Na rovinu o podnikaní

Vít Hanuš, odborník Zero Gravity Capital na škálovanie biznisu, nastavenie biznis modelu, vyjednávanie s investormi či na exit stratégie, prezradil ako postupovať pri vstupe investora do firmy.

Biznismen a podnikateľ, ktorý prišiel na Slovensko z Čiech, v epizóde detailne vysvetlil:

Základný investičný slovník

Linky z podcastu:
O Zero Gravity Capital
Článok v Startitup: Slovenský fond hľadá ambiciózne startupy, do ktorých tento rok preinvestuje 10 miliónov eur

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Hosť: Vít Hanuš (investičný partner zo spoločnosti Zero Gravity Capital - odpovede hosťa sú voľne prekladané a prepísané z hovorenej češtiny do slovenčiny) 

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnešná sedemdesiata ôsma epizóda okrem toho, že vzniká s podporou spoločnosti PROSIGHT Slovensko, vzniká aj s podporou vás poslucháčov. A ja začnem rovno tak, že prišiel nám e-mail, kde nám Miro napísal:  “Som pravidelným poslucháčom podcastu NA ROVINU o podnikaní a že často riešite témy, ktoré sú veľmi zaujímavé a inšpiratívne. Momentálne riešime vo firme vstup strategického investora a pred samotný vstupom by sme sa chceli s niekým externým nezaujatým poradiť o optimalizácii firmy, organizačne, ale aj procesne. Vedeli by ste nám doporučiť niekoho konkrétneho?”

 No, takže to je Miro. A zároveň na druhej strane ma oslovila Sandra Hemzová, ktorá je zo spoločnosti Zero Gravity Capital, že tiež tento podcast počúvajú a že sa im veľmi páči. A že či by sme nevedeli niečo spolu vymyslieť. Tak ja som neváhal a rovno som využil šancu a týchto dvoch našich poslucháčov som spojil. A dnes už predo mnou sedí investičný partner z firmy Zero Gravity Capital. Jeho meno je Vít Hanuš. Vitaj.

Vít Hanuš: Ahoj, ahoj.

Erik Lakomý: No, takže som rád, že sme to takto spojili a že v zásade dneska budeme riešiť tému, ktorá je konkrétne pre poslucháča je praktická a zároveň veľmi zaujímavá aj pre mňa. Budeme sa baviť o nielen o zahraničnom, ale celkovo o kapitále, ktorý môže do firmy plynúť a ako to celé nastaviť. Tak Vít, možno povedz ty na začiatok. Počúvaš podcasty?

Vít Hanuš: Počúvam podcasty. Ja musím povedať, že som relatívne vášnivý športovec a snažím sa optimalizovať, samozrejme, svoj voľný čas. A pri tom športe ako počúvam musím povedať ako primárne podcasty. Takže áno.

Erik Lakomý: A ty si ešte, ešte to je taká čerešnička na torte, že si Čech. Dneska si v slovenskom podcaste,  počúvajú Česi slovenské podcasty?

Vít Hanuš: No, ja musím povedať, že áno a povedal by som, že to platí aj naopak. Ako poznám spústu Slovákov, ktorí mi hovoria, že počúvajú české podcasty. Ale zároveň poznám teda aj ľudí, ktorí počúvajú slovenské podcasty. Takže áno. Ono, bohužiaľ, toho contentu nie je úplne nekonečno a to veľmi často núti človeka aj k tomu, aby jednoducho hľadal za hranicami a naozaj nájsť ako kvalitný podcast nie je jednoduché.

Erik Lakomý: Vieš aj dať odporúčania na nejaké dobré možno aj investičné podcasty alebo čisto lifestylové, ktoré ty počúvaš?

Vít Hanuš: Ja sa snažím počúvať teda predovšetkým tie investičné alebo tie, ktoré sú ako zamerané na to, čomu sa venujem. A ja keby som teda mal zmieniť český, tak mne sa primárne páči Insider. Na Insiderovi sa mi páči, že nie je to čisto investičné. Ono až takto ako špecificky by som povedal tu v našom regióne ako nájsť lokálny čisto investičný podcast tak to nie je jednoduché. Ale v tom Insiderovi sa často nájdu aj investori ako zaujímaví biznis ľudia, ktorí majú ten presah. A to je, samozrejme zaujímavé.

Erik Lakomý: Super, tak určite si vypočujem Insider. Určite tento podcast vnímam a som veľmi rád, že môžeme aj my takouto časťou prispieť celkovo k tomu celému balíku informácií. Lebo nie je ich až tak veľa, čo sa týka investícií a je to skôr taká možno cestička zarúbaná pre ľudí, ako to funguje. Tak ja verím, že to rozlúskneme dneska. A ďalšiu časť možno čo som rád, že si tu ako Čech, tak verím, že NA ROVINU o podnikaní bude mať aj presah za naše hranice a vypočuje si pár ľudí aj z Čiech.

Vít Hanuš: Určite.

Erik Lakomý: Dobre, poďme možno, keď sme dohadovali tento podcast, napísal si mi celkom taký nabitý zoznam, že kedy máš voľné termíny. Letíš do Azerbajdžanu, keď si dobre pamätám, čoskoro. Tak povedz, že aký je teraz možno, alebo aká je tá situácia na investičných trhoch a celkovo čo sa týka investícií? Lebo zvyšovanie inflácie, vojnový konflikt, doznel Covid, alebo doznieva Covid, že nebolo to jednoduché. Trhy padli. Tak ako ste to vy vnímali ako investori?

Vít Hanuš: Tak tá situácia je, samozrejme, volatilná a je veľmi komplikovaná. On každý fond má, samozrejme, nejaký životný cyklus. My sme aktuálne cca v polovici. To znamená, že sme si istí tým, že máme ešte ako nejaký priestor na to, aby sme dokázali operovať bezo zmeny. To znamená väčšina týchto zmien neovplyvňuje tie fondy zo dňa na deň, ale ide skôr o nejako ako dlhodobé vplyvy, kde samozrejme každý ten fond – vrátane toho nášho – sa snaží ako dlhodobo strategicky premýšľať. Tá doba je v tejto chvíli, ako som už povedal, veľmi ako neistá. Je veľmi volatilná. Ale na druhej strane, nie je, my ju nevnímame negatívne. Ako poviem to ako mogulovia amerického biznisu vždy hovorili, že tam, kde 1 vidí problém, druhý môže vidieť oportunitu. A snažíme sa o tom premýšľať úplne rovnako. Tak samozrejme, tá situácia, ktorá je, tak zvyšuje sa inflácia, čo prirodzene znamená, že ľudia, alebo všeobecne zvyšujú sa náklady na financovanie technologických firiem. Je väčšia skepsa aktuálne voči nášmu centrálnej, centrálnej Európe regiónu ako Česko, Slovensko, Poľsko. To je z toho dôvodu, že predovšetkým z toho dôvodu, že je vnímaný ako nejaká nárazníková zóna NATO. To znamená, že tie inštitucionálni investori, keď sa budeme baviť o veľkých penzijných fondoch, nadnárodných fondoch a tak ďalej, v tejto chvíli asi sú v nejakom akoby on-hold režime. A snažia sa primárne neinvestovať a čakať, ako sa vôbec bude situácia vyvíjať. Na druhej strane rastúca inflácia v dnešnej dobe znamená pre toho retailového investora, pretože za posledných pár rokov sa tu vyvinulo prostredie, kde retailový investor má eToro. Má ako veľa jednoduchých nástrojov, ako môže investovať na dve kliknutia na mobilnom telefóne. Tak tam, samozrejme, sa snaží tá bežná populácia nejakým spôsobom dohnať tú infláciu. Snaží sa nejakým spôsobom chrániť proti inflácii a vidíme, že je tam, samozrejme, z toho retailu výrazne väčší dopyt na investovanie. Pre tých retailových tam ako vidíme posun, ktorý do istej miery kalibruje na akciových trhoch a podobne tie výpadky, kde človek by očakával prepad, a ony tie prepady sú celkom dobre sanované.

Erik Lakomý: Možno vnímaš aj akože toho koncového zákazníka. Nechceme tu ísť veľmi do detailov v tomto smere, ale že niekedy to bolo tak, že padli trhy, vznikol nejaký ja neviem konflikt, nejaká situácia. Padli trhy a ľudia v panike začali vyberať. Čiže myslíš, že už teraz s postupom času sú tí ľudia viac informovaní a možno berú ten prepad ako príležitosť, kedy vlastne do toho fondu alebo do nejakých ETF-iek alebo do eTora, konkrétne do firiem zainvestovať ešte viacej? Práve v tomto čase nakupujú lacnejšie?

Vít Hanuš: Myslím si, že tí sofistikovaní áno. Tí to takto určite vnímajú a myslím si, že tí ostatní sú naozaj ako často aj prvoinvestori, ktorí dodnes to nemuseli riešiť kvôli nulovým úrokovým mieram a inflácii. A bolo to vlastne jednoducho pre nich, držať kapitál bolo v podstate bez ujmy. Hoci prichádzali o tie náklady ako ušlé príležitosti. Ale v tejto chvíli skôr naopak sa snažia viac si o tom prečítať, viac zistiť. Snažia sa vstupovať práve do tých trhov. Práve preto, že sa obávajú, že vlastne ich úspory a podobne budú znehodnotené a je to prísun skôr nových. Samozrejme, tí sofistikovaní áno, tí využívajú trhové mechanizmy a prepady, samozrejme, vnímajú ako príležitosť.

Erik Lakomý: Dobre a čo sa týka teda nie toho retailu, ale korporátu, ako to vyzerá? Aká je nálada v zásade medzi investormi? Chcú teraz investovať do firiem, majú dostatok kapitálu, alebo skôr je to on-hold, ako si vravel?

Vít Hanuš: Ja by som to asi rozdelil na tie rôzne škály a tie kategórie. Tak máme tu, samozrejme, nejakých High-net-worth individuals, ktorí investujú cez rôzne mechanizmy, cez ako kvalifikovaných investorov a podobne. A tam ako nevidíme, že by bol nejaký prepad toho apetítu. Tam skôr naopak ten apetít, pretože často títo ľudia ďalej bohatnú, tak sú naklonení aj vstupovaniu ako do rizikových inštrumentov. Potom sú tu tí inštitucionálni, kde sa potom môžeme baviť o tých penzijných fondoch a podobne, a tam tí už sa na to pozerajú jednoducho naozaj z makroekonomického pohľadu a snažia sa pozerať na to, ako sa vyvíja ako makroekonomicky inflácia. Čo pre nich znamená ako napríklad zvýšenie v rámci portfólia dividendových investícií, pardon dividendových... dlhopisových investícií oproti akciovým. A tam už dochádza ako ku kalibrácii. Čiže asi je potrebné odlišovať vždy ten typ toho investora. Ale áno, tie zmeny sa dejú.

Erik Lakomý: Takže je dobrá príležitosť, hej, teraz ak si predstavím, že ja som podnikateľ, ktorý chce a hľadá investora, tak viem aj v tejto dobe nájsť?

Vít Hanuš: Ja som skalopevne presvedčený, že kvalitná investícia sa odvíja od kvality biznisu. To znamená, že pokiaľ je kvalitný biznis, tak toho kapitálu je na trhu stále dosť a určite sa dá zohnať.

Erik Lakomý: Dobre a povedz, možno predstav, predstav nám trošku, že čo robí váš fond Zero Gravity Capital? Čomu sa venujete, aké sú pre vás investície najlákavejšie, najzaujímavejšie a ako to celé vzniklo?

Vít Hanuš: Jasné. Zero Gravity Capital je fond rizikového kapitálu, venture kapitálový fond, ktorý sa primárne zameriava na inovatívne technologické spoločnosti. To znamená, že máme kapitál, ktorý pochádza z dvoch zdrojov. Jeden je od Slovenského investičného holdingu a druhá časť je od našich privátnych partnerov. A tento kapitál my investujeme do mladých ambicióznych technologických spoločností, ktoré majú predovšetkým rastovú ambíciu, medzinárodný potenciál a snažia sa v podstate s pomocou toho nášho kapitálu, ale aj aktívnej podpory, ktorú k tomu ponúkame, dostať sa ďalej než len na slovenský trh a uspieť dá sa povedať na globálnej scéne.

Erik Lakomý: Dobre, takže vy v zásade používate aj nejaké európske peniaze. Ste 1 z tých troch fondov, ktorý získal akoby balík peňazí a ďalej to prerozdeľuje medzi peniaze. Lebo mali sme tu, mali sme tu asi dve epizódy dozadu Vlada Eliaša, ktorý je v Eatsteru. V zásade je to presne ten typ podnikateľa, ktorý získal peniaze z týchto európskych zdrojov. Takže vy ste tiež medzi nimi?

Vít Hanuš: Áno, sme správcom tohto kapitálu.

Erik Lakomý: A vieš aj povedať a možno konkretizovať nejaké firmy, ktoré už ste takto financovali a ktorým sa aj darí, že bol to úspešný projekt?

Vít Hanuš: Určite. My máme mandát primárne investovať do slovenských spoločností, hoci sa nebránime, samozrejme, ako medzinárodným spoločnostiam, pokiaľ sú splnené tie podmienky toho slovenského elementu, ktorý tam musí byť. Ako 1 z príkladov by som asi mohol uviesť napríklad spoločnosť Powerful Medical, čo je vlastne kardiotech. Je to spoločnosť, ktorá dokáže na základe skenu EKG predikovať predispozíciu kardiovaskulárnych chorôb. Má jednu z najväčších svetových databáz EKG vrátane indikácií chorôb. Na základe toho vlastne trénujú machine learningový algoritmus, takže umelú inteligenciu, ktorá dokáže predikovať čisto z fotografie a v kombinácii s liekmi a nejakou ďalšou diagnózou predispozíciu ku kardiovaskulárnym chorobám. Čo sú v dnešnej dobe najvýznamnejšie – ako by som to povedal – z hľadiska početnosti úmrtí predčasných a podobne. Takže to je napríklad jedna zo spoločností, ktorá má veľmi dobre našliapnuté.

Erik Lakomý: Myslím, že aj štatistika poisťovní hovorí, že najviac ochorení alebo kritických ochorení je práve kardiovaskulárnych. Takže asi je to dobrý smer biznisu, čo sa toho týka. Tak ja verím tomu, že to pomôže čo najviac ľuďom a že zachráni aj tie nejaké ľudské životy. To je super, že ak tie firmy majú aj presah na niečo takéto a riešia reálne takéto problémy. Povedz možno ešte ty, ako si sa dostal k investíciám? Lebo na LinkedIn máš, že si doktor filozofie.

Vít Hanuš: To je pravda. To sa...

Erik Lakomý: Tak ako sa to dá skĺbiť?

Vít Hanuš: To sa bavíme o technológiách. To je čisto by som povedal pomenovanie titulu, ale dostal som sa k tomu relatívne skoro. Pretože v rámci svojho štúdia – ja som študoval ekonómiu, ale študoval som zároveň aj techniku -, tak som študoval PhD v rámci materiálového inžinierstva. Tak ma oslovil kamarát, ktorý mal ideu zo zahraničia vyrábať technológiu luxusného betónového nábytku. A vtedy sa vlastne začala písať príbeh, začal sa písať príbeh môjho prvého startupu, kde som sa pustil do vývoja v rámci doktorandského štúdia týchto technológií. Spoločne sme to vybudovali, v podstate sme na to založili spoločnosť a to sme potom exitovali. Takže to vlastne bola taká...

Erik Lakomý: Takže úplne prvý a zároveň úspešný projekt, hej, keď ste to exitli?

Vít Hanuš: No, tak ono je, samozrejme, otázka to, ako sa definuje slovo úspech. Ja už v dnešnom meradle za úspech považujem spoločnosť, ktorá má ambíciu sa napríklad stať unicornom a byť globálnou. Nám sa podarilo vybudovať spoločnosť, ktorá bola schopná lokálne uspokojiť zákazníkov. A do dneška v podstate je schopná poskytovať produkty cez nejakých partnerov a podobne. Takže je to životaschopný projekt. Avšak nespĺňa to už dnes tie kritériá toho, ako vnímam úspešný projekt.

Erik Lakomý: Áno, s jedlom rastie chuť. Takže čo bolo vtedy úspešné, samozrejme, že keď sa človek obzrie dozadu, tak sa mu to zdá ako maličkosť.

Vít Hanuš: To je Pravda. Ako študentský projekt to bolo pekné.

Erik Lakomý: Super, padli tu už aj nejaké také zahraničné slovíčka, že venture capital, exit a tak ďalej. Môžeme si predtým, ako vhupneme do tej celej témy, spraviť taký akože základný slovník investora alebo foundera, aby vedel, ako riadiť, alebo ako komunikovať s tým investorom?

Vít Hanuš: Samozrejme.

Erik Lakomý: OK, tak ty keď si mi posielal nejaké poznámky k tomuto podcastu, tak bolo tam relatívne dosť skratiek. Prvá bola, že M&A. Čo to znamená?

Vít Hanuš: M&A je vlastne skratka pre mergers and acquisitions, čo znamená zlúčenie a akvizície spoločností. To znamená nákup. Tu sa bavíme primárne o private equity teda o privátnom kapitále, ktorý nakupuje spoločnosti ako celok alebo ich majoritné podiely.

Erik Lakomý: Uhm, takže to sú akoby dve formy, možnosti vstupu investora. Jedna je zlúčenie a druhá je…

Vít Hanuš: Presne tak.

Erik Lakomý: A druhá je akvizícia. Dobre.

Vít Hanuš: Technicky by sme ich vymysleli určite mnoho, ale zjednodušene áno.

Erik Lakomý: Jasné. Dobre, potom, že majoritný a minoritný podiel.

Vít Hanuš: Majoritný / minoritný podiel je v podstate definícia toho, o aký typ nákupu ide. Samozrejme, to private equity – ten privátny kapitál -, ktorý nakupuje a robí to M&A, tak ten apriori má ambíciu ovládnuť spoločnosť. Veľmi často je to spojené aj s výmenou manažmentu a s nejakou postmerger integráciou a v realizácii nejakých synergií, rastu a podobne. Zatiaľ čo pri tom minoritnom investorovi, ktorým je napríklad ten venture capital v našom prípade, ide skôr o podporu nejakého rastového kapitálu, ktorý dokáže tej spoločnosti pomôcť, ale viac-menej je to v rukách tej spoločnosti. A ten úspech záleží na tom, akým spôsobom sú schopní to riadiť, akým spôsobom sú schopní ďalej pokračovať s tou spoločnosťou. A nejde o nákup ako celok alebo o change of control teda zmenu manažmentu a podobne.

Erik Lakomý: Takže keď to úplne tak zjednoduším, že majoritný je väčšinový a minoritný je menšinový podiel, hej?

Vít Hanuš: Skôr ide o ovládanie spoločnosti. Ten majoritný ovládne celú spoločnosť, zatiaľ čo ten minoritný poskytuje kapitál na rast, ale neočakáva ovládanie spoločnosti.

Erik Lakomý: Dobre. Potom ďalšie slovíčko bolo, že venture capital.

Vít Hanuš: Venture capital sú fondy rizikového kapitálu. To znamená fondy, kde samozrejme to riziko je vysoké. Štatisticky sa hovorí, že životaschopný je 1 z desiatich, 1 z trinástich projektov. To znamená v tých vybraných, takže samozrejme sa počíta s tým, že návratnosť sa blíži tomu private equity. Alebo koľkokrát môže byť aj rovnaká alebo väčšia, ale nie je to tak, že každý 1 projekt by bol úspešný. To riziko je, samozrejme, vyššie.

Erik Lakomý: Uhm, takže je to rizikový kapitál. OK, potom je také pekné slovíčko, že due diligence.

Vít Hanuš: Due diligence to je zaujímavé slovíčko. Musím povedať, že je to často aj postrach vlastne tých ľudí, do ktorých sa investuje, alebo tých zakladateľov. Ide o proces, kde si investičný fond robí svoju domácu úlohu v tom, že prechádza či sú to už účtovné uzávierky, či sú to zmluvné dokumenty, či už to je nejaké KYC. Takže vlastne nejaké register trestov a ďalšie ostatné informácie o danej spoločnosti a ich zakladateľoch, aby mali istotu, že v podstate sa tam nenachádza nejaký kostlivec v skrini a že z finančného, právneho a ostatných pohľadov je tá spoločnosť v poriadku a zdravá.

Erik Lakomý: Takže to je taká lustrovačka, hej, keď to zjednoduším. (smiech)

Vít Hanuš: Dá sa to tak povedať.

Erik Lakomý: OK, potom mne sa páči ďalšie slovíčko a to je, že vendor lock.

Vít Hanuš: Vendor lock – tu sa dostávame už do špecifík niektorých investorov. A, samozrejme, tá otázka poslucháča bola na vstup strategického investora do spoločnosti. Veľmi často sa stáva, že alebo je skôr potrebné riešiť vždy motiváciu toho daného investora, prečo vlastne do tej spoločnosti vstupuje. Veľmi často sa už dnes nachádzajú na trhu aj korporátne investičné fondy, ktoré vlastne robia svoju malú investičnú odnož, kde veľmi často môže byť ich motiváciou napríklad nákup tej technológie alebo predkupné právo na tú technológiu. Viem si predstaviť, že napríklad bankový fond má ambíciou nakúpiť nejakú fintechovú technológiu práve preto, že sa im pozdáva kvôli budúcej integrácii. A veľmi často sa v tých zmluvách môže aj ocitnúť – v tých investičných – aj to, že tá spoločnosť sa zaväzuje, že dlhodobo bude poskytovať tú službu práve tej banke. Čo môže byť napríklad problém v rámci exitu, pokiaľ by chcel tú spoločnosť kupovať nejaký konkurent.

Erik Lakomý: To je zaujímavé. Takže možno nejaká akože poistka pre toho investora alebo nejaká opcia, alebo nejak tak to zjednodušiť?

Vít Hanuš: Ja by som tomu povedal, chcel som to nazvať skôr prefíkanosťou ako poistkou, ale samozrejme, z ich pohľadu je to poistka.

Erik Lakomý: Dobre, posledné dve slovíčka – layoff.

Vít Hanuš: Layoff, tak tu sa nebavíme ani tak veľmi o tom rastovom kapitále, hoci aj tam je to potrebné, keď sa firme nedarí. Ale ide o prepúšťanie, samozrejme, v spoločnostiach v rámci realizácie synergií, keď dochádza v rámci toho private equity nákupu alebo v rámci toho M&A k zlučovaniu, tak človek zistí, že napríklad nie je potrebné mať dve účtovnícke oddelenia, keď pôjde po zlúčení o jednu spoločnosť, tak možno vlastne stačí iba jedno. A v takom prípade dochádza k realizácii týchto nákladových zjednodušení a prepúšťania.

Erik Lakomý: Takže to je taká kvázi akože optimalizácia, hej, čo sa týka ľudských zdrojov primárne?

Vít Hanuš: Áno.

Erik Lakomý: OK. A Earnout part.

Vít Hanuš: Earnout je veľmi zaujímavá. Tá sa môže nachádzať či už v tom venture kapitále alebo pri tom private equity alebo v tom M&A. Earnout je vlastne časť, je to časť odmeny za ten nákup alebo ceny, ktorá nie je realizovaná v dni podpisu alebo v stanovený deň v podstate po tom podpise. Ale je to časť, ktorá má motivovať tých zakladateľov, bývalých majiteľov, aby si odpracovali tú časť. Aby spolupracovali v rámci integrácie, aby spolupracovali v rámci budúceho úspechu spoločnosti a časť sa im vlastne vypláca v čase podľa toho, či tá spoločnosť realizuje plány, ktoré boli v rámci toho nákupu sľúbené.

Erik Lakomý: Napadla ma ešte jedna posledná vec a tou by som to aj ukončil, a to je že exit.

Vít Hanuš: Exit, tak exit, samozrejme, môže byť pozitívny / negatívny. Ale pri exite ide o ukončenie z nášho pohľadu fondu ide o ukončenie pozície v spoločnosti, čo znamená odpredaj alebo likvidácia podielu a vystúpenie vlastne z tej kapitálovej vlastníckej štruktúry.

Erik Lakomý: Dobre, tak ja ti ďakujem veľmi pekne za takýto, za takýto úvodný prehľad. Vlastne vhupneme do druhej časti nášho podcastu a určite to bude veľmi praktické, aby sme si tieto slovíčka na začiatok ozrejmili. Ja len poviem, že počúvate sedemdesiatu deviate epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnešným hosťom je Vít Hanuš zo Zero Gravity Capital a bavíme sa o tom, ako tento fond a ako táto firma vznikla. Aká je momentálna situácia vo svete investícií, čo je hlavne podstatou. Prešli sme si základný investičný slovník a čaká nás teraz veľmi praktická časť, čo sa týka integrácie firiem. Aký je rozdiel medzi majoritným a minoritným vstupom a ako prebieha proces krok po kroku. A ja verím, že Vít nám aj prezradí nejakú vyhliadku do budúcna, že vyberie svoju vešteckú guľu.

Vít Hanuš: Veľmi rád.

Erik Lakomý: Aj tento podcast vzniká s podporou PROSIGHT Slovensko a pripomeniem ešte, že sme dali do sveta aj druhý podcast. Ten je zameraný viacej na peniaze. Volá sa NA ROVINU o peniazoch. Takže neváhajte si to pozrieť na vašich streamoch, takisto na stránke Narovinu.online.

OK, Vít, tak po tomto slovníku už máme všetko zrejmé. Všetko vieme, tak poďme si povedať, že ako možno prebieha tá integrácia firiem teda zlúčenie, že na čo by si mali dať ľudia pozor?

Vít Hanuš: Áno, ja by som asi začal primárne tou motiváciou ešte pred tým samotným procesom. Pretože tak nejako verím tomu, že za každým nákupom alebo každým činom, ktorý sa vlastne v tom obchodnom vzťahu stane, je nejaká motivácia. Tu je asi potrebné sa naozaj ako zamýšľať nad tým, čo je primárna motivácia tých zakladateľov predávať ten podiel a čo je primárna motivácia toho – alebo sekundárna motivácia – toho investora ten podiel nakupovať. To môže do veľkej miery vlastne naznačiť, čo sa môže diať v rámci toho procesu po tom nákupe. Pokiaľ sa budeme baviť naozaj o tom M&A, to znamená, že to je majoritný nákup podielu, tak tam ten proces má relatívne jasne dané pravidlá. Samozrejme, delia sa v podstate do viacerých krokov a môžeme začať nejakým ako day 1, prvý týždeň, prvý mesiac, prvý rok a potom ako následná perióda, kde ten proces tej samotnej integrácie začína tým, že je potrebné upokojiť ľudí. Povedal by som, že to je vlastne taká prvá vec a motivovať tých ľudí. Musíte si predstaviť, že z pohľadu majiteľov spoločnosti oni veľmi často vedia, čo sa vlastne bude diať, aká je motivácia investora, aké budú následné kroky. Avšak zamestnanci to často nevedia. Jedna z najväčších obáv, ktorá môže byť vlastne v nejakom postmerger integration, môže byť práve tá situácia, kedy by došlo k poškodeniu kultúry spoločnosti, k odchodom kľúčových zamestnancov, k panike a podobne. To znamená vlastne ten day 1 začína už tým, že je potrebné vymyslieť, či už rovno budú mať ľudia spoločný e-mail, spoločnú e-mailovú adresu. Či sa firma bude okamžite rebrandovať, alebo či na tieto kroky dôjde neskôr. Či je potrebné cez nejaké human resources dať vedieť tým ľuďom, že vlastne ten proces bude prebiehať v rámci dvoch mesiacov najskôr identifikáciou nejakých synergií a že vlastne kľúčový talent nie je nejako ohrozený. Či je potrebné už v rámci prvého, druhého, tretieho týždňa si sadnúť s tými kľúčovými zamestnancami a povedať im: “Nebojte sa, vy ste v podstate pre nás ako to zlato, ktoré má svoje uplatnenie aj v rámci tej novej štruktúry.” A dopredu plánovať v podstate, aké sú tie kroky s tými ľuďmi, aké je to, aké je to zameranie. Pretože najhoršie, čo sa môže stať, je tá nevedomosť. Tá nevedomosť v tých ľuďoch vyvoláva stres a oni v strese nekonajú úplne racionálne, čo samozrejme prináša obrovské riziká pre celú tú integráciu.

Erik Lakomý: Takže úplný základ je dobrá informovanosť tých ľudí, hej, aby vedeli, že čo sa, čo sa deje, čo sa udialo za ten čas a čo sa bude diať, aký je proces, že či ostávajú na tých miestach, ktoré sú, a nejaké také ubezpečenie.

Vít Hanuš: Áno, áno. A tu sa… Presne tak. A tu sa nebavíme úplne o tom top manažmente, pretože ten je, samozrejme, súčasťou tej integrácie. Ale tu sa bavíme predovšetkým o tých ľuďoch, ktorí sú pod nimi. A tu si myslím, že je predovšetkým tá práca na tej informovanosti.

Erik Lakomý: Dobre a ešte keď sa vrátime k tej motivácii, ktorú si načrtol, že jedna je na strane investora, ďalšia je na strane v zásade foundera alebo zakladateľa tej firmy, tak vieš pomenovať jednu aj druhú?

Vít Hanuš: Určite. Pokiaľ sa budeme baviť o motivácii toho foundera, tak asi to môžeme rozdeliť na ten venture capital a na to private equity. V rámci toho private equity, keď ide o change of control teda ako celkové ovládnutie spoločnosti alebo majoritný podiel, tak tam je to veľmi často už ten exit. To znamená, že už vlastne plánujú, keď to tak poviem, ísť na ten podnikateľský dôchodok, alebo sa pustiť napríklad do iného nového podnikania, alebo realizovať sa nejakým iným spôsobom. A teda vlastne predávajú tú spoločnosť, pokiaľ k tomu nie sú donútení nejakými inými napríklad ekonomickými dôvodmi a tak ďalej. Takže tam tá motivácia je povedal by som relatívne jasná. Pri tom investorovi predovšetkým strategického, ktorý nakupuje, alebo v tom private equity tam, samozrejme tie motivácie môžu byť rôzne. Motivácia môže byť naozaj od likvidácie konkurencie po jednoducho získanie technológie, po zvýšenie trhového podielu až po rozšírenie, expanziu do zahraničia. To znamená tých motivácií je naozaj dosť a je potrebné, pokiaľ ten človek naozaj neplánuje ten exit, ale plánuje tam hoci napríklad aj ako zamestnanec ešte zostať, alebo má nejakú víziu, ambíciu, ako sa realizovať v budúcom manažmente. A je to súčasťou napríklad tej dohody, tak ako naozaj fundamentálne rozumieť tomu, čo je tá motivácia toho investora, prečo vlastne do toho private equity dealu vstupuje, alebo do toho M&A  dealu vstupuje. A čo sa tým snaží dosiahnuť, to by som povedal, že je vlastne kľúčové. A tým som čiastočne aj odpovedal na to, aká je teda motivácia toho fondu v rámci toho m&a alebo toho investora ako takého. Ale pri tom venture je to iné, pri tom venture kapitáli, samozrejme, je tá primárna motivácia toho investora, pokiaľ je to tradičný finančný venture kapitálový investor, ako je napríklad Zerogravity Capital, tak je pomoc tej spoločnosti rásť, zhodnotiť a naozaj  poskytnúť ako kapitál na expanziu, na budovanie nových technológií. A naozaj ako na ten rast a po nejakom čase, samozrejme, exitovať so zvýšenou hodnotou toho vlastného podielu. Pre toho foundera by primárne, pre toho zakladateľa by mala byť primárne motivácia naozaj ako načerpať ten kapitál ani nie tak pre seba, ako na zvýšenie platu, tantiém a životného štýlu, ale naozaj na podporu rastu tej spoločnosti, pretože to primárne býva tou motiváciou.

Erik Lakomý: Dobre a mňa ešte napadlo, keď si vravel, že vstupujete do firiem, sú tam nejaké akoby stáže alebo stages tých investícií, že A, B, C, alebo early bird, ako sa hovorí, že úplne na začiatku, že vy sa zameriavate na ktorú stáž toho celkového procesu? Že čo sú pre vás zaujímavé firmy, že do tržieb 1000000 € alebo od 1 do 5? Alebo neviem, dá sa to nejak takto povedať?

Vít Hanuš: Tak pokiaľ by sme sa bavili o fáze 5 miliónov eur tržieb a viac, tak už by sme boli naozaj v tom ako later stage. Tu by sme sa už bavili o nejakom tom, tej sérii C, B, D pre náš región. To znamená, my sa zameriavame na tie early stage investície, kde primárne sa venujeme seedu, nejakému early serious A, kde investujeme do výšky 1,6 milióna € cca do jednej spoločnosti.

Erik Lakomý: A je to od nejakej sumy?

Vít Hanuš: Samozrejme, je. Každý fond má nejaké náklady spojené s transakciou, či už je to s tým due diligence, kde to je primárne teda ako kapacitne, tak ale aj nejaké ako legal cost. A teda aby tá transakcia dávala zmysel pre fond nášho charakteru, tak sa bavíme od 150 – 200000 € plus. Pretože samozrejme, ono nemáme ani kapacitu a nemáme ani by sa nám nákladovo vlastne nevyplatilo robiť menšie investície.

Erik Lakomý: Dobre, a teda ak prichádza k tej investícii, tie všetky náklady z due diligence teda nejaké právne veci, finančné veci a analýzy s tým spojené, to je na vaše triko, hej? To vy hradíte náklady za to, že nemusí to platiť founder, hej?

Vít Hanuš: Áno. Áno, čo sa týka všetkých nákladov spojených s due diligence, analýzou tej transakcie a podobne, tak samozrejme fond dostáva management fee, čo je správcovský poplatok našich investorov, ktorí nám zverili kapitál, na to, aby sme túto prevádzku vlastne dokázali zaistiť. A tieto náklady sú vlastne ako hradené fondom, kde my očakávame, že sa vrátia v rámci toho exitu a nie sú nejako vlastne hradené zo strany podniku.

Erik Lakomý: Dobre a spomínal si teda pri tej integrácii, že je veľmi dôležitá informovanosť. Aby tí ľudia vedeli. Ale predpokladám, že takisto investor chce mať nejakú záruku a chce si tam doniesť možno svojich ľudí. Vieš aj povedať, že ktoré sú možno také prvé, prvé posty, ktoré odchádzajú z tej pôvodnej firmy, a investor si tam donesie svojich ľudí?

Vít Hanuš: Určite. Tak môžeme si to rozdeliť na tie 2 sektory. Jedno je to M&A a private equity a druhé ten venture capital. Tak pri tom private equity sú to primárne financie, samozrejme. Každého zaujímajú financie. To znamená…

Erik Lakomý: CFO ide…

Vít Hanuš CFO bude 1 z prvých ľudí, ktorý bude na rade. A veľa fondov ale operuje tým spôsobom – a teraz sa bavíme o tých strategických, nebudeme sa tu baviť o veľkých nadnárodných a podobne -, že nemajú ambíciu vymeniť celý manažment, ale práveže si dosadia napríklad ako CFO a pár kľúčových pozícií, ale zvyšok manažmentu nechajú. A vlastne nechajú tú spoločnosť riadiť s tým, že chápu, že majú nejakú svoju prevádzkovú excelenciu a ako už rozumejú tomu trhu aj tomu biznisu, že nie vždy je potrebné ten manažment meniť celý. Ale tá finančná pozícia by som povedal, že bude jedna z prvých a bude taká. Pri tom venture kapitále tam je to, samozrejme, iné. Tam sa nebavíme o dosadzovaní primárne priamo do manažmentu. Tu skôr ide o dosadzovanie do dozorných rád. To znamená, aby tam bol nejaký kontrolný orgán a kontrolný mechanizmus, ktorý dokáže, keď to tak poviem, zatiahnuť za ručnú brzdu, pokiaľ by sa dialo čokoľvek zlé. Alebo mal šancu vymôcť nejaké reserve metres, čo sú vlastne práva, ktoré si ako investor vyhradzujeme mať v rámci toho investičného procesu, ako sú napríklad nejaké budúce ako odkupy a default a podobne. Takže tam, samozrejme, je to skôr o nejakom ako kontrolnom orgáne, ktorý je dosadený, než že by išlo o priame dosadzovanie do manažmentu.

Erik Lakomý: To je zaujímavé, že pri tej druhej forme je v zásade vytvorenie nejakého dozorného orgánu a pri private equity a M&A je to skôr už akoby aj ten manažment. Takže CFO sa trasie najviac stolička, hej?

Vít Hanuš: Ja by som to prirovnal možno k tým klasickým trhom, že samozrejme, keď človek nakupuje dom, tak v ňom chce bývať. A to znamená, chce mať možnosť si ho prerobiť tak, ako potrebuje. Zatiaľ čo ak človek ide do hotela, tak jednoducho akceptuje, že ten hotel má tú kvalitu a dobre si ten hotel vyberie. A potom, samozrejme, maximálne si niečo priobjedná do izby, ale nepotrebuje ten hotel vlastniť.

Erik Lakomý: (smiech) To je super prirovnanie, to sa mi veľmi páči, že si to takto prelinul. Dobre a keď si spomínal, že ten rozdiel medzi majoritným a minoritným podielom, hej, je tam nejaký. Vedel by si možno aj popísať, že aký je rozdiel medzi tým a hlavne možno, že ako nepredať príliš veľký podiel za málo peňazí alebo opačne? Aby aj ten investor bol spokojný s tým podielom, aby mal záujem, aby tá firma ďalej rástla.

Vít Hanuš: Tak v rámci toho, v rámci toho private equity a toho merger alebo acquisition tam je to vlastne koncová záležitosť. Tam veľmi často to určuje trh. Samozrejme, je veľa valuačných modelov rovnako ako v tom venture kapitáli, ktoré sa používajú. Ale tam ide o koncovú cenu. Takže tá nespokojnosť môže byť tak maximálne ako výčitky, ktoré človek môže mať sám voči sebe. Ale…

Erik Lakomý: Ale zas v konečnom dôsledku to môže narušiť, nie, celý ten biznis, keď founder nie je spokojný, tak ju nemá potom možno až takú motiváciu veľkú ďalej rozvíjať, či?

Vít Hanuš: No a tu sa práve môžeme baviť o tých incentívach, ako sú Earnouty, kde samozrejme táto situácia môže nastať. Ale práve preto sa veľká časť tej transakčnej ceny presúva práve do toho Earnoutu, aby ten, aby ten pôvodný majiteľ mal ambíciu naďalej podporovať tú spoločnosť. Aby sa naozaj nezobral a na druhý deň neodišiel tam kdesi užívať si na Bahamy a ľahnúť si tam pod slnečník. Tak práve preto je tam silná motivačná stránka v rámci viacerých nástrojov, nielen toho Earnoutu, aby sa práve zabezpečilo, že ten bývalý majiteľ vlastne poskytne súčinnosť pre tú spoločnosť, pre integráciu. Ten manažment má veľmi často tiež incentívy, aby mohol, aby mohol ako – keď to tak poviem – motivovane vykonávať tú svoju rolu. A takže tak.

Erik Lakomý: Dobre a teraz keď sa vrátime k tým majoritným a minoritným podielom, aký tam je rozdiel potom aj v ďalšom fungovaní tej firmy?

Vít Hanuš: Áno, tak ten rozdiel by som povedal, že je fundamentálny, samozrejme. Ako som sa snažil načrtnúť, tak v rámci toho M&A a private equity tak tam tá firma sa naozaj mení ako od základu. Pretože sa mení aj ako celá jej vlastnícka štruktúra. To znamená, veľmi často sa mení aj ten manažment, dochádza k nejakej realizácii synergií, zlučovaniu tímov. Takže tam v podstate dochádza, ale aj ku koordinácii a zlučovaniu kultúr tých spoločností. Pretože každá firma má trošku odlišnú kultúru, hoci sú napríklad v jednom priemysle. Takže tam je to, v podstate tam je to povedal by som ako zmena od základu. V rámci toho, v rámci toho venture kapitálu, samozrejme, tá zmena nie je tak markantná, pretože ide o minoritný vstup. Tam ide skôr o to, že spoločnosť sa musí pripraviť na to, že príde reporting investorom, že prídu mesačné a možno aj častejšie mítingy s investormi, ktorí dávajú právomoc tomu manažmentu, aby naďalej riadil tú spoločnosť. Ale samozrejme, očakávajú nejaké milestony, očakávajú nejaké výsledky. Budú chcieť ako diskutovať kľúčové kroky a rozhodnutia s tým manažmentom a s tými majiteľmi tej spoločnosti, ktorí ju naďalej vedú a ovládajú

. Takže tam nejde povedal by som o takú fundamentálnu zmenu. Na druhej strane, ide o, ide o zavedenie nejakých dodatočných procesov, ktoré ten investor určite bude vyžadovať.

Erik Lakomý: Takže možno aj nadviažem na to, že ako vznikal tento, táto epizóda, že organizačná a procesná optimalizácia firmy pred vstupom investora, že asi to nie je úplne najlepšie robiť že pred vstupom. Pretože aj po vstupe investora prídu nejaké ďalšie organizačné a procesné zmeny, ktoré zároveň aj ten investor a ten nový kvázi manažment alebo nový board vie priniesť a posunúť tú firmu dopredu. A zároveň na druhej strane ten zakladateľ firmy musí čakať, že ho čakajú nejaké zmeny a že bude sa musieť prispôsobiť tomu.

Vít Hanuš: Ja by som to rozdelil na dve fázy. Samozrejme, tá prvá príprava, ktorá by mala prebehnúť, tak je pre tú fázu due diligence. Pokiaľ samozrejme tá transakcia má prebehnúť úspešne a obidve strany majú byť spokojné, tak ten hladký priebeh tej transakcie, samozrejme, tomu extrémne pomôže. To znamená vedieť, že tá spoločnosť nemá neporiadok vo svojich zmluvách a že v podstate všetky veci sú potom organizované, digitalizované a uložené v nejakom ako secure storage a že má v podstate doklady z historického pôsobenia a správne všetky účtovné uzávierky a výsledky, je ako nutná prerekvizita, nad ktorou by sa mal zamyslieť či už tá spoločnosť, ktorá chce byť celkovo nakúpená, alebo ovládnutá nejakým externým majoritným podielom. Tak aj tá, ktorá dostáva ten minoritný. To znamená, že to by mala byť prvá vec, na ktorú by sa spoločnosť mala zamerať, aby naozaj vedela, že neporušuje GDPR, všetky zmluvy má v poriadku, zamestnanecké zmluvy má v poriadku, intelectual property má vyriešené. To by som povedal, že je taká ako základná hygiene, ktorá by sa mala spraviť práve preto, aby to due diligence dobre dopadlo. Čo samozrejme nebude potom znižovať cenu tej transakcie, čo môže prispieť k nejakej väčšej spokojnosti. To, čo príde potom, tak to je predovšetkým otázka toho zámeru toho investora, akú má ambíciu. To znamená, pokiaľ nedôjde k tým rokovaniam a nie je jasné v prípade napríklad nákupu toho majoritného podielu, aký je zámer toho investora, či tú firmu naozaj chce – keď to tak poviem – rozpredať alebo integrovať, alebo ju podporiť iba v raste, tak je asi predčasné robiť ako nejaké zmeny a nejako extra sa na to pripravovať. Samozrejme, pokiaľ už ten človek vie, tak ono z toho veľmi návodne asi vyplýva, že minimálne identifikovať teda, kto budú kľúčoví ľudia v tej spoločnosti, identifikovať, kto je kľúčový talent. Aká je pridaná hodnota jednotlivých oddelení a ktorý produkt dlhodobo, samozrejme, môže byť, alebo technológia spoločnosti môže byť dlhodobo lukratívnejšia a ktorá nie. Výrazne to potom zjednoduší ten proces tej integrácie a tomu investorovi to dá najavo, že o tom vlastne premýšľa aj ten bývalý majiteľ a nejde mi čisto len o to predať a keď to tak poviem zmiznúť.

Erik Lakomý: To je možno ešte taká otázka, že čo sa týka toho due diligence, to je jedna vec. Ďalšia vec je, že väčšinou asi tie seedové investície sú firmy, ktoré nejak rýchlo vyrastú. Je to taký punk, hej, že sú to mladí startupisti, ktorí akoby neriešia možno ešte nejaké procesy, nejaké HR, nejakú organizačnú štruktúru. Čiže je možno dobré pre toho investora minimálne vidieť nejaký strom organizačnej štruktúry, mať zmapovaný 1-2 hlavné procesy, ktoré v tej firme sú akoby tie najviac biznisové a na nich to stojí. Že je to pridaná hodnota, ak sa možno minimálne ten zakladateľ firmy pripraví na tie rokovania s investorom? Že mu ja neviem, predstavím si to jednoducho, hej, že nejaká tabuľka, kde budem mať proces a nejaká organizačná štruktúra, kde toto je náš board, toto je také oddelenie, také, také…?

Vít Hanuš: Rozumiem. Ja by som dokonca povedal, že to je nevyhnutná nutnosť. A tu sme sa dotkli celkom zaujímavej témy, a to je ako startupisti, mladí a pre-seed a podobne. Ale ono sa štatisticky ukazuje, že najúspešnejší podnikatelia, ktorí v tom venture kapitáli rozbiehajú tie startupy a dotiahnu to do tej serious A a ďalej, tak sú dnes ľudia, ktorí majú 35 až 37 rokov, niektorým aj viac. To znamená, že veľká väčšina týchto prvopodnikateľov na vysokej škole to nedotiahne takto ďaleko a nedostane sa vlastne ani takto ďaleko k tým investičným kolám, pretože my vidíme, keď to tak poviem, naozaj stovky projektov ročne. Ale sme schopní vybrať jednotky na investovanie. A je to práve preto, že veľmi často títo ako prvopodnikatelia nevnímajú ten podnik holisticky. Holisticky znamená, že ten podnik nie je len o produkte a dobrej technológii a dobrej vízii. Ale je to práve o tom, že keď už nemajú nastavené tie procesy a nemajú nastavené to HR, nemajú dobré tie zmluvy, tak sú si toho aspoň vedomí, že je to potrebné. Chápu, že vlastne budovať podnik nie je čisto len o tom, že by sme sa zameriavali a pozerali len na ten produkt ako taký. Ale je to o tom, že je premyslená obchodná stratégia, že je premyslený pricing, že je znalosť konkurencie, že je znalosť zmluvných dokumentov a ako potrebnej administratívy pre tú spoločnosť. Že je dobre nastavené účtovníctvo alebo aspoň rozmyslené, kto to účtovníctvo dobre nastaví. A práve preto, že veľká väčšina týchto prvozakladateľov sa sústreďuje práve len na ten produkt – možno potom aj na predaj -, tak je tam zanedbaných veľa kľúčových atribútov, ktoré budú v budúcnosti rozhodovať o tom – alebo vo veľmi krátkej dobe o tom -, či tá spoločnosť môže byť úspešná alebo nie. Pretože keď bude mať ako podcenené zmluvy a niečo tam s prepáčením buchne, keď to tak poviem, v tej chvíli celá tá investícia padá zo stola a je to riziko, ktoré investor nebude chcieť podstupovať.

Erik Lakomý: To je super, že aj ty vravíš, že väčšina je od 35 do 37 a tí akože prvozakladatelia startupisti do 30, pod 30 sú to také hviezdičky, ktoré vzplanú medzi akože nejakou veľkou masou, ale asi ich nie je veľa.

Vít Hanuš: Je to, je to povedal by som fenomén toho, že sme na trhu našli pár ako Markov Zuckerbergov, ktorí sa dokázali mediálne presláviť po celom svete. A na nich sa v podstate ako upierali tie zraky tých ľudí. Ale keď sa vlastne pozrieme na aj tu ako lokálny trh, tak ja môžem za Českú republiku spomenúť napríklad dva unicorny. Či už je to, či už je to Rohlík, alebo či už to je Productboard. Tak za tým vlastne stoja štyridsaťroční podnikatelia, kde 1 z nich v podstate pracoval ako partner vo venture kapitálovom fonde a dostal ten disruptívny nápad a povedal si: pôjdem to radšej robiť, než aby som robil v podstate tie fondové štruktúry a...

Erik Lakomý: Hovoríš o Rohlíku?

Vít Hanuš: Áno, áno. A potom, keď sa budeme rozprávať o Productboarde, tak to sú taktiež ako ex, ex vlastne manažéri, ktorí mali tú skúsenosť a dobre si premysleli ten biznis end to end vrátane všetkých tých atribútov, ktoré som spomenul. A až potom išli robiť ten biznis. Je to naozaj ako veľmi neobvyklé, že sa nájde dostatočne vyspelý človek alebo dostatočne flexibilný na to, aby naozaj poslúchal, počúval toho investora, ktorý sa mu snaží pomôcť, a mal vlastne tú kapacitu vo veku 20, 21, 22 rokov na to utiahnuť ten rast tej spoločnosti 10 rokov. A kapacitu na to, aby bez tých skúseností v podstate dokázal vybudovať obrovský biznis. To nie je jednoduché, to je naozaj ťažké.

Erik Lakomý: Tak držím palce mladým a zároveň podporujem aj tých starších, ktorí si možno myslia, že lebo to PR je teraz akože veľmi také masírujúce, že má to byť mladý človek. Musí to byť ideálne nejaký technologický startup, ktorý zmení svet. A pritom to môže byť fakt že nejaká firma z medicíny, ktorá sa venuje výskumu, vývoju 20 rokov, a možno tí sú práve ten unicorn, ktorý hľadáte. OK a poďme teraz už do záverečnej časti. Mňa by zaujímal ešte krok po kroku, aký je proces vstupu investora alebo celkovo tej investície. Môžeš rovno povedať prakticky, že ako to je u vás vo fonde, že či je tam nejaká prihláška na začiatku. A zároveň tá investícia asi nekončí načerpaným kapitálom, ako to prebieha potom ďalej?

Vít Hanuš: Áno, je to tak. Tak za náš venture kapitálový fond my vlastne máme ten proces rozdelený do viacerých krokov. Prvý je, samozrejme, nejaký introduction, kde máme viac kanálov, cez ktoré získavame príležitosti. Ona väčšina tých najúspešnejších zhodou okolností nie sú tie, kde by sa nám niekto ozval, ale sú to veľmi často spoločnosti, o ktorých vieme. Alebo founderi, o ktorých sme vedeli dlhší čas. Nejakú dobu ich sledujeme, stretli sme sa niekde v rámci konferencií a keď to tak poviem, bola tam tá chémia a videli sme tam tú oportunitu. A na základe toho, samozrejme, dôjde na nejaký introduction, kde v prvej fáze chceme určite zaslať aspoň nejaký pitch deck , čo je v podstate súhrn pár slidov, ktoré... Je to taký teaser o tom, aby sme vedeli, o čom je tá spoločnosť, u ktorej si urobíme našu domácu úlohu a preštudujeme si ten biznis, aby sme dobre chápali, či ten potenciál tam vidíme, alebo nevidíme. Či ho vidíme na lokálnych / globálnych trhoch a ako by sa to mohlo vyvíjať. Na základe toho máme nejaký introduction screening, kde si zavoláme s tými zakladateľmi a skúsime sa na nich pozrieť viac do hĺbky. Veľmi často je potom potrebné pozrieť sa ešte na finančný plán. Takže to je, keď to tak poviem nejaká ako ďalšia iterácia a pozrieť sa naozaj na detail nejakého rastového plánu atď.

Erik Lakomý: Otázka ešte k tomu plánu – to by malo byť na rok dopredu, na 5 rokov dopredu?

Vít Hanuš: Tak v tom venture kapitále je veľmi ako ťažké predikovať na 5 rokov dopredu, takže maximálne ten trh sa dá ako trochu predikovať, či je rastúci alebo nie, za posledných pár rokov a ako bude vyzerať tá extrapolácia do budúcnosti. Ale tak ten plán vždy musí byť minimálne na ten čas, na ktorý spoločnosť chce investíciu. To znamená vo venture kapitáli sa dnes bavíme veľmi často o dvanástich do dvadsiatich štyroch mesiacov, čo by som povedal, že je ako nevyhnutné minimum na nejaký plán, ktorý by mal byť hmatateľný. Všetko ostatné do budúcnosti je už ako väčšia predikcia, kde je potrebné skôr si sledovať tú topline. To znamená, ako sa to môže vyvíjať a kam tá firma môže smerovať, než ako ísť naozaj do detailov nejakých nákladov a podobne. To by bolo ako veštenie z krištáľovej gule. Takže to je ten ďalší krok. Keď to všetko vlastne dopadne dobre, tak sa to posúva na investičnú komisiu, kde to už dostane vlastne investičné memo, čo je sumarizácia všetkých týchto výstupov z predchádzajúcich stretnutí, kde v rámci vlastne partnerov fondu si sadneme a posúdime na týždennom alebo dvakrát týždenne posúdime všetky tie príležitosti, ktorá z nich by hypoteticky mohla byť zaujímavá. Keď nejakú vyhodnotíme ako zaujímavú, tak postupuje na, na... Pozveme ich na investičnú komisiu, kde majú spoločne s nami vlastne ešte také ako keby posledné povedal by som grilovanie, aby sme sa naozaj uistili, či je tam ten fundament, či sme na niečo nezabudli. A pokiaľ áno, tak dávame nejaký indikatívny term sheet. To znamená nejakú ponuku na investíciu vrátane ako komerčných ale aj  iných parametrov. Keď sa na tom dohodneme, väčšinou to býva veľmi rýchla akcia, tak sa púšťame do tej transakcie samotnej.

Erik Lakomý: Vyjednáva sa pri tejto fáze, čo sa týka...

Vít Hanuš: Vyjednáva sa. A veľmi často to vedie k tej otázke, ktorá tu padla a neodpovedali sme vlastne na ňu, keď si to tak uvedomujem, a to je, či predať za málo alebo za veľa a za akú valuáciu. Vyjednáva sa tam, samozrejme, pretože, ako keď to tak poviem, solídny investor sa nebude snažiť v early stage spoločnosti získať 40-percentný podiel, pretože už tam nebude priestor pre budúcich investorov. Bude to odrádzať vlastne budúcich investorov, pretože je tam investor, ktorý už má takto veľký podiel. To znamená relatívne veľké ako právomoci. Takže je tam nejaký podiel, ktorý, samozrejme, dáva zmysel. Ale zároveň ako nemôže ten podiel byť ako jedno percento pri ranných rastových spoločnostiach. Je to z toho dôvodu...

Erik Lakomý: Koľko tam je také optimum, možno – 10, 20%?

Vít Hanuš: Záleží, samozrejme, na veľkosti kapitálu. Ono sa to ťažko posudzuje, pretože každá firma je v inej fáze. Vždy záleží na tom, v akej je fáze, akú má trakciu, koľko toho kapitálu potrebuje. Sú ako naozaj maličké investície okolo 200000 € a do relatívne pokročilých spoločností, potom je to malý podiel. Ale sú zároveň aj veľké investície do relatívne dosť poviem deeptechových alebo technologicky náročných spoločností, kde je to early stage veľká investícia. Ale povedal by som, že taký zdravý podiel je maximálne do tridsiatich percent aj pri tých ako väčších ticketoch. A u tých aktívnych investorov veľmi neradi budú chcieť ísť pod ako 10 percent, aby sa im naozaj oplatilo tej firme venovať svoj čas a poskytovať im nad rámec toho nielen konzultácie, ale network, pomáhať im s tým biznisom, aktívne im pomáhať s financiami, s ich plánmi. Otvárať im svoj network a akokoľvek inak sa v tej firme aktívne angažovať.

Erik Lakomý: Dobre, takže dohodli sme si podiel. Vieme, za koľko kupujeme čo. Čo potom?

Vít Hanuš: Potom nastáva situácia, keď pri tom venture kapitále musí dôjsť k zavedeniu nejakých ako základných procesov. To znamená, či už to je mesačný reporting, či už to je zavedenie napríklad tej dozornej rady a aktívna komunikácia toho manažmentu, sledovanie výsledkov a aktívna podpora. Tá, samozrejme, môže mať ako viacero podôb. My napríklad – pretože sme vlastne skupina, ktorá zároveň robí aj ako venture kapitálové práve také tie konferencie po celej Európe, zároveň máme aj nejaké coworky - tak sme schopní zabezpečovať naozaj širokú škálu služieb tým našim portfóliovým spoločnostiam alebo perks, skôr ako služieb by som to nazval. Či už to je od zliav na serverovú kapacitu až po headhunting vlastne kľúčového talentu z poolu ľudí, ktorých máme v našich coworkingových spaceoch, prezentovanie na našich konferenciách, kde sa môžu prezentovať budúcim investorom. Sme schopní prepájať ich biznisovo, pretože samozrejme náš tím sedí vo viacerých krajinách, a to je od Nordics až po Izrael. Takže ja nie som, keď to tak poviem, jediným externým členom ako nášho tímu. Ja som asi ten najbližší, ktorý je tu k Slovensku. Takže je to vlastne viac vecí, kde niektoré sú mandatórne typu naozaj ako reporting. A tam tá firma sa musí pripraviť na to, že bude musieť sa s tým investorom baviť a on bude mať, samozrejme, nejaké práva a rozhodovacie právomoci. Ale vedľa toho je to, samozrejme, aj príprava na spoluprácu s tým investorom. Pretože on dokáže aktívne ponúknuť veľmi často veľa, keď to tak poviem, dodatočných služieb alebo výhod.

Erik Lakomý: Takže netreba čakať od investora, že mi dá peniaze a teraz bude čakať 12 – 24 mesiacov alebo 5 rokov a nič nerobiť, sedieť so založenými rukami, ale práve naopak, že on vie doniesť to know how. Vie doniesť nejaký network, vie doniesť celý akoby celé prostredie na to, aby tá firma mohla zdravo a rýchlo rásť?

Vít Hanuš: Ja nechcem vylúčiť to, že sa vo svete alebo tu v regióne nenájdu ľudia, ktorým by nestačilo tých... ktorým by nestačilo tých pár percent a počkať si 5 rokov, ale je to viac taká ruská ruleta. Nie je to štandard. Štandard je práve, keď to tak poviem, tá kooperácia s tým investorom, kde dobrý founder si je vedomý toho, že si... Je to vlastne, je to vlastne ako začať, keď to tak poviem, randiť s dievčaťom. Ono to už nie je o tom iba, človek už nie je sám a už musí tiež myslieť aj na niekoho iného. Tak dobrý founder by si mal uvedomiť, čo môže byť tá pridaná hodnota toho vzťahu. A rovnako tak investor by si mal uvedomiť, čo môže byť jeho pridaná hodnota na to, aby tej spoločnosti pomohol.

Erik Lakomý: Presne takto to aj prirovnávala Terézia Jacová z LUMUS Investment, ktorá vravela, že investícia je ako manželstvo a že ten vzťah, samozrejme, je to, je to akoby aj pozitívum, je to možno aj negatívum, že prídu nejaké hádky, ktoré ale zároveň vyčistia ovzdušie. Ale ten vzťah je základ medzi investorom a tým zakladateľom, aby bol dobrý, zdravý a aby to napredovalo. Dobre a potom možno úplne tá posledná fáza? Ty si spomínal, že 12 alebo 24 mesiacov dĺžka investície, čo potom? Prichádza predaj toho podielu alebo vstup ďalšieho investora?

Vít Hanuš: Tak bolo by veľmi raritné si myslím, že tá spoločnosť dokáže vyrásť takým spôsobom za tých 12 – 24 mesiacov. Samozrejme, by som takú situáciu nevylučoval, ale tie investičné fondy veľmi často majú nejakú investičnú periódu. Časť sa delí na to, kedy investuje, a časť potom, keď drží vlastne ten podiel a zhodnocuje ho. Taký štandard na tom trhu môže byť držba od piatich do desiatich rokov, čo by som povedal, že je asi niečo, s čím sa dá počítať. Samozrejme, pokiaľ príde príležitosť po dvoch – troch rokov odpredať podiel s dostatočným navýšením, tak by sa tomu asi investor primárne nebránil. Ale nikto s tým asi nepočíta. To znamená ten vzťah je naozaj dlhodobý a to prirovnanie k manželstvu je v tomto prípade by som povedal ako veľmi trefné a je to naozaj ako dlhodobá záležitosť.

Erik Lakomý: A vieš možno povedať, že čo bol tvoj osobne taký najväčší žolík, že koľko percentné zhodnotenie bolo nejakej investície? Alebo koľko násobok, vieš nejaké takéto číselko vytiahnuť?

Vít Hanuš: Tak ja teda stále žasnem nad zhodnotením ako Tesly. Keby sme sa bavili o tom globálnom svete, pretože tam ten fundament úplne nevidím…. Ale v rámci našich spoločností, keď sa budem baviť a teraz sa bavíme o early stage….to znamená, tie spoločnosti mali nejaké investičné kolo po nás. To znamená po tých, tom roku, roku a pol, keď spoločnosť minula vlastne náš kapitál, alebo zainvestovala náš kapitál, tak prišiel follow-on investora. Dostali sme sa už aj pri jednej spoločnosti na šesťnásobok tej našej valuácie, čo by som povedal, že je asi ako najväčšie zhodnotenie v rámci portfólia firiem, ktoré zatiaľ máme. Ale asi by som k tomu podotkol to, že ono to je stále ešte papierová valuácia. Samozrejme, tá reálna valuácia nastáva v rámci toho exitu, exitu celej spoločnosti alebo predaja. To, že niekto bol ochotný zainvestovať vyššiu hodnotu, ešte nutne neznamená, že tých ako šesťkrát ročne bude pokračovať takto ďalších tých 5, 6, 7 rokov. Čo je v prípade tejto spoločnosti naša ako plánovaná holding perióda. A že potom v podstate to tak vyexitujeme. Môže sa stať, že to bude hodnota, ktorá bude rovná stále tomu šesťnásobku, pretože ten rast bol teraz extrémny, ale to neznamená, že taký bude aj do budúcnosti. A je to, samozrejme, závislé na výsledkoch tej spoločnosti, budovaní nových technológií a tak ďalej. A je to vlastne tá pravá validácia nastáva a to pravé zhodnotenie až vo chvíli, keď sa realizuje tá transakcia toho predaja. A tá v tejto chvíli ešte ani nie je na stole, takže je to pekné číslo, ale nechajme sa prekvapiť.

Erik Lakomý: Tak ako šesťnásobok poteší za také krátke obdobie. Jak si spomínal, tá Tesla to bol asi 1 z najlepších investičných krokov. Aj keď podotýkam, že tento podcast nie je finančné ani investičné poradenstvo, takže nenechajte sa zmiasť nejakými investíciami. Dobre, poďme možno už len v krátkosti. Vidím, že máš prehľad, čo sa týka aj korporátnych investícií a takisto aj tých akoby personálnych alebo klientskych. Daj možno nejakú vyhliadku v jednom smere a v druhom smere v krátkosti, že čo ty predpokladáš, že čo sa bude diať a možno akým smerom rozmýšľať nad tým celým?

Vít Hanuš: Tak čo sa týka toho retailu, ja teda očakávam veľkú volatilitu, ktorá bude, samozrejme, prinášať aj príležitosti, ale tá volatilita si myslím, že bude extrémna, ako je to vidno v podstate posledných pár týždňov, mesiacov. A nemyslím si, že by to malo pominúť. Samozrejme, kríza prichádza v nejakých ako periodických cykloch. Kým sa niečo ustáli, bola tu koronavírusová kríza, teraz je tu vojna, to, samozrejme, bude nejaký čas trvať. To znamená v tom retaile niečo predikovať je v tejto chvíli ako veľmi, veľmi náročné. Okrem toho, že tam bude tá volatilita, a povedať, čo sa bude diať.

Erik Lakomý: Čo je možno teda najlepšie, nejak pravidelne nakupovať? Nečakať na nejaké jednorazové investície, alebo naopak počkať si, kedy tie trhy klesnú a, a...

Vít Hanuš: Tak samozrejme, nakupovať kontinuálne nejaký cost-averaging fungoval po posledných niekoľko desiatok rokov. Asi od 60-tych rokov určite by to fungovalo okrem teda 70-tych, kde bola nejaká ropná kríza a podobne. Tam je to... Ale je to tricky, pretože predikcia budúceho rastu napríklad indexu S&P 500 sú veľmi ako neočakávané, že môže sa to vydať jedným smerom, druhým. Otázka je, či sa podarí indexu – aktuálne sa to napríklad darilo – zmazať aspoň to zúročenie na úrovni inflácie, ale môže byť aj menšie. Na druhej strane asi ako globálny pád ekonomiky v tejto chvíli nie je úplne očakávaný. Takže môže to byť jedna, keď to tak poviem, z nejakých veľmi, veľmi bezpečnejších ciest. Tá druhá je, samozrejme, pozerať sa na to sofistikovane. To znamená to je investícia, či už je to v tom private equity alebo venture kapitále, naozaj snažiť sa porozumieť tomu fundamentu, kde je tá hodnota tých jednotlivých spoločností, kde je tá hodnota tých jednotlivých investícií. Či je tam ten trhový potenciál, či ide o cyklickú / necyklickú spoločnosť. Akým spôsobom je ovplyvnená, nakoľko je zdravá, urobiť si, keď to tak poviem, to due diligence alebo tú analýzu vlastne každej jednej veci. A snažiť sa brať, byť na tej bezpečnejšej strane, ako veriť v rast trhu ako celku. V dnešnej dobe si myslím, že spoliehať sa na rast trhu ako celku je relatívne riskantné, hoci je to historicky ako veľmi dobre preverená stratégia.

Erik Lakomý: Dobre a to bol, to bol v zásade tá klientska strana alebo nejaký bežný investor ako jednotlivec. A čo nás čaká v zásade v tom korporáte, v tom firemnom svete?

Vít Hanuš: Tak, čo nás čaká v tom firemnom, som sa snažil naznačiť skôr. Na jednej strane určite môžeme očakávať, že bude zvýšená obava tých veľkých investorov. Teraz sa môžeme baviť tých investorov, ktorí nám dávajú peniaze – nám ako správcom fondov a fondov, ktoré vlastne potom robia ako tie jednotlivé investičné tickety a realizujú tie príležitosti. Bude, samozrejme obava. Myslím si, že určite dôjde k tomu, že sa oddelia tí performujúci a úspešní. Pretože pretlak kapitálu tu bol kvôli nízkym úrokovým mieram dlhú dobu. Vznikalo veľa nových fondov a tak ďalej. Myslím si, že sa oddelí to, že bude väčšie due diligence na strane nás fondov, ktoré sú naozaj tie performujúce, ktoré majú zdravé a kvalitné to portfólio. A tí inštitucionálni investori, ktorí nám poskytujú kapitál, tak budú veľmi dobre zvažovať a rozhodovať, kto v podstate má tú dôveru a má tie výsledky na to, aby tie peniaze dostal, či sa nachádza v rizikovom alebo nerizikovom sektore a rizikovej / nerizikovej geografii. A či sa pre ten daný segment, samozrejme, očakáva rast v aktuálnom čase alebo nie. A tam očakávam, samozrejme, že dôjde k týmto zmenám. Pevne dúfam, že nedôjde teda, samozrejme, na odliv kapitálu ako úplne a nebude to mať nejaké väčšie dopady. A na úrovni tých kvalifikovaných investorov High-Net Individuals a ďalších, ktorí samozrejme poskytujú ten kapitál. Tam si myslím, že to bude čiastočne o osobných vzťahoch, ale čiastočne aj o dôvere zasa k tým jednotlivým brandom, tých fondov a ich výkonnosti. A tam väčší prepad neočakávam, pretože by tí ľudia veľmi často museli hľadať ako alternatívne investície, čo v dnešnej dobe nie je veľmi jednoduché.

Erik Lakomý: Takže keď to tak jednoducho zhrniem, že peňazí bude stále dosť, ale bude asi závisieť od koho a tie najlepšie, najkvalitnejšie fondy prežijú.

Vít Hanuš: No, tak toto je celkom silný statement. Ja by som nepovedal, že peňazí bude stále ako neobmedzene. Ale myslím si, že tí dobrí sa k tým peniazom dostanú. To je...

Erik Lakomý: Nepovedal som, že neobmedzene, že ich bude dosť pre tých, ktorí si to asi zaslúžia.

Vít Hanuš: Áno. To sa domnievam, že... to sa domnievam, že bude. Hoci je, samozrejme, dnes ťažké predpovedať, čo sa bude diať geograficky. Môže sa stať, samozrejme, že náš región aj u tých veľkých investorov bude vnímaný veľmi rizikovo. A to, samozrejme, môže znamenať nejaký odliv.

Erik Lakomý: Dobre, ja ti ďakujem za množstvo inšpiratívnych, ale hlavne veľa praktických myšlienok. Ja som sa naučil minimálne 10 nových slovíčok a v zásade pochopil som to tak fundamentálne, ako si to aj sa snažil vysvetliť, ako to funguje. Aký je vzťah medzi investorom a founderom. Takže mojím dnešným hosťom bol Vít Hanuš, díky pekne.

Vít Hanuš: Aj ja veľmi pekne ďakujem za pozvanie.

Erik Lakomý: A moje meno je Erik Lakomý, ak sa vám tento podcast páčil, tak ja budem rád, ak ho budete ďalej zdieľať medzi svojich známych. A ak máte návrhy na nejaké témy, ktoré by sme mohli do budúcna spracovať, tak neváhajte nám napísať na stránke www.narovinu.online alebo na našich sociálnych sieťach. Ja sa teším na vás opäť o 2 týždne. Dopočutia.

Vít Hanuš: Dovidenia.

Želmíra Komorechová, Absolútna Slovenka roka 2021 a zakladateľka firmy Kompava, prináša úprimnú spoveď o tom, ako funguje biznis s výživovými doplnkami a aký je recept na udržanie sa 20 rokov v biznise.

Vyštudovaná biochemička, ktorá v Novom Meste nad Váhom riadi úspešnú firmu zameranú na vývoj, výrobu a distribúciu výživových doplnkov, v podcaste prezradí:

Linky z podcastu:

O spoločnosti Kompava
Instagram @kompava.sk
Rozhovor vo Forbes - Šéfka firmy s výživovými doplnkami: Na trhu s CBD nastal chaos, ľudia ho nevedia používať
Komplexná diagnostika a analýza tela prístrojom InBody v Novom Meste nad Váhom
Diagnostické centrum METFLEX v Žiline

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri sedemdesiatej ôsmej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Moje meno je Erik Lakomý a dnes mám tú česť, že predo mnou sedí žena, ktorá nie je len podnikateľka, ale je taktiež aj absolútna Slovenka roka za rok 2021 a je majiteľka spoločnosti Kompava. A vítam tu Želmíru Komorechovú. Pekný deň.

Želmíra Komorechová: Dobrý deň.

Erik Lakomý: Vy ste vyštudovaná biochemička a v Novom Meste nad Váhom ste založili a riadite úspešnú firmu zameranú na vývoj, výrobu a distribúciu výživových doplnkov. Takisto ste získali okrem tej absolútnej víťazky Slovenky roka aj prvenstvo v kategórii biznis a manažment. Tak možno na úvod povedzte, že ako vás ovplyvnilo toto prvenstvo? Alebo vám to prinieslo niečo do života?

Želmíra Komorechová: Áno, veľmi sa mi zmenilo, veľmi nám to pomohlo. Nielen mne, ale aj vlastne firme, pretože v roku 2016, keď som sa stala Podnikateľkou roka za rok 2015, tak vlastne nám veľmi pomohli médiá. Ja som do toho roku 2015 od roku 2002 veľmi zanedbávala marketing, čo bola moja asi najväčšia chyba v podnikaní. A práve vtedy vlastne, keď si nás všimli médiá a keď som tento titul dostala, tak vlastne veľmi nás to... veľmi nám to pomohlo a mne to prakticky otvorilo oči, že bože, preber sa, že nemôžeš len výrobu riadiť, obchod. Ale veľmi asi najdôležitejšie vo firme je marketing. No a teraz zasa v roku 2021, keď som získala titul Slovenka roka, tak vlastne tiež to bolo taký druhý velikánsky míľnik, ktorý mi pomohol. Jednak v tom, že veľmi sme mali ťažké obdobie, pretože sme stratili syna. A práve cez túto Slovenku roka som dostala také ako keby druhé povzbudenie, druhé nakopnutie, že predsa musíš ísť ďalej. Život ide ďalej. Sú aj tragédie, ktoré sa stávajú, a proste tá firma si naozaj zaslúži, aby si proste nemrnčala, aby si nespomínala, ale aby si ďalej napredovala. Čiže ďakujem všetkým za to, že jednak ma nominovali a jednak že vlastne mi pomohli urobiť ďalší veľký krok v tom našom podnikaní a v celom živote Kompavy.

