Na rovinu o podnikaní

V nedeľu 28. novembra 2021 zomrel vo veku 41 rokov umelecký riaditeľ pánskej kolekcie Louis Vuitton a zakladateľ módnej značky Off-White Virgil Abloh. Dva roky bojoval so zriedkavou a veľmi agresívnou formou rakoviny. Boj s ťažkou chorobou držal po celý čas v tajnosti až do poslednej chvíle.

Virgil Abloh významne ovplyvnil svet módy, dizajnu a biznisu. Časopis Time ho v roku 2018 zaradil medzi sto najvplyvnejších osobností na svete. Práve v tom čase sa začala jeho spolupráca so spoločnosťou LVMH, pod ktorú patrí aj Louis Vuitton.

Preto sme predposledný diel roku 2021 venovali práve jemu. V našom štúdiu sme sa rozprávali tentokrát v trojici s moderátormi podcastu najmä o tom, ako Virgil ovplyvnil náš pohľad na biznis, módu, kreativitu a spôsob, akým rozmýšľame o podnikaní.

Zo všetkého najviac asi Virgila vystihuje týchto pár viet, ktoré zazneli zo záznamu v úvode jeho poslednej módnej prehliadky pre Louis Vuitton  dva dni po jeho smrti v Miami:

„Pokiaľ ide o umenie a kreativitu, zameriavam sa na to, aby sa dospelí opäť správali ako deti. Aby sa vracali späť, aby pocítili opäť ten pocit detského úžasu. Aby prestali používať svoju myseľ a začali používať svoju predstavivosť.“

Linky z podcastu:
Forbes o Virgilovi Abloh
Virgil Abloh’s Lecture at Harvard’s Graduate School of Design
Shatlé | streetwear & jewelry store
Genèse | Design & Jewelry studio
Biografia Virgil Abloh: kráľ high-end streetwearu

Hudobný dizajn bol inšpirovaný poslednou prehliadkou Virgila Abloha pre Louis Vuitton kolekcie SS22 VIRGIL WAS HERE
Intro: Mansur Brown - Want You
Outro: Quarteto Em Cy - Tudo Que Voce Podia Ser

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Vilo Bendík:

Milí poslucháči, vitajte pri predposlednej epizóde nášho podcastu Na rovinu o podnikaní. Dnes sme si pre vás pripravili špeciálnu epizódku, keďže sa stretneme už len raz tesne pred Vianocami. Tak sme chceli trošku možno zrekapitulovať tento rok, v takej trošku inej atmosfére. Ale hlavne o čom budeme dnes rozprávať je to, že podnikanie nie sú len čísla, dáta, účtovné závierky, alebo čokoľvek, čo si pod tým predstavíte. Prinášali sme Vám počas celého roka tipy a triky nielen do účtovníctva, ale aj akým spôsobom fungovať, keď niečo plánujete. Rozoberali sme biznis plány a dnes by sme toto všetko chceli nechať za dverami.

A dnes by sme chceli rozprávať o snoch. Prečo sme sa tak rozhodli?

Všetkých, ktorí poznajú dnešný svet módy, alebo dizajnu, prekvapila správa, že v nedeľu 28.11.2021 zomrel jeden z veľmi významných predstaviteľov módy, módneho biznisu, Virgil Abloh. A ja by som chcel túto epizódu dnes venovať práve jemu. A prečo? Pretože si myslím, že podnikanie je z veľkej časti o kreativite. Každý kto dnes podniká, alebo by možno chcel podnikať alebo sníva o tom, že by možno niekedy podnikal, tak sa vie dostať ďalej naozaj tak, že bude vytvárať novú hodnotu, vymýšľať nové veci a bude možno čo najkreatívnejší v tom svojom odbore. To je to, čo pridáva hodnotu všetkým veciam okolo nás. A práve preto som dnes nepozýval žiadnych špeciálnych hostí do štúdia, alebo to poviem inak. Pozval som takých najšpeciálnejších, pozval som svojich kamarátov, musím to tak povedať, s ktorými tento podcast produkujeme už druhý rok.

Takže privítajte v štúdiu mojich spolu moderátorov, Erika Lakomého.

Erik Lakomý: Ahoj Vilo, čau.

Vilo Bendík: A Peťa Vrábela.

Peter Vrábel: Ahoj Vilo.

Vilo Bendík: A prečo práve ich? Pretože aj Erik aj Peťo rozvíjajú svoj biznis v takej práve módnej oblasti a Virgil Abloh bol pre nich vzorom a aj inšpiráciou v mnohých oblastiach. Myslím si, že sú veľmi kompetentní rozprávať o tom, čo aj pre nich a pre ich podnikanie znamenal. Ja som v roku 2018 navštívil konferenciu By design v Bratislave, kde vystupoval známy dizajnér, Eike König. Mal vynikajúcu prednášku, ktorí ste mali možnosť to vidieť, tak ste mali podľa mňa zážitok na celý život. Ja som sa prvýkrát zamyslel nad tým, že dizajn nás obklopuje všade okolo. Dizajn je veľmi podstatná súčasť života nášho. Nie len grafický dizajn, ako by si to mnohí predstavovali. Dizajn je všade. Keď chcete niečo používať, musíte to nakresliť, aby ste to mohli potom používať. Takže od architektúry, módy, cez grafický dizajn až po mnoho mnoho ďalších oblastí sa stretávate s dizajnom. Je to niečo čo vás dokáže aj inšpirovať v budúcnosti, keď budete čokoľvek skúšať robiť. Takže, práve preto sa dnes chceme baviť o tejto téme. A ja by som sa možno na úvod spýtal Erika, čo pre teba znamenal Virgil? Ako ťa inšpiroval v tvojom podnikaní?

Erik Lakomý: Ťažká otázka, že čo pre mňa znamenal? Ja možno poviem na úvod len, že som rád, že sme sa mohli stretnúť. Aj keď na druhej strane som veľmi smutný, že práve pri tejto udalosti. A takto možno môžem odkryť moju druhú polovicu môjho profesijného života, lebo veľa ľudí ma pozná buď z jednej strany, čo sa týka marketingu, financií podnikania aj z tohto podcastu. A potom je tam druhá strana a to je ten streetwear. To je tá móda a dizajn. V zásade aj obchod a biznis, ktorému sa venujem a to je Shatlé. Keď sa, ja sa na tom tak trošku usmievam, že mám také schizy, že na jednej strane finančák, alebo marketér, na druhej strane proste streetwear. A mne najväčší odkaz, čo dal Virgil je, že nebáť sa prepájať rôzne svety. To bolo u ňho viac než obdivuhodné, ako to on robil. A ja keď som, začínali sme so Shattlé, to bol rok 2015, ja som ho ešte nejak nevnímal. Alebo tento svet som ešte nepoznal. No ale za tie roky som zistil, že to je jedna z najväčších postavičiek v tomto svete a preto som akože, môžem to tak povedať, možno aj k nemu vzhliadal v určitých veciach. Takže pre mňa veľmi inšpiratívny človek a bola to taká veľmi smutná správa. A hlavne to, že on o tej svojej chorobe (umrel na rakovinu) vedel nejakú dobu, ale on to nikomu nepovedal. Možno okrem najbližších ľudí, čo bolo šokujúce a mať taký mindset, že robiť veci do poslednej chvíle, kým proste nevydýchol, je proste pre mňa extrémne náročné. To musí byť v jeho hlave a na druhej strane zas, akože klobúk dole.

Vilo Bendík: Ja sa priznám, že ja som meno Virgil Abloh v živote pred tým nepočul. Takže pre mňa to bolo také prekvapenie, keď si poslal v pondelok vlastne prednášku Virgila na Harvardskej univerzite. On keďže vyštudoval architektúru prišiel porozprávať architektom o tom, akým spôsobom vyvíja on dizajn. Čo to preňho znamená. Inak veľmi inšpiratívna prednáška. Do poznámok k tomu podcastu pridáme link na túto prednášku. Ja som ho vôbec nepoznal, pretože som sa v tomto biznise vôbec nehýbal. Pričom sa mi naozaj páči, to čo aj ty robíš s Peťom, ohľadom streetwearu. Budeme sa o tom trošku viac ešte dnes rozprávať. Pre poslucháčov, ktorí tiež nepočuli o Virgilovi Ablohovi, tak len poviem veľmi stručne. To bol človek, ktorý získal funkciu...ako sa to povie po slovensky? ….Artistic director. Kreatívny riaditeľ. Umelecký riaditeľ pre menswear, alebo pánske oblečenie značky Louis Vuitton v roku 2018. Dovtedy pôsobil ako zakladateľ značky Off White. Je to americký dizajnér, napriek tomu pôsobil veľa aj v Európe. A myslím, že aj v roku 2021 ho práve Louis Vuitton povýšil ešte vyššie, keď mu dal na starosti ešte aj množstvo ďalších značiek v rámci koncernu LVMH. Takže naozaj ovplyvnil strašne veľa ľudí okolo seba. Robil na projektoch pre Ikea, Nike...

Erik Lakomý: Evian, napríklad. Teraz naposledy Mercedes Maybach. Takže naozaj širokospektrálne. Ja len doplním to, že keď si predstavíte všetky tie francúzske módne domy, kde sú výhradne bieli ľudia, väčšinou, z Európy, tak on v zásade bol prvý afroamerický človek, ktorý sa dostal na tú pozíciu. Takže on, myslím si, že otvoril dvere veľa ľuďom. A nielen čo sa možno týka farby pleti a jeho pôvodu, ale hlavne čo sa týka toho streetwearu. Lebo potom, keď si zoberieme ďalšie módne domy, ktoré nasledovali Louis Vuitton...za čo klobúk dolu aj Berniemu Arnaultovi, ktorý je vlastne šéf celého LVMH group…. to som chcel povedať, že potom ho nasledovali či už Dior, potom prišiel Matthew Williams z Alyxu, ktorý začínal vlastne na stáži s Virgilom vo Fendi v roku 2009. Potom tam bol Kanye West, ktorý bol presne na tej istej stáži. Potom tam boli Jacquemus, to bol jeden z mladých dizajnérov. Vlastne oni si vytvorili takú skupinku, potom prerazili nie do toho nie že high-endového sveta, ale do toho “Haute couture” sveta módy. Takže to bol tiež akože veľký krok, a akože obdiv za to, že otvoril dvere do módneho priemyslu.

Vilo Bendík: On to hovorí aj vo svojej prednáške. Od renesancie, cez modern art, temporary art až po streetwear. Takže naozaj spravil niečo, čo pravdepodobne nikto pred ním, takýmto spôsobom neuvažoval.

Ja som, keď sme sa bavili o tom, že spravíme takýto špeciálny podcast, tak sme rozmýšlali, že či vám vieme nejakým spôsobom aspoň trošku sprostredkovať nejakú hodnotu, ktorú Virgil podľa mňa priniesol do tohto sveta. A keď som si vypočul jeho prednášku, najviac ma zaujala jedna vec. On hovorí, že treba stále snívať. Snívať tak, že to v skutočnosti aj realizujete. A on bol známy tým, že všetko, čo robí dnes v biznise, v móde, robí pre svoje 17-ročné ja. A pre mňa to bola zrazu taká veľká inšpirácia, zrazu sa možnože pozrieť naspäť do svojho detstva, do svojej mladosti. A zamyslieť sa nad tým, čo ma vtedy bavilo. A na základe toho si postaviť aj princípy toho, čo robím dnes. Virgil to volá “your signature”. Alebo “tvoj podpis”. On dokonca vo svojej prednáške hovorí, ako si treba niečo takéto spraviť. On si na základe tohto spravil nejakých sedem princípov, ktoré používa v biznise, možno sa k tomu dostaneme neskôr. Ale ja by som sa teraz možnože obrátil na vás, že vy aj ty Peťo, aj ty Erik, robíte v oblasti streetwear módy. Asi už dlhé roky. Je to niečo, čo ste si v mladosti vysnívali? Čo bol váš sen? Že chcete podnikať práve v takomto obore?

Peter Vrábel: Tak ja ak môžem povedať, tak mne je ťažko, ako si povedal, vrátiť sa k svojmu 17-ročnému ja, ja neviem, čo som robil v 17tich. Samozrejme, že si nepamätám. Ale viem, že to nebola móda, tá moja láska k móde prišla až oveľa oveľa neskôr a preto, že neviem úplne premietnuť to, čo som robil vtedy, do toho, čo robím teraz. Že, v 17tich si myslím, že som sa na svet úplne inak pozeral. A dneska to, čo dávam do módy je to, čo prežívam teraz. Že mne sa ťažko úplne k tomu vracia. Ale pre mňa napríklad Virgil bol to, čo Erik povedal, že on úplne zbúral všetky steny medzi rôznymi štýlmi. Že kombinoval ten street wear s tou dovtedy takou konzervatívnou módou. A že, ono to úplne ukázalo, to že pokiaľ chceš, snívaš a niečo úplne veľmi chceš, tak neboj sa toho a môžeš dokázať čokoľvek, dá sa povedať. A že viem, že vždycky to aj v tom kreatívnom svete funguje, že keď ty niečo vymyslíš a potom sa na to pozrieš znovu, tak to nie je možno úplne dobré. Čo na to povedia ostatní? Ja si myslím, že on to vôbec nevnímal takto a on sa proste rozhodol, že to tak urobí a to tak aj bolo. Nakoniec to vystrelilo že dobre. Takže preňho neexistovali žiadne prekážky a toto som aj ja teda. Aj dnes sa snažím ja tak vnímať. Takže toľko k tomu.

Erik Lakomý: Ja keď môžem doplniť, tak som sa tak zamýšľal nad tým, že presne ten jeho citát je dosť známy. Že sa pozerať na to ako na svoje 17 ročné ja. Ja som rozmýšľal tiež nad tým, kde som bol vo svojich 17tich rokoch. Čo som robil? A ťažko je to tak si možno rozpamätať. Ale napríklad som si pustil staršie pesničky, alebo nejaké filmy, ktoré som v tej dobe pozeral. A dá sa to tak retrospektívne vrátiť späť. Že sú také nejaké pomôcky, že ako to robiť. Ale je dobre si aj zapisovať, alebo fotiť. Aby sa človek fakt že vedel vrátiť. Lebo je na tej ceste životom a ešte toho...ja neviem snaží sa podnikať, snaží sa dávať do toho maximum času. Príde rodina, príde nejaký voľný čas, ja neviem. Tak potom je možno niekedy ťažko si len sadnúť a sa zamyslieť a povedať si spätne. Že aha, že som prešiel možno takú cestu. Nejak sa nad tým zamyslieť a stále sa vracať k tej podstate, že prečo? Tu som a čo boli moje sny v 17tich, niekoho v 18tich a niekoho v 15tich. Ale ja keď si pamätám, tak jedine čo som chcel robiť, bolo robiť niečo slobodne a robiť niečo kreatívne. Kreatívne som vedel, že nebudem asi ani nejaký spevák, lebo ma nezobrali na gitaru. Tak isto som nevedel kresliť. Ale to je presne to, čo aj Virgil vravel, že kreativita nemá hranice. A či už človek možno si robí nejakú svoju vlastnú firmu, tak to je tiež veľmi kreatívna činnosť. Lebo od vymyslenia tej značky, cez prácu s ľuďmi, cez vymýšľanie procesov atď, atď. Takže toto je za mňa mega podstatné, nech každý človek sa cíti kreatívne v tom, čo robí. A ako on mal tie princípy, ktoré si vravel, o tom procese. Tak podľa mňa dizajn je proces a proces je dizajn. Takže na to sa tak pozerám a stále by sa niečo malo vyvíjať a tvoriť. A tak no.

Vilo Bendík: Ja by som bol rád, aby si naši poslucháči nemysleli, že sa bavíme o nejakom kreatívnom biznise typu móda. My keď hovoríme o kreativite v tomto podcaste, tak tým myslíme tvorivú činnosť. Takže čokoľvek, čo robíte v rámci podnikania, tak musíte tvoriť nové veci a to je ten proces toho dizajnu nových vecí. Pre niekoho je to dizajn nových zážitkov, nových produktov. Čokoľvek. Dizajn nového vzdelávania. Mali sme tu ľudí, ktorí rozprávali ako vybudovali školu pre ženy, ktorá tu doteraz nebola. A zrazu sú dnes na úrovni, kedy majú uznávané kurzy, ktoré robia pre veľa veľa žien a otvárajú im brány do biznisu a podobne. A to je tá tvorivosť o ktorej sa bavíme. Mne sa páčil seriál Abstrakt na Netflixe, takisto dám link do tohto podcastu. Kde Netflix priniesol príbehy rôznych ľudí z rôznych oblastí. Týkalo sa to tvorivej činnosti, dizajnu. A bolo to, na tom seriáli bolo zaujímavé to, že vždy keď o niekom rozprávajú v tom seriáli, tak sa vracajú do jeho detstva. A vlastne tí ľudia keď rozprávajú, čo dneska ich tlačí dopredu tvoriť, tak vlastne si vždy uvedomia, že to začalo už niekedy v detstve pri tých snoch. Čiže aj to moje objavenie Virgila bolo v tom, že som si uvedomil že áno, ak máš trošičku, chvíľu, že je tu kríza, je tu pandémia, na všetkých nás to doľahlo, nevieme čo ďalej. Možno niektorí až do depresii upadajú. Tak sa možno treba vrátiť naozaj do toho detstva. A skúsiť sa zamyslieť nad tým, čo vás vtedy bavilo. A možno vás to trošičku nakopne aj v tom, čo robíte nové.

Skúste mi ešte povedať, z tohto vášho sveta. My sme tu ešte nemali nikoho, kto by tu robil streetwear, alebo módu, v podcaste. Takže ja by som chcel využiť tú príležitosť. Čo to je za obor a pre koho to robíte? Jak to dnes beží v tomto smere? Čo tam je dôležité, keď chcete podnikať v oblasti módy na Slovensku? Není to Paríž, mekka módy. Takže ako sa vy viete s tým vyrovnať v Bratislave.

Peter Vrábel: Ja by som skôr vedel povedať o tom, aký je ten proces výroby. Erik možno skôr, aký je ten proces predaja, retail a nákup, samotný predaj. Tak Erik ideš ty prvý?

Erik Lakomý: Tak začni, lebo  prvá je výroba. Smiech :D

Peter Vrábel: Tak dnes keď si človek predstaví, že módna značka. Čo to všetko obnáša? Je to ako by som povedal. To sa ani nedá opísať, že čo to všetko obnáša. Lebo to není, že vyrobím oblečenie a tam to končí. Poviem, že to je od nakreslenia. Začneme možno tričkom alebo mikinou. A končí to možno až po odoslanie balíka na poštu. Alebo odovzdanie balíka kuriérovi. To je neuveriteľný proces. A je tam koľko činností, ktoré musí človek urobiť, že fakt je to jeden komplexný biznis. Že není to iba o tom, že ja si kúpim tričko a potlačím ho a tým to pre mňa končí. Fakt je to veľmi obsiahle. A čo sa týka…

Vilo Bendík: Ja sa spýtam jednu vec, že ty si vytvoril a prevádzkuješ značku Genése.  Možno si niekto myslí, že veď to je merch. Že veď tričko dnes vyrobí každý. Dám si potlačiť tričko a predávam. To je móda. Nie? V čom je rozdiel oproti tomu, čo robíš ty so značkou Genése?

Peter Vrábel: Ach (povzdych). No. Je to tak ako si povedal, dneska si môže kúpiť tričko a dať si ho potlačiť úplne každý. Dokonca existujú také služby, že si vyklikám, aký dizajn chcem na tričku, objednám si ho a príde mi hotové tričko. No ale ja som sa rozhodol ísť tou ťažšou cestou. Boli už aj také veci, že sme si dávali látku vyrábať na mieru. Ale skôr je to o tom, že látka sa kúpi, vymyslí sa vlastný strih, dizajn, dá sa to ušiť. Keď myslím ušiť, tak taká pravá slovenská poctivá výroba. Že to ušije krajčírka, ktorá sedí tu na Slovensku. U mňa konkrétne je to, že tu v Bratislave. A ušije to tričko alebo nejaký kus oblečenia. A následne nasleduje fáza, poviem to tak, že nasleduje marketing. Lebo není to o tom, že iba vyrobiť, ale treba to aj predať. Ja už dneska mám tak zmáknutú tú výrobu, že si poviem, že vyrobiť to pre mňa nie je ťažké. Oveľa náročnejšie je to predať. Lebo keďže dneska tá výroba a celý proces predtým než ideš predávať je dosť nákladný. Že nie sú to teda žiadne dvadsať eurové tričká. Ani náklad na to tričko nie je tri eurá, ani textil keď si kúpiš. Tak vlastne je to tak náročné, ako náročné finančne, že tá výsledná cena sa samozrejme premietne do tej úplne finálnej ceny. A nestojí to málo peňazí. Takže o to ťažšie sa to potom predáva. To som chcel tým povedať.

Vilo Bendík: Čo ty dávaš zo seba do tej značky? Prečo by som si mal kúpiť tričko Genése ktoré je takto komplikovane vyrobené, je drahé. Dávaš do tej značky niečo zo seba? Alebo zo svojho ja? Alebo prečo to vlastne robíš takto komplikovane?

Peter Vrábel: Dobrá otázka. Mňa strašne to napĺňa, keď ľudia sú spokojní a páči sa im to. A nechcem ja úplne, že sa tak vyťahovať, ale stretávam sa veľmi často s tým, že ľuďom sa to veľmi páči, ale možno že ich odradí ta cena. Ale oni potom pochopia, niektorí teda, ak si dajú povedať, že prečo to toľko stojí. A potom sa mi veľmi často zákazníci vracajú. To znamená, že toto veľmi strašne napĺňa. Že človek to pochopí, obľúbi si to a dokáže si odo mňa kúpiť za pol roka aj štyri objednávky urobí. A dokonca som mal také, že chalan si kúpil jedny nohavice a potom mi píše, že chce ďalších päť. Dokonca aj z tej istej farby. Že mu to vôbec nevadí. Tak neviem, to sú presne tie chvíle, kedy si poviem, že má to zmysel robiť. Plus ono okrem toho sem patria aj šperky a to je dá sa povedať trošku iný segment. Ale patrí to tiež do módy a to je rovnaké. Keď vidím, že si to ľudia objednávajú a nosia to. Sú s tým nadšení a fotia sa v tom. Tak to je veľmi dobrý pocit. Nechcem povedať, že to robím iba pretože je to dobrý pocit, aby som si mohol povedať, že je to dobrý pocit, ale mám aj nejakú samozrejme že víziu, kde by som chcel, aby to bolo za niekoľko rokov. O tom inokedy.

Vilo Bendík: Dobre, ešte sa spýtam, ty si asi neštudoval nejakú špeciálnu školu, že šperkárstvo, dizajn.

Peter Vrábel: Nie, nie. Veľmi často sa ma to pýtajú. Nie, neštudoval som nič z tohto. U mňa to funguje tak, že sa vyspím, vymyslím si niečo, dám to možno na papier, alebo to nejako odprezentujem krajčírke. Mám takú šikovnú krajčírku, že ona to dokáže vyrobiť, môžem to povedať, že podľa mojich snov. Keď sa bavíme o snoch….

Vilo Bendík: Dobre, a prečo si začal robiť alebo podnikať v takomto niečom? Čo bol ten úplne úvodný motív? Prečo práve do  tohto segmentu ?

Peter Vrábel: Teraz keď si tak spomeniem, keď si tak hovoril, že čo som robil v 17tich….Tak možno som nemal úplne že sedemnásť rokov, ale som mal o dva roky viac. Ale viem, že jazdil som na skejte. To si pamätám. A začala nás dosť ovplyvňovať tá americká móda, že prišli skejty ku nám. A sme sa obliekali proste ako riadni skejťáci. Vtedy som sa možno tak prvýkrát snažil, že vyzerať dobre. A zapadnúť do komunity. A to bola taká tá prvá, to prvé zoznámenie s módou. Že teraz, keď si tak spätne spomeniem na to, že tak, nevravím, že ma to ovplyvnilo, ale už som viackrát rozmýšľal nad tým, že urobiť akože viac takýchto kúskov do módy. Lebo dneska sa snažím robiť tú módu takú viac nositeľnú. Že aby to nebol len také, teraz to poviem, že široké baggy jeans, ale aby to bolo aj úplne o tom, že si to človek vie dať aj do roboty.

Vilo Bendík: Hej hej, ja to vnímam, lebo ja som sa dostal do kontaktu prvýkrát so street wearom, alebo s nejakým oblečením, ktoré je obrovské, keď som mal stodvadsať kíl, XXXXL, tak ja som v podstate tiež vtedy kupoval módne kúsky a ani som nevedel. :D (smiech). Lebo som chcel zakryť to moje veľké brucho. Ale asi to nie je o tom, asi to vzniklo pri nejakej inej príležitosti, celý streetwear.

Erik Lakomý: Áno, podľa mňa ako Peťo vraví, že keď my sme boli tínedžeri, v móde bol skejt. A teraz tých pre tých tínedžerov, tá móda ako pre nás bola skejtová, alebo všetko okolo skejtu, tej komodity, tak teraz je streetwear. No a je to obrovský vplyv. Či už je to celá kultúra, či už je to hudba, však streetwear je často spájaný s hiphopom a celkovo hiphopom ako kultúrou a rapom a to sa potom odzrkadluje. Celkovo v tej móde a možno aj v architektúre a všetkých tých veciach.

Vilo Bendík: No dobre a skús teda ešte ty povedať Erik o sebe. Tak teda Erik, ty si si založil značku Shattlé, takisto neviem o tom, že by si pred tým študoval dizajn. Prečo si začal podnikať v takomto odbore?

Erik Lakomý: No, to bolo celkom vtipné, lebo Shattlé máme traja okrem mňa, aj Paťo Čeginik a Silvia Marko. A v tom čase som končil vysokú školu a prišiel za mnou vlastne Čegi. Že má doma nejaké veci, že bol v Paríži nakúpiť autom. Nejaké oblečenie a potreboval by ho predať. Ja som robil v mediálnej agentúre, že hej, že mňa to baví. Tak ja ti pomôžem s tým marketingom. Ja som na začiatku v tom robil len čisto akoby zo svojho presvedčenia, že ma to bavilo. A až potom neskôr sme sa dohodli, že tá firma nadobudne nejaké reálne kontúry s tým, že sme tam traja. Silvia je v Paríži, tak ona ma dosah celkom na tú módu. A ona nám, tak nás usmerňovala, alebo ukazovala nejaké trendy. Lebo však bola tam a žije tam stále. Takže to bola taká naša spojka. A my v zásade, keď Peťo skončil pri tom procese, že je vyrobený produkt - má značku, ktorá vyrába oblečenie, tak my sme boli obchod, retail, ktorý predáva to oblečenie highend a streetwear. No a v tom čase, my sme chodili na fashion weeky do Paríža, dvakrát do roka. Lebo ten proces je taký, že stále, napríklad teraz je prehliadka Louis Vuitton na Spring / Summer 22. Akoby pol roka dopredu sa predstavujú nové kolekcie. Prídu buyeri z rôznych krajín sveta a vyberajú tie kolekcie. Potom si ich nakúpia. Objednajú. A potom v zásade o pol roka im prídu. Takže aj my sme chodili častokrát do Paríža, dvakrát do roka a mňa to tam extrémne fascinovalo. Najprv sme chodili na také, ja neviem,to boli, také hromadnejšie showroomy. Boli tam nejaké malé značky, vôbec nepoznané, neznáme. Potom každým rokom a rokom, to bola cesta schodíkmi, že sa nám podarilo na iné showroomy dostať. A to boli strašné srandy, že ako my sme tam chodili. Že sme vošli do showroomu, kde nás nikto nepoznal a bola tam nejaká… že vyberali na kasting modelov. A sa nás pýtajú, či sme prišli na kasting, a my sme že hej. Tak aby sme sa vôbec dostali do vnútra a potom pri ďalších dverách povedali, že odkázali nás, že môžeme si s vami dohodnúť stretnutie. No alebo napríklad Marcelo Burlon, čo je značka. Tak my sme stali pred nejakým obchodom v Paríži a on stál pred nami v rade. A sme sa s ním dali do reči, sme sa bavili a potom sme prišli na showroom Marcelo Burlon a hovoríme, že teraz sme stretli Marcela, že hovorí, že si máme s vami dohodnúť stretko. A oni, že okej.

Vilo Bendík: :D (smiech) Tak čo už s vami.

Erik Lakomý: Bolo to také fakt že vtipné, ale mňa to veľmi bavilo a v tej dobe sme tam na tých, na fashionweekoch sú stále nejaké after party a na jednej z nich bol Virgil. A bol úplne normálny človek a v tom čase Off White už v komunite mala brutálnu základňu bolo to také, že nedostupné sa dostať ku nim na showroom. Nakoniec sa nám to raz podarilo.

Peter Vrábel: Erik, skús možno povedať, že ono to nefunguje dnes tak, že si zmyslím, že budem predávať nejakú značku v obchode a okamžite sa k tomu viem dostať. Viem ju predávať. Že to je fakt, že niektoré značky získať do obchodu, to je ťažké.

Erik Lakomý: Hej, presne ako hovoríš. Aj pri týchto highendových veciach a potom ako je Louis Vuitton, tak oni si to predávajú po vlastnej línií. Po väčšine sú nejaké obrovské online platformy, kde sa dajú kúpiť. Ale tieto highendové značky sú také presne, že tie značky si dávajú pozor, že v akom obchode, kde sa to predáva, v akej časti sveta. Máš ďalšie značky, či patria do toho celkového produktového portfólia. Musíš im odprezentovať, čo robíš vlastne preto, aby sa to predávalo. Ako pracuješ s tou komunitou, kto sú tvoji influenceri, s kým spolupracuješ. Takže oni si veľmi triedia, robia sito medzi tými značkami, ktoré si vyberajú. A to bolo strašne zaujímavé z môjho pohľadu, že my sme tak akože z pol roka na pol rok stále sa odkazovali na nové značky, ktoré sme priberali. A bola to fakt zaujímavé sa dostať až k tým top značkám a oni sú potom v takých grupách väčšinou, že ako bol aj Off White, tak spoločne s Off Whitom je aj  Palm Angels. Oni patria do nejakej grupy, ktorá už keď sa dostaneš na toho buyera, alebo človeka s ktorým vieš komunikovať, už je to potom v pohode. Ale napríklad v Miláne tie showroomy nemali nejaké adresy a my keď sme boli  v Miláne, chceli sme ísť do Palm Angels showroomu a sme si to našli len cez nejakú stránku, cez Google a potom sme tam vošli takto na drzovku a nakoniec dohodli s nimi to stretnutie. Ale paradoxne teraz tieto highendové značky už nepredávame, trošku sme to stopli, viac sa venujeme šperkom, nejakej vlastnej výrobe, lebo ten trh na Slovensku je dosť limitovaný a ten streetwear začína byť  mainstream, my sme začínali v 2015 a vtedy to možno bolo trochu skôr, než už sa začal predávať.

Vilo Bendík: Z tých veľkých značiek ste ktoré mali u Vás v obchode? Kľudne môžeš povedať, nie sme v rádiu :)

Erik Lakomý: Mali sme aj naobjednávaný Alexander McQueen, mali sme Rude, čo je jedna z top značiek z týchto, mali sme tam...Cold Wall, čo tam bolo ešte?

Vilo Bendík: Pre mňa je zaujímavé počúvať to, že keď chceš niečo také predávať v takom malom štáte ako je Slovensko, predávať high end módu, potrebuješ odvahu a v podstate, keď Vás počúvam, tak ste to robili až na úrovni takého sociálneho inžinierstva :)

Peter Vrábel: Tak u nás je to hlavne kopec, tá móda vieme v akom štádiu bola ešte za totality, takže keď si chcel nejakú značku, ktorá vo svete už fungovala, tak si musel zákazníkov akokeby učiť. Učiť nosiť a učiť nakupovať…

Erik Lakomý: Presne, súhlasím, a to je akoby sranda na tej high endovej móde, že je to limitované a Peťo vraví, že musiš toho človeka si naučiť, t.j. Spraviť nejakú spoluprácu s influencerom, nafotiť editoriál, spraviť nejaké video k tomu, a Ty reálne dostaneš do predaja a máš už len pár kusov, ktoré môžeš predať a ľudia chcú presne tú istú vec, čo vidia na niekom inom a potom na Ďalší polrok je už nejaká iná kolekcia a proces je tam zase ten istý. Sú nejaké veci, ja neviem, napr. čierne rifle Represent, ktoré môžeš predávať nonstop dookola, ale niektoré takéto kúsky bolo ťažšie predať. Ale zas je to toho umenie buyera, že sa musí pozerať na ten svet 17 ročných, ako Virgil vravel. Keď tam sedím, tak sa musím pozerať na toho môjho zákazníka, cieľovú skupinu, ktorú ja oslovujem a nemôžem vyberať podľa seba. Samozrejme je tam nejaký mix toho, že napríklad jeden známy buyer, už si nepamätám meno, ale Venmo mikiny to boli ...taky boom s mikinami, to bol prvý rok, čo mikiny vystavili a on nakúpil 500 mikín a zarobil extrémne peniaze, lebo tam sa mikina predávala za nejakých 700 eur. Takže je to umenie všetkého.

Vilo Bendík: Dobre, ja som na začiatku povedal, že každé podnikanie je o nejakom kreatívnom a tvorivom myslení. Vo svete módy je to také úplne priamočiaré, lebo sa to týka dizajnu, nových kúskov. Ja som napríklad nikdy nechápal, že oblečenie môže stáť 1000 eur, nejaký kúsok. Takže až prvýkrát keď som vošiel do Vášho obchodu Shatlé, do tohto segmentu...ja som trochu staršia generácia oproti Vám, ale v podstate už aj Ty si staršia generácia…

Erik Lakomý: Som, bohužiaľ …. :D

Vilo Bendík: Takže tí Vaši zákazníci sú asi ešte podstatne mladší od Vás, hej?

Erik Lakomý: Ono to vidno krásne aj na tom Louis Vuitton, keď sa bavíme o Virgilovi, že oni mali nejakú cieľovú….Ty vravíš, že Louis Vuitton berieš ako značku, ktorá vyrába kufre, hej? :) Tí ľudia, ja neviem, od 30 plus, budú stále vnímať jedným okom tú značku, možno tí ešte starší, že tailormade...šité saká atď...ale presne čo oni spravili, že zobrali Virgila a oslovili zase tú tínedžerskú cieľovú skupinu, ktorá s nimi postupne vyrástla a majú vystarané zase na nejakých 10-15 rokov. Možno potom príde opäť niekto ako Virgil zas nejaký vizionár, ktorý sa bude venovať tým 17 ročným, takže základ pre podnikanie z tohto celého je to, že netreba sa pozerať na to čo ja žijem. Že som founder, že čo žijem sa postupne mení s vekom, tak by som mal aj meniť svoje portfólio produktov...ale nechať šancu mladým kreatívnym ľuďom, ktorí proste to vytvoria.

Vilo Bendík: Áno, áno, značky, ktoré vytvoria trend majú asi najväčší úspech. Aj v rámci nejakého Bich Tech, aj v rámci značiek telefónov, alebo zariadení je jasné, že musíš stále sa presúvať k novým a novým zákazníckym skupinám…

Peter Vrábel: Ja som k tomu ešte chcel doplniť, že vlastne aj toto robil Virgil, že si bral pod seba mladých dizajnérov, ktorí možno neboli úplne že vyštudovaní, ale páčila sa jemu tá ich tvorba a on si ich zobral pod seba a priamo s nimi riešil tie konkrétne kolekcie, ktoré navrhoval. Mal možno v tíme  5,6,7,8 dizajnérov, on ich menežoval a oni preňho robili.

Vilo Bendík: Áno, to je ten kreatívny proces, kedy ty musíš zrazu pozerať, že ...Erik to pekne povedal, že máš zákazníkov, ktorí Ti vyrastú, sú zrazu dospelí majú deti a zrazu sa zaujímajú o iné veci a Tty zrazu musíš sa Ďalej a ďalej posúvať, orientovať na novú a novú skupinu ľudí. A je zaujímavé, ako sa im to podarilo v Louis Vuitton cez Virgila.

Erik Lakomý: Ja by som možno ešte doplnil aj to, že ako som spomínal, že sme chodili na tie fashionweeky, bola to taká uzavretá komunita a podľa mňa celý ten fashion svet je taký akože uzavretejší v istom zmysle, ale čo sa mi páči na Virgilovi a na všetkých tých spoluprácach, že oni medzi sebou spolupracujú. Že nemajú problém spraviť ….. tí dizajnéri, napr.  Matthew Wiliams úzko spolupracoval s Virgilom, Dior a Louis Vuitton dve veľké konkurenčné firmy, čo by si mali podkopávať nohy, Nike a Adidas, teda Adidas a Puma, že jak brutálne išli proti sebe ale oni sa skôr spájajú s umelcami. Alebo Daniel Arsham, ktorý je brutálny umelec robí jednu kolekciu s Virgilom a ďalšiu s Diorom, alebo Gucci a Balenciaga majú spoločnú kolaboráciu…

Peter Vrábel: Sorry Erik, ja som teraz videl takú konverzáciu na Instagrame, že chalan to repostol ako si písal s Virgilom, že nachádza sa v L.A. a že či spolu niečo nevymyslia. A Virgil mu odpísal, že má nejakých veľa tričiek starších, že môžu to dať dokopy a urobili také kolabo, že roztrhli to tričko napoly a zošili ich dokopy a to bola tá kolekcia. A to jasné bolo vidieť, že on sa nebráni ničomu.

Erik Lakomý: Nebolo to “Midnight”?

Peter Vrábel: Presne tak.

Erik Lakomý: Presne to je ten hlavný message, že by sa mali spájať komunity, lebo keď niekto robí fashion, alebo telekomunikačné služby, tak ja by som mal vytvárať celé to prostredie a budovať tú komunitu aj napriek tomu, že tam je konkurencia. Predsa keď budeme to robiť spolu, tá komunita môže byť väčšia a môže z toho byť mainstream, ako bola aj streetwear, úplná maličká vec a teraz je to mainstream. Teraz každý pozná Off White, ok, možno nie Off White, ale každý pozná Louis Vuitton a tieto veľké značky napr. Balenciaga robia s hrami a celý ten metasvet, už aj tam si vieš kupovať oblečenie od týchto módnych domov, čo je extrém, že niečo čo ešte …. Že fashion rýchlo reaguje na tie zmeny, tých ľudí a toto…

Vilo Bendík: Digitálne tričko v metasvete za 2 bitcoiny, nekúp to :)

Erik Lakomý: Za ethereum ;)

Vilo Bendík: No, Erik tu vypustil strašnú sprchu názvov z módneho sveta, možno pre niektorých poslucháčov je to možno svet do ktorého nevidia. Ja by som to možno trošku upratal v tom, že o čom sa bavíme, že aj ten Virgil doniesol do toho biznis sveta spoluprácu a to na nečakaných platformách. A to vidím aj všade dookola, že pokiaľ niečo robíte, treba sa pozerať dookola, netreba sa báť a treba vyvíjať nové veci aj v spolupráci s inými značkami, z iných odborov a niekedy aj konkurencia si môže pomôcť. Aby v rámci tej komunity to dávalo zmysel pre všetkých a aby to rástlo. Počúvate podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý prináša spoločnosť Prosight Slovensko a dnes som chcel priniesť trochu inú atmosféru do tohoto podcastu a porozprávať sa o módnom svete pri príležitosti toho, že v nedeľu opustil tento svet veľmi významný dizajnér Virgil Abloh, túto epizódu venujeme jemu. A ja by som sa už ku koncu tejto epizódy sa chcel spýtať Vás, Erik a Peťo, čo si myslíte, kde sa budete vyvíjať do budúcna. Ako to vidíte? Sú tie Vaše sny, ktoré ste pretavili do Vášho podnikania vo Vašom prípade vo svete módy tak veľké, že možno chystáte niečo ďalšie, väčšie? Kam to možno chcete smerovať, Vaše detské sny?

…

Smiech :D

Peter Vrábel: No, ak ja, poviem, že samozrejme že sny mám nejaké, aj predstavu, kam by som to chcel posunúť ďalej. Len to je presne tá fáza, že ako to urobiť :) Vieš, lebo dostaneš sa do takej fázy, že vlastne zistíš, že má to zmysel, darí sa tomu, baví ťa to… len už to pomaly nedávaš, že sám. Že čo ďalej… ja mám samozrejme nejakú prácu, rodinu, zodpovednosť….tak že ako to posunúť na ďalší level. Lenže ono to častokrát je o tých ľuďoch, že musíš k sebe nájsť ľudí, ktorí sú rovnako nadchnutí pre ten biznis ako Ty. Čo je by som povedal ťažké. Toto keď sa Ti podarí, tak si podľa mňa napoly vyhral. To myslím si, že aj Erik sa s týmto stotožní, lebo sme sa o tom veľakrát rozprávali spolu. Či už v ich biznise so Shatlé, alebo aj v mojom. No a pre mňa teraz je ten najväčší cieľ toto, zohnať ľudí k sebe, ktorí budú vidieť ten môj biznis rovnako ako ja.

Vilo Bendík: Tak to držím palce :)

Peter Vrábel: :) Je to náročné, ja si ale myslím, že sa to dá. Lebo keď človek sa dostane do toho a uvidí, že čo to obnáša, tak to nie je nič nudné. Je to fakt, že kreatívny proces, od začiatku do konca a dneska tí mladí, ja viem, že ich to baví. A pokiaľ nájdeš kreatívneho človeka, ktorý sa v tom bude vidieť, bude to robiť s nadšením. To viem. Stávali sa mi aj také veci, že mi písali ľudia, či by mi mohli s niečím pomôcť, ale veľakrát to stroskotalo presne na tom, že ešte tí mladší sú takí nezodpovední.

Vilo Bendík: :) Tak teraz si im dal :) Ja som chcel práve povedať, že chceš osloviť poslucháčov, že ...máte príležitosť. Peťo vyrába veľmi pekné kúsky, má značku Genése, takže ak sa chcete niečo priučiť, niečo v tomto smere robiť, alebo už robíte, kľudne mu volajte, môžte s ním možno vytvoriť novú zaujímavú kolekciu, ktorá zaujme všetkých.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, keď sa teraz bavíme o tom svete fashion, alebo celkovo o biznise, tak strašne zložito sa o tom bavíme. To sa mi páčilo na tom Virgilovi, že on právezjednodušoval tie veci. Že aj keď mali prerobiť tých 10 tenisiek od Nike, tak on práveže odoberal z tých modelov nejaké veci, pridal tam svoj rukopis a proste takto to bolo aj v biznise, hľadaní ľudí,  proste že pretaviť tú víziu nejak jednoducho na tých ľudí. Bez ľudí sa to nedá spraviť. A v zásade to bola aj taká sranda, že on veľa kolekcií vytvoril cez iPhone, cez whatsapp, že keď ten človek vie robiť s ľuďmi a je ku nim otvorený férový, že tú cestu si jeden k druhému nájdu. A tie detské sny sa dajú splniť. Za mna osobne, či to bude v módnom priemysle, alebo v nejakom inom, to neviem povedať, ale bolo by to super,  keby sa našli ľudia, ktorí by sa vedeli aj s tou mojom víziou stotožniť a vieme to nejak spoločne potiahnúť. Ale v prvom rade každý by mal mať svoju vlastnú víziu a vytvoriť si ten nejaký signifikantný rukopis, ako mal Virgil tie pásy, alebo úvodzovky, tak myslím si, že každý by si to vedel vytvoriť a pozrieť sa na úplne bežné veci okolo seba.

Peter Vrábel: Ja ťa doplním, on to niekde tuším aj hovoril, keď použiješ známy dizajn, s ktorým sa ľudia stretávajú a trochu si ho pretvoriš, tak to máš zaurčený úspech. Lebo ľudia sa hneď nájdu v tom konkrétnom dizajne.

Vilo Bendík: Tak ja Vám prajem, aby ste našli ľudí, ktorí budú mať rovnaké rozmýšľanie ako Vy, aby ste ich stále hľadali. Ja možno za nás všetkých troch poviem, že aj my sme si v rámci toho podcastu uvedomili, že sa musíme posúvať trošku ďalej a preto od Nového roku pripravujeme nový projekt a začali sme tým, že sme sa najprv ohliadli  okolo seba a hľadali sme ľudí, ktorí by s nami v tom novom projekte chceli fungovať. Myslím si, že už teraz môžem povedať, že sme našli takých ľudí a že sa môžete tešiť od Nového roka. V značke Na rovinu.online nám pribudnú ďalšie formáty, sa môžete tešiť. Aj pre nás je to vec, ktorú sme začali robiť aj bez toho, že by sme čokoľvek predtým moderovali alebo bol v tomto svete doma, učíme sa za pochodu. Ale vždy nám vyjde z toho jedna vec, že ak máš nadšených ľudí okolo seba a nájdeš takých ešte viac, tak dokážeš to posúvať dopredu, presne tak ako Virgil Abloh, ktorý si myslím ovplyvnil svet módy, dovolím si povedať možno aj na desaťročia dopredu.

Erik Lakomý: Presne tak. Za mňa, teraz ako rekapituluješ tie veci, tak jedna myšlienka, že nikdy som si nemyslel, keď som začínal robiť Shatlé, že to bude vedieť spojiť ešte s niečím do jednej veci a keď sme začínali s podcastami, nikdy som si nemyslel, že tu budem niekedy rozprávať o Shatlé a nejako sa to spojilo, neviem ako, a dneska sme sa o tom bavili. Takže treba robiť veci a ono sa to už nejak vyvŕbi.

Vilo Bendík: :) Takže ďakujem Vám veľmi pekne, Peťo aj Erik  že sme si spolu našli čas takto pred Vianocami sa porozprávať o významnej osobnosti vo svete biznisu, zároveň sme Vám načrtli čo plánujeme a ak máte akékoľvek nápady ako ďalej rozvíjať podcasty Na rovinu.online, kľudne dajte vedieť, veľmi radi privítame medzi sebou aj nových kreatívnych ľudí aj v nových oboroch. Takže prajem všetkým pekný advent, peknú prípravu na Vianoce a do konca roka sa budeme počuť v špeciálnej vianočnej epizóde. Dovtedy všetkých pozdravujem a teším sa na stretnutie v éteri opäť…

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast spoločnosti Prosight

Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných

podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe

www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media.

Dopočutia o dva týždne.

Jana Štefániková získala skúseností z veľkých firiem ako Microsoft či HB Reavis. Už počas práce zistila, že ju baví pomáhať znevýhodneným skupinám a časť svojej profesionálnej kariéry venovala dobrovoľníctvu v Nadácii Pontis. Po čase však zistila, že práca v korporátnom svete ju nenapĺňa a hľadala životnú zmenu.

Jedinou prekážkou k samostatnosti bol však strach. Ako sa popasovala s touto výzvou, čo všetko sa naučila vo veľkých firmách a neskôr zúročila pri štarte vlastného podnikania sa dozvieš v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:

https://www.instagram.com/janinka.sperky/

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

"Keď majú pochybnosti, nech počúvajú ľudí okolo seba, ktorí spravili túto cestu a nepovie im to jeden, ale povedia im to desiati. Že dá sa to. A keď to urobia, tak naozaj tie možnosti sa otvoria.

Podľa mňa my našťastie žijeme v krajine a v takej dobe, že tá hojnosť tu je pre každého, len ju treba uchopiť. A akonáhle neurobíte ten krok, tak ono to nepríde." (Jana Štefániková)

Erik Lakomý: Pekný deň milí posluchači, vítám Vás pri 68 epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Musím takto otvorene povedať na začiatok, že Vilo Bendík, môj spolumoderátor a kolega takú habaďúru na nás spravil a volal mi asi hodinu pred týmto nahrávaním, že mám super hosťa. A že určite s ním nahraj podcast, tak som v zásade nemal ani šajnu, že kto to je, čo to je. Ale teraz už predo mnou sedí jedna veľmi milá žena a volá sa Jana Štefániková.

Takže, vitaj Janka.

Jana Štefániková: Ďakujem. Ahojte.

Erik Lakomý: No a dneska sa budeme baviť o tom, ako spraviť, nejaké také možno zásadné rozhodnutie vo svojom živote. A ja nebudem predbiehať a nechám už rovno povedať Janku, že čo má všetko za sebou. Kde si pracovala a ako si sa vôbec dostala tu medzi nás.

Jana Štefániková: Ďakujem ešte raz za príjemné privítanie. A ďakujem Vilo za možnosť, že tu môžem byť. Moja cesta je v podstate taká nejaká klasická, možno na túto dobu. Práve mám pocit, že počas tejto doby sa ľudia dostávajú na také nové životné cesty. A teda dejú sa razantné veľké zmeny, či už teda kariérne alebo životné. A tá moja nie je iná. Ale teda začala by som, že možno kde som začala a aké mám skúsenosti. Tak bola som v jednom veľkom korporáte, Microsoft, kde som teda aj spoznala Vila. A tam som v podstate začínala už počas vysokej školy ako recepčná. A postupne som sa vypracovala na pozíciu Account manažéra, kde som mala na starosti veľkých klientov. A v Microsofte som dostala príležitosť robiť na CSR agende pre Microsoft Slovensko.

Erik Lakomý: Je to vôbec možné sa dostať v takýchto veľkých korporátoch od nejakej pozície recepčná až po pozíciu manažér?

Jana Štefániková: Ono to bolo tak, že ja som mala veľké šťastie na ľudí a doteraz mám. Mám taký pocit, že ono to neprišlo samé od seba. Že na tej recepcii som ukázala, že čo je vo mne. Ja som celkovo taká akčná a komunikatívna. Tak si ma všimli. A Microsoft nebol v tej dobe až taký veľký na Slovensku. Tak nás tam bolo okolo 80. Takže to sa nestratilo. A ja som vlastne dostala z tej recepčnej ponuku na pozíciu Operations, lebo jedna kočka odchádzala na materskú, tak ponúkli mi túto rolu. Bola to obrovská skúsenosť, ale zistila som, že excel tabuľky a Operations vôbec nie je pre mňa. A potom som nejak veľmi prirodzene dostala ponuku stať sa Account manažérom pre veľkých klientov.

Erik Lakomý: Takže najprv Account manažér a potom si spomenula to CSR.

Jana Štefániková: Áno, ono to išlo ruka v ruke. Vlastne nebola som vyslovene dedikovaná na CSR, ale spolupracovala som vlastne v tíme ľudí, dvoch alebo troch. Už si to presne nepamätám. Ale mali sme na starosti nastavovanie stratégie pre pobočku Microsoftu Slovenska. A vymýšľať nejaký program za stanovený budget, ktorý bol dedikovaný pre našu pobočku. A mali sme vlastne viacero projektov. Robili sme s ľuďmi so sklerózou multiplex. Robili sme s mentálne a telesne postihnutými deťmi v DSS Rosa, ktorá je tuto v Dúbravke. A ja odjakživa som mala blízko k takýmto ľuďom hendikepovaným. Hej že, pre mňa je veľmi prirodzené sa rozprávať s mentálne aj telesne postihnutými ľuďmi. A práve ma to celé tak nejako napĺňa, takže mi to prišlo také prirodzené.

Erik Lakomý: A to bol aký rok plus, mínus? Na Linkedine som našiel, že 2009 - 2013.

Jana Štefániková: Áno, môže byť. Hej, hej.

Erik Lakomý: To ma zaujíma možno, lebo tá téma CSR, spoločenskej zodpovednosti vo firmách. sa začala objavovať. Ja to evidujem, že niekedy v 2015+. Že ako to vyzeralo možno vtedy, čo sa týka korporátov. Že ako sa stavali celkovo k tejto téme, chcú pomáhať a možno vracať niečo späť, tie firmy do spoločnosti?

Jana Štefániková: Bolo to tak, že my sme mali ten priestor finančný a vlastne som videla aj na tých ľuďoch, že im to robí dobre. Tým, že to nebolo také rozšírené, tak sme potrebovali medzi ľudí a mojich kolegov dostať túto tému a vysvetliť im, čo vlastne znamená dobrovoľníctvo. Vlastne, že prečo to robiť. Aká tam je spätná väzba, ktorú si potom ale zažili na vlastnej koži. A mali sme veľkú akciu, Naše mesto, ktorú organizuje Nadácia Pontis už x-tý ročník a my sme boli medzi prvými, ktorí sa prihlásili do tejto akcie. A práve v DSSke sme robili tento deň dobrovoľníctva. A mali sme veľkú účasť a tá spätná väzba od našich kolegov bola úžasná. Hej že, keď vlastne videli, koľko sme my vedeli pomôcť. Vlastne v rámci našich bežných aktivít, že pre nás to nie je problém, ale že pre tých ľudí tam, že ten personál tam nie je na to, aby natieral ploty, ale na to, aby sa staral o tých klientov. Takže tá spätná väzba bola úžasná a potom to bolo také veľmi príjemné celé.

Erik Lakomý: Čo sa týka možno tej komunikácie, akoby značky, pomáhalo to viacej do vnútra firmy alebo smerom na verejnosť? Alebo, čo bolo hlavným, alebo nejaká hlavná myšlienka toho celého?

Jana Štefániková: Ja si myslím, že Microsoft už v tej dobe bol celosvetovo dosť CSR orientovaný. Takže ono to tak aj na Slovensko prirodzene prišlo. Myslím si, že každý tento korporát ma aj aj. Že aj sa ukázať, že sme zodpovedná firma, aj vlastne naučiť tých ľudí, zle povedané, že nie sme tu len kancelárske krysy, ktoré sedia za tým kompom, ale poďme niečo dať tomu svetu. Ono tou edukáciou je super, že sa to takto šíri medzi ľuďmi.

Erik Lakomý: Dobre a vravíš, že máš blízko k pomoci ľuďom. Ďalšia tvoja stáž života bola Nadácia Pontis.

Jana Štefániková: Áno. Áno. Tam som sa dostala opäť… (smiech) Lebo tým, že ja tak akože mám pocit, že keď sa neopýtaš, nemáš. Tak som raz na jednej akcii, v Domove sociálnych služieb pre seniorov, kde sme boli ako Microsoft na vianočnom pečení. Lebo sme s kamarátkami, vianočné pečenie, proste akcia. Lebo každý rok, čo sme napiekli sme dali do officu a dali sme tam tie koláče. Kolegovci ich zjedli, a tak sme zostali, že okej. Akože spravilo im to radosť, tak poďme to nejako povýšiť toto celé. Celú tú myšlienku. A v tej chvíli jednú z tých mojich kamošiek napadlo, že ja mám známu, v DSS pre seniorov v Rači. Či by sme im nedali takto tieto koláčiky napečené. No a osud to zariadil tak, že oni v tej dobe mali nejakú pripravovanú vianočnú akciu. Tak sme tam išli, tieto napečené koláčiky sme tam odovzdali. A bola tam kočka z Nadácie Pontis, Monika Smolová, ktorú srdečne pozdravujem ak náhodou počúva. A ja som ju teda poznala, lebo som Pontis sledovala. No a ja, Jana, keď toto ty teraz nevyužiješ, tak v živote sa do toho Pontisu nedostaneš. A teraz som si není istá, či ja už som nebola na materskej dovolenke vtedy. Ale mám pocit, že už hej. No a bolo to tak, že som za ňou prišla, predstavila som sa, kto som, čo som. A že som na materskej dovolenke a že pokiaľ by bola možnosť nejako brigádovať, stážovať, neviem, čokoľvek v Nadácií Pontis. Že by to bolo super. No a samozrejme, že slovo dalo slovo. A tak som tam nastúpila na veľmi čiastočný úväzok. Mala som na starosti dva projekty. Kde jeden bol tento Domov sociálnych služieb a potom jeden komerčno-dobrovoľnícky pre týrané maminy s deťmi, projekt. A bolo to úžasné, proste tam stretávať tých ľudí. A tá spätná väzba. Pre mňa celkovo ľudia aj starí ľudia v týchto domovoch sociálnych služieb je dar, kam môžte prísť a vypočuť si knižnicu úžasných príbehov. To je nádherné.

Erik Lakomý: To som sa presne chcem spýtať, že ako to na teba pôsobí. Lebo na jednej strane sú to, či už nejaké týrané mamičky, alebo dôchodcovia, alebo potom Domov sociálnych služieb Rosa, kde aj my mame nejaké skúsenosti s nimi. Sme im zariaďovali kultúrnu miestnosť, čo bol pre mňa veľmi veľmi dobrý pocit. Na druhej strane zas možno taký smutný, že nabíja ťa to energiou? Alebo skôr to na teba pôsobí tak demotivujúcejšie?

Jana Štefániková: Mňa to nabíja energiou. Ale možno je to práve preto, že ja prirodzene s tými ľuďmi viem komunikovať. Hej že pre mňa, že ja mám taký nejaký podľa mňa prirodzený dar v tom, neľutovať tých ľudí. Ale nemyslím to v zlom. Ale akýkoľvek mentálne alebo telesne postihnutý človek, ak to vie vyjadriť, neľutujte nás. Proste my sme normálne súčasť našej spoločnosti a tak sa k nám treba chovať. A pokiaľ to tak je a ten človek ide prirodzene za tými ľuďmi a prirodzene sa k ním chová, tak oni to berú jednak tak že wow, že konečne je tu niekto, kto chápe našu úroveň alebo niečo. Že nie sme od ľudí a s nami sa normálne dokážete porozprávať. A je to celé také, že mňa to brutálne nabíja. Tí ľudia vám ukazujú úplne iné pohľady na ten svet, totálnu pokoru. Ale nie takú zbytočne prehnanú, ale že s takou úctou.

Erik Lakomý: Takú uveriteľnú.

Jana Štefanovičová: Uveriteľnú. Presne.

Erik Lakomý: Dobre a potom nejaké dobrovoľníctvo, Nadácia Pontis. Počas tvojej materskej dovolenky. Potom tam bol ešte jeden zaujímavý zamestnávateľ.

Jana Štefániková: Ja by som ešte možno spomenula, že mám ešte dve kamarátky s autistickými detičkami. A teda týmto by som všetkým, hlavne rodičom. Že doteraz sme sa bavili hlavne o mentálne a telesne postihnutých deťoch, alebo ľuďoch s nejakým hendikepom. Ale ja by som chcela obrovskú poctu vyjadriť rodičom, týchto ľudí. Pretože je to. Ja sama som mamou dvoch detí, našťastie dvoch krásnych, zdravých synov. Osem a šesť ročných. Ale pre tých rodičov. Vám všetkým smekám klobúk touto cestou a ďakujem vám.

A ten ďalší zamestnávateľ. Vlastne po materskej som nastúpila do spoločnosti HB Reavis. Kde som stretla úplne úžasných ľudí, bola to fantastická škola života. A oni vlastne tiež majú svoju nadáciu. Tam sme robili skôr také interné programy pre zamestnancov. Že nebolo to smerom von, ale smerom dnu. Že tam sme vybudovali komunitný manažment. A rôzne tiež akcie. Len tam som mala vlastne 3 roky a z toho, 1,5 roka bola korona. Bohužiaľ teda, tieto aktivity išli bokom. Ale úžasní kolegovia tiež.

Erik Lakomý: Čo sú možno tie základné aktivity, ako vytvárať tú komunitu vo firme.

Jana Štefániková: Šíriť optimizmus a také dobro. Že každý máme zlý deň, nikto sa nezobudí každý deň že hurá, svieti slniečko. A možno ukazovať ľuďom takú lepšiu stránku toho všetkého. Že nehovorím, že mi to stále išlo. Absolútne, to nehovorím. A po piatich rokoch na materskej dovolenke, kedy vlastne máte také veľké očakávania a vlastne tie maminky sa možno trošku aj podceňujú. By som povedala. Čo je prirodzené. Sama som si tým prešla, že ako keby tých 5 rokov je naozaj veľmi dlhá doba na to, aby som vedela nastúpiť do takého istého vlaku, ako to bolo predtým. Takže som prišla aj do takého kultúrneho šoku, lebo nás tam bolo veľa. Veľmi veľa rôznych ľudí. Bola som na takej pozícií, ktorá bola uprostred diania. By som to nazvala. A mala som akože presadzovať nejaké veci, ktoré neboli úplne populárne. A na začiatku som to asi ani nerobila správnym spôsobom. Ale myslím si, že som sa vypracovala a už to bolo potom lepšie.

Erik Lakomý: A možno by som sa ešte vrátil k tej materskej dovolenke, že ty si sa po 5 rokoch prišla späť do firmy. Cítila si sa inak? Alebo cítila si sa nejak vyzrelejšie s viacerými skúsenostiami? Alebo ako si to vnímala v tom čase?

Jana Štefániková: Ja som to vnímala tak, že som naozaj čo sa rozprávalo. Že každý zamestnávateľ… teda, nie že každý. Ale zamestnávatelia by mali prijímať mamičky po materskej. Pretože to sú tak efektívne zmanažované ženy, že lepšieho self-manažéra proste nemáte. Takže naozaj odporúčam prijať mamičky po materskej a ja som mala taký pocit, že som dostala tú príležitosť a bola som vďačná za ňu. Veľmi. Chcela som čo najviac ukázať. Lebo som bola už celá taká plná energie a plná nápadov. A s tou mojou energiou a rýchlosťou. Bolo to také t.t.t.t.t.t. Ale iné. No mala som skúsenosti a priority. Že tam boli akože…

Erik Lakomý: Že jednou rukou si rozhrievala mlieko a druhou si …

Jana Štefániková: To bolo počas materskej. Že som robila osem vecí naraz. A potom to bolo tak v práci, že som chcela byť čo najrýchlejšie s tou svojou prácou hotová. Aby som mohla ísť proste domov za tými deťmi.

Erik Lakomý: Takže si mala motiváciu.

Jana Štefániková: Mala som motiváciu. Ale aj som sa strašne aj do tej roboty tešila. Že to bolo naozaj také, že po tých piatich rokoch, priznám sa, že nie úplne som si to celý čas užívala a držím palce mamičkám, ktoré si to celý čas užívajú. Je to super. Ale ja som teda nepatrila k tým maminkám, ktoré si to celých päť rokov užívali.

Erik Lakomý: Takže pustila si sa do práce. Tu by som možno takú tvoju oficiálnu korporátnu kariéru stopol. Od Microsoftu, cez neziskovú Nadáciu Pontis, až po HB Reavis. A potom možno prišlo na teba také uvažovanie, alebo nejaký pocit zmeny a chcela si sa osamostatniť. Sme predsa v podnikateľskom podcaste, takže aj ty podnikáš.

Možno mi povedz že, čo bola tá hlavná myšlienka, alebo kedy ťa to začalo napadať, že toto asi nie je veľmi pre mňa. Že chcela by som robiť viacej na seba.

Jana Štefániková: Bolo to počas.. Na začiatku tohto roka, keď bola korona. A teda naozaj, že lockdown s deťmi. A ešte raz by som, ak mám teda ten priestor. Nie len poďakovať učiteľom a zdravotníkom. Ale smekám klobúk. Lebo moja maminka je zdravotná sestrička. Mám kamaráta, ktorý je záchranár aktívny. A teda aj všetkým učiteľom. Ale chcem poďakovať všetkým rodičom, ktorí sú pracujúci a zostali s deťmi na lockdowne. A teda museli pokrývať aj prácu, aj tie deti, domácnosť a všetko.

Erik Lakomý: Sama na vlastnej koži.

