaka tomu, že prišla z Piešťan, kúpeľov známych aj medzi lekármi v USA.

Juraj Braun sa narodil 1. mája 1952 v Bratislave do židovskej rodiny. Matka bola počas vojny internovaná v koncentračnom tábore. Otec pochádzal z Bratislavy z ortodoxnej židovskej rodiny a počas vojny sa ukrýval v Maďarsku a na Slovensku.

Majetky Braunovej rodiny boli počas vojny arizované, ale po vojne dostali časť naspäť. Po nástupe socializmu boli majetky manželov znovu znárodnené a počas Akcie Z boli vysťahovaní na vidiek.

Po návrate do Bratislavy mali rodičia problémy so zamestnaním pre ich kapitalistický pôvod. Juraj bol terčom antisemitských prejavov zo strany rovesníkov. V roku 1968 bol účastný na tábore židovskej mládeže v Dubrovníku, neskôr bol zato vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou. V roku 1980 emigroval do USA. Tam pokračuje v kariére lekára doteraz. V roku 1991 sa oženil s dcérou preživších šoa z Československa.

Predstavitelia vládnej koalície bez ostychu „valcujú“, čo uznajú za vhodné.

S Alexandrou Kusou a Branislavom Panisom sa Sandra Polovková zhovárala o tom, prečo je pre demokraciu dôležité obraňovať verejné inštitúcie?

Témou diskusie nie je iba osobná skúsenosť hostí z nedôstojného a neodborného odvolania z pozícií riaditeľov, ale aj dôvody prečo byť motivovanými občanmi a zaujímať sa o fungovanie, prácu, výsledky erbových kultúrnych inštitúcií.

Je to záznam verejnej diskusie, ktorá sa odohrala 4. decembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Vznik diskusie a záznamu podporil z verejných zdrojovov Fond na podporu umenia.

Ján Roda sa narodil 14. decembra 1952 v Žiline do židovskej rodiny. Narodil sa síce až po vojne, ale zdieľal traumy obdobia druhej svetovej vojny cez svoju rodinu – jeho otec prežil zrejme len preto, lebo bol lekár a na tých sa deportácie v roku 1942 nevzťahovali.

Roda hovorí aj o nezhodách so svojim otcom, komunistom, ktorý vstúpil po vojne do KSČ z presvedčenia, ale nevystúpil len vďaka jej mafiánskej štruktúre. V roku 1982 emigroval Ján Roda do USA.

Ľubica Droppová sa narodila v Bratislave. Svoje detstvo a mladosť prežila v Banskej Bystrici. Jej otec bol významný bankár, ktorý sa zúčastnil SNP a veľmi významne pomohol slovenskému majetku, zajatý a väznený v Mauthausene. V rokoch 1953 - 1956 bol väznený aj komunistickým režimom. Matku dohnal komunistický režim k samovražde.

Lýdia Ferová sa narodila židovským rodičom v predvečer druhej svetovej vojny. Strasti holokaustu sa rodine bohužiaľ nevyhli. Otecka odviezli prvým transportom do Auschwitzu, kde ešte v tom istom roku zomrel. O pár mesiacov neskôr musela odísť mamička so štvorročnou Lýdiou do pracovného tábora v Novákoch.

Po roku sa podarilo zveriť malú Lýdiu do starostlivosti strýka, ktorý mal štatút „vyvoleného“ – vďaka svojej profesii bol dôležitým pre Slovenský štát a mohol zostať na slobode, hoci bol aj Žid. Lýdia sa tak dočkala konca vojny v relatívnom bezpečí, zatiaľ čo jej mamička putovala aj so svojimi rodičmi do Auschwitzu – rodičia tu zahynuli, ona prežila a vrátila sa domov za svojou dcérou. Roky odlúčenia ale narušili puto medzi matkou a Lýdiou a viedli k odcudzeniu, ktoré sa im už nikdy nepodarilo úplne prekonať.

Predstavitelia koalície neváhajú opakovane klamať.

Prečo potrebujeme slobodné médiá? Prečo sa ich snažia diktátori ovládnuť alebo zničiť? Ako môžu médiá pomáhať v zachovaní demokracie, podpore kritického myslenia, overovania faktov?

Sledujte alebo počúvajte v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! s hosťom, šéfredaktorom Denníka N, Matúšom Kostolným.

Je to záznam verejnej diskusie z 8. novembra v Tichu a spol., v Bratislave.

Pavel Záleský patril v komunistickom Československu k malej skupine ľudí, ktorá našla odvahu vzdorovať totalitnému režimu. K disentu ho v osemdesiatych rokoch priviedla kresťanská viera. Zaujímala ho duchovná literatúra, ktorú ale obmedzovala normalizačná cenzúra. Cirkvi totiž nesmeli skoro nič vydávať. Záleský takúto literatúru samizdatovo rozmnožoval a riskantne distribuoval, čím riskoval možno už nie svoj život, ale nevyhol sa krutým perzekúciám. Dňa 17 novembra 2024 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa.

Marta Neužilová prežila detstvo v Bohušoviciach nad Ohří, v obci, ktorá je spätá s tragickými osudmi (nielen) českých Židov. Práve tu vystupovali v rokoch 1941-1943 deportovaní Židia z vlakov a pod dozorom žandárov sa vydávali pešo na cestu do neďalekého geta v Terezíne. Táto okolnosť dramaticky zasiahla do života Marty i celej jej rodiny.

Ladislav Szalay sa narodil v Trnave. V roku 1944 po potlačení SNP zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou. Po škole pracoval na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Neskôr kvôli výsledkom svojej vedeckej práce musel zo SAV odísť. Ladislav pracoval aj v časopise Roháč do roku 1973. Odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, a tak mu zať Biľaka znemožnil návrat. Jeho ďalšou prácou bola podradná práca v učtárni redakcie Pravda. V roku 1989 založil Slovenský denník, z ktorého sa stal tlačový orgán KDH, ale bol pre stranu príliš veľký liberál. Jeho príbeh vám premiérovo vyrozpráva Nina Pompošová.