Erik Lakomý: To som vôbec netušil a vyjadrujem vám úprimnú sústrasť takto.

Želmíra Komorechová: Ďakujem.

Erik Lakomý: A to je možno zaujímavé, že ak sa dejú nejaké veci v živote a človek riadi a má zodpovednosť voči firme, voči tým ľuďom, ktorí tam žijú, žijú a robia zároveň, tak možno presne takto sa vedia povzbudiť a ďalej posúvať, že máte aj vy nejaký taký záväzok voči tej firme. Že niekedy sa vám možno nechce ráno vstávať, nechce sa vám ísť do tej firmy, ale máte tam predsa tých ľudí, ktorí, za ktorých máte zodpovednosť. Takže posúva vás aj tá firma vpred? Nielen čo sa týka možno biznisu, ale aj čo sa týka takého osobného rozvoja?

Želmíra Komorechová: Áno. Viete čo, pre mňa je firma úplne všetko…. okrem... teda rodinu tak kladiem na prvé miesto, ale potom je vlastne moja firma, pretože všetci ľudia sú, proste v tej firme pracujú pre nás. Pracujú pre Kompavu, odovzdávajú tam svoje know how, odovzdávajú svoju energiu. A prakticky ja som zodpovedná za to,  aby tí ľudia boli aj zdraví, aj žili dobre, aj prakticky aj boli finančne ohodnotení. Pretože to nie ja som všetko dokázala za tých 20 rokov, čo sa týka Kompavy. To vlastne na všetkom participujú ľudia, ktorí vo firme pracovali a ktorí spolu so mnou zdieľali aj krásne dni, aj tie také teda horšie časy, keď sme mali. A proste pomáhali nám napredovať.

Erik Lakomý: Povedzte možno teda, že čo je Kompava a ako vznikla táto firma? Lebo pozrel som si a načítal som si, že už v roku 2002 ste začali. Čo je viac ako 20 rokov momentálne. A to je výborný výsledok, že tak dlho sa drží firma na trhu. Tak povedzte možnože, čo to je a ako to celé začalo?

Želmíra Komorechová: No, viete. Každý si myslí, že moje meno je Komorechová a že to nejako súvisí s menom Kompava. Dokonca niektorí volajú a pýtajú si pani Kompavovú. Takže je to také veľmi akože smiešne. Ale vlastne nemá to s mojím menom absolútne nič spoločné. Je to čisto náhoda troch písmeniek a vlastne ono to bolo... Začalo to tak v roku 1996, kedy môj manžel vlastne mu ponúkli túto firmu Kompava. To bola kedysi v Novom Meste veľká konzervárenská firma, ktorá vlastne vyrábala uhorky zavárané a proste rôzne také …ja neviem…. jabĺčka. Alebo čo sa používa ako zaváraniny. A my sme vlastne kúpili iba to meno, iba ten brand. A vlastne manžel to kúpil s tým, že teda vlastne on bol strojár, ja som bola biochemička. Ja som nevedela do tej strojariny sa nejako včleniť. Takže vlastne začínali sme od roku 96, že sme nakupovali rôzne ingredienty z celého sveta. A tiež sme potom praktizovali, alebo sme ďalej posúvali do slovenských potravinárskych alebo farmaceutických firiem, ktoré sa snažili vlastne prostredníctvom týchto ingredientov zlepšiť produkty, zefektívniť a tú funkčnosť jednoducho ovplyvniť. No ale toto trvalo teda do toho roku 2002. Ale mňa to stále ako keby tak nenapĺňalo, lebo to bol iba, iba nákup a predaj. Čiže prakticky stále hoci vďačím tomuto obdobiu za to, že vlastne som sa naučila strašne veľa v oblasti vytvárania receptúr. Proste jednoducho som vedela, mali ste 10 jahodových aróm, ja som vám presne vedela povedať, či to je zrelá jahoda, či to je hnilé, či to je jahoda iba so zrniečkami, alebo sú to len zrniečka z jahody. Čiže prakticky tieto zahraničné firmy, s ktorými som spolupracovala, ma vyškolili nesmierne v oblasti ako keby tých ingredientov, ktoré vlastne všetky tieto skutočnosti ja som zúročila potom pri tvorbe našich vlastných receptúr, ktoré doteraz keď vlastne vytvárame nejaký produkt, tak stále to využívam. Stále viem, kto sú svetoví velikáni, ktoré sú firmy, na ktoré sa môžete obrátiť. Ktoré sú spoľahlivé, stopercentne vyrábajú, teda kvalitu majú vysokánsku. Takže stále z tých niekoľkých rokov, ktoré som predtým, ako začala Kompava, tak vlastne stále z toho žijem.

Erik Lakomý: A vravíte, že to bola firma, ktorá sa predtým venovala zaváraninám alebo rôznym džemom a podobným veciam. Čiže nebol potom problém akoby ten brand ostal taký istý. Kúpili ste v zásade názov aj možno nejakú technológiu. Čiže nebolo to potom nejaké problematické tým zákazníkom vysvetliť, že OK, my už nerobíme teraz zavárané uhorky, ale ideme robiť teraz nejaké výživové a športové doplnky? Že ako to vnímali možno vtedy zákazníci?

Želmíra Komorechová: Tak toto meno bolo známe hlavne v Novom Meste. Ale tak akože by som povedala v rámci Slovenska tak ten názov až nebol známy. A viete, môj manžel keď tú značku kupoval, on si myslel, že to bude zasa nejaký môj, nejaká roztopaš alebo také niečo, že vlastne akože nevydrží to. A proste nech ma nejako uspokojí, lebo máme malé deti.

Erik Lakomý: Uhm, zábavka.

Želmíra Komorechová: Treba sa o deti starať a sem-tam aby som akože do roboty len tak išla, niečo urobila. Lenže vlastne potom prišiel rok 2001 a ja tým, že som odmalička športovala a prakticky stále som bola spätá s športom, aj keď som už vlastne ako keby dospela, aj deti sa mi narodili…. Tak ja som mala synovca, ktorý bol vlastne triatlonista. A veľmi ako rodina sme ho chodili povzbudzovať, pretože sme videli a boli sme šťastní, lebo bol veľmi svedomitý. Veľmi sa teda vlastne akože zapájal do toho, aby čo najlepšie uspel. Ale viete, že keď raz tú výživu ten organizmus nemá, tak vy z neho nevytiahnete ani neviem akým tréningom nedokážete všetko úplne proste skumulovať tak, aby ste tie méty vrcholové dosahovali. Čiže je  viacero faktorov, ktoré sa podieľajú na tom, aby športovec dosiahol tie najlepšie výsledky. No a Tomáš nehovorím, že bol prakticky ako... To bol, jednalo sa o Tomáša Jurkoviča. A Tomáš nebol len taký akože obyčajný športovec, bol hrozný dríč. Ale tým, že mal veľmi zrýchlený metabolizmus, tak aj keď mu mama varila alebo rodičia, všetko mu dali, čo sa dalo, z tej stravy sa nedá všetko využiť to, čo telo potrebuje. Keď nemáte správnu regeneráciu, nemáte správnu stimuláciu, ten organizmus vždy proste niečo, niečo proste postráda a nedokáže tie výkony vrcholové zabezpečovať.

Erik Lakomý: Čiže váš synovec bol ten, ktorý vám vnukol tú myšlienku robiť celkovo tento celý segment výživových doplnkov a venovať sa práve tomu, hej?

Želmíra Komorechová: Áno, viete čo, on bol 1 z tých takých viacerých podnetov, ktorí prispeli k tomu, že jednak kde sme mali sídlo vo firme, tak sa uvoľnila jedna budova. A bolo tam na poschodí prázdne ako keby prázdny priestor, čiže ja som sa už dávnejšie pohrávala s takou myšlienkou, že mohli by sme niečo také vyrábať. Pretože na trhu v roku 2002 bolo hrozne málo produktov. Zo slovenských bola možno jediná firma, ktorá mala nejakých pár iontových produktov a možno 1 proteín. Ale všetko boli iba dovozové produkty. Čiže vlastne ako nebol, bola tu taká diera, ktorú som si myslela, že možno by bolo dobré aj vyplniť. Aj ja za prvé mám vzdelanie, strašne ma to bavilo. Vedela som, čo je šport. Vedela som, čo športovec všetko potrebuje na to, aby dosiahol nejaké vrcholové výkony. Tak ono sa to tak ako keby všetko sa to začlenilo do takej jednej veľkej gule. A proste sme si potom povedali, že prvého apríla je ten deň, kedy vlastne založíme Kompavu, ktorá bude vyrábať výživové doplnky. Že keď to aj nevyjde, tak to bolo prvého apríla. (smiech)

Erik Lakomý: (smiech) Hej, takže nebol to taký žart, hej, nakoniec.

Želmíra Komorechová: Nebol to vôbec žart, aj keď bolo niečo za tým schované, že bože, no, keď to nevyjde, tak...

Erik Lakomý: Mali ste také zadné vrátka.

Želmíra Komorechová: Áno, zadné vrátka sa tam predsa len objavili. Ale vidíte, že 20 rokov, nie je to ľahké. Fakt naozaj hovorím, že každý, kto podniká, alebo každý určite bude so mnou súhlasiť, nie je to ľahké. Sú krásne dni, sú ťažké dni. Ale treba ich prekonať a proste mať, treba mať tú métu svoju, ten svoj cieľ, za ktorým idete. A potom sa dá všetko zdolať.

Erik Lakomý: Á pamätáte si aj prvý produkt, ktorý ste vyrobili?

Želmíra Komorechová: Áno, my keď sme sa rozhodli, že v roku 2002 toho prvého apríla ako keby otvoríme vlastne Kompavu, tak ja som si už predtým vytvárala asi pol roka nejaké receptúry. Čiže 6 základných produktov, aby sme mali niečo predávať. Lebo s jedným by to asi išlo ťažko. A mala som prvých 10 ľudí. A vtedy sa v Novom Meste zatvárala konzerváreň NOKO, to bolo Novomestské konzervárne, ktorí tiež vyrábali nejaké takéto produkty akože od sirupov až po rôzne džúsiky a nejaké zavárané veci. A ja som tam našla asi 5 ľudí, ktorí boli profesionáli. Viete, vedeli robiť v labáku, vedeli robiť proste všetky tie profesie, ktoré som potrebovala do výroby. Čiže ja som dostala hotových ľudí. To mi veľmi pomohlo, že vlastne na jednej strane oni boli šťastní, že nestratili zamestnanie, ale pokračovali síce v niečom novom. A ja som bola šťastná, že som našla kvalifikované persóny. A dokonca musím povedať, že dodneska mám jedného človeka, ktorý je s nami od prvého apríla až doteraz. Tá pani robí na expedícii, volá sa Alenka Lukáčová a prežila s nami všetky tieto strádania, krásne aj teda ťažšie chvíle vo firme.

Erik Lakomý: To je super, že máte takých zamestnancov, ktorí nielen prídu, odídu. A že vlastne držia s vami to kormidlo úplne od začiatku a potom sa vedia, sa viete na nich spoľahnúť. Takže pozdravujeme Alenku týmto. Dobre a možno ešte keď si tak zaspomíname – posledná otázka k tomuto retrospektívnemu okienku -  keď porovnáte ten rok 2002 možno 3, 4, 5, ja som mal vtedy 11 rokov. Je rok 2022 + 20 rokov, že ako vtedy fungoval biznis? Lebo ja si to ani neviem predstaviť momentálne. My sme v zásade už prichádzali do doby, kedy online začínal byť pomaly silnejší ako nejaký normálny retail. Tak viete možno opísať, ako sa predávali produkty v tom roku 2002 a ako ste to možno museli celé pretransformovať, aby ste sa prispôsobili tomu trhu, aký je teraz?

Želmíra Komorechová: No, keď to zoberiete za tých 20 rokov, to je strašná zmena, strašná zmena. Či zoberiete online, online vtedy nefungoval. My sme možno urobili sme si webovú stránku, ktorá bola čisto edukačná. Nikto cez ňu nenakupoval. To možno bolo 5-6 rokov potom neskôr, keď sa začalo aj na online predávať. No a potom vlastne aj celkový trh bol viac prispôsobený na to, že veľmi fungovali fitness. Dneska tie fitness aj po teda tých situáciách, čo je teraz, vlastne sú veľmi ohrozené a je ťažký stav. Ale vtedy všetky naše produkty išli do fitness. Dneska ich takým...

Erik Lakomý: Čiže vo fitku som si mohol kúpiť, hej?

Želmíra Komorechová: Áno, áno, všetko ste si kupovali vo fitku. Dneska si takmer nikto nekupuje vo fitness, vo fitkách akože nejaké produkty, pretože všetko je to väčšinou v online. Alebo sú špecializované predajne, ktoré sa čisto venujú výžive, kde máte odborníka, ktorý vám naozaj skutočne poradí podľa toho, že čo potrebujete. Vtedy to nebolo. V lekárňach? Detto. Tam sa nikdy naše produkty, akože sme ich ani neponúkali. A potom možno trebárs aj v DM-ke máme produkty. Takisto akože to vôbec nás nikto vtedy ani do DM-ky nechcel. Čiže ten začiatok, keď sme mali 6 produktov, viete, to bolo tak ťažké obdobie. Ja všade, kde som išla, všade mi dali po nose, že čo chcem a že som slovenská firma a prečo nemám americké a prečo nemám nemecké. A proste slovenské nikto nám absolútne neveril. Za prvé značka totálne neznáma – Kompava tiež ťažké meno. Nič to nemalo s nutrition alebo s neviem s nejakým takým názvom, ktorý by vyjadroval, že to je výživový doplnok.

Erik Lakomý: Biotech.

Želmíra Komorechová: Alebo biotech, áno. Čiže veľmi ťažko sa podnikalo a išla som do športových klubov, federácií – nikto. Neznáma, neznámy pojem, proste veľmi ťažko, veľmi ťažko sme naozaj začínali. Ja sama  ako obchodníčka som sa vybrala do na trh, pretože som neverila ľuďom, že to nikto od nás nechce. Naozaj skutočná pravda, veľmi ťažko sme sa predierali. A keď som spomínala, že marketing bol na poslednom mieste,moja najväčšia chyba. Dneska viem, prečo to tak bolo. Ale túto chybu sme určite urobili a nedoporučujem to nikomu takú chybu urobiť.

Erik Lakomý: (smiech) Sedíte tuná v podcaste, aby sa čo najväčší počet ľudí o vás dozvedel a čo najviac poslucháčov.

Želmíra Komorechová: Áno.

Erik Lakomý: Tak ja sa veľmi teším. A možno ešte ste spomínali, že mali ste nejakú bázu obchodníkov. Vtedy to nefungovalo viacej taký, že akože nejaký priamy predaj? Že mali ste skupinu obchodníkov  a ja neviem, či už predávali napriamo zákazníkom alebo možno nejakým menším predajniam, tým fitness centrám, že či to ešte aj doteraz funguje akoby ten váš sales tím ,  či to predávajú takto na priamo?

Želmíra Komorechová: Viete čo, teraz ten obchod sa viac sústreďuje celkovo do onlinu, lebo ľudia sú aj pohodlnejší. Proste dneska si objednáte, zajtra ráno to máte a rovno vám to donesú domov. Čiže chodiť po nejakých fitkách a zháňať to ….a keď vám poviem aj taký príklad. My napríklad spolupracujeme s lekárňami. Ale keď si zoberiete, že jedna lekáreň si objedná tieto produkty, druhá lekáreň si objedná tieto produkty, tak ten človek koľkoráz keď sme ho aj poslali do niektorej predajne, tak proste on tam ten produkt, presne ktorý potreboval, práve ho tam nenašiel. Pretože my dneska máme 80 základných produktov. A naozaj je veľmi málo obchodov, ktoré si, ktoré majú ako keby v portfóliu všetky naše produkty. Ale tie onliny to majú. Čiže tam je tá selekcia proste jednoducho rýchla, skutočná je pohodlná. Takže celé to prostredie za 20 rokov sa úplne zmenilo. A ja môžem povedať, že sa to o 360 stupňov ako keby obrátilo, ale proste jednoducho tomu nemôžete ísť hlavou proti múru. Musíte sa prispôsobiť a my tiež maximálne, že čo chce zákazník. Aby sme mu naozaj vyhoveli maximálne, aby ten servis a služba bola stopercentná. Tak aj my sa snažíme, aby to bolo čo najľahšie.

Erik Lakomý: Ešte jedna vec ma zaujala pri tomto vašom štarte a tom období rokov dvetisícich, že všetci chceli americké značky. Nevnímate to teraz tak, že už tie regionálne možno nejaké slovenské tradičné značky a vlastne výroba a vývoj na Slovensku je pre vás ako keby taký plus, ako to možno bolo na začiatku? Že nechcú ľudia teraz viacej také lokálnejšie veci a veci zo Slovenska?

Želmíra Komorechová: Áno, máte pravdu, že ľudia naozaj si uvedomili, že prakticky keď tu pracujú, tu žijú, tak prečo by mali tie peniaze posielať niekde úplne inde. Keď idete do Francúzska, alebo keď idete do Nemecka, no kúpia si slovenské produkty? No, nekúpia. Veď tí ľudia dobre vedia, kde tie peniaze majú nechať. Čiže vlastne posilujú domáci trh. Takže aj u nás je naozaj klientela, ktorá vyslovene chce len slovenské. A viete, tým, že nám sa zo začiatku ťažko darilo, my sme potom spravili 1 taký správny krok, že sme naše všetky produkty urobili do takých jednorazových ako keby vzoriek a tie sme….keď už nikto nechcel, tak sme mu, ho prosili: „Prosím ťa, aspoň to odskúšaj. Porovnaj s nejakou zahraničnou značkou, keď si už silne takto zahranične naladený.“ A viete, vtedy nastal obrovský obrat. Pretože ľudia zistili, že to je moc dobré, že to je fajnové. Že to je prispôsobené na našu chuť. Že to nie je príliš sladké, nie je to farebné tak, že to proste až kričí, do očí to bije. Že sú tam neni žiadne teda tie syntetické látky a proste tie látky, ktoré naozaj organizmus nepotrebuje. Tak toto, to sa nám akože vtedy tak ako keby ten obrat nastal, že konečne začali aj Slováci vnímať, že je tu niekto domáci, ktorý nielen teda prakticky nakúpi tovar a ho ďalej posunie. Ale proste vie ho modifikovať, že dneska nechutí vám tento produkt? Je moc sladký, alebo je málo sladký? No, pre nás to nie je problém. My ten produkt zajtra upravíme a bude presne na vašu mieru. Čiže my toto ponúkame našim zákazníkom, že sa prispôsobujeme tým našim národným chutiam alebo zvyklostiam, aby sme naozaj boli hlavne pre našich Slovákov takí čo najprístupnejší.

Erik Lakomý: To ma možno zaujíma, že ako vznikajú tie jednotlivé receptúry? Vy ste vyštudovaná biochemička. Takže asi máte blízko k nejakému testovaniu, život v laboratóriu a tak ďalej. Takže vedeli by ste, to ma veľmi zaujíma, že priblížiť možno, že ako vzniká od možno nejakej myšlienky až po ten hotový produkt. Či tam prebieha nejaké testovanie a tak ďalej. Ako to celé prebieha?

Želmíra Komorechová: No, každý 1 produkt, ktorý vzniká, tak my máme nejakú jednak stratégiu, aby sme športovcom pripravili všetko od pitného režimu až po nejakú regeneráciu. Len viete, asi po nejakých siedmich – ôsmich rokoch nám prišlo, nám došlo k takému stavu, že vlastne ľudia aj športovci sú len z mäsa a kostí a aj oni majú problémy aj s hlavou, aj so žalúdkom, aj s kolenami. Čiže vlastne začali sme riešiť takú farmaceutickú radu. Čiže niečo ako doplnok stravy, ktorý to, čo bežne v strave nedostanete a čo organizmu chýba, tak to dopĺňame v nejakej koncentrovanej forme. Takže vlastne my máme dve línie produktov – jedna pre športovcov a jedna pre bežných ľudí, ktoré vlastne ako všetky tie neduhy, ktoré vznikajú na organizme či už nejakým vonkajším vplyvom, vnútorným, alebo nejakou špatnou regeneráciou, alebo zlým stravovaním, tak my sa snažíme, ak dobre vieme, o aký problém sa jedná, snažíme sa veľmi dobre doporučiť. No a ako vznikajú produkty? Každý produkt viete, vzniká buď na základe jednak našej stratégie a jednak toho, čo potrebovali naši športovci, alebo kde sme videli, že kde je diera a čo potrebujú naši zákazníci. Alebo sa nejak niečo jak bol Covid, že treba, bolo potreba povzbudiť nejako imunitu, čiže imunitné produkty. Čiže každý ten produkt vzniká na základe nejakého podnetu, ktorý vzniká od športovcov, od lekárov, od nejakých vlastne našich ako keby zákazníkov. Že to, čo nemáme a to, čo by bolo možno vhodné pre ľudí, aby sa ľudia cítili zdravšie a aby boli zdraví. No a keď tento podnet vlastne máme, tak my sa snažíme ten vytvoriť taký produkt na základe skúseností, že čo máme. Aké ingredienty sú jednak dostupné, aké sú, teda majú vplyv na jednotlivé tie problémy, ktoré organizmus má. A snažíme sa nejakú urobiť kombináciu z rôznych ingredientov. No a keď už vlastne teoreticky to máme zvládnuté, že mohlo by to fungovať v organizme, tak potom príde tá testovacia fáza. Väčšinou teda ten produkt nejako pripravíme a ja skúšam prvá. Pretože keby sa aj niečo stalo, takže akože tak neohrozím nikoho.

Erik Lakomý: Stalo sa aj niekedy niečo?

Želmíra Komorechová: Viete čo, stalo, ale stalo sa napríklad mne, že vlastne ja keď možno na seba prezradím, mám málo kyseliny. A pripravila som produkt, ktorý ešte eliminuje kyselinu. A ja som stále nechápala, prečo mi z toho produktu je zle a všetci rozprávali, ako im je dobre. Takže vlastne akože na vlastnej koži som pocítila, že keď niečo naozaj akože nefunguje, tak ako treba brať ako ohľad, že nemôže to testovať 1 človek. Musí to testovať minimálne ďalších 50 alebo 100 ľudí. No a u nás je to tak, že keď testujem ja, potom to je moja rodina. Keď teda naozaj si odskúšam, že naozaj mi nič neni a verím, že ani rodine sa. Lebo rodina vám povie naozaj, že je to dobré, je to zlé, alebo nefunguje mi to…. Čiže sú úprimní. A potom idú ľudia z firmy. Mám naozaj vynikajúcich testerov vo firme, ktorí dokážu produkt otestovať už nielen potom podľa tej senzorickej alebo chuťovej stránky, ale naozaj tej funkčnej. To znamená, či to nejaký účinok má, či to nejako vidíme, či sú tam neni nejaké vonkajšie ďalšie ako vplyvy, ktoré postupne akože dochádzajú. Takže keď toto všetko funguje, tak potom už zasa príde ten segment, že dajme tomu je to produkt určený pre starých ľudí, tak vyberáme starých ľudí. Keď je to pre športovcov, tak so športovcami, ktorých máme známych, tak vlastne oni nám to testujú. Oni vidia najlepšie na tom výkone, či produkt funguje alebo nefunguje. Čiže je to celý taký proces, ktorý trvá niekedy pol, trištvrte roka a niekedy aj viac. Pretože ak zistíte, že produkt vám v niečom nefunguje, alebo že má nejaký taký ako keby druhotný účinok, že niečo sa tam deje v tom organizme, že organizmus neni mu dobre, alebo jeho to zaťažuje, tak zasa musíte začať odznova. A zasa celé to kolo pokračuje. Čiže od takého možno polročného až do takého jedného a pol roka trvá to testovanie, kým sa ten nový produkt ako pripraví a kým ho môžeme ponúknuť nášmu zákazníkovi.

Erik Lakomý: Treba to nejak potom, že schvaľovať lekárskou komorou, alebo ja neviem? Sú nejaké, lebo liečivá a farmaceutiká sa musia, musia potom prejsť nejakými akoby schvaľovaniami. Tak či je niečo podobné aj pri týchto výživových doplnkoch alebo nie?

Želmíra Komorechová: No, keď sme my začínali, tak vtedy bolo schvaľovanie bolo omnoho dlhodobejšie. Sa schvaľovali produkty na Úrade verejného zdravotníctva, pristupovali k tomu ešte ďalšie inštitúcie. Čiže celý ten proces trval niekedy aj 3 mesiace samotného schvaľovania. Dneska je už len takzvaná ohlasovacia povinnosť, že vlastne je na vás ako výrobcovi, alebo pokiaľ je to len distribútor, tak na distribútorovi, kde vypĺňa tlačivo na Úrade verejného zdravotníctva, kde sa presne ako keby rozpíše ten produkt, že aké je základné zloženie, ako sa používa. Tam je nejaký monitoring, či sú tam použité látky, ktoré sú schválené v Európskej únii. Lebo nemôžeme napríklad používať pri našich produktoch nejaké produkty, ktoré Európska únia neschválila. Čiže ak by sme tento zákon porušovali, tak ten produkt nie je povolený. A ak je všetko v poriadku, tak dostaneme proste len zaplatiť kolok a produkt už sa môže predávať. Čiže ten proces je veľmi rýchly. Niekedy to trvá možno 2 dni. Takže to je veľmi rýchle. Kedysi to bolo naozaj veľmi zložité.

Erik Lakomý: Dobre a ešte jedna otázka k tým produktom ma zaujíma, že dajú sa tie receptúry vaše, ktoré mate tak prešpekulované a otestované a v zásade to je vaše know how tá receptúra, či sa to dá nejak ochrániť či už nejakou registračnou známkou alebo celkovo patentovať tú receptúru? Ako to funguje?

Želmíra Komorechová: Viete čo, v tejto oblasti tým, že je to výživový doplnok je ako keby potravina. Lebo dneska mate potravinu, výživový doplnok a liek. A výživové doplnky sú začlenené do zákona medzi potraviny. To znamená, že ak je v danom produkte niečo špatné, tak za to zodpovedá výrobca. No a vlastne my legislatíva slovenská alebo európska, pod ktorú spadá Slovensko, musí presne akože rozpísať zloženie daného produktu na etikete. Tak predstavte si, aká tam je ochrana. Žiadna. Nemôžete napísať žiadne matrixy, alebo schovať ten produkt. Čo je vaše know how, alebo čo si môžete nejako uchovať. A keď možno druhá strana len zmení 1 produkt, alebo zmení jedno písmenko, už to môže mať. Takže neochránite dneska nič. Čiže pokiaľ sa týka nejakej registrácie daného produktu, tak toto je, v tomto máme veľký, veľký problém. Pretože mnoho produktov sa nám stáva, že za pol roka alebo za rok, akonáhle zistí firma, že ten daný produkt je predajný a dobre sa predáva, tak okamžite sú ďalšie firmy, ktoré ponúkajú ten istý produkt.

Erik Lakomý: Takže sú pružní, hej, konkurenti?

Želmíra Komorechová: Veľmi pružní, veľmi pružní a sú aj takí, ktorí vlastne ani ich nemôžete možno začleňovať medzi výrobcov, ale proste jednoducho tie produkty sa tu objavujú. No, nemali by, ale tak to už je každého svedomie.

Erik Lakomý: Dobre a v poslednej dobe akoby ten trh možno aj s tými výživovými doplnkami sa nejak rozvíja a niektoré produkty, ktoré tu pred desiatimi rokmi neboli, tak tu sú. Napríklad ja tak vnímam, ale verím, že tu bol, ale ja som to možno až tak nevnímal, je kolagén napríklad. Možno teraz veľmi známe CBD. Neviem, či aj vy robíte niečo z CBD alebo nie. Že ktoré sú možno v tomto období teraz také najväčšie hviezdy? Tie produkty, ktoré akoby je potrebné mať v tom portfóliu? A ktoré sú možno také, ktoré už úplne od začiatku predávate a predávajú sa dodnes? Takže možno také vaše dojné kravičky?

Želmíra Komorechová: No, keď to, keď to zoberieme, tak vlastne kolagén, ako ste povedali, naozaj je dneska moderný prípravok. Môžeme ho nazvať moderný, pretože vlastne my od roku – neuveríte – od roku 2002 máme kolagénový prípravok, ktorý sa volá GELO-3 complex – 1 z našich najlepších, najaktívnejších, najpopulárnejších. Ale nikdy sme nepromovali kolagén. Nikdy sme nepromovali kolagén a naozaj teraz prišlo ako keby supermoderné, tak ako vyskočilo CBD, alebo vyskočil tento kolagén, tak vlastne kolagénové prípravky sa stali extra také žiadané. Ale stali sa aj kvôli tomu, že vlastne prostredníctvom influencerov je táto promotion omnoho väčšia, jak možno keď máte akože bežnú výrobu a bežné produkty. Takže akože dneska viete, za tých 20 rokov, pred dvadsiatimi rokmi nikto neriešil antiage. Dneska každý rieši. Dneska každý chce byť mladý, chce dobre vyzerať. Pred dvadsiatimi rokmi, keď ste mali 50 rokov, tak to už bol človek ako keby zrelý na dôchodok. Dneska je to čo? Veď je to polovička vášho aktívneho veku a ľudia päťdesiatroční dosahujú najlepšie výsledky. Výborne vyzerajú, o seba sa starajú, svoje zdravie nesmierne podporujú. Takže za tých 20 rokov sa strašne veľa zmenilo a tým smerom pozitívnym. Čiže tým smerom aj k tomu, že aké produkty sú momentálne ako keby moderné alebo vychytané. CBD-čko má trošku inú funkciu alebo iné rozpoloženie na trhu, pretože bolo do roku, bolo doteraz ako keby nepovolené. A kvôli tomu, že vlastne konope obsahuje aj zakázanú alebo psychoaktívnu látku THC, tak vlastne nebolo povolené ani v rámci Európy, ani v rámci proste Slovenska. A teraz vlastne legislatíva povolila nejaké CBD-čko. Takže vlastne firmy, ktoré o tom vedeli, sa na to pripravili a nastal úplne taký ako keby boom a rozvoj celého tohto produktu. Čiže dneska naozaj ten produkt je dostupný. Ale je to dobre, pretože má naozaj aj dobré účinky na organizmus. Takže vlastne keď sa správne používa a správna forma využíva, tak prečo nemať taký dostupný produkt?

Erik Lakomý: A vy mate CBD?

Želmíra Komorechová: Áno, my máme, my máme tiež 15-percentné a 30-percentné. Čiže máme naozaj také ako keby by som povedala tú farmaceutickú formu, ktorá je čistá, ktorá neobsahuje THC. Pretože tým, že my pracujeme aj s registrovanými športovcami, oni nemôžu mať žiadne nejaké také látky, ktoré sú zakázané. Ani nemôžu byť u nich nájdené, tak vlastne my si na takéto ingredienty veľmi dávame pozor, aby sa u nás nič takéto neobjavilo.

Erik Lakomý: Dnes predo mnou sedí Želmíra Komorechová, zakladateľka a v zásade aj výkonná riaditeľka spoločnosti Kompava, ktorá je na trhu už 20 rokov. Tiež je to absolútna Slovenka roka za rok 2021 a my sa dneska bavíme o veľmi zaujímavej téme, a to sú výživové doplnky. Či už je to aj spomínané možno CBD-čko alebo kolagén. A veľmi sa teším, že nás čaká ešte druhá časť tohto podcastu a budeme sa baviť o tom, ako Covid a celkovo ako nejaká možno kríza či už na východnej hranici vplýva na tento biznis. A aký je recept na udržanie sa 20 rokov na trhu a minimálne ďalších 20 tu bude s nami. Tak poďme na druhú časť. Ďakujem veľmi pekne za tú prvú veľmi zaujímavé informácie. Mňa možno ešte, keď sa bavíme o tých produktoch, že možno pred dvadsiatimi rokmi ste tu boli na Slovensku jediní, ktorí sa venovali už od výroby cez celkovú distribúciu a predaj výživových doplnkov. Dneska je celkom badateľné, že tých akoby slovenských výrobcov – v úvodzovkách slovenských – je tu relatívne dosť. Vznikajú rôzne nové značky, ktoré sa venujú len prebaľovaniu tých produktov. Alebo si dajú vlastné logo, vlastnú etiketu a predávajú to ako slovenský výrobok. Vedeli by ste dať možno nejaké odporúčanie, že ako zistiť, že ten výrobok je fakt kvalitný možno už na prvý pohľad? Že na čo si dať pozor v tomto a zároveň, že čím sa vy odlišujete od takýchto obývačkových predajcov?

Želmíra Komorechová: Tak ja by som určite doporučila každému, aby si dobre prečítal etiketu. Aby zistil, aj čo vlastne aká to je firma, či je to výrobca, alebo či to je len distribútor. A keď je to distribútor, možno kde si dané produkty dáva vyrábať. A proste u výživových doplnkov je veľmi dôležité to, že každý 1, ktorý beriete, musíte výsledok vidieť. Ak to beriete na to, že vám to má neutralizovať kyselinu, tak či cítite tieto veci. Ak vám majú rásť svaly a používate nejaký bielkovinový prípravok, tak vy to tým jednak cvičením a jednak tým správnym užívaním …. musíte to vidieť. Ak je niečo vlastne na imunitu a tá imunita sa vám neposiluje, tak tiež ten produkt asi neni dobrý. Čiže naozaj nejesť piate cez deviate. Nejesť 3 – 4 výrobky spolu, pretože potom neviete, že ktorý mi zabral, ktorý je ten správny. Ale proste v jednoduchosti spočíva krása. Tak aj u výživových doplnkov je dôležité, že ten, ktorý beriem, odskúšať si ho, odskúšať si ho na 100 %, že naozaj má to pre mňa nejaký zmysel? Má to pre mňa účinok? Vidím výsledok, prečo som si ten produkt kúpila? No a k tomu je veľmi dôležitá informácia. Nedať si proste, nedať sa na to, že jeden niekto niekomu niečo sa stalo, alebo niekto mal s tým dobrý výsledok. Každý organizmus je jedinečný. Každý má iné problémy a ak aj niečo užívam, tak je dôležité, aby som to cítil. Aby som videl výsledok. Pretože potom ani ma neškrie, že tie peniaze som možno do toho produktu vložil, ale ten výsledok vidím. A keď niečo vidím, tak to má naozaj zmysel aj v tom pokračovať. Alebo potom sa presvedčiť, že ešte aj ďalšie môžem k tomu si prilepšiť, alebo si doplniť.

Erik Lakomý: A keď možno povedzme si len tak v krátkosti o tom kolagéne, že v čom by mal byť účinok kolagénu, ak je teda kvalitný a výživný?

Želmíra Komorechová: No, viete. My máme v Kompave 3 produkty kolagénové. Neuveríte – 1 je vyslovene na kĺby. Tam je trošičku iný kolagén. Potom máme kolagén ako skinbooster, ten je vyslovene na pleť, na vlasy, na nechty a len zloženie má špeciálne akože na to určené. Čiže okrem kolagénu obsahuje ďalšie zložky, ktoré sú pre to dôležité. No a potom máme pre všetkých maškrtníkov, ktorí chcú, trebárs možno pozerajú aj na to, aké majú svoje cievy, alebo aké majú kĺby, tam máme kolagén Cofee Cream, čiže tú kávičku keď pijete a chcete si podporiť ešte svoje aj zdravie niečím ako možno kolagénom, tak viete si aj toto doplniť. V každom prípade kolagén pôsobí tak, že vlastne pokiaľ ho aj do organizmu dostáva, telo ho najskôr rozbije tie molekuly na samotné aminokyseliny. A potom, či chcete vy alebo nechcete, ak máte problém s úponami, tak to telo si pošle ten kolagén do kĺbov. Ak mate problémy s cievami, tak to telo prvé zabezpečuje, aby sa vám vylepšili cievy. Ak mate možno, že sa vám štiepia nechty a je v tom produkte nejaký keratín, ktorý je súčasťou kolagénu, tak sa zasa vám polepšia tie nechty. Takže vlastne to telo si trošku tak vie samo. Ono si - ja to poviem tak ľudovo – láta tie svoje diery a doplní tie produkty alebo tie ingredienty, ktoré potrebuje na ďalšiu možno metabolizmus alebo na ďalšiu ochranu organizmu. Tam, kde to najviac potrebuje.

Erik Lakomý: Takže keď to tak zhrniem, tak stále v prvom rade treba poznať sám seba a že čo je môj možno nejaký problém, aké živiny by som potreboval dopĺňať a nejsť čisto po nejakých trendových veciach, že teraz každý si dáva kolagén, tak si budem dávať aj ja, aj keď vôbec nemám problém či už s kĺbami alebo s kožou, alebo s nechtami. Ale skôr akoby vedieť poznať svoje telo a na základe toho sa rozhodnúť, že ktorý výživový doplnok je pre mňa najrelevantnejší.

Želmíra Komorechová: Áno, viete čo, práveže tuto je veľmi dôležité u výživových doplnkov, aby ste mali možno – ak sa úplne nevyznáte, že ste možno to neštudovali, alebo dennodenne neštudujete, že sa úplne nevyznáte, že to nie je vaša profesia - je dôležité sa spojiť s odborníkmi. Veď oni sú odborníci preto, pretože sa venuje danej problematike a oni naozaj keď postavia 10 ľudí a zistia, ktorí vlastne kto aký problém má, oni stopercentne nedoporučia ten istý produkt desiatim ľuďom. My máme práve v Kompave dve diagnostické centrá, kde vlastne akože jednak v Novom Meste a v Žiline, kde sa snažíme zistiť naozaj, čo organizmu chýba, alebo čo má prebytok, alebo čo treba tam ako keby niečo robiť. A potom tie produkty našiť na 100 %. Načo mate jesť kolagén, keď vôbec taký problém nemáte a možno mate ja neviem, ste dehydrovaný, alebo chýba vám proteín alebo úplne niečo iné. Čiže naozaj akože zistiť problém a potom riešiť ten problém. Toto je podľa mňa najefektívnejšie, najlacnejšie aj najrýchlejšie.

Erik Lakomý: Áno a tie diagnostické centrá sú voľne dostupné pre vašich zákazníkov, alebo len pre poslucháčov, že či vedia prísť do toho diagnostického centra, alebo sa tam rezervovať a že nejak ten odborník mu poradí v tomto?

Želmíra Komorechová: Áno, viete čo, máme v Žiline už od roku 2015 máme METFLEX. Je to spiroergometrické centrum, kde vlastne športovci väčšinou, nemusia to byť len športovci, sú tam… Môžu prísť aj bežní ľudia. Ale hlavne športovci, to sú cyklisti, bežci, alebo ktorých zaujímajú práve také, že vlastne aký majú kapacitu pľúc, alebo či dobre trénujú, či dobre behajú, tak na tomto zariadení si vedia prakticky vedia dostať informáciu, v akom stave sa organizmus nachádza. A potom sú tam špecialisti, ktorí im presne povedia: “Trénuješ dobre, alebo netrénuješ dobre.” Pretože len pri určitej aj tepovej frekvencii možno chudnúť a možno pri inej frekvencii zasa potrebujete zvyšovať výkon. Takže na základe toho merania tam neoklamete ten prístroj.

Erik Lakomý: Jasné.

Želmíra Komorechová: Proste jednoducho to, čo vo  vás je, tak to vám ten prístroj vydá na papier a na základe toho vy sa môžete možno odraziť, že idem teraz pol roka trénovať, tak viem si presne akože nastaviť presne tréningový plán. A potom, keď prídete za pol roka a vidíte ten rozdiel a zasa ho mate na papieri, veď to je motivačné pre športovca alebo pre človeka, že fuha, pol roka som nechodil iba tak. Neobdral som si kĺby, vôbec som neschudol, že načo to bolo. Čiže je tam toľko motivačných faktorov, že naozaj ten športovec vlastne ho to k niečomu vedie a vidí ten cieľ alebo ten zmysel na konci možno ja neviem sezóny. Alebo na konci keď nejaké časové obdobie si ako stanoví.

Erik Lakomý: Ten cieľ je akoby najdôležitejší či už pri športovcoch alebo rekreačných nejakých športovcoch, aby vedeli, čo chcú dosiahnuť tým svojím tréningom. Ja len doplním, že kontakt na to diagnostické centrum dáme aj do poznámok pod tento podcast. Takže si pozrite a ak chcete a máte záujem o nejakú diagnostiku, tak neváhajte potom kontaktovať.

Želmíra Komorechová: Áno a ja by som ešte pripomenula, že ešte iné diagnostické centrum máme zasa v Novom Meste nad Váhom, kde vlastne ako keby meriame pomocou kvapky krvi meriame ako keby vnútorný stav organizmu. To znamená, že či máme možno prekyslený organizmus, či máme dostatok červených krviniek, či je tam v krvi nejaký zápal. Alebo či náhodou aj nejaké parazity sa nenachádzajú v krvi. Či máme dostatok hemoglobínu, proste dokážeme také aktuálny stav trošku zmerať a vieme napríklad aj či napríklad ľudia majú dobrú stravu, alebo či je nejaká priepustnosť čriev. Čiže veľa, veľa z tej jednej kvapôčky krvi naozaj je to neinvazívne nejaké také pichnutie, ale vlastne dokáže sa veľmi veľa vyčítať a ten zákazník to sám vidí, sám vidí, aké má červené krvinky, ako pracujú, či sú dostatočne vyživované. Čiže na základe toho vy už krásne vy nemusíte dať ten produkt alebo onen produkt. Ale presne viete, čo tomu organizmu chýba a viete mu to zacieliť na 100 %. Tak to je výborné.

Erik Lakomý: Super, tak ďakujeme a určite doplníme aj diagnostické centrum v Novom Meste nad Váhom. A mňa by možno zaujímalo ešte ako posledná oblasť nášho rozhovoru, že vy ste tu dve dekády. V zásade v tej prvej v roku 2009, 2010 bola prvá hospodárska kríza alebo taká tá novodobejšia. Pred dvoma rokmi začal Covid. To bola taká druhá skúška správnosti, že ako by ste možno porovnali tieto dve krízy, že ako vplývala tá jedna na váš biznis a na podnikanie a ako vplývala tá novodobejšia – tá covidová – teraz?

Želmíra Komorechová: No, tá v roku 2008 až 2010 bolo pre mňa veľmi ťažké obdobie. Jedno z takých tiež najťažších, pretože proste jednak vtedy prišlo obdobie taká ekonomická kríza, ktorá spôsobila to, že vlastne výživový doplnok nie je potravina, nie je to rožok, nie je to chleba, ktorý nutne potrebujete na to, aby ste prežil. Ale je to proste už niečo také exkluzívne, čo si vlastne akože dopĺňate, keď to v strave bežnej nemáte. Tak vtedy aj jednak veľa ľudí ma opustilo z firmy, ale tí, čo zostali a mi pomohli, tak vlastne akože pomohli mi prekonať to veľmi ťažké obdobie. Pretože keď ľudia prestali nakupovať výživové doplnky, aj nám sa znížil obrat. Okolo 60 % - to bolo, to bolo naozaj na úplnej hranici prežitia.

Erik Lakomý: Áno, to je dosť.

Želmíra Komorechová: Ale prežili sme to, dali sme to. A práve tie ďalšie obdobia ma nútili formovať sa v tom smere, že veď táto kríza väčšinou asi býva každých 10 rokov, takže priprav sa. A presne to prišlo ako keby nie, že by ste s tým počítali, ale sa to nejako sa to cykluje. Čiže ak človek vie, ak sa pripraví, tak aj my sme sa pripravili. Jednak produktami, len my sme nevedeli, aká to kríza bude. Ale tým, že táto kríza prišla a bola na čo zameraná? Viete, tvrdo zasiahla naše zdravie. A toto je asi človek, čomu je je najcennejšie. Čiže keď nemáte zdravie, čo nemáte? Nemáte nič. Nepomôžu vám ani peniaze, nepomôže vám… Proste nemáte ani šťastie. Proste nemám zdravie, nemám nič. Takže my sme boli pripravení na to jednak produktami, ktoré vlastne podporujú imunitný systém. Čiže dokázali sme spolupracovať aj v tých ťažkých časoch. A aj ľudia už sa stali uvedomelejší. To zdravie ich nesmierne ako keby tak povzbudilo k tomu, že naozaj musím sa pozrieť aj na seba, že aj ja som VIP človek, aj ja musím. Keď nemám, nebudem v rodine, tak tá rodina bude trpieť. Nemôžem byť nesebec. Musím sa naozaj správať tak ako keby dôsledne a musím sa starať o seba. Takže veľa ľudí teraz preklopilo, začali sa starať o seba. Začali mať ako keby väčší dôraz, alebo dbať na to, ako sa, ako sa stravujú, či vôbec športujú, či proste ako možno aj vyzerajú. Čiže celá táto doba ja si myslím o 20 rokov je staršia, ale je taká zrelejšia. Aj ľudia sú nehovorím, že inteligentnejší, ale viac sa zameriavajú na to svoje ja. Aj každý si uvedomuje, že som dôležitý aj ja, aj moja rodina a hlavne to moje zdravie. Ale keď sa od začiatku nepričiním o to, aby to zdravie som mal dobré, tak nebude dobré. A nikto mi nepomôže. Ak si nepomôžem sám, bude potom veľmi ťažká cesta.

Erik Lakomý: Takže v konečnom dôsledku aj tá kríza spôsobená Covidom vám pomohla, že ľudia si možno trošku uvedomili, že akú má hodnotu to zdravie, a začali sa viacej starať o seba. Prejavilo sa to nejak aj na vašich tržbách alebo počte predaných produktov?

Želmíra Komorechová: Ja zas nemôžem až tak nejako vyskakovať, že by vlastne najlepší náš rok bol rok možno 2019 a v tých 2020 a 2021 sa to tak ako keby, ako keby tá krivka sa zastavila úpadku alebo vôbec nejakého… By som to povedala, že sme sa tak zastabilizovali, že prakticky sme boli vôbec radi, že sme dosiahli to, čo sme dosiahli. Pretože zoberte si – všetky fitness centrá boli zavreté. Veľké obchodné siete boli takisto akože zavreté. Takže celý ten predaj sa presunul nejako do online. Lekárne naše, kde tiež náš veľký odberateľ sú lekárne, takisto  len niektoré fungovali. Niektoré len v mimoriadnych alebo ako za mimoriadnych podmienok. Čiže naozaj všetko sa to veľmi ako keby zmenilo. Neboli sme na to naučení. Ale my sme sa vrhli aj do takej edukácie. Snažili sme sa našich zákazníkov aj prostredníctvom marketingu alebo informácií alebo videokonferencií snažili sme sa vzdelávať nielen zákazníkov, ale aj možno našich B2B klientov. A ono sa to všetko, ako keď to tak zoberieme a celá obrovská marketingová činnosť, ktorá bola počas covidového obdobia, sa nám to tak zúročilo. Aspoň to, že sme nespadli, nespadli vôbec ako dole, ale sme sa udržiavali na tej úrovni roku 2019, ktorý bol u nás proste za našu existenciu úplne najlepší. Takže ja som pyšná aj na ten výsledok, pretože keď musíte ľudí dennodenne proste možno dvíhať z tých negatívnych emócií a z toho obrovského strachu, ktorý sa všade šíril, a z toho ohrozenia zdravia, tak ja si myslím, že my sme to v Kompave bravúrne aj so všetkými ľuďmi, že vlastne tá podpora bola zo všetkých strán. Sme sa navzájom povzbudzovali a sme to dobre prežili a snažili sme sa aj našich klientov. Viete, boli aj naši klienti úplne v koncoch. Úplne by som povedala, že na tom leveli, že už len apatia a smrť príde. Ale naozaj sme dokázali aj tým pomáhať, povzbudzovať ich. Čiže naši obchodníci pracovali aj v tejto oblasti, čo si vysoko cením a myslím, že aj toto sa nám raz vráti.

Erik Lakomý: Tak to je super, že ste sa dokázali takto transformovať do online. Aj ten výpadok možno fakt tých sietí predajní, ktoré ste mali, ste dokázali nahradiť. A v zásade ja len doplním, že na úrovni nejakých dva milióny € tržieb, ktoré ste dosahovali. Takže nie je to malé číslo. Určite klobúk dole za to. A mňa ešte zaujíma, že ani neskončil poriadne Covid a už je tu pomaly ďalšia kríza na našej východnej hranici. Má to vplyv na nejakú logistiku, dodávku? Mali ste možno aj nejakých odberateľov prípadne dodávateľov z Ruska, Ukrajiny a sa to nejak stoplo? Alebo ako to vplýva na vás?

Želmíra Komorechová: Tak my máme asi 400 druhov rôznych ingredientov, ktoré dovážame z celého sveta. Veľmi radi by sme aj zo Slovenska dovážali, ale bohužiaľ naozaj akože strašne je smutná situácia, že na Slovensku nič neni. A tak my sme odkázaní na to, že vlastne čo nám ponúknu zahraničné firmy. No a čo sa týka logistiky, tak akože pre nás veľmi ťažká situácia, že ak sme niekedy mali operatívnu poradu raz za týždeň, tak teraz ju mávame minimálne 1 až niekedy 2-krát za deň. Či obaly, alebo či sú to nejaké suroviny. Stále nám to minimálne buď vypadáva, alebo nám to mešká. A keď si zoberiete, že vlastne 1 ingredient možno mate v pätnástich produktoch alebo len v piatich, tak keď len 1 vám chýba, nemôžete ho vyrábať. Čiže udržať dneska na stave všetky produkty, ktoré máme aj vo všetkých tých variantách, je mimoriadne ťažké. A myslím si, že nikdy sme takéto ťažké obdobie nemali jak teraz. A na úkor aj toho, že každá faktúra má inú cenu. Bez upozornenia a proste buď chcete, alebo nechcete. Čiže naozaj situácia čo sa týka cien a čo sa týka logistiky, to ani nehovorím, že to sú všetko double ceny. My máme produkty aj z Ameriky. Máme z Japonska, máme z Číny, ktoré proste nie je možné dostať niekde inde. A tie logistické náklady sú nesmierne za prvé veľmi vysoké. To je všetko double, trikrát aj hodnota. A okrem toho sú to ešte vlastne aj dodávky časové, ktoré proste keď nám to niekedy trvalo mesiac, tak teraz pol roka. Takže toto je veľmi ťažká, veľmi sťažená situácia. A musím poprosiť možno aj našich zákazníkov, ak by sa im stalo, že niektoré produkty nám vypadnú, nie je to, že by sme nechceli vyrábať. Ale fakt, že krvopotne bojujeme, aby sme vôbec daný ingredient alebo možno obal získali.

Erik Lakomý: A čo je možno také riešenie na nejaké zafixovanie tých cien, alebo že treba viac, chcete viac kupovať  na sklad za podmienok tých cien, ktoré sú teraz? Alebo ako sa snažíte z toho vykľučkovať?

Želmíra Komorechová: Viete čo, tým, že my máme potravinové ingredienty, tak všetko to má záručnú dobu - my si nemôžeme dovoliť skladovať. Môžeme si kúpiť obaly na 2 roky, ale nemôžeme si dovoliť ingredienty. Pretože ak má ingredient 1-2 roky záručnú dobu, tak to neexistuje, aby ste si nakúpili dopredu. A nejaké, nejaké fixovanie alebo uzavretie zmlúv to teraz vôbec žiadne tieto zahraničné firmy nechcú. Pretože za prvé všetky sú takmer vypredané a my máme jednu výhodu, že tým, že sme už 20 rokov, tak to sme neni odberatelia, ktorí sú náhodní. My ich ani nemeníme zo dňa na deň. U nás dodávateľ je preverený. Proste jednoducho vieme, aká to je kvalita. Vieme, že takú kvalitu dostaneme prvý aj stýkrát.  Takže akože toto je veľmi také zložité momentálne. Ale veľmi sa snažíme a verím, že sa nám podarí bojovať teda pozitívne a s dobrým výsledkom.

Erik Lakomý: To je aj ten možno údel a taký rozdiel medzi podnikateľom a nejakým zamestnancom, že musí sa vedieť vynájsť v každej situácii a tú hlavu musí mať nastavenú stále pozitívne. A ten mindset, aby sa vedel popasovať aj s takou situáciou, ktorá nastáva hocikedy a hocijak a človek už ani nečaká, že sa môže niečo horšie stať. A to ešte príde. Tak ja vám držím palce, aby ste takto ostali nastavená, ako ste. Aby tá pozitívna energia z vás sršala. A povedzte možno ešte na záver nejaké plány do budúcna. Aký bol váš recept na tých 20 rokov, ktoré za sebou mate a aký je recept na minimálne ďalších 20 rokov, ktoré pred sebou máte?

Želmíra Komorechová: Tak viete. Ja som mala od začiatku pri sebe veľkú ruku, to bol môj manžel. Naozaj, že keď som aj koľkoráz mrnčala, tak povedal: “Chcela si to, tak bojuj.” Takže viete, potom tie slzy, ktoré mi aj vybehli, tak som sa tak hanbila sama pred sebou, že som taká zbabelá. A proste tak som bojovala. Čiže každé ďalšie nejaké trápenie som radšej skrývala a plakala som počas noci, akože aby to nikto nevedel. A boli tam aj veľmi ťažké chvíle, ale naozaj manžel vždy stál pri mne. Vždy v tých začiatkoch všetky finančné veci to bolo jeho záležitosť. Lebo nemať jeho a jeho biznis, ja by som to nebola dokázala. Nám nikto nechcel dať ani pôžičku na začiatku. Viete, lebo ste noví, nemáte za sebou žiadne čísla, nič. Čiže to nešlo. Takže ja len každému doporučujem mať cieľ a nemať strach. Strach je strašne zlý radca, strašne a proste nič s ním nevyriešite. A mať, proste myslieť aj na seba. Nájsť si každý deň aspoň tú jednu hodinku pre seba. Pretože každý si to zaslúžime – jednak pre seba, jednak pre rodinu a možno aj pre tých, s ktorými spolupracujeme. A potom fakt všetko príde. A keď si niečo zamaniete, tak ja si myslím, že to dokážete. Viac-menej to dokážete. Mne sa to vždy darilo a verím, že sa mi bude dariť. A moja taká ešte veľká, veľká túžba je, aby som ja svoju firmu predala svojej dcérke. A predala ju tak, aby vždy ma iba chválila. Aby nepovedala nič zlé, že toto si mi tu takéto nechala alebo hentaké. Čiže je ešte predo mnou veľká výzva odovzdať tú firmu v takej veľmi dobrej kondícii. Veľmi sa na to pripravujem.

Erik Lakomý: Vaša dcéra tu sedí vedľa nás, môžem prezradiť. A sa tak milo usmieva. Tak ja dúfam, že sa vám to podarí. A nepochybujem, lebo fakt ten pozitivizmus a tá sila z vás vyžaruje. A verím takisto, že bude aj v správnych rukách tá firma. A potom celá generačná obmena nenastane že medzi vami a dcérou, ale potom až možno medzi vnučkou alebo vnukmi. Takže ja vám držím palce. Mojim dnešným hosťom bola Želmíra Komorechová, zakladateľka spoločnosti Kompava. Vy ste počúvali sedemdesiatu ôsmu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Aj tento diel vznikol s podporou PROSIGHT Slovensko. A ak sa vám podcast páčil, neváhajte ho zdieľať, alebo posunúť vašim známym. A my sa budeme počuť opäť o 2 týždne. A ja ďakujem našej hostke.

Želmíra Komorechová: Aj ja vám ďakujem.

Erik Lakomý: Dopočutia.

Želmíra Komorechová: Dopočutia.

Petra Žilinčanová je spoluzakladateľkou digitálnej psychologickej platformy Ksebe.sk. V rozhovore prezrádza, ako si podnikatelia môžu chrániť svoje duševné zdravie a udržiavať osobnú pohodu, či ako byť produktívny, ale zároveň nevyhorieť.

V epizóde zároveň opisuje svoju skúsenosť s úzkosťou a terapiou ale aj to, čo ju viedlo k tomu, aby z dlhoročnej praxe v oblasti marketingu a obchodu v zahraničí prešla do oblasti duševného zdravia.

V podcaste sa dozviete:

Kniha spomínaná v epizóde:

Linky z podcastu:
Instagram @ksebe.sk
Web Ksebe.sk
Rozhovor pre Startitup: Na Slovensku vznikla platforma, vďaka ktorej je vyhľadávanie pomoci psychológov jednoduchšie a dostupnejšie

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milina Fabšičová

Produkcia: 2022 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Simona Hanová: Dobrý deň, milí poslucháči, vitajte pri počúvaní ďalšej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní, v ktorej sa dnes budeme rozprávať o duševnom zdraví podnikateľov so spoluzakladateľkou digitálnej psychologickej platformy Ksebe.sk Petrou Žilinčanovou. Peti ahoj, vitaj v našom štúdiu. Teším sa, že si prijala naše pozvanie.

Petra Žilinčanová: Aj ja ďakujem. Teším sa aj ja.

Simona Hanová: Peti, ja začnem tento rozhovor tak trošku netradične, a to takým priznaním sa. Ešte kým prejdeme k tej našej hlavnej téme, že ja som si trošku tak prelustrovala tvoj LinkedIn a dozvedela som sa o tebe množstvo zaujímavých vecí, čo sa týka tvojho profesijného života, ktorý je naozaj veľmi pestrý. A ty máš naozaj veľké množstvo skúseností z oblasti obchodu, marketingu, venovala si sa rôznym dobrovoľníckym projektom. A dokonca si aj v lete v roku 2020 pôsobila v nadácii Billa a Melindy Gates, čo ma naozaj veľmi zaujalo. A preto ja sa to hneď takto opýtam, že ako sa ti to vlastne podarilo? Ako si sa tam dostala?

Petra Žilinčanová: No, v podstate som si to do určitej miery vybojovala a prihlásila som sa počas môjho štúdia MBA na túto letnú stáž. V podstate počas štúdia som sa chcela zamerať na to, aby som spoznávala, ako môžem ja môj čas v práci tráviť tým, aby som do čo najlepšej miery vedela tej spoločnosti prispieť niečím kvalitným. A, samozrejme, že Gates Foundation majú veľmi ako keby vznešenú misiu a aj mňa to lákalo. Hm, no, jednoducho som sa prihlásila a prešla som niekoľko kolovým procesom. A vtipné bolo, že ja som vlastne študovala francúzske bilingválne gymnázium a som si hovorila už po… ja neviem… ôsmich rokoch po dokončení strednej školy, že kedy ja tú francúzštinu využijem. No a toto bolo v podstate prvýkrát, kedy som ju potrebovala využiť a musela som urobiť interview vo francúzštine.

Simona Hanová: Fíha.

Petra Žilinčanová: Takže pre všetkých tých, ktorí sa možnože čudujú jak ja, že načo som sa učila toľko jazykov, tak príde moment, kedy ich naozaj využijeme a myslím si, že to bol hlavný rozhodujúci faktor, prečo ma prijali.

Simona Hanová: A čo si tam mala vlastne všetko na starosti? Alebo čo bolo tvojou úlohou?

Petra Žilinčanová: V podstate to bola taká stáž. Robila som v tíme, volal sa že Government Relations. Robila som v tíme, ktorý sa staral o vzťahy s francúzskym, talianskym a španielskym governmentom. A takisto o vzťahy s G7 a G20, čo znamená, že moja rola cez to leto v podstate bola skôr taká…. sa to volá, že shadowing – že som pripravovala nejaké analýzy, dokumenty a pripravovala som podklady na komunikáciu vlastne v médiách a s tými predstavenstvami vo verejnej správe. Čiže toto bola moja úloha.

Simona Hanová: Fíha, tak to znie ako veľká zodpovednosť. Takže klobúk dole pred tebou. A Billa a Melindu si nestretla náhodou? (smiech)

Petra Žilinčanová: Bola som veľmi blízko. Myslím si, že zrovna, keď sa skončila moja stáž, tak potom týždeň neskôr mali ešte s pár ľuďmi, ktorí stážovali v USA, nejakú konverzáciu. Ale pravda je, že vlastne Bill and Melinda Gates Foundation neni vôbec nejaká hierarchická. Je to naozaj celé o nich dvoch a náš tím pripravoval podklady pre Billa alebo Melindu, aby sa mohli potom stretávať, ja neviem,... s prezidentom Macronom a rozprávať sa o donorskej činnosti štátov a prispievania do rozvojových krajín v podstate vo finančnej... finančnom merítku na iniciatívy, ktoré propagovala nadácia.

Simona Hanová: A keby si to mala tak zhrnúť, čo ti to vlastne dalo? Alebo čo si… čo si si z toho tak najviac odniesla?

Petra Žilinčanová: Ako funguje svet. Mala som príležitosť ako keby navnímať, ako sa a o čom sa rozprávajú, ako sa robia rozhodnutia na tej ako keby vedúcej svetovej pozícii. A aj mi to odbúralo nejaké dezilúzie ďalšie o svete, ale aj zároveň som pochopila, ako lepšie navigovať. A potom potenciálne dosiahnuť nejaký ten pozitívny impact alebo vplyv, ktorý by som ja chcela mať.

Simona Hanová: Super. No, akože fakt klobúk dole ešte raz pred tebou, že sa ti to podarilo sa tam dostať.

Petra Žilinčanová: Ďakujem.

Simona Hanová: A že si si fakt odniesla toľko, toľko naozaj skvelých skúseností. No a ja pokračujem vo svojom lustrovacom procese ďalej. Lebo ja som si o tebe prečítala aj nejaké články. A mne sa veľmi páčil taký tituloko tebe, že „Aktívna Slovenka organizuje v Londýne eventy pre slovenskú komunitu“. Skúsila by si to nejako objasniť celé, že čo si v tom Londýne robila, alebo ako to bolo?

Petra Žilinčanová: Áno, ja som vlastne spolupracovala s organizáciou LEAF, kde v rámci ich iniciatívy oni sa snažia ako keby predísť takému brain drain fenoménu, že chcú, aby Slováci neodchádzali do zahraničia, ale vlastne práve naopak prinášali tie ich znalosti, schopnosti naspäť domov. Ale zároveň aj podporujú a budujú komunity Slovákov a Sloveniek v zahraničí. No a ja som o to mala osobný záujem, a tak som sa prihlásila dobrovoľnícky teda niečo budovať v Londýne. Spočívalo to v tom, že sme organizovali udalosti, kde sme vlastne dávali dokopy zaujímavé témy, aby sme, aby sme ozaj tých ľudí spájali cez nejakú aktívnu konverzáciu. Aby to nebolo len o drinku, o pivku, ale naozaj sme sa navzájom inšpirovali. No a tak som dala pár týchto eventov dokopy a v podstate to bola moja hlavná náplň práce.

Simona Hanová: Až potom boli titulky v novinách o tebe.

Petra Žilinčanová: Titulky v novinách by som povedala, že je to zaujímavá aktivita, som to spomenula, ale nejako by som to nerozvíjala ďalej. Neviem.

Simona Hanová: A ty si sa kedy vybrala vlastne do toho zahraničia na tie štúdiá?

Petra Žilinčanová: Ja som sa vybrala hneď po strednej škole. Doteraz sa ako keby zamýšľam, že prečo som chcela ísť do zahraničia. Ja som mala veľké šťastie, že rodičia do mňa investovali veľa energie. Chceli, aby som bola vzdelaná. Mala som aj šťastie s nimi cestovať. Čiže som už ako keby v detstve vnímala tú diverzitu sveta a ako, ako sa môže človek inšpirovať a naučiť od iných ľudí. No a v podstate aj tým, že som bola na bilingválnom gymnáziu, myslím, že mi tak prirodzene prišlo do hlavy, že by som chcela teda získať vzdelanie v zahraničí a odtiaľ to už potom išlo prirodzene. Som si našla aj zamestnanie prvé v zahraničí a ešte si dokončila tam MBA.

Simona Hanová: Takže si mala dobrú štartovaciu čiaru a zjavne si ju výborne potom ďalej využila.

Petra Žilinčanová: Áno, áno.

Simona Hanová: Takže to je naozaj super. A ja tak teraz uvažujem nad tým, že ty si vlastne sa venovala marketingu, biznisu a týmto veciam. Čo ťa potom viedlo k tomu, že ty si sa vlastne presunula do oblasti duševného zdravia? Alebo si to nejako prepojila celé, alebo skús to nejako vysvetliť.

Petra Žilinčanová: No, ja som vždycky…. akože odkedy som začala vysokú školu, hľadala nejaký spôsob, ako nájsť zmysel v tom, čo robím. Predsa len v tej práci trávime väčšinu nášho života. Čiže vždycky som tak bažila po tom, že čo je to to, čo mi bude viacej dávať energiu, ako brať energiu. A myslím si, že štatisticky aj vieme, že väčšina ľudí to šťastie nemá, že chodíme do práce, aby sme potom niečo iné robili. A môj sen bol vždycky chodiť do práce tak, aby som tam bola ako keby dobitá energiou. Pre mňa to znamenalo, že chcem svojou činnosťou prispievať k niečomu, čo mi naozaj dáva zmysel a buduje lepšiu spoločnosť. No a potom vlastne, čo som mala 3 roky skúsenosti práce v Unileveri, čo je tiež super firma, sú to vlastne lídri v sustainable biznis, som išla na MBA, kde som si naozaj chcela dať tie 2 roky ten čas vyskúšať rôzne stáže, dobrovoľníctvo. Dokonca som mala záujem aj o vzdelávanie, tak som robila v škôlke raz za týždeň s vlastne refugee kids, aby som si navnímala, že aké to je. A naozaj som tak experimentovala s tým, že čo by mohla byť moja vášeň. A úprimne, že nečakala som, že svoju vášeň alebo nejaký zmysel nájdem tak skoro. Väčšine ľudí sa to nepodarí možnože aj v živote. A vlastne dôvod, prečo som sa začala zaujímať o duševné zdravie, prišiel tak prirodzene zo sebaskúseností. Ja som pred piatimi rokmi začala zažívať úzkosti, čo som ešte nevedela, že sú to úzkosti. Potom... Dovtedy ako keby ten môj život išiel tak trošku jak v rozprávke. Zrazu sa mi ale ťažko dýchalo, aj v práci som začínala mať taký že studený pot na chrbte. A išla som teda ako lekárovi všeobecnému, ktorý mi, ktorá mi... Najprv mi predpísal nejaký sprej. Ja som si myslela tuším, že to je alergia. Ako je u mnohých ľudí, ktorí prežívajú úzkosť, taká... Predpokladajú, že teda je to asi niečo viacej fyzického charakteru ako toho psychického. Ja som bola tiež jedna z nich. No a potom som postupne začala prichádzať na to aj prostredníctvom jogy, kde som prehlbovala nejaké sebapoznanie, a pri meditácii, že aha, že pravdepodobne teda mňa niečo trápi, čo mi spôsobuje to, že sa mi ťažšie dýcha.

Simona Hanová: Prepáč, to bolo v tom Anglicku?

Petra Žilinčanová: Áno, bolo to stále v tom Anglicku. No a postupom času som sa začala venovať viacej sama sebe. A počas toho MBA som založila Mindfullness a Joga Society, ktorý sme potom rozšírili a premenovali na Well-being Club, kde som si prehlbovala znova moje ako keby znalosti. A takisto som stážovala u jednej pani, ktorá mala 5 kliník so psychológmi v Londýne, a som konzultovala jej biznis. Ona bola psychologička a potrebovala niekoho, aby pomohol. No a popri tom som ešte začala aj chodiť sama na terapie intenzívne. Čiže nejak sa mi zbierali tieto skúsenosti. Absolútne som prepadla tomu svetu duševného zdravia v dobrom. Ako keby moja osobná filozofia je taká, že verím a veríme v “K sebe”, že keď ľudia budú ako keby sami sebe lepšie rozumieť a budú mať možno aspoň trochu rozlúsknuté tie vlastné traumy, tak veríme, že to bude mať pozitívny vplyv na ich vzťah k samým sebe, ale aj k druhým. A budú sa robiť aj inak rozhodnutia na celospoločenskom leveli. Možno to prepojím s tou Bill and Melinda Gates Foundation, že svetoví lídri napríklad keby – to je moja filozofia – mali svoje ako keby vnútro poriešené, tak možnože by ten svet trošku fungoval inak, že to je taká naša vízia.

Simona Hanová: No, s tým si dovolím súhlasiť úplne.

Petra Žilinčanová: Trošku som obšírne povedala, ale...

Simona Hanová: Pokojne môžeš hovoriť, ako len obšírne chceš. Veľmi dobre sa ťa počúva, je to veľmi zaujímavé, čo hovoríš. Takže pokojne sa môžeš odviazať, v tomto podcaste nie sú žiadne hranice, dobre? Takže pokojne ďalej. (smiech)

Petra Žilinčanová: (smiech)

Simona Hanová: Hm, neviem teda, či chceš o tom hovoriť, alebo uvidíš, ako uznáš za vhodné, ale keď hovoríš, že teda si mala skúsenosť s úzkosťou aj terapiou, možno keby si povedala, že ako sa to... Spomenula si, že si mala tie dýchacie ťažkosti a tak ďalej. A potom teda ťa všeobecná lekárka nasmerovala nejako psychológovi, alebo? Že najprv sa lieky na alergiu a tak ďalej, keby sme sa prepracovali k tej terapii. Keby si to trošku tak zarámcovala.

Petra Žilinčanová: Áno, áno. Ja vlastne si myslím, že som úplne stereotypný príklad človeka, ktorý vlastne vyšiel z nášho prieskumu “K sebe”, keď sme ešte... predtým, než sme začínali. Možnože to šmahnem do takého podnikateľského žargónu, že predtým, než sme začínali, takdevelopovali sme tú platformu, tak sme si robili ako keby kvalitatívny a kvantitatívny prieskum. A z toho vyšlo, že v priemere ľuďom trvá 14 mesiacov, odkedy v sebe identifikujú, že aha, že možno niečo nie je OK, až kým si sadnú prvýkrát na sedenie s psychológom. Tie bariéry sú rôzne. Najväčšia úplne jasná je stigma okolo duševného zdravia. Ale potom sú to aj vlastne také veci, ako že ten systém jednoducho nefunguje. Je veľmi ťažké si vybrať psychológa. Je...

Simona Hanová: Dlho sa čaká.

Petra Žilinčanová: Dlho sa čaká a tak ďalej. No a moja cesta bola veľmi podobná. Musím si priznať, že mi dlho trvalo... ako keby musela som sa ja sama dostať až do situácie, že mi naozaj nebolo dobre. Že som aj žiarlila vo vzťahu napríklad a už som nebola sama sebou, lebo to sa mi predtým nestávalo. Až vtedy som si povedala, že „a dosť a idem proste bojovať a nájsť toho psychológa.“ Ale predtým to bolo vlastne také, že som to 2 roky odkladala, že „však dnes mi zle neni, ale tak nechám to na inokedy.“ A potom, keď mi bolo zle, tak človeku sa vlastne nechce hľadať toho psychológa. A keď už ho aj začne hľadať, tak jednoducho nevie, kde začať. Nevie, kde. Začne googliť, začne sa pýtať. Potom sa nevie zorientovať, kto je dobrý, kto by mu sedel. No a potom ďalšia bariéra je, že keď už si aj vyberie, tak tam musí zavolať alebo zamailovať a to je 1 z dôležitých ako keby insightov aj pre “K sebe”, prečo sme chceli tento proces spraviť transparentný. Aby bolo hneď vidieť, že kto má voľno, aby si človek mohol hneď zabookovať na internete, ako v dnešnej modernej dobe by sa patrilo. Ako sme zvyknutí v iných priemysloch, tak aby to bolo aj v tom priemysle duševného zdravia, keď to môžem nazvať priemysel teda. Oblasť.

Simona Hanová: Mne ešte k tomu napadá, hej, že k tomu odkladaniu, že to je proste ako napríklad s autom. Hej, že vám tam svietia proste nonstop nejaké kontrolky alebo niečo, tak proste si jazdíme ďalej: „A však oni sa raz možno vypnú.“ A lenže oni sa zvyčajne nevypnú, hej, keď nezájdeme do servisu, tak to auto proste kľakne a už potom nie je cesty späť. A to je to isté, čo sa týka duševného zdravia, hej, že a tak dnes sa cítime možnože trošku lepšie, tak akože OK. A potom zase príde, hej, nejaká kríza a niečo sa nám deje. A takto sa v tom ľudia točia presne, hej,  14 mesiacov, že…?

