„… a zveleboval slávu Jeho milosti, ktorou nás omilostil v Milovanom.“ List Efezským 1:6

Kresťan má silné nutkanie zvelebovať vlastnú slávu. Spôsobilo to už veľa problémov v živote každého jednotlivca i zboru, preto prichádza jedno vykoľajenie za druhým.

Všetci kresťania súhlasia, že kresťanský život začína milosťou. Ale ťažko sa učí lekcia, že dlhý život kresťana obsahuje len slávu milosti.

Veľa ľudí sa modlilo, aby získali slávu. Nie sme spokojní s tým, že sme iba bezmocní a úbohí hriešnici, ktorí sa musia držať samotného Ježiša. Myslíme si, že ak nám Boh pomáha a podporuje nás, aby sme sa stali úspešnými kresťanmi, je to určite na Božiu česť.

Možno patríš k tým, ktorí sa vlastným zlepšovaním unavili. Po mnohých pokusoch musíš uznať, že sa nemôžeš stať tým, kým by si chcel byť. Nemôžeš preukázať žiadnu vlastnú slávu.

Všimni si, čo hovorí Božie slovo. Nemáme zvelebovať vlastnú slávu, ale slávu Jeho milosti.

Kto zvelebuje slávu Jeho milosti?

Sú to jedine tí, ktorí sa držia Božej milosti. Ak je tvoja minulosť pokrytá milosťou, potom je to sláva Jeho milosti. Ak sa Boh pozerá na časť života, ktorá je za tebou, nachádza Ježišovu milosť. To isté platí pre tvoju prítomnosť aj budúcnosť. Milosť v tebe vládne teraz aj v budúcnosti.

Si dieťa milosti. Čím viac si to uvedomuješ, tým lepšie budeš zvelebovať chválu milosti. Sám vieš, že aj keď si biedny, si stále bohatý. Aj keď nič nemáš, stále vlastníš všetko.

Božia milosť ťa robí požehnaným kresťanom. Ak milosť plní tvoje srdce, nemáš žiadnu túžbu byť či stať sa niekým. Chceš, aby Ježiš bol tvojím všetkým. Vieš, že je všetkým pred Bohom, preto by mal byť všetkým aj pre teba.