Na rovinu o podnikaní

Róbert Tarabčák, zakladateľ a CEO Cinnamon, mal blízko k online svetu už od malička. Začal so skladaním počítačov, programovaním webstránok, čo využil aj pri štúdiu Aplikovanej informatiky v Brne a živote v Prahe, kde začal pracovať ako programátor a neskôr UX designér.

Popri práci sa dostala k zaujímavým ľuďom, k novým technológiam, ku kryptomenám a k spoločnosti Ripple. Aktívne sa začal venovať blockchainu a začal pracovať v spoločnosti Coil, ktorá monetizuje obsah a jej zakladateľ začínal práve v Ripple. To ho posunulo k realizácii svojej vízie a americkí investori Chris Larsen a Stefan Thomas investovali do jeho projektu Cinnamon takmer 2,5M dolárov.

O tom ako pristupujú k investíciám v USA, čo to všetko obnáša, ako zvládať tlak a zodpovednosť za veľký balík peňazí a nastaviť správnu firemnú kultúru sa dozviete v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:
Video platforma Cinnanom - https://cinnamon.video/
Blockhain technológia Ripple - https://ripple.com/
Platforma na monetizáciu obsahu - https://coil.com/
Rozhovor s Robom Tarabčákom pre Forbes - https://www.forbes.sk/cesko-slovensky-startup-ziskal-dva-miliony-dolarov-chce-zmenit-videopriemysel/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

V špeciálnej vianočnej epizóde prinášame príbeh hudobnej skupiny Dennyiah, ktorú tvorí speváčka Denisa „Denny” Gajarská a gitarista Ľuboš Šoltés. Dokopy ich zviedlo náhodné stretnutie v bare, kde Denisa pracovala. Prijala Ľubošove pozvanie do skúšobne a spolupráca vyústila do hudobnej formácie Dennyiah. Ich hudba je zmesou viacerých štýlov a rezonuje s vnútorným svetom každého z nás.

Speváčka spieva v angličtine a hovorí, že najdôležitejšie je nechať hudbu preniknúť do srdca, pretože hudba lieči. V podcaste prezrádza, ako funguje hudobný priemysel na Slovensku, ako financovali a distribuovali svoj album, či ako dokázali z Kysaku osloviť a spolupracovať so svetoznámymi hudobníkmi, ktorí získali ocenenie Grammy a pracovali aj so Stingom, či Fergie.

Vianočný podcast môžete sledovať aj vo forme videa na našom YouTube (link na YT).

Skladby v podcaste (unlpugged verzia):
1. Dennyiah - Kingdom
2. Dennyiah - S.A.D.
3. Dennyiah - All I Want For Christmas Is You (Mariah Carey Cover)

Zaujímavé linky z podcastu:
Platforma pre distribúciu albumov CD Baby https://cdbaby.com/
Facebook  https://www.facebook.com/dennyiah/ 
Instagram https://www.instagram.com/dennyiahofficial/
YouTube https://bit.ly/36yntiW

Ak sa ti páči hudobná skupiny Dennyiah a chceš ju podporiť, neváhaj si kúpiť album, či merch na https://shop.rukahore.sk/dennyiah alebo počúvaj na streamoch
Spotify https://open.spotify.com/artist/35TJYv4wYPEBTHzL7j66DS
Apple Music https://itunes.apple.com/us/artist/1484176839

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Licencia: © 2020 PROSIGHT Slovensko, a.s., Creative Commons - Attribution-NonCommercial-NoDerivs CC BY-NC-ND

Vláda ohlásila v marci a následne v júli 2020 balíky finančnej pomoci podnikateľom v sektoroch postihnutých pandemickými opatreniami vo výške jednej miliardy eur mesačne. Za sedem mesiacov však rozdelila len 700 miliónov. Čo je dôvodom takého veľkého zlyhania štátnej správy? Aké sú predikcie vývoja na najbližšie obdobie?

Linky z podcastu:

Analytický portál Dáta bez pátosu - https://databezpatosu.sk/
Všetky epizódy venované COVID-19 - https://www.narovinu.online/ako-prezit-krizu-covid-19/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri poslednej epizóde nášho podcastu Na rovinu o podnikaní. Tento rok sme rozprávali vo veľmi veľa epizódach, ktoré sme spolu nahrali s moderátormi Erikom Lakomým a Petrom Vrábelom, stretli sme mnoho úspešných podnikateľov, začínajúcich podnikateľov, ktorí nám nielen vyrozprávali svoje príbehy, ale podelili sa hlavne o to, ako dosiahnuť tie úspechy. Ako si pomôcť nielen v účtovníctve, ale aj v riadení firmy atď, atď. 

Teraz sa blíži záver roka, čaká nás už len posledná epizóda “Veľké prekvapenie”, ktoré sme pre vás pripravili na Štedrý deň. Minulý rok sme navarili výbornú kapustnicu a dozvedeli ste sa veľmi veľa vecí o gastronómií, ako to funguje. Gastronómia je dnes jeden z tých najviac postihnutých sektorov na Slovensku, pretože už nejakú dobu čelíme kríze a rozhodli sme sa, že na konci roka, sa ešte v takom tom poslednom pracovnom podcaste porozprávame s hosťom o tom, ako vlastne vyzerá tá kríza z pohľadu čísel. Veľa podnikov v rámci opatrení pri korona kríze muselo byť zatvorených. Úrad verejného zdravotníctva vydáva vyhlášky, ktorými vlastne riadi opatrenia, ktoré nám majú pomôcť zjemniť ten dopad krízy, nielen na zdravie, ale aj na bohužiaľ, to najhoršie, čo sa môže stať, a to sú úmrtia a zaťaženie nemocníc. A preto sú tie opatrenia možno veľmi drastické v mnohých ohľadoch, a veľa firiem dnes je reálne na nule. Štát na druhej strane by mal tým podnikateľom, keďže z titulu nejakého zákona im zastavil podnikanie, podať pomocnú ruku. A o tom sa chceme dnes rozprávať s odborníkom, s dátovým analytikom Ivanom Bošňákom, ktorého poznáte možno pod značkou Dáta bez pátosu. O čom sa tiež porozprávame na konci toho podcastu. A Ivan je veľmi skúsený človek, nielen z finančného sektora, bavia ho dáta, robí to naplno a prišiel dnes k nám do štúdia. Vitaj v našom štúdiu, Na rovinu o podnikaní, Ivan. 

Ivan Bošňák: Dobrý deň a ďakujem za pozvanie.

Viliam Bendík: Ja na úvod poviem, že ja sa s Ivanom poznám dlhé roky, pretože sme kedysi spolupracovali vo firme ešte Eurotel, potom neskôr T-Mobile, kde bol Ivan finančným riaditeľom. Ivan, ty si si potom prešiel takú tortúru, pretože si odišiel z veľkej firmy, z korporácie a snažil si sa trošku pomôcť tomu, ako to tu na Slovensku vyzerá a pustil si sa do štátnej správy. Takže teplé miestečká s vysokými platmi vo veľkých korporáciách si vymenil za drinu v štátnej správe. Čo všetko si robil ešte potom? 

Ivan Bošňák:  Možno prvým veľkým úskokom z korporácie bola materská dovolenka, otcovská dovolenka, bol som jeden z prvých, ktorý si dovolenku vybral. V roku 2008. A skutočne od prvého dňa narodenia môjho syna som si zobral rok voľno. Poslal som len jeden email do firmy, vtedy do T-MOBILE po polroku, a to, že pokračujem ešte ďalších 6 mesiacov. Výhodou bolo, že som mal backup, mal som zástupkyňu, ktorá to vedela prebrať okamžite, aj týmto ďakujem Silvii Néhmetovej a myslím si, že tá firma fungovala aj po finančnej stránke a všetko bolo postrážene. Takže, bol to prvý príjemný úskok. Netrvalo dlho a z korporátneho sveta som po ďalších dvoch rokoch odišiel. Venoval som sa reštrukturám rôznych firiem. Boli to principiálne vlastníci, ktorí mali problémy. Väčšinou to začínalo tak, že oni mali problémy so splácaním dlhov. Takže nás najímala banka, aby sme problémy vyriešili, pomohli s riadením firmy. Ale našou úlohou vždy bolo nie preberať zodpovednosti vlastníkov, ktorí veľmi slušné biznisy si vybudovali, nejaké sa možno dostali do problémov, externými faktormi ovplyvnení. Ale len im nosiť presne to, čo Vilo povedal, na stôl dáta. Interpretovať to, čo ich biznis produkuje zmysluplnou, spoľahlivou, zjavne zreteľnou formou, tak aby to pochopil tak majiteľ, ako prípadne aj spolumajiteľ, ale nakoniec aj banka. Potom vedeli prijať rozhodnutia, ktoré nemali sme ambíciu nikdy navrhovať, len teda sme im vedeli povedať, že ak príjmu rozhodnutie A, tak to bude takáto cesta. Pri rozhodnutí B to bude buď dlhšie trvať, alebo to prinesie iné výsledky, alebo to môže byť rizikovejšia cesta. Ale narazil som na vlastníkov, ktorí sa vedeli rozhodovať, ktorí to len zrazu videli inou optikou. A myslím, že sme mnohým pomohli, ale z podstaty toho biznisu a tej práce bolo jasné, že nie všetkých bolo možné zachrániť a preto je to taká smutná práca na Slovensku. Reštruktúry robiť... nie sme v Amerike, tam je Chapter Eleven, vďaka ktorému ktokoľvek, keď sa dostane do problémov, tak všetci naokolo sa mu snažia pomôcť. No to na Slovensku nie je pravidlom, už vôbec toho nie sme svedkom. A táto kríza nám priniesla situácie, kde sa to všetko prejavilo donaha. 

Viliam Bendík: Ty si okrem toho, že si teda robil na reštrukturách firiem, si potom nastúpil na pozície v štátnej správe. Predpokladám, že si prišiel do úplne iného prostredia. Zrazu, kde možno ja si predstavujem, že si tam nemal takých rozumných, tých tzv. stakeholderov, alebo tých, ktorí sú zodpovední za dané veci, ako to fungovalo v porovnaní s tým, ako si to riešil v biznise?

Ivan Bošňák: Do štátnej správy ide človek s veľkými očakávaniami a musím povedať, že v štátnej správe robia talentovaní, vzdelaní a dokonca aj pracovití ľudia. A tým, že v štátnej správe je veľká prezamestnanosť, ja sa pohybujem v samospráve, v miestnom zastupiteľstve v našej obci, kde žijem. Potom som pracoval ako finančný riaditeľ na samosprávnom kraji a v jednom mestskom podniku ako finančný riaditeľ, kde som vyhral konkurz - transparentné výberové konanie. Poviem rovno, že to trvalo rádovo v rokoch, kým som odišiel, pretože moje nastavenie je nulová tolerancia ku korupcii, snažím sa o tom všetkých presvedčiť. Zavádzať také procesy. A je jedno, či majú odísť peniaze z kasy za prácu niekoho, za zamestnávanie niekoho, alebo za dodanie akejkoľvek služby alebo tovaru. A v diskusiách a pri naprávaní aj krívd z minulosti, aby som bol férový, tak dochádza k stretom, kde sme sa po nejakom čase dokonca museli rozlúčiť a ja radšej z blízka odídem, ale myslím si, že po jednom mesiaci, po pol roku alebo po roku práce, človek zanechá významnú stopu. Tá komunita, ktorá je čestná, robí tú prácu veľmi dobre, dokonca je to pre nich poslanie, lebo sú tam celý život. Tak ona ožije a napriek tomu, že človek odtiaľ odíde, tak oni vedia pokračovať povzbudení impulzom z vonka, aby som to povedal. A určite to spravujú tak, ako si spravujú financie, alebo čokoľvek vo vlastnej rodine, vo vlastnej domácnosti. Prípadne v nejakom športovom klube, alebo kdekoľvek to robia dobrovoľne. Takže stopa zostáva, pocit mám dobrý, financie napravené, peňazí veľa ušetrených a myslím, že sme vyslali aj s mojimi šéfmi, aj s tým kolégiom spolupracovníkov silné signály, že korupciu na Slovensku tolerovať nebudeme. Je to možné a dá sa to robiť aj vo veľkých samosprávnych celkoch alebo vo veľkých mestských podnikoch.

Viliam Bendík: Tak, toto sa dobre počúva, keďže v dnešnej dobe sme svedkom toho, že zisťujeme ako na povrch vyplávali mnohé kauzy, ktoré boli obrovské, korupčné kauzy. Takže dobre sa počúva, že ľudia na tej povedzme strednej, dolnej úrovni samosprávy sú čestní ľudia. Snažia sa, keď niekto pomôže, tak dokážu veľa zmeniť. 

Ivan Bošňák: Dokážu veľa zmeniť. Je dobré, že ľudia v samosprávach a mestských podnikoch vedia ožiť aj vďaka impulzom zvonka. Pretože existujú kontrolné mechanizmy, ktoré na podozrivé transakcie, podozrivé obchody, podozrivé zmluvy, podozrivé čokoľvek sa dokážu pozrieť, či je to Úrad pre verejné obstarávanie, či je to vládny audit, či je to Najvyšší kontrolný úrad. Alebo nakoniec kontrolór na obci, na kraji, alebo na meste, a nakoniec aj v tom mestskom podniku. A potom to väčšinou končí trestnými oznámeniami, ale to je tá nepríjemná stránka. Našťastie väčšinou nie pre  tých zamestnancov úradov, ale vždy je tam nejaká, nejaká veľmi pracovitá myš, ktorá to celé samozrejme zmastí. Veľa ľudí do toho namočila, ale ja mám dobrý pocit, že sú podané aj trestné oznámenia. Bez toho aby sme robili nejaké veľké biele knihy do minulosti a sú veci zdokumentované tak, aby to aj vyšetrovateľ pochopil. A ja som si istý, že ešte o tom budeme počuť.

Viliam Bendík: Tak to sa teším, držím palce. Ja skúsim možno poslucháčom viac trošku priblížiť, prečo som ťa zavolal. Ty so svojimi skúsenosťami vo veľkých firmách, ako riadenie nadnárodnej korporácie typu T-Mobile, vyžaduje veľké skúsenosti. Ty si mal na starosti financie, to znamená, že tebe je blízka analytika. Venuješ sa číslam v podstate celý svoj profesijný život. Ja mám dokonca taký pocit z toho, keď pracujeme spolu povedzme na tom projekte Dáta bez pátosu, že to je pre teba až taká vášeň. Prečo ťa tak bavia čísla, ako to vlastne vzniklo? 

Ivan Bošňák: Ja som odmalička bol človek, ktorého bavila matematika a bavil ma šach. Bol som myslím okresným majstrom v nejakej skupinovej lige. Takže vždy ma bavili prísné logické veci, hľadal som súvislosti, korelácie, mám otca, ktorý je programátorom, ale teda robí riadiace systémy až v jadrových elektrárňach. Popri tom znalosť jazykov,  je tiež potrebné rozum a mozog zaťažovať, to znamená, že som sa vybral cestou - matematická trieda na základnej škole. Samozrejme na gymnáziu matematika, fyzika, potom programovanie na vysokej škole. Veľmi dobrá vysoká škola, elektrotechnická fakulta. Dnes možno je na ňu smutný pohľad, na veci ktoré sa tam dejú, lebo to bola jedna z vecí, ktorá dokázala fungovať. Ono predsa len tá logika, programátorstvo, elektrotechnika, sú exaktné vedy, kde je to také bipolárne, jednotky alebo nuly a nič medzi tým nie je. Takže to sa ľahko chápe, to sa ľahko riadi, ťažko sa to učí. A toto som všetko absolvoval a som tým pádom tabuľkový manažér. Vybral som sa dráhou finančného menežera, získal som učtovné vzdelanie, britské. Vďaka firme, v ktorej som pracoval, PricewaterhouseCoopers, v 90tych rokoch.

Mal som šťastie na dobrých zamestnávateľov a dobrých šéfov. Ktorí ma vždy viedli k tomu, aby sme to, čo vieme, použili pre dobré rozhodnutia našich akcionárov. Vždy som pracoval pre niekoho. Neskôr potom ako živnostník. Ale to bolo zmysluplné, mne to dávalo dobrý pocit z vykonanej práce. A musím povedať, že som vedel na rozdiel možno aj od súputnikov a konkurencie dospieť veľmi rýchlo k výsledkom, ktoré som potom vedel v dobre odôvodniť. A veľmi rád vecí prezentujem. A postupne som sa učil, vďaka poslucháčom a ich spätnej väzbe, vysvetlovať veci jednoduchšie, za kratší čas a ilustrovať to, čo chcem povedať na príbehoch zo života, alebo obrázkoch zo života tak, aby to skutočne pochopili aj mladší poslucháči, ale možno ľudia ktorí nie sú tak vzdelaní, pretože sa venujú niečomu inému. Ale musia rozumieť aj financiám. Je to veľmi obohacujúca činnosť a ak to môžeme robiť pre blaho krajiny.... Nikdy som neemigroval zo Slovenska napriek tomu, že mám pol rodiny vonku. A bola desaťkrát príležitosť, ale povedal som si, že niečo mi tá krajina dala. Budem sa jej to snažiť vrátiť, tak to teraz robíme. 

Je pravda, že som aj zabezpečený. To znamená, že si môžem vo voľnom čase takto s tým časom šafáriť a venovať sa veciam, ktoré mi dávajú zmysel. A takým, ktoré by po anglicky sa to povie, že majú “impact”, to znamená, nie drobnej veci, možno v našej obci, ale tej väčšej veci a v súčasnosti je to pandémia. Alebo, to bude asi ďalšia téma, je to pomoc podnikateľskému sektoru. A ekonomike, mikroekonomike, od makroekonómov, ktorí zostavujú štátny rozpočet a mali by nami zaplatené dane v náš prospech, v čase, keď to trošku kríva, solidárne rozdať, resp. tomu čo je životaschopné pomôcť. Takže asi o tom sa budeme rozprávať. 

Viliam Bendík: Tak toto je asi veľká výzva, v blízkej budúcnosti pre teba. Teším sa z toho, že ty ako človek, ktorý naozaj rozumie číslam sa do niečoho takého pustil. Takže ja si myslím, že ten impact (po anglicky), dosah na bežných ľudí a podnikateľov môžeme za chvíľu cítiť. Držím palce veľmi v tomto.

Ivan Bošňák: Ďakujem pekne.

Viliam Bendík: A pustíme sa teda do tej takej žhavej témy, kvôli ktorej sme sa dnes tu stretli v štúdiu. A my sme počas tohto roku odkedy začala zúriť, ak to tak poviem expresívne, pandémia aj na Slovensku. Sme sa stretli už s niekoľkými ľuďmi, s ktorými sme rozoberali to, ako to funguje v tejto chvíli. Stretli sme sa s Mirkou Benčíkovou, ktorá nám porozprávala, ako sa s tým vyrovnávajú v gastro biznise, ako to funguje v reštauráciách. Stretli sme sa s Tomášom Torokom dvakrát, ktorý nám porozprával o tom, ako pomáha podnikateľom prejsť cez tieto kritické momenty. Ja vám do poznámok pod týmto podcastom dám zoznam epizód, ktoré sa priamo dotýkali problémov a výziev v čase krízy. A my sa dnes porozprávame o tom, čo je, by som povedal, také najdôležitejšie pre život v podnikaní, život podnikateľa a to je to, ako ufinancovať firmu. Ako prežiť v čase, keď vám štát zakáže podnikanie. Je to taká veľmi ožehavá téma. A Slovenská republika vydala zatiaľ nejaké dve vlny pomoci pre podnikateľov. A ja počúvam z každej strany o tom, že tie opatrenia sú zatiaľ pomalé, nedostatočné, sú obrovské problémy s vypĺňaním dotazníkov, s elektronickými podpismi. Až na úrovni, že dokazovanie toho, že či sa vám to podarilo, nepodarilo podpísať, či bol nejaký problém v softvéri, alebo nie, štát posúva na samotných podnikateľov. Čo v konečnom dôsledku, kvôli nejakej formálnej chybe, môže toho podnikateľa reálne, že stáť tú pomoc, že príde o ňu. Sú to podla mňa veľké až existenčné problémy. A ja sa dnes chcem s Ivanom porozprávať o tom, čo vlastne štát pre podnikateľov urobil. A zhrňme si, aký máme dnes stav na Slovensku. 

Ivan Bošňák: Ono je veľmi jednoduché, teraz nie sme po bitke generáli.., ale je veľmi jednoduché povedať akoby ta pomoc mala existovať. Vďaka tomu, že existujú dobré príklady tej pomoci. Ono to celé začalo 12. marca, keď si EÚ uvedomila, že sú principiálne tri problémy ktoré treba adresovať. A Ursula von der Leyen s malým tímom vyprodukovali veľmi jednoduchú prezentáciu a spustili mechanizmus súhlasov so štátnou pomocou, čo je inak v normálnych časom takmer nedovolená vec. Nemôže len tak, akýkoľvek štát, dať peniaze len preto, že si myslíte, že je to dobrý nápad. 

Poviem príklad, letecké spoločnosti Alitalia alebo Air France nemohli byť v minulosti dotované, nemohlo byť im pomáhané, akoľkoľvek to pomáhalo zamestnanosti,  lebo súťažili na voľnom trhu, tovarov a služieb. A teda EÚ si povedala skôr že podporí konkurenciu. To nebolo možné. 12. marca sa to všetko zmenilo. Zmenilo sa to zásadne, nakoľko EÚ uvoľnila stovky miliárd vlastnej pomoci a povedala štátom, že ona zaplatí veľkú časť a oni sa môžu spolupodielať na pomoci, ktorú nadizajnujú, nakreslia, povedia. 

Tri oblasti zásadné pomenovala a to je: 

Prvou je pomoc v boji s pandémiou, to je skutočne nákup ochranných prostriedkov, odmeny pracovníkom v prvých líniách a to sú od hasičov, armády, policajtov, lekárov, záchranárov, zdravotníkov, a až po kuchárky a upratovačky v nemocniciach samozrejme všetci. Ale aj vývoj vakcín napríklad. Je to jedna oblasť, v boji s pandémiou.

Druhá oblasť záchrana pracovných miest nakoľko EÚ si uvedomila, že tvorba pracovných miest to je dlhodobý proces a bolo by zle všetci teraz stratili, teraz v niektorých sektoroch prácu. A umožnila zachraňovať pracovné miesta tak, že štáty dajú priamo pomoc podnikateľom, ktorá sa budú viazať na fyzicky zamestnaných ľudí. Krátko, dlhodobo, na kratší pracovný úväzok, na dohodu, len tak, veľmi dlho, matky, atď. To bola druhá oblasť.

A treťou bola priamo pomoc  s likviditou. To znamená s peňažnými prostriedkami, ku ktorým by sa mali firmy dostať veľmi rýchlo. To je prvý element a aspekt. A v zásadne veľkom rozsahu, aby sa celý ten systém platieb niekde nezastavil. A ona to rovno pomenovala, aby sa uľavilo bankovému sektoru. Lebo nešli sme do situácie, kde si podnikatelia budú vedieť požičať peniaze, ktoré veď ich raz vrátia. Nie. Takže išlo o umožnenie štátnej pomoci, aby štát zobral peniaze, či už naakumulované alebo európske, pridal k ním niečo, čo si požičia a venoval to postihnutým sektorom. A EÚ nepomenovala postihnuté sektory, ale povedala, komukoľvek, čo si myslíte, že je postihnutým sektorom. Urobila zopár výnimiek a dala zopár bariér v oblastiach rybolovu, ale to sa Slovenska netýkalo. A prekvapivo prvé dve schémy, ktoré prišli na schválenie EÚ bola schéma z Dánska na kompenzáciu všetkých návštevníkov a organizátorov kultúrnych športových podujatí. Veľké prekvapenie... že prečo nie rovno letecké spoločnosti, alebo teda postihnutý gastro sektor, ktorý bol zavretý. Nie.... Takže zrazu sa objavili schémy u všetkých tridsiatich štátov EÚ, ktoré po rôznych sektoroch sa snažili pomôcť. No Slovensko... S veľkou pompou v marci, keď sme videli plagátik “Prvá pomoc” v rukách premiéra, ktorý sľúbil miliardu mesačne nás to bude stáť na tej mesačnej báze, za marec to malo byť pol miliarda. Oznámil, že toto je zhruba pomoc, s ktorou môžete rátať. A to je veľmi dôležitý signál. Lebo vláda by mala vyslať signál, ktorému človek uverí. Ked mu uverí a sa to stane, tak vláda to prehlási za úspech a podnikateľ sa rozkývka hlavou, veľmi dobre, tak to bolo povedané, sa to podarilo a mne ste pomohli. Ďakujem vám vláda, veď si rozumieme. Nabudúce to zbehne rovnako. No to sa úplne nepodarilo. My tu s Vilom teraz pozeráme projekt Prvá pomoc ku koncu novembra a tie čísla, ktoré tam vidím su 691 miliónov. Ale my od marca, dnes už máme polku decembra, tak myslím, že je to viac ako 7 mesiacov. Tak, ak by sme rátali, že 7 miliárd a dali to na polovičku, že 3,5 miliardy, ešte stále to k tým 691 má ďaleko. Takže je to skôr rádovo menej. Nepodarilo sa 7 miliárd, podarilo sa 700 miliónov. No tak, ten prísľub ktorý vláda dala, tu nádej všetkým podnikateľom, a oni si to vedia zrátať, nematerializovala do podoby, ktorá by nakoniec pritiekla. Toto sú skutočné vyplatené peniaze. 

To je jedna vec, to znamená, že podnikatelia v rôznych sektoroch nedostali nakoniec tie peniaze, ktoré boli sľúbené alebo indikované. Milión ospravedlnení, omlúv a samozrejme vysvetlovačiek zo strany ministrov nepomohlo tomu, aby tí podnikatelia mali lepší pocit. Druhá vec je, ako tu pomôcť ľuďom dáte. Tam máme zase dobré príklady, či už z Nemecka, Rakúska alebo Česka. Ja som programátor, takže ja rozumiem, čo je to portálové riešenie. A pomáhal som, dokopy 17 dotazníkov sa mi podarilo spolu vyplniť. Od mojej manželky, ktorá je živnostníkom, cez športový klub, kde niektorí sú živnostníci, až po teda väčšie firmy. No, tá forma žiadosti o pomoc určite nebola jednoduchá. Určite nebola prehľadná, aj keď si s ňou samozrejme byrokraciou vycvičení účtovníci a mzdoví účtovníci vo veľkých firmách poradili a boli schopní za každého zamestnanca zapísať každý deň za koľko dní, koľko hodín, a nadčasov odrobil. A na základe toho nejakú pomoc dostali. Keď to ešte popárovali s tržbami za minulý rok náhodou zrovna vyfakturovali, lebo niektoré veci sa fakturujú až po ukončení zákazky, tak dostali nejakú pomoc. Ale na začiatku to nebolo jednoduché. A veľkou inšpiráciou pre nás mohlo byť Česko, ktoré spustilo dva programy, “Antivír” a “25ku”, a na portálovom riešení ste si klikali dni, ako keby ste si vybrali ubytovanie AirBnB, alebo si vybrali letenku na niektorý konkrétny dátum. A klikali ste ako živnostník alebo dohodár, dokonca aj v súbehu, za jednotlivé dni kedy ste podnikali alebo nepodnikali, žiadosť o pomoc, a dostali ste 500 KČ na deň. No 500 KČ je asi 25 euro a keď to zrátate na počet dní na mesiac, tak je to veľká suma. A Češi už takú pomoc majú vyhlásenú aj na řijen, istopad aj prosinec. Teda aj na koniec roka a rozdali len živnostníkom v Českej republike, ktorá je dvakrát taká veľká ako u nás, za prvú vlnu vyše dvadsať miliárd KČ, čo keď premeníme na eurá je asi osemsto miliónov. Človek by čakal, že polovička na Slovensku, no nie... 400 miliónov u nás živnostníci nedostali. Dostali asi štvrtinu z toho v prvej vlne a bohužiaľ v druhej vlne to nevyzerá na viacej peňazí. 

Viliam Bendík:  Toto je, v zásade by som povedal, pre mňa šokujúce informácia... že sa vláde podarilo napriek tomu, že sľúbila reálne 7 miliárd pomoci, že dokázala rozdať jednu desatinu. V čom je problém vlastne?

Ivan Bošňák: Problém je v základnom pochopení toho, že tí ľudia mali dostať peniaze, aby prežili. Po prvé si vláda myslela, že to tak dlho nebude trvať samozrejme. Preto tá pomoc bola limitovaná v čase, potom bola predlžovaná, si pamätám na jún potom na júl a potom dokonca za horizont júla. Kdežto v mnohých iných krajinách pochopili, že to asi bude dlho trvať a vyhlásili tú pomoc rovno do konca roku 2020. Že bude k dispozícii čerpanie tej pomoci na 85% z eurofondov. A naša vláda si neuvedomila, že ju to bude stáť len 15%, čo treba doložiť a ani to na začiatku nechcela priznať. Som mal jeden veľký článok v júni, to zarezonovalo, že sme nevyužili tú možnosť, ktorú sme mali ... nám dokonca EÚ umožnila všetky eurofondy v jednotlivých operačných programoch, niekde viac- niekde menej, realokovať do tejto pomoci, ale to sa u nás nestalo. A my sme tam alokovali skutočne málo. Ale stále sme tam alokovali viacej ako sa dodnes využilo. Takže sme nevyužili všetky prostriedky. 

Dokonca sme nepochopili to, že EÚ je jedno, či niekto je zamestnaným dohodárom, lebo pomáha v športovom klube, napriek tomu, že jeho hlavným zamestnaním je učiteľstvo. A že pomoc treba dať všetkým. Ona tak aj bola napísaná, nadraftovaná, ja som videl tie žiadosti. Že teda akýkoľvek zamestnávateľ bude môcť požiadať o pomoc, dokonca aj občianske združenie, nezisková organizácia. Toto všetko potom vypadlo. A mnohé sektory a zrovna zábavy, športu, ale aj vzdelávania, vypadli spomedzi tých, ktorým bolo možné pomôcť. Ale v iných krajinách oni pomoc dostali. 

Nebolo umožnené, aby niekto dostal pomoc v súbehu. To znamená, ak je niekto, ešte raz to poviem, učiteľ, a potom si privyrába ako hudobník, napríklad, tak nebolo to úplne možné, lebo už v tom jednom prvom príjme pomoc dostal. Ono totiž štát, a to sa podarilo, to treba povedať, že sa podarilo zvýšiť pomoc tým, ktorí boli okamžite postihnutí ako zamestnanci firiem alebo napríklad aj škôl. Ak zostali doma na tzv. pandemickej, takže kvôli korone, PNke, alebo kvôli korone OČRke, lebo sa starali o dieťa, ktoré muselo zostať doma, lebo škola bola zavretá, tak mali nárok na určitú dávku. Aj v Čechách, aj inde v Európe mali na tú dávku nárok a okrem toho mohli dostať aj pomoc, pretože okrem školy oni robili aj toho trénera, alebo hrali na tie husličky, alebo boli zamestnaní ako čašník. To sú veľmi významné veci, lebo oni mali nejaký príjem a nemožno to zachráňovať tak, že v tom jednom príjme im dáte 80% a za ten druhý im nedáte nič. Ľudia, to nie že by mali nejaký štandard, ale ľudia mali veci nastavené dlhodobo, ak splácali auto, alebo splácali čokoľvek, čo si kúpili v minulosti a mali to tak rozvrhnuté “Lebo veď to budem stíhať a vládať”, tak v tom sa malo pokračovať. 

To bolo hlavným cieľom Európskej únie, aby na konci tak finančne nezahučali banky, aby sa nestalo, že sa ľudia firmy, živnostníci, dohodári dostanú proste do bankrotu a nebudú vedieť splácať záväzky, ktoré ich čakali v najbližšom pol roku.

Pozitívne musíme hodnotiť to, že boli odložené na pol roka splátky mnohých vecí, aj hypoték, lízingov atď. Ale ten polrok vypršal v októbri. My tu máme druhú vlnu a bolo by dobre sa tým zaoberať znovu. Peňazí je dosť a poviem rovno, že z toho tabuľkového manažovania rozumiem štátnemu rozpočtu a štátny rozpočet dnes vykazuje deficit. Dnes máme 10. decembra, vykazuje deficit menší ako 6 miliárd, vládny deficit. Pritom bol schválený v júni deficit na tento rok 12 miliárd. To je úplne jasné, že za posledných 21 dní neminieme ďalších šesť miliárd, ale my to máme k dispozícií. To bolo pre najhorší scenár, ale on sa do určitej miery začal napĺňať, lebo prišla druhá vlna. My dnes už s Vilom vieme, lebo sa venujeme v Dátach bez pátosu aj tej pandémií, že tá druhá vlna minimálne bude mať veľmi silný koniec ak to nebude rovno tretia vlna. Takže splnili sa predpoklady na základe ktorých bol ten rozpočet vlády pripravovaný a Slovensko sa malo veľa zadĺžiť, aj si peniaze požičalo, sú k dispozícii ale nie su rozdané.

