Bez obalu 🎙

Príbeh v sekvencii obrázkov doplnených textom v bublinách. Alebo „grafický román“. Ak bol najprv záležitosťou najmä Západu a Japonska, komiks sa postupne udomácnil - a možno povedať, že sa stále ešte len udomácňuje - aj v našich končinách. A hoci jeho pôvodný názov v sebe skrýva komické obsahy, aktuálne je aj akousi autostrádou pre vážne obsahy s celospoločenským dosahom. A v rukách experta na dezinformácie aj nástrojom na obrazovo-textovo-bublinové obnažovanie.

Hosťom podcastu je Tomáš Kriššák, autor komiksu o vojne na Ukrajine Kira a jeho dobrodružstvo s týmto formátom.

„Slovensko je dlhodobo pod vplyvom ruských hybridných hrozieb, ruskej propagandy“, vysvetľuje dôvod, prečo pripravil komiks Kira. „Má pôsobiť ako taká imunitná pilulka. Keď si ho prečíta študent, učiteľ, či hocikto iný, mal by vedieť navnímať celý kontext deväťročného konfliktu ruskej agresie na Ukrajine. Mal by navnímať fakty a skutočnosti, ktoré pomôžu kognitívnej mape pre pochopenie toho, o čo ide“, tvrdí.

Komiks – jednoduchá forma pre nejednoduché obsahy

Formálne sa začiatky komiksu dávajú do osemnásteho storočia a spájajú sa s tlačenými novinami, v ktorých vždy bol vytvorený priestor pre humorný príbeh „sekvencie obrázkov s textom v bublinách“.

Predchodcovia sú však ešte staršieho dáta. Biblia pauperum – biblia pre chudobným v stredovekých chrámoch, či egyptské hieroglyfické príbehy. Spája ich jedno: obsahovému posolstvu pomáha obraz doplnený strohým textom.

Kriššák vyzdvihuje fakt, že komiks dáva čitateľovi možnosť výberu. „Komiksom môžete len tak preletieť, alebo si vybrať okno, pri ktorom sa chcete zastaviť na ľubovoľný čas. Každé môže byť zdrojom myšlienok a podnetov, ktoré ďalej inšpirujú“, rozpráva.

Kira – príbeh Ukrajiny

Kriššákov komiks Kira prináša príbeh malého ukrajinského dievčatka Kira. Proruskí ozbrojenci jej zabili mamu, ktorá sa vzoprela ich rabovaniu. Keď Kira dospela, stala sa zdravotníčkou, aby pomáhala obetiam Putinovej agresie. Jej príbeh sa však spája s malou holanďankou Terezkou zo zostreleného dopravného lietadla nad Ukrajinou a inou Kirou, ktorá dostala meno práve po nej, keďže ako zdravotníčka pomohla jej matke pri pôrode. Ich príbehy spája malá plyšová opička.

Podľa Tomáša Kriššáka je však Kira príbehom samotnej Ukrajiny. Krajiny, ktorú si chce násilne podmaniť Vladimír Putin. „Robí to pritom nielen násilím, ale aj dezinformáciami“, tvrdí. A tie Kira demaskuje.

Demokracia nie je samozrejmosť

„Demokracia nie je samozrejmosť. Je výsledkom konštantnej práce, až sebaobety človeka. Toho, že robí niečo pre svoje spoločenstvo“, tvrdí expert na informačnú bezpečnosť. Príkladom môže byť podľa Tomáš Kriššáka kontrast rokov 1918 a 1939. Prvý predstavuje vznik Československa a uvedenia demokracie do našich končín, druhý jej koniec vyhlásením Slovenského štátu ako satelitného štátu fašistického Nemecka. „Prvý dotyk demokracie s našimi končinami prežil len dve dekády“, upozorňuje Kriššák.

V kontexte septembrových predčasných volieb hovorí až o „horore“ a obave zo straty slobody pre svoju generáciu.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Étos politického spasiteľa nie je absolútne namieste,  prenášame ním iba vlastnú zodpovednosť za naše správanie na vyvoleného politika, hovorí na margo rozhodnutia prezidentky už viac nekandidovať sociologička Oľga Gyarfášová. Čo teda od politikov očakávame a prečo si opakovane volíme politikov, ktorí nás už sklamali a prečo sme tak dôverčiví k politikom?

