Málokto vie v písanej reči tak namiešať farby ako Boris Filan. Pamätám si, ako som hltala jeho Bratislavské krutosti a Prešporock. Metaforu o suchom oku, ktoré slúži len na menej dojemné momenty v živote, oproti oku, ktoré je zvlhčené dostatočne, som si výnimočne zvýraznila ceruzkovým zásahom do knihy. Pri príležitosti jeho 70ky, sme si ho pozvali aj do hosťovského kresla. Bála som sa, či mu nebude malé. A ešte som sa bála, či sa dostanem vôbec k slovu. Obe obavy boli zbytočné. K slovu som sa síce veľmi nedostala, ale plynule a vďačne som sa prevtelila do zaujatého poslucháča jeho farebných príhod. Malé upozornenie, ak sa vám bude zdať, že počúvate v istej chvíli verejnú podporu alokohlizmu, berte to prosím s veľkým nadhľadom.