Bez obalu 🎙

Keď pred prezidentským palácom pred tisícami podporovateľov Putinovho Ruska a jeho agresie v Bratislave povedal, že „väčšinu života prežil v Rusku“, zožal potlesk. Rovnako v momente, keď volal po skutočnom mieri. Otočilo sa to až v momente, keď podporil Ukrajinu. Dav ho „vybučal“.

Filipp Sedov. Mladý Rus, ktorý našiel druhý domov na Slovensku. A o Rusku, tom skutočnom, ako hovorí, chodí rozprávať aj po slovenských školách. 

„Nemôžem byť ticho, vojna už trvá príliš dlho. Pre mňa je to veľmi ťažké, že Rusko – moja krajina – napadla Ukrajinu,“ vysvetľuje prečo šiel do rozvášneného davu. A ak v ňom tisíce Slovákov podporovali Putina a jeho agresiu, on, sám, k tomu Rus, sa postavil za napadnutú Ukrajinu. „Nesmiem o tom mlčať,“ opakuje. 

Či mal strach? „V porovnaní s tým, čo sa deje na Ukrajine, to je nič,“ reaguje. „Nesmiem sa báť, lebo je tu skutočná vojna,“ dopĺňa. 

Filipp Sedov je tridsiatnik, má manželku, zatiaľ bez detí. Na Slovensko prišiel v roku 2018 ako dobrovoľník v rámci programu Erazmus. Rok vyučoval v Dolnom Kubíne. 

Keď sa ho pýtam na popud, ktorý mu nedovolí mlčať - ako hovorí – reaguje poukazom na svedomie. „Moje svedomie mi hovorí, že musím niečo robiť“. 

Rozvášnený dav v Bratislave pred prezidentským palácom mu v reakcii na jeho verejnú podporu Ukrajiny vytrhol ukrajinskú vlajku, ktorú tam rozbalil. Prečo jeden Rus vôbec nosí vlajku Ukrajiny?

„Ukrajina je obeťou. Je napadnutá Ruskom. Počas vojny jednoducho musím byť na strane obetí,“ odpovedá. 

Pred prezidentský palác, medzi hlučných podporovateľov Putina a jeho vojny, ktorí si zorganizovali tzv. pochod za mier, šiel s vedomím, že mu môžu aj ublížiť. 

„Hodinu predtým mi zavolali priatelia a hovorili, že ak tam pôjdem a poviem niečo, s čím dav nebude súhlasiť, určite mi ublížia“. Napriek tomu tam šiel, s tým, že „bol pripravený na všetko“, ako hovorí. 

O Vladimírovi Putinovi, ktorý mal na tzv. mierovom pochode aj svoje transparenty a mnohých podporovateľov, hovorí, že nie je „jeho prezidentom“. „Putin nie je môj prezident. Nebol vôbec vybratý demokratickým spôsobom. Absolútne ho nepovažujem za svojho prezidenta“. 

„Ako Rus sa cítim zodpovedný za to, čo sa deje na Ukrajine. Preto robím to, čo robím. Preto nie som ticho,“ rozpráva o svojich motiváciach Filipp. Vedie ho k tomu podľa jeho rozprávania aj fakt, že väčšina Rusov je ticho. „Od začiatku vojny väčšina Rusov vyjadruje akýsi tichý súhlas, s tým, čo sa deje. Preto ja nemôžem byť ticho ja,“ opakuje. 

Mlčiaca väčšina, ktorá akoby legitimizovala Putinovu agresiu, je tam podľa Filippa Sedova len z čistého strachu. „Putinovi podporovatelia môžu kričať, je ich počuť, na rozdiel od tých, čo nesúhlasia s vojnou. Režim od začiatku vojny zaviedol obrovské tresty pre tých, čo sa odvážia protestovať,“ vysvetľuje Sedov. 