Jana Štefániková: Sama na vlastnej koži. Aj sebe gratulujem. Môjmu mužovi gratulujem. Aj si tak ďakujeme navzájom. Všetci rodičia, ďakujem. Že sme to teda zvládli. Ale proste prišli tie momenty, že už toho bolo tak strašne veľa, že som sa tak zamýšľala, že čo sú naozaj tie priority. A tie priority mi stále vychádzali, môj život, moje deti a moja rodina. A potom tá práce, ale musí ma napĺňať. Jednoducho, veď v živote to tak býva, že tá práca v istom momente nie je úplne podľa predstáv. Alebo nenaplnilo to očakávania po tej dobe, ktoré som mala. A nevidela som ani nejaký priestor, že by mohla nastať nejaká zmena. A vlastne ja som bola už tak strašne vyčerpaná z toho lockdownu celého. S tými dvoma malými deťmi doma na tom home office. Že už to začalo byť aj zdravotne, že sa to začalo zdravotne odzrkadlovať na mne. A potom vlastne došiel nejaký moment, kedy naozaj som na tom nebola úplne dobre a povedala som si dobre, že akože dosť. Že potrebujem ja odísť, odísť. Lebo ak to neurobím, môžem akože dopadnúť zle.

Erik Lakomý: Takže vďaka Bohu za pandémiu.

Jana Štefániková: Vďaka Bohu za pandémiu, hej hej. A preto ja hovorím, že podľa mňa teraz veľa ľudí má také, že v tejto dobe nastávajú také zlomy, lebo presne prišli také kritické situácie. Možno to už ľudia počuli tak strašne veľakrát, že si povedia, že to je klišé. Ale ja si nemyslím, že to je klišé, lebo keby to bolo klišé, tak sa mi to neudeje. Lebo klišé je stále niečo také že, okej to je také klišé. A necháme to, však nech si žije svoj život.

Erik Lakomý: Tá pandémia ešte nie je klišé.

Jana Štefániková: A hlavne pandémia nie je klišé. Ale takéto rozhodnutie. Že spraviť to rozhodnutie, no to je také klišé.

Erik Lakomý: No dobre, a čo bolo teda tá, čo by si najviac vyzdvihla, teda tú jednu motiváciu. Robiť to, čo ťa napĺňa? Alebo sloboda?

Jana Štefániková: Sloboda. Ja som, tým, že som sa dostala do stavu, v ktorom som bola a vedela som, že potrebujem odbornú pomoc. V zmysle. Nešla som ku psychológovi. Ale teda nebránila by som sa aj psychológovi. Ale našťastie mám úžasnú kamarátku Mirku, ktorá robí v jednom vzdelávacom centre Leadincenter.com. A tam mali taký program, že Cesta k sebe. A vlastne som sa prihlásila do tohto programu, kde vlastne nám pomáhali nájsť tú cestu k sebe na základe našich prirodzených talentov. A ja som prirodzene vedela, že mám dar, že som extrovertný človek, komunikatívny, že mám rada ľudí, že veľmi rada robím dobro. A že jednoducho potrebujem ľudský kontakt. Procesy a tá operatíva jednoducho nie je pre mňa. A že viem vymyslieť stratégiu, a že viem z chaosu spraviť poriadok. A vlastne tam mi to potvrdili, že viem byť sama sebe pán.

Erik Lakomý: A že počas toho kurzy si si v zásade zistila a potvrdila, že tie talenty, ktoré ty vnímaš ako tvoje hlavné stránky, sú teda tvoje.

Jana Štefániková: Áno. Hej hej. A tam nehovorím, že by na to nebol.. že ľudia, ktorí su v HB Reavis majú podľa mňa ten priestor. Ale v tej dobe, keď ja som tam bola, tam nebol ten priestor na to, aby tam tie moje talenty boli prirodzene…

Erik Lakomý: Rozvíjané.

Jana Štefániková: Rozvíjané.

Erik Lakomý: Dobre a pamätáš si možno ešte na to rozhodnutie presne, že si si povedala, že teraz idem dať výpoveď a čo ďalej, hej že. Vieš to nejak priblížiť?

Jana Štefániková: Ja som bola v takom že dobre, tak zostanem vo firme, kým si niečo nenájdem. Ale potom už sa stalo, proste moje telo už mi ukazovalo, že ty musíš odísť. Že musíš mať tú pauzu pracovnú. Reálnu pauzu pracovnú, lebo teda zle dopadneš. A tam ja som nemala plán B. Ja som vedela že pôjdem proste na Úrad práce, že proste potrebujem tú pauzu, a to bol moment. Nebolo to že, rozhodnutie hneď. Ale to bolo rozhodnutie odísť teraz, bez toho, aby som si niečo našla. Myšlienka mi prišla do hlavy a vedela som, že toto je ono.

Erik Lakomý: Spravila si to tak, že hneď na druhý deň si prišla do roboty..

Jana Štefániková: Áno, ja som hneď v deň oznámila môjmu mužovi, ktorý sa strašne potešil. Lebo už mi veľakrát hovoril, že veď keď si tam není spokojná. Vlastne už počas tohto roka to bolo takto, veď dá sa odísť. Ale nejak som sa bála. Tie strachy sú tam. Silné. A mnoho ľudí to má, ale hm. Išla som do toho a hotovo.

Erik Lakomý: To je super, takéto rázne rozhodnutie. Mňa presne zaujímajú tie strachy, že veľa ľudí ak má stabilný príjem, má nejakú istotu tej práce, skočí do niečoho. Ty si nemala ani vymyslené že čo budeš robiť. Veľa ľudí začína podnikať už počas nejakej práce. Takže má ešte väčšiu istotu. Ty si vôbec tú istotu nemala. A čo bol pre teba ten najväčší strach? Boli to peniaze? Alebo bola to fakt tá pracovná náplň? Alebo?

Jana Štefániková: Pre mňa bol ten najväčší strach asi tie peniaze. Taká tá istota. Ale na tom kurze, práve sme sa naučili, že tie strachy nás strašne blokujú a vnímam to aj stále. Aj naďalej, že ak mám strach, tak sa celé telo aj fyziologicky akože stiahne a neprúdi tam to, čo má. Tak, boli to tie strachy. Ale nejak prevážilo to zdravie a ten pocit toho, že už takto ďalej nejdem pred tými strachmi. Že ten pud sebazáchovy tam bol silnejší ako ten strach.

Erik Lakomý: A nechcela si utekať nejak pred svojím strachom.

Jana Štefániková: Akože treba pracovať s tými strachmi, že každý máme strachy. Ja som mala obrovské. Ale akonáhle ich zbadáte a poviete im ďakujem, už nechcem ťa vo svojom živote, a potrebujú odísť.

Erik Lakomý: To by si mal aj človek povedať, že má dve zdravé ruky, ak teda má, a doteraz mal robotu, tak niečo skúsi a prinajhoršom sa stále vie vrátiť do starej práce.

Jana Štefániková: Presne tak.

Erik Lakomý: Dobre teda a nemala si teda nejaký plán, že čo ideš robiť, ani ako. Len si vedela, že chceš teda skončiť. Ale nakoniec si začala podnikať, alebo ako to teraz máš?

Jana Štefániková: Áno. Bolo tak, že ja som teda objavila v sebe toho kreatívneho ducha. Čo ja som si myslela, že ja som v rodine není kreatívny človek. U nás vie kresliť môj syn a môj muž. A ja teda absolútne nie, ale zrazu som začala kresliť, ani neviem prečo. Jednoducho taká arteterapia, ktorú som videla aj v tých DSSkách, tak mi začala pomáhať. Začala som aj nejaké články písať. Napísala som asi päť článkov, ktoré sú ešte niekde odložené a možnože ich raz niekde dám von.

Erik Lakomý: O čom?

Jana Štefániková: Taký vývoj môj. Akože...začalo to sebaláskou. Prvý bol o sebaláske. Že netreba sa báť všetkým. Aj také, že sebaláska nie je sebecká. A podobne. Asi ich dám von, mám pocit.

Erik Lakomý: Mohla by si. To sú také témy, čo sú veľmi zaujímavé.

Jana Štefániková: Smiech :) Hej. A vraj sa dobre čítajú. Som to kamoškám poslala. Takže, že vraj sa veľmi dobre čítali. Mne sa dobre čítajú. Takže taká sebaterapia.

Erik Lakomý: Tak si prečítame aj my. Keď ich dáš vonku, tak daj vedieť.

Jana Štefániková: Určite pošlem. Kde som skončila? Prepáč.

Erik Lakomý: Ako to…. :D smiech

Jana Štefániková: Smiech :D Sme sa stratili obidvaja.

Erik Lakomý: Ale, že si začala písať články.

Jana Štefániková: Áno, áno. Arteterapia. A ja som vlastne zistila, že ja viem kresliť. Že nekreslím nejakého Rembrandta. Ale nejaké kvetinky si kreslím a strašne mi to pomáha. A potom som si chcela vyrobiť šperk. Furt som hľadala nejaké na Sashe, a furt niekde. A nič sa mi tak nepáčilo. Kurník šopa, veď ty si vieš vyrobiť. Tak som si objednala zopár kamienkov a teda komponenty. Dala som to nejako dokopy a ja že wow, veď to je perfektné. Nejak samé mi to naskakovalo, že tým, že som ten kreatívny typ a ten vizuálny typ, potrebujem mať veľa toho. A z toho chaosu spraviť ten poriadok. A nielen v tom korporátnom svete to viem urobiť, alebo viem to urobiť aj takto reálne, proste hmatatelne. A tak sa mi to začalo páčiť. A potom, veď ja by som mohla vyrábať tie šperky, veď to by bolo perfektné. A teraz je veľa týchto ľudí, čo robia tieto handmade. A tak to celé prirodzene išlo, tým že som v tých korporátoch a robila som veľa, aj čo sa týka marketingu. Nebola som na marketingovom oddelení. Ale chápem to proklientské vnímanie podľa mňa veľmi silné. Viem, čo tak klient potrebuje. Ako sa odprezentovať. Že takou tou mojou cestou, nehovorím, že to robím ako reklamka. Ale mne prirodzene a zatiaľ to je okej. Tak proste som si dala šperky, som si otvorila Instagram, Facebook. A som aj na takej jednej stránke, že codokazemama.sk, tak tam oficiálne tie šperky predávam a robím na želanie. A mám veľmi dobrú odozvu. A dneska akurát som vyrobila jeden pre kamošku, jeden náramok taký ružovo zelený. Taká zaujímavá kombinácia.

Erik Lakomý: To sú nejaké kamene?

Jana Štefániková: Sú to minerály.

Erik Lakomý: Takže si ani nevedela o svojom kreatívnom talente a si ho objavila.

Jana Štefániková: Vôbec.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavá. Lebo veľa ľudí si predstaví nejaký kreatívny talent a musíš strašne krásne maľovať obrazy, alebo skladať pesničky alebo hocičo takéto umelecké. Ale to môže byť hocičo jednoduché, môže to byť kreatívny prístup vo firme k procesom. Alebo ja tiež robím marketing, ale neviem vôbec kresliť. Produkovať hocijaké veci je veľmi zaujímavé. A ten človek to v sebe objaví, taký talent.

Jana Štefániková: Áno. Áno.

Erik Lakomý: No dobre. A koľko sa venuješ tým šperkom? Ako dlho to robíš?

Jana Štefániková: Ja to robím podľa mňa že štyri mesiace. Asi tak, že som začala. Hej. Také veľmi čerstvé. A hovorím, že tá spätná väzba je zatiaľ veľmi pekná a myslím si..Že každý mi hovorí a keď dáš do toho tú energiu a jednoducho seba, tak tých ľudí si to nájde. Lebo však šperky vyrába veľmi veľa ľudí, ale myslím si, že práve tá energia z toho človeka keď tam ide, tak je to také, že to tam cítiť.

Erik Lakomý: Dobre, tak teraz po tých štyroch mesiacoch. Predávaš toľko šperkov, aby si sa reálne uživila? Alebo ako to máš?

Jana Štefániková: Zatiaľ to tak nie je. Akože reálne predávam, že Instagram a Facebook som otvorila 5 - 6 týždňov dozadu. Najviac. A zatiaľ to tak nie je. Zatiaľ to tak je, že mám zopár objednávok a určite to tak nie je, že na živobytie. Ale tiež som zistila, že jak pracujem na sebe, teda tá cesta neskončila skončením kurzu a nepodaním výpovede. Hej, že tam je to neverending proces. Tak tam proste treba len dôverovať tomu, že je to takto okej. Hej, že keby som od prvého dňa dostala proste tristo objednávok, tak asi by som to nevedela uniesť. Že nebola som ešte na to pripravená a teraz je presne také, že postupne sa to buduje. Viacej mám nápadov. Že celé je to také, ja hovorím, že... Jedna moja kamarátka úžasná Miška ma naučila, že dôveruj procesu. A ja mu proste dôverujem, hej že. Dôverujem tomu vesmíru, čomukoľvek, čo je okolo nás. Že treba zasadiť to semienko, ktoré dáme do tej dobrej zeme, ktoré sa tam akože uchytí. Pevne uchytí. Aby potom mohlo ísť nad tú zem. Lebo zatiaľ som robila to, čo nevidno. Je tam to semienko a proste z toho vyrastie ta silná, krásna rastlina.

Erik Lakomý: A tak minimálne je to znak toho, že aj po takom krátkom čase máš reálne objednávky. Je minimálne. Nie, že minimálne. Maximálne dobrý znak, že reálne je o to záujem a postupne sa to možno dobuduje. Možno, ešte jedna vec, by som sa vrátil k tomu, dúfam, že nás teraz nepočúva Úrad práce, ale že si teraz ako nezamestnaná vedená. Alebo ako preklopiť ten pol rok, rok, kým sa ten biznis naštartuje?

Jana Štefániková: Podľa mňa aj to, že som, že tu je možnosť ísť na Úrad práce, čo je normálna regulérna možnosť. Ja nikoho nezneužívam, ani podobne. Jednoducho aj zo zdravotných dôvodov som tam, kde som. Som na Úrade práce. Tak to bola aj taká, že veď ja ten pravidelný príjem po nejakú dobu budem mať. Že je to tam. Že taký strach z toho nemania peňazí tam pominul. A stále Úrad práce ponúka možnosť, niekoľko hodín mesačne pracovať. Buď na dohodu alebo ako brigádnik. Tam tá možnosť stále je. Čiže ľudia pokiaľ sa boja toho, že nebudú mať nejaký príjem, tak je tam pol roka príjmu z Úradu práce, a viete pracovať na brigádu.

Erik Lakomý: Tak to je super. Presne ako si vravela, taký odkaz pre ľudí, aby sa nebáli, minimálne tých šesť mesiacov tam je.

Jana Štefániková: Hej, hej. Áno. A ja si stále hovorím, že keď bude najhoršie, tak viem robiť že čokoľvek. Podľa mňa sa nebojím práce. A v Bille, v Lidli, kdekoľvek ten tovar viem dokladať. Ja som veľmi vysoká. Takže aj tie výškové práce tam budú, budú prijaté. Takže bez príjmu nezostanem, ale konečne robím to, čo ma baví a dáva mi zmysel. A hlavne že tým, že som odišla, mne sa otvorili také dvere, že ono je to fyzika podľa mňa. Že niekde som, zavreté dvere, nedostanem sa cez to. Nič ku mne nepríde. Pokiaľ tie dvere neotvorím. A ja som ich otvorila, za sebou ale aj zavrela. Čiže to, čo bolo už neprejde cez tie dvere. A prichádzajú proste nové možnosti a tento podcast je toho dôkazom. Že Vilo mi volá, že Jani počúvaj, že toto by sme mohli. Ty vole, že jasné. A toto by sa neudialo, keby som stále v tom korporáte. Takže sa ľudia nebojte prosím vás.

Erik Lakomý: Nebojte sa prichádzať do podcastu.

Jana Štefániková: Nebojte sa prichádzať do podcastu :D (smiech)

Erik Lakomý: Dobre, a teda vravíš, že veľa nových možností, možno aj tento podcast je dôkaz toho celého, okrem tých šperkov teda. Máš v pláne sa venovať aj niečomu inému? Možno zúročiť tie skúsenosti z toho, čo si robila pred tým?

Jana Štefániková: Hej, ja mám strašne rada ľudí a veľmi veľa ľudí poznám. A podľa mňa tak prirodzene sa s ľuďmi aj zoznamujem. A viem tak nejak ich prepojiť. Mňa stále láka aj tá CSR, aj tá filantropická časť, že mám podľa mňa v sebe veľmi silný dar, ktorý som sem prišla naplniť. A zhodou okolností, keď už mám tie otvorené dvere, tak mi volal opäť nedávno. Tuším minulý týždeň to bolo. Kamarát, že zatiaľ asi nemôžem povedať úplne ten projekt, ale je to veľmi krásny projekt s množstvom úžasných ľudí na veľmi ťažkú tému. A keď to budem môcť povedať, lebo neviem. Tak radšej nepoviem. Tak ale že, presne to je ono. Mám pocit týmito otvorenými dverami, tak jednak tá kreatívna časť šperkov a tam spoznávam úžasných ľudí, úžasné ženy. A mám akože tú energiu a teda otváram tú náruč ďalším možnostiam. A vlastne tento projekt s tým kamarátom je presne taká tá kombinácia tej filantropie s tými ťažkými témami, dopad na spoločnosť, tá komunita, to pretváranie tej komunity na tú dobrú vec.

Erik Lakomý: Tak to sa teším. Keď to bude reálne.

Jana Štefániková: Keď to bude reálne, tak zavolám Vilovi, či môžem prísť porozprávať. Dojdeme.

Erik Lakomý: Dobre, nedá mi sa neopýtať už len na záver, na takú možno technickejšiu otázku. Posledný podcast sme tu mali o biznis pláne. Ty keď si dávala výpoveď, resp. hľadala tvoj nový projekt, ktorému sa budeš venovať. Robila si biznis plán? Alebo možno ako to chceš ďalej smerovať tú výrobu šperkov celkovo?

Jana Štefániková: Určite na zisk, to celkovo je jasné. Smiech :D Inak by som to nerobila a to som bola dlhé roky v korporáte, aby som nevidela, že ten zisk je nutný. Ale ja som priznám sa nemala biznis plán. Ja som celkovo živelný človek, ja som počas tej mojej cesty od tej jari tohto roku, veľmi veľa podcastov som počúvala. Veľmi veľa. Veľmi veľa prednášok práve začínajúcich podnikateľov. Ako išli. Atď. A mnoho tam malo také, že nikdy nebudete dostatočne pripravený. Že nikdy. A že pokiaľ som si povedala, že Jana, máš teraz toho pol roka. Hej. s nejakým stabilným príjmom z Úradu vlády, teda Úradu práce, a že pokiaľ to teraz nevyskúšaš. Možno to nevyjde, hej? Po prípade budeš stratová. Nebudeš stratová milión eur. Proste pohodka, dá sa z toho. Tak som si povedala a idem do toho. Idem to využiť, ale ja očakávam, že kedy príde ten moment, že si musím pozerať nejaké čísla. Zatiaľ som si nerobila biznis plán, lebo si myslím, že by ma to zdržalo momentálne.

Erik Lakomý: Čo sú možno ďalšie kroky, čo sa týka celkovo tej značky tvojich šperkov?

Jana Štefániková: No dostať to medzi ľudí. Aby to robilo radosť, to je primárne. Tým, že som taká akčná, tak by som mala byť na Vianočnej uličke v Devínskej Novej Vsi, kde budem mať stánok. Tam ma nájdete. A ešte, čo by som povedala k tomu, že keď takto začínate, tak je super mať známych alebo kamošov a nebáť sa vypýtať si nejakú službu. Či už protislužbu. Ja mám úžasnú kamarátku, bývalú kolegynku, Zuzku , ktorá ma Glossgam makeup na Instagrame. A úžasne líči. Ju to neskutočne baví a vlastne ona ma nalíčila na fotenie. Lebo mám profi fotky. A vlastne urobila mi to zadarmo, resp. ja som jej vyrobila šperk a ona ma nalíčila. Hej, že také protislužby. Že nebáť sa toho, že sú tam nejaké úvodné náklady, pokiaľ to viete takýmto spôsobom akože spraviť. A zároveň mám profi fotky od Ninky Vančovej, Nina Vančová foto, tiež na Instagrame, ktorá mi robí takéto profi fotky, sú úžasné, dokonalé. Ona sa mi vlastne ponúkla, že mi to urobí momentálne zadarmo, lebo to má momentálne takto premyslené. Tam sme sa dohodli, že každú fotku označím a to je vlastne tá protihodnota toho.

Erik Lakomý: Takže barter.

Jana Štefániková: Takže barter. Čiže, keď podľa mňa toto strašne veľa urobilo, že tie úvodné náklady v mojom prípade boli na ten materiál a takéto veci, lebo chcem aby to vyzeralo profi. Idú vlastne bartrom a nebáť sa toho. Toho bartru.

Erik Lakomý: To môžem aj z vlastnej skúsenosti povedať, že v zásade ja sa venujem okrem podcastov tiež predaju oblečenia a šperkov. A tam presne to bartrovanie, alebo spolupráce s nejakými známymi a potom do budúcna aj s influencermi, s profi fotografmi atď. To je najlepšie, že to ako ľudia tomu uveria, celej myšlienke. Alebo značke.

Jana Štefániková: Áno.

Erik Lakomý:  Lebo bez toho to nejde a nebáť sa, presne ako ty vravíš, osloviť najprv svojich kamarátov, svoju komunitu a potom sa to rozšíri. Tak možno aj nejaký eshop do budúcna?

Jana Štefániková: Áno. Určite chcem. Hovorím, zatiaľ som na tej stránke codokazemama.sk, takže tam je predaj normálne oficiálny, ale eshop určite áno. A počúvať takú tú svoju intuíciu, že nebáť sa, proste nebáť sa.

Erik Lakomý: Jasné. Tak sú to pri najhoršom len náklady nejakej obetovanej príležitosti.

Jana Štefániková: Hej že, že neoperujem mozog. Ja si stále hovorím, že Jana, neoperuješ mozog. 

Erik Lakomý: Veď ja sa tiež smenej, že to nie je žiadna jadrová fyzika. Takže tak. No dobre, ja ti veľmi pekne ďakujem, za tento veľmi výživný rozhovor.

Jana Štefániková: Ja ďakujem.

Erik Lakomý: Možno na záver, blížia sa Vianoce, okrem toho, že môžete nájsť Jankine šperky na Facebooku, môžete ich nájsť aj v linku pod týmto podcastom. My vám to tam zavesíme. Ak nie, choďte na Facebook a Janinka.šperky. Idú Vianoce. Určite veľmi vhodné darčeky. A možno tvoj záverečný odkaz pre tých ľudí, ktorí sa presne ocitnú v tomto momente, že chcú niečo zmeniť a nevedia ako. resp. sa trošku boja. Tak čo by si im povedala?

Jana Štefániková: Keď majú pochybnosti, nech počúvajú veľa ľudí okolo seba, ktorí spravili túto cestu a nepovie im to jeden. Ale povedia im to desiati. Že dá sa to. A keď to urobia, tak naozaj tie možnosti sa otvoria. A jednoducho sa nebáť. Že podľa mňa my na štastie žijeme v krajine a v takej dobe, že tá hojnosť tu je pre každého, len ju treba uchopiť. A akonáhle je tam ten strach, tak sme stiahnutí. A čo ma prísť, nepríde. A myslím to teraz úplne úprimne, bez akéhokoľvek klišé. Jednoducho nebáť sa. A keď neurobíte ten krok, tak ono to nepríde.

Erik Lakomý: Nemám viac čo k tomu dodať.

Jana Štefániková: Ďakujem.

Erik Lakomý: Ja ti ďakujem. Ja sa s tým stotožňujem, lebo človek možno potom viacej banuje, že ten krok nespravil. Ako ho spravil a bol chybný.

Jana Štefániková: Presne tak.

Erik Lakomý: Takže za mňa tiež veľmi povzbudzujúce. A teda ďakujem mojej dnešnej hosťke. A to je Jana Štefániková. Že sme sa takto pobavilo nie len o tom biznise, ale možno aj o nejakej motivácií a ako ten biznis vôbec nakopnúť. Vy ste počúvali 68 epizódu pocastu Na rovinu o podnikaní. Aj tento diel vznikol s podporou spoločnosti Prosight. A my sme veľmi radi, že tu môžeme sedieť a vidíme sa, počujeme sa o dva týždne. Dopočutia.

Praktický návod, ako napísať pre svoju firmu biznis plán. Mnohé firmy dnes túto kľúčovú vec podceňujú. Dáta o firme a ich pochopenie sú však nutnosťou, bez ktorej nemáte šancu pochopiť, ako na tom vo svojom podnikaní ste. Neváhajte. Najdôležitejšie je začať hneď.

Tomáš Török a Vlado Jakubec zo spoločnosti BizBuilders v tejto epizóde na konkrétnych príkladoch z praxe vysvetľujú, prečo je dôležité pochopiť finančné dáta o firme a napísať si prehľadný biznis plán. V horších časoch môže byt rozhodujúcim faktorom medzi bankrotom a úspechom.

Zaujímavé linky z podcastu:

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Ladies and gentlemen, please take your seats. The show is about to begin :)

“Mal som prípad, keď bola firma s dvoma bratmi, majiteľmi, kde jeden majiteľ pozeral na stav firmy cez cash flow. Cash flow si značil, alebo vychádzal z nejakého CRMka, kde boli objednávky zaplatené a vyslovene ako pohľadávky uhradené, resp. záväzky zaplatené. No a to dávalo nejaký cashflowový pohľad firme. A druhý bol taký, ktorý si vyexportoval vlastne dáta z účtovníctva a pozeral sa na výsledok hospodárenia. A nevedeli sa zhodnúť. Čo logicky nikdy sa nemôžu zhodnúť.

Máme za sebou aj 66 miliónovú firmu, ktorá naozaj na otázku Čo presne vám ako zarába? Tá odpoveď existovala, ale až po nejakej našej trojmesačnej analýze sme zistili, že áno… “

Tomáš Török, Vlado Jakubec

Vilo Bendík: Milí poslucháči, vítam Vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Snažíme sa Vám prinášať v podcaste informácie o podnikaní, o tom ako podnikať, praktické návody, rady, a teraz už aj trošku psychologické rady pre tých, ktorí sa chcú posunúť ďalej. 

Dnes som si pozval dvoch zaujímavých hostí, takže budú na mňa dvaja. Budú v presile. Jeden z nich, Tomáš Török je už známy z našich podcastov. Rozprávali sme sa s ním už niekoľkokrát. Je zo spoločnosti BizBuilders. A dnes si zobral so sebou aj svojho kolegu, Vlada.

Vitajte chalani u nás v štúdiu. 

Tomáš Török: Ahoj.

Vlado Jakubec: Ahoj.

Vilo Bendík: Ja vás rád vidím. Ja som si na vás pripravil dnes tému, ktorá je trošku komplikovaná. Možno pre mnohých našich poslucháčov aj nová. Slová ako capex, opex, výsledovka, hospodársky výsledok, to sú všetko veci, ktoré možno niektorí podnikatelia keď začínajú, alebo dokonca keď už majú aj rozbehnuté biznisy, dokonca ani nevedia čo to je. A ja som si povedal, že skúsime dnes veľmi prakticky porozprávať našim poslucháčom, čo to všetko znamená. A v podstate chceme sa baviť o tom, ako vytvoriť biznis plán, ktorý nám reálne pomôže. 

Ja som, keď som pripravoval tento podcast, myslel, že to spravíme skôr pre začínajúcich podnikateľov. To znamená, že mám nejaký nápad, chcem začať podnikať a ja mám skúsenosť, že niektorí ľudia si povedia, poďme to skúsiť nakresliť do nejakej excelovskej tabuľky. 

Dáme si tam výnosy, dáme si tam náklady a budeme vedieť, že či to bude fungovať, nebude fungovať, ešte pred tým než začneme. Je to štandardný postup?

Tomáš Török: Excel znesie veľa :D. Takže je to štandardný postup. Áno, ale v princípe na to, aby sme vedeli urobiť nejaký plán, musíme mať nejaké základné dáta o trhu alebo o produkte. Resp. aj o trhu aj o produkte, o nejakom potenciáli. Takže môžme kľudne povedať si aj tento prípad, keď je to úplne, ako my hovoríme, “from the scratch”. . Hej, že ideš s novým produktom alebo s novým biznis zámerom. A môžeme pozdieľať aj nejakých pár našich skúseností s existujúcimi firmami, ktoré buď chceli zarábať viac, alebo si neboli istí ako rásť. A ten rast dostať do čísel. 

Vilo Bendík: Ja sa priznám, že ja som bol niekoľkokrát pri tom, kedy som s kamarátmi takúto tabuľku robil. A skončilo to tak, že keď sme to dali do tabuľky, tak sme ani nezačali podnikať. :D Vlado, ty si mal k tomu dobrú poznámku. 

Vlado Jakubec: Ja som mal k tomu poznámku, že určite paralýza analýzou existuje. Takže moja otázka, teda moja pripomienka k tomu je, že kým nezačneš a reálne nezačneš merať, čo a ako sa ti darí. Tak nie si úplne schopný vyplniť tie čísla tak, aby dávali nejaký reálny obraz o tom, ako sa tej firme možno bude dariť. A je možné, že tým plánovaním od stola, človek opomenie strašne veľa vecí, ktoré potom ukážu inú realitu.  

Vilo Bendík: Čiže podľa toho, čo hovoríš, mne sa páči to slovo, paralýza analýzou. Môže sa to trošku pomýliť aj analýza paralýzou. Možno sa aj k tomu dostaneme. Ale ty vlastne hovoríš, že treba začať a treba možno najskôr trošku nabrať skúseností a potom začať podrobnejšie to dávať do nejakého biznis plánu. Takto to myslíš? 

Vlado Jakubec: Myslím to aj tak, ale možno že to myslím aj tak, že nie je úplne na začiatku optimálne, pokiaľ človek chce podnikať v niečom, s čím nemá skúsenosť. Aby si tú tabuľku urobil sám. A pretože, je vhodné k tomu niekoho prizvať. Kto pozná minimálne to odvetvie. Aby mu vedel povedať, že čo sú tie čísla, ktoré sú kľúčové, tie ukazovatele. A ktoré môže reálne očakávať. Tie veci sa týkajú marží, splatností, možno keď budeme rátať nejaký cash flow. Nejakých konverzií napríklad. Keby sme sa bavili o e-commerce možno o nejakej priemernej výške objednávok atď. Takže sú vecí, ktoré je dobré poznať od niekoho, kto je dobre zorientovaný. A keď to človek robí na prvýkrát, a nenechá si poradiť, tak viac menej nakreslí si obrázok, ktorý nie je reálny. Nepribližuje sa k realite. 

Vilo Bendík: Čiže vy radíte, že ak chcem sa do niečoho takého pustiť, bude lepšie si vás objednať, hej? Vy totiž toto aj robíte?

Tomáš Török: Môže si človek objednať kohokoľvek o kom vie, že sa v danom segmente, alebo v danom odvetví pohybuje. Nemusíme to byť len my. 

Vilo Bendík: A máte vy teraz vo svojej praxi aj takýchto klientov? Ktorí chcú začať nejaké podnikanie a ozvú sa vám, že skúste s nami teda postaviť nejaký biznis plán? 

Tomáš Török:: Na mňa sa obracajú aj takíto, ale oveľa radšej mám klientov, ktorí už majú nejakú históriu. Pretože človek ak sa vie oprieť o historicky nejakú výkonnosť a práve je ľahšie odhaliť, kde sa ten biznis dá zlepšiť. Z ktorej strany. Ako viac menej si to modelovať vo vlastnej hlave. 

Vilo Bendík: Dobre, čiže ja by som možno povedal, že dnes by sme to trošku viac uzemnili a povedali si, že akú prípadovú štúdiu budeme rozoberať. Máme teda možno nejaké firmu, ktorá už nejaký čas funguje. A možno by chceli podstatne zvýšiť svoj výkon, viac zarábať, alebo možno chcú ísť do nejakého nového segmentu, alebo nový produkt uviesť na trh. Tak vtedy je možno dobré si nejako sadnúť a nakresliť si k tomu biznis plán, hej? 

Vlado Jakubec: Jednoznačne áno. Ono celý proces tvorenia biznis plánov sa odvíja od toho, že ako keby ideš k doktorovi, hej? Čiže, prvé čím začneš je nejaká vstupná prehliadka. A tou vstupnou prehliadkou v oblasti tých financií je nejaký report. Ako sa firme darí. Čiže analýza tých údajov. To môžu byť údaje z účtovníctva, ale nemusia. Môžu byť aj údaje z nejakých objednávok, z CRMka. A následne, keď sa na tie dáta pozrieš nejakou optikou, tak možno skúsenejšie oko odhalí, že dobre, tu máme rezervy, to by sme mohli zmeniť, zlepšiť atď. Čiže, ukážu sa ti veci, ktoré potom tým, že si potiahneš nejaký trend, tak ukážu aj potenciál možno v nejakom treťom, štvrtom roku. Kam sa to vie, nejakými zmenami a utiahnutím nejakých gombíkov vlastne dostať. 

No a výsledkom toho je, že vo finále vieš, čo máš robiť, aby si sa dostal k nejakému želanému výsledku. 

Vilo Bendík: To sa mi páči, čo si teraz povedal, že keď chceš s týmto začať, tak prídeš do firmy a povieš, tak poďme sa pozrieť na nejaké dáta, reporty, podľa mňa tam začína tá analýza paralýzou. Máte nejakú excelovskú tabuľku, alebo čo máte? Väčšinou podľa mňa majú firmy, ktoré nie sú veľké a začali pomerne nedávno...asi pravdepodobne nemajú úplne konsolidované tie dáta. S čím sa stretávate vy? 

Tomáš Török: Ja keď môžem iba za tú našu prax, odpoveď je na tú tvoju otázku, že gro teda tých našich prípadov je existujúca firma, ktorá chce niekde rásť. My navrhneme nejakú stratégiu a podporujeme ju číslami, čiže napočítavame ten rast. To je prvá vec a potom áno. To, čo Vlado povedal, je vlastne, že najprv diagnostikujeme stav, to znamená, ako výkonný je ten biznis. A tam teraz také praktické veci, čo ma napadnú, buď teda to účtovníctvo považuje ten majiteľ podnikania za nevyhnutné zlo. Akože prvý, taký ten moment, v ktorom my ho vyvádzame, z tohto, z tejto paradigmy, chvíľu to trvá. Pretože účtovníctvo je v postate jediná oficiálna zostava, kde sa vieš dopracovať reálne  k tým dátam. A v lepšom prípade tí majitelia, alebo CEOs, alebo keď je teda…väčšinou keď je aj CFO - finančný riaditeľ, tak on už to má naporiadku. Tak majú vôbec problém zistiť, čo mi zarába, čo mi nezarába, kde nejakým spôsobom mám rezervy. Takže častokrát tá práca začína na tom, že snažíme sa z toho účtovníctva urobiť export do nejakého excelu. My tomu hovoríme interne report. A ten report v podstate byl mal byť čitateľnejší, pretože častokrát to účtovníctvo používa, napríklad názvy účtov sú častokrát proste pre tých manažérov slabo čitateľné. My robíme akoby ten preklad toho účtovníctva, ale častokrát odhalíme, že už spôsob kde tie náklady alebo výnosy, sú vyučtováné, nie je. Nepoviem, že je technicky nesprávny, ale z hľadiska vypovedacej schopnosti, čiže zasiahneme niekedy aj do technickej osnovy, aby sme vôbec vedeli vyextrahovať povedzme nejakú výsledovku - to je proste prehľad nákladov a výnosov, alebo nákladov a tržieb. No a na základe toho, my keď vidíme tento screen, tak mu vieme povedať, že dajme tomu poviem príklad, taká známa značka predávajúca taký sortiment do domácnosti:  Tak oni mali e-commerce kanál, čiže web, mali predajňu, mali nejakých obchodníkov. V podstate dlho nám trvalo, kým sme zistili, že tá predajňa je pod hranou ziskovosti. A vlastne svojou stratou prispieva k zníženej ziskovosti celej firmy. Takže vlastne sme identifikovali, že ako prvá identifikácia toho stavu bola, že teda mate tri kanály, my tomu hovoríme. Prvý je e-commerce, ten vám zarába 20%, alebo nejaké iné percento, to je jedno. Ako pre príklad. Potom máte obchodníkov, alebo teda obchodný kanál, predaj do firiem, to vám tiež zarába. A potom máte predajňu. A tým pádom, automaticky sme vedeli, že ten nie úplne dobrý výsledok tej firmy je spôsobený najmä tým, že tá predajňa to ťahá nadol. Ale to nie je akoby len jeden zo záverov, alebo je to jeden zo záverov, nie jediný. A takto, dá sa povedať per partes, analyzujeme rôzne veci. Či už na úrovni tých kanálov, alebo v tom kanáli aj na úrovni nejakých možno produktových skupín. Poviem príklad, niektoré produkty na eshope nemali dostatočnú maržu a tým pádom bol to hluchý obrat. Že predávalo sa to, ale nijak neprispievali. Takže sme odporúčali úpravu marže. Čiže akoby ideš do nejakej väčšej hĺbky, ale úplne na začiatku, keď idem robiť nejaký biznis plán rastu. To je jedno, či idem na nový trh s novým produktom, čokoľvek. To čo Vlado povedal, je ten screen. A ten je najťažší. Tam aj väčšinou my najviac veci odhalíme, ktoré v podstate ten CEO majiteľ, alebo nejaký jeden z majiteľov firmy, nieže nevedel, ale možno nie úplne presne videl. Takže to naše zistenie je, že naozaj tá práca s dátami a to v akej podobe tie dáta firmy majú, bavíme sa o finančných dátach, je prekvapujúca. Ak to poviem takto. Aspoň teda z tých prípadov, A to nerobíme iba malé firmy. Máme za sebou aj 66 miliónovú firmu, ktorá naozaj na otázku, čo presne vám ako zarába? Tá odpoveď existovala, ale až po nejakej našej trojmesačnej analýze sme zistili, že áno. Ale ten detail vyzeral trošku ináč. Z toho sa ti potom odvíja samozrejme to, čo s tým máš robiť. Ak vôbec chceš rásť. 

Vilo Bendík: Dobre, čiže ja len poviem, zosumarizujem. Keď chcem urobiť dobrý biznis plán, v akomkoľvek stave firmy. Tak potrebujem na začiatku si spraviť finančnú analýzu. Tie dáta, ktoré vy dnes do tej analýzy získavate, sú prevažne z účtovníctva. Ale povedzme, sú možno aj iné zdroje. Skúste teraz poradiť podnikateľom, ktorí už majú svoje podniky, a takto sa nepozerajú na svoju firmu. Na čo si majú dávať pozor? Aspoň aké základné veci si pripraviť, aby v prípade, že si teraz povedia, že to teraz idú robiť vedecky a idú sa na to fakt pozrieť z pohľadu ziskovosti jednotlivých produktov povedzme. Aby mali podklady pre niekoho ako ste vy, keď prídete do firmy. Je to také komplikované v tom, že účtovníctvo musí mať každý, tomu rozumiem. Ale čo sú možnože iné veci, pri eshope si viem predstaviť, že majú nejaké parametre priamo z toho eshopu. Počet objednávok atď, atď.

Tomáš Török: Áno, buď sú to teda CRMkové parametre z eshopu. Častokrát robíme s analyticsami. Dôležité je, že to celé musíte premostikovať do nejakého jedného prostredia. Dajme tomu do excelu, kde si to vzájomne zodpovie, tie súvislosti. Takže áno, keď sa pýtaš na tie zdroje, tak najviac je účtovníctvo. Potom sú to CRM systémy, alebo teda tie eshopové dáta a veľakrát je to aj Google Analytics, ktorý ti zase povie o výkonnosti o jednotlivých tých kanáloch a kampaní. A dôležité je, že nie vždy to vieš zintegrovať, akoby na jedno miesto. Častokrát robíme s nástrojom Power BI, to je taký už nadstavbový, skoro softverový nástroj na integráciu dát. Ale keď sa pýtaš na to, tak áno, tie dáta väčšinou niekde v tej firme sú. 

Vlado Jakubec: Ja by som možno k tomu dodal, že dôležité je pozerať sa na tie dáta s porozumením. Ak aj zoberiem dáta z účtovníctva, neznamená to, že je to pravda a také sú. To znamená, môžeme si napríklad zvoliť spôsob účtovania zásob. Pokiaľ si to človek zvolí, alebo teda podnikateľ, účtovník zvolí tak, že viac menej tie zásoby dáva ihneď po nákupe dáva do spotreby a ten reálny stav vyrovnáva každomesačne cez inventúru, ešte ako tak. Ale povedzme si, že každý mesiac ju robiť nemusí, stačí, keď to vyrovná na konci roka. Tento spôsob účtovania spôsobuje to, že nevidím v prípade obchodnej firmy, ako sa vyvíja marža na mesačnej úrovni. To znamená, že tú maržu, my si reálne musíme dopočítavať, aký bol nákup voči predajom. To znamená, že neviem povedať, akú mám na mesačnej báze ziskovosť, pokiaľ si neupravím dáta v účtovníctve aspoň na nejakú predpokladanú hodnotu. Lebo podnikateľ vie plus-mínus s akou maržou pracuje. Čiže vznikajú tam časové nesúlady. Vznikajú tam možno aj vecné nesúlady. Takže tá práca s tým účtovníctvom je taká, že človek - jedná vec je, že mám podrobnejšiu analytiku a značím si veci. Nedávam ich na jeden účet. Ale podľa toho, čo kam tématicky patrí to rozdeľujem. A druhá vec je pochopiť, ako sa správa alebo ako to účtovníctvo zaznamenáva tú realitu. A z toho sa dá už niečo destilovať. Nejaká informácia. Mal som prípad, keď bola firma s dvoma bratmi, majiteľmi, kde jeden majiteľ pozeral na stav firmy cez cash flow. Cash flow si značil, alebo vychádzal z nejakého CRMka, kde boli objednávky zaplatené a vyslovene ako pohľadávky uhradené, resp. záväzky zaplatené. No a to dávalo nejaký cashflowový pohľad firme. A druhý bol taký, ktorý si vyexportoval vlastne dáta z účtovníctva a pozeral sa na výsledok hospodárenia. A nevedeli sa zhodnúť. Čo logicky nikdy sa nemôžu zhodnúť. A tak som tam prišiel ako ja a viac menej sa ukázalo, že možnosť C je správna. Nie ani A, ani B. Ale C, pokiaľ chceli vedieť výsledok hospodárenia. Tak práve bolo potrebné upraviť to účtovníctvo, akokeby každomesačne ako keby kvázi uzavierkovými operáciami, aby sme videli, či sme alebo nie sme v zisku, v tom ktorom momente toho roka. 

Tomáš Török: Čiže ja iba doplním Vlada, že najviac sa stretávame v tom, že sa úplne dostávame na úvod, že ako tie dáta sú nasypávané do účtovníctva, alebo účtované. A častokrát bohužiaľ, aj keď naším cieľom je navrhnúť stratégiu rastu a tie čísla iba odraziť, tak aby sme zistili skutkový stav, tak naozaj je to niekedy takéto lopatovanie a zistíme tam presne takéto veci, bez ktorých ty nevieš odhaliť ten súčasný stav. Úplne v tom koreni sa veľakrát hýbeme. Nie je to ani príjemné, veľakrát tí majitelia….naša skúsenosť je….. účtovníctvo je nevyhnutné zlo, veď to si žije kvôli DPHčke svojim životom. Bohužiaľ potom to riadenie firmy je potom veľmi intuitívne. Nie sú tam tachometre, nevidia veľmi kam letia. A kým je obdobie ktoré bolo, nazvem to konjunktúrne, tak sa darí. Akonáhle príde obdobie, ako je teraz, kedy aj 1% zmena, alebo 2% zmena, ktorá sa zdá úplne marginálna, ktorá sa udeje, tak to má obrovský odraz v nejakom hospodárení. Takže odpoveď na to je, že prímarne musí byť to základne tečenie dát do toho účtovníctva a vychádzame z predpokladu, že tam majitelia nedávajú nejaké nesúvisiace faktúry za hotely svojich manželiek a podobné akoby veci. To je užna  disciplíne toho človeka. Ale úplne, že ground zero, je to mať to v poriadku. A naozaj aj nás veľmi neteší, keď musíme akoby robiť túto reparáciu, aby sme vôbec vedeli začať robiť svoj job. 

Vilo Bendík: Skúsme možno ešte sa pozrieť na tie nástrahy. Lebo väčšinou keď niekto podniká, tak ako si povedal Vlado, sleduje tú svoju firmu cez cashflow. To znamená, že pozerá sa stále na svoj účet, že či tam je dosť peňazí, poviem to tak zjednodušene. A pritom môže prehliadnuť, že sa mu deje niečo na pozadí, povedzme s nákladmi, alebo že má niečo v procesoch nastavené tak zle, že ho to môže dobehnúť o dva roky. Možno už dnes je jasné, že robí niekde chybu, ale ešte stále z pohľadu toho dostupného cashu má pocit, že perfektné podniká. Skúsiš to trošku vysvetliť, alebo skúsite to vysvetliť takými jednoduchými slovami, že v čom môže byť problém. To znamená, aby to pochopil každý, že čo je rozdiel medzi cash flowom, medzi výsledovkou a hospodárskym výsledkom? 

Vlado Jakubec:  Skúsim. Dohodnime sa, že budem ti poskytovať poradenstvo najbližší rok a zoberiem za to 1000 euro. Čiže situácia moja tohto mesačná je, že som zinkasoval 1000 euro. A som v pluse. V cashovom pluse. Ale som sa zaviazal, že ti ho budem poskytovať najbližších dvanásť mesiacov, a pokiaľ som si to nevypočítal správne, tak môže ma to stať každý mesiac 300 euro. A viac menej v ten výsledovke, keby som rátal môj časovo-súvisiaci výnos s nákladom 300 eurovým, tak si musím podeliť, že 1000 deleno 12, no dal som hlúpu sumu. Tak 1200 deleno 12 je 100 euro - zarobím vo februári a 300 euro ma to stojí. Tak vo výsledovke som mínus 200 mesačne. Ale v januári sa teším, lebo som vlastne 1000ku v pluse, mínus tých 200, ktoré som akože zaplatil na nejakých nákladoch. Takže mnoho firiem, pokiaľ má napr. preddavkové faktúry pouhrádzané, tak pred sebou možno tlačí záväzok nejakej budúcej práce, ktorý nemusí byť dobre spočítaný. A viac menej fungujú až dovtedy, kým tie tržby rýchlejšie rastú ako tie náklady, ktorými pokrývajú tie náklady, ktorý dali ako záväzok klientom. To je jeden z príkladov. 

Tomáš Török: To Vlado veľmi dobre povedal, že cashovo, že z hľadiska cashflovu som plus 800 v januári, z hľadiska hospodárského výsledku som mínus 200, alebo koľko to vyjde. My sa vždycky snažíme ukotviť, ako biznis model musí vychádzať z výsledovky. To znamená, že výsledovka je akoby náklady a tržby, to je ten výsledovkový pohľad. Alebo ináč povedané, výkaz zisku a strát, keď ideme cez tento pohľad. A ten cashflowový pohľad je nejaká nadstavba, práve preto, že on vie strašne rýchlo zmiasť. Takže my robíme, ground zero je pre nás výsledovka a aj z tej robíme reporty, exporty a všetky tieto veci. Pretože môže nastať, keď chceš praktické rady….poviem príklad, sú portály, ktoré majú nejaké vouchery, dopredu. To znamená inkasujem nejaké tretiu stranu, návštevníka mojej stránky, ja získam celý cash, hej. Ten cash zatiaľ nikomu neodovzdávam, pretože ho mám u seba po dobu dvoch - troch týždňov. Takže mne sa kumuluje v podstate veľa cashu na účte. Keď sa pozeráš z hľadiska cashflow, tak sa ti zdá, že máš neskutočne prosperujúcu firmu, lebo veď máš cash na účte. To je ten cashový pohľad. Ale ja vlastne zabúdam, že keď je to voucher na strihanie nechtov, tak ja to budem musieť za nejaký čas aj tomu nechtárovi, ktorý to reálne robí, zaplatiť. A zostane mi len provízia. Nejaká moja marža. A tento tok môže ísť do nekonečna, pokiaľ ja som schopný predávať tie vouchery dopredu, dopredu, dopredu. Tak jednoducho zdá sa, že mi firma prosperuje, ale ona môže byť v ťažkej strate z hľadiska hospodárského výsledku. Lebo jednoducho tá maržička, čo mi zostáva nepokrýva moje všetky náklady, ktoré s tým súvisia. To je jedna tiež taká cashová zrada. Takže najviac tých omylov prichádza akoby vtedy, medzi cashovým pohľadom a hospodárskym pohľadom. Alebo pohľadom tej výsledovky. Keď je veľký nesúlad, kedy ja inkasujem, hej, že kedy mi tečú doslova peniaze, či už na strane tržieb, alebo teda na strane kedy ja platím nejaké výdavky… A kedy reálne sa to zachytáva v účtovníctve. A takých zrád je veľmi veľa a vedel by som vymenovať veľmi veľa firiem, ktoré v podstate neprosperujú. A my to vidíme, že neprosperujú na nejakom cashovom vankúši, že je to vlastne tlačenie dopredu. Najhoršie na tom je, že to je obrovské riziko, pretože vždy je nejaký deň D. End day. Keď to tak nazvem. A častokrát sa snažíme aj my, akoby veľmi upratať tie očakávania tých ľudí. Cashový pohľad je dôležitý, ale v nejakom druhom kroku, pretože podstatný je ten fundament z toho podnikania. Tá výsledovka, aby jednoducho náklady a tržby sedeli. A aby sa tam vytváral nejaký zisk, nejaký hospodársky výsledok. 

Vilo Bendík: Dobre, Vlado, ak ešte niečo si chcel k tomu povedať?

Vlado Jakubec: Určite by som rád dodal, že.. Hovorí sa, že cash je kráľ vo financiách. Ja by som tak povedal, že pokiaľ je to podnikanie dlhodobo v strate, tak ho nezachráni žiaden kráľ, ani investor ani nikto iný. Čiže absolútne súhlasím, že človek musí poznať kondíciu cez svoje, cez tú ziskovosť. A následne samozrejme, že aj zisková firma sa môže dostať do cashových problémov. Ale pokiaľ je zisková, tak je to riešiteľné, lebo sú tu rôzne zdroje externé, ktoré môžu ten cash doplniť. 

Vilo Bendík: Dobre, čiže teraz sme si načrtli tú situáciu, takto to nejak funguje. Mnohí podnikatelia pozerajú na tie svoje účty, majú tam peniaze. Sú spokojní. Nepozrú sa na to z pohľadu hospodárskeho výsledku. Minimálne, a ak sa o to pokúsia, tak môžu mať problém v tom, že ako si to účtujú v rámci účtovníctva atď. Čiže vy ten prvý krok, ktorý viete urobiť je to, že to premeníte do nejakej manažérskej tabuľky a viete ukázať nejaký výhľad. Poďme skúsiť teraz, v tejto druhej časti nášho rozhovoru, možno tak praktickejšie ukázať, že mám na stole teda takto spracovanú manažérsku tabuľku. A mám zadanie, že chcem zlepšiť ziskovosť firmy, lebo chcem lepšie zarábať do budúcna. To znamená, že by som si mal nakresliť nejaký plán. Na koľko sa takýto plán robí zvyčajne?  

Vlado Jakubec: Ten horizont taký bežný je zhruba päť rokov. A keď teda hovoríš, že máme nejaké dáta, ktoré sú vyčistené, rozumieme im. Tak každou firmou hýbe niekoľko základných ukazovateľov. Každá môže ich mať iné. Ale na praktickom príklade môžme si povedať - e-commerce. Tak čo sú také dôležité indikátory, ktoré veľmi tým hýbu je - marža s ktorou pracujem. Čiže tam sa často stretávame s tým, že ľudia nerozlišujú medzi prirážkou a maržou. Tak keď sa bavíme o marži, tak je to vždy percento vztiahnuté k tržbám bez DPH. To je jeden veľmi dôležitý ukazovateľ. Ďalším ukazovateľom, ktorý veľmi bude hýbať výsledkami je, ako sa mi správajú zákazníci. Či sa mi vracajú v nejakej miere, alebo je to vyslovene jednorazový nákup, kde úspech toho ecommercu, alebo toho eshopu je vyslovene daný tým, ako lacno ich viem nakupovať vo vzťahu k marži, ktorú mi prinášajú. A pokiaľ viem, že sa mi vrátia v nejakej miere, tak si viem dovoliť ich raz aj nejako preplácať cez už platenú reklamu. A pokiaľ nie, tak to nedáva zmysel dlhodobo, pokiaľ tam neviem vzbudiť tu lojalitu tých klientov voči sebe. A možno ďalším nejakým KPIčkom by bolo….KPI je presne ten ukazovateľ, pre tých ktorí nevedia….je možno priemerná hodnota objednávky, tým pádom od toho viem odvodiť nejaký počet klientov, ktorých musím získať, aby som teda dosiahol nejaký želaný obrat. Z toho želaného obratu vydestilujem maržu, ktorú viem. A viem aké mám náklady, ktoré súvisia vyslovene so skladovaním tých tovarov… Čiže je to možno zopár ukazovateľov, ktorý každý biznis môže mať rôzne, a my sa ich snažíme poskladať tak, aby sa vo finále, keď sa ten motorček zloží tej predikcie, ten finančný model, aby podnikateľ si vedel modelovať veľmi jednoducho, zmenou nejakého parametra, čo je ako dôležité pre tú jeho budúcnosť. 

Vilo Bendík: Prepáč, ja ťa ešte preruším. Lebo si povedal, že často si ľudia zamieňajú maržu a prirážku. Maržu sme vysvetlili myslím dostatočne. A čo je to prirážka. V čom je to rozdiel?

Vlado Jakubec: No prirážka sa ráta presne na nákupnú cenu tovaru. Hej, čiže marža 50% znamená prirážka 100%. To je možno len, keď sa bavia dvaja medzi sebou a jeden berie prirážku a druhý maržu, tak si nerozumejú potom. Že kto má akú “rezervu”. 

Tomáš Török:  My vieme povedať, keď môžem povedať ja také praktické, že viac tých eshopov sme analyzovali a vyšlo, že všetko čo je pod 50 percent marže akoby nestačilo na nejakú zaujímavú ziskovosť, samozrejme závisí od biznisu, ale teraz to zjednodušujem. A presne raz sme mali klienta, ktorý…. áno, ja mám vlastne 50 percentnú maržu… ale bavili sme sa o tej prirážke. Sú tam aj také akože dojmy - pojmy, možno to čo Vlado hovorí, že  principálne je vždy zopár parametrov. Dám taký príklad. Je firma, ktorá ponúka služby také tie BOZP, hygiena a všetky tieto zákonné povinnosti elektronicky, to znamená má na to elektronický systém.

U nich sme identifikovali, že ten najdôležitejší parameter je za koľko akvizujem toho klienta, ale hlavne odchodovosť. Tam bola pred koronou odchodovosť 4 percentá  a z toho sme vedeli vypočítať, že aká je tzv. Life-time value… nebudem tu balastovať anglickými výrazmi, no proste koľko mi ten klient zostane a vyšlo nám, že ten klient zostava priemerne 5 rokov a 4 percentná odchodovosť klientov...inými slovami, že celý ten rast firmy, ktorý chceme vidieť v číslach je o tom, ako ich čo najviac tých klientov získať za normálnu cenu, či už cez kúpu cez Google alebo cez nejakého šikovného obchodníka a čo najdlhšie udržať aj za cenu vyššej akvizície, pretože za 5 rokov mi tá life-time value toho zákazníka vyšla relatívne slušná. A to je ten motorček o ktorom Vlado hovorí, je to najťažšia časť tej našej práce priznávam… čo sú tie KPIčka, tie parametre ktoré o hýbu...a ono je pekné, že vždy funguje, že veľmi ťažké v analýze ale na konci dňa je to 4-5 čísel, ktoré naozaj ten človek keď začne sledovať, a začne focusovať svoju energiu, že TOTO idem ovplyvňovať, tak v praxi CEO tej firmy začal tlačiť na akvizíciu, zlepšil customer service aby tá retencia/lojalita /odchodovosť nebola vyššia než 4 percentá a len kvázi prihadzovať a zistí, že ten biznis model je v svojej podstate veľmi jednoduchý … ale dôjsť k  tomu, v čom je tá jednoduchosť je náročné. Ale to je tá nadstavba. Čiže ak sa pýtaš, čo je krok číslo dva.. Ok, máme analýzu a vidíme, lebo spätne z tej analýzy keď teda sa vrátime z toho ground zero, za čo nakupuje, aká je tá priemerná life-time value/ hodnota, aká je odchodovosť klientov. Tak na základe toho my vieme povedať, tak tuto keď na tomto postavíme ten rast, tak potom máme ten motorček rastu vo finančnom vyjadrení a potom sa na toto, ako bude Vlado hovoriť pridávajú fixné náklady, variabilné náklady atď atď. A toto je akoby ďalší kľúčový krok definovať tie malé parametre na ktorých ten biznis môže rásť.

Vilo Bendík: Dobre, takže vnášame teraz to svetlo do podnikania... ak nás teraz počúvate, milí poslucháči, podnikáte a doteraz ste si neurobili takúto domácu úlohu a nemáte prehľad o tom ako Vám rastie Váš biznis z pohľadu hospodárskeho výsledku a ktoré hlavné parametre ovplyvňujú Vašu ziskovosť, tak by bolo načím pouvažovať a nejakú takú analýzu si spraviť.

Počúvate podcast Na rovinu o podnikaní, dnes tu mám dvoch hostí, Tomáša a Vlada zo spoločnosti Bizbuilders. Tento podcast nám pomáha realizovať spoločnosť Prosight Slovensko, ktorá je v prvej desiatke sprostredkovateľských firiem na Slovensku a jej záujmom je zvyšovať povedomie o podnikaní o financiách a o peniazoch na slovenskom trhu.

Poďme sa posunúť do niečoho praktickejšieho teraz, skúsme teraz prejsť k tomu - máme analýzu, máme definované parametre, ako ich vy voláte KPI´s. Pre tých čo nevedia anglicky, tak to sú vlastne hlavné indikátory podnikania a jeho výkonnosti, tak by sa to dalo preložiť. A teraz skúsme pozrieť, ideme tvoriť ten 5ročný plán, nejaký výhľad. Predstavujem si to tak, že na vrchu mám nejaké parametre, čísla ktoré mi hovoria o zisku/príjmoch a na spodku parametre o nákladoch. Ako to v praxi vyzerá, čo všetko ide do tej hornej a čo do spodnej časti? 

Vlado Jakubec: Tak tú hornú časť by som ja rád videl rozdelenú podľa možno nejakých biznisových línií, pokiaľ v tej firme nie je len jedna rovnorodá činnosť. Môže to byť rozčlenené podľa trhov, pokiaľ sme s jednou biznisovou aktivitou na rôznych trhoch napr….alebo pokiaľ máme rôzne biznisové línie, tak podľa toho. To samozrejme aby to tak bolo, tak v tej analýze museli by sme mať ich nejako rozdelené, aby sme vedeli na čo sa nadpájame, na akú históriu. Čiže tržby vždy je fajn vedieť rozanalyzovať podľa toho čo predávame, resp. Kde predávame, možno aj komu predávame. Vždy závisí, že koľko dimenzií sa tým tržbám pridá v nejakom CRMku napríklad. 

Tomáš Török: Ja iba doplním také praktické, napríklad, vzdelávacia inštitúcia - pôsobí na slovenskom trhu, dajme tomu, že v 1 meste, takže má tržby z B2B segmentu, takže predaj kurzov do firiem, tam to môže mať rozdelené na kurzy, ja neviem, kurzy soft skills, kurzy IT zručností… to už je tá štruktúra na ktorú sa pýtaš… potom druhý stream sú online kurzy, ktoré predáva už po celom Slovensku, zase to môže byť podľa nejakých produktových skupín, a tretia úroveň môže byť kurzy na základných alebo stredných školách a zase to môže byť rozdelené. Takže to je to čo je tá granularita. Nie kvôli tomu, že potrebuješ mať strašne veľa stĺpcov a riadkov v exceli, ale že potom vieš vyhodnocovať nielen na úrovni, že koľko mám tržieb, ale čo koľkým dielom prispieva k čomu. Takže to je taká praktická vec, že mať to rozčlenené, ideálne ...aby to už tak tieklo do účtovníctva. Takže keď sa urobí biznisplán, tržby ako sú rozdelené sa aj v účtovnej osnove tak zmenia, vlastne aby to automaticky bolo 1:1. 

Vilo Bendík: To znamená, že návrh týchto kategórií je vlastne zadanie pre moju účtovnú firmu, ako majú nastaviť účtovnú osnovu. 

Tomáš Török: Presne tak. 

Vlado Jakubec: Závisí, že kde to chceme sledovať, niekedy možno by bolo dosť komplikované všetko riešiť s účtovníkom. Môžeme ten export si potiahnúť aj z toho CRMka a potom to nejakým spôsobom, ako to nazvať… upraviť na nejaký účtovný obraz, cez nejaký koeficient. Keď viem, že napríklad v CRMku mi ukazuje číslo 102, ale v účtovníctve mám 110, tak viem si nejakým koeficientom poupravovať tie akruálne výnosy, keď budem ich vzťahovať k nákladom. 

Takže dajú sa takéto koeficienty používať, pretože našim zámerom je neskomplikovať podnikateľovi, alebo účtovníkovi prácu.Niekedy ak by sme chceli ísť do veľkej miery detailu, tak vytvoríme účtovníkovi 3-4 násobné zadanie a to už nie je účelné. Takže snažíme sa ísť akoby takým Paretovým optimom, aby sme s čo najmenším vkladom získali čo najviac informácií potom. 

Vilo Bendík: Dobre, takže teraz sme na tej vrchnej strane, na tej strane príjmov do firmy, vytvorenie takej prehľadnej štruktúry tých príjmov je základ. Ja si teda predstavujem laicky, že ak si štruktúru na strane príjmov vytvorím, tak takú istú štruktúru si mám vytvoriť aj na strane nákladov. Ako potom rozčlením náklad, ktorý ide hore cez veľa tých položiek. Musím ho rozdeliť na podkapitoly?

Vlado Jakubec: Určite. No tak, v účtovníctve je základ účtovania nejaké druhové členenie. Podľa toho je možné upraviť analytiku. Napr. máme účet 518, kam toho putuje strašne veľa, to je účet ostatné služby. Na ostatné služby môžeš okrem nájomného účtovať rôzne právne služby, telekomunikačné služby, takže je dobré mať dobrú analytiku, to je úplný základ. 

Ale napríklad, keď sme tu spomínali pobočky, viem že nejaký nájom sa platí v Bratislave, nejaký platí v Banskej Bystrici, tak vieme tej konkrétnej faktúre priradiť napríklad stredisko. Takže viem, že toto je faktúra za nájom, ale viem, že z iného mesta. A pokiaľ je to takto strediskovo priradené, tak ešte existujú … to sú akokeby priame náklady, voči nejakej jednotke/prevádzke… ale máme ešte nejaké spoločné režijné náklady na účtovníctvo, kde už musíme pokiaľ by sme chceli ísť na ziskovosť tej ktorej prevádzky, tak potom musíme rozrátať ešte nejakú réžiu celkovú, ktorú musíme nejakým kľúčom rozrátavať. A to je možno k tomu, keď si sa pýtal, že začneme nejakou snímkou, Tomáš hovoril že sa analyzuje nejaká ziskovosť, tak tieto veci sa dajú aj spätne dorábať a potom vidieť, čo nám vlastne funguje v tej firme a čo nám nefunguje. 

No a tým, že si robíme ten biznis plán dopredu, snažíme sa tú logiku potom aj dopredu udržať, aby sme to mali v jednej logike.