 A uvediem jeden veľmi exaktný pochopiteľný príklad z predvčerajška. Na oddĺženie nemocníc, teraz štátnych aj súkromných, parlament behom jedného týždňa sa dohodol, dokázal pochopiť, prečítať, v čítaniach absolvovať a dokonca sa uzniesť na tom, že nemocniciam pôjde 675 miliónov na oddlženie. Tento rok. A teraz sme tu pozerali na 691 miliónov všetkým podnikateľom, dohodárom, SZČO, komukoľvek, firmám, malým, veľkým, nadnárodným v čítane automobiliek, ktoré mali zastavenú výrobu, rovnakých 700 miliónov. A nemocniciam rovnakých 700 miliónov. No tak počkajme. Nie, že by niekomu nebolo treba. Ale tak ako nemocnice dostali 675, tak možno mohli dostať 675 v tretej runde aj niektorí ďalší. Dobrým kandidátom sú sociálne a zdravotné poisťovne. V Čechách na pol roka do výšky takmer sto euro, 2400 KČ, odpustili -  nemusíte platiť odvody ani zdravotné, ani sociálne. A v Čechách je 2 milióny živnostníkov, z tých aktívnych asi jeden milión a z nich asi pol milióna platí odvody. Takže umožnili mesačne 200 euro zľavu na pol roka, všetkým živnostníkom v prvej vlne. To ani nevedeli, že bude druhá vlna. U nás na Slovensku boli odpustené odvody, ale len za, myslím, že je to len za zamestnanca alebo len za zamestnávateľa. Proste čiastočne odvody do sociálne poiťovne, za jeden mesiac. My proste všetko čo Česi spravia na pol roka, my spravíme na mesiac. To čo oni spravia na sto percent, my spravíme na päťdesiat percent. A ešte to spravíme, že trošku neskôr. Alebo s nejakou komplikáciou. 

Takže máme dobré príklady toho ako sa to robí, bohužiaľ pracujeme na jednom trhu služieb a tovarov, poskytovania tovarov a služieb. A o to Európskej únii išlo - ona dala do tých všetkých uznesení jednu vetu, aby nedošlo k disproporčnému zvýhodneniu, alebo znevýhodneniu určitých biznisov. Lebo my sme v EÚ bez hraníc a kapitál, peniaze, investície, všetci, všetci chodia cez hranice voľne. Jediní, ktorí nemôžu teraz sú ľudia - áno, Vilo tu na mňa kýva, to sme zamedzili prvé, ale všetko ostatné chodí voľne. To znamená, cestovný ruch, hotelierstvo, čokoľvek, ale aj vzdelávanie, to je dôležité. A keďže bude v Čechách podporené aj zdravotníctvo, tak i naši ľudia, študenti, rekreanti, turisti, alebo holiday-makeri sa tam proste vyberú, lebo tam to bude fungovať a u nás to zakape.

Veľká chyba, nepoučiteľní sme, ale pandémia tu s nami bude ešte. Chytíme silný koniec druhej vlny a aj tretiu, takže stále nakoniec môžeme zvíťaziť, len sa musíme dotiahnuť na špicu pelotónu. Máme na to, máme pracovitých, talentovaných, vzdelaných ľudí na Slovensku. Potrebujeme, aby takýmito atribútmi oplývala aj vláda na každom ministerstve.

Viliam Bendík:  Pre mňa je to také veľmi nepochopiteľné, to čo si teraz celé povedal. Nie v zmysle, že by som tomu nerozumel, alebo že by som sa bál, že tomu niekto nerozumie, kto nás teraz počúva. Ale nepochopiteľné z toho, že ideš po ulici, a tam stojí nejaký mecenáš, ktorý vidí, že máš otrhané šaty a už nevládzeš. A takto ti podá, že vieš, čo?, tu máš desaťtisíc eur, a daj sa dokopy. Nasledujúce mesiace nejakým spôsobom to dáš. A my mu povieme, že a vieš čo?, díky, zoberiem si stovku, dobre? Idem si kúpiť rožok. A je to neuveriteľné nepochopiteľné, že zo sľubovanej pomoci 7 miliárd dokáže tento štát rozdať... 700 miliónov. Čo -  to robí takýmto spôsobom, disproporčne, že nedokáže podnikateľom pomôct ani len v tom, že im naozaj dá úľavu na tých daniach. Na nejaké dlhšie obdobie, pretože niektorí sú zavretí v tejto chvíli tak, že 7 mesiacov nedokážu podnikať. Eventové agentúry, nielen reštaurácie, kultúra, divadlá, kiná atď, hej? 

Ty stále, keď to rozprávaš - my sme tu v podcaste, ktorý sme nazvali Na rovinu, tak sa poďme baviť na rovinu - ty stále rozprávaš, o tom, že my sme nepomohli atď. Kto je za toto zodpovedný? Skús vysvetliť kompetencie na štátnej úrovni. Kto je zodpovedný za to, že tá pomoc je takýmto spôsobom naozaj nezvládnutá?

Ivan Bošňák: Štát disponuje mechanizmami na Slovensku veľmi jednoduchými, ktoré tú pomoc umožňujú. Napr. v rozpočte sa to volá všeobecná pokladničná správa. A toto je skutočne, že vrece peňazí, resp. Kapitola, časť rozpočtu, že dajme tam 6 miliárd, veď uvidíme na čo budeme potrebovať. 

Možno si to viete predstaviť na tzv. rezerve premiéra, predsedu vlády. Bývalý premiér to dával na futbalové ihriská do tých obcí, kde vyhral SMER a teraz je jedno, či je to Hlasosmer, Smer hlasu, kde proste Smer vyhral a mal tam starostu, premiér tam vedel dať peniaze. Dnes, ak sa Vilo pýta, či je to možné?, tak je to možné, lebo v rozpočte existuje taká možnosť. Nakoniec z toho vreca, z tej pokladničky je teraz tých 675 milióna oddlženie nemocníc. Vítam to, ale už poprosím posledné kolo…

Áno? Takže mechanizmus na to je, kto tým disponuje? No minister financií. Kto u neho, keď sa v Čechách pozriete, kto tú pomoc ohlasuje? Tak je to státní tajemník, to je štátny tajomník. To je relatívne málo ľudí na tom ministerstve, ktorí majú možnosť navrhnúť veci spolu s celým ansámblom pracovníkov. A oni to vedia dať dokopy. Štátny rozpočet je fantastické čítanie na tristo stranách s miliónom tabuliek, kde presne viete zistiť že máme 4x toľko policajtov ako Fíni, lebo dokonca sú tam benchmarky Takže vedia, tí ľudia to robia, oni to dokonca robia s láskou a s takým nadšením, lebo nakoniec to môže mať impact. Oni rozhodujú o miliardách, to nie je rozpočet športového klubu za 40 tisíc. Takže tieto podmienky sú splnené. Už je len potrebné mať dobrý zámer. Nezazlievam vláde, že nebodaj mala, alebo niektorý minister mal zlý zámer. Ale je možné, že tomu úplne nerozumel. 

A schopnosť počúvať zo strany ministrov je pravdepodobne minimálna. Ja to počúvam z toho profesionálneho prostredia konzultačných firiem, firiem, ktoré boli ochotné pomôcť dokonca až do paragrafových znení tie schémy pomoci napísať aj pre vládu. Ale nedostali možnosť to prezentovať, nebodaj vysvetliť a už vôbec nie o tom diskutovať na odbornom fóre.  My keď počúvame, tak veľmi veľa hovorí jeden minister práce, potom veľmi veľa hovoria videá, videá toči minister financií, počúvame na tlačovkách veľmi dlho rozprávať ministra zdravotníctva. A popridávali sa ostatní ministri. Takí tí z tých silových rezortov, to je, môžeme povedať mená, pani Kolíková. To je Jaro Naď z armády a to je pán Mikulec z polície. Tí sú zvyknutí,že  v tom práve, armáde, v tej polícii moc kecať nemôžete, takže oni tak na rovinu, tak rozkazmi to celé riadia. Oni tie tlačovky nemajú také dlhé, napriek tomu, že si myslím,že tak sa urobi veľa roboty. Hej? V zdravotníctve aj v polícii tie čistky, uvoľnenie rúk atď, o tom by sa dalo veľmi dlho rozprávať na tlačovke, prebieha to bez, bez tých kecov… 

A v armáde nakoniec tiež, to či ide o dozbrojenie stíhačiek, doplatenie stíhačiek, alebo nakoniec spojazdenie tých helikoptér, ktoré behali po rómskych osadách a robili užitočnú robot, tak dejú sa vecí, ale, ale v ministerstvách a v oblastiach, kde môžme o tom rozprávať do ... do nekonečna, tak počujeme strašne siahodlhé diskusie. Veľakrát s nepravdami, veľakrát s faktami, ktoré nie sú faktami, lebo sú len domnienkami, bez tabuliek. A samozrejme aj niekedy bez dobrého zámeru. My sme počuli veľakrát, že z helikoptéry peniaze rozdávať nebudeme, celoplošne…. teraz sme tu mali mali celoplošné testovanie. Tak to nechceli sme skôr celoplošne rozdávať peniaze a cielene testovať? Lebo z mojej, z môjho pohľadu určite radšej takto a celoplošne nie rozdávať, ale dávať štátnu pomoc od marca a apríla. A cielene testovať, najlepšie od septembra. A nie opačne. Zdá sa mi, že nestíhame termíny, nevieme si priznať chybu a potom sme takými, takými divákmi toho celého divadla, ktoré sa deje, ešte si otvoríme pukance a kolu a sa na tom bavíme. No veľká zábava to nie  je, lebo na plátne nebeží kreslenka a veľká sranda, ale dráma. A tá dráma bude pokračovať. Takže najvyšší čas, aby ten rok ministri zbilancovali a porozmýšlali nad schémami do roku 2021, ktoré tie škody obrovské ekonomické, spoločenské, hospodáske, ale ty si Vilo pravdu povedal - v tých sektoroch vzdelávania, nakoniec aj zdravotníctva, zábavy, športu, sú, boli a ešte aj budú veľmi veľké. A bez nich, bez tých ľudí ktorí vyvíjajú aktivitu a zabávajú,vzdelávajú, športujú s ostatnými, eventujú, organizujú pre ľudí, od miestnych, obecných hodov, až samozrejme po krištaľové krídlo napr. až po ocenenia a eventy. My sa bez nich nezaobídeme. Lebo to v nás vyvoláva dobré, dobrý zážitok, pozitívnu emóciu, príjemné chvíle prežijeme. A prežijeme ich v spoločnosti. Takže tým ľuďom treba pomôcť. Volá sa to kultúra, šport, vzdelávanie, nakoniec aj zdravotníctvo a aj sociálna práca.

Viliam Bendík: Napriek tomu, že povedzme, doteraz, počas prvej vlny a na začiatku druhej vlny pandémie, nebola situácia v nemocniciach kritická, nebola na úrovni povedzme Talianska v začiatkoch krízy, napriek tomu sa nezvládli veci, na ktoré boli, na ktoré bol čas. Hej? Teraz sa blížime možnože k oveľa komplikovanejšej druhej vlne. Vyzerá to tak, že v nemocniciach to začína byť veľmi komplikované, zložité. Budú oveľa väčšie problémy. Je niekde svetlo, nechcem povedať, že na konci tunela, že sa zlepší tá pomoc podnikateľom? Pretože mám pocit, že teraz už vôbec na to nebude čas, na tú implementáciu. Ako to bude vyzerať ďalej? Máme nejaké správy, že by povedzme druhá vlna pomoci, ktorú ohlásila vláda, sa nejak že zlepšila? Aby sa to, tá pomoc, dostala k reálne ľuďom? 

Ivan Bošňák: Pozitívnou správou je, že boli zvýšené limity tej pomoci, ktorú vláda ponúkala v rámci projektu Prvá pomoc, o 50%. To je fajn. Povedali sme, že ľudí vieme asi skôr zachrániť ak sú ranení a vieme im podať lepší liek. To je v poriadku, len stále na začiatku je veľmi komplikovaný ten proces... aby sa ten ranený ohlásil, že je ranený… potom musí vyplniť formuláre... už nad ním ten záchranár v podstate stojí s leukoplastom….teraz ranený hovorí, že on má asi zlomenú ruku a veľmi zle vidí, bolí ho hlava a zdá sa, že na chrbte aj krváca… a ten záchranár ho presviedča o tom, že... najprv rodné číslo... potom koľko robil?  tržby za minulý rok? koľko bude ľudí zamestnávať?...a ešte aj podpísať, že keď tú pomoc dostane, tak že bude zamestnávať za horizont dátumu, na ktorý nikto z nás nedovidí. 

Takže šance tam sú, ale ja ich vidím tak, že tí čo už pomoc dostali v nej asi budú vedieť pokračovať a dostávať ju, ale my máme problém, že my máme zasiahnuté a bez pomoci segmenty, respektíve celé sektory služieb, alebo hospodárstva, ktoré bez tej pomoci zatiaľ sú. Bude treba nové schémy, jednoduché schémy. Veľmi dobrým príkladom je aj pomoc tým prvým líniam. To bolo až groteskné, že premiér oznámil 50 miliónovú pomoc - to sú hrubé mzdy aj s odvodmi pre všetky zložky prvých línií. Tak ja ich vymenujem: požiarnici, polícia, armáda, záchranári, lekári, sestričky, sanitári, ale aj všetci, ktorí sa starajú v domovoch sociálnej služby a to sú aj zdravotníci, sociálni pracovníci, ale teraz aj kuchári a upratovačky, o tých ktorí sú núdzní a boli postihnutí pandémiou. 

V Čechách povedali, že v prvej vlne, keď mali nie 10 tisíce chorých a nie tisícky mŕtvych, každý kto sa stretol s Covidom za marec, apríl, máj - a jednoducho to bolo treba na portáli vyplniť za to konkrétne zariadenie sociálnych služieb a počet pracovníkov -dostane 10 euro odmenu k tomu, čo už dostal. 10 euro. Doktori dostali tisícku za mesiac. U nás premiér potom zvýšil tých 50 miliónov na 77, teraz konečne to bolo doktorom vyplatené v novembri, takže fajn, už to majú za prvú vlnu, ale tá pomoc bola 0,99 eura. To skutočne je v tej vládnej vyhláške, v tej ministerskej, že ten kto sa nestretol s Covidom tak 99 centov za hodinu. To nie je almužna, to môže byť až urážka. Ale najhoršie je, že je to vyslaný signál, ktorý hovorí, že v prvej vlne 99 centov, tak to asi nebude 9,90 v druhej vlne. Ale v Čechách, v Hodoníne to je. Preto je Hodonín plný slovenských sestričiek a slovenských lekárov a nie je to opačne, že v Skalici robia české sestričky a českí lekári.

Takže to je ďalší veľký segment, tam robí asi 80 tisíc ľudí v zdravotníctve, ďalších 40 tisíc robí v domovoch sociálnych služieb, asi 10 tisíc máme v armáde, policajtov máme asi 20 tisíc, takže to už hovoríme o 100 tisícoch ľudí, ktorí si podelili 77 miliónov euro. Ja vám poviem koľko to vychádza, to vychádza brutto že 495eur, keď zaplatia odvody a dane, tak im vyjde drobný keš a to je vraj za celé tri mesiace v prvej vlne, podelíte to tromi mesiacmi, máte stovku. Ale stovku nemôže dostávať niekto, kto nasadzoval pomaly život v smenách, kde nevidel koniec tej smeny, pravdepodobne aj cez Veľkú noc, lebo aj vtedy bola korona a bolo treba jazdiť so sanitkou a v nemocniciach ošetrovať tých, ktorí tam ležali a on dostane za mesiac stovku. Ale to je symptomatické pre nás. My si myslíme, že poprvé ľudia si peniaze nezaslúžia a ak si ich zaslúžia, tak nie všetci... keď ich už máme vytipovaných, tak len málo…..a keď málo, tak najprv by sme im mali dať polovičku a tú polovičku len tak trošku sľúbiť, že až keď budú pokračovať ďalej…. No a situácia v nemocniciach je dnes dramatická a my prekvapivo máme červený semafor na okresy postihnuté pandémiou a minister zdravotníctva, ktorý sa má o to starať, o zdravotníctvo - on sa má starať o to, že keď ľudia ochorejú, tak potom bude dobre a bude o nich postarané až do konca - tak on hovorí o červených okresoch postihnutých pandémiou, pričom skutočne niektoré sú zelené a nehovorí o tom, že má červené nemocnice už od polky júla. On si proste myslí, že tie nemocnice to nejak zvládnu. No oni to nejak zvládnu nakoniec, tí lekári tam nechajú život, kapustnicu si dajú len v takej prestávke na Štedrý deň, ak to stihnú na Štedrý deň, možno to stihnú až na Štefana, ale ten problém tam máme dlhodobo a pripravení nie sme. Ty si to Vilo správne pomenoval, my sme sa nepripravili, lebo my to nerobíme tak, ako by sme mali. Pripravme sa na najhoršie, dúfajme v najlepšie - my to robíme presne opačne. My síce vidíme padať lavínu, ale my si myslíme že nakoniec padne tak trošku doľava a nie na nás. Keď nás zasype, tak si povieme, že šak ono nejak sa vyhrabeme a bude to dobre. To už ide padať ďalšia, to my záchranárov ani sme ešte nevolali, že treba to tam ísť odstreliť, takže my už vieme, že nás zasype ďalšia, ten minister to určite tuší, lebo má na to ľudí ktorí informujú, ale my to máme ako kino, my sa na to pozeráme, my o tom aj ľuďom povieme…. len ľuďom treba povedať, že treba si kúpiť skútre, lopaty, poťažmo odísť aby nás to nezasypalo, alebo najlepšie pomôcť, lebo sami to nezvládneme.

Tých úloh je tam veľmi veľa, ale ani neviem povedať jednu, ktorú by sme zvládali. Samozrejme na mieste lekári, zdravotníci, sestričky, sanitári, upratovačky, ale aj kuchári tak tí to zvládajú, len sú unavení. Ale my na tlačovke počujeme že unavený je národ. No jediný, kto z národu má právo byť unavený sú tí lekári. Oni sú v bielych plášťoch, v princípe. Tak tí v bielych plášťoch áno. A každý kto má šušťáky, mikinu, vibramky, nebodaj nakupuje a v ruke má v papierovom kelímku kávu, lebo si ju zrovna kúpil niekde, alebo punč na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, tak ten nech mi o únave nevypráva až do Veľkej noci. Lebo ešte bude povolaný do tej nemocnice, aby trošku pomohol, či už na výstupe, na vstupe, alebo priamo niekde na oddelení.

Viliam Bendík:  Dostaneme sa ešte aj k tomu, ako to bude vyzerať ďalej, skúsime sa trošku pozrieť na nejaké predpovede, v ktorých si ty naozaj dobrý, pretože máš s analytikou veľké skúsenosti. Trošku sme možno odbočili od tej pomoci podnikateľom, ale toto, čo si teraz povedal mi hovorí jednu vec. Robili sme obidvaja vo veľkých korporáciách. Ak by som bol manažér, ktorý má pod sebou ľudí, ktorí sú zodpovední za nejakú konkrétnu oblasť a ja by som tú oblasť robil úplne zle, výsledky finančné firmy by jasne hovorili, že to robím zle, napriek tomu by som mojim nadriadeným kreslil krásne grafy, powerpointové prezentácie, aby som sa chválil aký som dobrý, tak skončilo by to tak, že by sa so mnou rozlúčili, že dovidenia a buďte rád, že nezaplatíte škody. Toto sa ale asi pravdepodobne neudeje na úrovni štátu, kde ministri, štátni tajomníci a celý aparát na vrchu, ktorý evidentne podľa toho všetkého, čo si teraz povedal z môjho pohľadu tomu nerozumie, čo robí. Aké máme vôbec možnosti tomu my pomôcť, alebo je tá situácia momentálne až taká neriešiteľná, máme sa pripraviť teda na najhoršie? Ako sa to dá celé zvládnuť? Čo ďalej?

Ivan Bošňák: Myslím si že vrchnosť treba pochváliť, lebo nemá to jednoduché, oni sú v zložitej situácii, ocitli sa v nej zrazu, asi prvý krát v živote, dokonca niekedy bez podpory tých pracovníkov. Ja poviem zopár zábleskov  zdravého rozumu a bude to skôr na ministerstve financií, ako na ministerstve zdravotníctva. Čo ma momentálne mrzí, ale som za to vďačný. 

Šéfom finančnej správy sa stal človek z transparentného výberového konania, ktorý je dokonca čechom a je na to odborník, lebo pochopili, že z tohto nás nevyseká len tak niekto. Jeho predchodca je v base. Zatiaľ v cele predbežného zadržania. On sa do basy teší, lebo v tej cele predbežného zadržania tam je to trošku horšie. Tak to sú dve dobré správy, lebo zvládla sa aj tá prvá. Skutočne niekoho bolo treba vyhodiť, ty si to Vilo pomenoval, áno dokonca že zaplatiť škody, no tak on za to zaplatí. Volá sa pán Mako. Takže máme vinníka, sme ho identifikovali, demaskovali a zlikvidovali to jeho zlo, ktorého bol organizátorom, fajn. Najali sme dokonca zaňho nového šéfa, super. 

To isté sa podarilo pre Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Tam predchodca, pán Šramko bol na šťastie človek znalý veci a keď mu skončilo obdobie, tak sme tam nedali nejakú figúrku, ale došiel tam Janko Tóth a zase podarila sa vo výberovom konaní veľmi dobrá vec, máme kompetentného človeka. A takýchto vecí na ministerstve financií prebehlo niekoľko. Takže verím, že to je organizmus, ktorý sa učí. Nakoniec sme prijali aj rozpočet. Sú krajiny, napríklad Česi zatiaľ rozpočet nemajú lebo sa hádajú. No tak veľká vďaka, ja som ho videl, som ho komentoval, bude nejaký blog, pracujem na ňom. Veľmi dobrý rozpočet a dokonca rozpočtové hospodárenie, o tom sme už hovorili, sa vyvíja dobre, takže my máme dobré správy, super tak tam tých ľudí asi treba nechať, treba ich pochváliť, treba ich povzbudiť a treba im aj povedať, že keby ste potrebovali pomôcť tak sme k dispozícii. Super.

No a potom je to ministerstvo zdravotníctva. Čistá katastrofa zvonka, lebo skutočne jeho úlohou je organizovať zdravotnú starostlivosť, zákony, liekovú politiku a milión ďalších vecí tak, aby dobre bolo. Keď nie je dobre, lebo prišla pandémia, tak aby aspoň bola nádej, že bude dobre. Keď nie je nádej že bude dobre, tak aspoň aby zle nebolo. No ale ty si povedal, že to vyzerá na katastrofu, respektíve je to v taký tých skôr červených, ja poviem rovno v takých čiernych farbách. Problém je, že to nie je správa ciest, že si povieme že tak na tie cesty nepôjdeme lebo sú rozbité, sú tam výmoly, okrem toho prišla poľadovica a ešte aj zafúkalo, no tak nedá sa ísť ani v zimných gumách. No oni riadia zdravotníctvo, kde ľudia ochorejú, kde ľudia vďaka pravidelným zdravotným prehliadkam by tohto roku, keby ich všetci absolvovali, by sa zistilo veľa aj smrteľných chorôb u ľudí, ktoré sú liečiteľné, ale my už máme indície, že to sa už neudialo, už pacienti pred nemocnicami, trošku ich pobolievajú veci, ktoré by mali byť operované, ale ťažko operovať, keď nemocnice sú plné a plné znamená že sú tam tisíce ľudí. Tisíce ľudí v nemocnici - to sú veľké budovy plné ľudí - áno a tam treba mať samozrejme 4 smeny pracovníkov, ktorí sa o nich starajú, tak toto nemáme poriešené. A bol na to čas ale vyzerá, že my sa nevieme pripraviť na veci, ktoré nás potencionálne čakajú, lebo my nepracujeme ako manažéri v tých firmách, že môže prísť zlé obdobie, môže prísť konkurencia, ktorá nás položí. Môže sa stať, že budem musieť niekde zaplatiť za niečo viac - mzdy, nájom, za nejaké služby, alebo mi dokonca obmedzia možnosť podnikať - bariéry, clá, zavretie krajiny a zrazu nebudem niekam niečo dodávať, alebo skolabuje Čína, alebo napríklad kvôli vývoju mien a tak môj tovar bude drahší. Nie to my nerobíme vôbec. My sme od ministrov nepočuli predikcie ako to bude. My sa zaoberáme predikciou, my niečo robíme aj spolu, my hovoríme že v tej pandémii nepozeráme na čísla dnes, lebo tie nám hovoria, čo sme spravili pred týždňom. Skúsme sa pozrieť aspoň týždeň dopredu, lebo udeje sa presne to, čo vidíme dnes vonku. No ja to poviem. Keď pred Ikeou vidíme len podľa značiek áut, alebo v celom tom shopping móle, že sa tam zbehlo celé Slovensko dnes, keď včera minister oznámil že vlastne bude lockdown, čo nerád používam, tak pred tou Ikeou zajtra nemôžu byť ľudia z Dunajskej Stredy, Gelnice, Moldavy, Rožňavy,nebodaj Nitry, Trnavy, Žiliny a Čadce. No v žiadnom prípade. No…. budú. Viete dokedy budú? Do 21.decembra. No... tak ja hovorím nebudú, pretože do 21.decembra ešte budú dve tlačovky, ja predpokladám, že sa tam stretnú všetci traja ústavní činitelia, aj pán Kollár v rekonvalescencii a oznámia národu zmysluplné riešenia. Alebo ináč sa nám môže stať a ty si to povedal, môže sa nám stať Bergamo, Lombardia. Tu teraz poviem prekvapenie -Lombardsko, áno to je provincia, ktorá má 10 miliónov ľudí. Takže oni mali problém v 10 miliónovom Lombardsku. My máme len 5 miliónov ľudí, tak môžme vojsť do dejín. Bude to nepríjemné, lebo to bude cez Vianoce, bude to relatívne veľká krajina, stále tu bude druhá vlna, ale môže sa nám stať, že veľa parametrami prekonáme aj Čechov.

Viliam Bendík: Skúsme, ja som ešte... my teraz už smerujeme možno k tomu, že samozrejme nerobíme tento podcast, iba preto aby sme oznámili zlé správy. My sme začali spolu s Ivanom ako už naznačil, robiť na projekte, ktorý trošíčku dokáže ľuďom vysvetliť tie komplikované vzťahy, veci, čísla a ukázať, ako môžu vyzerať rôzne predikcie a tak ďalej. Ja by som sa ale ešte pred tým chcel opýtať Ivan, čo sa týka pomoci podnikateľom, aby sme túto tému uzavreli. Ešte raz zopakujem. U nás desatina zo sľúbených peňazí, zlá realizácia, veľa problémov...ako to je v zahraničí? Skúsme to porovnať s Českom, s inými krajinami ako to funguje tam? Vieme povedať, ako sa to vyvíjalo v iných krajinách, či to zvládli lepšie, alebo sú na tom úplne rovnako?

Ivan Bošňák: Áno veľmi dobre. Dve krajiny, kde to vieme, v prvom rade Česká republika a možno Nemecko. Na ZDF oznámila spolková vláda a 16 spolkových premiérov - lebo tá krajina je skutočne riadená veľmi podobne ako v Amerike na základe spolkových krajín, respektíve jednotlivých štátov, tí majú právomoc - oznámila pomoc 15 miliárd euro, len na december. Tak dobre, nie sme tak bohatí, ako Nemci. Po prvé sme 16 krát menší, takže miliarda. Nie sme tak bohatí, tak povedzme si tretina. Som si istý, že pomoc podnikateľom vo výške 300 miliónov len za december nepôjde, lebo to by za ten štvrtý kvartál musela ísť vo výške miliardy, respektíve ak to niekto sľúbil a bude to tak, to bude Silvester, to bude oslava, to si všetci odfúknu, oddýchnu a povedia si konečne bude dobre. Takto tí Nemci to už oznámili. Ale v Nemecku zatiaľ všetky deti chodia do školy, vďaka tej pandémii tam proste nie sú v takom stave ako my. Takže už to oznámili, už to exekuujú a majú portálové riešenie, kde sa prihlásite a tie peniaze vám prídu na základe počtu zamestnancov, ten čo je na polovičný úväzok sa ráta za polovicu, vám prídu normálne na účet. A pri piatich zamestnancoch je to 15 tisíc okamžite. A potom sa dorobia tie papiere a tá štátna pomoc a tie prípadné kontroly a tak ďalej. To tam stále je, ale okamžite vyslali signál, že sú pripravení zavretým podnikom, lebo majú zavreté podniky pomôcť a odškodniť ich, aby to prežili, aby si vedeli zaželať vláda podnikateľom, podnikatelia vláde a trošku sa aj potľapkať po pleciach šťastný Nový rok 2021. Jasné že s koronou, ale šťastný, lebo sme to po prvé zvládli a po druhé vyzerá že nie úplne pravou nohou, ale vykročíme do toho nového roku s podporou vlády. To sa v Nemecku deje. 

To isté sa deje v Rakúsku a deje sa to všetkým sektorom napriek tomu, že budú mať zavreté tie lyžiarske strediská krížom-krážom po Európe. V Čechách oznámili pomoc pětadvacítku, už na druhovlnovú a Česi rovnako rozpočtovú dieru, ako sme si my naplánovali 12 miliárd euro, oni majú 500 miliárd českých korún vládny deficit, to je asi 20 miliárd euro, lebo sú dvakrát takí veľkí, oni to naplnia, oni tie peniaze minú a minú ich len na tie isté tri veci, ako sme ich mali minúť my a to je boj s pandémiou a podpora tých predných línií, podpora zamestnanosti a teda tých ľudí, ktorí nemôžu vykonávať svoje zamestnanie, sú doma ale dostanú podporu aj pri súbehu povolaní, pán-Boh-zaplať, že mali dve povolania, že robili, pomáhali ekonomike a tretia vec je priamo likvidita, to znamená finančná pomoc veľkým podnikom aj v súvislosti s bojom s pandémiou, v súvislosti aj s hygienickými pomôckami, ktoré museli dať a prostriedkami zamestnancov a tak ďalej a konkrétne aj na splátky úverov, lízingových splátok. Alebo ten štát, tým že im odpustí odvody on ich v podstate zaplatí za nich. Lebo ten dôchodok bude treba v budúcnosti vyplatiť, tak volá sa to presun peňazí do Sociálnej poisťovne do určitých fondov, ale rovnako pomoc zdravotným poisťovniam. V Čechách to urobia. No tak ja predigujem, že na Slovensku skončíme so 7 miliardami deficitu, plánovali sme 12 a v Čechách skončia na 500 miliárd českých korún, lebo si to tak naplánovali. No šak to sľúbili, naplánovali, uvolnili, rozdali. No ovocie budeme žať v prvom kvartáli budúceho roku. Takže mali by sme sa od nich podučiť a pozrieť sa, či to vieme spraviť. Ak sa vedelo za týždeň pomôcť všetkým nemocniciam za 675 miliónov, tak ja som si istý, že sa vie spraviť schéma, ktorá odpustí odvody za december, ktoré sú splatné 8.januára, za január a za február, lebo my sa tu v tej druhej vlne vlniť do februára budeme určite.

Viliam Bendík: Dobre, poďme trošku teraz preč od čísel. Čo sa dá preto spraviť? My sme pred nejakým časo..., ja som ťa presvedčil, že je dobré tieto tvoje analýzy a výklady čísel dať do nejakého rozumného konceptu, no a tak vznikli z ničoho nič z noci na ráno Dáta bez pátosu. Čo je portál, kde sa ty snažíš ľuďom veľmi nejak jednoducho, trošíčku možno že aj s humorom v tejto dobe, lebo je to dôležité vysvetliť komplikované veci, ktoré sa týkajú zatiaľ pandemických čísel, to znamená začal si pracovať na predikciách, používaš osvedčené modely. Keď si na začiatku novembra povedal, že to vyzerá tak, že ku koncu novembra bude v nemocniciach toľko ľudí a zomrie toľko ľudí, tak ta predpoveď bohužiaľ vyšla takmer úplne presne. To znamená že asi to robíš dobre, asi to vieš robiť, asi vieš určiť, akým spôsobom sa to bude vyvíjať, aby sa na základe toho dalo robiť nejaké rozhodnutie. My tu počas rozhovorov s ľuďmi z biznisu vždy hovoríme, že keď chceš riadiť firmu, tak musíš mať všetky dáta o tej firme pred sebou, musíš ich mať v jednoduchom dashboarde na nejakej tabuli, aby si ty ako manažér videl a povedal, aha takto sa to vyvíja. Musí to byť pekne vizualizované, tak poďme zmeniť tieto veci, poďme to takto krútiť, urobiť, nastaviť. Toto sa nedeje na úrovni štátu. My sme sa snažili tieto dáto dať naozaj dokopy. Viem že ty tie dáta neposkytuješ len na portáli “Dáta bez pátosu” ľuďom, ale že ty ich naozaj poskytuješ aj krízovému štábu, prezidentskej kancelárii a tak ďalej. Má to nejaký dosah zatiaľ, to čo si začal robiť?

Ivan Bošňák: Veľa ľudí sa ma počas môjho života pýta, aký dosah mali niektoré veci do ktorých som sa pustil. Veď sa nepodarilo. Na samosprávnej úrovni sme sa snažili zastaviť niektoré stavby, áno? Podali sme protesty, boli odvolania a tak ďalej. Ale nakoniec sa to postavilo. Je to dobrým príkladom toho, že ono sa veci podarili, lebo v ďalšom kole už nikto sa do takej kulehy nepustil, respektíve veci sa nevyvíjali horšie. Ja som si istý, že bez osvety, ktorú robíme, bez publikovania názorov veci, nakoniec diskusie a aj tejto diskusie, ktorá zaznie v éteri a niekto si ju vypočuje, je veľká šanca, žeby sa boli bývali veci vyvíjali horšie. Niekto by spravil horšie rozhodnutie, alebo by niečo zanedbal, alebo by mal dokonca odvahu urobiť opatrenie, ktoré bolo vyslovene zlé. 

