Tu im povedal: „Túžobne som si žiadal jesť s vami tohto veľkonočného baránka, skôr, ako by som trpel …“ Evanjelium podľa Lukáša 22:15

Ježiš bol rád, že učeníkom dá svoje telo a svoju krv. Bolo to kvôli Jeho bezhraničnej láske. Dával im tie najlepšie veci. Nebolo to bohatstvo, blaho či prosperita. Nie, bolo to Jeho telo a krv. Božie dieťa sa niekedy viac zaujíma o to, akú odmenu dostane, než o najvýznamnejší zo všetkých darov, o Ježiša samotného. Láska k svetu sa neustále snaží zabrať jeho srdce a myseľ. Ak láska k svetu získa slobodu konať, už viac nebudeš mať rovnakú túžbu po Ježišovi. Keď sa priatelia pravidelne nestretávajú, pomaly sa odcudzia. Najprv sa všetko zdá byť ako predtým. Postupom času však zistíme, že si každý žije vo vlastnom svete. Je to zjavné, keď‘ sa stretneme. Už viac nemáme mnoho spoločných záujmov. O vzťah s priateľmi sa treba starať. To sa deje, keď‘ sme spolu. Rovnaké je to aj v duchovnej oblasti. Ak nie si neustále v Ježišovej blízkosti, odcudzíš sa Mu. To isté platí pre Večeru Pánovu. Pre Božie dieťa je dobré, keď‘ môže sedieť pri Pánovom stole. Ježiš túži posilniť ťa vo viere nie len tak, že ti dáva dary, ale že ti dáva svoje telo a krv. Toto zasľúbenie ti dáva Božie slovo. Úžasné je, že to spravil viditeľne, keď‘ ti skrze chlieb a víno dal seba. Nechce, aby si pochyboval, že je skutočne tvoj. Ježiš čaká, že Ho prijmeš. Chce sa s tebou stretnúť pri stole počas Večere Pánovej. Tvoje miesto nesmie zostať prázdne. Pre skutočného a živého učeníka je typické, že chce byť tam, kde sa stretne s Ježišom. Otázkou nie je, či si učeník myslí, že potrebuje prísť k Pánovmu stolu. Počas života pravidelne prijíma Boží nádherný dar. Týmto spôsobom kážeš sebe aj iným, že Kristove telo a krv sú základom, na ktorom staviaš svoju spásu.