Tomáš Török: Ak môžem ešte doplnenie, také obvious, alebo obvyklé druhy rozčlenenia tých nákladov sú režijné, potom sú služby, potom sú externé náklady, potom osobné náklady atď atď. Takže tých nákladov štruktúra je väčšinou bohatšia. A opäť platí rovnaké pravidlo, keby sme to zjednodušili, že máme len jednu pobočku - aby sme nezblbli úplne poslucháčov - tak je to relatívne hustá štruktúra, ale nie kvôli tomu, že potrebujeme urobiť akože veľa riadkov, ale kvôli tomu, aby nám správne náklady správne tiekli. Dám príklad: 

Máš osobné náklady, kde by si mal mať všetkých zamestnancov, ale niektorí zamestnanci Ti fakturujú, takže účtovník Ti to dá do “služieb”, čo sa Ti úplne inde zobrazí v tej štruktúre, takže Ty musíš každý jeden náklad akoby odčleniť a správne zaradiť. Síce v účtovníctve to padne na nejaký “všeobecné služby” alebo “ostatné služby”, ale my musíme v tom reporte to prelinkovať tak, že to padá k tým osobným nákladom, keďže sú to kvázi zamestnanci, alebo teda pracovníci, ktorí pracujú na živnosť. A takýchto príkladov je tam strašne veľa, takže tým, že Ty začneš robiť ten biznis plán, zase sa dostaneš k tomu, že si to urpatuješ, upratuješ, upratuješ, aby to tieklo tam, kde má. Čiže štruktúra služieb, štruktúra nákladov a oprava toho tečenia. 

Vilo Bendík: Jasné, ja sa spýtam jednu takú špecialitku, sme teraz v tej spodnej časti tabuľky nákladov. Sú menšie firmy, kde sú povedzme 1 - 2 majitelia, robia sprostredkovateľskú činnosť, čokoľvek. Oni aj majú nejaké náklady na život, ktoré nesúvisia priamo s firmou, dáva sa niečo také aj do akokeby takéhoto biznis plánu? Je to normálne, alebo ani nie? 

Vlado Jakubec: Normálne to je, pokiaľ sa tým chcem živiť, má to byť moje “zamestnanie” a má to ambíciu, že teda nebudem mať ako bokovku, ale že ma to má aj uživiť, tak keď sa rozhodujem a začínam s tým podnikaním, tak si jednoznačne musím zrátať čo ma stojí život, aby som videl či ma to podnikanie uživí. A keď ma neuživí, tak kedy ma začne živiť a keď viem, kedy ma zhruba začne živiť, tak koľko si mám zhruba prichystať rezervu, aby som to prežil, kým ma to začne živiť. Takže to je prípad takého one-man show. Ale v prípade, keď sa pýtaš na situáciu, keď mám mať firmu, ktorá má mať svoj vlastný život hospodársky, tak ak sa pýtaš, či tam môžem zanášať rôzne náklady súvisiace s mojim životom, tak v tom prípade je odpoveď nie.

Vilo Bendík: Dobre, máme teraz nakreslený biznisplán na 5 rokov. Čo je dôležité, aby som teda postupne mohol fungovať a stále to kontrolovať, akým spôsobom by tá firma mala ďalej potom pokračovať? Mám nejakú métu pred sebou, viem čo robím, spravil som si prehľad v číslach, ako menežovať ďalej svoju činnosť tak, aby ten biznisplán dával zmysel, že som doňho investoval, urobil som ho?

Vlado Jakubec: Tak v prvom rade ten jeden stĺpec toho roku treba rozmeniť možno na 12 mesiacov a viac menej si to nabudgetovať. Takže potom na mesačnej báze porovnávam ako som sa veľmi odklonil. A keď som sa odklonil, tak prečo sa to stalo. Viac menej tá práca  s tým biznis plánom by mala byť priebežná. Nemalo by to byť niečo, čo sa urobí a odloží. Lebo ja to vnímam, že možno … možno je to moja úchylka pracovná, že vnímam dôležitosť toho, prečo sa človek má na to pozerať a že to nerobím pre niekoho iného, ale najmä pre seba. Pretože kto už by mal mať záujem na zlepšovaní vlastnéj výkonnosti firmy, než jej majiteľ. Takže nie je to zbytočná vec sa tým zaoberať a áno, je treba si potom tie ciele rozmeniť na drobné a dať si akoby miniúlohy, že chcem teda nových 3 zákazníkov dotiahnúť, tak to musí byť jeden každý mesiac. Takže už len rozmeniť to do akčných krokov.

Vilo Bendík: Čiže nasleduje akýsi akčný plán, tak, aby som plnil všetky tie parametre, ktoré som si naplánoval, aby som mal zdravú firmu. 

Vlado Jakubec:  No určite nič sa nestane bez energie, takže keď si to len nakreslím, ale nezmením nič, tak nemôžem očakávať, že ten výstup bude iný ako bol minulý rok.

Tomáš Török: Tam sú ešte dve roviny, jedna je, že keď máme urobené tú štruktúru tržieb a nákladov, to sme sa bavili  o tých majiteľských nákladoch, tak my ešte odporúčame urobiť to na 3-5 rokov, to čo Vlado hovoril a tam ten výpočet musí byť urobený skrz tých 5 základných parametrov. My ich označíme a od nich odvíjame v podstate, že ok, ak budem viac predávať, budem mať 2 percentnú konverziu, keď som nejaký eshop. Alebo keď budem mať menšiu odchodovosť, vyššiu lojalitu klientov, tak si to mením a automaticky musí tam byť urobený ten základný prepočet vzorcový, že ak sa toto deje, cez nejaké priemerné ceny produktov - my tomu hovoríme tzv input hárok - iný od hárku tržieb a nákladov, ale potom input hárok, kde mením parametre cez nejaké obdobia, cez nejaké roky, priemerné ceny a to mi automaticky hádže nejaké tržby na 1,2,...5 rokov a zároveň mi to vypočítava náklady. Náklady sú priame, súvisiace, že keď predám túto fľašu 100 krát za 10 euro tak tá tržba je jasná, ale prakticky cez vzorec robíme, že do nákladov na zaobstaranie tých fliaš, nákupu nejakých zásob, mi to automaticky narátava. Veľa tam robíme cez vzorce a to mi prišlo ako taká praktická vec, čiže sú 2 hárky zjednodušene, keď robím biznis plán. 1 hárok je teda ten výsledovkový pohľad, tržby náklady rozdelené podľa tých logických častí, vyčistené, upratané, že má to logickú súvislosť. 

A druhá časť sú inputy, my to voláme hárok inputov, kde si dáme tie KPIčka, priemerné ceny a z nich sa odvíja cez zmenu tých jednotlivých ukazovateľov tržbová a s tým súvisiaca nákladová časť - veľmi zjednodušene povedané. 

Ak je to firma, kde automaticky so zvýšeným počtom objednávok rastie aj počet zamestnancov, tak musíme urobiť prepočet pri akom objeme atď. To sú zložité veci, ale aby sme to mali tak, že jednoducho, tak by mi mali vzniknúť 2 hárky v excel :), kde 1 je inputový, ktorý mi hovorí, čo kedy predám pri akých parametroch a druhý je vlastne ten ktorý mmi tú výsledovku modeluje, čiže je to modelovateľné. A smerom k tej Tvojej otázke, že čo s tým, tak my to máme odžité s tými klientmi, my to proste tam nastavíme, urobí sa to na 5 rokov a to je taká tá vízia, že high level. A potom sa to robí pre najbližší rok. Na úrovni takého poctivého plánovania, budgetovania ako Vlado hovoril a potom každý mesiac, keďže to je nastavené aj na úrovni účtovníctva to jednoducho kolega nastaví tak, že účtovník stlačí jeden export a rovno to načíta do toho excelu, čiže náš klient, CEO firmy vidí pekne plánovaný stav, tržby aké som chcel v štruktúre, náklady aké som chcel, aký zisk alebo stratu - to je hospodársky výsledok  - a realita.  A tam začína také to akože nazvime to “riadenie firmy cez dáta”, k čomu sme sa chceli dopracovať. 

Čiže ten biznisplán nie je o tom, že niečo nakreslím na 5 rokov a máme to v šuflíku. Teda aspoň my terorizujeme našich klientov, že to musia nastaviť, že je to relatívne silne tlakové s veľkým odporom :) ale nakoniec s veľkým poďakovaním :) a dnes máme odžitých 3-4 klientov, kde sme to nastavili a je neuveriteľné ako sa zmení pohľad na prioritizáciu, lebo zrazu to čo žijem pocitovo (čo je fajn, vnímať pocitovo a nejaký ten entrepreneurship feeling k tomu patriíí), mám zrazu v dátach. A mám to veľmi prakticky, my to voláme “plán” vs. “reál”, čiže niečo som si naplánoval v danom mesiaci a niečo mám realitu. 

Dôležité je, že my to robíme vždy tak, aby to bolo automatizované z účtovníctva na jeden export, to sa nám darí u niekoľkých klientov a je to veľký skok v kvalite rozhodovania tých CEOs. 

Vilo Bendík: No Tomáš, to chcel teraz poriadne zamotať, tak to tak rýchlo povedal, aby sme všetkých pomotali, ale tá dôležitá správa, čo si chcel povedať, že biznis plán nie je niečo do šuflíka. To treba merať každý jeden mesiac.

Vlado Jakubec:  Ja by som k tomu chcel dodať, že to, keď sa takéto “cvičenie” absolvuje, tak pre niektoré firmy ktoré majú niektoré parametre veľmi zaujímavé, tak vyslovene im to môže v dobrom zamotať hlavu a zmeniť život firmy. Nie raz sa mi stalo, že na taký finančný model, bol presvedčený investor alebo bolo získaných milión eur externých zdrojov, ktoré keď sa do tej mašinky vliali, tak dneska generujú niekoľko desiatok miliónov tržieb. Čiže pokiaľ sa tieto veci ukážu ľuďom, ktorí o peniazoch vedia viac, sú profesionáli, a dokážu doceniť kvalitu nejakých KPI´s, indikátorov, tak môže sa ten podnikateľov život zmeniť k lepšiemu. 

A možno aj bez toho, aby o tom dnes tušil. Druhá vec, čo sa môže stať a tiež sa mi stalo, že mal som klienta, takú veľmi snaživú firmu by som ju nazval, ale už boli trochu uvarení vo vlastnej šťave, lebo šak síce každý rok zvyšovali tržby, ale rovnako sa ťahali za tými tržbami aj náklady a až keď si dali spraviť finančný model, tak zistili, že musia ešte rok dva vydržať a potom sa tie nožnice začnú otvárať v prospech zisku. Čiže úplne nová energia do práce. 

Vilo Bendík: Chalani, ďakujem Vám za tieto všetky informácie aj za to, že ste sa podelili o konkrétne praktické skúsenosti so svojimi klientami. Ak ste si doteraz mysleli, milí poslucháči, že biznis plán je papier, ktorý má 2, 3, 4 -10 strán, ktorý si odložíte do šuflíka, tak ste práve počuli, že to nie je pravda. Biznisplán je dlhodobý proces, ktorý treba udržiavať vo firme a každý mesiac v podstate na ňom pracovať, takže je to z môjho pohľadu proces.

 My ešte pre tých, ktorí sa zamotali v tých zostavách a hárkoch, o ktorých si Tomáš rozprával, tak by sme na našu stránku www.narovinu.online k tomuto podcastu dali pár príkladov, aby ste videli ako to v praxi vyzerá a ja si myslím, že pre dnešok sme asi povedali všetko, lebo toto je téma o ktorej by sa dalo rozprávať ešte minimálne tri hodiny. Začína to vyzerať tak, že ak si Vás najmem, tak do hodiny mám biznis plán a je mi sveta žiť, ale to asi tak nie je :) Takže ešte raz Vám ďakujem, že ste prišli. 

Vlado Jakubec, Tomáš Török: Ďakujeme za pozvanie :)

Vlado Jakubec: A áno, nie je to jednohodinová záležitosť :)

Tomáš Török: Je to také malé vylodenie v Normandii, ten biznis plánik :) Tam platí určite, že kto sa rozhodol pol práce vykonal a pokiaľ ten človek chce tú firmu uchopiť, tak si jednoducho musí vyhrnúť rukávy a ísť do toho, či sám, či s nami, či s niekým iným , to je úplne jedno ale my to určite odporúčame v tejto dobe, ktorá obzvlášť praje tej presnosti a poznaniu tých dát z biznisu.
Vilo Bendík: Takže milí poslucháči, pokiaľ ste si mysleli, že je to raketová veda, nakreslenie biznis plánu a riadenie svojho biznisu na základe dát, tak nie je to raketová veda :), je to činnosť bez ktorej si ani neviem prestaviť, že by ste vedeli mať naozaj dobrú firmu s výhľadom do budúcnosti. Takže hor sa do toho a počúvali ste podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý Vám priniesla spoločnosť Prosight Slovensko. A ja sa na Vás teším už opäť o 2 týždne.  Dopočutia Vlado Jakubec, Tomáš Török: Ahojte, dopočutia

Ako vlastná skúsenosť so syndrómom vyhorenia viedla k založeniu portálu Helpy, ktorý združuje psychológov a psychoterapeutov online.
 
O tom, ako môže vyhorenie zasiahnuť všetky oblasti života, prečo netreba ignorovať prvé príznaky, či ako sa mu pokúsiť predchádzať, sa dozvieš v tejto epizóde z úprimného rozhovoru s CEO Helpy, Petrom Rúfusom. Zároveň zistíš, ako funguje portál, ktorý poskytuje služby v oblasti duševného zdravia z pohľadu jedného z jeho zakladateľov, ale aj klienta. 

Linky z podcastu:
O Helpy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

“To okolie, to vnímanie, ten svet nás tlačí do toho, že by sme mali byť stále produktívni. Človek akonáhle niečo nerobí, tak začne mať také výčitky, že vlastne ja som bol lenivý, alebo nie som dosť dobrý. Ale práve naopak.. akože človek by si mal skôr uvedomiť, čo všetko už v ten deň urobil, že je to oveľa viac ako kedykoľvek predtým, ktokoľvek robil a  nielen on, ale aj generácie pred tým. A povedať si no dobre a teraz mám nárok na oddych, lebo keď si to nedoprajem, dneska, zajtra, tento týždeň, tak tie poistky prosto raz vyhoria. 

Sám som bol svedkom toho, ako dokáže život človeku zavariť. Človek sa bráni, bojuje, povie si, to ešte dám. No raz príde moment, keď to už nedám. Následne som zažil, ako takto zničeného a vyhoreného jednotlivca postavila kvalitná pomoc na nohy. Toto poznanie ma inšpirovalo k sprístupneniu takejto pomoci čo najviac ľuďom.”

Simona Hanová: Milí poslucháči, toto boli slova Petra Rúfusa, nášho dnešného hosťa a taktiež aj zakladateľa portálu Helpy, ktorý zastrešuje psychológov a psychoterapeutov, ktorí poskytujú online psychologické poradenstvo. 

Peťo ahoj, vitaj po tomto vyčerpávajúcom úvode v našom štúdiu.

Peter Rúfus: Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Simona Hanová: No a moje meno je Simona Hanová a počúvate podcast Na rovinu o podnikaní, ktorý vzniká s podporou Prosight. 

Simona Hanová: Peťo, ja viem o tebe, že ty si projektový manažér, spisovateľ a ak som na niečo zabudla tak ma kľudne doplň. Ja sa chcem rovno opýtať, ako si sa vlastne prepracoval do oblasti duševného zdravia? Čo ťa k tomu viedlo? 

Peter Rúfus: Ja mám bohužiaľ v živote ten problém, že ma dokáže zaujať takmer všetko. A potom sa tomu oduševnene venujem hneď od začiatku. A potom ma väčšina z tých vecí opustí. Ale existuje pár vecí, ktoré ma chytia a držia ma dlhé dlhé roky. Ako si spomenula, to je ten projektový manažment alebo písanie príbehov. A oblasť duševného zdravia ma tiež dlho zaujímala, jednak z toho pohľadu, že už keď som sa rozhodoval o vysokej škole, tak psychológia bola jedným z tých oborov nad ktorými som reálne rozmýšľal. Ale taký nejaký bližší ponor do oblasti duševného zdravia som aj hlavne kvôli teda vlastnej skúsenosti musel absolvovať za posledné roky. 

Simona Hanová: A môžem sa opýtať aká bola tá vlastná skúsenosť?

Peter Rúfus: Bola to vlastne súhra viacerých okolností, kedy asi pred štyrmi alebo piatimi rokmi sa v mojom živote udiali naraz tri veci. A skrátko to, že zobral som si moju terajšiu manželku a narodil sa nám syn. V práci, v ktorej pracujem ma povýšili na partnera spoločnosti. A zároveň sme sa pustili do rozsiahlej rekonštrukcie bytu. Čo okrem samotných problémov súvisiacich s rekonštrukciou viedlo k tomu, že som býval pol roka u rodiny. A vlastne každá z týchto oblastí života, či už to bola počas dňa práca, po práci prestavba bytu a po prestavbe starosť o malé dieťa. Navyše v prostredí, keď pod jednou strechou bývali dve rodiny. Každá z týchto oblastí prinášala nemalé nároky a tlaky na nejakú či už pozornosť alebo výdrž, či už nejaký konzistentný výkon, a vlastne postupom času som si začal na sebe všímať, že tak jak si spomínala v úvode, keď si citovala, že už to prosto nedávam. Ale, keďže ja som veľmi tvrdohlavý jednotlivec, tak som si povedal, že napriek tomu to dám. 

Simona Hanová: Prepáč, že ťa preruším. To, čo som čítala, tak to vlastne bolo o tebe? 

Peter Rúfus: Áno, to bolo o mne…. Čiže povedal som si, že to dám. Tá doba nebude trvať večne. Dieťa vyrastie a v robote sa to utrasie. Po roku som si to myslel stále, stále sa to nemenilo. Vtedy nastúpili aj také prvé zdravotné ťažkosti, fyzického charakteru, ktoré namiesto toho, aby som ich začal nejak tak viac riešiť, tak som si povedal, že to ešte dám. A to bola asi taká tá posledná úroveň, alebo posledná vetva k tým predchádzajúcim trom, ktorá... neviem to nazvať, či ten organizmus oslabila, alebo hodila ju na cestu špirálou nadol, ktorá viedla až k potrebe vyhľadať odbornú pomoc v oblasti duševného zdravia. 

Simona Hanová: A čiže predpokladám, že si vyhľadal psychológa a ten ti povedal, že čo je s tebou.

Peter Rúfus: Nebolo to takto priamočiaré, bohužiaľ vtedy aj u mňa prevládali tie pocity, ktoré prevládajú aj u ľudí, ktorí niečím podobným trpia. Ale u mňa tomu predchádzalo veľa iných aktivít. Skrátka chcel som si pomôcť sám. Čiže hľadal som nové koníčky, obnovoval som staré koníčky, začal som čítať nový typ literatúry, stretávať sa s novými ľuďmi, začal som chodiť na nové miesta, alebo navštevovať staré miesta, ktoré ma voľakedy napĺňali. Vyskúšal som veci mimo moju komfortnú zónu typu, či už lukostreľba, či už aj to písanie príbehov, skrátka skúsil som všetko, čo ma napadlo a tých vecí fakt nebolo málo. Bolo ich možno aj sto. A to nepreháňam. A žiadna z nich, nech som ich skúšal, dni, týždeň, mesiac, nezafungovala. 

Čiže áno, nakoniec som dospel do toho bodu, že asi by som mal vyhľadať niekoho, kto mi pomôže, keďže ja už som vyčerpal všetky možnosti, ktoré som si myslel, že si viem pomôcť sám, ale nepomohol som si sám. 

Simona Hanová: A prečo teda si nevyhľadal psychológa omnoho skôr?

Peter Rúfus: Ono sa to u mňa spájalo s takými najprv predsudkami, ako každý si povie, keď si položí sám otázku, keď má vyhľadať psychológa, či je tak úplne v poriadku. Že predsa k psychológovi chodia úplne iní ľudia ako som ja. A či vôbec mám ten svoj život vo vlastných rukách, keď dokážem si povedať, že veď to je len obdobie a to obdobie prejde. A vyriešim to, ja neviem, či už nejakým fyzickým tréningom alebo niekto pohárikom. Alebo niekto cigaretou. To je jedno. No a vlastne jednak tieto predsudky, a jednak také pochybnosti o samom sebe, a jednak taký strach v sebe, že keď už človek raz prekročí tú hranicu, že ide k psychológovi, akokeby, teda aspoň ja som to vnímal tak, že to už je hranica, z ktorej možno niet návratu. V tom, že to už sa nezmení, už som u toho psychológa bol. Ak vieš, čo tým chcem povedať. 

Simona Hanová: Áno jasné, rozumiem. Tak tá stigmatizácia spoločnosti je stále naozaj v oblasti duševného zdravia veľmi silná a ľudia si myslia, že keď vyhľadám pomoc, tak hneď som nenormálny. A pričom naozaj aj ty to máš napísané, alebo Helpy to ma napísané na stránke, že teda keď raz si zlomíme nohu, tak sa nebojíme vyhľadať lekára a akonáhle máme nejaké duševné problémy, tak vtedy to odkladáme, odkladáme, až sa to nabalí. Takže už je to niekedy veľmi ťažké napraviť späť. 

Peter Rúfus: Presne tak a ešte je tam potom jeden aspekt, ktorý som zabudol povedať, že veľa ľudí, ešte ich odrádza od toho ten faktor, že čo si povie okolie, čo sa povie doma, čo povie rodina, čo povedia kolegovia.... Čiže toto ich tiež odrádza veľmi od toho, alebo aj keď už aj idú o tom mlčia a nehovoria, pretože boja sa, ako budú vyzerať v očiach spoločnosti. Ale aby som teda preskočil k tomu zaujímavejšiemu, potom som teda u toho psychológa bol. Nie raz, nie dvakrát, nie trikrát. Trvalo to niekoľko mesiacov. A vlastne výsledok bol ten, že reálne mi ten človek pomohol. Pomohol mi extrémne už na tej prvej hodine, ktorú som absolvoval. A to bol pre mňa taký ten wake-up call, že ja som vlastne asi dva roky sa snažil sám sebe pomôcť rôznymi metódami, a odrazu som prišiel k človeku, ktorý ma dvadsať minút počúval. Dvadsať minút mi dával doplňujúce otázky a potom za desať minút dokázal zhrnúť, čo ma trápi, prečo si myslí, alebo teda čo si myslí, že je ten podklad, prečo ma to trápi. A čo s tým asi nesúvisi. A mňa strašne prekvapilo a zasiahlo, že vlastne úplne neznámy človek po päťdesiatich minútach mi dokázal urobiť takú sondu do osobnosti, ktorú ja som sám sebe nedokázal poskytnúť alebo dať, napriek tomu, že som sa tým aktívne zaoberal posledné dva roky…. lebo tie stavy boli fakt zlé. a neprajem ich nikomu. Aby som teda upresnil, ja som trpel syndrómom vyhorenia. A vlastne on to dokázal zvládnuť za hodinu. Potom tie ďalšie hodiny, čo som k nemu chodil, tak sme to len akože prehlbovali. Čo s tým musí súvisieť, čo s tým nemusí súvisieť, ako to riešiť, ako sa k tomu postaviť atď.

Simona Hanová: A tie príznaky toho syndrómu vyhorenia boli u teba aké? Oni môžu byť naozaj rozličné a u každého je to veľmi individuálne. Ale ako to bolo u teba?

Peter Rúfus: Syndróm vyhorenia, má podobne ako veľa iných vecí v oblasti duševného zdravia, veľmi ťažkú definíciu. Pretože to je všetko a nič. Keby sme si to čítali z nejakej odbornej publikácie. A u mňa konkrétne sa to prejavovalo tak, že.. akože ten nástup bol postupný. Postupne som mal problém vstávať, ja som vstával vtedy o piatej. Stále sa to posúvalo, až postupne na pol siedmu. Kedy som aj tak mal problémy vstať a nehovoriac o tom, že som bol rovnako unavený, ako keď som si líhal. Keď som išiel raňajkovať, tak proste nechutili mi tie veci, bez ohľadu na to, čo to bolo. Všetko mi chutilo ako suchá tráva. Čo ja napríklad, veľmi si viem užívať jedlo. A odkedy som viac menej trpel týmito stavmi, tak všetko mi chutilo rovnako. Tým pádom nejak som nevidel zmysel v tom, že na čo sa snažiť, či už variť, či niekam sa ísť najesť. Na čo sa vôbec pokúšať v tejto oblasti nejak vymýšľať niečo nové alebo užívať si to staré, čo nejak som mal rád. Nič mi to nehovorilo, ale to nebolo len o jedle, akože ja som prestal vidieť zmysel postupne aj v takých veciach ako... prečo by som sa mal dneska sprchovať, načo je to dobré? Aj tak sa zajtra osprchujem znova, to je ten istý úkon, ktorý v tom čase mi pripadal extrémne nezmyselný, opakujúci sa a svojim spôsobom strašne únavny. A zároveň tým, že som mal tej energie fakt že málo v ten deň, tak som veľakrát nebol ochotný takýto bežný úkon, ako bola sebastarostlivosť alebo sebafungovanie urobiť. 

Simona Hanová: A čo sa týka práce, ako to fungovalo? Alebo aké si mal pocity? 

Peter Rúfus: V práci to bolo, pocity boli veľmi podobné ak nie rovnaké. A síce ja mám prácu, ktorá ma extrémne baví. Pracujem s ľuďmi, ktorí sú skvelí, ale počas tohto obdobia som každý deň chodil do práce, ale presne tie isté pocity som zažíval, že nerozumel som, že prečo by som mal poslať ďalší mail. Prečo by som mal zdvihnúť telefón. Prečo by som mal riadiť projekt o ďalší deň viac. Lebo po tomto dni príde ďalší, kedy sa to celé zopakuje a potom ďalší týždeň a mesiac a pristihol som sa fakt miestami v situácií, kedy som hľadel na šetrič obrazovky asi pol hodinu a normálne som rozmýšlaľ a načo? …. A nie len teraz akože táto práca ktorú som vykonával, ale akákoľvek práca. Prosto, že načo to robíme?....Stále je to len to isté dookola, bez ohľadu na to, či po nás vidieť výsledky alebo nevidieť výsledky. No skrátka aby som to zhrnul, u mňa sa tie pocity, bez ohľadu na to, či ide o život, životosprávu, voľný čas alebo prácu, dali zhrnúť do toho, že všetko bolo sivé, všetko bolo šedivé, nič nechutilo, všetko bolo bezvýznamné, alebo sa teda javilo bezvýznamné a neuveriteľne vyčerpávajúce.

Simona Hanová: A máš ty teraz možno nejaké stratégie alebo ako to zvládaš, aby si sa vlastne opäť do toho nedostal? Syndróm vyhorenia je veľmi vážna diagnóza, je psychiatrickou diagnózou a pomaly sa to takto rozmáha, že množstvo ľudí tým trpí, alebo sa k tomu blíži. Čo by sme možno našim poslucháčom vedeli poradiť? Čo môžu robiť? Skús povedať hlavne aké ty máš stratégie. 

Peter Rúfus: Zase musím povedať, že u každého bude fungovať niečo iné. Pretože to je veľmi individuálne, určite najviac mi pomohla tá návšteva toho psychológa. To akože odporúčam každému. Taktiež musím dodať, akonáhle som začal o tom hovoriť, že som teda navštívil psychológa, narazil som na pár ľudí v mojom okolí, ktorí tiež navštívili psychológa a nehovorili o tom. A to čo som ja po tých niekoľkých sedeniach najviac ľutoval, po tých návštevách psychológa bola jediná vec a síce, že som ho nenavštívil oveľa oveľa skôr. Lebo to mohlo vyriešiť, resp. dostať ma do toho stavu “normálu”, pohody o dva roky skôr. Keby som sa nebál, nemal predsudky a nerozmýšľal nad tým, čo si povie okolie. A toto je presne to isté, čo mi aj povedali všetci ľudia , ktorí u toho psychológa boli. Že jediná vec, čo ľutujú - nie tie peniaze, lebo však povedzme si úprimne, nie je to lacné, taká terapia opakujúca sa - len, že do toho nešli skôr. A vôbec neľutovali ani ten čas, ani tie peniaze, ani to, ako na to reagovalo ich okolie. A vrátim sa k tvojej pôvodnej otázke. Keď teda odhliadnem od tej návštevy psychológa, ktorý vie povedať, kde sú primárne zakorenené tie problémy (a to slúži ako najlepšie vodítko ako ich riešiť), tak odhliadnuc od toho mi pomáha niekoľko vecí. Nie je to že jedna, nie dve, skôr u mňa funguje viacero pravidelne opakujúcich sa vecí. Keby som mal povedať len pár -  každý deň si píšem denník, to mi veľmi pomáha, minimálne z toho hľadiska, že to, čo by človek inak povedal inému človeku, keď nemôže, aspoň to napíše na nejaký papier. 

Druhá vec, čo mi veľmi pomáha, sú pravidelné návštevy prírody. Každý týždeň, ak mi to umožnia povinnosti, idem aspoň na pol dňa do lesa sám. Kde proste to ticho, pravidelný rytmus krokov a tá príroda, nejakým spôsobom dáva tu hlavu do poriadku, Potom som sa začal zaujímať o filozofiu Stoicizmu, ktorá tiež tými svojimi praktikami, odporúčaniami dokáže pomerne slušne nasmerovať človeka, ako zvládať stavy. 

A potom veľmi pomáha aj nebyť na seba taký tvrdý, alebo náročný. Pretože bohužiaľ tá doba je aká je. A viac menej už sa dostávame do takého chorobného stavu, že človek, keď si sadne na gauč, alebo ľahne na posteľ a nič nerobí, začne mať výčitky, že nič nerobí. Hej, že to vnímanie, to okolie nás tlačí do toho, že by sme mali byť stále produktívni. Človek akonáhle niečo nerobí, tak začne mať také výčitky, že vlastne ja som lenivý, alebo nie som dosť dobrý. Ale práve naopak akože, človek by si mal skôr uvedomiť, čo všetko už v ten deň urobil, že je to oveľa viac ako kedykoľvek predtým ktokoľvek robil, nielen on, ale aj generácie pred tým. A povedať si, no dobre, a teraz  mám akože nárok na oddych, lebo keď si ho nedoprajem dneska, zajtra, o týždeň, tak tie poistky prosto raz vyhoria. 

Simona Hanová: Viem presne o čom hovoríš, pretože mne a možno aj mnohým ľuďom sa stáva, že človek si jednoducho zoberie dovolenku a počas tej dovolenky proste upratuje celý byt. Čiže…

Peter Rúfus: Presne tak. 

Simona Hanová: Čiže vedieť aj sa trošku nudiť, nerobiť nič je naozaj veľmi dobrou psychohygienou. Ale samozrejme u každého platí niečo iné, každému niečo iné pomáha. Ale presne tak ako si vravel, najlepšie je syndrómu vyhorenia / celkovo vyhoreniu predchádzať. Čiže dôležitá je prevencia a ako naozaj mať nejaký správny balans medzi súkromným a pracovným životom, dostatok pohybu, oddychu, robiť si prestávky v práci. Vedieť delegovať úlohy aj na iných, nie snažiť sa zachrániť celý svet sám. Naozaj veľmi dôležité je skôr tomu predchádzať, lebo už potom to hasiť je omnoho náročnejšie. A vlastne ako, myslím si, že sa domnievam správne, ale ak nie tak ma oprav, ale celá táto skúsenosť ťa prieviedla vlastne ku založeniu portálu Helpy, ktorý združuje psychológov a psychiatrov. Mýlim sa, alebo hovorím to správne?

Peter Rúfus: Áno, nemýliš sa. Ten príbeh pokračoval tak, že ten psychológ ma dal dohromady. A tie pravidelné veci, ktoré som robil, mi dlho dlho vydržali. No a potom prišla pandémia. A konkrétne v jej druhej vlne už som začal na sebe pozorovať to, čo už nastalo predtým a viedlo k tomu syndrómu vyhorenia. Kedže som to už poznal, už som si povedal, že aha, na tejto ceste som už bol a už viem ako končí. Už sa po nej nechcem vydať znova. Tak znova som zavolal svojmu psychológovi, že by som sa chcel porozprávať aspoň dvakrát. Lenže on mal len ambulantnú činnosť a akurát počas toho lockdownu v druhej vlne riešil len krízové prípady. Ja som krízový prípad nebol, keďže som sa chcel len porozprávať. A zároveň to bola taká staršia škola tento pán psychológ, takže neposkytoval ani online hodiny. Tak som urobil to prvé, čo ma napadlo. Dal som do vyhľadávača psychológ online. A to, čo som našiel, ma trochu prekvapilo, pretože našiel som len jednotlivé stránky jednotlivých psychológov, ich súkromné webstránky teda. A každá bola v nejakej inej kvalite. Na niektorých neboli informácie, ktoré by som čakal, že sa o psychológovi dozviem. Niekto poskytoval tú službu cez Skype, cez Whatsapp, niekto cez MS Teams, niekto cez Facetime. To je jedno. A tam som tak ostal trochu zarazený, že ako je možné, že v dnešnej dobe internetu a nie len internetu, ale aj covidu, ten covid bol s nami, počas toho lockdownu už rok,tak….neexistuje nejaké jednotné miesto, ktoré by združovalo týchto odborníkov, kde by som si pozrel ich jednotlivé profily, fotky, vzdelanie, niečo, čo o sebe napísali. Pozrel si kedy majú voľno a prosto jednoducho sa pripojil na hodinu a nič neriešil. No a bohužiaľ ja mám jednu nešťastnú vlastnosť, že keď niečo nenájdem, čo hľadám, tak si to urobím sám. Takže to je asi taký krátky príbeh, ako vzniklo Helpy. 

Simona Hanová: Ty vlastne si spomenul, že teda u nás to nie je veľmi rozšírené, ale v zahraničí podobné portály fungujú. A v čom sa možno Helpy odlišuje od iných portálov? 

Peter Rúfus: Ťažká otázka. 

Simona Hanová: Si sa zamyslel výrazne.

Peter Rúfus: Rozdelil by som to.... Odpoveď by som rozdelil asi na dve čiastkové odpovede. A síce, ja nerád, keď niečo vymýšľam, urobím nejaký projekt, nerád kopírujem iné veci. Čiže ako sa dneska, v dnešnom dni odlišuje Helpy od konkurencie neviem úplne povedať. Lebo nesledujem veľmi konkurenciu. Práve preto, aby to neinklinovalo k tomu, že idem niekoho kopírovať, alebo idem preberať niekoho nápady. Čiže možno sa v súčasnosti Helpy podobá na nejakú konkurenciu, neviem. Ale je pravda, že keď sme to začiatkom tohto roka navrhovali, vyvíjali a vymýšľali, tak sme si brali inšpiráciu z mnohých iných portálov, ktoré fungovali vo svete. Však povedzme si úprimne, nešli sme vymýšľať koleso. Čiže pozerali sme sa do Británie, pozerali sme sa do Ameriky, kde tá tradícia terapie, psychoterapie je veľmi rozšírená a funguje tam aspoň už dve dekády. A pozerali sme sa na to tými očami, že jednak musíme si uvedomiť, že u nás nežijú ani Američania, ani Briti. Spoločnosť je trošku uzatvorená a je tam to, tá stigma, to tabu. Čiže, pozreli sme sa vtedy určite na konkurenčné produkty. Rozmýšľali sme, ako ich urobiť tak, alebo čo tam urobiť inak, čo sa nám nepáči na nich. Alebo naopak, čo tam doplniť, čo v tých súčasných, teda vtedajších portáloch nebolo a zároveň prispôsobiť to nejako … našej mentalite Slovákov. A tak asi vzniklo Helpy na začiatku, tam tá inšpirácia určite bola čerpaná z celého sveta. Ale dneska ti úplne presne neviem odpovedať na otázku, že ako sa odlišuje od konkurencie. Lebo tú konkurenciu nie veľmi sledujem. Hej, ale zase uznávam, že keby si niekto otvoril teraz vedľa seba desať portálov, tak ako určite tam podobnosti nájde, pretože to je tak úzko profilová téma, že nevymyslíš asi Ameriku v jednom portáli, načo deväť iných portálov neprišlo. 

Simona Hanová: Keby som si chcela založiť podobný portál. Povedzme nie len na psychologické služby, ale aj napríklad ja neviem, na upratovacie služby, alebo ja neviem, portál, kde sú opatrovateľky, hodinový manžel. Ako to vlastne prebieha? Alebo aký je ten model za tým, že čo mám urobiť? Predpokladám, že asi na to potrebujem nejaké financie, potrebujem nejaký web, alebo vlastne aký je ten model za tým? Keďže sme v podcaste Na rovinu o podnikaní, tak môžeme možno dať nejaký návod našim poslucháčom. 

Peter Rúfus: Určite univerzálny návod na to, ako úspešne podnikať alebo aspoň podnikať neexistuje. Lebo keby to existovalo, tak by bol podnikateľ každý. Čiže ja osobne to aspoň robím tak, že mňa v živote niečo trápi a chcem to vyriešiť. Tak si tú službu idem teda budovať, lebo nemyslím si, že som jediný v tejto krajine ktorého to trápi. A keď je tu minimálne tisíc takých ľudí, už to má nejaký predpoklad na úspech. 

Čiže idem to navrhnúť tak, aby to vyriešilo ten môj problém, ktorý ma trápi, alebo s ktorým sa na tej dennej, alebo pravidelnej báze stretávam. A od toho sa to potom už nejak tak genericky odvíja. V niečom ťa obmedzí web dizajnér, v niečom ťa obmedzí programátor, potom narazíš na ekonóma, na daňováka, na právnika. Každý má na to svoj názor. A aspoň pri Helpy sme sa museli snažiť preplávať s tou základnou myšlienkou, čo chceme poskytnúť klientom tak, aby sme odrazili všetky tie útoky programátorov, dizajnérov, právnikov, ekonómov. A udržali tú základnú myšlienku životaschopnú, pretože oni tiež mali nejakú predstavu, ako by to malo fungovať v zmysle platnej legislatívy a ich nápadov a ich vízií. Ale tam sa musíš asi za to biť, že nestratiť tú cestu, alebo nestratiť dohľad z toho horizontu po ktorom kráčaš. popritom ako ho realizuješ. 

Simona Hanová: A je potrebné, povedzme ak poskytujem nejaké služby, psychologické alebo iné, je to potrebné niekde zaregistrovať? Alebo stačí, že si založím s.r.o.čku a urobím si web? Alebo ako toto funguje, čo sa týka legislatívy?

Peter Rúfus: V tomto naša legislatíva nie je tak úplne jednoznačná, resp. v počiatkoch vývoja sme sa stretli s viacerými názormi a ani oficiálne inštitúcie nám nevedeli častokrát dať jednoznačné stanovisko. Ale akonáhle to i len trochu presahuje do oblasti zdravia, tam si len treba povedať, alebo teda dať pozor na legislatívu, ktorá hovorí o zdravotníckych zariadeniach a poskytovaní zdravotnej starostlivosti. A prefiltrovať to cez tú tvoju myšlienku, že či ty si teda ten poskytovateľ zdravotníckej starostlivosti, alebo si len sprostredkovateľ. Čo v tomto prípade asi máš na mysli. Že budeš sprostredkovateľ. A tí psychológovia, alebo psychoterapeuti, alebo iní terapeuti sú na tom opačnom konci, ktorí sa spájajú s tým klientom. A či už oni sú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, to už je potom otázka trochu iná.

Simona Hanová: Áno, presne preto sa pýtam, pretože, keď psychológ si urobí sám web, tak je to tam jednoznačné. Ale keď to sprostredkujem, tak preto som sa pýtala, že ako potom legislatívne to treba?

Peter Rúfus: Nie je to úplne jednoznačné ani v týchto prípadoch, ale to už by sme išli do veľkých podrobností. 

Simona Hanová: Jasné, jasné. Kľudne sa presunieme ďalej. A ja ešte ostanem trošku pri tých financiách a fungovaní toho portálu. Ako vlastne potom takýto portál zarába? Alebo, ako to funguje? Tí psychológovia sú potom platení podľa svojich hodín alebo ako to je? Keď sa na to pozrieme opäť z hľadiska človeka, ktorý by chcel v takom niečom podnikať…. aj v iných službách, nielen v psychologických. 

Peter Rúfus: Verím, že tých modelov odmeňovania, alebo poskytovania tej služby sa dá vymyslieť viacero. My sme vymysleli teda model, kedy primárne tú službu poskytuje psychológ, alebo psychoterapeut. Čiže tá najväčšia časť odmeny, ktorú platí klient ide jemu. A my fungujeme na províznom systéme, z časti sumy tej konzultácie, že zabezpečujeme ten portál, tú video aplikáciu, ten kalendár, tú zákaznícku podporu a iné služby, ktoré sú za tým schované. 

Simona Hanová: A v súčasnosti máte na stránke osem psychológov a psychoterapeutov. Keď som to dobre zrátala. A moja otázka znie, podľa akých kritérií ste ich vyberali? Alebo aj prípadne, či tento počet vám postačuje vzhľadom na množstvo kontaktov? Alebo by ste to chceli rozširovať ďalej? 

Peter Rúfus: Zatiaľ nám to postačuje. I keď správne si poznamenala - zatiaľ tam máme ôsmich, i keď dneska už som sa dohodol s ďalšími dvoma. 

Simona Hanová: Áno, takže oprava. Už desať.

Peter Rúfus: Čiže zatiaľ to stačí. Otázne je, sme na prelome septembra a októbra, čo urobí nadchádzajúce obdobie? A tým myslím jednak jeseň, jednak prší, jednak bude skoro tma, jednak nevieme tu teraz nikto povedať, či nás znova nezavriu v tretej vlne do lockdownu. Jednak aj to obdobie konca roka, sviatkov atď je spojené s vysokou dávkou stresu, zvýšenou mierou depresie atď. Čiže či to bude stačiť? No pevne dúfame, že áno. Preto sa na to pripravujeme aj teraz. 

Simona Hanová: A teraz, keď sa na to pozrieme opačne z pohľadu človeka, ktorý prežíva nejaké duševné ťažkosti. A chce sa povedzme na vás obrátiť? Ako vlastne zistím, koho si mám vybrať? Mám ísť nejako podľa sympatií, alebo mám si prezrieť na čo sa ten daný psychológ orientuje, alebo ako mám postupovať?

Peter Rúfus: V tomto môžem povedať, že každý človek alebo každý klient, ktorý si vyberá u nás konzultanta je jedinečný. Niekto si vyberá podľa veku, lebo si myslí, že starší človek, ktorý má tridsať rokov skúsenosti mu poradí lepšie ako mladší. Niekto si naopak vyberá mladšieho, lebo si myslí, že sa vie lepšie alebo viac vcítiť do tej jeho situácie, keď je mladý. U niekoho rozhoduje pohlavie, keď niekto rieši partnerské vzťahy a je to muž, tak asi názor muža si viac bude vážiť. Myslím si. U niekoho je to vzhľad. Povedzme si úprimne, však na obrázkoch funguje celý náš mozog. U niekoho je to odbornosť, vzdelanie, certifikáty, počet hodín praxe atď. U niektorých ľudí fungujú recenzie, resp. keď vidia, že tento človek pomohol už dvanástim ľuďom tak, aby mu dali aj recenziu. Tak ich to presvedčí. A u niekoho funguje niečo také jednoduché ako časové intervaly, pretože na Helpy môžu byť konzultácie od šiestej ráno do jedenástej večer. A skrátka, keď ten konzultant poskytuje len doobeda a ja mám čas poobede, tak si ho prosto nevyberiem. 

Simona Hanová: Mne sa páči na Helpy, že poskytuje veľmi rýchlo pomoc. Už do 24 hodín. 

Peter Rúfus: Opravím ťa, o 24 hodín.

Simona Hanová: O 24 hodín, pardon. Áno, presne tak. O 24 hodín. Čiže relatívne rýchlo je možné získať pomoc. Netreba čakať naozaj mesiace a mesiace, kedy človek sa prepracuje buď k štátnemu odborníkovi, alebo potom súkromnému, kde už dnes tak isto tá čakacia doba sa predlžuje. A čo ma ešte zaujalo, že teda na stránke máte uvedené, že garantujete vrátenie peňazí klientom, pokiaľ niekto nebude spokojný. Chcel už niekto vrátiť peniaze?

Peter Rúfus: Dobre, začnem od konca. Áno, garantujeme, keď človek nebude spokojný s prvou hodinou. Bez akéhokoľvek dôvodu aj bez udania dôvodu. Garantujeme vrátenie peňazí. Ešte sa nám za tie tri mesiace nestalo, že by sme dostali jedinú žiadosť o vrátenie peňazí. A keby som sa mal vrátiť, tým čím si začala. Teda, že ten termín je voľný už o 24 hodín. Tak, to keď sme zakladali portál, okrem teda toho že chceme bojovať s tou stigmatizáciou tejto problematiky v spoločnosti. Tak je nutné povedať, že ešte aj keď tu nebola pandémia, vlastne keď som ja riešil svoje problémy, tak som sa objednal k psychológovi. A dostal som termín o dva mesiace. Čo pre mňa vtedy bolo neuveriteľne frustrujúce. Že keď už som sa rozhodol urobiť ten krok, a fakt som bol na tom zle, tak teraz ešte čakať ďalšie dva mesiace na to, kým sa mi dostane pomoc, mi príde že extrémne nešťastné. Lebo človek ktorý trpí, hlavne v našej spoločnosti, keď už sa rozhodne urobiť ten posledný krok, tak asi potrebuje tú pomoc rýchlo. Čiže takto sme sa chceli možno odlíšiť od tej súkromnej praxe, a nie je to len o štátnych psychológov, ale bavíme sa aj súkromných. Bavíme sa tu o tom, že dostaneš termín o jeden až tri mesiace. A náš portál garantuje teda, že už na druhý deň máš tu pomoc si možnosť rezervovať u jedného z tých konzultantov. Tak to bol taký, okrem tej destigmatizácie, taký druhý pilier. A mali sme ešte dva. A síce, keď chce byť človek úplne anonymný, lebo sa z nejakého dôvodu bojí. Môže byť na našom portáli anonymný. Kvázi nám stačí len jeho emailová adresa, ktorá môže byť v akomkoľvek formáte. 

Simona Hanová: Prepáč, ty mi asi čítaš myšlienky, lebo na to som sa chcela opýtať. Na tú anonymitu ďalej. Že teda, okej, že keď teda fungujem cez video hovor, tak anonymný nemôžem byť? Je tam ešte nejaký iný spôsob, ako sa vlastne dá s tým psychológom spojiť? 

Klient si pri rezervácií, pri konzultácií môže zvoliť z dvoch spôsobov. A síce chat, alebo audio-video hovor. A zase s tým, že keď si zvolí audio-video hovor, tak stále sa môže rozhodnúť nezapnúť si tú video kameru. Čiže to môže byť kvázi len video hovor. Teda pardon, audio hovor. Čiže ako telefonický hovor. Takže sú tam také tri rôzne úrovne, môžeme sa baviť, keď je zapnutá kamera, ale nepozná moje meno. Tak akože, do akej miery som anonymný? Keď sa toho bojím, môžem presunúť sa len do hlasovej podoby. A keď sa aj toho bojím, viem sa presunúť len do tej chatovej formy. 

Simona Hanová: Čiže dá sa v podstate byť aj anonymný?

Peter Rúfus: Áno.

Simona Hanová: Dám si iné meno. Inú emailovú adresu a môžem ...

Peter Rúfus: Tebe stačí na účely registrácie len emailová adresa a heslo. To je všetko čo ti stačí na to, aby si mohla mať cez Helpy konzultáciu.

Simona Hanová: To je super. Možno to naozaj aj posmelí aj mnohých ľudí, ktorí nechcú, aby to niekto vedel, videl a podobne. A ja sa zamýšľam v podstate nad tým, či predsa len to online poradenstvo, online terapia dokáže nahradiť vlastne to fyzické stretnutie? Či je to postačujúce? Aké máš ty s tým skúsenosti?

Peter Rúfus: Toto bola asi najväčšia otázka, ktorú sme riešili pri testovaní tej myšlienky na začiatku celého toho projektu. A narazili sme na niekoľko štúdií a metaštúdií, ktoré hovoria, teda tie výsledky sa líšia, ale nie tak, ako by si človek predstavoval. Vlastne drvivá väčšina z nich hovorí o tom, že tá efektivita offline a online konzultácie, resp. fyzickej a online je rovnaká. A v úvodzovkách, tie najhoršie výsledky hovoria, že len o jednotky percent menej efektívnejšia, čo si myslím, že vzhľadom na to, aký online priestor dokáže ponúknuť výhody oproti tomu fyzickému priestoru ambulancie. Je kľudne akceptovateľná cena za to, že to bude v tom online priestore. 

Simona Hanová: A s akými problémami vás ľudia najčastejšie kontaktujú? Ja viem, že nemôžeš o tom hovoriť, ale ty si mi spomínal, že vás ľudia kontaktujú nie priamo cez psychológov, ale začínajú cez vašu infolinku. A tam v podstate im to presmerujete na jednotlivých psychológov. Tak skús možno tak povedať, čo je také najčastejšie, čo aktuálne trápi ľudí?

Peter Rúfus: Môžem o tom hovoriť, ale neviem o čom presne. Lebo tá komunikácia medzi klientom a terapeutom je zabezpečená. Čiže ako, ani ja ako vlastník a prevádzkovateľ portálu neviem vstúpiť do toho video, audio alebo chat mostu, ktorý medzi nimi prebieha. Neviem ho ani nahrať, ani nikde sa neukladá. Čiže čo prebieha medzi klientom a terapeutom je čisto medzi nimi a ja do toho nevidím, ani neviem zasiahnuť. Ako si správne povedala, vidíme to len z toho, čo nám píšu na zákaznícku podporu. A je to taký štandardný obraz dnešnej doby, najčastejšie sú to vzťahové problémy, partnerské problémy, sú to depresie, sú to syndrómy vyhorenia. Presne na základe tých vecí, že tí ľudia sú nútení rok robiť viac menej oveľa viac, ako boli zvyknutí, preto lebo, či už potrebujú tie peniaze, alebo sa boja o to miesto. Lebo majú v okolí veľa známych, ktorí o to miesto prišli, alebo boli len nútení byť zavretí doma s ostatnými členmi rodiny pol roka, rok a to prirodzene vytvára nejaké trenie. Čiže.. Čiže najčastejšie sú to vzťahové problémy, depresia, vyhorenie, nejaké pocity úzkosti a veci s tým spojené. Tu by som možno povedal, že a to bolo koniec koncov tak isto aj u mňa, že možno oni tak úplne nevedia pomenovať to čo ich trápi, ale veľmi silno a dobre vedia, že sa toho chcú zbaviť. Lebo ich to obmedzuje až na tej úrovni denno-denného fungovania. Čiže, podľa mňa, ale ani pre mňa osobne nebolo dôležité, čo mi psychológ povedal, že trpíš vyhorením, alebo depresiou, alebo úzkosťami. Ja som to prosto potreboval vyriešiť. Nech sa to volalo akokoľvek.

Simona Hanová: Mne ešte teraz napadlo, keď sa bavíme o tom, že čo ľudí najčastejšie trápi. Vy máte na stránke jeden perfektný dotazník, ktorý sa dá vyplniť. Sú tam rôzne problémy a podľa toho sa potom dá aj vlastne, dá sa nejako zistiť, ktorý terapeut by sa mi hodil. Alebo ktorý je odborník na môj problém. Keď som to veľmi zjednodušila teraz. A či chcem ženu, muža a podobne. Naozaj tam som videla toľko problémov, že až som si povedala, že toho je naozaj mnoho, čo človek môže riešiť a čo ho môže trápiť. Čiže, tým nesmerujem k žiadnej otázke, iba som to takto zhodnotila, že naozaj chcem povedať, že si vie vybrať aj pomocou toho dotazníka. 

Peter Rúfus: Áno, máme tam taký jednoduchý dotazník, ako si správne povedala. Že či už pohlavie, či už doba praxe, či už dostupnosť: doobeda, poobede, víkend, pracovný deň. Muž, žena, atď. Stretávame sa bohužiaľ aj s tým, že mnoho ľudí to už tak prekombinuje, že ten dotazník mu proste vyhodí, že žiaľ, nenašli sme žiadneho konzultanta, ktorý by vám vyhovoval. Ale je to len z toho dôvodu, že proste tam zadá extrémne množstvo premenných, čo buď tí ľudia to skúšajú, alebo dúfam, že nemajú toľko problémov, že potrebujú všetky naraz vyriešiť. Ale áno, momentálne máme dvadsaťdva oblastí duševného zdravia, ktorým sa venujeme, tiež sme mali problém, že kde sa zastaviť, kde je tá čiara, lebo reálne povedzme si, vie ich byť aj sto. Ale myslím si, že tých dvadsaťdva sme vybrali takých tých najčastejších, čo sa objavujú v populácií. 

Simona Hanová: A, uvažujem teraz nad tým, že aké sú možno teraz ciele Helpy? Alebo kam sa chce Helpy ďalej posúvať? Je to pomerne mladý projekt, čiže sú tam určite nejaké ciele, ktoré možno neboli ešte všetky naplnené. Aké je smerovanie Helpy?

Peter Rúfus: Tak tým najväčším cieľom, ktorý máme v podstate aj v názve Helpy, je help a síce pomáhať ľuďom. Čiže cieľom je pomôcť čo najviac ľuďom. A čím viac jednotlivcov sa nám podarí už len minimálne tú prvú konzultáciu, ich nejak nasmerovať k tomu, aby ju absolvovali. Tak považujeme tú každú jednú konzultáciu za veľké víťazstvo. Samozrejme, ako som už spomenul, robiť osvetu tejto oblasti v našej spoločnosti. Pretože, ako som už neraz spomínal. Veľa predsudkov, veľa obáv, veľa strachu, čo si pomyslia iní atď. No a samozrejme ten projekt, časom minimálne, by mal zabezpečiť svoje vlastné fungovanie. 

Simona Hanová: Jasné, čiže, aby teda, aj zamestnanci predpokladám že sú nejakí tam z back officu a podobne. Aby to naozaj celé naozaj dokázalo fungovať, tak aby to človek možno nemusel len sám financovať. Ostať pri neziskovej činnosti.

Peter Rúfus: Áno, ten portál vyzerá pekne, ale za ním je fakt, minimálne programátori, dizajnéri, zákaznícka podpora, ľudia, čo komunikujú s tými konzultantmi, čo zabezpečujú aj ekonomickú činnosť a tak ďalej. Čiže áno, nie je to len, že vybudujeme si stránku a stránka funguje sama. Takže áno. A ešte ty si hovorila, že čo chceme ešte iné ponúknuť ľuďom? Samozrejme, rozmýšľame nad nejakými ďalšími funkcionalitami, ktoré by mohli osloviť ešte väčšiu skupinu ľudí tak, aby vyhľadali pomoc. Lebo napríklad, momentálne ponúkame len individuálnu terapiu, takže rozmýšlame nad možnosťami párovej terapie, alebo skupinovej terapie. Alebo no preniknúť do nejakej oblasti klientov, ktorá doteraz nebola oslovená. Lebo však, keď už si zoberieme, že veľa ľudí bolo za posledný rok prepustených, tak možno pripraviť nejaké programy, pre týchto ľudí. Aby sa vyrovnávali s tým, s tou zmenou, keď desať rokov boli prosto v nejakej firme a zrazu musia čeliť úplne novým otázkam. Tak pripraviť im možno takúto nejakú pôdu, aby sa s tým vedeli pomerne efektívne vyrovnať. 

Simona Hanová: Ešte mi napadlo, že som sa nespýtala jednu veľmi podstatnú otázku, že okrem toho, že ty si Helpy založil. Čo máš teraz na starosti v Helpy? Ty konkrétne. 

Peter Rúfus: Tak tým, že je to nová firma. A malá firma. Tak ono by sa dalo povedať, že všetko. :) Viac menej. Ale nie :) Máme tím šikovných ľudí, ktorý obhospodáruje jednotlivé tie, či už programátorské, či už problematiku zákazníckej podpory, či už samotných psychológov. Ja sa snažím pomôcť tam, kde to aktuálne horí. A keď sa dá, tak proste vymýšľam spolu s mojimi spoločníkmi a určujem takú dlhodobejšiu stratégiu, ktorou by sme sa chceli vybrať. A kde by sme sa chceli vidieť o nejaké tri, šesť, dvanásť mesiacov. Tak aby to fungovalo, aby to dávalo zmysel, aby sme pomáhali čím ďalej, tým viac ľuďom. 

Simona Hanová: Ja sa ešte vrátim vlastne k tomu, čo som spomínala na začiatku, že ty si aj spisovateľ. Napísal si knihu Ticho. Ktorá má naozaj výborné recenzie. A dúfam teda, že si ju budem môcť prečítať. A mne to nedá, ale ja sa to jednoducho opýtam, to tvoje priezvisko Rúfus, má niečo spoločné s básnikom, ktorý bol nominovaný niekoľkokrát na Nobelovu cenu za literatúru, s teda pánom Milanom Rúfusom? 

Peter Rúfus: To bol nečakaný zvrat :) ale áno, sme rodina. Konkrétne ide o brata mojej babky, čiže prastrýko myslím, že sa tomu hovorí. Čiže odpoveď je áno, sme rodina a neviem, či tam tie gény moje spisovateľske nejako prežili, alebo sa odovzdali. Ale áno, podarilo sa mi napísať a vydať knihu. 

Simona Hanová: Čiže tá spisovateľská kariéra má predsa len nejaké korene a možno že to môžeme takto nejako pospájať. Plánuješ možno aj nejaké ďalšie knihy? Možno o vyhorení? Alebo o osobnom príbehu? Si sa nejako pousmial nad tým inetnzívne :) (pre našich poslucháčov, ktorí nás nevidia). 

Peter Rúfus: Nie som si tak úplne istý, či by som túto oblasť chcel premietnuť do knihy. Po prvé asi už bolo o tom veľa napísané, oveľa väčšími odborníkmi, ako som ja. A bol by to len jeden príbeh v mori iných. A stále si nemyslím, že ten môj príbeh je natoľko kritický, že je tam mnoho iných príbehov, ktoré sú možno pozoruhodnejšie. Ale áno, momentálne dokončujem druhú knihu, ktorá by možno uzrela svetlo sveta budúci rok. Ale ono je to skôr, povedzme si úprimne, ten slovenský trh, nie veľký. Ľudia, ktorí čítajú, nie je ich veľa. Písanie a vydávanie kníh je viac koníček ako zamestnanie. 

Simona Hanová: Ja len ešte spomeniem, že ty máš naozaj pekný blog. www.peterrufus.com Kde píšeš veľmi veľmi pekné články, dá sa prihlásiť aj na tvoj newsletter. A ja som si to čítala a je to naozaj z každej oblasti. Je to veľmi zaujímavé, takže možno pre našich poslucháčov, kto by mal záujem, tak ti robím takúto reklamu :) 

Peter Rúfus: Ďakujem pekne, až ma desí ako si si ma prelustrovala :)

Simona Hanová: Tak to je moja práca, aby som zistila čo najviac informácií, vieš. Príprava je základ. 

Peter Rúfus: Rozumiem. 

Simona Hanová: Možno ešte na záver. Ja som tak rozmýšľala, že čo by bolo také zaujímavé na záver. A napadlo mi, že či by si nám možno vedel povedať, alebo teda našim poslucháčom, čo teba tak inšpiruje, alebo možno poháňa v živote? Či máš nejaké motto, alebo nejaký citát, alebo čo je pre teba také, čo si možno viackrát opakuješ a čo ťa poháňa vpred? 

Peter Rúfus: Dalo by sa… Dalo by sa veľa príkladov uviesť, ale jeden taký citát, ktorý som objavil len prednedávnom. A ktorý by mohol byť odpoveďou na veľa vecí alebo otázok. Je: “Nech robíš, čo robíš. Ľudia budú stále rovnakí.” 

Simona Hanová: Tak to je výborná bodka na záver. Peťo, ja ti veľmi pekne ďakujem. Naozaj. Že si tu dnes bol. Že si s nami zdielal svoj príbeh, ktorý je veľmi osobný a zároveň aj príbeh Helpy. A ja pevne verím, že čoraz viac ľudí sa nebude báť vyhľadať pomoc odborníkov. Aj v prípade duševných ťažkostí. Nie len tých fyzických. A budem ti držať palce, aj my všetci tu v štúdiu, aj s tvojou novou knihou. Aby sa sa ti vydarila podľa tvojich predstáv, verím, že sa potom ku mne raz dostane. 

Peťo, ďakujem ešte raz, že si tu dnes bol s nami.

Peter Rúfus: Ďakujem pekne za pozvanie. Bolo to super. 

Ak by ste potrebovali pomoc vy, alebo vaši blízki, neváhajte ich nasmerovať na stránku www.helpy.sk 

Zároveň ak vás zaujíma aj to, ako som spomínala, ako Peter Rúfus píše. A chcete sa dozvedieť viac aj o jeho spisovateľskej činnosti, kliknite na stránku www.peterrufus.com 

Moje meno je Simona Hanová. Dnes ste milí poslucháči počúvali 66. epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdielať, likeovať, komentovať a čokoľvek vás len napadne. Počujeme sa opäť o dva týždne. 

Dopočutia. 

Bratia Martin a Miro Tavel založili firmu Cvičisko. Klasické fitness centrá sú na ústupe a koncept individuálnych funkčných tréningov zažíva nárast. Obdobie pandémie bolo aj pre ich biznis veľmi zložité, no nezastali na mieste a posúvali ho ďalej. Podnikanie má s cvičením mnoho spoločného a ako pri tréningoch, tak aj pri raste firmy je najdôležitejšia disciplína a vytrvalosť.

Ako funguje bratská súdržnosť, či sa vedia odosobniť od biznisu počas rodinnej oslavy, čo sú najdôležitejšie návyky pre spokojný a zdravý životný stýl, či aké sú ich plány do budúcnosti si vypočuj v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:
O Cvičisku

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri počúvaní 65 epizódy podcastu Na rovinu o podnikaní. Vonku máme jeseň a ja osobne mám obdobie babieho leta veľmi rád, pretože vonku to hrá farbami, je príjemné počasie. Ale postupne ako sa dni skracujú, ako sa k tomu pridáva sychravé počasie a ako sa ešte nakoniec zmení čas, nebudem klamať, ale aj mňa vedia prepadnúť také depresívnejšie nálady.Práve v tomto období je veľmi dôležité si udržať svoju hlavu a svoje telo v dobrej kondícií.

Z tohto dôvodu tu dnes máme dvoch hostí, ich mená sú Maťo a Miro Tavel. Už podľa priezviska možno viete, že sú to bratia. A založili firmu Cvičisko.

Som veľmi zvedavý na príbeh ich firmy. Ako sa im podniká ako bratom. A čím je ich koncept iný od ostatných fitness centier.

Nemenej dôležitá téma je téma pandémie a tohto segmentu, pretože bol dosť zasiahnutý, preto som zvedavý, ako sa im podarilo s tým popasovať a čo všetko ich to naučilo.

A veľmi, veľmi zaujímavá téma podcastu je motivácia a správne návyky. Nepochybujem, že biznis a šport majú toho veľa spoločného, hlavne v tejto oblasti. A ak chce byť človek úspešný, tak tie správne návyky sú veľmi dôležité.

Takže poďme rovno na to, ja ešte pripomeniem dve veci.