My sa snažíme publikovať veci a ilustrovať ich na pochopiteľných, zrozumiteľných príkladoch zo života niekedy trošku s humorom aj keď neveselé veci, aby sa ľudia zastavili možno, aby si to dali vysvetliť, alebo aby tomu dokonca uverili. To by bolo ideálne. Okrem toho je dôležité, že generujeme záujem verejnosti a zase na Slovensku talentovaní, vzdelaní, pracovití ľudia, ktorí dokonca vo voľnom čase, veď aj k nám sa kopec ľudí pridalo, množstvo ľudí odborníkov, ďaleko väčších, ako sme my na animácie, na grafiky, dokonca na modelovanie, alebo na sťahovanie dát, na programovanie a tak ďalej, tak generujeme diskusiu, ktorá niečo prinesie. Lebo my nie sme múdrosráči, áno, nemáme patent na rozum to už vôbec nie. My máme jednu alternatívu, a bude žiadúce, alebo bolo by veľmi užitočné, aby niekto prišiel s trošku iným názorom, alebo dokonca s oponentúrou, že počkajte, to sa dá riešiť úplne ináč. A my sa do tej diskusie zapojíme s tým, že na to sme zabudli, alebo tieto údaje nemáme. Super, že ich máte vy. My už nemáme čas sa tomu venovať, vy to preberiete. 

A to je presne tá obec, do ktorej my sme sa začlenili. Odborníci, vedci, biológovia, biochemici, virológovia, epidemiológovia a nakoniec vznikla aj iniciatíva, že Vedci chcú pomôcť, konzília rôzne sú, tak sem tam im niečo pošleme a oni si prečítajú, čítajú rovnaké noviny ako čítame my a možnože aj facebook a vznikne diskusia a z diskusie vzniknú nápady a z nápadov môžu vzniknúť dobré rozhodnutia a z dobrých rozhodnutí môže byť nakoniec dobre.

Takže prispievame svojou troškou, veď ten Jozef Mak, ten prispieva len toľko, koľko vie, takže svojou troškou prispievame dúfam k verejnej diskusii a je tá diskusia potrebná prv než niečo spravíme. Ak potrebujeme spraviť rýchlo rozhodnutie, tak možno treba pozrieť na jednoduchšie dáta. No tak máme pocit my dvaja, Ivan Bošňák s Vilom Bendíkom, že vieme tie dáta poskytnúť v jednoduchej forme. Nevieme povedať predikciu, niektoré z tých orgánov, kam posielame dáta sa nás pýtali či vieme spraviť predikciu na január. No na január nevieme spraviť vôbec žiadnu predikciu, ale viem povedať, že po včerajšej tlačovej konferencii a oznámení lockdownu na 21.december, že do 21.decembra ak nič nespravíme... ešte stále verím že spravíme a tlačovka bude v pondelok, utoro…. ak nič nespravíme, tak sa zblázni veľa riaditeľov, primárov a lekárov v niektorých nemocniciach v postihnutých regiónoch. To som si istý a bude im musieť pomôcť aj región, ktorý nie je postihnutý, aby sa to celé zvládlo, lebo Slovensko je len jedno. Takže pre rýchle rozhodnutia v jednoduchej forme hneď, jednoduché dáta. Ten obrázok vie byť rovnaký aj z jednoduchých dát a z jednoduchej tabuľky, aký bude, asi keby sme sa tým zaoberali dva týždne, modelovali to, dali to do 3D, potom to prehnali neurónovou sieťou a ešte do toho zapojili umelú inteligenciu. A že čo nám vyšlo. No…. že to isté.

Viliam Bendík: Ja sa spýtam Ivan, ty si na začiatku novembra hovoril, že počas novembra sa podstatne zvýši počet pacientov, ktorí prejdú cez slovenské nemocnice, myslím že to bolo číslo okolo 7000, pokiaľ si dobre pamätám a hovoril si o tom, že niektorí z nich bohužiaľ pôjdu tým zadným východom a že umrie 600, 650 ľudí. Nakoniec v novembri umrelo naozaj 649 ľudí podľa oficiálnych čísel a naozaj v tých nemocniciach bol nával, to znamená, že tie tvoje predikcie naozaj sú postavené na logických základoch, sú prešpekulované aj s inými ľuďmi z každej strany. Moja otázka teraz je taká, že čo sa bude diať, alebo s čím máme rátať, nie len v podnikateľskom sektore, ale celkovo my tu povedzme na Slovensku s čím môžme rátať?  Ako sa to tu bude vyvíjať ďalej počas decembra? A teda nebudem sa pýtať na ten január ale je evidentné, že ani tie opatrenia ktoré doteraz boli oznámené pravdepodobne nie sú dostatočné na to čo sa momentálne deje a bolo by možno dobre tlačiť na to, aby čo sa niečo reálne spravilo také, čo bude mať dosah...

Ivan Bošňák: Áno, ten podnikateľský sektor ku koncu roka má rôzne scenáre vývoja. Ja som teraz chvíľku meškal na podcast, pretože som bol v autoservise - v autoservise mi oznámili, že budúci týždeň, je posledný  kedy robia, potom je dovolenka a spýtal som sa “Dokedy?”. 

Do 10. januára…. tak to je asi segment, ktorý si vie odfúknuť, oddýchnuť, veď pracovali celý rok a je možné, že ich to až tak nepostihne - to neznamená, že nepotrebujú pomoc samozrejme, že áno. Potom sú sektory tých veľkovýrobcov, ktorí bežia v podstate nonstop - je veľa prevádzok , ktoré napriek tomu, že je Štedrý deň  musia bežať, dokonca vyrábajú...no tak automobilky skončia 23-tieho a nabehnú 27-29, ale tých to postihne trošku, trošku viac, lebo oni budú vyrábať. A potom sú sektory, ktoré skutočne idu bez prestania ku koncu roka. To sú napríklad aj tie nemocnice, tak tú pomoc bude treba dávkovať. A nemocnice sú dnes aj súkromné, aj lekári sú dnes súkromní, dokonca aj záchranné služby sú všetky súkromné, tak nato aby fungovali aby si nevyložili nohy a nepovedali, že ja chcem mať kapustnicu a zjesť kapra a zažať stromček, tak je potrebné ich motivovať. 

Takže bude treba tú pomoc tam smerovať a trendy, ktoré tu budú sprevádzať sú asi nasledovné a v tom sa zhodneme z celou vedeckou obcou, ktorej som ja poslucháčom a čitateľom, ale možno už medzi odborníkov na niektoré veci sa radím, takže s tými vecami a odborníkmi, že počet nakazených, infikovaných - a to je matematika- mnoho z nich nesymptomatických,  bez toho, žeby to vedeli…. bude rásť. Bude rásť dramaticky. Čo je to dramaticky? Dnes je jeden stupeň, keď zajtra bude mínus jeden stupeň, nič dramatické... no dramatické to je, lebo zrovna začalo mrznúť, áno a treba zimné gumy, lebo sa šmykneme, ale nie je to dramatické.... Dramatické by bolo minus pätnásť. Tak budú sa diať dramatické zmeny, lebo ak my pôjdeme z tých čísel ktoré sú, včera sme boli 1800 priemer za sedem dní, ak pôjdeme na dvojnásobok, tak to budeme musieť zbystriť pozornosť. Pozor tam budeme za desať dní, to ešte stále nebudú Vianoce, dobre?... Lucia je trinásteho ten nešťastný dátum, tak bacha na trinásteho, lebo budeme veľmi vysoko. 

Problém je že tento trend infikovaných - a to je modelovanie šírenia sa  vírusu a je jedno, či sú to osýpky, áno, či je to Sars, Mers, alebo je to teraz Covid -  tak to je relatívne dané matematikou. Môže sa šíriť sa šíriť rýchlejšie, pomalšie, ale šíri sa. To bude mať dopad na počet hospitalizovaných a tam sa tá, tam už je to čistá štatistika, lebo tam sa tá vojna nedá vyhrať. Do nemocníc príde asi osem percent infikovaných, z nich asi desatina skončí v ťažkom stave a z toho ťažkého stavu veľmi veľké percento skonči úmrtím. Úmrtím skončí asi jedno percento z tých infikovaných na začiatku z tých zistených, ak ich je dvakrát toľko, tak je to len pol percenta, ale je to veľký počet. Povedali sme 650 za november, za december to vynásobme dvoma. 

Január bude lepší, január -to je číslo, ktoré vieme predikovať - bude lepší,lebo to určite nás prinúti situácia sa zastaviť, mobilitu znížiť, január môže byť na úrovni novembra, no pozor, to keď narátame tak, to už rátame o tritisíc, štyritisíc  ľuďoch. Už by sme sa mali zľaknúť, nezľakneme sa, lebo to prirodzene sa nás to netýka, veď nikto neochorel, už vôbec že nikto nezomrel. Na Slovensku nakoniec zomiera asi 130 - 150 ľudí denne, takže pozor, je to len tak dramatické, ako veľké sú tie čísla….len tieto čísla sú naviac oproti tomu čo je normálne. 

Plus ten pacient v nemocnici zaberá - a to hovoria lekári - miesto niekomu, koho sme chceli operovať, dať mu umelý kĺb, no tak to je taká frajerina, chvíľku počká, ale možno že žlčník, lebo on už bol fakt tretíkrát naplánovaný na operáciu a neudeje sa. Lebo oni nevidia svetlo na konci tunela, že by sa to malo zlepšiť. No a lekári sú veľmi rozumní ľudia, oni to plánujú a keď sa to nemá zlepšiť, tak oni nemôžu odoperovať desať ľudí na operačke a tam ich uložiť na jisku a na áro, na ďalší týždeň, prípadne dva, niekomu sa môže pohoršiť, zostane tam aj štyri týždne, lebo oni tie postele a ten personál budú potrebovať na niečo iné. Takže idú v úplne inom móde, oni to hlásia že už v tom móde idú dlho, pretože si chceli zobrať dovolenku, tak im vláda zaviedla mimoriadny stav a v mimoriadnom stave si oni nie úplne môžu zobrať dovolenku, je problém, keď to trvá deväť mesiacov. Aj tehotenstvo skončí nakoniec pôrodom, ale tu ten pôrod nejak stále nie a nie prísť. Tak budeme chvíľku prenášať, chvíľka ak bude týždeň, okej, vyzerá, že prenášame už druhý mesiac. Veľký problém…. nemocnice v postihnutých regiónoch... a tá kapacita nie je nekonečná. Keď potrebujete veľa ľudí odviesť, tak sa otočíte z autobusom a odveziete ich druhý raz, chvíľku počkajú, áno, z lyžiarskeho strediska, lebo začalo strašne snežiť, fúkať. Z tej nemocnice tých pacientov kam dáte? Tak češi nám ukázali cestu a miesto kam ich dáte - tak v Prahe vybudovali pre každý prípad päťsto postelí s nemocnicou, nemocnicu s päťsto posteľami, no ja by som sa už byť ministrom zdravotníctva pomaly pýtal, že či by nebolo možné, že by sme to tam nejakých našich pacientov zaviedli a či by sa nám o nich nepostarali za drobný keš. Také zlé alebo dobré to môže byť. 

Viliam Bendík: Dobre, toto je taký náčrt neveselý, pred Vianocami, ja len pre poslucháčov pripomeniem, že Ivan každým dňom aktualizuje svoje dáta a my dnes tento podcast natáčame 10. decembra s tým, že vy to počúvate už o pár dní neskôr. Lucia už bola, takže to čo vy dnes už počujete, tak už vidíte reálne v číslach. My v každom prípade, pre mňa je veľké prekvapenie, že Dáta bez pátosu ako náhle vznikli, tak okamžite získali pozornosť ľudí. Jedna vec je to, že ten portál dnes má cez 150 000 návštev mesačne a že ľudia reagujú, píšu a tak ďalej. Čo mňa ale veľmi prekvapilo a teší, že mnoho ľudí sa ozýva a chce pomôcť. Chce pomôcť s rôznou expertízou, dátami, čímkoľvek sú ochotní ľudia do toho dať čokoľvek, len aby pomohli zmeniť tú situáciu. My za nás povieme, že okrem dát o pandémii, o vývoji krízy, o druhej vlne budeme v krátkom čase na portáli Dáta bez pátosu pripravovať aj ekonomické analýzy, ktoré možno ktoré trošku pomôžu aj tej mikroekonomike. To je taký myslím prísľub, Ivan, ktorý si dal na začiatku, že sa budeme venovať aj ekonomickým témam...

Ivan Bošňák: Určite to bude krajšia práca so zadosťučinením na konci a na koniec aj s kešom, teda s nejakými financiami, ktoré dúfam, postihnutým sektorom pôjdu, lebo lebo budeme mať o tom odbornú diskusiu a budeme prezentovať jednoduché dáta a zmysluplné príklady z toho zahraničia. 

Viliam Bendík: V každom prípade, všetky tieto dáta, analýzy budeme ďalej posielať aj na ministerstvá, kde je dôležité aby ľudia čítali, aby v konečnom dôsledku tú situáciu vedeli aspoň trošku ovplyvniť, ak nie teda čo najviac maximálne ovplyvniť a akokoľvek tomu chcete pomôcť vy, tak zdieľajte Dáta bez pátosu, ukážte svojim známym, ak vie niekto pomôcť nejakou vecou, kľudne sa ozvite na adresu: [email protected]. Na druhej strane sedí človek, ktorý má s dátami dlhoročné skúsenosti. Nielen z korporácii, zachraňovania podnikov, ale dnes už aj bohužiaľ s dátami z krízového vývoja a kedykoľvek je ochotný vám poradiť, pomôcť prijať do tímu a trošku pomôcť tejto situácii.

Ja si uvedomujem, že síce sme pred Štedrým dňom pár dní, možno to čo som dnes počul, Ivan, je také nie úplne pre mňa pozitívne do týchto dní. V každom prípade si treba uvedomiť, že všetci to tvoríme, za všetkým je nejaký človek a nejaký životný príbeh. Stále sa na to takto pozerajme, skúsme trošku stlmiť naše očakávania a v tom čo chceme dosiahnuť od života, koľko chceme darčekov pod stromčekom a skúsme si uvedomiť, že to, že budeme všetci členovia rodiny pod nejakým stromčekom živí a zdraví sedieť je veľká hodnota. My sme pre vás pripravili na Štedrý deň veľmi zaujímavý a dúfam že veľmi pozitívny podcast. Ja sa už na to veľmi teším keď ho zverejníme, takže 24. ráno si určite zapnite podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý bude v tej dobe dostupný aj na Youtube a dúfam, že vám spríjemníme záver roka. A my budeme ďalej tvrdo pracovať na tom, aby sme situácii pomohli. 

Ivan, ja ďakujem, že si prišiel do štúdia nášho. Rozprávali sme sa o témach pandémie, pomoci firmám, vývoja ďalšieho pandémie. Všetko sú to témy, o ktorých by sme vedeli s Ivanom rozprávať ešte nasledujúce dve - tri hodiny. Dnes to už asi nedáme, ale v každom prípade ak chcete čokoľvek vedieť napíšte nám do Na rovinu o podnikaní, sme na Facebooku, sme na Youtube, sme na webe www.narovinu.online a my vám vieme doniesť témy, ktoré vás zaujímajú, vieme sa priamo skontaktovať s Ivanom a vieme priniesť nejaké informácie, ktoré budú pre vás možno v konečnom dôsledku veľmi zaujímavé a dôležité nielen pre biznis, ale aj pre život. Takže držím Ivan palce. Čo by si povedal na záver? Skús niečo pozitívne, prosím ťa.

Ivan Bošňák: Ja ďakujem za príležitosť byť v podcaste Na rovinu, myslím si, že tento podcast počúvate zhruba v polovici adventu, je to obdobie, kedy je potrebné sa stíšiť, tak ak ste už o tom počuli, že v advente sa treba stíšiť, tak prosím vás prispejte svojim kúskom zodpovednosti počas nasledujúcich 10 dní. Nehanbite sa to robiť až do konca roka, znížte mobilitu a určite prispejte k tomu, že akákoľvek predikcia horšia sa nenaplní, bude dobre, nakoniec to zvládneme a príspevok každého jedného z vás je v tom vašom kruhu rodinnom, spoločenskom potrebný, dôležitý a bude odmenený. Takže pokojné Vianoce prajem.

Viliam Bendík: Ďakujem ti, Ivan, veľmi pekne, počúvali ste predposlednú tohtoročnú epizódu neslávneho roka 2020 podcastu Na rovinu o podnikaní. Pri mikrofóne bol Viliam Bendík a mali sme tu hosťa Ivana Bošniaka z portálu databezpatosu.sk. Ďakujem, dopočutia.

Ivan Bošňák: Ďakujem, dopočutia.

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní. Dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streemovacej službe Spotify, alebo aj na webe www.narovinu.online Dnešná epizóda vznikla s podporou PROSIGHT Academy, vzdelávacej platformy spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Ján Anguš je zakladateľom spoločnosti FUSAKLE. Začínal s malým sushi bistrom, dnes predáva stovky tisíc párov ponožiek ročne a investuje svoj čas, peniaze a energiiu do pomoci nielen utláčaným komunitám, ale aj slovenskému odevnému priemyslu.

Linky z podcastu:
Iniciatíva na podporu lokálnych značiek a výroby: www.oblecsadoma.sk
Instagram iniciatívy Obleč sa doma: https://www.instagram.com/oblec_sa_doma/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri 46 epizóde nášho podcastu na rovinu o podnikani. Dnes mám v štúdiu hosťa, na ktorého som sa veľmi tešil, ja osobne, pretože kedysi sme spolu organizovali pivný festival v Trenčíne. To bolo asi pred osemdesiatimi rokmi. Žartujem, asi pred tridsiatimi. Boli sme také ucha a ešte sme vtedy nevedeli, čo z nás bude. Dnes môj hosť prevádzkuje, už v podstate, svoj druhý veľký biznis a budeme sa dnes rozprávať o tom, ako funguje u neho marketing a obchod. Čo to všetko obnáša robiť na Slovensku biznis po Slovensky, so slovenskými dodávateľmi a v spolupráci so slovenskými celebritami, ak to tak môžem povedať. Vítam už v našom štúdiu Jána Anguša. Jano, vitaj.

Ján Anguš: Pozdravujem všetkých

Viliam Bendík:Ján Anguš je rodák z Banskej Štiavnice. Dnes je vlastníkom, zakladateľom a zároveň CEO spoločnosti fusakle. Asi všetci poznáte spoločnosť fusakle, ktorá dnes už okrem ponožiek predáva aj rúška. Taký veľmi dôležitý artikel v súčasnej dobe, ale ja sa chcem rozprávať s mojím hosťom dnes najprv jeho o jeho začiatkoch predtým, než sa dostaneme k tomu ako fungujú fusakle na trhu takže… ako si ty vlastne začínal svoj biznis? Ako si vôbec vstúpil do podnikateľského sektoru? Pamätáš si ešte?

Ján Anguš: Pamätám, pamätám, ja som nikdy nemali ako ambíciu byť podnikateľom. Prišlo to príliš zodpovedné a necítil som sa práve na tú zodpovednosť, jednak prevziať ju sám za seba a ešte aj za druhých ľudí, ale ono sa to tak potom nejak vyvinulo, vlastne po vysokej škole ako som začal pracovať, tak som sa nejakým spôsobom vyvíjal a posúval ďalej a už keď som proste prišiel do štádia, že som nevedel vydržať s mojimi nadriadenými, pretože som veľmi s nimi nesúhlasil a nevedel som s tým bojovať, tak som si povedal, že keď už sa mám na niekoho hnevať, tak nech som to ja sám a teda, že idem do podnikania. To bola jediná cesta pre mňa. A vtedy, keď som hľadal, že s čím by som išiel začať podnikať, tak som chcel podnikať s niečím čo ma baví, aby som proste naozaj mal preto vášeň, aby ma to proste bavilo robiť. Vtedy prvá voľba bola, bolo gastro, bolo varenie, pretože varil som veľmi rád a našiel som tu vtedy dieru na trhu, začal som vlastne, otvoril som bistro so sushi donáškou. Naučil som sa to, vybavil som si všetky povolenia, dal som výpoveď v zamestnaní a bolo to hop alebo trop. Takže išiel som úplne do neznámych vôd a proste s tým, že musí to vyjsť. Ale práve preto, že som o tom prd vedel a práve preto, že som nemal inú možnosť, ono to musel vyjsť a chvála Bohu to aj vyšlo.

Viliam Bendík:Ja si presne pamätám tú dobu, lebo pamätám si, ako si mi oznámil že odchádzaš do zamestnania a ja som s hrôzou v očiach na teba pozeral, že si si taký istý, že to pôjde. Bolo to také veľké dobrodružstvo, ale keďže som si bol určite istý tým, že si legendárny kuchár, tak som ti veril. V každom prípade veľmi zaujímavé, lebo si sa pustil do nie úplne ľahkého segmentu do gastra. Čo to všetko obnášalo, pretože to asi nebolo len také, že založím si s.r.o. a začínam podnikať? Gastro obnáša určite oveľa viac povinností na začiatku.

Ján Anguš: To bolo naše šťastie, pretože do toho gastra som nešiel sám, išiel som ešte vtedy s mojím vtedajším partnerom a boli sme teda na to dvaja a sme si rozdelili vlastne tie úlohy, že koho čo baví, ja som mal na starosti skôr tú marketingovú, ideovú a variacu časť a zase partner mal na starosti práve tie štátne úrady a vybavovačky a firmu, ale ani jeden z nás s tým nemal skúsenosť a to nás v podstate zachránilo, pretože, kebyže vieme dopredu, že čo nás čaká, tak do toho vôbec nejdeme. My keď sme začali vybavovať úrady a chodiť sa pýtať čo potrebujeme, aby nám to proste pomohli a povedali, tak my sme najčastejšiu odpoveď dostali, že my nie sme poradný orgán my sme kontrolný orgán a poslali nás preč, takže my sme sa častokrát pýtali známych alebo sme hľadali informácie na internete a až tak postupne sa nám vždy objavovala - a ešte toto chýba a ešte toto nie je a ešte toto musíme urobiť, ale už tým, že to bolo takto nakrokované, tak proste sme išli… už keď bol vlak rozbehnutý, tak sme išli cez to… ale možno kebyže to vieme dopredu, tak by sme si to rozmysleli. Takže v podstate to bolo aj také šťastie, že sme nevedeli, do čoho ideme.

Viliam Bendík:Nakoniec boli kontrolné orgány spokojné, ako ste to spravili?

Ján Anguš: No nie, to tiež bola…. tiež to bol nejaký ten proces. Keď sme išli do podnikania, tak sme si s partnerom hovorili, že chceme mať podnikanie s ľudskou tvárou. Možno to znie trošku ako klišé, ale ako fakt to bolo to, na čom sme chceli stavať, to znamená, že nechceli sme dávať žiadnemu štátneho orgánu žiadne úplatky. Proste, chceli sme naozaj splniť to, čo má byť splnené a my sme len od nich chceli, aby nám teda povedali, že čo má byť a ako to má byť, aby boli spokojní a po XY návštevách, trvalo to asi šesť mesiacov, čo nás s prepáčením buzerovali, či už je to hygiena alebo hocijaký iný úrad, tak nakoniec sme už mali potom všetko tak tip-top, že už nám nikto nič nemohol.

Viliam Bendík:Tak to sa teším, že ste dali zadosť kontrolným orgánom, môžu vás chodiť kontrolovať. Ja len poviem poslucháčom, že sa rozprávame o tvojom prvom biznise, ktorý sa volal Moshi-Moshi. Bolo to sushi bistro. Aké boli tie začiatky? Ty si hovoril, že ty si sa zameral na ten marketing a možno prevádzku. Mali ste predstavu ako to robiť na trhu, ako predávať jedlo? Alebo ste sa to učili za pochodu?

Ján Anguš: Všetko sme sa učili sami na sebe. Ja som bol jediný kuchár, to znamená, všetko som si pripravil sám. Partner vtedy ešte bol v zamestnaní, to znamená, že keď prišla objednávka, ja som mu zavolal, on prišiel zo zamestnania, zobral objednávku, odniesol zákazníkovi a vrátil sa do roboty. To znamená, prišla objednávka a toto koliečko bolo niekoľkokrát do dňa. Toto som proste absolvovali 6 mesiacov a po šiestich mesiacoch potom aj partner dal vlastne výpoveď v zamestnaní a začali sme to robiť úplne na full time. A keď sme vlastne skončili variť a keď sme upratali a skončili všetko čo sme potrebovali na prevádzke, tak sme zobrali letáčiky a začali sme chodiť po okolí a začali sme vhadzovať do schránok letáčiky, kto sme, čo sme, že tu v okolí majú niečo nové ľudia a začali sme také veľmi nesmelé nejaké pokusy aj na internete, online, ale všetko to bolo len, že …náhoda.

Viliam Bendík:To je naozaj veľká odvaha, keď si zoberiem že na 6 mesiacov si to zobral na vlastné triko, na vlastné plecia, tvoj partner v podstate 6 mesiacov vyčkával, či to vyjde. To znamená, že po tých šiestich mesiacoch ste už vedeli, že už to pôjde, hej?

Ján Anguš: Už to malo tu tendenciu, že nás to je uživí dvoch. Tak potom sme to vlastne riskli, vlastne partnerov preto ešte v zamestnaní, že keby náhodou, aby vedel vôbec finančne vypomôcť, lebo zase vedeli sme, že na tom začiatku nás to neuživí.

Viliam Bendík:Tak toto je naozaj taký prudký skok do biznisu asi sa, teda určite, si sa veľmi veľa naučil počas toho ako fungovalo Moshi-Moshi. Ja si pamätám, že v tej dobe, vzápätí do pol roka vzniklo tých sushi bistier v Bratislave asi strašne množstvo.

Ján Anguš: V priebehu jedného mesiaca 6 ďalších.

Viliam Bendík:Takže, ak ste uvažovali vo svojej analýze s nejakou konkurenciou, ktorá takmer neexistovala, tak o mesiac už existovala veľká konkurencia.

Ján Anguš: Tak tak.

Viliam Bendík:S týmto ste sa ako vysporiadali, že vzniklo toľko Bistro prevádzok práve so sortimentom, o ktorom ste Vy snívali a ste ho zrealizovali a to je sushi?

Ján Anguš: Keďže sme nemali skúsenosti z podnikania, tak ja sa priznám, že nás to strašne prekvapilo, aj nás to nahnevalo, že prečo ľudia nevymýšľajú nejaké nové veci, ale kopírujú. Potom som sa dozvedel, že to je také ako celkom slovenské, že keď už náhodou niečo ide, tak rýchlo urobme ďalšie kópie, lebo asi si ľudia myslia, že to je strašne super a teraz zrazu všetkým sa bude strašne dariť. My sme potom začali rozmýšľať, že ako sa odlíšiť, aby sme neboli rovnakí a ja som vlastne po pol roku začal meniť tu sushi prevádzku na prevádzku zdravého jedla, začali sme sa zameriavať vyslovene na zdravé jedlo. Zdravé jedlo znamená pre ľudí, jednak čo sa týka pôvodu surovín, či už je to zelenina alebo je to mäso, alebo to boli ryby, alebo čokoľvek. Tak sme naozaj dávali bacha, aby sme to brali od farmárov alebo lokálne alebo, čo najkratšie vzdialenosti a druhá vec, že začali sme sa zameriavať na stravu pre ľudí, ktorí majú problémy s laktózou alebo celiakiou alebo dokonca sme robili histamínové menučka. A popri tom, že moja vášeň bola vždy cestovanie, tak som si vždy z ciest nosil rôzne recepty. Bol som napríklad v Indii na 3 týždne sa učiť ajurvédsku stravu a proste snažili sme sa vždy zaradiť niečo nové, niečo zaujímavé do toho portfólia a to nás vlastne aj vyšvihlo aj odlíšilo, že neboli sme braní len ako sushi. Sushi bola vlastne súčasť tej zdravej stravy, ale ponúkali sme ľuďom, naozaj sme si dali tú robotu, že my sme každý jeden deň mali úplne iné recepty. A aj keď to bol teda zabijak a ja sa priznám, že po piatich rokoch som totálne vyhorel - úplne ma to odrovnalo, ale proste ľudia si to fakt vážili, že mali vždy niečo iné a niečo zaujímavé a nosili sme hlavne aj nové ingrediencie, či už to bolo vtedy neviem bulgur alebo to boli chia semienka alebo to bolo všeličo možné.

Viliam Bendík:Ja si tú dobu dobre pamätám aj z jedného dôvodu, že ja mám dodnes doma výtlačok indických novín, ktoré vychádzajú v náklade 1 miliarda, kde máte článok s fotkou a to som to vtedy ukazoval kamarátom, že ja mám známeho, ktorý robil biznis, bol variť v Indii a on ti je na stránke v novinách, ktoré majú miliardu náklad. To predpokladám, že nikto tu zo slovenského biznisu takéto PR asi nemal.

Ján Anguš: Neviem o tom, ale zase, keď sme dávali Indom papať rybaciu pomazánku a pérky, čo sú vlastne pirohy s lekvárom slivkovým a s makom, tak si myslím, že to je celkom dobrá referencia.

Viliam Bendík:A chutilo im to teda, hej?

Ján Anguš: No Indovia sú zvyknutí jesť z každého rožku trošku, na tých tanieroch tam majú tie rôzne chlieviky a všetko vlastne mixujú dokopy a presne tak to vyzeralo, že na tom slivkovom lekvári bola tá rybacia pomazánka a rôzne iné veci.

Viliam Bendík:No, v každom prípade to vyjadruje tvoje nadšenie pre to, čo si chcel robiť, to že si to mal rád. Vy ste…. to znamená že ste 6 rokov tento biznis robili naplno?

Ján Anguš: 7

Viliam Bendík:7 rokov. Samozrejme, asi ste si nevystačili s tým, že robíte len donášku a máte malé Bistro. Vy ste ten biznis rozvíjali aj iným smerom, skús troška poslucháčom vysvetliť, že čo boli vaše ďalšie, povedzme príjmy, z iných nejakých biznisových častí.

Ján Anguš: My sme žili z toho bistra. My sme naozaj to, čo sme vlastne prijali, z toho sme žili, ale my sme potom samozrejme rozvíjali ďalšie aktivity. Začali sme napríklad dovážať sushi pre OMV-ky v rámci Bratislavy. Takisto sme vozili do predajní Billa v rámci Bratislavy. Potom to bolo neskôr ešte aj Terno a potom napríklad rôzne fitnescentrá, že sme robili tie balíčky a my sme boli ešte tak poctiví, že sme to vždy v noci - bola nočná smena, v noci sa to pripravovalo a každé ráno prišiel človek, ktorý to zobral a začal rozvážať. Balíčky z dňa predtým, ktoré ostali zobrali, to bolo vlastne na naše triko, to sme potom museli zlikvidovať a každý deň boli vlastne donesené vždy nové čerstvé sushi. Takže toto bola vlastne ďalšia aktivita, a potom sme ešte otvorili ďalšiu prevádzku v rámci Fresh Marketu, keď sa vlastne dostaval. Takže vlastne mali sme dve prevádzky, plus donáška a plus ešte obchody, kde som vlastne dovážali.

Viliam Bendík:Toto mi skús možno trošku viac vysvetliť, že ako sa dá logisticky zvládnuť to, aby to sushi bolo čerstvé, na tých prevádzkach, kde ste to rozvážali, to chcelo pravdepodobne veľmi dobrý plán, logistiku, aby toho odpadu nebolo veľa, prípadne, čo sa dialo vlastne s tým odpadom potom?

Ján Anguš: Partner, ktorý mal práve tieto veci na starosti si dal naozaj tú robotu, že každý jeden deň sledoval predpoveď počasia. Podľa počasia sa vedel zariadiť, že keď bolo zlé počasie, to znamená, že ľudia si skôr nakúpili veci domov a urobilo sa toho viac a každý deň plánoval pre nočnú smenu, že koľko sa toho vlastne má urobiť a koľko sa má zaviesť na ktorú prevádzku. A zas keď bolo pekné počasie, keď bolo teplo, tak zase sa robilo menej a tá logistika samozrejme, to tiež sa plánovalo tak, aby tá trasa nejakým spôsobom mala tú logiku, aby to bolo efektívne.

Viliam Bendík: No v každom prípade, ako plánovanie rozvozu na základe počasia som ešte nepočul, takže to normálne takto fungovalo?

Ján Anguš: Ale ono to malo naozaj opodstatnenie, že my sme vďaka tomu potom eliminovali vratky lebo to bolo vlastne na naše triko. Tieto obchody, s ktorými sme spolupracovali, to bol všetko komisionálny predaj, to znamená, že oni nám zaplatili len za to, čo naozaj reálne predali. To, čo sa nepredalo, to bolo naše triko.

Viliam Bendík: To znamená, že ste potom ten zvyšok, ktorý sa nepredal, tak ste potom Vy jedli v noci doma,nie? Alebo čo ste s tým potom robili?

Ján Anguš: No to nie, lebo už by mi ryža z uší išla.

Viliam Bendík:Čo sa robí potom s jedlom, ktoré musí takto skončiť, nechcem to povedať že v koši ale…

Ján Anguš:Žiaľbohu, je to naozaj do koša, my sme to potom separovali, že vlastne potraviny išli do bioodpadu a obaly, tie išli zase do plastových nádob a tak, takže museli sme to takto likvidovať.