Petra Žilinčanová: Možno by som ešte dodala, že ak teda pre ľudí, čo počúvajú a sa zaujímajú o tému, že veľa ľudí si myslí, že ich problém neni dosť veľký. Ako keby sa porovnávajú s tými najťažšími ako keby prípadmi. A zároveň sa možnože cítia, že oni sú sami, že fakt, že to je blbosť, čo oni riešia. Ale ja by som len povedala, že neexistuje hierarchia utrpenia alebo toho, čo cítime. Jednoducho náš pocit je náš pocit. A pokiaľ je niekoho pocit, že sa cíti ja neviem zle, lebo mu niekto niečo zlé povedal, tak sa cíti zle, lebo mu niekto niečo zlé povedal. A treba to riešiť ... je to úplne v poriadku.

Simona Hanová: Ja som veľmi rada, že toto hovoríš, lebo ja toto opakujem dookola aj v mojej praxi. Veľakrát klienti hovoria, že ale však, že ja sa tu sťažujem, ale iní sú na tom horšie. Iní sú na tom horšie, že a ešte prídu dokonca aj s tým, že prepáčte, že ja mám taký problém. To iní sú na tom horšie. Ale to takto vôbec nie je, hej, že pre každého jedného človeka je subjektívne ten jeho problém proste najväčší, najdôležitejší a tak to je. Hej, že my sa nemôžeme v tomto porovnávať, hej, že toto nie je naozaj nejaká ako matematická súťaž alebo niečo, že kto vyhrá, nejakú olympiádu. Takže som veľmi rada, že toto presne hovoríš. A keď prejdeme k tej terapii, tak, tak ty si ju navštevovala ako dlho? Alebo, alebo akú máš s tým skúsenosť?

Petra Žilinčanová: Ja ju ešte stále navštevujem. Považujem to za veľmi dôležité. Nechcem byť tou “vodu káže, víno pije”. To neni štýl práce, aký ja teda rada mám. No, ja som chodila veľmi intenzívne. Ja si myslím, že to je na každom, ako si vyberie. Ja som chodila aj na psychoanalýzu až trikrát do týždňa.

Simona Hanová: To je dosť intenzívne.

Petra Žilinčanová: Ale tak to je... Áno, to je môj prístup. Je to skôr taký existenčný prístup. Ide sa tam naozaj do hĺbky a človek musí byť naozaj pripravený odhaliť čokoľvek. Ale keď to odhalí o sebe, keď sa to o sebe naučí, tak potom práveže prichádza ten aha moment, že wow a že ja s týmto môžem pracovať, lebo už viem, s čím pracujem. Mám to zvedomené. Ale ľudia chodia raz za týždeň, niektorí raz za mesiac a na “K sebe” vlastne sa snažíme byť veľmi liberálni ako aj k spolupráci s našimi psychológmi. Snažíme sa ľudí proste podporiť k tej ich vlastnej ceste k sebe. Čiže to je také.

Simona Hanová: Že aby si to vlastne oni našli. Hej, že nemusia chodiť trikrát, ale presne dá sa to dohodnúť. Závisí to aj od stavu aj od rôznych problémov. A keby si ešte mohla povedať, že čo okrem terapie ti pomohlo tú úzkosť zvládnuť, prekonať? Čo by si povedala, že čo bolo také, že okrem toho? Alebo možno tej terapii, čo si našla, či nemáš nejaký spôsob. Alebo čo ti teraz pomáha?

Petra Žilinčanová: Tak ten môj štýl, ako veci riešim: prvá vec je, že úzkosť nie je niečo, čo človek vyrieši. Takisto aj keď ja neviem máme s niekým vzťah a pohádame sa, tak sa to s nami môže niesť, hej. A treba na tom stále pracovať. Takže to je nejaká prvá vec, ktorú by som ľuďom chcela povedať, že pokiaľ im neni dobre hneď zo dňa na deň, tak neni to unikátne. Je to úplne prirodzená súčasť života. Ten život nie je perfektný, ideálny a je to len o tom, že snažiť sa ho nejako lepšie prežiť a mať kvalitnejší ten život. Čo mne pomáha, je úprimne, že dennodenné pracovanie sama so sebou. Ako zvedomenie toho, ako veci prežívam. A naozaj aj v tej práci a vlastne aj preto som tu a chcem rozprávať o  duševnom zdraví ľudí v práci, že sledovať tú svoju emóciu a tú svoju reakciu, čo sa deje naozaj v tej mojej hlave a v tom mojom tele, a akože reagovať na to. A buď to prečítať ako taký…neviem…. psychológovia hovoria, že emócie sú ako list, ktorý nám píše naše telo. A to môže byť veľmi efektívne ako nejaká leadership alebo manažment technika. Hej, že keď ja si zvedomím, že mám z niečoho strach napríklad aj v tom podnikaní, tak je lepšie vedieť o tom, že mám ten strach a neignorovať ho. To môže byť signál, že mám strach, lebo je to reálne, alebo mám strach, ktorý ma brzdí. A potom s tým pracujem. A strach, úzkosť to sú najlepší kamaráti, takže dám len taký príklad.

Simona Hanová: A hm, ja som si teraz spomenula, čo si mi vlastne hovorila, keď sme spolu ešte telefonovali pred nahrávaním. A ty si mi povedala takú jednu veľmi peknú vetu, že ty si po terapii dokonca nabrala odvahu ísť do podnikania. Hej, že a že to bolo pre teba proste dokonca liečivé to celé. Čiže, čiže aj toto ti možno tak nejak pomohlo? Ako nechcem ťa navádzať, hej, na nejaké odpovede (smiech), ale že možno aj to podnikanie ti potom pomohlo zvládnuť lepšie tie rôzne možno úzkosti a tak spolu s terapiou? Či som si to teraz vykonštruovala úplne do nejakého..? Kľudne ma oprav, ak sa mýlim.

Petra Žilinčanová: Akože moja filozofia je taká, že v podstate aby človek... Podnikanie celkovo je práca s tým, že nevieme, čo bude. Ale na povedala by som, že vyššom leveli, ako je to v bežnom zamestnaní, je tam proste strašne veľa premenných, ktoré sú neisté a nemáme pod kontrolou. Čo je aj dôvod, prečo nepodniká každý, lebo je to jednoducho ako scéna z Titaniku, hej, že človek proste musí skočiť a skáče do neznáma. A neistota toho alebo nestabilita toho, čo bude v budúcnosti, je hlavný spúšťač úzkosti. Čiže ja som áno, je pravda, že moja ako keby transformácia alebo sebaspoznanie, ktoré som zažila počas terapie, mi pomohlo k tomu, aby som našla v sebe tie hlavné ako keby stabilné body, o ktoré sa dneska viem opierať dennodenne a viem sa k nim vracať, prečo to robím. Akože asi budeme o tom hovoriť aj neskôr, ale to je ako keby 1 z hlavných pilierov podľa mňa well-beingu podnikateľov, že nejsť do podnikania preto, lebo mi to zarobí veľa peňazí. Alebo preto, lebo je to cool, lebo budem pri moci. Alebo preto, že to dobre vyzerá na LinkedIne, alebo čokoľvek. Chcem uspokojiť niekoho v okolí. Ale človek jednoducho potrebuje vedieť sám pre seba, prečo to robí, lebo tých neistôt je naozaj veľa. Aby sa vedel alebo vedela k tomu vrátiť.

Simona Hanová: Teraz sme veľmi pekne premostili… teda ty :) Pekne sme sa dostali vlastne k tej našej hlavnej téme, hej, čo je duševné zdravie podnikateľov. Keďže naozaj podnikatelia trpia úzkosťou, depresiami, syndrómom vyhorenia oveľa viac, ako si vôbec myslíme, ako sa o tom hovorí. A potvrdzuje to naozaj aj množstvo výskumov. Na zakladateľoch firiem alebo podnikateľov, alebo povedzme na manažérov je naozaj často vyvíjaný obrovský tlak zo strany zákazníkov, zamestnancov, investorov, hej, aby hlavne neukazovali nejak svoju slabosť. Musia byť stále nejakí nadšení, silní, sebavedomí, optimistickí, prejavovať maximum nadšenia, byť lídrami. Hej a pracovať pomaly nepretržite, hej, čiže ty keď si teraz... podnikáš, si podnikateľka…. Pociťuješ taký tlak aj ty niekedy?

Petra Žilinčanová: No, v prvom rade by som chcela povedať, že, že nechcem ako keby aby táto diskusia alebo to, o čom sa ideme rozprávať, bolo brané, že podnikatelia sú chúďatká a sú obete systému. V podstate aj v ”K sebe” máme takú filozofiu, že sa snažíme ľudí práveže podporovať a akože brať takú skôr pozitívnu psychológiu a nejsť cez strach alebo viktimizáciu.

Simona Hanová: Ja sa veľmi stotožňujem.

Petra Žilinčanová: Čiže len to by som chcela na začiatok uviesť, že podnikatelia a takisto aj ja, je to naše vlastné rozhodnutie do toho ísť, a teda nemáme sa na koho alebo na čo vyhovárať, hej. Myslím si, že nepoznám človeka, ktorý podniká z donútenia, že by musel alebo musela. Ale je to teda pravda, že tým, ako som už povedala, že tým... tie ako keby premenné ich je strašne veľa. Dajme tomu zákazníci v mladých firmách ešte nie sú stabilní a človek potrebuje vybudovať nejaké momentum. Nevie, či sa mu to podarí alebo jej. Takisto musí zháňať zamestnancov. Ako vybuduje ten základný tím? No, jednoducho je to neistota. Budú sa k nemu alebo k nej ľudia chcieť pridať? Tá konverzácia nie je až taká stabilná ako v nejakom veľkom korporáte. Takisto presviedča, ako si povedala, investorov o tej svojej hodnote, že v podstate ten nápad je správny, tá vízia je správna. A teda áno, že tlak z okolia je by som povedala docela pestrý. Záleží od toho, ako si ho človek pripúšťa. Ale ja som si ako keby prečítala alebo pripravila nejaké štatistiky, ktoré by som možno chcela povedať.

Simona Hanová: Poď do toho.

Petra Žilinčanová: (smiech) A to je to, že vlastne až 50 % podnikateľov v mladých firmách by som chcela povedať, zažíva duševné ťažkosti. A keď si to porovnáme so štatistikou spoločnosti, je to 1 zo šiestich ľudí. Aj keď si teda myslím, že už je jasné, že o čom hovoríme. A, bohužiaľ, jedna z foriem kompenzácie alebo vyrovnávania sa s tým je, že majú trikrát vyššiu pravdepodobnosť zneužívať návykové látky. A vlastne až 94 % reportuje symptómy vyhorenia, úzkosti alebo panických atakov. A myslím si, že hlavne tá téma vyhorenia, úzkosti a panických atakov je prevalentná. Tým však nechcem povedať, že nie sú podnikatelia, ktorí majú klinické diagnózy, ale asi skôr hovorím o tých by som povedala viac rozšírenejších duševných ťažkostiach. Takže môžem o tomto hovoriť donekonečna, len mám pocit, že už dlho hovorím, tak... (smiech)

Simona Hanová: (smiech) Kľudne môžeš hovoriť. Nemusíš fakt mať vôbec žiadne obavy, ako som ti už vravela. Áno, to, čo si presne povedala, tie štatistiky naozaj sú reálne. Hej, lenže hovorím, veľakrát tí podnikatelia... Často sa to tak prezentuje, hej, že napríklad úspešný je ten, kto pracuje aspoň 16 hodín denne a to je proste skvelé, že to je merítkom úspechu pracovať na svojich snoch, aj to je prezentované. Tá druhá strana, že ja som vlastne totálne vyhoretý a ja vlastne vôbec neviem čo, ja proste aj keď sa vyspím, ráno vstávam s tým, že som unavený. Hej, že proste ja neviem som totálne psychicky unavený, som vyšťavený. Proste mám rôzne nejaké vegetatívne príznaky, hej, že búši mi srdce, ja neviem potia sa mi ruky, bolí ma hlava, tak toto sa už potom ako keby nespomína. Hej, to tým nechcem povedať, že to tak musí byť, hej, že môže človek naozaj aj extrémne veľa pracovať, nemusí sa to udiať. Ale ako keby niekedy hlavne v tom podnikateľskom svete toto je považované ako keby to bola nejaká slabosť. Hej, že hm... Preto možno by sme sa mohli porozprávať o tom, že ako vlastne nastaviť to, že ako byť produktívny a zároveň nevyhorieť, hej. Alebo možnože... možnože skús povedať, že čo ty robíš, hej, nejak preventívne. Keďže máš nejakú skúsenosť už z minulosti, čo sa týka úzkosti a týchto vecí, robíš možno teraz niečo inak ako v minulosti? Teraz som sa zase ja rozbehla. (smiech)

Petra Žilinčanová: (smiech) Určite robím  niečo inak. Lebo myslím si, že každý človek časom rastie a mení sa. Ešte by som možnože sa chcela vyjadriť k tomu, čo si povedala, že rozprávanie sa o duševnom zdraví je tabu celospoločensky. Ale ako keby je úplne prirodzené, že keď človek buduje firmu, tak chce myslieť na tie dobré veci. Takisto v kapitalistickom svete, kde vlastne najsilnejší vyhráva, čo je úplne že OK, hej, to sú podmienky hry, je to nejaká hra. Tak jednoducho človek sa snaží ukazovať tie silné stránky a neukazovať tú nejakú Achillovu pätu, neodhaľovať ju. Na druhej strane ako človek, ktorý vedie firmu o duševnom zdraví, som si... tiež som si dvakrát zvážila, že či tu chcem hovoriť o svojej úzkosti. Tiež si to vyžaduje nejaké ako keby zvedomenie, že prečo to robím a prečo to chcem robiť.

Simona Hanová: Ja ti veľmi ďakujem, že o tom hovoríš, lebo podľa mňa je to extrémne dôležité.

Petra Žilinčanová: Hej, hej, takže len chcem povedať, že teda moja idea, keď o tomto hovorím, presne, ako si povedala je, že chcela by som ísť príkladom. A keď teraz budem hovoriť o nejakých veciach, že možnože ako predísť nejakému vyhoreniu alebo duševným ťažkostiam, že nechcem si protirečiť, že sa tu tvárim, že všetko je ideálne. Ale práveže chcem spájať podnikateľov a chcem otvoriť túto diskusiu o duševnom zdraví. A aby tá vlastne tá competition tá súťaž bola taká priateľskejšia. A že aby sme si to spolu aj užili ten čas, ktorý trávime v práci. Teraz si sa spýtala, že čo robím inak.

Simona Hanová: Možnože ako si chrániš ty to duševné zdravie teraz.

Petra Žilinčanová: Ako si ho ja chránim? V podstate robím teda pár vecí. Prvá je, že chodím na terapiu. Čo je vlastne pre tých, čo nechodia, ja nie vždycky mám čo riešiť na terapii. Ale jednoducho je to priestor, ktorý je len a len pre mňa. Je bezpečný a vyplávajú tam častokrát veci, ktoré potláčam. Čiže tá terapia mi pomáha si zvedomiť, čo ma naozaj trápi, či je to pracovne alebo mimo práci. Lebo tie svety sa prelínajú. Podnikatelia vstávajú aj zaspávajú so svojou víziou. To je prvá vec. Druhá vec je, že ja napríklad ráno som si nastavila, že mindful mornings. Mám tam od ôsmej do desiatej v kalendári blocker, kedy je na mne, ako tieto dve hodiny využijem. Niekedy je to písanie si denníka, niekedy to je meditácia. Niekedy to je, že idem peši do práce. Niekedy je to pracovný míting o ôsmej ráno.

Simona Hanová: Čiže vtedy ti nemám volať, hej?

Petra Žilinčanová: Môžeš, ale je na mne sa rozhodnúť, či ti zdvihnem alebo nie, lebo je to môj mindful morning. A vlastne to je taký priestor, kedy naozaj chcem ísť z miesta, že čo teda ja aby som sa ja pripravila na ten deň a vedela potom ako keby byť naozaj plnohodnotne prítomná v tom dni a aj si užiť ten deň. A tým pádom byť aj produktívna.

Simona Hanová: To si sa naučila na terapii, alebo to si si nejako sama vymyslela?

Petra Žilinčanová: To som si sama vymyslela. (smiech)

Simona Hanová: Lebo to sa mi naozaj veľmi páči, to si ma tak akože aj inšpirovala.

Petra Žilinčanová: No, to vyžaduje istú disciplínu, že staranie sa o seba. Ale jednoducho niečo, čo som sa ja naučila, avšak asi to aj každý vie je, že je to ako keď, keď chceme viesť firmu, tak my sme ako ten kameň, ktorý keby hodíme do vody, tak sa tá voda bude chovať. Čo znamená, že čokoľvek... Ja som tá značka. Nielen ja, je to náš tím a každý člen tímu je vlastne tá značka a tá kultúra tej firmy. Alebo aj ten produkt, ktorý prinášame do spoločnosti. Takže my ako keby určujeme tempo, náladu a kultúru toho, čo prinášame do spoločnosti, a ako to robíme. A preto vlastne ja vlastne som veľmi striktná so sebou disciplinovaná, že dávam seba na prvé miesto. V prvom rade nemôžem ja niekomu dávať energiu, keď môj pohár akože je prázdny. Druhá vec v podnikaní je, že je to veľmi kreatívna práca, ktorá je úplne úžasná a zábavná. Človek tam žongluje s veľa loptičkami, hej, ale žiadny aha moment k nikomu nikdy neprišiel, keď nemal back-to- back meeting a keď nebol pod tlakom, teda minimálne ja. Čiže pre mňa je to úplne OK. Napríklad tento piatok som odišla z práce skôr, lebo už som bola neproduktívna. A úplne som si povedala, že vypnem cez víkend a zrazu v pondelok ma napadli 3 nové veci, ktoré som už čakala. Už som ich tlačila, že nech ma niečo napadne. A nič mi nenapadalo, až keď som sa na to vykašľala na chvíľu, dala som si pauzu. Zrazu prišli 3 úžasné nápady.

Simona Hanová: Čiže dovoliť si aj oddychovať, možno aj nejaké relaxačné techniky, meditácia, možno dýchacie cvičenia. Je naozaj množstvo metód. Teraz je už množstvo aplikácií, hej, čiže dá sa to aj takto, hej, keď človek nechce napríklad možno spolupracovať zatiaľ s terapeutom v tomto, ale chce takto preventívne nejako si zabezpečiť tú duševnú pohodu, hej. Čiže toto je super tip tiež. Čo tam máš ďalšie? Čo ešte robíš ty? Tak ešte čo máš?

Petra Žilinčanová: Čo tam ďalšie? Možnože, možnože by som chcela len... Možnože by som chcela len ako keby tak podotknúť aj, že odkiaľ, čo sú tie najčastejšie akože problémy v práci nielen mojej akože aj vo všeobecnosti, čo sa týkajú vyhorenia. Hej, že ja našťastie som nevyhorela, ale pracujem každý deň na tom, aby sa to nestalo. Tak možnože tam ti môžem povedať niečo o tom, čo ja robím.

Simona Hanová: Nech sa páči.

Petra Žilinčanová: Napríklad, napríklad prvá vec nejakej duševnej pohody sú vzťahy. Dve tretiny startupov zlyhajú preto, lebo sa jednoducho tí ľudia, ktorí spolu pracujú, nepohodnú. A my s mojím cofounderom Palim oproti sebe sedíme každý deň a sa smejeme, že to je ako manželstvo. Však všetci to vedia a nie som prvá, ktorá to hovorí. Ale asi si to musíme stále nanovo opakovať, lebo, lebo jednoducho ten tím, ktorým sa obklopíme a ako ho aj ja vyberám, je, že tam musí byť jednoznačne akože culture-fit. Tam musí byť silné zjednotenie hodnôt a motivácií. A teda to by som povedala, že je 1 z dôležitých faktorov, ako sa cítiť lepšie. Lebo startup je celý o ľuďoch, ako som už spomenula, čo je “K sebe” je len to, čo sme my za tím “K sebe”. Takže to je nejaká prvá vec. Potom...

Simona Hanová: Čiže dobre si vyberať tých partnerov obchodných, hej, a spolupracovníkov?

Petra Žilinčanová: Áno a nerobiť to z vypočítavého hľadiska, ale robiť to naozaj z autentického hľadiska, lebo spolu trávite naozaj extrémne veľa času. A myslím si, že aj mať konflikt a naozaj si povedať tie veci, aj ktoré aj bolia a sú ťažké povedať, čo najskôr. A to sme vlastne urobili aj my a sme sa o tom že veľmi otvorene porozprávali, sme si veľmi dobre zvedomili, že máme vyčistené všetky oblasti vzťahov predtým, než sme napríklad do toho išli plnou parou. A to nie je, že máme nejaký problém v tíme. Práveže chcem, chcem povedať, že konflikty v tíme bývajú ako advokátka duševného zdravia a že konflikty sú vlastne zdravé znova, lebo ukazujú niečo, čo je v neporiadku. A keď sa pred to postavíme s odvahou a pomenujeme to, tak je to dobré ultimátum z dlhodobého hľadiska pre naše duševné zdravie, aj keď v ten deň to možno bolí, alebo je to ťažké povedať nahlas.

Simona Hanová: V tomto tiež s tebou súhlasím. Ja dnes s tebou súhlasím celý čas.

Petra Žilinčanová: (smiech) Mohla by si aj nesúhlasiť, keby chceš.

Simona Hanová: (smiech) Skúsim, keď niečo nájdem, tak ti poviem. Ale myslím, že to nenastane. Ale presne: Konflikty čistia ovzdušie. Naozaj vyčisťujú tú atmosféru. Ja napríklad aj mojim detským klientom hovorím, hej, že veľakrát sa stretávam s tým, že oni teraz, teraz trošku akože prejdem na chvíľočku inde. Začnú, hej, majú nejaký konflikt, začnú sa nejako hádať a teraz dospeláci hneď že „Nehádajte sa a tíško a buďte dobrí.“ A čo a hovorím, že to im predsa prečistí to ovzdušie. Oni si to proste vyjasnia. Dobre je potom aj vedieť, akým spôsobom, hej, reagovať v konflikte, aby to nebolo nejaké útočné, ale aby to malo nejaký pozitívny efekt. Aby sa situácia vyriešila. Čiže naozaj konflikty... veľa ľudí sa bojí konfliktov na pracovisku, hej, alebo napríklad nejakej tristošesťdesiatstupňovej spätnej väzby a tak ďalej. Pre niekoho to znie akože „fu, tak ja čo tam teraz ako ja napíšem. A teraz sa niekto urazí a teraz akože čo a ako?“ Čiže akože super, že to hovoríš, hej, a vy “K sebe” to takto máte, hej, že si to viete proste vyjasniť. Viete si to vyčistiť.

Petra Žilinčanová: Čistíme.

Simona Hanová: A tým pádom môžete, môžete produktívne fungovať ďalej, hej. Takže to je tiež taká výborná preventívna činnosť by som povedala.

Petra Žilinčanová: Hej, ešte dodám. Teraz si ma už úplne namotala na tú tému a už idem. Že hovorila si predtým, že veľký ako keby problém podnikateľov alebo by som povedala, že aj takých mladších podnikateľov je, že strašne veľa času trávia v tej práci. Som si čítala, čítala niečo o tejto téme a našla som taký termín, že obsesívna vášeň, že na jednej strane ten človek musí milovať to, čo robí, aby teda bol ochotný sa vzdať nejakých tých istôt v živote a ísť do podnikania. Na druhej strane sa to môže stať niečím tým jediným, čoho sa v živote držíme. Lebo tak strašne chceme, aby to uspelo, že až tak obsesívne sme o tom passioned. Že to znamená, že taká nejaká obrátená stránka mince, že potom tí ľudia trávia veľa času v práci. Ja musím povedať, že ja to zatiaľ mám stále pod kontrolou, ale je to naozaj pravidelná práca sama so sebou. A vlastne neviem, či to poznáš, alebo ste sa už o tom bavili na podcaste, ale Paretov princíp určite poznáš, že 80:20, že 20 % efforts a 80 % výsledku.

Simona Hanová: V podcaste sme sa o tom ešte nebavili, ale poznám to.

Petra Žilinčanová: Takže je to niečo, čo ja ako perfekcionista a detailista som nevedela. Hlavne človek, ktorý vyšiel zo slovenského vzdelávacieho systému, kde keď chceš jednotku, musíš proste vedieť všetko na 100 %. Ale ten svet tak nefunguje a takisto je to aj v podnikaní. Čiže ako keby znova by som sa k tomu chcela vrátiť, že ja si myslím, že 1 z dôvodov, prečo podnikatelia toľko robia, je, že sa snažia mitigovať tie neistoty, ktoré sú spojené s tým ako keby kontrolovať čo najviac faktorov možných. A to sa dá robiť len vtedy, keď trávime čas tou kontrolou. No a teraz som zabudla, čo som chcela povedať. (smiech) Hm, ale teda... No, možno sa k tomu vrátim. Ale chcela som aj na toto poukázať.

Simona Hanová: Možnože ti k tomu ešte niečo napadne, keď tak sa prihlás a sa k tomu vrátime. (smiech) Ale presne ako hovoríš, že mať takú tú kontrolu nad sebou, hej, že trošku sa vnímať. A ty si to už aj spomenula, hej, že...

Petra Žilinčanová: Vieš čo, sranda je, že teraz som vôbec nemala moju odpoveď pod kontrolou a som musela prejsť tým procesom si odpustiť to, že to nebolo ideálne tá odpoveď, že mi nevyšla. To je taká sranda, že som hovorila o tej strate kontroly a som ju úplne stratila pri tej odpovedi.

Simona Hanová: Ja sa nad tým...

Petra Žilinčanová: Možnože dobrá ilustrácia.

Simona Hanová: Ja sa nad týmto radšej nezamýšľam, lebo keby som mala porátať, koľkokrát už som stratila kontrolu nad nejakými mojimi otázkami, tak... (smiech) Áno, ale tak to má byť. Proste hlavne nech je to autentické, ako sme sa rozprávali. Ty si to už aj spomenula, že ďalšou takou, potom ty môžeš zase pridať nejakú preventívnu aktivitku, alebo čo by sme mohli robiť, ale presne ako si spomenula, že vnímať, mať tú kontrolu. A zároveň vnímať naše telo, čo nám hovorí, čo nám chce povedať, hej, že to je také. A to veľa ľudí si povie „jasné, ja to robím. Akože čo, však mňa bolí hlava, si dám tabletku a ideme ďalej.“ No lenže ako keď tá hlava bolí pol roka, tak treba to nejako, hej, so sebou nejako pracovať. Čiže toto možno je taký aj apel, keď máme nejakých poslucháčov, ktorí to doteraz odkladali, tak aby sa nebáli to riešiť,  A to zase tu zniem ako nejaký mentálny guru, ale... (smiech)

Petra Žilinčanová: Tak si psychologička.

Simona Hanová: Áno, áno :) No tak snažím sa no, niečo. Keď môžeme inšpirovať nejakého nášho poslucháča, budem sa veľmi tešiť.

Petra Žilinčanová: Aj ja sa budem veľmi tešiť.

Simona Hanová: K tomu urobiť prvý krok.

Petra Žilinčanová: A ono to skutočne aj funguje, že keď ako keby aj hovorím o tom duševnom zdraví a som otvorená, tak ľudia sa mne začnú otvárať. Čo znamená, že 1 z ďalších spôsobov, ako možnože mať nejakú duševnú pohodu alebo zredukovať neistotu, je rozprávanie o tých veciach tak, ako sú. Napríklad dneska som mala obed so zakladateľom a CEO takej platformy že Verdikto. A sme si normálne hovorili veci tak, ako sú aj s našimi všetkými troubles, ktoré prichádzajú, a tlakmi, netlakmi, ale aj radosťami. A vlastne ako keby profesia podnikateľov môže byť docela izolujúca v slova zmysle, že na jednej strane sa bavia so strašne veľa ľuďmi, ale jednoducho tým, že oni sú ten kameň, ktorý do tej vody ako keby má padnúť a určovať ten smer, tak ultimátne všetky rozhodnutia alebo všetko končí pri nich. Ale podľa mňa zvedomenie si toho, že tam to končiť nemusí a že je úplne OK sa rozprávať aj so svojím okolím, alebo vyhľadať odbornú pomoc, alebo aj s tými ostatnými cofoundermi z toho systému, avšak úprimne a nesúťažiť. Naozaj bez ega sa o tom rozprávať je tiež podľa mňa veľmi ako keby upokojujúce, že sme v tom spolu a že je to zábava spoločná, ale aj tie ťažkosti sú spoločné.

Simona Hanová: To spomínal aj Andrej Vršanský v epizóde nášho podcastu, že rozhovor má liečivé účinky, hej, a nemusí to byť rozhovor odborný, ale môže to byť naozaj rozhovor v rôznych komunitách, práci. Čiže to určite veľmi pomáha, hej. Napadajú ti ešte nejaké iné veci, čo by ako by si podnikatelia mohli chrániť to duševné zdravie? Čo by mohli robiť? Alebo čo robíš ty ešte? Lebo ty si začala naozaj veľmi, veľmi takými zaujímavými vecami. A či máš ešte niečo také konkrétne, čo ty robíš, hej? Ako napríklad tie dve hodinky, čo máš ráno. Či ešte niečo také?

Petra Žilinčanová: Tieto quick fix... (smiech)

Simona Hanová: Však  rýchle návody všetci chceme…

Petra Žilinčanová: Mať špeciálne nálepky, ktoré by sme mohli použiť všetci?

Simona Hanová: Hneď zajtra začnem s týmto, že...

Petra Žilinčanová: Hej? Tak napríklad cvičím. Alebo sa dobre stravujem, alebo si kontrolujem, koľko času trávim s rodinou a priateľmi a tak ďalej. Ale možno to obrátim na teba. (smiech) Som ti povedala, že na teba niečo obrátim. Možnože ty ak máš nejaký... doporučenie pre podnikateľov...

Simona Hanová: Čakám, čo teraz príde.

Petra Žilinčanová: Ako vlastne sa starať o svoje duševné zdravie, budem aj ja rada za tip.

Simona Hanová: Tak ja možno nadviažem teraz na teba, hej, že cvičenie, to stravovanie, že vlastne taký ten aktívny prístup k životu, taká aktívna zodpovednosť za svoje zdravie sú veľmi dôležité. A to je presne spojené s dodržiavaním správnej životosprávy, dostatok spánku, dostatok pohybu, vylúčenie škodlivých návykov, ako sú fajčenie, alkohol či iné závislosti. Aj keď niekedy je to náročné, lebo mnoho ľudí sa uvoľňuje tým, hej, že prídem domov po náročnom dni a teraz dám si pohárik. No, čiže niekedy ľudia v tomto nachádzajú, že to je taký jediný spôsob ako keby uvoľnenia, hej, že... Ale vlastne naozaj mať ten taký aktívny prístup k životu, vnímať sa, ako mi je, ako sa cítim. Niekedy je možno dobré aj sa tak zastaviť a položiť si takú otázku, že načo to celé vlastne robím? Kam sa rútim, že kam to celé speje. Keď naozaj mám toho, mám už taký pretlak, že už neviem, čo. Cítim sa, že už som tesne pred vyhorením, už mám toho proste vyše hlavy. A možno si aj tak povedať, že za čo som vďačný, hej, že tá vďačnosť je veľmi dôležitá, že vedieť si povedať. Ja si spomínam ešte na svoju takú výcvikovú skupinu, čo sme mali v škole. A my sme museli mesiac si písať každý večer 3 veci, za ktoré sme vďační, hej. A toto môže takisto aj podnikateľom, ale aj komukoľvek inému pomôcť. Lebo naozaj mnoho ľudí si nevie povedať, za čo sú vlastne vďační. A keď si to tak proste pozrieme normálne po tom mesiaci, tak wow, že super. Hej, že dobre, možnože niekedy je toho veľa, niekedy sa mi niečo úplne nevydarilo. Možno som dnes nezískal investora. Možno ma zákazník poslal niekde s prepáčením, možno teraz mám nejaké, nejaký pokles tržieb. Ale poviem si, za čo som vďačný, lebo stále sa dá nájsť niečo, za čo sme vďační, hej. Čiže teraz som sa zase opäť rozbehla. Takže, ale chcela si.

Petra Žilinčanová: Akože ja by som... nie akože ultimátne, len že pre mňa – ja sa znova k tomu vrátim – a možnože aj pre ľudí, ktorí počúvajú.... veľa podnikateľov je veľmi akože racionálnych a máme radi štruktúru. Máme radi stratégiu, máme radi ako keby nejaký plán hry. Čiže iba by som chcela spomenúť ešte možnože takú poslednú vec. A to je naozaj tá alfa a omega, kde som začala, že predtým, než človek začne podnikať, alebo aj počas toho, keď podniká, musí vždycky vedieť to Why? Akože Simon Sinek – podľa mňa ho všetci poznajú – The Golden Circle, jednoducho všetko aj produktovo, že why is this needed? Že prečo to ja robím, prečo spoločnosť potrebuje môj produkt alebo službu. Prečo som najala neviem koho do tímu. Prečo chcem byť v spolupráci s touto firmou alebo s týmito investormi? Jednoducho vedieť to “prečo?” je nejaká taká alfa a omega toho, aby to človek zvládol. Prečo? Lebo znova pridám ďalší framework, a to je Maslovova pyramída, ktorú ty určite dobre poznáš. Väčšinou staviame na veciach, ktoré sú ako príbytok, bezpečnosť, hej, že mám strechu nad hlavou, mám čo zjesť, mám prístup k vzduchu, ktorý dýcham. A potom vlastne ako keby až na konci, keď sú určité podmienky životné splnené, tak človek čerpá z vecí, ako je self-esteem a self-actualisation. No a ja som sa bavila s kamoškou a sme prišli na to, že u podnikateľov je táto pyramída, tento trojuholník naopak. Čo znamená, že ty staviaš na takom špici sebarealizácie, sebaaktualizácie a nemáš väčšinou tie finančné zdroje, nemáš až taký veľký plat, ako by si mohol mať. Nemáš až také uznanie, ako by si možnože mal rýchlejšie niekde inde. Musíš na všetko čakať a musíš všetko budovať. A buduješ to vlastne na tom špici tej pyramídy, ktorú si otočíš. A musíš vedieť naozaj prečo to robíš. A to musí byť strašne stabilné jadro. A tá vízia musí byť veľmi stabilná. Čiže to je také moje nové poznanie, čo som reflektovala za posledné mesiace.

Simona Hanová: To súvisí presne možno aj s tým, že mať také trošku aj realistické nároky na seba a možno si pripustiť aj tú nedokonalosť. Hej, že množstvo podnikateľov sa snaží byť, že proste že keď im niečo nevyjde, tak naozaj ten neúspech berú ako obrovskú tragédiu, hej. Čiže ale to nie je, samozrejme, iba u podnikateľov. A ešte čo si myslím ja osobne, že hlavne je veľmi dôležité vedieť aj požiadať o pomoc iných. Hej, lebo množstvo podnikateľov sa snaží „Ja sám, ja sám to vyriešim. To ja proste, ja to dám.“ Hej a nechcú požiadať o pomoc, toto mi príde tiež veľmi dôležité. Mne už len posledná vec k tomuto napadá a potom môžeš ešte aj ty povedať. Ale ja som...

Petra Žilinčanová: Ja už som asi vyčerpala všetky moje ideológie a čo som chcela povedať.

Simona Hanová: Tak ja to takto zhrniem a ešte sa potom porozprávame o platforme “K sebe” trošku, aby ľudia vedeli, že kde sa obrátiť a čo im to môže priniesť. No ja musím toto spomenúť, lebo to mi naozaj nedá a konečne mám na to priestor (smiech) v tomto podcaste, v tejto výbornej diskusii s tebou, že naozaj ja si myslím, že niektoré návody akože 7 tipov, ako byť úspešní a čo robia úspešní ľudia, treba veľmi naozaj v tomto sledovať seba. Lebo ja niekedy keď si prečítam niektoré návody, že úspešní ľudia vstávajú o štvrtej ráno, zacvičia si, vybavia 29 mailov, prečítajú si 35 strán z knižky... Je super, ak to niekto takto má, je to OK. Ale je úplne v poriadku, ak to niekto takto nemá. Pretože stretávam sa s tým, že napríklad niekto sa rozhodne, že idem sa venovať sebarozvoju. Prečítam si takúto knižku, začnem to skúšať, nejde mi to, lebo som možno človek, ktorý večer vie lepšie fungovať, je večer viac produktívny. A totálne proste to človeka vyčerpá, frustruje a proste nevie, čo ďalej. Hej, sa v tom zasekne. Čiže ja len chcem možno dať zasa taký apel, že sledovať seba. Sledovať, aký som ja človek, čo mi robí dobre, čo mi nerobí dobre. Proste v čom vidím zmysel. Možno keď niečo vyskúšam, nevyšlo to, skúsim niečo iné. Že nekrúžkovať sa do tých takých rýchlych návodov, hej. Aj keď niektoré určite, ako ty si spomenula tie rýchle veci, môžu veľmi pomôcť.

Petra Žilinčanová: Áno.

Simona Hanová: Takže len to som chcela. Tak môžeme prejsť, pokiaľ už nemáš niečo ďalšie, myslím, že sme povedali dosť veľa zaujímavých tipov, čo môžu aj naši poslucháči využiť. Ako sme tu už spomínali, že jedným zo spôsobov, ako si pomôcť, keď už nevieme ako ďalej, je naozaj vyhľadať toho odborníka. A to aj napríklad prostredníctvom platformy Ksebe.sk, ktorú ste založili spolu s Adamom a Karolom. Ich sme...

Petra Žilinčanová: A Palim.

Simona Hanová: A Palim, ich sme nespomenuli. Takže, takže aby bolo jasné,  ste v tom spolu, ako si už spomínala. Tak čo všetko môžem na Ksebe.sk nájsť? Čo tam? Sú tam psychológovia, psychoterapeuti? Skús to možno nejako že dať nejaký teezer pre našich poslucháčov.

Petra Žilinčanová: Hm, v podstate na Ksebe.sk združenie psychológov, ale aj pár psychoterapeutov. Nepôjdem tu do detailov toho, že kto je psychológ, kto psychoterapeut. Sú to jednoducho veľmi kvalifikovaní a vzdelaní ľudia s rôznymi rokmi skúseností, s rôznymi ako keby psychoterapeutickými výcvikmi. Čo to znamená? Že majú rôzne prístupy k tomu, tej práci s klientom. Čo je však dôležité je, že človek, ktorý chce vyhľadať pomoc, ju tam aj hneď nájde. Je tam filter, podľa ktorého si môže vybrať psychológa, ktorý sa špecializuje na tú ťažkosť, ktorú predpokladá človek, že má. Je aj OK, keď človek nevie, lebo ten psychológ je tam na to, aby pomohol prísť na to, že čo sa deje a kde je možno pes zakopaný. A takisto je tam tá možnosť okamžitého bookingu online cez bezpečnú platbu. A človeku hneď príde do kalendára pozvánka. Na Ksebe.sk je super to, že poskytujú naši psychológovia sedenia aj online, aj osobne.

Petra Žilinčanová: Že si človek znova môže navoliť. .

Simona Hanová: Keď je to osobne, tak je to... Online rozumiem, a osobne je to v rôznych mestách alebo, alebo?

Petra Žilinčanová: Tam, kde majú psychológovia priestor. Pokiaľ ten psychológ alebo psychologička má terapeutovňu, tak jednoducho je tam jasná inštrukcia, ako sa tam dostať a dostaviť. To je pre podnikateľov sranda, že tak teraz Pali developuje náš chatbot, ktorý pomôže ešte lepšie človeku ako keby si ujasniť, že ktorý psychológ by bol správny fit preňho. Zohľadňovať sa tam budú hlavne dve veci. Jedna je, že teda pomôžeme človeku lepšie zistiť, čo ho alebo ju skutočne trápi. A potom aký typ prístupu toho psychológa je najlepšie ako keby zosúladený s tou ideológiou alebo očakávania človeka. Takže tak ešte chceme vylepšiť tú skúsenosť ľudí, ktorí prichádzajú na platformu, aby naozaj našli ten správny fit. A ešte by som chcela iba dodať, že psychológ nemusí byť posledná možnosť, keď človeku je zle. A práveže ľudia sa pýtajú, že kedy mám teda vyhľadať psychológa. A náš odborný garant Karol Kleinmann, klinický psychológ, hovorí, že no, už keď ťa napadne tá myšlienka, že to už je ten moment. Hej, že už keď ťa napadne slovo psychológ, tak nerob analýzu, paralýzu. Normálne vyhľadaj psychológa a porozprávaj sa s tým psychológom. Lebo vlastne tebe sa nič zlé stať nemôže. Najhoršie, čo sa môže stať je, že si povieš „OK, tak som to vyskúšal / vyskúšala a už nepôjdem.“ Hej, takže to je nejaký taký naša rada – nejako to neanalyzovať, neprežívať. Takisto ako keď neviem vidím, že mám rozštiepené končeky na vlasoch, tak neriešim, že čo. Proste si ich idem dať odstrihnúť. (smiech)

Simona Hanová: (smiech) Že jednoducho ísť do toho proste a nerozmýšľať o tom.

Petra Žilinčanová: Áno, je to odvaha, hej. Je to nejaká odvaha.

Simona Hanová: Je to odvaha.

Petra Žilinčanová: Ale na druhej strane zas až tak by som to... Nechcela by som, aby si ľudia mysleli, že to je niečo extrémne. Jednoducho hodina času možno života, ktorú niekde strávime, a je znova v našich rukách, ako s ňou naložíme a čo spravíme potom – či budeme pokračovať alebo nie. Za vyskúšanie nič človek nedá.

Simona Hanová: A je úplne v pohode aj zmeniť. Hej, že nemusí nám každý sadnúť. Čiže je úplne v pohode aj zmeniť psychológa, psychoterapeuta. Čiže naozaj sa toho netreba báť. A naozaj možno človek absolvuje jedno sedenie a si povie, že OK, že už ďalej to nepotrebujem. Alebo jednoducho netreba sa naozaj, naozaj báť. S týmto sa úplne stotožňujem a úplne s tým súhlasím. A obracajú sa na vás aj podnikatelia?

Petra Žilinčanová: To ja teda neviem definovať. Z hľadiska GDPR toto nezisťujeme. Ale viem, že...

Simona Hanová: Možno len tak podľa tém, či náhodou.

Petra Žilinčanová: Áno, viem, že ľudia aj online hľadajú. Aj tak keď sa rozprávam s psychológmi tak abstraktne, tak viem, že ľudia riešia témy ako vyhorenie, nejaké kariérne zameranie, kam smerovať v živote, ktoré sú akože určite spojené aj s prácou. I keď vyhorenie neni spôsobené len prácou. Je to nejaký taký všeobecný life balance.

Simona Hanová: Vyhorieť môže človek aj doma v rodine, aj na materskej. Takže to sa tiež...

Petra Žilinčanová: Áno, nie je to unikátne.

Simona Hanová: No, čiže nie je to len viazané na podnikateľov alebo na prácu, hej, čiže... Čo všetko?.... ja sa teraz tak opýtam…. akože čo všetko možnože ešte Ksebe.sk plánuje? Alebo ste začali ako startup,  či máte ešte nejaké ďalšie vízie, alebo sa chcete nejako možno rozširovať, alebo? Skús povedať.

Petra Žilinčanová: No, tak naša vízia je, aby ľudia mohli žiť spokojný a naplnený život. Jeden zo spôsobov, ako veríme, že to môžu dosiahnuť, je, že sa budú venovať sami sebe u psychológa. Takže samozrejme, že naša ambícia je, aby čo najviac ľudí malo príležitosť navštíviť psychológa. Ako ju vytvoríme je, že budeme pokračovať v našich ako keby marketingových aktivitách, ako je napríklad aj táto diskusia s tebou. Ja verím, že pár ľudí to možno vyskúša po tejto diskusii. Alebo to zavedú vo svojich firmách, alebo podporia svojich zamestnancov k tomu, aby sa sami sebe venovali a pracovali a dali si ten priestor. A to nielen na Slovensku, teda plánujeme expandovať aj do zahraničia. A takisto pracujeme na nových produktových prvkoch, hlavne čo sa týka skupinovej terapie. Čo si myslíme, že bude naozaj niečo iné na Slovensku a celkovo v Európe.

Simona Hanová: Možno aj také podporné skupiny?

Petra Žilinčanová: Áno a verejnoprospešné. Takže tak. To sú nejaké naše outlooks do budúcnosti.

Simona Hanová: Tak ja vám budem určite veľmi držať palce aj tebe, aj spoluzakladateľom, aj celkovo Ksebe.sk, aby sa vám darilo. A aby ste naozaj pomáhali s duševným zdravím množstvám ľudí. To som teraz neviem, či dobre vyskloňovala. Množstvu ľudí, pardon. (smiech) A ja možno ešte spomeniem, že terapie sú platené u vás. Dá sa to všetko pekne pozrieť. Ale v súvislosti so situáciou, ktorá vôbec nie je teraz aktuálne jednoduchá, v čase, keď to nahrávame a uvidíme, ako to celé bude, tak ste urobili takú jednu veľmi myslím si, že veľmi, veľmi peknú vec. Môžeš to ty doplniť, že...

Petra Žilinčanová: Tak myslíme si, že situácia na Ukrajine je celospoločenská kríza. Má, nesie so sebou veľkú emóciu, ktorú každý môže prežívať akokoľvek a môže byť zdrojom skutočnej nepohody. Možnože aj nepohody, ktorá sa akumulovala a teraz vyjde absolútne na povrch. Takže sme sa rozhodli, že aj keď sme teda mladá firma, tak poskytneme sedenia s psychológom zadarmo ľuďom aj v slovenčine, aj v angličtine. Ukrajinských psychológov zatiaľ nemáme, ale pre ľudí, ktorí teda odišli z Ukrajiny, alebo aj sú v Ukrajine a potrebujú pomoc odborníkov, alebo aj pre Slovákov a Slovenky, ktorí sú veľmi blízko naviazaní na túto náročnú situáciu. Samozrejme, že týka sa nás všetkých. Ale sú ľudia, ktorí majú rodinu na Ukrajine a veľmi blízkych známych, a môže ich to veľmi, veľmi ťažko zasiahnuť. Takže to bola nejaká iniciatíva, ktorú sme my zobrali. A teda bude aktuálna, máme nejaký budget na to alokovaný, až dokým budeme vedieť pomôcť. A teda veríme, že do budúcna, ak bude teda potreba veľká, zatiaľ mám pocit, že sa ľudia skôr sústredia na také tie pragmatické riešenia situácie ako nejaký svoj vnútorný svet. Ten išiel teraz ako keby bokom trochu. Tak budeme hľadať refinancovanie aj na túto neziskovú časť nášho biznisu, samozrejme, alebo neziskový projekt.

Simona Hanová: Možnože je to aj výzva pre psychológov, nie, že by sa vám mohli ozvať možno ukrajinsky hovoriaci, alebo keby chceli pomáhať, hej?

Petra Žilinčanová: Samozrejme, samozrejme. Máme určité kritériá a štandard, ktorý chceme na platforme udržať, ale áno. Bavila som sa dneska napríklad s Profesiou o tomto. Takže stále pracujeme na tom, ako tu byť a byť aktívnou súčasťou spoločenského diania, kde nám to prináleží.

Simona Hanová: Myslím, že je to obdivuhodné aj naozaj tvoje zapálenie pre to. Ja naozaj budem, budem vám veľmi držať palce a celému Ksebe.sk.

Petra Žilinčanová: Ďakujem.

Simona Hanová: Peti, teraz prichádza ešte tradičná moja záverečná rubrika. A to je tvoj akýkoľvek odkaz na záver pre našich poslucháčov. Máš niečo pripravené? Alebo teda asi nemáš, keď som ti o tom nepovedala, ale tak musíš niečo už vymyslieť teraz.

Petra Žilinčanová: No, keď si zoberiem, že ľudia, ktorí počúvajú tento podcast, asi majú záujem o podnikanie, tak iba poviem, že daj, daj sa na prvé miesto. A každý dúfam, že pochopí, čo tým myslím po tejto hodine rozprávania.

Simona Hanová: Ja si myslím, že výborná bodka na záver presne pre našich poslucháčov aj teda podnikateľov. Teda hlavne, keďže sme NA ROVINU o podnikaní. Peti, ja ti veľmi pekne ďakujem naozaj za tvoju úprimnosť v tomto rozhovore a za tvoju odvahu hovoriť o tvojom duševnom zdraví. O tom, čo si prežila, o tvojej skúsenosti s terapiou. Ja si myslím, že môžeš byť aj tento príbeh veľkou inšpiráciou pre mnohých ľudí, aby sa nebáli vyhľadať odborníka. Aby možno začali podnikať a čiže aj pre mňa to bolo veľmi prínosné. A ja ti budem držať palce v tom, aby si si uchovala svoju duševnú pohodu v takom nastavení, ako ju máš teraz. Lebo myslím si, že si si to veľmi dobre nastavila. A, samozrejme, verím, že teda aj platforme Ksebe.sk sa bude dariť a čo najviac ľudí bude využívať jej psychologickú pomoc. Ďakujem, že si dnes prišla, Peti.

Petra Žilinčanová: Ja ďakujem za pozvanie aj za celý tím Ksebe.sk ďakujem.

Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bola Petra Žilinčanová, spoluzakladateľka online platformy Ksebe.sk. Moje meno je Simona Hanová a vy ste, milí poslucháči, počúvali sedemdesiatu siedmu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká s podporou PROSIGHT. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, likeovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia.

Vladimír Eliáš sa dostal do sveta startupov už počas školy. Z Brna cez Silicon Valley sa vrátil späť do Košíc, kde rozbieha projekt Eatster. Aplikácia rieši zjednodušenie objednávacieho procesu v gastro prevádzkach, reštauráciách či festivaloch.

V podcaste sa dozviete:

Linky z podcastu:

Zaujímavé linky z podcastu:
Ako funguje Eatster?
Rozhovor vo Forbes Slovensko: Objednáte z rôznych reštaurácií a vyzdvihnete na jednom mieste. Aj to je vízia startupu Eatster
Coworking Fabrika48

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči. Vítam vás pri sedemdesiatej šiestej epizóde podcastu NA ROVINU o podnikaní. Dnes som veľmi rád, že táto epizóda sa nebude nahrávať v Bratislave, ale bude sa nahrávať na inom mieste a trošku sme sa presunuli na východ a sme teda v Košiciach. Ja by som chcel možno aj touto epizódou demonštrovať, že to brucho sveta a brucho slovenského biznisu nie je len v Bratislave, ale že je naprieč celým Slovenskom. A preto v dnešnej epizóde vítam môjho hosťa a tým je Vlado Eliáš. Ahoj, Vlado.

Vladimír Eliáš: Ahoj, Erik, ďakujem za pozvanie.

Erik Lakomý: Veľmi, veľmi dobre si asi pamätáme na to, ako prišiel COVID, ako všetky tieto veci okolo nás ovplyvnili. A jedna zo zásadných vecí bola aj tá, že sme prestali chodiť do reštaurácií a začali sme si objednávať jedlo. Takže všetky delivery a donáškové služby praskali vo švíkoch. A aj z tohto dôvodu je tu dneska Vlado, pretože Vlado je zakladateľ jedného zo slovenských startupov a ten sa volá Eatster. Tak nespýtam sa ešte, že čo je to Eatster, ale povedz mi možno, že ako ty vnímaš tú košickú startupovú scénu? Daj nejaké tipy, triky, že kde by sme sa mohli trošku ponetworkovať, trošku spoznať ľudí a tak.

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. Vieš čo, na úvod ešte poviem, že vlastne celú moju pracovnú kariéru som žil inde. Takže ja som prišiel do Košíc až po desiatich rokoch a presne keď začala pandémia. Takže nejaký ťažký networking neprebiehal počas týchto časov. Sú tu… sú tu super ľudia, ktorí majú coworky, ktorí majú takisto startupy teraz. Sú tu fondy, ktoré aktívnejšie investujú do startupov aj na východe, takže je tu nejaká komunita ľudí, ktorí dostali peniaze. Stretávame sa, vymieňame si rady a nejaké úplné hacky, triky zatiaľ nemám. Ale stačí, že chodíš do coworkov a do...

Erik Lakomý: Vieš aj povedať nejaké konkrétne názvy coworkov nejak pre poslucháčov, nech vedia, keď prídu do Košíc?

Vladimír Eliáš: Jasné, napríklad teraz vznikol 1 nový. Zabudol som na názov, ale je tam Bistro Bakoš. To je reštaurácia, ktorá je hneď vedľa neho. A v podstate v spolupráci s ňou máme rozmiestnené v celom coworku aj naše QR kódy. Takže ľudia si môžu objednávať priamo od stola. A takže určite napríklad odporúčam ísť tam.

Erik Lakomý: Určite doplníme potom aj názov toho coworku dole do linkov pod tento podcast, ak by ste sa chceli prekliknúť.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno.

Erik Eliáš: A ty si vravel aj, že teda nebol si veľmi v Košiciach a svoju možno profesionálnu kariéru si začal niekde inde. Tak povedz ako to celé vzniklo, ako si sa vrátil naspäť tou okľukou do Košíc.

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ja som taký cestovateľ a začal som, začal som blízko u susedov v Brne, kde som študoval informatiku. Potom som chvíľu pracoval ako programátor vo Viedni a žil som pol roka aj v Ázii. A potom som 2 roky žil v Kalifornii a tam som mal nejaký svoj biznis. Len trošku príchod pandémie + nejaké vnútorné problémy vo firme, keďže my sme robili outsourcing developerov z Čiech, ten časový rozdiel bol 9 hodín a úplne sme to nezvládali. Tak som sa vrátil späť do Čiech, že to idem nejako fixnúť, ale hovorím, pandémia ma nejako zastavila. Rozhodol som sa, že sa vrátim späť do Košíc, pretože som si tu práve kúpil aj byt. A ešte presne v tom čase všade v médiách ohlasovali, ako všetky reštaurácie skrachujú, že toto bude... Toto obdobie bude veľmi ťažké a ja som mal v takom mojom šuflíku nápadov, projektov Eatster, o ktorom bola moja diplomová práca. Tak ja som si povedal, že tak prečo to nedať všetkým reštauráciám zadarmo a uvidíme, čo z toho bude. A celkom to dobre vypálilo. Mal som v podstate v niektorých reštikách viac objednávok po mesiaci ako konkurenčná služba po ôsmich rokoch. No a...

Erik Lakomý: Uhm, dobre,  ja ťa, ešte, ešte ten Eatster trošku odložíme. Určite sa k nemu dostaneme, lebo je to veľmi zaujímavý projekt. Ale to ma zaujíma, že vravíš, že bol si v Ázii a potom si išiel na koľko rokov teda do Kalifornie?

Vladimír Eliáš: Na 2 roky.

Erik Lakomý: Povedz mi, že ako si sa tam dostal? Ako si proste išiel tam?

Vladimír Eliáš: Jasné. Hm, najprv som dostal štipko... Bol som tam na niečom takom ako Erasmus, ale v Kalifornii. Tam som si veľmi obľúbil a vlastne našiel kopec kamarátov a tak ďalej. Potom som trošku ..”Fake it Till You Make it” - povedal som jednej českej firme, že teda tam mám dobré kontakty a vieme tam rozbehnúť spoločný biznis - práve ten outsourcing tých developerov. A nebola to úplne všetko pravda, ale v podstate prišiel som tam, spravil som si tie kontakty okamžite a fungoval som tam potom ešte skoro ďalšie 2 roky.

Erik Lakomý: Bol si tam viacej so Slovákmi a Čechmi alebo viacej s Američanmi?

Vladimír Eliáš: Prvé, čo som začal, tak som sa vlastne napojil na tú česko-slovenskú komunitu. Tá mi veľmi pomohla. A potom som sa snažil vlastne dostať sa na tých cieľových klientov, čo boli zase Američania. Takže cez tú česko-slovenskú komunitu som sa dostal potom ďalej.

Erik Lakomý: Zase ten outsourcing developerov, to si developerov z Česka outsourcoval na nejaké americké projekty?

Vladimír Eliáš: Áno, presne tak. Tak to bolo.

Erik Lakomý: No a vravíš, že diplomová práca. To mi trošku pripomína Peťa Hajdučka z Footshopom, lebo on tiež začínal s diplomovou prácou. Povedz možnože, ako ťa to napadlo vôbec, čo vôbec tá služba Eatster rieši?

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. Vieš čo, ešte možno takú zaujímavosť, že ja som aj moju bakalárku predal a takisto to bol akože taký startup, taký zaujímavý exit. A...

Erik Lakomý: Počkaj, ako normálne si predal, hej, bakalárku ako projekt, nejaký biznis plán, tak?

Vladimír Eliáš: Áno, áno.

Erik Lakomý: A to sa dá?

Vladimír Eliáš: Vieš čo, ono to bol normálne funkčný projekt. To bola, to bola appka. Akože tá úroveň tej appky nebola nejaká najvyššia, skôr som tam predal tú ideu. A toto bolo skôr na také demonštračné účely, že ako to môže fungovať. A bola to appka, že si vošiel do potravín, oskenoval si si čiarový kód produktu a appka ti povedala: „Si alergický na orechy, môžeš to jesť / nemôžeš. Nemôžeš jesť lepok, chceš mať maximálny podiel tukov XY v rámci potraviny.“ Nemusel si... v podstate si mal nejaký svoj profil a ono ti vždy urobilo porovnanie vlastne s tým produktom, či ti to matchuje tvoj profil alebo nie.

Erik Lakomý: Žije to stále?

Vladimír Eliáš: Už to nežije. (smiech)

Erik Lakomý: Už to nežije a tak akože v dobrom čase si to predal.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno. Späť k tvojej otázke. Čiže aká bola otázka? (smiech)

Erik Lakomý: Čo je to Eatster vlastne. (smiech)

Vladimír Eliáš: Hej. Eatster je v podstate platforma, ktorá digitalizuje objednávací proces v reštauráciách, na strediskách rôznych, čiže lyžiarskych, akvaparkoch, hudobných festivaloch a štadiónoch, v cloud kitchens a tak ďalej. Takže v podstate digitalizuje ten objednávací proces na mieste a zároveň obsluhuje tých ľudí na mieste -nie doma, v officoch, ako delivery služby.

Erik Lakomý: Uhm, takže keď si porovnám nejaký Wolt food alebo Bolt, kde to v zásade ja si objednávam domov nejaké jedlo, alebo si môžem vyzdvihnúť, a toto je skôr ako keby už v tej konkrétnej reštaurácii? Hej, že prídem a...

Vladimír Eliáš: Je to, je to zaujímavý na to taký pohľad, že povedzme si teraz slovenský trh – sú tu 4 veľké unicorny, ktoré sa bijú o toho jedného zákazníka, kto mu to donesie lacnejšie, rýchlejšie, teplejšie.

Erik Lakomý: Lacnejšie to až také neni, lebo zaplačem teraz stále, keď pozerám na tie donášky. (smiech)

Vladimír Eliáš: Áno a napriek tomu sú všetky viac-menej v strate. Takže ono to je veľmi ťažký biznis. A preto aj teraz musia začať deliverovať knihy a potraviny a už v podstate všetko, aby z toho spravili nejaký schopný biznis model. Každopádne všetci, všetci digitalizujú tu delivery. Všetci sa to snažia spraviť čo najefektívnejšie, najrýchlejšie. No ale ako keby ľudia sa veľmi nezameriavajú na to, že ten proces objednávania v tých reštauráciách sa… ja neviem, 100 rokov.. nezmenil. Stále máme papierové menu, ktoré sa neaktualizuje, ktoré je neinteraktívne, a stále máme toho... Ja to rád opisujem na takom tom pokladníkovi vo fastfoode, ktorý … akože nie je to asi úplne dream job žiadneho ambiciózneho človeka, ktorý práve vyšiel z vysokej školy. A áno, čiže to sú procesy, ktoré sa nezmenili strašne dlho.

Erik Lakomý: Takže vy v zásade automatizujete nejaké procesy, ak človek príde ako zákazník niekde do reštaurácie, v zásade nemusí si ísť objednávať rovno k pultu alebo k baru, alebo nepríde ten čašník za ním, ale vy mu poskytujete nejaké prostriedky, nejakú technológiu na to, aby si to spravil vo svojej réžii a už len dostal ten produkt.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, len netreba to vnímať ako to, že my berieme prácu ľuďom. Vôbec to tak nie je. Ľudia hneď už sa snažia a vidia nejakého terminátora, vidia niečo, že my zrušíme všetky práce. A skôr sa na to pozrime napríklad na štadióne. Nemusím čakať 15 minút na to, aby som si povedal, že objednám si hotdog, potom ďalších 15 minút na to, aby na mňa niekto s nejakým megafónom zakričal, že číslo 15 na lístku, ktoré som už stratil, alebo sa mi... alebo …. Čiže ja miesto toho vyťukám si to na tom displeji. Zatiaľ popijem pivko, pozerám si na vyvolávacom systéme, či už som pripravený. Nikde nestojím, len urýchľujeme, zefektívňujeme, zjednodušujeme procesy. A to isté tie QR kódy máme v podstate v spolupráci s lyžiarskymi strediskami. Takže ja ako návštevník lyžiarskeho strediska sa ubytujem v hoteli, tam už vidím QR kód objednávky na izbu. Takže môžem si to pozrieť vo svojom jazyku a my to automaticky prekladáme do tvojho jazyka. Vidím tam fotky, v podstate vidím tam vždy update zľavy. Aktualizuje sa to samo, takže ja neviem, netlačím na každý deň 30 lístkov obedového menu, čo je za rok strašne veľa papiera. Proste automaticky sa mi to všetko zmení. No a tento návštevník potom vyjde na svah, otvorí si appku. Tam zase vidí všetky reštaurácie, všetky bufetíky, všetky možnosti na jedenie v rámci toho veľkého lyžiarskeho strediska, kde sa môže najesť, kde sa koľko čaká, kde čo stojí. Bookne si miesta, alebo si to zoberie take-away, čiže tak.

Erik Lakomý: Takže na jednej strane to určite šetrí čas. Je pre toho zákazníka  oveľa lepšie, keď nemusí stáť v nejakom rade polhodinku a potom ešte ďalších 20 minút na jedlo. A potom sa tlačí pri jednej stand-by-ke s ďalšími troma ľuďmi, ale vie si to akoby zabezpečiť vopred. A zas na druhej strane podľa mňa netreba sa na to pozerať tak, že to je nejaké kradnutie miest alebo rušenie miest, ale skôr jak kebyže zefektívnenie tých procesov a tých ľudí viem presunúť na iné miesto.

Vladimír Eliáš: Presne tak.

Erik Lakomý: Tým pádom viacej, viacej objednávok vybavím, väčšie tržby. Môžem teraz viacej investovať naspäť do toho podniku. Takže tento pohľad ja tiež nezdieľam, že by to bolo nejaké... akože tá automatizácia procesov aby bola nejaká kradnutie ľudských miest a pracovných miest. Takže to je super. A povedz možnože ešte vysvetli, že ako to presne teda funguje? Že ja musím mať nejakú aplikáciu v telefóne, alebo stačí mi naskenovať QR kód alebo?

Vladimír Eliáš: Uhm, v podstate tých možností je viac. My sme ako asi aj prvá appka na objednávanie jedál na Slovensku predstavili aj instantné appky. To sú appky, ktoré netreba inštalovať. Ono to funguje možno niečo na pomedzí webovej stránky bežnej a normálnej natívnej aplikácie. Ty v podstate si oskenuješ QR kód a my ti v pozadí predinštalujeme a spustíme len tú najnižšiu možnú, najmenšiu časť našej aplikácie. Len tú, ktorú potrebuješ na ten daný moment na tú objednávku. Takže ty máš ten experience tej natívnej aplikácie, ale zároveň nemusíš chodiť na Apple store, sťahovať, inštalovať, vytvárať účet, všetko toto.

Erik Lakomý: Aha, aha.

Vladimír Eliáš: Takže jednak máme tieto instantné aplikácie. Tie ale nefungujú na všetkých telefónoch, iba na tých novších. Takže máme aj webovú stránku, kde si takisto všetko môžeš vyklikať. A potom máme natívne appky.

Erik Lakomý: Uhm a ten vývoj medzi klasickou bežnou appkou a tou natívnou je zložitejší, alebo ako to vyzerá, čo sa týka toho developerského hľadiska?

Vladimír Eliáš: Teraz je najväčšia móda robiť crossplatformové appky, takže 1 kód, ktorý vieš využiť na všetkých vlastne platformách. A keby som robil nový projekt, tak to robím asi tiež takto. Ale dôvod, prečo to máme my natívne? Natívne bude vždy lepšie ako crossplatformové. Natívne vždy máš lepší výkon, máš  lepšiu podporu, ale stojí to viac peňazí a času. A prečo to máme my natívne, že ja som vývojár. Ja som si to prvýkrát naprogramoval sám a v rámci diplomovej práce. A už keď to bolo hotové v čase, keď som dostal peniaze, tak sme si povedali: „Tak už budeme pokračovať v tom a bude to rýchlejšie, lepšie tak či tak.“

Erik Lakomý: Dobre. A ešte jedna vec mimo týchto aplikácií. Taká zaujímavá, čo ste nedávno uviedli ako novinku, sú kiosky. Určite veľa poslucháčov bolo v McDonalde a videli tam, že si môžu vyklikať menu. Ja osobne väčšinou teda ani nechodím vôbec za obsluhou, ale idem k tomu kiosku a si to vyklikám. Tak možno povedz, že ako vznikol tento nápad a že či to vôbec funguje na Slovensku, ako s tým?

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ten nápad vznikal tak priebežne. My sme rozmýšľali, ako ….alebo takto. Ja som to najprv videl v Amerike, že ako digitalizujú tie procesy, všetky tie hlavné chainy a ako tým musia strašne ušetriť. Ako môžu napríklad robiť taký upsell perfektný, že oni sa ma spýtajú: „A ešte si dáš toto a ešte si dáš tamto a k tomu sa ešte hodí toto.“ A perfektne to vedeli predať. Ale zároveň som si ako keby uvedomil, že na takéto komplikované riešenia majú možno budget len tie fakt najväčšie chainy, ktoré si to vedia spraviť. Ale máme tu kopec skvelých projektov, konceptov, ktoré majú 3 až 10 prevádzok. A nemajú na to know how, nemajú na to budget, aby si vyvinuli takýto komplexný systém. No ale časom hovorím, ľudia ako ty, ľudia ako ja si zvykneme na to, spohodlnieme, že máme ten kiosk, vieme si to tam vyklikať. Poznáme to prostredie a potom prídeme niekam inam a funguje to tam ako po starom. A keď v podstate to bolo otázkou času, kto s tým príde. Takže som sa nejako inšpiroval v Amerike.

Erik Lakomý: A sú ľudia zvyknutí na to, že chodiť k tomu kiosku, nepotrebujú tam nejakú asistenciu na začiatok alebo niečo také, aby proste pochopili o čo ide? Lebo asi každý pozná nejaké ázijské bistrá a tam sa človek orientuje len podľa čísel a fotiek.

Vladimír Eliáš: Jasné, áno. My sme tú asistenciu tam dávali schválne, pretože sme si chceli monitorovať, ako to ľudia používajú a či sa niekde zaseknú. Pardon, či sa niekde zaseknú. A áno, zistili sme, že teda ten feedback je veľmi pozitívny. Ľudia sú už na to naučení z mekáču alebo z iných takýchto podobných prevádzok. Čiže nejaký problém tam vyšší nebol. V podstate jediný problém je v tom, že ten majiteľ a tí zamestnanci sa musia naučiť nejaký nový flow. Niečo... V podstate to dosť naruší ten flow, ktorý tam mali dovtedy. Ako v tom, v tom príjemnom zmysle, že im to dosť ušetrí práce, ale napriek tomu je to zmena. A nie vždy každý zamestnanec to vníma pozitívne.

Erik Lakomý: Uhm, máte ešte takú super infografiku. Našiel som to na nejakom článku, ktorý máš vo Forbese alebo v Trende. Tak my to tiež zavesíme pod tento podcast. Kliknite si na stránku a pozrite si, že ako sa objednáva v dvadsiatom prvom storočí. Povedz mi, ešte to ma možno zaujíma. Vravel si, že súperíte s veľkými gigantami alebo štyrmi unicornmi, ktoré tu sú. To je predpokladám, že Wolt, Bolt Food, teraz prišla Foodpanda a ešte to je čo?

Vladimír Eliáš: A Bistro bolo kúpené Just Eat.

Erik Lakomý: Just Eat, hej, teraz prechádza ich rebranding, celé sa to mení.

Vladimír Eliáš: Áno, áno, áno.

Erik Lakomý: Takže tieto 4 veľké. Dá sa vôbec s nimi súperiť? A možno povedz, že čo robíte vy inak ako oni?

Vladimír Eliáš: No, určite by som sa s nimi v živote nepreťahoval o toho delivery zákazníka, kde hovorím, každý sa snaží ho dostať do svojej platformy. Pritom na to míňajú strašne obrovské peniaze. Preto ja som si zvolil inú cestu. Našiel som si iný akože niche, kde robili sme si nejaký research. V podstate nám to vychádza tak, že tieto delivery spoločnosti sa v blízkom čase nechystajú do napríklad týchto lyžiarskych stredísk a digitalizovať koncept objednávania tam. Alebo práve do tých štadiónov, na tie hudobné festivaly. Čiže my si hľadáme nejakú svoju cestu, kde stále... Nech sa oni proste bijú a my si...

Erik Lakomý: A vy budete vyhrávať. (smiech)

Vladimír Eliáš: A my budeme vyhrávať, áno. (smiech)

Erik Lakomý: Na iných miestach. Hej, ale akože to je skvelý pohľad na to, že však v zásade keď si rozkliknem hociktorú z týchto aplikácií, máš tam na vybrané reštaurácie obrovské zľavy. Poskytujú doručenie zadarmo, že to musí byť také obrovské spendy či už do marketingu, alebo do tých šoférov, nejaká interná komunikácia, všetky veci okolo toho, že to asi vôbec nemá ani...

Vladimír Eliáš: Zober si, že veľkú časť tej zľavy platia práve oni, že to nie je na tú reštauráciu. To platia tie zľavy práve tie delivery spoločnosti a aj minule myslím si, že šéf Woltu to písal, že oni ešte ziskoví tu neboli.

Erik Lakomý: Uhm, povedzme možno ešte, že aký je ten biznis model za tým celým, lebo predpokladám, že tieto veľké majú taký, že si akože seknú niečo z tej objednávky. Tým pádom, samozrejme, aj vyššie ceny pre toho koncového užívateľa, čo sa týka appiek. Však to jedlo a celkovo akoby ceny išli výrazne nahor za posledné obdobie. A povedz možnože, či to funguje takisto aj u vás, alebo je tam aj nejaký možno iný model biznisový na tie kiosky?

Vladimír Eliáš: Uhm, jasné. Tým, že my sme... My nehovoríme, že donesieme ti nových zákazníkov. My hovoríme, že optimalizujeme ti ten order flow na tej tvojej prevádzke. Tak my ako keby tá služba je tam, je tam 24/7. Je tam a platí sa za ňu mesačne. My si neberieme ako keby žiaden cut z toho zákazníka, ktorého sme ti doniesli. Pretože my ti nových zákazníkov viac-menej nenosíme. My ti len obsluhujeme tých, ktorí sú tam. Takže máme nejaké mesačné fíčko. Reštaurácie to oceňujú hlavne z toho dôvodu, že nenabúra im to nejako ten cashflow. Vedia s tým rátať. Každý mesiac to je rovnako. A v podstate vidia to ROI-ko  veľmi rýchlo, že OK, toto ma stojí Eatster, toľko ma stál nejaký hardware, ktorý som tu musel kvôli tomu nainštalovať. Ale mám o 30 % vyšší upsell a mám o jedného človeka viac v kuchyni a ten človek už nemusí byť na kase. Predávam o toľko viac a proste za 2 mesiace mám celú investíciu späť.

Erik Lakomý: A vieš možno nejak aj povedať, že od do? Ak možno nejakí z poslucháčov majú záujem a majú nejakú gastroprevádzku a chceli by takto zefektívniť procesy, že koľko a ako? (smiech)

Vladimír Eliáš: Jasné, jasné. V podstate taký základný balík začína od 30 €. To je také to objednávanie od stolov plus je tam poplatok za transakciu platobnej bráne. A potom ten najdrahší začína od 100 €, ale tam to opäť závisí koľko toho hardwaru, koľko tých kioskov.

