„No nielen to, ale sa chválime aj súženiami, lebo vieme, že súženie vedie k vytrvalosti“ (R 5:3).

Deti sú veľmi roztomilé, keď sú ešte bábätká. Sú také bezmocné a závislé. Keď však vyrastú, naučia sa určitým zručnostiam. Naučia sa samy nakŕmiť a obliecť. Naučia sa o seba postarať. Nemôžu byť navždy bábätkami.

Rovnako ani my nechceme byť celý život kresťanskými bábätkami. Chceme rásť a dospievať.

Páči sa mi preklad Listu Jakuba 1:2-4 od J. B. Philipsa, ktorý znie: „Keď sa do vášho života tlačia všelijaké skúšky a pokušenia, bratia moji, nehnevajte sa na ne ako na votrelcov, ale prijmite ich ako priateľov! Uvedomte si, že prichádzajú, aby vyskúšali vašu vieru a vytvorili vo vás vlastnosť vytrvalosti. Nechajte však tento proces pokračovať, kým sa táto vytrvalosť plne nerozvinie, a zistíte, že ste sa stali ľuďmi zrelého charakteru so správnym druhom nezávislosti.“

Boh dopúšťa v našom živote ťažkosti a skúšky, aby sme duchovne rástli.

Učiteľ môže napríklad povedať triede: „Dnes vás budem skúšať. Je to päťminútovka. Zatvorte si teda učebnice a vytiahnite si hárok papiera.“  Keď som chodil do školy, nikdy som sa netešil, keď učiteľ ohlásil päťminútovku, pretože som nebol pripravený. Neučil som sa.

Boh zahlási päťminútovky aj v našich životoch. Skúša nás, aby zistil, či sme sa naučili látku. Tak rýchlo hovoríme druhým, ako majú žiť, veriť a modliť sa za veci, ale keď do nášho života prídu skúšky a ťažkosti, často spanikárime. Preto nám Boh niekedy dovolí prejsť skúškami, aby sa uistil, že naozaj vieme, o čom hovoríme. Skúša nás, aby zistil, či sme sa naučili látku.