„Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť.“ List Rímskym 4:5

Slová „ospravedlňuje bezbožného“ sú silné, ale pravdivé. Boh vyhlasuje hriešnych za spravodlivých, keď vo viere nachádzajú útočište u Ježiša.

Bezbožný — to áno, začína to vždy tak, ale kresťan tak ďalej nepokračuje, či áno? Ak v srdci hriešnika žije Ježiš, nemôžeme ho ďalej nazývať bezbožným, alebo môžeme?

Je dôležité naučiť sa rozlišovať medzi starým a novým človekom. Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie; staré pominulo a nastalo nové. No zároveň nie všetko je nové. Stará hriešna prirodzenosť ide so mnou až po hrob. Práve táto stará prirodzenosť je neustále bezbožná od narodenia, cez obrátenie až po smrť. Nemôže byť spasená, ani spasená nemá byť. Má zahynúť v smrti.

Často môžeme byť v pokušení myslieť si, že sa starý človek zmenil. Je to preto, že sa mení. Hriech sa neprejavuje tak ako predtým. No ak sa prezlečieš, nestávaš sa iným človekom.

Ak si kresťanom mnoho rokov, stále potrebuješ Božie slovo, ktoré vyhlasuje bezbožných za spravodlivých. Stará prirodzenosť je a bude bezbožná. Má vlastnú vôľu. Chce konať bez Boha.

Trúfaš si veriť, že môžeš byť spasený, keď aj ako dlhoročný kresťan musíš byť stále spasený ako bezbožník?

Jediné, čo máš, je viera v Ježiša. Vo svojej bezbožnosti sa musíš držať Jeho.

Len vtedy sa tvoja viera bude počítať za spravodlivosť. Znamená to, že Boh ťa uvidí s Ním, že sa Ho pridŕžaš, a pripočíta ti všetko, čo Ježiš vykonal. Preto môžeš s dôverou očakávať Boží súd. Budeš zachránený, lebo niekto iný zaplatil.