Jedna je tá, že na našom youtube kanáli “Na rovinu.online” sme si pre vás pripravili krátke video, kde máme tri jednoduché cviky. Ak vás bolí chrbát a máte sedavé zamestnanie, tak určite choďte pozrieť. A ak vás nebolí, tak choďte pozrieť, lebo vás môže začať bolieť. Takže to je jedná vec.

A druhá vec je tá, že aj táto epizóda vznikla v spolupráci s firmou Prosight Slovensko, ktorá je sponzorom tohto podcastu a bez nej by sme ho nepočuli. Thank you.

Poďme na to. Ja už medzi nami vítam Maťa a Mira. Aby sme vedeli, ktorý je ktorý, tak začnime Maťom. Maťo, vitaj.

Martin Tavel: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. A tiež sa teším takisto na tento podcast.

Erik Lakomý: A druhý z bratov je Miro. Miro, ahoj.

Miro Tavel: Taktiež ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Erik Lakomý: Tak poďme rovno do centra diania a povedzte nám, ako sa vám dvom ako bratom spolu podniká. 

Miro Tavel: Ja ak dovolíš, začnem ako starší z našej dvojice. 

Erik Lakomý: Ty si starší, hej? 

Miro Tavel: Hej hej, ja mám dvadsať deväť. A Maťo má dvadsaať.... 

Martin Tavel: Dvadsať päť. 

Miro Tavel: Troška som sa zasekol :) 

Martin Tavel: Skúška hneď na začiatok :)

Miro Tavel: Iste, aspoň z môjho pohľadu to má veľa pozitív. A tiež aj veľa negatív, vzhľadom na to, že nie vždy je dobré, keď do tej práce a do tých biznis decisions alebo nejakých ďalších vecí, ktoré sa týkajú toho podnikania vstupuje aj ten rodinný vzťah. Lebo niekedy je aj tá atmosféra trošku napätá, lebo sa stretávame v rámci nejakých rodinných udalostí a podobne. Ale po tej dobe, čo už spolu podnikáme, tak neevidujem ani raz, že by sme mali tak ťažké obdobie, že by nejakým spôsobom zasiahlo do nášho, či už pracovného, alebo rodinného vzťahu. Čiže skôr to hodnotím pozitívne. A na čo by som poukázal, tak tým, že sme obaja športovci, a odjakživa sme resp. od útleho detstva - myslím že od nejakých troch, štyroch rokov - nejaká tá tímová súdržnosť nás oboch … skrz to, že on hral futbal a potom sme sa obaja nejako profilovali. A ja som skončil pri individuálnom športe, Maťo myslím, že svoju športovú kariéru “ukončil” v tímovom športe. Ale tým som chcel povedať to, že ten tímový duch tam je, a obaja si myslím, že sme tímoví hráči. A teda vždycky, či už tie jednoduchšie alebo zložitejšie témy vieme efektívne zvládnuť. Ale áno, je samozrejme pravda, že.. môžem povedať...častokrát sa stáva, že máme na veci iný pohľad, ale dôležité je si ho povedať na rovinu a nájsť konštruktívne riešenia, ako si tvrdohlavo stáť za svojím. A nevidieť výhody toho druhého riešenia. A vidieť len výhody toho svojho. 

Erik Lakomý: To je možno aj výhoda, keď sa na to pozrieš z tohto pohľadu, že vy ste bratia. Poznáte sa od malička.Tak viete si povedať možno aj to, čo si bežne ľudia nepovedia, lebo tam majú nejaký ten rešpekt oproti tomu. Čiže dá sa to považovať  za výhodu. A Maťo, ty to ako vidíš?

Martin Tavel: Ja by som toto tiež len doplnil, že to má aj pozitíva aj negatíva. Ako negatíva určite vnímam to, že vždycky sme trávili spolu ten voľný čas ako bratia a riešili sme voľné témy. By som povedal. A ako ten čas plynie, tak čo vnímam ako také asi najväčšie negatívum, je to, že ako vravel Miro, je ten voľný čas a vždycky keď sa stretneme, tak už ako keby sa nevieme odosobniť od tej roboty a častokrát na rodinných oslavách, alebo keď sa stretneme doma, tak riešime témy ohľadom roboty. Čo na jednú stranu je dobré, lebo vieš sa o tom porozprávať v reálnom čase a vyriešiť tie veci hneď. Ale na druhú stranu je to veľmi ťažké, sa stretnúť len tak ako bratia a riešiť témy, ako sme riešili pre tým. A ako pozitívum, je určite pre mňa dôvera. Ja nemusím riešiť nič, ja mu stopercentne verím vo veciach, keď má on nejakú agendu, ktorú rieši. Tak som s jeho riešením stotožnený a to isté, on mňa učí, že ta dôvera je extrémne dôležitá a veľké pozitívum. A takisto ako si povedal ty, že tým že sme bratia, poznáme sa celý život. V minulosti keď sme boli mladší, tak sme komunikovali trošku aj expresívnejšie, keď bol nejaký problém.

Erik Lakomý: Bili ste sa?

Martin Tavel: Fúu, to bolo strašné. To bolo týždeň, čo týždeň. Stále bitky a stále niečo. 

Miro Tavel: No pozor, my sme traja bratia. 

Erik Lakomý:  Ešte je starší? 

Martin Tavel: Hej, jeden je starší. A to vždycky bolo tak, že Miro sa s tým starším bil. A ja som vždycky bol s tým, čo vyhrával. Ja som sa vždycky pridal k tomu, čo vyhrával. Čiže tak. A presne jak ty hovoríš, keď je nejaký problém, tak sa vieme o tom priamo porozprávať. Niekedy je to až moc emotívne, ale na konci dňa to potom vždycky dopadne dobre a vyriešime tu situáciu čo najlepšie, ako vieme.

Erik Lakomý: To je na tom hlavné a ako vravíš, dôvera. To je v podnikaní asi neodmysliteľná súčasť toho celého, že keď máš človeka s ktorým robíš ten biznis a vieš sa naňho spoľahnúť. Pri bratoch to asi…. akože stali sa nejaké prípady, kedy brat brata vie potopiť, ale neprídete mi tak, že vy by ste boli taký prípad a nemusíte to riešiť.

Martin Tavel: Tak tak, dúfam, že sa nikdy nestretneme pri takejto veci. 

Erik Lakomý: Dobre, Miro ty si spomínal, že ste športovci a že si hral futbal. Maťo, ty si hral hokej. Takže aj ten váš biznis, keď to môžem prezradiť, sa uberá týmto športovým smerom. A konkrétne sa volá Cvičisko. Povedz možno, čo to je Cvičisko?

Martin Tavel: Tak Cvičisko je koncept fitness centra, ktoré je založené na princípe individuálnych tréningov. A to znamená, že u nás nie je možný voľný vstup. Ale je možný vstup len v doprovode nášho trénera. To je asi ten najväčší rozdiel medzi nami a ostatnými fitness centrami. I napriek tomu, že na trhu už sú podobné fitness centrá ako sme my, teda také, kde tréningy prebiehajú výlučne len individuálnou formou. Cvičisko vzniklo, keď ešte ja som bol na vysokej škole a v piatok ročníku, myslím že v októbri 2015, sme otvorili prvú prevádzku v Bratislave na Tomášikovej 26. So spolužiakom, Romanom Frečkom, s ktorým sme viedli toto Cvičisko. Myslím, že tri roky. V priebehu tých troch rokov sme vlastne otvorili druhú prevádzku, ktorá  sa dodnes nachádza na Stromovej .. na Kramároch. No a vtedy tá prvá prevádzka bola zložená najmä zo spolužiakov, alebo ľudí, ktorí boli taktiež študentami Fakulty telesnej výchovy a športu. Tiež tá škola, ktorá bola športová, tiež tam nejaký tímový duch existuje v rámci celej školy. Čiže veľa ľudí sa medzi sebou pozná, nie je to také anonymné možno v porovnaní s inými školami - ak sa pýtaš na nejaké rozdiely medzi nami a inými fitness centrami. 

Erik Lakomý: Môžeš kľudne povedať ešte nejaké rozdiely. Prečo by som mal ísť, alebo čím sa odlišuje Cvičisko od bežnej činkárne, keď to nazvem tak ľudovo? 

Miro Tavel: Tým, že tie fitnes centrá sú aj výmerou menšie, v porovnaní so sieťami -povedzme Golem - tak u nás je naozaj veľmi dôležitá komunita. Tým, že sú tie prevádzky menšie, tak tá komunita je tam taká súdržnejšia. Tie vzťahy medzi klientmi a trénermi sú stabilnejšie a hlbšie. By som povedal. Čo samozrejme vytvára aj veľa príležitostí. Taktiež občas aj nejaké problémy. Ale skôr v tom vidím to pozitívne. A snažíme sa naozaj zameriavať na … problémy týchto našich zákazníkov, alebo ich sprevádzame na ceste za ich cieľmi. A za ich víziami dosahovania výsledkov. Snažime sa s nimi tie výsledky dosahovať, čiže je to naozaj veľmi individuálny prístup A ten proces u nás funguje takým spôsobom, že začína sa pohybovou diagnostikou v rámci ktorej tréner zistí, či disbalancie, alebo problémy, akejkoľvek individuality daného človeka. Či už pozitívne alebo negatívne. No a na základe tejto pohybovej diagnostiky a konzultácie v rámci ktorej klient oboznámi svojho trénera, čo je ten jeho osobný cieľ, tak na základe týchto informácií tréner vypracuje tréningový program, aby ten klient dosiahol svoj cieľ zdravou a rozumnou formou. Asi toto. A tým, že tá komunita je taká súdržnejšia, aj keď možno počtom trénerov vieme konkurovať aj veľkým sieťam, tak veľa sa aj venuje našej komunite trénerskej, či už formou vzdelávania. Interného alebo externého. Rôznych eventov. Snažíme sa vymýšľať stále nejaké aktivity v rámci ktorých by mohli nájsť naši kolegovia a my uplatnenie. 

Je to naozaj také…. nechcem aby to znelo tak, že je to ako keby lokálne, veľmi malé... že je to komunitné. Tým, že je to komunitné, je to to, čo našich zákazníkov baví. A čo sa im na nás páči. Že naozaj, že ten vzťah nie je taký neosobný, že to je ten tréner a ten tréner, ale poznajú sa po mene. A je to naozaj také iné. 

Erik Lakomý: Čiže nie je to o tom, že si zoberiem vstup a vojdem do fitka. Dám uterák na lavičku a tlačím činky?

Miro Tavel: Nie. Skôr faktor toho človeka, ktorý pri mne stojí celý ten čas. Ide so mnou celú tú cestu. Čo je možno veľmi potrebné presne čo sa týka takýchto životných zmien. Lebo asi ľudia tam chodia za tou životnou zmenou a to je to čo hľadajú. Niekoho, kto bude stáť popri ich boku a keď sa na to nabalí, nejakí ďaľší ľudia, ďalšia komunita, tak tá viera v jednotu, je asi taký ten základ, čo posúva vpred. 

Erik Lakomý: Maťo kľudne ešte ty dopovedz. 

Maťo Tavel: Ja by som ešte doplnil, presne jak povedal Miro. Taký ten najhlavnejší rozdiel s komerčným fitnesscentrom u nás je to, že tie tréningové programy sú vysoko individualizované, tak jak vravel Miro. Na základe tej diagnostiky pohybového aparátu a tak isto aj cieľa. Tá doba sa mení, v tom zmysle, že päť, desať rokov dozadu, všetci ľudia mali také tie prvoplánové ciele. A to je že schudnúť, nabrať, chcem byť nabitý na leto, atď. Neviem teraz, či to je covidom alebo dobou. Ale tie ciele zákazníkov sa menia a to v tom zmysle, že často k nám chodia ľudia, ktorí majú problém s pohybovým aparátom a trpia bolesťami, či už krčnej chrbtice alebo bedrá, kríže, alebo čokoľvek. A tam nadviažem presne na to, že tým pádom, keď mám takýchto špecifických zákazníkov (Samozrejme sú tam aj takíto prvoplánoví, čo chcú nabrať. A ktorí chcú schudnúť), tak tým pádom si zakladáme aj na vzdelávaní, na internom vzdelávaní. Máme každý druhý týždeň pravidelné školenia, či už s nami alebo so šéf trénermi u nás vo fitku. Alebo s externými školiteľmi. A tým, že v zásade pracujeme, ako vravel Miro, že sa snažíme vytvárať komunitu, tak tým pádom my ako Cvičisko dokážeme garantovať kvalitu trénerov a to, že ten tréningový proces je spravený na 130%. A ten človek robí to, čo mu reálne pomôže. 

Erik Lakomý: Za vás najpodstatnejšie veci sú ľudia a vzdelávanie tých ľudí, hej? 

Maťo Tavel: Komunita. Vzdelávanie. A určite individualizácia. 

Erik Lakomý: Dobre. A Miro, ty si spomínal, že začínal na FTVŠke so svojím spolužiakom. Maťo, ty si tiež z tejto školy?

Maťo Tavel: Áno. Vlastne tým, že Miro je odo mňa starší, tak som bol ešte na strednej škole, keď on už bol tu v Bratislave a študoval. A v zásade, keď Miro otvoril so svojím spolužiakom fitko, tak ja som vlastne v tom čase, možno rok na to, šiel na vysokú školu. A v zásade ešte pred tým, ako som šiel na vysokú školu, som tam už s nimi bol. Pomáhal im. Pamätám si aj zárodky tvorby tej prvej prevádzky, druhej prevádzky, atď. Ja som tam s nimi stále bol, figuroval ako tréner. A potom keď v zásade prišlo k tomuto rozhodnutiu, že sa rozdelili, tak už som začal mať vyššie ambície a viac vecí na starosti. Väčšiu agendu. Atď. Atď. A teraz vlastne to vedieme spolu, s tým, že v zásade si dovolím povedať, tu väčšiu časť roboty mám na starosti ja. Miro má na starosti nejakú agendu. A máme to tak podelené, že je to také efektívne celkom.

Erik Lakomý: Dobre, a ako to máte podelené?

Miro Tavel: Ja len doplním, že máme ešte tretieho spoločníka, ktorý tu dnes nie je. 

Erik Lakomý: Nemáme tri mikrofóny, resp. štyri. 

Miro Tavel: Jeho meno je Boris Topčič, aby sme naňho nezabudli. 

Erik Lakomý: Takže ste v tom traja.

Maťo Tavel: Áno. Po tom rozdelení, ako sme sa rozišli, sme si my s Mirom sadli. Rozprávali sme sa o tom, že ako to nastaviť, ako fungovať, aby to bolo čo najefektívnejšie. A vlastne Boris sa nám v tom čase, ako aj u nás robil, ako trénoval, v tom čase sa ukazoval ako veľmi lojálny človek, čo stále si o ňom myslím. A tak sme sa rozhodli s Mirom, že mu dáme takúto šancu a že môže robiť s nami a teraz to funguje tak. A ak môžem nadviazať na túto otázku, že ako to máme teda podelené a ako kto čo robíme...

Tak všeobecné rozdelenie je to, že Boris má na starosti prevádzky. Chod prevádzok, či už nejaké materiálne zabezpečenie, alebo recepčné, atď. Ja mám na starosti všetko, čo sa týka vzdelávania. Všetko, čo sa týka trénerov, náboru trénerov. Nejaké interné procesy. Inovácie. Atď. A Miro zastrešuje tú finančnú stránku a takisto do istej miery aj marketing. 

Erik Lakomý: Miro, povedz možno ty, že ten tím spirit možno bol na FTVŠke. Že bol tam taký podnikateľský duch ? Si sa stretával s ľuďmi, čo študujú nejaký biznis a takéto zamerania skôr ekonomickejšie? Chcú podnikať? Ty si mal tú víziu už počas toho ako si bol na výške? Alebo ako si k tomu došiel, že ideme to skúsiť takto?

Miro Tavel: Vieš čo u mňa to bolo skôr takým rodinným zázemím a tým, že otec podnikal. A od malička sme sa motali okolo tej firmy. Brigádovali sme tam. A podobne. A nám to otec obom myslím tak nejako vštepoval a viedol nás k tomu, aby sme si v rámci jeho firmy vyskúšali každú jednu pozíciu. A oboznámili sme sa s tým, čo všetko je potrebné na to, aby firma fungovala. Čiže od útleho detstva u mňa bola myšlienka vlastného podnikania. A neprišlo to samozrejme hneď. Prešiel som si rôznym druhom práce, od umývania riadov, cez stavby, cez barmana, teda čašníka a podobne. To si myslím, že väčšina v našom veku počas brigád. A počas tej vysokej školy, samozrejme, že som mal pracoval popri tom, popri štúdiu. A pracoval som vo fitnesscentre, kde som pracoval aj s Romanom Freškom. S ktorým sme si potom urobili neskôr to Cvičisko. No a pamätám si to tak, že ja som prišiel za ním s tým nápadom, že poďme si teda otvoriť to svoje fitnesscentrum. On súhlasil. Oslovili sme ešte pár ďalších spolužiakov a dali sme to nejako dokopy. A odpoveď na tú otázku, či medzi študentmi FTVŠke je podnikateľský duch. Tak ja osobne si myslím, že sčasti určite áno, ale nemôžem teraz povedať, že je to tam teraz je nejaká aura podnikateľstva. To si nemyslím. Ale ja dnes poznám minimálne štyroch svojich spolužiakov, ktorí si otvorili vlastné fitnes centrum. A myslím si, že je to porovnateľné asi s každou vysokou školou, že je tam vždycky pár individualít, ktoré majú ambíciu podnikať a zobrať na seba to riziko. Všetko má svoje pre a proti. 

Erik Lakomý: Možno si spomínal, že ste si otvorili tú prvú prevádzku. Vieš mi aj povedať aký je postup otvorenia prevádzky a ak by mal niekto z našich poslucháčov takúto ambíciu. Tak, čo všetko alebo na čo majú myslieť? Myslím, že zabezpečenie tých finančných zdrojov je pri fitnesscentrách dosť náročné. Záleží od veľkosti fitnes centier, koľko strojov, atď. Tak možno nám priblíž, či sa to nejako úveruje, alebo ste mali nejakého investora alebo ako to prebieha celé? 

Martin Tavel: Ešte v tom období…. prvé dve veci sú priestory, značka a financie na to začať. A v tom období sa nám nepodarilo získať bankové financovanie. A preto sme hľadali nejakého privátneho investora alebo nejakú súkromnú  osobu. A našli sme ju v radoch klientov resp. klienta. Veď každý jeden tréner pozná svojich klientov veľmi podrobne na to, aby vedel vyhodnotiť, koho s tým môže osloviť a koho nie. Nám sa vďaka tomu podarilo osloviť človeka, ktorému sa to zapáčilo. Ktorý už bol v tej dobe podnikateľ a zapáčil sa mu ten koncept, ktorý sme chceli spraviť. bol našim klientom, čiže vedel, čo chceme robiť a tak sme získali svoju prvú investíciu. A v tom čase, ja som ešte počas štúdia, ja som už súťažil v thajskom boxe. A zhodou okolností, v tom období, keď sme chceli otvoriť tú prvú prevádzku, tak ten gym thajského boxu, kde som trénoval, tak akurát končil v priestoroch, ktoré boli z môjho pohľadu vtedy veľmi dobré. Takže som rovno šiel zistiť od prenajímateľa, či sú tie priestory k dispozícií. Tak sme získali priestor. Peniaze sme mali. No a už nám chýbala len značka a nejaký podnikateľský plán. Dať si dokopy….

Erik Lakomý: A to ste spravili? Veľa podnikateľov také niečo vôbec nerieši, že podnikateľský plán. Že rátať nejaký cashflow a .. nejaké detaily, ktoré ho neskôr postihnú. Vy ste to ako riešili?

Miro Tavel: Išli sme klasickou SWOT analýzou. Otvorene poviem, že sme si nechali poradiť. Či už v rodine alebo od toho partnera. Musím povedať, že veľa nám povedal, nasmeroval nás aj ten partner, ktorý bol ako investor vtedy. A hej, spravili sme si, aj keď to nebolo na takej úrovni, ako by som to spravil dnes, keďže sme vtedy ešte stále boli študenti telovýchovy. Ale myslím si, že na tú dobu sme to zvládli slušne. A spravili sme si celý cashflow, plán na najbližší rok. Postupne sme prichádzali na všetky vyvolané náklady, neočakávané investície a podobne. To každého jedného podnikateľa čaká. Málokedy sa stane, že to človek trafí naozaj na 100%. Nepoznám taký prípad. Čiže áno, spravili sme si. No ale časom sa nám to samozrejme kryštalizovalo, oboznamovali sme sa so všetkými detailami tohto druhu podnikania. 

Erik Lakomý:  To je možno na tom dôležité, že ak človek získa takého investora, nielen dá prostriedky na to, začať podnikať, ale aj ho navedie a trošku ho odmentoruje.To je asi najlepšia symbióza medzi investorom a podnikateľom. Ja by som možno rovno premostil na ďalšiu tému: Covid. Však teraz to rezonuje, tretia vlna príde, nepríde? Budú sa zatvárať fitká? Nebudú sa zatvárať fitká? Ako ste to vy prežili? Dalo sa to prežiť? Nedalo? 

Martin Tavel: No takto keď sa na to pozriem trošku retrospektívne, tak s čistým svedomím môžem povedať, že to bola pre nás jedná veľká skúška. Teraz je extrémne ťažká doba, a tým, že v zásade, keď postavíš ideu firmu a funguješ na osobnom individualnom prístupe, tak zrazu príde takéto niečo. Čo ťa odstaví na rok, rok a pol. A nemáš vzťah osobný s tým klientom. Tak sme sa museli aj my zamýšľať nad tým, že ako fungovať a čo spraviť, aby sme túto dobu nejako prečkali a prežili. A preto si dovolím povedať, že z tej finančnej stránky to bolo pre nás extrémne náročné. Dotácie na tie nájmy, jedno s druhým, pomoc od vlády pre fitnesscentrá bola veľmi obmedzená. A v zásade nás ani skoro nič netrafilo, čo sa týka pomoci od štátu. Ak teda nepočítam nájom. Ktorý do istej miery bol uhradený, alebo nám pomohli tí naši prenajímatelia s tým. Ale z hľadiska tej obsahovej stránky sme boli nútení prejsť na online. A to bolo trošku náročné zo začiatku. Ale potom si myslím, že sme celkom dobre sa adaptovali a keď prišla druhá vlna, tak sme už vedeli reagovať a spúšťali sme rôzne projekty. Spravili sme pár veci, robili sme tréningový program na doma, s vybavením... 6-týždňový tréningový program s edukačnou časťou… aby stále tá naša identita toho, že tých ľudí aj vzdelávame a učíme ich správnemu pohybu, tam ostala. 

A takisto sme potom robili rôzne mentoringy, tréningové programy pre klientov, atď.... Ale otvorene poviem, že sa to nedá porovnať s tou dennou prevádzkou a s tým fungovaním za normálnych okolností. 

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, že ste neostali na mieste, nešli ste protestovať pred úrad vlády a nech Vám zvýšia dotácie, ale že ste sa snažili do toho online posunúť a snažiť sa ten individuálny prístup ako tak dosiahnuť.

Ja poviem, že ak Vás zaujímajú nejaké cvičenia, choďte na náš youtube a tam Vám Maťo ukáže ako mať zdravý chrbátik, takže choďte tam a máme aj také maličké prekvapenie pre Vás. 

Dobre, takže sedíte tu, ešte stále ste majiteľmi Cvičiska, takže ste to prečkali, za čo aj ja som osobne vďačný, že pokračujete a fandím Vám. Vravíš, že pre to vzdelávanie ľudia sú najdôležitejší, tak povedz, predpokladám, že máte gro trénerov z radov študentov, učiteľov telovýchovy a športu, sú to relatívne mladí ľudia. Ako ich hľadáte a ako ich vzdelávate, ako s nimi ďalej pracujete, lebo asi  potrebujú získať nejaké vedomosti a návyky.

Martin Tavel: Noo, na začiatku by som povedal, že práca s mladými ľuďmi je extrémne náročná. Extrémne náročná… a nájsť takých zodpovedných a lojálnych ľudí je extrémne ťažké. A gro našich zamestnancov, resp. trénerov sú tréneri z Fakulty telesnej výchovy a športu, ktorých tam spoznal buď Miro, alebo som spoznal ja. V zásade nejaký ten nábor trénerov funguje takým spôsobom, že sú klasické kolá pohovorov. u nás to funguje takým spôsobom, že keď sa aj rozhodneme, že zoberieme nejakého trénera k nám, najprv musí absolvovať interné vzdelávanie, čo je cca 12-15 hodín individuálneho vzdelávania so šéf trénerom, kde si prejdú všetky základné témy. Cez diagnostiku, cez komunikáciu s klientom, nejakú ideológiu nás, Cvičiska, ako takých a v zásade po týchto 12tich školeniach je taká kvázi generálka, kde ho akoby trošku preskúšame. Lebo my ako cvičisko musíme garantovať nášmu klientovi, že keď k nám príde, tak je úplne jedno, či je so senior trénerom alebo junior trénerom, ale tú službu dostane takisto kvalitnú. A preto si na tomto extrémne zakladáme, že to vzdelávanie je naozaj veľmi náročné a veľakrát sa nám aj stalo, že aj po 10tich školeniach sme to ukončili s tým trénerom a v zásade tak zabezpečíme to, že keď ten tréner začína robiť, tak už má nejakú úroveň vzdelania. Samozrejme že tá fakulta Ti dá nejaké teoretické východiská, ale je niečo úplne iné pracovať v tej praxi s tým klientom na základe nejakej diagnostiky. Čiže prejde týchto 12 školení, individuálnych a potom keď sa rozhodneme, že u nás ten tréner môže začať robiť, tak automaticky potom spadá pod senior trénera, ktorý ho mentoruje, prvé skúšobné obdobie, nejakých 3- 6 mesiacov, pomáha mu s tréningovými programami. Snaží sa mu pomôcť, aj s klientami, keď je nejaký problém, ktorý nevie daný tréner sám vyriešiť. A potom akoby nabieha na skupinové školenia, ktoré u nás fungujú skoro od začiatku fungovania. Každé 2 týždne, interne, skupinovo na našich prevádzkach, kde sme v zásade všetci kolegovia sa vzdelávame na rôzne témy. Či už sú to rehabilitačno-rekondičné témy, vo vzťahu k tomu, že tí klienti majú také špecifické ciele, ako som Ti hovoril na začiatku. Alebo sú to proste trénerské témy, ktoré riešime s nimi. 

Erik Lakomý: Za mňa možno ešte otázka, vy ste si to celé vymýšľali sami, ten vzdelávací systém? Alebo ste sa inšpirovali niekde v zahraničí? Alebo ako to bolo? Lebo to vyzerá veľmi premakaná vec, postupnosť tých trénerov…

Martin Tavel: Vieš, čo, áno, v tejto podobe ako to teraz je, sme to vymysleli v zásade po rozdelení. Som sa tak do toho viacej pustil a rozmýšľal ako zabezpečiť to, aby tí tréneri u nás boli fakt kvalitní. Lebo jedna vec je, keď máš jednu prevádzku a máš 6tich trénerov, ten dosah je úplne iný ako keď máš 3 prevádzky a 40 trénerov. A ako sa vraví, že s tou kvantitou trochu uchádza kvalita, tak toto sme pociťovali aj my pred rozdelením a preto sme to museli podchytiť a začať s týmto pracovať. V zásade sme si to vymysleli úplne my. Ja som sa trochu inšpiroval aj u mojich klientov, tým, že moji klienti v zásade pracujú vo financiách a v rôznych korporátoch - tak som sa informoval, že aké majú vzdelávanie oni, aké vzdelávacie systémy.. a snažil som sa to trochu upraviť na ten náš koncept a naše fungovanie. 

Erik Lakomý: Tu možno vidím aj trochu prienik, veď sponzorom  a garantom tohoto podcastu je Prosight Slovensko a tam je ten vzdelávací systém premakaný celkom. Ty tiež máš skúsenosti s financiami.

Martin Tavel:  Ak môžem povedať, tak takých 60 percent som čerpal…

Erik Lakomý: Odkiaľ? :)

Martin Tavel: .. práve z tejto oblasti. 

Erik Lakomý: To je super, že sa dajú takéto veci aplikovať do vlastných biznisov a že to vzdelávanie je kľúčový faktor toho úspechu i iného prístupu ako je zvykom.

Martin Tavel: Určite áno.

Erik Lakomý: Miro, kľudne doplň, ak chceš niečo povedať…

Miro Tavel:  Ja by som k tej téme komunity, akým spôsobom vyberáme tých trénerov… len by som možno poukázal na fakt, že tak ako aj v iných spoločnostiach, tak aj u nás, myslím, že čím ďalej tým viac si to manažment firiem uvedomuje, že je dôležitá tá súdržnosť a komunita tých ľudí,.A my si naozaj na tom zakladáme, aby ten tím ako taký, bol jednak komplexný a súdržný, aby tam neboli také individuality, ktoré by nezapadali do celej tej skladačky a boli by takými nie tímovými hráčmi. A na tomto staviame a týmto možno by som chcel pozdraviť a odkázať všetkým našim trénerom, že im ďakujeme veľmi pekne za prácu ktorú odvádzajú, ktorú odvádzame spoločne a tým budujeme našu značku. A je to v zásade náš spoločný úspech. Lebo pokiaľ tá súdržnosť tam nie je, tým pádom tá firma nemôže fungovať dobre. A čím tá súdržnosť je vyššia a ten spoľah jedného trénera na druhého, tak celý ten tým funguje úplne úplne inak. čiže veľmi si zakladáme na osobnosti toho človeka, nielen na  jeho skúsenosti a vedomosti z oblasti toho kondičného tréningu. Ale pozeráme sa aj na to, aký je to človek. 

Erik Lakomý: Ja len môžem potvrdiť, lebo bol som u Vás na pár tréningoch a niekedy sa cítim ako na hodinách anatómie :), všetky tie výrazy, takže mimo toho cvičenia je tam pridaná hodnota toho vzdelávania, nielen pre Vašich trénerov, ale aj klientov. 

Martin Tavel:Ja by som len doplnil k tomuto, presne ako vravíš Ty, Erik, že sa snažíme nech ten tréningový proces nekončí za dverami toho fitka, ale snažíme sa s klientami pracovať dlhodobo proste, robiť také tie detaily navyše. Aby sme jednak budovali vzťah s tým klientoma jednak aby sme mu dokázali pomôcť. Toto je extrémne dôležité, budovať ten vzťah s tým trénerom, s môjho pohľadu, ale takisto budovať vzťah tréner s klientom. či už po tej fyzickej stránke, že riešiš jeho problém a pomáhaš mu schudnúť, nabrať alebo vyriešiť nejakú bolesť, ale takisto sa dlhšie zameriavam na to, že čo vlastne je tá dlhodobá práca s klientom a že keď si vybuduješ s ním vzťah a je tam aj tá ľudská stránka, toho priateľstva. V zásade tie vzťahy často prejdú aj do priateľstva u nás vo fitnesscentre, tak potom vytváraš tú komunitu, ľudí, ktorí sa tam pravidelne stretávajú a celá tá  atmosféra toho fitnesscentra je potom úplne úplne iná ako keď prídeš do komerčného fitnesscentra, kde nikoho nepoznáš a robíš si tam len to svoje. 

Erik Lakomý: Jasné. Miro, Ty si spomínal, že ten tím spirit máš od začiatku, čo sa týka tých návykov. Keď si to porovnáš, podnikanie a šport to majú podobné, čo sa týka disciplíny, vytrvalosti, denno-denného tréningu. Povedz teda, čo sú tie najdôležitejšie návyky a ako si ich dlhodobo udržať. Potom kľudne i Maťo môžeš doplniť…

Miro Tavel: Sú to presne tie, čo si aj Ty povedal. Na prvom mieste disciplína a na druhom, alebo tiež povedzme na prvom tá vytrvalosť. Disciplína nielen v podnikaní, ale aj v živote je najdôležitejšia, že človek sa reálne chce niekam posunúť, alebo dosiahnúť ten svoj cieľ v čomkoľvek, či už je to fitness cieľ, podnikateľský cieľ, školský cieľ, rodinný cieľ, tak vo všetkom je myslím najdôležitejšia disciplína a vytrvalosť.

To isté by som povedal, je to spoločné so športom i podnikaním. Mne osobne, dal asi najviac ten thajský box… sa hovorí, že thajský box nehráš, tam  človek pokiaľ podcení svoju prípravu, môže prísť k úrazu...samozrejme k úrazu môžeš prísť aj pri hokeji, futbale, ale tuto je to možno viac pravdepodobné. A tam tá disciplína naozaj musí byť na vysokej úrovni, aby človek uspel a nedostal bitku :) a to si myslím, že platí aj v tom podnikaní, že pokiaľ človek tomu venuje to, čo má a je vytrvalý a disciplinovaný, tak nedostane od toho podnikania bitku a neprefacká ho ten život až tak. Aj keď som toho názoru, že každé jedno podnikanie so sebou musí niesť aj nejaké to prefackanie, ale človek pokiaľ si to vie k sebe zobrať v tom pozitívnom zmysle, hľadá to poučenie, tak vždycky z toho vyjde dobre.

Erik Lakomý:  Maťo, Ty?...

Martin Tavel: Samozrejme súhlasím s tým, čo povedal Miro, tá disciplína je proste alfa a omega, či už v živote, v podnikaní, v trénovaní, v hocičom...ale ja by som vyzdvihol vec, čo myslím mňa naučil tiež šport a je to lojálnosť. Voči svojim spolupracovníkom, alebo spoluhráčom, voči tímu. to si myslím, že keď si lojálny voči tej značke, voči firme, svojim kolegom, snažíš sa spraviť maximum a tým pádom všetci napredujete. Všetci sa snažíte spoločne rásť, to vnímam ako extrémne dôležitý faktor a takisto by som vyzdvihol, že pravidelnosť a konzistentnosť v tom budovaní toho, čo chceš. a je to úplne jedno, aký je to cieľ. Že v zásade, aj ja som mal takýto problém, že keď sa mi hocičo nepodarilo, tak mávalo to na mňa vplyv skôr demotivačný. Že som rozmýšľal, ty kokos, je to naozaj to čo chcem… ? dáva mi to význam? Ale postupom času som sa naučil, že v zásade keď mi niečo nevyjde, tak ma to motivuje ešte viacej, aby som to dokázal spraviť. Čiže tieto 2 veci by som vytkol najviac - lojálnosť voči sebe, voči značke, voči spolupracovníkom a takisto konzistentnosť 

Erik Lakomý: Takže hráte fair-play, hej, celý čas?

Martin Tavel: S čistým vedomím a svedomím to robím.

Erik Lakomý: Dobre a možno povedzte, častokrát stretávate klientov, ktorí majú nejaký chtíč, zmeniť niečo v živote, prídu namotivovaní, majú vysoké ambície, že ten cieľ chcú splniť relatívne rýchlo. Asi sa to darí zo začiatku, potom prídu nejaké zakopnutia, čo je pre Vás také najpodstatnejšie v tom momente, keď motivácia toho človeka klesá a čo vy vtedy…?

 Martin Tavel: Ja by som použil takú vetu, že keď nevieš ako pokračovať, tak si spomeň, prečo si začal. 

Je to motto, ktoré nájdeš hocikde a myslím, že je veľmi pravdivé. Že keď si uvedomíš hodnoty, prečo to chceš robiť - a mi to tiež veľmi pomáha, keď mi hocičo nevyjde - v podnikaní, v robote, v tréningu, s klientom, - veď ten tréningový proces prináša niekedy aj tie negatívne veci, nielen tie pozitívne, presne ako ty vravíš - nedá sa stále len progresovať, posúvať, tak sa snažím toho klienta namotivovať v tom. 

Čo je ešte pre mňa tiež dôležité, je dávať na zreteľ tomu klientovi, zákazníkovi, tú cestu, ktorú ste už spolu prešli, čo ste spolu dokázali a on vtedy akoby stratí tie negatívne myšlienka a začne rozmýšľať nad tými pozitívami. 

Miro Tavel: ja by som doplnil, že čo si myslím, že skvelým motivačným faktorom u nás vo fitnesscentre, je tá flexibilita a rozmanitosť služieb, ktoré poskytujeme, to som počul od viacerých klientov. Že práve tento fakt vnímajú ako jednu z tých najväčších pridaných hodnôt Cvičiska. Samozrejme, keď ten klient príde s nejakým pohybovým problémom, cíti bolesti v krčnej alebo driekovej chrbtici, samozrejme treba tento problém odstrániť. No a potom, keď ten človek už sa venuje tej ďalšej fáze tréningového procesu a makajú s tým trénerom na tých svojich výsledkoch, či už tradične nabrať svalovú hmotu, schudnúť, cítiť sa lepšie, a pod. Tak občas sa stane, že ten tréning môže byť monotónny, ale tam si treba uvedomiť, že taká poučka je - minimálne  6-8 týždňov musí človek vykonávať nejaký tréningový program, aby sa v tej danej činnosti reálne zlepšil. To je minimálne obdobie. A teraz tá pridaná hodnota toho Cvičiska je v tom, že keď človek dosiahne svoj cieľ, tak mu tréner nastaví ďalší cieľ. A konzultuje to s ním a snaží sa ho aj navádzať, že čo si myslí, že v rámci jeho pohybových schopností by bolo dosiahnuteľné. Samozrejme, že nekladieme nejaké medze našim klientom, ale snažíme sa ich korigovať v rámci ich možností, aby sa nejakým spôsobom nepretrénovali, nepresilili a pod. A potom keď človek absolvuje už takéto tréningové programy 2-3, tých 6-8 týždňov, tak niektorí klienti u nás môže začať s thajským boxom, boxom. A tých typov “fitness” tréningu, či už je to kruhová forma, vzpieranie, silový tréning, rýchlostný silový tréning pre športovcov, tak my robíme z bežných ľudí takých malých športovcov. Snažíme sa ich doviesť do toho levelu, že zvládnu náročnosť toho tréningu ktorý robia reálne športovci. Samozrejme nie v takej intenzite z pohľadu váh a podobne, ale veľmi sa to k tmou blíži. A potom ten človek stále má tu svoju motiváciu, stále vidí svoj nový cieľ. To si myslím, že je veľmi dôležité v procese dlhodobého starania sa o samého seba, že fitness nie je vec pred letom, že na 2 mesiace sa dávame sa dokopy, chodiť chvíľu po pláži a zas sa na to vykašľať. Fitness je životný štýl. a keď raz niekto sa chce cítiť dobre a fit, tak je to vec na celý život,

  Martin Tavel: ja by som ešte doplnil, presne ako vraví Miro, že častokrát ľudia ani nevedia, čo sa v nich skrýva a prídu k nám úplne s nejakým cieľom...teraz poviem… vyriešiť bolesť krčnej chrbtice, ale v tom tréningovom procese, keď sa toto už vyrieši, každý z nás má tajné sny, že chcel by som si vyskúšať surfovať, chcel by som si vyskúšať odbehnúť polmaratón, vyskúšať boxerský zápas, naučiť sa korčuľovať, čokoľvek … a v zásade my sme tu na to, aby sme mu takéto veci splnili a spravili všetko pre to, aby ten pohybový aparát a všetko bolo pripravené, že toto môže. Často sa nám stáva, že príde klient s bolesťou a za pol roka už ide behať polmaratón, lebo je už na to pripravený. A v živote si nemyslel, že takéto niečo môže dosiahnúť.

Erik Lakomý: Ja môžem aj z vlastnej skúsenosti povedať, že tá komunita je veľmi dôležitá, že ťa poháňa vpred. Že možno prídeš s nejakou bolesťou chrbta, alebo krčnej chrbtice a nakoniec ťa to tak vyhecuje, že ideš robiť úplne iné veci a chceš dosahovať, chceš byť lepší ako tí ľudia, je tam taká zdravá rivalita medzi všetkými zainteresovanými a to je asi to najdôležitejšie. 

Martin Tavel: Presne tak, presne tak. Či už je to vo vzťahu ku vzdelávaniu trénerov, alebo ku samotným klientom, z tvojho pohľadu, je to úplne presne tak,

Erik Lakomý: A vraveli ste, že sa mení pohľad klientov, že vlastne chcú, covid obdobie ukázalo nejaké iné smery… čo myslíte, kam sa bude celé to fitness akoby odvetvie uberať? 

Martin Tavel: Ak teda môžem povedať ja, tak z pohľadu smerovania fitness, tak ľudia začínajú prichádzať na to, že to cvičenie na strojoch, taká ta klasická kulturistika nie je práve to, čo im dokáže ten život obohatiť. Ja si myslím, že tá doba sa posúva, vo všetkom. Či je to IT, retail, hocičo, automobilky, všetko sa posúva vpred. A ľudia už sú omnoho náročnejší. Ten zákazník vyžaduje omnoho viac. Tí ľudia už sú natoľko inteligentní, že začínajú rozmýšľať tak, že čo im reálne pomôže v tom živote, nie to čo im v živote splní nejaký krátkozraký cieľ, napr. chcem mať väčšie ruky… Ok, ale tie väčšie ruky ti nepomôžu lepšie behať alebo spraviť nejakú činnosť, ktorú chceš. čiže to si myslím, že ľudia budú smerovať k takým funkčným tréningom, k veciam, ktoré vychádzajú zo života atď. 

Erik Lakomý: Ja len doplním, že sme tu mali Dalibora Cicmana z GymBeamu, a on celý vlastne tento fitness segment hovorí, že sa bude exponenciálnym rastom zvyšovať, či už sú to nejaké doplnky výživy, alebo nejaký individuálne tréningy, aj tá korona nám ukázala, že ten segment porástol. Možno nie presne počas, keď boli zatvorené fitnesscentrá, ale ľudia si možno uvedomili viac, že čo je hodnota a zmysel života, že keď nie si zdravý a fit, že nemôžeš byť šťastný. 

Martin Tavel: Presne tak. Ja by som len povedal, že nie je teraz cieľom schudnúť s klientom za 3 mesiace 15 kil, keď po 3 mesiacoch mu odíde platnička, poviem príklad, a za ďalšie 4 mesiace to naberie naspäť. Hej?Aj u nás sa snažíme pracovať s klientom aj po tejto stránke, ale aj po tej stránke, aby ho nič nebolelo, aby si hocikedy mohol zahrať futbal s kamarátmi, ísť si zabehať, aby ten pohybový aparát netrpel. 

Erik Lakomý: Miro, možno povedz ty lebo, aj keď som sledoval tu vašu genézu, vy ste relatívne rýchlo otvárali jedno fitnesscentrum za druhým. Dneska teda máte prevádzky v Bratislave. Myslím, že Poprad tam je. Sú ešte nejaké? 

Miro Tavel: My sme mali tri prevádzky v Bratislave, jednu v Poprade, a vtedy sme sa vlastne s tým Romanom, s ktorým sme otvorili tú prvú prevádzku, vtedy sme sa rozdelili. Vtedy sme uznali za vhodné, že to bude najlepšie. No a nám ostali dve prevádzky v Bratislave a Cvičisko Poprad je viac menej autonómna prevádzka. Čiže sú tri, ale máme naplánovanú ďalšiu prevádzku v Bratislave. Zatiaľ nebudem prezrádzať že kde a kedy, ale verím, že v prípade, že nepríde k nejakým ďalším obmedzeniam spôsobeným covidom, tak verím, že v dohľadnej dobe sa stretneme pri otváraní ďalšieho fitnesscentra Cvičisko. Ja by som možno ešte doplnil, tú tému o ktorej ste sa rozprávali. To si myslím, že je dnes všeobecne známe, že osobne vnímam to, že globálne je taka nálada, alebo nazvime to, že doba. Že ľudia si čím ďalej viac uvedomujú, že aj keď sa naháňajú za nejakými profesnými úspechmi a povedzme peniazmi atď. tak si uvedomujú ten fakt, že ak si ich chcú užiť, tak sa musia cítiť dobre a byť zdraví. A to je jedna z vecí. Druhá vec je, že dnes je taká doba, nazvime to startupov a takých inovácií a podobne. Že je nejaký taký ten zlom, no a strašne veľa mladých ľudí, hlavne, si uvedomuje fakt, že v prípade, že chcú byť naozaj efektívni v tej práci, tak nemôžu rozvíjať len toho svojho ducha, ale samozrejme aj to svoje telo. Zdravé telo je výkonnejšie telo. Čiže áno, súhlasím s tým, čo povedal pán Cicman že fitness priemysel porastie. Tak som toho istého názoru, lebo starostlivosť o samého seba bude čím ďalej tým dôležitejšia. A či už z pohľadu nejakého sebauspokojenia daného človeka, alebo z pohľadu aj profesného života a celkovej tej životnej úrovne a životnej pohody. To fitness centrum bude neoddeliteľnou súčasťou, poviem to tak odvážnejšie, nejakého spokojného a šťastného života. 

Erik Lakomý: To nepochybne súhlasím. A dik za doplnenie. Mňa ešte zaujala jedna vec, spomínal si, že tá popradská prevádzka, že to je nejaká autonómna. Je možnosť, alebo uvažujete nad nejakým franšízovým modelom, alebo niečo na tento štýl, že ak by si chcel niekto z Košíc otvoriť? A vy by ste si nejak sadli? 

Martin Tavel: Ja, ak by som mohol do toho vstúpiť, by som do toho povedal, že čo sme nespomenuli, že čo nás tak líši od iných fitnesscentier,tak je to práve to, že po tom rozdelení sme si sadli a tiež sme rozmýšľali, že ako dlhodobo udržať tých trénerov u nás a budovať s nimi ten biznis. A vtedy sme vytvorili kariérny plán. Taktiež som čerpal z tých skúseností, ktoré som mal pred tým. A vytvorili sme kariérny plán, ktorý v zásade má nejaké kariérne pozície. A tá najvyššia, alebo také dve najvyššie pozície, je partner a šéf tréner. Že keď ten človek ako keby sa chce zameriavať na ten tréning samotný a nechce zobrať na seba tú zodpovednosť reálne podnikať, tak chce byť na tej pozícií šéf trénera. Ale takisto vieme, tak ako som bol ja, takisto ako bol Miro, sú proste medzi nami tréneri, ktorí si chcú v budúcnosti otvoriť niečo vlastné a práve kvôli tomu sme vytvorili ten kariérny plán, ktorý vlastne hovorí o tom, že tých najlepších v čase spravíme partnermi a otvoríme s nimi prevádzku pod našou značkou Cvičisko. Kde budú mať svoje percentá, kde budú reálne spolumajiteľmi a my ako keby zastrešíme tú podnikateľskú stránku, ten brand, tú pomoc, tým trénerom na začiatku so všetkým. A v zásade toto je taká naša ideológia, že už nechceme už my s Mirom a Borisom otvárať tristo prevádzok, ale skôr chceme pomáhať našim kolegom, našim trénerom, ktorí sú ambiciózni, rozrastať tento brand a túto značku naprieč Slovenskom. A naprieč možno aj strednou Európou niekedy v budúcnosti. A preto sme vytvorili franchisový model, ktorý hovorí - v čase zoberme takéhoto partnera, ale musí to byť naviazané na ten kariérny plán  a musí s nami reálne niečo prežiť. Taký ten klasický franchisový model, že prídeš, zaplatíš, otvoríš, si myslím, že nie je úplne dobrý na takýto systém a na takúto ideológiu, ktorú my máme. Preto sme sa rozhodli ísť takýmto spôsobom.

Erik Lakomý: A to sa mi veľmi páči. Jedná vec, že musí si prejsť nejakú kariéru, aby zistil od podlahy, že ako to funguje. A ďalšia vec, čo sa mi páči, že sa dá inšpirovať aj z iných oblastí a to prenášať do vlastných biznisov. Ty si toho dôkazom, že presne ten obchodný model, alebo model obchodných firiem a finančných funguje presne tak, že si prechádzaš nejakým postupným kariérnym rastom a potom až sa môže z teba stať partner. 

Martin Tavel: Presne. Vôbec sa tým netajím, je to tak, že z veľkého percenta som čerpal v tom, ako fungujú takéto finančné firmy a takéto obchodné spoločnosti. 

Erik Lakomý: Ja sa veľmi teším, že máte takéto smelé ambície. Možno posledná otázka na záver, taká osobnejšia. Že teda, keď sa venujete podnikaniu, tak máte aj vy nejakých klientov ktorých trénujete? Máte čas sa venovať vlastnému trénovaniu a koľko trénujete do týždňa?

Miro Tavel: No ja si, toto by som si nikdy ako keby nechcel ubrať, aj ja osobne trénujem minimálne šesťkrát do týždňa. Síce v čase, ktorý mi najviac vyhovuje a to je 5:30 ráno. Ale, ako je to už taká súčasť mňa a neviem si predstaviť, teraz byť mesiac bez tréningu v prípade, že by som nebol zranený. A to je možno aj odpoveď na otázku určite veľkého počtu ľudí, že ako si mám nájsť čas na trénovanie, keď mám veľa roboty? S čím sa stretávame často aj medzi mojimi známymi. Že mám toho tak strašne veľa, že fakt nemám kedy trénovať. A nemyslím si, že niekto z nich, aj keby bol neviem ako vysoko postavený manažér, má nejaké stretnutie o 5:30, o 6tej, o 6:30, o 7mej. Alebo dobre večer, ale ráno? Ale myslím si, že keď človek chce, čas si nájde. 

Martin Tavel: A ak sa teda pýtaš na ten počet, že koľkokrát cvičíme, tak ja tým, že v zásade trénujem ešte viacej ako Miro - Miro už moc netrénuje-  tak ja mám tých tréningov stále viacej. Častokrát, resp. skoro každý deň začínam už o 6tej ráno s klientom nejakým. Tak ešte som nedospel k tomu, že by som chodil cvičiť o 4tej, 4:45. Ale verím tomu, že raz budem tak progresívny, že to spravím. Ale tých 4 - 5x do týždňa sa snažím cvičiť aj ja. 

Erik Lakomý: Dobre, tak musím vás dohnať trošku. A dúfam teda chalani, že sa vám bude dariť a vám veľmi pekne ďakujem za tento, pre mňa ani nie tak biznisový, ale oveľa viacej inšpirujúci rozhovor. Lebo myslím si, že každý poslucháč si tú nájde svoju dávku inšpirácie. A choďte všetci cvičiť, najlepšie do Cvičiska. 

Takže ešte raz, mojimi dnešnými hosťami boli bratia, Maťo a Miro Tavel. 

Maťo a Miro: Ďakujeme veľmi pekne za pozvanie.

Erik Lakomý: Ja ešte pripomeniem, že choďte na náš youtube a Maťo vám tam ukáže pár cvikov ako byť fit. 

Ja sa s Vami rozlúčim, moje meno je Erik Lakomý. Počúvali ste 65. epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní a ak sa vám tento podcast páčil, tak ho neváhajte zdieľať, likeovať, prípadne nám dajte subscribe. Každý týždeň vám pošleme info o novej epizóde a my sa počujeme opäť o dva týždne. Dopočutia.

Matej Lančarič v hernom priemysle pôsobí už viac ako osem rokov. Skutočný nadšenec mobilného marketingu svoje skúsenosti z práce v Pixel Federation, BoomBit či Superscale pretavil do vlastného biznisu, kde radí vývojárom po celom svete. V podcaste odhalí, ako premeniť myšlienku na reálnu hru, ako ju dostať medzi ľudí a zarobiť zaujímavé sumy.

Ktoré typy hier sú najúspešnejšie, aký tím je potrebný na vytvorenie herného štúdia, či ako funguje monetizácia v App store a Google Play? Aj to sa dozvieš v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:
O Matejovi Lančaričovi - https://lancaric.me/
Sprievodca spustením mobilnej hry / EN
Najväčší gaming podcast Deconstructor s Matejom Lančaričom / EN

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri 64. epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Tým, že je leto a máme trošku viacej času, možno aj na nejaké voľnočasové aktivity, tak som veľmi rád, že dnes tu bude hosť, s ktorým sa možno vrátime aj do nejakých detských alebo tínedžerských čias. A budeme sa baviť o hrách, konkrétne o gamingu. A ja už medzi nami vítam Mateja Lančariča. Ahoj, Matej.

Matej Lančarič: Čauko, ďakujem veľmi pekne za pozvanie.

Erik Lakomý: Povedz možno rovno na úvod, akú hru ty hráš na svojom telefóne.

Matej Lančarič: Aktuálne hrám viacero hier. Aktuálne to je Battle Legion, čo je hra od jedného fínskeho štúdia s ktorým spolupracujem. 

Erik Lakomý: Takže testuješ rovno?

Matej Lančarič: Jasné. Ja si myslím, že je veľmi dôležité hrať tie hry, ktoré marketujem, aby som pochopil, čo si tí hráči myslia. Ako to vnímajú. Ja potom môžem viac priniesť nejaké nápady, čo ten marketing, ako to môžeme upraviť preto, aby to malo čo najlepšie výsledky.

Erik Lakomý: Dobre, poďme ešte naspäť k tým hrám. Teda to je tá jedna a ešte nejaké ďalšie? Za mňa Angry Birds alebo niečo takéto, to hráš?

Matej Lančarič: Angry Birds hrám a som rád, že si to povedal, lebo na Angry Birds dokonca aj pracujem. Takže to je super. To je jedna veľká vec z ktorej sa veľmi teším. Ale potom sú tu rôzne hry ako Clash of Clans, Clash Royale, toto hrávam že sem-tam. Potom sú to rôzne, akože záchodové záležitosti, kde nemusím vôbec rozmýšľať nad ničím a len tak si vyčistím myseľ. A potom hrávam sem tam rôzne puzzle hry, napríklad Homescapes, Gardenscapes od ruského štúdia Playrix. 

Erik Lakomý: Dobre, tak aby sme to uviedli na pravú mieru a poslucháčom ozrejmili, že čo ty presne robíš. Vyčíhal som tvoj Linkedin a tam som našiel, že si User Acquisition konzultant pre mobile games. Google translator to preloží, že si konzultátor akvizície užívateľa pre mobilné hry. Čo to vlastne znamená?

Matej Lančarič: Je to tak. Akože v našej terminológií na Slovensku sa to veľmi nepoužíva. Jedine v gamingu sa to používa. User acquisition, manažér alebo konzultant. Voľne preložené Performance marketing manažér v hernom odvetví. Čiže zjednodušene zase, vymýšľam stratégie na hry, ako ich v soft launchi nejakým spôsobom marketovať. O global launchi, manažujem kampane na Facebooku, na Googli, na Snapchate, TikToku a rôznych iných akože marketingových sieťach. Potom prosím ťa, keď poviem nejaké slovo, ktorému nerozumieš, alebo niečo, tak povedz. Lebo ja si väčšinou myslím, že všetci tomu rozumejú a všetci sú v pohode, ale teda dobre. Asi by som teda mohol vysvetliť Soft launch, Global launch, čo znamená? 

Erik Lakomý: Keď len tak to preložím jednoducho, že niekto vyvinie hru a ty ju potrebuješ dostať medzi ľudí. 

Matej Lančarič: To je global launch dajme tomu. 

Erik Lakomý: To je global launch, okej. A ten soft launch? 

Matej Lančarič: Soft launch je v podstate nejaký čas pred global launchom, kedy testuješ svoju hru na menších štátoch, snažíš sa zistiť nejaký feedback od hráčov. Vyladiť nejaký funnel, loadboarding toho hráča, tutoriál, zistíš, či tam nie sú nejaké problematické kroky. A pripraviť si aj marketingovú stratégiu. Zistiť aj ktorá krajina ako funguje. Ktorá kreatíva ako funguje. Aký marketingový kanál potom použiť potom v global launchi. Aby si mal čo najlepšie výsledky samozrejme. 

Erik Lakomý: Takže ty si nejako začal historicky s marketingom. A ako si sa možno dostal do toho gaming sektoru? A toho celkovo herného priemyslu. Lebo je to niečo, čo tu nebolo pred desiatimi rokmi. 

Matej Lančarič: Hej no. Takto. Keď sa mám vrátiť úplne späť, tak som hral hry od začiatku, odjakživa….Age of Empires, Graveyard Keeper, Theme Hospital a podobné takéto veci, …. Roller Coaster Tycoon … akože to boli veľké veci. 

Erik Lakomý: To je moje obľúbené tiež. 

Matej Lančarič: Veci, ktoré sa ma veľmi dotkli. Ale začal som hrávať aj Counter-Strike. V podstate hneď, ako to vyšlo von a ja som pôvodne z Trnavy a my sme tam mali veľa herní, kam sme chodievali drtiť CSko. A už tam som sa spoznal s veľa ľuďmi, čo hrali CSko tiež. A potom v podstate za x-rokov neskôr, som zistil, že jeden z týchto hráčov, mojich spoluhráčov, je CMO v Pixli. A slovo dalo slovu, prišiel som na kávu a zrazu o dva mesiace už som tam pracoval. 

Erik Lakomý: Takže tvoj prvý začiatok a tvoj nejaký prvý dotyk s hrami bol v Pixel Federation. 

Matej Lančarič: V Pixli. Áno, áno. 

Erik Lakomý: Možno povedz, čo to je za firma? Lebo na Slovensku veľmi známa možno medzi marketérmi, možno medzi start-upovým priemyslom. A možno v týchto klasických biznisoch nie veľmi známa. Tak čomu sa tá firma venuje?

Matej Lančarič: Ale, Pixel neverím, že nie je známa firma, minimálne na Slovensku, keď majú 50 miliónové obraty a Šimon vyhráva manažéra roka každý rok. A venuje sa vytváraniu hier, rôznych žánrov, aktuálne včera im vyšla hra, ktorá je Port City, je to žáner simulácie. 

Ich najúspešnejšia hra bola Train Station, ktorá kedysi začala na Facebooku na desktope, v podstate v browseri. Potom postupne všetky hry sa portovali na mobily, lebo mobily prišli, veľká technológia, veľká zmena. V tej dobe som tam akurát bol, a všetky portovania na mobily, soft launch a podobne tieto záležitosti som mal pod palcom. Bola to úžasná skúsenosť. 

Erik Lakomý: Takže ty si mal v Pixli v zásade na starosti tie launche a akvizície hier na ..

Matej Lančarič: Akvizície používateľov do hier. Začal som ako manažér, taký User Acqusition manažér a potom postupne som mal na starosti tieto launche všetkých hier.

Erik Lakomý: Koľko si robil v Pixli?

Matej Lančarič: Takmer 5 rokov.

Erik Lakomý: Takmer 5 rokov....

Matej Lančarič: Takmer 5 rokov. 

Erik Lakomý: Okej. A v Pixli si predpokladám nazbieral bohaté skúsenosti z tejto oblasti. 

Matej Lančarič: Ja som mega vďačný za mojich celých tých 5 rokov, čo som mohol byť v Pixli. Lebo to bola super super jazda, naučil som sa veľa vecí, ktoré môžem aj teraz zúročiť. Pochodil som polku sveta. Speakoval som na rôznych konferenciách. V zásade vďaka tomu, aké výsledky sme dosahovali vtedy, takže bol som vo Vegas na jednej najväčšej marketingovej konferencii pre marketérov, ktorí sa venujú appkám, hrám. Tam som mal skoro každý rok prezentáciu. Teraz covid prišiel, tak som tam nebol minulý rok. Bol som online. A potom ako som odišiel z Pixlu, mal som tiež prezentáciu na Game developers conference, čo je najväčšia svetová gamingová konferencia v San Franciscu a to bolo, že mega zážitok. 

Erik Lakomý: To je super. Tento segment je aj pre mňa, že nie úplne známy. A predpokladám, že extrémne rýchlo rastie a sa rozvíja. 

Matej Lančarič: Jasné, veď už teraz v podstate tržby prekročili hollywoodské filmy a celý Hollywood - v podstate celú produkciu. Takže hry majú našliapnuté veľmi dobre.

Erik Lakomý: Takže ak by niekto rozmýšlaľ, akým smerom ísť, tak gaming je určite...

Matej Lančarič: Gaming by som odporúčil okamžite. 

Erik Lakomý: Dá sa ukrojiť z koláča. 

Matej Lančarič: No jasné. Pozri ja, keďže som hráč a mám rád marketing, študoval som to na vysokej škole a…. síce, čo si budeme hovoriť, tie všetky veci ktoré som sa tam naučil vôbec teraz nepoužívam….

Erik Lakomý: Jasné. 

Matej Lančarič: Sme sa učili z kníh, ktoré boli staré dvadsať rokov. Ale to spojenie hier a marketingu je vynikajúce.

Erik Lakomý: Povedzme, že ako ty pretavuješ tie skúsenosti z Pixlu, možno aj zo štúdii, a celkovo z toho biznisu? Začal si sám podnikať alebo čo bol možno ten hlavný motivátor, prečo si odišiel z Pixlu? 

Matej Lančarič: Dobre, rozdeľme tú otázku na dve. Že ako som začal podnikať? Bolo to úplne v inom segmente ako hry. Ako som začínal svoju kariéru online marketingového špecialistu v jednej malej agentúrke tu v Bratislave...sa volá Online Toro, stále fungujú. Dostal som šancu, nevedel som, že vôbec nič, že čo sa týka online marketingu. Ja som to mal akože naštudované, že vedel som to teoreticky, ale prax mi chýbala. Tam som začal pracovať a chcel som sa to viac učiť. Stretol som sa vtedy, to bolo v 2013, stretol som sa s mojim kamarátom z detstva s Ondrejom Mostbergerom, ktorý mal taký nápad, že chce si kúpiť nejaký náramok na ruku. Proste pánsky náramok. Nikde to nevedel zohnať, tak teda že vyrobí si. Začalo to byť celkom populárne v jeho okolí, všetci chceli tie náramky, ale nikde to nevedeli zohnať, tak on mal nápad, že spraví si eshop a brand takýchto vecí. Tak sme sa stretli a hovorím, že vieš čo ? Však marketing ti viem ja zastrešiť, že skúsme to nejak dať dokopy. Založili sme firmu a v podstate tá firma Gentlemen´s, ktorú ešte stále akože mám, tak začala ako eshop, ktorý predával pánske náramky, drevené motýliky, kravaty, tašky, všetko vyrobené na Slovensku. Mali sme nákrčníky, ktoré šila moja babička. Celkom haluz. A potom postupne to rástlo. Bolo to fajn. Všetky tie moje online marketingové vedomosti z Online Toro, ktoré som tam používal, a celé to organicky už veľmi pekne rástlo. No a potom sme prišli do nejakého bodu s Ondrejom, že sme si povedali, no dobre, tak čo teraz? Buď sa budeme tomu venovať naplno, alebo to proste predáme. Lebo sme cítili, že to upadá trošku, tak že sme chceli to ešte nejako zachrániť. Dohodli sme sa, že to predáme. A odvtedy ja som sa venoval viacej hrám, lebo som bol vtedy v Pixli v podstate tretí rok a presne vtedy boli global launche a veľa vecí, ktorým som sa chcel viacej venovať a viac ma to bavilo. A v podstate... v podstate neviem, čo som tým chcel teraz povedať. Som sa zamotal :D 

Erik Lakomý: Ako si začal podnikať. 

Matej Lančarič: Áno. Áno. 

Erik Lakomý: Ty si v tom Gentlemen´s aj nejakých pánskych doplnkoch. 

Matej Lančarič: Tak, tak. Som sa trošku zamotal do toho môjho príbehu. 

Erik Lakomý: Ale je zaujímavý, takže dobré zamotanie :)

Matej Lančarič: Tam som si v podstate uvedomil, že všetky tie peniaze, ktoré som minul na nejakú marketingovú kampaň som musel dostať naspäť. Lebo však sme boli malý eshop, všetky peniaze, čo sme mali, sme investovali. A všetko sme financovali z vlastného vrecka. Takže, keď som desať eur minul, tak som chcel dvadsať naspať. A odvtedy sa takto pozerám na celý ten svet ako keby, vždy keď robím s nejakým štúdiom, tak si myslím, alebo beriem to tak, že míňam vlastné peniaze. Lebo proste tak to je. To sú peniaze niekoho iného, kto ich nechce vyhadzovať z okna. 