Viliam Bendík: Ja si pamätám že vlastne Moshi-Moshi bolo vlastne také vaše prvé podnikanie s tým, že už vtedy si ukázal, že máš rád v spolupráci s miestnymi ľuďmi, s lokálnym trhom, že ste využívali lokálnych farmárov, dostaneme sa k tomu ešte aj neskôr, ako v tejto myšlienke pokračuješ ďalej. Vyplácalo sa vám to? Nebolo lepšie si kupovať z nejakých veľkých potravinových reťazcov suroviny na to, čo ste vyrábali?

Ján Anguš: Ekonomicky možno áno, ale tým, že sme sa chceli odlíšiť a chceli sme robiť veci inak, tak napríklad na začiatku, keď sme začali so zdravou stravou strašne veľa ľudí nevedelo, že čo to je, čo to znamená, ako to chutí… lebo si mysleli že zdravá strava to znamená, že to bude surová zelenina a že to nechutí. Tak sme začali robiť napríklad osvetu. Že sme začali robiť brunche. Že sme ľuďom navarili tie jedlá a mohli proste prísť v sobotu alebo v nedeľu a mohli vyskúšať, čo chceli z toho a to sa nám ukázalo ako dobrá cesta, aby to ľudia spoznali a začali si to vlastne užívať, začali si to objednávať, začali na tom fungovať počas pracovného dňa. Jasné, že to potom znamená aj o niečo vyššiu cenu, lenže tí ľudia, ktorí sa tomu potom naozaj venovali a ktorí to aj ochutnali, tak to potom aj vedeli oceniť. Že naozaj sa cítia potom dobre, nie ako po klasickom menučku, keď potom naozaj tá energia ide úplne dole a človeku sa drieme, ale proste dodá to energiu, zasýti to, človek môže fungovať, má jasnú hlavu a ide ďalej a hlavne má všetky tie živiny, ktoré potrebuje.

Viliam Bendík: Čiže ste sa pustili aj do edukácie trhu, čo je podľa mňa významný počin v oblasti marketingu. Keď si hovoril o tom, že do mesiaca ste mali 6 ďalších firiem, ktoré začali podnikať v rovnakom segmente, skúšali za vami opakovať aj tento váš nápad so zdravým stravovaním?

Ján Anguš:Prepáč, nebolo to, že do mesiaca, bolo to po šiestich mesiacoch ale v rámci jedného mesiaca potom vzniklo tých 6 nových. Väčšina potom ostala vždy pri tej ázijskej kuchyni, takže v tomto sme boli v podstate úplne prví a až potom neskôr sa to začalo viac rozvíjať, ale v rámci zdravej stravy si myslím, že sme boli dosť veľkí priekopníci tohto.

Viliam Bendík: Čiže sa možno dá povedať to, že ak prídete s nejakým inovatívnym produktom, tak to už je ťažšie zopakovať potom.

Ján Anguš: Možno nie ťažšie, len ono je to o tom, že tým, že to bolo naše a my sme boli priamo zainvolvovaní do toho, tak nám na tom záležalo a dali sme si tú robotu, ale keď to niekto robí len kvôli tomu, aby si otvoril niečo, aby to nejako fungovalo, tak už tam nie je tá nadpráca.

Viliam Bendík: Dobre, Vás to dokázalo uživiť po sedem rokov. Ty si spomenul trošku už, keď sme sa teraz rozprávali, že si vyhorel. Lebo ja viem o tom, že Vy ste rozmýšľali o tom, či nespustiť povedzme franchisový koncept. Boli také úvahy, že rozbehnete takúto sieť. Čo vás nakoniec odradilo od toho konceptu?

Ján Anguš: Ja.

Viliam Bendík: To tvoje vyhorenie bolo hlavným dôvodom?

Ján Anguš: To bol hlavný dôvod, pretože my sme sa tomu tak strašne intenzívne venovali, lebo sme chceli, aby to bolo naozaj dobré. Ono, už aj potom, ja som aktívne varil 5 rokov a posledné 2 roky už som nevaril. Už tam vlastne varili kolegovia. Ale napriek tomu, samozrejme sa tomu človek musí venovať, len už som bol hrozne unavený a zasahovalo to veľmi veľkým spôsobom aj do súkromného života a priznám ešte, že aj mi to trošku zobralo zo zdravia. Takže ja už som potom povedal, že musím niečo zmeniť. Však nemôže to ísť takto ďalej, že ja už nemôžem robiť gastro, pretože ak by som ho mal robiť, musím sa mu venovať, keď chcem, aby to bolo dobre a už nevládzem, tak som začal hľadať nejakú alternatívu, lenže my sme nemali žiadnu vtedy. Nemohli sme to len tak zavrieť a v živote sme ani nepredávali firmu, tak sme ani nevedeli, že či vôbec niekto bude mať záujem alebo nebude mať záujem o naše bistro, tak som začal rozmýšľať, že čo ďalej a to, zhodou okolností, potom bola tá doba kedy vlastne bola utečenecká kríza a dostali sa fašisti do parlamentu a bola strašne zlá atmosféra. Všetci v okolí boli takí napätí a vystrašení a nevedelo sa tiež, že čo ako bude a mne to hrozné vadilo. Tak som začal rozmýšľať, že či neodídem do zahraničia, ale potom si hovorím, že keď odídem, tak budem úplne rovnaký ako všetci ostatní, že proste nie, že skúsim niečo, ešte som nevedel čo, ale že niečo, aby som nejak pomohol lokálu, domácej krajine, ľuďom… niečo v sebe. V rámci teda cestovania som si nosil ako suvenír vždy niečo praktické, najčastejšie to boli nejaké ponožky a vtedy som si povedal, že hmm…že táto položka, to je taká blbosť, ale nosí to úplne každý, je to malé, zlaté, relatívne lacné, že dá sa tým osloviť v podstate každý jeden človek. A keď by sa tie ponožky dali urobiť tak, že to bude mať nejakú message, že to podá aj nejakú informáciu, že to bude mať aj nejakú hodnotu, že dá sa tým osloviť dosť veľa ľudí. Vedel som, že na Slovensku, po revolúcii bola taká móda, že strašne veľa ľudí si kupovalo pletacie stroje, skoro v každej garáže sa plietli ponožky. Tak som si myslel teda, že asi určite tu ešte sú stále nejakí ľudia, ktorí tie stroje majú a ktorí majú aj tú vedomosť, ktorí to vedia aj obsluhovať, že spojiť to dokopy a že skúsiť….hm… A to bol vlastne začiatok, kedy som začal uvažovať o novom biznise a ako sa vlastne začali rodiť fusakle.

Viliam Bendík: To bolo v akom čase ešte pred predajom Moshi? To bolo 2 roky?

Ján Anguš: Dva roky, hej, to bolo dva roky pred predajom Moshi a jeden celý rok mi trvalo vôbec nájsť, urobiť si koncert v hlave, že asi ako by som to chcel, ako by to malo vyzerať. Nájsť dobrého partnera, s ktorým by sa to vlastne dalo urobiť. Tam som mal niekoľko stretnutí s rôznymi firmami, ktoré ma okamžite odbili, že proste to nie, že to je niečo iné, ale to by museli prestavovať stroje a to je blbosť a toto nevyjde proste v žiadnom prípade. Až na šiesty krát som potom našiel jedného partnera v Banskej Štiavnici, s ktorým vlastne spolupracujeme doteraz, to bola naša prvá výroba. On bol ochotný, ako jediný vôbec, vyskúšať niečo iné, napriek tomu, že som mal…. my sme išli do banky s partnerom, že nech nám banka povie koľko sú nám ochotní požičať. Povedali, že maximálne nám požičajú 5000 Eur. A my že, dobre. Tak sme zobrali 5000 eur a teraz, urobili sme prvú várku ponožiek, 2000 párov, tam bolo 20 dizajnov, to znamená že po 100 kusov z jedného dizajnu, to na stálo asi 4000 eur a ostatnú tisícku sme mali potom ešte aspoň na nejaký web, aspoň na nejaké etikety, aspoň na nejaký materiál marketingový a my sme minuli všetkých 5000 eur na toto, že proste ideme to vyskúšať. A potom po roku, keď už to bolo nejakým spôsobom asi ako-tak dozreté, tak vlastne sme vyšli prvýkrát na dobrom trhu, kde som poprosil moje dve kamarátky, že nech to tam skúsia predávať, lebo ja som na to nemal, ja som sa bál, ja som sa bál konfrontovať vôbec s tými ľuďmi a s tými reakciami. Takže ja som bol hore v kancelárii a som čakal, že čo a ako bude a už potom, keď som videl, že začali chodiť hore-dole schodami do kancelárie, kde sme mali vtedy ešte aj sklad….že super to je, že ľuďom sa to strašne páči, že starší na to, že jééj, jaký názov, mladí wau, že to je aké farebné a potom keď začali vlastne vysvetľovať, že sme slovenská firma, že to bolo vyrobené na Slovensku a že má to teda nejaké posolstvo, tak to bol prvý moment, kedy nám to povedalo, že OK, tak skúsime sa tomu začať venovať viac, lebo toto bola stále len bokovka popri Moshi-Moshi.

Viliam Bendík: Dobre, ja by som teraz, prepáč, skúsil premostiť - koľko dnes predávate párov ponožiek mesačne?

Ján Anguš: Mesačne ti nepoviem, lebo to záleží od sezóonnosti, ale teraz akurát ideme práve do najväčšej sezóny. Ale ročne, no napríklad za minulý rok to bolo myslím okolo 800 tisíc párov.

Viliam Bendík: Takže z tých 5 x 100 kusov, dnes predávate takéto obrovské množstvo. To len, aby ste mali poslucháči predstavu, že ako vzniká takýto veľký biznis. Takže to vzniká tak, že si požičiate 5000 v banke. No škoda, že si ma vtedy nestretol, lebo ja keby som Ťa vtedy stretol, tak ako veľký konzultant by som ti to predal a by som to volal že proof of concept. To by stálo 50000.

Ján Anguš: To sa opla.

Viliam Bendík: Takže takto vznikli milí poslucháči fusakle, ktoré poznáte dnes určite, vidíte ich všade. Skús mi ešte dopovedať ten príbeh Moshi Moshi, čo sa teda stalo potom, čo ste zistili, že teda bude záujem o takýto artikel ako sú ponožky s odkazom.

Ján Anguš: No my sme mali vtedy takú dosť veľkú debatu ešte s partnerom, že čo urobiť, lebo potom, ako sme bežali paralelne Moshi-Moshi aj fusakle dva roky a tým, že sme sa naozaj intenzívne venovali aj gastro prevádzke, ale takisto sme chodili robiť osvetu s fusaklami. A to znamená, že sme naozaj ja a partner chodili na všetky rôzne možné trhy, piazze a markety a všetko možné, stáli sme tam niekoľko hodín a vysvetľovali sme ľuďom, že kto sme, čo sme a prečo sme. To nám vlastne pomohlo začať zbierať takú tú kritickú masu, potom sa nám podarilo nájsť vlastne nášho prvého sieťového partnera, čo bol Martinus. A potom to pokračovalo vlastne ďalej. A keď už to bolo v tom štádiu, že by nás to vedelo uživiť, tak ja som načal práve tú otázku, že musíme sa rozhodnúť, že nemôžeme mať obidva biznisy naraz, lebo sa to nedá, fyzicky sa to nedá. Partner vtedy, si pamätám, to bol Silvester, jediná kaviareň, ktorá bola otvorená v Bratislave, tak sme tam sedeli a sme sa práve o tomto bavili a povedal som, že už musíme sa naozaj jedného alebo druhého zbaviť. Musíme sa rozhodnúť proste pre niečo a sme sa veľmi pohádali vtedy. Pretože partner si nevedel predstaviť, alebo sa bál, že či nás to uživí to druhé. Proste Moshi-Moshi bolo nejakým spôsobom zabehnuté a živilo nás to a peniaze, ktoré vlastne sme dostávali za fusakle, z toho sme nebrali nič. Všetky peniaze, ktoré sme vlastne dostali za predaj fusakiel, ostávali vo fusakliach a použili sa na rozširovanie portfólia a zväčšovanie zásob, aby sme mohli zásobovať aj partnerov. Takže sme nevedeli z toho ani cent a stále sa proste bál a práve kvôli tomu sme potom mali hádku a scéna, on naštvaný odišiel z kaviarne ostentatívne, som tam ostal sám a potom, keď sme sa všetci ukľudnili, tak sme si povedali, že áno máš pravdu, že naozaj sa to nedá takto ďalej ťahať, pretože je to úplná hlúposť, lebo nás to úplne zničí a sme sa dohodli, že v úvodzovkách pôjdeme do toho ľahšieho, to znamená, že pôjdeme do fusakiel, pretože gastro biznis je naozaj veľmi veľmi veľmi náročný biznis. Tak sme si povedali, že skúsime teda nejakým spôsobom predať Moshi Moshi a že teda začneme pracovať už len na fusakliach a ako sme si to povedali na toho Silvestra, tak vlastne do jedného mesiaca, úplne náhodne, sa nám ozval záujemca.

Viliam Bendík: To znamená, že ste si potom prešli nejaký proces ohodnocovania spoločnosti, predaja, aké s tým máš skúsenosti?

Ján Anguš: Vôbec nie. Prišiel záujemca, povedal nám prvú sumu, my sme povedali že dobre a bolo. Do troch mesiacov sme boli zbavení firmy. Takže my tu dnes, vážení poslucháči, v tomto podcaste, sa vám snažíme radiť akým spôsobom robiť s firmami, akým spôsobom plánovať exit, tak dá sa to aj takto.

Ján Anguš: Treba to poslať do vesmíru a vesmír to vráti…niekedy.

Viliam Bendík: V každom prípade z toho cítiť to vaše nadšenie a to, že vlastne sa chcete naplno venovať tomu, čo robíte. Mňa ešte zaujala jedna vec, otázka, si povedal, že ešte v čase teda, keď ste mali Moshi Moshi, tak ste si dohodli v rámci fusakli, čo bol teda už nový biznis, spoluprácu s partnerom Martinus. Ako prebiehala taká dohoda s Martinusom?

Ján Anguš: Práveže super, pretože Martinus je tiež podnikanie, ktoré je robené s nejakými hodnotami a sú tam fakt že ľudia ktorí to robia, lebo to majú radi, takže bolo to veľmi prijemné ale to tiež bola taká úplná náhoda, pretože na Martinus sme sa dostali cez našu bankárku, ktorá nás mala na starosti ako firmu v našej banke. Takže jej, teraz neviem, či to bola rodinná príslušníčka alebo kamarátka, tak jej manžel robí v Martinuse a takto nejak sme sa na to dostali a doteraz je to super spolupráca.

Viliam Bendík: To znamená, že ste sa stretli s vedením Martinusu, dohodli ste podmienky?

Ján Anguš: My sme ukázali, že čo máme, kto sme, čo sme a aký máme vlastne príbeh a vlastne v rámci toho, že im to tiež zapadalo do toho konceptu, tak ako oni vystupujú a čo ponúkajú, tak sme sa vlastne veľmi rýchlo dohodli.

Viliam Bendík: Dobre, takže predali ste Moshi-Moshi, zbavili ste sa teda tej záťaže, kvôli ktorej si ty hovoril, že si vyhorel a zrazu ste stáli úplne na začiatku ďalšej cesty a to boli fusakle. Čo boli také tie hlavné veci, ktoré ste sa za tie roky v Moshi Moshi naučili v rámci biznisu a vedeli ste to hneď aplikovať do nového biznisu. Čo bolo také hlavne ponaučenie, čo ste si zobrali do fusakli?

Ján Anguš: Fíha….Asi to, čo sme…ešte predtým, ako sme predali úplne Moshi Moshi a začali sme pracovať čisto len na fusakliach, pribrali sme do partie tretieho člena, čo bol vlastne náš kamarát a to čo sme pochopili práve pri tom prvom podnikaní, je to, že každý sa ma venovať tomu, v čom je dobrý. To znamená že keď niekto nevie robiť obchod, tak nech ho nerobí, ale keď je napríklad dobrý v marketingu, tak nech robí proste ten marketing a toto sa vlastne podarilo aj nám. Že ani ja ani môj partner ešte z Moshi Moshi, my sme neboli úplne najsamlepší obchodníci a práve preto sme najali toho tretieho a takýmto spôsobom sme si vlastne rozdelili každý tú oblasť, ktorej sa bude venovať a to nám veľmi dobre zafungovalo a to nám vlastne funguje aj doteraz, že každý sa vlastne venuje tej oblasti, v ktorej sa cíti silný. Takže to bola jedna z tých veci, že naozaj sa venovať tomu, v čom sa človek cíti doma.

Viliam Bendík: To znamená, že ste pochopili, že to už asi nepôjde tým, že budete robiť nejaké stretnutia, obúvať ľuďom ponožky a vysvetľovať im ako sa to nosí a chodiť s letákmi, ale že potrebujete naozaj profesionálny prístup. Na to ste oslovili partnera. Čo bola preňho taká hlavná motivácia vstúpiť do takého rozbehnutého začínajúceho biznisu?

Ján Anguš: Tiež to bolo na začiatku pre neho skôr taká zábavka, pretože on už mal skúsenosti z predchádzajúcich biznisov, ako funguje aj veľká firma, ako funguje logistika, že ako treba nastaviť procesy a mal vtedy voľno, mal ročnú pauzu. Tak si povedal, že chalani, ja vám pomôžem a my, že dobre. Tak slovo dalo slovo a vlastne ako sme začali, tak naozaj sa začali diať tie veci, začali sme štrukturalizovať, začali sa zavádzať nejaké procesy, či už pracovné, účtovné, finančné, začali sa plánovať budgety, začali sa profesionálnejšie oslovovať partneri a všetky tieto veci. Začalo sa rozširovať portfólio a postupne sme začali narastať do fakt reálnej firmy. Tak to funguje doteraz aj napriek tomu, že ten náš tretí partner na začiatku mal ambíciu pomáhať nám iba jeden rok, maximálne dva, tak už je to teraz 4 roky.

Viliam Bendík: Takže za 4 roky ste dospeli do takejto veľkosti ako dnes. Skús možno trošku poslucháčom ozrejmiť, že aké medziročné rasty v príjmoch ste zaznamenali a kde ste na tom dnes, po tých 4 rokoch teda.

Ján Anguš: No, mali sme to také skokovité, úplne ten najsamprvší rok, kedy sme vlastne začali v septembri, tak tam sme mali obrat asi 24 tisíc eur, potom ten ďalší rok už sme to vytiahli na 300000 eur. Ten ďalší rok sa nám to podarilo vytiahnuť na 1 milión 200-300 tisíc a myslím si, že za minulý rok to bude 4,8 milióna eur v rámci Československa, ktorý robíme, ten obrat.

Viliam Bendík: Tak to nejdem ani prerátavať na percenta, ale je to úžasný a naozaj raketový rast. Čomu najviac prisudzuješ vlastne to, že máte takýto úspech na trhu?

Ján Anguš: Ja si myslím, že je to celou tou našou komunikáciou a prácou, čo robíme a ako robíme, lebo fusakle je československý brand. Fusakle vznikli práve kvôli tomu, že sme chceli stavať na tom dobrom, čo tu bolo v minulosti, to znamená, ten veľmi silný textilný priemysel, ktorý tu bol a chceli sme to posúvať ďalej a spájať s tým novým a moderným, ktoré tu je. Preto fungujeme vlastne aj na Slovensku aj v Čechách. Zásada je, že máme výroby čisto len na Slovensku a v Čechách. Všetky témy, ktoré spracúvame sú nejaké lokálne veci, reálie, udalosti, miesta, mestá. Vychádzame z vecí, ktoré sú pre našinca známe. Nejdeme do veci, ktoré s nami nemajú nič spoločné. Okrem toho sa snažíme isť aj do odvážnejších vecí, že spracúvame témy ako napríklad 100 rokov Československa alebo 30 rokov nežnej revolúcie alebo je to podpora gay komunít, alebo je to podpora umenia, domáceho, lokálneho, kde spracúvame lokálne diela umelecké, alebo je to vlastne ľudová tematika, čiže fakt sa snažíme ísť do vecí, ktoré sú nám známe a vlastné a to si myslím, že sa ľuďom páči.

Viliam Bendík: Ty vlastne kombinuješ niečo, čo v iných firmách, najmä vo veľkých korporáciách sa volá, že: spoločenská zodpovednosť, čo je iba maličká časť toho biznisu väčšinou. Tak vy ste z toho spravili tu hlavnú časť.

Ján Anguš: U nás je to gro. Spoločenskú zodpovednosť si veľmi uvedomujeme a práve na tom staviame naše podnikanie. V prvom rade je to o tom, že uvedomujeme si, kde žijeme a kde podnikáme a tým, že tu žijeme, my sa chceme mať dobre, ja sa chcem cítiť dobre a nechcem utekať z tejto krajiny, pretože tu mám rodinu, kamarátov, tu mám zariadené všetko v rámci môjho života. A keďže sa tu chcem mať dobre, chcem nejakým spôsobom byť aj obklopený ľuďmi ktorí sú happy, ktorí sú radi, ktorí sú šťastní, ktorí vedia čo robia, ktorí majú nejaký názor a to sa vlastne snažíme dávať nejaký pohľad na svet ľuďom naokolo. A teda dúfame, že buď to pochopia alebo to nepochopia, ale aby to malo nejaký vplyv. A práve preto, to, čo vlastne my dostávame za tie ponožky alebo za produkty, ktoré vlastne predávame, sme veľmi aktívni v rámci celého spoločenského diania. Nesnažíme sa politikárčiť, ale snažíme sa pomáhať komunitám, alebo komunite celkovo, to je jedno aká, ale proste celkovo v tej komunite, v ktorej žijeme. Máme rozbehnuté strašne veľa pomoci pre tretí sektor. A či už je to.. v podstate pracujeme skoro so všetkými nadáciami na Slovensku, ktoré zastrešujú nejaké choroby alebo postihnutia alebo niečo. Spolupracujeme s organizáciami, ktoré sa zaoberajú s deťmi a s mládežou, ktoré organizujú nejaký voľný čas, aby nesedeli doma, aby sa edukovali, aby športovali, aby sa hýbali alebo čokoľvek. Takisto sa snažíme spolupracovať so školami, či už sú to základné, stredné, vysoké, že ponúkame školám reálne zadania pre decká, aby to nebolo len o teórii, ale aby dostali nejaký reálny problém, ktorý majú riešiť a potom aj vidia výsledok toho riešenia a môžu si povedať, že na tomto som pracoval, že nejakým spôsobom ich vlastne motivovať. Snažíme sa upozorňovať na dôležité veci, ktoré si myslíme, že sú naozaj dôležité a vysvetľovať to. O tom bolo napríklad aj tých 100 rokov Československa. V Čechách je to veľmi známa téma, je to aj štátny sviatok a si to aj nejakým spôsobom pripomínajú, ale v rámci Slovenska sa deje toho pramálo. A napriek tomu sme proste urobili kolekciu troch takýchto vzorov, kde sme začali spolupracovať s vlogerkou, mladou babou, ktorá má vyštudovaný dejepis a podáva dejiny veľmi zaujímavým spôsobom, tak, aby to bolo pochopiteľné a prístupné aj pre mladých. A takýmto spôsobom sa snažíme robiť aj ostatne veci, aby sme ľudí aj trošičku… dali im nejakú pridanú hodnotu, nejakú informáciu, možno dovzdelali, aby si začali uvedomovať, kto sme, čo sme, ako žijeme, že sú tu aj iní ľudia, iné veci, iné miesta, aby sme proste boli tolerantnejší k sebe. Takže tu zodpovednosť podnikateľskú si veľmi uvedomujeme a preto aj vyrábame čisto na Slovensku, snažíme sa do toho zapojiť slovenských ľudí, snažíme sa pomáhať veľmi veľkým spôsobom a teraz ešte navyše sme založili takú iniciatívu sa to vola „Obleč sa doma", ktorá vlastne vznikla počas korony, kde práve teraz, ešte viac ako inokedy, si treba uvedomovať, že keď už idem minúť peniaze, tak ich miňme v rámci slovenských veci, čiže snažíme sa združovať slovenské značky a slovenské výroby. Slovenské značky sa snažíme prezentovať koncovým zákazníkom, aby videli Slováci, že aj tu je strašne veľa značiek, ktorých sa dá obliecť a zase slovenskej výroby, aby sme mohli nejakým spôsobom, tým, že tu na Slovensku neexistuje žiadna stavovská organizácia, zjednotiť a začať spolu, mať nejaký hlas voči štátnym orgánom aj v rámci pomoci, aj v rámci vzdelávania aj v rámci environmentalistiky a všetkých ostatných veci.

Viliam Bendík: Iniciatíva "Obleč sa doma", o ktorej si práve hovoril, je veľmi zaujímavá. Detaily k tejto iniciatíve nájdete na stránke www.oblecsadoma.sk. Skús nám trošku vysvetliť, čo je cieľom tej iniciatívy, prípadne ako by sa mohli rôzne značky a ľudia do toho zapojiť. Ako to vlastne celé funguje?

Ján Anguš: "Obleč sa doma" má vlastne dve roviny. Jedna rovina sú vlastne značky a koncoví zákazníci, chceme ukázať ľuďom, že tu máme rôzne značky, ktoré vyrábajú ale nielen oblečenie, ale týka sa to napríklad textilu aj ako dekoratívneho textilu. Máme tu značky, ktoré tu vyrábajú aj fakt parádne svetové kúsky. Či už sú to obrusy, obliečky, vankúše alebo záclony. Ale je tu aj dosť veľa oblečenia a z tých značiek, ktoré sa nám prihlásili v tomto momente, v priebehu troch mesiacov, je to viac ako 70 značiek, tak viac ako 40 percent pracuje už teraz vyslovene s udržateľnosťou, že naozaj pracujú s materiálmi, či už recyklujú, upcyklujú alebo pracujú s prírodnými materiálmi a toto vlastne chceme všetko predstaviť zákazníkom, že sú tu tieto firmy, tieto značky a dajú sa kúpiť tam a tam. Tým vlastne vedia podporiť slovenskú výrobu, lokálnych ľudí a ono to môže byť niekoho rodina, niekoho sused, kamarát, niekoho … proste niečo, že aby sme držali práve ten "spend" tu na Slovensku a točili tie peniaze v rámci Slovenskej republiky. To je jedna rovina a druhá rovina, to sú zase práve výroby, kde chceme združiť všetky textilné výroby v rámci Slovenska a vystupovať voči štátnym orgánom ako stavovská organizácia. Pretože tá tu nie je, v tomto momente. Bola tu kedysi veľmi dávno, lenže celý textilný priemysel sa v podstate rozpadol, po revolúcii a dokonca na ministerstve hospodárstva nie je ani žiadny pridelenec, ktorý by riešil takúto tému. Takže my to chceme vlastne teraz nejakým spôsobom zjednotiť a združiť a pôsobiť, tak ako na koncových zákazníkov, rovnako aj v rámci výroby, v rámci nejakej pomoci a prepájať navzájom, či už dizajnérov, či už výroby alebo aj koncových zákazníkov a plus hlavne možno aj inšpirovať nových ľudí, ktorí by chceli nejakým spôsobom začať pôsobiť v tomto priemysle a poskytnúť im vlastne tú pomoc a ten background. Ako sa môžu prihlásiť? Je to veľmi jednoduché, stačí ísť na oblecsadoma.sk . Stačí tam vyplniť jednoduchý formulár, na základe ktorého budeme kontaktovať tieto výroby a v tomto momente, tým, že sme vlastne začali len pred 3 mesiacmi, zatiaľ zbierame, robíme v podstate nábor, zbierame nejakú kritickú masu a budúci rok sa budeme inštitucionalizovať, aby sme začali fungovať ako normálny právny subjekt a aby sme mohli teda začať vystupovať voči, či už Európskej únie alebo štátnym orgánom.

Viliam Bendík: Ja ako obyčajný užívateľ, keby som sa chcel do toho zapojiť, nie tým ,že niečo vyrábam, ale by som si chcel niečo kúpiť, nájdem zoznam tých výrobcov, alebo nejaký e-shop priamo na tom oblecsadoma.sk?

Ján Anguš: E-shop napríklad nerobíme, ale snažíme sa spájať….tu na Slovensku je už niekoľko iniciatív, ktoré sa snažia podporovať, či už je to recykláciu oblečenia alebo je to podpora nejakých lokálnych dizajnérov alebo návrhárov a my sme oslovili vlastne všetky dostupné takéto organizácie a iniciatívy a snažíme sa s nimi spolupracovať a napríklad Slovak fashion council - oni sú výborný práve v tom, že združujú slovenských návrhárov a dizajnérov. Dnes som mal stretnutie s Babsy Heriban, ktorá vlastne vytvorila web, ktorý bude ponúkať práve produkty od lokálnych značiek, ale nielen návrhárov ale aj klasických značiek. Preto nebudeme to robiť my, ale radšej sa vlastne spojíme s nimi a dodáme tie informácie a takýmto spôsobom, keď spojíme sily aj v rámci iniciatív, bude nás viac počuť a lepšie počuť, viac sa o nás dozvedia koncový zákazníci a takisto inak nás budú počúvať aj tie inštitúcie, ktoré chceme osloviť.

Viliam Bendík: Čiže v konečnom dôsledku ak chcem ako spotrebiteľ nájsť nejaké takéto slovenské talenty, slovenské výrobky, tak cez Vašu stránku oblecsadoma.sk sa k nim viem dostať.

Ján Anguš: Buď na našej stránke alebo ešte na Instagrame, kde vlastne predstavujeme postupne každú jednu značku, čo robí nejaký veľmi kratučký príbeh a vždy je tam odvolávka na tú danú značku, kde si človek potom môže pozrieť, kto to je, čo to je, dokonca objednať produkty priamo cez nich, to znamená, že to nie je aktivita, na ktorej my zarábame, my na tom nemáme nič, priamo odvolávame ľudí na tie samotné značky a plus tam dávame aj obchody, kde sa vlastne takéto veci dajú kúpiť.

Viliam Bendík: Ešte povedz mi, že na akom Instagrame?

Ján Anguš: Oblecsadoma.sk

Viliam Bendík: Čiže Instagram takisto ako stránka oblecsadoma.sk; nájdete tam odkazy na slovenských výrobcov, dizajnérov, môžete kedykoľvek Instagram navštíviť a zistiť, čo sa oplatí v dnešnej dobe kúpiť. Je to určite výborná iniciatíva, hlavne v dnešnej dobe, keď je naozaj pred nami možno nejaká recesia, každý biznis bojuje o svojho zákazníka a podporiť práve slovenský biznis je vynikajúca myšlienka.

Viliam Bendík: My sme pred nejakým časom mali v podcaste Tomáša Tereka, s ktorým sme sa rozprávali o firmách, ako sa vysporadúvajú so súčasnou krízou, pandemickou a padlo tam jedno práve také slovo, že, čo nám môže veľmi pomôcť všetkým, to je spolupráca, takže, to čo si teraz vlastne povedal je jeden z projektov, ktorý vy ste rozbehli, dáme do tohto podcastu do poznámok link na tento projekt, aby si to mohli poslucháči pozrieť. Za mňa poviem veľký klobúk dole, za tento prístup v podnikaní. Je to myslím, že za celý náš tím podcastu Na rovinu o podnikaní je to veľmi inšpiratívne a veľmi ti držíme palce, aby tento spôsob podnikania si udával ako trend na Slovensku, veľmi sa nám to všetkým páči. Ja ti dám záľudnú otázku, hovoril si, že ty si po prvom biznise po 7 rokoch vyhorel. Žil si v krajine, kde nastupovala taká zlá doba, taká negatívna.

Ján Anguš: Temná.

Viliam Bendík: Ja si dobre pamätám lebo ja som v tej dobe robil práve na filme "Kroky na hrane" o úteky Vrbu a Wetzlera s Osvienčimu a stretával som sa s veľa deťmi na školách, kde sme sa rozprávali o tom, že ako pomáhať iným, ako zamedziť diskriminácii v spoločnosti a tak ďalej. Ty si to uchopil takto biznisovo. Záľudná otázka. Máš pocit, že za tie 4 roky, keď si sa do toho pustil a povedal si, že nezdupkáš zo Slovenska ale, že chceš pomôcť, zmenilo sa niečo? Vnímaš dnes našu spoločnosť trošku inak ako pred tými 4 rokmi?

Ján Anguš: No, prišiel som na to, alebo ako sa hovorí, že až keď vieš veľa, tak zistíš, že v podstate nevieš nič, takže toto je tiež niečo podobné, že zisťujem, že to potrebuje ešte strašne, strašne, strašne veľa energie a práce. Chvála pánu Bohu, zatiaľ ešte tú energiu mám a ešte aj tú chuť mám. Ale vidím ten progres. Vidieť to, že keď by sa to začalo robiť naozaj súdržne, že sa spoja sily a či už je to z tej úrovne štátnej, napríklad to školstvo, že začalo by sa s nimi diskutovať. Keď som chodil na školy a videl som, čo sa tie decká učia ešte na tých pár chudobných odboroch, ktoré tu zostali v rámci textilu a odievania, tak by sa to vedelo urobiť aj lepšie, atraktívnejšie pre tie decká, pretože oni majú záujem o módu a štýl, ale nie tak ako sa to učilo pred 50 rokmi. A takisto aj v rámci výroby, kebyže sa spoja všetky tie textilné výroby, vieme úplne iným spôsobom fungovať aj v rámci inovácii, aj v rámci dotácií, aj v rámci vzájomných spoluprác, pretože, tam je obrovský potenciál napríklad práve teraz v tejto dobe na komplementárne spolupráce a doplnkové spolupráce. Jedna firma my môže vyrábať košele a ďalšia firma mi môže vyrábať tepláky, jedna firma mi môže vyrábať tričká, čokoľvek. A keď sa podarí presvedčiť ľudí alebo keď to pochopia, tak potom asi si poviem, že dobre, tak už to nechávam na mladších a ďalších.

