Na rovinu o podnikaní

Robo Mráz, spoluzakladateľ ui42, už od svojich študentských čias hľadal spôsob, ako získať slobodu. To bolo hlavná motivácia, prečo začať podnikať a prvé online projekty vznikli ako potreba uľahčiť používateľom fungovanie na internete. Aj takto sa začal rodiť portál Profesia, ktorý spolu s Martinom Krupom a Daliborom Jakušom založili. Po ďalších projektoch a úspešnom exite pracovného portálu sa rozhodli naplno venovať firme ui42, ktorá je pionierom v oblasti ecommerce a služieb spojených s online predajom.

Ako riadiť úspešnú firmu a nájsť správnych ľudí minimálne 24 rokov, čo sa udialo v poslednom roku na ecommerce trhu? A prečo nestačí na úspešný eshop len funkčný web a dobre nastavené kampane, ako zvýšiť predaje prostredníctvom nových AI technológii alebo ako funguje provízny systém v online marketingu si vypočujete v dnešnej epizóde.

Linky z podcastu:
Ako vznikla a čomu sa venuje firma ui42?
Článok o zmene ui42 digital a rebrandingu v Stratégiach
Epizóda s Martinom Krupom o Webe ako nástroji úspešného biznisu

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, je ďalší utorok a my máme pre vás pripravený ďalší podcast Na rovinu o podnikaní. Dnes trošku nadviažeme možno na predchádzajúce podcasty, ktoré sme tu už mali a máme tu hosťa z firmy ui42 a tým je Robo Mráz, ahoj Robo.

Róbert Mráz: Ahoj, ďakujem za pozvanie. Teším sa, prvýkrát.

Erik Lakomý: Je to taká tvoja premiéra, čo sa týka podcastov.

Róbert Mráz: Áno.

Erik Lakomý: Povedz možno na úvod, sme sa teraz pred podcastom bavili, ty si z Popradu, máš rád Tatry?

Róbert Mráz: No Tatry mám rád, Tatry som videl zo svojej detskej izby takú tú panoramatickú pohľadnicu a pravdupovediac radšej mám Slovenský raj, ale aj Tatry sú okej.

Erik Lakomý: Že si viacej Spišiak ako Tatranec.

Róbert Mráz: Áno v podstate. A hlavne mi je sympatické také tie roklinky, a také že útulnejšie, Tatry sú také veľkolepé a také už ťažká vec, že ísť na Skalnaté lyžovať to bolo že váu, ale ten Slovenský raj to bolo také každodennejšie.

Erik Lakomý: Na rebríky alebo kam si chodil?

Róbert Mráz: Suchá Belá to bola klasika, ale my sme trávili aj prázdniny na Čingove.

Erik Lakomý: Čingov.Takže čingovskú salámu máš rád.

Róbert Mráz: To už si nespomínam pravdu povediac...

Erik Lakomý: Takže detstvo si vyrastal vlastne celé alebo si prebrázdil na lúkach vlastne Slovenského raja a lesoch v okolí Popradu.

Róbert Mráz: Áno áno.

Erik Lakomý: Kedy si sa dostal potom do Bratislavy alebo aká bola tvoja ďalšia kariérna cesta?

Róbert Mráz: No kariérna cesta bola taká že som išiel na vysokú školu normálne do Bratislavy, keď som mal 18 po gymnáziu a prišiel som na MatFyz a tam som mal obrovské šťastie že sme sa stretli hneď v prvé dni dobrá partia, vtedy ešte za socializmu boli také že povinné letné brigády a na tej brigáde niekde na chmeli v Ripňanoch sme sa stretli a tam vznikla partia ktorá fungovala až v postate do teraz,  Martin Krupa, s ktorými sme založili ui42, aj Libor Jakuš, v podstate s nimi som sa spoznal už v lete pred vysokou školou.

Erik Lakomý: Na chmeľovej brigáde. Takže pri pivku sa spojili vaše sily, už aj vtedy ste možno rozmýšľali o nejakej spoločnej ceste, nejakej firemnej vízii alebo takto či vtedy to bolo čisto len nejaký kamarátsky vzťah?

Róbert Mráz: To sme absolútne nerozmýšľali, my sme ešte počas vysokej školy nás zastihla alebo my sme zastihli revolúciu a vtedy sa žilo úplne inými vecami aspoň v tých našich kruhoch ako je podnikanie. My sme rozmýšľali skôr tak, že čo chceme robiť a nie že akú formu tomu dať.

Erik Lakomý: A teda spojili ste sa na tej chmeľovej brigáde, potom ste asi každý iným smerom išli alebo teda spoločne študovali ale možno ešte ste nemali jednotný smer tej firmy a potom to číslo dverí 42 na Ústave informatiky to si dobre pamätám ako Maťo vravel, že podľa toho sa vlastne volá aj ui42 vaša firma, tak ako sa vaše cesty spojili alebo kedy bol ten moment že ste si povedali že ideme spolu podnikať?

Róbert Mráz: No tak my sme skončili vysokú školu a potom sme začali na tej vysokej škole aj učiť, nejakých asistentov sme tam robili a zhodou okolností sme sedeli na Ústave informatiky číslo dverí 42 a to už som tam už sedel aj s Maťom Krupom a Libor Jakuš tam síce nesedel alebo robil PhD niekde v Salzburgu alebo v Linzi a chodil tam lebo boli sme stále tá partia a jak sme boli na tej vysokej škole tak postupne to tak nám dochádzalo, že asi to akademická kariéra neni to k čomu my smerujeme, ale zas na druhej strane sme chceli robiť to, čo nás baví, to znamená že sme si povedali že založíme firmu a naša hlavná motivácia bola, že my chceme robiť čo nás baví a chceme byť nezávislí a preto chceme založiť firmu, nie preto že by sme si povedali, že máme nejaký podnikateľský plán a že chceme neviem čo dosiahnuť, naše prvé ambície boli naozaj že mať... spokojne si robiť to, čo nás baví.

Erik Lakomý: Takže bolo to také porevolučné obdobie, vy ste sa cítili tak slobodne a tá sloboda bola pre vás tá najväčšia motivácia.

Róbert Mráz: To bolo hej v podstate to čo nás...

Erik Lakomý: A to je super že ste od začiatku nad tým rozmýšľali nie úplne striktne biznisovo, ale skôr akoby nejaké iné hodnoty ktoré ste chceli dosiahnuť v tom živote a že ste nemali nejaký produkt prelomový a išli len čisto s tým, že ho predáte ale že fakt tá sloboda bola tá hlavná rola toho celého.

Róbert Mráz: No áno a malo to aj naozaj impakt na to čo sme robili, lebo šak keď sme vymysleli, my sme rozmýšľali čo máme robiť a internet sa vtedy len rozbiehal, nebolo bežné ani pripojenie na internet ani nič podobné, to znamená, že my sme rozmýšľali, že čo vlastne by bolo užitočné a potom sme až rozmýšľali, že či s tým sa dá urobiť diera do sveta a vtedy sme vymysleli napríklad Profesiu ale my sme vymysleli napríklad aj konkurenciu Zoznamu, ktorú sme ale nespustili, lebo 3 týždne pred tým to spustil Zoznam, my sme to mali urobené, ale sme si povedali, že no tak už nemá význam urobiť to na Slovensku, lebo už to niekto urobil a my sme sa na to nepozerali, že byť dvojka má tiež význam alebo niečo podobné, my sami sme potrebovali nejaký vyhľadávač, tak sme si ho urobili a keď sme prišli na to že to už niekto urobil, tak načo my sa s tým ešte máme zapodievať.

Erik Lakomý: Že vy ste možno boli ešte pred Googlom, ako pred Zoznamom celkovo, takto ste rozmýšľali?

Róbert Mráz: Áno my sme rozmýšľali o tom, že čo by mohlo byť užitočné, nie na čom sa dá urobiť biznis a my sme viacero takých vecí urobili, ktoré boli skôr o tom, že nás bavilo ich robiť a niektorý z nich vyšiel dobrý biznis, ako som už spomínal z Profesie ale niektoré z nich sme aj zavreli, šak my sme mali realitný portál Rotunda, ktorý už neexistuje lebo sme neurobili z toho biznis. My sme mali dokonca banerový výmenný systém čo sa dá chápať ako konkurencia Google veľmi voľne , a tiež sme ho zrušili lebo sme nevedeli urobiť dobre ten reklamný biznis okolo toho, alebo sme si spustili Yetiho, najprv to boli lyžiarske správy a potom hubárske, lebo sme nevedeli že čo by mohol Yeti robiť v lete.

Erik Lakomý: Chodil na huby

Róbert Mráz: Tak chodil na huby. Takže my sme skôr rozmýšľali o tom, že čo je užitočné, čo nám chýba, čo by niekoho mohlo zaujímať.

Erik Lakomý: Povedz mi ešte, možno keby sme sa vrátili trošku do toho obdobia študentského a možno aj potom, ako ste skončili školu ste pôsobili ako asistenti na škole, že ako sa vyvíjal ten smer alebo ako vyzeralo vtedy štúdium MatFyzu, lebo predpokladám, že tie technológie neboli vôbec tak rozvinuté keď to porovnáš možno s dneškom, lebo aj dneska pôsobíte ako poradcovia alebo ako to nazvať na univerzitách, že vidíte do toho ako presne takže ako to ty vnímať celkovo to IT MatFyz?

Róbert Mráz: Áno s Maťom spolu vedieme jeden kurz na MatFyze o pokročilých webových technológiách, ktorý má regulérne cvičenia, takže áno to porovnávanie sa tam natíska tak prirodzene a samozrejme človek má spomienkový optimizmus, to znamená že má pocit že za jeho mladých čias to bolo lepšie takže áno ja potvrdzujem že ja mám pocit, že za našich mladých čias to bolo lepšie, možnože viac ľudia mali fokus na to samotné štúdium a menej na ten biznis, alebo skôr tak, že vtedy aj nebolo toľko možností ísť preč a tým pádom tí najlepší ostávali tu a ja keď som nastupoval na MatFyz tak na Slovensku alebo možno skoro až v Československu nebolo veľmi lepšej školy kde sa ITčko a matematika dali študovať lebo v podstate my sme študovali aj matematiku a teraz to už tí osemnásťroční majú tak, že keď rozmýšľajú že chcú študovať tieto veci tak na prvú dávajú skôr niečo viac na západ.

Erik Lakomý: Tak neďaleko je Brno, tam je asi tá...

Róbert Mráz: Už len Brno áno, a veľa ľudí chodí ešte ďalej, akože môj syn študuje napríklad Británii.

Erik Lakomý: Tiež MatFyz alebo?

Róbert Mráz: Študuje matiku a informatiku a aj chodil na MatFyz na nejaké prednášky ešte ako gymnazista, ale ani v podstate nerozmýšľal o tom tam ísť lebo tam to je no lepšie no lepšie, čo sa dá povedať na to.

Erik Lakomý: Dobre a teda s Maťom Krupom už do tej chmeľovej brigády ste boli v nejakom spojení, kedy ste si povedali že okej toto je ten projekt ktorý my chceme robiť ktorý nás baví a čo to bol za projekt?

Róbert Mráz: To nebolo také že jeden projekt, to bolo presne, že ja si pamätám tú krčmu v Petržalke kde sme sedeli aj s Liborom a ešte s jedným chalanom tiež z MatFyzu z tej našej skupiny  a sme si povedali, že my chceme robiť niečo, čo nás baví, a my sme to začali vymýšľať až potom keď sme si povedali že to ideme založiť ako firmu, to nebolo tak že my sme mali konkrétny projekt, my sme potom, keď sme založili firmu tak sme vtedy začali vymýšľať aj Yeti na lyžiach, že poďme teda naprogramovať...

Erik Lakomý: Yeti bol vlastne portál, kde ste vlastne dávali správy z lyžiarskych stredísk a...

Róbert Mráz: Áno, kde boli snehové správy lebo vtedy na internete nebolo nič.

Erik Lakomý: A tá Profesia mňa zaujíma, že vy ste boli vlastne pri vzniku celej Profesie, ako to vzniklo, ste mali nejakú inšpiráciu možno zo zahraničia alebo ste vy osobne chceli nejak si nájsť prácu a ste nemali kde alebo ako to bolo?

Róbert Mráz: Nie to Libor prišiel s tým, že šak internet, tam by sa dalo aj že sprostredkovať prácu nie? Že áno. Tak poďme to naprogramovať. Akože my sme to brali naozaj z toho programátorského pohľadu, čo sa dá urobiť, čo si vieme predstaviť, že by malo zmysel, tak sme potom naprogramovali Profesiu.

Erik Lakomý: A tak v zásade boli ste asi traja, vlastne ty, Maťo Krupa a Libor.

Róbert Mráz: Áno.

Erik Lakomý: A Libor nakoniec zostal v Profesii a vy ste sa odčlenili. Profesiu ste predali alebo ako to bolo?

Róbert Mráz: Najprv do Profesie vstúpil investor, lebo sme to potrebovali vôbec živiť. Lebo jedna vec je niečo vyrobiť a druhá vec je, že keď to má žiť, tak to potrebuje zdroje no a tá Profesia keď sme chceli aby sa nejako dostala dopredu a cítili sme tam nejaký biznisový potenciál už, tak sme potrebovali alebo mysleli sme, že na to potrebujeme peniaze, tak sme našli nejakého investora, ktorý vstúpil majetkovo do ... odčlenili sme Profesiu z ui42 a ten investor tam vstúpil, ten tam pár rokov bol a potom sme to spoločne predali a vtedy keď sme to predali, to bolo 2004-5-6, tak Libor si povedal, že on vidí svoju ďalšiu kariéru v Profesii tak sme s Maťom jeho podiel v ui odkúpili a on išiel do Profesie.

Erik Lakomý: Máte ešte teraz nejaký kontakt s ľuďmi z profesie, ktorí to reálne akože riadia a ten Libor tam ešte je stále alebo už nie?

Róbert Mráz: Hej v Profesii je taký duovirát že Ivana Molnárová a Libor Jakuš a s obidvoma sme v kontakte samozrejme. S Liborom dokonca sme založili nejakú ďalšiu firmu na to, aby sme skúsili že ako funguje provízny systém v eCommerce O tom sa môžeme ešte porozprávať potom neskôr, takže áno fungujeme spolu.

Erik Lakomý: Takže je to možno veľmi taký dobrý príbeh a zaujímavý, lebo v zásade jeden z prvých projektov a dneska ho vidíme že funguje stále, dosahuje obrovské rozmery, je to úplne líder čo sa týka sprostredkovania práce, takže za to klobúk dole, že sa vám to takto podarilo a že ste sa možno nebáli posunúť ďalej. Poďme možno potom sa preniesť trošku, že ostali ste s Maťom dvaja a čo je možno, ako máte rozdelené tie kompetencie vo firme, čo teba viacej baví, čo jeho viacej baví a ako sa zladiť, tak aby ste to ťahali už vlastne 24 rokov keď dobre pamätám.

Róbert Mráz: Áno, áno. No tak jedna vec je že čo nás baví ale keď človek robí tú firmu a chce to robiť zodpovedne a prídu prví zamestnanci tak o to väčšia zodpovednosť, tak vtedy už prestane tam byť to že čo ma baví a musím začať robiť veci ktoré ma nebavia a nemá ich kto urobiť alebo nevie si dovoliť zaplatiť človeka, ktorý by ich urobil, to znamená že ... a ešte navyše v 2002 padla prišla ? bublina praskla, internet išiel dole, náš najväčší klient vtedajší ktorý nám robil možno viac ako polovičku obratu skrachoval, to bola druhá najväčšia Telekom compania v Amerike, Boltcom, neviem či si to niekto pamätá a my sme mali vtedy reálne problémy, že ako prežijeme a či vôbec prežijeme, vtedy sme nerozmýšľali o tom čo nás baví, vtedy sme rozmýšľali o tom, že čo musíme urobiť aby to išlo ďalej. Takže vtedy sa to tak prirodzene vykryštalizovalo, že ja som sa začal venovať skôr financiám a Maťo skôr obchodu a marketingu a menežmentu a časom do toho prišlo to že Maťov link sa stal  UX usability a design a mne ostali technológie, čo akože programovanie a veci okolo toho a to máme doteraz že v podstate keď už sme sa aj tých exekutívnych vecí úspešne pozbavovali tak už si môžeme robiť to, čo nás baví a nás naozaj baví to robenie tých vecí akože Maťo je v tom UX a ja som v tých technológiách.

Erik Lakomý: Povedz možno ty taký striktný ITčkár, že ako sa potom pretransformuješ do tej role nejakého finančného riaditeľa alebo kvázi CFO, že dá sa to naučiť alebo si si pomáhal niekým, lebo je to asi trošku iný segment, jak si to vnímal?

Róbert Mráz: No prekvapivo ITčko a financie sú veľmi blízko, lebo sú obidve striktné veci, musia sa tam dodržiavať nejaké pravidlá, postupy, a treba sa tam niečo pri tých financiách naučiť, ja som mal šťastie v tom, že môj otec bol a teda je ešte ekonóm a on tiež podnikal, tak veľa rád máme od neho a naozaj také tie základy sedliackeho rozumu v podnikaní by som to nazval nám dal aj on a a on mal k tým financiám blízko tak trošku z toho som to nabral.

Erik Lakomý: Tak je to tiež exaktná veda, hra s číslami ... mal dať, dal, nedal.

Róbert Mráz: To nedal je tiež hlavne dôležité.

Erik Lakomý: Hej v slovenskom podnikaní je to časté, že niekedy tie faktúrky uplynú a nie sú vyplatené. No ale poďme teda na tú aktuálnu situáciu teraz, krásne jubileum 24 - 42, ui-čko má teda 24 rokov, oslávili ste to poriadne toto kvázi okrúhle jubileum pre vás?

Róbert Mráz: No bola to riadna online žúrka. Snažili sme sa a sme to spojili nejako s tým, že sa nám podarilo aj urobiť nejaký exit, takže sme ľuďom dali aj pekné darčeky, v podstate každý človek u nás dostal iPad, sme si povedali že aby vedeli to online, aby sme chytili, lebo teraz všetko ide na mobiloch, aby ľudia naši mali ten taký feeling že čo ako sa to čo používa, tak sme si to tak povedali.

Erik Lakomý: Takže viem že máte nejakých ľudí, ktorí sú s vami úplne od začiatku , alebo nejakých 20 rokov...

Róbert Mráz: No sme máme myslím že dvaja sú takí, čo sú určite cez 20 rokov s nami, tí začínali ako programátori u nás a teraz sú projektoví menežéri, v podstate sú to naši rovesníci, s ktorými, ktorí v podstate tiež patrili do tej partie chmeľovej ešte, ale myslím si že hlavný dôvod prečo sú s nami je ten že máme takú filozofiu, že sa snažíme byť spravodliví jednak voči našim zamestnancom, lebo oni nie sú všetci úplne zamestnanci, sú aj živnostníci, ktorých ale berieme že sú naši, tak v podstate taký pocit spravodlivosti sa snažíme nabudiť tým, že hovoríme že za rovnakú prácu by mala byť rovnaká odmena a tým nehovoríme že za rovnakú námahu, ale za rovnaký výsledok tej práce, to znamená že my sa snažíme presadzovať niečo ako Results Oriented Work Environment v našej firme, čo znamená že meriame tie výsledky a keď niekomu trvá dosiahnutie výsledku 2 dni a niekomu 2 hodiny, tak stále majú pocit že má za to dostať rovnakú odmenu, to znamená že áno u nás ľudia zarábajú násobne viac tí šikovnejší ako tí čo im to trvá dlhšie a stále pri tom majú pocit že to je spravodlivé.

Erik Lakomý: Takže odmena za výkon je pre vás úplne kľúčová vec v tomto ponímaní, a ešte keď si hovoril že máte aj živnostníkov, takže tí ľudia sa možno cítia aj tak trošku slobodnejšie, že vedia si aj v súvislosti s tým pracovným časom alebo s tou odmenou, že ak ja niečo stihnem za polhodinku, tak si môžem ísť vybaviť nejaké svoje veci a keď to niekomu trvá dve hodiny, tak musí ostať dlhšie v práci, hej, že dávate tým ľuďom akoby voľnosť, ak to správne chápem, či?

Róbert Mráz: No ono to neni až taká voľnosť, v konečnom dôsledku to je ešte väčší záväzok, len ten človek to robí cez svoje vnútro, nerobí to z donútenia zvonku, v podstate toto nám veľmi pomohlo pri nábehu na korona home office, lebo u nás bol home office bežný už dávno predtým, keďže u nás nebolo dôležité štikať že ráno o 8 prídem a o 4 odídem ale u nás bolo dôležité to, že tu je výsledok ktorý som doručil za cenu ktorú sme sa dohodli, tak je mi jedno či si to urobil v office alebo doma a toto fungovalo u nás už dávno.

Erik Lakomý: A tak tá vnútorná motivácia je asi najsilnejšia motivácia pre každého človeka, keď sa vie takto namotivovať, je to samozrejme ťažšie na disciplínu,  keď človeka nekontroluje niekto nad, ale v zásade keď sa ten proces vyladí, je to úplne perfektné. My tiež sa snažíme takto fungovať nejak a môžem povedať, že keď  tí ľudia cítia zodpovednosť a vidia reálne výsledky ktoré za nimi sú tak to je najlepšie, len nie asi každý vie tak fungovať.