Erik Lakomý: A ten kiosk sa platí nejak jednorazovo na začiatku?

Vladimír Eliáš: Ten kiosk sa platí jednorazovo, áno, za ten hardware. A plus potom ešte na základe toho, koľko ich máš, tak sa dopláca nejaký menší poplatok za každé zariadenie zvlášť. Ale to už je minimum.

Erik Lakomý: Super, ja len poviem, že dnešným hosťom je Vlado Eliáš a je to mladý startupista z Košíc, ktorý trošku okľukou sa vrátil naspäť na východ cez Silicon Valley, cez Brno a cez Áziu. A dneska sa bavíme o tom, ako sa mení gastro biznis a ako sa dajú obsluhovať zákazníci v dvadsiatom prvom storočí. Dobre, Vlado, tak ten produkt máme. Diplomovka bola dobre napísaná asi, jak pozerám. Povedz, ako si...

Vladimír Eliáš: Á-čko. (smiech)

Erik Lakomý: Á-čko? No, tak krása, krása. Povedz, že ako si na to získal peniaze, ako v zásade možno tá celá investícia funguje?

Vladimír Eliáš: Uhm, takto. Je veľmi ťažké prísť za investormi a žiadať o peniaze bez niečoho reálneho, nejakého aspoň základného produktu, teda toho MVP-čka. A ja som mal to šťastie, že teda to MVP-čko som mal a hlavne mal som k nemu už aj nejaké čísla. Pretože tí investori to nie sú veštci. To sú takisto ľudia ako všetci ostatní, ktorí v podstate sa potrebujú riadiť nejakými predikciami, nejakým trendom toho trhu. Ale zároveň musia vidieť, že či ten trend sa uplatňuje aj u nás. Proste musia vidieť, že tam je ten product-market fit aj. A hovorím, mal som to šťastie, že mal som tú diplomovku, ktorú som tým reštauráciám síce dal zdarma, ale prinieslo mi to akože veľa objednávok hneď od začiatku.

Erik Lakomý: Takže ty predtým, ako si išiel za investormi, už si mal nejaké reálne čísla z toho, že ten produkt akože funguje.

Vladimír Eliáš: Áno.

Erik Lakomý: A že reštaurácie to využívajú. OK a kde si hľadal tých investorov? Alebo sú nejaké projekty? Sú dotácie? Teraz aj veľa Európska únia tlačí akoby do tohto technologického prostredia.

Vladimír Eliáš: Áno, presne tak, ako hovoríš. Teraz Európska únia poslala aj Slovensku celkom slušný balík s tým, že tie peniaze sa musia prerozdeliť startupom lokalizovaným mimo Bratislavského kraja, čo mi dávalo ešte vyššie šance. (smiech) A čiže to bola ako aj teraz, aj predtým to bola najlepšia šanca si hľadať nejaký kapitál. A v podstate som sa hlavne sústredil na tieto fondy, ktoré dostali tie európske peniaze.

Erik Lakomý: Uhm a tam to prebieha ako? Že tam pošleš nejaký projekt alebo nejaký case? Je nejaký formulár zverejnený na oficiálnom webe alebo nejaká nástenka, alebo ako to je? (smiech)

Vladimír Eliáš: Úprimne? Ja už ani neviem, ako som sa k nim prvýkrát dostal. Ja si myslím si, že asi na ich webe som si našiel na nich kontakt a potom som im zavolal alebo napísal. Asi tak.

Erik Lakomý: A myslím, že to boli 3 fondy, nie, ktoré dostali na Slovensku? Ty si ktorý z nich?

Vladimír Eliáš: Vision Ventures.

Erik Lakomý: Vision Ventures.

Vladimír Eliáš: Áno.

Erik Lakomý: OK. Dobre a koľko teda? Boli štedrí, neboli štedrí? Ako to bolo?

Vladimír Eliáš: Dostal som 250 000. A vtedy som na začiatku som si povedal, že wow, že toľko, toľko peňazí som ešte nevidel. A teraz si hovorím, že úplne to nebolo asi dostatočné, nakoľko tá konkurencia sa veľmi prehustila. A hlavne to, čo si vedia oni dovoliť zaplatiť a poskytnúť tým reštauráciám.

Erik Lakomý: Mhm..

Vladimír Eliáš: Takže, takže na rozbeh to bolo, určite to stačilo. Ale keď chceme fungovať, škálovať...

Erik Lakomý: A ty si tam mal nejaké ďalšie kolečko investícií, či?

Vladimír Eliáš: Momentálne prebieha.

Erik Lakomý: Momentálne prebieha. Takže zatiaľ len tá prvo... nejako tá seedová investícia.

Vladimír Eliáš: Áno, áno.

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, lebo 250 000 na prvý pohľad sú extrémne peniaze. Zas keď sa na to pozrieš z toho druhého pohľadu, že ty vyvíjaš aplikáciu a keď máš, neviem koľko máš ty momentálne programátorov, ale len ten burn rate na toho programátora mesačne sú desiatky tisíc eur.

Vladimír Eliáš: Presne tak.

Erik Lakomý: A to ti vydrží akoby rok, rok a pol maximálne a potom už ani nie v polovici toho sa musíš obhliadať, že kde získať ďalej peniaze a potom nemáš priestor na to ten produkt zlepšovať. Takže nezávidím túto situáciu. Fakt, že  klobúk dole za to, že ako to zvládate. To je možno ešte aj zaujímavé, že Robo Tarabčák tu bol v podcaste a on so svojím Cinnamonom a americkým kapitálom naraisoval myslím, že to bolo necelý milión. Potom ešte mu prihodili trošku viacej a že tá kultúra medzi americkými investormi a nejakými európskymi investormi asi je asi veľmi odlišná. Nelákalo ťa to možno s tým Eatsterom ísť aj do Ameriky a tam pýtať peniažky?

Vladimír Eliáš: Uhm, určite. Momentálne aj nad tým v podstate vedieme nejaké diskusie a chceme Eatster viac smerovať týmto smerom. V podstate skúsiť sa dostať aj do Ameriky, kde práve tých chainov... tá kultúra objednávania v tom chaine už v podstate sú viac zvyknutí na tú digitalizáciu a majú, ten trh je väčší. A na tých štadiónoch - ľudia tam sa chodia najesť a zabaviť na tie štadióny. Takže tam, tam je to úplne takisto perfektné a zároveň oni tam nemali také prísne obmedzenia počas pandémie. My sme v podstate polovicu našich produktov nemohli 2 roky testovať, lebo bolo všetko zatvorené. Takže určite by sme tam chceli ísť. A ako hovoríš, tam tí investori sú takí, že ja to veľmi rád porovnávam napríklad na Elonovi Muskovi, ktorý si povedal, že chce vyletieť na Mars. Prišiel za investormi, povedal, že ja by som chcel postaviť raketu na Mars a tí investori mu dali peniaze. A kebyže sem príde... Keby v Európe za konzervatívnym európskym investorom príde, že chcem postaviť raketu na Mars, tak neverím, že by mu niekto peniaze dal.

Erik Lakomý: Hej, hej, akože neviem, čím to je. Asi predpokladám, že aj tou kultúrou toho kapitálu a ten kapitalizmus tam už je akože dlhšie zakorenený. A vedia, že keď zainvestujú do desiatich projektov, tak stačí, ak 1 vystrelí a potom sa to vráti niekoľkonásobne späť. Takže, tak, no. To ešte možno povedz, že koľko máš v tíme, alebo ako vyzerá ten tím Eatsteru momentálne? Lebo predpokladám, že potrebuješ programovať, potrebuješ riešiť nejaký marketing, nejaký sales, obehávať tie prevádzky. Kto tam ešte je? Ako to je?

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, taký, taký core je zhruba 6 ľudí, ale okrem toho máme marketingovú agentúru, s ktorou spolupracujem. Máme ja neviem nejakých montážnikov, ktorí nám pomáhajú montovať kiosky, máme testerov. Potom, samozrejme, máme vývojový tím, dizajnérov. To je asi všetko. (smiech)

Erik Lakomý: Tak to nie je málo. To je celkom dosť. Povedz možno sme trošku blízko východných hraníc. Vieme, čo sa odohráva. Aj týmto by som chcel vyjadriť solidaritu a takú silu ľuďom, ktorí sú momentálne tam a prežívajú to, čo prežívajú. Je to určite nepríjemné. A viem aj zároveň, že veľa nielen košických startupov, ale takisto na východe hľadá pracovnú silu a hlavne programátorov na Ukrajine, ktorí sú veľmi šikovní. Ja som videl aj také video, že ukrajinskí programátori teraz normálne čakajú v radoch a berú zbrane do ruky a idú bojovať, že ako to bolo s tvojím tímom? Lebo si spomínal, že aj ty máš nejakých ukrajinských programátorov. Ako to vyzerá teraz?

Vladimír Eliáš: No, my v podstate ideme posledné mesiace z kaluže do blata celý čas, pretože tí moji vývojári jednak mali dlhšie COVID nejaký taký silnejší a, a v podstate majú rodiny. Teraz tam zúri vojna. Opäť sa boja, že budú musieť bojovať. V podstate ja som im aj vybavil ubytovanie tu v Košiciach, len už to nestihli. Na hraniciach ich otočili a museli ísť späť. Oni sú, chvalabohu, sú stále akože dosť na západe, v západnej časti Ukrajiny, kde tých bojov je menej. Ale samozrejme, všetci sa o nich bojíme. A oni momentálne pracovať veľmi nemôžu, ani to od nich veľmi akože nemôžem chcieť.

Erik Lakomý: No, jasné.

Vladimír Eliáš: Len hovorím no, je to, je to ťažké, že... Nikdy som nečakal, že, že z pozície CEO budem musieť riešiť ešte aj takéto nejaké veci ako bezpečie mojich zamestnancov.

Erik Lakomý: Hej, tak akože ten CEO a taký leadership sa preukazuje presne v takých chvíľach. Nikto asi nepredpokladal, že to takto vyeskaluje celé a že budeme toto riešiť v roku 2022. Ale aj o tom je život asi. Tak verím, že to dobre dopadne a že sa čoskoro naspäť vrátia do normálneho režimu a že pomôžu tú appku zveľaďovať. Dobre, tak povedz, možno si aj načrtol nejaké plány do budúcna, alebo teraz je to dosť také všelijaké. Povedz, aké sú tvoje, že teraz si predstavujem časť že ideálny stav, že kde by si chcel byť s Eatsterom a celkovo ty ako CEO a možno nejaký biznis developer za pár rokov. A potom možno také aj že realistickejšie a možno aj trošku pesimistickejšie. Začni tými druhými, potom tie dáme ružové okuliare. (smiech)

Vladimír Eliáš: (smiech) Dobre, dobre, dobre. Vieš čo, určite by som chcel, že aby Eatster bol ten hlavný digitalizátor týchto procesov tam, kde to má zmysel. Teda my nikdy nepôjdeme do reštaurácií, kde ideš na sviečky a, a skvelý zážitok. Ale určite by sme chceli byť na štadiónoch, na každom štadióne, na každom festivale a každom akvaparku. Všade, kde ten proces sa dá výrazne urýchliť, zlepšiť. A zároveň verím, že sa dostaneme aj do tej Ameriky, kde, kde vidím veľký potenciál. A napríklad veľmi sú tam populárne cloud kitchens, to sú v podstate iba kuchyne, ktoré robia delivery. S tým ale, že my ich vieme transformovať na ako keby plnohodnotné reštaurácie s tým, že my im riešime objednávky od stola a objednávky cez kiosk. Takisto máme pre nich aj Drive-through urobené, ktoré je veľmi populárne v Amerike. A na záver teraz rokujem s niektorými čerpacími stanicami, ktoré by som takisto chcel transformovať, pretože ja sa obávam a zároveň to vidím ako, ako pre nás ako príležitosť, že čerpacie stanice do 10 rokov budú musieť niečo spraviť. Nakoľko prichádza elektrifikácia vozidiel a ja vlastním svoje súkromné parkovisko. Môžem tam dať zástrčku a môžem od ľudí vyberať menej peňazí. Môžem im dať lepšie služby ako čerpacia stanica. Takže myslím si, že ľudia na mrazené bagety tam už chodiť nebudú a radšej pôjdu do mekáču, ktorý dá vonku zástrčky, a nabije si to tam. Takže ďalej pokračovať s Drive-through.

Erik Lakomý: To je možno ešte jedna vec, že choďte čím skôr na čerpacie stanice, lebo teraz si chcem ísť natankovať a čakám 20 minút, dokým spraví 12 hotdogov pre ľudí. Takže na tie hotdogy by to bolo určite dobre. Lebo toto je neviem čo za nová éra na čerpačkách, ale fakt musím čakať. (smiech)

Vladimír Eliáš: Ale je to inak akože perfektné, že tie čerpačky majú tak úžasnú pozíciu. Oni sú na tých najfrekventovanejších cestách a oni majú perfektný akože inovačný potenciál, kde to Drive-through tam vieš urobiť okamžite. Tie kiosky tam vieš nahodiť a v podstate s tým istým personálom, ktorý tam už máš, vieš poskytovať oveľa lepšie služby.

Erik Lakomý: Určite aj v zásade jak vravíš, tá elektrifikácia a celkovo nabíjanie elektromobilov to trvá trošku inak, ako keď si natankujem. Takže ľudia budú tráviť na tých čerpačkách asi trošku viacej času, ako to je teraz. A už aj teraz to vidno, že vlastne freshcornery alebo všetky čerpačky sa snažia to robiť tak, aby človek si tam mohol aj oddýchnuť trošku, načerpať síl a ísť ďalej.

Vladimír Eliáš: Tak.

Erik Lakomý: Dobre, ja len ešte raz pripomeniem, že sme dneska s Vladom Eliášom. A ja by som vám dal ešte do pozornosti náš ďalší podcast, ktorý momentálne vzniká a už si ho môžete vypočuť na platforme. Volá sa NA ROVINU o peniazoch a tam vám budeme prinášať rôzne tipy a triky, ako nechcem povedať, že šetriť, ale ako správne míňať. To je lepšie povedané, lebo každý rád míňa peniaze. Takže určite si pozrite všetky streamy a ak sa vám tento aj ten druhý podcast páči, tak si dajte subscribe a budete  mať vo vrecku stále aktuálne informácie. OK, Vlado a ešte na záver ja viem, že ty si taký cestovateľ, travel hacker. A prešiel si asi aj Európu s nejakým nulovým budgetom. Tak daj také odľahčenie, že ako sa dá precestovať Európa s 0 peniazmi.

Vladimír Eliáš: Jasné. Vieš čo, ja som taký človek, ktorý stále hľadá riešenia. Nehľadá, prečo sa nedá, ale ako by sa to, ako by sa to dalo spraviť. A aj keď som mal proste 16 rokov a počúval som, že buď nie sú peniaze, alebo nie je, nie je čas, alebo nie je neviem čo, tak ja som vždy hľadal cestu, ako cestovať napriek tomu, že som prachy nemal. No a začal som dosť stopovať a stopoval som po Európe a bol to dosť taký punk. Ja som spával v lesoch a proste na lavičkách alebo u ľudí. A aj to mi aj dosť otvorilo oči, že ľudia sú dobrí, ľudia keď ty si dobrý k nim, oni sú dobrí k tebe a kľudne ťa pozvú domov. Takže to mi dalo strašne veľa do života, ako som vtedy cestoval. A neviem, možno taký ten hack je, že teda buď dobrý k ľuďom a oni budú dobrí k tebe. A tak.

Erik Lakomý: A tak a vieš zadarmo cestovať. (smiech)

Vladimír Eliáš: Áno, tak. Presne tak.

Erik Lakomý: A prešiel si celú Európu, alebo koľko to bolo štátov alebo?

Vladimír Eliáš: Úplne celú nie, ale tak veľkú časť Európy mám. V podstate ešte mi ten východ chýba a nejaká časť Balkánu. Ale hlavne teda západ som...

Erik Lakomý: Koľko trvala tá cesta?

Vladimír Eliáš: Tak čo ja viem? Ja som vždy vyrazil tak na 2 mesiace, potom som sa vrátil. Potom som zase vyrazil, takže...

Erik Lakomý: A to je možno aj super, lebo čím je človek starší, tak tým akoby na to cestovanie potrebuje viacej peňazí, viacej času, teraz to musí naplánovať a jedno s druhým. A potom ja si stále tak si pamätám a si hovorím, že bol som na vysokej škole, mal som ja neviem 50 € a išiel som. Bolo mi to úplne jedno, že kde, kam. Vyspal som sa u kamaráta, a tak som nemal problém. A čím je človek starší, tak tým akoby má väčšie zábrany k tomu celému. A podľa mňa treba sa stále vrátiť naspäť do tých študentských čias možno a neriešiť tie veci, jak riešime.

Vladimír Eliáš: Je to tak, jak hovoríš, že tie naše neviem, už očakávame stále vyšší komfort, očakávame možno sa aj trošku viac bojíme o seba, čím sme starší. A určite je dobré mať akože rešpekt z nejakého cestovania, keď ideš sám a akože brať to trošku serióznejšie. Ja som bol trošku až príliš uletený možno vtedy. A...

Erik Lakomý: Koľko si mal rokov vtedy?

Vladimír Eliáš: No, tak od šestnástich som začínal.

Erik Lakomý: Od šestnástich. Teraz máš 29?

Vladimír Eliáš: Budem mať za 2 mesiace.

Erik Lakomý: Všetko dobré takto dopredu. (smiech)

Vladimír Eliáš: Ďakujem. A ale... Už ani neviem, čo som chcel.

Erik Lakomý: Že si mal 16 a že si nemal problém cestovať, asi si nemal problém. (smiech) Dobre, však ja myslím, že hlavná message z toho celého je, že treba cestovať. Treba chodiť...

Vladimír Eliáš: Aha, už viem, áno, že treba ísť zo svojej komfortnej zóny a treba sa neustále ako keby snažiť vyskakovať z tej komfortnej zóny. Lebo vtedy sa človek učí najviac, vtedy spoznáva najviac a netreba chodiť päťkrát do Chorvátska, ale možno treba ísť aj niekam inam. A niečo na ten štýl. (smiech)

Erik Lakomý: (smiech) Mexiko je nové Chorvátsko teraz, takže do Mexika.

Vladimír Eliáš: Napríklad. No.

Erik Lakomý: A aká najbližšia cesta ťa čaká?

Vladimír Eliáš: Teraz idem do Španielska a zo Španielska verím, že pôjdem do Ameriky, kde budem riešiť práve ďalšie, hm, ďalšiu budúcnosť možno aj Eatstera.

Erik Lakomý: Super, tak ešte poviem, jak si vravel o tom, že treba vystúpiť z komfortnej zóny, tak teraz na Netflixe je celkom dobrý seriál alebo teda dokument o Kanye Westovi. Má to 3 časti, určite odporúčam, lebo teraz ten pohľad naňho je taký, že človek niekde na vrchole a má všelijaké radikálnejšie a iné názory. Ale tá cesta jeho bola veľmi zaujímavá. Tam bola taká myšlienka, že neviem, či mu to hovoril Farell alebo niekto z týchto raperov, keď on ešte nebol známy, že „Maj stále o sebe pochybnosti a to ťa dostane veľmi ďaleko.“ Takže ja nepochybujem, že ty sa dostaneš veľmi ďaleko a prajem veľa šťastia nielen s Eatsterom, ale celkovo aj v nejakom osobnom živote a nech sa tie biznis plány posúvajú čoraz ďalej a ďalej.

Vladimír Eliáš: Ďakujem ešte raz veľmi pekne za pozvanie, Erik. Takisto prajem aj ja teba, tebe veľa, veľa úspechov s týmto podcastom. A aj vám celkovo v živote. (smiech)

Erik Lakomý: (smiech) Ďakujem. Tak sme si takto popriali na záver. Vy ste počúvali sedemdesiatu šiestu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní. Ak sa vám tento podcast páčil, tak neváhajte ho zdieľať, alebo dať o ňom vedieť svojim známym. A ja sa budem veľmi tešiť na najbližší podcast. Dovidenia, dopočutia. Vladimír Eliáš: Majte sa.

Riaditeľ Ligy za duševné zdravie Andrej Vršanský v podcaste vysvetľuje aká je úloha zamestnávateľov pri starostlivosti o duševné zdravie zamestnancov, ako by táto starostlivosť mala vyzerať v praxi a aké aktivity majú skutočný zmysel.

V epizóde sa zároveň dozvieš ako funguje Koalícia firiem za duševné zdravie, ktorá poskytuje pomoc spoločnostiam pri starostlivosti o duševné zdravie, ako vytvoriť firemné prostredie, v ktorom psychické zdravie nie je tabu, ale aj to, či po vytvorení takéhoto prostredia neodíde väčšina zamestnancov na sabatikal.

Linky z podcastu:
Instagram @ligazadusevnezdravie
Koalícia firiem za duševné zdravie
Test vyhorenia
Športujeme spolu o dušu

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milina Fabšičová

Simona Hanová: Vitajte pri počúvaní NA ROVINU o podnikaní. Podľa štatistík Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj trpí až 1 zo šiestich obyvateľov krajín Európskej únie nejakou formou duševného ochorenia. Najčastejšie sa v populácii Európskej únie vyskytuje úzkosť a depresia. Pokiaľ sa zanedbáva prevencia, štát aj firmy stoja duševné problémy zamestnancov nemalé finančné prostriedky. Za následok totiž majú nárast absencií v práci, zníženú produktivitu až dlhodobú práceneschopnosť. Aj napriek tomu sú duševné ochorenia stále tabuizovanou témou v spoločnosti aj v zamestnaní. Aká je vlastne úloha zamestnávateľov pri starostlivosti o duševné zdravie? Ako by táto starostlivosť mala vyzerať v praxi? Postačí jedna prednáška o syndróme vyhorenia, alebo je potrebné niečo viac? Aj o tom, ale nielen o tom sa dnes budeme rozprávať s riaditeľom Ligy za duševné zdravie Andrejom Vršanským, ktorý sedí už v našom štúdiu. Andrej, vitaj.

Andrej Vršanský: Ahoj, ďakujem za pozvanie.

Simona Hanová: Som rada teda, že si prijal naše pozvanie. A, samozrejme, pozdravujem aj našich poslucháčov. Tak Andrej, ja prejdem rovno k veci a rovno sa opýtam teda, aká je tá úloha tých zamestnávateľov pri starostlivosti o duševné zdravie? A aká už potom nie je?

Andrej Vršanský: Tradičná odpoveď, ktorú si tradične firmy myslia, že je tá správna, je, ako keby ten svätý grál tej starostlivosti o duševné zdravie je to, že mať nejakého dostupného psychológa alebo kouča. Alebo skrátka niekoho, kto vie poradiť s nejakým zložitejším typom problémov, ktorý sa týka psychického zdravia. To je, samozrejme, pekné a nedá sa s tým nesúhlasiť. Ale to je niekde v tej, v tom reťazení tých všetkých opatrení, ktoré vlastne spolu vytvárajú niečo, čo sa dá nazvať starostlivosťou o duševné zdravie zamestnancov, v podstate až na konci. Na tom začiatku majú byť úplne iné aktivity. A na základe množstva aj prieskumov, aj takých zisťovaní a iných projektov, ktoré sme si pozerali z celého sveta, tak sme prišli k takému veľmi jednoduchému záveru, že tou úlohou zamestnávateľov v skutočnosti má byť prispôsobiť pracovné prostredie tak, aby ľudia v tom pracovnom prostredí sa nehanbili, nebáli rozprávať o duševnom zdraví alebo nezdraví. To je tá primárna úloha, že vytvárať prostredie také, aby v podstate tie témy neboli tabuizované. To v princípe znamená destigmatizovať pracovné prostredie. No a ak o tomto hovoríme, tak každé prostredie... Možno trošička taký úvod k tomu si dovolím povedať, že prečo je to prostredie, čo to je vlastne to prostredie. Prostredie je niečo, v čom sa nachádzame. To prostredie nie je len tvorené len nejakými priestormi, ale je tvorené aj nejakými ľuďmi, nejakou kultúrou, nejakými vzorcami správania sa. A určite každý si vieme predstaviť, že existuje prostredie, ktoré môže byť také priaznivé pre duševné zdravie – to je to také otvorené, demokratické, participatívne, kde sa nebojím povedať vlastný názor, kde sa nebojím prísť s nápadmi a tak ďalej. A potom môže byť také opačné, také veľmi nepríjemné prostredie pre duševné zdravie. A profesor Fonagy, s ktorým spolupracujeme v takom projekte koalície škôl pre duševné zdravie, tak on to veľmi pekne povedal. Platí to nielen pre prostredie v školách, ale aj napríklad vo firmách alebo v akýchkoľvek komunitách. To prostredie má moc dokonca predchádzať duševným poruchám, alebo má moc dokonca spôsobovať duševné poruchy. On dokonca si dovolil tvrdiť, že prostredie je akýmsi očkovaním pre duševné zdravie. Že nie je pravda, že my nemáme spôsoby, ako predchádzať duševným poruchám. Máme tie spôsoby. A ten najdôležitejší spôsob je to prostredie, ktoré nás vždy presahuje. Ono je vždy väčšie, ako sme my. A práve preto má zmysel, aby zamestnávatelia toto prostredie aktívne vytvárali. A teda nielen len tak intuitívne, ale čo možno teda podľa možnosti aj nejakým štruktúrovaným spôsobom a premysleným spôsobom, aby spoluvytvárali to prostredie tak, aby bolo priaznivé pre duševné zdravie.

Simona Hanová: A ako by to teda mohlo vyzerať v praxi? Ako vlastne? Nie je to úplne jednoduché takéto prostredie zmeniť, ak je napríklad nejako nastavené. Ako by to mohlo nejako v praxi vyzerať? Alebo čo by mohli tí zamestnávatelia vlastne urobiť, ako začať? Hej, keď napríklad to duševné zdravie sa doteraz neriešilo, to prostredie nejako sa o tom nehovorí. Čo sa dá vlastne urobiť?

Andrej Vršanský: Ak chceme destigmatizovať, to znamená, že máme búrať nejaké mýty a nejaké stereotypy a predsudky, no a to sa dá robiť v podstate veľmi jednoduchým spôsobom. A síce takým, že poskytujem pravidelné, dlhodobé a kvalitné informácie o duševnom zdraví. To robíme aj v našej Koalícii firiem za duševné zdravie, ktorá združuje už teraz skoro 40 firiem zaujímavých, veľkých, malých najrôznejšieho druhu a zamerania. A to, tie kvalitné informácie, to poskytovanie to musí byť v nejakej dobrej a pravidelnej frekvencii. Hej, čiže nie je jedno, duševné zdravie je teraz relatívne populárna téma, nikdy nebola taká populárna téma. A z toho vyplýva, že k duševnému zdraviu sa vyjadruje strašne veľa ľudí od veštice, homeopatov, farárov až po úplne obyčajných teda ľudí, ktorí nemajú vôbec žiadne vzdelanie. A je to tak v poriadku a nech sa to tak deje. Ale je veľa balastu a veľa bulvarizácie v tejto oblasti, veľa strašenia, veľa rôznych takých zvláštnych prístupov. Keď sa pozriete na Instagram alebo na sociálne siete, tak to je plné kadejakých motivačných citátov, ktoré obsahujú dobré rady do života, ktoré ešte nikomu nikdy nepomohli a ani nemôžu vlastne nikomu pomôcť, lebo nie sú na to vôbec uspôsobené. Takže to je vlastne taký základ – poskytovať pravidelné informácie vo forme článkov, vo forme diskusií, vo forme prednášok a tak ďalej a tak ďalej a rôzneho obsahu. A to, čo vlastne je podstatou tých takýchto aktivít je, aby sme dávali ľuďom – zamestnancom – podnety na to, aby sa rozprávali o duševnom zdraví. A, samozrejme, že čo najotvorenejšie. No a to je proces, ktorý je dlhodobý, lebo v podstate sa snažíme zmeniť kultúru, nejaké kultúrne vzorce a to je vždy beh na dlhú trať.

Simona Hanová: Áno, o koalícii firiem ešte budeme aj hovoriť. A keď si teraz vravel, tak mi napadlo pri tom, hej, že každý sa k tomu vyjadruje, hej, v podstate, že možno aj nejako tých zamestnancov ako keby zaškoliť, ako by sa mohli k tým duševným problémom vyjadrovať. Tie dobre mienené rady, hej, že choď si zabehať a podobné, že treba sa ísť prejsť. Že možno aj keď sa o tom už začne hovoriť v tých firmách, hej, že to prostredie sa na to pripraví, tak aby to nedošlo k tomu, že naozaj tam bude nejaký odborník. A začne sa o tom hovoriť, kolega povie kolegovi niečo sa mi také deje a ten mu povie 7000 rád. Hej, lebo naozaj sa rozbehol ten fenomén, že každý sa k tomu vyjadruje pomaly. Hej, čiže...

Andrej Vršanský: A to je v poriadku, nech sa vyjadruje. A to je vlastne ten druhý, druhý krok, ktorý zamestnávatelia majú spraviť. A až ten tretí krok je potom zlepšenie dostupnosti nejakej odbornej pomoci. Ten druhý krok spočíva v tom, že takisto, ako zamestnávateľ má záujem na tom, aby sa zlepšili nejaké zručnosti jeho zamestnancov, lebo to má vplyv na výkon, na dosahovanie výsledkov a tak ďalej, tak takisto aj v tejto oblasti sa dajú zlepšovať zručnosti. Liga za duševné zdravie prináša na jeseň na Slovensku medzinárodný program Mental Health First Aid. To je program, ktorý je v podstate taký mini výcvik pre úplných laikov, akým spôsobom sa rozprávať vlastne o duševnom zdraví tak, aby to bolo pomáhajúce. To znamená presne vysvetľuje ľuďom a my to robíme aj vo všetkých týchto našich výstupoch, aj v online kurzoch pre príbuzných, ako sa správať k človeku, napríklad ktorý má vyhorenie alebo úzkostnú poruchu, alebo niečo takéto, rôzne druhy teda duševných porúch. Čiže akým spôsobom sa rozprávať. A tam tie pravidlá nie sú tiež nejako strašne zložité. Ľahko sa to hovorí, ťažšie sa to robí v skutočnosti.

Simona Hanová: Áno, to je pravda.

Andrej Vršanský: Ale v podstate ak sú... je tam niekoľko pár jednoduchých zásad – jednoducho nebagatelizovať problém, nedávať dobré rady do života, nie sme schopní dať dobrú radu do života, lebo teda väčšina z nás nie je, nemá vyštudovaných 6 vysokých škôl o psychológii. Teda česť výnimkám, ktorí majú vyštudovanú psychológiu, samozrejme. Ale my nie sme schopní človeku, ktorý, ktorý napríklad má depresiu, niečo reálne poradiť o tej depresii, pokiaľ tomu nerozumieme. Ale čo sme schopní urobiť, je, že môžeme ho vypočuť a môžeme byť k nemu empatickí. A tá finta, ktorá sa deje vlastne pri takomto rozhovore, spočíva v tom, že ak mňa naozaj zaujíma, čo ten druhý človek hovorí, tak mu vytvárame prostredie – opäť je to o prostredí – na to, aby on formuloval svoje pocity. A to je vlastne tá pointa, pretože keď to poslucháči určite mnohí majú skúsenosť možno aj so psychoterapiou alebo s nejakými takýmito rozvojovými konceptmi, hej, v oblasti duševného zdravia, tak tá psychoterapia je o tom, že pomenovávam svoje pocity z veľkej časti. Takže aj rozhovor, obyčajný rozhovor človeka medzi... v nejakých komunitách, v školách alebo na pracovisku môže mať nesmierne liečivé účinky. A dokonca áno, my sme mali aj jednu kampaň, ktorá hovorí, že aj päťminútový rozhovor môže zachrániť život. Môže naozaj. Ľudia, ktorí pracujú na linke dôvery Nezábudka alebo na iných linkách, by o tom vedeli rozprávať.

Simona Hanová: Presne rozhovor má veľmi liečivé účinky a je to aj terapeutický nástroj, hej, čiže... A, samozrejme, aj nemusí to byť len odborný, ale aj také priateľské vypočutie, žiadne mudrovanie, ale povedanie toho, že vidím, že sa ti niečo deje. Ak by si chcel o tom hovoriť, som tu pre teba. Tam a tam sa dá vyhľadať pomoc, čiže nejakým takýmto spôsobom postupovať. V žiadnom prípade presne tie veci nezľahčovať a nehrať sa na to, že teda postačí ísť sa prejsť do záhradky, lebo niekedy to fakt už nestačí. Hej, čiže treba...

Andrej Vršanský: Áno, tá bežná reakcia je taká, že však choď si zašportovať, že to ťa prejde. Alebo poď na pivo, to ťa prejde. Trošku sa uvoľníš, prídeš na iné myšlienky.

Simona Hanová: Pozbieraj sa.

Andrej Vršanský: Alebo zatni sa a vydrž to a poď, zaber. Len to vlastne pre človeka, ktorý má naozaj problém s duševným zdravím alebo teda nezdravím, tak to je ešte oveľa viacej demotivujúcejšie. Pretože jeho podstate jeho problému spočíva v tom, že on to nedokáže urobiť. To je tá jeho duševná porucha. Takže keď vlastne ho vyzveme, aby niečo takéto urobil, tak vlastne len zhoršíme jeho stav. Pretože má ešte väčšiu depresiu z toho, že vlastne to nedokáže urobiť. To každý jeden, keď sa porozprávame s človekom, ktorý má akúkoľvek duševnú poruchu, tak vlastne každému toto ubližuje. Je to v podstate od ľudí, ktorí to možno aj myslia dobre a chcú vlastne byť nápomocní, trošku berú takú zodpovednosť za toho druhého, že teda, že oni mu musia nejakým spôsobom pomôcť, ale ono to tak nefunguje. Ono je to v podstate až také by som si dovolil tvrdiť, že keď sa nad tým tak hlbšie zamyslíme, tak ono je to vlastne až také chvastúnstvo zo strany toho, kto vlastne takéto dobré rady do života dáva. A keď to si stačí vlastne uvedomiť, že toto nie je správne robiť, a treba počúvať. To je, to je celé. A, samozrejme, ľahšie sa to hovorí, ako sa to... ako sa to deje, hej. Ale na druhej strane presne takéto zručnosti sa dajú aj učiť. Existujú nejaké techniky, existujú spôsoby na otváranie rozhovoru a tak ďalej. Psychológovia o tomto vedia. Laici o tom až tak nevedia. Ale je dôležité, aby, aby nielen tí odborníci o tomto vedeli. Pretože to je vlastne taká podlinková dôležitá ďalšia informácia, čo chcem povedať, že v žiadnom štáte nikdy nebude dostatok psychológov a dostatok psychiatrov a dostatok sociálnych pracovníkov a dostatok týchto všetkých pomáhajúcich profesií, ktoré by mali také vzdelanie, ako majú ľudia ja neviem na linke alebo v nemocniciach. Hej, na psychiatrických oddeleniach. To sa v žiadnej krajine, to nie je realistické očakávať. My nemáme inú šancu, ak chceme zlepšiť duševné zdravie spoločnosti, ako práveže sami si zobrať tú zodpovednosť a sami nejakým spôsobom pomáhať tým druhým a sami sebe. Toto v zahraničí dávno pochopili. Na Slovensku sa snažíme, aby to pochopili tí, ktorí rozhodujú o peniazoch a o štátnom rozpočte a tak ďalej. To sa v zahraničí volá, že podpora komunít. Lebo v tých komunitách vlastne sa to má diať táto pomoc a až keď tá komunita to nevie sama zvládnuť, komunita je aj napríklad rodina je taká malá komunita. Keď to nevie rodina alebo teda priatelia, alebo pracovné prostredie, alebo školské prostredie, alebo nejaká skupina ľudí zvládnuť, no tak potom sú tu nejaké linky pomoci, potom je tu nejaký, nejakí psychológovia, nejakí kouči sú tam ešte, samozrejme, predtým. A na konci... na vrchu tej pyramídy sú nejakí psychiatri v nejakých psychiatrických nemocniciach.

Simona Hanová: Hm, presne ako hovoríš, hej, že, že v podstate keď sa niekomu niečo deje, tak ten prvý kontakt je veľakrát v rodine, v škole, a preto aj ľudia, ktorí nie sú odborníci, by mali vedieť, ako postupovať. Hej a základ je presne, ako si hovoril, počúvať. A ja len k tomu dodám, že to, čo môže mne fungovať, tebe nemusí. Preto nerozprávať tieto veci, hej, a skôr nasmerovať na pomoc, vypočuť. Čiže takto by to presne mohlo aj v tých firmách fungovať. A ako si spomenul, už sú nástroje na to, ako sa to dá tých ľudí učiť. Sú rôzne tréningy. Mňa ešte zaujíma, že z tvojej skúsenosti aká je aktuálna situácia na Slovensku, čo sa týka firiem? Starajú sa spoločnosti o duševné zdravie svojich zamestnancov, alebo ako to vyzerá? V akom je to štádiu?

Andrej Vršanský: Ja si myslím, že na HR oddeleniach v podstate všetky firmy vedia, že nejakým spôsobom by sa mali starať o duševné zdravie zamestnancov. My sme si robili minulý rok taký veľký reprezentatívny prieskum na území celého Slovenska 1500  ľudí. Taký naozaj, že o niečom aj vypovedá ten prieskum. A z toho vyšlo, že nepamätám si presné číslo, myslím, že 70 alebo 80 % zamestnancov očakáva od svojho zamestnávateľa, že mu bude poskytovať nejaké vzdelávanie v oblasti duševného zdravia. To je napríklad číslo, ktoré mňa úplne prekvapilo.

Simona Hanová: To aj mňa teraz.

Andrej Vršanský: Lebo to je... Ja som  teda tipoval, že to bude možnože 20 %. Ale čiže ľudia vedia o tom a najmä v súvislosti s tou pandémiou, že to duševné zdravie je vec, ktorá sa každého týka. A dokonca očakáva... a rozumejú aj tomu, že, že to prostredie, v ktorom pracujú, samozrejme, že ovplyvňuje ich duševné zdravie nejakým spôsobom. Čiže to očakávajú. Takže ja si myslím, že firmy sa veľmi posunuli medzi časom. V tej našej koalícii hovorím, je už skoro 40 firiem, ktoré, ktoré v podstate vedia, že plus-mínus, že čo majú robiť. A, samozrejme, že sa nachádzajú v rôznych štádiách. Sú firmy, ktoré sa tomuto venujú 10 rokov. Je to jeden z pilierov pre celú ich vnútornú komunikáciu a rozvoj. Iné vlastne len teraz začínajú. Ale tam je dôležité, tam je dôležité vysvetľovať firmám to, o čom sa tu teraz rozprávame, že čo je vlastne ich úloha a čo nie je ich úloha. Lebo aj duševné zdravie sa dá použiť ako nástroj na šikanovanie svojich podriadených, keď manažér chodí a diagnostikuje bez vzdelania akéhokoľvek psychologického, že ty si vyhorený, ty choď hentam, ty choď hentam. Ty máš nejakú poruchu, choď sa liečiť. No, tak to takto, samozrejme, nemá vyzerať. Takže je, je potrebné vysvetľovať, že odkiaľ pokiaľ vlastne je tá starostlivosť vhodná a dobrá. Existujú napríklad také employee assistance progremy... programy (smiech).

Simona Hanová: Progremy, OK. (smiech) Môžeme aj po anglicky.

Andrej Vršanský: Ktoré v podstate prinášajú v zásade že linku pre zamestnancov. A veľa firiem je vlastne prekvapených, že tam moc ľudia nevolajú. Ale ak tam nevolajú, tak to je vo väčšine spôsobené práve tým, že to podhubie nie je pripravené, že to prostredie vlastne neumožňuje využívať túto službu. To je jedna vec. Druhá vec je, že ak takúto službu možnože majú zabezpečenú a aj tam niekto volá, tak potom tá firma má tendenciu merať ako keby úspešnosť tej služby tým, že koľko ľudí volá na tú službu. Lenže ja keď som zamestnaný v nejakej firme, tak ja môžem predsa využívať množstvo iných, iných nástrojov. Môžem na iné linky volať. A tak, ako existuje stigma v spoločnosti, lebo sa hanbíme rozprávať o týchto témach, tak v tom korporátnom svete alebo u toho zamestnanca je ešte jedna bariéra, a to je prirodzená poväčšine nedôvera voči tej firme, že keď takúto službu napríklad využije, že to ten zamestnávateľ nejakým spôsobom nezneužije, alebo že sa to nedozvie a tak ďalej. Preto je... sú tu dôležité linky, ktoré zabezpečujú naozajstnú anonymitu. Hej, u nás na linke my netušíme, kto nám volá. Nevieme, či nám volá opakovane, nevieme, kto to je. Nikdy sa neopýtame, že z ktorej firmy je. A to je dôležité, pretože keď táto anonymita tam nie je, tak potom je to ťažké. No a keď takáto firma v takomto stave zabezpečí pre svojich zamestnáva... zamestnancov napríklad psychológa, no tak koľkí využijú tú službu?

Simona Hanová: Áno. K tomu len doplním, že ja som robila výskum vo firme a venovala som sa stresu,  syndrómu vyhorenia, silným stránkam osobnosti a robila som to v jednej veľkej spoločnosti. A teda dotazníky boli anonymné, všetky tie metódy, ale veľakrát možno 70 % mojich participantov sa stále pýtalo: „A je to anonymné? A bude  to niekto vidieť niekto z vedenia?“ A tak ďalej, že veľmi sa báli, hej, že fakt sa mohli, mohol niekto dozvedieť, že oni sú proste totálne vyhorení a sú v strese a čo všetko sa im nepáči a tieto veci. Hej, čiže to, že sa spraví nejaká linka a predsa len skôr človek chce využiť fakt niečo, čo je anonymné a asi najlepšie, keď možno je to externe. Hej, že... že je tam ten strach z toho.

Andrej Vršanský: Áno, áno, hej. Prirodzene, človek voči tomu má takú nejakú väčšiu dôveru. No a často firmy, samozrejme, skĺzavajú k takým skratkovitým riešeniam, alebo že akože majú že check, že máme EAP a tým pádom ako keby to končí. A to akože majú splnenú úlohu, čo je, samozrejme, nezmysel. Lebo absolútne vôbec nevyužívajú potenciál vlastne toho, čo to duševné zdravie a starostlivosť môže spôsobiť v tej firme. Spomeniem Google si robil taký, taký slávny s Harvardskou univerzitou taký prieskum, Aristoteles sa volal. Skúmal na svojich 200 tímoch, že čo je ten najväčší parameter, ktorý spôsobuje výkonnosť tímov a ľudí v tímoch. No a tradičná prirodzená a intuitívna odpoveď, ktorú každý očakáva od tejto otázky, je, že to je nejaká tvrdohlavosť, cieľavedomosť, schopnosť dosahovať ciele to target orientation, hej, a takéto veci. Možnože spolupráca v tíme ešte, trebárs nejaký soft skill. Ale im z toho vyšlo jednoznačne, že ten najväčší parameter, ktorý najviac podmieňuje výkonnosť tímov, je pocit psychologického bezpečia. To vlastne odomyká totižto vlastne pridanú hodnotu a inovácie, pretože ak ja sa bojím povedať nový nápad, hej, pretože si zo mňa buď budú robiť srandu, alebo ma bude niekto zhadzovať alebo ponižovať, tak spravím to dvakrát a potom to už nespravím. A tam vlastne vzniká pridaná hodnota, preto to má zmysel, aby tie firmy aj dovnútra vlastne mali možnosť zlepšovať to svoje vnútorné prostredie. Aby jednoducho tvorili lepšiu pridanú hodnotu, mali angažovanejších zamestnancov a tak ďalej a tak ďalej. A dobrá správa je, že dokonca aj takéto veľmi ťažko pomenovateľné alebo takéto abstraktné veci sa dokonca dajú odmerať. My sme priniesli na Slovensko jeden taký nástroj. Cez appku sa dá dokonca merať, že aký stupeň psychologického bezpečia je v tímoch alebo nejakých skupinách ľudí sa nachádza vlastne v tej firme.

Simona Hanová: Môžete kľudne povedať... Môžeš kľudne povedať, pardon. (smiech)

Andrej Vršanský: Je to, máme to v tej Koalícii firiem za duševné zdravie. Je to taká maďarská appka, ktorá je na základe výskumov presne týchto ľudí, ktorí robili ten výskum pre ten Google na Harvarde. A v princípe vypľuje to na konci dňa takú heat mapu, vlastne ktorom... ktorý parameter toho psychologického bezpečia je v akom tíme v akej miere jednoducho prítomný. To sú také parametre, ako je napríklad že zraniteľnosť, či som schopný vlastne priznať si zraniteľnosť. Či som schopný spoľahnúť sa na druhého človeka. A je tam nejakých 7 takýchto parametrov. A to je vlastne veľmi zaujímavá vec, pretože to je v podstate niečo ako engagement studies, ktoré sú v podstate vo všetkých veľkých firmách sa robí. Lenže toto ide o level hlbšie, pretože to odpovedá na otázku, prečo ten engagement je, alebo nie je. To je napríklad no, to je veľmi zaujímavé a k tomu, aby som uzavrel tú myšlienku, tak to je vlastne ten potenciál toho duševného zdravia. Lebo keď firma, asi každá firma chce mať dobré pracovné prostredie. A asi ak chce mať, teda prinášať nejaké inovácie, tak asi rozumejú, že malo by byť to také demokratickejšie, participatívnejšie, agilnejšie. A rôzne tieto prívlastky, ktoré asi tie firmy a HR,
HR-isti, samozrejme ovládajú lepšie ešte ako ja. Lenže keď my si, keď v mojej firme by sme si povedali, že teraz že poďme mať lepšie prostredie, no tak to je taká veta, ktorá nič nespôsobí. Lenže ak sa ideme rozprávať a destigmatizovať to vnútorné prostredie, tak vlastne nabádame ľudí k tomu, aby boli otvorenejší, aby rozprávali o tých svojich pocitoch. Aby boli vlastne zraniteľnejší, vystavovali tú zraniteľnosť voči ostatným a navzájom si. A to je vlastne cesta, ktorou sa dá odomknúť celý tento proces vedúci k tomu modernému systému riadenia. Hej, že toto je vlastne to čaro toho duševného zdravia, ktoré je možné využiť vlastne pre transformáciu celého toho vnútorného prostredia. Toto málo firiem si uvedomuje, že to je vlastne, to môže mať až takýto vážny dôsledok.

Simona Hanová: Že treba to vnímať naozaj komplexne, hej, že nie je to tak, ako si vravel, že niečo si odškrtnúť. To si ja veľakrát nie, že predstavujem, ale vnímam to z niektorých spoločností, čo je, samozrejme, česť výnimkám. Niekde to funguje naozaj super, že spravia naozaj jednu prednášku o syndróme vyhorenia, ako som to hovorila na začiatku a si to odfajknú proste raz za pol roka. A to je akože OK, hej, že to je proste hotovo, potom sa spraví niečo o strese a OK. Ale je to vyslovene nejaký systematický proces, hej, ktorý sa nedá zvládnuť iba tak, hej, že príde niekto, kto nemá žiadne vzdelanie, a si povie tak, že si tam určí ako nejaké, ako si vravel ty,  nejaké diagnózy, že ty máš to, ty si vyhorený, ty choď tam.

Andrej Vršanský: Áno.

Simona Hanová: A predpokladám, Andrej, že to je dôvod, prečo si založil tú Koalíciu firiem za duševné zdravie v roku 2020, ako sme už spomenuli, ktorá poskytuje práve pomoc tým spoločnostiam pri starostlivosti o duševné zdravie. Tak či by si povedal našim poslucháčom, že čo to je presne jednoducho. Lebo viackrát sme to spomenuli a neviem, či úplne asi naši poslucháči vedia, čo tá koalícia robí. Čiže aby sme to dovysvetlili.

Andrej Vršanský: Áno, hej, jasné.

Simona Hanová: Tak keby si to predstavil takto nejako.

Andrej Vršanský: Koalícia firiem za duševné zdravie združuje firmy, ale aj iné organizácie – dokonca už máme aj ministerstvo jedno životného prostredia, sa môžem pochváliť. Takže združuje organizácie do takého neformálneho združenia, ktorému záleží na duševnom zdraví svojich zamestnancov a poskytuje im také nástroje, ktoré môžu použiť na to, aby sa zlepšovalo to pracovné prostredie, aby sa vlastne destigmatizovalo. To je prvá taká základná vec. Potom druhá tá funkcia je zlepšovanie tých zručností, hej, a tretia tá funkcia je trošku aj pomôcť s celospoločenskou zmenou. Hej, ak chceme, aby táto naša spoločnosť bola duševne zdravšia, to by sme my v Lige za duševné zdravie, to je tá naša vízia. Hej, to chceme dosiahnuť, aby, aby naša spoločnosť bola duševne zdravšia. Tak akým spôsobom sa to dá urobiť? No tak, že cez jednotlivé tie komunity aplikujeme na ne také nástroje, aby sa tá kultúra vo vnútri tých prostredí a vo vnútri tých komunít jednoducho menila k lepšiemu. A firmy sú... Samozrejme, my sme v diskusiách so štátom, ako financovať linky a tak ďalej a tak ďalej. To je beh na strašne dlhú trať. Štát má tendenciu byť extrémne neflexibilný a nerozumieť potrebám ľudí, o ktorých sa má starať. Z nejakého dôvodu to tak je. Ale tie firmy sú omnoho flexibilnejšie, rýchlejšie, racionálnejšie a majú na tom ešte aj ekonomický záujem, aby vlastne duševné zdravie ich zamestnancov bolo lepšie. Takže pre nás je dôležité aj, aj tá sila tých firiem, ktoré my vlastne združujeme v tejto koalícii, ktoré si vymieňajú medzi sebou skúsenosti. Hovoria, čo im funguje, čo im nefunguje, prečo je to tak a tak ďalej. A tak aby vlastne tieto firmy ďalej šírili tú osvetu a tú pochodeň toho duševného zdravia  a tú myšlienku, že duševné zdravie nie je len o tom, že či mám depresiu, alebo nemám depresiu. Že či viem niekomu poradiť, aby išiel za psychiatrom alebo psychológom. Duševné zdravie je nástroj na zlepšenie našej spoločnosti. Ak nechceme, aby v našej spoločnosti bola polarizácia, extrémizmus, xenofóbia, homofóbia, všetky možné neduhy – šikana napríklad, tak duševné zdravie nám poskytuje nástroje, ako vlastne znížiť výskyt týchto negatívnych fenoménov. A to súvisí, samozrejme, trošičku aj so spoločenskou zodpovednosťou firiem. Lebo nejde len o to dosahovať zisk, ale aj trošičku sformovať vlastne tú spoločnosť, v ktorej sa všetci nachádzame. A tá Koalícia firiem za duševné zdravie teda organizácií v podstate odpovedá na všetky tieto požiadavky. Takže toto zabezpečuje. Samozrejme, v nejakej miere, niekto to robí, niekto je zaangažovanejší, niekto menej. Ale funguje to také spojenie sa za vyšším cieľom. To, čo sa nám tam podarilo urobiť je, že sú tam konkurenčné firmy, ktoré vlastne dostávajú ako keby že rovnaký produkt a vôbec im to nevadí. Pretože tým cieľom je niečo vyššie, ako pretiahnuť si zamestnancov z jednej firmy do druhej, alebo teda popracovať na nejakom svojom employer brandingu.

Simona Hanová: Ja len, ja len spomeniem, že medzi členov koalície patria dnes veľké spoločnosti ako napríklad Slovnaft, Orange, VÚB banka, Lidl, McDonald’s, Uniqa, ministerstvo si spomínal a množstvo ďalších. A mňa by možno zaujímalo, že môžem sa zapojiť napríklad do koalície, ak má moja firma napríklad 10 zamestnancov? Má to význam? Alebo sú tam nejaké podmienky, keby som sa chcela do toho zapojiť, kebyže mám firmu, hej, bavme sa takto abstraktne. (smiech) Takže...

Andrej Vršanský: Určite, určite. Máme aj malé... máme aj 10-človekové firmy. My, samozrejme, z tých príjmov, ktoré máme za toto členstvo v koalícii, financujeme nielen výrobu toho obsahu, ale aj iné veci, ako je napríklad linka dôvery Nezábudka a iné programy, ktoré máme. Máme koalíciu škôl, máme koalíciu miest, ktoré majú, sa zameriavajú na teda iné komunity. A tiež sa snažia zlepšovať prostredie vlastne v týchto komunitách. Takže tá myšlienka, že ako sa zapojiť, to nie je formálna štruktúra, čiže to nie je nejaké občianske združenie, ktoré by malo stanovy a prezidenta a neviem nejaké takéto štruktúry. To je vyslovene neformálna štruktúra. Je dôležité, aby firma povedala, že je členom koalície, lebo je dôležité, aby deklarovala voči svojim zamestnancom, že rieši túto tému. Ono je to taká dvojsečná zbraň, pretože tým pádom dáva svojim zamestnancom najavo, že ak víno kážem a vodu pijem, naopak, ak vodu pijem a víno kážem, nie naopak. A teraz som sa už ale úplne zamotal, že kto čo tu káže (smiech).

Simona Hanová: Všetci všetko.

Andrej Vršanský: Asi ma rozumiete, že čo som chcel povedať. (smiech)

Simona Hanová: (smiech) Jasné, jasné.

Andrej Vršanský: Tak vlastne hovorí, že tak poď po mne. Jednoducho nemôžem sa tváriť, že mi záleží na tvojom duševnom zdraví, a pritom sa správam inak. Takže zapojiť sa dá tak, že treba mi napísať e-mail a súhlasiť s nejakými základnými podmienkami. Tie podmienky sú také, že ak by si firma sama vlastnými silami organizovala raz mesačne nejaký webinár alebo niečo takéto vzdelávacie, tak na to pravdepodobne minie 500 €, 400, 300, 600, 800. Takéto niečo záleží od kvality tých účastníkov.

Simona Hanová: Je to rôzne.

Andrej Vršanský: Hej a takže tá myšlienka je, že dajte tieto peniaze Lige za duševné zdravie a vlastne my pre vás zabezpečíme tento celý servis vrátane nejakých newsletterov, čo komunikovať ďalej vlastne tým zamestnancom v internej komunikácii. Aby to tí HR-isti nemuseli hľadať, že čo je tá kvalitná informácia. My vieme, čo je kvalitná informácia. Zároveň tí ľudia, ktorí vystupujú v diskusiách, ktoré sa dejú raz mesačne, tak sú naozaj odborníci a my si dávame veľký pozor na to, aby to boli kvalitní ľudia. Zároveň je to formát, ktorý je zrozumiteľný. Moderuje ho Šarkan. Je to natáčané v naozajstnom štúdiu, nevyzerá to ako stredoškolský projekt. Nemám nič proti stredoškolákom, naopak, ale veľakrát tieto vzdelávania, ktoré sú onlinové, tak v podstate sú nepozerateľné. To sa nedá, že v podstate tomu venovať pozornosť nejaká dlhšia. Čiže vyzerá to vlastne ako televízna relácia, dá sa položiť otázka, Šarkan na to reaguje. A taká veľmi dôležitá vec, ktorú robí tá koalícia, je aj to, že potom pošleme firmám záznam vlastne rozdelený na 3 časti.

Simona Hanová: Ktorý majú, ktorý majú prístupný.

Andrej Vršanský: Zhruba 20-minútové, tematicky sú oddelené od seba a vlastne na svoj LMS alebo ja neviem do toho svojho systému vzdelávacieho si môžu nahrať vlastne tieto všetky podujatia. Takže a tá skúsenosť je taká, že až 10 až 20-násobok ľudí, ktorí toto vidia naživo, vlastne si to pozrú zo záznamu. Lebo samozrejme, nie každému vyhovuje posledný štvrtok v mesiaci o desiatej hodine. (smiech)

Simona Hanová: Áno, čiže byť členom koalície znamená, znamená mať k dispozícii viacero nástrojov. Je to na pravidelnej báze, keď tomu dobre rozumiem. Kľudne ma zastav, ak...

Andrej Vršanský: Áno, raz mesačne, áno.

Simona Hanová: OK. A...

Andrej Vršanský: Raz mesačne je podujatie vždy na inú tému. Napríklad teraz vo februári budeme mať tému toxické vzťahy na pracovisku. Mali sme v januári bola téma ako sa rozprávať s človekom, ktorý je v duševnej nepohode a tak ďalej a tak ďalej. Mali sme tému o jedle a duševnom zdraví, šport a duševné zdravie. Tých tém je hrozne veľa. A všade je... tie témy sú prispôsobené vlastne tomu pracovnému prostrediu.

Simona Hanová: Čiže môžem si ako firma vybrať, alebo je to dané, hej, že tento mesiac sa rieši to, tento to? Alebo dá sa to vybrať, hej, že aká téma?

Andrej Vršanský: Tí členovia koalície hlasujú o tom, že aké budú vlastne témy. Čiže tie, ktoré, ktoré boli, alebo sú, v budúcnosti budú, tak to je výsledok vlastne tých ich dopytov.

Simona Hanová: Čiže sa nejakým spôsobom zhodnú a takto to funguje.

Andrej Vršanský: Áno, áno, áno tak.

Simona Hanová: To je zaujímavá informácia. To sa podľa toho dá aj zistiť, že čo firmy chcú riešiť najviac, hej, že čo ich zaujíma?

Andrej Vršanský: Áno, áno. Je to, to je taká vec, ktorú sa snažíme aj v tých iných našich projektoch v Lige presadzovať, a je taká trošku cudzia na Slovensku. V tých západných krajinách na to už dávno prišli, že ak chceme spraviť nejakú spoločenskú zmenu, tak ja musím jednoducho angažovať tých ľudí, pre ktorých tá zmena má byť urobená. Ono sa... Inak totižto tá zmena nefunguje. Hej, keď rozprávame o systéme starostlivosti o duševné zdravie a vláda teraz niečo robí, tak bez toho, aby sa opýtala tých pacientov, že čo si o tom myslia, nespraví dobrý systém. Lenže ona sa nemá len opýtať tých pacientov, ona má zaangažovať tých pacientov a oni priamo vytvárali ten systém. Lebo ak to neurobí, tak potom vzniknú stratégie, ktoré končia v šuflíkoch na ministerstvách, ktoré nikto nerealizuje. A tomu sa dá vyhnúť presne tým procesom ťažkým a zložitým vlastne toho participatívneho zdola vytvárania vlastne nejakých stratégií a vlastne aj tej realizácie. Lebo keď ja spoluvytváram niečo, tak potom, samozrejme, som zaangažovaný na tom a mi záleží na tom, aby to fungovalo. Čiže ja môžem povedať, že toto sa nám aj v tej koalícii firiem celkom darí napríklad pri určovaní tohto obsahu. My vlastne nemáme... všetky firmy vlastne obnovujú tie členstvá, lebo to funguje tento, tento celý spôsob vlastne tvorby tohto, tejto koalície, tohto združenia.

Simona Hanová: A ty si spomenul, že vlastne z príspevkov z tých peňazí potom financujete teda linku dôvery Nezábudka aj rôzne iné aktivity. Tak koľko to reálne potom stojí, keď sa chcem zapojiť ako firma takéto niečo byť členom koalície?

Andrej Vršanský: Väčšina firiem, väčšina firiem, samozrejme, že záleží od veľkosti, lebo nie každý si môže, má dostatočné budgety. Ale väčšina firiem nám platí 500 € mesačne. Čiže 6000 € vlastne na 12 mesiacov. My požadujeme v princípe ten ročný záväzok preto, aby to nebola nejaká jednorazová akcia. Lebo nič jednorazové v duševnom zdraví nefunguje.

Simona Hanová: Aby to bolo systematické.

Andrej Vršanský: To je... Aby to bolo systematické. Jednorazové návody na šťastný život, a úžasné vzťahy a partnerské dokonalosť, tak to akože to je len teda na tých sociálnych sieťach. To inde nefunguje. Takže toto je väčšinou to máme takto. Ale sú firmy, ktoré platia aj 200 € mesačne, čiže 2400 ročne podľa vlastne ich vlastných možností. Nám veľmi záleží na tom, aby tie firmy rozumeli tomu, že sa to prelína aj so spoločenskou zodpovednosťou. Takže ono v podstate sa dá povedať, že našou konkurenciou nie je štúdio, ktoré vyrába nejaký obsah, hej. My sme nezisková organizácia, ktorá financuje rôzne aktivity. To znamená, že v princípe je to spôsob, akým tá firma môže prispieť na dobrú vec. A, samozrejme, že ak vie prispieť viac, tak sa budeme z toho tešiť. Tá výhoda toho je pre firmu, že to nemusí byť forma daru, ale to je v princípe licenčný poplatok za to, že my dávame právo šíriť ten obsah, ktorý im vyrábame, to audiovizuálne dielo vlastne pre zamestnancov. To znamená, že to vstupuje do nákladov.

Simona Hanová: Ja si myslím osobne, že je to výhra tak pre obe strany, ja neviem, lebo pre firmu je to veľmi užitočný nástroj, ale zároveň tým pomôžu niečomu ďalšiemu. A napríklad linka dôvery Nezábudka a tie všetky ďalšie projekty naozaj majú obrovský zmysel a pomáhajú mnohým ľuďom. Hej, čiže nie je to len to, že človek si napríklad, hej, zavolá niekoho do firmy, dá mu tam proste 500 alebo 1000 € za 2 hodiny, niečo tam povie a, samozrejme, môžu robiť aj to, hej. Každý si predsa môže robiť, čo chce. Ale má to naozaj aj ten celospoločenský rozmer a firma môže ďalej pomáhať. Hej, že mne osobne sa tento nápad veľmi páči a naozaj si myslím, že je to super myšlienka.

Andrej Vršanský: Ďakujem veľmi pekne. Nám sa tiež páči a dokonca ono sa to vlastne deje tak, že my tomu, my tej koalícii nerobíme prakticky vôbec žiadny marketing. Naozaj to funguje tak, že tie firmy medzi sebou si to hovoria. Ono to naozaj organicky rastie. Ale musím povedať, že to ako je to asi že štrnásta iterácia obsahu koalície firiem za duševné zdravie, lebo nenašli sme to na prvýkrát. Ten meč medzi vlastne tou potrebou firiem a zároveň s nejakým zmysluplným obsahom, takže nebolo to úplne triviálne jednoduché na toto prísť. Ale teda som rád, že sa nám to podarilo.

Simona Hanová: Ja budem držať palce, aby sa čo najviac firiem určite zapojilo. Mi teraz tak pri tomto  napadlo, že aké sú vaše skúsenosti... Hm, no, mám problém nejaký s tykaním a vykaním (smiech), tak sa ospravedlňujem našim poslucháčom za zmätky. Ale s Andrejom sme si potykali pred nahrávaním, takže ešte stále som sa nejako s tým nestotožnila. Takže budem sa snažiť ďalej. Andrej, aké sú tvoje skúsenosti s firmami, ktoré sa už zapojili do koalície, že nechce napríklad polovica zamestnancov odísť na sabatikal, keď začali rozprávať o svojich pocitoch a vytvorilo sa nejaké prívetivé prostredie pre zamestnancov, že tam si povedali: „Dobre, tak mesiac ma neuvidíte.“ A rozhodla s tak väčšina? Nestalo sa niečo také?

Andrej Vršanský: Firmy sa prirodzene tohto obávajú, či sa to nestane. Ale nikdy sa to nestane, ani sa to nikdy nestalo. Práve preto, pretože týmto spôsobom sa vlastne odomyká niečo, čo bolo doteraz zamknuté. To nie je ohrozenie, to je  príležitosť v skutočnosti. A ja poviem, jedna z takých prvých firiem, ktoré, s ktorou sme to riešili, je Accenture, ktoré má teda naozaj že prepracovaný systém takéhoto vzdelávania. A človek, ktorý tam je za to zodpovedný – Lucia Skraková – tak ona hovorila tú svoju skúsenosť, že áno, že otvorila sa ako keby Pandorina skrinka. Naozaj sa to stalo. A áno, niektorí ľudia naozaj išli si zobrali dovolenky, na ktorých neboli, pretože nemohli odísť, lebo mali toľko roboty, že vlastne si to ani nevedeli predstaviť. Zrazu si zobrali tie dovolenky, čo malo úplne jasne pozitívny vplyv na celý chod firmy. Nemalo to vôbec negatívny vplyv. To je taká naša, naša podľa mňa východoeurópska obava v tom, že každý všetko vždy bude musieť zneužívať z nejakého dôvodu, ale to nie je pravda. Ľudia, ľudia keď jednoducho majú zmysluplné prostredie, v ktorom žijú, tak nemajú dôvod zneužívať všetko. Naopak, práveže to zlepšuje ich vzťah vlastne ku firme a to je vlastne to cenné. To je vlastne ten engagement, to je vlastne tá kultúra a to je vlastne HR-isti množstvo energie míňajú na to, akým spôsobom namotivovať svojich zamestnancov. A zase ja sa domnievam, že tá odpoveď je v tom, že keď začnem hovoriť niekomu, ako má byť namotivovaný, tak ho nenamotivujem.

Simona Hanová: To v zásade nefunguje.

Andrej Vršanský: Hej, to v zásade nikde nefunguje. Takisto napríklad v tej našej koalícii škôl tak tam na základe teda tých zahraničných skúseností, lebo snažíme sa doviezť zo zahraničia niečo vždy sem, čo už funguje, nevymýšľať tu koleso. Lebo v zahraničí totižto majú odmerané, že či to funguje. To nie je taká dojmológia, ako veľakrát sa deje na Slovensku. Na Slovensku... v zahraničí, v Anglicku keď ti niekto povie, že tento program funguje na deti, dospelých, hentakých, onakých, tak to hovorí preto, lebo si spravil nejaký meranie dopadu. Čiže nielenže koľko ľudí prišlo na nejaké školenie, ale že čo to spôsobilo vlastne v tých ľuďoch. A to sa v zahraničí deje a u nás sa to v podstate len začína diať v skutočnosti. Je to celý impact management, to je taká veľká téma neziskového sektora. Lebo deje sa veľa vecí a nie je úplne jasné, že vlastne, že aký to má zmysel. Takže napríklad je veľmi zaujímavá informácia, že drvivá väčšina programov na potlačenie šikany na školách nefunguje, keď sa meria dopad, tak nefunguje. A je to spôsobené presne tým, že ak chceme predchádzať šikane, tak musíme vytvoriť prostredie, v ktorom je... ľudí ani nenapadne šikanovať ostatných ľudí. To je vlastne ten naozajstný nástroj. Čiže darmo my budeme rozprávať školákom, že nešikanuj ostatných, však všetci to vedia, že nemajú šikanovať ostatných. Všetci vedia, že nemajú kradnúť, všetci vedia, že nemajú zabíjať a že nemajú ubližovať ostatným a aj tak sa to deje. Takže asi ten kľúč je v niečom inom. A takisto je to vlastne aj v tom pracovnom prostredí, že keď chceme dosiahnuť väčšiu výkonnosť a tak ďalej, tak toto je vlastne ten nástroj. To duševné zdravie nám poskytuje, otvára dvere do tej, alebo Pandorinu skrinku. Lenže v nej sa... v nej sa nachádza nielen to utrpenie a to zlé, ale vlastne aj príležitosti na množstvo dobrého.

Simona Hanová: Viem, či si začal hovoriť o programoch na prevenciu šikany, lebo tým sa ja venujem (smiech), neviem, či si to vedel.

Andrej Vršanský: Nie, nie, nie, nie.

Simona Hanová: Ale snažíme sa v školách, snažíme sa v školách robíme, čo môžeme celý tím aj psychológov, aj špeciálnych pedagógov, aby sme s deťmi o tom hovorili. Ale je pravda, že určite to, čo funguje v zahraničí, je potrebné prinášať. Využívať to, nesnažiť sa stále robiť niečo nové, ale naozaj preberať to, lebo to nie je žiadna hanba. Čiže ale ja mám pocit, že sa to až v takej obrovskej miere nerobí. Ale som rada, že vy to teda robíte a že sa tak snažíte to prinášať.

Andrej Vršanský: Hej, hej, snažíme sa. Určite, tak aby to náhodou nevyznelo, že to nemá zmysel robiť aj izolované programy proti šikane. Má to zmysel, pretože to zase buduje nejakú kultúru. Hej, ale len som chcel povedať, že takisto ako kultúra u zamestnávateľa alebo pre zamestnancov nie je ju možné jednorazovou akciou alebo jednorazovou aktivitou jednoducho zmeniť, tak takisto sa to nedá vlastne ani na tej škole.

Simona Hanová: Áno, súhlasím.

Andrej Vršanský: K tej šikane, ktorá je takým zjavným, takým opulentným dôsledkom zlého prostredia.

Simona Hanová: Presne, tam je, tam je to, že treba celé to prostredie zmeniť a budovať. Hej, že nedá sa to len robiť izolovaný program, ale aj to, samozrejme, pomôže. Ale je tam potrebné naozaj viacero vecí, nástrojov využívať a hlavne to prostredie učiteľov, rodičov – všetci musia vedieť, že čo sa deje, ako sa o tom hovorí, žiaci musia vedieť. Čiže nedá sa to len izolovane robiť, ale takisto sa to presne vo firmách nedá robiť len izolovane, hej, že sa urobí jedna prednáška raz za rok a vlastne ďalej sa s tým nič nerieši. Nikto nevie, čo má robiť, kam sa obrátiť. Čiže ja v tomto úplne s tebou súhlasím. Nezobrala som to nejako osobne (smiech), nemusíš sa báť.

Andrej Vršanský: To som, to som, to som rád.

Simona Hanová: To v žiadnom prípade. Ja som rada, že o tom môžeme takto super diskutovať. A myslím, že je to veľmi zaujímavá téma. A ja tak rozmýšľam, že aké má vlastne koalícia nejaké vízie a ciele do budúcnosti? Je to to, že aby sa čo najviac firiem pridalo, alebo zmeniť možno nejako na Slovensku celé to vnímanie starostlivosti o duševné zdravie firiem? Alebo čo je taký hlavný cieľ koalície?

Andrej Vršanský: Ten cieľ je, aby firmy, nielen firmy, ale zamestnávatelia správnym spôsobom uvažovali o duševnom zdraví a starostlivosti o duševné zdravie. A aby naozaj menili to pracovné prostredie. Lebo keď si to uvedomíme, zoberieme do dôsledkov, tak v podstate každý človek dospelý je zamestnaný niekde či už vo verejnej správe, alebo v súkromnej, alebo v treťom sektore tiež. To znamená, že to vlastne pokrýva celú skupinu dospelých ľudí pracujúcich. To je obrovská skupina ľudí, ktorá je, to sú tí ľudia, ktorí vlastne vytvárajú tie najväčšie hodnoty v spoločnosti nielen z hľadiska ekonomického, ale vlastne aj z hľadiska kultúrneho a spoločenského. A správnym spôsobom ich zasiahnuť je veľmi dôležité, ak chceme niečo zmeniť v tejto spoločnosti ako celku. Takže tá vízia alebo to, čo my by sme chceli dosiahnuť, je, samozrejme, že aby ten počet členov rástol. To je bez debaty. A aby sa tie rozhovory o duševnom zdraví z tej práce, z toho pracovného prostredia, ktoré bude trošku upravené tým správnym smerom, vlastne šírili ďalej do rodín a do iných komunít. Aby sa ľudia jednoducho nehanbili rozprávať o duševnom zdraví. A toto je tá metóda. Lebo akonáhle, lebo tiež je to otázka takej teórie zmeny. Hej, že ako sa dá zmeniť niečo tak zložité, ako je spoločnosť, alebo tak zložité, ako je nejaká kultúra, hej, nejakého firmy, ktorá má ja neviem 5000 ľudí? A ako sa to vlastne robí? To je... na to je potrebné veľa krokov ako kebyže spraviť raz a je potrebné, aby sa tí ľudia medzi sebou o tom otvorene rozprávali. Ale aby aj vedeli, ako sa rozprávať. Hej, čiže napríklad ten Mental Health First Aid to je veľmi jednoduchý spôsob, ktorý vlastne v tých firmách, keď má firma teraz 1000 ľudí, tak nech si vyškolí, nech nechá vyškoliť že desiatich kľudne alebo možno pätnástich, dvadsiatich takýto nejaký počet vlastne na to, ako sa rozprávať. Aby boli takými ako keby dôverníkmi. Niektoré firmy to majú a dokonca aj pozíciu že dôverníka. Niekde sa to volá že buddies, hej, to je...