Odporcom vojny tak hrozí aj pätnásť ročné väzenie, len pre obyčajnú účasť na prípadnom proteste.

Od začiatku vojny bolo podľa Filippa Sedova v Rusku zablokovaných štátom viac ako tisíc webových informačných stránok. „Zablokovaný je dokonca Facebook, či Instagram,“ hovorí mladý ruský protivojnový aktivista. 

„V televízii máme už dlhé roky len propagandu, ktorá tvrdí, že na Ukrajine sú nacisti, že Rusko sa len bráni, chce mier. Je to otrasná propaganda,“ rozpráva Sedov. Človek, ktorý chce počuť niečo iné, musí sa pracne prepracovať k nezávislým zdrojom cez špeciálne siete, ktoré nepodliehajú štátnej kontrole. 

Keď sme sa v Filippom Sedovom rozprávali, čo sa v ňom „zlomilo“, že sa z neho Rusa stal podporovateľ napadnutej Ukrajiny, zareagoval tým, že on sám si veci overuje. Keď mu napríklad západnú Ukrajinu ešte pred vojnou vykresľovali ako brloch neonacistov, v ktorej nenávidia Rusov a ak tam započujú ruštinu, hrozí za ňu rovno bitka, rozhodol sa vycestovať do oblasti Ľvova. 

„Bol som zvedavý, ako to so mnou skončí, lebo sa rozprával len rusky! A žiadny problém. Všetci mi rozumeli, vedeli mi odpovedať. Rozprával som sa dokonca s policajtami, v kaviarňach, reštauráciách, na univerzite...A nikde som nemal žiadny problém s tým, že som Rus a hovorím po rusky.“

Sedov radí aj slovenským podporovateľom Putina a organizátorom tzv. mierových pochodov navštíviť Rusko. „Tu počúvajú o Rusku ako o vysnívanej krajine, nech to Rusko zažijú aspoň na týždeň. A nie Moskvu či Petrohrad. Vidiek. Nebudú to už pohľady ako z pohľadnice, ale chudoba. “ 

V rozprávaní tak vraciame do hry výraz „potemkinových dedín“, ktorý je podľa Filippa pre Rusko aj dnes aktuálny. „Rusko sa snaží vyzerať lepšie, aké v skutočnosti je,“ tvrdí. 

Na Slovensku chodí po školách rozprávať o skutočnom Rusku. „Napríklad hovorím svoj príbeh, ako som volil v prezidentských voľbách z roku 2018,“ rozpráva Filipp. Opisuje, ako sa rozhodol ísť do volebnej miestnosti a kedže nesúhlasil s tým, ako vládne Vladimír Putin, na hlasovací lístok napísal: Rusko bez Putina. Rovno si to aj odfotil. 

„O pár minút prišiel za mnou policajt, ktorý sa začal pýtať na môj pas. Keď som sa spýtal, na čo to potrebuje, on mi hovorí, že chce dať moje meno na zoznam teroristov a extrémistov.“ Filipp zdôrazňuje, že tento policajný postup bol len preto, čo napísal.

Filipp verí vo víťazstvo Ukrajiny. Berie to ako „predpoklad toho, že diktátorský režim v Rusku padne“. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák. 

„Kedy, ak nie pred takýmito dôležitými voľbami, keď majú ľudia robiť informované rozhodnutia, majú mať prístup k niečomu, čo v nich posilní kritické myslenie? Rečnícka otázka Tomáša Kriššáka, experta na informačnú bezpečnosť a člena tvorivého tímu pripravovaného filmu Uranus. 

Slová majú moc. A dezinformácie zabíjajú. Podtitul rodiaceho sa projektu na celovečerný film, ktorého hlavným hrdinom majú byť práve dezinformácie. A ich demaskovanie. A podľa zámeru „až na dreň“. Lebo ich cieľom je rozdeľovať, atomizovať a izolovať do nedôvery, strachu, nenávisti. Až k postupnému otráveniu sŕdc a myslí. Myslí a sŕdc voličov, aby sa nemohli brániť pred politikmi, ktorí sa aj dezinformáciami lepia k moci a držia sa jej. Toľko zo zverejneného zámeru filmu.