Viliam Bendík: Tak na jedného človeka málo, toto všetko, čo spomínaš a vyzývam aj poslucháčov, ak sa chcete zapojiť do takejto zmeny, každý môže byť zmenou. Treba priložiť ruku k dielu, tuto náš hosť Ján Anguš zo spoločnosti fusakle. Je človek z mäsa a kostí, kľudne ho kontaktujte, určite je naklonený mnohým spoluprácam, ktoré nás posunú ďalej. Mne sa páči, že sa rozprávame nie o tom ako chcete rásť do budúcna z pohľadu príjmov, ale, že sa bavíme o tom, ako pozdvihnúť túto spoločnosť na inú úroveň, lepšiu, práve cez podnikanie.

Ján Anguš: Vieš čo, ale ono je to ruka v ruke, pretože to, že tým, že sme bližšie k ľuďom, tým, že sme predávaní a ľudia nás majú radi, majú záujem a že si nás kupujú, to nám zase dáva tie možnosti a prostriedky na to, aby sme mohli robiť všetky tie ostatné veci. Takže nebudem teraz sa hrať, že chcem zachrániť slovenský priemysel textilný a odevný. Podnikanie je činnosť, vedomá činnosť za účelom dosiahnutia zisku, len mám to šťastie, že môžem tie finančné prostriedky používať aj na takéto veci.

Viliam Bendík: Ja len poviem, že toto, čo si práve povedal, je aj hodnotou Prosight Slovensko, ktorá sponzoruje tento podcast a je to v podstate aj takým naším DNA, prečo sme sa rozhodli aj robiť podcast o podnikaní na Slovensku. Takže veľmi držím palce, nech sa ti to ďalej darí robiť tak, ako si to predstavuješ. Ak ste doteraz milí poslucháči nevedeli, že spoločnosť fusakle nielen predáva ponožky a rúška, ale že sa veľmi angažuje aj v celospoločenskom dianí, tak od dnes už viete a môžete sa rovnakým dielom do toho zapojiť aj vy. Ďakujem Ti veľmi pekne, že si medzi nás prišiel.

Ján Anguš: Ja ďakujem veľmi pekne za možnosť prísť a porozprávať sa.

Viliam Bendík: Držím palec, nech to naďalej takto funguje. Milí poslucháči, počuli ste ďalší diel podcastu Na rovinu o podnikaní a teším sa na Vás opäť o 2 týždne. Ak máte medzi sebou ľudí, ktorí patria medzi nepočujúcich, dajte im vedieť, že tento podcast môžu vidieť na YouTube alebo na Instagrame aj v posunkovom jazyku. Ďakujem. Dopočutia.

Viliam Bendík: Počúvali ste podcast "Na rovinu o podnikaní", dvojtýždenný podcast spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Dnešná epizóda vznikla s podporou Prosight Academy, vzdelávacej platformy spoločnosti Prosight Slovensko. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne.

Peter Kalman sa od archeológie dostal k zaujímavému segmentu energetiky. Založil a je CEO spoločnosti Twinlogy, ktorá je momentálne líder na trhu energetiky ako alternatívny dodávateľ z pohľadu starostlivosti o zákazníka. Inovácie a nový prístup k poskytovaniu služieb im dáva priestor na viac ako 100% rast a tržby v roku 2020 odhadujú na 20 mil. EUR.

Ako naštartovať zaujímavý príbeh podnikania v energetike, čo reguluje štát, praktické tipy, ako vedia aj malí podnikatelia ušetriť na energiách, ale aj trend a potreba zelenej energie boli témami tejto inšpiratívnej epizódy.

Zaujímavé linky z podcastu:
Príklad ako ušetriť na energiách v malej prevádzke
Koľko stojí zelená energia od Greenlogy?
Rozhovor s Petrom Kalmanom
O Twinlogy

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Na rovinu o podnikaní.

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči. Vitajte pri ďalšej epizóde podcastu na rovinu o podnikaní. Trošku sa nám zjesenieva, vonku je daždivé a sychravé počasie a my tu máme hosťa, ktorý nám možno pomôže aj s tým, že keď viacej svietime tak budeme vedieť ušetriť niečo za elektrinu. Celkovo tu máme hosťa, ktorý pôsobí v segmente ktorý sme tu ešte nemali a tou je energetika a mojím hosťom je Peter Kalman. Vitajte.

Peter Kalman: Dobrý deň.

Erik Lakomý: Peter Kalman je CEO spoločnosti Twinlogy, ktorá je v podstate jednotkou na trhu energetiky ako alternatívneho dodávateľa z pohľadu starostlivosti o klienta alebo zákazníka. Asi to nebude, čo sa týka veľkosti tržieb ale tá starostlivosť o zákazníka je rozhodujúca. Tak možno povedzte aj váš príbeh ako ste sa vôbec celkovo k energetike dostali a ako vznikla firma Twinlogi. Ja som si len naštudoval, že vy ste absolvovali univerzitu Komenského, konkrétne archeológiu. Ako je možné robiť archeológa v energetike?

Peter Kalman: Je to veľmi jednoduché, stačí keď túžite byť archeológom, potom sa oženil že, počas štúdia máte deti, máte potrebu si nájsť nejakú prácu. Potom zistíte, že ten sen o veľkom archeológovi sa Vám rozplýva, pretože potrebujete viac peňazí, takže prejdete do privátnej sféry a potom sa už nikdy nevrátite. Takže robil som v podstate potom viac-menej celý život v obchode, v múzeách alebo teda v archeológii, v histórii, asi rok. A celý život som v obchode. A posledných desať rokov som v energetike.

Erik Lakomý: A tá archeológia to bolo nejaké vaše poslanie ako nejaká vízia že to chcete robiť odmalička. Bolo to ako srdcovka?

Peter Kalman: Áno. Ja som ešte ako dieťa alebo teda pri Žiline je jeden taký známy hrad - lietavský hrad. Ja som ako dieťa, možno desaťročný, našiel na hrade kúsok keramickej kachlice. A vtedy som sa začal proste o tú archeológiu zaujímať. Mal som knižky, čítal som, celé gymnázium som proste vedel že pôjdem na tú archeológiu. Potom som išiel na prijímačky. Vtedy to bolo tak… Nebolo tých škôl tých možností ako teraz, vždy sa študovala archeológia len v Bratislave na Komenského univerzite. Odbor sa otváral každý druhý rok a prijímali tak 7, 8 študentov. Takže, všetci mi hovorili že to nemá zmysel že to určite nedám… Dal som to prijali ma a študoval som to a v podstate až do druhého ročníka som si myslel že v tom biznise budem robiť, no, v biznise…. v tom sektore budem robiť…. ale potom, hovorím, prišla nejaká životná zmena a dnes je všetko vlastne inak ale stále sa o históriu zaujímam, zbieram si knižky, čiže keď budem na dôchodku, už teda mať všetko za sebou, tak budem čítať knihy, študovať a v podstate vo voľnom čase ako člen Združenia na záchranu Lietavského hradu sa v podstate venujem takej dobrovoľníckej činnosti aj keď možno nie v takom rozsahu ako by som si predstavoval, kvôli práci, ale chodím tam, pomáham spolu s ďalšími desiatkami dobrovoľníkov pri záchrane tohto úžasného hradu.

Erik Lakomý: A keď ste archeológ, máte doma detektor kovov?

Peter Kalman: Nemám, nepodporujem. Voči tomuto mám pomerne vyhranený názor ktorý je úplne totožný s archeologickou obcou takže je to proste vykrádanie a ničenie. Nie záchrana vecí ale ničenie kontextu v akom sa tie veci nachádzajú a to je podľa mňa dôležitejšie ako mať nejakú mincu v ruke keď neviem odkiaľ pochádza a aký bol kontext toho nálezu.

Erik Lakomý: Dobre o tejto téme veľmi zaujímavej sa môžeme ešte v závere trošku pobaviť, celkovo aj o tom lietavskom hrade. Poďme teda na príbeh vašej firmy teda Twinlogy. Ako ste sa dostali vlastne od tej obchodnej pozície alebo prechádzali ste si viacerými obchodnými pozíciami? Ako ste sa dostali k vlastnej firme a kedy to vzniklo celé?

Peter Kalman: Vzniklo to v roku 2016 keď sme v podstate … alebo ja a môj tím sme bol zamestnaný v jednej spoločnosti ktorá predávala časť svojich aktív, ktoré sa práve týkali predaja koncovým zákazníkom. Bola to firma, ktorá pôsobila v energetike a keď sme teda premýšľali čo ďalej, čo budeme ďalej robiť, tak ako jediná voľba bolo zostať v energetike, takže potom ten príbeh bol už jednoduchý. Našli sme na trhu firmu, malú firmu, ktorá bola na predaj. Zdalo sa nám to ako dobrý nápad, ako budovať všetko od začiatku, čiže povolenia, zmluvy a tak ďalej. Mať proste niečo hotové. Našli sme si investora, firmu sme kúpili, premenovali, presťahovali do Žiliny. Postupne sa tam presunuli ľudia ktorí v tom pôvodnom projekte končili. A tak ako končili, tak sa presúvali do Twinlogy a v podstate od novembra 2016 fungujeme vlastne v plnej zostave. Časť ľudí medzitým odišla. Prišli už nejakí noví ľudia ale to jadro, ktoré tam stále máme a je nás teraz 11, tak sú ľudia z pôvodných projektov, niektorí takí s ktorými spolu robím už desať rokov. Takže sme taká malá rodina už skoro.

Erik Lakomý: Možno tak, podnikanie v energetike, pre mňa to vyznieva ako taký fakt biznis, nie dosiahnuteľný možno. Aký bol? Vy ste spomínali že ste mali aj investora. Je ten vstupný kapitál náročný na začatie podnikania v energetike?

Peter Kalman: Viete čo? Určite je to náročné. Toto je biznis, kde je dôvera veľmi kľúčovým faktorom. Jednak je to dôvera a jednak musíte mať pomerne veľké množstvo rôznych finančných nástrojov na to aby s vami tí partneri boli ochotní spolupracovať. Zároveň je to segment, kde na pomerne veľký podiel tých tržieb ktoré vlastne realizujeme, vyberáme tržby alebo poplatky ktoré smerujú buď do OKTE, čo je štátna spoločnosť alebo do distribučných spoločností, kde má štát polovičný alebo teda 51 percentný podiel, čiže sú to distribučky - plynárenské alebo elektro, energetické, tak každý vlastne požaduje nejakú formu zabezpečenia - finančnú, bankové záruky a tak ďalej. Takisto ak nakupujete elektrinu, takisto potrebujete nejaké zabezpečenie alebo teda zloženie hotovosti na účtoch a tak ďalej. To znamená že z tohto pohľadu je ten úvodný štart veľmi náročný. My sme sa, samozrejme, potýkali s takýmto istým problémom tie dva roky po vzniku značky. Roky 2017, 2018 boli pre nás veľmi, veľmi ťažké. Prežili sme ich len vďaka tomu investorovi, to znamená že keby sme fungovali sami tak už dávno možno hodíme flintu do žita a kašleme na to ale podarilo sa nám to nejakým spôsobom prekonať a tým, že sme zvolili aj taktiku….síce to vyzerá že je to skokový nárast, ale je to nárast ktorý zodpovedá naším finančným možnostiam. To znamená že nešli sme do nejakého rizika. Vedeli sme že, ja neviem, mali sme stanovený nejaký ročný limit na zákazníkov že teda keď toto naplníme tak už ďalej nepôjdeme. Aj keby sme chceli, pretože na to nemáme peniaze a takýmto spôsobom sme sa vlastne dostali až k dnes aktuálnym číslam kedy za rok 2020 dosiahneme tržby 20 miliónov. Keď sme kupovali tú spoločnosť tak mala tržby 1,6 milióna.

Erik Lakomý: Ja som pozeral aj Finstat. Predtým ste tam mali, resp. bolo že v 2016 - 1,3.; potom 5,9. Potom zase stopercentný nárast na nejakých 11,6 teraz vravíte že 20 miliónov eur tržby v tomto roku. Ako sa dá vôbec udržať takýto rýchly nárast? Vraveli ste že vás je jedenásť v tíme. Koľko ešte alebo kam máte ešte priestor rásť pri takomto množstve ľudí?

Peter Kalman: Ja si myslím, že je tam ten priestor k nejakým 30 miliónom. Nie je to teraz tak, že ja som nejaký otrokár a teraz tí ľudia pod ťarchou môjho otrokárskeho biča pracujú dňom i nocou. Je to skôr o tom, že sa snažíme tie procesy maximálne optimalizovať. Tým, že sme malá spoločnosť a teda striktne sa držíme toho svojho počtu, samozrejme, že už v budúcom roku sa nevyhneme vytvoreniu nejakých nových pozícii alebo posilneniu niektorých pozícii, zároveň to, že vlastne máme v tom tíme ľudí, ktorí robia 10 rokov v energetike, tak nemusíme robiť žiadne kompromisy, jednoducho tí ľudia vedia, čo majú robiť, vedia ako to majú robiť, majú tie procesy tak vyladené, že sú naozaj rýchly a dokážeme ten obrat dosiahnuť aj s takýmto počtom zákazníkov. Čo sa týka tej finančnej stránky, tak je to o disciplíne, samozrejme, máme, resp. nejdeme za tým rastom hlava-nehlava. Zákazníkov si vyberáme, preverujeme a akonáhle niekto nespĺňa našu predstavu, alebo pre nás predstavuje nejakú hrozbu, či už vo forme nezaplatenia, alebo je to pre nás príliš veľké sústo, keďže my za tých zákazníkov musíme platiť nejaké zálohy dopredu, alebo je to pre náš cash príliš veľké riziko, tak toho zákazníka odmietneme. A vďaka tomuto sme dokázali vlastne ustáť ten medziročný rast.

Erik Lakomý: A ešte keď sa bavíme o podnikaní a energetike, alebo teda podnikaniu v energetike, čo je Váš hlavný produkt? Predpokladám, že tam je asi energia, ktorú predávate, či je to ešte niečo iné?

Peter Kalman: Náš hlavný produkt je predaj elektriny a plynu, koncovým zákazníkom, čo sú domácnosti, firmy, vo veľmi malej miere komunálny sektor, potom poskytujeme aj distribučné služby, v jednom prípade je to miestna distribučná sústava, čiže niečo ako distribučná sústava v malom na vymedzenom území. A potom vlastne poskytujeme kompletné služby v energetike, to znamená, že napr. dodávku infraštruktúry, rekonštrukcie poradenstvo, optimalizácie, energetické audity, čiže to, čo tá spoločnosť by hľadala, ja neviem, možno na viacerých miestach, tak má u nás na jednom mieste.

Erik Lakomý: A možno aj viem, že bolo také obdobie, niekoľko rokov dozadu, kde chodili takí podomoví predajcovia, a vraveli, že vedia ušetriť ľudia na elektrine alebo na plyne.. Máte aj vy takýto obchodný model alebo vravíte to, že ste iný, tým prístupom?

Peter Kalman: My keď sme Twinlogy zakladali, pred tými 4 rokmi, tak v podstate už na tom začiatku sme si povedali, že chceme byť iní ako ostatní, preto sme z názvu spoločnosti vylúčili slová ako power a energy, proste je to Twinlogy. Má to byť dvojičkou takže preto Twin. My sa snažíme robiť to inak, či už je to ten predaj alebo prístup k zákazníkom, komunikácia, marketing, všetko u nás sa robí trošku inak, ako sú tie spoločnosti zvyknuté. Door to door nerobíme, nepovažujeme to za úplne férový spôsob predaja. Otázne je, že kto sa cez ten deň doma nachádza, sú to buď dôchodcovia alebo ženy na materskej alebo nezamestnaní. Nehovorím, že dôchodcovia nie sú našou cieľovou skupinou, ale tým, že sa pozíciujeme ako inovátor, tak cielime skôr na tú mladšiu a strednú generáciu, ktorá dokáže využívať aj iné služby ako len tú dodávku elektriny. Dokáže oceniť on-line zmluvu, dokáže oceniť to , že si dokáže zaplatiť kartou na našej webovej stránke a neplatí nám účty poštovou poukážkou. A zároveň sú časté prípady, kedy naozaj tí dôchodcovia sú vlastne zraniteľné skupiny, tým, že sú to ľudia, ktorí nie úplne chápu dnešné dianie, žijú proste stále v tom svojom svete, kedy sa tieto veci jednoducho nediali, tak sú často, dôverčiví a obeťou naozaj takých tých, nechcem povedať že gangov, ale sú proste skupiny, ktorí majú taký ten svoj biznis model postavený na tom, že ich často pod nátlakom prinútia tú zmluvu podpísať a tá výhoda tam nie je.

Erik Lakomý: A čo sa týka dovolania na call centrum, tak nebudem čakať polhodinu kým sa preklikám medzi 4 kanálmi.

Peter Kalman: Nie, nie, akože, áno, máme aj my nejaké voľby, ktoré musí ten zákazník absolvovať než sa k nám dostane, ale to call centrum síce funguje od 8 do 16:00 ale dovolá sa tam vždy. Ak sa nedovolá z nejakého dôvodu, tak mu vlastne voláme obratom naspať, takže podľa našej štatistiky dovolateľnosti máme celkom slušné čísla a nemyslím si, že toto by pre zákazníkov mal byť práve nejaký problém.

Erik Lakomý: Ak si možno práve porovnáme ten telekomunikačný sektor, kde pôsobia 4 operátori, plus akoby nejaké odnože tých väčších operátorov, v energetike je myslím že momentálne 17 poskytovateľov. Ako sa dá rásť v takomto konkurenčnom prostredí? Myslím že je to jednak to, že tých poskytovateľov je oveľa viacej, sú to nadnárodné korporácie, či už sú to nejakí Taliani alebo Nemci. Ako vy ,ako čisto slovenská firma viete zabezpečiť takýto rast?

Peter Kalman: Tak je to samozrejme aj každodenný boj ale keď si zoberieme aký je ten trhový potenciál, tak na Slovensku je neviem, možno dva a pol 3 milióny odberných miest v elektrine a ďalší milión alebo ďalšie milióny odberných miest v plyne, čiže ten trh je pomerne veľký, tých hráčov je 17, nie všetci robia všetko, to znamená, že niekto robí len veľkých zákazníkov a je to pre neho primárny fokus, to znamená že sú firmy, ktoré akoby fungujú s ešte menším počtom zamestnancov ako možno máme my, v pomere k tržbám. A potom sú klienti alebo teda dodávatelia, ktorí to robia všetko, ja neviem, napr. domácnosti, malé firmy, veľké firmy, proste zoberú to čo príde a potom sme tu napríklad my, ktorým sa tým zákazníkom veľkým nevyhýbame a nepreferujeme nejakých zákazníkov, robíme domácnosti, robíme malé a stredné firmy, tam ten priestor je asi najväčší, práve preto, že tam tí zákazníci sú najmenej edukovaní, často ani netušia, niektorí v živote nezmenili dodávateľa to znamená že stále sú zákazníkom jednej spoločnosti, nikdy si nevyskúšali tu zmenu, čiže nevedia porovnať aké by to bolo a toto je náš rybník.

Erik Lakomý: Čo sa týka možno celkovo toho prostredia, mne príde to prostredie také, že štát akoby chcel miestami diktovať nejaké ceny, sú tam určite aj nejaké regulácie, plus majú iné páky, ako to vyzerá z tohto pohľadu, čo sa týka vstupu štátu alebo nejakých iných strán, celkovo, do tohto segmentu?

Peter Kalman: Ako samozrejme ten štát, ten interez je tam veľký, bohužiaľ, je to často zneužívané na nejakú politickú propagandu, keďže je to citlivá vec, plyn, kúrenie, teplo, elektrina, obyvatelia, to sú také ľúbivé témy a ceny energii … a málokedy sa do toho prináša nejaký racionálny pohľad, to znamená, že pre mňa je racionálny pohľad ten, keď niekto povie, že šli ceny hore, nie v percentách ale v eurách, to znamená, že reálne vyhodnotí tu vec a ten zákazník alebo aj ten štát sa zamyslí nad tým, že aký je ten podiel nákladov. Ak ten podiel nákladov na energie je povedzme 50% a viac, tak áno to je likvidačný, ale ak je to v tom rodinnom rozpočte zanedbateľný nárast tak to podľa mňa nestojí za takú históriu ako je niekedy prezentovaná. Ďalšia vec je, že dodávatelia na Slovensku, alebo celkovo ten trh už dávno volá po zmiernení regulácie, lebo ta regulácia je tak strašne rozsiahla a tak zasahuje do toho podnikania, že jedna vec sú ceny samozrejme, dobre, ok, štát určuje nejaký strop v snahe ochrániť toho zákazníka, a druhá vec je že zasahuje aj do veci ako sú všeobecné obchodne podmienky, to znamená že vy strácate originalitu, vy ako dodávateľ v tom segmente nemôžete tomu zákazníkovi ponúknuť tu výnimočnosť, ktorú on možno očakáva, pretože všetci musia mat podobne podmienky, všetci sa riadia podobnými pravidlami, štandardmi kvality atď…. takže tu verím, že po zmene vlády, po zmene vedenia úradu a myslím si že tá komunikácia zo strany úradu je dnes na úplne inej úrovni. Tam tú snahu naozaj vidno a verím, že sa do pár rokov dočkáme zásadných zmien, ktoré by mohli naozaj priniesť pre energetiku veľký prínos a to myslím možno aj v rozsahu, teraz, regulácie cien, keď dnes alebo v minulosti to štát vyriešil tak, že potreboval ochrániť zraniteľné vrstvy obyvateľstva, to sú ľudia ktorí sú chorí, dlhodobo nezamestnaní, sociálne prípady, teda naozaj majú obrovský problém s platením účtov. Tento problém tu naozaj ešte stále je ale štát, miesto toho aby pomohol týmto ľudom nejakým spôsobom, tak povedal, že bude regulovať všetky domácnosti, to znamená, že moju, vašu aj Janka z nejakej obce, ktorý je invalidný dôchodca a pritom my alebo ja osobne si myslím, že som natoľko odborne zdatný, gramotný aby som si dokázal vyjednať tie podmienky tak, aby som bol s nimi spokojný a nepotrebujem k tomu aby ma chránil štát.

Erik Lakomý: Takže tie opatrenia sú väčšinou také plošné , hej? Že nie je tá pomoc nejaká adresnejšia, že poďme pomôcť teraz chorým a chudobnejším ľudom, ale ak, tak všetkým a môže sa stať aj to, že premiér alebo minister hospodárstva alebo niekto z úradu pre reguláciu si zmyslí, že od zajtra ideme zvyšovať ceny a si to vedia zvýšiť bez možno nejakého vstupu Vás ako dodávateľa alebo výrobcu elektrickej energie a plynu?

Peter Kalman: Nie, to si nemyslím, akože snaha zvyšovať ceny tam nie je, skôr snaha znižovať tie ceny. Nie je to úplne jednoduché, lebo to sú veci, ktoré majú povahu zákona, to znamená, že musel by byť prijatý konsenzus legislatívny, naprieč národnou radou ale sú páky na to ako niektoré tie parametre, ktoré vlastne vstupujú do toho výpočtu, nejakým spôsobom zjemniť alebo upraviť tak, aby sa tá cena dala znižovať. Číže ta snaha tu dlhodobo bola, tie ceny znižovať na úkor akéhokoľvek zdravého rozumu a na úkor toho ako sa vyvíja trh burza atď…keďže toto sú vyslovene burzové komodity a Slovensko je príliš malým hráčom na tom európskom trhu aby mohlo určovať svoju vlastnú cenu. Tá cena sa riadi európskymi cenami, Nemeckými alebo teda hlavne Nemeckými a potom teda vlastne tá naša cena ide v závese za týmito cenami ale to si nemyslím, že sa bude diať, pretože vidíme, že vlastne po tých voľbách a po tej zmene, tam naozaj vidieť racionalitu, to, že si konečne všetci vlastne uvedomujú, že je to takisto podnikanie, ktorého základným kritériom je dosahovať zisk, lebo z toho sa platia dane, z toho je prospešný, alebo z toho má štát úžitok, firma môže prosperovať, napredovať, investovať atd.. myslím že teraz tu naozaj vládne veľká racionalita.

Erik Lakomý: Super, to rád počujem a verím tomu, že nielen v energetike ale aj v ostatných segmentoch príde k takej racionalizácii a celkovo nejakému otvorenejšiemu dialógu medzi jednak podnikateľmi a na druhej strane štátom a inými štátnymi organmi, ale mame tu aj situáciu pandémie a takisto Covid sa nevyhol ani energetike. Ako sa možno dotkla cela táto situácia, ktorá už s touto druhou vlnou začína naberať obrovské rozmery aj v podstate vášho segmentu a druha časť tej otázky : Ako sa to dotýka tej domácnosti, lebo veľa ľudí nie je v praci, musia byt na homeoficoch, takže vidno tam aj nejakú zvýšenú spotrebu elektrickej energie u domácností?

Peter Kalman: Čo sa týka Covidu tak, tu sme mali asi viacej šťastia ako rozumu alebo je také lákavé to uznať, že boli sme vizionári, nie, neboli sme vizionári, mali sme len šťastie. Tým, že sa orientujeme práve na ten malý a stredný segment a na tie domácnosti, tak toto je segment ktorý síce bol zasiahnutý, lebo je tam veľa hotelov, reštaurácii a podobných barov, kaviarní, ktoré boli v čase tej prvej vlny zavreté a teraz teda vidíme, že sa opakujú niektoré tie nariadenia, ale to sme nejakým spôsobom zvládli. Mali sme ťažké mesiace, to bol Apríl a Máj, vtedy sme naozaj videli, že aj tržby klesli, aj spotreba klesla. Domácnosti síce stúpli, ale tá spotreba v tom priemysle, bola tak nízka, že tie domácnosti to nemali šancu nahradiť. Ale tým, že nemáme veľké spoločnosti v tom portfóliu, to znamená že sme nerobili nikdy taký ten, chcem povedať že propagačný obchod, že mať niekoho, kým sa môžeme pochváliť, tak nemáme vlastne v portfóliu žiadnu automobilku alebo niečo veľké, kde naozaj ten pokles bol zásadný a že my sme odchodom opatrení, alebo teda uvoľnením opatrení sa radili späť na povodne tržby, sme na pôvodných číslach a klienti odoberajú elektrinu tak ako bolo naplánované, dokonca aj tí, ktorí nám peniaze dlhovali z toho prvého obdobia nám už všetko zaplatili, takže nemáme ani nejaký zásadný nárast neplatičov.

Erik Lakomý: Nemali ste tam nejaký problém s odložením splátok?

Peter Kalman: My sme tým klientom vychádzali v ústrety, čiže tým ktorí boli predtým vzorný platiči a mali teraz problém, tak sme im buď odložili splátky, alebo sme im znížili tie platby s tým že potom si to dobehnú v tom ďalšom období. Tým ktorý mali mesačnú fakturáciu, tým sme tie zálohy zrušili a jednoducho potom ta mesačná faktúra vyčíslila tu reálnu spotrebu a klienti to nejakým spôsobom akceptovali, boli radi a aj to je možno dnes dôvod, prečo ti klienti u nás vlastne zostávajú. Potom bola druhá skupiny klientov ktorí boli aj predtým problémoví, ktorým sme v ústrety nevyšli, tam sme trvali na dodržiavani pravidiel. Niektorí sa nahnevali , niektorí odišli ale toto považujeme za také prirodzené čistenie toho nášho portfólia. Čiže tým ,že chceme zákazníkov ktorí sú vzorní platiči, držia dohody a vidno že majú snahu, tak tých si držíme, ostatných necháme v pohode odisť, keď vlastne vidíme že sa v tom vzťahu necítia komfortne.

Erik Lakomý: Ja vám držím palce aby aj tá druhá vlna nemala veľký vplyv na vaše podnikanie a hlavne aby ľudia boli schopní a ochotní platiť.

Pauza.

Erik Lakomý: Mojím dnešným hosťom je Peter Kalman CEO energetickej spoločnosti Twinlogy. A už sme sa s ním bavili o jeho príbehu a o tom ako sa v energetike podniká a ako COVID ovplyvnil celkovo energetiku. Teraz mi zostáva dať Vám otázku, takú veľmi príjemnú, že ako vedia podnikatelia šetriť na energiách? Často krát si predstavíme, že podnikateľ alebo firmy ktoré vedia ušetriť svoje nejaké veľké výrobné podniky ako ste spomínali automobilky možno nejaké železiarne alebo strojárske firmy. Ale vedia ušetriť na energiách aj malí podnikatelia?

Peter Kalman: Určite áno. Tie veľké spoločnosti sú už tak veľké, že sa im oplatí mať vlastného energetika LWBO nejakého správcu majetku, ktorý jej fundovaný, rozumie tomu. U tých malých a stredných firiem na toto nie je dôvod alebo nemá to taký nejaký finančný zmysel a preto sme tu my. My sme tu na to aby sme nahradili toho energetika v tej spoločnosti. To znamená že my sledujeme tie náklady toho nášho zákazníka, vyhodnocujeme, analyzujeme a navrhujeme mu nejaké riešenie, keď zistíme že tam nejaký priestor je. Samozrejme že ten najznámejší spôsob úspory je práve tá cena tej komodity. To znamená, že zákazník má nejaký zmluvný vzťah a môže si s nami dojednať výhodnejšiu cenu elektriny alebo plynu. Samozrejme nemusí. Nie je to vždy zákonite, môže mať tú ponuku výhodnejšiu, ale to je práve tá možnosť tej voľby alebo toho slobodného výberu, bez nejakých obáv si nájsť toho koho chcem mať a kto my proste vyhovuje, či už po stránke ceny alebo nejakej služby. Potom je tu druhá časť a to sú to distribučné poplatky, ktoré ten zákazník platí. Ktoré sú regulované, sú dané pre danú distribučnú oblasť a to tí zákazníci nijakým spôsobom neriešia. Berú to ako nejaký fakt. Jednoducho to tam mám, platím to, neriešim to. Ale často sú tam skryté omnoho väčšie rezervy ako napríklad v tej cene komodity, čiže ak sa tu dnes handrkujeme napríklad s niekým o 20 centov rozdiel medzi cenovými ponukami. Tak tu sa skrýva omnoho väčší potenciál a či už sú tu rôzne sankcie za jalovinu, prekročenie, alebo teda nedodržanie učinníka, prípadne pokuty za prekročenie rezervovaných kapacít v prípade väčších firiem, v prípade menších spoločností je práve ten istič. Tak toto býva často buď poddimenzované a tým pádom tam platia pokuty alebo to bývajú často predimenzované, nevyužívajú tú kapacitu a platia zbytočne veľa. Čiže my im vieme pomôcť, vieme to skontrolovať, vieme im navrhnúť nejaké riešenie, napríklad toto sa týka aj úplne malých zákazníkov, napríklad kaderníctva, keď to bolo povedané, ktorá napríklad pôsobí v nejakej starej budove v nejakej starej prevádzke, ktorá predtým bola určená na úplne niečo iné. Teraz tam pôsobí kaderníctvo, môže tam byť, ja neviem, istič 63 ampérový a možno mu proste stačí výrazne menší a to je niečo, čo sa dá zrealizovať pomerne rýchlo s našou pomocou a tá úspora je tam v podstate okamžitá.
Potom sú to rôzne investície do infraštruktúry, do výmeny osvetlenia za nové LED osvetlenia, ja neviem, optimalizácia tej vlastne el. sústavy, prípadne pre väčšie firmy má možno význam si postaviť svoju vlastnú trafostanicu a prejsť na inú napäťovú hladinu. Keďže na hladine VN sú poplatky iné alebo nižšie ako na hladine NN, kde práve fungujú tieto menšie miesta. Čiže tých možností je viacero. Samozrejme neplatí to plošne, čiže nie každý môže ušetriť. Nie každý môže veľa ušetriť. Ale mali sme naozaj prípady, kedy sme zákazníkovi, ktorý ani nie je našim zákazníkom a ani nebol našim zákazníkom, práve v rámci nejakých dobrých vzťahov, navrhli práve zmeny na strane dozornej kapacity a on ročne ušetril 40 tisíc eur. To je to, čo si myslím, že je obrovská suma, ktorú by nikdy nejakou inou cenou komodity nedosiahol.

Erik Lakomý: Čo sa týka možno toho kaderníctva konkrétne tam ste spomínali, že dá sa vymeniť istič. Koľko môže predstavovať taká úspora zmeny ističa, čo je v podstate akoby len nejaké hardvérové riešenie? Ešte sa vôbec neriešia tie podmienky. Je to v stovkách, desiatkach, v tisíckach eur?

Peter Kalman: Závisí od toho, aký je ten istič veľký, sú to desiatky až stovky. Čím väčší istič, tým je to vyššia suma. A potom už sa dostávame k tým tisíckam. Samozrejme, že každému klientovi vždy navrhneme nejaké riešenie a plus teda nejaký odhad ceny a on sám potom určí aká je tam návratnosť. Takže to návratnosť takýchto vecí sa pohybuje od niekoľko mesiacov až po niekoľko rokov a je to potom na ňom, že či to proste chce alebo nechce realizovať. My tým, že máme, alebo, gro našich zákazníkov sú klienti, ktorí sú s nami už mnohé roky, niektorí sú s nami v podstate už desať rokov ešte z tých predošlých projektov, vlastne prišli za nami, po tej zmene. Poznali nás, vedeli, čo od nás môžu čakať, aké máme služby a tak ďalej. Takže je tam už vybudovaná pomerne veľká dôvera. Čiže, keď im navrhneme nejaké riešenie tak niektorí ani nediskutujú, proste akceptujú to, vedia, že ten náš prístup je férový, že ich nikdy neoklameme. Je to potom jednoduchšie. A potom je tam druhá skupina klientov ktorí prichádzajú na referenciu práve od týchto zákazníkov a tam tak isto je to jednanie pomerne jednoduché, rýchle, lebo už proste vedia, že máme to odporučenie od niekoho a dôverujú nám.