Simona Hanová: Aj v školách to funguje,  že ...

Andrej Vršanský: Na školách to možnože funguje, áno, áno, sú také lastovičky.

Simona Hanová: Zástupcovia, hej.

Andrej Vršanský: Áno, áno a to je úplne perfektné. Pretože to nemá byť človek z HR oddelenia. To vlastne nemá byť ten psychológ, lebo práveže to má byť ten laik, ktorý jednoducho možnože ho baví tá téma, možnože sa vie o tom rozprávať, nejako k tomu inklinuje. Možnože si číta také knižky. Rád sa o tom, rád o tom diskutuje. Kdekoľvek v štruktúre tej firmy - to môže byť inžinier, údržbár, predavač. Môže to byť IT-čkár, môže to byť člen manažmentu – kdekoľvek. V tom je vlastne tá... to je vlastne tá teória zmeny, že ak má nastať tá zmena, tak je hrozne dôležité, aby ľudia osobne zažili alebo osobnou skúsenosťou niečo z tejto oblasti, čo je pozitívne. Lebo keď už ja zažijem niečo osobné, tak potom už nemôže mi nikto ten zážitok zobrať. To je vlastne podľa môjho názoru to je taká ireverzibilná spoločenská zmena. Vlastne ireverzibilnú spoločenskú zmenu nie je možné iným spôsobom dosiahnuť v skutočnosti. Inak sú to len také klišé a také akože deklaratórne vyjadrenia, ktoré vlastne nevedú k žiadnej zmene. Čiže teba tam mať tú skúsenosť. Preto je to dôležité, aby tie firmy komunikovali o duševnom zdraví a tam by sme chceli dospieť. Aby vlastne aj tie firmy, aj tí zamestnanci vlastne spoluvytvárali aj tlak vlastne na tých politikov, ktorých však tí dospelí ľudia volia tých svojich volených zástupcov. A keď oni budú od nich chcieť, aby sa v tejto oblasti niečo dramaticky zmenilo a správnym spôsobom o tom budú uvažovať, no tak potom to tí politici urobia. Lebo oni tiež potom budú tomu lepšie rozumieť. Takže...

Simona Hanová: Držme si palce, aby sa to podarilo teda všetci (smiech). Andrej, máš nejaký odkaz možno na záver pre našich poslucháčov? Čo ti teraz tak nejako napadne? Čo by si odkázal možno firmám, čo sa týka duševného zdravia, alebo môžeš čokoľvek pre našich poslucháčov?

Andrej Vršanský: Tak neviem, napíšte mi e-mail (smiech). Nič múdrejšie ma nenapadlo.

Simona Hanová: (smiech) Ja neviem, či by som toto hovorila, lebo potom vieš, budeš tam mať 3920 neprečítaných a...

Andrej Vršanský: To mám aj tak, takže v pohode. (smiech)

Simona Hanová: Ale Andrej takže odkaz na záver – e-mail. Ale musím povedať, že tento rozhovor bol naozaj pre mňa osobne veľmi zaujímavý, veľmi veľa vecí som sa nových dozvedela a veľmi aj inšpiratívny. A ja budem teda dúfať, že firmy naozaj budú sa zaoberať duševným zdravím svojich zamestnancov a že aj, samozrejme, zamestnanci medzi sebou navzájom budú o tom komunikovať, že sa prostredie bude meniť. Tak hovorím to teraz ako nejak takú víziu, čo dúfam takú nejakú pomaly modlitbu, ale naozaj ja mám takúto predstavu a myslím si, že aj ty by si bol veľmi rád, ak by to tak bolo.

Andrej Vršanský: Určite. Ja si myslím, že keď si to zoberieme z nejakého dlhodobejšieho hľadiska, tak ten dopyt vlastne po kvalitných riešeniach v oblasti duševného zdravia bude len rásť. To sa nezastaví a neviem, kde je tá hranica toho. Stále to rastie od roku  200 WHO... v roku 2000 WHO povedala, že pozor, že akože problémy s duševným nezdravím, ak by som to tak politicky korektne pomenoval, budú rásť. A krivky iných ochorení napríklad kardiovaskulárnych, onkologických alebo iných sú nejakým spôsobom stabilizované. Dokonca možnože klesajú. Hej, ale krivka duševných porúch jednoducho raketovo rastie. A to už v roku 2000 to bolo jasné, že pretne vlastne tie ostatné krivky. Takže zároveň to znamená, že bude viacej zdrojov v budúcnosti. A teraz je extrémne dôležité a... lebo tých zdrojov nebude nikdy dostatok, ale je veľmi dôležité, aby aj štát, aj firmy, aj akékoľvek iné inštitúcie alebo organizácie aby volili efektívne riešenia. Aby vlastne nemíňali zbytočné peniaze na nejakú tému a pritom mali malý impact, malý dopad. A to je... preto je dôležité sa pozerať do zahraničia a skúmať vlastne, že ako to tam oni majú. Lebo oni majú ten proces za sebou. To, čo sa u nás teraz deje, to sa v Nemecku začalo diať v roku 1970, aby bolo jasné, že  kde sa nachádzame (smiech). Všetci všetky chyby už v zahraničí urobili, my fakt by sme mohli ich nerobiť tie isté (smiech).

Simona Hanová: Myslím si, že toto bol výborný odkaz na záver, aby sme nerobili tie isté chyby. Andrej, ja ti veľmi pekne ďakujem za dnešný rozhovor a že si si našiel dnes čas a prezradil nám, akoby firmy mali pristupovať k duševnému zdraviu zamestnancov. A verím, že sa mnohí aj týmto rozhovorom inšpirujú. Možno sa zapoja do koalície. Uvidíme, koľko e-mailov ti príde. Môžeš mi potom povedať. Takže vďaka, že si prišiel Andrej.

Andrej Vršanský: Ďakujem za pozvanie.

Simona Hanová: Naším dnešným hosťom bol Andrej Vršanský, riaditeľ Ligy za duševné zdravie. Moje meno je Simona Hanová a vy, milí poslucháči, ste počúvali ďalšiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká vďaka podpore PROSIGHT. Ak sa vám táto epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, lajkovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Ďakujeme za vašu priazeň a počujeme sa opäť o 2 týždne. Dopočutia.

Stanislava Gregor Sorgerová podniká v oblasti vzdelávania, rozvoja ľudí a koučingu. Na základe výskumu, ktorý realizovala počas štúdia psychológie napísala knihu Generácia hľadajúca zmysel, ktorá rozoberá aktuálnu tému hľadania samého seba, zmysluplnosti, či spokojnosti v živote.

O tom, ako v práci nájsť skutočný zmysel, ako sa podniká v oblasti vzdelávania a rozvoja ľudí, ale aj o tom čo to všetko obnáša vydať knihu sa dozvieš v tejto epizóde.

Linky z podcastu:
Instagram @generacia_hladajuca_zmysel
Rozhovor pre magazín Forbes - Kedy by ste mali nájsť zmysel života a práce? Začať treba už po prekročení dvadsiatky

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Dobrý deň, milí poslucháči. Vitajte pri počúvaní sedemdesiatej štvrtej epizódy podcastu NA ROVINU o podnikaní. Moje meno je Simona Hanová a v dnešnej epizóde sa budem rozprávať so Stanislavou Gregor Sorgerovou, ktorá podniká v oblasti vzdelávania, rozvoja ľudí a koučingu. Okrem toho má dlhoročnú prax v obchode a HR, spolupracuje s veľkými nadnárodnými spoločnosťami, ale aj malými podnikateľmi a orientuje sa najmä na mladú generáciu a duševné zdravie. Stanka, vitaj, ahoj. Teším sa, že si tu.

Stanislava Gregor Sorgerová: Ďakujem pekne za privítanie. Som veľmi rada, že ste ma pozvali a že tu môžem s vami dnes byť.

Simona Hanová: Ja prezradím pre našich poslucháčov, že my sme so Stankou spoločne študovali na fakulte psychológie. A preto sa o to viac teším, že sme sa tu dnes takto stretli rovno pri takejto príležitosti a že sa môžeme dnes trošku spoločne porozprávať na rôzne témy.

Stanislava Gregor Sorgerová: Super, teším sa aj ja. (smiech)

Simona Hanová: Dnes sa budeme rozprávať so Stankou veľa o zmysluplnosti v práci, živote a súvisí to aj najmä s tým, že ty si, Stanka, počas magisterského štúdia napísala knižku, ktorá sa volá Generácia hľadajúca zmysel. Ja len poviem, že naši poslucháči budú mať možnosť o túto knižku aj súťažiť. Všetky podmienky a pravidlá sa potom dozviete na našom Instagrame, takže ho nezabudnite sledovať. A ja sa ťa rovno Stanka opýtam, čo ťa k tomu viedlo takto vlastne počas vysokej školy napísať knihu? Nie je to úplne bežná vec.

Stanislava Gregor Sorgerová: Tak úplne na začiatku som vychádzala z vlastnej potreby. Ja som sa medzi dvadsiatkou a tridsiatkou trošku hľadala. A tiež som riešila to, že kde patrím a čo mi dáva zmysel v živote. Respektíve čo by som chcela v živote robiť a aké, ako sa sebarealizovať, aby ma to napĺňalo. A potom som... Vlastne nešla som po strednej škole na vysokú školu, ale bol tam nejaký čas, kedy som akoby pendlovala po tom pracovnom trhu. A potom som nejak našla, hej, ja to aj opisujem v knihe, že bolo to trošku také turbulentné. Ja som aj vycestovala, aj sa vrátila a tak sa hľadala. A začala som študovať psychológiu, ktorá ma začala veľmi napĺňať. A konečne som našla ten zmysel a celé som to tak akoby pochopila a začala som viac bádať k problematike toho, že aké je dôležité práve tá spokojnosť v práci alebo zmysluplnosť, naplnenie prostredníctvom práce. A práve možno aj v spojitosti s týmto mladým vekom. No a na základe týchto všetkých svojich poviem, že myšlienok a ingrediencií som začala variť – hej, keď už idem k takémuto prirovnaniu – začala som variť výskum, ktorý sa skladal z tém, ako je spojitosť alebo vzťah spokojnosti s prácou a zmysluplnosti života. A ešte som to pretavila alebo dala to do skupiny mladých ľudí, mladých dospelých v ranej dospelosti medzi dvadsiatkou a tridsiatkou, pretože je to taký akoby pre mňa a ja si myslím, že veľmi kľúčový a dôležitý vek. Čiže vychádzalo to najskôr z mojej potreby, a potom už sa nabalil na to ten môj výskum a už keď bol výskum a boli výsledky a ja som tým veľmi žila, tak som to išla odprezentovať jednak na akademickej pôde, na konferencii, vyšiel z toho príspevok. Začala som písať o tom články, avšak stále som mala pocit potreby, že to potrebuje prísť k tým hlavným, a to sú tí mladí dospelí a tí mladí ľudia. A práve preto som vlastne keď začala pandémia a bolo trošku viacej času, ja som sa nudila a dala dokopy knihu.

Simona Hanová: Uhm, čiže si sa nudila, tak si si povedala „tak napíšem knihu“.

Stanislava Gregor Sorgerová: A nie, vôbec. (smiech) Ja som písala príspevky, kde som rozoberala zmysluplnosť života, do jedného známeho časopisu, ktorý sa venuje psychológii. Vlastne sa tak aj volá, takže vlastne na základe toho, že ja som už mala aj veľa materiálu, len to trebalo dať akoby dokopy. A druhá vec bola, že trebalo peniaze k tomu, alebo respektíve niekoho, kto by mi s tým vydaním pomohol.

Simona Hanová: Presne s tým súvisí aj moja otázka, že čo to vlastne obnáša vydať knihu? Predpokladám, že asi to nefunguje iba tak, že napíšem si nejakých 200 strán, prídem do vydavateľstva, poviem „tu ma máte, vydajte mi knihu, som tu.“ A jednoducho ako toto funguje, alebo ako sa to tebe podarilo?

Stanislava Gregor Sorgerová: Môže to asi fungovať aj týmto smerom. Ale toto nebola moja cesta. Verím tomu, že fungujú aj takto autori, respektíve tí známejší autori to majú takto ľahšie, lebo vydavateľstvo ich vydá. A je to v poriadku, zastrešujú ich a celá tá robota vlastne odchádza týmto smerom. Toto nebol môj prípad. A ja som potom, čo som mala knihu a mám za sebou nejakú minulosť a proste či už skúsenosti, partnerov - však povedala si na úvod - ja som zobrala to, čo mám so sebou, tie výtlačky a tú svoju robotu a tak ďalej a oslovila som svojich biznis partnerov, ktorí majú so mnou nejakú tú skúsenosť niekoľkoročnú alebo dlhšiu. A spýtala som sa, či idú do toho so mnou a vydajú to so mnou. A takýmto spôsobom vlastne som ja na to šla, že som...

Simona Hanová: Čiže si získala po vlastnej osi tie prostriedky na to, aby sa to mohlo vydať.

Stanislava Gregor Sorgerová: Presne tak, presne.

Simona Hanová: A keď sa môžem opýtať, vrátilo sa to nejakým spôsobom? Alebo kniha je stále v predaji, je veľmi... má veľmi dobré hodnotenia, a preto aj bude v našej súťaži. A mne osobne sa veľmi páči a je veľmi inšpirujúca. Tak či nejako to aspoň trošku sa vracia pomaličky tie prostriedky?

Stanislava Gregor Sorgerová: Kniha je stále... Áno, predaje sú. Avšak treba povedať, že nejaké autorstvo alebo písanie kníh nie je úplne zárobková činnosť, ak nie ste nejaký ten známy komerčný a neviem aký autor. Zároveň neviem, ako to majú vydavateľstvá, keď zastrešujú autora, ale predpokladám, že tých veľa peňazí nedostanú tí autori. A rovnako je to, aj keď si človek vydá sám knihu a po vlastnej osi. Tak jednoducho ten predaj... z toho predaja, z tej sumy,  ktorú zaplatí čítajúci v kníhkupectve, idú peniaze kníhkupectvu, sprostredkovateľskej spoločnosti, ktorá vlastne sa nedá obísť. Na Slovensku to jednoducho tak je, že to asi aj môžem povedať, že nejakých vyše 50 % ceny knihy, ktorú zaplatíte v kníhkupectve, ide úplne niekde inde a nie autorovi. Takže to si viete potom rýchlo vypočítať, že asi ako to funguje.

Simona Hanová: Ja som minule v jednom rozhovore počula, kde Arpád Soltész vlastne hovoril tiež, tiež napísal knihu a hovorí, že na Slovensku sú dvaja, dvaja spisovatelia, ktorí sa tým dokážu uživiť, že robia iba to. Čiže je to naozaj veľmi náročné a je super, že sa ti to takto podarilo naozaj získať tie prostriedky a napísať tú knižku, lebo naozaj je veľmi zmysluplná. Ak to premostím, keďže sa volá Generácia hľadajúca zmysel. My sa o tejto knižke budeme rozprávať aj trošku viac. Rozoberieme si aj nejaké kapitoly dnes. Ale ešte predtým sa ťa chcem, Stanka, opýtať. Ja som to v úvode spomínala, že ty podnikáš už v oblasti rozvoja ľudí, vzdelávania a koučingu už viac ako 10 rokov. Ak je to nesprávne, tak ma pokojne oprav.

Stanislava Gregor Sorgerová: Nepodnikám viac ako 10 rokov. V tejto oblasti sa pohybujem viac ako 10 rokov, ako vždy si zabudnem rok pridať, keď prejde rok. Ale tak asi viac ako 10 rokov je správne. A čiže som bola tak, že v obchode, vo financiách a ako regionálny mentor, čiže ten mentoring, manažment a HR, školenia a vzdelávanie. A potom následne ja som plynulo potom po tých skúsenostiach prešla do koučingu a vzdelávania kvázi na vlastnú päsť ako freelancer.

Simona Hanová: Uhm a keby sme možno chceli našim poslucháčom vysvetliť, že ako s týmto začať, alebo ako to takéto nejaké podnikanie celé funguje? Lebo je to v podstate taký consulting,  je to naozaj vzdelávanie, koučing. Nie je to úplne jasné, ako s týmto začať. Čo mi k tomu treba, čo by som mal urobiť, čo na to potrebujem.

Stanislava Gregor Sorgerová: Legislatívne nič. Založiť si živnosť alebo s.r.o.-čku, čo sa týka legislatívy. Čiže tam absolútne no, bohužiaľ, nič. Avšak treba si povedať, že predsa len je to oblasť pracovnej psychológie, vychádza to zo psychológie, čiže je dobré mať nejaké to vzdelanie psychologické alebo aspoň nejaké také príbuzné k tomu. Alebo potom možno, možno nejaké dobré kurzy a ísť tým smerom kurzov a vzdelávania, celoživotného vzdelávania.

Simona Hanová: Lebo ja osobne mám taký pocit, že dnes sa nejako rozbehol taký trend, že prečítam si dve motivačné knižky a idem organizovať webinár o sebarozvoji.

Stanislava Gregor Sorgerová: Žiaľ. Áno, je to tak. A veľakrát z môjho pohľadu ja mám úplne zlý marketing a práve títo ľudia vedia veľmi dobrý marketing spraviť. Aj my teraz, si psychológ, hej, tiež mi možno dáš za pravdu, že psychológovia majú veľmi zlý marketing. Proste nevedia to a nevieme to respektíve my pracovať s marketingom, a preto možno neni popularizovaná psychológia tak, ako by mala, že psychológia v podstate nie je len o patológii. O niečom, čo je proste…že niekto má vyslovene problém a je chorý a má poruchy. Ale sú to aj rozvojové témy, kedy ľudia môžu fakt že objavovať vo svojom živote nové témy a rozvíjať sa,  rásť a, a nemusí to byť len o, ako som povedala, o tej patológii. Takže psychológom chýba marketing, mne taktiež a väčšinou potom na trhu kričia, alebo sú úspešní práve tí, ktorí vedia pracovať s tým marketingom a nemajú možno za sebou až takéto zázemie, také vzdelanie. Hej, to nemusíme menovať, ale tak však poznáme, že sú na Slovensku aj ľudia, ktorí si zmenia meno, úspešní a proste nikde na internete nenájdete jeho životopis. A to je podľa mňa ako také miestami aj trošku smutné, lebo my študujeme, pracujeme a proste potrebujeme mať za sebou... A ešte na Slovensku legislatívne psychológ nemôže byť len 5 rokov vysoká škola, ale musí ísť do postgraduálu. A to vieme, že tá problematika, ak chcem robiť terapie, to sú ďalšie 4 – 5 rokov. A proste je to, keď si to človek naráta, tak proste má 14 rokov vzdelávania. To sa nedá získať prečítaním nejakej motivačnej knihy a dobrej rétoriky.

Simona Hanová: V tomto, v tomto s tebou úplne súhlasím. Psychológovia naozaj nevedia robiť marketing. Alebo nie, že nevedia, ale veľakrát sa boja. Hej, lebo čím človek viac študuje niekedy, tak si stále hovorí „je to už dosť, je to už dosť? Sto tridsiaty piaty výcvik je dosť? Môžem už ísť robiť nejaké takéto veci? Môžem ja vzdelávať? Môžem školiť?“ Čiže v tomto je taká, psychológovia majú veľkú zodpovednosť v sebe. Tí, ktorí sa tomu naozaj venujú a naozaj chcú pomáhať tým ľuďom, tak s tou zodpovednosťou veľakrát rastie aj ten strach. Hej, čiže...

Stanislava Gregor Sorgerová: Áno a ešte doplním, s čím som sa ja stretla, tak a dokonca psycho... Mala som akciu s dvoma psychológmi, kde sme robili 1 workshop pre HR komunitu. A napríklad mne vtedy bolo vytknutý slovník psychologický, že psychológovia veľakrát akoby zabúdajú na sedliacky jazyk. Hej, že proste tým žijeme a fungujeme v nejakom, lebo rozlišuje... Vieme, že odlišuje toho bežného človeka, ktorý sa s vami rád rozpráva na ulici, od psychológa slovník, vzdelanie a tak ďalej. A tam niekedy sa akoby stratí ten psychológ, čiže niekedy nie je až tak im rozumieť. Čiže je potrebné viac tej takej jednoduchej reči vniesť do tej práce.

Simona Hanová: Toto je výborný tip aj pre psychológov, že naozaj prispôsobiť sa tomu jazyku prijímateľa. Hej, aby to bolo naozaj zrozumiteľné.

Simona Gregor Sorgerová: Je to veľmi náročné, keď si zoberieme aj, a vrátime sa k mojej knihe, tak mojou myšlienkou bolo, aby bola trošku odborná. Aby to bola váha toho, že keď si ju zoberie aj psychológ do ruky, aby proste ma nepotrestal (smiech), že jak to jednoducho píšem. Na druhej strane som chcela, aby bola zrozumiteľná a čitateľná aj pre človeka, ktorý nie je psychológ, a práve pre toho mladého človeka. Čiže aby to bolo také trošku, že nie je to len motivačná kniha a o tom, čo si ja myslím, že takto funguje svet a život, ale že má nejaké zdroje a tie poznatky sú od nejakých ľudí, ktorí majú teoretické koncepty a niečo vážne za sebou. Ale zároveň, aby to bolo čitateľné aj pre toho človeka. Čiže je to doplnené aj príbehmi, aj nejakým takým jednoduchším jazykom.

Simona Hanová: Ja osobne si myslím, že sa ti veľmi, veľmi dobre sa ti to podarilo naozaj prepojiť. A sú tam aj rôzne také praktické, praktické rôzne zoznamy, je tam potom nástenka vízií, cieľov a snov. Čiže ja si myslím, že je to výborný nástroj jednak pre odborníkov, ale pokojne pre každého, kto má záujem sa dozvedieť niečo o hľadaní zmyslu. Môžeme rovno sa pozrieť na tú moju obľúbenú kapitolu, ktorá mne sa zatiaľ tak najviac vryla do mojej pamäte. Je to kapitola zmysluplnosti v práci a dovolím si prečítať citát knihy, ktorý máš na začiatku. Tak ti ho pripomeniem, ak by si náhodou zabudla. Lebo ten je pre mňa naozaj taký, že desiatykrát som si ho prečítala a stále nad ním uvažujem. „Ak nie si ochotný zastať a nájsť si čas na rozmýšľanie o svojom vlastnom smerovaní v živote a jeho zmysle, je možné, že budeš celý život pracovať a žiť s chýbajúcim zmyslom života len pre externé, materiálne a krátkodobé uspokojenie tvojho zmyslu.“ Tak a mňa zaujíma, že ako teda zistím, že tá moja práca je fakt zmysluplná a nenapĺňam iba nejaké očakávania okolia, alebo nenapĺňam nejaké externé zdroje a potreby?

Stanislava Gregor Sorgerová: Tak odpoveď je v tom citáte, ktorý si teraz citovala. To je, že zastaneš. Úplne v jednoduchosti ja si myslím, že ….a píšem asi aj v knihe…. že sme ochotní ísť ja neviem dvakrát do týždňa do posilňovne a cvičiť tam svoje telo, ale kto koľko času venujeme našej hlave, našemu vnímaniu, pocitom, myšlienkam? Tomu, čo nás baví, čo nás nebaví, ak sa bavíme o práci? Čiže je úplne to najzákladnejšie - zastať a začať trošku rozmýšľať o sebe, spoznávať sa, čo ma baví, čo mi robí dobre, kde chytám flow, aká som osobnosť. Čo tú dušu moju akoby kŕmi, hej, a má...

Simona Hanová: Môžeme vysvetliť, čo je to flow? Tento pojem nie každý pozná asi zo psychológie.

Stanislava Gregor Sorgerová: Flow je presne ten, môžeme hovoriť, že pocit, kedy strácam pojem o čase. Kedy nemám pocit, že pracujem, ale že to napĺňa moju dušu.

Simona Hanová: Keď som úplne pohltený tou činnosťou, hej, hej, že úplne stratím všetok pojem o čase a to sú naozaj tie super momenty. Flow to je také moje obľúbené.

Stanislava Gregor Sorgerová: A vlastne vedieť sa tak spoznať. A keď opäť rozprávame o tej knihe, tak ja to tam vysvetľujem, že tú zmysluplnú prácu ako zistím, že ju mám, hej. Zistím ju tak, že keď aj príde kríza alebo, alebo príde osobnostná kríza, alebo prídu prekážky mi do toho života v tej práci, tak jednoducho stále mám odpoveď na to, že prečo to chcem robiť, prečo ma to baví. Prečo ešte, prečo to milujem, prečo ma to napĺňa.

Simona Hanová: Uhm, čiže ak by sme mali, ak by sme to mohli nejako zhrnúť, že ako tú zmysluplnosť v práci objavím? Je to to, že vlastne viem, že ako si teraz povedala, že stále, stále ma to baví. Hej, že napriek všetkému viem, že moja práca je fakt zmysluplná?

Stanislava Gregor Sorgerová: Ideálne, ideálne je, že keď aj, lebo väčšina mladých ľudí príde do styku s osobnostnou krízou, kedy proste rozmýšľa, že ktorým smerom sa ubrať a čo v živote robiť a hľadá tie odpovede. Ideálny taký ten prípad je, aby mladý človek zbieral skúsenosti, aby pracoval a zároveň aj prežil nejakú osobnostnú krízu, ktorá mu dá odpoveď, či je to ten správny smer alebo nie. Aby to išlo akoby ruka v ruke aj kríza, aj trošku tých nie, že trošku, ale čo najviac tých skúseností. A je dobré vedieť aj zapustiť korene, že nielen fluktuovať po trhu. Behať po trhu a teraz hľadať zakaždým niečo nové a nevedieť sa v ničom nájsť, ale niekedy aj zapustiť akoby korene a čeliť vetru. Hej, že prídu prekážky a tá kríza ktorú tam má človek, tak mu dá odpoveď, že prečo ho to baví a prečo vlastne mu to dáva celé zmysel. V tom prípade je to vyriešené a je tam odpoveď na tú zmysluplnosť, na zmysluplnosť práce.

Simona Hanová: Ja mám pocit, že veľa, veľa ľudí má práve nejaký pocit, že práve cez to striedanie zamestnaní ten zmysel nájde. Hej a teraz si výborne povedala, že niekedy treba zapustiť tie korene a skúsiť to, hej. Samozrejme, tiež nemá zmysel ostávať asi na nejakom mieste, ktoré... keď to človeka nebaví, alebo ho to nenapĺňa. Ale nie vždy je tá cesta asi len naozaj fluktuovať a skúšať a tak.

Stanislava Gregor Sorgerová: Áno.

Simona Hanová: A kedy by som už mala vedieť, že moja práca má zmysel? Je na to nejaký vek?

Stanislava Gregor Sorgerová: Neni na to instantná nejaká rýchla odpoveď absolútne. Môže sa stať, že človek asi nebude mať zmysluplnú prácu celý život a možno niekde pred dôchodkom na ňu príde. A, a tiež je to asi správne. Avšak taký ten ideál je, aby touto otázkou sa zaoberal mladý človek. To je aj zmyslom mojej knihy – oveľa viac apelovať na mladých ľudí, aby medzi dvadsiatkou a tridsiatkou brali zodpovednosť do rúk, aby skúšali. A brali čo najviac skúseností do svojho života, aby sa nebáli prekážok, pretože tie vedú k sebavedomiu, zdravému sebavedomiu. Ak viem riešiť prekážky a problémové veci a všetko to ostatné, tak to mi dáva veľký kus sebavedomia. Čiže nebudem mať problém so sebavedomím. Takže toto je taký kľúčový vek, kedy sme najflexibilnejší, kedy... My už nie, my už máme po tridsiatke (smiech), ale mladý človek je najflexibilnejší. Je taký...

Simona Hanová: To si nemala prezrádzať. (smiech)

Stanislava Gregor Sorgerová: (smiech) Ale my vyzeráme mlado.

Simona Hanová: No, jasné.

Stanislava Gregor Sorgerová: A, a je to takou špongiou, ktorá nasáva veľa a dokáže veľa sa naučiť. A preto je dobré, aby v tomto momente sa ako tým zaoberal mladý človek, pretože po tridsiatke už to môže byť akoby trošku problémom v zmysle toho, že prídu deti, že, že prídu hypotéky, že máme rodiny. Už sa aj tak usadíme veľakrát. Nehovorím, že všetci, ale už ťažšie potom sa hľadá to naplnenie v práci, ak mám záväzok nejakej, nejakého veľkého platenia hypotéky a toho, že riešim rodinu. A ten čas proste sa akoby rozdeľuje na viacero strán. Takže preto je dôležité a najlepšie sa touto otázkou zaoberať práve vo veku 20 až 30 rokov.

Simona Hanová: A čo s nami po tridsiatke? Je tam ešte nejaká nádej?

Stanislava Gregor Sorgerová: Samozrejme. To nikto nevylúčil, že teraz je to všetko stratené, ale ono to bude chcieť trošku viacej práce.

Simona Hanová: Uhm, predsa len, ako ty – prepáč – hovoríš, že sú tam tie záväzky a nie je to len tak jednoduché, že zoberiem sa a idem možno niekde objavovať zmysel do nejakej inej krajiny alebo čokoľvek. Ale pri tomto mi napadá možno, že...

Stanislava Gregor Sorgerová: Zmeniť job je ťažšie. Pretože ak to riešim medzi dvadsiatkou – tridsiatkou, ja som tiež nastupovala na vysokú školu neskôr, nie hneď po strednej škole. Avšak to zaradenie a to celé to ako… ešte sa dá. Ale ak ja idem meniť job v štyridsiatke a potrebujem k tomu aj vysokú školu, tak je to náročné. A poznáme množstvo takých prípadov a zvládnu to. Avšak je to oveľa náročnejšie, lebo je tam ešte aj tlak tej možno rodiny a toho času, ktorý treba venovať aj jej, aj deťom, aj možno tým hypotékam. A veľa snov takto vlastne zahynie, aj keby vedeli, že kde chcú byť.

Simona Hanová: A čo v takom prípade presne, ako ty hovoríš, že nemôžem len tak odísť z práce? Dá sa nájsť ten zmysel aj v tej práci, ktorú už mám teraz? Nejako ma to úplne nebaví, neviem, čo s tým. Dá sa niečo nájsť pozitívne nejako, alebo ako sa proste odraziť z toho kolobehu, že vstávam, nechce sa mi, nebaví ma to? Dá sa v tomto prípade niečo robiť, ak sa fakt nemôžem len tak zobrať a povedať, že dovidenia, dávam výpoveď, odchádzam a idem niekde inde?

Stanislava Gregor Sorgerová: Zmeniť postoj. Opäť by som sa vrátila úplne k tomu, že nájdi si čas, spoznaj sám seba. Ak vieš, čo máš rád, tak, tak pozeraj sa vlastne tým obzorom a fokusuj sa na to, čo máš rád. Ak si proste človek, ktorý miluje ľudí, aj keď neni to práca, ktorú úplne zbožňuješ, ale pracuješ s ľuďmi, tak ťa to bude napĺňať. Budeš sa tešiť z toho, hej, alebo, alebo zase možno ak si rád z toho, že niekomu slúžiš, alebo niekomu pomôžeš, alebo fakt rád pomáhaš, môžeš možno si nájsť aj nejakú dobrovoľnícku prácu. Mňa naplnila úplne najviac a najviac čo mi asi tak emočne dalo, bolo dobrovoľníctvo v autistickom centre. Hej, že to bolo pre mňa taká spŕška emócií a všetkého, čo mi práve takáto možnosť dala. A toto môžeme robiť všetci, že ešte popri tom môžeme si nájsť niečo, čo nám bude dávať zmysel.

Simona Hanová: Popri tom čosi nájsť.

Stanislava Gregor Sorgerová: Je množstvo komunitných združení a …  poznám jednu svoju klientku….teraz ma napadla… nie ona, ale….mi napadla (smiech)

Simona Hanová: (smiech) Jazykové okienko.

Stanislava Gregor Sorgerová: Mi napadlo, že ona mala svoju prácu rada, avšak napríklad veľmi sa vyžívala v komunitných stretnutiach. Dokázala celú dedinu….. a myslím si, že to robí až dodnes, hoci neviem, ako teraz v tejto covidovej dobe… ale celú dedinu vždy zorganizovala a išli všetci v kultúrnom dome darovať krv a sa napieklo a doplnilo vínko potom večer. A proste to boli veci, ktoré ju veľmi napĺňali, že robila práve pre týchto ľudí. Fakt poznám manažérov, ktorí sa potom deťom venujú, futbalistom po poobediach a to sú veci, ktoré ich napĺňajú. Takže vždy je niečo, čo nás baví a môžeme určitým spôsobom to vniesť do nášho života.

Simona Hanová: Hm, čiže nájsť si kľudne niečo aj mimo tej práce, čo môže byť pre nás ten zdroj tej zmysluplnosti a toho, čo nás baví. Ale napríklad aj mne teraz tak napadá, hm, nechcem, aby to vyznelo nejako, nejak tak, že to bagatelizujem alebo čo, ale niekedy možnože pomôže aj to, že sa teším do tej práce napríklad mojej, že napríklad, že sa teším na posedenie pri káve s kolegami, alebo že si pokecáme. Hej, že stále nájsť si nejakú možno jednu vec, jednu činnosť. Tuším aj ty o tom píšeš, že niečo, čo sa tam dá nájsť. Nemusí to byť tá konkrétna práca, ale možno aj niečo pomimo, hej, že s kolegami sa zvykneme ráno rozprávať alebo čo. Alebo že stále sa dá niečo nájsť, aj keď to veľakrát vyzerá, že naozaj je to čistá katastrofa. Ale ja osobne si myslím, že presne je to o tom postoji, ako ty si hovorila. Keď nemôžem zmeniť nič iné, môžem zmeniť ten postoj.

Stanislava Gregor Sorgerová: Postoj a stále máme podľa mňa množstvo možností. Akože ja, ja nemám rada stereotyp a myslím si, že stále máme niečo, že môžeme vidieť, že tých možností máme veľa. Dneska nie sme jak v starom režime, že musíme, lebo nás zavrú a neviem čo všetko možné… že musíme proste v jednej fabrike 30 rokov žiť a tak ďalej. Ale aj keď ma to nebaví, tak už dnes môžem robiť niečo pre to, aby som sa stade dostal preč. Hej, ja chápem, že teraz nás hypotéky, rodiny a tak ďalej nás tlačia do toho, aby sme možno zostali na tom jednom mieste a tá situácia je taká, že možno manželka je na materskej a tie financie proste nosí muž domov a nemôže úplne až tak začať podnikať práve v tom období a tak ďalej. Ale určite môže robiť niečo v malom, aby ho to tam niekde neskôr dostalo. Hej, čiže ak chcem povedzme že vycestovať a zmeniť job alebo mať nejakú... robiť v medzinárodnej spoločnosti, ale nemám jazyk, tak môžem každý večer proste sa venovať angličtine. A to neznamená, že to niekedy sa nestane a nezmením ten job práve k tomu, aby som bol spokojný.

Simona Hanová: Dnes je inak celkom bežné, že človek naozaj zmení svoju profesiu a napríklad niekto je právnik 40 rokov, a potom si zrazu otvorí kvetinárstvo. Čiže naozaj dnes ako si ty vravela, už nie sme v režime, že musíme robiť fakt 30 rokov jednu vec. Je to úplne v pohode to zmeniť, pokiaľ, pokiaľ sa na to cítim. Samozrejme, ideálne nie ak si s tým narobím nejaké problémy ale nejak si to vypestujem…. nieže zrazu sa ocitnem a nemám z čoho fakt splácať tú hypotéku a tak ďalej. Ale naozaj dnes je veľká výhoda, že toto je možné a že to, že ľudia menia profesie, je úplne bežné. A mne pri tomto ešte napadá, že môže mi napríklad pri hľadaní zmysluplnosti alebo hľadaní zmyslu v práci pomôcť napríklad aj kouč, ako si ty alebo psychológ?

Stanislava Gregor Sorgerová: Samozrejme, aj jeden, aj druhý. Aj jeden, aj druhý, či už kariérny poradca v rámci psychológie psychológ, pracovný psychológ alebo kouč. Takže správnym nejakým navedením, otázkami a tým seba spoznaním, to je veľmi dôležité, aby sme sa poznali. Sami seba potrebujeme poznať na to, aby sme kráčali tým správnym smerom. Aby sme vedeli, kto sme, čo sme, čo máme radi, čo nám robí dobre, čo nás napĺňa a kde sa cítime dobre. A keď sa dobre poznáme a vieme, tak potom môžeme ísť tým smerom. Lebo je množstvo ľudí, ktorí povedia, že ja viem, čo nechcem. Ale, ale neviem, čo chcem. A to práve pramení z toho, že sa človek nepozná. A je dobré sa možno obrátiť k sebe, nie pozerať sa von, na to všetko,  čo je vonku. Ale na to, že pozrieť sa dovnútra do seba a tam hľadať tie odpovede viac ako niekde vonku.

Simona Hanová: To je presne to, čo ty si vlastne povedala aj v tom citáte, hej, že človek musí byť ochotný si zastať a nájsť ten čas na to rozmýšľanie. Hej, že prečo to vlastne robím, či to nie je len nejaké naozaj krátkodobé uspokojenie materiálne. A ty si si to, ty si si vlastne tento citát  vytvorila na tvojom pobyte...

Stanislava Gregor Sorgerová: Priniesla som si ho.

Simona Hanová: Priniesla.

Stanislava Gregor Sorgerová: Z kláštora, kde som bola sa učiť meditovať v Nepále v Káthmandu s tibetskými mníchmi. Takže vlastne tam sme sa o zmysluplnosti života dosť bavili a meditovali. A toto som si doniesla stadiaľ.

Simona Hanová: A ty si tam teda prišla na ten zmysel tvoj v živote, či to už bolo dávno?

Stanislava Gregor Sorgerová: Ja už som... Nie, nebolo to dávno. Niekedy máme, že doba covidová, po covide, pred covidom. To bolo pred covidom. Samozrejme, ešte sa dalo cestovať, čiže nebolo to až tak dávno. A ja mám veľmi dobre už tú odpoveď môjho naplnenia zvládnutú. Ja som sa našla a cítim veľké naplnenie v tom, čo robím. Čiže mňa psychológia veľmi napĺňa. Ja milujem ľudí, milujem ich príbehy, som zvedavá a hladná po príbehoch ľudí. Takže už len byť ich sprievodcom na ich ceste, aby sa mali lepšie, je pre mňa veľkým naplnením.

Simona Hanová: A bolo niekedy obdobie, kedy si úplne nevedela? Aby sme možno, aby naši poslucháči nestrácali nádej, ak to ešte nevedia možno, čo je ten zmysel.

Stanislava Gregor Sorgerová: Určite, určite. Ja som sa veľmi hľadala. Tiež som bola typu toho, že možno hladná po peniazoch, po pozícii, po tom, že čo je vlastne, čo je zmysel tej práce. Tiež som rozmýšľala, že či je to, že budem mať vysoký post, alebo, alebo budem mať dobrú, dobrý ten titul v zmysle toho, tej pozície. Alebo či sú to peniaze, alebo je to, že budem žiť v zahraničí a mať sa dobre. Chvíľu som žila vo Švajčiarsku. Čiže tiež som hľadala, že čo je a kde som a čo som a čo by som chcela. A tiež som hovorila, že to je podnikať len, nech je to hocičo len aby tam bola možno nejaká prestíž a tak ďalej. A potom úplne niekde inde som to naplnenie nakoniec našla.

Simona Hanová: A môžu keď tak teraz nad tým uvažujem, môžu možno aj firmy k tomu nejako prispieť, aby tí zamestnanci našli ten zmysel, alebo aby možnože... To potom súvisí veľmi aj s pracovnou spokojnosťou. Môžu k tomu nejak zamestnávatelia prispieť? Stačí k tomu napríklad množstvo benefitov, ako je multisportka, flexibilný pracovný čas alebo nejaké spoločné raňajky v coworkingu? Alebo naozaj je tam potrebné, potrebné niečo viac?

Stanislava Gregor Sorgerová: Súvisí, to si dobre povedala. Toto, čo si vymenovala, sú vonkajšie faktory, ktoré vplývajú na spokojnosť s prácou. Avšak sú aj vnútorné faktory a tie vie takisto firma napĺňať. Dokonca my sme aj s dvoma, hej, dvoma veľkými spoločnosťami robili školenia, kde sme sa presne bavili o týchto veciach, o kríze osobnosti, o peakoch v práci, kedy sú veľmi náročné obdobia, tlačí sa, pushuje sa na človeka. Potom zase sú obdobia, kedy sú menej také náročné. Ako pracovať s tou energiou, ale zároveň ako prechádzať krízami, potom čo je to, čo napĺňa…. A, a celkovo sme vytvorili také špeciálne školenie, ktoré sa týmto zaoberalo. A firma môže prispieť tým, že bude napĺňať tie vnútorné faktory asi najviac. Lebo tými vonkajšími vás vždy niekto preplatí. (smiech) Vždy príde niekto, kto príde a dá na trhu viacej. Čiže motivovať peniazmi sa nedá, je to krátkodobý motivátor, ktorý vydrží týždeň. Príde niekto, dá o 50 € o 100 viacej a proste pôjde tam ten človek. Čiže tie vnútorné faktory, a to je dať človeku pocit autenticity, autonómie, participácie na rozhodnutiach, dať mu zodpovednosť, aby prijal a mohol niesť zodpovednosť, nepreberať ju stále za tých zamestnancov. Čiže napĺňať práve tie faktory, ktoré sú vnútorné pri tom človeku.

Simona Hanová: Presne, ako hovoríš, že napríklad aj tie inzeráty, ktoré už sú na rôzne ponuky práce, tak stále tam píšu benefity a presne tieto všelijaké výhody, multisportky a podobne. Ale na tie vnútorné faktory sa až tak nezameriava, hej.

Stanislava Gregor Sorgerová: A ešte si zoberme, že sme generácia, ktorá... a čo my, ale tí, ktorí prichádzajú po nás, čiže už tí o 10 rokov mladší, prichádzajú z rodín, kde už je nadbytok týchto vecí. Dostať mobil, počítač a auto nie je nič špeciálne.

Simona Hanová: Áno.

Stanislava Gregor Sorgerová: Alebo aj nejakú, nejaký alebo firemnú dovolenku, lebo proste cestujeme a peniaze sú a nemáme sa zle, hej. Takže oveľa viac ľudia chcú pracovať na tom, čo im dáva zmysel, čo majú radi a kde budú cítiť, že sú súčasťou, že tá ich integrita, tá celistvosť toho človeka vlastne je súčasťou tej integrity tej spoločnosti, toho celku. A že on je dôležitý článok práve aj v tom, či už je to nadnárodná spoločnosť, alebo iný typ spoločnosti.

Simona Hanová: A chcú pociťovať takú zodpovednosť, že majú možno niečo viac na starosti, nejaký nový projekt, možnosť vzdelávania sa. Čiže naozaj, ako ty hovoríš, už peniaze nie sú, nie sú číslo 1, hej. Čiže je tam, je tam toho oveľa viac, na čo by sa mali firmy určite zameriavať.

Stanislava Gregor Sorgerová: Ak sú peniaze dôležité, tak len preto, že, že si kompenzuje človek niečo absolútne, čo, čo nemá, že ho tá práca možno niekedy nebaví. Hej, že práve preto ju robí.

Simona Hanová: Tak pokiaľ sú naplnené tie nejaké základné životné potreby, tak potom presne sa už ide, ide po tom, aby, aby človek našiel aj niečo viac v tej práci a presne aj ten zmysel a aby ho to bavilo, napĺňalo. Stanka, ja si myslím, že toto bol naozaj veľmi inšpiratívny rozhovor aj pre mňa. Úplne som sa teraz nad sebou zamyslela. Verím, že aj naši poslucháči. Chceš možno niečo, niečo našim poslucháčom odkázať na záver? Máš niečo pripravené? (smiech)

Stanislava Gregor Sorgerová: Nemám pripravené nič, ale možno to bude aj trošku znieť ako klišé, ale rada by som povedala vašim poslucháčom, nech sa neboja, neboja vykročiť z komfortnej zóny. Nech idú a skúsia naberať skúsenosti, lebo len prostredníctvom toho dokážu byť sebavedomí, dokážu byť hodnotní a to je to, čo budú mať v rukách potom. S čím môžu ísť na ten trh a vlastne si splniť, čo len chcú. Takže akýmkoľvek spôsobom nech vykročia z komfortnej zóny a naberajú čo najviac skúseností, lebo tie im nikto nikdy nezoberie.

Simona Hanová: Tak myslím si, že toto boli naozaj úplne veľmi také povzbudivé a vôbec nie klišé slová. Ja si myslím, že treba to mať neustále na pamäti a treba fakt sa nebáť vykročiť z tej komfortnej zóny. Jednoznačne v tomto s tebou úplne súhlasím. Stanka, ja ti naozaj veľmi pekne ďakujem, že si tu dnes s nami bola. Povedala si nám naozaj množstvo, množstvo super informácií. A tiež opakujem, pripomínam súťaž o Stankinu knihu - toto bola len taká časť. Venuješ sa tam aj rôznym iným témam. Nebudem to všetko prezrádzať, aby som nespoilerovala. Takže na Instagrame sa neváhajte určite zapojiť. No a vám, milí poslucháči, ďakujem, že ste si vypočuli ďalšiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý vzniká vďaka podpore PROSIGHT. Ak sa vám epizóda páčila, neváhajte nás zdieľať, likeovať, alebo čokoľvek vám len napadne. Počujeme sa opäť o 2 týždne. Stanislava Gregor Sorgerová: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Dovidenia, dopočutia.

Pavol Bartoš a Viktor Blaha sú zakladateľmi obľúbenej lifestylovej značky Bratiska. Prezradili, ako vznikol nápad robiť merch svojho rodného mesta, kedy prišiel bod zlomu a začali sa tomu venovať naplno.

Dnes už ich značka nie je len o potlačených tričkách, portfólio produktov rozšírili aj do iných oblastí. Tiež sa nebáli lokálneho obmedzenia a pustili sa do výroby produktov aj pre mestá ako Košice, Prešov, Banská Bystica, Vysoké Tatry, Praha a mnoho iných. Ako vznikajú printy, spolupráce a aké sú ich plány do budúcna si vypočuješ v tejto epizóde.

Linky z podcastu:

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Erik Lakomý: Pekný deň, milí poslucháči. Vítam vás pri sedemdesiatej tretej epizóde podcastu NA
ROVINU o podnikaní. Ak trávite nejaký čas v Bratislave, určite ste sa pri prechádzke Starým Mestom,
prípadne v KC-čku stretli s ľuďmi, ktorí mali na sebe tričko alebo mikinu z nápisov z jednej
z bratislavských štvrtí. Či už to bola Karlovka, Petržalka alebo Ružinov. A možno aj tiež vtipné
odkazy ako napríklad CP takže cezpoľný. No a dnes tu budeme mať zakladateľov a veľmi príjemných
chalanov obľúbenej lifestilovej značky Bratiska. Takže vítam medzi nami Pavla Bartoša, ahoj.
Pavol Bartoš: Ahoj.
Erik Lakomý: A takisto aj Viktora Blahu. Viktor, ahoj.
Viktor Blaha: Ahojte.
Erik Lakomý: No a ja budem rád, ak teda vy ako poslucháči možno stlačíte nejaké tlačítko Subscribe
alebo Follow a tento podcast si dáte rovno do vrecka. A ja rovno prejdem na otázky na chalanov. Ste
z Bratislavy?
Viktor Blaha: Áno. Ja som zo Starého Mesta.
Pavol Bartoš: Ja som, som z Bratislavy a z Dlhých Dielov. Ale nie som akože, som rodený, ale nie
som nejaký že dlhogeneračný Bratislavčan.
Erik Lakomý: A ktoré tričko vy nosíte? Ktorá je tá najobľúbenejšia časť alebo miesto v Bratislave?
Viktor Blaha: No, ja nosím najradšej z Premium kolekcie, kde máme takú malú holubicu vyšitú.
A potom asi aj tie mikiny z Premium, čo sú trošku pre náročnejšieho klienta.
Erik Lakomý: Tie Premium sú čo akože…
Viktor Blaha: Oni sú celé navrhnuté a ušité a vytvorené na Slovensku z ťažšej bavlny a nadesignované
tiež vlastne buď Paľkom, alebo nejakým iným slovenským designérom. A vlastne sú taká limitovaná
edícia.
Erik Lakomý: Uhm, Paľko a ty ktoré?
Pavol Bartoš: Ja mám rád tiež akože tú Premium kolekciu, tú Mesto mieru sme to nazvali. A ľúbi sa
mi tá holubica, jak tá výšivka vyšla a jak to celé, jak to dopadlo. Ale, samozrejme, mám rád aj myslím,
že mám rád aj Dlhé Diely mikinu, lebo navždy v mojom srdci. Podľa mňa to je také, že podľa mňa
tvoja štvrť neni ani to, teraz bývam v Starom Meste, ale podľa mňa tvoj hoody, akoby že to, kde si
prežil nejakú pubertu podľa mňa. Alebo kde si si tak úplne že, že úplne keď sa tam vrátim niekedy, tak
strašne mám, strašne mám taký nostalgicko-dobrý pocit, že, že proste to je tá akoby moja štvrť. A už
navždy bude, vieš. Podľa mňa aj ty, kde si prežil vieš ja neviem od trinástich do sedemnástich, alebo ja
neviem, tak ťa to definuje.
Erik Lakomý: Ja som bol v Košiciach. Takže tento podcast je dneska taký rozstrel akoby. (smiech)

Pavol Bartoš: A ináč akoby my sme, ja som úplne za tú lásku medzi, medzi všetkými časťami
a ľuďmi, čo sú v Bratislave. A ja mám, ja mám veľmi rád aj východniarov, aj stredoslovákov. Odtiaľ
vlastne pochádza moja mama. Aj Čechov, Moravákov, čiže nemám rád také to, také tie rozbroje, vieš.
Myslíš si, že…
Erik Lakomý: No, jasné, jasné. Mám k tomu ešte pripravenú jednu otázočku, ale nebudeme
predbiehať. Poďme rovno na to, že viete povedať, že čo je to vlastne Bratiska? Je to len nejaký merch,
alebo čo to vlastne je?
Pavol Bartoš: Nemyslím si, že… Tak samozrejme, ľudia to vnímajú asi najviac cez ten merch a,
samozrejme, nebudeme si klamať, že je to, je to akoby aj značka, ktorá normálne akože má za úlohu
akože prinášať, generovať nejaký zisk, samozrejme. Nebudeme sa akože v tomto nejako tváriť, že nie.
Ale myslím si, že to je akoby tá pridaná hodnota toho je, alebo o čo sa my snažíme, je, že taký zdravý
lokálpatriotizmus. Že, že mám rád to, kde som nielen ani že kde som sa narodil, lebo to ani moc
nemôžeme ovplyvniť. Ale mám rád to, kde žijem, mám to… Nemám pocit… Nenadávam na to, ale
snažím sa skôr tie veci meniť k lepšiemu. A čiže taký akoby pozitívny, že nikdy že nie som presne, že
a títo, títo, títo mi tu ja neviem čo. Nehundrať, ale proste snažiť sa tie veci zlepšiť. Nechcem teraz
akože znieť nejak mudrlantsky, ale myslím si, že, myslím si, že toto je niečo, čo chceme v tej DNA
mať naďalej a podporovať niečo takéto v ľuďoch.
Erik Lakomý: Takže máte radi nejaké lokálne veci, ktoré sa dejú v mestách, alebo…
Viktor Blaha: No, to úplne, ale ja by som to ešte doplnil, že podľa mňa aj Slováci akože sme taká
celkom nátura, že neradi sa sťahujeme inam. A už keď si vyňuňkáš ten svoj byt do nejakej dokonalosti
tvojej osobnej, tak vlastne ho nechceš do konca života opustiť. Počkaj, tu mi kúše šnúrku psík.
Erik Lakomý: Ja len poviem, že máme tu ešte o jedného hosťa viacej. Je tu pes rovno z Bratisky
z officu. Takže ak by niekto zakňučal, tak viete, čo to je. (smiech)
Viktor Blaha: Vlastne akože potom si taký hrdý na to svoje a chceš to zveľaďovať a tak. A veľa ľudí
vlastne presne, že to je jedno, kde sa narodíš, alebo odkiaľ pochádzaš, ale keď sa presťahuješ ja
neviem do 500 bytov, tak to je akože tvoja srdcovka a už inam nejdeš. A podľa mňa to je taký akože
ten hrdý lokálpatriotizmus na tú svoju časť, mesto. Tak to je to, čo my radi vzbudzujeme a budujeme
u ľudí. A aj ten záujem vlastne o to svoje okolie.
Erik Lakomý: To je možno aj zaujímavé, že ak si zoberieš také väčšie metropoly svetové, či už je to
New York, Londýn alebo čo, tak ľudia aj zo Slovenska nemajú problém si kúpiť nejaký merčík, že
I love New York alebo také niečo. Radi si kupujú slovenský merch? Že ja keď som ja neviem zo
stredu, z východu, zo západu a presťahujem sa do Bratislavy, akože chcú?
Viktor Blaha: Ty si trafil to vlastne, ako celá Bratiska vznikla asi, že práve si ľudia nosili I love New
York, Amsterdam a takéto. A vtedy vlastne ešte Michal Maco, čo je spoluzakladateľom Bratisky, tak
myslím, že vy dvaja ste to tak začali, nie? Že prečo túto otázku, že prečo nebude aj… Prečo by som si
nedal tričko Bratiska alebo Bratislava teda len pekne spravené?
Erik Lakomý: Jasné.
Pavol Bartoš: No, nám prišlo, áno, presne, že úplne a znovu, že to my akože neodsudzujeme nikoho,
kto nosí aj akože… Lebo má to tiež nejakú akoby, má to nejaký dôvod, prečo. Buď si tam bol na
návšteve, alebo teda na ako na výlete. Alebo jednoducho tým, že bolo to, je to v rámci nejakej

americkej kultúry, hip-hopovej povedzme a tak ďalej a tak ďalej. Alebo nejaké športové kluby máš
rád, tak samozrejme nosíš ich. Neni to úplne nič zlé. Ale bolo nám, že prišlo nám, že prečo vlastne tu
nie je niečo podobné. A boli tu veci tohto typu, napríklad bratislavský nejaký merch. Ale boli buď boli
akože turistické, alebo potom si mal také, že… Také, že slovanistické, čo znovu akože my nemáme nič
proti. Pozerávam futbal aj akože mám rád Slovan klub, ale prišli nám, že má to nejakú inú vizualitu
a nejakú inú emóciu spojenú s tým, akú sme my chceli.
Erik Lakomý: Uhm. Takže vy dvaja plus ešte jeden, ako ten celý nápad už ste trošku načrtli, ako to
vzniklo. Možno trošku rozvite, že kto ste, alebo čomu sa venujete mimo Bratisky.
Viktor Blaha: No, tak Pali, ten začiatok je na tebe. Ja som sa pridal po pol roku.
Pavol Bartoš: Vzniklo to veľmi spontánne. Tak, ako som teraz vlastne teraz opísal. My sme sa stretli
niekde. Už ani neviem, kde to bolo. My sme vtedy akože sa kamošili aj sa kamošíme stále s tým
chalanom, ktorý u nás bol. Áno, bol taký byt, kde bývali také akože dobré parties. Tam sme sa, tam
sme sa akože stretli. A on mal vtedy len vyšité názov Bratiska na tričku. A ja akože to bolo… Ale to
nebolo nejaké, že ja som sa na to pozrel a vtedy som si to nejak uvedomil. Ale, ale potom vlastne ja
som chcel šiltovku. Ja som zbieral také tie šiltovky Sixpanelky. A mal som rôzne a som si hovoril, že
bolo by fajn, super mať, že bratislavskú, že Bratislava by tam bolo. Čiže úplná akože takáto
neuveriteľná vec. A s ním náhodou ani to nebolo, že my sme nejak mali plán nejaký, že ideme teraz
zafrajeriť (?) alebo neviem čo, úplne náhodou. A dali sme nejakých zopár akože úspor dokopy
a vyrobili sme nejakých prvých akože 20 šiltoviek. A jak sme ich vyrábali, tak hovoríme, že
neurobíme už aj mikiny? A potom, že tak sme urobili nejaké mikiny, alebo bolo tam, že Bratislava
myslím, že. Alebo boli tam také piktogramy Bratislavy. Boli také designové. A úplne náhodou už
nejaké 2 dni pred spustením a predajom na tom Dobrom trhu tak mi hovoril len, že… Teraz neviem,
kto to povedal, ale boli sme tam v tej dielni. Tam, kde bola tá sieťotlač. A že neurobíme, kokos, že aj
že mestskú štvrť? Že napríklad my sme boli z Dlhých Dielov obaja a že neurobíme? Ja by som si dal
Dlhé Diely, že proste to je bomba. A že není to. Ale sme to brali, že taký že okrajový produkt. Že to
bude len tak akože. A vlastne jak to býva v živote, tak potom to buchlo najviac, samozrejme.
Erik Lakomý: Takže najlepšie nápady vznikajú na party byte, hej? (smiech)
Viktor Blaha: Tak ale to sa písal rok 2013, ja to upracem do nejakej časovej línii.
Erik Lakomý: Hej, vy máte koľko rokov teraz?
Viktor Blaha: Ja mám čerstvých 33.
Pavol Bartoš: Ja mám 32.
Erik Lakomý: OK.
Viktor Blaha: No ale vlastne to bolo také celé pekné spontánne, že vlastne v tej dobe ešte bol aj
Facebook nový a vlastne celé to bolo také, že my sme boli vlastne všetci vysokoškoláci, teda študenti.
Čo bolo akože najkrajšie to, že vlastne Paľo vtedy študoval architektúru a venoval sa designu. Michal
je teda STU-čku vyštudoval. A ja som vlastne študoval marketing, takže vlastne nič s módou, nič
s fashion. A celé sme si to tak dali dokopy a podľa mňa to naozaj bavilo, že je to úplne niečo iné, než
sa venuješ počas dňa. A tak nejako postupne to vlastne vyrástlo až do dnešných nejakých…
Pavol Bartoš: Ale veľmi dlho to bolo akože taký že projekt, kde si nevedel vlastne, že či to má zmysel
trochu. Že bola to tak akože srdcovečka. Ale my sme naďalej si robili vlastne akoby svoje kariéry.

A žilo si to nejakým svojím životom, trochu sme sa tomu venovali, ale dlho to bolo tak, že sme
akože… Akože vždy to, čo sme zarobili, sme akoby že buchli naspäť, že nemuseli sme nejak akože…
Ale nemali sme z toho vlastne dokopy nič dosť dlho.
Viktor Blaha: Nie, akože no, to je tak pravda, že prvých 5 rokov asi to vychádzalo. Takže samozrejme,
na začiatku peniaze z brigád a od babky na Vianoce, čo si dostal, tak si odložil. A potom ešte my sme
založili, alebo vznikla Bratiska v tej dobrej dobe, keď boli Dobré trhy a Urban markety a ľudia chodili
hlavne tam. A čiže nás tak vždycky kvartálne nás to podržalo. Z toho sme vlastne žili ako keby ďalšiu
štvrť roka, kedy bol zase nejaký ďalší Dobrý trh alebo Urban market na Grape. A vlastne tak sme to
nejako tak držali pri živote, že vlastne išlo to z nášho vačku. Ale bolo to vo finále, že prežili sme aj tak
a bolo to na nejakej nule. A potom vlastne prišiel taký nejaký zlom a pustili sme sa do toho naplno.
Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, že ak sa to vôbec drží niekde okolo nuly a dávate tomu nejaký
marginálny čas okrem akoby možno nejakých fulltimeových jobov ešte to, že Pali, ty si zase grafický
designér. Takže ty si to vedel navrhnúť, ty si robil v marketingu a podobne…
Viktor Blaha: Hej, no, presne, že sme to tak vyskladali…
Erik Lakomý: … si to vedel celé odpromovať. A zase tretí kolega development, takže …
Viktor Blaha: No, hej, presne. Môj brat to tak pekne nazýval v tej dobe, že vtedy bolo obľúbené slovo
hipster v Bratislave. A iba že každý správny hipster má nejakú neziskovku alebo neziskový projekt,
ktorému sa venuje po večeroch a víkendoch a na kávach v bratislavskej kaviarni.
Erik Lakomý: (smiech)
Viktor Blaha: Takže presne to tak akože definuje to obdobie. Ale stále tam bol ten záujem a stále to
išlo. Takže nás to stále bavilo. A stále to bolo presne, že ja som teda bol na marketingu u jedného
operátora, Paľko sa venoval Grapu a designu, a teda Michal bol u developera, ktorý, vďaka ktorému je
momentálne v Ľubľane už nejaké 3 roky, 4.
Erik Lakomý: Uhm a robíte to ešte traja, či ste dvaja teraz momentálne?
Pavol Bartoš: V zásade už len dvaja sa tomu venujeme akože teda nejak výkonne.
Erik Lakomý: No, dobre. A povedzte teda, že živilo sa to niekde okolo nuly. Videli ste, že to má asi
nejaký potenciál, keď vôbec to vydržalo. Kedy to začalo presne, v ktorom roku?
Viktor Blaha: No, to bolo že apríl 2014. To bol prvý Dobrý trh.
Pavol Bartoš: Možno 5 rokov, si… asi. A máš pravdu.
Viktor Blaha: No, 5 rokov, lebo ja si to úplne pamätám, lebo to bolo také zlomové obdobie, že ja som
odchádzal teda z toho marketingu. A bol Dobrý trh vlastne v dvetisíc devätnástom ešte v apríli na
Jakubovom námestí. Ja som v tom čase už bol aj v očakávaní prírastku teda, že som čakal dieťa. A tak
sme spravili ešte že detskú kolekciu, lebo veď aj ja si chcem obliecť svoje dieťa do našich nejakých
vecí. A stále bol o to nejaký záujem a jak som tak akože končil toho operátora s tým, že už bolo…
Dosť času som tam strávil a už bol čas sa posunúť, tak vlastne sme sedeli podľa mňa v Yeme vo
výklade. Úplne si to pamätám. A som tak akože dal Paľka na rovinu, že Paľko počuj, že ja idem do
toho full, že ideme akože full speed. Lebo stále je ten záujem. Akože 5 rokov sme nevyužili ten
potenciál, ktorý tam je, ktorý stále rástol. Ľudia si to stále pýtali a nevenovali sme sa tomu nikto

naplno, čo bola škoda. Takže ja že Paľko že buď poď so mnou a ideme do toho full, alebo poďme sa
pobaviť, ako to riešiť. Našťastie ma podržal, že nie, jasné, ideme spolu. Takže sme cítili obidvaja ten
potenciál. Vtedy už Maco bol aj v Ľubľane podľa mňa. Takže už sme boli takí, že vo dvojici sme to
začali.
Erik Lakomý: Sorry, že ťa preruším.
Viktor Blaha: Nech sa páči.
Erik Lakomý: Chcem sa spýtať, že čo bola pre teba tá najväčšia motivácia, alebo prečo si si povedal,
že OK, zajtra to ideme robiť fulltime?
Viktor Blaha: No, to bolo akože tak tie, v tej peknej dobe, keď boli tie Dobré trhy a Urban markety, tak
boli strašne dobré feedbacky od ľudí, od zákazníkov, od kamošov. Akože prvé roky nás myslím, že aj
kamoši najviac podržali, že oni to kupovali ako darčeky a tak. Takže akože tam bolo najprv, že mal si
dobrý ako keby inside od kamošov, že super nápad. Potom si mal tých zákazníkov, ktorí pravidelne
proste vždy, keď bol ten Dobrý trh, tak za tebou došli a kúpili si ďalšie tričko, mikinu tete, babke,
ujovi. Proste keď boli Vianoce, tak máme prípady, že človek si kúpil 21 vecí. Hej, že na Dobrom trhu
a kúpil že celej rodine.
Erik Lakomý: (smiech)
Viktor Blaha: Aj reálne akože to bolo od neterky po prababku z tretieho kolena to dostala.
Pavol Bartoš: Sorry, ja musím povedať, že ja som tiež priznám sa zopár Vianoc som vybavil na šupu.
(smiech)
Viktor Blaha: Z nášho skladu.
Pavol Bartoš: Celú všetku vzdialenú rodinu.
Viktor Blaha: No a takže akože proste to dávalo nejakú logiku a tým, že sa to živilo okolo tej nuly, tak
akože tam cíti človek ten potenciál, že tak 5 rokov keď už je to v podstate tesne pod nulou, nula, tak
keď sa tomu budeš venovať a normálne budeš nastavovať kampane a stretávať sa s ľuďmi, riešiť to
PR, myslieť na to, že dobre, teraz nás čakajú Vianoce, tak akože… Tak ten potenciál tam proste visel
vo vzduchu a bolo čas ho chytiť. Takže sme do toho išli. No, v dvetisíc devätnástom sme išli na to
doplna.
Pavol Bartoš: Vlastne keď na to pozerám spätne, tak sme sa mali oveľa skôr tomu začať oveľa viac
venovať. Čiže…
Viktor Blaha: Hej. Len nás bavila tá robota, čo sme robili. To bolo to, že…
Pavol Bartoš: Áno, áno a stále si si tak hovoril a že však rozbehnem vlastne niečo lepšie. A si si
neuvedomoval, že vlastne že úplne skvele rozbehnuté. A strašne aj to, že my sme vôbec nerozširovali
akoby produkty. Vieš, že nerobili sme ďalšie produkty. Nevyrobili sme že inak akoby vieš, že niečo.
Čiže ale aj to, čo Viktor všetko pospomínal. Vieš, čiže bolo to zlomové obdobie. Ja si tiež presne to
pamätám. A aj ale treba povedať, že bolo to aj dosť ťažké akože keď to bolo na tej nule. Lebo, lebo
a to veľakrát vieš ľudia nehovoria, ale proste teraz akože je to akože nepríjemný pocit, že proste
niečomu sa venuješ a máš a nemáš akoby že a nemáš z toho… A akože to neni ako povrchné, ale

potrebuješ mať akoby finančné akože nejaké zabezpečenie z toho, pretože potom je to… A po nejakej
dobe už ho potrebuješ cítiť, lebo inak je to, inak si fakt…
Viktor Blaha: Demotivovaný.
Erik Lakomý: No, hej, hej, poznám to presne z vlastnej skúsenosti, že sa venuješ nejakému projektu 5,
6 rokov a nepríde taký akože úspech. Nemusí byť v prvom rade finančný, ale tá firma z niečoho musí
žiť. A aj tí ľudia, aj posúvať to dopredu, čo si vyžaduje investíciu. Takže no, dobre, Paľko. Ty si bol
zvyknutý na to, že možno si freelancuješ a si na voľnej nohe. Keďže grafický design veľa akoby
úspešných projektov a veľmi zaujímavých, či už to bol Grape, alebo to bolo Slovenské národné
povstanie a tak ďalej. A Viktor, ty si bol v tom korporáte u operátora.
Viktor Blaha: Ja som… Ja som bol spokojne v korporáte.
Erik Lakomý: Bolo aj to možno nejaké že motivácia, že chcel si proste vypadnúť z toho korporátu
a robiť niečo, čo ťa baví?
Viktor Blaha: Hm, ja už som… Ja už som úprimne potreboval odtiaľ vypadnúť, lebo už som mal
myslím, že som to už aj verejne niekde spomenul, takže nebudem klamať. Že už som mal taký
osobnostný rozbroj ako keby, že jak sa tam narába s tým budgetom. A že vlastne do niečoho, čo ja som
strašne tomu veril a vedelo by to pridať hodnotu, tak neviem controlling to neodsúhlasil, lebo nie sú za
tým výsledky predaja. Takže ja už som tam mal taký rozbroj, plus to, akože ma čakala úplne nová
budúcnosť. Takže som to aj doma mal také, že moja manželka je teda umelkyňa, takže som videl.
Paľko je freelancer, takže som sa pohyboval v tých kruhoch, že dá sa žiť aj sám na seba že makáš
a s tým časom narábaš tak, ako potrebuješ. A venuješ sa tomu, čomu veríš. A čiže ja som mal podporu
z domu, a teda aj tuto môj kamarát ma podporil, že veď poďme do toho. Takže to bola akože jasná
voľba, že som ani nerozmýšľal.
Erik Lakomý: Uhm. A povedzte možnože po tom stretnutí opäť v bratislavskej kaviarni vieme, že ako
ste to celé si povedali, že OK, ideme to teraz zlomiť. Ideme sa tomu venovať naplno. Riešili ste možno
aj nejaké financovanie, ako to celé obslúžiť? Lebo však vy robíte primárne aj online, aj offline predaj.
Tie Dobré trhy sa asi minulý rok a počas Covidu trošku zrušili. Že ako to prebiehalo?
Viktor Blaha: No, to je… No, vtedy už sme boli tak, že na účte už niečo bolo. Že tým, že my sme si
z tej firmy nikdy nevyťahovali vlastne, tak sa nám podarilo naakumulovať niečo. A dokonca vtedy
prišiel ako keby tiež neviem, či vďaka tebe, že si mi nejakú robil grafiku, že prišiel nám do… Alebo
pomohlo nám výrazne aj to, že sme našli partnera, ktorý zastrešil celý e-shop logisticky. Čiže ako keby
celý ten backend e-shopu – kuriérov, balenie, všetko skladové priestory sme vlastne dali preč od nás,
čo nám vlastne prispelo k tomu, že sme našli čas sa venovať priamo tým výrobkom, nápadom.
A vlastne tvoriť, nestarať sa o to, že zabaliť, poslať, reklamácie a neviem čo. To ja si myslím, že bol
taký zlomový bod, kedy sme my sa tak nadýchli, lebo sme nemuseli chodiť na tú poštu každý deň
alebo každé 2, alebo tak. A nemuseli sme riešiť, že kde to budeme skladovať a kedy to dôjde a tak.
Teraz proste pekne sa to objednalo, došlo na sklad, človek to naskladní, všetko super. Takže myslím,
že aj to bol taký bod. A tým, že na tom účte niečo svietilo, tak sme sa toho nebáli ani.
Erik Lakomý: Takže vy tú najnáročnejšiu časť možno toho e-shopového celého, že logistika,
skladovanie, vybavovanie objednávok, prepojenia na všelijakých rôznych kuriérov, to ste
outsourcovali. Dali ste to preč.
Pavol Bartoš: Presne.