Ako na politiku a politikov, ktorí pre moc neváhajú obetovať aj to nejcennejšie – dôveru ľudí?

Uránus predstavoval v gréckej mytológii personifikáciu nebies. S Gaiou, ktorá zas personifikovala zem, spolu splodili titanov. „A tí robili bordel,“ s úsmevom reaguje Tomáš Kriššák na predlohu pre názov pripravovaného filmového projektu. 

„V posledných rokoch sme na Slovensku zaznamenali výraznú zmenu, že politická komunikácia je do veľkej miery tvorená manipuláciami, dezinformáciami, toxickým obsahom, rozširovaním nenávisti,“ upozorňuje expert na informačnú bezpečnosť. Poukazuje pritom na fakt, že politické prostredie prevzalo stratégie a metódy dezinfoscény. 

Scenár hovorí o politikovi, ktorého označuje menom Robert. „Rozhodol sa pre svoje mocenské ciele otráviť spoločnosť, pretože to vyhovuje jeho záujmom,“ rozpráva Kriššák, ktorý je v tvorivom tíme pripravovaného politického thrilleru. 

Politika Roberta, ktorý „rozdeľuje, aby panoval“, začne vyrušovať akýsi neznámy hlas. „Duch pravdy bude nastavovať tomuto skorumpovanému klamárovi nastavovať krivé zrkadlá, ktoré v ňom prebudí udupané svedomie,“ približuje člen tvorivého tímu.

Podľa dezinfoexperta Kriššáka sa politici aj v prístupe na využitie potenciálu dezinformácií inšpirovali minulosťou. „Panovník dokáže upevňovať svoju moc, keď rozdeľuje. Až tak dokáže panovať,“ vysvetľuje expert. Pre politikov je podľa neho rozdeľovanie spoločnosti spôsob, ako si zabezpečiť lepšiu mocenskú pozíciu. „Rozdelí, vnesie strach a ponúkne sa ako ochranca pred nebezpečenstvom,“ vysvetľuje Kriššák. 

„Dochádza k tomu, že nielenže spoločnosť rozdrobil a znefunkčnil, politik sa naviac stavia do pozície, že oklamaných ľudí umelo mobilizuje a oni – oklamaní – ho dokonca podporia.“ Tomáš Kriššák tu hovorí o dynamike, ktorá je spoločná Spojeným štátom, Európe a v nej aj Slovensku.

Projekt filmového politického trileru na demaskovanie dezinfopolitiky a jej aktérov by mohol byť v kinách už koncom tohto volebného roka. 

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

„Dôvera či nedôvera nie sú vôbec abstraktné pojmy. Ich úroveň môžeme pocítiť rovno na peniazoch", tvrdí Hugo Gloss z Dekk inštitútu, ktorý systematicky študuje koncept dôvery.

Prečo niektoré spoločnosti pod tlakom vydržia aj stročia, či dokonca pod ním zosilnejú, a iné sa rozpadnú prakticky samé, „pod vlastnou váhou“? Otázka, ktorá čoraz viac zamestnáva aj krajinku pod Tatrami. Príčinou je merateľný nárast bazálnej nedôvery, či naopak výrazný pokles dôvery. 

A ak si ľudia nedôverujú, či dôverujú málo, má to rovnako merateľné dôsledky – napríklad už len viac náročnej a až neprehľadnej papierovačky pri uzatváraní zmlúv, lebo, na čo všetko musíme myslieť, keď si nedôverujeme. A rovnako menej šťastia v spoločnosti. 