Róbert Mráz: To je dôležité, to nám chvíľu trvalo kým sme si uvedomili, že nie každý človek takto môže, vie a dokáže takto fungovať. Že pre niektorých je  takýto spôsob fungovania tak stresujúci, že proste nedokážu fungovať, napriek tomu že to môžu byť úžasní odborníci, takže to bola jedna z vecí, ktorú sme museli ako keby prehrýzť, že keď sme brali človeka, tak sme mu museli povedať že nestačí že si dobrý odborník, u nás musíš sa zžiť s tým systémom a stalo sa nám v priebehu toho času že pár ľudí sa s ním nevedeli zžiť tak sme sa s nimi rozišli, lebo šak nič v zlom, ale to, že keď niekto nevie fungovať v tom našom systéme neznamená že je to zlý človek, my sme sa nerozišli v zlom, možno 300 ľudí u nás robilo s každým sa viem stretnúť a porozprávať, väčšina z nich vo veľmi príjemnej atmosfére.

Erik Lakomý: Tak to je super že nie sú to také rozchody že už si neviete pozrieť do očí a nejako osočovať za chrbtom, ale keď proste to vedia pochopiť obidve strany že nie je to úplne ideálne tak zbytočne to siliť. Koľko vás je momentálne?

Róbert Mráz: No určite nás je viac ako 42 a je nás menej ako 50 ale presné číslo neviem.

Erik Lakomý: Že to variuje.Dobre a vo mne možno zarezonovala taký míľnik tohto roku že vy ako ui42 mali ste ešte firmu ktorá sa volala ui42 digital, ktorá sa viacej zameriavala vlastne na PPC kampane a celkovo na nastavenie online marketingu, to sa vybrandovalo vlastne na firmu ktorú si úplne ... ťažší názov neviem si spomenúť...

Róbert Mráz: Dexfinity.

Erik Lakomý: Dexfinity pardon. Ako to máme chápať lebo ja som bol trošku z toho zmätený, čítal som aj článok v stratégiách, aj viacero výstupov bolo, že táto časť firmy sa od vás odlúčila, vy už nerobíte online marketing alebo vy poskytujete tú časť ktorú robilo ui42, že ako to bolo celé?

Róbert Mráz: No ui42 od začiatku fungovalo tak, že niečo sme urobili a tak ako Profesia išla si to po istej dobe svojim životom, tak aj Yetiho sme napríklad dali von a takisto sme založili firmu s Liborom Jakušom, ktorý sa k nám vrátil, keď sme chceli vyskúšať ako funguje provízny predaj, nie provízny predaj ale výroba a prevádzka eshopov na základe províznej odmeny, tak takisto sme pred 7-8 rokmi chceli vyskúšať ako funguje, alebo nie že ako funguje, ale chceli sme dať nejaký väčší kopanec do toho, posunúť sa v online marketingu a vo výkonnostnom marketingu hlavne a zhodou okolností vtedy bol u nás mladý chalan, ktorý sa tomu veľmi chcel venovať, a chceli sme ho namotivovať, tak sme sa s ním dohodli aj nejaké majetkové podiely, že založíme spoločnú firmu ktorá sa bude venovať výkonnostnému marketingu, toto sa rozbehlo a ako sa to ďalej rozbiehalo rozbiehalo tak časom to začalo žiť až vlastným životom, až to dospelo do situácie, že sme si povedali že bude rozumnejšie, keď to pôjde úplne vlastným životom a Palo Adamčák od nás odkúpil podiely Dexfinity, no vtedy ešte v ui42 digital a teraz  si to už žije vlastným životom a čo paradoxne v ui42 sme mali ideu že by sem chceli robiť nielen programovanie a UX, ale aj ten online marketing a tak, lebo naša idea bola že aby všetko pod jednou strechou človek u nás vedel mať,

Erik Lakomý: Komplexná služba čo sa týka...

Róbert Mráz: Áno komplexnú službu sme chceli doručiť a tak teraz nejako začíname budovať alebo nie že začíname, už máme to nejako pokročilo tú online marketingovú nohu a máme nejaké s tým skúsenosti takže verím že nám to pôjde a dúfame že aj v Dexfinity to pôjde ďalej, takže...

Erik Lakomý: Takže dobre lebo ľudia mali tablety že sa odčlenili... nie ale to je super to sa mi veľmi páči, že keď je u vás šikovný človek, ktorý vie nejakú odnož pokryť alebo v tej dobe asi to bola nejaká novinka čo sa týka výkonnostného marketingu a ste mu dali priestor rásť a rozvíjať sa , si to vlastne žilo vlastným životom a teraz sa to až odčlenilo a idete si každý svoju cestu, čo je za mňa úplne super lebo takúto príležitosť nemá každý lebo väčšinou to je len taký vzťah, že zamestnanec a zamestnávateľ a všetko to know-how je len toho zamestnávateľa a nevie sa ďalej nejak rozvíjať, takže to sa mi veľmi páči že takto to máte nastavené.

Róbert Mráz: Teraz máme tiež nejak a tiež sa v tom učíme ako to robiť, tak napríklad teraz máme v ui42 sme začali, už to máme vyše roka, taký program že tých najdôležitejších ľudí sa snažíme aj majetkovo zainvolvovať v ui42 a máme robíme z nich spoluvlastníkov v podstate, takže tento princíp, že tí ľudia ktorí sú najdôležitejší pre tú firmu tak si ich chceme zaviazať takýmto spôsobom, aj toto sme začali robiť.

Erik Lakomý: To je super, lebo hlavne na západe a v Amerike to je akoby bežné, na Slovensku to ešte taká bežná prax nie je , možno niektoré firmy to majú nastavené, väčšinou to je tak, že ten podiel ten zamestnanec dostane, ale musí tam mať potom nejaký čas, alebo niekoľko rokov tam odrobiť, splniť nejaké ?, a až potom ten podiel naberie akože reálne kontúry, čo zas chápem, ale vôbec tá príležitosť nejak fakt sa dostať do tej firmy a aj postoj potom toho človeka je zásadne iný keď má takúto  príležitosť. Dobre a my sme vlastne v - to bol myslím že môj druhý podcast čo som robil s Matejom Krupom, takže ešte úplne taká lastovička, ešte niekedy v marci 2019 to bolo, tam sme sa bavili o weboch ako nástroj úspešného biznisu, takže ak si chcete vypočuť túto epizódu tak je to číslo 4 s Matejom Krupom, určite sa tam dozviete zaujímavé informácie, prečo mať web a ako úspešne posunúť vlastne s tým webom biznis. A mňa zaujíma teda že ten web už máme teda, stačí k úspešnému biznisu len alebo výkonnostné reklamy,  či načo sa treba pozerať alebo čo má byť ten ideálny mix toho celého onlinového?

Róbert Mráz: No nestačí samozrejme,

Erik Lakomý: Škoda som myslel, že stačí web naklikať pár PPC-čiek a už to pôjde samo.

Róbert Mráz: To by tu bolo veľa úspešných eshopov, to znamená, že už len to, že tu nie sú, tak hovorí o tom, že asi to tak jednoduché to neni. Aj pri tom webe je dôležité,  nestačí aby fungoval, on musí byť rýchly a musí zabezpečovať, musí byť zrozumiteľný tomu človeku,  to znamená, keď tam príde musí vedieť čo má na ňom urobiť a to sú také dve základné, musí na tom webe byť produkty, ktoré vôbec nejaký ľudia chcú a a za cenu ktorú si ich môžu dovoliť, takže to tiež úplne  nesúvisí s webom a tam treba v podstate začať s tou ideou. Ja keď hovorím ľuďom, že eshop tak ja hovorím, že eshop je len obchod a obchod musí robiť obchodník, to znamená, že keď nie ste obchodník, ani nezačínajte robiť obchod, lebo musíte chcieť výhodne nakupovať a  výhodne predávať, to je princíp každého obchodu a aj eshopu.

Erik Lakomý: Lacno kúpiť, draho predať, hej?

Róbert Mráz: Áno v podstate áno. K tomu PPC zas pay per click je jedna forma alebo jeden kanál, akým sa dajú ľudia dotiahnuť na web, tých kanálov je viacero, možnože už ste počuli o tom, že SEO a možno ste počuli o tom že sa dá aj pay per view, to znamená že aj billboardom sa dá človek  privolať na web keď je dobre urobený alebo televíznou reklamnou, šak poznáte Dedoles, nie?

Erik Lakomý: De-do-les.

Róbert Mráz: Takže nestačí mať pay per click, treba si budovať brand, treba ako v každom inom biznise robiť komplexný marketing, so všetkým čo je okolo toho. Ďalej potrebujete, aby vám - nestačí aby vám fungoval web, musí vám fungovať skladový systém, musí vám fungovať váš ERP systém a prípadne váš výrobný systém, keď vyrábate veci, ktoré máte okolo toho a všetky tie systémy musia byť poprepájané a všetky musia obsluhovať ľudia, ktorí sú na to vyškolení, a kontrolujete ich a robia to, to znamená, že to je normálny biznis, to neni nič čo by bolo špecifické v eshope, že stačí mať vyklikaný eshop, to je  normálny biznis ktorý musí mať finančného riaditeľa, ktorý musí mať eCommerce menežéra, ktorý musí mať nákupcu, ktorý musí mať ľudí ktorí sa starajú o ceny, ktorý musí mať ľudí, ktorí sa starajú o produktové portfólio, o fotografie o obsah a potom samozrejme musí mať nejaký customer care, že keď človek zavolá, tak vám niekto odpovie, vyrieši vaše preloženie, zrušenie objednávky, reklamáciu, čokoľvek, alebo odpovie mailom, takže celý ten ekosystém  normálnej firmy tam musí byť a keď toto všetko máte, tak ešte musíte mať kus šťastia lebo to proste tak je, že musíte byť v správnom čase na správnom mieste aby biznis zafungoval.

Erik Lakomý: To možno potvrdzuje aj ja mám takého kamaráta ktorý pracuje v Prahe v agentúre a prišiel za ním  taký chalan ktorý mal pizzériu a že chcel aby mu naklikali PPCčka, že poriadne, lebo že to nejde. A naklikali mu PPC-čka a o dva dni: šéfe, šéfe vypínajte reklamy, nestíhame piecť pizzu. Akože tie sklady sú veľmi podstatná vec, aby človek mal ten produkt, aby ten zákazník si ho mohol kúpiť za tú cenu ktorú je ochotný za to dať a potom tie všetky ostatné veci. Ale spomínali ste možno ERP systém, že to je taký možno už vyšší level toho celkového menežmentu a riadenia zdrojov, že čo ak ja na začiatku nemám vôbec financie, mám len nejakú víziu a mám nejaký produkt, ktorý by som myslel, že dá sa to robiť aj bez nejakých týchto pokročilejších systémov, že načo, čo je pre vás základ v úplných začiatkoch ak chcem podnikať v eCommerce?

Róbert Mráz: Potrebujete mať ten produkt a cenu a vedieť že sa predáva, to sa dá urobiť tak, že sa urobí eshop, od ktorého budete očakávať, že či sa za prvý mesiac predá 5 objednávok alebo 5 vašich produktov a to môžete považovať za overenie, že sa predá alebo sa nepredá nič a nemusíte ďalej nič robiť, to znamená, že naozaj na začiatku je naozaj potrebné si stanoviť cieľ, že čo vlastne znamená, že chcem robiť, že idem si urobiť eshop a do roka chcem mať, väčšinou ľudia ktorí majú eshop majú aj kamenné predajne, tak poviem že chcem mať – alebo viac kamenných predajní, aby do roka mi to predávalo aspoň ako jedna kamenná predajňa a keď to predáva menej, tak to nerobím, lebo neni to v správnom čase na správnom mieste alebo to neviem robiť alebo čokoľvek, alebo musím - môj otec hovorí, že keď to nejde, tak do toho buchni a keď to nejde druhýkrát tak s tým buchni. Že urobiť si plán a keď je tvojim cieľom predať za mesiac 20 produktov, vybaviť 20 objednávok, nepotrebuješ ERP systém, keď je tvojim cieľom za rok predávať 50 objednávok za deň, tak potrebuješ ERP systém, to znamená že neexistuje univerzálna odpoveď, ale záleží od toho, že aké má človek ciele alebo ten biznis.

Erik Lakomý: A možno tak keď sa spätne obzrieme na ten uplynulý rok, veľa tých kamenných predajní bolo zavretých, ten eCommerce asi zažíval veľmi dobre obdobie, že neni to už taký ten peak toho celého, že ten vrchol, je ešte dobre teraz podnikať vlastne v tomto segmente, že ak ja rozmýšľam že mám nejakú kamennú predajňu a začnem s online predajom alebo nemám vôbec predajňu a chcem predávať nejaký produkt, že neni už ten trh nasýtený že je toho dosť a treba sa obzerať po nejakom inom.

Róbert Mráz: No pred 100 rokmi to mohlo vyzerať tak, že je peak automobilizmu, a bol, ale odvtedy to vyrástlo ešte koľkokrát? Takže ja poviem tak, že to že je peak znamená, že asi sa tomu odvetviu darí a má zmysel doňho ísť, lebo ja si myslím že aj jak v každom biznise že zo 100 firiem ktoré začnú tak koľko to dotiahne do úspešného veľkého biznisu , dve, jedna? A to isté platí stále, to znamená že aj z terajších eshopov ktoré fungujú, koľko prežije? No otázka neni tak že koľko prežije ale ktoré prežijú A prežijú podľa mňa tie ktoré to budú robiť najlepšie a tí čo sú teraz neznamená že to budú robiť najlepšie, to znamená že keď máte ideu ako niečo robiť dobre alebo lepšie, tak choďte robiť eshop.

Erik Lakomý: Takže oplatí sa.

Róbert Mráz: Oplatí sa, ale len keď máte tú ideu. Lebo keď je vaším snom robiť maľovať obrazy a nie ste obchodník, no tak sa tomu vyhnite ďaleko lebo prerobíte.

Erik Lakomý: A ako vy možno ste prežívali ten minulý rok alebo celkovo to obdobie pandémie lebo nebol to len minulý rok, že vašim klientom sa darilo alebo to možno nejako spanikárili na začiatku, stopli alebo práveže toho viac ušili? Lebo veď vaši klienti Dedoles napríklad takisto mal nejakú spoluprácu. Alebo takisto s GymBeam máte nejakú spoluprácu, alebo bola? Už nie je teraz? Myslím, že GymBeam?

Róbert Mráz: Áno, áno. Takto, že tiež to neni jedna skupina ľudí tí naši klienti, lebo cestovné kancelárie zahučali po dvoch týždňoch od začiatku pandémie a mali sme aj takých klientov , ktorí sa zo dňa na deň vypli tým pádom, potom boli niektorí alebo máme nejakých klientov, ktorí že má človek 10 kamenných predajní a eshop a ten eshop mu rastie o 300% keď začne pandémia, ale z tých 10 predajní keď mu klesne obrat na 10% tak má problém prežiť, takže zhodou okolností Dedoles mal to šťastie alebo bol v správnom čase na .. nemali kamenné predajne a išli do online takže to je tiež nedá sa paušalizovať, ale v princípe spaušalizujem, že onlineu sa samozrejme darilo. My sme tiež prvý mesiac-dva boli takí trochu na ihlách, lebo aj keď nám niektorí klienti povedali, že nie, ale cítili sme niekde v žalúdku že ten online by mohol ísť ale istí si nebol nikto. A po tom prvom roku vidíme že ten online sa naozaj naboostoval do rozmeru.

Erik Lakomý: Ktoré boli také segmenty za vás že top, viem že máte nejakých cyklo klientov, myslím že Holokolo tam je, toto bol úplný extrém  podľa mňa, čo som to aj ja vnímal, že teraz sa ani nedá poriadne kúpiť bicykel.

Róbert Mráz: Tak oni predávajú skôr oblečenie cyklistické, ale áno tiež oni boli že prvé dva mesiace im to skôr padalo, lebo ľudia boli nevedeli čo, nevedeli jak a potom keď si populácia uvedomila že šak bicykel je dobrá alternatíva pohybu tak sa to začalo rozrastať ale to bolo to malo nejaký vývoj to znamená že to neni, že zrazu sa dalo povedať, že toto bude dobrý segment.

Erik Lakomý: To asi nikto nevedel na začiatku že čo sa udeje, bola to taká panika že sme boli na ihlách asi všetci a v každom jednom segmente, či už to bolo eCommerce, či už to boli služby,  či to boli reštaurácie a iné iné. Dobre a spomínal si tie nejaké zaujímavé modely podnikateľské, respektíve obchodné, že ste sa snažili vlastne aj s Liborom zostaviť ten odmeňovací systém kvázi alebo provízny, že keď si predstavím tak teoreticky že ja som nejaký začínajúci podnikateľ, mám dobrý produkt, už to mám aj odskúšané, chcem to posunúť ďalej, ale nemám úplne peniaze platiť obrovskú kampaň. Že dá sa to takto s vami vyšpekulovať, tak jak máte že odmenu za výkon u zamestnancov,  či aj u tých klientov že platím za to čo sa predá alebo respektíve je tam možno nejaký paušál mesačný a sa dá navyšovať nejaké success fee, aké máte s tým skúsenosti?

Róbert Mráz: Zmiešané, takto že tá samotná idea že byť odmeňovaný za výkon toho eshopu tak akosi zapadá do toho nášho mindsetu že Results Oriented. Na druhej strane, keď sa to pojme, že úplne absolútne, že byť odmeňovaný iba podľa toho, tak keď máte začínajúci eshop a predávate 3 produkty za mesiac, tak akú môžete dať províziu aby to zaplatilo výrobu eshopu, tak akože to asi nefunguje, ale aj keď máte väčší ten eshop, tak celý ten obchodný model alebo spolupráca/ provízny model, je založený na nejakom pláne, to znamená že sadnete si s klientom a dohodnete si, že no tak ja očakávam že najbližší rok-dva-tri lebo to musí byť dlhodobejšie, to sa nedá robiť na 2 mesiace takáto spolupráca, očakávam že teraz mám toľko a že to narastie na toľko, a tým pádom keď teraz sa do toho vloží toľko a toľko sa do toho bude dávať tak po 2-3 rokoch to bude toľko a toľko dávať, takže toto je nutná podmienka toho, to na to netreba nejakú vysokú školu aby si človek uvedomil, a keď sa takto dohodnete s tým partnerom, a teraz nastane viacero možností. Buď ten plán nevyjde preto, lebo zďaleka nejde tak dobre a vtedy tá provízia ktorú z toho dostanete je neadekvátna tej práci, ktorú ste do toho dali, druhá možnosť je že to boostne o rád inde a vtedy ale zas ten partner začne mať pocit že tá provízia je neadekvátna tomu čo vy dodávate a má z toho zlý feeling a v podstate z toho nejako vykľučkuje, to znamená že úplne čistý no a tá tretia možnosť že to ide podľa plánu tak to skoro nikdy sa nestane, lebo život nejde podľa plánu, život je to čo sa ti stane keď nefunguje plán, takže ani keď sa tomu eshopu nedarí tak ako sa očakáva alebo aj keď darí viac ako sa očakáva, tak ten model nefunguje úplne spravodlivo na obidve strany a tým pádom a čistý provízny model podľa mňa nefunguje, akože samozrejme existujú nejaké kombinácie toho, že platím nejaký paušál, ktorý je ale adekvátny množstvu práce, ktoré sa tam odvedie, a ten - tá provízia je len nejaká menšia časť toho ktorá je len nejaká čerešnička na torte, takže takto to môže fungovať ale nie ako core toho biznisu tej spolupráce.

Erik Lakomý: A keď sa vrátim naspäť k tomu začínajúcemu eshopu alebo už mám teda overený produkt, že oplatí sa v tom momente zainvestovať do tej reklamy, keď už mám sklady dajme tomu vyriešené, mám ten produkt, mám web, že čo je taký za teba ideálny čas,  kedy je ten taký bod zlomu že zase to o krok ďalej posunúť, lebo ja sa často krát stretávam s tým že je nejaký freelancer, čo pomáha, šak aj moja osobná skúsenosť tiež mám eshop, máme chalana ktorý nám robí PPC-čka, ktorý je veľmi šikovný aj všetko okolo toho, len narážame tam na nejakú škálu, že chceli by sme to zase o krok posunúť, že čo ty vnímať, to je asi ťažké povedať, že možno počty objednávok, alebo že čo je tá pridaná hodnota, vaša do toho celého, nejaká spoľahlivosť alebo...?

