„Dbaj, aby si nezabudol na Hospodina, svojho Boha, a tak nezanedbával Jeho príkazy, právne predpisy a ustanovenia, ktoré ti dnes dávam.  Keď sa naješ a nasýtiš, postavíš si krásne domy a budeš bývať v nich. Keď sa ti dobytok i ovce rozmnožia, rozhojní sa tvoje striebro a zlato i všetko, čo máš, nech potom nespyšnie tvoje srdce, nezabudni na Hospodina, svojho Boha, ktorý ťa vyviedol z Egypta, z domu otroctva.“ (5M 8:11-14)

 Keď boli Izraeliti konečne pripravení vstúpiť do zasľúbenej zeme, Boh ich varoval, že skutočné nebezpečenstvo pre ich životy sa práve začalo.

Predtým Izrael štyridsať rokov putoval pustou púšťou a bol vo všetkom úplne závislý na Bohu. Každý deň vychádzali zo svojich malých stanov a čakala na nich manna, podobne ako ranné noviny. Boh im dával čerstvú vodu na pitie, oblak, ktorý ich cez deň viedol a robil tieň a ohnivý stĺp, ktorý im v noci osvetľoval tábor.

Áno, život na púšti bol spojený s množstvom ťažkostí. Ale práve tieto ťažkosti ich nútili, aby každý deň hľadeli na Pána a vo všetkom sa spoliehali na Neho.

Potom ich však priviedol na okraj zasľúbenej zeme a oni sa mohli pozrieť cez Jordán a vidieť svieže zelené kopce, vlniace sa pšeničné polia, tečúce rieky a stromy plné ovocia. Už sa nevedeli dočkať, kedy tam vstúpia! Ale Boh ich varoval: „Buďte opatrní! Dávajte si pozor, lebo stučniete a budete drzí a zabudnete na mňa. Vtedy sa začnú vaše problémy.“

Všetci sme to zažili: keď náš život zasiahne neistota, nebezpečenstvo alebo bolesť, padáme na kolená a voláme k Bohu. Boh môže použiť nepriazeň okolností na to, aby nás priviedol bližšie k Sebe – čo je vlastne miesto, kde zažijeme najväčšie požehnania života.

C. S. Lewis napísal: „Boh nám šepká v našich radostiach, hovorí v našom svedomí, ale kričí v našich bolestiach: je to jeho megafón, ktorý má prebudiť hluchý svet.“

Žalmista vyhlásil: „Skôr, ako som trpel, blúdil som; teraz však zachovávam Tvoju reč. Dobre mi, že som bol pokorený, aby som sa učil Tvojim nariadeniam.“ (Ž 119: 67,71)