Ako na tom s dôverou sme a čo sa dá robiť, aby sme smerovali k šťastiu? Otázky, ktoré sa u nás dokonca zhmotnili a dali vznik výskumnej inštitúcii – a konkrétne Dekk inštitútu, ktorý má štúdium dôvery/nedôvery v spoločnosti vo svojej hlavnej náplni. 

Ako teda na nedôveru, aby sme si verili?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Ľudový antisemitizmus nezmizol ani po porážke fašizmu. Na Slovensku čelili povojnovým pogromom dokonca aj obete vracajúce sa z nacistických koncentrákov. No a po zrútení socializmu, sa zasa v reštitúciách domáhali majetku ukradnutého Židom dokonca i bývalí arizátori. Akú pamäťovú stopu v nás teda zanechal vojnový Slovenský štát a pripúšťame si zodpovednosť za arizácie či deportácie? A prečo holokaust neučíme ako vzorce správania, ktoré sa môžu zopakovať aj dnes, tentoraz už ale na inej menšine? Témy rozhovoru s etnologičkou SAV Monikou Vrzgulovou z marca 2023, ktorý dnes vysielame v repríze.

Slovensko si  na jar opätovne pripomenulo jednu z najtemnejších kapitol našich moderných dejín – vznik vojnovej Slovenskej republiky pod vedením prezidenta a šéfa vládnej HSĽS Jozefa Tisa. Čo o tomto období vojnového závetria, zdanlivého blahobytu, ale najmä rasových zákonov, rasistickej perzekúcie, antisemitských arizácii a následných deportácií slovenskych Židov (no aj Rómov) do nacistických koncentrákov, kde boli títo naši spoluobčania  masovo vyvražďovaní?

Akú pamäťovú stopu táto skúsenosť masovej spoluúčasti na genocíde svojho vlastného obyvateľstva v našom kolektívnom vedomí i podvedomí zanechala no a najmä: Sme vôbec schopní, ale predovšetkým ochotní si pripustiť, že v tomto prípade sme naozaj neboli obeťou dejín, ale naopak,  boli sme neraz aktívnymi spoluúčastníkmi masového Zla?

Aktuálny, tohtoročný, prieskum zorganizovaný Nadáciou otvorenej spoločnosti, Dokumentačným strediskom holokaustu, IVO a v spolupráci s Historickým ústavom SAV, ukázal, že povedomie o tejto našej doslova dejinnej škvrne rastie, stále je tu však až dramaticky vysoké percento tých, čo o arizáciách, ktoré sa tu diali prakticky v každom meste a v ktorom participovali i mnohí naši predkovia, nevedia prakticky skoro nič.  No a samotný vojnový štát si dokážu personálne prepojiť maximálne tak s jeho “vodcom” Jozefom Tisom. A aby toho nebolo málo na zamyslenie, ešte aj z tých, ktorí čosi tušia, si celá jedna tretina spája Tisa s rolou akéhosi údajného záchrancu Židov, nie jeho skutočnou historickou zodpovednosťou za arizácie či deportácie páchaných štátom, ktorému prezidentoval, a v ktorom bol i šéfom kľúčovej vládnej strany HSĽS.

No a možno i nevyrovnanie sa s týmto podhubím napokon viedlo k viacerým povojnovým pogromom, ktoré u nás bol spáchané dokonca i voči obetiam vracajúcim sa z nacistických koncentrákov. Akoby sme namali zažité a precítené, že sa to týkalo ľudských práv našich susedov, a to žijeme aj dnes. My to ale neučíme deti ako vzorce správania sa, dodáva Monika Vrzgulová.

Ako to, že tak málo vieme o tom, kým sme boli a kým možno ešte stále aj sme? Prečo sa mnohí starí rodičia nechceli deliť so svojimi vnúčatami o príbehy, ktoré zažili za vojnového Slovenského štátu a aké medzigeneračné vzorce správania sa teda chtiac či nechtiac prenášame z týchto čias až do súčasnosti? A prečo je vlastne tak dôležité o tom poctivo a pravdivo hovoriť a čeliť zrkadlu, ktoré nám nastavujú naše vlastné dejiny?