Róbert Mráz: No ja neverím na revolúcie. Ja si myslím, že mierny pokrok v medziach zákona skôr funguje alebo niečo, čo by sme nazvali že organický rast, v podstate všetko čo sme urobili a čo bolo úspešné tak išlo z organického rastu a tým pádom aj moja odpoveď na to bude taká, že keď niečo ide, tak sa tomu treba venovať a treba sa venovať tým častiam toho, ktoré sú najsľubnejšie, to znamená že najlepšie sa robí eshop tak, že dám na trh 20 produktov, z nich zistím, ktorých 5 sa najviac predáva a tie rozšírim, buď urobím nové kategórie ale venujem sa tým produktom alebo tým produktovým kategóriám, to znamená že treba tlačiť to čo ide a to čo nejde tak buď neviem robiť alebo som v nesprávny čas alebo nie je na to... takže je skôr lepšie venovať sa tým pozitívnym veciam a keď máš dobrého PPC-čkára tak sa ho drž a skús s ním robiť ďalej to čo vie a keď ten PPC-čkár ti povie, že narazil som na svoje limity a potrebujem pomôcť lebo tá vec ktorú robím je komplexnejšia, tak vtedy sa možno obráť na agentúru lebo ono zas to neni len o tom PPC tak ako som už skôr spomínal, že treba riešiť aj SEO, treba možno riešiť aj brandovú reklamu, treba možno aj iné formy, možno affiliate, a hlavne treba mať eCommerce menežéra, každá predajňa potrebuje správcu obchodu a to je eCommerce menežér v eshope a ten musí vedieť povedať že čomu sa darí a do čoho idem dávať effort a peniaze lebo dúfam, že mi to prinesie naspäť.

Erik Lakomý: Takže vy nie ste úplne len akože nejaká agentúra, ktorá dodáva službu ale skôr to vníma ako biznis partnera, ktorá má reálny záujem vedieť, že ktoré produkty sa ako predávajú, okej ideme na nich teda zatlačiť, vytvoríme si nejaký plán, aby to postupne rástlo, aby tá organická návštevnosť bola vyššia a zároveň aj posilniť ten brand a nejaká akoby komplexná služba.

Róbert Mráz: Ešte by som to tak povedal, že nie aby organická návštevnosť bola vyššia, ale aby konverzie boli vyššie alebo aby obrat bol vyšší, alebo ešte v optimálnom prípade, aby marža bola čo najvyššia, takže áno nie sme my úzko špecializovaný alebo fokusnutý na jednu vec a to že tá naša idea one stop shopu alebo po slovensky že pod jednou strechou robíme všetko, tak to znamená, že áno niekedy má zmysel skôr zainvestovať do vylepšenia použiteľnosti toho webu, niekedy má zmysel zainvestovať do PPC-čka, niekedy má zmysel do SEA a niekedy má zmysel dať zľavu a toto musí mať jedného pána, ktorý zvažuje všetky okolnosti a ktorý sa snaží optimalizovať celý ten eshop, my keby sme sa postavili do roly toho, že my sme softvérová firma, tak budeme klientovi vnucovať, no tak presviedčať ho, že teraz je najvýhodnejšie urobiť ten grafický redizajn lebo to je najúžasnejšia vec a keď nie sme v nejakom komplexnom vzťahu tak samozrejme sa snažíme na to prihliadať ale máme menšiu motiváciu sa snažiť mu povedať že vieš čo teraz nerob ten redizajn alebo teraz si tam neimplementuj tú klientskú zónu ale teraz ide ti sezóna tak daj radšej naozaj do toho PPC a toto urob alebo daj to do prepojenia s ERP-čkom, lebo vidíš že tu ti ľudia nestíhajú so skladom alebo to je vždy  tom že človek  má limitované zdroje a má vedieť si ich rozhodiť medzi to kde má bottleneck a ten bottleneck treba vždy vieš...

Erik Lakomý: Dobre a určite sú aj nejaké novinky ktoré v tomto eCommerce sa nejak teraz derú na svetlo sveta, že čo ty možno považuješ za také prelomové veci, ktoré nás čakajú a ktoré by každý podnikateľ v eCommerce svete mal aspoň o nich nejak uvažovať alebo mať ich pod zreteľom že toto môže byť zaujímavé aj do budúcna pre mňa?

Róbert Mráz: No tak vzhľadom na to, že ja som študoval umelú inteligenciu, tak poviem že počítače sa odjakživa snažia približovať respektíve nie počítače ale tí ľudia ktorí robia s počítačmi sa snažia približovať k iným ľudom, aby to používanie tých počítačov bolo čo najjednoduchšie aby sa čo najviac ľudí vedelo s čo najmenšou námahou alebo zaškolením používať alebo respektíve využívať to, čo tie počítače robia, a keď sme špeciálne pri eshopoch alebo pri podobných biznisoch tak najväčšia bariéra je tá komunikácia, to znamená že ja si myslím že budúcnosť celého online je o tom, že tie eshopy budú musieť vedieť komunikovať s človekom , človeku čo najprirodzenejšou formou, čo z dlhodobého pohľadu podľa mňa znamená, že sa budú vedieť s ním rozprávať, to znamená že tak ako predajca v kamennej predajni, tak ten eshop sa bude musieť nakoniec porozprávať s tým človekom a spýtať sa ho, že čo ho trápi, čo by chceli dosiahnuť, čo by chcel kúpiť, jaké má možnosti, jaké má preferencie a podľa toho mu odporuči a umožní mu to nakúpiť a spracuje mu tú objednávku, to znamená že áno v prvej verzii hovoríme o chatovacom okne alebo systéme lebo to je celkom jednoduché relatívne technicky urobiť teraz a už tie chatovacie okná sú také že už sú aj s obrázkami a už sa tam dajú zobrazovať aj nejaké výberové políčka, čo znamená, že nie je to len čistý slovný dialóg alebo ja si myslím že nakoniec do poputuje k tomu že človek bude sedieť doma v kresle, pozerať do stropu a rozprávať sa s nejakou Alexou alebo Siri a hovoriť mu o tom že potrebujem teraz nutne bundu so žltým pásikom a mu príde tá bunda.

Erik Lakomý: Takže možno aj tá komunikačná bariéra sa aj stenčí medzi ľuďmi a možno ako si vravel že to customer care je veľmi dôležité, ja to vnímam tak, že možno nevďačnejšia časť toho eCommerce, lebo ľudia často krát sa dopytujú možno aj z nevedomosti nejakej, že sú to úplne základné veci a tie kvázi skripty sa úplne opakujú a možno s tými chatbotmi by to vedelo uľahčiť robotu na tom customer care, a možno sa skôr venovať tým novým zákazníkom, komunikáciu s nimi a ako budovať lojalitu už fakt v tých nevyhnutných prípadoch...

Róbert Mráz: Áno to vidíme už teraz, už teraz sa niektorým eshopom oplatí customer care mať na chatbotovi, ktorý vie aj len elementárne veci vyriešiť, že akú máme dodaciu dobu, že váš balík príde o tri dni a človek potrebuje len v tom utvrdiť a to sú veci, ktoré neni až také komplikované urobiť ,áno náš chatbot vie takéto veci urobiť, respektíve odpovedať na FAQ, ktoré sú na webe, lebo ľudia sú buď leniví si to tam vyhľadať alebo to tam nevedia nájsť, to znamená že už len toto je prvý rok, ale naozaj tie ďalšie kroky sú v tej interakcii takej inteligentnejšej ale podľa mňa to smeruje k tomu, že z tej jednoduchšej sa vyvinie tá komplikovanejšia.

Erik Lakomý: A je to technológia, ktorú už vy používate, hej, že nie je to nejaká hudba budúcnosti úplne?

Róbert Mráz: No v istej forme to používame už my, máme nejakého chatbota ktorý vie v komunikácii s človekom pomôcť mu nájsť nejaký produkt a vie ho prejsť cez FAQ keď už som to spomenul, frequently asked questions, takže to je už hudba súčasnosti a nejaká huba budúcnosti je že urobiť celý ten nákupný proces cez nejakého chatbota.

Erik Lakomý: Že mať zase nejakého pomocníka alebo sprievodcu, ktorý ma prevedie celým procesom nákupným.

Róbert Mráz: Že v podstate až ako keby tá webová technológia to html a browser, nehovorím že teraz začne byť zbytočným ale pôjde trošku do úzadia, tak ako teraz viac nakupujeme cez mobily alebo používame mobily, tak ďalší krok je, že do toho mobilu sa nebudem ani len pozerať a budem sa s ním rozprávať a to je podľa mňa prirodzený vývoj týmto smerom.

Erik Lakomý: Sú ešte nejaké iné novinky okrem týchto chatbotov a tejto komunikačnej automatizácie?

Róbert Mráz: No tak samozrejme že keď máte eshop ktorý obsahuje veľa produktov a ten človek ktorý tam príde tak sa má v tom zorientovať tak potrebujete mu v tom nejako pomôcť a to je zase komplikovaný problém, že ako si vybrať z tých 2000 búnd ktoré sú na tom eshope tú ktorú ja chcem, no tak buď tak, že ich budem po jednej preklikávať ale na to nemá nikto nervy alebo čas, alebo tak, že si začnem špecifikovať, že chcem červenú a pánsku a nejakú veľkosť a chcem skôr športovú alebo skôr do divadla, áno aj takéto vyklikávanie má zmysel, alebo  tak že si kliknem na 3, poviem tá sa mi viac páči, tá nie a systém zadetekuje, že aha toto sa ti páči a na základe toho vie určiť, čo sa ti bude páčiť, alebo že patríš do skupiny ľudí, ktorým sa páči skôr casual a nie športové veci a odhadujem ťa, že ši z mesta alebo proste že ten systém na základe interakcie že čo sa mi páči, čo pozerám alebo čo som si pozeral pred dvomi mesiacmi alebo čo som si pozeral niekde inde, to už ale zachádzam do iných vecí hej, takže ide o to že koľko dát má ten systém k dispozícii a na základe toho môže vedieť lepšie poradiť tomu človeku, že vybrať si, že čo vlastne z toho eshopu chce a to je ďalšia umelá inteligencia, že ktorá vie nejak že recommendation na Netflixe, keď sa prihlásite niekto iný ako ja tak tam vidí zjavne iné veci ako ja vidím, ja základe toho, čo som si pozrel, lebo mňa Netflix zaškatuľkoval niekde a toto isté sa dá urobiť v podstate v každom odvetví kde dostatočne veľa ľudí nakupuje, takže to je ďalšia z oblastí ktorú aj my tiež robíme že urobiť rekomendačný systém ktorý na základe správania sa iných ľudí a nejakého začiatočného správania konkrétneho človeka vie ho ? v podstate, že čo kde patrí, kde sú jeho preferencie a podľa toho mu ponúkať tie veci, ktoré na tom eshope by mohli byť pre neho vhodné.

Erik Lakomý: A je to len základe tých produktov ktoré ja som si pozeral že mi odporúča ďalšie alebo je to aj nejaké iné data pointy do toho vstupujú, alebo dáta vstupujú, ja neviem z cookies viete ťahať nejaké dáta, alebo ak je registrovaný zákazník viete čo si nakúpil pred tým, aký je ten algoritmus toho štěstí?

Róbert Mráz: Ten algoritmus toho je prekvapivo veľmi podobný ľudskému rozmýšľaniu, to znamená, že keď mám kamaráta, s ktorým sa poznám 20 rokov, tak ten vie lepšie aký darček mi kúpiť na narodeniny, ako človek ktorého s ktorým som sa raz videl a porozprával som sa 5 minút. A to je presne pri týchto, oni presne takisto fungujú tie algoritmy, že čím majú viacej vstupných dát, tým lepšie a presnejšie vedia odhadnúť, že čo ten človek by mohol chcieť alebo aké sú jeho preferencie a preto aj všetky tie Google a Facebooky sa snažia čo najviac dát nazbierať lebo si ich potom lepšie vedia zmonetizovať tie dáta, ale aj keď máte menej tých dát, tak stále to vie dať lepšie výsledky ako keď nemáte žiadne, to znamená, že áno aj keď príde za nami niekto, že chce mať recommendation na eshope tak samozrejme že chceme vedieť históriu návštevnosti a podobné správanie za posledný rok a objednávky a to čo si ten človek objednal a  ako často si človek objednával, to znamená, že všetky tie analytické dáta ktoré ten eshop má, ktoré sú relevantné, tak vedia pomôcť.

Erik Lakomý: Tak to je zaujímavé, ja som zvedavý ako sa to bude celé vyvíjať, možno ani telefóny nám v budúcnosti nebude potrebné ani celkovo možno počítače a že zatlieskam a poviem že chcem nové ponožky a vyskočí Dedoles, donesie. No dobre a možno taká záverečná len tvoj možno nejaký odkaz alebo spomínal si, že vediete ten krúžok na FEIke respektíve na FITke...

Róbert Mráz: Kurz vedieme na MatFyze.

Erik Lakomý: Na MatFyze aha pardon, je ešte niečo, viem že ste robili aj konferencie masters gate a teraz sa samozrejme nedajú robiť, že sa snažíte možno nejak vracať späť aj to know-how, ktoré  ste nadobudli, že čo je tvoje možno také zadosťučinenie do budúcna, že čo by si chcel mimo toho biznisu robiť?

Róbert Mráz: No ja to nevnímam ako biznis, ja to vnímam tak, že ja sa teraz niečomu ako človek venujem a to ma baví, to znamená, že čokoľvek robím, tak sa snažím s tým zladiť a keď by som povedal že chcem to robiť mimo toho biznisu tak to akoby som sám seba vytrhával z toho. Na začiatku sme začali robiť kvôli tomu, že sme chceli robiť to, čo nás baví, ja by som tak povedal, že prispôsobím ten biznis tomu, čo ma baví a dúfať budem že tomu biznisu sa z toho bude dariť lepšie, takže neviem čo budem robiť o 10 rokov, ale veľmi dúfam že to stále bude v partii ľudí, ktorá ma baví a ktorá bude v podstate tá čo je teraz len s nejakými novými dušami šikovnými a že budeme robiť veci ktoré nás bavia a ktoré budú dávať zmysel ostatným ľuďom, a dúfam že z toho bude taký biznis ktorý dokáže všetkých tých ľudí uživiť pohodlne.

Erik Lakomý: To je také asi najkrajšie zadosťučinenie, že rob čo ťa baví a ešte keď ťa to vie živiť, tak je to taká čerešnička na torte.

Róbert Mráz: Tak

Erik Lakomý: Tak ďakujem pekne, mojim dnešným hosťom bol Robo Mráz, spoluzakladateľ ui42, ktorý sa s nami podelil o veľmi hodnotné informácie čo sa týka eCommerce, tak ja verím tomu že vás to naštartuje a skúsite možno biznis v tom eCommerce alebo celkovo v online a nebudete sa báť toho klasického biznisu ale skúsite niečo nové, tie novinky sú veľmi zaujímavé, a takisto poviem, možno ty povedz že keď niekto by mal nejaké otázky a chcel by ísť hlbšie do tej témy, tak myslím že neni problém ak by sa ozval tebe alebo niekomu inému z ui-čka.

Róbert Mráz: Samozrejme.

Erik Lakomý: Tak čo už na záver, tak ďakujem pekne za dnešný čas tvoj.

Róbert Mráz: Ja ďakujem pekne za pozvania a všetkým ktorí chcú niečo robiť čo ostatným pomôže, či už to bude biznis alebo čokoľvek iné, tak držím palce a prajem to šťastie, ktoré k tomu treba tiež.

Erik Lakomý: Ak sa vám dnešný podcast páčil, neváhajte ho zdieľať alebo posunúť medzi známych, moje meno je Erik Lakomý a my sa počujeme znova opäť o dva týždne, dopočutia.

V dnešnej epizóde vám naslovovzatý odborník, Branislav Brocko zo spoločnosti WISE3 poradí, na čo všetko si treba dať pozor, ak sa rozhodnete podnikať viacerí spoločne. Vyberte si tú správnu formu podnikania a nezabudnite na kvalitnú spoločenskú zmluvu. Ak nezanedbáte začiatok, bude to jednoduchšie v budúcnosti. Dobrá zmluva je základom pre riešenie konfliktov a výziev pri zložitých rozhodovaniach v budúcnosti.

Linky z podcastu:
Profil spoločnosti WISE3 - https://www.linkedin.com/company/wise3-lawfirm/mycompany/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšičová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Dnes pri mikrofóne budem ja, Viliam Bendík, po dlhom čase som si zase sadol za mikrofón a pozval som si dnes hosťa, trošku možno z inej kasty, ak to tak poviem, ako doteraz sme si pozývali, lebo dnes budeme naozaj viesť takú naozaj odbornú debatu, ale nebojte sa, skúsime to vysvetliť ľudskou rečou. Budeme sa dnes rozprávať hlavne o tom, keď zakladáte spoločnosť a ste viacerí, budete viacerí vlastníci. Aké nástrahy vás čakajú? Často sa hovorí o tom, že sa ľudia dokážu pohádať, nezhodnúť a potom nastávajú komplikované situácie, kedy musíte niečo riešiť, dokonca dokazovať pri súdoch a preto je možno dobré si na začiatku hneď povedať, ako tú spoločnosť založiť tak, aby po právnej stránke spĺňala všetky parametre, ktoré vám v budúcnosti môžu pomôcť vyriešiť akýkoľvek konflikt. Netreba sa toho báť, konflikty sú súčasťou podnikania, súčasťou života a treba sa naučiť ich riešiť. Takže ja som si pozval dnes do štúdia na slovo vzatého odborníka na právne záležitosti, Branislav Brocko.

Branislav Brocko: Pozdravujem poslucháčov podcastu.

Viliam Bendík: Braňo prvá otázka hneď zhurta, ty si právnik alebo advokát?

Branislav Brocko: Áno, toto sa ma pýtal tento týždeň môj syn, že či som právnik alebo advokát, tak ja som oboje vlastne. Som vyštudovaný právnik, ale profesiou som advokát. Z môjho pohľadu je to asi tá profesia, s ktorou sa môžu ľudia najskôr stretnúť, vo svojom živote, z tých právnických profesií. Pevne verím, že sa nebudú musieť stretnúť s niekým, kto je prokurátor alebo exekútor, ale môže sa stať, že sa stretnú s niekým kto je sudca a keď pôjdu na ten súd, tak môže ich zastupovať advokát, ale to nie je jediná úloha advokáta. Tá úloha advokáta sa vo verejnosti vníma ako ten niekto, kto chodí na súd, čo je možno dané aj možno tou umeleckou tvorbou, firmy, seriály, vždycky sa tam advokát prezentuje ako niekto, kto rieši spory, ale advokát nerieši len spory, advokát robí aj prevenčnú činnosť, čo je vlastne to, že poskytuje poradenstvo pred tým, ako vznikne nejaký konflikt, a v záujme toho, aby ten konflikt podľa možností nevznikol a keď už vznikne, aby sa dal rozumne vyriešiť. Čiže ja ako advokát nie som práve sporový právnik alebo sporový advokát, na to máme u nás v kancelárii iných odborníkov, a ja práve sa zameriavam na to poradenstvo, ktoré predchádza tým zlým časom. Čiže snažím sa pripravovať právne dokumenty, analýzy, aby tí klienti sa vedeli rozhodnúť, nejakým spôsobom boli si vedomí rizík, ktoré ich môžu čakať, a v podstate je to taká papierovačka, že sedím v kancelárii, píšem papiere... ja tomu hovorím, že literárna činnosť, lebo v podstate čítam, píšem, rozprávam, počúvam... takže toto je tá činnosť, ktorú ja robím ako advokát.

Viliam Bendík: Tak práve preto sme si ťa dnes pozvali, a som si povedal: dnes budeš rozprávať. Ty si spomenul, že si súčasťou nejakej právnej advokátskej kancelárie WISE3. Čo robíte alebo čo ponúkate vy svojim klientom?

Branislav Brocko: No WISE3 je niečo, čo by som v tom anglosáskom svete možno označil ako Corporate Law Firm, čiže primárne my sme zameraní na takých korporátnych klientov, spoločnosti, podnikateľov, ale samozrejme že máme aj individuál ako fyzické osoby klientov, ale primárne tie spoločnosti, a pre nich poskytujeme tú celú škálu právnych služieb, ktoré potrebujú v tej svojej činnosti. S tým, že v rámci tých rokov, ako pôsobíme v advokácii jednotliví spoločníci, tak sme sa v niektorých oblastiach poviem etablovali, alebo získali sme nejaké bohatšie skúsenosti, čiže to zameranie primárne z hľadiska sektorov je to farmaceutický priemysel, informačné technológie, finančné služby a čo sa týka právnych oblastí, ak by som to tak nazval, tak sú to jednak toto korporátne právo alebo súvisiace s tým sú, to čo sa volá fúzia akvizície, čiže keď sa nejakí podnikatelia spájajú, alebo jeden podnik nakupuje iný, potom poskytujeme služby pre banky alebo tým, ktorí si požičiavajú peniaze v rámci nejakých – volá sa to, v tom našom sektore bankové financovanie a samozrejme potom také klasiky, pracovné právo, regulačné právo, čo je ako pomerne dosť dôležitá oblasť a čo je napríklad taká špecialita, čo môžeme my ponúknuť, napriek tomu, že sme tá Corporate Law Firm, je že máme rozvíjajúcu sa trestnoprávnu prax, čiže vieme poskytovať aj podnikateľom pohľad na tieto aspekty trestného práva, eventuálne keď dôjde k najhoršiemu, tak ich aj zastúpiť v trestnom konaní, čo je momentálne o to zaujímavejšie alebo dôležitejšie pre podnikateľov, že pred nejakým časom bola aj u nás prijatá právna úprava  z trestnej zodpovednosti právnických osôb, čiže už nie sú to len fyzické osoby, ale môže to mať dopad aj na právnickú osobu, čo môže mať za následok nejaké buď pokuty vysoké alebo nebodaj skončenie činnosti alebo zákazu účasti na verejnom obstarávaní a tak ďalej, takže to môže byť pomerne dôležitá oblasť, kde si treba dávať tiež pozor.