Erik Lakomý: Tak ako sa hovorí, že v týchto veciach alebo teda u podnikateľov, ktorí poskytujú služby, že najlepšia referencia alebo najlepší marketing je ich referencia, referencia spokojného zákazníka. Ešte keby ste mohli ten proces, že ako to celé prebieha? Ja by som mal záujem možno si premerať alebo mám nejakú malú prevádzku, chcel by som si porovnať koľko platím momentálne a koľko mi Vy prípadne viete ušetriť alebo to lepšie nastaviť, napr. za tú istú cenu lepšie služby, ako to funguje?

Peter Kalman: Je to veľmi jednoduché. U nás v podstate každý zamestnanec je obchodníkom svojim spôsobom, čiže je jedno koho kontaktuje, či kontaktuje obchodníka alebo človeka na zákazníckych službách alebo to povie pani, s ktorou práve rieši pohľadávky a potom sa ten prípad posunie človeku, ktorý sa primárne venuje tomuto a ten sa skontaktuje so zákazníkom, zistí jeho potrebu, následné sa mu to par dni pošle nejak, alebo proste buď tam príde niekto na obhliadku, zisti aká je situácia alebo ak to nie je nutne tak sa napíše priamo cenová ponuka a zákazník buď povie áno alebo teda ak chce tu ponuku tak sa to hneď realizuje . To je jedna strana tej nasej mince, druha je taká, že my každý mesiac vyhodnocujeme výšku tých poplatkov a akonáhle tam zachytíme nejakú sankciu, prekročenie, pokutu alebo niečo podobné, tak my sami toho zákazníka kontaktujeme už s návrhom riešenia, to znamená : tu mate takúto pokutu, je to po sebe už druhý mesiac, stálo to toľkoto a toľkoto, urobte takúto zmenu, my Vám to celé zmenežujeme dohodneme, pošleme vám spoločnosť, ktorá Vám to urobí a máte to naspať za 2 mesiace. Toto robíme vlastne my iniciatívne a sami.

Erik Lakomý: Takže taká proaktivita čo týka aj pohľadu aj k tomu zákazníkovi a snažiť sa mu asi vysvetľovať veci tak ako sú čierne na bielom a nečakať len kým bude platiť pokuty.

Peter Kalman: Ten zákazník tomu často krát nerozumie, čo je úplné prirodzene ,tá energetika je veľmi komplikovaná a neprehľadná, čiže zákazník tomu nerozumie ale ani nie je nutné aby tomu úplne rozumel, pretože to nie je jeho core biznis, dôležité je že ma partnera na ktorého sa môže spoľahnúť, ktorý ho nikdy neoklame alebo nebude ho nikdy ťahať za nohu a ten jeho problém mu vyrieši. Pre neho to znamená že ma ďalšie zdroje k dispozícii ktoré môže použiť na rozvoj vlastného biznisu.

Erik Lakomý: V dnešnej dobe je veľkým trendom aj tzv. zelena energia. Venujete sa aj tomu odvetviu?

Peter Kalman: Venujeme sa aj tomu. Je to pre nás budúcnosť, celej spoločnosti. Zatiaľ sme pre tento projekt vytvorili novu značku Greenlogy, ktorá sa vlastne zaoberá len predajom zelenej elektriny domácnosťami. To sme spustili na jeseň minulého roku ako prvý a už od minulého mesiaca ju ponúkame aj firmám. Celý ten projekt je postavený na tom že … celá ta problematika zelenej elektriny na Slovensku nie je úplné nová, ono sa to tu v nejakých vlnách vracia. Doteraz to bolo skôr o tom, že ktokoľvek si dokázal na tom trhu nakúpiť zelene záruky, zelene certifikáty a mohol tým pádom deklarovať že tá jeho elektrina je zelená. Pre podnikateľov to má ešte jeden finančný benefit a to je to, že ušetrí na spotrebnej dani, ktorá je zhruba 1,32 eur . My sme ale zvolili trosku iný prístup, vidíme to trosku inak, lebo toto podľa nás nie je úplne akože čistá vec, pretože možno svojim spôsobom predávať aj elektrinu vyrobenú z uhlia a ak mam na ňu certifikát tak sa tvári že je zelena, takže my sme zvolili cestu reálneho výkupu, to znamená, že vykupujeme elektrinu len od slovenských výrobcov a tuto elektrinu predávame naším zákazníkom a koľko vykúpime, toľko predávame, to znamená, že ak sa nám podarí vykúpiť ročne 20GW hodín tak toľko predáme zákazníkom a tým pádom dokážeme garantovať že náš mix je 100% zelený. Dokonca vieme tým zákazníkom v istých bodoch povedať napríklad to, že kto vyrobil tú ich elektrinu. Nie je to samozrejme úplne tak, že v tej jeho zásuvke potečie práve táto elektrina lebo je to nejaký fyzikálny tok energie a elektriny atď. ale keďže vieme priamo od koho ju vykupujeme konkrétne tak vieme povedať že tento objem je trebárs alokovaný pre Vás a vám to vyrobila tato a tato elektráreň.

Erik Lakomý: A aké spôsoby výroby tej zelenej energie , spomínali ste to uhlie, to asi nie je veľmi zelené, ako sa teda vyrába?

Peter Kalman: To je jasné, vyrába sa alebo je to pár takých akoby najväčších spôsobov. Asi najväčší podiel na Slovensku majú vodne elektrárne, to sú také tie veľké nad 5 MegaWATT typu Gabčíkovo, Vážska kaskáda a tak ďalej a potom druhým najrozšírenejším typom zdroja zeleného je biomasa, to je drevný odpad, štiepka, potom rôzne bioplynky ktoré spracovávajú, poľnohosp. odpad, močovinu, zvyšky spáleníc atĎ. A potom zase vodne elektrárne malé do 5 MGWATT, slnečná ,veterná, tá veterná je asi najmenej na Slovensku rozšírená a potom tu je ešte ďalší potenciál typu spaľovanie odpadu, nejaký geotermál , to je momentálne ešte v plienkach ale z hľadiska nejakého ďalšieho rozširovania tak asi najväčší potenciál práve pre tu stabilitu výroby ma tá biomasa, lebo to Slovensko ma pomerne dobré aj surovinové podmienky, respektíve porovnateľné napríklad s krajinami severskými, ktoré sú určíte mentálne niekde inde z hľadiska ochrany prírody a životného prostredia atd. Čo je Švédsko , Fínsko, a tam sa biomasa v pohode používa bez histérie ako to je často krát na Slovensku. Voda, tá už asi priestor…alebo na veľké projekty už priestor asi nie je a tie malé sú takisto pomerne veľkým zdrojom kritiky ochranárov, kvôli teda prehadzovaniu vodných tokov, zabráneniu migrácie rýb a tak ďalej. A slnečná má svoj význam ako lokálny zdroj, čiže na strechách domov firiem bytov atd. Asi už nie tie veľké elektrárne na poliach ale pre jednotlivé objekty áno, ale keďže ten zdroj je pomerne nestabilný, no…nestabilný v tom, jednoducho máte keď svieti a keď nesvieti tak nemáte , v noci nemáte. Tak je to skôr doplnkový zdroj.
Lepšie by bolo keby sme boli v Španielsku kde je viac aj slnečnosť je úplné iná.

Erik Lakomý: Alebo na Sahare.

Peter Kalman: Alebo na Sahare.

Erik Lakomý: A čo sa týka možno tej veternej energie, tuná prejdeme par kilometrov za hranice Bratislavy a vidíme veľké veterné mlyny, toto nemá potenciál na Slovenku tato veterná energia?

Peter Kalman: Na Slovensku sú myslím 2 veterné parky, jeden je niekde pri Rozbehoch v okrese Senica, lebo hneď vedľa je hrad Korlátka. Na Slovensku je asi ten priestor len niekde tu v okolí Bratislavy, lebo tu je práve nížina, je tu tá správna veternosť, aj keď nie je to asi úplne ono. Dnes sa pomerne veľa veterných elektrárni stavia práve na mori, čiže nie na pevnine ale na mori, lebo je tam ta veternosť ešte lepšia, druhá vec je, že ako sa potom proste pozeráme na to, že vrtule hyzdia tu krajinu, zabíjajú vtákov, čiže všetky tie veci majú aj svoje výhody aj svoje nevýhody a treba v tom nájsť nejaký primeraný kompromis, takže na druhu stranu pokiaľ na Slovensku nie sú podmienky na budovanie veterných elektrární v nejakom o väčšom rozsahu, tak nedáva úplne zmysel podporovanie tohto zdroja pretože je to len také znásilňovanie niečoho. Každá krajina ma nejaké iné výhody. Presne v Španielsku, na juhu Španielska bude proste najrozšírenejšia fotovoltika a nebude tam biomasa, pretože nemajú toľko vhodného dreva na spaľovanie, teda nie dreva ale odpadu, pardon, odpadu. A na severe kde je toho odpadu alebo teda drevo je, spracováva sa a vzniká z toho nejaký odpad, ten sa potom môže nejako spracovať , tak určite ma význam podporovať tu biomasu, možno v kombinácii s tou vodou, fotovoltikou atď.

Erik Lakomý: Spomínali ste, že vy vykupujete v podstate tu zelenú energiu a následne ju poskytujete vašim odberateľom. Ako ak ja by som mal nejaký nápad, teda, že chcem si postaviť solárny panel na streche môjho domu, vedel by som vám predať nejaké množstvo energie, za dobrú cenu?

Peter Kalman: Nevedel. Toto je práve ten najväčší problém na Slovensku, že dlhé roky tu boli vlastne, alebo sa podporovali elektrárne, to znamená, že legislatíva ráta len s podporovaným zdrojom a potom rata s nejakým lokálnym zdrojom, aj to len pre podnikateľov, alebo teda aj pre domácnosti, svojím spôsobom, ale to znamená že to musíte celé minúť pre seba, čo neminiete sa niekde stratí, proste nikto z toho nemá….niekto z toho ma úžitok ale nie ten, kto to vlastne postavil.

Erik Lakomý: Tam, kde sa to stratí.

Peter Kalman: Čiže akoby legislatíva vôbec neráta s tým, že tu je aj nejaký komerčný záujem a ani nepodporuje ten komerčný záujem, to je podľa mňa chybou, pretože už dnes neplníme podiel v rámci ozetov, v rámci EU a bude to ešte horšie, pretože o pár rokov začnú tie podporované zdroje končiť a tam, kde to nebude dávať ekonomický zmysel, tak tam sa tie zdroje budú odstavovať a tým pádom, ten podiel náš bude ešte väčší. Nové zdroje pribúdajú strašne málo, a práve toto je možno cesta, ako ich viac podporiť, je práve dať tomu väčší zmysel. Čiže, ak si nejaká spoločnosť postaví na streche aj väčšiu elektráreň , niečo spotrebuje pre seba, niečo môže tak predať mne, ak by to šlo, teraz to nejde, alebo domácnosť môže vyrobiť viac a to, čo nespotrebuje, tak sa nestratí, ale buď to predá mne alebo to predá svojmu susedovi. Vytvoria tzv. energetickú komunitu. Toto sa na Slovensku ešte nedá, ale verím že o par mesiacov alebo povedzme tak do roka to bude realitou, keďže nás k tomu zaväzuje európska legislatíva takýmto spôsobom ísť, prijímať zákony atď, takže verím, že sa toho dočkáme. Bolo by to super.

Erik Lakomý: A pociťujeteaj vy nejakú podporu z EU, pretože tá veľmi tlačí v poslednej dobe na tieto zelené zdroje energie, máte priamo vy nejaké podpory z EU?

Peter Kalman: Nemáme, nemáme a ani to nevyužívame.

Erik Lakomý: Dobre, tak to bolo celkovo o tej zelenej energii a verím tomu, že sa bude čoraz viac a viac rozširovať aj čo sa týka dodávateľa. Ešte možno otázka, je tam aj nejaký cenový rozdiel medzi normálnou energiou, dajme tomu, že tou hnedou a zelenou energiou? Že ak ja chcem byť ekologista a chcem mať doma zelené zástrčky alebo elektrinu zelenú, či si musím priplatiť.

Peter Kalman: Hmmm, je to asi ako u koho. My sme povodne mali taký plaň, že to budeme predávať s nejakým fixným poplatkom, ale potom sme od toho upustili, čiže v našom ponímaní rozdiel medzi zelenou a medzi ja neviem, fosílnou elektrinou, ak to mám tak povedať, jednoducho, nie je žiadny, cenu elektriny tak či tak určuje trh. Je jedno či je zelená, alebo je uhoľná alebo je jadrová, trh urči či ta cena bude 50 alebo 60. A aby sme to aj viac podporili a viac tým zákazníkom ukázali práve zmysle tej zmeny, že aká je ta zmena dôležitá, tak to ponúkame za rovnaké ceny, ako by sme ponúkali hocijakú inú elektrinu.

Erik Lakomý: Tak to znie zaujímavo, tak to sa vám potom ozvem, aby som ma dobrý pocit na srdiečku, že aj ja sa pridávam k zeleným aktivistom všetkým.

Peter Kalman: Ešte by som k tomu možno chcel povedať, že my napríklad domácnosti neviažeme. Nie je tam žiadna viazanosť, každý je u nás pretože chce a nie preto že musí. A Musí proste ten zákazník v tom nájsť taký ten vlastný „fíling“, že chcem byť s greenlogy, chcem byť s twinlogy a keď ho nemá, tak sa zdvihne a pôjde k niekomu inému , čiže aj toto je pre nás taký záväzok, aby tie naše služby a naše produkty boli naozaj dobré a kvalitné aby ten zákazník chcel zostať a aby zostal.

Erik Lakomý: Ešte si prosím pozrite aj webové stránky twinlogy.com alebo greenlogy.com a tak si presne môžete pozrieť čo všetko sa tam poskytuje, my to dáme aj do poznámok pod tento podcast a verím tomu, že sa vám aj tato zelena energia zapáči a budete fanúšikom. A poďme možno trosku….aké sú najväčšie vízie pre vás do najbližšieho obdobia. Teda nie vízie, ale výzvy a aká je možno vaša vízia celkovo s týmito dvoma firmami vo vašom živote?

Peter Kalman: Naša hlavná vízia je, dostať sa na 100%-ný podiel zelenej elektriny v rámci celej spoločnosti. To znamená, že nevyčleňovať to do separátnej značky, ale mať všetku elektrinu, ktorú dodáme…..že bude vyrobená len zo zelených zdrojov. Chceme byť prvý dodávateľ , ktorý ponuka len zelenú elektrinu v rámci Slovenska, ale reálne vyrobenú na Slovensku a reálne vykúpenú práve od takýchto výrobcov. Ďalej, tým že pomerne veľa investujeme alebo sa snažíme digitalizovať, mame on-line zmluvy, elektronické podpisovanie na webe, takže pre nás je páve táto cesta digitalizácie, skvalitňovania procesov , zrýchľovania ,alfou a omegou. Tu chceme byť, opäť, lídrom. Chceme ten novej generácii, nechcem ich nazývať mileniáli alebo podobne, to sú proste ľudia, ktorí budú o pár rokov tí „decisionmakeri“, ktorí budú rozhodovať aj vo firmách o tom ďalšom smerovaní. Už to nebude len o vzťahoch ako to je teraz ale bude to práve tato nová generácia, ktorá bude rozhodovať a tí potrebujú úplne iný typ služieb, iný typ prístupu, všetko rýchlo, on-line, bez zdržovania, zrozumiteľné, jednoduché, čo ma proste nezaujme do 5 sekúnd, odchádzam a vybavené. Takže týmto smerom sa my nejakým spôsobom uberáme a potom čo je ešte dôležité, tak my pomerne veľa odberných miest získavame práve z nových pripojení ,to znamená, že to nie sú zákazníci, ktorých k nám ťaháme od niekoho iného ale sú to nové pripojenia a tu tak isto chceme byť lídrom na tom trhu. Vieme tých zákazníkov správne osloviť, tak aby sme tu pre nich boli ti prví, na ktorých sa obrátia

Erik Lakomý: To je veľmi pekná myšlienka a ja verím tomu že sa vám to podarí a možno ešte taká vaša osobná vízia, spomínali ste v úvode celkovo archeológiu a možno záchranu lietavského hradu, tak podarí sa vám ho zachrániť alebo ako to vyzerá?

Peter Kalman: Ja si myslím, že sme ho už zachránili, alebo teda tým, že ten projekt funguje v podstate už viac ako 20 rokov, dnes je aj vďaka pánovi Chobotovi, predsedovi, my ho voláme predseda, riaditeľ. Lietava je jedným zo vzorových projektov. Jednak je tam pomerne slušný prísun peňazí z rôznych dodatočných programov a či už ministerstva kultúry alebo rôznych …. banky, ktoré majú podporné programy. Takže je tá Lietava braná ako vzor, chodia sa tam ľudia učiť, ako to majú robiť aj v nejakých iných projektoch. Urobil sa tam obrovský kus práce. Kto tam chodil kedysi, tak to nespoznáva, prebieha tam archeologický výskum, úžasné nálezy. Teraz sme vo fáze kedy sa začala pomaly rekonštruovať ten horný palác, najstarší gotický, čiže tá, akoby, najzaujímavejšia časť hradu, tak si myslím, že aj tu nás čaká pomerne…

Erik Lakomý: Môžeme Vás stretnúť aj na tom hrade, že budete v monterkách, opravovať nejaký múr alebo ….

Peter Kalman: Neopravujem, vyhýbam sa murárskym prácam, nechávam to na zdatnejších kolegov, ja tam chodím hlavne teda cez týždne, lebo cez víkend, je tam strašne veľa ľudí, čiže to si neoddýchnem, takže skôr si beriem dovolenku v týždni a idem tam cez týždeň a ja sa zásadne venujem kopáčskym prácam, takže ako kancelárska krysa potrebujem trošku manuálnej práce, takže krompáč, lopata, kýble a toto je moje poslanie na Lietave.

Erik Lakomý: Tak to je super, tak verím aj v tomto, že sa Vám podarí vykopať, čo najviac priesmykov a dier a možno ešte nejaké odporúčanie na záver – Vy ako CEO, určite ste vyťažený, nielen v práci ale aj mimo nej. Čo je taký váš relax na hlavu, čo Vám pomáha sa teda posúvať nejak ďalej, úplne odfiltrovať od tých bežných pracovných vecí?

Peter Kalman: Mám teraz malú dcéru, 7 mesačnú, takže dieťa je relax, je to dobrá dcéra. Musím povedať, že je to veľmi dobré a vzorné dieťa, žiadne hulákanie po nociach, proste ako normálny slušný človek spí a dopraje to aj svojím rodičom a odkedy ju mám, tak chodím všade pešo, auto odstavím v piatok pred domom a do rána si doňho nesadnem, chodím všade pešo, s kočíkom, takže dlhé prechádzky, príroda, to je môj najväčší oddych a kľud … a teda počúvanie podcastov, keď malá zaspí a dovolí mi to.

Erik Lakomý: Tak super, máme teraz ďalšiu cieľovú skupiny, ktorí môžu počúvať podcasty a to sú práve otcovia, ktorí kočíkujú svoje deti, takže super typ.

Peter Kalman: Áno, doporučujem.

Erik Lakomý: Ďakujeme veľmi pekne. Takže dnešným hosťom bol Peter Kalman, veľmi sympatický podnikateľ, ktorý sa venuje energetike. Pre mňa osobne, to bola dosť neznáma, celkovo tento segment. Ale tak ďakujem veľmi pekne, že ste nám to takto polopatisticky vysvetlili.

Peter Kalman: Rado sa stalo.

Erik Lakomý: Ja verím tomu, že nielen ten príbeh Twinlogy ale aj Greenlogy sa bude čoraz ďalej a rýchlejšie rozvíjať a že jedného dňa tu budeme mať len zelenú energiu a celkovo možno nejakým tým balastom a fosílnym palivám sa vyhneme.

Peter Kalman: Ďakujem pekne za pozvanie a rád som Vám povedal niečo o našom príbehu.

Erik Lakomý: Ďakujeme ešte raz, mojim dnešným hosťom bol Peter Kalman, CEO Twinlogy. A vy ste počúvali ďalšiu epizódu podcastu Na rovinu o Podnikaní. Ak sa Vám táto epizóda páčila a chcete ju zdieľať so svojimi známymi, prípadne priateľmi, neváhajte tak urobiť. Budeme radi ak nám napíšete vaše dojmy a pocity a už o 2 týždne sa počujeme s novou epizódou. Dopočutia.

Peter Kalman: Dopočutia.

V marci 2020 sme sa s Tomášom Törökom rozprávali o tom, ako si v biznise poradiť s nástupom prísnych opatrení na zamedzenie šírenia pandémie COVID-19. Dnes sa s odstupom rozprávame o tom, ako sa s opatreniami v prvej vlne pandémie vysporiadal biznis na Slovensku, čo sú hlavné ponaučenia a čo nás čaká v druhej vlne. Inšpirujte sa opatreniami, ktoré pomáhal implementovať Tomáš vo firmách, kde počas predchádzajúceho obdobia pôsobil.

Zaujímavé linky z tejto epizódy:
Prosíme poslucháčov o nápady a zdieľanie informácií, ktoré môžu pomôcť podnikateľom pri nástupe druhej vlny pandémie COVID-19: www.narovinu.online/pomoc

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Vilo Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri ďalšej, už 44. epizóde podcastu „Na rovinu o podnikaní“. Keď sme tento podcast vymýšľali ešte vo februári 2019, netušili sme ešte, že nás čaká ťažká doba v podobe koronakrízy a dnes sme naplno v dobe, ktorú ešte nikto z nás nezažil. Aj my sme preto v tomto podcaste niekoľkokrát venovali pandémii naše epizódy – mali sme tu hostí, ktorí rozprávali o tom, ako sa dokázali vysporiadať s nariadeniami vlády, čo všetko to obnášalo, napríklad v gastrobiznise, porozprávala nám o tom Mirka Benčíková, v epizóde číslo 34, ktorú sme publikovali 16. júna tohto roku, a zároveň sme tu mali aj človeka, ktorý pôsobí ako konzultant, ako strategický konzultant v sektore malých, veľkých a stredných firiem – Tomáš Török – ktorý nám v marci počas prvej vlny pandémie porozprával o tom, ako vlastne firmy reagujú na zatváranie podnikov, ako reagujú na ohrozenie svojich príjmov a ako sa s tým čo najlepšie vysporiadať.

Keďže sme momentálne v situácii, kedy sme v druhej vlne pandémie a tie opatrenia sa začínajú opakovať a sprísňovať. Rozhodli sme sa, že sa vrátime k epizóde, ktorú sme nahrali s Tomášom Törökom a ja som ho dnes opäť pozval do štúdia medzi nás. Vitaj Tomáš.

Tomáš Török: Ďakujem za pozvanie. Ahojte!

Vilo Bendík: My sme sa v marci rozprávali o veciach, ktoré boli pre nás vtedy také neznáme. Netušili sme, do čoho ideme. Ty si sa ako poradca pre firmy, pre podnikateľov začal stretávať s tým, že sa zatvárali prevádzky. Podnikatelia sa s tým museli nejak vysporiadať. Rozprávali sme sa o tom, aké sú tie reakcie ľudí a čo nás asi tak čaká. Robíš dnes ďalej na tomto poradenstve, akých klientov máš dnes?

Tomáš Török: No, robíme, rastieme, s tým rastú aj naši klienti. Tí klienti sa nezmenili, to znamená, že máme rovnakých. Myslím si, že tí klienti, ktorým sme práve riešili nejaké konzultácie to aj veľmi dobre zvládli. Dokonca niektorí z toho vyjdú aj v rámci nejakého možno až historicky dobrého roku. Budeme sa asi o tom baviť, čo boli tie také kľúčové veci, prečo tomu tak je a kde sa to cele transformuje omnoho viac, ako iba tie, nazvem to marketingové stratégie, riešime aj také biznis stratégie, čiže viac sa robí s dátami, viac sa robí s číslami, viac sa robí možno s nejakými odhadmi trhu, ale stále je to strategické poradenstvo, takže skôr to vnímam tak, že význam toho, že niekto zvonku ti povie a dá nejaký názor, rastie skôr než klesá.

Vilo Bendík: Čiže v tejto ťažkej dobe možno povedať, že tvoja firma BizBuilders ako strategický konzultant, má stále prácu, pretože ľudia potrebujú poradiť a váš biznis rastie, takže ty patríš medzi tých šťastných podnikateľov. Samozrejme dnes máme na trhu aj veľa sektorov, kde štát zakázal podnikanie, takže to bude veľmi, veľmi ťažké pre mnohých, ktorí doslova zo dňa na deň prídu o chlieb, o prácu, budú musieť prepúšťať ľudí. Budeme sa dnes baviť aj o tom, no ja by som sa vrátil, Tomáš, ešte k epizóde, ktorú sme nahrali v marci. Pre poslucháčov spomeniem, že to bola epizóda číslo 28, bol to špeciál, ktorý sme nazvali “ ŠPECIÁL COVID-19 – Pandémia je výzvou pre všetkých podnikateľov”. Ty si tam vtedy naznačil, čo nás čaká, bavili sme sa o tom, čo treba robiť. Môžeme sa k tomu vrátiť krátko v tomto podcaste. Rozprával si o nejakých troch faktoroch na ktoré si treba dať pozor. Bolo to v prvom rade ochrana zdravia, to znamená naozaj si dávať pozor, sledovať opatrenia, snažiť sa čo najviac zamedziť rozširovaniu nákazy, potom tam boli dôležité veci, ktoré sme spomenuli a to bola komunikácia voči zákazníkom, hneď v prvom pláne. A čo bolo nemenej dôležité, tak to bola komunikácia so zamestnancami. Môžeš nám stručne povedať, čo sa dialo vo firmách, ktoré si povedzme, mal ty na starosti v tej dobe a aké veci ste robili, čo ste zmenili, čo bolo úspešné a čo neúspešné?

Tomáš Török: Ehm. Tak v princípe, dá sa povedať, že v tom poradí, čo si aj hovoril, tak okrem toho, nazvem to, že starostlivosť o to zdravie fyzické, tak veľmi veľa aj rezonovala tá veta, ktorú som ja hovoril, pretože mal som na to feedback, že dať si tú hlavu, ten mindset do kľudu, to bolo veľmi podstatné, pretože každý z tých majiteľov je líder, každý si tú svoju zodpovednosť uvedomoval, to znamená, že toto vyšlo, že bola absolútne kľúčová vec. Jednoducho tí ľudia, ktorí sú zodpovední za tú firmu, my robíme gro s CEOs alebo majiteľmi, aby sa starali o ten svoj mindset, pretože ten prenášajú ďalej aj smerom na klientov, ako si povedal, ale aj smerom na zamestnancov. To, čo sa dialo vo firmách bola veľká nelinearita aj celkovo na trhu. Boli také, by som povedal odvetvia, ktoré boli prirodzene poškodené, čo sa deje aj teraz a asi sa bude diať, pretože keď sa niečo zavrie, tak jednoducho to je vis major. Takže s tým neurobí ten podnikateľ nič a potom boli aj odvetvia, ktoré boli v nejakých takých by som povedal segmentoch, kde hrozila väčšia prehra a v segmentoch, kde hrozili väčšie výhry, ale bolo to nelineárne.

Môžem uviesť príklad, napríklad bicyklový segment, všetci výrobcovia bicyklov vypredali sklady, napríklad domáci miláčikovia alebo teda shopy, ktoré predávajú domácich miláčikov a príslušenstvo, zaznamenali absolútny rast, čiže diali sa akoby paradoxy. Nie vždy ten, kto bol v zlej situácii, naozaj zle dopadol a zase na druhej strane, ten, kto bol možno v dobrom segmente, nie vždy uhral dobrý výsledok, takže vládla nelinearita a chaos. A dá sa povedať, že na úrovni tých majiteľov alebo CEOs bolo pekne vidieť, ako kto a rýchlo vedel akceptovať, že sa niečo zmenilo. A tam sme videli rôznu škálu, a niektoré z tých firiem naozaj sú aj známe, sú to známe značky, kde sme dá sa povedať videli od majiteľov, ktorí hneď druhý deň pochopili, že sa zmenila hra a musí sa prispôsobiť mančaft, stratégia, všetko. A boli naozaj ľudia, ktorí ešte aj mesiac a pol po prvom spustení, čo bolo niekedy okolo 7. marca, stále si akoby nepripúšťali tú zmenu alebo si to farbili ružovo. My sme predpokladali vtedy, že celý ten kvartál bude, de facto, výpadkový a ono sa to potvrdilo. A to čo bolo kľúčové, bolo prijať túto skutočnosť a tí naši klienti, aj možno s našou pomocou alebo jednoducho s tou osvetou, že radšej sa pripravte na nejaký dlhší výpadok, lebo tu nejde len o lockdown, ale aj o to, že spotrebiteľ zamrzne, tak tí dokázali urobiť odvážnejšie opatrenia. To bol taký prvý dôležitý krok, že dokázali urobiť odvážnejšie opatrenia v najťažšom období a to vlastne spôsobilo, že aj dnes zažívajú možno taký celkom dobrý, nadštandardný rok.

Vilo Bendík: To znamená, že ak niekto dokázal prijať tú situáciu rýchlejšie a zanalyzovať si to, že to naozaj je na dlhšie obdobie, tak z toho mohol vyjsť lepšie...

Tomáš Török: Ehm (áno).

Vilo Bendík: ... v konečnom dôsledku. Čo sa ukázalo pri firmách s ktorými si ty pracoval, ako naozaj také fungujúce opatrenia, čo zaviedli vo firmách konkrétne v praxi?

Tomáš Török: My sme to vnímali, ale záleží od segmentu a v tých segmentoch, kde sme my a u tých našich klientov, čo sú väčšinou buď produkty alebo služby, tak tam bolo vidno, že ten kto mal nejakým spôsobom zdokumentovanú ekonomiku, to znamená, že dlhodobo si sledujem tržby a náklady a teda nejakú ziskovosť, dokázal veľmi rýchlo prekresliť ten biznis model firmy, my sme sa tu o tom aj bavili v tom marcovom podcaste, že dôležité bolo povedať si: „OK, ten trh padol, čiže mne klesnú tržby. Môžem brať radšej nejaký negatívny následok, stotožním sa s tým a na tú výšku tržieb“, čiže ak mi to kleslo o 30%, tak prispôsobím náklady firmy. Tam sa nám potvrdilo, že fungovala odvaha, jednoducho v každej firme máš nejaké percento ľudí, ktoré neprináša hodnotu, teraz to nemyslím v zlom, ale je to tak.

A máš nejaké percento aktivít, ktoré neprinášajú hodnotu pre klienta a jednoducho tie firmy mali odvahu to zoškrtať, prispôsobiť sa teda tým klesajúcim tržbám, nastaviť si biznis model a keďže vychádzali z toho, že som zreálnený a mal to v hlave usporiadané, že takto to na chvíľu bude, tak dokázali tú firmu udržať nad nulou a čo ukázalo to vzkriesenie – máj, jún, júl – tie tržby narástli a tie akoby optimalizované náklady zostali striedme, respektíve na tej úrovni na ktorú ju dali, tak sa začal tvoriť nejaký pozitívny hospodársky výsledok.

Môžem dať rovno príklad, naša veľmi obľúbená značka TULI, čo je značka sedacích vakov, ale transformuje sa na výrobcu rôzneho druhu nábytku a dekoru pre, dá sa povedať, taký spoločný úžitok, útulný domov. Tak oni zavrhli retailovú prevádzku, bola niekoľkokrát debata, či ju majú obnoviť alebo neobnoviť, ale už predtým sme na tú ich vlastnú retailovú prevádzku pozerali trochu cez prsty. Dáta ukazovali, že to jednoducho možno nie je cesta a neobnovili ju, urobili shop-in-shop. To znamená, že svoj sortiment poskytli v inom predajnom mieste a ukázalo sa to, že vlastne tie tržby z toho shop-in-shop konceptu sú skoro na sedemdesiat percent rovnaké, ako z vlastnej predajne, ale pri takmer nulových nákladoch. Pretože shop-in-shop sa delíš len o maržu. Druhý krok, ktorý bol, že oni nevedeli vyplniť plnú kapacitu vlastnej výroby, takže sa spojili s inou firmou a tu výrobu zachránili, ochránili tie pracovne miesta, ale zbavili sa toho veľkého nákladu platiť výrobu, ktorú majú len na päťdesiat percent. Mali dostatok odvahy, urobili sme aj spolupráce s nami, veľké zmeny, čo sa týka komunikácie, veľké zmeny, čo sa týka pridávania nových produktov. Čiže ako keby otvorili sa nožnice, že rýchlejšie robím tie opatrenia nákladové, ale nestrácam odvahu robiť tie testy, aby som zvyšoval tržby a toto dnes vyzerá, že bolo veľmi funkčné. Oni boli v segmente, ktorý nebol akoby K.O., bol to segment, kde sa dá uhrať aj taký, aj taký výsledok.