Témy a otázky pre etnologičku z Ústavu etnológie a sociálnej antropológie SAV Moniku Vrzgulovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Chcú, aby po septembrových voľbách sedelo v parlamentných laviciach viac žien. Spúšťajú preto kampaň Zakrúžkuj ženu, v ktorej hovoria o dôvodoch, prečo vo voľbách krúžkovať ženy.  Má ísť o apolitickú iniciatívu s cieľom, aby po voľbách bolo viac žien v parlamente, hovorí v rannom podcaste Lucia Yar. Inšpirovali sa českou kampaňou Zakroužkuj ženu, vďaka ktorej sa mal podľa nich dostať do snemovne rekordný počet žien. 

„Cieľom je podporiť ženy kandidátky. V rámci Európskej únie sme na tom takmer najhoršie. Základná myšlienka je, že v zastupiteľskej demokracii žije 51% žien, no v parlamente ich zastupovalo len 32 poslankyň zo 150-tich. Nie je to naozajstné zastúpenie," hovorí Lucia Yar, ktorá koordinuje mediálnu kampaň.

Yar tiež hovorí, že ak chceme, aby náš parlament zrkadlil spoločnosť, tak tam potrebujeme viac žien. „Prečo nevyužiť demokratickú možnosť a rozložiť krúžky inak ako v minulosti."

Iniciatíva v Česku čelila mnohým negatívnym reakciám, s ktorými rátajú aj na v kampani Slovensku. „Očakávame, to isté čo v Česku. Tiež to mali náročné. Viem, že keď to budú mnohí počúvať, bude to pre nich iritujúce. Ale možno, keď si tento podcast vypočujú o desať rokov, respektíve si prečítajú, čo robila naša iniciatíva, tak si povedia, že neboli uvedomelí."

Podľa Lucie Yar na Slovensku prevládajú mnohé nepravdivé stereotypy o ženách v politike. „Už teraz vidíme, že vo vzdelanostnom indexe sú na tom ženy lepšie ako muži. Je stereotyp, že ženy nemajú vedomosti na politiku,” približuje.

Špeciálne Slovensko a Maďarsko sa podľa nej v eurobarameti ukazujú ako krajiny, ktoré majú v sebe zaužívané najväčšie stereotypy voči ženám. „Napríklad, že sa nerozhodujú tak dobre ako muži. Alebo že robia veľmi emocionálne rozhodnutia a nevyužívajú svoje skúsenosti. Štúdie z celého sveta dokázali, že ženy nie sú o nič horšie pri politickom rozhodovaní ako muži. Naopak, v niektorých oblastiach sú na tom lepšie,” tvrdí.

Ďalší stereotyp, ktorý je na Slovensku zaužívaný je, že ženy nechcú ísť do politiky. „Na Západe nás s tým už dávno vypískali,” konštatuje.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Brat a priateľ – slová ktoré o ňom vyslovil pápež František. Obsahom ich však naplnil ešte v čase, keď nestál v čele vyše miliardy katolíkov.

To „brat a priateľ“ ale neadresoval katolíkovi. Obracia sa ním na brata vo viere, ktorá tú kresťanskú ešte predchádza. K židovskému rabínovi z jeho Buenos Aires, ktorý si prišiel na Slovensko prevziať čestný doktorát. A opäť: nie niektorej zo židovských univerzít, ale univerzitnej ustanovizne, ktorú zakladali ešte spolubratia pápeža Františka – jezuiti v Trnave.

Hosťom RánoNahlas je Františkov spolurodák s poľskými koreňmi - rabín Abraham Skorka. 

Rabín Abraham Skorka v súčasnosti pôsobí na prestížnej Georgetownskej univerzite v Spojených štátoch ako hlavný výskumník pre židovské štúdiá a medzináboženské vzťahy. 