Rozhodnutie hlavy štátu Zuzany Čaputovej opätovne nekandidovať na post prezidenta vyvolalo v spoločnosti búrlivé reakcie a otvorilo diskusiu aj o tom, čo to vlastne politika je a či ju máme chápať ako akúsi obetu v prospech vlasti či spoločnosti a to i za cenu zdravia či rodiny alebo je výkon verejnej moci len akýmsi remeslom, na ktoré si spoločnosť najíma tých najkompetentnejších z nás a po uplynutí mandátu majú politici právo na svoj vlastný život. 

Téma je však hlbšia, a znie: Odráža aktuálny stav slovenskej politiky skutočne a verne našu spoločnosť, jej nálady a najmä problémy? Alebo sa z našej politiky stal akýsi odtrhnutý vagón uháňajúci po vlastných virtuálnych koľajniciach poháňaných virtuálnou realitou a honbou za väčšinovou, ale čoraz viac tekutejšou a premenlivejšou, verejnou mienkou? 

Prečo si teda opätovne volíme politikov, ktorí nás už v plnení svojich sľubov podviedli a sklamali tak očakávania voličov? Koho dnes reprezentuje politická scéna a ako je vlastne prepojená so skutočnou realitou, našou spoločnosťou a jej problémami? Ako si vyberáme tých, ktorí nás budú viesť a reprezentovať vo verejnom živote a prečo tomu neraz nevenujeme ani toľko pozornosti ako kúpe auta či podpisu hypotéky? No a napokon, ako nájsť spoločenský konsenzus v pasci narastajúcej nedôvery medzi nami?

Témy a otázky pre sociologičku z Univerzity Komenského Oľgu Gyarfášovú. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

„Vladimíra Putina a jeho aktuálny spôsob správy Ruska vo vojne s Ukrajinou obnažil čistokrvný gangster Jevgenij Prigožin“, tvrdí Matej Kandrík z bratislavského obranného tink thanku Adapt Institut. Víkendový pokus o prevrat či ozbrojený puč pritom označuje za „začiatok Putinovho konca“.

„Poníženie, ktoré Putin zažil, je faktickým ohlásením odchodu od moci. Zvlášť v autoritárskom režime, akým je jeho Rusko, neotrasiteľnosť a sila vodcu si nemôže dovoliť také zásadné spochybnenie a oslabenie, ako sme to videli cez víkend“, tvrdí Kandrík.

Po 24. februári a Putinovom vpáde na Ukrajinu prišiel 24. jún a vojenský puč v Putinovom Rusku od Putinovho spojenca Jevgenija Prigožina. A ak svet s napätím čakal, ako dopadne zjavne hladký postup jeho Wagnerovcov na Moskvu, s prekvapením prišla správa o jeho „exile“ v Bielorusku a stiahnutí jeho mužov, pričom Kremlin odvolal svoj „interdikt“ v podobe vyhlásenej hrozby spravodlivým a nekompromisným trestom. Čoho bol svet cez víkend svedkom? Čo sme sa z dynamiky revolty dozvedeli o stave moci a jej držiteľov v Rusku? Drží Putin opraty skutočne pevne v rukách? A šlo o epizódu, či prejav silnejúceho trendu, s ktorým bude musieť cár Vladimír počítať a svoju špeciálnu operáciu rozšíriť aj na domáci front?

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Český prezident Petr Pavel naznačuje, že európske štáty musia lepšie monitorovať aktivity ruských občanov. Na Slovensku sa pritom darí aj niekoľkým Rusom, ktorí v iných krajinách čelili podozreniam alebo im z bezpečnostných dôvodov nebol poskytnutý pobyt. 

Aktuality.sk včera upozornili na prípad ruského občana Alexeja Sukmanova, ktorý pod Tatrami vlastnil hotel. Keď si bol istý, že dostane povolenie na pobyt na Slovensku, hotel zatvoril a zamestnancom pri výpovedi tvrdil, že keď už bude mať pobyt, nebude potrebovať fungujúcu firmu. Sukmanov je pritom aktér kauzy Panama Papers a už fínski novinári upozornili na podozrenie, že pral špinavé peniaze.

Náš reportér zistil aj ďalší podobný prípad – ruského podnikateľa, ktorý má vinicu v slovenskej časti Tokaja. V Česku ho vyhodnotili ako hrozbu a neudelili mu pobyt. Slovenské bezpečnostné zložky však tú istú hrozbu nevidia.

Budete počuť aj bepečnostného experta Victora Breinera, aj prvého viceprezidenta policajného zboru Branka Kišša, ktorého sme sa pýtali, či je vôbec možné monitorovať všetkých ruských emigrantov.

Moderuje Peter Hanák.