Druhý zaujímavý prípad alebo z tej našej praxe, je zaujímavá spoločnosť EDUMIO, ona patrí do skupiny education a oni sú takí už veľmi vyzretý startup, ktorý už dneska dosahuje tržby do trištvrte milióna eur a tam to bolo tiež vidieť, že tí ľudia mali odvahu robiť tú optimalizáciu nákladov na nejaký pokles tržieb a čo sa dialo naprieč všetkými firmami, aj tými o ktorých hovorím, ale aj inými, bolo, že jednak odvaha tých majiteľov a CEOs a jednak že tá akceptácia tých ľudí, lebo väčšinou tá úspora nákladov aspoň nejaká dočasná bola na výplatách. A v prípade EDUMIA takisto sme pekne vedeli zaviesť novú marketingovú stratégiu pre online, hľadáme teraz momentálne nové kanály a rovnako zafungovala tá nejaká striedmosť v nákladoch, taká zdravá, že rozumiem tej situácií, akceptoval som ju, prispôsobím si tú firmu na nejakú veľkosť, to čo nepotrebujem jednoducho nákladovo znížim. Zostanem v takejto bezpečnej zóne, ale stále akoby z obrany idem do útoku a zase to vyzerá že oni zažijú veľmi pekný rok. Potom je ešte napríklad príklad nášho klienta CAMBRIDGE WEIGHT PLAN, ktorý je jeden z najväčších providerov takého franšízového modelu pre centrá redukcie hmotnosti a oni si dali urobiť u nás taký dátový model potenciálu trhu, ktorý jednoznačne ukázal, že ten potenciál ich rastu nie je v tom raste v nových pobočkách alebo franšízach, ale skôr v skvalitňovaní existujúcich. Tam sme robili taký model, ktorý dokázal vypočítať potenciál na jednotlivé regióny Českej republiky a na jednotlivé mestá. Z toho vzniklo, že oni tiež už robili taký celkom pekný strategický switch, že teda nemusíme tlačiť stále ten rast smerom do nových bodov, do nových predajní alebo prevádzok, ale ideme sa skvalitňovať dovnútra. Opäť z toho, čo zatiaľ viem, že ten pokles buď nemajú alebo je v horizonte niekoľkých jednotiek percent, čo je bežné aj v normálne fungujúcej komunite. Čiže dá sa povedať, v tom čo sme videli my a v tom čo sme mali my možnosť viesť, tak boli takéto, skôr dneska vyhodnocujeme ako pozitívne príklady.

Vilo Bendík: Čo znamená, že v segmente, kde firma má možnosť, povedzme vstúpiť do online sektoru, oveľa vážnejšie ako predtým alebo má možnosť vylepšiť existujúce služby a nie je úplne zavretá, tak tam sa firmám, predpokladám, darilo. To čo ty hovoríš, je z veľkej časti, pokiaľ to dobre počúvam a čítam, postavené na dobrých dátach. Aké sú tvoje skúsenosti s tým, ako manažujú dáta firmy dnes alebo ako ich manažovali predtým, pretože z môjho pohľadu veľa firiem nemá dobre zmapované svoje príjmy, výdaje a už vôbec nie na základe toho vedia robiť manažérske rozhodnutia, to je problém, ja by som si dovolil povedať, že možno aj na štátnej úrovni a asi je to tá najväčšia vec, ktorá dokáže pomôcť, tie správne dáta. Ako pristupuješ ty v rámci svojich firiem, ktorým radíš, práve k tejto problematike?

Tomáš Török: Má fungovať aj rozum aj cit. Rozum sú čísla, cit je nejaká podnikateľská intuícia alebo empatia smerom k trhu, že tak cítim, čo ten klient potrebuje. Teraz sa mi prehrávalo niekoľko klientov, ktorí idú relatívne do veľmi komplikovaného obdobia, pretože tie dáta nemajú pod kontrolou, nemyslím dáta o klientoch, myslím čísla, číselné dáta. Z toho, čo sme my videli, to môže byť dvesto plus firiem za tie roky. Tak je veľmi málo tých firiem, ktoré si vôbec sledujú svoju ekonomiku. Konkrétne u týchto všetkých troch firiem, myslím, že ten český poskytovateľ mal celkom slušne urobený interne reporting. Ale tí naši klienti, pokiaľ im robíme nejakú strategickú supervíziu, my ich do toho skôr ci neskôr v dobrom znásilníme a väčšinou je to nejaký proces troch až šesť mesiacov, kým sa to celé spáruje. A potom to my sledujeme online, čiže my nikdy nerobíme strategické konzultácie bez toho, aby sme im nevideli do kuchyne, do tých čísel. To je u tých klientov, kde máme takýto typ služby.

U tých jednorazových si to už stále častejšie pýtame, teraz konkrétne mám fakt zážitok z tohto týždňa, že mali sme klienta, ktorý je relatívne akože tak už stredne veľký biznis. Chcel marketingovú stratégiu, pretože potreboval osloviť nejakú novú časť trhu a je veľmi závislý na tom gastro segmente a vlastne kým prešiel týždeň k týždňu, kým sme sa dohodli na termínoch, kedy začíname tak vlastne mu ten biznis dropol, spadol. A teda bola otázka, že či ideme do toho projektu, dnes ešte v tomto čase to ešte neviem, ako sa rozhodne, pretože ja som mu povedal, že v tom stave v akom má čísla, si myslím, že skôr potrebuje biznis stratégiu a to biznis nastavenie a to je možno odraz toho, čo ja vidím v tých firmách, že naozaj oni majú taký nejaký veľmi základný prehľad vo vlastnom Exceli, niekde na papieri alebo nebodaj z účtovníctva, ktoré ale niekedy jednoducho nevie úplne povedať ten reálny obraz. Tak je to vo veľmi veľmi nízkej úrovni na to, v akom sme komplikovanom, ani nie období, ale už v akej sme komplikovanej, celkovo prepojenej ekonomike. Takže určite čísla sú prvou vecou a potom k tomu, to je ten rozum a po tom k tomu môže prísť ten podnikateľský cit alebo tá schopnosť vnímať ten trh a tie príležitosti. Takže odpoveď na tvoju otázku je že je to niekde medzi štvorkou, päťkou.

Vilo Bendík: Mňa fascinuje táto otázka a veľakrát sa stretávam pri firmách s tým, že áno majú účtovníctvo, čo samozrejme musí mať každá firma, ale už nemajú z toho výstupy, ktoré by vedeli použiť na nejaké rozhodovanie, maximálne možno predaja nejakých pár tabuliek v Exceli. Máš na to nejakú takú všeobecnú radu, že čo spraviť ako prvé, aby si vôbec tie dáta mal? Aby si sa vedel na základe dát vo firme rozhodovať, čo treba spraviť, treba nejaký IT systém kúpiť alebo čo treba urobiť?

Tomáš Török: Keď to nie je zložitá prevádzka, je šikovný účtovník, tak zo samotného účtovníctva sa dá nastaviť účtovná osnova, ktorá každý mesiac vlastne tu závierku vie dať do podoby, že tomu bude aj podnikateľ, ktorý v tom nie je úplne že stopercentne doma, rozumieť. Pretože tá účtovná osnova nám dá veľkú voľnosť nazvať si tie účty, ani nie nazvať, ale v zmysle si urobiť tie podúčty tak, aby som rozumel, že keď sú to proste mzdové náklady, tak sa to dá potriediť podľa typu ľudí, alebo podľa typu oddelenia, aby som vedel, čo mi rastie a čo mi klesá. Takže tam sa dá začať a určite je fajn, keď vždycky je ten export z toho účtovníctva do nejakej manažérskej podoby, ale musí to byť export, nemôže to byť len, že prepisujem. Musí to byť export automaticky. To znamená, že buď mi to vypľuje výsledovka a tá mi to natiahne do nejakého Excelu, akurát názvy účtov, tam nie je 512 neviem čo, ale je tam nejaký názov toho nákladového alebo výnosového účtu a nemôže to byť, čo robí veľa podnikateľov, veď ja si to tu zaznamenávam, lenže to nie je prepojené. Potom dochádza k tomu, že samozrejme to účtovníctvo je v postate iba nejakým podkladom, ale aj tak sa ho nedrží ten človek a ďalšia vec, ktorej sa treba vyhnúť, že nebodaj sa deje niekde, že tu si zapisujem nejaké cash-platby alebo nejaké iné druhy výdavkov alebo tržieb. To je väčšinou už úplne skresľujúce a tým pádom neexistuje miesto, kde si to ten človek pozrie. Čiže ak sa vrátime k prvému, čo sme odporúčali na začiatku tej prvej vlny, že pozrite sa na tie čísla, tak pokiaľ ich nemáme správne zosumarizované v prehľadnej podobe a sme si nimi istí, tak vlastne nie je akoby, kde začať hrať ten zápas.

Vilo Bendík: Pokiaľ ste počúvali našu epizódu číslo 28 s Tomášom Törökom, tam sme presne spomínali práve to, že ak nemáte v poriadku dáta o firme, ak nemáte prehľad o Vašich nákladoch, tak to čím skôr dajte do kopy, to bola jedna z rád, ktorú sme vtedy dávali ľuďom, ktorí nás počúvajú. To platí stále, čiže ak nemáte v poriadku dáta, tak čím skôr sa treba na to pozrieť, pretože to je asi taký najväčší základ na rozhodovanie, čo ďalej, aby ste si necucali svoje rozhodnutia z prsta, ako to často vidíme okolo nás. Bolo niečo, čo vás ako konzultantov na trhu zaskočilo? Alebo čo ste nevedeli riešiť pri tej prvej vlne pandémie?

Tomáš Török: Aj pozitívne a aj, nazvem to tak, trochu negatívne. Čo nás prekvapilo pozitívne, bola taká vzájomná pomoc. Hlavne ten LinkedIn bol plný rôznych platforiem, bolo cítiť tú súdržnosť a zase sa mi potvrdilo, že Slováci si vlastne vždy na konci musia pomôcť sami, čiže to akoby v nás je. Aj sa chceme, ale nikdy sa nevieme úplne spoľahnúť na nejakú vyššiu moc a tým pádom bola aj cítiť tá pomoc, veľmi pekná aktivizácia ľudí vnútri firmy, to vôbec neboli porazenecké postoje, možno že práve vo firmách, kde my sme boli.

Zaujímavé je, že bola ochota, vysoká ochota, zamestnancov participovať na opatreniach, ktoré sa vlastne týkali ich. Pretože gro tých firiem urobili nejaký dvoj až trojmesačný balík opatrení, ktorý bol hlavne o úspore tých personálnych nákladov a potom bolo vidieť, že naozaj tí CEOs a majitelia to strašne chcú vykopať dopredu. Taký veľmi dobrý príklad je CREATIVE PRO, čo je eventová agentúra, ktorá je skvelým príkladom toho, keď niekto dostane jednoducho desať gólov v prvých piatich minútach. To je ich prípad, lebo eventy naživo, to je segment, ktorý utrpel. A oni vlastne prišli s tým produktom tých hybridných konferencií, dneska pokiaľ mám správne info ich urobili až deväťdesiat. Mám s tým osobne skúsenosť a naozaj v podstate za pol roka našli úplne nový zdroj tržieb príjmov pre svoju firmu, napriek tomu, že boli v tej oblasti a to je tá schopnosť toho CEO neustále akoby hľadať.

Ja už neviem v ktorom filme som to počul, že dovtedy kopem v tom mlieku kým z toho nevyšľahám maslo a nepostavím sa, teda sa neutopím, lebo kopem a vyšľahám z toho maslo. A čo sa týka otázky k takému, čo nás prekvapilo trošku negatívne alebo prekvapujúco, že nie vždy boli tí ľudia schopní prijať realitu. Jednoducho keď sme sa na to pozreli zdravým sedliackym rozumom, urobila sa dvojtýždňová karanténa, ale každý si vedel spočítať dva a dva, že to nebudú dva týždne. Navyše každý vedel, že keď niečo zmrazíte, tak to, že sa to potom vyberie z mrazničky o dva týždne neznamená, že tam nie je nejaký proces toho postupného uvoľňovania smerom k trhu. Že ľudia nereagujú tak, že teraz skončila karanténa a hneď sa začnem nejak správať, takže toto bolo zaujímavé vidieť, že nie všetci boli schopní prijať túto realitu. Potom bol určitý taký, ja to volám že deklarovaný falošný záujem, že vznikali okrem takých tých poctivých pomocichtivých platforiem aj také, akože zvezieme sa, však aj my robíme rúška, aj my robíme tu nejaké tyčinky na pomoc a veľa z toho bolo oportunistické. To, čo som povedal, absolútne chýbajúca práca s číslami a možno aj sebareflexia, že my keď ideme vždy po konjunktúre smerom k tomu vytriezveniu, k tej nazvem to recesií, tak vždy prichádza k tomu, že to preverí, že to auto čo mi predávaš, nie je až také kvalitné a ten byt nie je až taký super a tá tvoja služby vlastne nemá až takú pridanú hodnotu a táto sebareflexia nie všade nastala, že musím sa zlepšiť ja interne ako firma, aby som vlastne vedel reagovať na ten zmenený trh, takže to boli také, nazvem to skôr negatívne postrehy.

Vilo Bendík: Ja by som sa možno ešte vrátil k tomu, čo si povedal na začiatku tejto poslednej vsuvky. O tom, že napríklad eventový biznis spadol úplne na nulu, okamžite keď sa zaviedli opatrenia, čo sa deje naďalej. V tomto smere nenastalo žiadne oživenie a práve Števo Kozák, ktorého si už spomenul zo spoločnosti CREATIVE PRO bol u nás v podcaste v máji, kde v epizóde číslo 32 rozprával práve o tom, ako sa oni na to pozerajú, ako eventová agentúra, oni zreorganizovali svoj biznis a začali robiť online eventy o ktoré je teraz v zásade veľký záujem a Števo dnes, keď som sa ho pýtal, tak mi hovoril, že takmer deväťdesiatosem až deväťdesiatdeväť percent ich všetkých príjmov v súčasnej situácií je len z online eventov. A to je sektor, kde naozaj bolo treba zapojiť veľa invencie a kreativity a spustiť to celé odznova. To isté sa týka dnes napríklad kín, festivalov, ktoré sa presúvajú do online prostredia, snažia sa nejakým spôsobom aspoň dostať k divákovi, k svojmu klientovi, tie filmy v tom online prostredí. O tom sme sa už bavili aj pred začatím tohto podcastu, že ak máš teda tieto možnosti a ideš odvážne do toho, tak môžeš výrazne zlepšiť svoj biznis, skvalitniť, možno ho viac pochopiť, možno ho zreorganizovať do úplne iného smeru, ako si pôvodne uvažoval.

Samozrejme nie každý má to šťastie, pretože niektoré prevádzky naozaj keď sú bez zákazníkov dlhodobo, čo teraz vlastne v jeseni bude pravdepodobne dopadať veľmi na segment gastro, na segment kultúry, na segment športu, tak tam asi nie je veľa možností, ako to nejak výrazne zreorganizovať a udržať si tie príjmy, čo by si v takom prípade poradil takémuto klientovi?

Tomáš Török: No tu už je taká situácia, by som povedal, veľmi náročná, lebo to je to taká silná... jednoducho nemám na to až taký dosah, keď to nastane. Ale tam to zase treba brať na úrovni mňa ako človeka a potom toho biznisu. Čo asi bude fungovať, keď sa tieto segmenty začnú spájať a trošku začnú riediť ten tlak tých opatrení, ktorý tu je, pretože ten môže byť likvidačný. Myslím si, že také nejaké spojenie a prebiehajúca diskusia, že OK, ale predsa len biznis must go, pretože na konci dňa sú to pracovné miesta, lebo je to kopec ľudí, ktorí tiež niekde potrebujú mať nejaký svoj zdroj príjmov, takže je to asi krok číslo jedna. My zatiaľ nemáme klienta z takej, že prvej línie, ktorá to schytala. Takže to je asi prvý krok.

Druhý krok sú určite tie čísla. Jednoducho v určitom momente si treba asi pripustiť, že pokiaľ sa to zase nezníži, ten tlak na opatrenia, že by to takto zostalo dajme tomu do Vianoc a potom nebodaj ešte celú zimu, tak asi je to veľmi rýchlo vypočítateľné, čo viem a čo neviem udržať. Jednoducho s nulovými tržbami a s nejakými bežiacimi nákladmi to má asi svoju zotrvačnosť a potom je to na úrovni človeka, že je to podnikanie a to, že nejakým spôsobom jedno podnikanie zanikne v nejakom období, ešte neznamená, že som zanikol ako človek, ako podnikateľ a ešte stále mám možnosť tú svoju kreatívnu invenciu, drive použiť v inom podnikaní. To je skôr na povzbudenie, že niekedy tí ľudia sú akoby veľmi prepojení s tým biznisom, že sa s ním stotožňujú, ale poznám veľa šikovných podnikateľov, ktorí uspeli až v druhom, treťom alebo piatom biznise a v podstate hovoria, že ďakujú, že tie prvé dva, tri museli closenúť a že vlastne tá ich príležitosť je inde. Ono to je tak, že ten život berie jednou rukou, ale druhou dáva, to je skôr také moje povzbudenie, lebo keď príde taká situácia, že vis major, teraz mi nič iné nepadne, ale keď by som mal pohrebníctvo a ľudia vynájdu liek alebo prípravok na nesmrteľnosť, tak s tým asi nič neurobím. Takže môžem si akurát povedať, že môžem tú moju šikovnosť využiť inde, čiže aj to je scenár, a je dobré aj sám so sebou o ňom hovoriť, že netlačiť to pred sebou, že čo ak. Jednoducho, nemyslím si, že je možné v dnešnej situácií pri tých výkonnostiach, obzvlášť tých postihnutých sektorov si kresliť, že tu niekto šesť až deväť mesiacov dokáže vyfinancovať ten biznis s nulovou tržbou, asi nevie.

Zase sa dostávame k tomu, že rýchlosť uvedomenia si tých vecí a rýchlosť nakreslenia si tej trajektórie, že to viem udržať dovtedy a dovtedy sa viem spojiť a komunikovať, že urobme to možno menej striktné, možno to urobme s nejakým racionálnym balíkom nejakej kompenzácie. Ale zároveň musíme ako podnikateľ, si niekde uvedomiť, že možno mi život dá priestor sa realizovať inde. Ja nechcem, aby to vyznelo negatívne, ale je to len možnosť ...

Vilo Bendík: Samozrejme, ja si myslím, že toto je veľmi dôležitá možnosť, ako uvažovať. Myslím, že v dnešnej dobe, naozaj musíme byť všetci odvážni, musíme sa učiť spolupracovať v oveľa väčšom merítku, ako doteraz a určite ak sme pochopili, že nie je iná možnosť si musíme povedať, že áno, cením si svoje schopnosti a budem ich venovať niekde v inom sektore, v inom biznise a do toho, aby som to vybudoval, povedzme, odznova, ak by už tá cesta je zarúbaná v tejto chvíli. Ja by som sa chcel teraz obrátiť na Vás, poslucháči. My sa snažíme prinášať aktuálne témy. V tejto chvíli to má veľa podnikateľov ťažké. My na stránke tohto podcastu na webe narovinu.online uverejníme taký veľmi stručný dotazník, kde by ste nám mohli vyplniť Vaše nápady na to, ako pomôcť biznisu. Zaujíma nás hlavne, ak viete o nejakých projektoch, kde existuje spolupráca pre podnikateľov, pomoc živnostníkom, ak viete o projektoch, ktoré pomáhajú ľuďom, povedzme s vypĺňaním dotazníkov pomoci a pod. Dajte nám vedieť, kľudne nám dajte vedieť, ak by ste chceli niektorú tému rozvíjať oveľa viac do hĺbky, pozveme hostí, budeme o tom diskutovať a urobíme aj špeciály ak bude treba, natočíme špeciálne epizódy, aby sme pomohli podnikateľom v tejto situácií. Na stránke narovinu.online/pomoc uverejníme všetky tieto veci a v tejto chvíli Vás chcem naozaj požiadať, dajte vedieť, budeme robiť všetko pre to, aby sme to rozšírili, aby sme natočili možno ďalšie veci, ktoré pomôžu možno iným ľuďom. Takže dalo by sa o tom rozprávať asi ešte dlho.

Tomáš tvoje skúsenosti z prvej vlny sú veľmi zaujímavé, veľmi pekne ďakujem za to, že si sa s nami podelil o to, s čím ste bojovali s vašimi klientami, možno na záver sa ťa spýtam, čo si myslíš, čo bude nasledovať teraz, po jeseni alebo ako to podľa tvojho názoru bude vyzerať ďalej.

Tomáš Török: My sme si dali nejakú, ja som to nazval, kvartály pracovne pomenované taká panická / chaotická jar, také stuhnutie, nevieme čo sa deje. Potom falošne kľudné leto, bohužiaľ sa mi to potvrdilo, taký nádych, že teraz sme to zvládli, ale teda dáta ukazovali, že tie vlny, my sme pozerali aj nejaké iné typy pandémií, proste sa to vracia, v druhej, tretej vlne. Bolo to falošné leto a teraz zažívame šprintujúcu jeseň. V segmentoch, ktoré nie sú postihnuté, ja zažívam, že máme strašne veľa projektov rozrobených, že tie firmy chcú žiť, už nechcú ísť do toho lockdownu, do toho uzavretia, do toho zmrznutia, ako tomu bolo v prípade tej jari. Čiže je to taká šprintujúca jeseň a samozrejme tie segmenty, ktoré môžu a žijú, v tých obmedzeniach, ktoré sa dajú chcú fungovať, ale myslím si, že nás čaká freeze zima. Kiežby to tak bolo, že tu vo februári budeme sedieť a ja sa mýlim, že tu budeme akoby vymieňať že všetko je inak, určite veľa z tých vecí bude rôzne, ale myslím si, že hlavne tá zima - január, február, marec - môže byť kritická, čiže teraz biznisy, ktoré idú, treba fungovať, treba sa snažiť, určite sa netreba vzdávať, pretože skôr tá zima vyzerá akoby ten začiatok roka, že môže byť naozaj studený. A tam sa môže prejaviť aj veľa tých sekundárnych efektov, ako je nezamestnanosť, ako je možno nejaký pokles príjmov obyvateľstva, takže tak.

Zároveň stále platí, že prosperita sa rodí z chaosu a v podstate všetky tie firmy, ako Amazon a Youtube a Google, všetky tie vizionárske firmy vždy vychádzali v obdobiach, kedy to zmrzlo a čakalo to na výkvet tej disruptívnej zmeny a to sa tu deje. Akurát nevieme, ktorá z tých firiem to bude, takže dávam zase druhým dychom, že napriek tomu, že očakávam, že ten prvý kvartál 2021 bude asi najťažší, tak si myslím, že tam bude vznikať aj najviac tých budúci líderských firiem. Či už slovenských alebo medzinárodných.

Vilo Bendík: Ja nám všetkým držím palce, prajem všetkým, aby sa dokázali vynoriť, rozhliadnuť okolo seba a vidieť tie disruptívne projekty do budúcnosti a s takýmto pozitívnym záverom by som sa s Vami rozlúčil. Dnes sme mali v štúdiu Tomáša Töröka, človeka, ktorý pomáha firmám so stratégiami. Šéfa firmy BizBuilders, ak chcete pomôcť s nejakou konkrétnou vecou, kľudne sa naňho obráťte. Kontakt naňho nájdete v poznámkach pod našim podcastom. Tomáš ďakujem, že si opäť prišiel do štúdia.

Tomáš Török: Ďakujem za pozvanie.

Vilo Bendík: Pri mikrofóne bol Viliam Bendík. Prajem Vám veľa sily a budeme sa počuť opäť o dva týždne, dopočutia!

Počúvali ste „Na rovinu o podnikaní“. Dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast „Na rovinu o podnikaní“ nájdete vo Vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button Media. Dopočutia o 2 týždne!

Špeciálna epizóda, v ktorej nazriete priamo do kuchyne výroby podcastu Na rovinu o podnikaní. Dozviete sa napríklad čísla počúvanosti, pikošky zo zákulisia či detaily z organizácie a logistiky nahrávania. Na záver privítame vzácneho hosťa a prezradíme novinku, ktorá posunie tento podcast na novú úroveň.

Pavol Roman sa narodil nepočujúcim rodičom. Dnes pôsobí ako tlmočník do posunkového jazyka a tento jazyk vníma ako úžasne​ bohatý prostriedok na vyjadrenie pocitov. Počnúc touto epizódou začíname s Palom zaujímavú spoluprácu. Viac sa dozviete na záver - počúvajte do konca.

Zaujímavé linky z tejto epizódy:
24. adventná epizóda s varením kapustnice - YTB video
Kurz posunkového jazyka -
- http://myslim.sk/index.php/kurz-slovenskeho-posunkoveho-jazyka/typy-kurzov
- https://www.aveprosperita.sk/vycviky/posunkovy-jazyk/
Aplikácie (Android, iOS) - Posunkuj s nami, Posunkuj hravo - https://play.google.com/store/apps/details?id=sk.infosluch.znakujeme&hl=en_US&gl=US
Prekladový slovník do posunkového jazyka - https://posunky.sk/
Preklady do posunkového jazyka v reálnom čase - https://deafcom.org/product/

Fotograf Adam Kováč - https://www.adamkovac.com/
Fotograf Majej Kováč - https://www.matejkovac.com/
Štúdio dizajnu Petra Kavalcová - http://www.petradesignstudio.sk/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2020 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media – podcasty a live streamy

Vilo Bendík: Milí poslucháči, som veľmi rád, že vás môžem privítať pri ďalšej epizóde nášho podcastu Na rovinu o podnikaní. Dnes sme sa stretli vo veľmi špeciálnej zostave. Je nás tu v štúdiu viac, ja by som privítal najskôr môjho spolumoderátora Erika Lakomého…

Erik Lakomý: Ahoj Vilo, teší ma.

Vilo Bendík: a takisto Petra Vrábela.

Peter Vrábel: Ahoj Vilo, ahoj Erik.

Vilo Bendík: Tento podcast sme začali spolu produkovať a zároveň moderovať pred takmer rokom a pol. Prvá epizóda vyšla vo februári 2019. Pôvodná myšlienka bola priniesť na trh nejaký podcast, kde by sme mohli podrobne rozoberať podnikanie na Slovensku. Prišli sme s touto myšlienkou hlavne preto, lebo téma podnikania je na Slovensku, bohužiaľ, ešte stále kontroverzná. O podnikateľoch sa rozpráva takým spôsobom, ako keby len využívali systém, neplatili dane a spája sa s tým veľa negatívnych konotácií. My, si naopak myslíme, že podnikanie je jedna z veľmi zaujímavých a dobrých foriem, ako si zarábať na živobytie. Našli sme spoločného partnera pre túto myšlienku, a to je spoločnosť PROSIGHT Slovensko, ktorá je sponzorom tohto podcastu, a s ktorou sme sa dlho rozprávali o tom, ako to celé rozbehnúť. Mne sa páči, že PROSIGHT Slovensko, ako úspešná spoločnosť na trhu, sa snaží vrátiť to, čo získa v rámci obchodu, nejakým iným spôsobom. To sú práve projekty, ktoré sa týkajú vylúčených komunít, vzdelávania detí, ktoré nemajú prístup k plnohodnotnému vzdelaniu atď. a jedna z tých tém bola určite aj podnikanie.

Erik, ty si začal moderovať tento podcast na začiatku ako neskúsený. Vlastne, všetci traja, ktorí sme tu začali moderovať, sme nemali veľké skúsenosti s moderovaním. Pamätáš si na tie úplné začiatky, ako si sa na to pozeral, aké boli tvoje prvé výzvy ísť robiť podcast, ísť s kožou na trh a začať robiť niečo, čo je mimo tvojej komfortnej zóny?

Erik Lakomý: Veľmi dobre si to pamätám, keď sme nahrávali prvú epizódu. Ale my sme sa s touto myšlienkou začali pohrávať ešte oveľa skôr a celkovo, kým sme vymysleli dramaturgiu, logistiku a ako to budeme celkovo produkovať, tak to bolo niekoľko mesiacov pred prvou epizódou. A čo sa týka toho moderovania a akoby „hodenia rovno do vody“ a naučenia sa plávať, tak pre mňa to bola veľká výzva. Keď si spomeniem na moju mamu, ktorá mi hovorila, ako ja strašne rozprávam a neartikulujem, tak určite ma tento podcast naučil lepšie artikulovať, minimálne sa o to snažím. Takisto sa musím pripravovať na tie podcasty a skúmať zaujímavé veci o hosťoch, ktorí k nám majú prísť a to je pre mňa veľmi prospešné. Aj ja sa venujem niekoľkým projektom, snažím sa o podnikanie a nebolo miesto, platforma alebo niečo, kde viem nájsť informácie po kope, takže to bola veľká výzva nielen preto, že spoločnosť PROSIGHT sa snaží mladých začínajúcich podnikateľov vzdelávať a prinášať im nové veci, ale takisto je to projekt, ktorý je aj pre mňa, takže sa k tomu staviam úplne inak. Nie je to len nejaká vec, kde som moderátor a nejaká spoločnosť ma zaplatí a ja prídem do toho podcastu, odmoderujem to, a tým to padne. Samotná príprava pred podcastom a celý jeho priebeh aj po ňom je veľmi zaujímavá a ja som veľmi vďačný, že taká príležitosť prišla a nejak sme sa s tým popasovali a stále sa pasujeme. Stále si nemyslím, že som nejaký profi moderátor, lebo minulý víkend sme boli na konferencii so Sajfom a od neho sa treba učiť, kto je to profi moderátor! Takže sa o to snažíme a verím tomu, že ľuďom sa to páči, a hlavne, že nájdu hodnotné informácie, lebo nie je dôležitá forma, ale obsah.

Vilo Bendík:

Milí poslucháči, my sme chceli túto epizódu urobiť trošku pracovnejšiu, chceli sme vám porozprávať viac detailov zo zákulisia nášho podcastu - ako vzniká, ako ho pripravujeme, čo to všetko obnáša. Na to, aby sme témy o podnikaní mohli zobrať zoširoka, vymysleli sme si niekoľko oblastí. Jedna z nich sú praktické rady a informácie, ktorú si zobral na starosti Peťo Vrábel.

Peťo, ty si mal na začiatku naozaj veľký strach moderovať nejaké podcasty, napriek tomu si pripravil s nami veľmi pekné diely, kde sme sa bavili o živnosti aj o s.r.o.. Ako si pamätáš na tie svoje prvé diely, keď si bojoval sám so sebou a s moderovaním?

Peťo Vrábel: Keď Erik pred chvíľou hovoril o tých začiatkoch, tak ja mám stále pocit, že ja som iba na začiatku. Myslím si, že to bola pre mňa veľmi veľká výzva a stále mám pred tým trošku trému a rešpekt. Ale presne tak, ako hovoril Erik, je to super skúsenosť, pretože ja mám tiež nejaké projekty, som kvázi podnikateľ a toto mi dalo veľmi veľa. Môžeš sa pýtať priamo ľudí, ktorí už majú niečo za sebou. A spýtaš sa ich to medzi štyrmi očami. To je oveľa viac, ako keď si to čítaš alebo si to nájdeš niekde na internete. Takto sa s tými ľuďmi stretneš a porozprávaš a povedia ti možno aj to, čo by inde nezverejnili. To je tá pridaná hodnota pre mňa, keďže sa toho celého zúčastňujem.

Vilo Bendík: Ja by som možno doplnil to, čo hovoríš, že je to veľmi zaujímavá príležitosť vyspovedať zaujímavých ľudí. Pre mňa bola najväčšia skúsenosť z nakrúcania tohto podcastu, že sme sa mali možnosť stretnúť s ľuďmi, s ktorými by sme sa možno inak nikdy nestretli.

Mali sme tu hostí, ktorí sú naozaj významní ľudia v rámci slovenského aj českého biznisu.

Verím, že v budúcnosti bude hostí ďaleko viac a myslím, že aj vy, poslucháči, sa môžete v budúcom roku tešiť na naozaj veľmi zaujímavých hostí.

Koľko epizód sme vlastne doteraz natočili? Pamätáte si?

Erik Lakomý: Keď tak dobre počítam, tak táto je 43-tia a ešte máme Adventný kalendár, kde ich bolo 24, tak spolu to je 67. To už je pekné číslo.

Vilo Bendík: Dnes už máme za sebou 67 epizód, čo je dobrý výkon. Adventný kalendár bol vynikajúci výmysel, priznám sa, že môj, kde som zo dňa na deň vymyslel, že budeme robiť denný podcast. Tento náš podcast vychádza v dvojtýždňovej frekvencii, napriek tomu sme koncom minulého roka pripravili 24 epizód, ktoré končili Štedrým dňom. Bola to naozaj veľká výzva. Ja by som možno skúsil vysvetliť, aby poslucháči pochopili, že čo všetko

za výrobou takého podcastu je. V prvom rade je to o dramaturgii, tzn. o výbere hostí, témy atď. Erik, mohol by si povedať, čo všetko obnáša príprava jednej epizódy?

