„… vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť.“ (Jk 1:3)

Keď Mojžiš na vrchu Sinaj prijímal Desať Božích prikázaní, nevedel, ako zle je na tom tábor, kde nechal veliť Árona. Ešte nevedel, že ľudia tancujú okolo zlatého teľaťa a nazývajú ho svojím bohom.

Keď tam bol, Hospodin mu povedal: „Videl som tento ľud, že je to tvrdohlavý ľud. Preto ma teraz nechaj, nech vzplanie môj hnev proti nim a vyhubím ich; teba však učiním veľkým národom.“ (2M 32:9-10)

Mojžiš sa však za nich prihováral. Postavil sa do medzery a modlil sa za nich a Boh zmenil svoj názor. Potom Mojžiš zostúpil z vrchu a našiel ľudí, ktorí sa naplno venovali modloslužbe a nemorálnosti. A Áron ponúkol tú najsmiešnejšiu výhovorku všetkých čias, aby ospravedlnil ich hrozné správanie.

Mojžiš bol taký nahnevaný, že vzal dve kamenné dosky, ktoré niesol, hodil ich na zem a rozbil ich na kusy.

Myslím si, že Boh použil túto skúsenosť na to, aby Mojžiša rozvíjal a skúšal. Možno Boh v poslednom čase skúša aj teba a ty sa čuduješ prečo. Prečo Boh dopúšťa v živote svojich detí skúšky, súženia a ťažkosti?

Jakub nám v prvej kapitole hovorí: „Bratia moji, pokladajte si za najväčšiu radosť, že prišli na vás rozličné pokúšania, vediac, že skúšky vašej viery spôsobia vytrvalosť. Ale vytrvalosť nech je dokonalá v skutku, aby ste boli dokonalí a celí bez úhony, aby ste v ničom nemali nedostatok“ (Jk 1:2-4).

Boh nás necháva prechádzať týmito skúškami, aby nás posilnil. Skúšky sú ako Božia telocvičňa. Rozbíjame svaly, aby sme ich budovali, a vďaka tomu budeme silnejší.