Viliam Bendík: Možno by som na túto tému ešte jednu vec spýtal, že ak sa bavíme o trestnoprávnej zodpovednosti firiem, môže nastať aj situácia, že zástupcovia firmy, konatelia, môžu skončiť vo väzení? Keď je tá právna úprava...

Branislav Brocko: Áno, môže sa to stať, ale to nemusí nutne súvisieť s trestnoprávnou zodpovednosťou právnických osôb, lebo táto možnosť existovala aj pred prijatím vlastne tohto inštitútu, čiže boli tam trestné činy hospodárske, alebo stále sú, kde primárne ako zodpovedali tí štatutári, lebo oni zodpovedajú za fungovanie tej spoločnosti.

Viliam Bendík: Čiže rozdiel je ten, že v tejto novej úprave môže to postihnúť aj firmu ako takú, zákaz činnosti...

Branislav Brocko: Áno alebo eventuálne tam môže byť aj zákaz na verejnom obstarávaní, čo sa už stalo, myslím že v Česku tam boli také nejaké že udelené tresty a bola to, myslím že stavebná firma, pre ktorú to bolo ako pomerne dosť ako drakonický trest z toho pohľadu, že neviem či stavali cesty alebo takú infraštruktúru, kde tie verejne zákazky tvoria pomerne veľké percento z tej činnosti, takže z tohto pohľadu to môže byť aj pre tú firmu akože – nie nehovorím hneď, že likvidačné, ale môže ju to nejakým spôsobom poškodiť.

Viliam Bendík: Tak začali sme takto zhurta rovno trestnoprávne veci...

Branislav Brocko: Ja musím povedať že nie som odborník na trestné právo zase, tak aby som takto nepôsobil, na to máme iného kolegu, ale je to vec, ktorá je tiež teraz dôležitá, aby tí ľudia vnímali... ono možno že niekedy sú aj tie aspekty toho povedzme práva obchodných spoločností, sú dôležité, ale dôležitejšie bývajú naozaj také, čo sa moderne nazýva Compliance teraz, čiže aby tá činnosť bola v súlade so všetkými požiadavkami verejného práva a toto spadá vlastne tá trestnoprávna zodpovednosť, takže je to jeden z aspektov, ktorí je dôležitý.

Viliam Bendík: My sme sa s Braňom nedohodli, ale teraz sme vystrašili všetkých poslucháčov, ale ja možno poviem, že dobre, lebo veľakrát ľudia pri zakladaní firiem to urobia povedzme ľahkovážne, spravia si spoločenskú zmluvu, ktorá povedzme nie je úplne v poriadku a tak ďalej a z toho môžu vyplývať v budúcnosti relatívne veľké problémy a práve preto sa chcem dnes porozprávať o tom, naši poslucháči, veľa z nich sú mladí ľudia, ktorí možno zvažujú, že si založia firmu, s.r.o.-čku, živnosť, možnože niektorí dokonca akciovú spoločnosť alebo niečo podobné, čiže skúsme teraz prejsť cez ten proces zakladania firmy, ja sa ešte spýtam, vy ako WISE3 ste kancelária, ktorej sa môže ozvať kľudne aj nejaký začínajúci podnikateľ, že chce spraviť všetky tieto náležitosti?

Branislav Brocko: Áno, dokonca máme aj niekoľko klientov, ktoré sú start-upy, a niektoré sú aj pomerne úspešné alebo niektoré určite v krátkom čase budú úspešné, čiže určite vieme aj túto službu, ako neodmietame aj takých klientov a samozrejme vieme aj zohľadniť to, že predsa len keď niekto začína, tak sa netopí zvyčajne v peniazoch, takže vieme si tam dohodnúť aj nejaké alternatívne aranžmá, ale to ako advokát by som nemal takéto veci rozprávať verejne, že čo sa týka nejakého podmienok odmeňovania, ale to že my sme povedzme relatívne veľká firma, aj keď nie najväčšia zatiaľ, tak nie nemusí to byť nutne strašiak pre tých začínajúcich podnikateľov, ak majú teda mať potrebu pomôcť práve prejsť týmto procesom,

Viliam Bendík: Takže chcem povzbudiť všetkých, že ak zakladáte firmu, určite sa poraďte s advokátom, aké sú nástrahy toho, povedzme začínam podnikať a nájdem si na internete nejaké spoločenské zmluvy, dám to nejak dokopy, niekto mi pomôže s tým procesom na okresnom úrade, na obchodnom registri a tak ďalej, veľa vecí pri takomto procese pravdepodobne si neuvedomím, čo sú také hlavné nástrahy, kde môžem spraviť chybu pri takomto postupe?

Branislav Brocko: Tak samozrejme závisí, že či zakladáš sám tú spoločnosť alebo viacerí spoločníci ešte, to sme pri tom v tom momente, keď niekto si zakladá tú s.r.o.-čku tak teoreticky môže ísť za týmto postupom aj keď ja nie som toho fanúšik a nie preto že som advokát, ale veľakrát som už zažil a ja pôsobím v advokácií vyše 20 rokov, že proste tí klienti si takýmto spôsobom spravili niečo, potom došlo k prúseru a prišli za advokátom a vlastne už ten advokát mal trošku problém zachraňovať toho klienta, lebo jednoducho vznikla tam chyba skôr, ktorá sa nie vždy musí môže podariť odstrániť, takže osobne si myslím, že čo je výhoda prečo napríklad použiť toho advokáta, aj keď môže byť to finančne trochu náročnejšie, ako ísť povedzme touto cestou že hľadať si vzory na internete eventuálne, sú tu aj spoločnosti ktoré predávajú také tie Shelf Company, poličkové spoločnosti alebo šuflíkové, že majú pozakladané spoločnosti. Čo je rozdiel medzi advokátom a takýmto poskytovateľom je v tom, že my máme zo zákona zodpovednosť za to, aby to bolo v poriadku, čiže keď sme niečo zanedbali, tak môže nás zažalovať ten klient eventuálne, my z tohto dôvodu musíme byť poistení povinne za tú zodpovednosť, za škodu spôsobenú výkonom povolania a my čo vykonávame advokáciu prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, to poistenie musí mať relatívne vysoké, ak sa nemýlim tak momentálne je to na jedného spoločníka jeden a pol milióna eur  tá poistná suma, čo napríklad v našom prípade my sme štyria spoločníci, takže my sme poistení na 6 miliónov v tejto chvíli, takže pre takých menších podnikateľov to je nejaká záruka toho, akože trošku sme taká poisťovňa, ale v každom prípade, čo sa týka používania tých vzorov z internetu, tak na čo si tam hlavne treba dávať pozor alebo čo je to najväčšie úskalia toho, že právne predpisy sa menia v čase a to že nejaký vzor niekto niekde nájde, neznamená že ten vzor v danom čase zodpovedá právnej úprave, ktorá platí v čase keď on si zakladá tú spoločnosť, čo môže mať za následok to, že povedzme že mu ju nezaregistrujú alebo mu bude niečo chýbať a následne si to tak či tak bude musieť doplniť a eventuálne riešiť to s právnikom, čiže je vždy dobré už na začiatku to mať v poriadku a samozrejme to, čo si myslím že je dôležité najmä pre tých mladých ľudí, ktorí zvyčajne si zakladajú nejaké start-upy tak časom príde tam nejaký investor alebo budú to chcieť predať a vždy je dobre aby tie dokumenty mali v poriadku, lebo ten investor predtým ako tam vstúpi tak si robí previerku a pozerá sa, či sú tie papiere v poriadku, čiže ono možnože na prvý pohľad to založenie s.r.o.-čky je relatívne ľahká záležitosť, ale nemusí byť. A ďalšia vec čo môže byť významná je naozaj to či je tam sám ten spoločník alebo sú tam viacerí, lebo to už je iná situácia.

Viliam Bendík: No a práve k tomu som sa chcel dostať dnes, to je totiž taká možno nočná mora mnohých. My sme mali v podcaste niekoľko rôznych druhov typov podnikateľov, niektorí podnikajú spolu traja, niektorí dvaja. Stretli sme ľudí, ktorí majú naozaj veľmi harmonické vzťahy, dobre sa im podniká, nestalo sa im zatiaľ, že prišli k nejakému veľkému konfliktu, takže nemuseli nič také riešiť, ale čert nikdy nespí, ako sa hovorí, vždy sa môže niečo stať. Poďme sa teraz porozprávať, že ak sme viacerí kamaráti, chceme založiť nejakú spoločnosť, možno máme takúto ideu do budúcna, že spravíme nejaký exit, že to chceme predať niekomu alebo že budeme možno hľadať naozaj že investora do tej spoločnosti, tak načo sa pri tom postupe najviac na začiatku zamerať, prípadne mi skús povedať že ako treba rozmýšľať napríklad z pohľadu s.r.o. alebo A.S. že čo je možno lepšie alebo či sa to vôbec dá takto povedať.

Branislav Brocko: Čiže možno treba začať ešte skôr, ako zakladáme spoločnosť, čiže máme nejakú ideu, nejaký podnikateľský plán, a ten podnikateľský plán musí nám hovoriť že čo chceme robiť. A tá právna forma ak sa potom neskôr o tom budeme baviť, tá môže byť ovplyvnená práve tým čo chceme robiť, pretože ak by to nebodaj bolo niečo z oblasti regulovaných odvetví, tak tam samozrejme môže aj zákon predpisovať že je to takáto právna forma, ale v tomto prípade vychádzajme z toho, že poslucháči tohto podcastu si asi nebudú zakladať banku a predpokladám ani že povedzme neplánujú zatiaľ pôsobiť v nejakých profesionálnych služieb ako advokáti, daňoví poradcovia, auditory, kde je to nejakým spôsobom regulované, čiže v prvom rade si to treba pozrieť, toto chcem robiť, aké je na to potrebujem vôbec povolania, pretože aj keby hneď to nebolo obmedzené právnou formou, tak sú veci na ktoré stačí živnosť, sú veci na ktoré treba takzvaná remeselná živnosť alebo takzvaná viazaná živnosť, kde už sa musí preukazovať nejaká odborná spôsobilosť, vzdelanie, eventuálne prax alebo nebodaj čokoľvek iné, kde môžu byť ešte prísnejšie požiadavky na tú činnosť. Čiže je vždy dobre v úplne tom prvom kroku si to nechať posúdiť. Čiže keď chceme robiť toto, čo na to potrebujeme. Samozrejme to sa dá urobiť aj v rámci toho procesu zakladania spoločnosti. Lebo to čo robíme my aj vo WISE3 je to, že vlastne pýtame sa v prvom rade že čo idete robiť a necháme si to vysvetliť, pretože samozrejme my tiež nie sme ako polyhistori. A na základe toho my sa pozrieme, dobre, na toto vám stačí povedzme obyčajná živnosť, na toto by ste potrebovali toto a naozaj idete toto robiť alebo niečo iné a na základe toho vlastne si my povieme že okej takže máme zadefinované to čo sa volá predmet podnikania. Ktorý zatiaľ u nás bohužiaľ je to, sa musí definovať pomerne detailne akože po bodoch, ktoré konkrétne činnosti, aj keď údajne teda je plán to zmeniť, tak ako to funguje v iných krajinách na západe, dokonca aj v Českej republike, že pri tých voľných živnostiach to bude povedzme jedna živnosť, čokoľvek čo nie je regulované, veľmi zjednodušene povedané, no a potom sa môžeme baviť o právnej forme.

Viliam Bendík: Ja by som ťa ešte trošku zastavil, lebo si povedal dôležitú vec lebo často som bol svedkom toho, že niekto zakladal spoločnosť a jediné čo urobil, že vybral si z tej databázy tých predmetov činností a toto tam chcem mať a právnik sa ho spýtal ešte toto nechceš, toto tam môžeš mať, tak si tam vyrobil veľký zoznam, založila sa spoločnosť a vybavené a ty teraz ale hovoríš o tom, ešte pred tým prvým krokom a to je že podnikateľský plán, čo chcem robiť, a ja by som chcel, lebo mnohí ľudia sa môžu báť toho že podnikateľský plán, kto mi to napíše, že to ako diplomovka, to ani politici to nevedia písať...Tak ako má vyzerať? Čo to je?

Branislav Brocko: Možno že som nepoužil taký správny výraz, lebo podnikateľský plán zvyčajne znamená že mám spísané idem do tohto investujem, toto budem vyrábať, vyviniem, takto predávať, ja som to myslel veľmi v takom širokom zmysle, že čo idem robiť, to nemusím mať nikde napísané, to stačí keď ten človek prerozpráva, že ja neviem chcem vyrábať počítačové programy, tak ja už viem, že čo chce robiť, ale mali sme napríklad práve takýto start-up sme zakladali, ktorý sa zaoberal tým, že analyzuje DNA pre účely takej, by som povedal akože predispozície aj zdravotných, na šport, na stravu a tak ďalej, čiže nie je to vyslovene poskytovanie zdravotnej starostlivosti ale samozrejme museli sme sa pozrieť na to, či náhodou to nespadá pod zdravotnú starostlivosť, lebo zdravotná starostlivosť je už regulovaná a založiť si zdravotnícke zariadenie si vyžaduje trošku náročnejší proces a iné povolania, čiže takže v zásade sme sa museli pobaviť, že čo presne idete robiť a mne na to stačilo stretnutie, aby som sa pobavil s tými ľuďmi, aby mi vysvetlili čo idú robiť a ja na základe toho som sa pozrel, že či to vieme pod niečo schovať a hlavne vylúčiť to, či to nie je zdravotná starostlivosť, lebo tá je samozrejme zákonom definovaná čo sa pod tým myslí, čiže ten podnikateľský plán neznamená, že ja si musím nejaký dokument elaborovať a potom s tým ísť s malou dušičkou ísť za advokátom či to vôbec pôjde ale skôr myslím tak, že predpokladám že každý kto chce podnikať si nepovie len že idem podnikať, ale idem podnikať s nejakou ideou, niečo chcem, robiť, poskytovať služby, vyrábať nejaký produkt, čokoľvek, čiže to je to, že potrebujeme vedieť, čo presne tá spoločnosť chce robiť, v akej oblasti chce podnikať, to znamená ešte dôležité že podnikaním sa rozumie zárobková činnosť, že to nie je o tom, že síce to budeme robiť ale zadarmo, na to nepotrebujú živnosť žiadnu, na to si môžu občianske združenie založiť.

Viliam Bendík: Áno, dobre čiže toto je stručne o podnikateľskom pláne, je to naozaj takáto naozaj jednoduchá vec, stačí vedieť že čo chceš robiť, to vysvetliť. Poďme teda o krok ďalej a to je teda forma.

Branislav Brocko: No právna forma, výber tej právnej formy závisí od mnohých ukazovateľov, čiže jednak sú to samozrejme nejaké daňové aspekty, potom sú tam aspekty povedzme kapitálových požiadavok, to znamená to, čo ja na úvod musím vložiť do tej spoločnosti, aby som ju vôbec mohol založiť, potom nejaká administrácia tej spoločnosti, potom povedzme že aký tam bude vzťah medzi tými vlastníkmi a výkonným menežmentom a tak ďalej, čiže je tam veľa aspektov, ale aby sme to urobili takým jednoduchším, lebo tých právnych foriem je naozaj veľa, to sa nebavíme len o s.r.o.-čke a akciovke, ale to môže byť aj komanditná spoločnosť, obchodná spoločnosť, to sú také právne formy, ktoré povedzme boli dlhú dobu zaznávané alebo používané, napríklad tá verejná obchodná spoločnosť bola používaná týmito, nemali dostatok kapitálu na začiatku a chceli mať nejakú platformu spoločnú. A potom tu máme relatívne novú právnu formu jednoduchá spoločnosť na akcie, čo je zase nejaký mix, akciovky, s.r.o.-čky, aj keď sú nejaké také reči, že tá právna forma sa zrejme zruší a zmenia sa tie spoločnosti na s.r.o.-čky ale zatiaľ teda som nenašiel, že by niečo bolo už tak blízko v tom legislatívnom pláne a ja by som povedal tak, že pokiaľ tá spoločnosť má byť takým nejakým užším kruhom tých vlastníkov, ktorí budú nejakým spôsobom zaangažovaní do tej činnosti tej spoločnosti, tak samozrejme tá s.r.o.-čka z tohto pohľadu je asi ten najlepší fit lebo by som povedal, to asi nemám štatistiky ale tých spoločnosti s ručením obmedzeným je najviac nepochybne, to vidím aj z vlastnej praxe, povedzme s.r.o.-čiek sme zakladali x, akciovku sem tam, komanditnú spoločnosť veľmi veľmi príležitostne a čiže môže asi tá s.r.o.-čka môže byť ten najvhodnejší spôsob pre takýto účel, ale môžu byť aj prípady, kedy môže tá akciovka priniesť nejaké výhody, ale pre mňa je tá akciovka, alebo ja by som videl taký rozdiel, že tá s.r.o.-čka je menšia spoločnosť a akciovka je väčšia, ale to je zjednodušene povedané, tie akciovky boli primárne určené na také situácie kde treba zohnať nejakých finančných investorov a jednoducho ktorí si kúpia tie akcie, alebo upíšu ich na začiatku, poskytnú peniaze ale potom do toho biznisu nezasahujú a jednoducho oni majú nejakú investíciu ktorú čakajú že sa im zhodnotí a keď sa im to nepáči tak jednoducho predajú tie akcie a a nepotrebujú vo väčšine prípadov nejakým spôsobom sa baviť s ďalšími akcionármi, či to môžu predať, nemôžu. Tie akciové spoločnosti boli aj sa vytvárali aj za účelom obchodovania na trhu s cennými papiermi, čo ale u nás na Slovensku nie je nejaký obľúbený šport, ako máme tu nejakú ale to je skôr taká bieda, čiže tá akciovka môže dať v niektorých prípadoch zmysel, najmä ako keď to má byť nejaký veľký projekt alebo keď tam potrebujem dostať nejakého finančného investora, lebo tá vytvára možnosti také, že môžu tam byť nejaké prioritné akcie, ktoré umožňujú tým investorom, aby dostávali prví peniaze, eventuálne dá sa tam vydať akcie s ktorými nie sú spojené hlasovacie práva, čo zase môže byť ten prípad, že mám tu síce nejakého finančného investora ale je to len o tom, že on tam len vložil nejaké peniaze a chce to zhodnotiť a keď sa mu to nepáči tak to predá, a kdežto pri tej s.r.o.-čke tam je aj obmedzený počet spoločníkov, síce je to 50, čo je myslím že relatívne vysoký počet ale tá s.r.o.-čka je taký uzavretý kruh, že vystúpiť z s.r.o.-čky je pomerne ťažké, to je ako vystúpiť z manželstva, že nie je to len že zoberiem si svojich pár šanónov, počítač a dovidenia, ale jednoducho musím sa dohodnúť s tými spoločníkmi, že ako prevediem obchodný podiel, eventuálne ak sa to vyeskaluje, tak musím ísť až na súd, aby súd rozhodol, že nie je spravodlivé aby som naďalej zotrval v tej spoločnosti, takže ta s.r.o.-čka je naozaj by som to prirovnal k tomu manželstvu. To neznamená že musím nutne mať za spoločníkov ľudí ktorých milujem ale musím byť pripravený na situáciu, že keď nám to prestane fungovať tak nebude také jednoduché z toho vystúpiť.

Viliam Bendík: Dobre a práve k tomu sa chcem dostať, ešte predtým ako sa budeme baviť o usporiadaní tých vlastníckych vzťahov, v rámci povedzme napríklad spoločenskej zmluvy hneď na začiatku, tak by som sa ešte spýtal jednu vec, ktorú sa mnohí ľudia pýtajú, my sme tu už v podcaste našom rozprávali o tom aký je rozdiel medzi živnosťou a s.r.o., ale ja by som sa chcel špecificky spýtať z pohľadu rizika podnikania, že aký je vlastne rozdiel medzi živnosťou a s.r.o.?