Je prezidentka jediná politička, ktorá sa dokáže postaviť Ficovi či fašistom? No nie je. Nevyrábajme kult osobnosti, hovorí na margo rozhodnutia hlavy štátu už viac nekandidovať sociológ Michal Vašečka. Je prodemokratické spektrum natoľko zakomplexované, že neverí, že sa tu nájde aspoň jeden kandidát, ktorý by mohol byť normálnym a dôstojným prezidentom? Dopĺňa ho politický komentátor Arpád Soltész. 

 Prezidentka Zuzana Čaputová oznámila svoje rozhodnutie, že už nebude kandidovať v nadchádzajúcich prezidentských voľbách. Dôvodom má byť nedostatok síl a energie na ďalší 5 ročný prezidentský mandát. Čo sa skrýva za týmto vysvetlením a aký to bude mať dosah na prebiehajúcu predvolebnú kampaň? Aké zrkadlo našej rozhádanej, testosterónom naplnenej a mimoriadne spolarizovanej politike prezidentka nastavila a nepovzbudí to k ešte agresívnejším útokom voči politickým oponentom?

Má politik s vysokou dôverou verejnosti povinnosť zotrvať v politike alebo naopak, je jeho výlučným a osobným právom, zvážiť svoje sily a ak cíti, že ich nemá dosť, má právo z politiky odísť? A ako vyzerali 4 roky prezidentského mandátu Zuzany Čaputovej a akú stopu do našej politiky i spoločnosti stihla vtlačiť?

“My sme v niečom úplným neštandardom: Kto do teba kameňom, my do neho tromi a ešte železnou tyčou po hlave a do tohoto prezidentka ísť nechcela. Tu by som sa preto zamyslel nad tým, či ľudia, ktorí sa tu, v strednej Európe, nechcú postaviť zlu, že či by mali ísť do politiky. Naša tradícia totiž je, že zlu sa treba aktívne postaviť, a to veľmi nemilosrdne. A toto prezidentka nechcela urobiť.” Hovorí o rozhodnutí Zuzany Čaputovej sociológ Michal Vašečka. Toto rozhodnutie, rovnako ako Arpád Soltész, však považuje za legitímne, ľudsky pochopiteľné i férové voči voličom.

Počúvate Ráno Nahlas, dnes o rozhodnutí prezidentky a to so sociológom Michalom Vašečkom a politickým komentátorom Arpádom Soltészom. Pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský.

Ak pätina štvrtákov nerozumie textu, tak je evidentné, že nejde len o deti z marginalizovaných skupín či deti z chudobných rodín, hovorí Michal Rehúš z Centra vzdelávacích analýz. Prepojenosť zlých výsledkov so socioekonomickým statusom je však podľa neho stále veľká a naše školstvo až príliš konzervuje deti v prostredí, z ktorého pochádzajú. Čo sa teda reálne  podarilo dvom exministrom školstva?

Segregácia, to je slovo, ktoré by sme mali dnes poznať už iba z učebníc dejepisu. Žiaľ, je to niečo, s čím sa dnes a denne stretávajú naše vlastné deti. A nie je to len kvôli farbe pokožky, rase či etniku, ale deje sa to i kvôli majetkový pomerom ich rodičov a chudobe, v ktorej mnohé slovenské deti doteraz u nás vyrastajú. Jedným z kľúčov, ako tieto rozdiely stierať a spoločnosť čoraz viac integrovať, by malo byť vzdelávanie.

Náš vzdelávací systém je však veľmi segregovaný a tak vzdelávanie našich detí beží po doslova paralelných linkách. No a začína to už v škôlkach aby to potom pokračovalo vo všemožných súkromných školách, elitných gymnáziách. Veľmi závisí od sociálno ekonomickej situácie rodín kde ich dieťa skončí a kam ho dajú študovať. Problémom je, že lepšie situovaní rodičia si dokážu zabezpečiť pre svoje deti, ktoré má nejakú vyššiu kvalitu, ale čo potom tí ostatní, hovorí Michal Rehúš z Centra vzdelávacích analýz.

Navyše,  náš vzdelávací systém je sociálne veľmi rigídny a deťom príliš neumožňuje prerásť sociálny status ich vlastných rodičov. Inak povedané, slovenské školstvo konzervuje deti v sociálno ekonomickom statuse, z ktorého pochádzajú a do ktorého sa tak, napriek snahe i dobrým výsledkom, až príliš často musia vrátiť. A ako to, že ešte aj dnes, v roku 2023 nás musí európska komisia žalovať za segregáciu rómskych žiakov a prečo tieto deti nepovažujeme takpovediac za “naše deti”, ktoré si zaslúžia rovnosť šancí?