Viktor Blaha: To sme outsourcovali a ja som dodnes za to vďačný.
Pavol Bartoš: To bola najlepšia vec, čo sme urobili. Akože ja neviem, či navždy, ale na najbližšie roky
akože určite. Lebo to je… Hlavne vieš, v tejto dobe, keď už je to, úplne je to bežné. A hlavne je úplne
skvelé, že tú vec oni zas sú v nej skvelí, lebo ju robia proste pre veľa takto B2B akože partnerov.
A tým úplne ti odbúrajú celý tento stres z toho vlastne celého a len akože riešiš úplne iné veci,
v ktorých si ty… V ktorých zase vaša firma je akože dobrá. A áno, ja vlastne tiež úplne až nerozumiem,
že prečo sme to neurobili skorej. Takisto jak pri tom všetkom, lebo ja som vlastne ich poznal oveľa
skôr. Ja som pre nich robil nejaké práce grafické. Je to akože jeden nemenovaný veľký akože subjekt,
ktorý …
Erik Lakomý: Kľudne povedz, lebo nie sme, nie sme nikým limitovaní. Takže v pohode. Ak teda
chceš.
Pavol Bartoš: Hm, jaj, tak je to akože veď vidíte, … aj tam to je. Jaj, áno. Merch s.r.o., je to Merch
s.r.o., majú projekt ako Ruka hore, Merch.sk, robia vlastne… Čiže a majú a sú fakt skvelí akože chalani
aj celý akože tím tam. Čiže a myslím si, že to je, to bolo fakt kľúčové, že toto sme vedeli akože
vyriešiť. A zrazu to bolo také dospeláckejšie, že už to… Ako celé sa to posunulo na inú úroveň tým
celým backendom. No a to nám pomohlo, jak povedal Viktor.
Erik Lakomý: Dobre a asi teda vieme, že merch nie je len čisto o textile, že nie je to len potlač tričiek.
Možno povedzte, že ako vznikajú všetky tie, tie produkty a aké sú? Ktoré sú možno najzaujímavejšie?
Lebo mňa zaujíma hlavne ten proces, že možno od nejakej myšlienky až potom celkovo k tomu
zdieľaniu na e-shop a potom predaju.
Viktor Blaha: Tak… Tak asi začnem ja s touto otázkou, pretože ja sa venujem tak viac tomu predaju.
No, tam bolo akože tým, že my sme fakt 5 rokov vlastne fungovali v takom malom portfóliu, že tričká,
mikiny, čiapky na zimu, šiltovky na leto, tak to je potom veľmi pekné, že keď sa to otvorí a začneš
rozmýšľať, že vlastne kde sa to všade dá použiť. A vlastne za posledný rok my sme spustili predaj
rohožiek, že sme akože objavili dodávateľa na Slovensku, ktorý robí rohožky. A tie sa veľmi tešia
obľube. Máme aj také, samozrejme, mestské časti, máme aj také vtipnejšie ako „Zase ty“ a „Vitaj, ahoj
a vyzuj sa“. A tie akože nás veľmi potešili, aký je záujem o to. Lebo sme zistili, že na Slovensku
vlastne neni, alebo nevieš v slovenčine kúpiť nejakú peknú rohožku, ktorá neni nejako kvetinková
alebo niečo, ale že pekná, čistá. Tiež sme vlastne urobili nejaké termo hrnčeky Bratislavská kaviareň,
keď bola táto téma vo vzduchu. A teraz vlastne pred Vianocami sa nám podarila spolupráca so
Včelobalom napríklad, čo sú také voskové obrúsky ekofriendly.
Erik Lakomý: Uhm, uhm.
Viktor Blaha: A čo sme sa ešte veľmi potešili, čo sme stihli v minulom roku, že sme vytvorili
špeciálne ručne robený album na printy formátu A3, že si môže… Pre zberateľov tých printov, čo
tvoríme, alebo pre hocijaké iné, čo zbierajú ľudia, tak vlastne si vieš u nás urobiť. Základný je
20-stranový, vieš si kúpiť 40, 60-stranový a je to vlastne celé spravené ručne knihárom a každý kus je
vlastne ručne montovaný. Takže z toho sa tešíme. A tá idea je… Toto je vlastne jedna taká línia, ktorá
vzniká, že z tých designov, čo máme, poďme vymýšľať produkt. To je taká jednoduchšia. To je moja
by som v úvodzovkách povedal. To je moje, že nájsť dodávateľa, vzorky vyrobiť, odskúšať, vyprať, či
to prežije. Možno poslať kamošom, nech oni povedia svoj feedback. A potom máme tú ako keby
umeleckejšiu líniu printy, čo robíme. Tak tam ja iba v krátkosti zhrniem proces a Paľko nám to rád asi
doplní. Ale tam je to nejakých 11 bodov, čo sme rátali. Tam tá idea vlastne vzniká tak akože normálne
ideš po ulici, ideš si kúpiť kávu a iba, že bolo by super spraviť ja neviem fontány Bratislavy.

Pavol Bartoš: Ale aj nám aj akože nám treba povedať, že aj ľudia nám píšu. Aj naši kamaráti alebo
spolupracovníci, že akože neni to len, že nás to tak napadne akože. Ale áno, akože je nejaký croud
alebo zbieranie informácií a nejakých nápadov.
Viktor Blaha: No a že napríklad Dúbravku alebo nejaké mestské časti, ktoré my ako nie sme v nich
doma, hej, že tie prvé sme vlastne printy sme spravili také, že tam, kde sa cítime akože doma
a poznáme tie časti. Ale teraz napríklad tú Dúbravku, čo som spomenul, tak alebo iné časti sme
spravili tak, že sme dali výzvu cez Instagram, nech nám ľudia napíšu, čo sú tie miesta. Akože nemusí
to byť priamo budova, môže to byť presne fontána, zastávka, stánok pouličný alebo socha.
V Dúbravke je nejaká studňa, čo ja som nikdy netušil, že tam je studnička v starej Dúbravke. A z toho
spravíme potom zoznam, si pekne vypíšeme. Pokúsime sa buď na internete, alebo ideme osobne to
nafotiť, aby sme mali podklady pre vlastne našich designérov, ktorí spravia vlastne potom taký vlastne
podklady pre Paľa. A Paľo to potom vo finále urobí tú kompozíciu nejako nastrelí. To si odsúhlasíme,
potom to vlastne sfinalizuje, dodá to do tlače. Vytlačí, potom sa to podpisuje, čísluje, balí, neviem čo
ďalej všetko.
Erik Lakomý: K tomu ešte by sme prešli. Vlastne Paľko nám povie viacej, len tá jedna myšlienka
z toho celého ešte sa mi páči, že nerobíte len merch akože fakt že tričká a mikiny alebo šiltovky, ale sú
to fakt že také praktické veci, ktoré či už dennodenne používaš, či je to ten sáčok na chleba voskový
alebo na nejaké iné eko, bio potraviny. Alebo rohožka, že taká vec, ktorú každý deň vidíš, keď ideš do
bytu. Ale nie je, nie je to asi… Takže toto je akože veľmi dobrá myšlienka, to sa mi páči. A Paľko, ty
k tým printom, lebo môžem z osobnej skúsenosti povedať. Ja som dostal na moju tridsiatku Kramáre
print. A tak som si to stále, keď sa na to pozriem, vychytám si niečo nové. Najviac ma zaujala,
samozrejme, Piváreň u Jozefa s človekom, ktorý sedí pred Jozefom. (smiech) Alebo neviem čo.
Viktor Blaha: To je môj obľúbený …
Erik Lakomý: Takže povedz možnože, ako vychytávate všetky tie miesta a tie detaily.
Pavol Bartoš: Podľa mňa, čo sa týka tých printov, tak strašne nám to pomohlo v tom, že tí ľudia, ktorí
aj nás nepoznali, tak nás poznali, samozrejme. Ale zrazu to akoby dostalo taký že… Lebo vyrobiť
tričko s nápisom nejakých štvrtí je v zásade akože jednoduché, hej. Proste pozrieš si, aké sú štvrte
v danom meste, ktoré sú naj ako vyhajpenejšie, alebo aj nemusia byť. Vyrobíš a teraz dáš narobiť.
Proste to neni nejaká. Ale toto tomu dodalo taký, že aha, že chalani asi naozaj po prvé akože sa
vyznajú v tom meste a po druhé, že ti to dodá takú že nejakú vyššiu tú designovú hodnotu tomu.
Pritom je asi jasné, že teraz na tričku nechceš mať úplne tak komplexný akože design asi. A má to
nejakú svoju, iné svoje nuansy, keď je to print. Ale zrazu to nebolo, že sú to, aha, že však to tam nejakí
tuto podnikatelia tu nahádzali a chcú rýchlo zarobiť na tričkách. Ale že je vidno, že máš nejaký vzťah
k tomu mestu. A to je podľa mňa dobre, to je dobrá cesta. To som z toho veľmi rád, že to tým smerom
ide. A áno, akoby že čo je ako veľká výzva okrem inej, ktorú budeme asi možnože spomínať, do 2022,
čo máme akože nastavené, tak je to, aby už to nestálo vlastne len na mne tie printy. Lebo teraz to je,
teraz je to vlastne tak nastavené, že do veľkej miery to stojí na mne, že stále som akoby finishing
touch. A z toho som akože dosť nervózny, lebo to tak nemôže byť. Čiže chceme to otvoriť viacej.
Chceme tam akože prizvať viacej ľudí k tomu a chceme, aby tam viacero akoby ľudia autorsky
vstupovali a robili to. A, samozrejme, to je spojené s tou druhou vecou, ktorú som hovoril, a o tom asi
budeme hovoriť ďalej, že čo sa týka expanzie ďalej.
Erik Lakomý: A možno ten samotný proces vzniku toho printu? Aj ste spomínali, že ľudia vám píšu,
že ktoré sú nejaké časti alebo miesta, alebo nejaká atrakcia v tej danej štvrti. Čo si to ideš nafotiť
a potom to nejak prekresľuješ? Alebo ako to funguje?

Pavol Bartoš: Áno, vždy, vždy chceme, aby… Ja chcem, alebo chceme, aby tam vždy boli že aj nejaké
akože turistické veci, čo sú že známe. Ja neviem, že proste naozaj sú známe, keď je to nejaká akože
taká turisticky vychytenejšia štvrť. Ale nech tam sú aj také že lokálne veci, čo poznajú naozaj tí
lokálni ľudia. Preto, preto a je úplne normálne, úplne, že sa opýtaš vlastne tých zákazníkov. Opýtaš sa
ľudí alebo fanúšikov proste, že je to najjednoduchšie zistenie. My sa nechceme tváriť, že nie je
v tvojich silách, aby si poznal celé to mesto, proste každú jednu nuansu tej štvrti, nejaký taký spot.
Čiže robíme si tam to akože to zbieranie informácií, to sa potom na Dropboxe, alebo používame
nejaký Dropbox väčšinou používame, na nejakom toole sa to vlastne spíše. Urobia sa tam priečinky
každého toho spotu, nafotí sa to. Máme vždycky človeka, ktorý to pôjde nafotiť tak, aby to bolo. Má aj
nejaké inštrukcie, ako to má nafotiť. Ja som urobil taký akoby manuál, akým spôsobom sa majú tie
budovy alebo tieto spoty… Nazvem to nejaké spoty, aby to bolo jednoduchšie, lebo nemusí to byť len
budova. Môže to byť zaujímavý strom, proste hocičo, alebo pes, čo je známy v tej štvrti, ja neviem.
A presne, jak si ty povedal, že potom si vychytávaš na tom printe, že toto, toto však a úplne, že jasné.
Alebo nech sú tam aj nejaké vtipné veci. Niečo z nejakých memečiek, alebo tak, aby to malo nejakú že
emóciu. Že aby to bolo, že aby to nebolo, že niekto len tak to vyrobil, že má to nejakú tú, tú atmosféru.
No a potom postupne presne máme tím ľudí, ktorí to vlastne prerábajú do vektorov, alebo aj nie
vektorov. Jak sa dohodneme podľa toho manuálu a potom sa robí kompozícia. A potom ako je to
náročný proces. Potom dlho trvá aj tá samotná, ten typ tlače, to RISO. Aj keď nerobíme len RISO, ale
keď robíme RISO, tak to je komplikované. Lebo tam nevieš nikdy, jak to presne vyjde, aj keď máme
to trošku predpripravené a aj nejaké skúsenosti. Ale vždy je to vlastne taká alchýmia. Aj preto je to
také akože cenené. No a potom, samozrejme, celé tie aj akoby že logistické veci, že sa to presne
podpisuje, balí. A, samozrejme, vždy sa niečo pokazí. (smiech) Jak to chodí. To je proste klasika
akože. My sme, hocičo keď robíme, ako neexistuje, že nebude problém proste. A teraz tento december
bol akože v tomto úplne unikátny, že sa akože kazilo, čo sa dalo. Čiže to je ďalšia vec, čo ľudia, keď
začínate podnikať, pripravte sa, že vkuse sa budú kaziť veci. (smiech)
Erik Lakomý: Treba si na to zvyknúť a treba s tým bojovať, lebo, lebo potom…
Viktor Blaha: Ale akože hej, že potom ešte kým sa to podpíše, zabalí, naskladní, nafotí, kampane
spustia. Máme vlastne spravený taký špeciálny newsletter vlastne iba čisto printový, že vlastne
vždycky dôjde dopredu. My fungujeme na tom, že ten drop - neviem, ako povedať po slovensky drop
– spustenie predaja…
Erik Lakomý: Spustenie predaja.
Pavol Bartoš: Pád. Pád nového produktu. (smiech)
Viktor Blaha: Pád nového produktu vždycky dopredu máme že presný čas, presný dátum, aby sa ľudia
pripravili, dali si alarmy na telefónoch.
Erik Lakomý: Tak to je taká inšpirácia z toho módneho sveta, hej, že…
Viktor Blaha: Hej, hej, ale tým aj, že je to limitované, že vlastne do predaja ide akože tie printy sú 200
kusov väčšinou, niekedy menej, tak je to také, že už ľudia sú naučení, že je to 200 kusov. A nie vždy
sa uchytí, za čo im veľmi pekne ďakujeme. A ja by som iba, prepáč, iba jednu myšlienku, čo držím
v hlave ešte, že my tie printy hlavne robíme akože pre tých ľudí, čo tam žijú. Hej, že presne že ty jak si
z Kramárov, tak Piváreň u Jozefa ja poznám vďaka tomu, že som oproti pracoval ešte na vysokej
škole. A tam sme chodili na kofolu po práci. Ale že preto som vedel, ale že presne tú Dúbravku akože
vôbec necítim sa.

Erik Lakomý: Jasné. Ale keď to takto hodnotím, keď sa pozriem aj na e-shop váš Bratiska.sk, tak
vyzerá to, že tie printy sa reálne chytili. Lebo tam máte skoro všetky vypredané. Nie?
Pavol Bartoš: Áno, áno, vypredá sa to. Tie najúspešnejšie do pár minút, tie najmenej úspešné do dvoch
dní povedzme. Ale musíme byť fér a povedať, že my sme akoby že, že je teraz taká doba, že je silná
generácia zberateľov umenia a printov, alebo doslova že printov, grafík. A my sme akože na ňu v istom
zmysle naskočili, že aby to bolo fér. Čiže ale samozrejme, ten produkt keby nebol akože kvalitný, tak
by nemal taký úspech.
Erik Lakomý: Takže NFT-čka, hej, Bratislavy. Hej?
Viktor Blaha: 2022.
Pavol Bartoš: Nebudem komentovať toto, lebo nič neni viac vzácne, ako človek, čo príde na stretko
v roku 2022 a nezačne hovoriť o NFT-čku. (smiech) Ale musím povedať, že tiež špekulujeme na túto
tému.
Erik Lakomý: Uhm, dobre a ja som videl aj včera na vašom Instagrame, že spúšťate teraz, alebo ste
spustili v spolupráci s nejakým lokálnym umelcom zo Žiliny, boli tam tiež také zaujímavé miesta
vychytané, že vodojem myslím, že v Žiline je taký. Alebo Bôrik, kde ja som chodil hrávať basketbal
na BADEM, keď som bol úplne malý. Tak ma taká nostalgia chytila. Že ako to robíte? V zásade vy ste
Bratisku začali rozširovať aj do iných miest, neni to len čisto o Bratislave. Že je to v pohode a tí ľudia
na to ako reagujú? Lebo ešte poviem len 1 príklad. Ja som z Košíc a tam už od mojej strednej školy,
alebo ja neviem od dvanástich rokov možno evidujem značku KERE– Košice Represent, ktorí začali
možno ešte o niečo skôr s týmto. Len ja viem, že mali možno taký blok, že už ak ľudia idú do iného
mesta, že už to nebude Košice Represent, ale budú robiť pod tým Prešov alebo niečo iné, že už to
nebude real. Hej, že už to stratí nejakú autenticitu. Ako sa vám to darí, aby to ostalo stále tým, čo to
má byť?
Viktor Blaha: Je to veľmi naša obľúbená otázka. (smiech) Odkedy asi vznikla Bratiska. Teraz máme
v tej… Chceš k tej tvorbe alebo k tej… akože…
Erik Lakomý: Môžeš povedať na začiatku, že, že…
Viktor Blaha: Dáme to pekné, to ľahšie. Hej, že ako tvoríme tie zahraničné. Momentálne máme akože
vlastne akože mimo Bratislavy máme ešte Prahu, tak ako Česko. A v rámci Slovenska sú tie mestá vo
veľkej by som povedal, že vo väčšine prípadov sa snažíme s miestnym umelcom to riešiť alebo
s designérom. V prípade Žiliny, čo sme teraz dali von, je to s Robom Oslancom, ktorý vlastne tiež si
vymyslel ten námet a spracoval ho. Ale keď v Žiline je to taký špecifický príklad. Ale v iných mestách
sa snažíme, že pokiaľ to nenájdeme, žiaľ, toho lokálneho designéra, čo sa snažíme, tak je to vždycky,
že je to nejaký nápis alebo nejaké… Proste je to niečo, čo bije miestnym do očí už dlhé roky. V Trnave
je to napríklad inšpirované nápisom Figaro, čo je vedľa už akože na stene namaľované už ja neviem
podľa mňa od devätnásteho storočia. Vedľa hlavnej stanice vo Zvolene sú to DRU tyčinky, čo sa tam
vyrábajú. V Košiciach je to nápis Mladosť, čo bol na námestí. V Poprade je to inšpirované
popradským pivom, v Martine podľa minerálky Fatra. V Trenčíne podľa už žiaľ zbúraného teda
textilného závodu Merina, Nitra sú Chrumky a Zetor, keďže tam nám to robili Andrej a Andrej, tak
sme dostali 2 designy. A potom Banskú Štiavnicu nám vlastne urobil Ondrej Opt, ktorý robil
historický vývoj názvu mesta a tie fonty spojil dokopy – úplne brutálny design. A ešte čo máme
takého? Ešte… No, neviem. Máme asi už osem…
Pavol Bartoš: Ja som prekvapený, že si tieto všetky pamätáš. (smiech) Akože prípravu si dal extrémnu.

Viktor Blaha: No, tak mám to na starosti. No ale tak mám aj na starosti tieto predaje, takže viem.
A čiže máme fakt už nejakých 18, 19 miest vlastne po Slovensku. Máme, zatiaľ máme myslím, že iba
Klokočinu v Nitre a Sásovú v Bystrici ako mestskú časť a ešte myslím, že Prengo v Trnave. To sú
jediné 3 mestské časti, čo máme mimo Bratislavy asi zatiaľ.
Pavol Bartoš: Na Slovensku.
Viktor Blaha: Na Slovensku, na Slovensku. V Prahe to máme viac. A vlastne vždycky je to takto, že
aby tam bola tá ako keby to spojenie s tým mestom, tak sa snažíme, aby to bolo inšpirované samotným
mestom. Nie, že toto je font, ktorý nás teraz baví, a spravíme.
Pavol Bartoš: Tá téma akože rozširovania je s nami od začiatku, lebo to je presne to, že vymyslíš si
názov značky alebo celý koncept, ktorý je postavený na lokálnosti. To je, ako to nie sme len my. To je
akože bárskde. A teraz to je strašná sila. Lebo to ti vlastne urobí brutálny akože hipe, brutálne
funguješ. Alebo nemusí, ale veľakrát vďaka tomu funguje proste, lebo je to lokálne, lebo sa bližšie
spojíš s tým, keď tam je nápis ja neviem niečo, čo ty poznáš. Ale samozrejme, ťa to extrémne limituje
potom na druhej strane. Pretože čím je to lokálnejšie, tak tým viac akože tí ostatní presne povedia, že
prečo idete. Však ale to nedáva zmysel, hej, že idete ďalej, expandujete s lokálnym názvom. Ale a my
sme tiež boli sme v tomto ako mindsete, že musíme proste urobiť nový brand, ktorý bude taký
nezávislejší a tak ďalej, ktorý bude menej, nebude závislý na tej lokálnosti. Ale vo finále sme zistili, že
akože v zásade to netreba až tak riešiť. Pretože to je už názov akoby značky. Jasné, že tí ľudia, jasné,
že to bude navždy spojené s tým. Je to lokálne a tak ďalej a tak ďalej, ale vo finále tí ľudia to až tak
neriešia, ako sme si my mysleli, že to budú riešiť. Naopak, keď sme urobili taký akoby spin-off
projekt, ktorý sme nazvali americkým názvom, že Neighbourhoods teda Hoods, nefungovalo to až tak
dobre. Stále ho máme akože v zálohe. Nechcem povedať, že ho nikdy nevyužijeme, ale na povedzme
iné trhy. Ale napríklad na Slovensku stále tí ľudia sa pýtali, že či to je teda Bratiska. Proste už ten
názov… Inak mimochodom, my Bratislavu akože my dvaja napríklad alebo vo firme nevoláme
Bratiska, hej. Ako my voláme Bratislavu Bratislava.
Erik Lakomý: No, jasné.
Pavol Bartoš: Nikdy nie a Blava nie, to je zakázané, za to sú pokuty v Bratislave na ulici. A čiže my
Bratisku voláme akože našu značku a firmu, ale úplne nikomu nezakazujeme volať to Bratiska. Vďaka
tomu to aj funguje a tak ďalej. Ale tým pádom nás to baví, že Bratiska je názov značky. Bratiska je
inak neviem, v nejakom jazyku to znamená, že bratranec alebo čo. Čiže má to aj takéto nejaké
významy. A vieš a máš prípady, že sú názvy značiek, čo sa volajú podľa mesta, alebo kde vznikli. A je
to akoby že zaujímavé, lebo potom môžeš mať ten príbeh. A my ani nechceme sa tváriť, že naša
značka navždy, lebo nemôžeš byť odvšadiaľ. Čiže my normálne si ideme ako tú líniu, že vznikli sme
v Bratislave a ideme robiť produkty ďalej do celého sveta. (smiech)
Viktor Blaha: Ale dobre si povedal. Ale tam akože bolo presne taký aj… My sme sa o tom bavili aj so
zopár ľuďmi z praxe, že debatovali sme aj so stratégmi, marketérmi a tak ďalej. Veľmi radi túto tému
vždycky otvoríme, keď niekto sa spýta, že ako nám to funguje mimo Bratislavy. Ale bol tam aj taký
zaujímavé momenty, že my sme spravili také bannery a nachystali si stánok. Ja som bol na Trnavskom
rínku. Myslím Paľko bol v Nitre na festivale akože na predaji a proste som to tam celé obrandoval
Hoods. Proste to tam viselo, svietilo, blikalo. Ja neviem, všetko. A proste došli ľudia a iba, že jej,
chalani z Bratisky. Ja že uhm. (smiech) No dobre, tak asi sme dostali okamžite takú reality facku, že
možno tu zbytočne nad tým uvažujeme a poďme sa venovať tým produktom a nápadom. A preto sme
to aj tak prestali riešiť. Ten Hoods sme tak v tichosti teraz spinká. Ale máme ho v zálohe. Uvidíme, či
ho niekedy v živote ešte vytiahneme. Možno to urobíme, že Hoods by Bratiska alebo nejako.

Pavol Bartoš: Ale čo sa týka ako 2022, tak na ničom mi nezáleží v roku 2022 tak ako na expanzii
akože na iné trhy Bratisky. A máme akože a ideme teda pod Bratiskou a máme to akože… Máme
naplánované, akurát teraz sa na tom robí a na backende, frontende všetko na celom tom akoby systéme
to fungovalo.
Viktor Blaha: Aj minulý rok sme sa tomu vlastne venovali, aby sme to mohli čím skôr reachnuť.
Pavol Bartoš: Áno, áno a ideme teda týmto smerom.
Erik Lakomý: Dobre, takže keď tú dvojčasťovú otázku rozdelím, že na prvú časť, snažíte sa nájsť
nejakých designérov lokálnych. Ak nie, tak máte vychytané nejaké monumenty alebo nejaké veci,
ktoré sú v tých mestách známe. A tá Bratiska sa zdá, že nie je vôbec limitujúca, že to je limitujúce len
pre asi v prvom rade pre vás to bolo možno zo začiatku limitujúce.
Pavol Bartoš: Áno. Rovnako máš nemenovanú obrovskú značku momentálne vyhajpenú škrečkovú,
ktorá sa volá slovenským názvom a je asi že ja neviem, že štyridsiatich troch, čiže akože neni to podľa
mňa, že veľakrát ten podnikateľ sám akože má z toho takú schízu. Ale vo finále neviem. Nám to aspoň
teda… Neni to vôbec nejaké limitujúce, aspoň nemáme… Akože jasné, nemáme urobené nejaké úplne
detailné analýzy, že ja neviem, keby sme išli pod týmto názvom, nejaké focus groups a ja neviem čo.
Nemáme. V tomto sme takí ako nedospeláci. Ale myslím si, že z toho, z čoho vychádzame z tých
rozhovorov tak, jak aj Viktor hovoril a s odborníkmi a tak ďalej, tak by to malo ísť týmto smerom
akože. A uvidíme znovu. My hovoríme, my máme také porekadlo. Nevystrelíš, nedáš gól. (smiech)
Viktor Blaha: My sa aj radi popálime na vlastných chybách, lebo nás to posúva.
Pavol Bartoš: Čiže uvidíme ako. Vieš.
Erik Lakomý: Tak ale to je najlepšie takto skúsiť a uvidíš, že… A možno aj na Slovensku je to ešte
viacej real, že je to Bratiska. V zahraničí to už je potom jedno, lebo jak vravíš škrečková reklama
v Nemecku proste valí. Takže tak no.
Viktor Blaha: Berieme inšpirácie.
Pavol Bartoš: Podľa mňa musíš nájsť taký ten ale dobrý pomer medzi tým, aby si nerobil úplne na
prvú tie veci, jak ťa napadnú, že jak som povedal „Nevystrelíš, nedáš gól“. Čiže akože mal by si mať
pripravené, ale mal by si nájsť ten bod, kedy už akože už na tom nerob, už to vyskúšaš. Hej, lebo zas
niekto robí tú chybu, že to hneď urobí. Upečie to rýchlo a dá to von a tak ďalej a neurobí to aspoň,
teda odfláknem to. A potom druhý má problém presne iný typ človeka má zas ten problém, že to má
dlho v šuflíku a piluje to. Čo my tiež máme teraz nejaké také projekty. A proste už si z toho len chorý,
lebo už to chceš dať von a už chceš vidieť ten akoby že tú interakciu. Chceš to už dať proste,
potrebuješ sa odmeniť tým, že ten projekt ide von.
Erik Lakomý: No, jasné, jasné. Dobre a ja som si všimol, že okrem toho, že robíte jednak štvrte, robíte
Bratisku, robíte možno aj nejaké B2B veci, že zákazkové či už je to merch pre niekoho, ale zároveň
aj…
Pavol Bartoš: Nebudeme B2B. Ale povedz.
Viktor Blaha: Nie, iba otázka znie teda?

Erik Lakomý: Otázka znie, ja som, ja som chcel, že neni to len spolupráca akoby s miestnymi
lokálnymi umelcami, ale či už nejakými značkami väčšími a tak ďalej. Tak možno povedzte, že ktorá
bola tá spolupráca pre vás najobľúbenejšia? A možno ktorá bola akože, na ktorej ste si aj zarobili
reálne peniaze?
Viktor Blaha: Hm, veľmi pekná otázka. Ale nie. Vieš, tak v poslednej dobe nás akože najviac tešia,
samozrejme, spolupráce, ktoré nie sú úplne ziskové. Napríklad, čo sme robili print pre Múzeum mesta
Bratislavy, z ktorého vlastne sa bude financovať revitalizácia kaviarne Radnička, kde robia, čo je
sociálny podnik. Taktiež ale sa tešíme aj z takých malých spoluprác, ktoré sú také že jednodňovky, ale
sme robili pre Európsku komisiu merch, že Zem. A to bolo pre influencerov. Takže my máme radi aj
takéto. Robíme aj s väčšími neziskovkami v Bratislave. Ale to nie sú akože B2B spolupráce, ale
spolupráce, čo nás tešia. A ale akože nebudeme asi klamať, najlepšia akože pre nás spolupráca bola so
Samsungom, že či v roku 2018, či 19, alebo teraz posledná. Ale ani nie, že finančne. Tam sme sa tiež
vedeli popáliť miestami. Ale hlavne akože tá mediálna hodnota, že čo nám to prinieslo, že čo brandu.
Ako keby akože tá ako keby aj ten lovebrand, ale aj že ľudia nás vďaka Sajfovi teda a Samsungu
celkom spoznali, prinieslo nám to followerov a že skorej týmto smerom to hodnotíme, že ako keby
najziskovejšia smer jasná značka z toho.
Erik Lakomý: Že nie je to len o peniazoch, ale je to aj o iných tých KPI-čkách, čo máte teda zadelené.
Viktor Blaha: Hej, hej, hej.
Pavol Bartoš: Tak akože samozrejme, ten audience ti potom generuje ten zisk, čiže jedno tlačí druhé.
Erik Lakomý: Jasné, jasné.
Viktor Blaha: Čiže skorej tak to hodnotíme, že čo nám prinieslo ako značke. No, nie, nie banke, ale
nám.
Erik Lakomý: To je… Ale to je super aj na tých veľkých brandoch, že sa snažia v dnešnej dobe
podporovať lokálne brandy a vlastne tá forma spoluprác alebo nejakých kolaborácií, či už je to merch,
či už je to textil, alebo myslím, že s tým Samsungom ste robili aj kryty na telefón. Takže zase nejaká
praktická… Či nie? Neboli to?
Viktor Blaha: Nie, nie, neboli to kryty. Robili sme tričká a teraz printy sme robili, no.
Pavol Bartoš: Printy sme robili.
Erik Lakomý: Aha, printy, lebo takto tie printy boli…
Viktor Blaha: Ale akože fakt sa tešíme z každej. Nebudem tu asi menovať všetkých tých zopár
desiatok.
Erik Lakomý: No, jasné, jasné.
Viktor Blaha: Ale z každej jednej snažíme sa každému vlastne zákazníkovi úplne vyhovieť podľa jeho
snov. Čiže my sme veľmi otvorení, aby sme boli… Hlavne akože čoho sa my držíme a za čo som
veľmi rád, že aj teda stále, stále ma aj Paľo v tom podporuje, aj si tak ideme takú líniu, že proste
obidve strany musia byť spokojné. To je jedno, či to je B2B, alebo proste neviem výroba niečoho. Tak
proste musí to byť, že aby aj tú druhú stranu to bavilo a chceli to robiť.

Erik Lakomý: No, jasné.
Viktor Blaha: Že proste nejdeme, že tak musíš ísť ja neviem, musí to byť dodané do 24 hodín a vlastne
tak, ako my povieme. Ale že väčšinou je to o debate, hej, aby sme boli spokojní všetci.
Erik Lakomý: Predpokladám, že boli aj také prípady, že ste si nesadli, či?
Viktor Blaha: Sú, jasné ako… Ale tak to vidíme…
Pavol Bartoš: Stáva sa, ale to je normálne.
Viktor Blaha: No. Je to biznis.
Pavol Bartoš: Ale tú B2B akože sekciu máme dosť silnú. Ja som až prekvapený, akože veď to super
ťahá. A je to podľa mňa dôležité akoby ten segment v tej skladačke celkovo v celej našej.
Erik Lakomý: Dobre. Naznačili ste už, že vaše plány. 2022 bude veľký, predpokladám. Povedzte
možno ešte, ako ten 2021 ste vy ukočírovali? Lebo ako v zásade tie Dobré trhy a nejaké lokálne miesta
na predaj boli dosť silné u vás. Akože ako transformovali ste sa do onlinu a?
Viktor Blaha: No… Tak ja asi poviem 21 a ty povieš 22? Ty si taký väčší vizionár. (smiech) A 21 akože
bol pre nás taký zlomový v tom, že vlastne nebol žiaden ten Dobrý trh ani Urban market. Čo nám bolo
celkom ľúto, lebo sme nestretávali vlastne zákazníkov. Tak sme sa vlastne, teraz sme vo viacerých
turistických informačných centrách po Slovensku. Takže aj takúto sieť obchodov máme,
v úvodzovkách obchodov. Ale je to veľmi fajn a sme veľmi radi, že sme vlastne tak akoby lokálne tým
ľuďom. Taktiež predávame cez Kompot.sk. Takže tam sme sa začali viac fokusovať, takže takýto
komisio… teda na komis predaj. A čo nám vlastne interne dosť pomohlo je, že vlastne my sme v tom
dvetisíc devätnástom, keď sa zrušilo štúdio na Medenej, tak sme robili z domov, kaviarní a tak. A cítili
sme, že tam akože chýba ten to, že sa vidíš každý deň a pravidelne a tak. Takže sme hľadali nejakú
kanceláriu, čo sa nám úspešne podarilo. S kanceláriou vlastne prišli aj dvaja zamestnanci, čiže máme
dvoch grafikov interne už. A vďaka aj teda nášmu partnerovi, ktorý zastrešuje e-shop, ktorý tiež makal
na tom, aby boli tie procesy lepšie a lepšie, tak sme ten e-shop vlastne tlačili čo najviac a ten online a
úspešne.
Erik Lakomý: Dobre a venujete sa teraz tomu vy dvaja plus ešte dvaja fulltime zamestnanci, alebo je
…
Viktor Blaha: Ešte máme brigádnikov študentov.
Pavol Bartoš: A kopu externých nejakých spolupracovníkov. Hej, že kopu.
Erik Lakomý: Jasné. Tak to je asi rozumné v tomto smere, že nemať na fulltime ja neviem 10 – 15
ľudí.
Pavol Bartoš: To je úplne rozumné. (smiech)
Viktor Blaha: My by sme si ideálne všetko robili najradšej sami. My sme takí, že keď nás to napadne,
tak obidvaja sme takí, že v momente, keby som to mal, tak rovno to idem vyrobiť a vytvoriť a neviem
čo. Čiže je to v niečom aj limitujúce, ale akože samozrejme, sa to nedá. Ale najradšej by sme mali
všetky stroje a všetko u nás.

Erik Lakomý: No, jasné.
Viktor Blaha: A ale hej. Teraz sme vlastne štyria fulltime a potom máme študentov vysokých škôl
a máme veľa externistov.
Pavol Bartoš: Ale vieš, máme aj, aj partnerov ako firmy, čo nám vieš riešia neviem IT veci a tak ďalej.
Proste, že je tam kopa ďalších a ďalších spolupracovníkov.
Erik Lakomý: Jasné, jasné.
Viktor Blaha: No a vďaka tomu sme akože v 2021 uzavreli lepšie ako 2020. Takže je to motivujúce…
Erik Lakomý: To som sa chcel presne spýtať, že…
Viktor Blaha: … že krivka je stále exponenciálna a máme kam rásť. Z čoho sa tešíme.
Erik Lakomý: Či hokejka vystrelila aj v tomto smere, že…
Viktor Blaha: Hej, hej, ale akože musím povedať, že sme fakt makali tento rok.
Pavol Bartoš: Vystrelila. Tam je to ešte aj trošku tým, že my to máme cez toho partnera. Tak tie tržby
ešte sú trošku vlastne akoby iné, ako sú akože v skutočnosti a tak ďalej.
Erik Lakomý: Uhm.
Pavol Bartoš: A že nedá sa to úplne podľa toho akože hodnotiť. Máme také svoje nejaké interné veci,
kde si to hodnotíme. Ale, ale áno, akože každý zatiaľ ten rok v posledných troch alebo dvoch, odkedy
sme sa tomu začali full venovať, tak vlastne cítime tam akože tú pozi… tú príjemnú spätnú väzbu, že
akože má to nejaký zmysel. A presne od toho sa chceme odvíjať v 2022 a podľa mňa akoby, že ten rast
je úplne jasný, že chceme rásť proste, čo sa týka toho… šírky toho portfólia produktov, akože aj typu
produktov. To je úplne jasné. Lebo my úplne máme aj tú skúsenosť, že čím dáš nový produkt, tak
vlastne ti to ťahá aj tie zvyšné produkty. Že vždy, keď dropneš nejakú novú vec, tak vlastne ľudia ťa
objavia a tak ďalej. A plus chceme teda rásť, čo je ako teda už naša mantra, náš ako démon. Rásť aj do
tých akože iných trhov a to je fakt že najväčšia priorita.
Erik Lakomý: To znamená, že aj iné krajiny, hej?
Pavol Bartoš: Áno, jasné, jasné, aj iné krajiny. A zatiaľ len zopár, nemáme nejaké veľké oči. Chceme
si vyhliadnuť nejaký trh, kde by to, kde by sme mohli mať, kde by to mohlo fungovať v nejakej miere.
A tiež nemáme ani veľké oči v tom, ale proste chceme to vystreliť a uvidíme. A plus ešte zabudol som.
Jak som aj ja spomínal, trošku zlepšiť tie procesy a viac odľahčiť nás dvoch akoby z tých akoby že day
to day tasks a akože získať nejakých nových šikovných ľudí na palubu, ktorí by vedeli nejaké tieto
veci riešiť. Aby veľa z tých vecí sa vedelo fungovať aj bez nás. Myslím si, že to je ako kľúčové pre
každého človeka, čo chce mať rast. Lebo stále nemyslím si, že… Stále nie sme v tej pozícii, že to je
nejaká akože, že to je firma. Sme to stále vlastne my dvaja, keď si to tak úprimne povieme. Aj keď
teda robíme s veľmi šikovnými ľuďmi. Ale toto je akoby tá vízia, že nejakým spôsobom to posunúť na
nejaký zase stupienok o kúsok vyššie.
Erik Lakomý: No, to je asi vtedy vieš, že máš úspešnú firmu, keď funguje bez teba. A ty ako founder
sa môžeš venovať akoby stratégii a nejakým iným veciam. Dobre a viete aj prezradiť možno, čo

najbližšie nejaká teraz krátkodobá že spolupráca alebo nejaký drop produktov? Alebo na čo sa môžu
ľudia tešiť?
Viktor Blaha: Asi neprezradíme. (smiech) V tomto prípade asi neprezradíme.
Pavol Bartoš: Neprezradíme.
Viktor Blaha: Ale akože môžeme iba prezradiť, že spravili sme takú kolekciu s pani FB ANNA.
A s ňou budeme ešte pokračovať v roku 2022 v iných mestách.
Pavol Bartoš: Áno a to je moja najobľúbenejšia na Facebooku. Počuj FB ANNA je úplná bomba.
Viktor Blaha: Chceli by sme ju touto cestou pozdraviť, ak počúva.
Pavol Bartoš: To je moje najobľúbenejšie collabo z 2021.
Viktor Blaha: Takže aj s týmto grafickým designérom plánujeme nejaké nové veci vymyslieť.
Pavol Bartoš: A chceme s ňou ísť ďalej a proste celé ma to baví, fascinuje. Celý jej profil, jej tvorba aj
komunikácia s ňou ohľadom tohto bola fantastická. A …
Erik Lakomý: Stretli ste sa aj s pani Annou?
Pavol Bartoš: Nie, nie, nie.
Viktor Blaha: Nie, iba len digitálne a poštou. Akože radi by sme…
Pavol Bartoš: Ale mohli by sme dať nejaký…
Viktor Blaha: Akože radi by sme…
Pavol Bartoš: Kľudne si ju zavolajte, jak vybudovať…
Viktor Blaha: Ja si myslím, že ona chce byť aj v takej anonymite.
Pavol Bartoš: Asi hej. Myslím, že ona je taký Banksy slovenský. (smiech)
Viktor Blaha: Presne tak. Je to tak, je to tak. Ale takže to je jediné, čo viem povedať. Určite
pokračujeme v tom, čo je rozbehnuté a nejaké nové veci.
Erik Lakomý: Dobre. Tak ja vám budem držať palce. Predpokladám, že aj pani Anna vám bude držať
palce. Verím tomu, že všetky spolupráce, ktoré máte naplánované, tak aj vyjdú. Mojimi dnešnými
hosťami boli Viktor Blaha a Pali Bartoš z firmy Bratiska. Díky moc, chalani.
Viktor Blaha: Ďakujeme za pozvanie.
Pavol Bartoš: Ďakujeme za pozvanie.
Erik Lakomý: A ak sa vám tento podcast páčil, neváhajte ho zdieľať. Takisto si neváhajte pozrieť
Bratisku, prípadne iné zaujímavé projekty, ktorým sa títo dvaja chalani venujú. Vy ste počúvali
sedemdesiatu tretiu epizódu podcastu NA ROVINU o podnikaní, ktorý prinášame v spolupráci
s PROSIGHT. A ja vám prajem už len krásny deň. Dopočutia.

Digitálna transformácia vo firmách aj v osobnom živote je realitou už niekoľko rokov. Ak ju chcete robiť vo firme efektívne a úspešne, nezamerajte sa len na technológie. Všetko sa totiž začína dávno predtým ako si objednáte inštaláciu softvéru.

Preto sa v dnešnej epizóde rozprávame s Richardom Hrabovským, CEO spoločnosti exe, o príprave firmy na úspešnú digitalizáciu, ktorá vám pomôže nielen v internej, ale aj v externej komunikácii (voči zákazníkom). Informácie z nášho podcastu vám pomôžu vyhnúť sa chybám pri nasadzovaní technológií vo vašej firme.

O spoločnosti exe
Spoločnosť exe poskytuje služby a riešenia v oblasti informačných technológií zákazníkom v troch krajinách Európy (SK, CZ, HU). Zaoberá sa vývojom softvéru, projektovaním a implementáciou informačných systémov, outsourcingovou podporou infraštruktúry, lokalizáciou a globalizáciou softvéru a prekladateľstvom. Dnes má exe, a.s. za sebou takmer 800 úspešných projektov pre firmy z podnikového prostredia aj pre inštitúcie verejnej a štátnej správy. V minulom roku spoločnosť oslávila 30 rokov pôsobenia na trhu. Momentálne exe rozširuje svoje portfólio o riešenia v oblasti virtuálnej reality.

Dôležité linky z podcastu:
Spoločnosť exe - https://www.exe.sk/
Ako mapovať procesy vo firme (NRoP 041 Soňa Ondrejková) - https://www.narovinu.online/2020/09/22/nrop-041-ako-efektivne-riadit-firmu/
Ako si vytvoriť a používať strategický reporting vo firme (NRoP 067 Tomáš Török a Vlado Jakubec) - https://www.narovinu.online/2021/11/09/nrop-067-nemate-biznis-plan-prichadzate-o-peniaze/

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho podcastu o podnikaní, kde rozprávame na rovinu s ľuďmi o technológiách, o ich príbehoch, biznise. Rozprávame už najnovšie aj o psychológii. Máme novú moderátorku v tíme, ktorá nám pomáha trošku načrieť aj do iných tém. Podcast podporuje naďalej spoločnosť PROSIGHT Slovensko. Takže im veľmi pekne ďakujeme za to, že môžeme tieto zaujímavé, inšpiratívne veci prinášať aj vám priamo do uší. Ja som dnes si pozval hosťa, ktorého dobre poznám už niekoľko rokov, pretože som s ním niekedy pracoval v jednej spoločnosti nemenovanej Microsoft na Slovensku. A veľmi som obdivoval jeho ťah na bránku, pretože riadil v Microsofte obchod. Keď bolo treba čokoľvek vybaviť, tak to vybavil. Pretože išiel na to priamo na vec. Má temperament východniara a prezradím, že pochádza z ďalekého východu. Vítam dnes v štúdiu Riša Hrabovského.

Richard Hrabovský: Ďakujem za pozvanie. Ahoj, Vilo.

Viliam Bendík: Rišo, odkiaľ ty vlastne si?

Richard Hrabovský: Ja som sa narodil vo Vranove nad Topľou.

Viliam Bendík: Takže ja poprosím zvukových technikov, aby zapli antivýchodniarsky plugin.

Richard Hrabovský: Potrebujeme to myslím, že obidvaja. (smiech).

Viliam Bendík: Ale žarty bokom. Rišo už 6 rokov pracuje ako CEO jednej z veľkých technologických firiem na Slovensku, spoločnosti Exe, 6 rokov sa venuje témam ako digitalizácia, virtualizácia, IT ako služby. Venuje sa cloudu. Dodávajú riešenia a licencie pre veľa spoločností na Slovensku. Má za sebou veľmi veľa úspešných projektov. Keď si nastúpil do spoločnosti Exe, dokonca ste spravili taký malý rebranding vtedy, pokiaľ si pamätám.

Richard Hrabovský: Viac-menej sme iba updatovali logo spoločnosti Exe, keďže už bolo na trhu viac ako 27 rokov. Tak sme považovali za potrebné trošku updatnúť k dnešnému dizajnu aj dizajn loga a slogan.

Viliam Bendík: Ja som si prečítal, že ste na trhu 30 rokov.

Richard Hrabovský: Áno.

Viliam Bendík: To presnejšie číslo.

Richard Hrabovský: 31.

Viliam Bendík: 31 rokov, čiže 31 rokov je firma, ktorá už naozaj má nejaký ako sa povie po slovensky trackrecord. To znamená, že máte za sebou veľa dobrých projektov. Čo je také posledné, na čom robíte, čím by si sa vedel pochváliť dnes?

Richard Hrabovský: V poslednej dobe sme začali sa trošku viacej venovať strojovému učeniu a používaniu kognitívnych služieb na rozšírenie niektorých našich produktov. Poprípade na spracovanie niektorých automatických vecí, ktoré dovtedy nebolo možné robiť starým spôsobom spracovania dát. Takže využívame k tomu neurónové siete a riešime, alebo dávame pre zákazníkov riešenia, ktoré im umožňujú urobiť automatické prepisy, computer vision. A rôzne veci, ktoré doteraz na slovenskom trhu neboli až také dostupné. Ale teraz kvôli tomu, že viaceré veľké nadnárodné spoločnosti majú urobené cloudové riešenia, kde ponúkajú dané robustné neurónové siete alebo takzvaný deep learning ako servis k dispozícii, vieme s tým pracovať a vieme to použiť aj na pre menšie firmy na komplexnejšie riešenia a využívanie týchto technológií.

Viliam Bendík: A tak sme sa dohodli s Rišom, že vás teraz odradíme (smiech), že Rišo dá teraz takýto vstup.

Richard Hrabovský: Áno, áno. (smiech) A sľúbil som ti, že už viac nebudem. Áno, áno, dobre, ostaneme na nontechnickej úrovni.

Viliam Bendík: Nie, kľudne sa môžeme baviť aj o technickej úrovni. Ja skúsim vysvetliť, o čom sa dnes budeme baviť, pretože to bude podľa mňa veľmi zaujímavá vec pre veľa ľudí, ktorí sa venujú biznisu. Cez Slovensko v posledných rokoch, ale aj cez celý svet preletela vlna Covidu. Pandémia, ktorá zasiahla všetkých. A hlavne v biznise zasiahla ľudí, ktorí boli nepripravení na takéto niečo, pretože zrazu sa diali také veci, že sme museli ostať doma, museli sme pracovať z domu. Ak nemáte pripravené vo firme procesy alebo technológie tak, aby ste z domu vedeli naozaj plnohodnotne a efektívne pracovať, tak zrazu zistíte, že máte veľký problém. A myslím si, že každý to zažil – či veľká firma, alebo malá firma. Už 2 roky sa s tým boríme. Ja si myslím, že dlhodobo tu je také slovíčko digitálna transformácia. Rozpráva sa o tom aj vo veľkých korporáciách aj v malých firmách.

Richard Hrabovský: Úprimne, ja to už veľmi nerád používam. Lebo ja si myslím, že digitálna transformácia tu už dávno je. My sme už v tom procese transformácie už všetci – nielen firmy, celá spoločnosť. A ja to skôr hovorím, že pracujeme na digitalizácii procesov v jednotlivých spoločnostiach. Pretože čo to znamená transformácia? Je to veľmi široké slovíčko. A keďže tá transformácia začala ešte pred Covidom, tak v súčasnej dobe vo veľa podnikoch sa to dokončuje. Čiže tá transformácia už prebehla, ale pokračujú ďalej rôzne stupne digitalizácie či už jednotlivých procesov, alebo nejakých dát, alebo nejakej komunikácie. A to by som už nenazýval transformácia. To už je také doplnenie toho, čo sa začalo dávnejšie. 

Viliam Bendík: Dobre, toto som chcel, aby tu padlo. My sme už určite dávno v dobe nejakej transformácie digitálnej.

Richard Hrabovský: Áno, samozrejme.

Viliam Bendík: Skúsime dnes načrtnúť problém digitalizácie vo firmách. Skúsime o tom podrobnejšie rozprávať. Možno načrieme aj do nejakých technológií, s ktorými má Exe skúsenosti, ktoré implementuje u svojich klientov. Ale hlavne nenechajte sa odradiť na začiatku, že to bude nejaká veľmi technologická téma. Chceme sa baviť o tom, ako pomôcť aj malej firme alebo strednej firme v tom, aby bola úspešná aj v takejto dobe, kedy...

Richard Hrabovský: Ja viem, že som ti sľúbil, že nebudem používať žiadne ťažké IT termíny, ale budem sa snažiť. Nesľubujem, že to budem vedieť splniť. Je to dosť technická téma, čo sa týka už potom implementácie technológií. Ale principiálne digitalizácia, keď si to povieme teraz z takého nejakého pohľadu dôležitého pre firmy, je viac-menej prenesenie procesov a dát z fyzického sveta do digitálneho sveta. S tým, že vždycky by to malo mať nejaký cieľ. Či už to má byť nejaké zlepšenie efektivity, sprístupnenie contentu teda obsahu, zlepšenie komunikácie, nejaký posun dopytu alebo respektíve dosahu na zákazníkov. Som sa snažil nájsť slovenské slovíčko reach to customers, čiže dosahu na zákazníkov. Čiže je to veľmi rozsiahla téma a pre mňa je paradoxné aj to, že v poslednej dobe vo viacerých firmách sa tá téma väčšinou zúžila na tú technológiu, čo podľa mňa úplne že nie je správny pohľad. A preto sa aj preto väčšie respektíve menšie firmy sa toho viacej báli tej digitálnej digitalizácie tých procesov, pretože si za tým predstavovali robustné technické riešenia, ktoré sú, samozrejme, veľmi drahé a veľmi náročné na prevádzku. Ale principiálne tá digitalizácia je podľa mňa o niečom úplne inom.

Viliam Bendík: Dobre, poďme sa o tom baviť. Ja dnes chcem hlavne to dosiahnuť, aby ľudia, naši poslucháči, ktorí sa toho boja a predstavujú si za tým niečo veľmi komplikované, technologické, niečo v prvom rade veľmi drahé, tak aby sme ich trošičku ukľudnili a dostali do pozície, že možno začnú mať o to záujem. A že im to reálne môže pomôcť v biznise. Ja keď som pred veľa, veľa rokmi nastupoval do veľkej korporácie pracovať, tak už vtedy ako manažér som sedel v kancelárii, mal som notebook. Robili sme všetko na počítači, zdieľali sme si prezentácie, chodili sme ich prezentovať boardu a podobne. Posielali sme si e-mailami veľa vecí. Povedzme, že sme niekde v roku 2008. V čase, kedy...

Richard Hrabovský: Čiže už vtedy bola digitalizácia. Lebo mail je fakticky digitálny.

Viliam Bendík: Samozrejme, hej, bolo to rok po uvedení prelomového telefónu iPhone na svetový trh, kedy zrazu sme pochopili, že sa dá niečo ovládať prstom, čo možno pre mnohých z vás poslucháčov je niečo, čo ani si nemôžete pamätať, že niečo také neexistovalo predtým. Dnes je to úplne bežná vec, každý má vo vrecku telefón, ktorý ovláda prstom. Dokonca počítače sa dajú ovládať prstom.

Richard Hrabovský: Ja si ešte dokonca pamätám, keď prvýkrát zaviedli BlackBerry. A tá možnosť posielať maily mimo pracovného pracoviska bola úplne že nóvum. Dnes je to úplne bežná vec, že každý si nosí celý svoj, svoj, svoju kanceláriu vo vrecku.

Viliam Bendík: Áno, áno, čiže udialo sa to veľmi dávno. Ja som si v tej dobe v tom roku 2008 predstavoval, čo asi robili ľudia v takých štyridsiatych rokoch, keď ešte neboli počítače, že čo sedeli pri stole a písali na papier.

Richard Hrabovský: Posielali si listy. (smiech) Lebo vtedy ešte ani faxy neboli. Čiže podľa mňa tá interakcia... Ja som tiež nad tým rozmýšľal. Prepáč, že som ti do toho skočil, ale je to téma. Ja som si to vždycky predstavil z pohľadu môjho otca, ktorý pracoval tiež v administratíve. A teraz ako reagovali? Ako komunikovali? To bola komunikácia v týždňoch predpokladám. Jedna jednoduchá výmena.

Viliam Bendík: Áno, áno. Ja som ešte zažil v roku 2001, keď som nastúpil do spoločnosti vtedy ešte Eurotel, som ešte zažil také obálky. Keď som mal nejaký dokument, ktorý som chcel poslať kolegovi zo štvrtého na ôsme poschodie, tak som zobral ten dokument, vložil som do takej žltej obálky, ktorú som takou šnúrkou zavrel. A bola tam taká tabuľka, do ktorej sa písalo, že kto to posiela, komu na aké poschodie a hodilo sa mu to do nejakej takej... Kedysi... ľudia to poznajú z filmov, ako tube – pošta, hej, že sa hádzali také tie...

Richard Hrabovský: Áno, áno, tam bol podtlak, ktorý to hodil na to poschodie, kde bolo treba.

Viliam Bendík: Áno. Tak ja som v roku 2001 ešte posielal kolegom niektoré dokumenty, ktoré bolo treba podpísať, takýmto spôsobom normálne natvrdo.

Richard Hrabovský: Vidíš. A teraz si potvrdil tú moju teóriu, že digitalizácia tu už dávno je a že my sme fakticky už v procese. Dokonca si myslím, že už teraz vo väčšine prípadov každá jedna firma už prešla istým stupňom digitalizácie. Žiaľ, niektoré o tom ani nevedia. To je ten paradox, že proste tá digitalizácia sa tam už deje a deje sa im bez kontroly. Deje sa im proste živelne, deje sa im na základe toho, že si to väčšinou so sebou prinesú či už zamestnanci, alebo ich zákazníci, alebo potreba, ktorá vznikla na základe klienta. Čiže hovorím, to sa týka aj malých a stredných podnikov. Lebo my sme mali na začiatku takú diskusiu ešte pred týmto podcastom, kde si hovoril, že mal by tu byť fokus na malé a stredné podniky. Lebo veľké sa tomu, samozrejme, profesionálne venujú. Ale principiálne ja si myslím, že sme v situácii, neexistuje firma, ktorá by neriešila, alebo kde už neprebieha istým spôsobom digitalizácia ich procesov. Takže ja si tiež myslím, že každý jeden podnikateľ by sa tomu mal venovať. Lebo tak to poviem, keď sa on nebude venovať digitalizácii, tak sa digitalizácia postará o neho.

Viliam Bendík: (smiech) No, ja by som to teraz chcel trošku možno dostať na takú polohu, aby tomu začali rozumieť aj ľudia, ktorí robia v menších firmách, alebo povedzme majú svoj biznis sami založený na nejakých službách klientom a podobne. Veľa ľudí, ktorí napríklad môžu mať - poviem príklad – holičstvo alebo podobne, sa stretli s tým, že potrebujú riešiť objednávky možno elektronicky, hej. Čiže si založili nejaký formulár, aby im zákazník vedel na webe si objednať nejaký svoj priestor a čas, kedy môže prísť sa dať ostrihať. To je len taký malý príklad. Ale skúsme sa teraz povenovať možno tomu, čo hovoríš, že digitalizácia procesov. Ja keď som kedysi fungoval ako firma, malá firma, podnikateľ, tak pamätám si časy, kedy sme napríklad z reklamných agentúr zadania ku klientom a potom grafikom posielali na nejakých nosičoch. Hej, na CD-čkách, vtedy ešte neboli CD-čka, boli to také malé disky hardwarové. Neviem ani ako sa to volalo. Ale na tom sme si prenášali dáta hore-dolu. Stálo to strašne veľa času. Dnes to väčšinou posielame elektronicky. Ale stále niektorí zostali v tej polohe, že to posielajú povedzme e-mailovou schránkou, čo je veľmi neefektívne. Tie e-maily nefungujú pri veľkých súboroch a tak ďalej. Čiže tam nastáva taká prvá potreba, že čo s tým môžem urobiť?

Richard Hrabovský: Ja sa ešte vrátim, keď môžem. Idem ešte o stupeň vyššie. Jedna vec je to, čo si ty spomínal. To už asi sme príliš nízko – digitalizácia pre živnostníkov, lebo tam tí ľudia viac-menej využívajú iba prostriedky, ktoré už majú k dispozícii. Či je to mobil, či je to nejaká webová stránka, nejaká služba. Čiže tam by som ani nerozprával o nejakej potrebe digitalizácie procesov, lebo úprimne povedané, tie procesy sú jednoduché. Tie procesy reagujú na zmenu automaticky, pretože pri zmene zariadenia, cez ktoré človek s nimi komunikuje, automaticky má k dispozícii už nejakú platformu respektíve nejaké prostredie. Skôr je to pre tie stredné firmy, ktoré proste... A aj niektoré väčšie, lebo my sme sa stretli u nás vo firme aj s väčšími spoločnosťami, ktoré pristupovali k digitalizácii tak živelne. Respektíve nevyužívali maximálny potenciál, ktorý tá digitalizácia pre nich môže priniesť. Čiže keď ti to nevadí, tak sa trošku vrátim vyššie, aby som to nejako dal do nejakého... Lebo súčasť, ktorú si ty spomínal, to je tá digitalizácia komunikácie a kooperácie, je súčasťou nejakej digitalizácie. My vždycky tvrdíme a odporúčame každému jednému zákazníkovi, aby si predtým, ako to začne nejako manažovať alebo riadiť, tak si spravil strategicky - digitálnu stratégiu. Digitálna stratégia by mala reflektovať na cieľ, ktorý daná firma chce v nejakom období dosiahnuť – zníženie, ako som spomínal na začiatku, zníženie nákladov, zefektívnenie procesov. Môže to byť úplne hocičo. Ale malo by to byť smerom k tomu cieľu, ktorý si oni vytýčili. A tá IT stratégia to je, to sa dá predstaviť ako to je nejaká kuchárka pre nich, ktoré body, čo sa budú kedy ako riešiť. A aký to má prínos a ako sa to dá merať, aby sme si mohli povedať, že bolo to efektívne. Absolútne to odporúčam každému jednému. Je úplne jedno aká je tá veľkosť. Samozrejme, mimo tých živnostníkov, lebo tam to až tak veľký zmysel nedáva, ale akonáhle máte viacej ľudí, väčšie procesy, niečo potrebujete dať do nejakého stavu, kde si to potrebujete sledovať, manažovať, riadiť, sprístupniť, je dobré mať urobenú nejaký strategický zámer. Niečo, čo umožní nielen vašej firme to chápať, čo sa ide diať, ale vám to umožňuje aj riadiť ten proces. Hej, lebo tá pridaná hodnota digitalizácie nie je len v tom, že namiesto mailov používame, no v súčasnej dobe sa to posunulo už do instantných messagingov. To znamená ….posielajú sa správy, nie maily. Lebo ako si povedal, už sa neposielajú attachmenty (čiže prílohy), ale sa to uloží niekde na webe a pošle sa iba link alebo prístup. Tým pádom sa aj tá komunikácia podstatne zjednoduší. Je možné jednoduchšie sledovať, že kto s kým komunikuje,  čo komunikuje, zabezpečiť verzionovanie... a tak ďalej a tak ďalej. Je tam toho veľa/ vysoká pridaná hodnota, ale podstata je toho, aby tie jednotlivé kroky na seba nadväzovali, dávali zmysel. Išli smerom k cieľu, ktorý firma chce spraviť. A potom sa dá z tej digitalizácie vytlačiť podstatne viac ako len nejaké zefektívnenie tých procesov. Lebo pri implementácii digitálnych procesov respektíve pri digitalizovaní informácií a vyťažovaní potom následne z toho dát, je možné spôsobiť aj kultúrnu zmenu v správaní, zlepšiť, zefektívniť tú firmu. Dá sa, keď sa na tú digitalizáciu nepozerá len ako na technické riešenie, ale na nejakú zmenu fungovania, zmenu procesu, zmenu prístupu, tak sa dokáže cez to tá firma transformovať. Hej a potom preto vznikla aj tá digitálna transformácia a tak ďalej. Len my sme už ďalej a dá sa to celé urýchliť, zlepšiť, vylepšiť. Čiže ja si myslím, že pre stredné a malé firmy tá digitálna stratégia je urobiteľná in-ss                                                                                                                                                                                                                                                                                                                             house vlastnými silami. Len si potrebuje niekto dať dokopy myšlienky, nápady a názory. Pri už väčších komplexnejších procesoch by som jednoznačne odporúčal, aby sa dané firmy obrátili na nejakých odborníkov, ktorí im to pomôžu nakresliť, vymyslieť, aby nevymýšľali koleso. Aby mali predsa len to, čo je v momentálnej situácii k dispozícii, nejako odprezentované, pochopené. A takisto aj vedieť, že či to je riešenie pre nich. Lebo niekedy nemá zmysel stavať veľké robustné riešenia, ktoré majú obrovský náklad na prevádzkovanie, na upgrady a updaty. Niekedy stačí veľmi ľahký quick win a pomôže to posunúť firmu do dvadsiateho prvého storočia.

Viliam Bendík: Dobre, ja sa trošku pristavím ale pri tom pojme, ktorý si povedal, že skúste si na začiatku spraviť nejakú digitálnu stratégiu. Ľudia si nevedia asi veľmi predstaviť, že čo to znamená.

Richard Hrabovský: Jasné.

Viliam Bendík: Čo? Spíšem si na papier procesy, ktoré mám vo firme? Typu, že posielam niečo kolegom a vymieňame si takéto informácie, takéto súbory medzi sebou. Teraz druhá vec, ktorú riešime, je, že máme nejakých klientov. Zapisujeme si to do nejakého Excelu, je to proces nejakého zbierania povedzme leadov alebo nových zákazníkov. Aj to si zapíšem. A k tomu si napíšem, že akým spôsobom by sa to dalo previesť do digitálneho sveta?

Richard Hrabovský: Zhruba presne, ako si to popísal. Samozrejme, sú na to aj nejaké princípy, metodológie pri už komplexnejších procesoch. Napríklad veľmi pomáha firmám, keď majú zavedené ISO certifikácie. Tam už majú spísané procesy. S tým sa dá veľmi ľahko pracovať. Lebo tým, že majú tam zavedené nejaké procesy, tak sa fakticky už majú nejakú procesnú mapu, na ktorej sa to dá postaviť. Ale to, čo si povedal, zhruba to stačí. Pre tých podnikateľov menších a stredných firmách fakt je dôležité si to spísať, že aké majú procesy. Lebo úprimne povedané, nie všetky procesy má zmysel digitalizovať. Hej? To musí byť, tam musí byť vyváženosť v zmysle tej investície, ktorá sa netýka čisto len teraz finančnej investície, ale tam je istá aj časová náročnosť, viazanie nejakých ľudí ako zdrojov na daný projekt. Takže treba si to vždycky zvážiť, aby sa nedialo to, že proste nejaký jednoduchý proces, ktorý momentálne zvláda 1 človek, bude stáť jeho implementácia trikrát ten náklad. Čiže sú rôzne veci. Ja si pamätám, že keď tu bolo pred pár rokmi Robotic Process Automation, to znamená, že to je tá nová technológia, ktorá fakticky nahrádza ľudí a spracováva ľudské úlohy automatizovane, tak sa robila jedna analýza pre jednu finančnú inštitúciu na Slovensku. A prišlo sa na to, že v súčasnej dobe keďže mali ten proces outsourcovaný v Prešove, tak je to pre nich trikrát lacnejšie to oddelenie, ako keby to kúpili .v tom softveri. Čiže ale to sú všetko veci, ktoré musia z toho vypadnúť. Áno? Čiže tam musí byť nejaký koncept. Musí si nad tým človek sadnúť a pomyslieť si, zamyslieť sa. Musí si povedať, čo z toho chce, ako to chce spraviť, koľko chce do toho zainvestovať. Lebo ináč fakt je to živelné. A potom sa môže stať, že je taký termín, ktorý sa používa už dlhšiu dobu, takzvané shadow IT vznikne. Keď tam nie je nejaké to riadenie toho procesu, tak si tí ľudia začínajú ťahať sami tie veci. My sme mali ďalší iný prípad taký, že zákazník, ktorý neriešil digitálnu transformáciu, neriešil možnosti zavádzania cloudových služieb do firmy, tak po čase kvôli... dôvod bol bezpečnosť….tak po čase prišiel na to, že zamestnanci si to vymysleli tak, že si tak či tak posielajú svoje Files cez Google Drive, čo bolo trikrát horšie, ako keby to mali v enterprisovom cloude. Čiže dosiahli presne pravý opak. Hej, tá bezpečnosť klesla a to využívanie tých služieb je nezastaviteľné. V súčasnej dobe digitalizácia sa posúva na všetkých úrovniach a ja si nemyslím, že nejaká firma dokáže zabrániť tomu posunu a tomu vývoju tých technológií a novému spôsobu v komunikáciách.

Viliam Bendík: Hej, dobre. Skúsme teraz ešte jednu vec rozobrať, ktorá sa týka digitalizácie ako takej, a to je pojem cloud.

Richard Hrabovský: Áno.

Viliam Bendík: Ja som sa dlhodobo stretával s tým, že po prvé ľudia nevedeli, čo to je cloud, že potom začali chápať, že dobre, je to niečo, čo je v nejakom onlinovom prostredí zavesené, nie u mňa doma na počítači. Potom, keď už to pochopili, začali riešiť, že no dobre, ale ja keď to dám vonku, tak to mi môže hocikto ukradnúť. Hej, bezpečnosť je prvoradá. Čiže to boli také bariéry. Ja si to pamätám aj zo zavádzania projektu Office 365 z Microsoftu z nejakého roku povedzme 2010 až 2015, kedy sa snažil Microsoft predať Office 365. Nemusíme teraz komentovať, akým spôsobom marketingovo to robil. Ale ľudia sa tomu bránili, pretože tomu nerozumeli, že čo to ten cloud je. Ako si teraz správne povedal, zamestnanci si niekedy nájdu vlastnú cestu.

Richard Hrabovský: Cestičky. Áno, určite.

Viliam Bendík: A začnú používať hociktorú dostupnú službu, ktorá je zadarmo.

Richard Hrabovský: Na ktorú sú zvyknutí zo svojho súkromného života.

Viliam Bendík: Presne tak. Čiže skúsme...

Richard Hrabovský: Lebo tam to už je. To je ten paradox, že teraz v súčasnej situácii sa dokonca stalo to, že technológia... Väčšinou to bolo tak, že prví adoptéri nových technológií boli firmy, lebo mali peniaze a mali investície. Vedeli si to pritiahnuť tie drahé prvé počítače, mainframy a tak ďalej a tak ďalej. Teraz ale prvýkrát sa deje v histórii ľudstva, že tie technológie sa rýchlejšie penetrujú k fyzickým osobám do súkromného života a následne vchádzajú do biznisového, do kariérneho. Čiže to je taký paradox. A to spôsobilo aj to, že proste, že sa potom začali obchádzať tie pravidlá a začalo to tak komplikovanejšie fungovať. A jedna z tých technológií je – presne ako si spomínal – cloud. Lebo zrazu viaceré veľké nadnárodné, ale niektoré aj lokálne sa pokúšali vytvoriť cloudové služby. To znamená, že fakticky ja to vysvetlím úplne polopatisticky….

Viliam Bendík: To som chcel. Skús povedať niečo o cloude tak, aby tomu porozumelo aj šesťročné dieťa. (smiech)

Richard Hrabovský: Cloud v súčasnej dobe je to isté, čo svojho času bolo s elektrickou energiou. Ty proste keď strčíš do zástrčky kábel, ty nevieš, ktorá fabrika vyrába elektriku, ktorú ty čerpáš. Ty proste pichneš do gridu a grid si proste to zabezpečí. Podobne to je s cloudom a s takzvaným computing power. Ty proste sa logneš a ty nevieš, v ktorom dátovom centre to je, odkiaľ berieš výpočtovú silu,  odkiaľ berieš a kde si ukladáš dáta. Ty proste ty používaš tú službu takisto ako v elektrine. To je podobný koncept - v hrubých črtách si to treba predstaviť. Samozrejme, za tým sú špecifiká či už bezpečnostné, technické, dostupnostné, latencie a tak ďalej. Ale to nie sú podstatné veci. Ide o to, že proste nerieši užívateľ zdroj, odkiaľ alebo čo používa. Proste to používa. A to bolo prvé - to prešlo do súkromnej sféry. A súkromná sféra potom bola tak masívne bombardovaná Googlom, Microsoftom cez to 365 a tak ďalej a tak ďalej, že to začalo cez tých užívateľov prenikať do firiem. Vtedy väčšina firiem – väčších firiem – musela zaujať nejakú pozíciu a začala to riešiť aktívne. Menšie firmy nevieme. Tam to veľmi záleží aj od toho, aký má majiteľ respektíve manažment k tomu postup. Ale tam ja si myslím takisto je to nezadržateľné.

Viliam Bendík: Ľudia možno poznajú cloud, poviem to paradoxne zo sveta telefónov, lebo už dnes je každý zvyknutý, že má telefón, chce si kúpiť novú verziu, tak jednoducho si kúpi nový telefón a tam sa len prihlási svojím menom, heslom. A zrazu má všetko k dispozícii. To kedysi nebolo, hej. Kedysi keď som si kupoval nový telefón, tak som musel všetko nejakým spôsobom prácne prekopírovávať cez SIM kartu a neviem ako do nových telefónov. Dnes si kúpim nový telefón, dám meno, heslo. To isté sa týka počítačov. A to je vlastne ako keby vysvetlenie.

Richard Hrabovský: Áno, áno. To je jedna z tých výhod toho cloudu. To nie je tá hlavná, ale je to jedna z tých výhod, že kompletne celý tvoj profil je zálohovaný v cloude niekde. Ťažko povedať, či to je v Amsterdame, či to je v San Franciscu, v Singapure. Proste niekde je. Keď sa ten tvoj device alebo tvoje zariadenie prihlási, proste automaticky sa stiahne. Už dneska to máš aj na počítači dokonca. Microsoft minule urobil, áno, že aj bude Windows operačný systém ako služba. Čiže sa to posúva úplne inde.

Viliam Bendík: Čiže ponúka... Svet sa posúva ako keby z tých služieb alebo poviem to softvéru, ktorý máš ty priamo v počítači, telefóne, sa posúva do toho prostredia internetu, hej? Tak sa to dá povedať?

Richard Hrabovský: Viac-menej áno. Dá sa to. A presúvajú sa z modelu, že si kúpiš licenciu a vlastníš ju k tomu, že si to prenajmeš.

Viliam Bendík: Áno, softvér ako služba.

Richard Hrabovský: Softvér ako služba, platforma ako služba. Má to rôzne stupne.

Viliam Bendík: Používame to bežne. Áno.

Richard Hrabovský: Ale principiálne tam je veľmi dôležité to, že zrazu sa strašne široká masa ľudí aj firiem dostala k veľmi vysokému, veľmi vysokej výpočtovej sile, ktorá tu predtým nebola. Hej, proste predtým, ak chcel niekto robiť komplexnejšie výpočty, či už by to bolo niečo s tým strojovým učením, kde je potrebný celkom silný výpočtový výkon v pozadí na prepočty, tak si to nemohol nikto... Málo firiem si to vedelo dovoliť, lebo tie investície do toho hardvéru boli obrovské. Teraz si to prenajmem na isté obdobie – na mesiac, na týždeň, na polhodinu, na 5 minút. A zrazu môžem využívať také technológie, ktoré boli predtým dostupné iba fakt top 500 firmám. Čiže toto fakticky ten cloud a tá digitalizácia toho prostredia do internetu, ako si to pekne nazval, zdemokratizovala prístup pre jednotlivé technológie.

Viliam Bendík: Čiže jednoducho povedané, cloud nám priniesol to, že zrazu máme prístup k technológiám, ktoré by sme si inak nikdy nemohli dovoliť, keby sme si ich mali sami budovať.

Richard Hrabovský: Samozrejme. A veľmi dôležitý aspekt je, čomu sa hlavne firmy… a preto to ja aj spomeniem, lebo to apelujem, to je respektíve taká rada pre tie menšie a stredné podniky…. Je to, že bola obava o to, čo si ty spomínal na začiatku, že niekto sa k tým dátam dostane, že to proste nie je bezpečné, lebo to zrazu nemám u seba. Principiálne to, čo tieto veľké firmy, ktoré majú cloudy, investujú do ich bezpečnostných opatrení, nemá nikto na Slovensku, možnože ani v Európe v budgete na to, aby vedel sa vyrovnať tomu. To sú, to sú najmodernejšie technológie, to sú najmodernejšie systémy. Poviem iba taký malý príklad. V Microsofte oni sú jedni z lídrov momentálne, čo sa týka ponúkania cloudu pre firemné použitie. Tak majú dokonca tímy profesionálov, ktorí sú… tak zaujímavo sú rozdelení na 3 skupiny. Každá má inú farbu. Hej, tak červený tím nič nerobí, iba útočí neustále do ich infraštruktúry. Čiže majú normálne za úlohu…. je tam skupina ľudí, ktorá sedí a neustále sa snaží nabúrať do toho cloudu. Druhá skupina nerobí nič iné, iba sa snaží zabezpečiť, aby sa tam nikto nedostal. A posledná skupina vychádza z predpokladu, že niekto tam už je a nerobí nič iné, iba hľadajú. Čiže to si takúto vec si nedokáže zaplatiť žiadna firma na Slovensku, aby mala takýto State-of-the-Art bezpečnosť. Čiže čo sa týka tej bezpečnosti nejakých útokov zvonku, tam si myslím, že cloud je absolútne, absolútne popredu.