Branislav Brocko: No tá s.r.o.-čka poskytuje taký štít tým vlastníkom, to znamená že keď ona by eventuálne išla do konkurzu alebo skrachovala ľudovo povedané, tak tých spoločníkov sa to nejako netýka, za predpokladu že splatili celé svoje imanie, on to s ručením obmedzeným znamená, že vlastne keď založím spoločnosť s ručením obmedzeným, mám viacerých spoločníkov a nemusím hneď splatiť celé základné imanie, ale v tom rozsahu v ktorom som nesplatil, ruším za záväzky spoločnosti. To znamená keď tá spoločnosť nie je schopná sama platiť, tak veriteľ môže prísť za mnou a povedať že ty si ešte ja neviem 1000 € nezaplatil, tak tých 1000 €  dáš mne, ale zvyčajne tie spoločnosti už pri založení alebo predtým ako sa založia do obchodného registra keď vznikajú, si splatia celé základné imanie, čiže ten spoločník ako keby v danom momente už čo sa týka zodpovednosti, pokiaľ nie je konateľ tak je akoby odstrihnutý od tej spoločnosti, ale ten živnostník on proste ručí všetkým, čiže keď sa mu nebude dariť, tak v zásade môže keď to preženiem skočiť na ulici, čiže môže prísť o všetok súkromný majetok, samozrejme aj pri týchto korporáciách alebo spoločnostiach to neznamená že sú úplne safe, tam závisia tie obchody medzi spoločníkom a spoločnosťou môžu podliehať nejakým námietkam, keď to tak zjednodušene poviem zo strany veriteľov, čiže je tam nejaká regulácia toho, ale faktom je že tá spoločnosť vytvára taký štít, čiže ja som oddelený, čiže keď tá spoločnosť naozaj bude mať problémy, tak pokiaľ som ja tam nerobil nejaké podozrivé transakcie, ja ako spoločník so spoločnosťou, že som vyťahoval majetok, tak v zásade som safe, čiže toto je tá jedna výhoda pri s.r.o.-čke. Samozrejme máme aj spoločnosti, alebo právne formy, ktoré sú veľmi podobné tomu živnostenskému podnikaniu, ako je napríklad tá verejná obchodná spoločnosť, čo je vlastne platforma pre fyzické osoby aby spolu fungovali, ona je síce formálne ako keby samostatná osoba z hľadiska práva, ale tí spoločníci tam ručia bez obmedzení, čiže naozaj taký by som povedal ešte silnejší spolok, ale samozrejme tá verejná obchodná spoločnosť umožňuje tým spoločníkom relatívne jednoducho odtiaľ vystúpiť, to je ako keby niečo  v tom anglosáskom svete sa to volá partnership, čiže to je keď sa mi to prestane páčiť, tak pošlem výpoveď a uplynie výpovedná doba a odchádzam, ale do tej doby v zásade som v tom namočený až po uši.

Viliam Bendík: Dobre díky za toto vysvetlenie, to je možno pre mnohých ktorí sa rozhodujú, že či mať len živnosť, alebo či ísť do tej s.r.o.-čky, tak to je asi taký hlavný rozdiel, ručením celým svojim majetkom de facto.

Branislav Brocko: Áno, a určite sú tam aj nejaké daňovo odvodové aspekty, ale to by som nerád komentoval, to nie je moja oblasť, ale áno, využíva to veľa ľudí práve na tento účel.

Viliam Bendík: Dobre a teraz poďme k tomu biznis manželstvu, poďme k tomu, sme dvaja alebo traja spoločníci, ja by som chcel pochopiť a zároveň aby si to vysvetlil teda poslucháčom, keď zakladám firmu na začiatku, podpisujeme spoločenskú zmluvu, kde sa dohodneme na nejakých veciach, ako sa postupuje pri takejto úprave keď sme viacerí, a zaujíma ma hlavne to, že ako sa dá rozdeliť povedzme riadenie tej spoločnosti, verzus vlastnícke práva na nejaký podiel, dá sa to urobiť inak alebo musí to súvisieť? Toto skús trošku objasniť, ako sa to rieši.

Branislav Brocko: Samozrejme, toto je tiež určené tým, ako je určená tá právna forma, povedzme v s.r.o.-čke je to také flexibilnejšie, kdežto v tej akciovke niektoré veci sa nedajú tak jednoznačne upraviť, ako tak zjednodušene povedzme ten rozdielny podiel na zisku sa musí jedine spraviť tak, že sa rôzne akcie s rôznou nominálnou hodnotou vydajú alebo rôzneho druhu, čiže sú tam nejaké prioritné akcie a samozrejme dám teraz bokom jednoduchú spoločnosť na akcie, lebo to je taký mix s.r.o.-čky a akciovky, k tomu sa potom môžeme dostať, no a v tej s.r.o.-čke sa dá, vlastne tá s.r.o.-čka umožňuje aj oddelenie toho vlastníctva od toho menežmentu, čiže tá úroveň je riadená, alebo ten governance v s.r.o.-čke je taký, že sú tam spoločníci, to sú vlastne tí ktorí založili tú spoločnosť, dali tam nejaký počiatočný kapitál a v princípe rozhodujú o nejakých zásadných záležitostiach, typu rozdelenie zisku alebo keď sa má zmeniť konateľ, zmeniť spoločenská zmluva, zvýšiť  základné imanie, znížiť neviem má sa rozdeliť tá spoločnosť, zlúčiť s inou alebo predať svoj podnik, tak vtedy do toho zasahujú tí spoločníci ale môžu byť aj iba takí neaktívni v podstate takí pasívni alebo viac-menej v role toho finančného investora a ten kto ten reálny biznis dennodenný rieši, sú konatelia, ktorých tá úloha je dvojaká, väčšinou sa vníma, že ten konateľ je ten, kto koná za tú spoločnosť, čo už ten samotný názov indikuje, otázka je, že či ten výraz je úplne správny v slovenčine, lebo v zahraničí sa používa výraz director, čiže riaditeľ, ten čo riadi tú spoločnosť, čiže áno koná jednak za spoločnosť, čiže podpisuje alebo proste čo on povie tak to zaväzuje tú spoločnosť, bez ohľadu na to čo si myslia spoločníci samozrejme, on má voči nim nejakú zodpovednosť, ale druhá tá jeho úloha je vlastne riadiť t spoločnosť, čiže rozhodovať o všetkých veciach, ktoré nespadajú do tej pôsobnosti spoločníkov, čiže mimo tých zásadných vecí on rozhoduje že tak kúpime takýto notebook, veľmi zjednodušene, alebo tuto budeme používať takéhoto dodávateľa office supplies, alebo neviem takýchto právnikov, takýchto daňových poradcov a tak ďalej, čiže to je tam sa dá oddeliť ale samozrejme tá momentálne, ako ešte stále napriek tomu že už sme pomaly viac ako 30 rokov po zmenách , v podstate v nejakom deväťdesiatom prvom bol prijatý obchodný zákonník, ktorý zaviedol vlastne tieto právne formy, tak stále vlastne ešte tie lokálne firmy by som povedal, tí čo zakladajú lokálni spoločníci, zakladatelia, tak je tam veľká prepojenosť, medzi tými vlastníkmi a tým riadením a nedávno som mal rozhovor s jedným klientom, ktorí robil v oblasti HR ale poskytuje aj takéto poradenstvo ohľadne governance a hovoril mi, že ešte stále je s tým veľký problém, že tí ľudia majú problém sa oddeliť, ale z právneho hľadiska je to možné, čiže z tohto pohľadu sa to dá veľmi veľmi jednoducho rozdeliť a dá sa to samozrejme upraviť aj v tej spoločenskej zmluve, tým že aj tí konatelia sa dajú nejakým spôsobom obmedziť, ale čo je dôležité, že akékoľvek takéto obmedzenie navonok sa neplatí by som povedal veľmi jednoducho, to znamená že ja keď poviem, že ty konateľ môžeš konať alebo môžeš zobrať úver len nad 50 tisíc, keď ti to odsúhlasí valné zhromaždenie, tak on keď ho zoberie bez toho súhlasu, tak spoločnosť musí ten úver splatiť,  nemôže povedať on to urobil v rozpore s našou spoločenskou zmluvou, ale ak z toho dôvodu vznikne škoda tak tí spoločníci môžu prísť za konateľom, tak a teraz to všetko nahradíš a obmedziť sa to nedá, čiže ten konateľ je v podstate pomerne dosť zodpovedná úloha, čiže to nie je len tak.

Viliam Bendík: Áno áno to si treba uvedomiť, skúsme ešte sa k tým spoločníkom naspäť dostať, zaujíma ma jedna vec, spoločníci ak sú viacerí tak rozhodujú spoločne o tých najdôležitejších veciach až po zrušenie spoločnosti povedzme hej a ako spraviť to, že povedzme keď sme dvaja a máme rozdelenú svoju pôsobnosť v spoločnosti 50 na 50 tak mne to vychádza tak, že môže kľudne nastať nejaký patový stav, že sa nedohodneme, to isté sa môže pri štyroch spoločníkoch stať, asi sa to nestane pri troch spoločníkoch, lebo tam už dvaja vedia vždy prehlasovať jedného, takže dá sa s tým pohnúť...

Branislav Brocko: Samozrejme ešte to závisí, ono to nie je dané len počtom spoločníkov ale aj počtom hlasov.

Viliam Bendík: A to som chcel aby si vysvetlil, ako sa dá zregulovať toto a a čo si treba uvedomiť, aby sa spoločnosť nedostala v prípadnom konflikte do patovej situácie že nebudeme sa vedieť pohnúť ďalej.

Branislav Brocko: Ja by som takto povedal ešte že, keď je viacero spoločníkov, tak je samozrejme musí byť uzatvorená spoločenská zmluva, lebo to je nevyhnutný predpoklad založenia spoločnosti, ale čo umožňuje už aj náš právny poriadok, sú takzvané shareholders agreement, čiže dohody medzi spoločníkmi, čiže niektoré veci si oni môžu ešte separátne upraviť mimo tej spoločenskej zmluvy, lebo tá spoločenská zmluva je verejne dostupná, ale tie shareholders agreement sa skôr týkajú skôr nejakých exitov alebo takýchto situácií ale samozrejme oni môžu riešiť aj presne ten deadlock keď majú spoločníci 50 na 50 a majú tak aj hlasy, lebo čo môže spoločnosť s rušením obmedzeným je, že štandardne sa určujú počty hlasov, podiel na zisku a tak ďalej, všetky tieto práva a rozsah tých práv podľa pomeru, vkladu, z výšky základného imania, ale v spoločnosti s ručením obmedzeným sa to dá určiť odlišne, čiže napríklad sa dohodneme že ja dám 5000, ty dáš 5000 ale povedzme že ten môj involment je väčší, lebo som prišiel aj s tou ideou a ja to celé odmenežujem a ty si nejaký finančný investor, ja budem mať 60 percent hlasu, ty 40 a samozrejme tam sa dajú nastaviť rôzne kombinácie, kedy je valné zhromaždenie uznášania schopné vôbec, čiže dá sa zabrániť tomu, aby si niekto nezvolal valné zhromaždenie a teraz ten druhý spoločník nepríde a on si poprijíma čo chce, potom sa tam dajú nastavovať rôzne úrovne počtu hlasu potrebných na prijatie, čiže to môže byť od nadpolovičnej väčšiny, alebo teda jednoduchej väčšiny, až po nejakú kvalifikovanú, v nejakých prípadov samotný obchodný zákonník predpokladá kvalifikovanú väčšinu, čo je zvyčajne dve tretiny všetkých hlasov ale dá sa to rôznym spôsobom upraviť hej, čiže to je niečo, čo si treba dopredu premyslieť, čo je podľa mňa dôležité ako som už povedal, že to vstúpenie do tej s.r.o.-čky je z právneho hľadiska veľmi podobné vstupu do manželstva, to znamená že ja keď tam vstúpim tak jednoducho nevystúpim, a nakoniec to môže všetko skončiť až na súde. Čiže je veľmi dôležité hoci sme najlepší v danom momente, najlepší kamaráti na život a na smrť, tak to ešte neznamená že o 10 rokov nimi budeme stále a teda ja sám som zažil také situácie kedy tie kamarátstva zanikli aj po 20 rokoch, teraz v médiách prebehla správa že manželia Gatesovci sa po 27 rokoch rozvádzajú, to sa môže stať aj spoločníkom, a čo je dôležité si uvedomiť, zmluvy sa uzatvárajú na zlé časy, nie na dobré, keď je niekto nútený si ísť čítať zmluvu, tak vtedy už je problém. Dovtedy tá zmluva sedí niekde v šanóne, a optimálne by bolo dobré aby sa nestratila.

Viliam Bendík: A toto je presne argument pre ktorý sme dnes teba zavolali do podcastu, treba si nastaviť tie vzťahy už na začiatku, vydiskutovať a možno s niekým skúseným ako ty, ktorí videl už určite aj veľa konfliktov vo firmách, tak sa poradiť ako to nastaviť tak, aby to fungovalo, aby každý bol nepoviem že spokojný ale každý aby išiel do toho s otvorenou hlavou, čo všetko môže, čo sa môže stať a ako to máme vyriešené. Mňa ešte zaujala jedna praktická vec, okrem spoločenskej zmluvy ktorá upraví v s.r.o.-čky vzťahy sa dajú ešte nejaké dohody medzi spoločníkmi robiť, to je predpokladám niečo čo nie je asi verejné, je to forma ja neviem zmluvy ale...

Branislav Brocko: Áno je to zmluva, je to dokument, zvyčajne sa tam dohadujú práve také práva ktoré sa týkajú nejakého spôsobu vystúpenia z tej spoločnosti, sú také koncepty, ktoré u nás sú čiastočne uznané zákonom, ale iba tie jednoduché spoločnosti na akcie, ale je bežné že sú aj v shareholders agreement pri s.r.o.-čkách, takzvané ?, to znamená, že zvyčajne ten majoritný alebo nejaký významný spoločník keď chce predať svoj podiel nejakému buď strategickému alebo finančnému investorovi, tak môže povedať všetkým ostatným spoločníkom ktorí sú voči nemu zaviazaní, že ty to predáš spolu so mnou a za takých a takých podmienok, čiže to je takzvané po slovensky sa to volá právo požadovať predaj, potom je to koncept  take along práva, to znamená, že ja ako minoritný akcionár, alebo ten menej významný, môže v prípade že sa ten významnejší spoločník rozhodne predať svoj podiel, ho požiadať, aby ma zahrnul do toho predaja, čiže mám právo požadovať alebo respektíve pridať sa k tomu predaju a to je jedna z vecí čo sa rieši v shareholders agreement  a potom sa môžu samozrejme riešiť nejaké opcie, ja si po nejakom čase môžem povedať že ja ťa vykúpim a sú tam určené podmienky alebo sa tam môže práve riešiť tento deadlock, čo je vlastne, že keď sme povedzme 50 na 50 že keď ten deadlock nastane a trvá nejakú dobu ktorá sa nám už nepáči, tak jeden môže požiadať druhého, aby proste že dobre tak sme sa nedohodli, tak ja kúpim tvoj podiel alebo ty kúpiš môj podiel za nejakú cenu, čiže toto zvyčajne býva gro tých shareholders agreement, ale zvyčajne si tam tí spoločníci aj vopred dohodnú, že teda aký bude ten governance, ako sa bude deliť zisk a tak ďalej, čiže ono sa to môže v nejakom rozsahu premietnuť aj do tej spoločenskej zmluvy, ale veľa vecí ostáva ako keby len medzi tými spoločníkmi, čiže na toto to slúži, ono väčšinou tie shareholders agreement sa uzatvárajú vtedy, keď vstupuje nejaký investor, pri tých start-upoch sa to môže stať, že povedzme si to založia 3 ľudia, čiže oni tam budú mať v zásade ten deadlock by mali mať vylúčení, a ešte sú v takom tom stave entuziazmu, že sme najlepší kamaráti na život a na smrť a príde tam finančný investor lebo treba peniaze na rozvoj, a teraz zvyčajne oni nebývajú ako majoritný akcionári alebo spoločníci, lebo oni chcú len vložiť peniaze, mať aký taký dohľad nad spoločnosťou ale jednoducho celé to fungovanie spoločnosti ostáva na tých zakladateľoch a vtedy prichádzajú do hry tieto shareholders agreement bez ďalšieho... ale môže to mať naozaj význam, nedávno minulý týždeň sme podpisovali ako v rámci WISE3 pre nášho klienta takúto dohodu o spoločníkoch kde viac-menej doterajší spoločníci priberali zamestnanca, dali mu nejaký podiel v rámci nejakej motivácie a na tento účel si vlastne uzatvárali tú dohodu medzi spoločníkmi, aby si tam nejako ochránili hlavne tí zakladajúci spoločníci túto svoju pozíciu.

Viliam Bendík: Čiže takto sa dá prípadné ošetriť riziko...

Branislav Brocko: Áno, čiže toto slúži na ten exit, lebo tá spoločenská zmluva väčšinou býva veľmi skromná, tam sú nejaké náležitosti ale vo veľa veciach to je čisto odkázané na obchodný zákonník, zvyšovanie základného imania, to je práve v zákonníku, tam nie je veľmi čo, čiže sú tam naozaj nevyhnutné veci, to čo treba a zvyšok sa rieši takto mimo.

Viliam Bendík: Dobre takže sme sa dostali vlastne od nejakého zámeru podnikateľského cez spoločenskú zmluvu, založenie spoločnosti až po to že sa dajú uzavrieť nejaké dohody popritom, to všetko vyzerá na prvý pohľad veľmi komplikovane a je úplne zjavné že si to neviem sám dohľadať na internete...

Branislav Brocko: Možno aj áno ale pochopiť to môže byť náročné že prečo a prečo práve takto to je...

Viliam Bendík: Ja by som sa ťa ešte spýtal, pamätáš si zo svojej praxe na nejaké, poďme teraz k tým konfliktom, že si riešil nejaké konflikty vo firmách, kde si spoločníci jednoducho zrazu si nerozumeli, začali riešiť... ako to môže končiť? To čo vieš prezradiť.

Branislav Brocko: To môže končiť až na súde alebo eventuálne na rozhodcovskom súde čiže ako sa hovorí každý sa tomu súdu snaží vyhnúť čiže väčšinou sa dejú nejaké pozičné hry a skončí to nakoniec nejakým urovnaním a eventuálne ten nespokojný odtiaľ odíde ale samozrejme to môže dôjsť až k tej situácii že sa musia obrátiť na súd a domáhať sa tomu aby súd rozhodol ako to bude. Mal som aj taký prípad ale tam to tiež nakoniec skončilo nejakým urovnaním, čiže sa tam zobrala späť žaloba, to bol prípad kedy väčšinový akcionár jedného dňa prišiel a povedal že ide zvyšovať základné imanie a mal dostatočný počet hlasov na to, aby prehlasoval toho minoritného akcionára, to bola akciová spoločnosť v tom prípade a vlastne on tým jak, on mohol očakávať že ten minoritný akcionár nebude upisovať v rámci toho zvýšenia, čiže jeho pozícia sa vlastne zmenší, čiže podiel na spoločnosti sa zmenší, čiže takto postupne môže niekto niekoho vytesniť a jednoducho tam sme sa pokúšali nejakým spôsobom argumentovať, že to nebolo ako myslené v dobrej viere celé toto zvyšovanie základného imania, lebo tie peniaze sa mali použiť na nejaké účely pofiderné, vlastne oni mali kúpiť nejakú spoločnosť, ktorú vlastnil jeden z tých väčšinových akcionárov a tak ďalej, čiže môže sa to skončiť aj takto na súde ale väčšinou sa snažia tí spoločníci nejako dohodnúť a určite keď už nastane takáto situácia tak je pre nich veľký problém ako baviť sa takto tvárou v tvár a vtedy kľudne to toho môže vstúpiť advokát alebo mediátor ktorý vyjednáva lebo tam veľakrát sa vnášajú emócie, ktoré pri tom podnikaní sú samozrejme z ľudského hľadiska legitímne ale z hľadiska biznisu sú vtedy nie to primárne hej vždycky je to o tom, že musíme to nejako upratať vyplatiť sa a ísť si každý svojou cestou. Ale vylieva sa tam veľakrát aj taká špinavá voda čiže veľakrát to naozaj vyzerá ako rozvod, ktorý som teda ja našťastie nezažil ale takto nejako si to predstavujem, že to vyzerá.

Viliam Bendík: Ja sa spýtam, môže menšinový vlastník buď v s.r.o.-čke alebo akciovej spoločnosti nejakým spôsobom v rámci dostupných nástrojov zamedziť tomu, aby ho niekto vytesnil zo spoločnosti práve cez navyšovanie imania?

Branislav Brocko: Tak sú aj nejaké nástroje ochrany tých minoritných spoločníkov, ale to čo je, je že môže napádať platnosť tých uznesení valného zhromaždenia o tom, že sa rozhodlo o zvýšení základného imania ale tam musí mať dostatočné argumenty aby zdôvodnil že to bolo robené ako keby len za týmto účelom, že to bolo v dobrej viere

Viliam Bendík: Ale dá sa to nejako ošetriť vopred...?