Erik Lakomý: To môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti, aj keď som robil ešte v agentúre mediálnej a tam to bolo doslova pálenie peňazí. Tí ľudia sa vôbec nepozerali na to z tej strany toho klienta. Že to má zarobiť. Skôr akože spendovať. A presne ten pohľad podnikateľský, keď človek rieši vlastný biznis, tak si ...

Matej Lančarič: Áno, to hneď vieš. Toto míňam, aby som dostal za to niečo naspäť. Nielen preto, aby som to vyhadzoval z okna. 

Erik Lakomý: To je možno dôležité, ten mindset. Nech si niekto okúsi to vlastné podnikanie. Musí to reálne doniesť nejaké peniaze naspäť.

Matej Lančarič: Hej hej hej. Veď to je presne dôležité.  Celý tento mindset som si potom zobral aj do tých global launchov, že teraz tak stále pracujem. 

Erik Lakomý: Teda, keď si odišiel z toho Pixlu...

Matej Lančarič: to je tá druhá časť otázky. Som veľmi rád, že teraz sa o tom bavíme. A nemáme tento podcast tri roky dozadu. By som mojou odpoveďou nahneval veľa ľudí. 

Erik Lakomý: Tak daj dačo. To je na rovinu podcast. Tak môžeš.

Matej Lančarič: Jasné. Naučil som sa tam veľa vecí, ale už v podstate ku koncu sa tam veľa vecí zmenilo. Aj zohralo veľa vecí úlohu v tom, v tom mojom rozhodnutí. Bolo to veľmi, asi najťažšie rozhodnutie ktoré som kedy urobil. Ale vieš, vymenil sa tam CMO, bolo to celé také zvláštne a nechcel som byť ako ostatní moji kolegovia, ktorí bolo na nich vidno, že trpia. Že iba frflú za chrbtom, ale nič nespravia preto, aby sa mali lepšie. Tak ja som si povedal, že dobre. Že život  je krátky na to, aby som bol nešťastný. A že aj tak všetky tie magické veci sa dejú mimo mojej komfortnej zóny, tak som si povedal, že dobre, že stačilo. Zdvihol som sa a šiel som preč. 

Erik Lakomý: Čo bola tvoja najväčšia motivácia? Nejaká sloboda, alebo posúvať sa vpred?

Matej Lančarič: Bolo to, že.. Posúvať sa vpred. Už som cítil, že nejaké veci asi nie sú úplne po vôli. A už som necítil progres. Vždy potrebujem mať nejakú výzvu, niečo, čo riešiť a byť busy. Že keď mám menej projektov, viac času, ja sa nudím. To je také že uhm, čo teraz? 

Erik Lakomý: Jasné. 

Matej Lančarič: Akože fajn, aj teraz nemám nabitý deň tak, že robím 12 hodín. Robím tak že tri, štyri, päť, šesť, ako kedy. Niekedy osem, desať. Normálka. Klasické podnikanie. Kedy chcem, vtedy robím. A koľko chcem, toľko robím.

Erik Lakomý: A kedy chcem, vtedy idem na kávu. 

Matej Lančarič: Tak, presne, presne. Ale proste to, chcel som vyskúšať niečo iné. Nemal som žiadnu ponuku na stole. Nemal som nič. Ale bola to veľká haluz v podstate, že dal som v pondelok alebo v utorok výpoveď a do piatku už mi písalo asi desať ľudí. Že a čo, počuli sme, že si odišiel z Pixlu, nechceš ísť robiť tuto, Španielsko, Fínsko, Amerika, takéto veci a bolo to veľmi príjemné, že sa mi začínali takto ozývať ľudia. Nakoniec som sa rozhodol, že zostaneme na Slovensku s manželkou.

Erik Lakomý: A teda ostal si na Slovensku a čo? A čo ďalej?

Matej Lančarič: Prišiel som do inej agentúry, ktorá robí s hrami tiež. Tam som vybudoval celý marketingový tím z nula na nejakých dvadsaťpäť ľudí. Ale minulý rok som si povedal tiež, že stačilo. Alebo teda, sme sa tak zhodli, že už stačilo. 

Erik Lakomý: Že sa chceš posunúť ďalej.

Matej Lančarič: Hej, a v podstate od vtedy som asi 500krát šťastnejší, mám viac času na všetko ostatné, sám som si pán svojho času. Vieš, že je to výborné. Akože toto kvázi podnikanie, čo som začal, bolo už v Pixli dávno dávno dozadu. Mal som že jeden projekt popri robote. Dva projekty, tak akože, sem - tam. A bolo to veľmi fajn. Že nemám rád ten mindset slovenský, kde všetci hovoria, že ty máš side job, teraz sa nevenuješ svojej vlastnej práci, to je akože, keď som šikovnejší a mám osemhodinovú robotu spravenú za štyri. Potom spravím všetky ďalšie veci, ktoré by som mohol za hodinu a čo mám akože klikať na Facebooku a na Youtube, len preto tváriť sa, že pracujem? Tak nie. Ja som si povedal, že zoberiem ďalšie projekty a na tých som sa naučil veľmi veľa. Tie skúsenosti mi ešte pomohli, že tie všetky global launche v Pixli boli veľké úspechy. Lebo som čerpal z tých ostatných projektov. 

Erik Lakomý: Aj to je presne to nastavenie, ak zamestnávatelia chcú, aby ich zamestnanci mali čisto focus na tú jednú prácu, ktorú majú vykonávať od ôsmej do štvrtej, prípadne od deviatej do piatej.

Matej Lančarič: Presne. 

Erik Lakomý: Ale ja si myslím tiež a som toho názoru, že ak človek má nejaké side joby a nejaké projekty popri, tak načerpá toľko skúsenosti.

Matej Lančarič: Posúva ho to ďalej. 

Erik Lakomý: Rastie a vie to potom pretaviť do tej normálnej roboty. Takže, to si myslím, že je len výhoda.

Matej Lančarič: Presne tak. Je to super naozaj.

Erik Lakomý: Dobre, teraz si v zásade na voľnej nohe. Pomáhaš nejakým gamingovým štúdiam a pomáhaš im v nejakom raste. 

Matej Lančarič: Tak tak. Ja robím v podstate to isté čo v Pixli. Len pre viacero štúdií, aktuálne nerobím so Slovákmi vôbec. Iba so zahraničím. Ten mindset je tam proste úplne iný. Aj veľa ľudí, keď som bol v Pixli, o mne hovorilo, že som veľmi kontroverzný, lebo hovorím veci na rovinu. Nie všetkým sa to páči, akože však chápem. Úprimnosť je veľmi náročná na počúvanie. Ale to je v podstate to, čím ja som ja. Som úprimný, poviem veci keď fungujú. Výborne, pochválim. Keď nefungujú, poviem to tiež. A to je proste niečo, čo sa v zahraničí počúva úplne v poriadku, kde všetci na to len čakajú. Lebo ja keby som teraz ľuďom iba to, čo chcú počuť, tak by to bolo veľmi krátkozraké. Ja im poviem, že všetko funguje. O dva týždne vydáme hru, kde nič nefunguje, tak koho je to problém? No môj. To proste takto nemôže byť. Ľudia nie sú až takí úzkoprsí ako tu, vieš. 

Erik Lakomý: A tak otvorená spätná väzba, nejaké feedbacky a povedať veci na rovinu..

Matej Lančarič: júj, to je..

Erik Lakomý: To je veľmi dôležité podľa mňa. 

Matej Lančarič: Je to mega dôležité, ale nie všetkým sa to páči. 

Erik Lakomý: Tak akože pochváliť a povedať nejaké ľúbivé slová je lepšie a poštekliť ego.

Matej Lančarič: Jasné. Vieš čo je taký veľmi zvláštny šport na Slovensku, okrem toho, že sa neplatia na čas faktúry nikdy? Ale je strašne málo pozitívnej spätnej väzby. Proste tu, nikto ťa nepochváli. Tu keď sa niečo pokazí, tak všetci vždycky nadávajú, to je samozrejme. Ale keď sa niečo spraví dobre, tak chýba to slovo. Že výborná robota, že všetko. To tu proste neexistuje, aj keby, neviem čo sa stalo. 

Erik Lakomý: Tak asi sa to berie tak ako za samozrejmosť. 

Matej Lančarič: Presne, dosahovať výborné výsledky je samozrejmosť. Ale keď trošku niečo zle ide, už je oheň na streche. 

Erik Lakomý: A dobre, teda v zahraničí to funguje inak? Že vedia aj pochváliť, vedia aj otvorene skritizovať. 

Matej Lančarič: Je to, že ego ide úplne bokom. Proste tam ľudia rozmýšľajú trošku inak. Sú to ich firmy. Snažia sa aby dosahovali čo najlepšie výsledky. Úprimnosť nadovšetko. To je niečo, čo mi veľmi vyhovuje. 

Erik Lakomý: Dobre a povedzme, že nás počúvajú poslucháči, ktorí by tiež chceli robiť nejaké projekty v zahraničí. Že ako si sa ty dostal k zahraničným klientom? Boli to tie konferencie na ktorých si bol?

Matej Lančarič:: Boli to určite konferencie. Ja som takto, že zo začiatku, keď sme chodili na konferencie z Pixlu, tak to bolo také pre mňa veľmi príjemné. Lebo som sa pozeral všade možne, že aké výborné prezentácie. A potom som zistil postupom času, že tí ľudia iba rozprávajú a nezdieľajú nič konkrétne. Tak som si povedal, že toto treba veľmi zmeniť. Tak keď sme global launchli  Diggy´s adventure v Pixli, tak som proste spísal všetko, čo sme išli od A po Z. Ale aj s číslami, normálne. Toto boli čísla, minuli sme- chceli sme minúť dvestotisíc, minuli sme milión za mesiac a ideme. Odvtedy ľudia za mnou chodili, že výborná prezentácia, konečne niekto čísla a už to išlo. Ja som potom navrhol taký soft launchový proces, ktorý doteraz používam a používa to aj veľa iných firiem. To som si proste spísal. Vypublikoval som to na jeden z najväčších herných portálov a to bolo asi v 2015 a doteraz chodia z toho leady, že: „Ahoj, čítal som tvoj článok, prosím ťa, sme v soft launchi, pomôžeš nám s týmto, s týmto, s týmto.“ Jasné, samozrejme. Čiže ja v podstate nerobím žiadny sales, že ja nechodím za ľuďmi: “to som ja”. Je to práve naopak. Že postupom času prezentácie, zase úprimné veci hovoriť, aj nepríjemné na druhú stranu, zdieľať čísla a to je niečo, čo ma posunulo tam, kde som teraz. 

Erik Lakomý: Tvoj nejaký sales proces je zdieľanie vedomostí?

Matej Lančarič: Tak. Presne tak. To je základ.

Erik Lakomý: Možno poď nám teraz pozdieľať trošku vedomostí. 

Matej Lančarič: Veľmi rád.

Erik Lakomý: A poďme možno na také praktickejšie veci, že predstav nám možno, ako taká hra vzniká. Ako vyzerajú tie gamingové štúdiá? Lebo ako som vravel, pre mňa je to úplne neznáme. Či to je jeden človek, ktorý si kliká nejakú hru a programuje, alebo to je dvadsať vývojárov ? Ako to vyzerá...povedz z prvej ruky. 

Matej Lančarič: Je to veľmi všeobecná otázka, čiže dajme si to také dva príklady. Záleží veľmi od toho, že aká hra je aktuálne vo vývoji. Skúsme si to rozdeliť, že napríklad Hyper casual hry, čo je žáner... to sú teda tie záchodové veci, pri ktorých nemusíš rozmýšľať. 

Erik Lakomý: To je teda prakticky…..

Matej Lančarič: Vieš čo, keď si otvoríš slovenský Appstore alebo Google play, tak sú to väčšinou tie prvé priečky, čo sú najsťahovanejšie veci. Lebo je to, že otvoríš si hru, pochopíš to na prvú, za dve sekundy a hráš sa okamžite. Hyper casual žáner je špecifický v tom, že monetizuje iba reklamami, čiže dohráš level a vyskakuje ti do tváre milión reklám. Ale je to špecifické v tom, že má cenu za inštaláciu veľmi nízku. Lebo tá bariéra je tam zase nízka. A takúto hru ti vie urobiť šikovný programátor za deň. Bez problémov. Samozrejme, že nie každá takáto za deň vyprodukovaná hra, má aj akože úspech. Ale pri týchto Hyper casual veciach je ten proces trošku iný ako pri simuláciach, stratégiach. Čiže pri týchto Hyper casual hrách, prvé čo sa v podstate robí je taký.. Teda v ideálnom svete si spravíš market research a pozeráš sa, aké hry sú teraz v TOP chartoch, aké hry už upadajú a podobne. A z toho si spravíš nejakú domácu úlohu. No ale je to špecifické v tom, že ty si pred tým ako ideš kódiť, si spravíš video, kreatívu, kde ukážeš, ako tá hra vyzerá a aké sú tam mechaniky a testuješ si to na Facebooku alebo na tej cieľovej skupine. 

Máš už nejakú databázu nejakých čísel a KPIčok, ktoré si potom porovnávaš. A na základe tohto, že miera prekliku je 5%, môžeš očakávať, že cena za inštaláciu bude 20 centov a to je úspech. Keď zistíš, že miera prekliku konkrétne na toto video je 1%, tak vieš, že cena za inštaláciu bude 2 doláre a to už nie je úplne rentabilné. Tak to je tá jedna skupina.

Erik Lakomý: Čiže najprv začínaš s nejakým researchom, pozrieš si hry, ktoré sú v trendoch. Podľa toho spravíš kvázi nejaké video, otestuješ to, pustíš to na tú cieľovú skupinu. A sleduješ KPIčka a mieru prekliku, cena za preklik. 

Matej Lančarič: Tak. V tomto konkrétnom príklade to takto funguje. Keď si zoberieš stratégie, simulácie, to je iné. Tam už aj ten tím je o dosť väčší. Lebo s jedným človekom nespravíš nič.

Erik Lakomý: Jasné.

Matej Lančarič:  Tieto Hyper casual hry sú v tom jednoduché, že tá grafická stránka tiež je jednoduchá. Nie je to nič veľmi prepracované. Aj vďaka tomu je tá cena za inštaláciu veľmi nízka. Ale keď sa bavíme o stratégiach, simuláciach, adventure .... akýkoľvek iný žáner. Tam potrebuješ väčší tím. A už netrvá vyvinúť tu hru deň, ani mesiac, ale už sa bavíme o rokoch. A v podstate potom je už na tebe... zase v ideálnom prípade si spravíš market research, pozrieš sa, že aké žánre aktuálne sú trendy. Pár rokov dozadu tu šli robiť všetci puzzle žáner a match-3 games, také ako sú Gardenscapes a podobne. Teraz posledné roky to boli merge hry, kde si spájal dve veci do jednej. To teraz je veľký boom. Uvidíme, čo bude na budúci rok, či to je kombinácia nejakého merge žánru plus nejaké stratégie napríklad. Lebo aj to sa robí, že si kombinuješ žáner, aby si otvoril zase nejakú ďalšiu cieľovú skupinu. 

Erik Lakomý: To escape room alebo niečo na tento štýl, že musíš vylúštiť nejakú logickú úlohu...to je v trende, alebo to už upadá? 

Matej Lančarič:  Vieš čo, boli toto také Hidden object hry. Stále je pár takých hier, ktoré zarábajú celkom slušné peniaze. Ale nerobí sa už úplne takto ... ako určite je veľa developerov, ktorí robia tieto hry, ale nie sú až tak vidieť. 

Erik Lakomý: Dobre, a keď jedna skupina je tá jednoduchá hra, kde to môžeš vedieť spraviť aj sám, keď si šikovný programátor, grafik, developer, marketér v jednom. A potom je tá zložitejšia, nejaké stratégie- tam predpokladám, že treba si napísať aj nejaký scenár….

Matej Lančarič: Ideálne si...v ideálnom svete ja hovorím... lebo je veľa hier takých, ktoré nemali nič na papieri a zrazu sú veľmi úspešné…. Takže v ideálnom svete si robíš market research zase. Potom tiež je veľmi vhodné, keď v podstate vyberáš nejaký štýl grafický. Že či už to chce byť nejako cartoon, alebo viac realistické, alebo dačo iné. Tak zase si vytvoríš nejakú kreatívu a otestuješ to na tvojej cieľovke, že čo viac funguje a čo rezonuje viacej. A to si potom vyberieš a s tým potom pracuješ ďalej. Lebo vieš, potom robíš pol roka na hre, zistíš že tento grafický štýl nevyhovuje tvojej cieľovke a potom čo...môžeš zahodiť všetko do koša a ísť odznovu. Takže tieto začiatočné aktivity sú veľmi vhodné pred celou produkciou a potom produkuješ. Zase tá hra, záleží od toho aká je veľká, čo od toho plánuješ, aký je zložitý ten grafický štýly, tie akože tímy sú od pár ľudí do 30,40, 50 úplne bez problémov. Záleží aj na tom, že zo začiatku asi nepotrebuješ mať 50 členný tím, ale postupne ho buduješ. Vždy tam je nejaký programátor, nejaký grafik, hlavne veľmi dôležitý game dizajnér. Musíš si napísať ten game dizajn dokument, že čo tá hra vlastne je, aké mechaniky používaš, aký je tam ten corelab, že čo tam ten hráč bude robiť v tej hre. To si spíšeš, aby všetci boli na jednej lodi, aby všetci chápali, aha tak toto je ten výstup, ktorý má byť. A potom zase ideš do toho sof launchu, ktorý som spomínal na začiatku a ideš testovať na reálnych ľudoch a zistíš možno po 2-3 mesiacoch, že tá hra sa nikam neposúva a môže sa stať, že tú hru zabiješ a ideš ďalej, odznova. Alebo teda sa stane, že ju global launchneš a veľký úspech … :)

Erik Lakomý:  A teda, opäť sa vrátim možno k tomu, že feedbacky...jednak od tých používateľov, v tejto fáze hlavne… mať napísaný dizajn tej hry, že ako to má celé vyzerať, fungovať, ako sa dostanem do ďalšieho levelu atď atď... teda povedzme, že mám už hru, hra je spravená, v nejakej testovacej fáze, alebo kvázi nejaké MVPčko...ako to dostať medzi ľudí? To už je ten global launch?

Matej Lančarič:  Áno, to už prichádza ten čas, kedy nastupujem ja, alebo prichádza hocijaký marketér a prichádza so stratégiou, že kedy, aké krajiny, aké marketingové kanály, aká kreatíva…. a postupne nakupuješ tých “hráčov do hry” aby si mal dostatočnú vzorku, aby si otestoval, či sa Ti ľudia vracajú naspäť do hry, koľko sa ľudí vráti naspať, aká je tá cena za inštaláciu, či už je v tej fáze...mám rozdelené tie fázy toho akože technického soft launchu, potom že retenčná fáza a potom monetizačná. Čiže v retenčnej sleduješ to, že koľko ľudí sa Ti vráti na druhý deˇm. tretí, siedmy a podobne. Takže už aj v tej fáze môžeš niekedy pozerať na tie  monetizačné KPIčka, či už niekto platí a podobné veci. Alebo zisťuješ či už náhodou -máš tam štyri levely, päť levelov - sa nezasekávajú na leveli dva, koľko ľudí sa tam zaseká, potom zisťuješ prečo… Čiže zase veľa komunikuješ aj s data tímom aj s celým tým herným tímom, že čo sa deje z toho marketingového hľadiska, ale aj z toho produktového hľadiska. 

Erik Lakomý: Čiže keď príde za Tebou nejaké gamingové štúdio, ktoré má vytvorenú hru, podľa čoho vyberieš Ty, že na túto krajinu ideme marketovať? Alebo ideš to nejak globálne robiť, alebo sú typy krajín, ktoré sú najlepšie na hry, alebo podľa tej domovskej krajiny, odkiaľ je to štúdio? 

Matej Lančarič:  No, väčšinou máme také, že 4,5,6 mojich obľúbených krajín, ale závisí od toho žánru. Lebo napríklad Poľsko pre mňa je veľmi dobrá krajina, čo sa týka hier orientovaných na mužskú populáciu, lebo tam je veľa mužov, ktorí hrajú… Fortnite, CS-ko, Clash Royals, strategické hry, takéto veci. Ale keď sa bavíme o nejakej hre, ktorá je zameraná na ženy, tak to Poľsko už nie je až taká dobrá krajina, lebo je ich tam málo, takýchto hráčiek. Takže musím si vybrať nejakú inú, väčšinou je to nejaké Španielsko, Holandsko, severské krajiny sú veľmi akože fajn.

Erik Lakomý: Čo hrávajú ženy? Aké typy hier? 

Matej Lančarič:   Puzzle hry, adventúry..Je aj populácia žien, ktorá hrá stratégie, dokonca sú aj veľké platičky, ale väčšinou sú to také, kde sa snažíš vyriešiť nejakú hádanku, puzzle, matchuješ si tri veci do jednej, také Candy crush a podobné.  Takže toto je mužská, pardón, ženská záležitosť 

Erik Lakomý: Dobre, máš teda približne vytypované, podľa akého typu hry by si mal cieliť krajiny a tam to zacieliš. Ak zistíš, že tá hra je úspešná v danej krajine, prihodíte trochu viac, aby to fungovalo ešte lepšie?

 Matej Lančarič:  Vieš, čo, záleží od toho že čo chceme zistiť v tej konkrétnej fáze. Keď sa snažíme zistiť, koľko ľudí sa vracia naspäť do hry -  volá sa to retencia D1 D3 D7 a podobne - a stačí nám tá určitá vzorka ľudí, tak neotvárame ďalšie krajiny, lebo zbytočne. Zase sa vraciame k tomu, že mohli by sme otvoriť ďalších desať krajín a vyliať pár desiatok tisíc do koša, ale načo. Vieš, keď máme...väčšinou to cielim keď máme minimálne 200 nových hráčov za deň, ideálne 500, aby sme mali štatisticky signifikantné dáta a to mi stačí. A potom, väčšinou to robím tak, že každá tá hra má nejaký timeline a nejaký production timeline, že každé 2 týždne sa vydáva nový build. Takže my v podstate spravíme to, že jeden build je vonku (build je nová verzia) , otestujeme si na určitej vzorke ľudí KPIčka, povieme si že aha, tuto je problém tuto je problém, toto je výborné, čo s tým ideme robiť. Zastavíme na chvíľku marketing, lebo zase nemusíme medzi tým, kým sa robí na novej verzii a opravujú sa tie bugy a vylepšujú sa nejaké veci, nemusíme míňať peniaze.  Takže v takýchto cykloch to pôsobí.

Erik Lakomý: Koľko je možno nejaká hranica, keď si povieš že tá hra je úspešná? Koľko hráčov si ju stiahne? Alebo? 

Matej Lančarič:  Nemyslím si, že podľa downloadov, lebo z downloadov ak  nemáš úplne reklamy v hre, tak to ti nič nepovie. Máš hry, ktoré stiahlo 10 miliónov užívateľov a zarobili prd :) Bohužiaľ :) Takže ide o to, že koľko asi revenues alebo tržieb má tá hra a to je zase veľmi relatívne. Lebo pre nejaké štúdio je zárobok 10 tisíc mesačne úplne super, pre niektoré štúdio je to nič, že pre 10 tisíc sa ani nepohne.

Erik Lakomý: Dobre, povedz možno ako fungujú tie monetizačné modely. Spomínal si, že niektoré hry sú zadarmo a potom ti tam vyskakujú nejaké bannery, reklamy. Ten druhý - možno platíš mesačne nejaký subscription/ mesačný poplatok, alebo jeden za stiahnutie?

Matej Lančarič:  Je ”Free to play” a máš mikrotransakcie v hre konkrétnej, kupuješ si nejaké balíčky, čokoľvek čo chceš, čo je v hre dostupné. Subscription je model, ale v hrách nie veľmi využívaný, skôr to využívajú appky. Tam aj čo som pár appiek marketoval, bolo oveľa úspešnešie ako akýkoľvek iný model. V hrách nie až tak veľmi. 

Takže je to v podstate kombinácia tých reklám a normálnych platieb, mikrotransakcií. Takže to sú také 2 najviac využívané veci.

Erik Lakomý: Ako možno nastaviť tú cenu?  Za tie balíčky? Má to byť 10 centov? Euro?

Matej Lančarič:  Ťažko povedať, musíš si to otestovať. Väčšinou sú nejaké základné ceny, ktoré si tam dáš na základe nejakého cenového researchu, že čo robí konkurencia a pod. Ale všetky tieto veci sa A/B testujú, lebo ja poviem, že má to byť 6, kolega povie že má to byť 10, no kde je pravda? Musíme si to otestovať… Dáta Ti povedia, že dobre, za týchto 6 eur máme vyššiu konverziu na platiča, ale zarobíme 10 tisíc. Tuto z týchto 10 dolárov za balíček mám nižšiu konverziu za platiča, ale zarobíme 20 tisíc, tak je to jasné. Ale zase no... dobre, je to jasné v takom tom širokom pohľade… pre mňa to nie je až také jasné, lebo ja sa musím pozerať aj na to, že koľko konverzií posielam/prichádza naspäť do Facebooku, do Google a do ostatných sietí, aby som vedel tie kampane optimalizovať. Čím viac eventov, tým krajší život pre marketéra samozrejme.

Erik Lakomý: Ako fungujú tie marketplaces,  či už AppStore alebo Google Play? Predpokladám, že je možné si zaplatiť a topovať tie pozície hore alebo? 

Matej Lančarič:  Vieš čo, robilo sa to v roku 2014, že boli také taktiky, keď si sa chcel dostať na top pozície v iOS, teda v Appli, tak si musel mať XY stiahnutí za 24 hodín. 6e v podstate dalo sa to, keď si sa chcel top1 stať v Amerike, tak to vyžadovalo 100 tisíc stiahnutí za deň a to je že :) veľmi veľa peňazí  a vo veľmi krátkom čase. Ale boli také stratégie, že keď si sa dostal na tú prvú priečku, tak ten organic, tie ostatné stiahnutia, ktoré boli spôsobené tým, že si na prvej priečke, tak Ti to vykryli celú túto investíciu. Ale bolo to celé také, taká šedá zóna, že obchádzal si trochu pravidlá AppStoru aj Google, ale teraz sa to nerobí už skoro vôbec. Lebo jednak všetky hyper casual hry sú iba na… veľmi na toto zamerané, že chcú byť ten top, 1,2,3,4,5 lebo majú veľmi nízku cenu za inštaláciu. Bavíme sa naozaj, že v centoch, aj v Amerike. Kdežto pri stratégiach sa bavíme naozaj o 20tkách, 30tkách,40tkách dolárov bez problémov. Tam sa to oplatí, lebo ten life-time value hráča je viac, než cena za hráča, tak je to v poriadku. Ale takú hru dostať na top 1 najviac sťahovaných je veľmi veľmi nákladné :)

Erik Lakomý: No a čo sú tie kanály, kde promujete vlastne tie hry?

Matej Lančarič:  Je to primárne Facebook, Google, Snapchat, Tik Tok, všetky tieto nové veci.

Erik Lakomý: Snapchat funguje dobre? Mne to príde, že to je trošku zabudnuté odkedy …

Matej Lančarič:  Je to… je to taká zvláštna platforma, ale funguje to dobre na určitý žáner hier. Skúšal som mužské, ventana hry, ženské, rôzne monetizačné modely  - reklamy, alebo mikrotransakcie - zmiešané výsledky, ale dá sa tam nájsť tá tvoja cieľová skupina, keď potrebuješ. 

Erik Lakomý: Ja som počúval podcast, čo si mal s Kamilom Aujeským a tam si vravel, že vy gro marketingového budgetu míňate na Facebooku, je to stále tak? 

Matej Lančarič:  Kde sú tie časy…. :) Facebook za posledného pol roka, akože nemám na to ani pekného slova... povedzme, že kvalita na FAcebooku išla veľmi dole, takže od januára, asi februára skoro na všetkých hrách, čo vidím  a manažujem, je, že Facebook začína byť veľmi problematický. A zase naopak ide Google celkom do popredia, potom z tých  iných sietí je tam že Unity IES, také  marketingové iné kanály.  Takže je to taká kombinácia. Zase keby sme mali tento podcast 3 roky dozadu, tak poviem, že spendujem všetko na Facebooku a nič iné ma nezaujíma. Veľmi krátkozraké :)

Vždy som hovoril, kým míňaš milión mesačne, tak ti stačí Facebook, teraz keď míňaš niekedy aj 50 tisíc na Facebooku, tak je to problém, lebo sa to nedá veľmi škálovať. Veľká konkurencia, zmeny na platforme, veľa sa zmenilo. Takže je to teraz v podstate taká kombinácia viacerých sietí.

Erik Lakomý: Majú význam aj nejaké reklamy mimo toho onlinu ? Offlinové eventy, herné..

Matej Lančarič:  Skúšali sme ešte keď som bol v Pixli ešte TV reklamy v UK, Nemecku a pod. Bolo to také, že poloúspech, ale nevracali sme sa úplne k tomu. Teraz si myslím, že je to úplne v poriadku, podľa toho, koľko máš budget. Ale dá sa ten budget vždy využiť aj inak, než liať ho do telky. Eventy nie úplne, podľa toho čo chceš tým eventom dosiahnuť. Je veľa firiem, ktoré sponzorujú eventy, rôzne konferencie a podobne ale robia to kvôli hiringu. Kvôli tomu aby si ľudia sťahovali hry? Nie úplne

Erik Lakomý: Dobre, koľko taká hra vie zarobiť? Povedzme Tvoje najväčšie úspechy?

Matej Lančarič:  Od nula po miliardu :) ako som Ti hovoril pred nahrávaním :) Je to také, že vie hra zarobiť veľa peňazí za mesiac, aj za rok, aj za celý životný cyklus. Teraz v roku 2020 pribudlo 5 hier do takého klubu, že miliarda plus zarobili. Také, že Roblox, alebo Pokémon Go zarobil dosť veľa peňazí. Takže je to príjemné, príjemný biznis. Ale vieš, zase, môže hra zarábať 300-tisíc mesačne, 50-tisíc mesačne, ale ty keď máš náklady 10-20 tisíc, tak si stále v pluse, je to fajn. Ale keď zase chceš škálovať, tak už musíš nad tým rozmýšľať trošku inak. Ale je to veľmi individuálne, čo sa týka každého štúdia.

Erik Lakomý: Ešte jedna otázka ma napadla k tým AppStorom a GooglePlay, že  napríklad oni si predpokladám sekajú nejakú časť z tých stiahnutí…

Matej Lančarič:  No, je to 30 percent si berú z každej mikrotransakcie, teraz keď sa začali súdiť s Epicom, lebo Epic games povedal, že to je veľmi nefér voči všetkým developerom, že si 30 percent berú z každej transakcie. Tak začali robiť také, že prvý milión, ktorý zarobíš na App Store tak Ti strhnú iba 15 percent. Krásne, veľkorysé veľmi :) Čiže všetky veľké firmy, čo najviac zarábajú pre Apple, tých sa to vôbec nedotklo. Google teraz prišiel s tým istým, ale povedali, že iba prvých 500 tisíc si oni budú len 15 percent brať. Potom boli tam všelijaké také aktivity smerom k subscription, že keď máš subscription, tak máš iba 15 percent, ale zase  tie hry ako som hovoril subscription nepoužívajú, takže je to viac pre appky. Je to také… stále mám taký pocit, že je to wild-west :)

Erik Lakomý: :) Hlavne asi v podaní tých najväčších hráčov, oni na tom najviac ryžujú…

Matej Lančarič:  Je strašne veľa peňazí v tom celom industry, investorov, začali skupovávať počas covidu menšie štúdiá, začal sa celý ten market konsolidovať, je to veľmi zaujímavé na sledovanie, že čo sa všetko deje.

Erik Lakomý: Možno taká otázka osobná na teba, že keby si ty mal začať vyvíjať nejakú hru, aká by to bola, aký žáner?

Matej Lančarič:  Júj, vieš čo? Asi by som začal s hyper casual hrami, pretože je to najľahšie na….dajme tomu, že najmenšia bariéra na vstup. Potom postupne by som prešiel asi do iného žánru. Neviem úplne, čo by to bolo, pravdepodobne by to bola taká player vs. player záležitosť, to hrávam aj ja, takže baví ma to. Ale… zase, podľa toho čo by mi vyšlo z market researchu, to by som išiel urobiť. Ale ..je to výborná otázka. Niekedy možno v budúcnosti si založím aj ja štúdio herné a uvidíme čo z toho bude.

Erik Lakomý: Nerozmýšľal si nad tým, ešte?

Matej Lančarič:  Vieš čo, rozmýšľal som nad tým viac krát. Aj keď som odchádzal z Pixlu, tak mi hovoril Šimon, že je to veľmi náročné zohnať investíciu teraz, lebo proste trh je taký. Ale keďže poznám veľa ľudí v zahraničí a s veľa investormi sa kamarátim, tak si nemyslím, že by to bol až taký veľký problém, keby som si povedal že od budúceho roka idem robiť štúdio. Mám aj celkom dosť veľa ľudí, kamarátov, ktorí sú programátori a z herného biznisu a asi by sme to poskladali nejako, ale necítim sa na to ešte.

Erik Lakomý: A koľko by si potreboval peňazí na štart takej hry? 

 Matej Lančarič:  Vieš čo, záleží, kde by sme mali sídlo. KEby sme mali sídlo na Slovensku, to by nebol až taký veľký problém. Keby sme mali sídlo v Amerike, alebo v hocijakej inej takejto krajine, tak tie platy by boli extrémne vysoké, takže ťažko povedať. Ale viem, že niektoré štúdiá, s ktorými teraz robím dostali niektoré že milión investíciu, dostali 10 miliónov investíciu. Majú to v banke a postupne s tým pracujú. 

Erik Lakomý: Určite to obdobie, ktoré nás zasiahlo bolo zaujímavé aj pre herný priemysel. Z môjho takého osobného pohľadu mi to príde, že presne v tejto dobe oveľa viacej ľudí začalo hrať hry, alebo hrajú oveľa viacej ako hrali doteraz. Ako to ty vnímaš, hranie počas covidu?

Matej Lančarič:  Je to tak, minulý marec bol taký veľmi intenzívny, kedy viacero štátov zaviedlo lockdown a ostali ľudia doma, takže zrazu bol krásny život v hernom priemysle minimálne teda. Veľa ľudí, aj čo sa týka konkurencie, prestalo míňať peniaze na marketing, lebo preste nebolo prečo, keďže ľudia boli doma. Tým pádom sa aj tá marketingová situácia zlepšila…

Erik Lakomý: Mal si robotu? Neboli všetci takí, že vypli marketing?

Matej Lančarič:  Prosím Ťa, odvtedy som mal viac a viac roboty :) Akože covid super z toho hľadiska herného priemyslu, takže som veľmi šťastný, že som v hernom priemysle a môžem tu robiť. Moja práca...neprišiel som o ňu, práve naopak. Bolo viac a viac roboty. A hlavne aj preto, že veľa ľudí si uvedomilo, že môžu robiť v podstate remote. Všetci sa sťahovali domov a zatvárali offices a zistili, že počkaj, ale šak je v poriadku, nemusíme platiť za kancel, vieme robiť s ľuďmi z hocijakého kúta sveta, čo je v podstate veľmi podobné akože timezóne a nie je to problém. Ja som vďaka tomu mohol robiť s Angry Birds Roviom, s Amerikou,s Finmi a ľudia zistili, že sa to dá.Čo zase nechápem, že ľudia teraz na Slovensku vyplakávajú, že nemôžu dostať ľudí naspäť do práce do kanclu. Že nechcú tam ísť… Tak samozrejme, že keď vieš z domu robiť a nepotrebuješ byť nonstop  s každým, prečo by si musel ísť do práce. Nemusíš dochádzať, ušetríš koľko času za deň a môžeš sa venovať rodine, viacej pracovať. 

Erik Lakomý: Záleží aký typ práce, asi aj ako má človek nastavenú nejakú psychohygienu, lebo keď má človek doma 2 deti, manželka tiež robí z domu…

Matej Lančarič:  Tomu rozumiem, jasné. Ja vždy takéto veci zľahčujem, že v pohode, dá sa robiť z domu, ale jasné, keď ti za chrbtom kričí dieťa a je zle, tak jasné, ťažko sa pracuje . 

Erik Lakomý: Mne osobne tento gaming sektor… predtým sa nerobilo viacej remote alebo viac v porovnaní s ostatnými sektormi?

Matej Lančarič:  Vieš čo, asi áno, lebo dá sa robiť minimálne moja profesia odhocikiaľ. My sme boli s manželkou mesiac na Bali, jediné čo som tam potreboval bola wifina :) Ja som si tam bez problémov ráno odrobil pár hodín a potom sme sa motali. Respektíve naopak, lebo tam je iný čas, takže ráno sme sa motali, potom som robil a bolo to super. Takže ja jedine čo potrebujem je wifi, ale viem, že niektoré tímy herné potrebujú sedieť vedľa seba a rozprávať si feedback a podobne. Ale zase je to také, že na Slovensku ja mám taký pocit, že veľa ľudí potrebuje kontrolovať svojich zamestnancov, že neverí im, že keď sú doma, že neležia na gauči, ale robia. To je celkom haluz. Ale vieš, aj keby si ležal 4 hodiny na gauči a potom robil iný čas, tak akože kde je problém, keď je tá robota spravená? Tak čo?

Erik Lakomý: Áno, je to o tom pohľade tých ľudí a hlavne asi o dôvere, že máš schopných ľudí a vieš sa na nich spoľahnúť…

Matej Lančarič:  Toto. Hlavne si myslím, že seniorní ľudia nemajú problém s remote prácou, juniorní môžu mať, lebo teda potrebujú trošku viesť, aby ich niekto trošku držal za ruku a ukazoval im, že čo majú robiť. Ale v podstate, ja nepotrebujem aby nado mnou niekto stál a klopkal mi, že to musí byť hotové. Ja si poviem, že akonáhle mám deadline v utorok, keď spravím veci v nedeľu, v pondelok, hocikedy, v piatok, tak je to moja vec. Keď to spravím v utorok večer, tak je to zase moja vec, keď som si dal tri dni voľno, ale povedal som že v utorok dodám veci, tak je to v utorok. 

Erik Lakomý: Dobre a ty ako konzultant, možno stratég tých jednotlivých gamingových štúdií máš niekoho kto ti pomáha s nejakou administratívou?

Matej Lančarič:  Vieš čo, nie, robím si to sám. Veľmi dobrý time manažment, nemám rád ad hoc meetingy a cally, ktoré sú že poďme si zavolať.. Mám na týždeň dopredu urobenú kostru, že v pondelok mám weekly meeting s jedným štúdiom, druhým, potom v utorok iný meeting. Včera som mal úplne že bezcallový, v poslednej dobe veľký úspech. Ale treba sa aj sústrediť na tú prácu. Takže to že mám takto všetko naplánované dopredu mi umožňuje robiť aj iné veci, administratívu, faktúry vystavovať a takéto veci robiť. Ale… počkaj, jednu vec musím povedať, mám veľmi dobrý kreatívny tím, s ktorým spolupracujem, akože nie sú to moji zamestnanci, ale je to pár ľudí na Slovensku, ktorí robia pre mňa reklamy a videá a podobne. Tých si musím manažovať a sú to úžasní ľudia naozaj.

Erik Lakomý: To je super, keď máš ľudí, na ktorých sa vieš spoľahnúť, to je  najviac.

Matej Lančarič:  Presne tak.

Erik Lakomý: Možno ešte praktická vec, či používaš nejaké tooly, alebo appky, niečo na time manažment, alebo len  kalendár a ideš?

Matej Lančarič:  Ježiš….kalendár a idem. Snažil som sa používať aj nejaké také Togo, harvesty na meranie koľko mi akože nejaká vec trvá a pod. podobné veci ako Asana, Trello a neviem čo všetko. Nie je to úplne mne po vôli, akože ja mám rád .. niekedy to môže pôsobiť trochu chaoticky, ale ja sa v tom vyznám … mám väčšinou všetko v kalendári a čo nie je v kalendári, akože mrzí  ma to, ale bohužiaľ :)

Erik Lakomý: Dobre že som Ti poslal pozvánku :)

Matej Lančarič:  Dal som si to sám do kalendára a potom mi prišlo aj od Teba, takže super, výborné.

Erik Lakomý: Podľa mňa najlepší nástroj na time manažment je kalendár, či už onlinový alebo klasický Apple alebo Google, alebo zapisovanie na stole a možno sticky notes, kde si zapíšeš, čo treba robiť. Lebo všetky tie Trelllá treba aj nahadzovať, treba to administrovať a to je na tom najhoršie.

Matej Lančarič:  Je to hrozné a je to viacej otravy ako to prináša úžitku, minimálne pre mňa. Chápem, že niekomu  to vyhovuje, kľudne nech s tým pracuje, ale ja som takýto viacej…

Erik Lakomý: Ak robíš vo väčších tímoch, na nejakých väčších projektoch tak je to možno dobré mať nejaký workflow zaznamenaný, ale vlastný osobný manažment si riešiš sám.

Dobre, posledná záverečná otázka na teba, kam sa to bude uberať tento gaming? Myslíš že to bude brutálne rásť? 

Matej Lančarič:  Rásť to bude určite, to nie je otázka že či, ale ako rýchlo. Teraz je veľmi akože rozšírený model Free to Play, ako sme sa bavili, ale s nástupom krypta blockchainu a týchto vecí sa rozmáha model Play to Earn. V podstate teraz bola veľká kauza, že veľa Filipíncov si na tomto začalo akože zarábať, že hrajú a skúšajú robiť nejaké veci v tých hrách a na tom zarábať peniaze. Hrajú a zarábajú na tom a je teraz veľký trend - Mark Zuckerberg mal teraz nejaký call, alebo niečo rozprával, nejaký press release, že celá tá Facebook stratégia sa skôr otáča do nejakého metaverse. Keď si pozeral Ready Player One, taký proste svet. Teraz Roblox je veľká záležitosť, vo Fortnite bývajú rôzne koncerty rapperov a rôzne veci a ľudia tam chodia normálne. Takže tento smer je veľmi zaujímavý, som veľmi zvedavý, že čo z toho bude. 

Erik Lakomý: Taká kvázi rozšírená realita…

Matej Lančarič:  Hej hej, áno. Teraz čo sme sa aj bavili s ostatnými kamošmi z industry, že to skoro aj existuje, lebo máš World of Warcraft a oni hovorili, že máš v Amerike veteránov, ktorí už sú doma a proste majú tam vo World of Warcraft guildu, ktorú vedú a tam sú akože tí, ktorí všetko menežujú a doma majú úplne iný život. A ten Metaverse, to bude veľmi zaujímavé.

Erik Lakomý: Takže treba si vytvoriť takú druhú osobnosť niekde…

Matej Lančarič:  Ahh, nie som fanúšik úplne othoto, ale máš to tak, že každý si je strojcom svojho šťastia, tomuto ja verím odjakživa, ale keď niekto má taký, že iný život a potom si otvorí tú hru a má tam zrazu inú osobnosť a všetko sa mu darí a je iná osobnosť, je to veľmi príjemné, je to také...dosť nebezpečné, povedzme si to tak.

Erik Lakomý: Mať alter ego, záleží akým štýlom, akým sa uberá, či dobrým, alebo creepy…

Matej Lančarič:  Presne, toto…

Erik Lakomý: No dobre, ja Ti veľmi pekne ďakujem za tieto znalosti, ktoré si s nami pozdieľal, ako si na začiatku spomínal, že ťa to dostalo, tam kde si. Mojim dnešným hosťom bol Matej Lančarič. Ak by ste sa chceli pozrieť detailnejšie, čo Maťo robí, tak skúste kliknúť na lancaric.me. Ja to dám aj do poznámok pod tento podcast. 

Matej Lančarič:  Super, super :)

Erik Lakomý: Takže klikajte kľudne, aj Maťa kontaktujte a ja verím, že aj na Slovensku, či už po trase Pixel Federation alebo nepochybne aj tou tvojou cestou sa bude pridávať čoraz viac a viac podnikateľov a mladých nadšencov, alebo aj starých, ktorí budú chcieť v týchto hrách nejak pôsobiť. 

Matej Lančarič:  To by bolo super, ďakujem veľmi pekne, cítil som sa tu super. 

Erik Lakomý: Ďakujeme aj my, počúvali ste 64-tú epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní, ak sa Vám páčila, neváhajte zdieľať, lajkovať, komentovať, čo len chcete a počujeme sa opäť o 2 týždne, dopočutia :)

Terézia Jacová, zakladateľka Lumus Investment a investičná manažérka Neulogy Ventures, pôsobí v oblasti, kde prevažuje mužské osadenstvo. Svoje zahraničné štúdia a skúsenosti zo sveta investovania pretavila do tvorby investičnej platformy zameranej na „anjelské“ investovanie žien do startupových projektov.

Ako úspešne odprezentovať svoj podnikateľský nápad a kedy je ten správny čas? Či sú lepší investori muži alebo ženy alebo ako funguje kolektívne investovanie nájdete v tejto epizóde.

Zaujímavé linky z podcastu:
Profil a biografia (Bloomberg)
Ako sa stať anjelskou investorkou
O investičnej platforme Lumus
Rozhovor pre Trend: Počet uchádzačov o financovanie klesá, je to prirodzené

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Je krásne leto a tak už ako aj Vilo v predchádzajúcej epizóde s Mirkou Uhnak spomínal, že budeme mať také kratšie, údernejšie a hlavne voľnejšie podcast,  tak ja by som naňho nadviazal a chcel by som tiež privítať medzi nami nie hosťa, ale hosťku a je ňou Terézia Jacová, ahoj Terka.

Terézia Jacová: Ahoj.

Erik Lakomý: Tak ako som vravel, Vilo začal takúto tému vlastne ženskú, my sme sa aj stretli na evente Forbesu - Ženy v biznise a mňa veľmi zaujala vaša diskusia, kde si bola spoločne aj s Petrom Friedmannu z Prosight Slovensko a ty si vravela, že investícia je určite pre ženy, ale ženy o tom veľa nevedia, tak povieš nám dneska ako môžu aj ženy investovať?

Terézia Jacová: Áno, určite veľmi rada priblížim tento svet a teda dúfam, že to bude také ľahké, letné ako si povedal, lebo tak celkovo ten svet investovania a financií nie je asi až taký atraktívny pre ženy, štatisticky že v ňom pôsobí menej žien ako mužov, takže pokúsim sa to priblížiť a zatraktívniť možno.

Erik Lakomý: Povedz možno, je také všeobecne zaužívané, že ľudia sa nie veľmi radi vzdelávajú, ale ty si sa predsa vydala tou cestou, že nebolo to…. alebo teda bol to čisto taký kvázi mužský svet, že investície. Povedz možno, že ako ty si sa dostala k investíciám a čo vôbec treba na tie investície, aby som sa tomu mohol venovať naplno?

Terézia Jacová: Áno, asi je pravda, že som nevedela úplne, že skončím v investičnom svete, na druhej strane som študovala ekonomiku a teda biznis, čiže v nejakom období už keď som končila bakalárske štúdium, tak som stážovala v jednej firme v Amsterdame, ktorá sa zrovna venovala ako keby poradenstvu pre veľkých investorov, veľké penzijné fondy a investičné fondy. A viac ma vtedy zaujala asi tá investorská strana, že vtedy som si tak hovorila, že by som chcela vyskúšať tú investorskú stranu -síce tá druhá poradenská, kvázi výskumná je fajn -ale že ma to dosť nadchýňalo. Napriek tomu ja pochádzam z podnikateľskej rodiny, aj mamina aj ocino sú podnikatelia a teda to je aj to o čom sa ja vždycky snívala, akurát som nemala úplne ako keby preferovaný sektor. Aj keď som končila školu, tak som stále dúfala, že príde niečo a budem môcť založiť ten svoj biznis a budem môcť zužitkovať ako keby tie vedomosti, jednak tie od našich a jednak tie ktoré som získala na univerzite v Haagu. Neprišlo to, takže som si potom hovorila, že to asi musí prísť a že sa ako keby naučím viac z tej biznisovej strany a takto nejako som sa dostala aj k tomu investičnému svetu.

Erik Lakomý: No a ešte povedz, ty si študovala v Haagu, v Holandsku a potom ešte nejaká exotika, myslím že to bola Namíbia?

Terézia Jacová: Áno správne.

Erik Lakomý: Ako si sa tam vôbec dostala? Chcela si študovať v zahraničí stále?

Terézia Jacová: Chcela, bol to taký sen, ktorý som sa často bála ale vysloviť nahlas. Cesta začala asi ešte na strednej škole, kedy som dostala plné štipendium na ročné štúdium v zahraničí na americkej strednej škole od jednej nadácie a v podstate vtedy asi sa mi tak aj otvoril ten svet aj ako keby z nejakej osobnostnej stránky sa mi zvýšilo aj to sebavedomie. Aj som si verila, že to dokážem, že viem nájsť aj tie financie na to, že sa dokážem ja umiestniť v zahraničnom svete, v nejakej medzinárodnej komunite študovať v inom jazyku, čo nebolo akože pred desiatimi rokmi to nebolo ešte až také úplne bežné. Že teraz ako keby veľa študentov už chodí na Erazmus aj chodia vyslovene na celé štúdiá, aj mimo Erazmu. Vtedy z nášho gympla som ja bola akože jediný človek, ktorý niečo také spravil a potom keď som sa vrátila po tom roku na strednej škole v Amerike, tak som si dávala prihlášku na celé bakalárske štúdium do Holandska aj do USA som si dávala nejaké prihlášky, aj do Veľkej Británie a veľa z mojich spolužiakov bolo prekvapených z toho, že či sa to fakt dá a či to zvládnem, akože jednak  po tej osobnostnej stránke aj po tej finančnej - bolo to dosť ťažké vtedy zafinancovať a tých zdrojov možno nebolo až tak veľa. Takže úplne tá cesta začala na tej strednej škole no a potom som si vybrala to Holandsko a bola to opäť super škola aj z tej profesnej stránky, že oni mali extrémne prakticky zamerané to štúdium, že sme robili hrozne veľa projektov na každú jednu hodinu pre vyslovene medzinárodné organizácie, či už štátne alebo súkromné, ktoré sídlia v Haagu. Haag je vyslovene také mesto expatov a medzinárodných organizácií, takže v tom to bolo super. No a samozrejme aj po tej osobnostnej stránke, že tam som sa ako keby dostala k veľa veciam a kontaktom a proste ľuďom, kamarátom, ktorí veľmi ovplyvnili aj moje smerovanie ďalej potom.

Erik Lakomý: Takže môžeš povedať, že okrem tých kontaktov a vedomostí, ktoré si na škole získala, bolo to hlavne tvoje vnútorné presvedčenie že môžeš byť aj úspešná Slovenka v nejakom veľkom svete, hej?

Terézia Jacová: Určite to tam bolo do veľkej miery sa to udialo a vlastne ja som si aj plánovala urobiť si magisterské štúdium v Holandsku, ale nebola to taká priama cesta ako som si myslela. V Holandsku totiž bolo bežné, respektíve niekedy to ako keby bolo také, že sa vyžadovalo že na magisterské štúdium potrebuješ aspoň rok alebo dva praxe, vyslovene že pracovať v nejakej firme a na základe toho si pozmeníš ten smer, alebo sa aj utvrdíš v smere, ktorý študuješ. Ja som sa plánovala na čas vrátiť domov a rozmýšľala som, že čo budem robiť. Až tak som asi nevedela, či tu chcem ostať alebo nie aj keď bolo  to také silné vo mne, že som si hovorila, že keď nie teraz tak kedy, že proste keď sa už človek usadí niekde pracovne alebo študijne tak opäť je to ťažšie sa vracať domov. No a vlastne odkedy som prišla, keď som v 2013 skončila školu, tak už som neodišla, takže bolo to dobré.

Erik Lakomý: Takže nie si ty z tej generácie, ktorých museli potom ťahať naspäť, že ťahali mozgy naspäť na Slovensko a skúšali ich presviedčať hocijakými rôznymi spôsobmi.

Terézia Jacová: Nie alebo bola som v kontakte s takými organizáciami, práve preto že ja som sa chcela poradiť s ľuďmi, ktorí sa buď vrátili alebo sa tomu venovali, takže keď som aktívne rozmýšľala o tom návrate na Slovensko, tak som sa aktívne spájala s takými organizáciami. Vyslovene aj preto, aby mi pomohli čo najrýchlejšie zistiť, že čo sa tu deje na tomto trhu, či mám možnosť  sa nejak uchytiť v čom a proste že nech mám ako keby ten - nejakú bázu tých profesionálnych kontaktov, ktoré som tu nemala. Ja som vlastne odchádzala do zahraničia, keď som mala 17 rokov na strednej a nemala som tu proste tú profesionálnu bázu, takže v tomto to bolo možnože ťažšie a preto som sa  ako keby snažila čo najrýchlejšie zorientovať.

Erik Lakomý: A keď som si pozrel tvoj Linkedin, tak je celkom nabitý rôznymi či už stážami alebo profesiami naprieč vlastne tvojim aj študentským životom a potom aj profesijným. Začala si už robiť a hľadať si nejaké cestičky aj počas školy, aby si vedela ktorým smerom sa chceš uberať, alebo ako to prebiehalo celé? Lebo videl som tam celkom zaujímavé veci, či už to bolo Swiss Re, alebo  Európska komisia a tak ďalej. Ako si ty vnímala to, že chcem robiť biznis, chcem sa pohybovať v tejto sfére a že čo preto si chcela spraviť?

Terézia Jacová: No áno, bola som vždy aktívna už aj počas univerzity. Jednak preto, že som aj chcela a na druhej strane som hovorila že v tom Holandsku to bolo extrémne vyžadované od tých študentov. Dokonca tam tá stáž bola aj povinná, že ja som vlastne bakalárku musela písať v nejakej organizácii a riešiť nejaký konkrétny problém a navrhnúť ako keby riešenie počas polročnej stáže, takže to nebolo ako keby teoretické, že načítaj si päť kníh a urob proste jeden rozhovor, ale že to bolo fakt také, že ja som tam vlastne pracovala a počas toho som riešila ten problém a písala o tom o tú bakalárku. Ale áno, asi by sa tam moja cesta mohla  nazvať viac oportunistickou ako …

Erik Lakomý: Akademickou :)

Terézia Jacová: Áno presne tak, že tak v daných obdobiach som mala chuť skúsiť niečo , alebo sa naskytla príležitosť, napríklad aj to Swiss Re bolo v čase keď som sa vlastne vracala a oni potrebovali niekoho s kombináciou angličtiny a holandštiny. Robiť odtiaľto pre holandský trh - čo bolo pre mňa také že super, nejaké spojenie s tým svetom a s tou krajinou ktorú mám rada. Ten jazyk bol veľmi unikátny, aj keď som si myslela, že už nikdy v živote nepoužijem holandštinu, tak vlastne tam som vyslovene telefonovala s holandskými klientmi a prekladala zmluvy.

Erik Lakomý: ...takže vieš dobre po holandsky?

Terézia Jacová: No teraz už až tak nie.

Erik Lakomý: Pre mňa to príde strašne ťažké...

Terézia Jacová: Je, je ťažký ten jazyk a je taký nie úplne atraktívny na prvú asi, že nie je to také ľúbezné ako francúzština dajme tomu, ktorá sa ľuďom tak zapáči, takže tá holandština je ťažšia ale zase má svoje čaro, má také to ako každý jazyk, že si nájdeš tie svoje výrazy a proste tie cestičky ktoré sú pekné.

Erik Lakomý: Takže tá cesta či už k holandštine alebo k tým profesijným veciam bola takáto z tvojho pohľadu priamočiara a zakotvila si až v Neulogy Ventures?

Terézia Jacová: Áno.

Erik Lakomý: Čo je jeden asi z najznámejších fondov na Slovensku, jeden z mála fondov ktoré sa venujú hlavne venture capital. Môžeš nám povedať, čo to je ten venture capital, lebo častokrát sa to skloňuje, počujeme to zľava sprava, start-upy… Čo to vlastne znamená ten rizikový kapitál?

Terézia Jacová: Tak rizikový kapitál je, čo najjednoduchšie asi… bez nejakej definície udať… je kapitál, ktorý je určený na to, aby ste si mohli dovoliť viac rizika :) viac riskovať s jeho využitím ako s nejakým menej rizikovým, typu možno nejaký bankový kapitál alebo možno nejaké bezpečnejšie zdroje dajme tomu. To znamená, že ten kapitál je určený vyslovene pre začínajúce podniky, možno niekedy ani nie úplne podniky, ale vyslovene len projekty, ktoré sú vo veľmi skorom štádiu, obnášajú veľké riziko, či už toho či ten produkt vôbec vyjde alebo nevyjde, že či bude na konci dňa dokončený alebo nie, respektíve či sa nájde vôbec klient ktorý ho kúpi, avšak na druhej strane s tým rizikom prichádza potom aj veľký potenciál toho zisku a tej návratnosti a to znamená že vy ho tam vlastne vkladáte s veľkým rizikom, ale prináša so sebou aj veľkú šancu na úspech. To je ako keby asi v skratke rizikový kapitál. Bavíme sa väčšinou o technologických firmách, pretože tam aj historicky ako keby vznikal a tam sa to asi aj vie veľmi rýchlo ukázať alebo rozdiverzifikovať, či to funguje či nie. Či ten produkt je na trhu a ako ho ideme predávať a škálovať, takže väčšinou sa v spojitosti s rizikovým kapitálom bavíme o technologických podnikoch.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, ako si povedala tú tvoju poučku, že je to väčšie riziko, ktoré si vieme dovoliť, lebo je asi všeobecne známe/ podnikatelia vedia, že banky vám vedia požičať až vtedy keď reálne máte ten produkt zabehnutý alebo službu a vtedy už nejaké veľké riziko nenesú. Požičajú vám peniaze, dajú vám nejaký úrok - per annum - alebo nejaký väčší balík peňazí, to už je jedno. Mňa tam ale  zaujalo to riziko, že koľko z tých start-upov alebo firiem do ktorých investujete, alebo rátate s tým, že to riziko bude až také veľké, že to nevyjde? Predpokladám, že tam máte nejakú mieru.

Terézia Jacová: Myslím, že tá ako keby štatistika v podstate nasleduje nejaký vzorec, ktorý je aj všade inde, že to nie je len u nás. On vznikol v Amerike kde ako keby tá citlivosť na riziko je asi na inom leveli ako u nás, že predsa len keď sa bavíme o Európe alebo o strednej Európe, tak stále tí investori nie sú ochotní ísť do takého rizika, respektíve nie sú možno ochotní investovať až v takých skorých štádiách ako je to v Amerike. Mám niekoľko kolegov aj kamarátov, ktorí pôsobia v rizikovom kapitáli v Amerike a oni stále hovoria, že by chceli viac tej guráže doniesť do Európy. Na druhej strane tým američanom by radi dali že aspoň na hodinu nech si pozrú ten finančný plán, nech sa zamyslia, že možnože by sa vyhli  takým krachom, ktoré boli vysoko predvídateľné, alebo že nasledovali také vzorce, ktoré sa dali predvídať. Prepáč, otázka bola že čo? :)

Erik Lakomý: Otázka bola, len tak v jednoduchosti, že koľko…

Terézia Jacová: Aha tá štatistika. No tam je dôležité povedať, že tie peniaze sú vyzbierané od nejakých iných investorov. To znamená, že ty dáš dokopy individuálov alebo firmy, dáš tie peniaze dokopy a tak vznikne ten fond no a nie každý si úplne uvedomuje, že tie peniaze musíš aj vrátiť tým investorom. Čiže štatisticky je vždycky iba jedna firma v tom portfóliu, ktorá vráti ten celý fond - to znamená, že je jedna firma z celého portfólia do ktorého investuješ, ktorá vyslovene, že sa stane dajme tomu tým jednorožcom a keď to teda aj nebude miliardový jednorožec, ale bude to tá firma, ktorá dokáže vrátiť celý ten fond. A to je dôležité, že ty by si mal byť schopný vrátiť peniaze investorom a teraz akože vraciaš naviac. Určite je aspoň tretina toho portfólia, ktorá krachne, že tie firmy skrátka neprežijú. Je podľa mňa dôležité identifikovať, keď si portfólio manežér včasne, že tej firme už nevieš pomôcť a je lepšie ju teraz “pustiť k vode”. Akože nie v zlom, ale že vedieť kedy ukončiť, že už tam niet pomoci, že už nemáš ako pridať hodnotu, že už by to nevyužili, alebo nie je priestor na taký produkt na tom trhu. Potom podľa mňa asi je taká ďalšia tretina, ktorá je tak-tak, že ešte nie je rozhodnuté, či to dá alebo nedá, minimálne to dokáže držať na tej nule. A ten zvyšok  bude schopný pokračovať ďalej, bude zbierať ďalšie kolá, bude rásť na tej valuácii, ale vždycky tam bude len jedna firma, ktorá vráti celý ten fond.

Erik Lakomý: Možno povedz za teba, mala si pod správou asi viaceré investície aj v Neulogy Ventures, ktorá bola taká tvojmu srdcu najbližšia?

Terézia Jacová: Asi je ich niekoľko, najčastejšie to súvisí samozrejme s nejakou ako keby chémiou a príbehom tých zakladateľov, že vy sa ako keby spájate s tými firmami vo veľmi skorom začiatku, prežívate s nimi ten entuziazmus, prvú investíciu, prvé vyhadzovanie ľudí. Že ako keby fakt, že ono je to ako keby manželstvo :). Keď investičný manažér z rizikového kapitálu investuje do takejto začínajúcej firmy, tak si treba uvedomiť, že to je strašne na dlho, že to je na 7-10 rokov. My to voláme, že je to v zásade uzatvorenie manželstva, pretože vy sa vždycky, nie možno na dennej báze, ale určite na mesačnej stretávate s tou  firmou, riešite s ňou naozaj všetko od plánovania, najímanie ľudí, cez predaj produktu, cez možno niekedy sťahovanie ľudí do ako keby rôznych koncov sveta, rozbiehanie tých pobočiek. Potom vravím že sú tam také ako keby periódy, kedy sa tej firme nedarí, musíte s nimi riešiť, plačete s nimi a všetko toto, takže ono je to... tak ako je to biznisovo zaujímavé, tak je to aj veľmi ťažké z tej ľudskej roviny, by som povedala, lebo tam nie je úplne šanca, že nebyť spätý s tou firmou…

Erik Lakomý: To ma ešte zaujíma, si super povedala, že je to ako keby manželstvo, len väčšinou pri tých investíciách je to tak, že manželstvo by malo trvať do konca života, v investíciách vieme že príde rozchod niekedy, či už za sedem alebo desať rokov, čiže ako to možno tí founderi a zakladatelia firiem vnímajú, že príde moment, jeden deň, kedy to bude treba predať, budú musieť exitnúť tú firmu, takže ako to oni vnímajú v tých situáciách? Či sú skôr takí, že im je z toho smutno, alebo už majú toho dosť a chcú to predať, chcú z toho vybrať peniaze alebo si tam nechávajú podiely?