Viliam Bendík: Dobre, ja som sa chcel na toto špecificky spýtať. Pretože to je možno taká obava veľa ľudí, ktorí sa púšťajú do cloudových služieb, že ako je na tom bezpečnosť. Ťažko to dnes nejakým spôsobom pokryjeme v tomto podcaste, lebo je to široká téma. Ja by som možno len spomenul etického hackera Mitnicka, ktorý napísal knihu.

Richard Hrabovský: Kevin Mitnick, áno.

Viliam Bendík: O sociálnom inžinierstve, kde vlastne ukázal, že tie najväčšie úniky dát, informácií sa dejú na základe ľudského faktora a nie na základe technológií, hej. Čiže väčšinou a to sa vraciam naspäť k tomu, k tej prvej rade, ktorú si dal na začiatku podcastu, že ak sa chcete pustiť do digitalizácie svojich procesov alebo svojej firmy, tak úplne prvé, čo si určite spravte, je ten digitálny koncept, stratégia, ako to nazvete.

Richard Hrabovský: Áno.

Viliam Bendík: Ale v skutočnosti to je de facto ako keby procesná analýza alebo analýza súčasných procesov, ktoré vo firme mám, aby som...

Richard Hrabovský: Opravím ťa. To by bol druhý krok. Ten prvý krok je vlastne, čo chceme dosiahnuť.

Viliam Bendík: OK.

Richard Hrabovský: V tej stratégii si zadefinovať dobre, chceme zlepšiť, chceme automatizovať, chceme prispôsobiť zamestnancom možnosť pracovať z domu a mať prístup tak, ako by mali mať. Chceme zlepšiť kolaboráciu, chceme zabezpečiť lepšiu komunikáciu. To si treba nadefinovať. A následne na to by mala vyjsť analýza, ktorá popíše už daný strategický zámer nejako konkrétnejšie, a potom sa navrhne nejaké riešenie. A to riešenie môže byť niekedy veľmi triviálne. To nemusí byť nejaké komplexné technologické riešenie. Ja si pamätám, že tesne pred pandémiou my sme mali diskusiu s jednou, s jednou spoločnosťou na Slovensku, ktorá bola pred implementáciou veľkého, veľkého systému. A my sme im poradili, že skúste si teraz najprv nainštalovať, ako si spomínal 365-ku od Microsoftu, jednoduché riešenie na komunikáciu, kolaboráciu. Oni to stihli, pár mesiacov na to vypukla pandémia a oni bez problémov vedeli v lockdowne pracovať z home officu. Čo predtým na tom robustnom systéme nebolo možné. Hej? Čiže to nemusí byť vždycky len to najdrahšie, najväčšie riešenie, ktoré vyrieši istú časť toho procesu alebo tej digitalizácie. Ale vždycky my navrhujeme ísť na to štrukturálne, postupne. Naplánovať si to, manažovať si to, riadiť si to. Lebo potom následne, lebo tu sú ďalšie veci. To manažovanie tej zmeny kultúry a tak ďalej to sa dá len vtedy, keď si to dopredu človek naplánuje, pracuje s tým, presviedča tých ľudí a posúva ich dopredu.

Viliam Bendík: No, to bude možno taká prvá vec, ktorú firmy asi riešia, keď sa bavíme o digitalizácii, a to je nejaká taká komunikácia interná aj externá. Hej? Ako si už spomenul, existuje veľa produktov na trhu, ktoré pomôžu s touto koordináciou komunikácie v rámci firmy. Ty si spomenul Office 365. Sú určite aj nejaké...

Richard Hrabovský: To si ty prvý spomenul. (smiech)

Viliam Bendík: Reklama. Sú určite aj iné produkty. Skús povedať, čo iné ešte môžu firmy využívať v tomto segmente.

Richard Hrabovský: Sú, áno, sú rôzne. Veľa firiem menších alebo práve tých menších a stredných používa napríklad Google, Google Apps a rôzne nástroje od spoločnosti Alphabet. Teraz sa to tak volá. Ale stále gro väčších firiem je, beží na Microsoft platforme kvôli tomu, že proste že tam je aj ten Outlook, aj ten mailový klient. Teraz tie Teamsy… to je špičkové. Momentálne sa strašne veľa hlavne aj v školstve používa Zoom. Hej, tam je vždycky otázna tá bezpečnosť, lebo predsa len to nemá až tak firemne zabezpečenú bezpečnosť. Teda už teraz neviem najnovšie, ale boli tam nejaké úniky. Okrem toho ešte stále fungujú veľkí tradiční dodávatelia ako Cisco a tak ďalej. Ale to sú už potom pre väčšie firmy. Tie malé firmy podľa mňa jednoznačne by sa mali rozhodovať medzi nejakým Googlom a nejakým zavedením Microsoft riešení.

Viliam Bendík: Čiže ak bude hocikto uvažovať o takejto službe, tak by mal možno vedieť nejaké základy o tom, že ako to funguje principiálne. Za mňa poviem to laicky, je to tak, že mám firmu, mám 20 zamestnancov. Každý bude mať účet nejaký svoj, do ktorého sa prihlasuje svojím nejakým e-mailom alebo menom, heslom. A akonáhle je vo vnútri, tak má k dispozícii x služieb, ktoré si firma platí. Hej?

Richard Hrabovský: Presne tak.

Viliam Bendík: Jedna služba môže byť e-mail, druhá služba môže byť nejaký chat, nejaká kolaborácia. Ďalšia služba môže byť čo?

Richard Hrabovský: Je toho... Môže byť napríklad document management system. To znamená, ako budeme riadiť a manažovať tok dokumentov v rámci firmy. To znamená, keď vstúpi nejaká faktúra, mail, nejaká komunikácia, ktorým smerom to pôjde, ako sa to uloží, kde to bude. Keď sa bude pripravovať nejaký dokument, či je to Word alebo prezentácia, alebo cenová ponuka, kto má prístup, kto s tým môže pracovať, ako môžu spoločne kolaborovať. Lebo doteraz to bolo tak, že keď niekto robil Word, tak napísal svoju verziu, poslal to ďalším trom ľuďom, tí ľudia to nejako opravili, poslali naspäť. A väčšinou potom ten človek dostal 3 rôzne verzie s troma rôznymi alternatívnymi opravami. Teraz je to možné v tom cloude, že participujú spolu. Každý môže opraviť svoju časť. Čiže tam je veľa, veľa tých vecí. Ale ten dokument manažment je dôležitý, to je tá kolaboračná časť tej digitalizácie. Ďalšia časť tej digitalizácie je to, že teda automatizujeme tie procesy. To znamená, že napríklad zautomatizujeme proces došlých faktúr. Proste keď tá faktúra príde, tak sa automaticky skenuje do digitálneho prostredia, a potom sa už ďalej s ňou pracuje. Nie tak, ako ty si rozprával z toho T-mobilu, nedá sa to do vozíčku s menovkou, ale sa to proste pošle v rámci nejakého workflowu k ďalšiemu človeku, ktorý si to prezrie, validuje, schváli. Následne to dá, pošle do učtárne, ktorá to zaúčtuje. A to všetko sa dá vytvoriť v tom procese. V dnešnej dobe sú tie systémy tak versatilné, že dokáže aj sa napojiť na už existujúce systémy. Napríklad, keď má niekto SAP, ERP-čko, hej, účtovný systém alebo nejaký iný, tak si on to dokáže ten proces tak urobiť, že automaticky sa mu to tam do toho SAP-u nahrá. A keď z toho SAP-u to vyjde alebo z toho ERP, tak sa to zase vráti do toho procesu a funguje to v ňom ďalej. Čiže sú rôzne levely, sú rôzne procesy, ktoré sa s tým dajú spraviť. Ďalšie také to rôzne je, že sa poskytnú zamestnancom nejaké rôzne appky na požadovanie si dovoleniek alebo ľubovoľných týchto, ľubovoľných procesov, ktoré potrebujú v rámci komunikácie so zamestnancami spravovať. A takisto veľmi dôležitá súčasť toho celého je aj to, že na základe týchto všetkých digitálnych interakcií z toho vyvstáva aj množstvo, veľké množstvo informácií. A tie informácie - s nimi sa dá ďalej pracovať. Hej, v prípade, že máš fyzickú interakciu, tak ti neostanú žiadne metadáta, žiadne dáta. Ty nevieš, kto koľkokrát poslal 1 dokument na druhého zamestnanca. Nevieš tú interakciu nejako dosledovať dostatočne dobre. Tuto si to vieš vytrackovať. Vieš podľa toho optimalizovať. Vieš si pozrieť nejaké reporty, ktoré ti povie, kto je ako vyťažený, kde je najväčšie slabé miesta a tak ďalej. A vieš si tú celú tvoju firmu upraviť podľa potreby. Respektíve podľa toho, ako to funguje. A to je tá druhá ďalší aspekt tej digitalizácie, že sa podstatne stransparentnia tie dátové toky, stransparentní sa záťaž, stransparentní sa proste celková komunikácia, spolupráca a tak ďalej. A teraz doteraz sme sa bavili o interných procesoch. Hej, že to tá digitalizácia je veľmi dôležitá pri interných procesoch, ale rovnako, keď nie ešte nie je dôležitejšia je tá digitalizácia tých externých procesov. Ale to už nastalo, to už je dávno. Všetky firmy to už používajú. Každá druhá firma má nejaký, nejaké digitálne rozhranie na komunikáciu so zákazníkmi. Teda nepoviem každá druhá, hovorím, že každá firma si myslím.

Richard Hrabovský: Tam je ďalší ten aspekt a to je ten externý proces. Hej a každá jedna firma, ako som už spomínal, má už vypracovaný nejaký digitálny stream alebo digitálny kanál komunikácie so zákazníkmi. Hej, tá pandémia to ešte zrýchlila. Tým, že ľudia boli zavretí na domov a objednávali si väčšinou online, komunikovali online, tak sa to ešte urýchlilo. Ale principiálne tam je vysoká pridaná hodnota. Po prvé sa môže zvýšiť to pokrytie tých zákazníkov, ale takisto sa získava aj nejaká tá analytika respektíve to know how o tom, čo ten zákazník robil. Koľko komunikoval, čo si objednal, či sa vrátil a tak ďalej. A s tým sa dá potom pracovať.

Viliam Bendík: To som sa chcel spýtať. Doteraz sme sa, áno, bavili o tých interných procesoch. Teraz sme trošku načreli do externých procesov, ktoré, ako si správne povedal, veľa firiem už má zdigitalizovaných. Pretože to bola nutnosť hlavne počas pandémie. Otázka je, že čo s tými dátami reálne tie firmy dokážu robiť? Lebo ja som chcel ešte jednu vec dôležitú povedať, že akonáhle máš procesy vo firme zdigitalizované a máš o tom ten záznam v nejakej databáze, tak zrazu ty vieš nad tým robiť analýzy a vieš z toho urobiť ako keby také krátke výcucy toho, čo sa vo firme deje, na ktoré sa môže pozrieť manažment v podstate až v reálnom čase. A na základe toho sa vie rozhodovať.

Richard Hrabovský: Áno, áno, áno.

Viliam Bendík: Lenže tam to firmy väčšinou nedotiahnu. Hej, čiže prišla pandémia. Mal som... Ja neviem. Poviem príklad. Mal som reštauráciu. Ľudia mi chodili osobne sa najesť, no lenže zrazu potrebujem cez okienko distribuovať. Zrazu potrebujem objednávací systém. Zrazu to celé zrealizujem, ľudia si objednávajú digitálne. Mne to tu klikne, pripravím jedlo, dám kuriérovi, odnesiem. No lenže z toho vzniká veľa, veľa dát, ktoré ale už veľakrát firmy na to nemyslia, že sa s tým dá pracovať.

Richard Hrabovský: Áno, áno.

Viliam Bendík: Hej, čiže ako na to? Ako to urobiť tak, aby som reálne z toho mal aj túto výhodu, že viem tie dáta analyzovať a potom nejakým spôsobom na základe toho rozhodovať?

Richard Hrabovský: Teraz si sa dotkol problému, ktorý je tu podľa mňa ešte vypuklejší ako digitalizácia. Strašne veľa firiem zbiera rôzne dáta. Problém vždycky nastáva, že málokto, naozaj málokto s nimi vie pracovať. Pretože tu potrebuješ dostatočne mať znalosť o danom industry alebo o tom priemysle, alebo o tom podnikaní, aby si vedel, ktoré dáta k čomu, s čím párovať, s čím porovnávať, čo hľadať. Sú niektoré už štandardy, čo sa už vie, že čo s tým niečo robiť. Ale čo si ty povedal napríklad pre takú reštauráciu, ktoré dáta má zobrať, ktoré má uchovať, s ktorými má pracovať? Ako má postupovať? Ďalšia problematická situácia nastala aj s tým GDPR, ktoré ti nedovolí niektoré dáta spracovať. Čiže ty nevieš urobiť one-to-one marketing, ale stále máš nejaké dáta, s ktorými vieš pracovať. Ale málokto vie, čo s nimi robiť. A to je tiež veľmi zaujímavá vec. A to je druhá vec, že bolo by dobré vždycky si urobiť nejakú dátovú stratégiu. Pozrieť sa na to, že ktoré dáta zbieram, ktoré dáta by sa malo zbierať, ktoré dáta potrebujem na niečo. A to si tiež vyhodnotiť, lebo tých dáta je škoda. Neviem. Asi si už počul o tom, že sa hovorí, že dáta budú ropa dvadsiateho prvého storočia. Facebook na tom funguje. Postavil na tom obrovský biznis. Nie veľmi etický, ale obrovsky profitabilný biznis model. Google takisto. Google fakticky pre nich sa stalo produktom nie to, čo ponúkajú, ale dáta o užívateľoch, kde vedia targetovať reklamy a tak ďalej a to predajú. Čiže to už je dávno tu. Ale menšie firmy a aj na Slovensku, ale nielen na Slovensku, to je celosvetový problém. Keďže to je veľmi, veľmi komplexná vec tie dáta zmanažovať, pospájať, hľadať správne korelácie, dohľadať, dopýtať si, doplniť dátový model, ktorý potrebuješ nastaviť na to, aby si mal nejaké zmysluplné reporty, tak takisto to potrebuje nejaké zmysluplné smerovanie, niečo nastavenie, analyzovanie. Možnože ísť po nejakom jednoduchom riešení, ktoré to iba nejako pomôže predať niečo naviac, zefektívniť komunikáciu a pomaličky na tom budovať. Takisto by som nešiel nejakým veľkým treskom.

Viliam Bendík: No, toto je podľa mňa taká vec, do ktorej sme teraz načreli, že ešte keď sa bavíme o komunikácii a o nejakej spolupráci ľudí a vieme si predstaviť, že si zoberieme nejaký MS Teams alebo Google Apps alebo čokoľvek, tak je to relatívne jednoduché, hej. Akonáhle sa začíname baviť o zbieraní dát a následne nejakej analýze, vyhodnocovaní, už sme na pôde, kde sa veľa ľudí cíti neisto. Netuší, čo má vôbec urobiť. Tak ja sa spýtam, že čo by si poradil malej firme, že aký prvý krok spraviť na to, aby som vedel tie dáta pozbierať a ešte aj reálne vyhodnotiť v nejakej perfektnej týždennej tabuľke pre manažment? Čo spraviť?

Richard Hrabovský: Tak teraz toto je tak komplexné zadanie, čo si mi teraz dal, že na to sa asi nedá odpovedať v rýchlosti.

Viliam Bendík: (smiech)

Richard Hrabovský: Ale principiálne, principiálne potrebuješ odborníka. Respektíve potrebuješ niekoho, kto má aspoň základné pochopenie práce s dátami. Lebo  treba dáta treba upraviť, vyčistiť, treba dať redundanciu preč, pozrieť, porovnať, hľadať nejakú koreláciu, aby si pripravil zmysluplný report. Samozrejme, sú nejaké triviálne dáta, ktoré keď pozbieraš, tak ti ukážu nejaký trend. Niekedy stačí aj to…. aby som to trochu aj teda skorigoval to moje, to moje silné vyjadrenie…Niekedy možnože stačí aj to - a to sa nám ukázalo u viacerých zákazníkov – len tie dáta postaviť vedľa seba. A zrazu uvidíš trendy, korelácie, ktoré v tých... v neštrukturálnych dátach nevidíš. Hej, čiže... Ale fakt na to asi je dobré si zavolať niekoho, ktorý to pomôže nastaviť. Lebo tam sa človek v tom môže veľmi ľahko stratiť. Samozrejme, to závisí od veľkosti dát a akým spôsobom sú pozbierané, akým spôsobom sú uložené a tak ďalej a tak ďalej. Čiže tam je veľa atribútov. Ale principiálne z toho sa dá veľa vidieť. My sme mali takých veľa zákazníkov, to si pamätám ešte veľmi dávno. My sme robili pre jednu výrobnú firmu, ešte keď som pracoval v korporáte, robili riešenie, ktoré im urobilo veľmi jednoduché vyhodnotenie obchodných prípadov. Oni mali super predajcu z Talianska, ktorý bol odborník v danej oblasti. Po zviditeľnení dát majiteľ ho na druhý deň prepustil. Ktorý bol super hero dovtedy, lebo proste mal strašne veľa kontraktov, fungovalo to. Mal objednávky - nosil. Ale potom sa prišlo na to, že skoro na každej jednej prerábali. Čiže keď tam nebolo to porovnanie toho obchodného predaja, revenues a nákladu, tak to vyzeralo, že to je super. Ale jak to niekto spojil... A to sú také ako už tie základné veci, čiže dá sa s tým aj takto jednoducho hrať. Ale principiálne určite, keď už má človek väčšie množstvo dát, tak sa tomu treba venovať, venovať trošku štruktúrovanejšie.

Viliam Bendík: My sme v predchádzajúcich epizódach v tomto podcaste rozprávali už s viacerými odborníkmi na témy, o ktorých sa dnes s Richardom bavíme. Ja vám do poznámok k tomuto podcastu na našom webe Na rovinu.online dám konkrétne epizódy, kde si môžete vypočuť, ako spraviť jednoduchú procesnú analýzu vo firme. To je ten druhý krok, o ktorom sme sa bavili. Ale zároveň sme sa bavili s Vladom Jakubcom a Tomášom Törökom o tom, ako využiť dáta z účtovníctva na reálne pochopenie fungovania firmy, cash flow a tak ďalej. Čo v zásade je naozaj len o tom, že si pozvem jedného odborníka, ktorý mi to zanalyzuje a pomôže mi to vyriešiť aspoň na tej strategickej úrovni. A ten druhý krok potom môže byť, že oslovím nejakú firmu...

Richard Hrabovský: Alebo si to aj v Exceli urobím sám, ale musím vedieť, čo s tými dátami chcem robiť. A to väčšinou ani IT firmy ti nevedia poradiť, pretože IT firmy idú z tej technologickej časti. Čiže to si veľmi dobre povedal. Treba si potom fakt zavolať či už controllingových odborníkov, alebo nejakých z toho priemyslu, z toho odvetvia, ktorí povedia, ktoré atribúty, ktoré veci treba čakať. Marketingových špecialistov, obchodných špecialistov, ktorí povedia potrebujeme tieto dáta, aby sme vedeli dať novú kampaň a tak ďalej a tak ďalej. A väčšinou technici ti to už vedia pripraviť do tej úrovne, keď tie dáta máš, aby si vedel sledovať si trendy, minulé nejaké vývoje a na základe toho predpovedať efektivitu.

Viliam Bendík: Čiže toto som chcel, aby zaznelo, že na začiatku tohto podcastu sme sa bavili o tom, že firmy sa bezhlavo vrhajú do rôznych technických riešení, IT riešení. Bez toho, aby si predtým urobili tú domácu úlohu. A to je procesná analýza, nejaká systematická analýza problému. A ako si ty teraz správne povedal, to vám IT firma nevyrieši. Hej, čiže tá IT firma a to technologické riešenie je ako keby až ten by som povedal takmer posledný krok, kedy už viem, čo chcem.

Richard Hrabovský: Presne tak.

Viliam Bendík: A oslovím niekoho, prosím ťa, poďme sa porozprávať o tom, či existuje nejaké technické riešenie. Možno mi tá firma poradí, keď som malá firma, že vieš čo, vieme to celé spraviť v Exceli. Hej. A možno mi povie nie. Vieš čo, budeme potrebovať robustnejší systém.

Richard Hrabovský: Alebo už na to je nejaké krabicové riešenie, ktoré danú problematiku rieši. Je XY vecí, ale fakt je taký, že proste... A ináč dosť veľa paušalizujeme dneska, aby sa nikto neurazil.

Viliam Bendík: (smiech) Áno, áno.

Richard Hrabovský: Nič nie je takto všeobecne plošne dané. Sú firmy, ktoré sú ďalej, menej, ktoré tomu rozumejú, ktoré to ešte nezačali. Čiže tam treba... Tá granularita je veľmi vysoká. Ale principiálne je to tak, že od IT firmy oni môžu priniesť nejaký best practise. Ale vždy ten najväčší nositeľ znalostí o podnikaní je daný podnikateľ, ktorý to dennodenne robí. Čiže je tam možnosť priniesť nejaký best practise, niečo, čo sa už robilo a tak ďalej a tak ďalej. Ale musí to byť rovnocenná interakcia, aby to bolo prospešné pre všetky strany.

Viliam Bendík: Dobre, no. Prišli sme po dlhom rozhovore k tomu, že vlastne digitalizácia je zasa len o tých ľuďoch a nie o technológii.

Richard Hrabovský: Presne tak.

Viliam Bendík: Mňa by ešte veľmi zaujímalo, ty si spomenul na začiatku a bavili sme sa o tom, že vy ako firma Exe dodávate riešenia povedzme aj na báze neurónových sietí a machine learning a hlbokého učenia a tak ďalej. To sú väčšinou pojmy, ktoré vnímame, poznáme, ale asi reálne strašne málo ľudí ich používa vo vlastnom podnikaní. Vedel by si mi povedať, že koľko je takých projektov na Slovensku, kde reálne ľudia využívajú takéto služby v cloude?

Richard Hrabovský: Vieš čo, úprimne povedané ti neviem povedať, koľko takých projektov je. Ale môžem ti povedať nejaké …my to voláme, že usecasy. To znamená, že nejaké prípady využitia. Jeden z prípadov využitia, ktorý sme riešili, bolo to napríklad, že istá spoločnosť mala viacero zvukových záznamov, ktoré nikdy nemali spísané, nikdy nemali spísané, zindexované. Nevedeli z toho vyhľadávať. Mali gigabajty rôznych zvukových popisov a tak ďalej. A v súčasnej dobe už tá technológia je tak ďaleko, že dokáže aj slovenčinu prepísať zo zvukového záznamu do textu. Akonáhle už máš tie dáta v texte, tie popisky, tie rozhovory, tak už v tom vieš hľadať. Už tie dáta vieš upraviť, už si vieš na tom pohľadať presne tú informáciu, ktorú potrebuješ. Bez toho, aby si musel hodiny a hodiny to prehrávať. To je napríklad 1 case. Ďalší case je, že proste dokáže kamera automaticky rozoznať vo výrobnom procese chybu, že už tam nemusí stáť ten človek, ktorý vyraďuje tie chybové výrobky, ale je tam kamera, ktorá automaticky rozozná chybovosť a tým pádom zahlási, že je tam nejaký problém alebo niečo. To je taký ten computer vision, hej, to computerové videnie. Je toho veľa.

Viliam Bendík: Dobre. Hej, tu ťa pristavím. Veľa ľudí určite bude poznať takéto aplikácie, že existujú vo svete. Moja otázka je skôr, že vieme to už aj prakticky my dnes urobiť, hej? Toto vieme dodať.

Richard Hrabovský: Áno. Presne tak.

Viliam Bendík: Závisí to presne na tom, že potrebujeme využívať nejakú obrovskú kapacitu počítačovú, ktorá je v cloude, pretože si to nevieme postaviť u seba vo fabrike, alebo by nás to stálo strašne veľa peňazí.

Richard Hrabovský: Presne tak. A to je ten cloud. To je tá pridaná hodnota toho cloudu, že zrazu to sprístupnilo ten, ten veľmi náročný kalkulačný proces rôznym firmám v rôznych úrovniach. A jasné, každý to pozná, lebo momentálne dneska na YouTube je titulkovanie automaticky postavené na deep learningu. Ako sa... hlbokému učeniu?

Viliam Bendík: Hlboké učenie. (smiech)

Richard Hrabovský: Ja nestíham tieto slovenské preklady, lebo ten vývoj v IT ide tak rýchlo, že my už väčšinou ostávame pri tých anglikanizmoch.

Viliam Bendík: Dobre. Možnože taká pozitívna správa by bola, že ak chcete používať takéto vyspelé technológie, tak to neznamená, že vás to bude stáť úplný majland. Ale dnes práve prostredníctvom služieb, ktoré sú dostupné v cloude, sa toto dá kúpiť...

Richard Hrabovský: Prenajať.

Viliam Bendík: Prenajať v nejakej škálovateľnej forme. Toto je strašne veľká téma. Ak by ste chceli vedieť viac detailov o tomto, tak vieme pripraviť pre vás v spolupráci s Richardom aj podrobnejšie podcasty na túto tému. Kľudne nám napíšte. Na našom webe Na rovinu.online nájdete kontakt a napíšte nám, čo by vás konkrétnejšie zaujímalo v tejto téme. Pretože je veľmi široká a veľmi radi pripravíme pre vás nejaký podrobnejší podcast. Dnes ale nemáme toľko času, aby sme mohli toto rozoberať do detailov. Vedeli by sme aspoň spraviť nejaký projekt, že by sme zanalyzovali slovenský Facebook a vymazali všetkých trollov cez deep learning? (smiech)

Richard Hrabovský: (smiech) Na tom sa by the way už pracuje. Ale nepracuje sa práve na tom, že vymazať trollov, ale na takom, že hoax detection. Ja neviem na tie, ja neviem, hoaxy sú bludy alebo výmysly. Detekciu bludov a výmyslov, ktoré sa na internete kolujú, tak vieme o tom, že sa na tom pracuje v súčasnej dobe, aby sa našiel nejaký tool. Ale ja si nemyslím, že ten problém s tými hoaxami sa vyrieši nejakým algoritmom. To je proste problém, ktorý nie je technický.

Viliam Bendík: (smiech) Dobre, tak do tohto už hlbšie nepôjdeme. Ja by som pre túto chvíľu asi tento podcast ukončil. Prešli sme naozaj, ako si povedal, veľmi zoširoka, zgeneralizovali sme to celé. Chceli sme, aby tomu porozumeli možno aj ľudia, ktorí s tým nemajú až taký kontakt. Do poznámok k tomuto podcastu dáme, samozrejme, linky na epizódy, o ktorých som rozprával, ktoré vám môžu rozšíriť trošku znalosti v oblasti procesného manažmentu alebo v prípade analýz účtovníctva. A zároveň vám tam dáme nejaké linky na služby, ktoré už dnes môžete bežne používať v cloude na rôzne firemné procesy. Ja by som v tejto chvíli chcel Richardovi veľmi pekne poďakovať, že tu prišiel a že sme sa takto mohli porozprávať. Máš nejaké slovo na záver, že čo by si ešte chcel povedať?

Richard Hrabovský: Mne sa, Vilo, s tebou vždycky dobre mudrovalo. Takže ani dnešok nie je výnimka.

Viliam Bendík: (smiech) Takže ďakujem veľmi pekne za túto mudrovačku o digitalizácii procesov vo firmách a teším sa určite na ďalšiu debatu. Pre túto chvíľu vás všetkých pozdravujem. Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem veľmi pekne aj spoločnosti PROSIGHT Slovensko za to, že nám umožňuje takýto hodnotný obsah prinášať k vám poslucháčom a prajem vám pekný deň. Dopočutia pri ďalšej epizóde.

Richard Hrabovský: Dopočutia.

Šéfka marketingu Slovenského olympijského a športového výboru Kristína Czuzcová v podcaste vysvetľuje ako funguje biznis v športe. Dozviete sa, prečo by si mali športovci budovať svoju značku, ako byť marketingovo atraktívny a ako funguju spolupráce so značkami.

V epizóde sa tiež dozvieš, ktorí športovci sú najúspešnejší z pohľadu spoluprác, ktoré športové podujatia vedia prilákať najviac pozornosti či aké výhliadky čakajú olympionikov v najbližšom období.

Zaujímavé linky z podcastu:
Slovenský olympijský tím - https://www.olympic.sk/
Instagram Slovenského olympijského tímu - https://www.instagram.com/slovenskyolympijskytim/
Online tréningová skupina 4bajkerky - https://www.instagram.com/4bajkerky/
Stránka pre každého, kto hľadá, čo čítať @citaniejesexy - https://www.instagram.com/citaniejesexy/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2022 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri prvej epizóde v roku 2022. Verím, že ste sviatky prežili v pokoji a verím, že ste si oddýchli a ste namotivovaní do tohto roku. Ako sme si minulý rok povedali, že chceme do nášho podcastu pozývať čoraz viac a viac žien, tak dnes práve tento rok otvoríme našou milou ženskou hosťkou a je to Kristína Czuczová. 

Erik Lakomý: Ahoj.

Kristína Czuczová: Ahoj. 

Erik Lakomý: Na úvod možno len poviem, že Kristína je predsedníčka Predstavenstva spoločnosti Slovenská olympijská marketingová a tak isto je šéfka marketingu Slovenského olympijského výboru. Takže mám trošku strach, že takáto šarža sedí oproti mne. 

Kristína Czuczová: Nemusíš mať strach :)

Erik Lakomý: Nie, ale máš veľmi milý hlas aj výzor, takže sa teším, že aj takéto ženy môžu šéfovať aj na takýchto postoch. Povedz možno ty, že dávaš si predsavzatia do nového roku nejaké? 

Kristína Czuczová: Snažím sa mať predsavzatia celoročne a celoročne sa nejakým spôsobom posúvať vpred, aj keď to znie trošku ako klišé teraz, keď som to povedala nahlas. Ale väčšinou si zvyknem spísať na konci roka taký zoznam, že čo som dosiahla a čo by som chcela v budúcom roku.. Aká by som chcela byť. A podobne. Takže nie sú to úplne predsavzatia, ale rada takto zhodnocujem rok, že si to zapíšem. 

Erik Lakomý: A ten 2021, si nejako zbilancovala, zhodnotila? Ako to vnímaš? 

Kristína Czuczová: Vnímam to veľmi pozitívne, lebo rok to bol veľmi náročný. A myslím, že k tomu sa aj dostaneme spoločne. Takže som rada, že sme to zvládli aj s mojím tímom v robote. Hlavne, že sme boli viac menej zdraví všetci. A že môžeme v zdraví pokračovať aj v úvode roku 2022. 

Erik Lakomý: Častokrát sa dávajú nejaké fyzické alebo športové predsavzatia. Máš niečo aj ty také? Ty si športovkyňa telom aj dušou. 

Kristína Czuczová: Keďže ma čaká tento rok materská, tak som si musela dať tento rok pokoj od mojej športovej nekariéry. Ale určite hneď ako to bude možné, by som dala polovičného Ironmana. 

Erik Lakomý: Takto rovno? To sú veľké výzvy, tak držím palce v tomto. Poďme možno rovno na tvoju profesiu a čomu sa venuješ. Ty si vyštudovala marketing, v Miami. A potom takisto medzinárodné vzťahy v Budapešti. Ako si sa dostala k Slovenskému olympijskému výboru? Aká bola tá genéza?

Kristína Czuczová: Ja som nikdy nemala ambíciu pracovať v športe, ani som vlastne počas štúdia nemala nejakú jasnú predstavu kam by som chcela, kam by sa moja profesionálna kariéra uberala. Mala som len takú víziu, aby ma to napĺňalo a to sa, dovolím si povedať, aj naplnilo. Ja som začala hneď po ukončení vysokej školy pracovať v Olympijskom tréningovom centre v Šamoríne. Keďže som hrdá Šamorínčanka. A je to naozaj úžasný projekt, ktorému od začiatku verím. Takže stiahli si ma hneď do rodného mesta, kde som robila z každého rožka troška. A takýmto štýlom, keďže to je Olympijské tréningové centrum, som sa dostala bližšie k olympionikom a olympiáde ako takej. Stala som sa členkou správnej rady Nadácie Slovenského športového olympijského výboru a potom keď som sa chcela posunúť kariérne už inam, z mojho rodného mesta, keďže som sa vrátila z Miami do Šamorína, tak som dostala ponuku ísť do Olympijského výboru a neváhala som a neľutujem. 

Erik Lakomý: Ty si aj robila nejaký šport v mladosti? Profesionálne?

Kristína Czuczová: Hrala som tenis. Ale práveže vôbec nie, ja som bola také dieťatko s nadváhou skoro celé detstvo. Takže k triatlonu som sa dostala až neskôr. 

Erik Lakomý: Triatlon si teda robila, hej? Alebo teda robíš stále?

Kristína Czuczová: Triatlon robím, posledné štyri roky sú to. Ale ako na amatérskej úrovni, ale veľmi veľmi ma to baví. 

Erik Lakomý: Ja by som tiež možno raz chcel skúsiť triatlon, ale ešte som na to nenabral odvahu ale verím tomu. Ale každopádne ten Šamorín je veľmi zaujímavý projekt. To ma zaujalo. Ty si bola úplne od začiatku pri vzniku toho celého? 

Kristína Czuczová: Áno, áno. 

Erik Lakomý: Lebo sme mali možnosť tiež byť v Šamoríne a fakt ten komplex a celkovo akoby to prostredie pre športovcov je na inej úrovni. To som ani nečakal, že niečo také na Slovensku máme. Takže odtiaľ rovno do Slovenského olympijského výboru. No a minulý rok bol zaujímavý aj tým, že sa konali olympijské hry v Tokiu. Boli preložené z roku 2020 na rok 2021. Tak možno povedz ako vy, ako spoluorganizátori, ak to dobre poviem, ako ste to vnímali, že ako ovplyvnil covid celú túto situáciu? 

Kristína Czuczová: Ja ani neviem kde začať. Lebo to ovplyvnilo tak strašne veľa vecí. Ale v prvom rade to ovplyvnilo celé naše plánovanie. Teraz ani nehovorím o športovcoch, ale čisto o tej biznis stránke. Lebo ja sa trošku sťažujem, že to bolo náročné. Ale neviem si predstaviť, aké to muselo byť náročné pre športovcov. 

Takže čo sa týka marketingu a tej biznis stránky, tak predstav si celú kampaň presúvať. Komplet všetky zazmluvnené vzťahy presúvať. Presúvať všetky aktivity, ktoré sme mali naplánované. S tým, že sme to ale presúvali na dobu neurčitú, lebo nikto nevedel, kedy pandémia skončí, ani teraz to vlastne nevieme. Takže my sme sa snažili presunúť to nejak tak, aby sa to čo najmenej dotklo našej činnosti. Popri tom sme teda museli stále vymýšľať nové nápady, ako napĺňať obsah na naše sociálne siete. Ako neustále udržovať tých našich fanúšikov v strehu. Aj keď teda šport minulý rok, všetci vieme, že celkom zaspal. A snažili sme sa robiť, čo je v našich silách. Takže bol to naozaj masaker. Ak by som to takto zhnula.

Erik Lakomý: A keď to tak možno zhodnotíš spätne, že dali tie olympijské hry v Tokiu taký výtlak, aký ste možno predpokladali? Alebo plánovali? Lebo v zásade sa nedalo, neboli tam  diváci, presúvalo sa to. Nedali sa organizovať nejaké sprievodné eventy k tomu. Takže ako to možno aj vy, čo sa týka toho biznisu hodnotíte? 

Kristína Czuczová: No rok 2020 bol veľmi ťažký. Lebo vtedy sa naozaj nič nedalo zorganizovať. Vtedy sme boli plne zasiahnutí tým, že olympiáda nie je. Všade sa o tom hovorilo, že sa presunula o rok. Čo je tiež absolútna kuriozita. Tento rok 2021 bol oveľa oveľa lepší v tom, že v lete sa trošičku tie opatrenia uvoľnili a my sme mali možnosť zorganizovať Olympijský festival práve v Olympijskom tréningovom centre  X-BIONIC Sphere v Šamoríne. A to nám nesmierne pomohlo, lebo ľudia už bažili po nejakých eventoch a strašne sa chceli prísť pozrieť na akýkoľvek festival, ktorý sa zorganizoval. A my sme boli jedni z mála ľudí, ktorým sa podarilo niečo takéto zorganizovať. A takže to bolo fajn. To sme ako naozaj využili. Bol to obrovský risk, lebo sme do poslednej chvíľky vôbec netušili, že či niečo takéto vieme zorganizovať a aké budú opatrenia atď. A podarilo sa to. Mali sme cez 30 tisíc návštevníkov. Takže to bolo pozitívne.

Erik Lakomý: Ja som to, musím sa priznať, že sledoval. Lebo veľmi sa mi páči, možno to bola aj tvoja iniciatíva, lebo jednak dostali ste tam športovcov, ktorí prišli. A vlastne s tými ľuďmi trávili čas. A takisto čo sa mi páči, možno z toho marketingového pohľadu, tak to, že ste priniesli nejakých influencerov veď aj Exploited, ktorý bol v tomto podcaste, je jednou z tvárí Slovenského olympijského výboru. Ak správne hovorím.

Kristína Czuczová: Áno. To bol tiež taký veľký risk z mojej strany. Že sme priniesli Expla do Slovenského olympijského tímu. Ono sa to stretlo aj s viacerými negatívnymi reakciami, ale čakali sme to. Boli sme na to pripravení. Lebo doposiaľ Slovenský olympijský a športový výbor nemal veľmi takto influencerov alebo nejakých ambasádorov, ktorí neboli apriori športovci vrcholoví. Takže to boli aj prvé reakcie ľudí, že čo tam on vlastne hľadá? Že on nešportuje aj keď Explo aktívne športuje. To je fajn. Ale nám to otvorilo dvere k nižšej vekovej skupine ľudí. Čo je pre nás strašne dôležitá cieľovka. A vieme všetci, že deti čoraz menej a menej športujú. Sú menej športovo zdatné. Takže my sme skôr rozmýšľali ako sa dostať k ním. A deti sú žiaľ za obrazovkou svojich počítačov alebo mobilných telefónov. Takže sme sa museli dostať do tých mobilných telefónov a z tých mobilných telefónov ich následne vytiahnuť von. 

Erik Lakomý: Ja akože nechápem, prečo to nemalo pochopenie, lebo za mňa je to akože jeden z najlepších krokov, ako sa dostať k tej cieľovej skupine tínedžerov alebo ešte nižšie. Lebo tam začínajú nejaké športové návyky a tam sa deti prvýkrát spoznávajú s tým športom. A možno im to zostane až do dospelosti. Takže Explo a olympijský výbor za mňa výborný krok. Lebo ja som to tiež vnímal ako nejakú organizáciu, ktorá je niekde v úzadí toho celého…

Kristína Czuczová: Hej, hej.

Erik Lakomý: A nevedel som vôbec, že robia aj také aktivity ako športový deň. Vlastne olympijský deň, čo bol v Šamoríne. Tak tam tie deti od obrazoviek sa v zásade dostali ku tým športovcom a začali športovať. Čo je super, takže klobúk dole. 

A dobre, keď sa už bavíme o tých športovcoch, tento podcast je viacej biznisový. Ja mám stále možno chaos v tom, že ako fungujú športovci. Že či oni sú nejakými zamestnancami, alebo môžu byť živnostníci? Môžu mať vlastné firmy? Ako to teda je?

Kristína Czuczová: Všetko čo si spomenul je v podstate správne. Nie je na to nejaký jednotný model na Slovensku. Že všetci teraz spadajú pod nejaké ministerstvo alebo niečo podobné. Sú rôzne kluby, zväzy, organizácie, Národné športové centrum, Športové centrum polície, Dukla Banská Bystrica, kde vedia byť aj zamestnancami danej organizácie, ale niektorí aj majú svoje osobné firmy. Na základe ktorých podnikajú. A väčšinou sú to nejaké marketingové spolupráce, aby mohli uzatvárať sponzorstvá a podobne. Čo sa ale týka Slovenského olympijského a športového výboru, my sa veľmi zameriavame na marketingové spolupráce. Samozrejme cez nás dostávajú aj nejaké podpory od Ministerstva školstva alebo od Olympijskej solidarity, čo je vlastne cez Medzinárodný olympijský výbor. Čiže sú tam rôzne formy financovania. Ale na čo sa zameriavame my s mojimi kolegami, tak to sú najmä tie marketingové spolupráce. No a tie spolupráce fungujú ako bežná marketingová zmluva, ktorú možno má nejaká spoločnosť s ambasádorom, s influencerom, ako to je teraz v móde. Takže my na začiatku roka vyhodnotíme, že ktorí športovci sú marketingovo atraktívni. Naozaj sa na nich pozeráme nie iba cez výsledky, samozrejme musí to byť vrcholový športovec, ale tam až tak nepozeráme na to, či má alebo nemá olympijskú medailu, ale skôr ako pracuje na tých sociálnych sieťach. Keď ho oslovíme o spoluprácu, či je ochotný, či partneri naňho reagujú, lebo to je pre nás zdroj financovania, partneri. Takže na základe tohto si vyberieme malých športovcov a potom uzavrieme väčšinou ročnú spoluprácu, za ktorú dostávajú finančné aj nefinančné plnenie. A oni si plnia svoje marketingové plnenie. 

Erik Lakomý: Takže ak som športovec, mal by som byť aktívny aj na sociálnych sieťach, ak by som si tým chcel zarobiť.

Kristína Czuczová: Snažíme sa toto komunikovať naozaj všade, kde sa dá. A vidíme aj obrovský pokrok aj u športovcov. Tak ich touto cestou chceme aj pochváliť. Stále tam však je obrovský potenciál, keď to porovnáme so zahraničnými športovcami, tak máme ešte čo robiť.

Erik Lakomý: A možno ich aj nejak vzdelávate v tomto? Alebo podobne. Lebo ja som videl akurát portál, myslím, že to boli mladé talenty, čo sa týka kanoistiky. A oni mali taký nejaký športový deň, kde prišli myslím, že aj Kubo Grigar tam bol a ešte jeden iný. A tam jedna z tých prednášok, alebo jedna z tých lekcií bola, že online marketing alebo ako sa správať na sociálnych sieťach, budovať svoju značku.

Kristína Czuczová: Hej, no organizujeme rôzne prednášky. Jedna z najdôležitejších je tá pred olympijskými hrami. Kde im vlastne zhodnotíme aké sú pravidlá, čo sa môže alebo nemôže počas olympijských hier. Samozrejme ich nabádame k tomu, aby čo najviac komunikovali to, čo môžu. Vzdelávame, tak ako hovoríš, aj juniorské talenty. To je jedna z mojich najobľúbenejších aktivít. Kde zhrnieme všetkých nádejných juniorských olympionikov a robíme im také sústredenie, kde je áno aj okrem antidopingových prednášok, majú aj marketingovú prednášku. Kde sa ich snažíme vzdelávať, prečo to je dôležité. Hlavne aj akým štýlom by sa mali prezentovať, lebo ako všetci vieme,  nie každá prezentácia je dobrá prezentácia. 

Erik Lakomý: Keď to tak možno zhrnieš jednou vetou, ako by sa mali prezentovať?

Kristína Czuczová: Ja im vždy hovorím, že vy máte tak zaujímavý život, tak zdieľajte to, čo robíte počas bežného tréningového dňa. Lebo to je absolútna inšpirácia pre mňa.

Erik Lakomý: Jasné. Akože aj tie pohľady do zákulisia, ako to celé funguje, čo tí športovci si musia odmakať, aby dosiahli výsledok je extrémne obdivuhodné. Takže klobúk dole. No a spomínala si tie marketingové spolupráce, rôzne typy. Vieš aj načrtnúť, že aj aké typy spoluprác môžu športovci a partneri nejak spoločne dosahovať? 

Kristína Czuczová: Jasné. Niektoré tie spolupráce iniciujeme my. Lebo na nás sa obracajú vlastne komerční partneri aj s tým, že chcú spolupracovať so športovcami. A Olympijský výbor vnímajú ako takú výbornú strechu nad všetkými marketingovými aktivitami. Že v podstate oni uzavrú s nami spoluprácu a my zastrešíme všetko, čo sa športu týka, od podujatí, ambasádorstva športu atď. A takto my vlastne sprostredkujeme partnerstvo športovca a komerčného partnera. Alebo potom, ak je športovec dostatočne …,no, ak má na to čas, a je aj šikovný, tak vie aj sám osloviť niektorých partnerov. Ponúknuť sa im. Prípadne ak je to nejaký medailista, tak samozrejme im chodia spolupráce aj samé. Takže sú rôzne formy. Väčšinou sú to na jeden rok, niekedy sú to len nejaké projektové ambasádorstva. V podstate to, ako sme zvyknutí na nejaké influencerské zmluvy, tak takto fungujú aj športovci. 

Erik Lakomý: Takže môže sa prísť na nejaký event, na nejaké podujatie. Môže sa nahrať nejaká kampaň.

Kristína Czuczová: Tak.

Erik Lakomý: Môže zdieľať na svojich sociálnych sieťach…tú značku…

Kristína Czuczová: Hej. Riešime teraz natáčanie TV spotu pre jedného z našich najväčších partnerov. Riešime presne použitie tváre športovca do nejakej ich kampane. Veľakrát sa však využíva aj interný marketing. Napríklad robíme krásne aktivity s naším hlavným partnerom Allianz. Ktorý naozaj sa zameriava na ten interný marketing, lebo je to obrovská spoločnosť. Takže dbajú na blaho svojich zamestnancov. A športovci tam fungujú v programe, myslím, že sa to volá Tvoj buddy. Kde poskytujú taký rôzny mentoring pre zamestnancov. A bolo to vlastne aj počas pandémie, kde vo forme skype rozhovoru pomáhali ľuďom s tréningovým plánom alebo len tak s nimi pokecali o ich kariére. Prípadne dávali nejaký motivačný speech. Takže je tam toho naozaj veľa a toto zvyknú aj partneri využívať, že zavolajú športovca na team building. Keď Robovi Vittekovi, tak si zahrá futbal s nimi. A podobne. Aby aj tí zamestnanci tej danej spoločnosti cítili spolupatričnosť s tým partnerstvom. 

Erik Lakomý: Tak to znie veľmi fajn, že aj takto interné tímy sa dajú nejak motivovať a posúvať vpred prostredníctvom športovcov. Spomínala si Roba Vitteka. Takže nemusia to byť úplne len aktívni športovci. Môžu to byť aj ľudia po športovej kariére čo už sú?

Kristína Czuczová: Snažíme sa aj takú cestu raziť na marketingu, že nevyberáme len úplne naj naj, ktorí su dnes naj naj a zajtra už nemusia byť. Nezabúdame aj na športové legendy. Ale to celkovo na Olympijskom výbore sa snažíme aj na seniorov sa zameriavať a podobne. Ale presne aj tie marketingové spolupráce sú zameriavane niekedy aj na športové legendy. Spolupracujeme teraz veľmi úzko aj s Nasťou Kuzminovou, ktorá už ukončila síce kariéru, ale stále je veľmi aktívna. Takže za mňa sú to niekedy ešte vďačnejšie spolupráce, lebo tí športovci majú už čas. A tí, čo sú vo vrchole svojej kariéry, tak niekedy je to naozaj náročné sa s nimi zladiť na nejakom harmonograme.

Erik Lakomý: Tak asi Petru Vlhovú počas kariéry teraz zachytiť je asi nereálne. 

Kristína Czuczová: Asi hej.

Erik Lakomý: No povedz, ktorí sú takí akože najväčší ťahúni. Alebo takí, také hviezdy medzi tými všetkými športovcami a značky chcú s nimi spolupracovať. 

Kristína Czuczová: Teraz je to určite Kubo Grigar, po jeho úspechu v lete a Kubo je aj strašne zlatý človek. Ako myslím, že tam je taká prirodzená sympatia voči nemu, lebo pôsobí veľmi tak k zemi. A pôsobí tak, že stále sa usmieva, je veľmi skromný. Nemá za sebou žiadne škandály ani nič podobné. Že niekedy úplne stačia takéto jednoduché sympatie a samozrejme obrovská dávka úspechu, ktorý Kubo dosiahol. Nasťa je taká naša stálica. S Robom Vittekom, ktorého som spomínala, spolupracujeme, lebo má už skúsenosti za kamerou, čo je tiež perfektný bonus. Spolupracujeme už dlhodobo s Dankou Bartekovou, ale ona je zas úplne iný level, lebo ona pôsobí aj v tých medzinárodných štruktúrach a ona má veľké profesionálne ambície, čo sa týka športového sveta a športovej diplomacie a tak ďalej. No a potom spolupracujeme aj s takými mladými talentami. Spomeniem Viki Čerňanskú. O nej média až tak veľa nerozprávajú, ale ona je veľmi nádejná bobistka a pravdepodobne bude súťažiť aj na Olympijských hrách v Pekingu. A naozaj už len keď sledujem jej sociálne siete a vidím, že ako ona trénuje. Tak to len tak neuvidíš počas bežného dňa, ako sa trénujú boby.

Erik Lakomý: To si musím pozrieť.

Kristína Czuczová: Pozri si.

Erik Lakomý: Lebo nepoznal som ju a boby sú zaujímavé.

Kristína Czuczová: Hej a ešte super zaujímaví sú chalani z K4. Naši rýchlostní kanoisti, ktorí si tiež vybojovali medailu počas Tokia. A tiež ten ich šport je veľmi vizuálne atraktívny, ale je to veľmi tvrdá drina. Majú x tréningov denne. A chalani sa aj veľmi polepšili na sociálnych sieťach. Krásne si to dokumentujú, práve boli na sústredení v Miami a v L.A. Takže odporúčam pozrieť si aj ich. 

Erik Lakomý: Super. A spomínala si, že športovci dostávajú aj finančné aj nefinančné plnenia. Dajme tomu ten Kubo Grigar, čo sa mu podaril na olympiáde ten veľký úspech. Bolo to akože čo sa týka príjmov a zárobkov, čo sa týka Kuba, aj také, že zvrat v jeho kariére. Že vie si zarobiť dosť peňazí aby vedel tú kariéru ďalej posúvať? 

Kristína Czuczová: Kubovi nevidím do peňaženky. Ani nechcem. Veľmi mu želám, aby mohol bez nejakých starostí ďalej sa rozvíjať vo svojej kariére. Z nášho hľadiska ako sa na to pozeráme, určite tam bol nejaký nárast. A určite tam bol záujem zo strany partnerov potom medailovom úspechu. Takže predpokladám, že áno. Zvýšili sa mu tieto marketingové príjmy. A aj náš partner Tipos sa rozhodol podporiť Kuba dlhodobo. Takže jednoznačne tam vnímame takýto veľký záujem a ja ešte spomeniem z takého politického hľadiska, že vlastne každý olympionik má nárok aj na olympijskú rentu. Takže aj toto zabezpečí nejakým spôsobom jeho doživotný príjem. 

Erik Lakomý: To znamená, že do konca života ako prezident. Hej?

Kristína Czuczová: Hej. 

Erik Lakomý: Dobre a spomínala si teraz Tipos, nejakí dlhodobí partneri… Oni vedia zabezpečiť športovcom možno nejaký mesačný príjem, na základe ktorého oni si vedia zabezpečovať všetky tréningy, trénerov, fyzioterapeutov atď? Že funguje to nejak takto? 

Kristína Czuczová: Mesačný väčšinou nie je. Je to väčšinou na ročnej, dvojročnej, štvorročnej spolupráci. Lebo olympijské obdobie je väčšinou štvorročné so zimnou aj letnou olympiádou. Väčšinou uzatvárame zmluvy na rok, s tým, že sa tie čiastky vyplácajú dvakrát ročne a potom je to už na nejakej finančnej gramotnosti toho športovca, aby si to nejako rozložil počas toho roka zmysluplne. Tým, že športovci majú rozdelené tú sezónu všelijako, podľa toho aký šport robia. Tak nie vždy sa to da úmerne rozložiť po mesiacoch. Lebo ak majú zimnú prípravu, letnú prípravu, tam sú väčšinou tie veľké výdavky. Ale áno, záleží to aj na finančnej gramotnosti, že ako si to rozložia. 

Erik Lakomý: Dobre a čo sa týka možno nejakých kolektívnych športov? Futbal, hokej atď. To spadá tiež nejako pod vás? Alebo oni si to riešia cez vlastnú líniu? 

Kristína Czuczová: Spadá to pod nás, keďže sme strešnou organizáciou pre šport na Slovensku. Ale to sú veľké, veľmi veľké zväzy, ktoré majú aj najväčšiu popularitu na Slovensku. Takže spolu fungujeme nejakým spôsobom, ale oni si žijú takým vlastným životom. Lebo oni majú vlastné ligy, vlastných sponzorov. A tým, že sú to veľké zväzy, majú veľa financií svojich vlastných, tak nie sú úplne odkázaní na našu pomoc. 

Erik Lakomý: Dobre a teraz sme sa pozreli na to z pohľadu toho športovca, ako sa vie presadiť aj mimo ihriska, v zásade mimo športu, čo sa týka marketingu…. A teraz ten druhý pohľad, možnosť podnikateľov, ktorí majú firmy a chceli by podporiť... Vedela by si načrtnúť, do ktorého športu je výhodné investovať? Ktorého športovca podporiť, čo má takú najväčšiu popularitu, čo si vravela? Ako Kubo Grigar. Dá sa to nejako na športy rozdeliť? 

Kristína Czuczová: Sú k dispozícií rôzne štatistiky, štúdie, pochopiteľne, keďže Slováci najviac sledujú futbal, hokej a to sú tie najväčšie zväzy s podujatiami a investuje sa tam najviac peňazí. Tak to je možno niečo, čo zabezpečí partnerovi najväčšiu vizibilitu. Pochopiteľne potom prichádzajú také športy, kde zrazu vystrelí ten športovec. Ako napríklad Peťa Vlhová, že lyžovanie. Cyklistika, Peťo Sagan. Takže niekedy je to založené na jednom individuálovi, ktorý ťahá celý tento šport. Ale toho, keď si raz uchmatne nejaký partner, tak tí ostatní skončili. Peťa Vlhová, Niké. A Peťo Sagan a jeho sponzori. Ja ak by som bola nejaký malý alebo stredný podnikateľ, skôr by som sa možno zamerala na tie juniorské talenty. Lebo tam sú častokrát zaujímavé aj osobné životné príbehy. A možno aj také tie menej populárnejšie športy. Spomenula som ten monobob, rýchlostná kanoistika, nie je niečo, čo teraz každý pozerá v nedeľu v telke. Ale skrývajú sa tam naozaj obrovské talenty a vyhrali aj medailu napríklad chalani z K4ky. Takže ja by som odporučila osloviť olympijský výbor a my vás určite nasledujeme na nejaký talent, ktorý má potenciál vystreliť. 

Erik Lakomý: Vy viete sprostredkovať a nájsť. Máte nejaký zoznam talentov a športov? A viete s tým pomôcť ľuďom? To sa mi aj veľmi páči. Presne ten prístup taký, že neísť po tých najväčších, alebo ktorí už vystrelili. Ktorí sú teraz na vrchole. Ale skôr podporovať ten šport nejak koncepčne a od začiatku mladé talenty. A potom sa to ukáže, či stavili na správneho koníka…

Kristína Czuczová: Tak, nie je nič krajšie podľa mňa, než vybudovať si taký vzťah, že ten športovec, už ako zlatý medailista ideálne, spomína… áno, od pätnástich mám toho a toho sponzora, ktorý mi dôveroval a je to potom krásny príbeh.

Erik Lakomý: A ten Peťo Sagan sa mi páčil, ako on vyvolal takú vlnu cyklistického športu na Slovensku. A zároveň s tým, že jednak ľudia začali bicyklovať, chvalabohu. Ale ďalšia vec je aj podujatia okolo tých športov. Robilo sa a ten rok 2021 bolo už fakt dosť významné podujatie. Sa mi páčilo, ako to bolo zorganizované aj koľko tam bolo ľudí. Bolo to atraktívne. Že dá sa na takýchto športových podujatiach aj zarobiť alebo ako to funguje? Alebo prerobiť skôr? (smiech)

Kristína Czuczová: Určite sa to dá. Nemyslím si, že sa to dá iba tým podujatím samotným. Určite okolo toho treba spraviť aj veľkú kampaň, na ktorú sa naviažu tí sponzori. Lebo v dnešnej dobe to, že na nejakom podujatí svieti nejaký banner alebo beach flag už nie je dostačujúce. Takže ak sa na to podujatie naviaže dajme tomu nejaká televízna kampaň, kde sa dá spomenuť ten partner, prípadne nejaké rádio spoty a tak ďalej, tak potom si myslím, že sa dostávame už do zaujímavých čísel. Rozvanko všetky tie veci, ktoré vieme urobiť okolo toho sprievodného podujatia, ako napríklad merchandising. Tak toto sú tie veci, ktoré sú už potom väčšinou už v tých zelených číslach, čo sa týka športových podujatí. Lebo zorganizovať len jednodňové alebo párhodinové športové podujatie je finančne aj fyzicky veľmi náročné. Až príliš náročné na to, aby sa na tom zarobilo.

Erik Lakomý: Vieš odhadnúť nejak, že koľko stojí také podujatie…. okolo Slovenska?

Kristína Czuczová: Uf, to si nedovolím. To si neviem ani len tipnúť. Aby som nepovedala nejakú hlúposť. Ale musí to byť veľmi náročné už len z dôvodu bezpečnosti. Keď som robila ešte v X-BIONIC  Sphere tak sme robili majstrovstvá sveta v triatlone a pokračujú do dnešného dňa. A už len uzavrieť všetky cesty, záchranné služby a naozaj dbať na to, že ak sa tam nedajbože niečo stane, aby všetko prebehlo v poriadku. Tak to sú asi tie najnákladnejšie položky.

Erik Lakomý: Takže tá logistika okolo podujatí je extrémne náročná. Mali sme tu aj Martina Urbaníka, on organizuje Štefánik Trail, čo je v zásade ultra maratón. Tam to je tiež mega náročné, čo sa týka organizácie logistiky a jednak zohnať tých dobrovoľníkov a všetky veci okolo toho. Ale super pohľad to, že netreba sa zamerať na to, že vyberiem len za lístky a z toho mám nejaké príjmy. Ale zamerať sa na tých sponzorov, urobiť nejaký zaujímavý obsah a potom to spoločne odpromovať. A čo by som sa spýtal ešte, mňa možno zaujíma, že vieš nám vypichnúť nejakú zaujímavú spoluprácu, ktorú ste robili možno aj na tie posledné olympijské hry?  Že či bola fakt taká kreatívna, že ste nedali len logo len niekde do podpisu, že sme hlavný sponzor, ale že sa niečo spravilo?

Kristína Czuczová: Krásne aktivácie sme mali počas toho Olympijského festivalu, ktorý som spomínala. Ktorý sme zorganizovali za účelom toho, aby sme priniesli tú atmosféru z olympijských hier bližšie k divákom. Lebo keď si zoberieš, že toľko negatívnych vecí bolo okolo tej olympiády Tokio 2021, jednak že sa posunula. Po druhé, že Japonci ju nechceli. Po tretie, že to je na opačnej strane zemegule. A my, čo sme boli tím na Slovensku, tak sme si furt nastavovali budíky počas noci, aby sme zablúdili na také a také preteky a pokiaľ naozaj nie si taký die-hard športový fanúšik tak ….no nevstaneš o tretej, aby si si pozrel nejaké preteky. Takže zorganizovali sme ten festival, aby sme trošku rozdúchali v ľuďoch tú radosť zo športu a aby cítili spolupatričnosť so slovenským olympijským tímom. No a tam boli naši partneri naozaj kreatívni. Bolo to po dlhom období bez eventov, takže naozaj sa tam niektorí vybláznili. A vôbec to nebolo len o nejakých logách. Spomeniem napríklad Zlatý Bažant, ktorý si vybudoval na festivale celú jednú zónu. Kde ponukali tasting ich Radleru 0,0. To dávalo zmysel, keďže sme boli športové podujatie a spravili tam s tuli vakmi a osviežovačmi vzduchu s takou tou vodnou hmlou, keďže bolo strašne teplo, krásnu chill-out zónu. Kde ľudia mohli sledovať záznamy z olympijských hier. A ak si zašportovali, tak tam prišli oddychovať. Zlatý Bažant si tam narobil krásny content, lebo to bolo vizuálne veľmi atraktívne. A plus aj poskytli divákom a návštevníkom takú pridanú hodnotu, že každý sa šiel schladiť do tej Zlatý Bažant zóny. Takže toto bol jeden z príkladov. SPP je náš hlavný partner. Tam robil pre detičky a teda aj pre dospelých takú aktivitu, kde mohli aj bicyklovať napríklad. A keď bicyklovali, tým rozsvietili žiarovky, zapli ventilátor alebo podobne. Takže naozaj boli tam takéto aktivácie, ktoré možno ani neboli priamo spojené s produktom toho partnera, ale ľudia to zaevidovali, nafotili sa tam a to bola taká tá naturálna vizibilita, ktorú si myslím, že každý partner chce.

Erik Lakomý: To je sen každého partnerstva, aby sa to organicky šírilo. Hlavne aby tí ľudia z toho mali aj zážitok, aby to nebolo len o tom logu v kampaniach. A čakajú nás ďalšie olympijské hry, celkom zaujímavé. Najbližšie to bude Peking.

Kristína Czuczová:  Hej.

Erik Lakomý: Ako ty sa pripravuješ na Peking? A čo Olympijský výbor?

Kristína Czuczová: Športovo sa nepripravujem. :D (smiech) Ale znova sme vo veľmi náročnej situácii a znova poviem, že ja sa tu sťažujem, ale neviem ako náročné to musia mať športovci. Je to veľmi taká veľká výzva, lebo ešte stále sa kreujú niektoré pravidlá okolo tých olympijských hier. Ešte stále nevieme ako presne bude fungovať tá karanténa. Kto tam môže ísť a kto nie. Aj keď, už je jasný signál, čo najviac okresať výpravu, čo na najmenšie čísla. My tam ako marketing nemôžeme zobrať našich sponzorov. Čo je väčšinou taká klasika, že za odmenu, za partnerstvo celoročné alebo štvorročné zoberieš tých sponzorov do Slovenského domu, pohostíš ich tam. Ukážeš im olympionikov, ako to je naozaj zážitok na celý život a toto im bolo odobrané. Takže toto je jedna taká náročná vec a ďalšia, že znova nevieme, aké sprievodné podujatia budeme môcť organizovať na Slovensku. My by sme radi znova zorganizovali Olympijský festival. Máme ho už celý naplánovaný na Štrbskom plese. Takže taká zimná edícia toho, čo bolo v lete v Šamoríne. Ale uvidíme no. Nemáme nikto krištálovú guľu. Sustredíme sa veľmi na online content. Snažíme sa  predtočiť veľa vecí, kým sa ešte dá. A uvidíme. Držíme si všetci palce. 

Erik Lakomý: Držím vám aj ja palce. A tak potom prichádza Paríž. Najviac sa mi na tom Tokiu páčilo, ako odovzdali tú štafetu do Paríža. To bolo fakt veľmi pekné. 

Kristína Czuczová: Hej. To bolo krásne.

Erik Lakomý: To bolo, že konečne bude olympiáda aj v Európe. Takže ak ten Šanghaj bude ešte taký náročnejší, ja prajem aby ten Paríž už bol reálne, fyzicky.

Kristína Czuczová:  Inak to už ani nemôže byť. :D (smiech)

Erik Lakomý: Dobre a možno, tiež si vravela, že tam sú tie ročné partnerstvá a ak som firma, dá sa odhadnúť a povedať rozsah, koľko to stojí reálne? Ak by som chcel…

Kristína Czuczová:  Máme aj projektové partnerstvá, takže nechcem týmto odstrašiť nikoho. Ale nakoľko sú olympijské kruhy chránené zákonom, my ich reálne máme aj nacenené. Keď si partner, tak si kupuješ to, že ty môžeš využívať aj vo svojich kampaniach olympijské kruhy. Môžeš si ich capnúť na vizitku, do loga, kam len chceš. A začíname od 50 tisíc.

Erik Lakomý: No, myslel som že viac. Relatívne okej. Asi začneme šporiť, nech môžeme...

Toto je akože, veľmi zaujímavá veci. A ďalšia zaujímavá vec, ktorej sa ty venuješ…. @4bajkerky

Kristína Czuczová: Teraz sa pomenej venujem, lebo nemôžem toľko trénovať. Ale je to taký môj love project.

Erik Lakomý: Keď sa na to tak biznisovo pozrieme, tak sú Bratislavské bohyne vaša konkurencia?

Kristína Czuczová:  Oni začali trošku neskôr, ale nie. My baby sa podporujeme navzájom. Takže nevnímame ich ako konkurenciu. 

Erik Lakomý: Povedz možno o čom je ten projekt? 

Kristína Czuczová: Projekt je o tom, že sme sa stretli s týmito 4 babami, vôbec sme ani neboli nejaké najlepšie kamarátky. Ale my sa ani nevieme vrátiť k tomu jednému momentu, kedy sme si povedali, že ideme do toho. Ale začalo to bicyklovaním. Že sme sa stretli pred robotou, po robote, išli sme si zabajkovať a sme hovorili, že však skúsme ten triatlon. Tak sme sa spoločne začali pripravovať. Keď sme sa už začali pripravovať, tak sme to začali dokumentovať, lebo nám to prišlo náramne vtipné. Že ani jedna z nás nešla nikdy triatlon a vôbec takéto amatérky sa dali dokopy. A idú to skúsiť. No a z toho vznikli @4bajkerky. A je to naozaj sranda, toto neberiem ako nejaký biznis, ani biznis model. Aj keď podarilo sa nám zohnať nejakých sponzorov. A máme aj nejaký mediálny výtlak. Ale je to naozaj niečo, čo nás baví. Zrovna včera sme sa s babami stretli a nešportovali sme. Len sme jedli a pili. :D (smiech) Ale hej, je to super aktivita a myslím si, že našich sledovateľov aj baví tá autenticita na tom celom. 

Erik Lakomý: Ja som si to preskroloval a je to veľmi zaujímavé, pozerať sa na štyri dámy ako športujú a robia všelijaké disciplíny. Či už je to plávanie, bike alebo beh. A povedz ešte ten druhý projekt, ktorý si mi spomínala pred podcastom. Ten je tiež zaujímavý. 

Kristína Czuczová: S mojou najlepšou kamarátkou máme projekt @čítanie_je_sexi, na Instagrame. To je taká moja druhá vášeň, čítanie, písanie. A s kamarátkou Romi, odjakživa obidve si vymieňame knihy, rozprávame sa o knihách, dávame si navzájom recenzie, že toto si musíš prečítať. A naozaj taká veľká časť našich rozhovorov bola o knihách, že toto je fakt škoda, že to nezdielame s ostatnými. No a tiež sme to začali postupne, len tak veľmi autenticky zdielať. Vo forme listov, akokeby sme si napísali v modernej dobe cez Whatsapp. A píšeme si navzájom recenzie kníh, čo by sme si mali prečítať, prečo. A tiež už máme celkom veľký sledovateľský fan base. A veľmi sa tomu tešíme, že aj nejaké vydavateľstvá nás podporujú a je to krásna činnosť.

Erik Lakomý: Daj nejaké odporučanie na knihu, ktorá v tebe tak zarezonovala v poslednom období. Aj pre poslucháčov.

Kristína Czuczová:  V poslednom období, na začiatku roku 2021 som prvú časť Memoáru Barracka Obamu a to bola pre mňa úžasná kniha. Má asi 1000 strán, takže sa ťažko čítala fyzicky. Takže musela som pri tom sedieť za stolom. Ale je to úžasná rekapitulácia takej blízkej americkej histórie. Je to úžasný pohľad na celosvetový problém s rasizmom, kde veľmi racionálne o tomto Barrack hovorí aj zo svojich skúseností. Aj plus on je strašne inšpiratívny človek, ktorý sa vlastne od nuly vybudoval až na prezidenta amerického. Takže toto je pre mňa úžasná motivačná a náučná literatúra. A spomeniem ešte jednu knihu od môjho obľubeného autora, Irvin Yalom , on je psychiater, celosvetovo uznávaný. A on píše beletriu a poslednú beletriu ktorú napísal, bola….t bol vlastne tiež taký memoár so svojou manželkou, ktorá umrela tento rok na rakovinu. A vlastne sa striedajú kapitola za kapitolou, kde on vníma to, ako ona umiera a ona si prežíva všetky tieto ťažkosti. A tiež je to fascinujúca kniha z toho psychologického hľadiska.

Erik Lakomý: Tak to určite. Ďakujeme za tipy. Veľmi zaujímavé. Barack Obama, určite príbeh, ktorý napísal sám život, ako sa hovorí. A my, čo sa týka aj @4bajkeriek, aj @čítanie_je_ sexi - linky dáme do show notes pod tento podcast. Takže si pozrite, kliknite, ak vás to bude zaujímať. A follow, alebo si kúpte knižku a čítajte. Dobre, dnešným mojím hosťom je Kristína Czuczová. Je to šéfka marketingu Slovenského olympijského výboru. Je to prvá epizóda v tomto roku, tak možno nejaké prianie na záver pre poslucháčov? A možno aj také povzbudenie za teba, čo by si chcela tento rok dosiahnuť?

Kristína Czuczová:  Prianie, nech ste všetci zdraví. A nech máte čo najviac úsmevu na tvári, aj keby….to pomôže vašej nálade, verte mi. A mňa čakajú materské povinnosti, tak si sama držím palce.

Erik Lakomý: Tak to veľmi držíme palce. Je to asi jedno z najkrajších období života, aj keď asi veľmi náročné. Ale tak mala si veľmi dobrú prípravu pred tým, tak verím, že to zvládneš. 

Dobre, tak ďakujem krásne, za tento výživný rozhovor, myslím, že veľmi praktický. Ukázali sme poslucháčom aj ako to funguje z tej druhej strany a pre mňa veľmi hodnotné. Lebo ja som v tom mal taký mišung. Takže ďakujem ešte raz Kristíne Czuczovej. 

Kristína Czuczová: Ďakujem pekne.

Erik Lakomý: Vy ste počúvali prvú epizódu v roku 2022. Je to 71 epizóda podcastu Na rovinu o podnikaní. Prinášame ho v spolupráci s firmou Prosight. Ak sa vám tento podcast páčil. my budeme len radi, ak ho budete zdielať a posuniete ho aj ďalším ľuďom. Dopočutia.

V špeciálnej vianočnej epizóde sme sa pozreli do zákulisia tvorby podcastu, privítali sme vzácnych hostí a predstavili novinky, ktoré chystáme v roku 2022. Nezabudli sme ani na pár tipov, ako zvládnuť vianočné sviatky v čo najväčšej pohode.

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Dobrý deň, milí poslucháči, vitajte pri počúvaní špeciálnej vianočnej epizódy podcastu Na rovinu o podnikaní, v ktorej sa spoločne obzrieme za naším takmer už uplynulým podcastovým rokom 2021. A zároveň si predstavíme aj čo pre vás chystáme v nasledujúcom roku 2022. 

Budeme sa dnes aj na diaľku spájať s rôznymi hosťami, ktorých mená vám zatiaľ naschvál neprezradím, aby to bolo aj trošku napínavejšie.

Ale mená, ktoré už teraz prezradiť môžem, sú mená mojich milých kolegov a verím, že aj vašich obľúbených moderátorov, ktorí sa nachádzajú spoločne so mnou v štúdiu. 

Aktuálne v zložení, po mojej ľavici je to Viliam Bendík. 

Vilo Bendík: Ahojte.

Simona Hanová: Je tu s nami aj Erik Lakomý.

Erik Lakomý: Ahojte.

Simona Hanová: A taktiež vítam aj Petra Vrábela. 

Peter Vrábel: Čaute všetci. 

Simona Hanová: Vitajte ešte raz. Ja ešte doplním, aby som nezabudla - v závere tejto epizódy sa dozviete aj nejaké tipy, ako zvládnuť aj tento zimný čas v čo najväčšej pohode. Moje meno je Simona Hanová a vy počúvate poslednú epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní v tomto roku, ktorý vzniká s podporou Prosight Slovensko.