Branislav Brocko: Áno dá sa to ošetriť napríklad tým, že napríklad v s.r.o. –čke na zvýšenie základného imania treba povedzme 100% hlasov a tým pádom bez toho minoritného spoločníka to nepríjme ten majoritný, čiže áno cez toto sa to rieši, že naozaj si treba povedať, že toto sú pre mňa dôležité veci, že tam nechce byť prehlasovaný, a všetko ostatné akceptujem že budem prehlasovaný, tak tam môže pristúpiť na tú nejakú väčšinu ale samozrejme zase druhú vec čo treba vnímať je, že čo je riziko spojené s týmto takouto blokáciou je naozaj že aj v prípade potom keď tam sú aj hneď piati spoločníci tak sa môžu dostať do deadlocku, lebo jeden to zablokuje a tá spoločnosť vlastne musí nejakým spôsobom fungovať, čiže veľmi by som odporúčal toto si zvážiť, lebo naozaj pre ten život spoločnosti to môže byť likvidačné a to asi nikto nechce, a to je aj nevýhodné pre toho minoritného spoločníka lebo na konci dňa on dostane nejaký ten svoj podiel, potom by som skôr hľadal nejakú cestu, že toto sa mi nepáči, ja vám to radšej predám a toto mať ošetrené že povedzme stanoviť si nejakú opciu, že za nejakým podmienok by ste povinný odo mňa odkúpiť ten podiel, napríklad keď zvýšite základné imanie a ja som proti, tak vy ste povinný to kúpiť za nejakú sumu, čiže dať si nejaký vzorec, nejaké pravidlo. Toto by som skôr videl ako cestu.

Viliam Bendík: Dobre. V podstate to, o čom sa teraz bavíme, svedčí o jednej veci a to že založenie spoločnosti nie je iba záležitosť technická, ale že sa treba na začiatku veľmi veľa rozprávať a ideálne možno aj za účasti niekoho kto sa dobre rozumie právu aby nám vedel poradiť ako určiť tú spoločnosť tak, aby sa nestala situácia toho deadlocku a na druhej strane aby každý aj minoritný vlastník bol spokojný. Takže ja v každom prípade doporučujem aj našim poslucháčom aby kedykoľvek keď budú riešiť čokoľvek zmluvné v rámci spoločnosti, zakladanie nových spoločností, aby určite sa porozprávali s kvalifikovaným advokátom, ktorý ich vie celým procesom previesť, a práve na veci ako si ty teraz hovoril upozorniť. Ja by som, my už teraz sme išli do takej možnože úplne komplikovanej debaty a tým pádom ja by som to možno v tejto chvíli uťal a ak vás poslucháči zaujíma niečo špecifické v tejto téme tak nám napíšte na našom webe narovinu.online nájdete dotazník, kde viete svoje otázky poslať alebo nás prípadne nájdete na Facebooku narovinu.online a môžete nám napísať priamo do messengera, čo by vás zaujímalo v tejto oblasti. My sa určite budeme v našom podcaste venovať aj právnym záležitostiam lebo to je to dôležitá vec a niektoré veci sa oplatí pozrieť do hĺbky, ja by som pre dnešok Braňovi veľmi pekne poďakoval ,že sa s nami podelil o takého dôležité veci, prajem aby si riešil iba tie biznisové rozvody a nech sa ti darí, ďakujeme veľmi pekne.

Branislav Brocko: Ďakujem pekne a ďakujem pekne za pozvanie.

Viliam Bendík: Dopočutia.

Branislav Brocko: Dopočutia.Viliam Bendík: Milí poslucháči počúvali ste ďalšiu epizódu podcastu Na rovni o podnikaní, pri mikrofóne bol Viliam Bendík, v štúdiu sme mali hosťa Branislava Brocka zo spoločnosti WISE3, ktorý nám porozprával o tom, ako založiť spoločnosť tak, aby sme sa vyhli čo najviac nejakému možnému riziku v budúcnosti, dúfam že sa vám tento podcast páčil a verím že sa stretneme pri ďalšej epizóde so zaujímavými hosťami, ktorí nám porozprávajú ako podnikať na Slovensku čo najefektívnejšie a s radosťou.

Miniséria o káve

Na rozhovory so známymi v kaviarňach si budeme musieť ešte chvíľu počkať, no kávu si vieme rovnako dobre vychutnať doma s rodinou či na homeoffice. Okrem toho, že sme sa rozhodli natočiť pre vás viacdielnu minisériu o káve, sme si prichystali aj špeciálnu súťaž, kde môžete súťažiť o skvelé ceny.

Viac informácií o súťaži nájdete na https://www.narovinu.online/sutaz

Tmavá káva, svetlá budúcnosť

Marek Fajčík je zakladateľom rodinnej firmy - modranskej pražiarne, ktorá praží kávu pod značkou Ebenica. Svoj vzťah ku káve pestoval na úrovni hobby ešte v čase, keď pôsobil ako finančný riaditeľ vo farmaceutických spoločnostiach. Finančná rezerva, dobrá stratégia a investícia do online marketingu pomohla Ebenice prekonať náročné obdobie posledného roka, zachovať si pritom plný počet zamestnancov a zvýšiť nárast tržieb oproti predchádzajúcemu roku.

Ebenica vznikala v období, keď bolo na slovenskom trhu málo lokálnych pražiarní a za cca 10 rokov sa jej podarilo nájsť stabilné miesto na trhu. Už v začiatkoch si medzi úspechy pripísala niekoľko svetových ocenení (Coffee Review, USA; Great Taste, UK) a dnes sa bude jej káva podávať aj v kancelárii prezidentky.

V podcaste sa spolu porozprávame viac o tom, ako sa zmenil kávový trh za posledných 10 rokov, aký mix stratégie a nástrojov pomohol Ebenice počas krízy spôsobenej pandémiou a aké majú plány do budúcnosti.

Linky z podcastu:
EBENICA COFFEE - WEB - https://ebenica.sk
EBENICA COFFEE - Instagram: https://www.instagram.com/ebenica_coffee/
Marek Facik - Instagram: https://www.instagram.com/marek_fajcik/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšicová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Peter Vrábel: Našu kávovú mini sériu sme uvádzali slovami, že káva patrí k biznisu. A ja si dovolím to teraz povedať trošku ináč, a to že káva vie byť aj dobrý biznis a tohto jasným dôkazom je náš dnešný hosť Marek Fajčík, Marek ahoj.

Marek Fajčík: Ahojte, dobrý deň.

Peter Vrábel: Marek je z pražiarne Ebenica a ja si dovolím privítať aj moju spolu moderátorku Katku, takže ahoj Katka.

Katka Vaterková: Ahoj, ahoj.

Marek Fajčík: Ahoj Katka.

Peter Vrábel: A zároveň ti teda aj odovzdám slovo.

Katka Vaterková: Áno, takže ďakujem Peťo. Takže ja vám o Marekovi prezradím teda že stojí za slovenskou kávou, ktorá si pripísala aj nejaké tie svetové úspechy. Marek ty si zakladateľom modranskej pražiarne, ktorá praží kávu, ako už Peťo spomínal, pod značkou Ebenica a za 10 rokov sa vám podarilo vybudovať celkom úspešný biznis, takú malú rodinnú firmu. Ja by som začala takou, ako to nazvať – možnože provokatívnou otázkou, pozerali sme si z verejne dostupných zdrojov, že ako na tom boli vaše držby za rok 2019, to boli posledné dáta...

Marek Fajčík: Áno.

Katka Vaterková: Ale teda za rok 2020, podarilo sa vám taká tá historická hranica, že ste dosiahli tržby milión? Bolo to tak? Otvárali ste šampus alebo to ešte len príde?

Marek Fajčík: Otvárali sme šampus, tak pomyselne, by som povedal, lebo šak nedalo sa veľmi v tejto dobe. Otvárali sme šampus, ale nie preto, že by sme dosiahli milión, ale preto, že sme rástli aspoň. V roku 2020 v rámci nášho biznisu bolo také že, podľa mňa, dosť špecifické obdobie unikátne, hlavne to nebolo ľahké, bolo to dosť ťažké, takže 2020-ty rok sme porástli nejakých 7-8% približne, aj keď to tak v tom marci, apríli vôbec nevyzeralo. Vďaka teda tej prvej vlne a tým prvým opatreniam, takže ja som – musím povedať, asi za všetkých kolegov, že sme dosť unavení, ale napriek tomu sme veľmi šťastní, že sme to potiahli ďalej.

Katka Vaterková: Áno, my sa o tomto poslednom roku s tebou radi porozprávame trošku neskôr, poďme sa ale pozrieť na väčší horizont a to je tých 10 rokov dozadu. Ty máš ekonomické vzdelanie a bol si finančným riaditeľom vo farmaceutických firmách a ja som sa teda chcela opýtať, že ako prišla – alebo nie, že ako prišla tvoja idea, lebo predpokladám, že na začiatku bola nejaká vášeň, možnože na úrovni hobby, ale že kde prišiel, kde sa v tebe zrodil ten nápad, že a teraz idem založiť rodinnú firmu? Musela to byť zmena, a teda tá moja otázka smeruje k tomu, že čo všetko sa ti vlastne zmenilo, tie tvoje nastavenia, aké to pre teba bolo zrazu z finančného riaditeľa zakladám rodinnú firmu?

Marek Fajčík: No v prvom rade, ako nebolo to samozrejme zo dňa na deň a tak to dozrievalo, teraz si to akože tak pekne si to vydefinovala, hej, že ako to bolo, lebo tak spätne sme oveľa múdrejší, keď sa pozeráme dozadu. A v tom čase, je pravdou to, že naozaj káva sa stala mojím hobby a ja som teda vďaka svojej práci vo farmaceutickom biznise dosť cestoval a som taký – ja mám rád dobré jedlo, dobré nápoje a ja som sa presťahoval vtedy do Pezinka, tak to ti tak podčiarkne presne túto tvoju vášeň, hej? A ochutnávaš tam rôzne vína tak no a pri tých cestách som zistil – to sa teraz bavíme, že ja som skončil vysokú školu v 2002 a potom som hneď išiel proste pracovať do korporácií a do takých no – veľkých firiem relatívne a dostal som sa do “pharmy”, kde to boli 2004-5-6-7-8 vlastne takéto tie roky no a vtedy v tom zahraničí som tak natrafil, že na taký fenomén, že káva je tam nejaká lepšia ako bola tu a to si treba naozaj že teraz dať do reálií súčasného, teda vtedajšieho času, a tu bol vtedy vrchol ako kulinárstva, tu boli také tie talianske značky, ktoré sa sem importovali a naozaj to tak proste bolo a nikto vtedy nechyroval, že nejaké praženie alebo len veľmi málo ľudí vedelo alebo si možno aj pamätalo tých starších ešte možno, že tu možno nejaké pražiarne boli. No a ja som takto natrafil že pražiarne v zahraničí, som ochutnával kávy, strašne ma to chytilo, s manželkou sme vlastne začali ochutnávať, skúšať, testovať, kupovať si rôzne kávy od pražiarov z celého sveta, navštevovať pražiarov a tak. No a potom taká situácia vznikla, že vieš ty si otvoríš ten balíček, ochutnáš 1-2-3 kávy, hej spravíš si nejaké 3 shoty z toho a potom chceš ochutnať ďalšiu a že čo s tou kávou budeme robiť? Máme jej dosť veľa a nebola ani že úplne lacná, hej, to sú kvalitné kávy, to je škoda to vyhodiť, tak sme začali ich tak nejako posúvať, kamarátom, známym, rodine, hej a tak a čuduj sa svete, zrazu že hm aká dobrá káva, že nemáš ešte nejakú? A takto nejako prirodzene ako pochopíš, tým že mám taký že biznisový background, mne hlava šrotí dosť rýchlo a stále, žiaľbohu, tak pochopíš, že aha asi tu je na to nejaký dopyt a všímaš si aj tie zahraničné pražiarne a celú tú situáciu na tých trhoch a tam potom vznikne, že šak aj na Slovensku by také niečo samozrejme mohlo fungovať, mohlo existovať, takže takým tým postupným vývojom sme sa dostali k tomu, že aha tak robme niečo s kávou a stáli sme pred takou otázkou, že či vyrábať alebo dovážať nejakú značku kávy. No a tam to celé vzniklo, že poďme tou ťažšou cestou, ale asi dlhodobejšou, že založme si vlastnú značku, začnime sa venovať tomu, aby sme ju predstavili zákazníkom a takýmto štýlom proste sme začali.

Peter Vrábel: Super a mňa teraz z toho čo si hovoril mi nedá sa opýtať, že bolo prostredie, kedy si povedal, že nebol tu nikto taký, všetko si to videl v zahraničí – ako človek, že ktorý sa rozhodne, že ide vyrábať, pražiť kávu, že z čoho si čerpal inšpiráciu, informácie že ako to robiť, hej? Lebo dneska viem, že ja keby som si otvoril pražiareň, mám známych ktorí robia to isté už teda, neni to také, že som stratený, mám za kým ísť. Ale vtedy to asi bola iná situácia, že odkiaľ si čerpal tie informácie?

Marek Fajčík: Bolo to iné, keď som povedal nikto, tak som myslel akoby takú verejnosť, že boli tu už nejaké prvé pražiarne, ktoré fungovali, tak samozrejme, že to bol taký že zdroj a potom aj všímať si proste zahraničie a tak. My sme na začiatku, musím povedať, nemali vlastný pražiací stroj, sme to vlastne sharovali hej, a také tie pankáčske začiatky to môžem nazvať.

Peter Vrábel:...Internet asi nebol vtedy ešte.

Marek Fajčík: No už taký pomalý a zobúdzalo sa to, hej? No a dosť takými že návštevami, hej, že vtedy tá doba bola veľmi taká bohatá na tie rôzne výstavy a na tých Trade fairs tak tam som chodil a proste som si to všímal, skúmal, robil si nejaký taký ten prvotný základný networking, musím povedať, že tam som aj prvýkrát stretol výrobcu pražiacích strojov, s ktorým vlastne spolupracujeme dodnes holandskú firmu Giesen a takto to bolo. A fakt som bol že akože odhadnem to, že desiatky pražiarní, stovky to asi nebudú, ale také že väčšie desiatky, a tí ľudia, to sa mi na tom veľmi páčilo, že tí ľudia v tých pražiarňach boli takí veľmi príjemní, zdieľni a naozaj sa dalo s nimi baviť úplne otvorene, že neskrývali tak veľmi to svoje know-how, čo bol zase že na druhej strane kontrast s tým pharmabiznisom, v ktorom som ja predtým pôsobil a tak vlastne má to tú svoju logiku, vo  “pharme” tá patentová ochrana je gro toho biznisu a to R&D a tak, kdežto v tej káve to tak nie je vo veľkej miere, v nejakej malej áno, ale nie je to až také rozšírené no a tam sa mi to páčilo také pocitové nastavenie tých ľudí no a toto bol tiež taký motív, že ja som si to nejako vnútorne povedal, som vlastne úspešne prežil dve fúzie akvizície v rámci farmy, kde sa spájali firmy a to bolo také tiež že vyčerpávajúce a aj únavné, a veľmi ma to bavilo, musím povedať, že naozaj že nebolo to, že by som to nechcel robiť, práve naopak, veľmi ma to bavilo, aj som mal nejaké ponuky, možnosti ísť pracovať do zahraničia, v rámci tých farmafiriem a to som tak že gently odmietol, lebo ma ťahala taká tá sila, že skúsiť niečo svoje, nové, postaviť sa na vlastné nohy, ísť vlastnou cestou a toto tak akože postupne zvíťazilo.

Peter Vrábel: Začínali ste ako malá pražiareň, vyrástli ste na veľkú pražiareň, ak to tak môžem povedať...

Marek Fajčík: Na slovenské pomery väčšiu...

Peter Vrábel: Na slovenské pomery väčšiu áno, že ako sa dá – predpokladám, že vždy ste si dávali pozor na kvalitu, ktorá od vás vychádza - že ako sa dá pri dnešnej situácii, kedy ste už teda väčšia pražiareň zachovať tá istá kvalita, ktorá bola na začiatku?

Marek Fajčík: No my sme v tých rokoch, kedy sme začínali, to znamená firmu sme založili v 2009, tak začali sme tým, že sme uviedli zákazníkom blendy, hej to znamená, pre ľudí ktorí nevedia, čo to znamená, sú to vlastne mix, alebo Slovensko má také škaredé slovo, že zmes, mne sa to až tak moc nepáči, ale je to naozaj že, alebo cuvée vo víne, to je taký krajší poetickejší názov, takže začali sme týmito blendmi a to jednak z toho dôvodu, že ľudia ešte neboli vtedy zákazníci pripravení a naučení spoznávať vlastne tie single origin kávy a boli im také príbuznejšie tie blendy a tie sme sa snažili pripraviť takým spôsobom, aby sme ich vtiahli do toho sveta tej, nazvem to, že kvalitnejšej kávy a postupne s vývojom času sme začali potom tie blendy, vlastne tie sme držali tak a začali sme pridávať práve tie singlovky, to znamená, singlová káva je taká, ktorá je dostopovateľného pôvodu, to znamená z jednej krajiny, z jednej oblasti, regiónu, od jedného farmára, dokonca veľakrát ešte aj je to z jednej plantáže, hej? Takže alebo z jednej časti tej farmy, hej? Niekedy to nie sú ani farmy, napríklad naša súčasná limitovaná káva, ktorú máme pravidelne, máme že Limitka, tak je z Brazílie a je to ani nie že farma, ktorá sa volá Fazenta ale je to že sitio, to je že statok, to znamená že naozaj relatívne až na takúto mikro úroveň vieme ísť. No a takže začali sme s tými blendmi, tie si držíme, to považujem za niečo, čo zodpovedá aj tú tvoju otázku, že to nám drží takú tú kvalitatívnu úroveň a tie blendy sme poskladali – lebo tam máš tú možnosť robiť rovnakú chuť, lebo ju skladáš z viacerých káv alebo tie odchýlky sú menšie ako v chuti...

Peter Vrábel: Viete zaručiť, že káva chutí stále rovnako...?

Marek Fajčík: Že chutí rovnako áno. Môže sa stať, poviem príklad, že nejaká káva v Kolumbii, hej, že tento rok vplyvom nejakých poveternostných podmienok chutí nejako inak ako chutila minulý rok, ale keď ju máš v blende povedzme 20%, tak ti neovplyvni tú výslednú chuť tej kávy, aj keď tých 20% - samozrejme tá káva nie je diametrálne iná, že zrazu nebude kolumbijská káva chutiť úplne ako etiópska, teraz ako vo všeobecnosti, ale zaručuje ti ten blend takú tú stabilitu. To je tam to veľmi dôležité. No a ďalšou vecou ktorá drží nám tú kvalitu, o ktorej si povedal, v tom raste, je to, že máme to myslím si že metodicky dobre zvládnuté, že už nie sme firma, ktorá robí veci že, teraz sa to tak hovorí, že na pankáča, hej? A máme v podstate aj ten nákup zelenej kávy zvládnutý, potom vlastne tie procedúry, procesy. Pražiace stroje používame, ako som hovoril vlastne, stále od tej jednej firmy, ktorá zase zaručuje tam istú stabilitu tej chuti a samozrejme obrovský vplyv máme na to my ľudia, vo firme kolegovia, ktorí degustujeme tie jednotlivé kávy. Ja teda som povedal, že mám vzťah práve že k takému kulinárstvu a gastronómii a som taký by som povedal, že čiastočne samouk, čiastočne máme nejaké také že vzdelanie v tejto oblasti, ale napríklad náš hlavný pražiar, kolega Andrej, tak on je bývalý someliér, to znamená, že išli sme na to takto celkom sofistikovane...

Peter Vrábel: Veľmi dobre si obsadil pozíciu.

Marek Fajčík: No lebo pražiara nezoženieš, vieš. Na Slovensku teda nie v roku dvetisíc niečo.

Peter Vrábel: Takže pražiara si vlastne musíš vychovať, keď chceš nového.

Marek Fajčík: Väčšinu pozícií u nás vo firme si proste musíš vychovať, lebo nemáš tú industry history, ako sa hovorí, že nie je tam tá história, že niekoho si stiahneš...

Katka Vaterková: Áno, že vypíšeš si na Profesiu...

Marek Fajčík: Vypíšeš si na Profesiu, že hľadám pražiara, ako teraz by si možno aj našiel niekoho, kto vie pražiť, ale vtedy to tak nebolo, vieš.

Peter Vrábel: A tak dneska možno keď už je niekto pražiar, tak praží pre seba, ako má ísť niekde inde...ale ešte v súvislosti s tou kvalitou mi nedá sa takú zaujímavosť opýtať, stalo sa vám niekedy, že ste vyrobili kávu, ktorá potom nešla do predaja? Že tu sa nám niečo nepodarilo, predpokladám teda, že hej, tu sa niečo nepodarilo, tak toto radšej nepredávajme, hej?

Marek Fajčík: Jasné, určite.

Peter Vrábel: Takže také veci sa, nevravím že...

Marek Fajčík: To sa stáva, stane sa. To je napríklad ladíš receptúru a nevyjde ti to úplne dobre na prvú šupu. Samozrejme snažíme sa to eliminovať, aby sme teda nevyhadzovali a neplytvali, lebo však nemáme asi radi nikto, keď sa plytve jedlom alebo teda pitím a tak. Ale máme teda to riešené tak, že máme takú malú pražičku, ono tam máme tri pražičky, teda aby bolo takto že jasnejšie, máme takú, že...

Peter Vrábel: Koľko kilové? Lebo viem, že sa to na kilá...