A čo je príčinou toho, že pätina štvrtákov nerozumie predloženému textu, čo môžeme očakávať od vzdelávania detí s takto nízkou úrovňou čitateľskej gramotnosti a ako im vieme pomôcť, aby sa potom nestratili v čoraz viac zložitejšom svete?

Štát v minulom roku vyčlenil na školské učebnice menej ako 10 miliónov. Prváčikom tak vychádza na učebnice 15 eur, vyšším ročníkom Základnej školy len 7,50, no a na stredné školy sa ujde ešte menej, iba 6 eur. Výsledkom tak môže byť ďalšia žiadosť, s ktorou sa školy budú musieť obrátiť na rodičov, aby vzdelávanie svojich detí podporili z vlastného vrecka. Je teda ešte vzdelávanie bezplatné alebo sa stalo iba akýmsi figovým listom maskujúcim dlhodobý nezáujem politických elít o naše deti a ich vzdelanie? A prečo nám takmer pätina najšikovnejších maturantov uteká študovať do zahraničia a ako tento “odliv mozgov” zastaviť? A ako obstáli exministri po voľbách 2020 a čo sa vlastne v školstve podarilo za uplynulé tri roky?

Témy a otázky pre Michala Rehúša z Centra vzdelávacích analýz. Počúvate Rán Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje braňo Dobšinský. 

Festival Pohoda, ktorý býva každý rok na trenčianskom letisku, tento rok komunikuje tri hlavné témy - a to Ukrajinu, LGBTI+ ľudí a klimatickú krízu. Témou budú aj predčasné voľby. „Teraz ide o veľa. Vyjadrujeme sa k spoločenským témam. Niekomu to nie je sympatické, niekomu sa to naopak páči. Je fajn, keď je využívaná sila festivalu. Robíme to aj preto, aby niečo ako slobodný festival mohol vôbec existovať," hovorí v podcaste organizátor festivalu Michal Kaščák.

„Neviem si predstaviť, že by sme sa zobudili do Slovenska, ktoré by zmenilo postoj voči Ukrajine," dodáva tiež.

Michal Kaščák opisuje, že predaj lístkov - a to a všetky akcie na Slovensku - ide pomalšie. „Ľudia sa rozhodujú na poslednú chvíľu."

Približuje aj ako sa dotkla inflácia a zdražovanie samotného festivalu. „Nechceme robiť taký exkluzívny festival, aby na neho mohla chodiť len časť spoločnosti. Chceme, aby bol dostupný pre väčšinu ľudí na Slovensku."

Ako funguje zákulisie? Aké podmienky majú umelci? A aký program bude na tomto ročníku festivalu? V podcaste okrem Michala Kaščáka odpovedá aj členka tímu festivalu Barbora Bodnárová.

Podcast nahrala Denisa Hopková.

Len informujú? Či aj ovplyvňujú? Sú naozaj obrazom spoločnosti, či len malým výrezom, ktorý v skutočnosti celok deformuje? A nakoľko sa v nich odrážajú záujmy tých, čo si ich platia? Prieskumy verejnej mienky. S blížiacimi sa parlamentnými voľbami ich dôležitosť stúpa. Ako ich čítať a nakoľko sa na ne spoliehať? A aký je rozdiel medzi prieskumom verejnej mienky či volebným modelom? Téma pre Jakuba Hankovského z agentúry Ipsos.

Problém je už na začiatku: môže mať verejnosť mienku, či názor? Odpovede sa rôznia: od záporných v zmysle, že názor môže mať len jednotlivec, až po líniu, ktorá hovorí o nevyhnutnom zjednodušovaní, aby sme mohli študovať niečo také ako spoločnosť. V tomto zmysle hovorí Jakub Hankovský o „snahe pochopiť zastúpenie rôznych názorov alebo postojov v spoločnosti a rovnako ich rozloženie“.

Magická tisícka

Prečo sa pri tzv. reprezentatívnych prieskumoch pohybujeme pri čísle tisíc, ktoré zodpovedá veľkosti vzorky respondentov? Jakub Hankovský hovorí o „skúsenostiach desaťročí“ výskumu štatistiky a teórie pravdepodobnosti. Ich výsledkom je záver, že ide o „najlepší pomer medzi cenou a výkonom“.

S nárastom skúmanej vzorky totiž podľa neho rastú náklady, no riziko chyby odborne označované za „interval spoľahlivosti“ by sa výrazne „nezmenšilo“. Interval spoľahlivosti je pritom podľa Hankovského „územie“, na ktorom sa so spoľahlivosťou takmer rovnou istote nachádza „realita“, ktorú prieskum hľadá.