Počas predchádzajúceho pôsobenia v Latinskej Amerike sa venoval aj židovskému právu a bol riaditeľom rabínskej školy. Pôsobil tiež ako rektor a profesor židovského a rabínskeho práva v Latinsko-americkom rabínskom seminári.

Prítomnosť rabína Skorku na Slovensku si všimol aj jeho vatikánsky priateľ pápež František. Na slávnosť odovzdania čestného doktorátu na Trnavskej univerzite mu poslal pozrav v podobe listu. František si v ňom spomína aj na svoju návštevu Bratislavy a osobitne na stretnutie so židovskou komunitou na Rybnom námestí. Priateľstvo s rabínom Skorkom v liste označuje za dar. 

Na pocitoch ukrivdenosti, vlastnej nedostatočnosti a pocitoch, že nás niekto ohrozuje, sa nedá stavať moderná spoločnosť 21. storočia. Strácame odhodlanie, sebavedomie a vchádzame do veľmi ťažkého obdobia s ohromujúcou frustráciou, hovorí o náladách Slovákov sociológ Michal Vašečka. Vypočujte si reprízu podcastu z marca 2023.

Sme mimoriadne nedôverčiví. Dnes už prakticky doslova voči komukoľvek a čomukoľvek. Trpíme silným pocitom ukrivdenosti či sebapodceňovania sa, budúcnosti sa obávame a cítime sa neustále niekým či niečím ohrozovaní. Zároveň však máme veľmi vysokú mieru nárokov a kritickosti voči opatreniam vlády no i Európskej únie.

Do mimoriadne zložitej doby lemovanej vojnou na Ukrajine, protiruskými sankciami, inflačnou špirálou, ale i dozvukmi pandémie Covidu tak vchádzame ako nesmierne polarizovaná, nedôverčivá a frustrovaná spoločnosť. Predčasné voľby pritom už klopú na dvere a pocity či nálady voličov sa tak už na jeseň premenia na reálne voličské hlasy, ktoré môžu doslova prepísať celú politickú mapu Slovenska i jeho ďalšie smerovanie.

Čo o nás teda tieto nálady vypovedajú a ako ich zmysluplne uchopiť, tak aby sme sa ako spoločnosť stali odolnejší?A ako sa to vlastne stalo, že v týchto náladách vytŕčame, a to nielen v rámci EÚ, ale už aj v rámci krajín V4? Dá sa vôbec na takýchto základoch vybudovať zdravá a krízam odolná spoločnosť a keď nie, kam nás to môže uvrhnúť? No a ako môže čítať tieto pocity voličov naša politická scéna hmýriaca sa aj mnohými populistami a demagógmi?

Témy a otázky pre sociológa Michala Vašečku. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Môj príbeh je veľmi komplikovaný, výrazne pestrý a mám pocit, že som pomaličky na jeho konci.  Mám pocit, že žijem posledné desaťročie svojho života, hovorí legenda slovenskej populárnej hudby Richard Müller. Aktuálne, spolu s Emmou Smetana, predstavil verejnosti duet “Tahle jedna vteřina”. Ako teda on sám vníma svoj životný príbeh, i jeho vrcholy ako aj pády?

Na koncertných pódiách stál už v polovici osemdesiatich rokov minulého storočia a stojí na nich až dodnes no a to je už takmer 40 koncertných sezón. Na konte má niekoľko desiatok albumov a slovenskej populárnej hudbe vtisol nezmazateľnú, mimoriadne poslucháčsky príťažlivú ako i veľmi osobnú stopu.

Oslovil skutočne veľmi mnohých, či už pri “Cigaretke na dva ťahy” v období “Keď odchádzajú lásky” a treba nám “Viera”, až po chvíle “Keď odchádzajú lásky” s “Hlavou v smútku či dokonca v “Tichu a tme”, v ktorých “Díva sa na nás Boh” a sme “Zodraný dažďom”. Ikona slovenského popu Richard Müller.