Marek Fajčík: Áno, áno. Meria sa to tak, že koľko kíl dáš na jednu várku. No tak máme takú, že malinkú, to je tá na jedno kilo, tam si pražíme že vzorky, to je práve kvôli tomu, aby sme vedeli identifikovať napríklad nám chodia vzorky z celého sveta, posielajú nám to buď farmy alebo distribútori, tam si otestujeme, že či tie kávy sú okej, či nás niečím zaujali a tak. Potom máme strednú pražičku, tá na jednu várku zvládne 15 kíl a potom máme takú najnovšiu a tá ma 45, hej, to sme práve kupovali 2 týždne pred koronou, nám to prišli nainštalovať.

Peter Vrábel: Pre zaujímavosť hej, že koľko stojí taká pražička? Lebo ja sa vždycky pýtam, keď sme tu mali hostí tých kávových, že aby mali aj poslucháči teda nejakú takú predstavu o tom, že čo to stojí ten biznis, že nie je to lacné, a viem že tie sumy sa pohybujú v desať tisícoch, takže...

Marek Fajčík: No keby som išiel, že tá malá je v jednotkách tisícov, hej, potom tá stredná je v desiatkach tisícov, a tá veľká je v stovkách. A teraz bavíme sa o pražiacom stroji, ale aj o tej technológii okolo toho, lebo ono to nie je iba že pražiaci stroj, ale my napríklad keď tú veľkú mašinu čo máme, tak tam je že pražiaci stroj, potom je tá samotná pražička, potom je distoner, to znamená zbavovač kamienkov po slovensky, alebo vlastne zariadenie, ktoré zbavuje kávu nejakých potenciálnych nečistôt, hej? A potom máme ešte vlastne after burner, čo je zariadenie, ktoré – tak jednoducho volá sa to, že spaľovač spalín. To je náš taký že vnútorný záväzok a príspevok k ekológii mestečka Modra, aby sme – lebo pri tom spálení naozaj vznikajú nejaké drobné čiastočky, aby sme to nepúšťali vonku do vzduchu, čo teoreticky môžeš, ale teoreticky môžeš ich takto spáliť a tým pádom máme takú že ekologickú výrobu.

Katka Vaterková: Na tej miere ochutnávania, keď si hovoril, že vám posielajú teda plantáže, distribútori kávy z celého sveta, ja som tak premýšľala nad tým, že jedna vec je, že predpoklad musí byť k tomu, že vie niekto rozoznať chute, hej, že kto tu kávu ochutnáva, že viem tam nájsť nejaké tie odtienky ale mňa by zaujímalo, že môže tam byť aj istá miera subjektivity?  Že napríklad sa vôbec nezhodnete s kolegom, že tebe tá káva že veľmi chutí, a kolega povie, že no tak toto vôbec nie? Že stávala sa vám aj takáto názorová dišputa alebo teda rozkol?

Marek Fajčík: No skôr otázka je, či sa nám stane to, že sa úplne zhodneme, lebo tá miera subjektivity, vieš, ono je to naozaj asi aj základ toho celého, na jednej strane v tom akože individuálnom prípade každého jedného človeka, každý tie chute vníma trošku inak, na druhej strane podľa mňa to umenie a ten fortiel tohto celého je, že vyskladať to tak, že máš kávu, ktorá chutí teda nielen že nám vo firme, ale že aj bude chutiť zákazníkom a teda a nie všetkým hej, že pozor, tam je to o tom, že vyrábaš, pripravuješ kávu, každú tú jednu s láskou, perfektne, hej. Tvojou úlohou ako pražiara je, aby si rešpektoval tie chuťové vlastnosti, ktoré tam tá káva prirodzene má, tým kde rastie, aká je to vlastne odroda a tak ďalej, ale na druhej strane si treba uvedomiť, že stojí ten zákazník, a každú jednu vyrábaš s láskou, ale nevyrábaš každú jednu pre každého. A tam naozaj že iné sú kávy – napríklad tie blendy, tie sú viac predurčené na prípravu espresso káv, a to sú nazvem to také tradičnejšie trošku, hej? Aj sú vyššie pražené, tie tóny sú tam viacej horká čokoláda, oriešky, med, melasa, tabak a karamel a tak ďalej, a potom máš tie singlovky, tie pražíš troška nižšie, aspoň teda my to tak robíme a tam niektoré sú také že my to voláme modernejšie espresso, to sú také, ktoré pijú ľudia, ktorým nevadí taká jemná, šteklivá, ovocnosť alebo také trieslovinky tam cítia vlastne v tých chutiach, a potom máš samozrejme aj tie ovocné kávy, ktoré ľudovo hovoríme že kyslé. Že akú si prosíte kávu? Hlavne nech nie je kyslá, je veľmi častá odpoveď takého všeobecného človeka v rámci teda zákazníckeho spektra, ale tie ovocné pražíš presne, pražíš ich menej, tak naozaj pre užšiu skupinu ľudí, samozrejme aj na iné prípravy, hej? Niekto si ju síce pripravuje ako espresso, ale veľa ľudí si ju pripravuje na také filtrovacie metódy.

Peter Vrábel: Ja teda viem o tebe, že tvoja firma funguje tak, že vy ste takzvane že rodinná firma, skús mi povedať, že ako sa ti to podarilo? Že urobiť rodinnú firmu?

Marek Fajčík: Vieš čo, nebol to taký že primárny cieľ, že aha tak teraz idem robiť rodinnú firmu...

Peter Vrábel: Ja sa pýtam kvôli tomu, prepáč, že na začiatku si bol myslím sám, z tých informácií čo mám, alebo nebolo to tak? Mal si to ako hobby, začal si teda s pražiarňou vlastnou a teraz prirodzene, že keď niekoho potrebuješ, lebo už to nezvládaš sám všetko teda robiť, neni každý človek taký, že dokáže úplne v takom určitom – určitej fáze zvládať všetky činnosti, ktoré to obnáša. Že také prirodzené mi príde, že oslovíš niekoho aby ti pomohol, teda najbližší človek tvoj je tvoja rodina, že ideš za rodinou svojou.

Marek Fajčík: Áno.

Peter Vrábel: Ako sa dá dostať do biznisu rodina, lebo je to niekedy akože veľmi náročné podľa mňa, že niekto sa nadchne z rodiny, že ty máš nejakú víziu v hlave, že chceš to robiť, že ako mu to ty dokážeš predať, že aby išiel do toho s tebou, lebo na začiatku je to ťažké aj kvôli tomu, že nedokážeš akože zaplatiť úplne človeka, s tým že máš rodinu a je tam taký predpoklad, že oni ti pomôžu aj nezištne, že nečakajú od toho za to úplne nejako nastavený plat, hej? Že ako sa dokáže podariť niečo také, že stiahneš k sebe rodinu a že dneska si povieš, že ste rodinná firma?

Marek Fajčík: V prvom rade, ako som povedal, ja som to nikdy nezakladal akože bude to rodinná firma, vzniklo to naozaj že prirodzene. Takým najbližším mojim parťákom je manželka, ktorá to so mnou ťahá už v podstate ako Ebenica vznikla. Aj keď ona nebola na začiatku, nepracovala že priamo pre Ebenicu ale presne to bolo, čo si ty povedal, že nekonečné hodiny diskusií, toto nemáš také že teraz si sadneš, teraz niečo spravíš a tak, ale že práve u mňa je veľmi dôležité, že sa o veciach rozprávať, aby sme sa chápali. A to je také že jednak že hodnotová záležitosť, ale aj taká tá, že už také to smerovanie, hej, a v tomto teda práve Danka je človek, ktorý najviac podľa mňa vie o tej Ebenice asi po mne, hej? Práve z týchto rozhovorov a tak. No a potom asi tým nápadom sa tak podarilo osloviť viacerých z rodiny. My sme si prešli takým tým, čo si povedal, že z praxe, hej, aj takým tým vývojom, že boli tam také a stále sú že nice stories, pekné stories, ale boli tam veci, ktoré neboli úplne najlepšie, takže aby som to iba tak zhrnul, tak postupne napríklad začali sme aj s mojim bratom, hej, my sem mali takú malú kaviarničku tuto v Bratislave, štyri stoly, to bola naša najlepšia marketingová investícia, a laboratórium, ktoré sme mohli mať.

Katka Vaterková: Zákazníci, na nich ste testovali?

Marek Fajčík: Áno, lebo vieš na začiatku, ako pri všetkej úcte a pokore k našim chuťovým bunkám, je dobré sa opýtať tých ľudí, že čo oni na to, lebo je síce fajn čo mne chutí, ale nemusí to chutiť ostatným. No a to bolo naozaj že perfektné, to sme vlastne s bráchom riešili, lebo on končil školu, po škole a tak a on potom si šiel budovať svoju kariéru ďalej...

Katka Vaterková: A mali ste – prepáč, mali ste viac ako štyri stoly alebo presne štyri?

Marek Fajčík: Presne štyri stoly boli a jeden barový pult a raz, dva, tri alebo štyri police na kávu. To bolo malé, že celá firma bola že ja neviem to malo 40 metrov štvorcových a ešte to rátaj v tom že ešte zázemie bolo také nijaké a potom sme mali ešte skladík, ten mohol mať nejako že 20 metrov štvorcových...

Peter Vrábel: To je podľa mňa ideálne priestor na kaviareň, akože z pohľadu biznisového, lebo ty nechceš... no nepoviem to tak škaredo, že nechceš, aby ti zákazníci vysedávali... pri bublinkách v kaviarni a a že je tam niekto na jednom stole že dve hodiny...

Marek Fajčík: Ale áno, no my sme vsadili na to, že príde, vypije kávu a ide ďalej.

Peter Vrábel: A dneska v tomto uponáhľanom svete je to praktickejšie mať malú kaviareň...26:31

Marek Fajčík: Áno, trend malých kaviarní je teraz veľmi veľmi zaujímavý a keď by som mohol niekomu niečo odporúčiť, čo máme vypozerané, a chce otvárať kaviareň, tak akože keď sme pri tejto téme hej, tak rýchlo to zhrnieme, že také dve veci, nemyslite si, že je to ľahký biznis, naozaj, že počítajte, poraďte sa, riešte k veci, nielen že je to ľahké, lebo veď otvorím si kaviareň, varím kávu, nakúpim si nejakú kávu z nejakej pražiarne, náklad na espresso mám 0,30 € a budem ho predávať v Bratislave za 2 €, akože to vyzerá že super biznis, hej? Hneď po kokaíne možno je to akože celkom fajn, ale toto je taká prvá rada, že naozaj nie je to ľahký biznis a teraz toto gastro nám vlastne ukazuje presne tá korona, že to tak je. A druhá rada je, že človek, ten zákazník myslím, on nepotrebuje mramorový bar a drahé 300, 500 eurové stoličky, ale on potrebuje mať ten zážitok, práve z tej kávy, z toho vášho prístupu, z toho vášho príbehu a naozaj že tak to asi všetci, ktorí, ja hovorím že máme trošku odjedené a odpité, tak vieme a určite každý z nás má famózny gastronomický zážitok z nejakej – teraz to preženiem trošku, ale že zabudnutej reštaurácie, nie úplne nóbl, niekde na talianskom vidieku hej napríklad alebo niekde vo Francúzsku alebo kdekoľvek vo svete, hej? A toto je presne o tom, že – lebo mnohí ľudia k nám aj prichádzajú, že my si ideme založiť kaviareň a tak a čo nám dáte zadarmo? Hej, že kávovar zadarmo, toto toto až po slnečníky a vravím že nie, toto nie je celkom úplne cesta, naozaj neviem či to máte dobre premyslené, my sa spytujeme, že idete robiť kaviareň a prečo nemáte peniaze na kávovar, na čo iné máte peniaze? Máte ich na marketing potom? Že máte naozaj niekoľko tisíc eur aby ste to rozbehli a tak? A oni  že nie ale mám ja neviem drahé stoličky, drahý bar a úplne že parádny luster alebo svietidlá. No podľa mňa toto nie je úplne celkom správny prístup a teda nielen podľa mňa ale to štatistiky proste nekompromisne dokazujú, že to tak je.

Peter Vrábel: Tieto tvoje slová potvrdí aj hosť, ktorého sme mali v predchádzajúcom podcaste o káve, on vlastne vravel to isté, že treba sa hlavne zamerať na ten produkt pri skladaní, to tak poviem že baru alebo kaviarne sa určite poradiť s niekým, takže nie je to dobré robiť to na vlastnú päsť. Ja sa teda ešte vrátim k tej otázke čo som mal, že rodinná firma, skús teda ešte povedať poslucháčom, že v akom zložení je vaša rodinná firma, hovoril si o sebe, spomenul si manželku, že koľko vás tam je alebo firma v takej veľkosti ako ste vy, že koľko ľudí to dokáže obhospodáriť?

Marek Fajčík: Takže k tej rodinnosti sa ešte vrátim, som spomínal teda v prvom rade manželku, potom vlastne brata, ktorý vlastne nejakú časť tiež bol s nami, tak isto rodičia.

Peter Vrábel: Vau.

Marek Fajčík: Ono to tak vyšlo, že ocino išiel do dôchodku a vlastne sme riešili proste nejaké veci, tak že nám pomôže a naozaj ten ich – ja si to veľmi vážim, takisto ocino, mamina, to isté, takže to bolo veľmi veľmi funkčné a dobré a hodnotím to ozaj len pozitívne. Súčasný stav je taký, že máme vo firme nás je momentálne 11 od minulého týždňa. Bolo nás 10, už nás je 11, takže ideme opačným smerom ako v tej pesničke.

K: Bolo nás 11.

Marek Fajčík: Bolo nás 11. Tam sa to tak znižovalo, takže my dorastáme, dorástli sme do jedenástky.

Peter Vrábel: Akú pozíciu ste doplnili v tomto čase?

Marek Fajčík: Marketingovú, prijali sme kolegyňu na marketing. K tomu sa dostaneme asi v tej druhej či tretej časti.

Peter Vrábel: Určite áno.

Marek Fajčík: A je nás 11, tú rodinnosť ako formálne, tá je vyjadrená tým, že som tam vlastne ja a Danka manželka, už trošku nám pomáhajú aj deti. To sú také ale vieš... my tou firmou žijeme ako všetci podnikatelia, ktorí to robia týmto štýlom a nevyhneš sa tomu jednoducho a keď tvoríme, riešime veci, tak tie decká máme 8 a 6, teda 8-ročného chlapčeka a 6-ročné dievčatko, tak oni sú ohromne zvedaví a oci a mami môžem vám nejako pomôcť? To je také prirodzené, také ja neviem teraz sme dávali ako darček k nákupu na eshope sme dávali respirátory, tieto filtre a vymysleli sme takú srandičku lebo je to užitočná vec momentálne, riešime to tento mesiac, dáme to k nákupu, je to užitočná vec a dali sme tam takú nálepku, takú srandičku, že upozornenie, tento filter nie je určený na prípravu filtrovanej kávy, že vychutnávajte s úsmevom, také niečo sme tam dali, no a tie respirátory sme zakúpili a bolo tam treba tie nálepky dať, tak decká sa podujali, že dáme tie nálepky, tak toto je také, že sa k nám pridali deti. No a toto je taká formálna stránka, že kto vlastne vo firme je, ale ja považujem za veľmi dôležitý aspekt tej rodinnosti aj hodnoty. Hodnoty na ktorých sa snažíme tú Ebenicu stavať a toto je pre mňa veľmi veľmi dôležitá vec a naozaj to považujem za – keď si sa ty Katka pýtala, že čo predurčuje firmu, že desať rokov vydrží a už 11 rokov, že sa z malej firmičky stane dosť veľká firma na slovenské pomery v rámci pražiarenstva, tak to sú práve hodnoty a ten prístup, ktorý máme a naozaj to je niečo, čo nás drží pokope si myslím.

Katka Vaterková: To je niečo možno čo sa nedá zaplatiť alebo vyrobiť, že je to niečo také fluidum ktoré naozaj si treba pestovať. Keby si možnože povedal také základné piliere, ktoré sú pre teba  také dôležité hodnoty, možno iba  krátkosti, ak je niečo čo ti tak napadne prvé.

Marek Fajčík: Jasné, no my to máme aj nejakým spôsobom spísané trošku, lebo sa tým zaoberáme aktívne. Máme to spísané v takom že brand motto alebo brand story alebo akokoľvek to nazveme. Ale máme tam takú prvú vetu, že trpezlivosť je cestou k dokonalosti a tam máš že trpezlivosť naozaj, ako takú jednu dôležitú vlastnosť, potom  je tam tá cesta a tá je tým cieľom v podstate, naozaj že my nemáme ten cieľ, že urobíme 5 miliónov euro a potom si povieme, že sme vystúpali na nejaký pomyselný Mount Everest alebo niečo také. A potom máš tú dokonalosť, a tam sa snažíme naozaj približovať sa postupnými krokmi k niečomu, čo my považujeme za dokonalé, ale to je pozor, že tá dokonalosť neznamená, že nejakú formálnu strojenosť alebo niečo také, ale – vlastne možno sa vrátim k tým talianskym reštauráciám, že tá dokonalosť je možno aj v neformálnosti veľakrát a v takom tom že easy life a naozaj si to trošku že užiť, hej? A potom z tých ďalších akože pilierový nadpis a potom máme rozpracované, tam, sú hodnoty, že ísť vlastnou cestou a robiť veci s chuťou lebo našou DNA je chuť, nie len že kávová chuť ale aj robiť veci s chuťou, že a ten prístup je o tom a potom máme že trpezlivo, odhodlane a sú tam aj také veci, ktoré sa týkajú že nečakať a ísť ďalej, hej, že toto sa teraz naozaj že veľmi snažíme a tá korona musím povedať, že nás k tomu dosť nakopla.

Katka Vaterková: Ja rada s tebou otvorím otázku ohľadom posledného roka, ale ešte poďme uzavrieť túto časť, kde sme sa pozerali trošku retrospektívne 10 rokov dozadu, presne ako si popisoval, ten trh sa vyvíjal, menil sa zákazník. Hovorili sme o tom, že možno desať rokov alebo desať plus rokov dozadu tú nebolo až toľko lokálnych pražiarov, dnes my sme vedeli urobiť samostatný podcast o káve a pozývať si na každú epizódu iného pražiara a taktiež možnože zákazník je vzdelanejší, hej, že taká tá klasická objednávka že jedno pressko s mliekom, zrazu ľudia vedia vyberať z väčšieho diapazónu možností, že naozaj sa to rozšírilo, ale keby si mal zhodnotiť, ako sa na Slovensku vyvinul ten trh za tých posledných 10 rokov?

Marek Fajčík: Za posledných 10 rokov, keď si – teraz sa zamerajme na také 2 roviny, prvá je chute a zvyky tých jednotlivcov, tých zákazníkov a potom sa môžeme na to pozrieť aj z hľadiska nejakých takých čísel a trošku z takého makro pohľadu, tak začnem tým prvým. Pred tými desiatimi rokmi, presne ako si to teraz pomenovala hej ako na tom jednoduchom príklade, že presso s mliekom a spol. a naozaj ľudia neboli takí edukovaní, príjm hrali naozaj také dovozové značky, rôzne talianské a tak ďalej, pražiarov bolo ako šafranu a aj chute tých zákazníkov boli nastavené práve na také tie že vysoko pražené kávy s veľkou dávkou robusty veľakrát, to znamená že také to tmavé, nekyslé, ľudovo povedané, a príprava kávy bola že – zalievaná káva bola veľmi populárna, toto bol asi taký set-up, ktorý bol. Postupne vlastne ľudia začali veľmi intenzívne sa zaujímať, teda časť samozrejme, o kávu, podobne ako tomu bolo pred nejakou dekádou predtým o víne, to je to isté, vinári v našej modranskej, pezinskej oblasti to potvrdzujú, tak začali sa zaujímať viacej o kávu a začali ruka v ruke s tým si začali aj vlastne kupovať nejaké kávovary, hej? Dnes už napríklad kávovar do takej domácnosti, ktorý – nazvem to že automatický kávovar stál niekedy okolo 1000 a viac euro, dnes už ho kúpite pod tri stovky. Relatívne taký nazvem to že základnejší model, ale na takú bežnú dennú prípravu kávy je úplne postačujúci. Ďalej sa rozšírili veľmi také tie alternatívne prípravy kávy, to sú prípravy kávy založené na filtrácii a na gravitácii, kde v podstate cez namletú kávu prechádza voda a naozaj tieto devices, keď to tak môžem nazvať, tak sú veľmi dostupné, naozaj že kúpiš tie veci od 10€ proste do 50€ väčšinu z nich a naozaj môžeš experimentovať. No a samozrejme toto bolo dosť do veľkej miery indukované aj tými samotnými pražiarňami a nejakými trendami, ktoré sa sem valia zo zahraničia. Veľmi silný trend prichádza zo západnej Európy, zo Škandinávie, z Ameriky, takisto z Austrálie, hej, ľudia čo boli v Austrálii to potvrdia, že toto sú trendy, ktoré jednak v takej domácej príprave kávy sem prichádzajú a samozrejme aj v rámci nejakých kaviarenského života, je módnejšie ísť do kaviarne, určite ľudia, ktorí videli seriály americké, tak si pamätajú Starbucks, že Starbucks sú síce mnohými zaznávaní, ale že si myslím že v histórii kávy im môžem vďačiť naozaj za mnohé a presne taká tá popularizácia pitia kávy, aj na verejnosti na uliciach a tak ďalej, toto je niečo, čo ten Starbucks urobil úplne famózne. Takže ten zákazník, aby som to povedal momentálne, v súčasnej situácii naozaj si má z čoho vybrať, na Slovensku je – prechádzam postupne do toho makra, na Slovensku je momentálne posledný údaj, netrúfam si úplne odhadnúť, ale tipol by som si niekde okolo 70 pražiarní plus-mínus. Veľa z nich vzniká naozaj že nových, mladých ľudí, ktorí prepadli káve, tak si kúpi nejaký pražiaci stroj úplne jednoduchý, veľakrát je to naozaj že ojazdený kúpiš za pár tisíc euro hej a možno aj nie. A skúšajú, experimentujú, hrajú sa. Takže tým pádom zákazník si môže vybrať kávy, ktoré mu vyhovujú hej? Na druhej strane ten makro pohľad nám hovorí, že stále kávy kupované od pražiarov tvoria nám zhruba plus-mínus, teraz naozaj presné štatistiky asi nie sú, okolo 5% iba celkovej spotreby kávy. Je to dosť málo.