Dnes je 21. december, teda bude, keď sa bude táto epizóda vysielať. A onedlho sa nám blížia Vianoce a ja sa vás chcem takto v úvode Vilo, Peťo a Erik opýtať aspoň takú jednu otázočku. Ako sa vy pripravujete na tieto Vianoce? Ste takí skôr, že nechávate to na voľnobeh, alebo máte nejaké zaužívané rituály? Povedzte mi o vašich plánoch. 

Vilo Bendík: Videl som takú výbornú tabuľku, že dni pred Vianocami a čo v tie dni robíš. Bolo to výborné….že sobota, nedeľa, musím kupovať darčeky. (smiech) Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, ešte potrebujem v robote dokončiť nejaké veci. A zase sobota, nedeľa, musím už kupovať darčeky. (smiech) 

Erik Lakomý: Teraz si v ktorej časti tej tabuľky? 

Vilo Bendík: Teraz je pracovný týždeň, tak som v tej časti tabuľky…

Erik Lakomý: Kupuješ darčeky…

Vilo Bendík: Že aj kupujem darčeky. Aj do konca roka máme ešte pár dní, takže treba stihnúť všetky projekty, ktoré sme nestihli počas roka 2021. 

Erik Lakomý: preložiť do roku 2022.

Všetci: (smiech)

Vilo Bendík: Prekládka. 

Simona Hanová: A čo ty Erik, ako to máš ty?

Erik Lakomý: Tak ja, ešte som neriešil popravde nejaké vianočné všetky veci okolo toho. Takže ešte ma čaká nakupovanie darčekov, a dúfam, že keď sa už odvysiela tá epizóda, tak už budem pripravený, svedomitý, mladý Európan, ktorý nakúpil vianočné darčeky zo všetkých internetových obchodov. Ale som rád, že sa aspoň trošku uvoľnia opatrenia, teda uvoľnili. A budem môcť ísť navštíviť nejaký super nákupný tento….nákupné centrum. 

Vilo Bendík: Môžeš nám kľudne prezradiť, čo plánuješ tieto Vianoce kúpiť svojej priateľke. Nepovieme jej to. 

Simona Hanová: Nejaký jogurtovač alebo domácu pekáreň.

Erik Lakomý: Určite nás bude počúvať, tak ja to radšej nebudem hovoriť. Ale bude to niečo, čo určite poteší aj mňa. 

Vilo Bendík: (smiech)

Simona Hanová: Neboj sa, nepovieme jej to, ani keby si nám to prezradil. 

Peter Vrábel: Mne sa páči ako ste všetci odpovedali. Ja som tu dneska asi za toho, že poviem, že vlastne ešte ani neviem, že idú byť Vianoce. 

Vilo Bendík: Peťo ja viem, akú hru by si si ty mal kúpiť. 

Peter Vrábel: Povedz.

Vilo Bendík: Lebo, naším poslucháčom prezradím, že Peťo sa presťahoval do nového domčeka ku koncu roka. Iba pred pár dňami. Takže možno človeče nezlob sa. Nie? (smiech) Pre celú rodinu….

Peter Vrábel: Je to aj stresujúce, ale je to aj zábava celkom. No je to vtipné, celé to sťahovanie aj tie veci okolo toho. Takže ja vôbec nemám pocit, že idú byť Vianoce a možnože toho 23. sa zobudím a pôjdem na benzínku kúpiť niečo pekné.

Simona Hanová: Stierače. 

Všetci: (smiech)

Simona Hanová: Pre celú rodinu. 

Peter Vrábel: Nie nie nie, tak pôjdem niečo kúpiť… Mám ešte čas vlastne. Vilo potom mi pošli odkaz na tú tabuľku, aby som išiel podľa nej. 

Vilo Bendík: Dobre, aby si vedel, v ktorej fáze si. 

Simona Hanová: No,  myslím si, že to budú Vianoce na voľnobeh. 

Erik Lakomý: Tak najdôležitejšie podľa mňa počas Vianoc je…  nestresovať. 

Simona Hanová: Presne tak.

Erik Lakomý: To sa častokrát nedarí. A mohla by si ty ako psychologička možno ...aha to chceš až v závere povedať…  nebudem sa teraz pýtať. Ale môžeš povedať, ako ty plánuješ Vianoce. Keď už si taká zorganizovaná, čo sa týka hlavy, tak, snáď čo sa týka Vianoc….

Peter Vrábel: A môžeš prezradiť, čo si kúpila priateľovi. Tiež mu to nepovieme…

Simona Hanová: Rada by som bola taká zorganizovaná ako si o mne myslíte. Ale ja som skôr ten typ, že teda naozaj adventné vence už pomaly v októbri a stromčeky skôr a tak. Ale takýto rok je len teraz, nejaký druhý rok. Pred tým som to nejako neriešila skôr ako 23. decembra a asi tiež nebudem prezrádzať, čo kúpim na Vianoce priateľovi. Ale tak… :) 

Vilo Bendík: No ty si tu s nami nebola minulý rok. Lebo minulý rok sme boli v podstate už rok po začatí podcastu a teraz už vlastne končíme všetci spoločne v podstate druhý rok. Aj preto sme dnes chceli trošičku našim poslúchačom priblížiť, že akým spôsobom celý tento podcast robíme. Čo všetko sme zažili počas toho roka. Ale minulý rok, my sme o takomto čase točili denný podcast.

Simona Hanová: Ja si to pamätám. Adventný.

Vilo Bendík. Volali sme to adventný kalendár. A to bola zatiaľ z našich skúseností asi tá najväčšia vec, čo sme spravili. 

Erik Lakomý: Skočím ti do toho. To už bolo dva roky dozadu. Takže to rýchlo letí.

Vilo Bendík: To už boli 2 roky dozadu….

Erik Lakomý: Minulý rok bola Dennyiah.

Vilo Bendík: Aaa, tak to sa ospravedlňujem, tak to my sme potom už veľmi starí harcovníci na poli podcastu. Takže áno, pred dvomi rokmi… To som chcel len povedať, že sme točili pred Vianocami denný podcast. V zásade sme si pridali k tomu stresu a vyskúšali sme si, čo to je robiť denný podcast. Takže to bolo úžasné. 

Simona Hanová: Ja si to presne pamätám, tak verím, že táto epizóda vianočná bude trošku menej stresujúca. 

Peter Vrábel: Tak Vilo… s odstupom času to bol super zážitok. Nie? Akože skúsenosť. Lebo na to v dobrom spomíname.

Vilo Bendík. Áno. Ja som aj tento rok chcel navrhnúť adventný kalendár, ale ešte som to ani nevyslovil a už som mal …

Simona Hanová: Tak nemal si šancu, keď ste tu pridali mňa. Tak som rozhodla ako to bude. (smiech). Ale nie, je to samozrejme naša tímová práca aj keď Vilo ty si už spomenul, aj si spomínal ten adventný podcast, ale skúsme sa pozrieť na ten rok 2021. Poďme na toto spomínať, že skúste sa zamyslieť, alebo skúsme sa spoločne zamyslieť, že ktorá je naša obľúbená epizóda. Možno nejaké zážitky s hosťami, ktoré naši posluchači nepoznajú. 

Vilo Bendík: Skúsime to zhrnúť postupne. Ja som sa ešte pred začatím tejto epizódy pýtal Erika, že koľko sme nahrali epizód. Mohli by sme to dať ako súťaž teraz našim poslucháčom. Aby nám povedali, koľko epizód sme nahrali v roku 2021. Bolo ich dosť. Ja som osobne tento rok natočil myslím len dve alebo tri epizódky sa priznám. My sme chceli trošku dnes porozprávať aj o tom, čo to obnáša všetko, takýto podcast pripravovať. My to robíme v dvojtýždňovej perióde, takže to nie je niečo že úplne náročné, napriek tomu na tomto podcaste dnes robí, dá sa povedať už šesť alebo sedem ľudí. Tak aby sme to dokázali robiť raz za tie dva týždne. A samotná príprava tej dramaturgie, písanie scenárov… Však ty si si to sama mohla vyskúšať. To nie je jednoduché. Musíš sa s tým hosťom pred tým dohodnúť na nejakom stretnutí, porozprávať sa o tom, ako by to celé mohlo vyzerať. Potom je úžasné, keď ten hosť sa v tom scenári stratí a zrazu nevieš, o čom sa s ním máš ďalej baviť. Ale snažíme sa o jednu vec, aby sme vám poslucháčom prinášali vždy, že také praktické veci, aby ste si z toho podcastu mohli vždy niečo odniesť. Toto je prvý podcast tento rok, z ktorého si neodnesiete že vôbec nič. (smiech)

Simona Hanová: Ale na záver budú tipy na pohodu v zime. 

Vilo Bendík: Ale, áno, aby sme to nejak zjemnili, tak Sisa má prichystané ako zvládnuť Vianoce pri plnom vedomí bez odchodu do…

Erik Lakomý: S vaječným likérom.

Vilo Bendík: Do psychiatrického ústavu. No ale keďže chceme trošku spomínať na tento rok. Ja za seba poviem, že si pamätám na niekoľko epizód. Pamätám si ako sme boli spoločne s Erikom a Peťom na akcii v Tatrách, Ženy v biznise. Tam sme šli v mene spoločnosti Prosight Slovensku, ktorá tento podcast prináša poslucháčom, aby sme sa išli stretnúť s ľuďmi, so ženami, ktoré sú úspešné v biznise a tam sme pochopili, že tam stretneme veľa ľudí, ktorých môžeme potom zavolať na podcast. Takže konečne sme mali v podcaste aj niekoľko veľmi úspešných žien tento rok. Z toho sa veľmi teším. Že sa nám to podarilo. No a za mňa osobne - som si prihrial polievočku -  ja som nahral podcast so Samuelom Vičanom, čo je režisér, producent, ktorý pripravuje svoj nový film Na prach. Ktorý by mal za chvíľu ísť do kín. Takže pre mňa osobne to bolo epizódka, kde som sa mohol povypytovať, akým spôsobom to funguje v tom filmovom priemysle. Čo ma zaujíma, čo je srdcovka…pokiaľ vás to zaujíma, tak myslím, že je to epizódka číslo 60. Pokiaľ si dobre pamätám. Takže si kľudne môžete vypočuť. Toľko za mňa a môjho vkladu do podcastov a moderovania. 

Erik Lakomý: Môžem ja teda povedať. Vilo, ty si mi trošku ukradol moju myšlienku v súvislosti s tými ženami v biznise. My sme tiež na začiatku roka mali takú epizódu, kde sme si povedali, čo chceme tento rok dosiahnuť. A jedna z tých vecí bola, a to, že chceme doniesť viacej ženskosti do tohto podcastu. Lebo biznis bol často vnímaný, možno je často vnímaný ako taká mužská devíza. Že ženy sú tak možno trošku podceňované v tomto celom. A my chceme ukázať to, že to je presne naopak. A taká tá ženská ruka v tomto svete je veľmi dôležitá. Tak jedna vec je, že v zásade sme nahrali viacero epizód so ženami. Či už to bola Terézia Jacová, či už to bola tvoja epizóda s Mirkou Uhnak alebo tak isto Lýdia Machová. No ešte na konci veľmi zaujímavá hosťka, to čo si na mňa pripravil….v zásade že za hodinku som mal ísť nahrávať podcast s Janou Štefánikovou. Ktorá v zásade nejaké veľké podnikanie ešte nemá rozbehnuté, ale bola tam tá jedna praktická myšlienka, že ako možno opustiť ten strach a ako sa do toho vrhnúť. Takže za mňa určite tá ženskosť a v neposlednom rade Sisa ty, že tu sedíš medzi nami tak to je ďalší dôkaz toho celého. Že sa nám to podarilo. A takisto aj Katka Vaterková s Peťom spravila minisériu o káve. Takže toto je za mňa veľmi dôležitá vec, plus sme doniesli nejaké nové témy. Jedna z tých tém je určite psychológia, ako sa pozerať aj na to duševné zdravie. Nie len čisto, že zarábať peniaze, lebo potom, ak to prepáliš, tak to môže byť ešte horšie, ako nemať peniaze. Takže toto. No a čo bola sranda, čo sme robili tú poslednú epizódu pred týmto podcastom,  to bola o Virgilovi. Toto bolo pre mňa tiež také trošku emotívne, lebo bolo to spojenie dvoch svetov, ktorým sa ja venujem a takto sme mohli spraviť trošku iný formát. Nebolo to s hosťom. Aj keď by bolo super, keby tu Virgil mohol byť, ale verím tomu, že by sme mohli do budúceho roku udať nejaký trend. A ak je nejaký človek, ktorý niekoho z nás inšpiruje a druhý ho nepozná - tak ako to bolo teraz s Virgilom, že Vilo ty si ho vôbec v zásade teraz nepoznal - my sme ti ho ukázali a ťa to zaujalo tak, že si nás aj vyspovedal. Takže toto je určite formát, ktorý by sme mohli do budúceho roka ešte rozvinúť. Takže toľko asi za mňa. No a ja som spravil tých podcastov asi 12 alebo 11, neviem teraz. Takže už sa teším na Vianoce, keď si dám od toho pokoj trošku po pravde :D  Ale nie, super, bavilo ma to. Veľa som sa naučil aj tento rok. Veľa super ľudí som spoznal. A už máme aj niečo pripravené aj na ďalší rok, takže teším sa na to. 

Peter Vrábel: Teraz ak ja mám povedať. Ty si začal tak, že Vilo ti to vyfúkol, tak ja zase tiež poviem, že ty si mi to vyfúkol, lebo pre mňa tiež jeden z tých najemotívnejších alebo ako to mám povedať….najviac srdcu blízkych bol presne tento podcast posledný s Virgilom. Lebo však móda mňa veľmi baví. Aj pre to. A z tých ostatných čo sme nahrávali, tak ja som nahral minisériu o káve spolu s Katkou. Katkina premiéra to bola. To klobúk dolu pred ňou, že sa takto rovno do toho obula a podľa mňa je rovno taká že, nieže ani amatérka ale moderátorka. Takže dobre sa mi s ňou robilo. Veľmi. A to bolo pre mňa také, že káve som sa venoval aj predtým. Preto mi to bolo blízke a veľmi ma to bavilo. Tieto 3 epizódy…. a presne som sa rozprával aj o tom, čo som zažil z toho pohľadu za barom a vlastne aj ako spotrebiteľ, že kávu pijem. Takže toto bolo také, čo ma najviac zaujalo na týchto našich epizódach. A potom ešte ak mám povedať, že ktoré sa mi veľmi páčili, tak veľmi to “Cvičisko” bolo super. Lebo to sme nahrávali naživo s chalanmi. Kde sme si ukázali, ako správne sedieť. A niektoré cviky pri tom zamestnaní, keď človek dlho sedí. Takže také produkcie sa mi páčia, že ideme aj do terénu a niečo natočíme aj naživo. Takže v tomto by som za mňa ak môžem povedať… robme takých vecí viac! :)

Vilo Bendík: Toto aj za mňa poviem ak môžem, že to Cvičisko sa aj mne páčilo - to bola 65. epizóda, ak by ste si poslucháči chceli vypočuť. Je k tomu aj youtube natočený, kde sme s chalanmi ukázali, aké cviky teda robiť, ak máte sedavé zamestnanie. Keď sedíte celý deň v práci. Pre mňa to tiež bola taká dobrá epizódka, že som sa tiež niečo nové naučil. Aby sme niečo robili s tým zabijakom pri tom sedení, aj teraz pri tomto nahrávaní tu sedíme a popri tom sedení aj to duševné zdravie je dôležitá vec. Preto sa aj tomu venujeme v našich podcastoch. 

Erik Lakomý: Určite si pozrite ten youtube, lebo počas sviatkov, keď budete naberať kilá a budete brať koláče, tak treba si trošku pretiahnuť chrbátik. Takže určite dobré aj do vianočného času. Ja rovno sa spýtam, Sisa za teba čo? Jak si sa infiltrovala do našej spoločnosti? 

Simona Hanová: Tak ja keď môžem povedať, tak myslím si, že celkom fajn. Aspoň ja si to myslím, neviem čo si o tom myslíte vy. Ale touto cestou vám ďakujem, že môžem rozprávať o rôznych psychologických témach a venovať sa tomu duševnému zdraviu. Snažím sa to prepájať s podnikaním, aby si z toho naši poslucháči odniesli čo najviac. Musím povedať, že naša prvá epizóda Erik, spolu s Marekom Madrom - bola to epizóda 54 - tak som bola veľmi vystresovaná, ja som si myslela, že už ma tu v živote nezavoláte. Lebo to bolo naozaj, že ja som pomaly ani nevedela, že čo sa tam dialo. Ale keď som si to vypočula, tak som zistila, že naozaj to malo výborný obsah. A k tomu ešte dodám taký svoj osobný príbeh, že Marek Madro je zakladateľ občianskeho združenia IPčko, ktoré pomáha mladým ľuďom v kríze. No a vlastne ja ako psychológ som sa neskôr o pol roka aj stala aj jedným z dobrovoľníkov…neviem, či to je pol roka…na tejto krízovej linke. Takže mi to aj takto zmenilo možno trošku život. No ale nie o tom som chcela hovoriť :) Teda nejako to ešte zhrnúť. K ďalším epizódam, epizóda 66., ktorá mala názov Starajme sa o dušu rovnako ako o telo, s Petrom Rúfusom, bola pre mňa tiež veľmi zaujímavá, pretože Peter Rúfus je spisovateľ, ktorý priniesol vlastný príbeh o syndróme vyhorenia. A musím povedať, že po tejto epizóde sa ozvalo množstvo ľudí, ktorí ako keby pocitili možnosť, že treba o tom hovoriť. Netreba sa báť. A netreba klásť dôraz na tu stigmu, ktorá sa kladie v spoločnosti. Že netreba sa báť hovoriť aj o duševných problémoch. 

Erik Lakomý: Ja môžem potvrdiť a možno aj Laura, ktorá spoločne s nami robí tento podcast a spravuje nám sociálne siete, robí tie zakulisné story, ktoré možno vidíte. Ona mala dosť veľa roboty, keď sme dali von túto epizódu. Lebo strašne veľa ľudí písalo, zdieľalo to. Takže ja som ani nečakal, že tie dva alebo tri roky práce, ktoré sme tu robili, tak ty si prišla a si nás vyčistila s takouto témou úplne. Ten podcast bol jeden z najúspešnejších, čo sa týka zdieľania na sociálnych sieťach. A nejaká interakcia celkovo s ním. Takže super.

Simona Hanová: No ja sa teším, že po tej prvej epizóde ste ma nevyhodili. Lebo ten stres, tá hladina stresu to bolo nenormálne niečo. 

Peter Vrábel: Sisa, však kľud. Ja za mňa, ak ti môžem dať taký veľký like, tak pri tých všetkých témach, ktoré my máme o podnikaní, tak toto je taký, dá sa povedať, že oddych. Ja keď som počul tie epizódy, tak pre mňa to bol relax, bolo to niečo iné a zvlášť v tejto dobe, keď všetko je stresujúce okolo nás kvôli pandémií a všetko čo sa deje okolo, tak tie epizódy sú také pohladenie na duši a zvlášť tvoj hlas je veľmi príjemný. 

Simona Hanová: Fíha, tak to som nečakala. 

Peter Vrábel: To určite potvrdia aj chalani, čo tu so mnou sedia. Tak veľký like za mňa. 

Vilo Bendík: Tak milí poslucháči, tento príjemný hlas v tíme, Sisa, je naša záchrana a môžem vám sľúbiť, že ja sa veľmi rád vzdám svojho postu moderátora v prospech…

Simona Hanová: Nikam ťa nepustíme. 

Vilo Bendík: My sa snažíme od začiatku, kedy sa snažíme ten podcast robiť…inak neviem Erik, teraz som úplne dopletený, ja to beriem, že dva roky…..ale my sme kedy prvú epizódu podcastu spustili? 

Peter Vrábel: Chceš dátum?

Erik Lakomý:  No úplne prvá bola, Peťo…. vieš rovno že dátum? Ale myslím si, že to bol niekedy marec 2019? 

Peter Vrábel: No…

Vilo Bendík: Takže chalani to skúsia pozrieť, ale…

Erik Lakomý: Február 2019. Niekedy koncom februára 2019.

Peter Vrábel: 5. február 2019

Vilo Bendík: Čiže 5. február 2019.

Erik Lakomý: 2019, 2020, 2021

Peter Vrábel: 3 roky

Erik Lakomý: To svet bol ešte úplne iný…

Vilo Bendík: Svet bol iný. Tri roky. My sme v podstate preskákali aj tieto dva roky pandemické s tým, že sme nahrávali kadejako. Na diaľku. Kupovali sme mikrofóny, posielali sme hosťom domov mikrofóny. Nahrávali sme to na diaľku. Koordinovali. Atď. Aby sme dokázali tie podcasty robiť v nejakej kvalite. My sme sa celý ten čas snažili aj s Erikom doviezť vždy niekoho nového, lebo veľmi dobre vieme, že to treba posúvať ďalej. Tak ak máte milí poslucháči nejaké nápady, čo by ste chceli počúvať v súvislosti s podnikaní, kľudne nám napíšte. My sme na Facebooku, sme na webe, na Instagrame. Nájdete nás pod značkou narovinu.online a kľudne nám napíšte, čo vám viac vyhovuje. Ako sme sa pred chvíľkou bavili, Sisa priniesla túto tému psychológie do podcastu o podnikaní. A malo to veľký úspech, takže ak sa vám takéto témy páčia, my veľmi radi prinesieme ďalšie takéto príbehy.

Simona Hanová: Kľudne aj hostia sa môžu pokojne ozvať, ak majú nejaký zaujímavý príbeh, netreba sa báť. Treba nás kontaktovať určite, budeme sa tešiť. 

Vilo Bendík: A nie je to ani drahé.

Všetci: (smiech)

Erik Lakomý: Dá sa dohodnúť. 

Simona Hanová: No a ja som v úvode spomínala, že sa budeme spájať s rôznymi hosťami. A ja tak teraz rozmýšľam, že čo keby sme rovno niekoho vytočili. Čo povieš Erik?

Erik Lakomý: Poďme niekoho vytočiť. 

Simona Hanová: Vytoč niekoho prosím ťa.

Erik Lakomý: Tak poďme Katku, ona je tiež jeden z členov. Katka sa nám stará jednak o moderovanie. Skúsila si moderovanie, čo sa týka tých kávičkových epizód, čo bolo veľmi praktické a zaujímavé. A zároveň sa stará o vizuál, o grafiku tohto celého projektu. Tak poďme jej zavolať. Ona je momentálne vo Fínsku, tak bude mať Vianoce ako sa patrí, na snehu. 

Vilo Bendík: A v tme.

Erik Lakomý: A v tme :)

(Zvoní telefón)

Katka :

Simona Hanová: Ahoj Katka, pozdravujeme ťa zo štúdia Na rovinu o podnikaní. Tu tvoji milí kolegovia. 

Katka: Áno, ja vás pozdravujem z Fínska, ahojte. 

Erik Lakomý: Akurát sme sa bavili, že sme sa nevedeli ti dovolať cez normálny telefón, tak skúšame to cez messenger, že čo máte tam zimu nejakú? Alebo ako to je? 

Peter Vrábel: Zamrzol signál.

Erik Lakomý: Asi.

Katka: Neviem, kde môže byť problém. Mali sme zimu, áno. Pár dni dozadu. Že vraj to boli najväčšie zimy od roku 1972. My sme tu teda žili s tým, že je to tu úplne normálne, že začiatkom decembra -20 °C a podobne. A potom sme sa dozvedeli, že to také normálne nie je a teraz tu už máme okolo 0 °C a je to až taký teplotný šok pre človeka.

Simona Hanová: 

Katka: Teraz nepotrebujem nosiť von ani čiapku. Áno, teraz.

Erik Lakomý: Môžeš byť rada, že teraz nie si v Bratislave. Lebo tu napadlo 12 cm snehu a bola to vieš aká kalamita? Takže….

Katka: Aha, to sa inak hovorí o Bratislavčanoch, že sú najmenší ľudia na svete. Lebo keď napadne centimeter snehu, tak majú snehu až po krk. Takže poznám to. Tiež som šoférom. 

Vilo Bendík: No Katka, my sme práve o tebe hovorili, že si jeden z dôležitých členov tímu, ktorý pre nás pripravuje všetky grafické dizajny. Podklady. Ako ty vnímaš svoju účasť v tomto projekte Na rovinu o podnikaní? Skús to tak nejak zhrnúť, čo si ty o tom myslíš a čo sa ti najviac páčilo za tento posledný rok. 

Katka: Áno, presne ako hovoríš. Súčasťou podcastu Na rovinu o podnikaní som bola už trošku skôr než som si skúsila moderovať. A musím povedať, že podcasty som počúvala aj predtým, než som pripravovala grafiky. Ja som fanúšikom tohto projektu. Posledný rok, keď sa už takto pýtaš, že aký by mal byť….Ja som nad tým tak rozmýšľala, že predsa len sa blíži záver roka a ľudia majú tendencie tak zhodnocovať veci, v hlave. A keď som premýšľala nad podcastom, tak mi išlo jedno slovo v hlave. A neviem či je príznačné, je to skôr môj subjektívny pocit. Z tých príbehov, čo sme mali v podcaste, mi bolo niekedy tak smutno-krásno. Na jednej strane to bolo veľmi také inšpiratívne počuť o niekom, kto v správnom čase dostal správnu radu od niekoho a spravil také rozhodnutie jednoducho vo firme alebo vo svojej spoločnosti, ktorá ho vlastne zachránila pred totálnou katastrofou. A to bolo naozaj veľmi motivujúce, o to viac, že sú to častokrát slovenskí podnikatelia. Keďže sme podnikateľský podcast. Na druhej strane vieme, že ľudia z gastro priemyslu a podobne, majú teraz najťažšiu situáciu spomedzi všetkých odvetví. A mali sme teda možnosť s Peťom moderovať tri podcasty ohľadom kávičky. Takže toto bolo taká tá smutnejšia časť, keďže si vypočuješ aj príbeh niekoho, kto bol totálnym expertom vo svojom odvetví a zo dňa na deň sa z neho stane kuriér, ktorý rozváža. Toto boli také moje akoby pocity. Na jednej strane to bolo veľmi inšpiratívne, na druhej strane z toho zostane človeku tak smutno, až tak úzko. Že ako je to všetko krehké. Takže tak. A mne to dalo teda množstvo inšpirácie. Množstvo aj nádeje, že na Slovensku sú veľmi šikovní ľudia, šikovní podnikatelia. A kiežby tej pomoci pre podnikateľov bolo viac. 

Vilo Bendík: Tak si ma rozcítila teraz Katka. 

Peter Vrábel: Katka, ak ti môžem urobiť lepšiu náladu z toho, tak ti poviem… však Boris je kamarát môj. To bola epizóda 55ka, kde sme sa s ním rozprávali o tom, ako sa podniká spoza baru. A on mi hovoril, že tým, že sme ten podcast urobili, tak on ho dosť akože tlačil na sociálnych sieťach a mal z toho, poviem to tak, že zákazky, keďže sa mu ľudia ozvali s tým, že chcú pomôcť. Napríklad zariaďovali podnik v Považskej Bystrici a on im počas toho zariaďovania asistoval. Takže malo to aj taký pozitívny účinok, to čo sme spolu urobili. Takže super. 

Katka: To je skvelé počuť. Malo by to byť o tom…

Peter Vrábel: A tam aj bolo vidno, že vlastne keď sa ten hosť na tom aktívne podieľa, na tom zdieľaní, tak to má fakt že veľký zásah. To je taká rada pre ostatných, čo nás…čo sa zúčastnia u nás. Keď to budú zdieľať, tak fakt sa naše podcasty vedia dostať medzi široké publikum. 

Vilo Bendík: No my sme určite robili ten podcast aj s tým vedomím, že počas tej pandémie sme chceli aj niektorým pomôcť. Aby trošku mali lepšie Vianoce. Kedže je u nás momentálne gastro v takom stave, ako je. Napríklad. No ale, my máme feedback, Katka ty vlastne robíš kompletne dizajn, všetky ikonky na sociálne siete atď. Takže ty priamo ako keby podporuješ celý marketing okolo podcastu. My sme sa práve rozprávali, že po tých troch rokoch fungovania už máme aj dobrý zásah na slovenskom trhu. Erik, ty by si vedel povedať aj nejaké číselká? Katka pripravila takú krásnu prezentáciu, ktorú posielame všetkým, ktorí majú záujem o našom podcaste niečo vedieť. 

Erik Lakomý: Vieš čo, viem ti povedať, lebo to mám otvorené pred sebou :)

Katka: Ale nehovor… :)

Erik Lakomý: Kľudne ti to poviem. No, za mňa veľmi taký miľník tohto roku, že sme dosiahli 300 000 vypočutí, tak že aj priamych stiahnutí a takisto na streamoch. Takže si myslím, že to je nejakých 350 plus mínus. Čo ja si myslím, že na tento jeden podcast - v zásade je to čisto len podcast, i keď sa snažíme aj nejaké video formáty - je to super číslo. Čo ma veľmi prekvapilo je Spotify, kde sa nám dosť darí. Tam máme už nejakých 5000 subscriberov, čo som vôbec nečakal, že tam toľko ľudí bude. A že nejakých 10000 listenerov, alebo poslucháčov, ktorí nás pravidelne počúvajú. Čo je veľmi super číslo. No a čo ešte také? Najúspešnejšia epizóda má cez 15 000 vypočutí, to bol Milan Šolc. Bola to tretia epizóda, ak si dobre pamätám. Stále až do dnešného dňa nám tam nabiehajú nejaké číselká. Takže toto je krásne. No a čo ja viem čo ešte, čo sa týka sociálnych sietí, nepoviem o sociálnych sieťach, nepoviem konkrétne čísla, my sa každú epizódu snažíme robiť nie ako len podcast, ale akoby celá infraštruktúra okolo toho. My jednak vytvárame show notes, nejaké texty z toho podcastu, celý podcast je aj prepísaný klasicky do prepisu, aby si to mohli prečítať aj ľudia, ktorí nepočujú, alebo ktorí si chcú len čítať ten podcast. Alebo nemajú čas na to. Takisto sa prekladá aj do posunkového jazyka, posielame to na celú databázu našich subscriberov, takže je k tomu nejaký newsletter. Snažíme sa robiť nejaké videoteasery. Máme facebook, youtube, instagram, linkedin. Takže je toho dosť. No akože tá jedna epizóda sa nezdá, ale je okolo toho celkom dosť roboty a však ten tím ako si vravel na začiatku… je nás sedem a sa to rozrastá.  

Vilo Bendík: To si spomenul jednu dôležitú vec, že tento podcast robíme aj pre Nepočujúcich. To je Katka inak, ak si dobre pamätám, tvoj nápad. 

Katka: Ja si ho neprivlastňujem. Bol to nápad môjho snúbenca, ale áno, ja som ho odprezentovala na porade. 

Vilo Bendík: Ale bol to vynikajúci nápad, lebo ked si ho vtedy vyslovila, tak ja som si predstavil, že prvý podcast pre Nepočujúcich. Úplne takmer nezmysel. A my sme ho zrealizovali, lebo každá epizóda dnes vychádza tiež v prepise na našom webe narovinu.online a dokonca v posunkovej reči, s ktorou nám pomáhajú dvaja úžasní posunkovači, Palo Roman a Milena Fabšičová. Takže za to im veľmi pekne ďakujeme. A Katka, keď už si spomenula toho svojho snúbenca vtedy, tak ty ešte na záver toho svojho vstupu (potom ťa už pustíme medzi fínskych sobov) nám skús povedať, čo v tom Fínsku robíš a koľko sa tam ešte zdržíš, či s tebou môžeme ešte rátať tuto na Slovensku, alebo budeme robiť na ďiaľku? 

Katka: Áno, ja si myslím že oproti prvej vlne v tom nie je rozdiel. V podstate som vymenila bratislavský byt za fínsky domček. Z pohľadu človeka, ktorý robí home office, tam veľký rozdiel nie je. A vďaka bohu za to, že máme možnosť pracovať aj z domu. Nie všetci tú možnosť majú. Tak ja som aj šťastná za to, že som si mohla vyskúšať takéto digitálne nomádstvo. Nemyslela som si, že ma to takto skoro stretne, ale život píše akékoľvek príbehy. Takže treba vyskúšať. Takže robím normálne klasicky, ako som v podstate robila aj v Bratislave. Robím z domu tu. A je to milá skúsenosť. Ak by som mala jednu takú vec povedať o Fínsku, ktorá ma naozaj úprimne šokovala a som tým veľmi poznačená, inšpirovaná a mám potrebu si to odniesť so sebou a možnože niečo s tým niekedy spraviť, tak to je ich neuveriteľný zmysel pre ekológiu. 

A my sme v podstate prišli do nezariadeného domu. A v priebehu mesiaca, dvoch sme si ho zariadili na komplet. A ja som si nedávno prešla rekonštrukciou bytu, takže viem, čo to obnáša. Veci zháňať a podobne. A na to, že som v podstate človek, ktorý nebol ani z ich krajiny, a buď sme komunikovali v angličtine, alebo pomocou Google translator, kde som si prekladala niekedy aj fínske veci a odpisovala som im niekedy vo fínčine, musím povedať, že klobúk dole…. že to je neuveriteľné, to,  aký majú zmysel pre prírodu. Že si to vedia vážiť a ako keby second hand nie je u nich niečo podradné, ale je to niečo, že ja toto nepotrebujem a niekomu to môže pomôcť. Tak som bola milo v šoku, ako sme si dokázali zohnať a zariadiť tento domček veľmi útulne, aby sme túto zimu mohli prežiť aj v interiéri. Takže musím povedať, že toto je jeden milý kultúrny šok a toto príde na Slovensko možno o niekoľko rokov. Je to niečo, čo vyžaduje zmenu kultúry. Tak bolo by to úžasné vidieť. Lebo je to ekologické, nejaká forma lásky k prírode, tak je to aj taká vzájomnosť, že ľudia myslia jeden na druhého a že si vedia pomôcť. 

Vilo Bendík: Tak toto je dobrý tip aj na nejaké ďalšie témy. Aby sme sa v našom podcaste pozreli aj na ekológiu. Pozerám na Sisu, či si to zapisuje popri psychológii. 

No daj nám potom tipy na nejaké fínske podcasty, ktoré by sme si mohli vypočuť. A my ťa veľmi pekne pozdravujeme takto zo Slovenska. A prajeme ti krásnu zimu, skoro takmer pri Severnom póle. Užívaj si to tam. 

Erik Lakomý: Užívaj Vianoce vo Fínsku.

Katka: Ďakujem pekne. 

Simona Hanová: Ahoj Katka. 

Katka: Ahojte.

Simona Hanová: Šťastné a veselé.

Erik Lakomý: Ahojček. 

Katka: Ahoj, ahoj Sisa. 

Erik Lakomý: Dobre Vilo, tak nie je to len o nás moderátoroch. Ale je to určite aj o nejakých ďalších ľuďoch, ktorí stoja za týmto podcastom. Možno by si ty mohol povedať, ako vznikol tento podcast a kto ho chcel podporiť a kto ho doteraz podporuje, povedz…

Vilo Bendík: No ja som veľmi rád, že my sme prišli s takouto kreatívnou myšlienkou urobiť podcast o podnikaní už pred dvomi rokmi. Bola to taká šťastná náhoda, že v tíme sme sa o tom rozprávali v rámci niekoľkých porád v Prosight Slovensko s majiteľmi. A oni boli tomu veľmi naklonení už v tej dobe, kedy na Slovensku ešte podcasty vo veľkom nefungovali. Bolo pár podcastov vtedy. Tak ja si presne pamätám, že takáto inovatívna vec, poďme do toho…. A chalani z Prosight Slovensko absolútne nezaváhali a dali nám tu možnosť, aby sme do toho šli. Takže teraz využijem chvíľku, aby sme im skúsili zavolať. Do Košíc.

Erik Lakomý: Myslím, že majú poradu rovno. 

Vilo Bendík: Takže vstúpime im rovno do porady. A skúsime sa ich popýtať, čo majú nové. Prípadne, čo plánujú potom do budúcich rokov. Tak poďme na to. 

(Telefonát - spájanie…)

Vilo Bendík:No chlapci ahojte. Voláme vám z bratislavského štúdia podcastu Na rovinu o podnikaní. Zdravíme vás do Košíc všetkých. 

Košice: Ahojte. Ahojte. 

Vilo Bendík: My sme vám vstúpili priamo do porady. Dúfam, že nám venujete 10 - 15 minút. Viac od vás nechceme, aby sme vás nezdržiavali. My sme sa chceli spýtať, čo máte nové v Košiciach?

Peter Mačák: Dnes máme pekné počasie. Takže to je asi nové. Nemali sme kalamitu ako v Bratislave pred pár dňami…

Vilo Bendík: No my sme sa tu museli vysporiadať s veľa snehom. Ja práve rozprávam s chlapcami o tom, že keď sme začínali robiť tento podcast, tak ste ani na chvíľu nezaváhali a povedali ste, poďme do toho, zafinancujeme to. A tak vznikol vlastne tento podcast, ktorý má dnes veľmi dobrú počúvanosť. Ja sa vás chcem spýtať, keďže vy ste v biznise takí odvážní a skúšate nové veci. Idete do toho rovno po hlave, aj váš príbeh o tom svedčí. Keď ste začínali, tak ste sa nebáli do toho pustiť okamžite po hlave. Čo vás tento rok, ak sa môžem spýtať, najviac inšpirovalo? Kľudne v biznise alebo kľudne môžete povedať o svojom osobnom živote…

Milan Šolc: Môžem... Mňa napadla pri tejto otázke odpoveď na to, že keďže sa celý tento rok niesol v znamení boja proti covidu, tie nemocnice sú plné, tak ma napadli zdravotníci a sestričky a lekári, ktorí sú na tých covidových oddeleniach a starajú sa o tých pacientov. A nielenže sa starajú o nich, ale častokrát musia znášať rôzne ataky, urážky a podobne. Keď som sa nad tým zamýšľal, aj som sa s mnohými z nich bavil, tak povedal som si že klobúk dole, že v takom vypätom prostredí v takejto situácii a ešte za také peniaze, keď sú častokrát nedocenení, tak takto to znášať s takým nadhľadom a takou obetou, tak som sa nad tým zamýšľal, že to je to čo ma veľmi inšpirovalo. A mnohí z nich sú napriek všetkému veľmi pozitívni a tým pacientom prinášajú veľa pozitívnej energie, povzbudenia aj do svojej komunity, takže to je to, čo ma veľmi inšpirovalo, keď môžem povedať za seba.

Peter Friedmann: Inak je vidno, že už veľmi dlho spolupracujeme, lebo mi napadlo to isté :) Takže tak:) Ja by som možno len doplnil, že je to inšpiratívne v tom, že ukazujú obrovskú mentálnu silu a odhodlanie, obrovský charakter. Pre nás do biznisu je to odkaz, že keď človek má nejaké poslanie…. lebo títo zdravotníci majú veľmi dôležité poslanie… a keď človek berie svoju prácu ako poslanie, tak v tom vie nájsť takú dávku mentálnej sily, charakteru, odhodlania. Takže v tomto obrovský odkaz a vzor, ktorým idú zdravotníci celej spoločnosti. 

Erik Lakomý: Ja by som možno doplnil… veľmi sa mi páči, že hľadáte inšpiráciu v bežných ľudoch a bežných veciach, nie sú to nejaké modly ku ktorým vzhliadate, ale sú to fakt bežní ľudia,ktorí si zaslúžia ten rešpekt. Takže aj za nás,  veľká vďaka či už zdravotným sestrám

alebo všetkým učiteľom a všetkým ktorí boli v tej prvej línii a ktorí v zásade pomohli a znášajú to takto už druhý rok.

Dobre, ale my sa často na našich meetingoch bavíme o rôznych knihách a autoroch, takže povedzte kto bol za Vás možno taký najzaujímavejší autor alebo aká kniha za tento rok, lebo to je tiež veľmi zaujímavá téma. 

Peter Mačák: Mohol by som možno aj ja začať. Ja som začiatkom tohto roka čítal veľmi zaujímavý životopis Warrena Buffeta Snehová guľa. Všetci sme finančníci, takže všetci poznajú to jedno jeho kľúčové pravidlo .. “never lose money” a potom druhé kľúčové pravidlo je nikdy nezabudnúť na to prvé pravidlo :)

To bola jedna z takých, dá sa povedať čiastočne odborných kníh, lebo je to životopis, ktorý som mal tento rok možnosť čítať. Ale musím povedať, že mňa hodne inšpiroval aj sa mi páčil posledný podcast, ktorý ste natočili ty Erik, Peťo a samozrejme Vilo, kde ste rozoberali zaujímavú osobnosť, Virgila a potom som si aj zo shownotes pozrel tú prednášku, ktorú mal na Harvarde a ktorú ste tam aj spomínali a bolo to podľa mňa veľmi povznášajúce, inšpirujúce, kde teda hovoril o tom ako je dôležité snívať, ako je dôležité si vedieť zadefinovať kým človek je a čo je takým tým jeho podpisom, ktorý chce v živote písať. Bolo to veľmi pekné, príjemné počúvanie, takže to srdečne odporúčam poslucháčom tohto podcastu sa vrátiť k tejto poslednej epizóde. 

Vilo Bendík: No… my sme chceli tou epizódou, Peťo, tromfnúť Vaše prvé tri epizódy, lebo historicky keď sme začínali tento podcast robiť, tak sme začínali vlastne prvé tri epizódy venovali Vám trom ako majiteľom spoločnosti Prosight Slovensko. Čiže prvého sme vyspovedali Peťa Friedmanna, myslím, že druhého Peťa Mačáka a tretieho Milana Šolca. A musím povedať, že v rámci historických čísel to sú zatiaľ asi najpočúvanejšie epizódy celého podcastu Na rovinu o podnikaní. 

Erik Lakomý: A nielen historicky, ale každý mesiac tam nabiehajú celkom zaujímavé čísla počúvanosti, takže to je tiež taká zajímavosť, že chceme Vás tromfnúť v podstate. :)

Vilo Bendík: Tým som chcel povedať, že možno ten Váš príbeh je možnože …nechcem povedať, že rovnako inšpiratívny ako príbeh Virgila Abloha….ale je určite zaujímavý a inšpiratívny, máte toho za sebou v podnikaní veľa. Skúste nám možno priblížiť, čo Vás neminulo tento rok, ktorý bol kritický… mali sme tu ďalšiu fázu pandémie a vy ste sa s tým museli v biznise vysporiadať, takže aký máte rok za sebou, prezraďte nám.

Peter Friedmann: Musím povedať, že to bol hodne prelomový rok, z viacerých pohľadov. Jeden pohľad je, že trochu doliehala možno trošku taká únava z celej tej situácie na ten tím, ktorý tuná máme. V dnešnej dobe je to skoro 500 profesionálnych sprostredkovateľov po celom Slovensku a bolo úžasné vidieť ako celý náš tím ukázal obrovskú mentálnu silu, charakter a dokázal sa zomknúť v lete a zmobilizovať energiu a urobili sme úžasné výsledky v tom druhom polroku. Nakoľko v tom prvom polroku sme rástli mierne nad 10% a teraz už môžeme povedať - lebo zachvíľku je koniec roka - že budeme končiť niekde okolo 25% medziročný rast, takže klobúk dole, pred každým jedným človekom z nášho tímu. Či už je to ten obchodný tím, tých 500 profesionálnych sprostredkovateľov po celom Slovensku alebo už takmer 40 ľudí v backoffice, ktorí pracujú a odvádzajú úžasnú prácu na rôznych oddeleniach.

A druhá vec, bol to taký prelomový rok z hľadiska projektov veľkých na ktorých sme pracovali, takže či už sú to projekty v oblasti IT a aplikácii na podporu práce našich sprostredkovateľov… kde dnes v zásade náš IT tím má 9 interných a 2 externých členov a pracuje s pekným budgetom a robí na veľmi zaujímavých projektoch a podarilo sa nám úspešne nastaviť HR manažment. Takže veľmi takto moderne, agilne, scrumovo sa snažíme riadiť naše projekty a rovnako tak v oblasti vzdelávania, kde sme releasli nové vzdelávanie.

Máme za sebou obrovské množstvo videí, ktoré sme nahrali do nášho onlinového elearningu a úspešne sme to releasli, takže dosť zlomový rok v dvoch kľúčových oblastiach na ktorých sa u nás v spoločnosti pracuje, takže jedno veľké ďakujem každému, kto sa podieľal na týchto projektoch. 

Milan Šolc: Nedá mi, rád doplním po tomto peknom zhrnutí od Peťa, že v tomto roku sa nám podarilo uskutočniť krásnu konferenciu, 10te výročie firmy - a  fyzicky sa to dalo - a našli sme také okienko v rámci aj tých pandemických opatrení, kde v lete tá situácia bola dobrá, aj počasie vyšlo, počasie bolo úplne fantastické a ľuďom sa to nesmierne páčilo, nám sa to nesmierne páčilo, bol to krásny program, krásny zážitok. A  možno len na margo toho by som povedal, že to ako sme kedysi brali ako samozrejmosť, že robíme fyzicky nejaké eventy a  tie konferencie, tak nie je to vždy samozrejmosť a človek si to veľmi  váži, keď sa to dá spraviť. A opäť takýto… že sme sa mohli stretnúť celá firma z celého Slovenska, spolu sa porozprávať, naozaj stretnúť sa, potľapkať si po pleci, podať si ruku, bol to krásny zážitok.

Peťo Vrábel: Ja ak môžem Milan na Teba nadviazať, tak ja ďakujem aj za nás, za marketingové oddelenie. To čo Peťo hovoril, tak pre mňa to bol tiež veľmi výnimočný rok. A Peťo keď hovoril o všetkých tých veciach, ktoré sa urobili a podarili, tak tým, že som toho súčasťou, tak úplne cítim ako tá firma napreduje, ale mňa by zaujímalo, čo bola najväčšia výzva, ktorú ste museli prekonať, buď aj celkovo ako firma, alebo aj za seba, že čo bol taký najväčší úspech, ktorý ste zvládli?

Peter Friedmann: Ja by som nadviazal na to, čo chalani hovorili doteraz. Bezpochyby najväčšou pracovnou výzvou bolo/je zvládnutie tejto situácie.  My sme si vlastne ešte na začiatku roku 2020 povedali, že je potrebné uvažovať kým ako spoločnosť/firma budeme, keď teda nás covid - veríme, že čoskoro - opustí,. A povedali sme si, že napriek neistej a ťažkej situácie sme ochotní investovať do ľudí, prostredia a naozaj rozbehnúť pre nás veľké projekty a  významné pre našu spoločnosť  a dotvárať to prostredie tak, aby sme ho vedeli pripraviť pre ľudí, ktorí s nami spolupracujú alebo spolupracovať budú. 

Takže za nás taký obrovský úspech alebo taký highlight z pracovného života je, že sa nám podarilo týmto veciam venovať a úspešne dokončiť a to prostredie vytvárať pre náš ďalší spoločný rast. A si sa opýtal aj na také osobné významné momenty, tak mne sa začiatkom roka narodila dcérka … ďakujem pekne :)... a každý rodič vie, že to je taký významný krok a celý rok 2021 nám robí radosť, takže sa z toho tešíme. 

Peter Mačák: Ja by som ešte doplnil len jednu myšlienku, že Vy ste chlapci nám nedávno odporúčili toho Georgea Gildera a pozeral som s ním taký dvojhodinový rozhovor a celkom zaujímavo tam on hovoril o tom, že kapitalizmus ako taký, je úžasné spoločenské zriadenie, ktoré vlastne peniaze a financie/zdroje dáva do rúk tým, ktorí sú ochotní vymýšľať nové cesty ako lepšie slúžiť zákazníkom a ľuďom, že v zásade je to také laboratórium, ktoré dokáže odsortovať dobré nápady od tých zlých nápadov a tie dobré nápady sa na tom trhu akože osvedčia a uspejú  a dlhodobo sú úspešní tí, ktorí umiestňujú tie zdroje do ďalších nových nápadov a do rozvoja tej služby a hovoril tam príklady ľudí ako Jeff Bazos, alebo Bill Gates atď. no a v tom minulom roku - v našom významne menšom meradle slovenskom som veľmi rád, že sme sa snažili naozaj umiestňovať tie zdroje tak, aby sme vytvárali omnoho lepšiu službu a to či už pre tých našich zákazníkov a klientov, alebo aj pre tých našich kolegov v našom tíme. že spoločne s vami, marketingovým oddelením, ale aj s oddelením vzdelávania, IT oddelením, aj so všetkými ostatnými, s našimi sprostredkovateľmi sa stále snažíme kreatívne vytvárať lepšiu službu a určitým splsobom byť stále väčším prínosom, v rámci toho kde pôsobíme. To si myslím, že je také pekné  a že sa nám to dobre darilo. A keďže sme mali dobrý rok, tak to znamená, že budúci rok budeme môcť  zase možno ešte vo väčšom meradle túto snahu rozvíjať.

Vilo Bendík: Toto je výborné želanie do ďalšieho roka, ja by som za seba chcel povedať ešte, že naozaj také slovenské slovo - impresívne výsledky máte za sebou :)

Dá sa prečítať aj v časopise Forbes Váš tohtoročný príbeh, kedy ste naozaj napriek pandémii rástli tých 25% po 10tich rokoch na trhu. Takže klobúk dole, za náš všetkých, to si zaslúži náš obdiv. To čo si povedal Peťo platí, to je možnože aj DNA, kvôli ktorej my tu spolupracujeme všetci a to je kreativita. A my aj dnes ešte porozprávame našim poslucháčom, čo všetko chystáme pod gesciou spoločnosti Prosight Slovensko nabudúci rok pre všetkých, budeme tu mať nejaké novinky. A ja by som sa ešte na záver, aby som Vás nerušil pri tej porade, chcel spýtať na také to najdôležitejšie predsavzatie na ďalší rok. Môže to byť kľudne osobného, alebo biznisového charakteru. Nech sa páči.

Peter Friedmann: Íiha.. :) Teraz keď si hovoril, prvá myšlienka, ktorá mi napadla tak jeden z najobľúbenejších hercov tejto doby, Dwayne Johnson, zvykne hovoriť  “It´s nice to be important, but it´s more important to be nice” ;)

To je podľa mňa taká pekná myšlienka, že niekedy v tejto dobe každý chce byť úspešný, významný a dôležitý, ale možno zabúdame nato, že treba byť príjemný dobrý, milý človek, ktorého je radosť stretnúť a možnože toto je taký odkaz v tejto dobe, kedy sa významným spôsobom rozdeľuje spoločnosť a je veľa napätia a nervozity, tak v tejto vianočnej dobe si myslím, že to je možnože pekná myšlienka. 

Peter Mačák: Ja by som na to len nadviazal, spomenul by som takú tú myšlienku od nášho spoločného obľúbeného autora Stephena Coveyho, že je potrebné začínať s myšlienkou na koniec a ono to platí pre túto dobu. Že keď ten covid skončí, ostane nejaká spoločnosť, ostanú nejaké vzťahy a práve  keď prechádzame touto situáciou aj keď nie je jednoduchá, tak je dobré mať na pamäti ten výsledok. Kým budeme jednak ako firma - ako podnikáme - a jednak kým budeme ako ľudia, aké budú naše vzťahy ak sa nám podarí zvládnuť túto situáciu.  A je veľmi dôležité na to myslieť práve teraz, aby sme s tým výsledkom boli všetci, či už ako podnikatelia, alebo spoločnosť, všetci spokojní. 

Milan Šolc: Ja len v krátkosti nadviažem aj na to, čo hovoril Peťo Friedmann, že je dôležité byť taký normálny príjemný človek a myslím, že to veľmi rezonuje. Ja som to … na Instagrame mi vyskočila taká myšlienka, Voltaire bol myslím francúzsky osvietenec, ak dobre vravím a takú jednoduchú myšlienku povedal - aj s kolegom Danom Bírošom sa nám veľmi páčila - že najdôležitejšie rozhodnutie, ktoré môžeš spraviť je mať dobrú náladu.:)

Také jednoduché a myslím, že dobre padne dnes, keď je veľa rôznych negatív zo všetkých strán, tak tú dobrú náladu mať a človek tak nakazí v dobrom slova zmysle aj ľudí okolo seba.

Erik Lakomý: Tak ďakujeme, že ste nás takto nakazili aj cez skype, cez online prenos, lebo myslím že to je ten základ, ak ostáva dobrá nálada, je tam nejaký vtip, zábava, tak potom sa všetko robí ľahšie. Takže určite ďakujeme za tieto priania a aj my Vám prajeme do budúceho roka, nech je hlavne sranda a nech sa robí a potom to ide celé ľahšie.:)

Vilo Bendík: Milí poslucháči, počúvali ste vstup do porady Peťa Friedmanna, Peťa Mačáka a Milana Šolca, zakladateľov a majiteľov spoločnosti Prosight Slovensko, ktorá stojí za týmito podcastami Na rovinu o podnikaní. Ďakujem veľmi pekne a dopočutia. 

Ahojte, ahojte :)

Simona Hanová: Ďakujeme za pekné slová a verím, že aj nám ostane tento humor a vtip do ďalších epizód. A ja si myslím, že teda keď už som to v úvode avizovala, že chceme dnes povedať aj o našich plánoch do roku 2022, čo plánujeme v podcaste? Aké máme vízie?….Tak, ja sa opýtam Teba Erik…

Erik: A čo? :)

Simona: Povedz nám, čo plánuješ, čo sme spoločne vymysleli, skús to nejako zhrnúť…

Erik Lakomý: No, nielen čisto s týmto podcastom, ale celkovo so značkou Na rovinu plánujeme veľa. Lebo tak ako to začalo úplne nevinne, že sme chceli robiť verejné prednášky, lebo sme chceli proste zdieľať nejaké vedomosti, tak sme začali s verejnými prednáškami, potom sa k tomu pridali live streamy, myslím v roku 2017, potom v roku 2019 prišli podcasty a teda tak to vychádza, že by sme zas niečo nové mali spraviť. Teda tak to vychádza chronologicky a preto sme sa rozhodli, že posunieme to zase o úroveň ďalej. Prinesieme nový projekt, nový podcast a ten podcast by mal byť zameraný viacej na peniaze, chceli by sme priblížiť ľuďom ako správne hospodáriť s peniazmi, lebo keď sme si robili taký rešerš, kam by sa mal uberať tento projekt, tak sme zistili, že drvivá väčšina ľudí venuje mnoho energie tomu ako zarába peniaze, ale už strašne málo venuje energie ako ich správne míňať, ak to tak nadľahčene môžem povedať a vznikajú také všelijaké problémy. Ľudia sa dostávajú do zložitých životných situácií a za mňa zbytočne. A zas na druhej strane som veľmi rád, že sa tvoria aj iné projekty, ktoré sú zamerané na peniaze no za mňa je to dosť zložito, akoby nie ľudskou rečou podávané. Akoby debata dvoch odborníkov na úrovni, ale tá človečina tomu chýba. Takže to je tá naša úloha, vízia na ďalší rok. Je to relatívne veľká výzva, ja som zvedavý, že ako sa nám to podarí. 

Chceli by sme rozšíriť aj náš tím Na rovinu, pretože tento podcast by sme zverili čo sa týka moderovania novým mladým talentovaným ľuďom. V decembri sme si s Vilom spravili kolečko po Košiciach a po Bratislave, kde sme vyspovedali ôsmich ľudí, plus ešte troch máme s ktorými by sme chceli spraviť konkurz a vybrať nie jedného, ale viacerých moderátorov. Za mňa môžem povedať, že všetci boli šikovní, mali niečo do seba, žiaľ všetci sa asi nebudú môcť zúčastniť teraz zatiaľ… do budúcna možno hej.. ale vidím, že je tam nádej a zase ten projekt sa môže robiť vo väčšom tíme a veľmi sa na to teším.

Vilo Bendík: Ja sa tiež na to teším, na tento projekt. Lebo ako sme spomínali aj v predchádzajúcom vstupe s troma majiteľmi Prosight Slovensko, tento podcast Na rovinu o podnikaní pripravujeme spoločne v tíme Prosight Slovensko. A oni naozaj boli odvážni, pustili nás do rôznych formátov a tento formát o peniazoch, ktorý chystáme nabudúci rok chytia do rúk naslovovzatí odborníci na peniaze. My sme využili, že v tej sieti dnes majú 500 ľudí, ktorí prechádzajú cez komplikované a detailné školenia a vedia toho naozaj naozaj veľa, takže my sme využili túto vec, oslovili sme ich a už teraz môžem povedať, že budeme mať tím skutočne skvelých moderátorov na budúci rok. Odborne zdatných a zároveň ktorí budú vedieť ľudskou rečou rozprávať o takej zložitej téme ako sú peniaze. Takže milí púoslucháči, môžete sa tešiť na naozaj zaujímavý formát do budúcna.

Ja len chcem pripomenúť, že formát Na rovinu.online nie je len o podcastoch, akoby sa mohlo zdať z tohto podcastu, že to je vlastne veľa ďalších formátov mediálnych,  Erik možno spomeň, čo všetko v rámci projektu Na rovinu.online ešte robíme.

Erik Lakomý: No, ako som vravel, sú to verejné prednášky, live streamy, je to podcast, teraz by mal prísť nový podcast. Sú to nejaké krátke  How-to alebo Ako-na-to videá na youtube no a tých formátov by sme boli radi keby pribúdalo. A tak ako sme sa viackrát bavili, chceli by sme v tom nejak upratať, že ľudia si možno mýlia, čo je Na rovinu o podnikaní, čo je Na rovinu.online a celkovo to bolo trošku chaotické, že ako to uchopiť. A my sme sa v zásade dohodli, že celá táto platforma sa bude volať Na rovinu.online a tým pádom, sme to chceli aj prekopať. Takže pripravujeme aj novú platformu ale čo sa veľmi teším je, že máme nové krásne logo a celú novú vizuálnu identitu a nielen vizuálnu, ale potom by mala prísť aj nejaká zvuková, lebo sme zistili, že v tomto podcastovom svete je nejaký sounddesign veľmi veľmi dôležitý, takže na to sa teším. 

Erik Lakomý:  Tak ja navrhujem zavolať priamo tvorcom novej identity, čo bude ďalšia vec, na ktorú sa môžete tešiť v novom roku. Robili sme na tom už niekoľko mesiacov, podľa mňa s naslovovzatými odborníkmi na dizajn, čo je Štúdio 001 v Bratislave. Poďme teda zavolať človeku, ktorý navrhoval nový dizajn, Braňovi Bezrúčkovi.

(telespájanie)....

Braňo: Ahoj Erik, počúvam. 

Vilo: Ahoj Braňo, pozdravujeme ťa naživo z podcastu Na rovinu o podnikaní.

Práve sme sa bavili že chystáme na rok 2022 významnú zmenu, čo sa týka identity podcastu a prezradili sme poslucháčom, že na nej pracuješ Ty, tak sme ťa chceli poprosiť, aby si nám stručne povedal o čo pôjde v tejto novej zmene? Ako si sa ty na to pozeral, keď si ju tvoril?

Braňo: Tak to aby som rýchlo začal kresliť, aby to len nebolo prázdne slovo :)

V prvom rade, prečo to robíme je ten fakt, že pôvodný koncept Na rovinu o podnikaní bol o jednom konkrétnom podcaste, ale teraz máme ambíciu vytvoriť širšiu platformu z rôznych oblastí na rôzne témy života. Má to byť až life-stylový brand, viac teda neprezradím, ale chceme vytvoriť viac takých podcastov a zjednotiť pod jednou hlavičkou ich vizuál. To znamená  spôsob akým budú tvorené logá, spôsob akým sa budú komunikovať vizuály tých podcastov, jednotná grafika. Aby keď človek uvidí tri podcasty, aby vedel že to je z jednej rodiny, že tam je jedna “matka” Na rovinu.online. A podriadené podcasty pod rôznymi názvami - podnikanie, atď. Toto bol v podstate ten dôvod a my sme tú prvú identitu tvorili pred 3 rokmi relatívne celkom narýchlo, nevedeli sme ako to celé vypáli, ale vyšiel z toho veľmi úspešný podcast. A teraz je už čas na nejaký level 2.

Vilo Bendík: Ja prezradím Braňo, že ja som vlastne už videl návrhy, ktoré máme v tejto chvíli de facto aj schválené, takže prezradím na Teba, že si spravil vynikajúci krok v identite tohto podcastu a celkovo značky Na rovinu.online a ja sa na to veľmi teším. Lebo keď som videl merch, ktorý si navrhol, tak som okamžite povedal, že túto mikinu a toto tričko chcem. 

Braňo Bezrúčka: Super, tak sa budem tešiť, potom mi jednu pošlite :)

Erik Lakomý: Braňo, veľmi radi pošleme a pošleme aj nejakú sladkosť k tomu, lebo aj to by malo byť súčasťou merchu. Ale ten merch nie je len o tom, mne sa veľmi páči, že si dostal do toho brandu trošku emócie. Povedz ako si rozmýšľal nad tou značkou, ako si to tam vôbec dostal, povedz aké boli tvoje pochody?

Braňo Bezrúčka: Dobre, skúsim to opísať. Ja ti poviem nejaké východiská, keď uvažujem nad nejakou značkou, primárne v digitáli, tak v prvom rade to musí byť jednoduchý symbol, ktorý dokážeš zmenšiť a keď ho vidíš na 1000 banneroch, tak ho dokážeš identifikovať, lebo si ním stále kŕmený a musí byť škálovateľný, zmenšovateľný. Keby to bolo niečo zložité, tak to nefunguje. Takže sme išli do veľmi jednoduchého symbolu, takej bubliny ktorá symbolizuje komunikáciu, čo je veľmi rafinované, lebo nehovoríme o čom komunikuje, len že budeme komunikovať o všeličom.  Takže bublina a v nej je trojbodka a s tými trojbodkami sa ďalej hráme formou animácií, či už otváračkách prelínačkách videových a podobne. Možno aj v nejakej aplikácii to bude širšie použité a je to taký zapamätateľný symbol, ktorý  dobre bude vyzerať na tričkách, darčekoch, notesoch a chceli sme vytvoriť takú značku, ktorú človek zavníma na prvý pocit a hneď si z toho odnesie pozitívnu emóciu. 

Vilo Bendík: Takže vážení poslucháči, práve ste počuli historicky prvú prezentáciu nového loga a cez podcast :). Braňo, veľmi dobre si to popísal, ja sa teším, že to fyzicky ukážeme až na Nový rok  a môžu sa poslucháči tešiť ako to vyzerá, čo si práve povedal. 

Braňo: Ďakujem pekne. 

Vilo: Ďakujeme ti veľmi pekne, pozdravujeme ťa, prajeme ti krásne prežitie vianočných sviatkov a veľmi sa tešíme na spoluprácu pri ďalších projektoch s Vami.

Braňo: Aj ja sa teším, majte sa chlapci.

Erik: Díky Braňo, užívaj Vianoce.

Vilo Bendík: Takže mohli sme si vypočuť zanieteného grafického dizajnéra, Braňa Bezrúčku ktorý nám práve naživo odprezentoval ako bude vyzerať naše nové logo, my ten termín ešte presne nepovieme, ale plachtu z nového loga stiahneme určite hneď na začiatku nového roka a  začneme dávať do éteru nové veci, takže sa môžete tešiť na veľa veľa ďalších vecí. Ja myslím, že za nás už veľa mudrovania na dnes a poďme k tomu, čo Sisa na začiatku povedala.

Erik Lakomý: Poďme, lebo už to potrebujem aj ja asi. 

—----------

Vilo Bendík: Ty si si na nás niečo nachystala, ako prežiť pokojné Vianoce a ako sa na to pozrieť takými psychologickými očami :)

Simona Hanová: Tak ja som si tak uvedomila, že teda máme poslednú epizódu a na tej krízovej linke, kde pracujem, tak mnoho ľudí zažíva obrovský stres, keď prichádzajú Vianoce, taký zimný čas a ešte máme aj covidový čas. Tak v podstate som si pripravila možno také 3 piliere, ktoré veľmi pomáhajú takej osobnej pohode.

Aj keď samozrejme je to veľmi individuálne, každý môže mať iné zdroje toho zvládania, iné zvládacie mechanizmy. Ale 3 také body, piliere, ktoré môžem aj Vám odporúčať, ale verím, že ma doplníte, počúvajte pozorne.

Erik: Skús…

Simona: Takže, 1. bod. je určite pohyb. Venovať sa akémukoľvek pohybu - je to jedno, čo robíte, nemusíte chodiť zdvíhať 100 kíl do posilky, ani naozaj zabehnúť maratón. 

Erik: Stačí aj gauč ->chladnička/chladnička -> gauč ?...

Vilo: Haha, čakal som kedy to príde… ;)

Simona: Že to práve Ty hovoríš, Erik… :) 

Peter Vrábel: A stačí po obchodoch behať?

Simona: Noo, pokiaľ tam spravíš aspoň 10 tisíc krokov pri tom, tak kľudne, naozaj čokoľvek… akýkoľvek pohyb. či budeš Peťo tancovat pred telkou, alebo robiť nejaké aerobikové cvičenie, alebo sa len prechádzať, jednoducho čokoľvek. Pretože stres je nejaká fyziologická reakcia a musíme to zo seba dostať a vyplaviť, a inak to nejde, čiže ten pohyb je extrémne dôležitý.

Vilo: Ja som požičal práve nedávno Peťovi príklepovú vŕtačku, čiže on má podľa mňa úplne perfektný pohyb  pred Vianocami, aj to platí Peťo s príklepovkou, aj tuto v štúdiu potrebujeme s niečím pomôcť, to je ten správny pohyb.

Simona: Ale áno, presne tak, to môže byť čokoľvek, hej? Nemusia to byť extrémne výkony, treba to zo seba vyplaviť, keď to môžem povedať tak laicky, zjednodušene…

Peťo: Tak ďakujem pekne Vilo, keby ste niečo niekto potrebovali, prídem…

Erik: Jáj, prídeš Ty, ja som sa zľakol, že nás chceš volať k sebe… :D 

 (smiech) 

Simona: Len to nie…

Peťo: Ale veď musím mať pohyb, prídem ti navŕtať garnižu, ak chceš 

Vilo: Ďakujeme, ďakujeme, to sme chceli počuť ;)

Peťo: A číslo 2?

Simona: Číslo 2…idem na to, Peťo si nedočkavý veľmi… je o tom mať tú sociálnu oporu, budovať vzťahy, človek je sociálna bytosť a vzťahy pôsobia ako výrazný antistresor. Ja viem, že nemusia to byť len rodina, partneri, môžu to byť proste kamaráti a viem, že sú ľudia ktorí z rôznych dôvodov nemajú tento kontakt. Ale niekedy stačí aj naozaj ísť sám do divadla kina, lesa, stretnúť ľudí a budovať vzťahy a sociálne kontakty. 

Erik: To znamená budovať nové, alebo tie, čo už…? 

Simona: Erik… všetky buduj :) Všetky, čo sa len budú dať… Naozaj, aj tie ktoré sú, aj tie nové. A ak je človek v karanténe alebo niečo podobné sa deje, môže si s niekým volať, cez Vianoce online piecť, variť, pustiť si videohovor, veľmi to pomáha, aj keď to môže znieť vtipne. Ale naozaj blízkosť toho druhého človeka pomáha a aj na diaľku pôsobí antistresovo.

Peťo: A aj Tinder sa počíta?

Vilo: Peťo! :D 

Simona: Uvidíme, čo na to povie Tvoja pani…

Peťo: Ale nie nie, počkajte, aby som to uviedol na správnu mieru….

Simona: To sa už nedá ;)

Peťo:....my sme sa vďaka Tinderu spoznali a dnes máme spolu krásne dieťa, takže odporúčam …

Simona: Ahaaaa… tak kľudne to môže byť naozaj aj Tinder, Peťo dobrú vec si povedal

Vilo: Ja poviem za seba, mne niekedy chýba taká vec, že ľudia často chodia po ulici, nevšímajú si okolo seba iných ľudí, v obchode Vám niečo blokuje predavačka a Vy sa tam na ňu mračíte.

Treba zapriať pekné sviatky ľuďom, rozprávať sa s ľudmi, vyberte si tie sluchátka z uší, nepočúvajte toľko podcastov, dobre? A radšej sa s ľuďmi rozprávajte…

Simona: Presne to som myslela, takto sa dá nájsť ten blízky kontakt a Vilo, Ty si mal ísť študovať psychológiu si myslím….

Vilo: Ja ešte budem študovať psychológiu, ja som ešte len v rozkvete…

Erik: Univerzitu tretieho veku…

Vilo: Ha, díky….

Simona: Toto bola podpásovka, Erik…

Erik: My sme tak zvykneme…

Peter: Ja som chcel aj horšiu povedať, ale…

Simona: Ale ešte nadviažem v treťom bode, čo si aj vravel Ty Vilo, pomoc druhým je veľmi dôležitá. Nemusí to byť len  pomoc finančná, ani nič také, aj keď teraz sú rôzne zbierky vianočné, ale presne usmiať sa, porozprávať sa, spýtať sa niekoho ako sa má. Lebo ako sa hovorí, keď pomáhame druhým, pomáhame aj sami sebe. Treba to fakt vyskúšať, síce to znie všelijako, ale treba to skúsiť a človek sa bude cítiť oveľa lepšie, keď niečo takéto urobí. Takže všímajte si ľudí okolo seba ak sa dá, rozprávajte sa s nimi … a tak :)

Vilo: To boli krásne myšlienky, ja to zopakujem, či som si správne zapamätal 3 piliere… 1. pohyb, 2. vzťahy a 3. pomoc iným. 

Simona: Presne tak…

Vilo: Ja si to neviem ani lepšie predstaviť…

Simona: Máte ešte vy niečo k osobnej pohode, nejaký tip? Vaječný likér, alebo niečo?

Vilo: Ja som sa zase po tomto rozcítil, v každom prípade, možno poviem teraz niečo proti sebe, ale skúsme sa menej venovať sociálnym sieťam, správam, ktoré sú často negatívne v dnešnej dobe a skúsme sa radšej sprítomniť, dopočúvajte si podcast a vypnite ho, ďalší už prosím nepočúvajte a chodťe sa porozprávať s niekým blízkym, povedať si čo pekné ste zažili počas dňa, to mi príde také najdôležitejšie, hlavne v poslednej dobe….

Peťo: Ja ak môžem také úplne klišé odporúčanie, ako sa vraví, že ak nejde o život, nejde o nič, tak prestaňte ľudia stresovať a vypnite na chvíľu :) 

Erik:...

Vilo: Nemusíš, už nič múdre povedať ;)

Erik: … ja sa len teším, kedy už začnú vianočné sviatky, lebo mám toho dosť ako sa hovorí :) Teším sa, že tieto tri piliere si môžeme krásne kultivovať takto počas Vianoc a presne prichádza ten moment, kedy si to viac uvedomujeme a ja pevne verím, že to neostane len počas týchto vianočných sviatkov, ale že sa ľudia trochu poľudštia budúci rok, že sa nebudú polarizovať, že sa nebudú vytvárať všelijaké názory na rôzne témy a aj keby, že mám iný názor ako Ty Vilo, tak myslím, že stále sme ľudia a mali by sme sa chápať.

 Za mňa len toľko, prajem všetkým šťastné a veselé a verím, že sa všetky novinky budú páčiť budúci rok.

Vilo Bendík: Ja by som sa chcel za tento celý rok poďakovať všetkým vám, poslucháčom, bez Vás by sme tu neboli. Budeme sa naozaj snažiť priniesť budúci rok oveľa vyššiu kvalitu, ako ste si mohli všimnúť, rastieme aj my, skúšame nové veci. Takže Vás všetkých pekne pozdravujeme a dúfame, že si udržíme vašu priazeň. Nielen počas sviatkov, ale hneď od prvej epizódy budúceho roka. 

Simona Hanová: Myslím si, že ste povedali naozaj na záver krásne slová, a myslím, že týmto to môžeme ukončiť, prajem našim poslucháčom naozaj príjemné pohodové sviatky, veľa zdravia, duševnej pohody a tešíme sa na vás opäť v novom roku… dopočutia 

Vilo: Dopočutia

Erik, Peťo: Do-počutiaa :)

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast spoločnosti PROSIGHT Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media.

Dopočutia o dva týždne.