Terézia Jacová: No ťažko povedať, asi ako kto. Toto je jedna vec o ktorej sa veľmi málo hovorí,  respektíve sa na ňu často aj zabúda, lebo  akože je to teraz trend, všetky technologické firmy sa bavia o tom, že zháňajú vlastne nejaké externé financovanie od venture kapitálu, vzniklo teraz na trhu strašne veľa venture kapitálových fondov aj u nás na Slovensku aj v strednej Európe, že ako keby prežívame tu boom toho, že je tu veľa kapitálu a proste tí ľudia ktorí spravujú ten kapitál hľadajú tie firmy  a bijú sa o ne niekedy doslova. A teraz veľa zakladateľov, a to je podľa mňa aj dôležitá otázka na začiatku pre nich, musia si toto urovnať v hlave jednak pre seba aj s tým tímom, s ktorým zakladajú firmu, že či jednak chcú toho investora u seba na boarde. Lebo to, že vám dá niekto peniaze znamená, že oni sa vzdávajú časti svojej firmy. Ten venture kapitálový model je postavený na tom, že  vy sa za tie peniaze vzdávate podielu vo firme, je to väčšinou samozrejme  minoritný podiel ale akože treba rátať s tým že ten 15-20-30% si zoberie ten venture kapitálový investor. Čo znamená, že tým zakladateľom prislúchajú aj rôzne  povinnosti, či už nejakého reportovania, či už má ten investor právo nominovať nejakého finančného riaditeľa, keď má pocit že nie je nikto v tej firme, kto vie reportovať, kto vie narábať s tými peniazmi. Tam niektoré veci nemusia byť úplne to, na čo tí zakladatelia boli dovtedy zvyknutí, pretože si fičali tak nejako…

Erik Lakomý: Punkovo :)

Terézia Jacová: Áno, punkovo. Alebo často je to aj príklad rodinných firiem. Sú nejaké rodinné podniky, ktoré vyvinuli v rámci nejakých svojich operácií jeden produkt, ktorý zistili že je super a chceli by z neho urobiť separátnu firmu, lebo to má vysoký potenciál, a príde k nim venture kapitálový investor, dá im peniaze a oni vlastne po čase zistia, že to nie je až také dobré mať niekoho akoby “cudzieho” v tej firme. Že im sa to veľmi páčilo, keď tam boli žena, muž a dvaja synovia a proste riadili si to ako rodinný podnik a že oni nechcú teraz niekoho iného počúvať alebo minimálne sa s ním radiť o veciach, alebo mať nejaké povinnosti voči nim a vtedy dochádza asi k veľkým rozbrojom s tými investormi a podobne a treba si to - akože nestáva sa to často, ale stáva sa to - a to je niečo, nad čím by tí zakladatelia mali uvažovať dopredu, že či sú schopní a ochotní fungovať s niekým takto že 5-7-10 rokov. S tým, že my nie sme väčšinou posledný investor, že po nás ešte prichádza niekto väčší. Samozrejme že vždycky je možnosť odkúpiť podiel naspäť, že tí zakladatelia môžu odkúpiť naspäť podiel, ale to nie je to, s čím väčšinou hľadáte toho investora, že väčšinou hľadáte toho investora aby vám pomohol pritiahnuť viac biznisu, väčších investorov, v prípade to dohodnúť na nejaký exit typu ísť na burzu/ predať tie svoje shares na burze. Ale vravím, že to ako to vyzerá na začiatku, že sú tí zakladatelia šťastní, že dostali tie peniaze a majú ten know-how toho investora, ono sa to niekedy aj otočí po rokoch, že nie sú až takí šťastní z toho a na to sú potom už zmluvy, ktoré sa používajú v ťažkých časoch a nie v ľahkých časoch, ako hovorí jeden z mojich kolegov :), ale to hovorím asi o menšej časti samozrejme.

Erik Lakomý: Že aby ste aj dobre fungovali, tak musia byť aj dobre nastavené zmluvy.

Terézia Jacová: Presne tak.

Erik Lakomý: Dobre a ty možno nám z tvojich skúseností vieš aj prakticky povedať, že predstavme si prípad, že máme nejakú menšiu firmu a sme rozhodnutí, že chceme investíciu z rizikového kapitálu. Že do budúcna ten podiel vieme predať alebo znížiť, ak tam príde väčší investor a že čo sú také najzaujímavejšie veci alebo na čo sa ty pozeráš - ako hodnotíte tie konkrétne firmy, či im dať investíciu alebo nie? Na čo by sa mal človek zamerať pri takých tých “pitch” investorských, ktoré sú v prezentácii?

Terézia Jacová: Asi každý fond alebo investor má nejaké svoje zameranie a preferenciu, že niektorí sa vyslovene  špecializujú len na nejaký sektor alebo nejakú tému, ale vždycky sú tam asi nejaké jednotné kritéria, na ktoré sa pozerá väčšina tých investorov v tom skorom štádiu. Opäť, bude to znieť ako obrovské klišé, ale tí ľudia a ten tím, na ktorých je to postavené, je v zásade možno jediná vec, ktorá možno je nejakým spôsobom overiteľná alebo neviem hmatateľná možno. V zmysle, že vždycky samozrejme je pridanou hodnotou, keď ten zakladateľ prichádza s nejakým reálnym problémom, s ktorým sa stretol v tom svojom živote alebo v tej predošlej praxi, že proste problém, ktorý on sám riešil a teraz hľadá naňho riešenie a tak vznikla tá firma, to znamená že je postavená na nejakej skúsenosti, na reálnom základe. To znamená, že ten zakladateľ vychádza zo sektora alebo z prostredia ktoré pozná a vie ako tam fungujú vzťahy, či už medzi nejakými klientami, dodávateľmi alebo proste koľko stoja tie produkty, koľko sú ľudia ochotní tam platiť, že všetky tieto veci - nemusí to byť pravidlo, ale je to obrovská pridaná hodnota - že vlastne on vychádza z toho prostredia a tým pádom pozná to nastavenie toho sektora. Samozrejme že nikdy to nebude iba o jednom človeku, vždycky by to malo byť postavené na tíme - nevidela som investora alebo investičný fond, ktorý by investoval do firmy o jednom človeku. Často sme to aj my museli vysvetľovať nejakým founderom, že proste je ťažko uveriteľné niekomu s biznis plánom, kto je tam iba sám a nemá členov. To neznamená, že vy musíte platiť tých ľudí, alebo že musia robiť na full time, ale skrátka keď presvedčíte ešte niekoho iného okrem seba, že tento biznis má potenciál, tak je to do nejakej miery aj validácia toho, že to má ten potenciál. A potom v akomkoľvek ďalšom kroku v budúcnosti je to postavené na tíme a nie iba na jednom človeku. Ale to pravidlo je také, že vždycky ten produkt viete modifikovať, viete ho nejako doladiť, viete ho možno skúsiť targetovať na iný sektor. Často sa stane, že mierite na nejaký jeden sektor a potom náhodne zistíte že ľudia v úplne inom sektora oňho majú záujem a vedia ho použiť tak a tak, alebo je tam komplementárny k nejakému inému veľkému riešeniu -čiže ten produkt je vždycky hýbateľný a modifikovateľný.  Tí ľudia nie sú. A to je aj ten problém, ku ktorému môže dôjsť. Čiže ak na začiatku nemáte dôveru v ten tím alebo neveríte  v schopnosť, že vedia vybudovať nejakú firmu, alebo že vedia o čom hovoria, alebo že majú nejakú pasiu a že to prichádza s tým biznis skillom a podobne, tak to sa ťažko zmení počas tých rokov. Ak máte nejakú pochybnosť na začiatku o tom človeku, tak keď príde prvá kríza, tak to bude len horšie, že lepšie to už nebude. Takže to je asi také základné, psychologické pravidlo, ktorým sa riadime pri investovaní.

Erik Lakomý: Takže prvý dojem robí veľa, z toho človeka, čo z neho cítiť, či vie teda predať tú víziu svoju…

Terézia Jacová: Určite, no, tak ako sme sa bavili že akoby to manželstvo, že je to postavené na nejakej chémii, možnože niekedy môže byť aj super founder, ale vy s ním nemáte tú chémiu -to je asi tiež dôležité, lebo fakt vy fungujete s tým človekom niekedy na dennej báze pri fungovaní tej firmy, takže aj to je dôležité, no.

Erik Lakomý: A čo nejaké excelovské tabuľky, to nejako riešite alebo…?

Terézia Jacová: A potom samozrejme áno, to v prvom rade. Ja napríklad mám rada, keď sa bavím so zakladateľmi a oni mi idú prezentovať svoj biznis plán a že keď na začiatku začnú stretnutie tým, že dajme tomu prvých 3-5 minút mi povedia niečo o sebe, prečo oni sú tam, prečo tam sedia, prečo sa snažia fundraisovať peniaze odo mňa ako od investora alebo od fondu a podobne, tak to pre mňa veľa znamená. A väčšinu to aj odporúčam ľuďom, lebo vlastne akoby celý ten biznis vznikol kvôli tomuto človeku, alebo tam je ten človek ako kľúčová osoba a že ja chcem v prvom rade vedieť, prečo tam on sedí a prečo by som ja mala investovať do neho. A potom samozrejme tam prichádza produkt, inovatívnosť toho produktu. Často, ako som povedala, ten produkt nemusí byť dokončený, že vlastne nemusí sa ten zakladateľ báť toho, že ešte nemá hotový produkt, skôr ide o to, že keď ten produkt bude hotový, či bude na úrovni takej, že dokáže konkurovať alebo dokáže byť lepší ako riešenia ktoré existujú na trhu. Máme firmy do ktorých sme investovali, ktoré aj prvý rok-dva-tri v podstate negenerovali žiadne zisky, len  vyvíjali ten produkt, testovali ho, skúšali ho na rôznych skupinách, komunitách a podobne. A že vlastne sme si boli istí, že keď už príde ten bod, tak že vtedy bude najlepší na tom trhu. Takže tohto sa netreba báť a presne na to sú určené aj tie peniaze toho rizikového kapitálu, že na toto by vám banka ťažko požičala. Takže produkt a teda inovatívnosť toho riešenia... no a potom samozrejme či je tam trh, aký veľký je ten trh…

Erik Lakomý: Je dobré, ak má ten founder alebo zakladateľ nejaký prieskum v rukách, alebo je to niečo také čo musí byť, alebo je to taký bonus k tomu celému?

Terézia Jacová: Myslím si, že to ide tak prirodzene, že keď niečo robíš tak si prirodzene skúmaš, kto iný je na tom trhu, že ako vyzerá najbližšie riešenie tomu alebo proste aj nepriama konkurencia. Že častokrát si ľudia neuvedomujú, že tou nepriamou konkurenciou môže byť aj excel sheet alebo pero a papier.  Že ako to tí ľudia doteraz robia, koľko na to míňajú, aký veľký trh tam je - či už nejaký regionálny alebo globálny - keď sa na to pozeráš, keby si sa chcel ísť pozrieť niekde inde. Opäť tam niekedy je taký mýtus, že si ľudia myslia, že musia uspieť len globálne a že vlastne keď s tým nevieš ísť na americký trh, tak s tým ani nemáš začínať. My často hovoríme zakladateľom, že je skvelé keď vieš uspieť a byť najväčším regionálnym hráčom, alebo sme svedkami aj biznisov, ktoré sú najväčším hráčom v CE regióne a vedia to stále škálovať a zarábať a tá firma vie rásť.  Takže je super podľa mňa mať takú ambíciu, alebo víziu, že vieš kde je tvoj trh a kde sú tí zákazníci a máš to preskúmané, vieš koľko tam ľudia zarábajú, koľko sú ochotní v priemere stráviť na takýto produkt alebo koľko tá firma dáva na takéto typy riešení. Takže to sú určite veci, ktoré by mal ten zakladateľ vedieť na stretnutí s tým investorom, lebo ja ako investor o tom nebudem až tak vedieť, budem si to musieť dohľadávať. Alebo mi to povie on a ja si to viem len checknúť, alebo overiť možno s niekým z toho trhu, tak opäť tá kredibilita je tam vyššia. A opäť, asi keď sa bavíš s investorom o nejakých externých peniazoch, tak asi je dobré na tom stretnutí byť stotožnený s tým, že raz by teda mal prísť ten exit a že kto by potenciálne mohol byť človek alebo teda firma, alebo celkovo aké by mohli byť scenáre toho, že sa tá firma raz predá…

Erik Lakomý: Že by som mal vedieť už vopred krok-dva toho celého…

Terézia Jacová: No minimálne s tým rátať, lebo boli takí zakladatelia, ktorí vlastne boli prekvapení z toho, že ten investor chce predať a že opäť to prichádza s prieskumom toho trhu -že vieš že už sa predali takéto riešenia, alebo že kam sa hýbe ten trh a že teraz takýto veľkí hráči kupujú tieto menšie firmy lebo im to pridáva nejaký vertikál v tom biznise a že tam by sa to tak mohlo udiať, že to opäť asi svedčí o tom, že vieš čo sa deje na tom trhu.

Erik Lakomý: Jednu vec by som sa chcel spýtať. Vravela si, ak človek má nejaký produkt - technologický produkt myslíme teraz - že to je nejaký start-up a nemusí byť dorobený ešte, nejaké MVP, ktoré je vo fáze nejakého testovania, ladenia atď. A to sú také tie start-upové odvetvia, kde sú nejaké nové technológie, ktoré idú zmeniť svet, ale potom sú ešte možno nejaké tradičné biznisy, veď si spomenula, že v tom našom CE regióne je množstvo firiem, alebo viaceré minimálne čo ja poznám, dajme tomu GymBeam, Footshop, je to Eyerim, ktoré dokázali aj s tými tradičnými vecami - či už je to predaj tenisiek alebo výživových doplnkov, alebo okuliarov - preraziť a získať investície, takže  či vy sa pozeráte iba čisto na nejaké technologické firmy, alebo sú pre vás zaujímavé aj takéto kvázi tradičné segmenty?

Terézia Jacová: Určite. A hlavne aj preto, lebo tento región má aj silnú históriu v tom, ako keby takú tú inžinierskú históriu, tak podľa mňa netreba zabúdať na to, že sú tu aj ľudia a podniky a podnikatelia, ktorí sa hýbu ako keby v tomto vyslovene v inžinierskom sektore alebo odvetví. My napríklad aj vo fonde Neulogy Ventures sme investovali  do firiem, ktoré neboli  úplne tak tradične venture kapitálové a že nejakú časť portfólia sme tam dali, teda že tvoria nejakú časť nášho portfólia. Napríklad Eyerim je tiež v našom investičnom portfóliu, my sme boli  vlastne prvý investor Eyerim, veľmi dobre si pamätám aj prvé stretnutie s Martinom Zahurancom a predstavovanie biznis plánu :) Oni boli inak firma, ktorá mali perfektne nadupaný ten market research a že oni prišli a hovorili ….  väčšina firiem príde s tým, že najskôr chce dobyť Slovensko, potom Česko a potom sa presunie pomaly do Poľska, potom neviem…. a oni akože rovno došli s tým, že Škandinávia je trh číslo jedna, ktorý idú dobyť, že majú urobený market research, že takýto je priemerný spend na zákazníka, toľkoto okuliarov oni kupujú, takýto veľký je ten trh, toľkoto bude trvať kým otvoria susedný trh, lebo neviem, jazyk, mentalita, čokoľvek. Že vlastne tam bola veľká ambícia a dobrý prieskum na začiatku a to ako keby bolo veľmi presvedčivé, napriek tomu, že ten eshop ešte nefungoval, myslím že ešte nepredali dovtedy nič, myslím že vtedy pracovali akurát iba na nejakom prvom webe a že si to nejako testovali. Takže viem, že aj vtedy sa nás niektorí ľudia pýtali, že čo je také inovatívne na Eyerim a na eshope ako takom, že šak každý vie nahádzať pár produktov na web a proste predávať, čo nie je úplne pravda teda. Však asi každý už videl fungujúci a nefungujúci eshop a myslím, že každý človek má skúsenosť s fungujúcim aj s nefungujúcim, ale podľa mňa pokiaľ je aj tradičný biznis a vie veľmi dobre využívať ako keby IT technológie alebo proste vie ich tam implementovať a fungujú tak, že vie ten biznis fungovať alebo rásť rýchlejšie, tak akože aj to je pre mňa definícia toho, že aj toto je to, na čo by sme sa mali pozerať, lebo vždycky to je aj o tom, že vylepšujete niečo čo je už existujúce a pridávate do toho nejaký IT element.

Erik Lakomý: To sme sa presne bavili aj v podcaste dva diely dozadu vlastne s chalanmi z firmy Kiuub, ktorí vraveli,  že ľudia sa na inovácie pozerajú veľmi s nadsázkou a myslia si, že to fakt že má zmeniť svet alebo uľahčiť. Ale môžu to byť úplne jednoduché veci, iba iný pohľad na ten produkt alebo iný pohľad na marketing, zakomponovanie nejakej jednoduchej technológie a to vlastne môže byť tá pridaná hodnota, ktorá je pre vás zaujímavá, ako pre tých, ktorí by mali investovať do tej firmy. A hlavné sú nadšenie toho foundera a tých zakladateľov…

Terézia Jacová: Určite, aj to, že oni to potom vedia biznisovo podchytiť a že vedia tú firmu ako keby “priniesť do výšin” vlastne vďaka tomu ako premýšľajú, kde to chcú predávať, ako to chcú predávať. Aj v tých eshopoch o ktorých sa teraz bavíme, to sú často aj veci, že mať dobrý backend toho. Že máš tam iba produkty, ktoré sú na sklade, máš dobrý search engine, že proste ti to vyhľadá veci aj keď nevieš úplne čo hľadáš, že ti funguje celý ten nákupný systém od A do Z, že to sú všetko veci, ktoré buď môžu dobre fungovať, alebo nemusia, vieš tam stratiť obrovský počet zákazníkov a to nie je taká samozrejmosť podľa mňa pri tých eshopoch…

Erik Lakomý: Aj hlavne logistika, ale to sa týka hlavne pri eshopoch, všetky systémy, či už doručovacie atď... že aj to je možno pridaná hodnota.

Terézia Jacová: Samozrejme a potom už marketing a predaj ako taký, ako cieliš na tých zákazníkov, kde ich hľadáš, ako sa im pripomínaš, keď proste nedokončia ten nákup a chceš aby ho dokončili…. Že to sú všetko veci, ktoré vedia urobiť brutálny rozdiel medzi eshopom, ktorý má potenciál a ktorý nemá potenciál - teda akože byť tou rýchle rastúcou firmou.

Erik Lakomý: Dobre a ty okrem Neulogy Ventures  si nedávno založila, alebo si jedna zo zakladateliek zaujímavej investičnej platformy, ktorá sa volá Lumus. Môžeš možno priblížiť, že čím je iná od takých bežných klasických investičných, neviem či to nazvať fondov, alebo aký to má presne názov…?

Terézia Jacová: Nie je to fond , začalo to vlastne ako projekt na materskej, zase klišé, ale vtedy sa ukazuje, že máte čas rozmýšľať a rozbehnúť veci, ktoré vám dlhšie sedia v hlave, keď sa to spojí s tými správnymi ľuďmi, ktorí v tom istom čase vlastne riešia to isté čo vy. Ale vlastne vzišlo to z mojej praxe s investormi a investovania v podstate, že málo žien investoriek, ktoré sme mali vo fonde -v podstate sme mali iba dve ženy investorky z nejakých 40 investorov. Čiže už vtedy ti to vŕta v hlave že čo sa deje, že prečo len tak málo žien investuje a potom druhá vec s tým spojená, bola že VC fondy si často investujú v našom regióne od tých 200 000 vyššie, čo sa akoby považuje za tú seedovú alebo minimálnu investíciu. A často tie biznisy ešte nevedia absorbovať tie peniaze alebo nie sú ešte v takom štádiu, že ten VC fond do nich chce investovať v tom štádiu a povie im, že jasné, bavme sa pol roka a dávajte nám updaty a že proste dôjdite potom, alebo si nájdite niekoho kto vám zafinancuje teraz to vaše štádium vývoja a že potom vojdeme my ako keby do tej firmy. No a vtedy sa ma tie firmy - ja som bola v tejto pozícii u nás vo fonde, že vlastne som hodnotila tie prichádzajúce biznis plány a často to boli zaujímavé veci ale vo veľmi veľmi skorom štádiu - a oni sa ma pýtali, že okej, kde mám ísť hľadať tie peniaze, tých anjelských investorov, čo je vlastne ešte štádium pred VC a to je to, čo bolo veľmi ťažké pre mňa im odpovedať, lebo to je niečo, čo viete asi na jednej ruke vymenovať investorov, ktorí by sa prezentovali ako anjelskí investori, alebo ktorí proste dali tie peniaze ako individuálni ľudia tým podnikom, aby vyslovene im pomohli pri tom štarte. No a takto nejak sme to asi spojili s mojimi spoluzakladateľkami, že pomáhať začínajúcim podnikom v našom regióne, kde je veľmi ťažký prístup k tomu veľmi skorému kapitálu, že vyslovene medzi 50 000 - 200 000, čo je v zásade taká diera na trhu, ak to tak môžeme nazvať a že vlastne pomôcť takto tým podnikateľom a zároveň priviesť viac žien k investovaniu, že k tomu ako keby “pričuchnú” v tom veľmi skorom štádiu a majú možnosť aj aktívne pracovať s tou firmou, vidieť ju v tom rozvoji. Že to môže byť ešte pre nich aj zaujímavejšie a že vlastne tak sa ako keby dostanú do toho sveta investovania, lebo tých žien investoriek je veľmi málo. Či už tie ktoré to robia ako svoju profesiu - že tak ako ja napríklad, tak ja poznám vlastne všetky svoje kolegyne v Európe de facto, že 10% žien vo venture capital, že my sa celkovo stretávame raz-dva krát ročne a poznáme sa, snažíme sa…

Erik Lakomý: Všetky sa poznáte pomaly…

Terézia Jacová: Akože naozaj sa bavíme o desiatkách…

Erik Lakomý: Pozeral som jeden prieskum a naozaj to bolo nejakých 10% venture capital, že sú ženy, čo je podľa mňa extrémne málo…

Terézia Jacová: Máličko…

Erik Lakomý: A je to príležitosť aj pre ostatné ženy potom, ktoré rozmýšľajú...

Terézia Jacová: Áno, áno. Takže presne jednak akože ukázať krásu tej profesie alebo toho sveta, ale keď aj by nechceli mať vlastný fond, alebo pracovať vo fonde, tak skrátka len ako keby v rámci nejakej diverzifikácie - že každý človek investuje alebo diverzifikuje, že kupuješ niečo do domácnosti, investuješ do nejakých stock markets, možno kúpiš nejaké reality - že ako ľudia investujú do rôznych vecí  a toto je jedna vec nad ktorou veľa ľudí nerozmýšľa. Ale je to tiež možnosť, ktorá je skvelá, ktorá dokáže mať vysokú návratnosť avšak o nej ľudia až tak veľa nevedia. V našom regióne to je ešte veľmi nie bežné. Napríklad v takej Amerike je bežné, že rodina a priatelia že sa skladajú niekomu, kto začína nejaký biznis v ich okolí…

Erik Lakomý: Friends and family investment sa tomu hovorí...

Terézia Jacová: Presne tak, áno, že ponúkajú tie podpory tým svojim známym a opäť nemusíme sa baviť iba vyslovene o technologických podnikoch. Napríklad v tej Škandinávii o ktorej sme sa bavili, je to takto s veľmi tradičnými biznismi, napríklad pekárne - chceš otvoriť sieť pekární, máš tam niečo iné, dávaš tam niečo iné, nejaký iný koncept a sú ľudia z tvojho okolia, čo ťa vedia podporiť, napríklad vyzbierať tie peniaze, niekto s väčším obnosom peňazí - závisí... ale vlastne aj to je anjelské investovanie a u nás sa niečo takéto nedeje. Samozrejme, že je to aj preto, lebo je tu menej individuálov, ktorí majú ten kapitál navyše. Lebo samozrejme tento typ kapitálu prichádza po tých tradičných a istejších spôsoboch investovania, to je určite dôležité povedať, že sú aj oveľa bezpečnejšie alebo možnože istejšie návratnosti, aj keď možno nižšie. Ale je to spôsob, ako rozdiverzifikovať svoje osobné alebo rodinné financie a často sa stretávame so ženami, ktoré by to ako keby chceli urobiť, aj majú tie financie na to, avšak nevedeli ako sa k tomu dostať. No a my sme teda vytvorili Lumus, kde združujeme tieto ženy, ktoré buď už investovali alebo ešte nikdy predtým neinvestovali a vlastne vyhľadávame príležitosti, vyslovene že začínajúce technologické podniky, väčšinou v našom regióne, stredná a východná Európa, ktoré vlastne môžu dať peniaze dokopy a  spoločne investujú do tej firmy a my ako Lumus im vlastne v tom pomáhame vyslovene transakčne, proste že im ponúkneme na to tú legálnu dokumentáciu, vysvetlíme im nejakú terminológiu, nejaké riziká s tým spojené, samozrejme, že to sú časté otázky.  A samozrejme že vôbec vyhľadáme tú príležitosť pre nich a takýmto spôsobom ich jednak akože edukujeme, tým pádom dúfame že to raz budú schopné urobiť aj samé, alebo že budú mať minimálne viac odvahy, aby to vedeli urobiť aj samé a že takýmto spôsobom podporiť rozvinutie tohto regiónu, kde vlastne tí podnikatelia budú mať ako keby viac možností a viac prístupu ku kapitálu.

Erik Lakomý: Dobre, takže keď to tak zhrniem, na jednej strane sú ženy ktoré majú nejaký kapitál, nejaké peniaze a chceli by investovať len nevedia ako, potom ste v strede niekde vy a viete ako dať tie peniaze dokopy a potom sú na druhej strane zas firmy do ktorých vy investujete a sú tie firmy len čisto ženské? Že je to nejaký ženský uzavretý kolobeh, alebo môžu tam do toho vstúpiť aj muži?

Terézia Jacová: Nie, nie, práveže toto sa snažíme komunikovať a asi to stále nekomunikujeme dosť jasne, prípadne ľuďom to ide asi tak automaticky v hlave, že ženy investorky hľadajú iba ženy podnikateľky, čo teda nie je pravda. Investujeme do firiem, ktoré sú založené aj len mužmi alebo majú zmixované tímy, aj muži aj ženy, alebo sú založené aj ženami samozrejme, ale nie je to nejaké kritérium alebo preferencia, vyslovene preto, lebo veríme, že nemôžeme akoby bojovať na každom poli, že skrátka keď my vnímame ako najväčší problém, že tu nie sú ženy investorky alebo že ženy majú málo prístupu k informáciám a príležitostiam v rizikovom investovaní, tak to je sféra, ktorú my v Lumus chceme meniť a ktorú chceme ako keby zlepšiť. Vlastne že chceme pritiahnuť viac žien do tohto investičného sveta, máme už teraz skoro 200 investoriek vlastne na našej platforme zapísané a to je super, lebo už s nimi aktívne komunikujeme, ale asi nemôžeme bojovať aj na fronte, kde sa bavíme o  tom, že je tu málo žien podnikateliek a ženy sa boja podnikať, alebo že nechcú ísť do takého rizika. Takže skôr to vnímame ako nejaký efekt toho, že keď budeme mať viac žien investoriek, tak prirodzene bude aj viac žien podnikateliek a  to sa akože aj deje, v zmysle že nás minimálne kontaktuje viac žien podnikateliek, lebo cítia nižšiu bariéru, lebo možno poznajú nás, alebo poznajú niekoho z našej investorskej skupiny. Ale v zásade prvú investíciu, ktorú sme urobili bol čisto mužský tím, druhá investícia bol žensko-mužský tím, to bolo že 50/50 a tretia investícia je opäť mužský tím, takže nie je to pravidlo.

Erik Lakomý: Takže vlastne tie anjelské investície sú niekde na úrovni od 50 000 - 200 000 €, kde pomáhate tým firmám a koľko ešte - keby ja som žena, ktorá chce investovať do nejakej firmy - koľko je to minimum, že sa dá, že napríklad v stovkách? Alebo rádovo v jednotkách tisíc eur? Lebo mne to stále príde také, že investovanie do firiem je od 100 000 € vyššie.

Terézia Jacová: To bolo aj také asi všeobecné presvedčenie, ktoré panovalo aj panuje na tom trhu, že  proste na to anjelské investovanie potrebuje človek státisíce eur, čo už nie je pravda, respektíve sa to snažíme nejako meniť a “demokratizovať”. Že vlastne tým, že spojíme viacero žien, tak už tá minimálna výška investície na jednu klesne a vlastne my otvárame to kolo, že môžeš vstúpiť s 5000 € ako minimálnou výškou investície - s tým že celá skupina by mala investovať minimálne 50 000 €, vtedy to dáva aj ekonomický význam, tým, že zakladáme nejakú firmu, ktorá potom vstupuje do toho start-upu a vlastne vy potrebujete aj z niečoho udržiavať tú firmu a tak. Takže sú to minimálne náklady, ale z ekonomického hľadiska to dáva význam, keď je to tých 50 000 € a viac. Investovali sme už aj nižšiu sumu, sú ženy ktoré dávajú len to minimum a snažia sa to dať do viacerých firiem, že to je ich investičná stratégia. Potom sú ženy, ktoré dajú práve viac, dajú 10-15-20 000€ do niečoho, čo im je srdcu blízke, lebo proste vedia tomu pomôcť, vedia tomu porozumieť, že si vyslovene nájdu firmu, ktorá ich zaujme a je im sympatická a chcú do nej ako keby vložiť tie peniaze, takže každá má inú stratégiu, ani jedna ani druhá nie je zlá alebo dobrá, ale určite to nie je o tom, že potrebujete státisíce eur na to, aby ste mohli začať s takýmto typom investovania a podpory podnikov zároveň.

Erik Lakomý: Keď sa na to pozriem z hľadiska toho klienta, ktorý chce investovať, že je tam možný nejaký garantovaný výnos, alebo keď to porovnám s nejakými indexmi, kde mám priemerne nejakých neviem 8% ročne, že je aj niečo také? Alebo je to vyslovene, že vyberiem si firmu, ku ktorej mám nejaké sympatie, vidím nejaké biznis plány, ktoré možno splní, možno nesplní, že ako alebo vyplácajú sa nejaké dividendy, či asi v týchto skorších štádiách niečo také neexistuje v tých firmách?

Terézia Jacová: Nie, dokonca niektoré fondy majú vyslovene zakázané vyplácať dividendy zakladateľom aj sebe, z jednoduchého dôvodu, aby sa všetci sústredili na dlhodobý zisk, nie na krátkodobý, aby to nesmerovalo k tomu, že si na konci roka chceš vyplatiť niekoľko tisícok alebo desaťtisícok,  ale proste aby sme smerovali k tomu, že chceme za 7 rokov predať tú firmu za 10-násobok. Takže nikdy tam ale nie je garancia,  stále si musíme pripomínať to, že je to vysoko riziková investícia, že by ste nemali investovať peniaze, ktoré potrebujete najbližšie 2-4-5 rokov, že nepotrebujete k tým peniazom prístup práve teraz, keď ich vložíte na nejaký účet. Takže áno, je to stále vysoko riziková vec. A myslím že tu asi nikto nehovorí o nejakých garantovaných návratnostiach. Ale samozrejme, že každý dúfa, že to bude ten unicorn...

Erik Lakomý: Že staví na toho čierneho koňa...

Terézia Jacová: Áno, áno...

Erik Lakomý: ...ktorý prinesie nejaké veľké zisky. A tak treba nakúpiť potom bitcoiny :D. Dobre a ja by som ešte na záver to zakončil takou otázkou - veľmi ma zaujalo na tej spomínanej diskusii, na ktorej si bola na evente Ženy v biznise, že tvojim cieľom je, aby sa robila nejaká osveta, aby sa vzdelávalo v oblasti biznisu a investícií a nielen u mužov. Myslím, že u žien je ešte menej - ako si spomínala - že nejaká osveta, že ako ty sa snažíš k tomu pomôcť a čo sú možno nejaké vaše veci a kde vidíš víziu toho celého?

Terézia Jacová: No tak asi najlepší spôsob, aký ja vnímam, je že ísť proste príkladom, ukazovať tie možnosti a proste ísť príkladom :) A samozrejme s tým spojené, že o tom nejako hovoríš, že otváraš tú tému. Nie som veľká optimistka asi v tom, že či sa niečo mení a či sa to mení k lepšiemu, lebo podľa mňa nemení, respektíve dáta na to nepoukazujú, v zmysle nestúpa počet žien investoriek, nestúpa výška investície, respektíve nestúpa počet žien podnikateliek do ktorých by investori investovali, napriek tomu že minulý rok počas toho najťažšieho obdobia korony stúpla priemerná výška investície, tak nestúpla u žien a nestúplo ani percento žien, do ktorých bolo investovaných, že je tu stále obrovský nepomer. A samozrejme, že teraz aj mediálne sa viac prezentujú aj ženy podnikateľky, aj ženy v technológiách, a je to super, lebo sa tu vytvárajú nejaké modely a verím, že ten efekt sa dostaví neskôr, ale zatiaľ ho ako keby nevidno. Takže nesnažím sa byť príliš optimistická a premotivovaná v tom, že všetko sa tu mení k lepšiemu a je to super a je to krásne, lebo žiaľ nie je to tak a vidím stále obrovský nepomer, nehovoriac o sexizme s ktorým sa stretávam ja alebo moje kolegyne v tejto sfére a podobne, no to už je opäť iná téma…

Erik Lakomý: Stále veľa vlkov z Wall Street...

Terézia Jacová: Áno, takže my sme si zvolili cestu toho príkladu a že spájame tie ženy, ponúkame tú príležitosť, že ich edukujeme, vyslovene že vytvárame ako keby akadémiu a možnosti v zásade for free a že sú súčasťou tej komunity a že snažíme sa to nejako systematicky opakovať a nahrávať, aby sme distribuovali ten kontent, zdieľali tie templaty tých investičných materiálov, aby sa k nim dostalo čo najviac ľudí a bolo to proste prístupné pre čo najviac žien, ktoré sa takto rozhodnú investovať a takisto zdieľali ich príbehy, čiže to je asi moja a naša cesta ako to robíme.

Erik Lakomý: Ja len doplním, že ak by ste si chceli pozrieť všetky tie veci, o ktorých hovorila Terka, tak neváhajte kliknúť na ich stránku lumusinvestment.com a ja musím povedať, že som veľmi rád, že niečo také vzniká, že sa venujete týmto témam, lebo minimálne, keď si aspoň jedna žena z tohto podcastu, ktorý si vypočuje ... a ju to zaujme a začne sa tomu venovať, tak už to je úspech a treba ísť malými krôčkami dopredu.

Terézia Jacová: Presne tak, áno.

Erik Lakomý: Takže ja by som bol len rád z toho celého, že niečo také vzniká a hlavne začína o tom rozprávať a že sa robia reálne kroky a vravím, že netreba nejak bojovať, že muži versus ženy a…

Terézia Jacová: Toto je inak dôležité, že nechcem aby to niekto vnímal tak, respektíve my sa snažíme poukázať na to, že  teraz nejdeme ukazovať na to, že ženy vedia investovať lepšie alebo, že vieme niečo lepšie. Samozrejme že sú nejaké veci, ktoré ženy robia inak pri investovaní ako muži  a opäť muži inak ako ženy, ale cieľom je priniesť tie ženy do toho investovania, aby vedeli ako investovať s mužmi spoločne, aby sa tie investície vedeli robiť spoločne, aby boli ekvivalentným partnerom pre mužov, či už vo fondoch alebo individuálne alebo kdekoľvek v zásade. Ale že našim cieľom nie je prehlbovať tú dieru, ktorá tam už je, ale že priniesť viac žien k tomu, aby mohli investovať spolu s tými mužmi alebo s kýmkoľvek.

Erik Lakomý: Ja som tiež toho názoru, že by to malo byť vyvážené, ženy vedia do toho dať niečo iné ako muži a zas opačne a takisto ako doma, v práci aj v investíciách, treba tam ten kvietok, ktorý to celé rozveselí a prinesie tam iný pohľad na to, lebo muži na to niekedy pozerajú iba analyticky a nie je to dobré a zase žena sa vie na to pozrieť úplne inak a to dáva najväčší zmysel, keď sa spoja tie sily a spoločne sa tvoria veľké veci. Takže ďakujem ti krásne, dnešnou hosťkou bola Terézia Jacová.

Terézia Jacová: Ďakujem krásne aj ja za priestor.

Erik Lakomý: Ak sa vám tento podcast páčil, my budeme radi ak ho budete zdieľať, počúvali ste 63 epizódu Na rovinu o podnikaní a počujeme sa opäť o dva týždne, užívajte si leto, dopočutia.

Žien v biznise, špeciálne v oblasti Informačných technológií, je dnes ako šafranu. Aj preto Mirka Uhnak vedie unikátny vzdelávací program, určený len ženám. Absolventky si doplnia vedomosti, sieť kontaktov a sebaistotu v oblasti informačných technológií. Ku svojej špecializácii tak získajú prehľad v IT, vďaka čomu dokážu výrazne kariérne napredovať. Dizajn vzdelávacieho programu a jeho riadenie Mirka stihne popri svojich materských povinnostiach, pritom práve informačným technológiám sa oblúkom vyhýbala.

Vypočujte si zaujímavý príbeh podnikateľky, ktorá pochopila, že práve vzdelávanie je cestou k úspechu v biznise či v zamestnaní. Výsledky absolventiek jej programu hovoria jasnou rečou..

Linky z podcastu:
Mini Tech MBA - https://minitechmba.org/
Mini Tech Institute - https://www.minitech.sk/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam vás pri počúvaní ďalšieho dielu, ďalšej epizódy nášho podcastu Na rovinu o podnikaní. Tento krát sme v takom voľnejšom letnom vydaní a dúfam, že vás to bude dnes baviť, pretože dnes som si pozval veľmi zaujímavého hosťa, možno po slovensky lepšie povedané hosťku. Ja som bol prednedávnom na akcii spoločnosti Forbes, ktorá pripravila galavečer pri príležitosti odmeňovania žien v biznise, galavečer sa volal Ženy v biznise. Tam som stretol veľa zaujímavých žien, ktoré buď pracujú v manažmente nejakej spoločnosti alebo podnikajú, prípadne robia pre investičné spoločnosti a podobne. Čo ma prekvapilo počas toho večera, že naozaj tam bolo veľa veľmi šikovných žien, ktoré bežne ja z prostredia IT veľmi nepoznám, skôr som zvyknutý že v tom IT prostredí, alebo aj v inom biznise na Slovensku aj medzi podnikateľmi je tých žien veľmi málo. Preto sme sa aj my rozhodli, že budeme aj v podcaste možno trošku viac pozývať medzi nás teraz ženy a chceli by sme tým hlavne podporiť vás, milé ženy, aby ste sa nebáli ísť do podnikania a skúsiť svoje šťastie aj úplne na inej platforme, nielen ako zamestnanec. No a práve preto sedí dnes v našom štúdiu práve naslovovzatý odborník na podnikanie, pretože sa do toho pustila strmhlav sama, ale nerobí to iba pre seba, ale snaží sa vzdelávať zároveň ženy v oblasti IT a trošku pomôcť prekonať všetkým tie hranice tých ťažkých začiatkov, takže vitajte v našom štúdiu Mirku Uhnak.

Mirka Uhnak: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie, pekný deň všetkým.

Viliam Bendík: Ja som Mirku spoznal, ako som už spomínal, na akcii Ženy v biznise a môj taký prvý dojem bol, keď sme sa stretli, že my sme sa v podstate rozprávali asi hodinku, pričom som rozprával iba ja. A ja som si potom všimol na Mirkinom Linkedin profile, že tam má napísanú takú zázračnú formulku good listener, dobrý poslucháč. Takže musím potvrdiť že áno, Mirka vie presne klásť otázky, má záujem o ľudí s ktorými sa rozpráva a ja som práve preto ju dnes zavolal, pretože teraz budem ja klásť otázky a Mirka bude  dnes tá, ktorá bude rozprávať a odpovedať.

Mirka Uhnak: Súhlasím, veľmi rada.

Viliam Bendík: Mirka na úvod, veľmi stručne, nebudem  ťa ja predstavovať, skús povedať čo vlastne robíš, veľmi stručne a to je taký úvod, kedy sa predstavíš ty sama poslucháčom.

Mirka Uhnak: Tak ja sa volám Mirka Uhnak a venujem sa vzdelávaniu žien v programe Mini Tech MBA, je to vzdelávací program, ktorý bol vytvorený špeciálne pre ženy a my sme sa prostredníctvom tohto programu rozhodli povzbudiť ženy k tomu, aby sa učili o informačných technológiách. Je to preto, že vnímame, že práve táto oblasť prináša úžasné príležitosti, zároveň je to preto, že veríme, že ženy na to majú, takže ich chceme povzbudiť, aby sa o technológiách učili a aby sa nebáli tieto príležitosti objavovať a aby si aj hľadali kariéru, ktorá je spätá s informačnými technológiami, pretože naozaj dnes je tých možností nespočetne veľa a prízvukujem, že nie je to iba programovanie. No a taký môj background, ja som presne ten človek, ktorý niečo takéto potreboval, pretože som vyštudovala biznisovú školu, bolo to všetko príjemné, bavilo ma to a myslím si, že som si vybrala veľmi dobre. Zároveň počas toho štúdia som mala taký pocit, že tie informačné technológie sa ma netýkajú a že ich nebudem až tak potrebovať. Myslím si, že hneď moja prvá pracovná skúsenosť mi ukázala realitu, že naozaj čokoľvek chcem dnes robiť, tak bez tých technológií už to nepôjde.

Viliam Bendík: Čiže ty si už na škole cítila, že to je oblasť, ktorú musíš ovládať. Ja musím povedať zo svojej praxe, že vždy bol veľký problém, hlavne v korporáciách, v ktorých som pracoval, aby sa dohodol biznis s IT, väčšinou to boli také, že až nepriateľské postoje. Čo som ale pochopil, že pokiaľ to funguje a ten biznis rozumie IT a zároveň IT rozumie biznisu, že je to obrovská výhoda.

Mirka Uhnak: Presne tak a o to isté sa snažíme aj my, že nielen teda aby biznisoví ľudia rozumeli IT-čkárom, ale aj aby IT-čkári rozumeli tým biznisovým ľuďom, takže ono to funguje oboma smermi.

Viliam Bendík: Ale ty si sa teda rozhodla, že ak sa pustíš do tohto vlastného programu vzdelávania, že sa budeš zameriavať hlavne na ženy. Je za tým nejaký zvláštny dôvod, prečo to nerobíš povedzme aj pre mužskú časť populácie?

Mirka Uhnak: Je tam asi niekoľko dôvodov, ale začnem asi tými, ktoré boli úplne na začiatku. Že tá primárna motivácia bola v tom, že naozaj tých žien v IT je relatívne málo a tých príležitostí je veľa, čiže dopyt po tých ľuďoch naozaj stále rastie a my si myslíme, že je naozaj zaujímavé pre tie ženy, aby si tieto príležitosti vyskúšali a zistili, že či chcú takúto kariéru v IT aj samé pre seba. Čiže možno taký môj príbeh, že ja ako človek z biznisového prostredia som si myslela, že to IT nie je pre mňa, ale dnes vďaka tomu, že rozumiem nejakým veciam, tak sa mi otvárajú mnohé dvere. Na tej opačnej strane sú potom tie firmy, start-upy, IT sektor, ktorý tieto príležitosti ponúka a naozaj mám taký pocit, že stále viac a viac sa dbá na to, aby tam bola tá diverzita, aby v tých tímoch nesedeli iba tí muži a v tých kanceláriách nebola taká jednoliata mužská energia a atmosféra, ale aby naozaj prichádzali aj rôznorodé nápady, iná energia, iné spôsoby riešenia problémov, čiže toto je možno taká potreba zo strany firiem. No a potom je tam ďalšia moja osobná motivácia, že mne sa s tými ženami úžasne pracuje, ja vnímam, že majú v sebe obrovskú silu, obrovskú energiu a dokážu niekedy naozaj až neuveriteľné veci a často chýba veľmi máličko k tomu, aby sa do nich pustili. A môžem to možnože aj konkrétne pomenovať, že tá jedna taká chýbajúca vec, je nejaká dávka sebavedomia alebo takej nejakej sebaistoty tieto príležitosti vyskúšať, pustiť sa do toho. Čiže aj dnes keby ste sa pozreli na ten náš program Mini Tech MBA, on je určite veľa o technológiách, o digitálnych zručnostiach, ale je veľa o tom, aby sme aj teda poznali samé seba, aby sme si boli isté v tých našich silných stránkach a aby sme boli odvážne sa púšťať do tých príležitostí, ktoré nám dnes či už IT sektor alebo aj biznisový sektor ponúka.

Viliam Bendík: Ak sa môžem spýtať, aký typ žien sa hlási do Mini Tech MBA?

Mirka Uhnak: Sú to ženy, ktoré neštudovali informatickú školu alebo nejakú technickú školu, väčšinou pochádzajú z nejakého biznisového prostredia, čiže buď sú to manažérky rôzneho druhu alebo podnikateľky. V poslednej dobe pribúdajú právničky a sú to ženy naozaj v rôznom veku, väčšinou je to niekde že 25+ a ja tú hornú hranicu asi ani nemusím vyčíslovať, pretože nejak ju nemáme stanovenú. Sú tam aj ženy, ktoré majú napríklad akoby vrchol tej svojej kariéry alebo možno sú aj krátko pred tým dôchodkovým vekom, ale čo je dôležité, že každá jedna z nich má ambíciu sa v tej kariére mať lepšie, posunúť sa ďalej, posunúť sa ešte vyššie a každá z nich vníma, že to majú v rukách, že jednoducho záleží iba na nej, že či sa jej to podarí. A my sa jej snažíme v tom pomôcť, takže čo ich spája je taká chuť na sebe stále pracovať, bez ohľadu na to z akej oblasti prichádzajú, bez ohľadu na to v akom sú veku alebo koľko rokov praxe majú za sebou alebo koľko rokov im chýba do dôchodku, takže na tomto naozaj nezáleží.

Viliam Bendík: To znamená, že ak sa chcú posunúť ďalej a byť úspešné, tak práve IT a digitálne zručnosti sú tá cesta, ako sa tam dostať, hej?

Mirka Uhnak: My veríme, že v mnohých prípadoch áno, v podstate by možno ešte bolo zaujímavé pozrieť sa na tú motiváciu s ktorou ony prichádzajú. Lebo niekedy je to o tom, že prichádzam do programu Mini Tech MBA, aby som si rozšírila obzory - som zvedavá, zaujímam sa, čo nové sa v IT deje, ako si môžem uľahčiť/ zjednodušiť moju prácu, ako môžem lepšie komunikovať s mojimi IT kolegami, takže toto je naozaj motivácia - rozšírenie obzorov. Potom je tam taká motivácia, že chcem sa naozaj kariérne posunúť a vnímam, že bez toho, aby som rozumela technológiám, to nepôjde. Čiže napríklad pracujem niekde, kde som dostala na zodpovednosť viesť nejaký projekt, v mojom tíme sú ľudia, ktorí sú IT špecialisti, ja ich mám viesť, predsa potrebujem rozumieť tomu, čo vediem, koho vediem a kam sa chceme dopracovať, čiže tam je tá motivácia naozaj že posunúť sa v kariére tak, aby som naozaj dokázala tú svoju prácu vykonávať čo najlepšie. A potom ten tretí typ motivácie je, že nie som až tak spokojná s tým, kde teraz som, práca ma nebaví, nevnímam, že tu mám nejaký priestor na kariérny rast, chcem sa úplne presunúť niekde inde a hľadám, že kde je to zaujímavé. No a myslím si, že ten IT sektor a vôbec svet technológií start-upov je tak zaujímavý, tak pestrý, že je to veľmi často voľba číslo jeden. Takže poviem si, že okej, tento IT sektor je celkom zaujímavý, ešte úplne neviem, čo by som tam možno chcela robiť, ale vnímam, že je to zaujímavé, že je to perspektívne a čo potrebujem, aby som sa tam dostala. Takže opäť prichádza do programu Mini Tech MBA, aby sa dovzdelala a aby našla tú svoju správnu cestu k tomu, čo chce dosiahnuť.

Viliam Bendík: Pokiaľ som si dobre pozrel, tak tento program funguje od roku 2019...

Mirka Uhnak: 2017.

Viliam Bendík: 2017 dokonca, čiže už relatívne dlho, to znamená že už musíš mať aj spätnú väzbu od žien, ktoré to absolvovali. Čo bola taká hlavná výhoda, ktorú ti potom neskôr povedia, že získali týmto programom a čo potom použili vo svojej práci?

Mirka Uhnak: My máme teraz už 145 absolventiek, to už je celkom taká slušná skupina, na ktorej vieme odsledovať aj že či to čo robíme má zmysel. Takže my sme si v celku dali záležať na tom, aby sme to od nich nielen napočúvali, ale aby sme to dokázali aj nejako zmerať. A to čo spomínajú najčastejšie je, že cítim sa pohodlnejšie, komfortnejšie a sebavedomejšie pri používaní technológií, dokážem efektívnejšie komunikovať s mojimi kolegami, s mojim nadriadeným, dokážem si prácu zjednodušiť, zefektívniť a dokážem sa kariérne posunúť tam, kam ja chcem. No takže toto boli v podstate také tie ich dojmy, ktoré sme počúvali. Veľmi často tam boli aj také tie, ktoré mne osobne robia veľkú radosť, napr. našla som si v programe najlepšiu kamarátku, našla som si tam mentora, s ktorým doteraz spolupracujem, našla som si vďaka programu novú prácu a to je fantastické. No a keď už sme si povedali, že je čas teda merať, že čo sme dosiahli za možnože tri roky toho fungovania, tak merali sme akože rôzne také veci, ktoré sme považovali za dôležité, a tri mi doteraz dávajú najväčší zmysel. Jedno je, že akú má tá žena ambíciu a odvahu posúvať sa k vyšším kariérnym cieľom, druhá, že ako sa jej to reálne darí, čiže či dosiahla ten kariérny posun a tretia je, že ako sa jej podarilo navýšiť si plat, pretože aj toto je samozrejme veľmi dôležité a potom odzrkadľuje takú celkovú spokojnosť v práci. No a tam si myslím, že tie výsledky hovoria za všetko - takže máme tam nejakých, myslím si,  92% žien, ktoré naozaj sa cítia výrazne silnejšie, sebavedomejšie a odvážnejšie, aby dosahovali to, čo si stanovia. Máme tam 64% žien, ktoré bezprostredne po skončení programu dosiahli tú svoju kariérnu zmenu, dostali sa na pozíciu, ktorú si stanovili alebo na pozíciu, ktorá je naozaj veľmi úzko spätá s technológiami. A ten tretí faktor, tam sme mali naozaj niekedy 30%-né zvýšenie plat - to je obrovský rozdiel. Takže krásne veci, ktoré nás motivujú rozširovať tie aktivity ďalej a pokračovať v tom, čo robíme.

Viliam Bendík: Čiže musím povzbudiť ženy, že ak chcete aby ste mali vyšší plat, tak treba zavolať Mirke Uhnak, prihlásiť sa do programu. Je to drahé študovať takýto Mini Tech MBA program? Ako to funguje?

Mirka Uhnak: Ten program je platený, my sme sa tak rozhodli hneď na začiatku, pretože sme vnímali, že iba ak bude ten program platený, dokážeme zabezpečiť naozaj najlepšiu kvalitu, najlepší vzdelávací zážitok. Čiže našou snahou je naozaj priniesť top témy, ktoré sú dôležité pre chápanie sveta technológií, priniesť aj najlepších lektorov, ktorí tie témy odučia a takisto stále pridávať do toho kurikula niečo zážitkové, niečo komunitné, niečo, na čo človek naozaj nezabudne. Takže okrem toho, že sa učíme, chodíme na konferencie, chodíme na exkurzie do firiem a toto naozaj je zážitok, ktorý musí niečo stáť. Náš program stojí v priemere asi 2000€ a vždy, keď sa k nám hlási nejaká žena, tak sa pozeráme na to, že aké má možnosti. Tým, že na naše pomery je to vyššia čiastka, tak sa vždy rozprávame o tom, či je to niečo, čo si môže dovoliť zafinancovať sama, či jej vieme pomôcť prostredníctvom nejakých splátok, či jej vieme poskytnúť pomoc v podobe štipendia, alebo či napríklad má firmu v ktorej pracuje a tá jej vie takýmto spôsobom to školné pokryť. Čiže je to veľmi často aj o takej diskusii. Zároveň keď sa pozrieme na to, či niečo také existuje v našich končinách, tak takýto podobný vzdelávací program, ktorý by naozaj išiel komplexne celým IT tu nie je, on je na zahraničných top univerzitách, stojí niekoľko sto-tisíc eur, takže tam naozaj sa bavíme už o úplne iných čiastkach, ale v podstate to kurikulum je veľmi podobné, akurát pravdepodobne teda tá zahraničná škola tam vie dať takú tú pečiatku, že je to z NYU alebo podobne.

Viliam Bendík: Takže vy teda zatiaľ zostávate na výrazne nižších čiastkach, vychádza ti biznis plán potom?

Mirka Uhnak: Vychádza, jasné. To by sme asi nezvládali tie štyri roky doteraz.

Viliam Bendík: No, ja trošku premostím, ešte sa spýtam možno na jeden detail k programu Mini Tech MBA, ty hovoríš o tom, že súčasťou toho programu je aj návšteva firiem, stretávanie sa možno so zaujímavými podnikateľmi, manažérmi, koho takého známeho môžu ženy stretnúť, keď budú u vás študovať?

Mirka Uhnak: My máme v programe takých celkom že stabilných firemných partnerov, ale aj stabilných lektorov a mentorov, že naozaj keď sa pozriem spätne, tak tí ľudia, ktorí boli s nami na začiatku, tak stále s nami sú, čo je pre mňa skvelé znamenie, ale zároveň stále sledujeme, že čo sa nové deje a čo je zaujímavé a bolo by dobré pridať do toho kurikula. Takže určite je od začiatku s nami firma Exponea na čele s Peťom Irikovským, dnes už Bloomreach, ak by ste chceli.  Je s nami veľmi dlho firma ESET, kde spolupracujeme s Peťom Košinárom, Ondrejom Kubovičom, je s nami firma WebSupport na čele s Janom Cifrom, čerstvo napríklad sa pridala firma Simplicity. Takže sú to všetko podľa mňa ľudia a firmy, ktoré majú v našom regióne cveng a preto chceme aj my akoby načerpať tú energiu od nich, chceme sa pozrieť ako oni fungujú, čo ponúkajú, prečo sú úspešní v tom svojom segmente, akú majú firemnú kultúru, aké sú tam kariérne príležitosti a to je potom aj veľmi pekné premostenie práve pre tie naše absolventky, že počas toho nášho programu spoznajú tú firmu, nasajú tú atmosféru, môžu sa rozhodnúť, že či je to pre ne to pravé.

Viliam Bendík: Takže milí poslucháči a hlavne poslucháčky, v našom podcaste Na rovinu o podnikaní si môžete vypočuť lídrov rôznych veľkých firiem, z IT sektoru alebo aj z iných sektorov, ale ak budete v programe Mini Tech MBA, môžete priamo tých lídrov aj stretnúť osobne, čo je podľa mňa veľká výhoda, pretože akákoľvek takáto skúsenosť váš dokáže posunúť ďalej, stretávanie sa s ľuďmi, takže tlieskam takejto platforme, je to vynikajúce.

A ja teraz sa vrátim trošičku do tvojej minulosti, do minulosti tohto programu, pretože my v našom podcaste sa stále bavíme s ľuďmi, ktorí rozbehli nejakým spôsobom podnikanie, ty si na začiatku povedala, že si na začiatku mala možno taký rešpekt, najprv si bola zamestnaná vo firme KPMG a ty si neskôr z tohto svojho zamestnania začala podnikať. Mňa by zaujímala tá transformácia, že kedy si to spravila, lebo mnoho ľudí mi hovorí, že ja pracujem, mám nejaký plat a ja neviem ako mám začať podnikať. Lebo však ja potrebujem možno nejakú finančnú rezervu a aká má byť veľká - je to také riziko pre ľudí ? Tak ako si to vnímala ty, keď si začínala podnikať?

Mirka Uhnak: Ja som začala pracovať ešte keď som bola na škole, toto hodnotím veľmi pozitívne, že tá možnože korporátna skúsenosť prišla ešte na škole, mala som možnosť si to zažiť a navnímať, že čo z toho sa mi páči a čo sa mi až tak nepáči a napríklad že v KPMG som mala skvelú skúsenosť, lebo som mala takú dvojitú pozíciu, mňa bavili rôzne veci a mala som pocit, že v rôznych veciach som vcelku dobrá ale nevedela som sa úplne rozhodnúť, že čo je to pravé pre mňa. Takže ja som mala taký akoby pol úväzok na audite, vyskúšala som si troška financie a mala som druhú časť úväzku na pozícii ako brand ambasádor a to bolo pre mňa zase niečo, čo bolo veľmi živé, obsahovalo to veľa komunikácie a v podstate tá pozícia bola taká, že akoby šírenie dobrého mena o firme, mala som takú akoby zodpovednosť poznať tú kultúru firmy, vedieť komunikovať, že aké má príležitosti, aké rôzne oblasti rieši, ako je to zaujímavé pre študentov a ja som zistila, že ja si ten audit akobyže odškrtnem a mám to za sebou, ale teším sa na tú prácu ktorá je ambasádorská. Takže tam som zistila, čo ma prirodzene zaujíma, čo ma teší a s tým som chcela potom ďalej pracovať, no a mala som takú jednu vec v sebe, že lákalo ma vzdelávanie a nevedela som úplne presne ako to uchopiť, že dá sa vo vzdelávaní podnikať? To je taká oblasť že väčšinou sa ľudia s takouto vášňou pre vzdelávanie rozhodnú pre neziskový sektor. No a ja som si povedala, že dobre, idem si to učenie a to vzdelávanie vyskúšať a uvidíme, že aký budem mať z toho pocit a tam som spravila taký celkom zaujímavý krok, že šla som na PhD, lebo doktorandské štúdium ti ponúka rôzne možnosti. Môžeš aj učiť, môžeš navnímať ako funguje ten štátny vzdelávací systém, môžeš skúsiť robiť nejaké zmeny, môžeš to robiť inak ako ostatní, takže ja som tam strávila nejaký čas no a prischla mi téma podnikanie. Ja som učila podnikanie, viedla som študentov pri takých začínajúcich  študentských projektoch a tam som si uvedomila, že to podnikanie ma veľmi baví, čítam si o tom, nasávam tie informácie, chodím do tých komunít, chcem vedieť o tom viac, ale že stojím vlastne pred tými študentmi a neviem im podať  alebo neviem im ponúknuť tú praktickú zažitú skúsenosť. No a tam som si potom vravela, že dobre, chcelo by to naozaj začať podnikať, ale nemala som potuchy v tom, že ako sa tam dostať, ako z tých mojich záľub, z tých vášní spraviť niečo, na čom dokážem aj reálne zarobiť nejaké peniaze. No a tak som šla pracovať a keď som prišla do takého môjho prvého reálneho zamestnania po škole, tak tam sa mi stala jedna úžasná vec, ja som šla do brandingovej agentúry a dostala som na zodpovednosť viesť projekt a v podstate za to vedenie projektu, ktoré trvalo trebárs 2 roky, som si uvedomila, že dostala som nejakú zodpovednosť, niekto mi dal dôveru a že vediem ten projekt a vediem ho akoby komplexne, že riešila som financie, legislatívne veci, marketing, nejaké organizačné veci, komunikáciu. A zrazu že vlastne to je niečo, čo riešiš aj keď máš svoju vlastnú firmu a riešiš akože širokú spleť vecí. Tak si vravím, že možno, keď teda už viem riadiť nejaký projekt, možno by som vedela riadiť aj nejakú malú firmu, no a v podstate to už potom sa dostávame k tomu, že prišiel do môjho života Mini Tech MBA a zaujímavé je na tom to, že ja som si tým programom prešla ako študentka, že ja som si ho naozaj celý absolvovala, a až po tom procese, kedy som sa stále viac a viac doňho zamilovávala, som si povedala, že to je vlastne to, čo ja celý čas hľadám, že je to oblasť, ktorá prepája tú moju vášeň pre vzdelávanie, môj záujem o podnikanie, a vôbec že znova sa dostávam k tomu, čo som potrebovala, keď som bola v brand ambasádorstve.

Viliam Bendík: To je úžasné, lebo keby som niekomu povedal, že vieš čo, založ firmu, ktorá bude zároveň vzdelávať ľudí a zarábať na tom, tak to je také... relatívne veľká výzva, no a ty len preto, že ťa to strašne bavilo, si si išla po hlave do toho, a to je taký trošičku americký sen. Ty si absolvovala program, ktorý si potom kúpila, aby si ho nakoniec developovala až do dnešnej úrovne, takto nejak to bolo?

Mirka Uhnak: Ja neviem, že či to je americký sen, že pre mňa to je proste naozaj asi že splnenie toho môjho sna a že ani totiž neviem, či som šla úplne po hlave, ja som skôr išla po tom, že idem hľadať niečo, čo vo mne vzbudzuje proste tú radosť a chcem sa pýtať, chcem to zlepšovať a chcem viac a viac a zistila som, že toto je proste ono. A možno spätne, keď sa na to pozriem, tak môžem s kľudom povedať, že je to splnený sen, pre mňa kariérny určite.

Viliam Bendík: Dobre a skús ešte tak praktickejšie povedať našim poslucháčom, že ty si ako študentka prešla týmto programom, to znamená že vedela si, že existuje, je dobrý a potom čo? Potom si prišla za ľuďmi, ktorí ten program viedli a povedala si im, že viete čo, ja to chcem, ja to budem robiť, predajte mi to, alebo takto nejak to bolo?

Mirka Uhnak: Ono to bolo tak, že ja som sa tam prihlásila, keď ten program úplne že vznikal, on mal len nejaký taký náčrt kurikula, a ja som ani nevedela úplne presne do detailov, čo sa tam idem učiť, len som vnímala že je tu nejaká príležitosť, pre mňa ako pre ženu ktorá nevyštudovala IT a má nejaký biznisový background, naučiť sa o IT všetko potrebné aby som sa v kariére vedela hýbať. A ja som sa tam prihlásila s tým, že to idem vyštudovať ale hneď ako som prišla na tie prvé aktivity, tak som mala taký záujem, že ešte niečo tam pridať, ešte niečo zlepšiť, ešte niekoho zavolať a zistila som, že ma baví tie veci zlepšovať a prinášať to stále väčšiemu počtu žien, čiže ja som v podstate bola ten človek, ktorý to ďalej odporúčal, ktorý sa zaujímal o to že akú ďalšiu firmu, akú ďalšiu tému tam pridáme, až som vlastne zistila, že ja som akoby nejak tak postupne prešla do toho možnože organizačného tímu a vtedy som sa aj dohodla vlastne s Mirkou, ktorá takisto - to je celkom zaujímavé, ona priniesla tú myšlienku - čiže ja som sa ňou dohodla, že sa do tímu pridám a že vlastne ten program budeme spoločne rozrastať a rok sme na tom pracovali spoločne. Až sme sa dostali teda do toho bodu, že ja som mala úplne, že obrovské množstvo energie aby to ďalej rástlo a zase tá druhá Mirka bola v takej fáze, že si povedala, že ona by možno šla naspäť do korporácie. Takže zostali sme na takom rázcestí,  že okej máme tu niečo čo funguje, máme to nejakým spôsobom už otestované, máme pekné výsledky, takže sme vlastne urobili taký switch, že Mirka za Mirku a ja som vlastne odkúpila Mirkin podiel, takže celkom taký zaujímavý, menej štandardný podnikateľský príbeh.

