„Takto vraví Hospodin, Svätý Izraela a jeho Tvorca:  Chcete sa ma pýtať na mojich synov a o diele mojich rúk mi chcete rozkazovať?“ (Iz 45:11)

Pri svojich piatich vnúčatách som zistil, že keď im kúpim darčeky, musia byť rovnaké. Keď svojim vnučkám kúpim náhrdelníky, musia byť rovnaké. Ak sa jeden náhrdelník čo i len trochu odlišuje od ostatných, potom v ich mysliach akosi vznikne podozrenie, že daný náhrdelník je lepší. Pre svojho vnuka zase potrebujem vybrať niečo, čo by sa, svojím spôsobom, rovnalo darčeku, ktorý som vybral pre vnučky. A ak vnímajú čo i len náznak zvýhodňovania, povedia: „Starý otec, to nie je fér!“

Rovnako aj my hovoríme Bohu: To nie je fér! Prečo nemám tamto? Prečo som slobodný a všetci moji priatelia žijú v manželstve? Prečo s manželkou nemôžeme počať dieťa, keď ostatní majú toľko detí? Prečo je naše dieťa márnotratné a ich nie je? Prečo mám túto strašnú chorobu, keď všetci moji priatelia sú úplne zdraví? Zoznam by mohol pokračovať.

Nevieme, prečo sa nám isté veci dejú. Niektorí by povedali, že by sme sa Boha nikdy nemali pýtať prečo, pretože to predstavuje náš nedostatok viery.

Nie je to však pravda. Pýtaj sa ho ustavične. Opýtaj sa Boha prečo. Nečakaj odpoveď, no ak sa chceš opýtať prečo, opýtaj sa. Dokonca aj Ježiš na kríži volal na Boha: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27:46)

Boh nás s manželkou požehnal dvoma synmi. Jeden je v nebi a druhý slúži Bohu tu na zemi. Na Jonathana sme veľmi hrdí, no napriek tomu si želáme, aby tu bol s nami aj Christopher. Nemám však možnosť o tom rozhodnúť.

Som z Boha sklamaný? Vôbec nie. Mojou úlohou nie je poznať dôvody všetkého, čo sa mi deje; mojou úlohou je dôverovať Bohu a modliť sa. Viem, že Boh je nad všetkým. Viem, že Jeho plány pre mňa sú lepšie než moje vlastné. A takisto viem, že raz budem poznať odpovede na všetky svoje otázky.