„Nesúďte, aby ste neboli súdení.“ Evanjelium podľa Matúša 7:1

Tieto slová spôsobujú kresťanom ťažkosti a svetu úľavu. (J. J. Jansen)

A to preto, lebo sú nesprávne pochopené.

Súdiť, to nie je to isté, ako povedať svoj názor, aj keď tento názor hovorí niečo negatívne o inom človekovi.

Izaiáš hovorí: „Beda tým, čo na zlé povedia: dobré a na dobré: zlé; ktorí tmu menia na svetlo a svetlo na tmu.“

Ale čo je to súdenie?

Súdiť znamená používať Božie Slovo ako meter na iných bez toho, aby súdilo nás samých a voviedlo do spoločenstva s Bohom.

Vidíme to v druhej kapitole listu Rímskym: „Preto nemáš výhovorky, človeče, ktokoľvek súdiš iného. Veď v čom iného súdiš, odsudzuješ sám seba, lebo veď ty, ktorý súdiš, robíš to isté.“

Keď používame Božie Slovo ako meradlo na viny iných bez toho, aby najprv súdilo a odhalilo nás, sme ľudia tvrdého srdca a zla! Zabíja to všetko spolucítenie a milosrdenstvo. Takéto používanie Božieho Slova je znakom odsudzovania a samospravodlivosti.

Preto je najdôležitejšie, aby Slovo Božie súdilo najprv nás. Vtedy vidíme u seba oveľa viac hriechov ako u iných ľudí. Vtedy necítime potrebu vyvyšovať sa nad iných na ich úkor.

„Tým však, že sme súdení, Pán nás vychováva, aby sme neboli odsúdení so svetom.“ (1K 11:32)

Keď Pán pri nás takto koná, rozprávame o hriechu iných jedine vtedy, keď im chceme pomôcť, aby verili v odpustenie hriechov a boli spasení.