V podcaste nájdete odpovede aj na ďalšie otázky:

- ako sa „meria“ verejná mienka

- ktoré prieskumy sú presnejšie – telefonické, online alebo face to face

- nakoľko veriť prieskumom?

- čo obsahujú prieskumy, ktoré sa na verejnosť nedostanú

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.

Nepreceňoval by som operačnú silu SMERu, ani jeho schopnosť rozdeľovať spoločnosť. Aj extrémnych ficových voličov vidím len ako marginálnu časť špoločnosti, hovorí bývalý poslanec SMERu Boris Zala. Podľa neho obavy z radikalizácie SMERu nie sú namieste a ako tvrdí, Hlas považuje SMER za stranu minulosti a konzervativizmu. 

Pellegrini alebo Fico, Hlas či SMER.  I tak vyzerá, podľa dlhodobých preferencií politických strán, pravdepodobný víťaz nastávajúcich predčasných volieb. Do septembrových volieb ostáva už iba pár mesiacov a je zjavné, že po nich Slovensko zrejme otočí svoj politický kurz, viac či menej, doľava a o zostavovanie vlády sa zrejme pobije Pellegrini s Ficom. Ich aktuálne vzťahy sú síce čoraz viac napätejšie, zároveň ich však spája dlhoročná  politická minulosť a to i s mnohými spoločnými kauzami, ale aj straníckymi tajomstvami.  

Čo teda bude pravdepodobnejšou voľbou Pellegriniho: Starý a dobre známy Fico alebo dominantné spojenectvo s koalíciou cudzincov z iného politického tábora: teda PS, SaS či KDH? A kam až je schopný skĺznuť pri love voličov konkurenčnej Republiky expremiér Fico a máme sa tejto radikalizácie báť? No a napokon, čo spája a čo rozdeľuje Hlas a SMER a ako by vyzerala Slovensko pod vládou ich verzií sociálnej demokracie? 

Témy a otázky pre jedného zo zakladateľov našej ponovembrovej sociálnej demokracie, ako i  bývalého poslanca SMERu, Borisa Zalu. Počúvate Ráno Nahlas, pekný deň a pokoj v duši praje Braňo Dobšinský

Snáď najznámejšia slovenská astrobiologička, ktorá je však viac za hranicami Slovenska ako doma. Jej doménou sú simulované misie, ktoré majú ľudstvo pripraviť na možnosť existencie mimo rodnej planéty Zem. Hovoria o nej aj ako o Žene z Marsu, ktorá paradoxne na tom Marse nikdy nebola. Študuje extrémofily - organizmy, ktoré majú radi extrémy, či v nich dokážu prežívať. Čomu sa od nich naučila a nie je jednou z nich?

Michaela Musilová.

Podieľala sa na príprave štyridsiatky simulovaných misií na Mars, tridsiatke pritom velila. Vyberala do nich posádky, riešila kritické situácie, aj milostné štvrouholníky.

„Čo sa týka tých „romantických“ veci som nastavila pravidlo, že ešte pred odchodom na simulovanú misiu sa musí celá posádka otvorene porozprávať, ako riešiť podobnú situáciu. Každá posádka si to nastavila svojim spôsobom. Boli také, ktoré sa riadili pravidlom zachovať diskrétnosť, no boli aj také, ktoré romantiku nezakrývali“, hovorí Musilová. Dôležité podľa nej je spoločná dohoda na pravidlách. „Ľudia majú na to sa kontrolovať, no dôležitá je spoločná dohoda“, tvrdí.

Ako na extrém, a to aj v spoločnosti? „Je potrebné dať na vlastný inštinkt. Ten vám povie, či je osoba dôveryhodná alebo nie. Je potrebné to počúvať, veď sme si ho pestovali celý život“. Otázka, ako na extrém pritom padla v kontexte toho, že Michaela Musilová je vo svojom vedeckom bádaní zameraná na štúdium extrémnych foriem života a čo si práve z toho odniesla.

Naviac pri potláčaní extrému v spoločnosti podľa nej pomáha aj odvaha na veci pozerať sa inak, spochybňovať ponúkané verzie. A tiež dať na rady ľudí a informačných zdrojov, ktorým dôverujeme.

V podcaste sa dozviete aj o časovom výhľade reálnej misie na Mars, alebo o tom, či budú lístky na ňu jednosmerné. Rovnako o programoch osídľovania Mesiaca.

Podcast pripravil Jaroslav Barborák.