Viliam Bendík: Čiže ty si vlastne nemala čas sa báť podnikať, lebo ty si proste už podnikala, aj keď si to ešte nevlastnila.

Mirka Uhnak: Presne tak, ale toto som si vôbec neuvedomila, že mala som možnosť do toho nazrieť a si to vyskúšať a objaviť v sebe taký ten ohník, že či chcem naozaj aby sa toto stalo mojou každodennou prácou a keďže tam o tom absolútne nebola pochyba, tak to potom už vlastne išlo rýchlo.

Viliam Bendík: Existuje taká krásna veta, že nasleduj svoju vášeň, nie peniaze, tie peniaze potom prídu. Je to v tvojom prípade tento príbeh?

Mirka Uhnak: 100%.

Viliam Bendík: V každom prípade ja som sa ťa chcel spýtať jednu otázku, keď si sa pustila do takej ťažkej oblasti ako je vzdelávanie - ešte k tomu na Slovensku, kde veľakrát sa s ľuďmi bavím o tom, že to vzdelávanie je veľmi dôležitá vec v každom veku. V podstate aj sponzor tohto podcastu Prosight Slovensko hovorí o tom, že musíš byť maximálny profík v tej svojej oblasti, stále sa vzdelávať a tie výsledky prídu. A v podstate chcel som sa ťa spýtať, či mi vieš nejako potvrdiť, že vzdelávanie dokáže zvýšiť hodnotu a tak ďalej pre ľudí, ale ty si mi odpovedala už na začiatku, že o 30% vyšší plat.

Mirka Uhnak: Hej, hej, ale opäť zase, že nie je to len o tom plate, je to aj o tom ako sa človek cíti v tej svojej práci, ja si myslím že je absolútne kľúčové, aby sme si zachovali tú otvorenú myseľ a taký ten pocit, že naozaj sa treba celý život učiť, že tou školou ktorú absolvujeme a ukončíme niekde v 25. roku života to rozhodne nekončí, práveže mám pocit, že vtedy to začína a tým že dnes máme obrovské príležitosti sa naozaj vzdelávať vo všetkom veľmi rýchlo a veľmi jednoducho, tak to treba využiť, lebo naozaj tie možnosti sa potom dokážu rapídne zvyšovať.

Viliam Bendík: Ja to cítim sám v mojej praxi, ja som si už nejaké veci odskákal a stále cítim, že keď chcem pracovať hlavne s mladými ľuďmi tak hlavne v digitálnych technológiách musím napredovať bleskovou rýchlosťou a učiť sa čo je nové na trhu, pretože sa to mení doslova každý mesiac, takže určite povzbudzujem každého, aby sa do toho pustil. Ja sa ešte v poslednej časti nášho rozprávania chcem dostať k takej možno ešte osobnejšej téme, keďže sa bavíme o ženách v biznise, o ženách v oblasti IT a technológií: ženy možno majú taký, nechcem povedať, že ťažší… zložitejší údel, ale často krát na nich je aj ťarcha povedzme rodiny.  Ty máš rodinu, ako dokážeš zladiť svoje povinnosti, svoju vášeň pre rodinu s vášňou pre prácu, ako to funguje u teba?

Mirka Uhnak: Ja som začala podnikať, keď mala moja dcéra asi rok a pol, takže to je vlastne asi to najťažšie obdobie, kedy dieťa stále niečo potrebuje, takže ja si tak vravím, že keď sme toto dali, tak už je to naozaj teraz taká pohoda, keď má teraz 4,5 roka.  Ja vlastne ani nemám, že nejaký návod alebo nejaký presný harmonogram toho, že ako má človek žiť aby to dokázal zladiť, ja si len myslím, že to podnikanie je naozaj cesta, ktorá žene dáva tú flexibilitu, ktorú žena potrebuje. Ja možno nechodím na trojtýždňové dovolenky, ale keď niekedy dopoludnia nechcem pracovať, tak proste nepracujem. Že možno ak by sme sa pozreli na ten počet voľných dní, ktoré si v roku dám, tak je ich asi menej ako pre niekoho kto pracuje v zamestnaní, ale jednoducho viem si to sama nastaviť tak ako to ja potrebujem a iba vtedy sa cítim dobre. Čiže pre mňa je to obrovská výhoda a niekedy premýšľam nad tým, aké by to bolo keby niekto mal kontrolu nad tým mojim časom a ja sa tam do tých myšlienok ani nechcem nejako ponárať, pretože potrebujem proste mať ja v rukách ten môj čas a cítim sa dobre keď ja rozhodujem o tom, že čo budem dnes robiť, čo je moja priorita. Čiže za mňa je to akože jedna skvelá cesta, ktorá asi ako každý podnikateľ povie, že je niekedy náročná a hrboľatá, ale stojí za to a mne určite stojí za to.

Viliam Bendík: Takže jeden z tých najväčších benefitov podnikania pre teba je to, že máš flexibilný čas, kedy sa ty vieš rozhodovať. Moja skúsenosť z podnikania je zase ešte rozšírená o jednu vec, ja som si uvedomil, že to podnikanie mi umožňuje sa stretávať a pracovať s ľuďmi, ktorí ma nejakým spôsobom inšpirujú a chcem s nimi robiť. To znamená, že mám zase ja tú voľnosť si vyberať ľudí, to je pre mňa taký ďalší benefit, vnímaš to aj ty keď robíš tento svoj program?

Mirka Uhnak: Úplne absolútne a neviem možnože ako by sa to dalo celé nejak tak označiť nejakým jedným pojmom, ale v podstate vnímam tam taký akoby ownership za to, že kedy robím, s kým robím, čo robím. A v podstate tým pádom aj nesiem zodpovednosť, že ako to vo finále vyzerá.  Čiže ja nemôžem nikdy niekoho obviniť, že niečo nevyšlo, je to proste moja zodpovednosť a moja vec, lebo ja som si to tak nastavila. Čiže nesiem všetky tie pozitíva, ale aj keď niečo nevyjde viem,že je to iba moja zodpovednosť. Takže možno je to moja forma slobody, ale zároveň obrovskej zodpovednosti.

Viliam Bendík: Tak to sa dobre počúva, celý tento tvoj príbeh je podľa mňa veľmi inšpiratívny, doporučujem ženám, ktoré sa chcú posunúť ďalej, určite si pozrite stránku Mini Tech MBA, ktorú nájdete aj v linkách v našom podcaste, necháme vám tam aj link priamo na Linkedin Mirky, takže keď sa budete chcieť poradiť, určite nájdete toho správneho respondenta na druhej strane.

Je pred nami leto, asi máš veľké plány nielen v podnikaní, ale určite si chceš aj oddýchnuť, aký máš plán teraz na leto?

Mirka Uhnak: Toto je niečo čo by som strašne rada aj samej sebe tak veľmi jasne povedala, ale zatiaľ to naozaj povedať neviem. Moje leto je úplne otvorené a bude niekde medzi tým, že chcem pracovať a že chcem si tam dávať také tie predĺžené víkendy, že piatok - sobota- nedeľa som niekde, ale nechystám žiadnu veľkú dovolenku, pretože momentálne ako mi to nie je úplne ideálne ale zároveň že tie také predĺžené víkendy mi úplne stačia na to, aby som si oddýchla. A zároveň ja sa vždy aj v pondelok teším naspäť do práce a mám na september také veľké plány, takže ja sa na to budem pripravovať, aby keď príde ten september tak aby som sa cítila dobre s tým vedomím, že som naozaj v tej príprave spravila všetko, čo som chcela.

Viliam Bendík: Tak ja prajem tebe aj všetkým poslucháčom, aby si mohli kedykoľvek povedať túto vetičku, ktorú si ty teraz povedala, že ja sa tak teším na ten pondelok :) takže užite si krásne leto, my vám pripravíme v našom podcaste Na rovinu o podnikaní ešte pár takýchto letných príbehov a prajeme vám naozaj pekné prežitie leta a aby ste sa tešili do práce a ak máte odvahu, začnite podnikať. Mirka ďakujem ti veľmi pekne za tvoj príbeh a prajem ti aby ti vyšlo v septembri to, čo plánuješ.

Mirka Uhnak: Veľmi pekne ďakujem Viliam za pozvanie a všetkých vás pozdravujem a takisto iba zdôrazním, že naozaj nemajte obavy sa pustiť do vecí, ktoré na prvý pohľad pôsobia odstrašujúco - majte pred nimi rešpekt.  Lebo často krát práve tie sú  vecami, ktoré vás vystrelia vpred. Držím palce, aby ste išli do toho.

Viliam Bendík: Ďakujem za krásne slová. Dopočutia.

Mirka Uhnak: Ďakujem.

Adam Brocka a Jakub Hrušovský pracujú vo firme kiuub, ktorá pomáha firmám nastavovať inovačnú stratégiu a hľadať nové biznisové príležitosti. Čo je to inovácia, ako spoznať svojho zákazníka, aby si mu poskytol produkt alebo službu, ktorú naozaj chce.
V tejto epizóde nájdeš praktické tipy, ako sa inak pozerať na svoj produkt alebo službu, ako prebieha proces inovácie alebo ako môžu inovovať aj malí a strední podnikatelia za málo peňazí.

Zaujímavé linky z podcastu:
Service Design Show: YouTube show ambasádora servis dizajnu Marca Fonteijna plná inšpiratívnych rozhovorov.
Ideo U: kurzy pre rozvinutie inovačných zručností.
Service Design Tools: užitočné nástroje k inovačnému procesu.
New Generation of Founders: vzdelávací program od Grow with Google zameraný na metodológiu Design Thinking.

Rozhovor so zakladateľom kiuub: Inovácia ako taká nemá nikdy koniec

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšicová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Blíži sa nám leto, za chvíľu verím že nás čakajú krásne dovolenky a aj čas možno na oddych a trošku zrefreshovanie hlavy a keď budete tento podcast počúvať možno niekde na kúpalisku, možno pri mori alebo kľudne aj pri práci, tak dnešná téma bude taká, že je dobré sa nad ňou zamyslieť keď nie ste v práci a keď nerobíte, lebo keď ste v tom kolobehu a keď ste vo švungu, je to ťažké niekedy sa zamyslieť ako by to možno lepšie mohlo fungovať a tým pádom sa dneska budeme baviť o inováciách. Jak som si ja dneska pripravoval veci na tento podcast tak samozrejme ako prvé ma napadlo inovácie a známa firma Apple. A začal by som možno aj otvorením takým pekným citátom od Steva Jobsa alebo parafrázou, že inovácia je schopnosť chápať zmeny ako príležitosť a nie ako hrozbu. A vítam v dnešnom štúdiu Adama Brocku...

Adam Brocka: Ahojte.

Erik Lakomý: A Jakuba Hrušovského...

Jakub Hrušovský: Ahojte.

Erik Lakomý: Chalan, vy asi viete, čo je to inovácia, tak možno povedzte ako sa stotožňujete aj s týmto výrokom jedného z technologických a inovačných lídrov.

Jakub Hrušovský: No tak ja sa s tým stotožňujem, mne sa to páči, s tým sa stretávame dennodenne že pri inovácii je dôležitý ten mindset a že v podstate strach bráni inováciám, takže je veľmi dôležité mať otvorený mindset a snažiť sa k tomu pristupovať so zvedavosťou a nie so strachom.

Erik Lakomý: Ty Adam, a čo znamená pre teba inovácia?

Adam Brocka: Pre mňa inovácia je presne schopnosť reagovať na tie neustále meniace sa okolnosti a myslím si, že všetci nielen poslucháči ale aj všetci ľudia to nejak na vlastnej koži intenzívne zažili minulý rok, keď nás prekvapila korona a zo dňa na deň sme sa všetci museli nejakým spôsobom prispôsobiť alebo zmeniť, či už v osobnom živote alebo aj vo firmách. Ja mám ešte takú paralelu, inovácií alebo porovnávam to k takému samovzdelávaniu, ak ako ľudia chceme byť konkurencieschopní, robiť čo nás baví, robiť to dobre a byť uplatniteľní na trhu práce, nielen po skončení školy, ale o 10-20-30 rokov,  kým sa dopracujeme k dôchodku. Tak treba sa nejakým spôsobom samovzdelávať a rozvíjať. A inovácia je to isté iba v kontexte organizácie firiem, takže ak firma chce byť dlhodobo udržateľná, konkurencieschopná, rozvíjať sa, posúvať sa ďalej, tak je nevyhnutné aby inovovala. Aby mala proste toto, nejakú svoju DNA kultúru.

Erik Lakomý: Takže inovácia a vzdelávanie je veľmi úzko späté, alebo možno v tomto firemnom žargóne je to vzdelávanie firmy, hej? Ak sa firma...

Adam Brocka: Čiastočne, ale ten princíp je podobný.

Jakub Hrušovský: Je to úzko späté s tým, že inovovať sa nedá bez toho, aby si mal nejakú dostatočnú bázu informácií, že keď chceš spraviť nejakú inováciu, niečo, čo na tom trhu alebo v kontexte tvojej vlastnej firmy nie je zaužívané, je to nové, tak potrebuješ mať nejaký benchmark na tom trhu, alebo potrebuješ mať tie informácie, musíš byť vzdelaný dostatočne na to, aby si vedel pochopiť že kde tá inovácia môže byť zavedená alebo kde sa tá príležitosť nachádza. Takže to vzdelanie je tam kľúčové/ to vzdelávanie, ale nie len v kontexte toho že sedíš nad knižkami alebo čítaš si nejaké konkrétne informácie o firmách, ale na konkrétnych projektoch alebo pri tých konkrétnych časoch, že každá inovácia by mala začať tým, že sa snažíš nabrať čo najväčší počet informácii, aby si vedel tú informáciu identifikovať potom.

Erik Lakomý: Takže nedá sa začať biznis rovno s inováciou, hej? Musí tam prebehnúť nejaký proces.

Adam Brocka: Určite musí prebehnúť predtým ten proces. Potrebuješ identifikovať akú inováciu priniesť a na tom my vlastne pracujeme, to je taký core tých našich služieb, vychádza to vlastne z myslenia a z metodológie Design Thinking, ktorá je vlastne postavená na tom, že najprv sa snažíš nabrať dostatočné množstvo informácii, až potom sa snažíš urobiť nejaké rozhodnutia.

Erik Lakomý: My sme tak rovno vhupli do tej témy inovácií. Predstavte sa ešte možno chalani, kto ste, čo ste, ste z firmy Kiuub, čo je základná vec, obidvaja máte menovky že biznis designer, čo to vlastne znamená? Ako ste sa dostali k inováciám?

Adam Brocka: Tak naše inovačné štúdio Kiuub vzniklo vlastne spojením skúseností troch spoluzakladateľov, kde teda bol so mnou Slavo Tuleja, Rado Hankovský sme pôsobili v rôznych segmentoch, či už na poli korporátnych inovácií, start-upovom systéme, na poli obchodných stratégií, a biznisu a videli sme taký trend, že na jednej strane toho takého inovačného ekosystému je množstvo firiem, množstvo tímov práve v roli tých start-upov, ktoré majú chuť, ten švung, meniť veci k lepšiemu, zachraňovať svet a prichádzať s novými technologickými  vymoženosťami, na druhej strane sú korporácie, ktoré majú/uvedomujú si potrebu inovovať, pretože už sú dostatočne veľké na to, aby ich takáto novovzniknutá technologická firma mohla „ohroziť“ alebo zmeniť to ich prostredie a vzhľadom na to, že už sú na trhu niekoľko desiatok rokov, tak sa môže stať, že tí zákazníci o ďalších 10-15 rokov nebudú mať takú potrebu ktorú oni dnes napĺňajú a pozerajú sa potom, ako by si mohli zachovať svoj core biznis alebo svoju pozíciu na trhu a preto sa snažia systematicky venovať vývoju inovácii interne, rôznym rozvíjaním, budovaním svojich inovačných laboratórií, investovaním do start-upov atď, a to sú také dva pozitívne príklady, kde teda tá inovácia vzniká veľmi často. No a my sme videli dieru na trhu: medzi tým je množstvo malých, stredných firiem, veľkých korporácii, prípadne aj organizácií z verejného sektora, kde buď je nedostatok toho talentu alebo toho kapitálu z pohľadu kapacít. Že nemajú na to momentálne kapacity, vzhľadom na to, že je ich tím vyčerpaný alebo vyťažený tou prevádzkou toho biznisu alebo bežnou agendou, alebo teda nemajú úplne know-how ako to systematicky robiť, ako systematicky pristupovať k inováciám, aby to robili možno efektívne z pohľadu času, peňazí a kapacít, tak sme si povedali, že tie naše skúsenosti z firiem, kde sme pôsobili predtým tak pretavíme do vlastného inovačného štúdia, kde sa práve tomuto venujeme a vlastne pomáhame firmám buď testovať ich myšlienky nápady na nové produkty, nové služby, zlepšovať existujúce alebo potom stavať vyslovene nové produkty a služby na zelenej lúke a to je v podstate aj ten biznis design tím, ktorý my tu teraz zastupujeme s Kubom, ale Kuba nechám doplniť, čo je vlastne rola toho biznis dizajnéra.

Erik Lakomý: Kubo povedz možno ešte, že akú školu by som mal študovať, ak by som chcel robiť inovácie?

Jakub Hrušovský: No tak ja mám stavebnú, tak... :D

Erik Lakomý: Vieš to naprojektovať od základov, hej?

Jakub Hrušovský: Ale hej, ono to úzko súvisí, myslím si že práve tá škola stavebná ma naučila tomu koncepčnému premýšľaniu, ktoré je veľmi podstatné pri budovaní  inovácií alebo všetkých tých vecí, ktorým sa my venujeme, takže ja mám stavebnú školu, tá mi v tom veľmi pomohla, následne som robil v stavebnom sektore obchodné záležitosti a potom som sa presunul do marketingu, kde som teda pochopil časom alebo dal som si takú ambíciu, že chcem prísť na to, čo je reálne ešte pred tou samotnou marketingovou komunikáciou, lebo väčšinou na Slovensku reklamné marketingové agentúry sa zameriavajú na tú komunikáciu a veľmi ma zaujímalo ako pristúpiť k produktu, k službe, keď niekedy tá marketingová komunikácia práve nefunguje preto, lebo sú tie základy už v podstate prehnité no a na to sa zameriavame my a ja som vlastne jeden z prvých makačov v Kiuub, takže...

Erik Lakomý: Čo znamená makač, to je ten biznis dizajnér?

Jakub Hrušovský: Biznis dizajnér, presne tak. A teda mám príležitosť sa práve na toto pozerať, že ako posunúť tie produkty a služby ďalej, aby sa aj našim klientom darilo potom lepšie exekuovať tú marketingovú komunikáciu, no a u nás tá rola biznis dizajnéra je rozličná, aj keď máme v podstate všetci túto nálepku. Konkrétne pri Adamovi, tým že je cofounder, tak on má v podstate už manažérsky na starosti ten tím a je pri tých kľúčových míľnikoch na našich kľúčových projektoch, ja mám skôr na starosti tak strategickú rovinu tých projektov, teda som na nich, som tam veľmi aktívny a potom máme biznis dizajnérov ktorí sú zameraní skôr na projekt manažment, to znamená, že majú na starosti pod patronátom ten flow, aby to naozaj plynulo tak ako to má a takto tvoríme väčšinou taký zaujímavý tandem, že skôr taká strategickejšia hlava a potom projekt manažér a následne potom máme podporný tím a celé to zastrešuje Adam, takže u nás je biznis dizajnér úloha v podstate ktorá je veľmi široká, venujeme sa rozličným aktivitám a je to pri každom projekte iné.

Erik Lakomý: Ten flow si určite ešte prejdeme že ako to celé prebieha, ale mňa zaujalo to čo si povedal, že robil si v marketingu, a vieme ako to tam prebieha keď sa ide robiť nejaká komunikačná stratégia, tak možno je predtým nejaký prieskum, ale ten prieskum sa týka možno tej cieľovej skupiny, ako na nich komunikovať ale mňa zaujíma to, že čo je ešte predtým keď sa ešte ten produkt vyvíja, tak tam je možno tiež dobré si spraviť nejaký prieskum alebo aké sú nástroje na to aby ja som vedel trafiť ten pomyselný klinec po hlavičke a spravil ten produkt tak ,ako si ho tá cieľová skupina predstavuje a jak to funguje?

Jakub Hrušovský: Na toto máme taký náš interný nástroj takzvaný inovačný funnel, ten lievik, kedy ideš od nejakého širšieho kontextu do konkrétnosti, a v podstate má štyri fázy. V tej prvej fáze je extrémne dôležité nastaviť si nejakú inovačnú stratégiu alebo všeobecne to môžeme volať stratégia, kde sa snažíš nejak vyhodnotiť také 3 aspekty, ktoré sú kľúčové, či už pri produkte, službe alebo inovácii aby fungovala, v prvom rade je dôležité pochopiť očakávania a potreby toho zákazníka, to znamená že či je reálne a po čom má dopyt a aký problém rieši, aké bariéry v konkrétnej životnej situácii, ktorú chceme riešiť ten zákazník dnes má, akým čelí a ako mu môžeme v tom pomôcť, rovnako je dôležité sa pozrieť na nejakú biznisovú logiku, to znamená že aké buď ten náš dnešný tím alebo naša firma má biznisové ciele, z pohľadu príjmov, zisku, kam sa chcem dostať z pohľadu pozície na tom trhu, možno nejakej konkurencie a tak ďalej, čiže musí tam byť aj tá logika, že ak niečo takéto ideme robiť, tak nemalo by to byť dotované, ale malo by to zarábať peniaze samozrejme a potom je to technické hľadisko, kedy sa pozeráme na to, ako ten nový projekt/ nová služba by mala fungovať z pohľadu či už IT-čka alebo nejakých technologických rovín a to je vyslovene tá prvá fáza, kedy pri nastavovaní tých stratégií sa pozeráme na kvality a predispozície toho tímu, a tej organizácie ako takej, a zároveň sa teda veľmi intenzívne bavíme so zákazníkmi, kde sa snažíme pochopiť ich profil, charakteristiku, urobiť si segmentáciu, pretože častokrát ľudia majú mylnú predstavu, keď sa opýtame, že kto je váš zákazník, odpovedajú: však všetci. Lenže to tak úplne nie je, keď sa pozrieme na nejakú takú krivku adopcie produktu tak vždy máme nejakých inovátorov, máme nejakých prvých osvojiteľov, potom je tá väčšina, každý sa správa inak, či už z pohľadu veku, životných návykoch, nejakého správania a tak ďalej, tak tam my venujeme pomerne veľa času práve získavaním takých tých zákazníckych dát, profilovanie toho, na koho ideme cieliť, aby sme identifikovali, čo je tá príležitosť. A to už je vlastne tá druhá fáza, kedy vlastne z tej inovačnej stratégie sa dostávame o úroveň hlbšie, kde vieme napočítať a identifikovať, čo sú tie možné príležitosti, ktoré nám vypadávajú jednak z tých zákazníckych dát, ale aj z tých kvalít a predispozícií toho tímu a tam sa to snažíme potom napočítať, aký by tam mohol byť biznis case, aký je tam potenciál, čo na tom môžeme zarobiť, čo nám to môže prispieť atď. Akonáhle sa dostávame z tej druhej fázy, že máme identifikované tie nové biznisové príležitosti, tak je dôležité ich otestovať, urobiť nejakú validáciu, nejaký experiment a dostať sa k tomu že máme na nejaký konkrétny produktový koncept alebo koncept novej služby - takú kvalitatívnu spätnú väzbu od potenciálnych zákazníkoch, vieme z toho získať čísla do biznis casu, vieme si potvrdiť či tento nápad je dostatočne kvalitný a dobrý, aby sme ho išli rozvíjať a potom to končí v štvrtej fáze, kedy už ide o produktový vývoj a vyslovene stavanie produktov s ľuďmi na zelenej lúke.

Erik Lakomý: Spomínal si aj nejakú na začiatku prieskumovú časť - alebo robíte to tak, že najprv nejaká kvalita, nejaká menšia vzorka, potom si to potvrdíte tú hypotézu na nejakej väčšej kvantitatívnej vzorke a potom už vlastne tú vyvinutú službu alebo produkt zase overujete naspäť, hej? S nejakou menšou vzorkou a si potvrdzujete hypotézu, či to funguje alebo nie? Že ako možno aj spoznať alebo ako cieliť, lebo tie generácie sa čím ďalej tým viacej podľa mňa odlišujú, alebo to je taký môj pohľad na to, či už je to X, Y, Z  mileniáli a dneska sa to skloňuje z každej strany, že ako vedieť alebo ak chcem zasiahnuť nejakú väčšiu masu ľudí, ako ten produkt stavať aby som vyhovoval vlastne všetkým. No nie že všetkým, ty si povedal, že všetkým je blbosť, ale čo najväčšej mase.

Jakub Hrušovský: Áno, tak základ je dobre si segmentovať tú cieľovú skupinu, my vlastne od začiatku, keď sa venujeme tým výskumným rozhovorom alebo akýmkoľvek výskumným metódam, tak základom je dobrá segmentácia, dobrá špecifikácia tej cieľovej skupiny...

Erik Lakomý: Vieš aj konkrétne že ako si môžem segmentovať, čo je segmentácia, nejak konkrétnejšie?

Jakub Hrušovský: Rôzne či už nejaké demografické údaje, geografické údaje alebo nejaké vzorce správania a tak podobne, no a  na to sú potom štandardné postupy že ako si tých ľudí nejako rozsegmentovať, robíme to na každom projekte individuálne, na to nemáme  nejaký úplný vzorec, závisí to od toho, že či je to produkt alebo služba, ktorá je pre nejakú skupinu alebo sa snaží zasiahnuť masu, takže tam sa to líši aj od toho a ja by som ešte odpovedal, alebo nadviazal na to čo hovoril Adam, že ty si sa pýtal, že aká je tam paralela medzi tým, keď reklamné agentúry robia výskum a keď robíme výskum my. Je to veľmi podobné len sa tam možno snažíme zistiť troška iné ciele, ale ono to súvisí čo sme hovorili na začiatku pri tých inováciách, že najprv musíš vychádzať z dostatočného množstva informácií, takisto keď robíš kampaň, tak potrebuješ vedieť čo na tvoju cieľovú skupinu bude fungovať, no a my tým pádom sme zástancom toho myslenia, že ten proces musí byť opakovaný a stále kontinuálne rozvíjaný, stále získavať nové informácie, robiť nové výskumy, naberať tie dáta.

Erik Lakomý: A snažíte sa možno nejak zisťovať tie potreby ľudí a možno aj nejako ohýbať tie ich zvyky lebo ja som čítal taký zaujímavý prípad, kde bol Breeze alebo osviežovač vzduchu a oni vyvinuli tento produkt , strašné peniaze do toho dali a potom spravili marketingovú kampaň, ktorá hovorila, že zbavte sa smradu, a nikto na to nereagoval, ten produkt bol vlastne utopený, a potom to len trošku zmenili na to, že dajte svojmu domovu vôňu, alebo niečo také, že final touch toho celého, že či sa snažíte aj nejak takto na to pozerať že nejaké zvyklosti ktoré sú zaužívané trošku ohnúť a zmeniť k lepšiemu?

Jakub Hrušovský: Určite je to aj o tom pracovať s tými vzorcami a návykmi správania lebo tak máš tú moc ako firma alebo ako nejaká organizácia napríklad vo verejnej správe zlepšovať ten život a učiť ľudí robiť veci inak, ak sú príliš komplikované.  Ale alfa omega toho všetkého je, že musíš nájsť reálny problém ktorý vieš vyriešiť, aby si mal taký ten háčik, ten motivátor zmeny. Že ja to budem robiť inak, ak mi to niečo vyrieši, ak poviem príklad pri tomto osviežovači vzduchu, ak je to pre mňa extrémne komplikované tak asi to nebudem robiť, alebo ak to bude extrémne drahé, tak nenaskočím na túto vlnu, ale ak dáš nejaký hack, ktorý je lacný, dostupný, rýchly a zrazu zistíš, že máš z toho nejakú veľkú pridanú hodnotu, ktorá ti vyrieši ten konkrétny problém ktorý ty na pozadí riešiš, tak o to je vyššia pravdepodobnosť úspechu toho akéhokoľvek nového produktu, služby alebo teda inovácie, takže toto určite sa dá ale musíš vychádzať teda z pochopenia toho zákazníka, a my sa práve v tých výskumoch zameriavame primárne na formu kvalitatívnych rozhovorov, ktoré sú vyslovene postavené na empatii, že trávime hodiny s desiatkami a desiatkami potenciálnych zákazníkov a našich zákazníkov, na základe tých segmentov ktoré si stanovíme. Samozrejme je to vždy závislé od toho aký typ produktu chceme rozbiehať, alebo aký typ príležitosti hľadáme, čo môže závisieť od toho segmentu ktorý hľadáme, môže to súvisieť od geografie, to znamená kde sa ten človek pohybuje, môže to závisieť od generácie, to znamená či targetujeme nejaké mladšie typy zákazníkov alebo teda nejakú staršiu generáciu atď. No a my sa vyslovene snažíme namapovať taký ten životný cyklus alebo životnú situáciu v kontexte toho zamerania tej firmy pre ktorú ideme vyvíjať ten nový produkt alebo službu a tam je veľmi dôležité pochopiť bežný životný režim toho človeka, čím žije, čo sa snaží dosiahnuť, čo sú možno nejaké bariéry v tom procese, ktoré zažíva, ak sa snaží dosiahnuť nejaký konkrétny cieľ o ktorom vieme, či používa možno nejaké alternatívne riešenia, ak áno tak aké, lebo sa snažíme sa z toho dostať nejaké konkrétne benchmarky atď. Je to veľmi komplexný sofistikovaný prístup, kedy veľa času venujeme práve príprave toho skriptu, lebo podľa toho ako sú kvalitne položené otázky, nadizajnovaný celý ten flow tak také kvalitné informácie dostaneme, a na základe potom hĺbkovej analýzy práve týchto kvalitatívnych rozhovorov vieme namapovať konkrétne trendy, konkrétne vzorce toho správania, konkrétne príležitosti a potom ideme z tej nejakej filtrácie analýzy do toho, že poďme tu príležitosť, ten koncept nejakým spôsobom zhmotniť a poďme to otestovať na širšej vzorke, aby sme mali relevantné dáta.

Erik Lakomý: Koľko možno trvá taká inovácia alebo zavádzanie teda procesu inovácie, lebo neni to asi nejaká mesačná záležitosť? Ako to funguje?

Adam Brocka: My zvykneme hovoriť, že inovácia je proces, ktorý nikdy nekončí, že vieš si ju rozbiť do nejakých viacerých cieľov, len nie je dobré si stavať nejakú nezrealizovateľnú métu, lebo potom je veľmi ťažké sa k nej dostať a možno tým, že máš tú vôľu sa tam reálne dostať tak ti to môže trošku zastrieť ten pohľad a môžeš začať vnímať tie veci trošku skreslene, takže my sa snažíme si to rozbiť do kúskov, tie projekty si rozdeliť do takých menších šprintov, alebo rozdeliť do menších časových úsekov a menších cieľov, aby sme sa k tej výslednej inovácii alebo k tým cieľom nášho zákazníka vedeli dostať, často krát to je postavené tak že náš klient nám dá nejaký cieľ, ktorý by chcel dosiahnuť a ten cieľ v procese redefinujeme alebo mu na základe dát vysvetľujeme, že by to malo vyzerať inak. Takže bavíme sa určite o mesiacoch až rokoch jednoznačne, samozrejme môže to trvať aj 20 rokov, ale určite sa bavíme o mesiacoch a vždy si stanovíme nejaký projektový plán ktorý nás má k tomu cieľu priblížiť.

A tam je tiež ešte dôležité rozlišovať, že v ktorej fáze aké tempo tej inovácie máš zvoliť. Keď som spomínal ten inovačný funnel, tak práve vo fáze nastavovania tej stratégie je dobré zobrať si nejaký čas, to znamená, že nemať to, že chcem mať inovačnú stratégiu za týždeň a zajtra chcem vidieť výsledky, lebo je dôležité zohľadniť všetky tie elementy a aspekty tej firmy, toho zákazníka, a to si vyžaduje čas, ktorý môže byť zopár mesiacov. Dôležité je potom byť dostatočne rýchly už pri tom testovaní, alebo pri tých experimentoch, lebo taký ten time-to-market to je vlastne nejaká metrika ktorú treba sledovať, že už keď to ja vymyslíme, identifikujeme nejakú príležitosť, zvalidujeme, otestujeme ten koncept, tak potom to musíme začať rýchlo stavať, aby sme mali prvých zákazníkov. Takže práve keď máme identifikované príležitosti a ideme testovať, tam sa snažíme to robiť v horizonte týždňov, aby sme čo najrýchlejšie dali myšlienku na papier, nejakým spôsobom to zhmotnili a dali von na trh, aby sme to konfrontovali s tým trhom a s tým zákazníkom, či nejakým spôsobom rozumejú tej propozícii, či im to príde zmysluplné, či by za taký produkt zaplatili, akonáhle máme tie informácie, a sú pozitívne, teda priaznivé pre vývoj toho produktu, tak potom už je to o tom projektovom developmente, kedy treba byť efektívny, rýchly a mať to start-upové tempo.

Jakub Hrušovský: Presne tak, je veľmi dôležité dostať to na ten trh čo najrýchlejšie, ale nie je dôležité dostať to na ten trh čo najrýchlejšie v plnej verzii. Že je veľmi dôležité si to rozbiť na tie kúsky a validovať si ich krok po kroku, aby sa nestalo to, že dáš von celé riešenie a to sa ti zbúra a spadne ti.

Erik Lakomý: To sa mi veľmi páči presne aj taký programátorský prístup aplikovať do tých inovácií, že rozdeliť si to na menšie kúsky, ako si spomínal, či už šprinty a dávať to tempo podľa toho ako je to prioritné, ako je to dôležité, samozrejme asi v tom závere, keď sa šprintuje do finišu to bude trošku rýchlejšie, ale predtým je vhodné vidieť asi po krokoch, že sa to nejako posúva a robí také baby steps, lebo mám taký pocit, že ľudia chcú robiť prelomové veľké inovácie a potom to je možno veľmi náročné. Až keď to dajú vonku, zistia že to vôbec nefunguje tak ako si predstavovali na začiatku. Dobre a bavíme sa o inováciách, ten proces alebo tá metodika je relatívne zložitejšia, určite to asi si vyžaduje veľa skills či už vášho alebo aj toho klienta, že vedia takéhoto inovácie zavádzať aj menší podnikatelia, živnostníci alebo stredné podniky alebo je to čisto doména nejakých veľkých korporátov?

Jakub Hrušovský: Ja si myslím, že určite vedia, nemalo by to byť len doména korporátov, ako som povedal na začiatku, ak chceme byť konkurencieschopný tak je jedno, či si živnostník, a máš nejaký malý svoj podnik, napríklad kvetinárstvo a chceš byť konkurencieschopný  a lepší ako to kvetinárstvo cez cestu, tak by si sa mal zamýšľať nad tým ako nejakým spôsobom robiť to lepšie, ako prinášať nejakú pridanú hodnotu navyše, práve tvojim zákazníkom, ako si budovať komunitu, a riešiť lojalitu a vernosť. Kvetinárstvo som spomenul zámerne, lebo moja žena má kvetinárstvo a v podstate oni sú taký príklad inovatívneho biznisu. Pozdravujeme ťa :)

Erik Lakomý: Výborne takýto príklad, lebo ešte sa určite povenujeme tomu kvetinárstvu už keď si to takto naznačil.

Adam Brocka: No ale ja by som k tomu ešte dopovedal, že ono je to často o takom sedliackom rozume, že tá metodológia je jasná, v podstate ako sme už spomínali, nebudem to opakovať, ale veľa firiem inovuje a ani možno nemajú nejaký harmonogram a nejakú metodológiu a robia to prirodzene a to je úplne normálne lebo ono to vychádza zo sedliackeho rozumu, že ty potrebuješ mať skúsenosti,  potrebuješ mať prehľad na tom trhu, potrebuješ poznať svoju konkurenciu, sám seba, vedieť čo chceš dosiahnuť a už tak prirodzene si to vieš potom nejak aplikovať alebo urobiť si ti ten harmonogram že ako tú inováciu zavádzať. Pri tých väčších firmách to je komplikovanejšie, lebo sú tam komplikovanejšie procesy, väčšinou sú tie inovácie ambicióznejšie. Takže pri tých malých firmách sa to dá robiť, len tam sa to dá častokrát robiť prehľadnejšie, efektívnejšie a In-house lebo ten trh alebo konkurencia nie je taká veľká alebo tie zdroje nepotrebuješ na to také veľké a vychádza to určite z toho sedliackeho rozumu veľmi častokrát, čiže naozaj sa nad tým zamyslieť a snažiť sa mať- podporiť tú predstavivosť, tá je veľmi kľúčová, minule sme sa o tom bavili že pri inováciách je veľmi dôležitá predstavivosť, lebo ťažko zavedieš nejakú inovatívnu službu alebo produkt keď si to nevieš predstaviť, takže k tej predstavivosti práve, tú predstavivosť podporuje to, že máš naozaj prehľad či už o sebe, alebo o iných.

Erik Lakomý: Mňa možno zaujíma ešte to, že či už ten podnikateľ alebo teda váš zákazník dajme tomu, že nikdy nič neinovoval, alebo robil to nejak tak impulzívne ako prišlo a že teraz si povedal, že okej, chcem si vytvoriť nejaký tím ľudí, ktorí sa budú venovať primárne inováciám, že to všetko zabezpečujete vy alebo vy im pomáhate možno aj vystavať ten tím ľudí alebo ich nastaviť na tú cestu, že ako zmýšľať celkovo o tých inováciách, ako to funguje?

Jakub Hrušovský: Je tam taká nábehová krivka. Keď príde za nami klient, ktorý nemá nejakú systematickú skúsenosť s inováciami...akože znie to tak blbo…. všetci máme skúsenosť s inováciami, každý sa nejako snaží zjednodušiť svoj život, ale vzhľadom na to že biznis a služby sú stále sofistikovanejšie a náročnejšie, tak je dôležité nejaký systém a koncepčné myslenie priniesť do procesu inovovania. A to je to, kde prichádzame my. A keď za nami príde nejaká firma tak častokrát to je z nejakého impulzu a motivácie, že vieme že by sme to mali robiť lepšie, že by sme sa mali viac baviť zo zákazníkmi a potrebujeme niekoho kto sa na náš produkt alebo službu pozrie očami a  optikou nášho zákazníka a možno nám dá takú motiváciu alebo náboj zmeniť veci a posunúť ich ďalej...alebo ten náš tím buď už má nejakú prevádzkovú slepotu, že keď už robíme niečo 5-10-15 rokov, tak už nevidíme tie veci takými čerstvými očami a čerstvým pohľadom, čiže to je jeden moment, druhý ten moment môže byť, že máme kopec agendy a starosti s tou prevádzkou toho biznisu, kedy sa treba venovať našim zákazníkom a nemáme nikoho kto by sa mohol venovať práve vylepšeniam a inováciám a prípadne novým konceptov, takže si outsourcuju nás ako také externé inovačné štúdio a postupne nejakými menšími projektami sa dopracovávame aj do toho, že vlastne tie tímy si sami chcú zlepšiť kapacitu, či už dovzdelať tých svojich projektových manažérov, produktových manažérov a doplniť nejaké know-how z pohľadu tých tém ktorým sa my venujeme, či už je to nejaký service design, inovačný manažment, produktový development alebo ten biznis design ako taký, a keď už sme za týmto, tak ďalšia fáza nastáva samozrejme téma budovania toho inovačného tímu, či už  aj z tých interných kapacít, ale potom hiring nejakých externých ľudí, kde vieme s tým asistovať a nejakým spôsobom smerovať ten tím aby naozaj mali takú nezávislú inovačnú jednotku u seba doma.

Erik Lakomý: Mňa ešte celkom baví také... neviem či to je poučka alebo čo, že najlepší inovátori sú leniví ľudia, vy vyzeráte ako športovci, nevyzeráte ako nejakí dvaja lenivci, že je to tak, či nie je to tak?

Jakub Hrušovský: Asi sú také dve persóny, že sú to aj tí leniví, ktorí sa nechcú namakať, alebo potom sú to takí ,ktorí tým žijú. Teda za mňa osobne, ja tú inováciu vnímam ako nástroj na riešenie komplexných problémov, vždy ma bavilo hľadať aké tie výzvy, ktoré sú nie úplne tradičné, neobyčajné a hľadať nejaké riešenia, takže my sme podľa mňa táto persóna.

Adam Brocka: Ale ono dáva to zmysel, lebo v podstate keď chceš inovovať tak v podstate ty musíš mať nad tým čas premýšľať a ak to je tak myslené že ten lenivý menej robí a viacej premýšľa tak to môže fungovať.

Erik Lakomý: Môže to byť myslené aj tak, že jednak má viac času na premýšľanie, ale že nechce sa mu robiť nejaké veci, že to sú presne takí ľudia ktorí idú proti prúdu a tí boli najväčší vedátori. Tak asi treba menej robiť a viacej rozmýšľať :D.

Adam Brocka:  V konečnom dôsledku treba byť efektívnejší, to je pravda, lebo tej agendy mám pocit, že všade je veľa a špeciálne tá digitalizácia, ktorú sme si zažili posledný rok, tak sme sa minule bavili s jedným z našich klientov, že ono sa to switchlo úplne, že meeting, meeting, meeting, skončíš večer o nejakej siedmej a potom, že kedy budem robiť?

Erik Lakomý: To je to presne, že ľudia si nasekajú meetingy, v dnešnej dobe zoomov, teamsov, skypov, ešte viacej mi to príde, že človek nemá čas sa presunúť a porozmýšľať možno na ceste z meetingu na meeting o nejakých veciach.

Adam Brocka: Toto čo hovoríš porozmýšľať, to je extrémne dôležité, nájsť si ten čas a mentálnu kapacitu na rozmýšľanie nad vecami, lebo keď si zahltený tak nemáš čas uvažovať nad tým ako koncepčne rozvíjať ten biznis ďalej, ako koncepčne pripravovať nejakú marketingovú stratégiu alebo nejaký produkt a v podstate to je taká naša skrytá propozícia, že keď nemáte čas rozmýšľať koncepčne nad vašim biznisom a nad vašou nejakou stratégiou, tak my vám tie naše hlavy požičiame a vytvoríme niečo, čo bude dávať zmysel.

Jakub Hrušovský: Inak to je kľúčová vec našich kalendárov, že popri tých všetkých calloch a meetingoch ktoré máme, sa snažíme dávať také blokre do kalendára, že toto je len pre mňa a naozaj budem premýšľať nad tými projektami, lebo presne ako Adam povedal, v tejto dobe je to naozaj nasekané a môže nás potom veľmi ovplyvniť work-life balance, keď potrebuješ si na to čas nájsť niekedy úplne mimo pracovnej doby, tak sa snažíme aj my ten kreatívny priestor si dopriať lebo to je základným stavebným kameňom.

Erik Lakomý: To je určite potrebné a nepôjdeme proti prúdu a dáme si krátku prestávku, aby sme mohli popremýšľať. Ja sa veľmi teším že dneska sú mojimi hosťami Adam Brocka a Jakub Hrušovský z firmy Kiuub, bavíme sa o inováciách, veľmi zaujímavá téma a v druhej časti vás čaká ešte aké typy inovácií môžeme v biznise zavádzať, celý proces si prejdeme i známy hackathon. A vysvetlia nám takisto aj budúcnosť inovácií, takže o chvíľku sa počujeme.

Prestávka

Erik Lakomý: Tak vitajte po prestávke, my sme mali výživnú 15-minútovku premýšľania a bavili sme sa o veľmi zaujímavých veciach praktických, tak poďme možno aj poslucháčom priblížiť ako to funguje a aké typy inovácií môžeme v biznise zavádzať, či už ide o produkt alebo službu alebo hocičo iné. Takže vítam späť Adama Brocku a Jakuba Hrušovského z firmy Kiuub, ktorí nám dneska  rozprávajú, ako váš biznis nakopnúť a zlepšiť.

Adam Brocka: Ahojte ešte raz. Ja by som možno v tejto otázke dal také historické okienko alebo také intro, že prečo sa zameriavame my na inováciu produktov a služieb, keď sa pozrieme na ekonomiku ako takú, možno na posledných 200 rokov toho vývoja, tak mali sme také štádiá alebo fázy. Na úvod to boli komodity, ktoré boli predmetom takého toho obchodu, že kupovali sme nejaké surové materiály a z toho sa potom začalo niečo vytvárať. Keď sme tým surovým materiálom sa naučili dať pridanú hodnotu, tak vznikli produkty a následne aj tie produkty nejakým spôsobom sme sa naučili vylepšovať, dávať tomu nejaký zmysel navyše a riešiť problémy ľudí, vďaka tomu že sme im pridali pridanú hodnotu a vznikli služby a v podstate už dnes je viac ako 70% HDP Európskej Únie tvorených práve sektorom služieb a ďalšia fáza, ktorá sa očakáva je taká tá experience economy, to znamená, že ak pridáme pridanú hodnotu službám, tak máme zase nejakú zákaznícku skúsenosť, ktorá je extrémne dôležitá a vidíme, že práve tá zákaznícka skúsenosť je konkurenčnou výhodou, a v podstate kopec firiem na tom funguje, keď sa pozrieme  na nejaké príklady práve v tých fázach, tak na úvod sme mohli mať nejaké surové materiály vďaka ktorým sme vytvorili auto, to auto sme si sami šoférovali, ale postupom času vznikli služby, ktoré vďaka tým autám dodávame, či už sú to nejaké kuriérske služby, taxikári a podobne, a keď to posúvame ďalej, tak zase máme nejaký zážitok, či už keď ideš Uberom alebo Boltom alebo rôzne značky automobilové majú svoje experience centrá, myslím že Jaguar Land Rover má to ako samostatnú firmu, lebo ukazuje ľuďom čo s tými autami sa dá nejakým spôsobom robiť a je to samostatný biznis, že nie je to marketingová aktivita alebo má to zároveň peniaze. Ale vzhľadom na to, že už sme v tej fáze service economy alebo teda už do tej experience sa dostávame, tak služieb je viacero, tie služby sú viac globálne vďaka digitálu, to znamená že vieme využívať aplikácie Spotify, vieme využívať službu ako Airbnb, Netflix atď., bez ohľadu na to kde sme a tým pádom tá konkurencia je omnoho vyššia, rovnako absorpčná kapacita tých zákazníkov je nejako obmedzená, že nestíhame si všimnúť všetku marketingovú komunikáciu a všimnúť si celú ponuku služieb toho, čo môžeme spotrebovávať a treba byť v tom z pohľadu firiem veľmi efektívny, inovatívny, hľadať spôsoby ako sa odlíšiť, ako byť na očiach tým zákazníkom a vyslovene ich zachytiť, aby si vytvorili nejaký vzťah, aby tam bola lojalita a tá služba fungovala, a preto aj my sa zameriavame primárne na inovácie z pohľadu nejakých zákazníckych očakávaní, zákazníckeho správania, z pohľadu zákazníckych skúseností a z pohľadu služieb, lebo tam vidíme že ide boom.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé ako si povedal celú tú evolúciu, vlastne od nejakej základnej suroviny, potom nejaká služba je s tým spätá až v dnešnej dobe veľmi obľúbená shared economy alebo zdieľaná ekonomika, či už je to Uber, Airbnb atď., že tí ľudia sa posúvajú do toho že chcú vyvíjať produkty nejaké akože sprostredkovateľské kvázi, kde dajú zase o krok viac a tá zákaznícka skúsenosť... Ale mňa možnože zaujíma, že sú aj také tradičné biznisy, s Jakubom sme sa bavili že možno aj stavebníctvo je taký úplne že tradičný segment, že možno z takej našej bublinky start-upovej, marketingovej, technologickej ste sa vrátili naspäť do bežného života, že ako to funguje, skús možno priblížiť že ako sa dá inovovať dajme tomu v nejakej stavebnej firme, alebo ak niekto predáva stavebný materiál alebo hocičo z tohto segmentu, že dá sa aj tam spraviť nejaký customer experience?

Jakub Hrušovský: Určite dá, to čo je však dobré - si to ty povedal, že sú to tradičné segmenty, sú také konzervatívnejšie, my sme sa bavili o tých návykoch a tie sú tam častokrát veľmi silné, mali sme rôzne projekty, rôznych klientov zo stavebného sektora, či sa bavíme o stavebných chémiách alebo fasádach, tak takisto sme mali skúsenosť s jednou spoločnosťou, ktorá robí softvér pre stavbárov a tam je veľmi dôležitá práve tá úvodná výskumná fáza, lebo keď máš to publikum trošku konzervatívnejšie a má trošku averziu voči zmene, tak je veľmi dôležité pochopiť toho zákazníka tak, ako sme sa bavili a Adam asi môže povedať aj o tom príklade s tou stavebnou chémiou, to bol veľmi pekný projekt kde sa ukázalo, že klient nám zadefinoval nejakú výzvu a vo finále sme možno prišli k trošku inému rozuzleniu ako pôvodne klient čakal.

Erik Lakomý: Povedz Adam, že ako to bolo.

Adam Brocka: Tam išlo o to, že bolo tu veľa digitalizácie a ešte aj bude samozrejme, lebo korona to akcelerovala, ale zopár rokov pred koronou bol taký trend, že poďme byť digitálny, majme eshop, majme nejakú aplikáciu, potom sme sa pýtali, že chodia vám do toho eshopu alebo do tej aplikácie? No nechodia, ale sme digitálni. A mali sme jedného takého klienta, ktorý teda mal ambíciu v rámci svojej stratégie digitalizovať svoj biznis, ale potreboval si to overiť. Mali vyčlenený budget, kapacity, ideme stavať eshop na predaj produktov, ktoré boli napoly stavebného priemyslu v zmysle omietky, fasády, farby a rôzne polystyrény no ale oni chceli pochopiť, či naozaj to bude fungovať, že nenalejeme tie státisíce eur do vývoja robustného eshopu, otestujeme si to so zákazníkmi, a my sme robili v Českej republike práve prieskum potrieb a fungovania ich zákazníkov, ktorí boli remeselníci, maliari, také tie stavebné partie, ktoré chodia robiť fasády, omietky, menšie stavebné firmy a snažili sme sa vyslovene navnímať ako toto konzervatívne odvetvie funguje. Čím si prechádzajú, ako si objednávajú materiál, na čom je postavený ten vzťah s firmou od ktorej odoberajú tie produkty a zistili sme, že keby išli do toho digitálneho riešenia v takom ponímaní ako bolo nakreslené tak by prišli o tých svojich verných zákazníkov, čo by v podstate ohrozili ten ich biznis, pretože sme si uvedomili, že to prečo sú s nimi tí ich zákazníci je primárne postavené na to aký majú dobrý kvalitný vzťah so svojimi obchodníkmi a ďalšia vec bola taká, že tí obchodníci neboli nejakí páni v  sakách, ktorí by im teraz sa snažili predať čo najviac, ale vyslovene mali spolu veľmi dobrý vzťah a zároveň to boli ľudia, ktorí rozumeli tomu ich fachu, to znamená, že keď prišla nejaká nová technológia, nejaký nový produkt a chalani na stavbe si s tým nevedeli dať rady, tak ten obchoďák si obliekol montérky, vybehol tam s nimi, natiahol tú fasádu, ukázal im ako to funguje, takže ukázalo sa, že tá lojalita tých zákazníkov je o vzťahoch a že toho by sme sa nemali chytať a ísť do toho. Zároveň sa nám ukázalo, že je dôležitý taký aspekt, že v stavebníctve nikto nemá čas, všetko treba urobiť rýchlo, ideálne som na stavbe tak telefonujem, nejdem nikde do kancelárie...

Erik Lakomý: Včera bolo neskoro.

Adam Brocka: Včera bolo neskoro, už to tu malo byť. Tak sme sa pozerali potom na to, že ako si objednávajú vlastne ten materiál? A zistili sme, že asi tá príležitosť bude ležať tam, kde s tým najviac prichádzajú do kontaktu práve distribútor alebo podporná časť toho biznisu a ľudia, ktorí sú na nejakom call centre alebo sú na nejakých pobočkách a práve s nimi telefonujú, a proste musí byť schopný spracovať objednávku kedykoľvek, a videli sme práve tento trend, že ak chceme zabezpečiť tomu konzervatívnemu publiku aj nejakú zmenu správania tak to musíme našiť na to ako sa správajú dnes a postupne ich začať meniť a tiež sa nám to overilo potom aj z iných projektov ktoré sme robili v stavebnom segmente, že mať eshop napríklad pre inštalatéra, ktorý si vykliká 48 strán, kým sa dostane k takému kolienku a takému kolienku  tak je hlúposť, pretože mu to zaberie viac času ako by to robil dnes za tých tradičných podmienok. A to je zároveň taká zaujímavá myšlienka, že niekedy tá inovácia je viac o tých zamestnancoch a o tom internom procese ako o zákazníkoch, pretože možno dnes máte ten proces so zákazníkmi nastavený tak komplikovane že ani ich to nebaví, nevedia to zvládať, majú príliš veľa práce, a možno tam máte také painpointy, ktoré by sa dali zefektívniť a zjednodušiť, na to aby ten váš zamestnanec vedel tú prácu robiť efektívnejšie, rýchlejšie a v konečnom dôsledku bol spokojnejší a to vám aj prinesie spokojného zákazníka, pretože ak nie je v strese zamestnanec, tak zákazníkovi ani nevynadá a bude sa viac zaujímať o to ako si vytvoriť ten vzťah a dodať mu tú službu kvalitne, takže toto je tiež taký pohľad na to, že ten service design alebo tá inovácia môže byť aj procesná a zákazníka a zamestnanec by mali byť rovnocenní v tomto procese.

Jakub Hrušovský: Ako Adam spomenul, tak tá lojalita tam je veľmi dôležitá, že ty máš nejakého partnera ktorému častokrát to sú kamaráti, naozaj že keď odoberám fasády od nejakej nemenovanej firmy tak chodíme už pomaly aj na pivo, naozaj dôverujeme si navzájom, keď mu zavolám, mám ho hneď na ruke, vždy mi zdvihne, vybaví to za mňa, a to je taký prvý argument, že prečo ten eshop v podstate by bol problematický pre takú firmu, ďalší argument napríklad a to súvisí aj s trendami, že čo je trend inovácií, no tak jedným z takých tých najväčších inovácií na Slovensku je určite digitalizácia, na to netreba zabúdať, že my už sa pozeráme niekedy veľmi dopredu, ale tá miera digitalizácie na Slovensku zas nie je až taká ako je v niektorých moderných krajinách západnej Európy a úplne si neviem predstaviť, že by majster si na stavbe niekde v Krupinej objednával veci cez internet cez eshop. Tretia vec, ktorá tam je, je samá fragmentácia toho trhu, čo Adam spomenul, objednať si odkvapový systém, ktorý má 100 častí cez eshop, ktorý má rôzne materiály a rôzne farby, asi nie je úplne najjednoduchšie, a ten môj partner ktorý ma dobre pozná to veľmi dobre vie a vie presne čo odoberám, ako mi to vyhovuje kam to má doručiť atď., a toto momentálne ten softvér zaňho nevyrieši, no a príkladom tam stále vidieť že je veľmi dôležitá tá fyzická dostupnosť, mám na ruke tých obchodníkov a obchodno-technický tím, ktorý mi vie pomôcť, ukázať ten produkt, a a vie mi ho aj priniesť a predať priamo na tú stavbu, ale aj určite sieť tých predajní, na to netreba zabúdať a veľa firiem aj teraz v iných sektoroch sa vracia k tomu že treba mať tú retailovú sieť, kde viem vlastne vybaviť to, čo potrebujem no a výborný príklad sú jedny veľké stavebniny v Čechách, stavebná sieť, ktorá vlastne pristupuje na taký inovatívny model, že oni pochopili že tá rýchlosť je veľmi dôležitá, teda majú veľkú sieť retailu a zároveň sa sústreďujú a rýchlosť vybavenia objednávky, teda majú také pitstopy v svojich stavebninách, ktoré teda nemajú jeden, že to je nejaký drive-in ale majú ich tam viacero, v Prahe ich majú proste x, neviem či nie 10+ a teda majú takú vnútornú internú challenge, že musia do nejakého určitého času vybaviť tu objednávku, lebo to je nejaký interný benchmark a vedia prečo to robia, lebo ten zákazník, ten majster to chce vybaviť naozaj veľmi rýchlo.

Erik Lakomý: A potom dostávam tú...

Jakub Hrušovský: Áno áno, to som zabudol spomenúť že...

Erik Lakomý: Dobre. To je možno zaujímavé že ak príde nejaký klient, ak sa zamýšľate v tom úvode, že čo by mohlo fungovať a potom zistíte nejakými výskumami, že to asi až tak nebude fungovať a že treba to trošku otočiť, tak netreba sa toho báť, a možno nezameriavať to na toho koncového zákazníka tú inováciu, ale skôr to možno posunúť v tom procese skôr a uľahčiť ľuďom ,ktorí sú zamestnaní v tej firme nejaké procesy, či už je to objednávkový systém, logistika atď., čo môže veľmi napomôcť.

Poďme sa možno rovno pozrieť na ten konkrétny proces zavádzanie inovácie. V dnešnej dobe je veľmi obľúbené slovo hackathon. Čo to znamená prídu hackeri sedia a pijú Colu a programujú nove veci?

Adam Brocka: Skoro. Hackathon je jeden z takých inovačných formátov, ktoré tiež pomáhame organizovať veľkým firmám alebo samosprávam, v podstate je to formát, kedy sa snažíte vyriešiť nejaký konkrétny problém, vzniklo to teda v technicky orientovaných firmách, kedy technické, kóderské tímy vyslovene si dávali nejaký limitovaný čas 24 alebo 48 hodín na vyriešenie problému, ktorý bol taký komplexnejší, náročnejší a dlhšie sa sním potýkali, ale postupom času v rôznych inovačných aktivitách v tom ekosystéme sa to rozvinulo aj do tej podoby, že využíva sa to v iných typoch organizácií no a konkrétne teda hackathon, ako som spomenul, je o tom, že máte nejakú konkrétnu výzvu, máte obmedzený čas, snažíte sa dostať odborníkov z rôznych oblastí, aby to bolo také multidisciplinárne, nebudeme tam mať len kóderov, keď vieme, že akýkoľvek produkt alebo riešenie je o tom, že potrebuješ mať aj ľudí, ktorí rozumejú zákazníkom, ľudí ktorí to vedia možno že predať, ľudí ktorí to vedia marketovať alebo teda nejakých psychológov...

Jakub Hrušovský: Právnikov napríklad.

Adam Brocka: Presne. Lebo tie limity sú naozaj rôzne no a my takto pomáhame organizáciám hľadať taký fresh pohľad na veci a napríklad taký  hackathon sme robili s mestom Trnava, kedy mesto nám dalo také zadanie zamerané na zlepšenie zákazníckej skúsenosti klientom mestskej polikliniky, kde teda výzva bola o tom, že nalievajú do toho pomerne veľa peňazí ročne, ale občania nevidia ten výsledok, tak sa chceli pozrieť na to, že čo by mohli spraviť, aby tí ľudia mali priamy dopad, priamy pocit z toho, že niečo sa tam zmenilo a ten zážitok je lepší a príjemnejší.

Erik Lakomý: A teda možno Jakub povedz ty, ty si biznis designer, ale teda Adam si aj ty, ale že ako prebieha ten proces, keby sme si rozdelili do nejakých menších krokov, ak chcem zavádzať nejakú inováciu, ako to prebieha?

Jakub Hrušovský: Tak ten proces v podstate ako sme už povedali tak najdôležitejšie je poznať svojho zákazníka, dobre si ho vyšpecifikovať, dobre posúdiť pre koho to robíme, následne jasne zadať výzvu, teda položiť konkrétnu výzvu na stôl, aby sa nestalo naozaj že v úvode odídeme niekam inam, čo možno nie je pre nás ani podstatné, no a potom je to proces ktorý využívame - metodológia design thinking, je to v podstate kreatívny spôsob riešenia problémov alebo výziev, ktorý vychádza z potrieb nášho zákazníka, teda ten zákazník je vždycky v strede pozornosti, a snažíme sa najprv od neho získavať informácie, ono sa to volá že dvojitý diamant , lebo ako je vlastne vidieť na nákrese, keď si dáme 2 kosoštvorce vedľa seba tak tá prvá časť je taká že sa rozširuje, hej, tak vtedy sa snažíme zistiť čo najviac informácií, aby sme vedeli potom v tej druhej časti, kde sa to zužuje, urobiť nejaké relevantné rozhodnutie a následne je to nikdy nekončiaci proces a stále sa to opakuje, môže to znamenať že v tej úvodnej fáze mám položenú výzvu, teda že čo chcem zistiť, následne si získam všetky relevantné informácie, môžem si pozrieť na trhu benchmarking, analyzovať konkurenciu, urobiť nejaký mystery shopping, spraviť nejaký empatický výskum hĺbkový so zákazníkmi, urobiť focus groupy, a keď mám relevantné informácie, poznám tú cieľovú skupinu, reálne viem čo potrebujú, ako fungujú, čo sú tie ich reálne očakávania, tak potom môžeme identifikovať, že aké riešenie by mohlo priniesť a vyriešiť ten ich daný problém alebo výzvu, ktorú sme si zadefinovali a bolo by vždy vhodné neísť hneď s tým plným riešením. Povedzme nejakým softvérom, keď sa bavíme napríklad o tomto, ktorý stojí 50 000 hneď von, ale povedzme postaviť nejakú zjednodušenú verziu, ktorú si môžeme na trhu overiť. Teda napríklad ak ten softvér má mať 10 funkcií, tak vyvinieme len jednu, ktorá sa nám z výskumu ukázala ako najkľúčovejšia, overíme si či je o ňu reálne záujem, teda spustíme povedzme nejakú kampaň ktorá by ju mala predať, alebo si to otestujeme zas na nejakých ďalších ľuďoch, a potom, ak sa nám ukážu dobré výsledky, tak sa vybuduje nejaký konkrétny plán v poslednej fáze toho dvojitého diamantu, že ako k tomu pristupovať, ako to nabaľovať, ako to škálovať a ako ten produkt rozvíjať.

Erik Lakomý: Jasné, vyzerá to akože veľa vecí, veľa ľudí do toho zapojených, koľko to môže stáť vôbec takýto proces inovácii, viem že to je asi ťažko povedať, lebo to je case by case, len povedzte možno nejakú škálu, aby si vedeli poslucháči predstaviť, ja si tiež neviem predstaviť.

Adam Brocka: Jasné, je to individuálne v závislosti od projektu a dĺžky, máme projekty, ktoré sú také tie šprinty týždňové, potom sú projekty, ktoré trvajú 2-3 mesiace, niektoré sú dlhodobé a naťahujú sa pol roka, 9 mesiacov, rok a viac, ale v podstate ten cenový rámec je vo vyšších jednotkách tisíc eur mesačne, prípadne až v desiatkach, naozaj je to o expertíze, ale hlavne aj o tých kapacitách, ktoré do toho vnášame a ten tím nie je len o tom biznis dizajne, ale je to vyslovene o nejakých špecializáciách ktoré máme, pretože ten biznis dizajnér stratég navrhuje to, ako odborne budeme postupovať, aby sme sa dostali k výsledku s ktorým zákazník bude spokojný, potom je tam samozrejme nejaký projektový manažér, biznis dizajnér, ktorý má pod palcom to, aby to malo dobrý švung , ale v závislosti od konkrétnych fáz tak máme samozrejme nejakých UX dizajnérov, tiež rozvíjame technické krídlo, to znamená, že keď už treba nejaký ten prototyp aj nakódovať a dostať do nejakého technického štádia alebo technickej fázy, tak vyžaduje si to aj takúto nejakú expertízu, takže naozaj ten tím prepája takých T-čkových ľudí, to znamená nie si odborník iba v jednej téme, ale máš presah skúseností z viacerých tém a vieme to dávať dokopy, tak aby sme mali ideálny hustlerský podnikateľský tím inovátorov, ktorí to sú schopní aj delivernúť a uskutočniť.