Počúvate Ráno Nahlas s  Richardom Müllerom,  Emmou Smetana a ich najnovším spoločným hitom “Tahle jedna vteřina”. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ako oddychovať, aby som sa oddýchnutým aj cítil? A nakoľko je pocit blaženosti, uvoľnenia či šťastia záležitosťou objektívnych daností, a do akej miery do toho vstupuje naša hlava, či mentálna výbava? Otázky príhodné pre dnešný 30. jún.

Okrem toho, že pre takmer milión žiakov a študentov je posledným školským dňom, pre ďalšie tri milióny Slovákov je aj začiatkom dovolenkového obdobia. A to zvykne byť časom, v ktorom si chceme najmä oddýchnuť, vypnúť od pracovných stereotypov a načerpať čosi, čo nám dá silu a chuť ísť ďalej. Čo to môže byť a ako na oddych?

Témy pre Aleša Bednaříka, experta na tzv. pozitívnu psychológiu, či psychológiu šťastia.

„Nemali by sme žiť taký život, ktorý vnímame že je hrozný, že si z neho potrebujeme brať dovolenku“, tvrdí Bednařík.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Od pondelka prechádzame na letný režim, v ktorom nebude každý deň vychádzať podcast Ráno Nahlas. Na ten sa cez prázdniny môžete tešiť iba v pondelok. Za to vám od utorka 4. júla zadarmo sprístupníme prvé dva diely podcastovej série Mafiánsky štát. Zároveň vám každý týždeň otvoríme ďalšiu epizódu tohto podcastu o politickej korupcii. Ak by ste si chceli vypočuť celú túto sériu, prihláste sa do služby Aktuality Navyše.

Je dôležité, aby sme nenormalizovali násilie ani vo verejnom priestore, ani v súkromí. Opakovane sa bolestne presviedčame, kam môže viesť šírenie nenávisti a vyhrážky. Politickí predstavitelia si to musia uvedomovať na každom kroku a prijímať štruktúrne opatrenia. Takým opatrením je aj tzv. Istanbulský dohovor, o ktorom sa vedú nezmyselné spory, hovorí na margo fackovej kauzy Borisa Kollára feministka Jana Cviková. A prečo to prezidentka podľa nej v politike vzdáva?

Témy ako “Mýtus krásy” či “ambivalentnosť materstva” otvárala už pred tridsiatimi rokmi, na začiatku 90. rokov minulého storočia. Podieľala sa na kampaniach voči domácemu násiliu či sexuálnemu a rodovo podmienenému násiliu. Priniesla k nám, ako prekladateľka a literárna vedkyňa, množstvo kľúčových feministických autoriek a ich texty. Otvárala množstvo tém, ktoré osvetľovali rodovú nerovnosť na Slovensku a je spoluzakladateľkou prvej ponovembrovej feministickej organizácie Aspekt: Jana Cviková.

Kam sa dostalo slovenské feministické hnutie za tých 30 rokov a prečo sme ešte stále silne patriarchálna, rodovo doteraz nerovná spoločnosť? Ako to, že napriek množstvu osvety i kampaniam, stále tolerujeme domáce násilie a prečo je, vo svetle sexuálneho násilia i voči deťom, tak dôležitá sexuálna výchova v školách? Prečo v našej politike ešte stále dominujú mačistické vzorce agresivity, potreby dominancie a nepriznania si chyby a ako to, že sa v nej ženy/političky neraz chápu len ako akési formálne alibi? Aká je v téme rodovej rovnosti dôležitý jazyk a ako vplýva tzv. generické maskulínum na vnímanie žien spoločnosťou a prečo si starostlivosť o stroje platovo ceníme viac ako starostlivosť o ľudí?

Témy a otázky pre rodovú expertku, prekladateľku a literárnu vedkyňu Janu Cvikovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.