„Veru, veru, hovorím vám: Ak zrno pšeničné, ktoré padlo do zeme, neodumrie, ostane samo, ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ Evanjelium podľa Jána 12:24

Pšeničné zrno má ťažký osud. Musí vojsť do tmavej studenej zeme, aby odumrelo.

To sa stalo Ježišovi. Musel ísť do najhlbšej, najnepreniknuteľnejšej tmy, aká existuje. Je to tma, kde Ho Boh opustil. Musel tam zomrieť fyzicky a byť oddelený od Boha. Musel zakúsiť fyzickú a večnú smrť.

Aj ty musíš zomrieť. Tvoje telo uložia do zeme. Avšak aj na ceste do hrobu je v tebe niečo, čo musí byť mŕtvené každý deň. Je to život tvojho ja. Ak si naozaj Božím dieťaťom, tak pokiaľ žiješ, Boh ťa vedie, akoby si bol pšeničným zrnom.

Robí to tak, že ťa postaví stranou. Voľakedy si vnímal priazeň a uznanie iných, ale už to tak nie je. Teraz si z nich sklamaný. Z rôznych okolností jasne vyplýva, že sa od teba dištancujú. Počul si, čo o tebe hovoria. Niečo z toho je pravda, niečo nie. Čo však bolí viac ako slová, je postoj, ktorý sa za slovami skrýva.

Čo sa deje?

Za tým všetkým je Hospodin. Vkladá pšeničné zrno do pôdy, aby odumrelo. Tvoj názor na seba samého sa musí zmeniť. Na to používa vonkajší odpor a ťažkosti.

Keď sa stretávaš s problémami a výchovou, tvoj vnútorný človek je ponížený, ale snaží sa uniknúť smrti. Môže použiť utrpenie, aby oslávil sám seba.

Boh však neopustí svoje dieťa. Jedného dňa odhalíš svoje najvnútornejšie pocity. Zasvieti svetlo pravdy a ty sa už nedokážeš vyhovoriť. V tvojej starej prirodzenosti nie je nič dobrého.

Potrebuješ sa sám od seba oddeliť a žiť v Ježišovej moci. Nič z tvojho vnútra nepretrvá. Ale všetko, čo patrí Jemu, stojí pevne. Už nechceš získať žiadnu slávu. Jedine Hospodinovi patrí chvála. Takýmto spôsobom prinášaš Bohu ovocie.