Erik Lakomý: To je veľmi zaujímavé, možno k tomu tímu sa ešte spýtam, máte tam určite technických ľudí, máte tam či už UX dizajnérov, ktorí nerobia čisto len grafiku, ale tie procesy, máte nejakých projektových manažérov, spolupracujete možno aj s nejakými psychológmi, alebo s niekým takým, ktorí vám tie výskumy robia, alebo čo sú ešte ďalší ľudia?

Jakub Hrušovský: Spolupracujeme ešte externe so sociológmi, ktorí nám pomáhajú dostať v podstate do tých našich výskumných častí nejakú expertízu vyštudovanú, nakoľko teda ja som napríklad stavbár, takže mám veľmi veľa kvalít a veľmi veľa skill setu a viem dobre robiť aj tie výskumy, ale ten odborný touch - tam mi určite treba, takže spolupracujeme so sociológmi ktorí nám pomáhajú a ja by som ešte dodal k tomu tímu čo povedal Adam, že ono je veľmi dôležite aby tam bola tá multidisciplinarita, my musíme jeden druhého naozaj veľmi dobre chápať, prečo tie veci tak navrhujeme a prečo postupujeme tými danými krokmi, ktorými postupujeme, teda ani ten UX dizajnér by nemal byť človek, ktorý je vyslovene fokusovaný len na UX dizajn, ale musí mať vôľu vzdelávať sa v iných veciach, chápať trošku marketingu, chápať tých inovačných procesov, pretože tie úzke špecializácie nedokážu úplne vždycky priniesť takú - ako to nazvem - také prepojenie v tom tíme.

Erik Lakomý: Dobre a spomínali ste, že od menších jednotkách tisíc až po väčšie desiatky mesačne, to je niekedy možno nejaká nepredstaviteľná suma pre menších alebo začínajúcich podnikateľov, a ty si veľmi pekne spomínal to kvetinárstvo, že poďme si možno na tomto príklade pozrieť, že ak mám kvetinárstvo, ako by som aj ja vedel zaviesť nejaké inovácie, sú nejaké  voľné nástroje, ktoré viem použiť alebo ako si to zjednodušiť a inovovať aj v takom prípade?

Jakub Hrušovský: Na všetko odpovedáme, že to je veľmi individuálne :D, takže aj toto je veľmi individuálne, ono pri tých tradičných sektoroch naozaj že veľmi súvisí to prepojenie, že sedliacky rozum, poznať seba, svojho zákazníka a potom navnímať tie procesy, veľmi veľa dát je veľmi dostupných na Google, my strašne veľa sa vzdelávame z takýchto voľne dostupných...

Erik Lakomý: Vieš aj niečo konkretizovať?

Jakub Hrušovský: Hej, napríklad ten design thinking, alebo často krát používame napríklad lean canvas, čo je  taký canvas, ktorý v podstate ti pomôže upratať si ten svoj plán, alebo ten svoj biznis case, ktorý si si namaľoval, service design blueprint, môžeš kľudne ty Adam doplniť, sú to rôzne postupy, rôzne frameworky, ktoré sa snažíme kombinovať a nepoužijeme vždycky všetky, vždy si vyberiem, či je pre nás niečo vhodné a podľa toho si to namixujeme na projekt, niekedy si vytvoríme niečo vlastné, prispôsobíme si to na svoje pomery, takže ako sme povedali úplne na začiatku, je to o tom vzdelávaní, ak je tá firma a je to povedzme obchod alebo podnikanie ako je kvetinárstvo, tak potrebuješ poznať seba, tú svoju cieľovú skupinu, navnímať ako robiť inovácie, implementovať to do svojich procesov a v neposlednom rade nájsť si čas na tým premýšľať ako tomu dať nejaký reálny realizačný plán, nie je to až také sofistikované v niektorých segmentoch toho podnikania, keď ten človek si to dobre načíta a dobre sa dovzdelá z voľne dostupných zdrojov.

Erik Lakomý: Ja len doplním, že všetky linky alebo veci, ktoré si spomínal, dáme pod tento podcast do poznámok takže si môžete kliknúť a rovno si pozrieť tie tooly a nástroje. To ma ešte zaujíma možno o tom kvetinárstve, keď to ja dobre chápem že v prvom rade si sadnúť popremýšľať ako sa to dá robiť lepšie, v druhom rade spoznať tých zákazníkov, baviť sa s nimi, ísť kľudne do tej predajne a rozprávať sa čo by sa dalo zlepšiť, takže možno nejak navnímať ich, navnímať aj seba aj svojich zamestnancov a potom možno priniesť nejakú novú technológiu, alebo nejakú tú zákaznícku skúsenosť, môže to byť v kvetinárstve dajme tomu, že eshop alebo nejaký subscription alebo predplatný model, že chcem teraz každý mesiac kyticu rezaných kvetov, aj to sa môže považovať za inováciu?

Jakub Hrušovský: Presne tak. V Bratislave sú populárne teraz tie drive-in, to je určite inovácia v oblasti kvetinového segmentu, že ti vie prísť kvetina priamo za tebou, cez to, že si to vyklikáš na nejakom eshope, to čo konkrétne kvetinárstvo má moja žena, tak oni prišli s takou inováciou, že tie rezané kvety ktoré začali predávať, tak sa skladajú skôr z takých lúčnych kvetov, možno kvetov, ktoré neboli až tak štandardne zaužívané na slovenskom trhu, ale keď tu narástli instagramy, pinteresty a ľudia začali vnímať ako sa to robí v západnom svete a ako by tie kytice mohli vyzerať inak, tak oni sa rozhodli urobiť práve také kvetinárstvo, a práve tá inovácia sa môže schovávať úplne v takých elementárnych veciach, že napríklad poviem si, no dobre tak chcem priniesť ten produkt trošku iný, chcem začať používať iné kvety, tak si urobím prieskum, kde sa tie kvety predávajú, pozriem si, či to predsa len niekto nepredáva, ako tomu nastavím tú propozíciu, ako to odkomunikujem tým mojim zákazníkom, keď to budem dovážať napríklad z Viedne alebo z Budapešti zo skladu, tak vráti sa mi to v nákladoch, ako postavím ten pricing, takže môže to byť vyslovene aj taká vec, ktorú všetci ľudia poznajú, urobím si donášku kvetov cez nejaký eshop alebo viem priniesť úplne nový produkt a môže to byť pomerne jednoduché, hej.

Erik Lakomý: To je veľmi zaujímavé, že netreba stále pozerať len na tú technológiu, možnože fakt len ten produkt nejako vyladiť, zmeniť oproti konkurencii a to môže byť tá inovácia, to je za mňa poučné aj taká myšlienka na záver, že nehľadajte inováciu v nejakých najnovších technologických riešeniach, hľadajte inováciu všade okolo seba, lebo ona je podľa mňa na každom kroku biznisu ktorý robíte. Na záver ešte - sa blížime ku koncu, jak som spomínal - Adam teba by som sa chcel opýtať, aký máš ty názor alebo aká je tvoja vízia a budúcnosť inovácií,  kam vidíš že to smeruje? Naznačil si už ten customer experience, čo je veľmi skloňované že teraz sa bude asi veľa firiem sa tomu venovať. Tak možno povedz kam ďalej to pôjde.

Adam Brocka: To je ťažká otázka, lebo nemám patent na rozum, nikto nemáme, predpovedať budúcnosť je veľmi odvážne, ale určite to bude smerovať k tomu, že vzhľadom na vysokú mieru konkurencie, tie firmy budú musieť inovácie začleniť do dennodennej prevádzky toho svojho fungovania, aby dodávali služby, ktoré sú jednoduché, zrozumiteľné a reagujú na reálne potreby svojich zákazníkov. Ja verím tomu, že sa to začne meniť, že viac budeme tráviť času s potenciálnymi zákazníkmi, budeme sa ich snažiť pochopiť, s reálnym záujmom riešiť ich konkrétne problémy, myslím si, že tie inovácie sa budú točiť veľmi veľa okolo environmentálnych a sociálnych tém, vzhľadom na to, že nás čakajú výzvy v najbližších rokoch práve na tomto poli.

Erik Lakomý: Myslíš výzvy z Európskej Únie?

Adam Brocka: Možno aj tie, ale primárne ekológia, a teda sociálne témy, ďalšia silná téma ktorá si myslím, že bude rezonovať z pohľadu inovácií je budúcnosť nejakého kapitálu ľudského a  teda talentov, na to je taká zaujímavá štúdia svetového ekonomického fóra, ktoré myslím si že to robia to každý rok, ale teda za minulý rok dávali taký trend report na vývoj pracovných príležitosti, na najbližších 5 rokov globálne, ale teda predpokladá sa, že zanikne celosvetovo nejakých 85 miliónov pracovných miest, ktoré teda budú - ten zánik bude drivovaný tým, že práca sa bude deliť medzi ľudí, technológiu a nejaké algoritmy, ale na druhej starne nám vznikne 97 miliónov nových miest, čo je viac ako zanikne, a tam bude extrémne dôležité to, že ako vieme my ten tím a tých ľudí rekvalifikovať a dovzdelať, a vzhľadom na to, že ich bude treba dovzdelať v pomerne krátkom čase, predpokladám že práve na poli vzdelávania budeme vidieť veľmi veľa inovatívnych prístupov a formátov, aj to vzdelávanie nie je nejaký konečný proces, koncom nejakej vysokej alebo strednej školy to ešte len začína. Toto je taký pohľad na konkrétne trendy, kde si myslíme, že ide puk a čo si myslíme že sa bude treba zamerať, určite je to o zákazníckej skúsenosti a o tom ako možno štandardizovať služby. My sa často stretávame s takými tými otázkami, že robíte služby, navrhujete ich, zároveň vy sami ste taká profesionálna služba, dá sa to vôbec škálovať? Je to výzva pretože je to vždy postavené na ľuďoch, ľudia sú subjektívní, každý má nejaké iné kvality a tým pádom to vnáša do toho výstupu... tým pádom platí to že keď dvaja ľudia robia to isté tak to nie je to isté, ale práve ten servis s ktorým pracujeme, je proces alebo nástroj, ktorý kvalitu tej služby pomôže štandardizovať. Možno nebudú všetci robiť úplne veci rovnako, ale minimálne nejaká úroveň, nejaký benchmark kvality, taká latka, ktorú nastavíte vďaka tým procesom, vďaka service dizajnu a vďaka tomu, ako nastavíte fungovanie tej služby a firmy vám môže v tomto pomôcť… a tie príklady sú napríklad Uber alebo Wolt, všetky tieto kuriérske doručovateľské služby, ktoré sú postavené na tisícoch ľuďoch, tak vždy keď máte nejaký problém, tak máte jednoduchý rýchly reklamačný proces, kde sa snažia zabezpečiť to, aby ste boli spokojní, lebo vedia o tom, že si treba udržať tú lojalitu, treba ju budovať nejakým spôsobom a to je príklad dobrého service dizajnu.

Erik Lakomý: Jakub možno ešte na teba záverečná otázka, ako to ty vnímaš a možno keď sa a bavíme o tých Boltoch, Woltoch, najprv to boli možno letenky alebo teda travel, ktorý išiel týmto smerom customer experience, potom to bolo gastro a kuriéri, že čo môže byť teraz ďalšie?

Jakub Hrušovský: No to je ťažko povedať, lebo asi nemáme úplne tú vešteckú guľu…. akože myslím že aj tie  jednotlivé inovácie,  ktoré prišli s takouto skúsenosťou tak častokrát možno ani zákazníci sami neočakávali že niečo takéto by mohlo prísť, veď napríklad Wolt, Bolt, Bolt food v podstate narástli hlavne na tom že sem prišla tá korona a tam si ukrojili pomerne veľký svoj zisk, no ale čo sa týka celkových tých trendov, tak ja by som už len dodal že z môjho pohľadu je veľký trend digitalizácia sama o sebe, lebo vidíme to práve takéto inovatívne služby ako je napríklad Wolt alebo Uber a tak podobne a povieme si že tá digitalizácia je veľmi ďaleko, ale je veľmi veľa sektorov, či už súkromných alebo verejných, kde tá digitalizácia a je pomerne slabá, myslím si že tam je veľký priestor zamyslieť sa nad tým, ako uspokojiť tú cieľovú skupinu mileniálov alebo mladých ľudí, ktorí očakávajú nejakú kvalitnejšiu digitálnu skúsenosť inovácií, lebo tí nastupujú medzi platiacich zákazníkov

Erik Lakomý: Takže treba sledovať vlastne tých násťročných a akým smerom sa to bude uberať.

Jakub Hrušovský: Určite

Erik Lakomý: Dobre ďakujem chalani veľmi pekne, veľmi inšpiratívny a za mňa veľmi praktický podcast, lebo konečne viem, ako sme sa bavili, že ja som chodil na ekonomickú školu, kde sme mali predmet inovácie a manažment inovácií a nechápal som, že čo to je a dneska ste mi to tak polopatisticky vysvetlili ako to aj ako to funguje v praxi. Takže Adam Brocka a Jakub Hrušovský z firmy Kiuub boli moji dnešní hostia. Ďakujem chlapci.

Adam a Jakub: My ďakujeme za pozvanie, bolo to super.Erik Lakomý: A verím tomu, že sa vidíme ešte niekedy nabudúce. Ja len poviem že ste počúvali šesťdesiatu prvú epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní, čaká nás leto, nechcem sľubovať, že budú podcasty aj ďalšie, možno si dáme aj my pauzu, aby sme trošku popremýšľali ako zinovovať tento podcast, ak sa vám to páčilo, budeme radi, keď pozdieľate a počujeme sa opäť o dva týždne.

Filmová produkcia nie je len kreatívna práca. Realizácia video produkcie alebo filmu je v prvom rade tvrdá manažérska a logistická výzva. Ako sa to dá realizovať v slovenských podmienkach? Dá sa urobiť na Slovensku hraný film, ktorý uspeje aj v zahraničí? O svojej vášni pre film, o jeho prvom veľkom filmovom projekte, ale aj o budúcnosti filmového priemyslu vo svete sme sa rozprávali s producentom a režisérom Samuelom Vičanom z produkčnej spoločnosti BE ON MIND.

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho podcastu Na  rovinu o podnikaní, pri mikrofóne Viliam Bendík a dnes budeme mať trošku taký iný charakter. Často tu mudrujeme o rôznych dôležitých veciach technických, právnych, daňových v rámci poradenstva firiem, a dnes sme sa rozhodli pozvať hosťa, ktorý pracuje v trošku inej sfére podnikania, ktorú každý pozná, ale nie úplne každý vie ako to chodí v tej oblasti, tak sme chceli trošku vám priblížiť aj nejaký iný sektor podnikania a hlavne ako to funguje na Slovensku. Takže ja vítam v našom štúdiu nášho hosťa Samuela Vičana.

Samuel Vičan: Ahoj Vilo, ahojte.

Viliam Bendík: Ahoj Samo. Samo pracuje ako filmový a reklamný producent, zjednodušene povedané, má spoločnosť BeOnMind, ktorá zabezpečuje reklamný produkčný servis pre agentúry, ale v poslednej dobe sa venuje aj veci, o ktorej sa často hovorí v novinách a to je točenie filmov. Dostaneme sa v druhej časti podcastu aj k veľmi zaujímavému projektu. Uvidíme koľko nám o ňom Samo povie, pretože je to niečo, čo ešte nie je verejne vonku, takže to bude jedna z takých prvých možno debát práve o tomto projekte. A ja by som sa na úvod sa Samo spýtal, skús vysvetliť poslucháčom čo si zač a čo vlastne robíš ako firma?

Samuel Vičan: Tak charakter mudrovania pri tejto relácii asi zostane, lebo ja rád mudrujem a dúfam že budem mudrovať tak, aby sa to ľuďom páčilo. Budem rozprávať z mojich vlastných skúseností ohľadom produkcie reklám a neskôr teda filmu ktorý pripravujem a ktorý momentálne dokončujeme. Moja práca sa skladá hlavne teda posledných by som povedal 15 rokov z výroby audiovizuálneho contentu alebo obsahu. Hlavne teda vizuálneho, nerobíme hudbu, ale ako tvorcovia, či už režisér alebo producent samozrejme zodpovedáme aj za tú hudobnú a zvukovú stránku. Prešiel som si naozaj pomerne veľa segmentami ako keby tejto výroby, povedal by som, že som ako začínal od konca, od tej postprodukcie, to znamená že som viac sedel za tým počítačom ako grafik, animátor, dizajnér, neskôr sme mali štúdio kde sme sa venovali čisto iba vizuálnym efektom do reklám a filmov. Potom som sa dostal mojou vôľou viacej za kameru, chcel som tie veci už aj tvoriť, nielen ich spracovávať za počítačom, kde teda tá robota je tiež veľmi kreatívna úžasná, ale chcel som byť viacej pri výrobe, viacej sa dostať bližšie k tomu jadru. Takže kamera mi dala nejak automaticky potom troška prácu s réžiou, kde som sa potom na určitú dobu aj upratal, venoval som sa viacej tej réžii, ale tým že som si chcel točiť hlavne veci ktoré ma bavia, ktoré ma nejakým spôsobom napĺňali a inšpirovali, či už to boli pracovné veci z ktorých žijem alebo na ktorých zarábam, chcel som robiť to čo ma baví a tam som sa už vlastne stiahol potom do tej pozície producenta, kedy si človek vlastne púšťa vlastné projekty, ktoré ho bavia, musí či už vyhľadávať alebo aj vytvárať a vlastne vytvorenie je ako keby poviem posledné štádium projektu, kde momentálne vytváram asi najväčší projekt a to je celovečerný hraný film.

Viliam Bendík: K tomu sa dostaneme v druhej časti, to čo si teraz povedal stručne, znamená, že ty si si prešiel nejakým vývojom, predpokladám skôr od takej kreatívnej roboty dnes asi skôr do takej manažérskej roboty ako producent. Môžem sa spýtať, ty keď si začal takýto biznis robiť, vyštudoval si to alebo akú si skončil školu , ako si sa vôbec dostal do tohto sektoru?

Samuel Vičan: Pre mňa to bola celkom aj troška náhoda ale aj vôľa, ja keď som končil základnú školu, tak som zaevidoval cez kamaráta strednú školu polygrafickú v Rači, na Račianskej ulici 190 tuším, ak si to dobre pamätám, a ona otvárala taký odbor Grafika digitálnych médií. To bol rok 1999. Vtedy ja som vlastne už na základnej škole keď som končil nejakou náhodou som sa dostal k nejakej verzii Photoshopu 3040 nejakej cracknutej na nejakom CD čo vtedy stála ja neviem aj 800 000 korún, tie ceny boli úplne niekde inde, lebo tá cenová politika tých softvérov bola vtedy úplne niekde inde, a začal som sa hrať s tým Photoshopom, a potom mi to celé nejako zapadlo, dal som si prihlášku na strednú školu, potom sa to volalo Združená stredná škola polygrafická, tam sa združilo učilište a stredná škola odborná a vlastne tam som študoval túto grafiku digitálnych médií, kde súčasťou bol aj Photoshop, Ilustrátor, všetky tieto nástroje, ktoré teraz väčšina z nás poznáme. A tam sa mi dostala do ruky prvá kamera a už to išlo, skončil som  strednú školu, dostal som sa externe na “masmediálku” do Trnavy, tú som už nedokončil, ale paradoxne moje štúdium celkom zaujímavo pokračovalo,  ale z opačnej strany, no pár rokov na to keď som už pracoval v tejto brandži, ma oslovili či by som nechcel externe vyučovať na Vysokej škole múzických umení odbor Motion design prvákov, kde ani nešlo – čo sa týka, nešlo tam o konkrétny softvér, že ťa naučím ako klikať, ale skôr ako rozmýšľať pri tej tvorbe, od vizuálnych efektov cez ten Motion design, pohyblivé veci a a vlastne takto nejako to bolo z tej mojej študijnej stránky a vlastne na škole VŠMU som zostal 7 rokov, potom došla nejaká požiadavka a moja kariéra skončila s tým že už tam bola nejaká zásadná podmienka, že už aj títo externí konzultanti musia mať vysokú školu a bodka. A bolo po mojej kariére učiteľa aspoň teda externého ale bolo to príjemné, no a počas toho to už išlo, grafika, animácia, vizuálne efekty, réžia, produkcia a ako si ty povedal, veľmi dôležitá vec, vlastne že producent je hlavne manažér ako keby projektu,  projekt manažér.

Viliam Bendík: Áno, zaujímavý vývoj v každom prípade určite si robil niečo čo ťa bavilo, my sa pýtame našich hostí v podcaste, keďže tento podcast je hlavne pre mladých ľudí ale aj starších ľudí ktorí chcú začať podnikať a hľadajú nejakú inšpiráciu, radu, kedy to prišlo u teba k tomu že si si povedal že okej založím firmu a idem niečo robiť, ako to vlastne bolo?

Samuel Vičan: Zakladanie firmy bolo viac menej pre mňa tá inšpirácia došla od staršieho kamaráta alebo kolegu, s ktorým som pracoval v jednej firme, on mi povedal že vlastne on je živnostník a fakturuje a funguje cez tento systém. Ja som mal vtedy nejakých  20 rokov možno aj menej a som si povedal že však fajn, ty sa v tom vyznáš, tak mi pomôž, mne sa to páči šak aj ja chcem robiť zákazky pre rôznych ľudí, tak som si založil živnosť, tam to začalo živnosťou a keď som si spĺňal tie pravidelné činnosti ako živnostník, tak som zistil že k tej s.r.o.-čke to nie je až tak ďaleko, s tými všetkými možnými povinnosťami a ponúka oveľa viacej možností ako fungovať, takže potom som prirodzene prešiel na tú s.r.o.-čku a tak fungujem vlastne dodnes čo sa týka ako keby podnikateľského nejakého toho ako by som to povedal fungovania.

Viliam Bendík: Dobre založil si si firmu, začal si pracovať v tom čo ťa baví, predpokladám že dnes pracuješ alebo tvojimi klientmi sú vlastne reklamné agentúry, možno nejaké firmy, ako dnes funguje v tejto oblasti hľadanie roboty, hľadanie klientov, ako to vyzerá u nás na trhu na Slovensku?

Samuel Vičan: Pre mňa je úplný základ 2 veci, respektíve sú dve veci. Dobrý osobný vzťah a spokojný klient. Poslednú dobu sa snažím robiť ako keby oveľa väčšiu váhu na tom vzťahu, pretože nie je to veľakrát o tom výsledku ktorý človek očakáva ako  jediný výstup z tej spolupráce, ale je to celý ten vzťah ktorý trvá počas tej výroby, to znamená že robotu si nejak extra nehľadám, poviem takto, že by som nejak proaktívne vyhľadával, skorej je to založené na dobrých vzťahoch, klientoch ktorých máme veľa rokov a sa radi vracajú, alebo referencia, že nás niekam odporučia, že skúste osloviť týchto, možno sa naladíte, bude tá práca s vami príjemná a dlhodobá, a väčšinou sa to stáva,  že sa to aj tak udeje, že už keď nás klient pozná akí sme, tak aj nás vedia dobre odporučiť, takže pre mňa už po tých x rokoch v tej brandži 15+ by som povedal, už sú to osobné vzťahy a referencie. Máme samozrejme aj zákazky že klient niečo vidí že narazia na nejaký náš výsledok, lebo šak predsa robíme tú audiovizuálnu tvorbu, ktorú dávame na internet, vidia to a oslovia nás, páčilo sa nám toto alebo toto, chceli by sme spraviť niečo takéto.

Viliam Bendík: Ja sa spýtam takú jednu základnú otázku, takisto z brandže biznisovej, párkrát sme sa bavili v našich podcastoch o tom ako fungujú autorské práva. Ty pracuješ v oblasti kde tie autorské práva sú veľmi dôležité, predpokladám že pracujete s mnohými živnostníkmi, subdodávateľmi, ktorí vám dodávajú nejaké veci v rámci audiovizuálnych diel. Ako sa ty pozeráš na využívanie pesničiek v spotoch, na používanie práce niekoho iného keď vytvorí nejaké dielo, ako máte ošetrené všetky tieto veci, aby ten klient v konečnom dôsledku od vás dostal produkt kde sú všetky autorské práva ošetrené tak ako majú byť.

Samuel Vičan: Keď robíme projekt na zákazku, keď robíme komerčný projekt, tak samozrejme tam 99% vecí ktoré vytvoríme alebo respektíve natočíme alebo skončia v tom diele, sú naša vlastná tvorba, možno to percento môžem považovať, také malé číslo, že sem tam napríklad kúpime nejaký záber alebo nevieme napríklad potrebujeme natočiť letecký záber zasneženej krajiny a akurát cez zimu nesneží tak ho proste kúpime, ale väčšinou naša tvorba je o tom vytváraní a teda ak máme na internete, ktorú licencujeme z filmových databánk na internete, ku ktorému vlastne má každý prístup môže si nájsť hudbu a zakúpiť si konkrétne práva, tak vlastne s ďalšími umelcami robíme klasické licenčné autorské zmluvy, zmluvu o dielo, zmluva o spolupráci, to sú tiež ako by som povedal také tie byrokratické časti ale samozrejme tam väčšinou tie zmluvy sú nejako predpripravené, ak robíme pravidelne s ľuďmi, už tie zmluvy poznajú, takže vymeníme maximálne názov projektu, trvanie, nejaké základné parametre, takže vlastne my takto ošetrujeme tie práva a tým že vlastne sa to bude viac a viac kontrolovať a strážiť, za čo ja som proaktívne by som povedal to duševné vlastníctvo je pre mňa podľa mňa veľmi dôležité, tak si myslím že treba to mať všetko na poriadku.

Viliam Bendík: Už sa vám stalo že vám niekedy niekto zneužil robotu ktorú ste vy vytvorili a on to použil na nejaké iné účely ako to bolo určené?

Samuel Vičan: Stalo sa nám to a keď som si to pozrel a tie veci boli viac-menej neškodné, alebo veľakrát práveže sa mi stala opačná vec, že mi niekto niečo poslal, že kukaj, toto nie sú vaše zábery? Ale videl som že to bolo na peknú vec, alebo na dobrú vec, tak som s tým vôbec nemal problém, tak som im maximálne napísal, ale ľudia nám veľakrát píšu aj sami, že chcel by som použiť takýto záber ja neviem do nejakého proma, ja sa opýtam - okej pošlite mi nejaký náhľad aspoň toho strihu a pozrieme si to a bez problémom s tým súhlasíme.

Viliam Bendík: Dobre, ja sa spýtam - možno veľa firiem, aj takých menších si chce urobiť promo vo forme nejakého videa, dnes poviem to tak že dnes je veľmi jednoduchý prístup k technológiám, k strihu dokonca a tak ďalej, nie sú to nejaké technológie ktoré by boli veľmi drahé, kamery už nie sú drahé, v zásade inak povedané dnes už hocikto vie dokonca na mobil hocičo natočiť a dokonca to vie aj predávať klientom. Aký je rozdiel medzi takýmto povedzme polo-amatérskym prístupom a medzi tým čo robíte vy v rámci profesionálnej produkcie? Čo je tá pridaná hodnota vaša ktorú ponúkate klientom?

Samuel Vičan: Tak každý si môže ísť kúpiť do stavebného centra kladivko, fúrik a môže si postaviť svoj dom, nikto nikomu nebráni, ale my sme vlastne tí architekti a tá výroba, zodpovedáme za to, že čo vymyslíme, tak to vo finále aj tak vyzerá, nesnažíme sa robiť štýlom, čo práve veľakrát sa deje, ale aj nielen u tých polo-amatérov, alebo amatérov, voči ktorým ja nemám nič, práveže kreatívnu stránku a tú ja proste totálne podporujem, sa môže stať ako je aj ten vtip, že čo si človek objedná z Wishu a čo príde z Wishu, takže vlastne my zaručujeme ako produkcia a výroba to, že naozaj čo vymyslíme tak veľakrát sa snažíme aby to bolo ešte lepšie ako sme to vymysleli, a to je vlastne naša úloha, zodpovedáme za ideu, réžiu, produkciu, organizáciu, časovo aby sme splnili čo sme sľúbili, a aby sa to zmestilo do takého toho budgetu, aký sme si s klientom dohodli, to je naša pridaná hodnota našej práce.

Viliam Bendík: Skús ešte možno povedať poslucháčom, my v linkách pod týmto podcastom uvedieme všetky webstránky, kde budú vedieť nájsť aj tvoju robotu a vašu robotu, taký možnože z tých komerčných projektov taký najzaujímavejší projekt na ktorý si hrdý alebo s ktorým by si sa chcel pochváliť, ktorý vyšiel tak že to bolo že super?

Samuel Vičan: Priznám sa že si ma prekvapil teraz touto otázkou, pretože nemyslím si, je to pre mňa taká otázka ako otázka typu ktoré jedlo máš najradšej alebo ktorú pesničku máš najradšej, ktorý film máš najradšej napríklad? Toto neznášam, povedz tri svoje najobľúbenejšie filmy. Ja mám tak obrovské spektrum vnímania vecí alebo snažím sa ich vnímať cez tak široké spektrum, že pre mňa akože nejak nedávam do kategórií toto je pre mňa najlepšie, páči sa mi aj jazz, aj metal aj death metal, aj blues aj pop a to neni teraz o tom že by som mal jedno dielo zo svojej práce ako tú svoju by som povedal úplne top špicu vec. Ja skorej keď ma niekto chce osloviť na tú prácu tak nech si pozrie buď showreel, ktorý teraz vlastne aj jak dokončujeme film a máme kopec nových vecí by sme radi update-li, ale ako sa hovorí, že aj obuvníkove deti chodia bosé, tak v tomto prípade je to aj náš problém, že naša robota obsahuje pomerne staršie ale stále dobré veci si myslím, takže je to viac-menej o tom k tomu smerujem že je to o priereze prác. Takisto jak keď si napríklad vyberám kameramana alebo fotografa, dobre môžem si nájsť od neho jednu fotku ktorá sa mi páči ale rád vidím jeho spektrum, čo tvorí. Napríklad vidím, robí fashion, robí šport, robí motto alebo robí aj nejaký art, potrebujem troška a to je vlastne spektrum toho človeka že ako asi tvorí, potom samozrejme ďalšia vec je ten osobný kontakt, porozprávať sa, a tá chémia, ktorá musí sadnúť. Lebo tá keď nesadne, tak môže sa stretnúť aj James Cameron s… ja neviem Spielbergom a musí z toho byť super film, ale bude z toho úplne presný opak takže to je o tej chémii.

Viliam Bendík: Dobre ja by som, toto je oblasť kde možno mnoho ľudí, firiem malých si myslí že sú doma, tak jak si to povedal, že si môžeš kúpiť kladivko, fúrik a môžeš si postaviť dom a nebude to dom, ktorý ti postaví profesionálna firma, môžeš tam mať obrovské množstvo chýb  a tak ďalej. Keďže mám pred sebou profesionála v tejto oblasti, tak využijem túto príležitosť a spýtam sa ťa, skús poradiť malým firmám alebo stredným firmám keď chcú ísť do nejakého reklamného stopu, YouTube, nejakého dielka, ktoré by spromovalo firmu, ako majú formulovať to svoje zadanie a očakávania práve na firmu ako si ty, ako to majú spraviť tak, aby z toho bol dobrý výsledok?

Samuel Vičan: Môžem sa iba spýtať, že myslíš akože brífing aký majú vyžadovať alebo aký majú dávať?

Viliam Bendík: No, povedzme, nazvime to - ako majú zabrífovať takúto firmu?

Samuel Vičan: Klienti? Potenciálni klienti?

Viliam Bendík: Ano.

Samuel Vičan: Toto napríklad sú aj veľmi dobre odladené veci, napríklad každá kreatívna agentúra vie, že vlastne základy dobrého brífingu postavia naozaj pevné základy dobrého výsledku a my sa vždy snažíme alebo respektíve aj ja, keď už vidím ten klient čo by asi chcel, lebo veľakrát nie každý firma má svoje oddelenie ktoré pripraví super-duper brífing s jasnými predstavami, cieľmi a všetkým, čo to má spĺňať, je dôležité si s tým človekom sadnúť, a naozaj zistiť čo má preňho zmysel a čo on potrebuje, takže toto je našou súčasťou aj ako by som povedal novodobej produkcie, nielen dostať že toto je koncept, natočte to, ale že veľakrát sedíme s tými ľuďmi a naozaj vymýšľame od začiatku a je to vec diskusie, ale samozrejme by som aj odporučil, dajú sa na internete nájsť rôzne takéto formuláre, že kreatívne zadania pre rôzne typy, či už reklamných kampaní, videí, kde sú tie základné otázky naozaj dané a sú dané dobre, ktoré som načrtol proste že čo toho človeka naformuluje k tomu aby zistil čo vlastne chce a čo potrebuje a potom my mu prinášame už to kreatívne riešenie. Veľakrát viacej je riešení na začiatku a on si potom vyberie ktoré mu buď sadne alebo ktoré mu my povieme že môže byť najlepšie.

Viliam Bendík: Jasné čiže vy prevediete toho klienta tým procesom.

Samuel Vičan: Správne, prevedieme.

Viliam Bendík: Ja by som sa možno ešte spýtal takú vec, aby sme ešte chvíľku zostali v tejto oblasti, mnohí klienti možno majú obavy že vyprodukovať nejaký reklamný klip je strašne drahá záležitosť, je v tom tvojom odbore možné povedzme škálovať kvalitu toho klipu alebo ideš do  niečoho takého že klient nemá veľa peňazí, natočíme to s menej kvalitnými kamerami ja neviem čo, alebo do niečoho takého nejdeš?

Samuel Vičan: Toto práveže to si dobre otvoril vec, lebo toto práve robíme viac-menej každý deň, pretože tie budgety sú naozaj škálovateľné, normálne doslova od 0 až po milión, tam sa nedá povedať, že toto je štandardný budget, a my vždy hľadáme cesty ako keby každému by som povedal priniesť to, čo sa dá priniesť, veľakrát ale šak to vedia všetci čo robia v kreatívnej oblasti, že klient ukáže spot známej nejakej svetovej značky, proste že toto sa mu strašne páči, samozrejme budget toho mohol byť 2 milióny plus dolárov a teraz povie že má na to 2000. Už trošku vyškrtneme tie tri nuly ale aspoň to je v eurách a snažíme sa vymyslieť že aká emócia sa mu tam páči a vlastne dostať ju tam. Že okej, nemôžeme točiť tuto s Ronaldom Messim a nemôžeme točiť 4 dni niekde v ateliéri v Londýne, ale máme k dispozícii nejaký komparz za 50 eur, máme k dispozícii zbúraný petržalský štadión, dobre to už troška odbáčam, možme toto vystrihnúť alebo môžeme pobaviť, to je jedno :) Vždy sa snažíme vymyslieť čo môžme, keď vidím ja tú emóciu, čo tam chce ten klient dostať a ja mám tušenie že ako by som to vedel tam dostať za oveľa nižšie peniaze a všetky tieto možnosti, tak hľadám to riešenie vždy a to je vlastne iba odpoveď na tu tvoju otázku že áno denno-denne tieto riešenia hľadám, pretože hľadal som ich aj pri filme, ku ktorému sa asi za chvíľku dostaneme a hľadám ich vlastne aj pri všetkých produktoch ktoré ma stretnú.

Viliam Bendík: Jasné tak možno taký odkaz pre všetkých že nebojte sa ísť aj do filmovej a video tvorby, je to vždy vec kompromisu, a dá sa nájsť kvalitný prístup aj za možno menej peňazí. Ja skúsim teraz premostiť k filmu, čo ma zaujíma aj osobne, pretože sám robím nejaké amatérske filmy, takže teraz idem vyťahovať z teba nejaké vedomosti o tom ako to robiť. Na začiatok sa spýtam ako ty vnímaš dnes filmovú distribúciu ako takú? Tvoj názor. Pandémia priniesla to, že kiná sa na celom svete zavreli, všetci teraz zvažujú že čo bude ďalej s kinami, ako sa to rozbehne, na opačnej strane sa rozbehli platformy ako Netflix, Amazon, Disney a tak ďalej ktoré získali mnoho nových klientov, a hovoríme o digitálnej distribúcii, ako to vidíš ty do budúcna, keďže si sa pustil do vlastného filmového projektu. Tak ako vidíš vlastne túto oblasť, jak sa to bude vyvíjať podľa teba?

Samuel Vičan: Nadýchnem sa lebo je to pre mňa akože veľmi intímna a blízka otázka. Vnímam to práveže veľmi by som povedal, ja viem že to možno bude znieť prekvapivo, ale vnímam to pozitívne, pretože stojíme pred nejakou obrovskou alebo sme už v nejakej obrovskej zmene niečoho a každá zmena prináša nové príležitosti. Poviem prečo sa ma to tak blízko a intímne dotýka, je to, že vlastne ja keď som mal finišovať tento svoj prvý film, mal som ísť do kín, tak vlastne došla celá covid situácia, to znamená že aj v rámci toho že som išiel do kín s veľmi dobrou návštevnosťou slovenských filmov, to znamená, že diváci boli v tom období hladní po slovenských filmoch, ktoré tam mali naozaj úžasné čísla, oveľa vyššie čísla ako napríklad pomerovo v Čechách, to znamená že som naozaj išiel s tým že chcel som priniesť dobrý film slovenským divákom, nielen slovenským divákom, a potom došla tá covid situácia, takže vlastne celé to doteraz znášam, pretože film vlastne sa stále, jak by som to povedal, vďaka tomu sa stále na ňom pracuje a môžem povedať že preto to beriem pozitívne, že vlastne sa urobilo kopec dobrých vecí, ktoré kebyže nespravím, čo by som možno vtedy nevedel, ale možno o pár rokov by som sa na to pozrel, poviem si mohol som to spraviť inak, tak by som práve túto možnosť nemal. Takže preto to vnímam dobre, aj keď v rámci tej opačnej strany, z tej biznis a finančnej stránky, kde film je ako developerský projekt, pokiaľ sa to nepostaví a neskolauduje, tak sa to nemôže predávať. Vlastne ja som taký filmový producent, že sa radím zatiaľ niekde na škálu niekde medzi bezdomovcom a filmovým producentom.  Pretože tá škále je tak veľká, pretože film ešte vonku nemám, odpremiérovaný ešte nie je, neviem ako to vlastne celé skončí tá situácia v rámci tých kín, distribúcia tohto všetkého a to vlastne odpovedám aj na tú tvoju otázku, že to nevie teraz nikto, to nevie vôbec nikto, nevedia to obrovské filmové spoločnosti, nevie to nikto ako sa to vyvinie. Môžme jedine čo sledovať je obrovský pohyb  tohoto miešania tých kariet alebo zmeny šachovej partie proste obrovské skoky tam sú. Môj názor k tomu čo môžem povedať, je vlastne v tom, že na jednu stranu myslím si, že kiná pôjdu, lebo je to spoločenská aktivita, je to veľmi silná a blízka akože veľa ľudom spoločenská aktivita, ľudia sa chcú stretnúť, poďme večer do kina, už sme sa celý deň 3krát spálili na slnku, august, proste večer takzvane zalezme do klimatizovaného centra, poprechádzajme sa a dajme si večer nejaký spoločný film, kamoši, romantické komédii u nás brutálne idú lebo slečny sa stretnú proste mladé ženaté vydaté ktoré proste chcú a idú si pozrieť, poplakať, zažiť nejakú emóciu spoločnú, to chcem povedať, že preto si myslím že kiná pôjdu, ako moc im bude dovolené ísť, to nevie nikto, to záleží celá tá pandemická situácia, ale kam teraz chcem preskočiť, samozrejme čo všetci vnímame ten online, dnes má každý človek vo vačku super kvalitný screen na ktorom si môže pozerať pomerne v dobrej kvalite keď dáme nejaké slúchatká, naozaj si viem užiť ten film v dobrej kvalite alebo seriál,. Takže on sa to vlastne celé mixuje, obrovské spoločnosti a veľké filmy ktoré stoja x stoviek miliónov dolárov, bohužiaľ nikto alebo respektíve nebudú môcť byť platené z týchto alternatívnych doteraz alternatívnych už primárnych služieb, čo sa týka onlinu a to vlastne aj nasvedčuje tomu že už sa budú robiť aj možno iné filmy, že už aj teraz keď sledujem ako producent, koľko stoja napríklad svetové filmy, tak to už nie sú stovky miliónov, naozaj tie filmy sa už robia za milióny eur alebo dolárov, čo sú považované za low budget filmy. Takže tomu sa bude prispôsobovať aj tá tvorba, z čoho sa aj ja teším, lebo my tu asi nikdy nenatočíme Avengers proste alebo ani to nemá pre nás zmysel ako Slovensku, alebo možno hej ja neviem, možno tu nejaký producent už píše a odpáli nám dekle jak sa povie, neviem, dúfam že to tak bude. Ja to zatiaľ nie som teda s tým Avengers, teda aby som sa troška vrátil k tomu, prečo sa premiešala tá situácia, a stále sa ešte mieša tak je to tá kompletne nová od vyblokovanie tých kín, úplné uzavretie či je to na Slovensku alebo v Hollywoode, proste všade sú tie kiná zavreté, distribútori nevedia kedy majú filmy nasadiť púšťať. Kedysi bola situácia že sa ohlásil film, na budúci rok na jeseň a išiel, robilo sa to promo pomaličky, komunikovalo sa, vypustili sa fotečky, kampaň trvala niekedy aj rok pri veľkých filmoch a išlo to. Teraz nikto nemá čo promovať lebo nevieme kedy to pustíme, pokiaľ mám správne informácie, tak štúdio ktoré má práva na James Bond na celú sériu Jamesa Bonda vlastne bolo na predaj lebo mali nainvestovaných v poslednom Bondovi, ktorý bol považovaný tuším za najdrahšieho, najdlhšieho, najpompéznejšieho, neviem či nejakých 600 miliónov dolárov a celé štúdio - dá sa to vygoogliť, nechcem to strieľať z hlavy ale myslím že celé štúdio so všetkými právami a vecami bolo na predaj za nejaké 2,5 miliardy, neviem ako to celé skončilo, nesledoval som to potom. Ale tiež zaujímavé, že takéto obrovské štúdio to počas covidu vlastne robí takúto zmenu, že je na predaj. To som chcel povedať, iba porovnať, že dejú sa obrovské veci a je to taký presun že nevieme jak to vo finále skončí.

Viliam Bendík: V každom prípade to je veľký mix na trhu, všetci čakajú jak to dopadne, o tom boli aj ostatné posledné Oscary, ja sa vrátim k tvojmu srdcovému projektu teda, o tom by som sa chcel teraz trošku pobaviť, vráťme sa pár rokov naspäť. Ako ti napadlo vôbec že spraviť film v slovenských podmienkach, prečo si do toho išiel a čo to vlastne obnáša spraviť film? Skús to amatérom divákom trošku priblížiť z toho súdka z tej kuchyne že ako to celé vzniká.

Samuel Vičan: V prvom rade som do toho išiel preto, lebo som nevedel čo to všetko obnáša. To že ma to dotiahlo vlastne ako povedal by som keď sa pozriem na progressbar projektu, tak ja som naozaj niekde v 95%, momentálne stav je taký, že čo sa týka finišovania toho filmu, dostrihávame, farbíme, už to je natočené, tie najväčšie, najnákladnejšie, najnáročnejšie veci sú za mnou ale vlastne tá túžba vznikla už počas tej tvorby jak som mal 20-25 rokov, 30 už, tak stále som pozeral tie filmy a rozmýšľal som, že strašne by som chcel skúsiť vytvoriť svoj vlastný film a vlastne tá reklama ako keby reklamná produkcia mi dala celkom skúšku tej organizácie výroby, keď iba porovnám reklama sa môže točiť 1-2-3-4 dni, také väčšie reklamy keď sa bavíme o väčšej produkcii že tam je 30-40-50 ľudí, každý deň, herci štáb všetko, a film sa môže točiť 40-50-60 dní a tá organizácia tam musí byť brutálne neskutočná. Čo je pri filme zaujímavé, veľa filmov ktoré vidíte sa netočia chronologicky, ani zďaleka to nejde chronologicky, veľa filmov sa môže točiť že na začiatku sa točí už koniec alebo opačne alebo urobia nejakú skladačku. Takže vlastne tá organizácia okolo toho všetkého, tá produkcia reklamná mi dala viac-menej tie základy tej organizácie. A čo nám akoby aj celkom super vyšlo, že som si potvrdil, že akoby tie naše predpoklady producentské, ktoré sme mali, či časové, organizačné, budgetové celkom by som povedal že fajn sme si ich ustrážili a čo ma inšpirovalo tak to bolo iba to vnútri svetielko ktoré ma ťahalo k tomu že raz mať hotový nejaký svoj film.

Viliam Bendík: Je úplne zjavné že vlastne tá tvoja práca v reklamnom biznise ti umožnila spraviť čo možnože najpresnejší budget pre ten film, to znamená že zatiaľ ak to hodnotíš z pohľadu financií tak si to trafil presne?

Samuel Vičan: Stále je to taká hlboká studňa tmavá nad ktorou stojím, hádžem a nepočujem tam ešte nič žblnknúť, to znamená že stále som sa ešte nedohádzal, ale tie odhady také veľmi hrubé na začiatku, myslím si že boli celom dobré, je to robili sme to vlastne ten film vznikol aby som sa aj k tomuto vrátil, prečo som vôbec došiel takto ďaleko s tým projektom, že tento film nevznikol ani tak kvôli peniazom, ktoré sú samozrejme pri projekte, ale skorej kvôli energii ľudí, ktorí ju do toho filmu ako keby dávali. Obrovské množstvo energie vlastne som mal od blízkych ľudí z okolia ktorí so mnou spolupracovali na tom filme, ktorí až vlastne pomaly po posledný komparz ktorý bol ochotný proste dôjsť a stáť tam celý deň a čakať aby boli niekde v scéne, kde sa ani nedostanú do záberu, takže ale to je bežné pri filme, takže vzniklo to hlavne kvôli tej energii ktorú som vlastne dostal. Peniaze sa dajú vždy požičať takto to poviem.

Viliam Bendík: Rozumiem tomu, mňa zaujíma tá praktická časť, ako sa dá na Slovensku zafinancovať takýto projekt?

Samuel Vičan: Ja som to robil troška ako partizán. Veľa ľudí si doteraz klepe po čele, že prečo Samo prečo? Ako aj mne blízki. Z veľkej časti som to zafinancoval akoby zo svojich vlastných peňazí, ktoré som teda si buď zarobil svojou prácou a teda plus pár úverov to vykrylo a potom už počas nakrúcania sme mali viac-menej také šťastie ktoré sme skúšali vlastne 4 krát sme žiadali audiovizuálny fond o podporu a vlastne podporili nás vlastne až na štvrtý krát, aj keď v menšej kategórii minimál, ale sú to stále peniažky ktoré pomohli projektu, takže toto boli také dva hlavné zdroje a potom nejaké menšie v rámci nejakého partnerstva firiem, ktoré nám dôverovali a sú to aj klienti s ktorými stále robíme napríklad, že tam vznikol až taký vzťah, že si povedali že nás podporia aj finančne, takže toto boli také tri hlavné zdroje.

Viliam Bendík: Čiže proste videli ako to robíš, aká je v tom energia a povedali si že to do toho projektu chcú prispieť.

Samuel Vičan: A takisto vlastne aj všetkým, aj tá trpezlivosť ako keby im ďakujem za to že chápu, aká je situácia, nikto nehovorí kedy bude film, akože všetci sa ma pýtajú každý deň kedy bude film vonku, ale nikto ma nejak netlačí a je tam tá dôvera z všetkých strán, či už je to od môjho blízkeho štábu alebo partnerov ktorí do filmu spolu so mnou išli.

Viliam Bendík: Napadlo ti niekedy urobiť povedzme crowdfundingovú zbierku na nejaký takýto projekt?

Samuel Vičan: Napadlo ma to samozrejme ale nevidel som to ako riešenie pri tomto projekte. Myslím si že sa s tým dá veľmi dobre pracovať a do budúcna ešte sa s tým viacej pracovať bude dať, najväčšie zrkadlo tohto napríklad vidíme len stránku Only fans, že proste jeden tvorca, ktorému človek platí alebo donatuje a teraz on tvorí vlastne len nejaký content sa tam primárne tvorí, to je jedna vec, ale druhá vec ten princíp toho, že ľudia si budú chcieť, budú podporovať svojich tvorcov, to chcem povedať, takže nemusí to byť len v štýle že ja zoženiem ako producent niekde peniaze a potom to natočím ale že ľudia budú platiť tým tvorcom a vidím to ako cestu zaujímavú do budúcna.

Viliam Bendík: Dobre my rozprávame o tvojom filmovom projekte, na ktorom pracuješ už koľko rokov?

Samuel Vičan: Teraz to bude štvrtý rok.

Viliam Bendík: Štvrtý rok?

Samuel Vičan: Alebo piaty, už to ani nerátam.

Viliam Bendík: Takže 5 rokov pre predstavu. Takže pracuješ na ňom už 5 rokov a neviem či si ochotný alebo či vieš napriek tomu že zatiaľ nešlo vonku nejaké promo , povedať našim poslucháčom o aký projekt sa jedná, čo to je za film, prípadne nejakú krátku synopsu aby sme ich uviedli do problematiky.

Samuel Vičan: Samozrejme, exkluzívne pre Na rovinu, skúsim to skomprimovať, lebo naozaj veľmi veľa ľudí sa ma to pýta a vždy to rozkecám, je to celovečerný film, ktorý je hraný, celý je točený v Bratislave, príbeh alebo námet ma stretol náhodou ale niekde som v podvedomí vyžaroval túto energiu že by som chcel nejaký aby ma stretol.  Je inšpirovaný vlastne úplne ten pôvodný námet aj reálnymi udalosťami, bude to viac-menej by som povedal psychologická kriminálna dráma, je to taký mix žánrov, čo je veľmi teraz populárne v tejto tvorbe, že sa naozaj prelínajú tie žánre, takisto aj v hudbe, tak aj vo filmoch, aj v literatúre. Takže my sme išli troška týmto štýlom. Príbeh je alebo synopsu by som povedal že úplne takto z hlavy takú, ktorá by sa odrazila v pár vetách filmu, tú ešte nemám, z dôvodu že film ešte dostrihávame. Povedal som si že všetky tieto veci začnem robiť keď už uvidím finálny film, pôjde nejaká emócia, už budem vidieť tú dramaturgiu, príbeh, lebo naozaj pri tom filme sú naozaj malé nuansy, na záver dáte inú hudbu a už to má iný koniec. A všetky tieto veci ešte robíme, takže ešte čisto takú tú synopsu nemám, ale skúsim to povedať voľne, je to príbeh mladej ženy , ktorá mala úplne bežný veľký sen proste mať pekný život, nejaké tie peniažky naviac a naozaj žiť tak ako chce, lenže táto žena je taká samozvaná podnikateľka s nelegálnym obsahom, smerujeme áno k tej drogovej téme, stretla nového priateľa, ktorý je amatérsky chemik a začali spolu vyrábať drogu, ktorú začali aj distribuovať. A my vlastne sledujeme kam táto cesta alebo kde táto cesta skončí alebo kade pôjde. Sú to mladí ľudia, je to veľmi by som povedal úplne bežná motivácia, ale troška netradičné riešenie. Takže vlastne tento námet ma stretol by som povedal viac-menej náhodou, môžem povedať aj ako, keďže si sa pýtal na tie zábery, teraz pekne premostím naspäť a tomuto sa hovorí dramaturgia, pýtal si sa na zábery ktoré ľudia niekedy používajú od nás, tak mi napísal email autor Michal Čierny, ktorý je na ňom zaujímavé veľmi to, že je aktívny detektív a píše knižky o prípadoch rôznych, ktoré pri ktorých bol, ktoré sa stali alebo nejakým spôsobom... a píše knižky. Má svoju celkovo slušnú už základňu odberateľov a vlastne ja som sa s ním potom stretol lebo som povedal že ma to celkom zaujalo, zábery sme mu samozrejme dali, tak sme sa stretli vlastne a za tých pár rokov sa stretli z  nás kamaráti, počas celého projektu bol pri tom a vybrali sme si jeden námet od neho ktorý sme potom spracovali do filmového scenára. Teraz som už troška odbočil a som zabudol aká bola otázka. Kam smerujeme lebo som sa zamotal v tej dramaturgii mojej úžasnej.

Viliam Bendík: Nevadí bavíme sa o synopse toho filmu.

Samuel Vičan: Hej, bavili sme sa o synopse, takže vlastne to som povedal, že je to príbeh dvoch mladých ľudí ktorí majú nejaký sen. Hlavná postava sa volá Sofia, je to herečka Kristína Kanátová, čo sa týka vlastne obsadenia, chcel som ísť ani by som nepovedal že do menej známych tvárí, pretože počas toho čo to robím sa už aj tie menej známe tváre sa stali pomerne dosť známymi ale nakoľko je Kika hlavná a nemala celovečerný film, kde by bola hlavná postava, takže môžem povedať, že je to jej debut, ale vlastne toho jej priateľa amatérskeho chemika hrá Noel Cucor, ktorého sme už mohli vidieť v pár celovečerných filmoch Petra Bebjaka, uvidíme ho podľa mňa veľmi pekne žiariť tiež v prichádzajúcom slovenskom filme Správa, kde hrá čo by som rád spomenul, hrá s Petrom Ondrejičkom, ktorý hrá tiež v našom filme, takže takto nejako zaujímavo sme si poprepájali tieto postavy. Samozrejme v  našom filme sú úplne inak tie postavy postavené, sú proti sebe. Čo je zaujímavé možno aj pre divákov vidieť, za pomerne krátke časové obdobie, dve postavy a každá vlastne v úplne inom svete a úplne inom charaktere, že tiež pekný prvok podľa mňa a vlastne ostatné postavy sme hľadali cez casting, ktorý sme sa snažili robiť klasický poctivý, pripraviť si natočiť si to, pozrieť si tie výkony, ktoré sme si točili viac-menej u nás povedzme v štúdiu a takto sme to obsadili, napísali, pripravili a potom som sa rozhodol vlastne čo by ešte ľudí mohlo zaujímať, taká jedna vec, čo som si povedal, že bol veľmi dobrý krok. Keď už som bol v  takom štádiu, že som cítil, že máme povedzme napísaný scenár, základy scenára, máme postavy, máme viac-menej štáb hlavný, tak som povedal že poďme natočiť nejakú sekvenciu toho filmu. Neni to nič netradičné, ale čo je na tom netradičné je to, že tam som sa vlastne rozhodol do toho investovať čisto moje vlastné peniaze, že som si povedal poďme to skúsiť, či to funguje, či fungujú herci, či funguje štáb, či funguje vlastne všetko okolo toho. Lebo ako som spomínal film sa točí niekoľko desiatok dní, ja som sa rozhodol natočiť prvé štyri dni scén, ktoré boli už v scenári a ktoré som považoval za to, že ich na sto percent použijeme v zostrihu vo finálnom. Takže vlastne nebolo to vyhodené do koša akoby tie scény, skončili všetky vo finálnom zostrihu a vlastne to mi ukázalo že už som mohol komunikovať, ukázať niečo ľuďom, pozrite sa takto vyzerá svet ktorý robíme, takto vyzerajú postavy, nejakú základnú scénu, ukázať pár scén a fungovalo to, bolo to super a odporúčam to vlastne všetkým aj z toho producentského dôvodu, aj z toho by som povedal dôvodu že je čo ukázať povedzme aj ďalej, že napríklad aj vďaka tomu sa mi podarilo zohnať českého herca Davida Švehlíka, čo je vlastne syn veľkého teda českého herca Švehlíka tiež, a on videl túto sekvenciu a sa mu to páčilo, páčila sa mu postava ktorú tam má hrať a vďaka tomu sme sa dohodli, takže to chcem povedať, že mi to pootváralo veľa možností a stálo to za to.

Viliam Bendík: To je zaujímavý prístup, ja som asi ešte nikdy nepočul o tom, v biznise to voláme proof of concept, to znamená mám nejaký koncept a spravím nejaký minimálny produkt ktorý ukážem ľuďom a na základe toho sa potom pokračuje ďalej takže to je úžasné že sa to dá spraviť aj pri filme, ja možnože to vnímam tak, že keď niekto dá v rámci filmovej tvorby na trh vonku nejaký teaser, tak možno sa ešte v tej chvíli môže testovať že ako na to reagujú diváci a ako ten film v konečnom dôsledku zostrihať a definitívne urobiť. Čiže áno veľmi zaujímavý koncept, sa mi páči, že sa to takto dá spraviť, získať možno ľudí na ten projekt, presvedčiť ich že je to super vec. Ja som sa priznám videl pred pár minútami na začiatku túto časť si nám ukazoval a  musím povedať, že som mal zimomriavky, takže ja sa veľmi na to teším. Aký je plán vlastne teraz? Si v 95% projektu veľkého, s obrovským rozsahom, robíš na tom 5 rokov, situácia pandemická je taká aká je, kedy bude premiéra a jak to vidíš?

Samuel Vičan: Plán je taký zatiaľ že nemám plán akože ja veľmi rád fungujem ako operatívne a hlavne v takejto situácii, my sme ako keby nazval by som to, my sme troška v takej vojne ako biznisovej vo všetkých oblastiach a každá vojna prináša všelijaké prekvapivé veci vo finále teraz si predstavte že by sa stala situácia že zrazu vírus zo dňa na deň zmizne, aj to sa už v minulosti stalo, keď som pozeral nejaké dokumenty proste, samozrejme nie takýchto obrovských rozmerov, ale zrazu bolo veľké ohnisko vírusu, ktorý zo dňa na deň zmizol, teraz si predstav že zrazu je pacient nula a nikde žiadna korona, úplne iná situácia nie? Zrazu. Čo by sa stalo? Neviem či by sa zemeguľa neposunula o pár milión kilometrov neposunula, nejakým smerom, vychýlila od slnka, lebo by sa to asi tak až oslavovalo. Ale to som iba troška porovnával, uletel som si. Plán mám taký čo sa týka vlastne nejakým spôsobom byť trpezlivý, teraz som si fakt povedal že byť trpezlivý, pretože môžem povedať že bol som svedkami troška aj netrpezlivých riešení ľudí okolo mňa. Nie s mojím projektom ale s inými, že proste okej odvysielajme to, sme tlačení niečím, rýchlo to dajme urobme rozhodnutia a neboli dobré, z dlhodobého hľadiska, takže teraz je to o trpezlivosti, mať nastražené oči aj uši a a čo sa týka vlastne konkrétne realizovania povedzme nejakej premiéry, veľmi rád by som dostal film do českých aj slovenských film ako teda lokálny content, nakoľko som spomínal že tam hraje český herec, ktorý bude normálne hovoriť svojim jazykom, nechcem žiadna dabovačky ani takéto veci, takže bude to vlastne aj taký česko-slovenský film, aj keď s jedným hercom, ale tej češtiny tam bude dosť nakoľko je jedna z hlavných postáv tiež, chcel by som to teda odpremiérovať na slovenských aj českých kinách no a potom sa už uvidí, potom štandardne to funguje tak že film sa môže predávať, získa nejakého sales agenta a predáva sa vlastne buď do jednotlivých krajín, či už televíziám, online platformám alebo sa môže predať na šupu veľkému providerovi ako HBO, Netflix alebo proste týmto svetovým providerom, ktorých teraz naozaj vzniká veľmi veľa, Hulu, Apple TV, Amazon, čo tam všetko je, ani neviem, to nestíham sledovať, všade vidím nejaké správy ale to je len pre nás dobré. Takže uvidíme pripravujem sa na všetky možnosti a trpezlivosť mi ukáže vlastne ktorá to bude.

Viliam Bendík: Takže po produkcii filmu, po premiére nastáva to hlavná robota a to je predaj filmu a kopec kopec roboty aby to ľudia kúpili, predpokladám že tá téma je tak nadčasová a možnože aj nadregionálna že predpokladám že by si to predával aj v hocijakých iných krajinách, hej? Aké máš ambície celosvetovo? V Číne by si to niekto pozrel? Alebo v Japonsku?

Samuel Vičan: Ja si myslím že áno, z toho dôvodu že ten film má takú príjemnú pachuť takej východnej Európy. My sme ten film naozaj stavali tak ešte aby som toto povedal, aby fungoval aj v zahraničí, za hranicami, to znamená že tá téma ani neni úplne že nadčasová ale je skoro mimo času, akože že tie príbehy už podobného typu boli sfilmované napísané miliónkrát ale vždy je o tom prevedení a o tom ako ten príbeh vyzerá v tom filme, takže vždy je to originálne, ale robil som to tak aby to fungovalo vlastne aj vo svete a to ti odpovedám na tú otázku že určite budem rád keď sa to bude páčiť aj iným kultúram aj na opačnej strane zemegule a dúfam že k tomu príde pretože tak to robím.

Viliam Bendík: Tak ja držím palce aby to vyšlo, aby ten tvoj celý 5 ročný koncept s vlastnými peniazmi dopadol tak, že budeš o rok vysmiaty a budeš robiť na ďalšom filme.

Samuel Vičan: Ja už som teraz vysmiaty, ale tu vidíme ako vysmiaty budem o rok no...

Viliam Bendík: Z tvojho rozprávania je úplne zjavné že to máš rád a že to je tvoja srdcová záležitosť, nie biznis, by som to tak povedal, takže mňa to teší a ja sa určite teším na ten výsledok, kedy bude ten film v kinách takže si to pozriem na veľkom plátne.

Samuel Vičan: Bude to stáť za to, robíme naozaj formálny zážitok, beriem ako automaticky kto nevie urobiť formu tak ťažko sa potom ten obsah robí, ale formálne akože to čo človek uvidí a bude počuť, chcem naozaj aby bolo na takej úrovni, že sa to môže porovnávať so svetovou produkciou.

Viliam Bendík: Tak to sa veľmi teším špeciálne za mňa a dúfam že to vyjde. Pozývam vás všetkých do kina akonáhle sa to bude dať a akonáhle Samo dokončí 5 % svojho projektu, tak sa môžeme tešiť ja predpokladám na naozaj film svetových parametrov a ja sa na to veľmi teším, Samo prajem ti aby to všetko vyšlo podľa tvojich plánov a dalo by sa o tom rozprávať ešte hodiny a hodiny ale to si už necháme na nejaký iný podcast. V tomto podcaste Na rovinu o podnikaní sa venujeme podnikaniu, výzvam, dnes sme sa venovali veľmi kreatívnemu podnikaniu vo filmovom biznise, takže ak ste doteraz nepočuli ako to funguje, tak ste si mohli vypočuť Samuela Vičana z firmy BeOnMind, ktorý pracuje na svojom  prvom veľkom filmovom projekte, ktorý za chvíľu uvidíme v kinách. Ak máte akékoľvek otázky, môžete nám na webe v dotazníku Narovinu.online kedykoľvek napísať, vieme natočiť podcast aj na mieru, ozvite sa a prajem vám aby sa vám darilo aj práve vo vašom podnikaní. Dopočutia. Samo ďakujem.

Samuel Vičan: Ďakujem aj ja, majte sa krásne.