Erik Lakomý: Máme spoločný dokument, kde si píšeme témy a hostí, ktorí nás napadnú, príp. už teraz sa stáva, že niektoré firmy resp. ľudia oslovia aj priamo nás, čomu sa veľmi tešíme, pretože na začiatku sme pozývali ľudí s takou „malou dušičkou“, pretože nikto podcast nepoznal. No podarilo sa nám mať super hostí z biznisu aj šoubiznisu, influenserov aj veľkých podnikateľov. Keďže teraz o tom už ľudia vedia, vedia o tom aj firmy, tak sa nám ponúkajú veľmi zaujímaví hostia. To som veľmi rád a týmto chcem aj vás vyzvať, ak vás napadne nejaký zaujímavý hosť alebo téma, ktorú chcete rozoberať, tak nám napíšte či už na webe, na Facebooku alebo na Instagrame. Čiže čo sa týka prípravy, tak najskôr výber témy, výber a kontaktovanie hosťa, dohodnutie sa na termíne, my si pripravujeme obsahovú kostru, zisťujeme si informácie o hosťovi, príprava otázok, ja do toho zvyknem dať ešte aj niečo, čo mňa zaujíma, potom prebieha samotné nahrávanie - máme skvelého človeka, ktorý s nami nahráva a produkuje to - potom nasleduje strih, finalizácia, príprava banerov na marketingovú komunikáciu, postovanie na sociálnych sieťach, posielanie newsletterov. Robili sme si zoznam a myslím, že je tam dvadsaťosem krokov, ktoré podcast obsahuje, takže nie je to také jednoduché, že len prídeme, natočíme a dáme to von, ale je to taký mravčí proces a robia na tom aj ľudia, ktorých možno nevidieť a nepočuť a im som veľmi vďačný, rovnako ako vám, aj všetkým, ktorí v podcaste boli, pretože fakt je to makačka.

Peter Vrábel: Ja ešte doplním, že tento podcast nie je pre nás na plný úväzok, nevenujeme sa iba podcastu, ale každý aj inej činnosti, takže si myslím, že to zvládame zatiaľ veľmi dobre.

Erik Lakomý: Ja sa ešte vrátim k tomu dennému podcastu, tak „klobúk dole“ pred všetkými, ktorí robia každý deň podcast, lebo to bol riadny zaberák.

Vilo Bendík: Tak ja sa zase priznám, že produkčne sme to nakoniec urobili tak, že sme to nahrávali na dvakrát. Zábavné na tom bolo, že my sme sa v tom podcaste vracali k už nahratým epizódam a volali sme hosťom zo štúdia, kde sme fingovali, že im voláme v ten dátum. A najzábavnejšie bolo, keď sme mali hosťa Sláva Molnára, ktorému sme volali na Mikuláša. Hneď sme sa ho do telefónu opýtali, či bol nejaký darček na Mikuláša a on vôbec netušil, o čom sa s ním bavíme. A jeho odpoveď bola – akého Mikuláša? Takže aj toto si môžete vypočuť v epizóde so Slávom Molnárom.

Ako si Erik povedal, ten proces výroby podcastu je relatívne komplikovaná záležitosť, okrem nás troch moderátorov a človeka, ktorý nám zabezpečuje produkciu a distribúciu na všetky dostupné podcastové siete, na tom ešte pracujú ďalší ľudia. Pozdravujem Lauru a Katku, ktoré nám dodávajú grafické podklady. Nechcem vás odradiť, keď si možno budete robiť vlastný podcast, ako vidíte, aj my vieme amatérsky odmoderovať podcast a myslím, že o tom, že to nerobíme úplne zle, svedčí aj naša počúvanosť, ktorá sa dostala do zaujímavých čísel.

Erik, vedel by si povedať, na akých číslach sme dnes?

Erik Lakomý: Myslím, že k dnešnému dňu to bolo cez 200 000. Je to spolu aj za priame, Spotify aj Apple podcasty. Priemerná mesačná počúvanosť je cez 15 000. Videl som aj analýzu podcastov najväčších médií a myslím, že tie čísla nie sú až tak priepastné. Pohybujeme sa niekde na polovici z tých najväčších médií, ako je SME a Denník N. Na začiatku som vôbec nečakal, že sa s takýmito médiami vôbec budeme môcť porovnávať alebo byť niekde tesne za nimi.

Peter Vrábel: Erik, a ktoré epizódy boli také najsilnejšie?

Erik Lakomý: Myslím, že to bol Expl0ited. O jeho zásahu niet pochýb. Keď to postol, tak nám vybuchli štatistiky (smiech). Určite bola dosť počúvaná aj epizóda s Mišom Pastierom, to si pamätám veľmi dobre, a zároveň aj s Milanom Šolcom, čo bola moja úplne prvá epizóda, myslím, že tretia v podcaste. Toto sú také tri najpočúvanejšie. Ale rozdiel medzi tou najpočúvanejšou a priemerom nie je až taký veľký. Pre mňa je najdôležitejšie, že tá mesačná počúvanosť sa stále zvyšuje, máme už ľudí, ktorí sledujú pravidelne tento podcast a stále sa to zvyšuje. Samozrejme, niektoré epizódy vystrelia viac, niektoré menej, ale tá pravidelná počúvanosť je to najväčšie zadosťučinenie.

Vilo Bendík: V každom prípade, máme aj peknú spätnú väzbu od poslucháčov, ktorí nám občas napíšu, že počuli náš podcast a to ma veľmi teší. Samozrejme, tie čísla sú úžasné, to sa aj ja teším.

Možno taká záludná otázka - ktorá je vaša najobľúbenejšia z tých doteraz 67-mich nahratých?

Peter Vrábel: Nie je to veľmi záludná otázka, pretože ju mám vybratú, už odkedy som ju počul. Bola to tá slávna kapustnica s Paľom Benčíkom. Ja som totiž tú kapustnicu skúšal aj variť a vyšla veľmi dobre. Mám takú spätnú väzbu od snúbenice, že zatiaľ najlepšia, akú jedla.

Vilo Bendík: Táto kapustnica je legendárna. Ja len možno poslucháčom poviem, že táto epizóda je pre nás všetkých veľmi zaujímavá, pretože sme ju aj nahrávali na kameru a aj sme sa nakoniec najedli (smiech). No hlavne Paľo porozprával veľa zaujímavého z gastro biznisu na Slovensku. Ak si chcete túto epizódu vypočuť, tak je to 24-tá adventná epizóda, ktorú sme zverejnili na Štedrý deň roku 2019. Nájdete ju okrem podcastových kanálov aj na youtube, kde uvidíte, ako sa legendárna kapustnica varí.

Erik Lakomý: A tvoja najobľúbenejšia epizóda?

Vilo Bendík: Moja najobľúbenejšia bude táto, ktorú nahrávame teraz. Práve preto, lebo chceme oznámiť jednu vec, ktorú zmeníme práve v našom podcaste. Mne sa veľmi páči, že spolupracujeme na tomto podcaste so sponzorom, ktorý má okrem biznisových ambícií aj ambície pomôcť ľuďom. Ako hovorí jeden z členov predstavenstva spoločnosti PROSIGHT Slovensko – Peter Friedmann, tak je veľmi dôležité to, čo v živote získate aj naspäť vrátiť. Práve PROSIGHT Slovensko sa snaží vrátiť to ľuďom, ktorí nemajú prístup k takým podmienkam, ako máme možno niektorí, ktorí máme väčšie šťastie. PROSIGHT sa snaží pomáhať detským domovom, deťom, ktoré nemajú prístup k vzdelaniu, snaží sa im pomôcť technikou, počítačmi atď. Je to jedna z takých veľkých a pekných stratégií spoločnosti PROSIGHT. A keď sme sa bavili, ako posunúť tento podcast možnože aj do inej roviny, tak sme prišli na to, že existuje na Slovensku relatívne veľkú skupina ľudí, ktorí sú znevýhodnení svojím hendikepom – nepočujú. A napadla nám myšlienka, pripraviť podcast pre nepočujúcich.

Erik Lakomý: Čistý oximoron. (smiech)

Vilo Bendík: Po úvodnom nadšení sme začali zisťovať, čo to všetko obnáša a dnes vám môžem oznámiť veľmi pozitívnu vec - podarilo sa nám dohodnúť sa s človekom, ktorý nám pomôže tento podcast „dostať aj do uší nepočujúcich“. Vítam v našom štúdiu vzácneho hosťa - Paľa Romana.

Paľo Roman: Ahojte, pozdravujem, je mi cťou.

Vilo Bendík: Paľo, my sme sa spoznali tak, že ja som zháňal človeka, ktorý by nám vedel pomôcť s prekladom do posunkovej reči tohto nášho podcastu, prešiel som niekoľko internetových komunikácií, a až moja bývalá kolegyňa z veľkej firmy, Táňa Švrčková, ma nasmerovala na teba a hneď na prvýkrát sme sa dohodli. Ty si sa narodil nepočujúcim rodičom, dnes robíš tlmočníka a si nadšený propagátor posunkovej reči.

Skús nám povedať, ako sa na to pozeráš ty, ako to vôbec vzniklo, že si sa začal venovať tlmočeniu?

Paľo Roman: Keď to tak zjednodušene poviem, tak tým, že som vyrastal v tom prostredí aj jazykovom aj komunitnom, tak som zistil, že nie je veľmi „cool“, keď je človek na strednej škole a dorozumieva sa rukami. Častokrát som sa za to hanbil, preto som si vybral aj profesijnú dráhu - matematika a angličtina. Bol som chvíľu v zahraničí, a tam mi povedali - ty tu robíš veci, ktoré môže robiť každý a koľko ľudí na Slovensku dokáže tlmočiť posunkový jazyk? Tak keď som si zrátal, že sú to rádovo desiatky na Slovensku, tak som priznal, že to asi má význam. Vrátil som sa a začal som sa tomuto venovať viac. Urobil som si certifikát a som naozaj užitočný, je to zmysluplné a baví ma to.

Erik Lakomý: Môžem sa spýtať, aké to je, narodiť sa nepočujúcim rodičom? Aký jazyk si sa ty primárne učil? Učil si sa rozprávať s niekým iným? Alebo ťa rodičia učili posunkovej reči už od začiatku?

Paľo Roman: Dobrá otázka. Z rozprávania našich viem, že sú síce nepočujúci, ale nie sú nemí, čiže ovládajú aj Slovenčinu, mali dobrých logopédov, hoci otec je od mala nepočujúci a vtedy je ťažké rozprávať, lebo ti chýba spätná väzba. Naši teda rozprávajú, takže na nás aj rozprávali, ale doma medzi sebou sa prirodzene rozprávajú posunkami, takže aj ten primárny jazyk je pre mňa posunkový jazyk a popri tom Slovenčina.

Erik Lakomý: Hovorí sa, že keď sa dieťa narodí v nejakej rodine, kde otec je Angličan a mama Slovenka, tak to dieťa mieša slová. Miešal si takto aj ty?

Paľo Roman: Asi áno. Vidím to na svojej dvojročnej dcére, že niekedy babke a dedkovi posunkuje, niekedy ju počuť, tak to mieša, takže asi áno.

Peter Vrábel: Ja, ak sa môžem spýtať, ja mám tiež malé dieťa doma a vidím, ako rýchlo sa učí reč. Kedy bola u teba fáza, že si sa naučil tak plnohodnotne rozprávať? Trvalo ti to, možno, dlhšie alebo ani nie?

Paľo Roman: Myslím si, že to bolo v pohode. Akoby tá bilingválnosť, ktorá funguje v tých akustických hovorených jazykoch, sa dá dosahovať aj takto. Napríklad, môj mladší brat, to chvíľu vyzeralo, že je akoby zaseknutý, že sa mu páči posunkovanie, rodičia z neho nevedeli vypáčiť slová, a pritom bol počujúci, a teraz sa nedá zastaviť.

Vilo Bendík: Keby som ja chcel dnes začať posunkovať, koľko by mi trvalo sa naučiť posunkovú reč, keď nemám vôbec žiaden základ a netuším, o čom ten jazyk je? Je to ako normálny cudzí jazyk alebo to chce nejaké iné postupy? Ako to funguje?

Paľo Roman: Pozerám, že nemáš amputovanú žiadnu ruku, tak to je základný predpoklad. Diplomatická odpoveď znie, že je to ako v každom inom jazyku. Závisí, koľko by si tomu venoval času, úsilia, motivácie. Nemal by si mať problém to zvládnuť ako akýkoľvek iný jazyk.

Vilo Bendík: Keď sme začali rozmýšľať o tomto podcaste, ako o niečom, čo by sme chceli aj zdieľať s ľuďmi, ktorí sú nepočujúci, tak prvé, čo nám napadlo – urobíme titulky a je to vybavené. Ale nie je to úplne tak. Skúsiš vysvetliť, aký je rozdiel medzi posunkovou rečou a titulkami? Ako to funguje vo svete nepočujúcich?

Paľo Roman: Najskôr by som chcel oceniť, že ste sa rozhodli to zobrať tak komplexne. Keby sme to tak zjednodušili, tak tá skupina ľudí, ktorá má sluchový hendikep, sa delí na takú väčšiu a menšiu skupinu. Tí, ktorí neposunkujú a tí, ktorí posunkujú. Napríklad, môj otec je od mala nepočujúci, chodil do školy s nepočujúcimi deťmi a posunkový jazyk je pre neho kľúčový – to je tá menšia skupina, ale s väčším problémom. Práve týmto rád pomôžem sprístupniť váš podcast. A potom, tá väčšia skupina na Slovensku, ktorá neposunkuje, lebo napríklad stratili sluch alebo nejakú mieru sluchu počas života, a tým zase veľmi pomôžu tie titulky.

Vilo Bendík: Takže my sme sa vlastne po tejto informácii, ktorú ste počuli od Paľa, rozhodli, že náš podcast doplníme o posunkovú reč a zároveň aj o titulky a na záver tohto podcastu vám vysvetlíme, kde všade to nájdete.

Paľo, ja by som sa chcel ešte spýtať na jednu vec ohľadom posunkového jazyka. My sme nedávno zachytili takú informáciu, že bol kodifikovaný. Čo to vlastne znamená? Povedzme, pre vás alebo pre teba, ktorý pracuješ s posunkovým jazykom v komunite nepočujúcich?

Paľo Roman: V komunite nepočujúcich to bola veľká udalosť. Bolo to počas Medzinárodného týždňa nepočujúcich, ktorý býva vždy koncom septembra, už 60 rokov. V rámci slovenskej komunity to bola veľká vec, veď aj kodifikácia slovenského jazyka, keď sa Slováci cítili, ako nejaká menšia v Uhorsku, to bola veľká vec, hlavne z hľadiska identity, prežívania atdˇ. Tá kodifikácia je vlastne z tej lingvistickej stránky také potvrdenie, že to nie je len taký nejaký umelý jazykový systém alebo niečo menej hodnotné, ale že je to plnohodnotný jazyk. V zahraničí, najmä na západe, je to úplne bežné, dá sa tam študovať lingvistika posunkového jazyka aj translatológia. Na Slovensku sa až tento rok dá prvýkrát v histórii študovať translatológia na Trnavskej univerzite. Takže tento súbeh aj s tou kodifikáciou, tak to už je, akoby aj Ministerstvom kultúry akceptované ako plnohodnotný jazyk, tak si to komunita nepočujúcich patrične oslávila.

Vilo Bendík: Keby sa chcel dnes niekto naučiť posunkový jazyk, kam sa má obrátiť? Čo by si odporučil?

Paľo Roman: To je dobrá otázka. Keď to tak zjednoduším, tak lektormi cudzieho jazyka sú najčastejšie nepočujúci – napríklad Občianske združenie Myslím z Bratislavy. Oni majú asi aj najväčšie skúsenosti. Ďalej Robo Šarina organizuje kurzy, už počas pandémie aj online, také konverzačné, a potom sú aplikácie, ktoré by som odporučil na slovíčka, na také domáce hranie, vzdelávanie.

Vilo Bendík: Ja len doplním, že my do poznámok k týmto podcastom doplníme aj linky na školy, príp. ľudí, ktorých si spomínal, takže ak budú mať poslucháči záujem, môžu si to potom nájsť v poznámkach.

Paľo Roman: Super. Možno by som ešte doplnil k tej aplikácii web – www.posunky.sk – to je taký dvojjazyčný slovník so všetkým, čo k tomu patrí.

Vilo Bendík: My sme pôvodne mali takú predstavu, že posunkový jazyk je medzinárodný jazyk, že keď dáme podcast do posunkového jazyka, tak nás budú môcť počúvať aj v zahraničí. Ale nie je to celkom tak. Skús to vysvetliť.

Paľo Roman: Bolo by to super, ale nie je to tak. Tak, ako každý iný jazyk, aj ten posunkový je taká organická vec a vychádza z komunity. Napríklad, anglický a americký posunkový jazyk sú úplne odlišné, a pritom by človek povedal, že veď Angličtina. Je to preto, lebo tá komunita nepočujúcich na ostrovoch a v Amerike sa vyvíjala odlišne. Možno sú tie podobnosti skôr s francúzskym posunkovým jazykom. Slovenský posunkový jazyk je v mnohých ohľadom podobný, aj v lexike, maďarskému posunkovému jazyku, čo je rozdiel oproti hovorenému. Existuje aj tzv. medzinárodné posunky, čo je už umelý jazyk, niečo ako Esperanto.

Peter Vrábel: Takže, ak sa stretnú dvaja ľudia ktorí sú z rôznych krajín, tak sa vedia porozprávať v posunkovom jazyku tými základnými slovami alebo ako to je?

Paľo Roman: Áno, to je celkom zaujímavý jav, že tá gramatika je veľmi podobná a mnoho tých posunkov, kolega hovorí, že 30%, čím názornejšie sú, tak sú veľmi podobné v tých jazykoch – napr. piť, jesť, spať, bábo. Tým chcem povedať, že aj vy tu v štúdiu, aj poslucháči už 30% toho jazyka ovládate, čiže ste ďaleko za štartovou rovinou toho jazyka, ale na také dôkladné porozumenie sú lepšie tie medzinárodné posunky. Využívajú sa aj na medzinárodných konferenciách.

Erik Lakomý: A platí, že každý jazyk má svoj vlastný posunkový jazyk? Sú tam nejaké regionálne podobnosti?

Paľo Roman: Napríklad Americký znakový jazyk funguje v mnohých častiach sveta, ktoré majú aj nejaký lokálny ekvivalent, ale zároveň existujú aj nárečia.

Erik Lakomý: Presne to som sa chcel spýtať, či sú aj nárečia. Ja som z východu a my máme dialekty veľmi radi (smiech). Tak či vieš aj rozoznať, že tento je z východu, tento z Oravy (smiech).

Paľo Roman: Tam je zaujímavé, že počas socializmu boli školy pre nepočujúcich a tie sa situovali v Levoči, v Prešove, v Bratislave a v Kremnici, takže tam je tie dialekty cítiť.

Vilo Bendík: Ja si to predstavujem tak, že ten východniarsky posunkový jazyk je taký, že potrebuješ širokouhlú obrazovku (smiech) a ten západný kľudne aj na výšku.

Erik Lakomý: Hej, ten východniarsky je taký podobný tomu talianskemu (smiech).

Vilo Bendík: Žijeme v spoločnosti, kde je častokrát zabúdané na hendikepovaných ľudí, vidíme to všade - na chodníkoch, kde sa nedá prejsť cez rôzne obrubníky, ignorujeme to, že chodia ľudia aj na vozíčkoch. To sa deje aj vo svete nepočujúcich. S tým súvisí aj to, že je veľa mýtov, ktoré si ľudia myslia o nepočujúcich. My tu dnes používame pojem nepočujúci, ale určite ste sa stretli so slovom hluchonemý. Ako to vlastne je, čo je správne povedať, aby som nikoho neurazil?

Paľo Roman: To je od vás pekné, že sa na to pýtate. Najlepšie by na to odpovedal nejaký náš kolega, ktorý nepočuje. Ale asi aj my cítime ten rozdiel medzi slovami nepočujúci a hluchonemý, možno rovnako ako nevidiaci a slepý. Častokrát, aj keď tí ľudia stratili sluch, tak nie sú nemí. Ak ho stratili v priebehu života, tak určite základy reči majú. Možno to, že aj keď ľudia majú nejaký sluchový alebo zrakový hendikep – nevidia, nepočujú – tak sú to ľudia ako my, ten hendikep nie je niečo, čo by ich definovalo, nie je to to najdôležitejšie na tom človeku.

Vilo Bendík: Ja sa priznám, že som minule videl dokument o človeku, ktorý prišiel o obe nohy. Keďže je dnes pokročilá technológia, tie nohy vieme nahradiť nejakými protézami, ktoré sú veľmi funkčné, dá sa v tom behať, skákať, liezť atď. A ja som sa normálne pri sledovaní toho dokumentu pristihol, že tomu človeku závidím, že na každú činnosť si dal špecifickú nohu a v podstate bol lepší, ako keby mal normálnu nohu. To teraz hovorím tak úprimne.

Ty sa venuješ posunkovému jazyku, nepočujúcim, ja vždy v tom hendikepe vidím niečo, čo dáva tým ľuďom v inej časti života veľkú výhodu. A možno aj posunkový jazyk dáva v niečom výhodu. V čom to je?

Paľo Roman: Videl som taký obrázok na internete, že Dvanásť výhod posunkového jazyka a mám taký obľúbený bod, že debatovať pod vodou úplne v pohode. Potápači ten systém poznajú. Mne sa na tej komunite posunkujúcich kamarátov, nepočujúcich páči, že ten význam, čo inak máme v hlase, sa dotvára mimikou a tá pocitová stránka je veľmi čitateľná a aj tie vzťahy majú potenciál byť veľmi blízke, emočne bohaté a to je jedno z tých pozitív komunity.

Vilo Bendík: Možno taký emočne bohatší svet práve cez posunkový jazyk?

Peter Vrábel: Presne tak. A tým panuje taká súdržnosť medzi nimi, nie?

Paľo Roman: Snažíme sa o to.

Erik Lakomý: Ja mám ešte takú otázka - sme predsa v podnikateľskom podcaste - mňa by zaujímalo, či sú z tejto vašej komunity nejakí úspešní podnikatelia, ktorí možno nepracujú pri posunkoch alebo v tejto oblasti, ale v nejakom inom segmente?

Paľo Roman: Jasné, aj na Slovensku je veľa šikovných ľudí. Ja mám kamarátov, ktorí sú veľmi úspešní fotografi, vôbec nepočujú, majú úplnú stratu sluchu, ale sú veľmi talentovaní fotografi - v Bratislave až renomovaní. Určite aj video, poznám chalana z Východného Slovenka, ktorí má gastro, ďalej predaj áut, zubná technika…

Erik Lakomý: Vieš, ako prebieha taký jeho bežný deň, keď chce rozdávať úlohy, manažovať ľudí - má nejakého tlmočníka pri sebe alebo ako to funguje?

Paľo Roman: To závisí od konkrétneho človeka, ako mu to sadne, ako dobre vie aj hovoriť. Ale je pravda, že poznám aj nepočujúcich podnikateľov, ktorí ani nerozprávajú, nemal každý to šťastie na dobrého logopéda a na rozvoj, tak využívajú prekladateľov. Aj cestovnú kanceláriu rozbiehali a aj sa im darí, hoci je to o nejaký level ťažšie.

Vilo Bendík: Máš trošku aj náhľad do toho, s čím najviac bojujú v podnikateľskom prostredí, ako im vychádza v ústrety štát pri vybavovaní rôznych vecí, je to normálne v rámci štátnej správy, pri Obchodnom registri, že im nejak pomáha štát, aby bola komunikácia s ním pre nich jednoduchšia?

Paľo Roman: Nechcem nikomu krivdiť, ale zrejme v tejto oblasti, až na súkromnú iniciatívu jedného korporátu, neviem o nejakých proaktívnych krokoch. Je pravda, že štát sa snaží hradiť tlmočnícku službu alebo osobnú asistenciu, ale v niektorých firmách to nenájdete. Aj honoráre sú v takej výške, že by to nikto nerobil, pretože by sa neuživil. Ale snažíme sa v tomto my s našou súkromnou iniciatívou pomôcť aj s kolegami z Čiech, oni majú firmu DEFKOM a naším cieľom je tlmočenie cez video alebo aplikáciu a ešte v spolupráci s iným českým sociálnym podnikom TRANSKRIPT zase online prepis reči a debarierizovať rôzne inštitúcie ako štátne, tak aj komerčné. Aby si nepočujúci ľudia nemusia zháňať tlmočníka, ale aby sa tak, ako my – počujúci – zastavili na úrade, v banke, poisťovni alebo inom subjekte, kde bude tablet a cez jednu z tých dvoch aplikácií, či už preferujem ten prepis reči alebo online tlmočenie, boli debarierizovaní. Ako si ty spomínal, tá situácia nie je ideálne, ale pre ľudí na vozíku sa zlepšuje, už je to, myslím, aj v stavebnom zákone, že nové budovy, musia mať bezbarierový prístup. Tak také chceme vďaka tým tabletom rozbehnúť na Slovensku aj pre nepočujúcich - už sa pridal Trenčín, mala by sa aj Bratislava tento rok.

Vilo Bendík: Takže aplikácia defkom.org umožňuje, že ty prídeš a cez kameru nahráš nejakú posunkovú reč a…

Paľo Roman: To funguje online, to je simultánne tlmočenie. Defkom je aplikácia, ale za tým je callcentrum, aj pri tom prepise to tak funguje, aj keď zatiaľ iba v obmedzenom režime počas otváracích hodín, ale cieľom je poskytovať služby nonstop za predpokladu, že sa do toho zapojí dosť subjektov.

Vilo Bendík: Takže to funguje v reálnom čase, musí tam byť tlmočník, to nie je záležitosť umelej inteligencie zatiaľ.

Paľo Roman: Zatiaľ nie, určite to bude aj tam smerovať. Zatiaľ máme zamestnanie (smiech).

Vilo Bendík: Tak asi je to veľká výzva do budúcnosti. Keďže my budeme určite robiť tento podcast aj v posunkovom jazyku v spolupráci s tebou, tak určite chceme v budúcnosti pozvať aj hostí, ktorí priblížia túto časť podnikania, ako ľuďom zlepšiť život aj v rámci podnikateľského prostredia, aj keď sú hendikepovaní. V tomto smere ma zaujíma, si spomínal, že nejaká korporácia sa tomu aj venuje. Kto to je konkrétne?

Paľo Roman: Telekom sa dlhodobo už venuje tejto komunite, konkrétne keď hovoríme o nepočujúcich, robili rôzne vzdelávacie programy, má päťročný program pre online tlmočníka, kde z vlastných zdrojov takéto niečo zabezpečovala, čiže veľká vďaka.

Vilo Bendík: Tak „klobúk dole“ pred Telekomom. Ak sa nám podarí, tak možno sa s nimi spojíme a skúsime ich dotiahnuť sem k nám a porozprávať sa aj o tejto téme.

Paľo, dalo by sa o tom s tebou rozprávať veľmi dlho, je to veľmi zaujímavá téma. Za mňa poviem, my sme veľmi radi, že si prijal túto spoluprácu. Ja by som chcel možno našim poslucháčom vysvetliť, ako to bude celé fungovať. V prvom rade vás chcem poprosiť, ak máte svojich známych, ktorí sú nepočujúci, dajte im vedieť, že takýto podcast existuje, výstupy tejto epizódy a už aj všetkých ďalších, budete vidieť na našich kanáloch, ktoré štandardne používame - takže posunková reč bude dostupná na Youtube, na našej Facebookovej a webovej stránke narovinu.online a jedna z vecí, ktorú by sme chceli doplniť je Instagram, kde v rámci IG TV by sme uverejňovali práve prepisy alebo preklady do posunkovej reči pre nepočujúcich. Takže toto všetko sme pre vás pripravili, ak chcete nejaké ďalšie informácie o tejto téme alebo mnohých ďalších, ktoré prinesieme z prostredia podnikania na Slovensku alebo Čechách, tak sa prihláste do nášho newslettra na stránke narovinu.online/newsletter.

Veľmi pekne ti, Paľo, ďakujem, veľmi sa teším na spoluprácu a možno niekedy v ďalších epizódach sa ešte stretneme spolu a porozprávame a možno doslova ukážeme našim poslucháčom, ako vzniká epizóda, ktorá je prekladaná do posunkového jazyka.

Paľo Roman: Ďakujem za pozvanie.

Vilo Bendík: Vážení poslucháči, vypočuli ste si ďalšiu epizódu nášho podcastu Na rovinu o podnikaní, ja sa dnes lúčim aj s Erikom Lakomým…

Erik Lakomý: Ďakujem pekne, ja len chcem taký odkaz na záver, že aj potom, ako sme sa rozprávali s Paľom, môžeme byť veľmi radi, že nemáme takéto prekážky, ako majú títo ľudia, ktorí tiež podnikajú, takže – podnikajte.

Vilo Bendík: a lúčim sa aj s Peťom Vrábelom.

Peter Vrábel: Ďakujem, ahojte.

Vilo Bendík: Budeme sa počuť, vidieť aj v ďalšej epizóde o 2 týždne.

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, 2-týždenný podcast spoločnosti PROSIGHT SLOVENSKO. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Dnešná epizóda vznikla s podporou Prosight Academy, vzdelávacej platformy spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.

V tejto epizóde sme sa v krátkom telefonickom hovore do Prahy zaujímali, ako sa darí Peťovi Hajdučkovi, zakladateľovi a CEO spoločnosti Footshop bojovať s dôsledkami pandémie COVID-19. Počas pár minút nás však Peťo zasypal pozitívnou energiou a novými úžasnými projektami, jedinečnými v priestore Strednej a Východnej Európy...

Na záver nášho rozhovoru Vám opäť po roku ponúkame na vypočutie naozaj inšpiratívnu epizódu, ktorú sme nahrali s Peťom už pred dvanástimi mesiacmi:

Peter Hajduček túžil podnikať už v detstve. Už počas strednej školy začal s programovaním webových stránok. Postupne sa jeho aktivity z prostredia online marketingu, tvorby webov zoskupili pod jednu strechu a vytvoril agentúru Unikum. Jeho blízkosť k skateboardingu, grafitty či break-dance boli prirodzenou voľbou, prečo si otvoril vlastný obchod s teniskami Footshop.

Obchod, ktorý začal ako študentský projekt, sa dnes rozrástol do obrovských rozmerov. Ich neobyčajný prístup k výberu produktov, predaju, práci so zákazníkmi a podporou lokálnych umelcov priniesol vytúžený úspech.  Za rok 2018 Footshop dosiahlol tržby viac ako 22 miliónov EUR, momentálne má 4 kamenné obchody (2x Praha, Bratislava a Budapešť) a prostredníctvom e-shopu predal už viac ako 600 tisíc párov tenisiek.

Zaujímavé linky z tejto epizódy:
O Petrovi Hajdučkovi - https://hajducek.sk/

Footshop - https://footshop.sk/

Nový medzinárodný projekt - https://hajducek.sk/post/630628767121948672/adidas-ftshp

Rezervácia limitovanej edície nových tenisiek Adidas Superstar 'Blueprinting' - https://releases.footshop.com/footshop-x-adidas-superstar-blueprinting-IXdk33QB6mPPl2nFBgP9?_ga=2.121528712.1268879631.1601908655-2041262395.1601908655

O investícii v Crowdberry - https://www.crowdberry.eu/novinky/footshop-sa-otvara-sukromnym-investorom-uzavrel-partnerstvo-sinvesticnou-platformou-crowdberry-amieri-na-nove-trhy-316/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Riadenie procesov je čoraz aktuálnejšou témou aj pre malé firmy, ktoré potrebujú flexibilne rásť, a pritom efektívne riadiť svoje zdroje a biznis aktivity. Prvý logickým krokom k efektívnemu riadeniu firmy je zmapovanie všetkých firemných procesov. Pomôže vám to zjednodušiť a koordinovať prácu vo firme tak, aby ste všetko stihli načas, v potrebnej kvalite a bez plytvania.

V tejto epizóde sa dozviete, čo sú to firemné procesy, ako sa dajú mapovať, aké náročné je urobiť to kvalitne, a najmä ako výsledky takejto analýzy pretaviť do praxe. Porozpráva vám o tom Soňa Ondrejková, ktorá má s riadením procesov 10-ročné skúsenosti z práce pre nadnárodnú korporáciu Hewlett Packard. Od roku 2016 Soňa poskytuje malým a stredným firmám poradenstvo nielen v oblasti mapovania procesov, ale aj ich implementácie do života firmy a do podporných IT systémov.

Linky z podcastu:
ERP – Enterprise Resource Planning (systém na riadenie podniku)
Spoločnosť 26house (implementácia ERP) - https://www.26house.com/
ERP systém ODOO (open-source systém) - https://www.odoo.com/
RozhýbBiznis - https://rozhybbiznis.sk/
OZ Cesty k podnikaniu - https://cestykpodnikaniu.sk/
Test talentov a silných stránok Gallup - https://www.gallup.com/cliftonstrengths/en/strengthsfinder.aspx

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Martin Urbaník pracoval v roku 2015 na projekte zmeny obchodnej značky pre spoločnosť PROSIGHT Slovensko - garanta a partnera tohto podcastu. Ako expert na zákaznícke dáta a prieskumy nám v tejto epizóde porozprával o tom, čo je dôležité pre dobrú značku v súčasnosti, ako postupovať pri identifikácii a tvorbe jej hodnôt, misie a vízie.

V súčasnosti Martin realizuje svoj sen - organizuje každoročne jedno z najznámejších ultra-bežeckých podujatí na Slovensku - Stefanik Trail. V druhej časti podcastu veľmi úprimne porozprával o tom, čo vás čaká, ak sa rozhodnete podnikať v oblasti športu a športových podujatí, a čo je preňho hlavnou motiváciou pre podnikanie v zložitom prostredí.

Linky z podcastu:
Ultrabežecké podujatie STEFANIK TRAIL (verzia 2020 COVID-19)
Blog o vzniku a budúcnosti podujatia vrátane programu #ZAŽIULTRA pre začiatočníkov
Kniha "Stvorení pre beh" (angl. orig. Born to Run), Christopher McDougall, 2012
Kniha "Štefánik a Československo", J.J. Duffack, 2009

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2020 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy