„…lebo tým, že sám trpel, keď bol pokúšaný, môže pomáhať pokúšaným.“ List Židom 2:18

Tento verš nám v súhrne podáva to, čo obsahuje rozprávanie o pokúšaní Pána Ježiša. Preto sa vráťme späť k textu o pokúšaní a pozrime sa naň podrobnejšie. (Mt 4:1–11) Text nám v prvom rade ukazuje zástupný význam Ježišovho pokúšania. Okrem toho má pre nás význam aj ako predobraz. Je potrebné, aby sme sa pozreli na obidve veci. Slovo o pokúšaní Pána Ježiša obsahuje štyri fakty. Po prvé – je to načasovanie pokúšania, po druhé – je to spôsob, akým je Pán Ježiš pokúšaný, po tretie – na čo bolo pokušenie zamerané a po štvrté – výsledok pokúšania. Čas pokúšania prichádza hneď po Ježišovom krste. Je tu jasná súvislosť. Najprv sa Pán Ježiš symbolicky stáva zodpovedným za všetky ľudské hriechy a teraz stojí za všetkých ľudí na skúške zoči-voči nepriateľovi duší. V krste sa stali veľké veci okolo Pána Ježiša. Nebo sa otvorilo. Symbolicky to znamená, že tam, kde je hriech sňatý, je otvorené nebo. To, čo sa zatvorilo skrze Adamov hriech, otvára sa v Pánovi Ježišovi. Boží Duch sa zjavuje vo viditeľnej podobe. „Duch je, ktorý svedčí, pretože Duch je pravda.“ (1J 5:6) A v bezprostrednej súvislosti s tým sa deje to najväčšie zo všetkého: Otec svedčí o svojom Synovi. Keby sme to chceli vyjadriť po ľudsky, tak by sme povedali, že Pán Ježiš mal veľký duchovný zážitok zo svojho krstu. Ale hneď potom prichádza veľké pokúšanie. Pán Ježiš je vyvedený na púšť a postí sa štyridsať dní a nocí. Dostáva sa do situácie, ktorá sa zdá, že má veľmi málo spoločného s tým, čo zažil v krste. Táto skutočnosť chce povedať nám kresťanom: Po veľkom duchovnom zážitku prichádza často ťažký čas s veľkými pokúšaniami. Nečuduj sa nad tým a nestrať odvahu. Pretože to znamená, že si ťa Boh vzal pod svoj dohľad a má s tvojím životom zámer!