Príbehy 20. storočia

Pavel Záleský patril v komunistickom Československu k malej skupine ľudí, ktorá našla odvahu vzdorovať totalitnému režimu. K disentu ho v osemdesiatych rokoch priviedla kresťanská viera. Zaujímala ho duchovná literatúra, ktorú ale obmedzovala normalizačná cenzúra. Cirkvi totiž nesmeli skoro nič vydávať. Záleský takúto literatúru samizdatovo rozmnožoval a riskantne distribuoval, čím riskoval možno už nie svoj život, ale nevyhol sa krutým perzekúciám. Dňa 17 novembra 2024 sa stal jedným z laureátov Ceny pamäti národa.

Marta Neužilová prežila detstvo v Bohušoviciach nad Ohří, v obci, ktorá je spätá s tragickými osudmi (nielen) českých Židov. Práve tu vystupovali v rokoch 1941-1943 deportovaní Židia z vlakov a pod dozorom žandárov sa vydávali pešo na cestu do neďalekého geta v Terezíne. Táto okolnosť dramaticky zasiahla do života Marty i celej jej rodiny.

Ladislav Szalay sa narodil v Trnave. V roku 1944 po potlačení SNP zachránil židovského spolužiaka pred deportáciou. Po škole pracoval na Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. Neskôr kvôli výsledkom svojej vedeckej práce musel zo SAV odísť. Ladislav pracoval aj v časopise Roháč do roku 1973. Odmietol podpísať súhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy, a tak mu zať Biľaka znemožnil návrat. Jeho ďalšou prácou bola podradná práca v učtárni redakcie Pravda. V roku 1989 založil Slovenský denník, z ktorého sa stal tlačový orgán KDH, ale bol pre stranu príliš veľký liberál. Jeho príbeh vám premiérovo vyrozpráva Nina Pompošová.

Od roku 1941 sa zaúčal v pneuservise v Martine, kde si partizáni nechávali opravovať autá. Už 28. augusta 1944 po vyhlásení všeobecnej mobilizácie sa so všetkými členmi dielne pridal k armáde na stranu SNP. Viackrát bojoval v horách s Nemcami. Dostal sa do zajatia v Nemecku v tábore Altengrabow, Stalag 11 A a vo Weidenbergu.

Tvár Kamily Moučkovej poznali v 60. rokoch 20. storočia televízni diváci v celom Československu. 21. augusta 1968 ju z televízneho štúdia, kde do poslednej chvíle informovala divákov o tom, čo sa deje v uliciach Prahy po vstupe vojsk Varšavskej zmluvy, vyviedli až sovietski vojaci s namierenými samopalmi. Obľúbenú a rešpektovanú hlásateľku a redaktorku komunistický režim vytlačil z verejného života a kvôli otvorenému kritickému postoju v období normalizácie jej komunisti znemožnili vykonávať akúkoľvek kvalifikovanú prácu.

Umelec, ktorý objavil nový smer v divadle a dal mu slobodu. Režisér, ktorý si ťažko získaval uznanie a ktorého tvorba je pre niektorých teatrológov dodnes menejcenná, aj keď reálne posúvala slovenskú kultúru ďalej. Založil Divadlo Stoka, prvý nezávislý kultúrny priestor na Slovensku.

Pozor, v podcaste sú použité explicitné výrazy!

Miroslava Kalibová žila na Slovensku v období vzniku Slovenského štátu. Česi začali byť nežiaduci, tak sa presťahovali do Lidíc. Prežila vyhladenie Lidíc, otec bol popravený a ona bola uväznená v koncentračnom tábore Ravensbrück, kde prežila pochod smrti.‘

Benjamín Abeles hovorí, že pochádza z takej asimilovanej židovskej rodiny, že mali židovské iba meno. Napriek tomu mu celú rodinu vyvraždili nacisti. Jemu samému sa podarilo odísť v rámci Wintonových transportov do Anglicka. Tam vyštudoval, pôsobil v RAF a neskôr v Izraeli sa stal svetovo uznávaným vedcom.

Po necelých 60 rokoch od vpádu cudzích vojsk sa časť slovenskej populácie vlastne sama dožaduje obmedzenia svojej slobody.

Po Pražskej jari a nádychu slobody, náznaku socializmu s ľudskou tvárou, prišiel 21. august 1968 a vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa.

Jedným z prvých a hlavných cieľov bola budova Československého rozhlasu v Prahe, ktorý sa podarilo obsadiť. Rozhlas však ešte 6 dní vysielal. Ako a vďaka komu?

Aj to sa dozviete v novom československom filme VLNY, ktorý rozpráva nielen o historických udalostiach, ale najmä o silných príbehoch blízkosti a ľudskosti v dobe, keď sa niečo deje na hrane a pod tlakom.

O filme, procese jeho tvorby, či odkazoch pre súčasnosť sa zhovárala Sandra Polovková s herečkou Táňou Pauhofovou a scenáristom, režisérom filmu, Jiřím Mádlom.

Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Férovej nadácie O2. Ďakujeme.

Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy: NECHCEME ZNOVA PREŽÍVAŤ TOTALITY 20. STOROČIA

František Elston sa narodil v Prahe v asimilovanej židovskej rodine ako Epstein. Meno si zmenil neskôr v Británii, aby lepšie zapadol do prostredia, našiel si ho podľa telefónneho zoznamu. Jeho otcovi sa podarilo pre neho získať falošný rodný list, a preto sa dostal s Wintonovými transportmi do Anglicka. Po maturite nastúpil k letectvu, slúžil pri 313. perute.

Pri havárii lietadla bol vážne zranený a utrpel trvalé poškodenie zraku, ktoré jeho leteckú kariéru významne obmedzilo. Po vojne sa vrátil znova do Československa, z jeho početnej rodiny prežil iba otec. V máji 1948 emigroval so svojou ženou do Anglicka, pracoval ako stomatológ. V roku 1989 sa vrátil do Československa. 

Ospravedlňte prosím zníženú kvalitu záznamu pamätníka.