Peter Vrábel: U nás na Slovensku?

Marek Fajčík: Uhm, je to dosť málo.

Peter Vrábel: Prekvapivo malé číslo.

Marek Fajčík: Určite jednociferné číslo.

Peter Vrábel: A čo je teda tá...?

Marek Fajčík: No žijeme v bubline, my tu...

Peter Vrábel: Bratislava myslíš?

Marek Fajčík: Nemyslím len Bratislava, ale ľudia ktorí – napríklad ty si ponorený do kávy, to znamená že naozaj si žiješ v tej bubline že máš pocit, že každý okolo teba si kupuje kávu z nejakej pražiarne alebo väčšina a to percento sa ti zdá byť väčšie, to je presne ako marketéri hovoria, že každý musí mať Instagram, ale skúsený marketér ti povie, že len 17-18-19 % Slovákov je len na Instagrame. Lebo žiješ v tej, vieš tá tvoja komunita je takáto, ale keď sa pozrieš z toho makro pohľadu celého Slovenska, tak sme – možno je to 7% neviem hej, ale je to málo. Bude to viacej, všetky trendy tomu nasvedčujú a súvisí to vlastne aj s tými pražiarňami, ktoré som spomínal a naozaj že ideálnym stavom pre nás pražiarov a aj pre zákazníkov a aj pre takú podporu toho lokálneho podnikania a pre podporu takej tej gastronómie by bolo dobré a verím teda že môžem to povedať nielen v podmieňovacom spôsobe, ale že bude dobré, keď si ľudia začnú naozaj viac ľudí začne tú kávu intenzívnejšie riešiť a začnú si hľadať svoju pražiareň, svoje chute, pretože momentálne tá káva aj vplyvom online-u je extrémne dostupná jednoducho a aj vplyvom korony sa zmenili nákupné zvyklosti zákazníkov a ak by sa toto stalo, tak oveľa väčší podiel budú mať teda lokálne pražiarne a ľudia si môžu viacej vyberať, ochutnávať a skúšať. Naozaj to je o tom, že keď ten človek začne, ja nepoznám naozaj ľudí, ktorí keď sa ponoria do sveta kvalitnejšej kávy, že by sa potom vrátili naspäť, hej, teraz to úplne preženiem, kupuješ si lacnú kávu v supermarkete, to je tvoj bod nula celý život, a pozeráš po akciách a proste skúšať a si niekde okolo 10€ na kilo, možno 15€ na kilo, takéto niečo a potom sa dostaneš  k nejakej lepšej káve, že buď ti niekto tú kávu daruje alebo sa k nej nejakým spôsobom dostane, ochutnáš ju a začneš sa trošku zaujímať a tá káva, ten svet ťa vtiahne, začneš byť naozaj aktívny, v rámci toho sveta, hej experimentuješ, skúšaš, ten človek sa už nikdy nikdy nevráti k tej pôvodnej káve, ktorú si možno niekedy kúpil. My to máme v podstate na dennom poriadku, že veľa ľudí nám príde akože v takom dobrom, že si robí srandu hej a povie nám no vy ste mi teda zavarili, že ja už si nedám inde kávu alebo vieš takéto a to sa stáva všetkým pražiarom, to nie sme že iba my. A teda musím povedať, že vo všeobecnosti platí, že, keď to beriem na to Slovensko, naozaj sú tu veľmi dobrí pražiari, veľmi šikovní ľudia, ktorí sa tej káve venujú, samozrejme nie vždy každý každému vyhovie. Každý má nejaký svoj segment, niekto praží tradičnejšie chute, niekto praží tie alternatívne chute, ovocnejšie alebo teda modernejšie a tak ďalej, ale vo všeobecnosti platí taká tá základná poučka, že ak si kupuješ kávu z pražiarne, tak ty ako zákazník sa len obohacuješ a proste vyhrávaš, hej? Takže my máme taký interný sloganík, že ak si kupuješ chlieb od pekára, tak si kupuj kávu od pražiara. Toto keby sme dostali viacej medzi ľudí, tak je to skvelé.

Katka Vaterková: Poďme sa Marek pozrieť na históriu čerstvo 1 rok. Veľa sa toho zmenilo, zákazník už nepríde do kaviarne a nedá si kávu v kaviarni slobodne alebo teda tak vyzerali naše posledné mesiace, my sme na začiatku korony natočili podcast s Miriam Venčíkovou, ktorá nám naozaj hovorila o tom, aké je to byť v gastro biznise a ako ich zasiahla prvá vlna pandémie. Znelo to naozaj dramaticky už v tých prvých mesiacoch, nehovorím ešte vlastne spätne rok dozadu. Aká bola taká nejaká vaša stratégia? Myslím že sa nebudem mýliť, ak poviem  že sektor HoReCa, respektíve hotely, kaviarne, reštaurácie boli možnože vaším primárnym príjmom, neviem, to by si vedel ty povedať možnože akú časť koláča to tvorilo, tržby z tohto sektora, ako ste to mali nastavené, ale teda ja som sa stretla z vašou značkou od známych, ktorí vlastnia kaviareň, takže nezasiahla ma reklama na internete alebo že by som vás našla na nejakých pultoch, ale naozaj od ľudí, ktorí prevádzkujú kaviarne, tak som teda poznala, že dodávate im kávu a tu sa teda v tomto sektore sa zmenilo mnoho a teda moja otázka by bola, že aká bola vaša stratégia, aký mix krokov ste zvolili a ako to hodnotíš už teraz s ročným odstupom? Bolo to úspešné?

Marek Fajčík: No začnem asi od konca, vlastne som to spomínal už úplne na začiatku, že áno bolo, a bolo to zároveň aj veľmi náročné a ťažké. No skúsim ísť teraz fakt že rok dozadu ako to nás zasiahlo a ako sme postupovali. My sme boli začiatkom marca na jednej takej konferencii, asi môžem že Profesia days, v podstate kedy sme tam zaznamenali, že máme prvý pozitívny prípad na Slovensku a keď táto konferencia skončila, proste prišli sme domov, hej a začali sme akože sledovať správy prirodzene, no pozeral som si aj zahraničné servery a teda spravodajstvo a tam to bolo akože v pokročilejšom štádiu. No nám sa stalo to, a chvalabohu, že sme to dosť rýchlo pochopili, že ten segment Ho-Re-Ca u nás tvoril plus-mínus nejakých 35-40%. Potom sme mali ale druhý segment a to je že Office a oni dokopy že zhruba nejakých 70% nám tu urobili tržieb hej a pochopili sme, že máme nohu – teda pardon hlavu na kláte a že tá gilotína tej korony môže spadnúť a môže nám odseknúť hlavu a že sme skončili, lebo naozaj my sme boli nastavení na rast, šak sama si povedala, keď di pozerala čísla, my rastieme zhruba, teda do roku 2020, ale že rástli sme 30-40% medziročne, takže boli sme nastavení na rast a teraz mali sme 70% tržieb v ohrození, akože v primárnom ohrození a tých zvyšných 30% to bola že naša podniková predajňa a plus online, hej? A nazvem to, že B2C sektor, hej, keď to tak môžeme nejako pomenovať. Ten B2B sektor, teda bussiness to bussiness ozaj zo dňa na deň zavreli kaviarne, hotely, reštaurácie a ľudia sa vlastne dostali na homeoffice. No prvá vec bola, že snažili sme sa pochopiť alebo porozumieť tomu, že aké môžu byť vôbec scenáre hej, začalo sa hovoriť o nejakých vládnych opatreniach a toto toto jedno s druhým a jak som hovoril o tom vnútornom nastavení, že je veľmi dôležité, tak my sme naozaj že dlhé noci hlavne s manželkou analyzovali ten prvý týždeň alebo prvé dva týždne tú situáciu a robili sme si rôzne scenáre a to vnútorné nastavenie keď spomínal, je o tom, že pochopili sme, že my sami musíme niečo spraviť inak, aby sme prežili. Lebo ako náhle sa začneme spoliehať na druhých, tak jednoducho ten náš osud nie je v našich rukách.

Peter Vrábel: Na druhých si myslel asi pomoc štátu.

Marek Fajčík: Napríklad pomoc štátu. Lebo vtedy naozaj keď si pamätáte v tej prvej vlne to bola masívna kampaň, šak Helicopter money, v Amerike sa k tomu schyľovalo a asi to preberie aj Európa, Európska Únia začala rokovať o balíku opatrení a pomoci, nemali sme s tým reálne žiadnu skúsenosť a toto možno bolo aj také memento, že v tej vtedajšej situácii jednoducho mali sme v podstate dve možnosti. Prvá že vyložiť nohy na stôl a čakať na nejakú podporu a druhú že spravme niečo sami a buďme aktívni, tak vyhrala táto druhá možnosť. Od štátu sme nič si nepýtali ani sme nič nedostali tým pádom, neviem či by sme aj mohli úprimne, ale spätne sme asi teraz múdri, keď sa pozeráme dozadu, ale hodnotím to tak, že by sme nemali ani takú vnútornú kapacitu sa tým proste zaoberať hej že či tam nejaký dokument vieme spraviť, poslať a tak ďalej. My sa snažíme tej, nazvem to byrokracii, trochu vyhýbať hej a toto sme naozaj vôbec neriešili. V prvom kole čo bolo tak sme si povedali, že spravíme všetko preto, aby sme prežili a aby sme naozaj firmu udržali a mali sme scenáre od osekania firmy úplne že na dreň, mali sme potom scenár – toto by znamenalo, že prepustíme ľudí, kolegov, samozrejme veľmi neradi, lebo šak dlho to spolu ťaháme a to bolo také akoby jedno opatrenie hej, teoreticky že by sme predali možno ten veľký pražiak, ktorý nám práve pred mesiacom práve prišli nainštalovať, lebo by sme ho nepotrebovali a jednoducho akože doráňaní dobití by sme to prežili, to bol akože krízový scenár číslo jedna hej alebo na tej pomyselnej úsečke na tom jednom extrémnom vrchole. Potom tam boli taká že médium záležitosti hej, že osekáme iba firmu na takú že vitálnu časť a budeme sa snažiť prežiť takýmto nejakým štýlom a budeme robiť nejaké možno partnerstvá, čiže skúsime to spraviť takto. A my sme mali veľa napríklad aj pred koronou ponúk ísť do rôznych sietí supermarketových hej že tak to bola taká jedna časť, že upustíme od tej svojej filozofie a trošku tam skúsime týmto štýlom akože zachráni nás to aspoň objemovo, kešovo a tak ďalej. To bola druhá možnosť a potom bola taká, že skúsme porásť, akože je tu nejaká kríza, ktorá prišla a nie sme prví ani poslední v histórii ľudstva, na ktorých takéto niečo dopadlo, vtedy sme si mysleli, že pol roka nejako vydržíme hej...

Peter Vrábel: Mali ste napríklad prostriedky na to, aby ste pol roka vydržali?

Marek Fajčík: Hej, my sme nezaúverovaní, hej že ideme z vlastných peňazí, nemáme vlastné úvery, nejaké lízingy máme ale nie je to až také veľké vzhľadom k tržbám a tak ale že úvery nemáme. Mali sme našetrené, tým že ja som ekonóm, tak trošku akože sa snažím...

Katka Vaterková: Vytvoril si vatu...

Marek Fajčík:... tú našu firmu držať v takom že nazvem to možno konzervatívnom, ale finančnom zdraví a takže mali sme, vedeli sme že nejakých pár mesiacov prežijeme...

Peter Vrábel: Ale že máte presne ten čas na to, aby ste zapli...

Marek Fajčík: Tak, aby sme zapli niečo iné a tam sme sa proste snažili pochopiť, aký môže byť trend, čo môže nastať. Tak samozrejme sme sa aj radili s ľuďmi hej, ktorých sme poznali a jednak z oblastí nejakých trhových analýz, marketérov, to boli že dlhé hodiny a proste s mnohými že sme si telefonovali cez videohovory, že o deviatej sme začínali a o dvanástej sme končili v noci hej, že to boli takéto nočné sessions, ale pochopili sme tam jednu vec a teda ten scenár, ktorý vyhral bol, že to nákupné správanie ľudí sa zmení. Nevedeli sme na ako dlho a ako veľmi, ale vedeli sme, že sa zmení. Summa summarum, vrhli sme všetky, alebo veľkú časť prostriedkov, know-how, energie so všetkými kolegami na také dve veci, aby sme si zabezpečili zdroje, to bola prvá vec hej o tých finančných sme sa bavili, ale dosť rýchlo sme sa vyhádzali z peňazí, lebo sme napríklad sa snažili predzásobiť. Tam bol ten problém, že hranice boli zatvorené, to akože desiatky telefonátov, či vôbec nám z prístavu uvoľnia kávu hej ako to bolo naozaj celkom šialené v tomto a zabezpečiť vlastne aby sme sem dostali zelenú kávu ku nám do Modry, aby sme mali nejaký stock, aby sme vedeli dajme tomu že rok, trištvrte roka, pol roka, záleží od kávy, nejakým spôsobom fungovať. Takže toto boli zdroje a plus ešte samozrejme kolegovia hej, lebo vieš preberáš obrovskú zodpovednosť, tým že tá rodinná firma, keď sme sa bavili, má aj ten rozmer, že keď si podnikateľ, tak zodpovedáš aj za rodiny tých svojich kolegov aj keď to nie je tvoja priama rodina, ale ste veľmi úzkym putom prepojení hej, takže toto bola ďalšia vec že keď sme sa rozhodli ísť týmto smerom, že byť aktívni, zachovať si počet ľudí aký máme, nikomu sme ani na mzdy nesiahli, proste my sme to naozaj tento scenár u nás vyhral, tak tie zdroje sme si nejakým takýmto spôsobom zabezpečili no a potom bola druhá časť toho celého a že to nákupné správanie sa zmení v prospech individuálnych ľudí toho B2C bussiness to customer a tam sme sa snažili nájsť práve tú cestu, ktorá sa ukázala, že je a bola v online-ne. Takže nám sa podarilo spraviť to, že sme za 2020 voči 2019 porástli o tých 7-8% a drvivú väčšinu sme spravili práve cez e-shopy.

Peter Vrábel: Dovtedy kým akože nebola táto situácia, ste mali aký online alebo teda ako ste riešili online? Mali ste nejakého strategického konzultanta na toto alebo si to riešil iba ty v rámci firmy?

Marek Fajčík: No my sme dovtedy online mali samozrejme, nemal takú váhu a riešili sme si to tak, nazvem to že organicky...

Peter Vrábel: Stratégiu myslíš?

Marek Fajčík: My stratégiu riešime v podstate v rámci celej firmy v takom že užšom kruhu a akože poviem to vzletne, medzi nami jedenástimi že senior menežmentu, ale toto je taká že úzka skupina ľudí s ktorými tú stratégiu vytvárame a samozrejme máme aj nejakých konzultantov, teraz sa bavíme o celkovej stratégii firmy, hej tú sme posilnili práve smerom k tomuto online-nu a sme sa museli samozrejme poradiť, akože to bez toho by nešlo, hej. Dovtedy sme to riešili že máme online, máme nejaké PPCčka a niečo nám funguje hej že stále hovorím, že ten trh maličký v rámci celkovému trhu na Slovensku sa predá nejakých 10 000 ton kávy hej ročne a my z toho my slovenskí pražiari máme nejakých by som povedal 5,6,7 by som povedal plus-mínus percent, relatívne že málo a to znamená že aj tomu prislúcha všetko ostatné hej že vo vyhľadávači, ľudia keď hľadajú kvalitnú kávu, tak naozaj sú to že stovky iba hej to nie sú nejaké veľké čísla, to sa bijeme mnohí o tento malý koláč, takže tam sme presne pochopili aj z tých rozhovorov a z tých analýz odborníkov na online, že jednoducho musíme loviť v rybníku ktorý teraz je nový pre nás. My sme na to išli takým, že nazvem to zdravým sedliackym rozumom, ľudia ktorí boli zamestnanci firiem, do ktorých sme dodávali kávu, tak tých sme najprv oslovili, šak haló, ste doma, môžete si kúpiť kávu od nás takže cez webovú stránku. To bol taký prvý spôsob. Mnoho firiem musím pochváliť z radov zákazníkov našich tak zareagovalo na homeoffice aj tým spôsobom, že sme tu s vami, to bol veľmi taký claim, ktorý bol vtedy hovorím taký populárny a naozaj že kúpili si Ebenicu a poslali ju svojim ľuďom, svojim zamestnancom.

Peter Vrábel: Stále odoberali? Nezrušili to?

Marek Fajčík: Stále odoberali a poslali to svojim ľuďom, niektorí viackrát, niektorí raz ale bolo to pre nás pekné gesto a myslím si, že aj voči tým zamestnancom to bolo také, že príjemné hej a my sme im takú službu samozrejme spravili, že máme tú logistiku vyladenú, tak sme im to vlastne poslali tým jednotlivým ľuďom hej, že keď ja neviem stalo sa to napríklad u jednej IT firmy, oni to nevedia robiť proste túto logistiku tento biznis, takže my sme im to zabezpečili vlastne v rámci takéhoto servisu, takže toto bol taký že prvý krok, no a potom sme samozrejme začali robiť ten online marketing, ktorý sa robiť má a tam sa tie nákupné správania tých ľudí začali samozrejme meniť, toto všetci vieme práve vo vzťahu alebo teda v prospech online-nu a na túto vlnu sme naskočili a samozrejme za tým boli aj mnohé marketingové investície, takže začali sme spoluprácu proste s rádiami a to sa nám ukázalo ako celkom dobrý krok, bol napríklad jednu dobu nazvem to že výhodnejší mediálny priestor, čo sme sa snažili rýchlo využiť. Tí veľkí hráči sa stiahli a potrebovali to tie médiá nejakým spôsobom dohnať...

Peter Vrábel: Znížili ceny a oslovili menších...

Marek Fajčík: Áno, áno a potom my sme to aj videli vlastne robili sme aj s agentúrami a niektorí nám to pošepli, že počúvajte, že dá sa teraz kúpiť za celkom dobré peniaze, skúsme to, tak sme to akože riskli, tak to beriem že toto bol dosť veľký risk a že my sme dali do marketingu oveľa oveľa viac v roku 2020, než sme dali v 2019...

Peter Vrábel: Vieš to aj percentuálne zhodnotiť že o koľko viac?

Marek Fajčík: Vieš čo dali sme asi o 80% nákladov viac priamo do marketingu, tým pádom akože osekali sme si zisk v 2020...

Peter Vrábel: Ale bola to určite dobrá investícia...

Marek Fajčík: Tak tak...

Peter Vrábel: Vieš to tak zhodnotiť...

Marek Fajčík: Veríme v to, že v tú life-time value  toho zákazníka, to znamená že keď sme spravili všetko ako sme mali, to znamená že upražili sme dobre kávu, dobre sme ju doručili a proste cítiť tam tú firmu ten príbeh možno hodnoty a spravili sme mu radosť vo finále hej že pije doma dobrú kávu, tak ja verím, že to nie je to, že skončí korona a on zmení to nákupné správanie voči nejakej supermarketovej káve, toto sa nestane, to neverím. Možno bude skúšať u iných pražiarov, ale to je super hej, ja vravím, že každý nový zákazník, ktorý spadne do koša nejakej pražiarne slovenskej je výborný, hej a my – to som už viackrát povedal, že by sme nemali medzi sebou ani tak súperiť, ale práve naopak že spolupracovať, robiť práve tú osvetu, aby sa z tých 6,7,8 % stalo že 15 alebo 20 alebo 30%, vtedy budeme všetci vysmiaty.

Peter Vrábel: No myslím že to aj tak funguje v rámci pražiarní.

Marek Fajčík: Áno tá komunita je fajn, myslím že áno.

Peter Vrábel: Ešte ja k tomu online, mali ste vy vo firme niekoho, čo riešil čisto iba online? Pýtam sa kvôli tomu, či ste najali práve v tej dobe nejakého človeka zamerané len a len na online, tak to ste posilnili tím...

Marek Fajčík: Hej my sme už predtým mali vyskladaný tím, že sme sa venovali marketingu, kolegyňa ktorá rieši online, to znamená správu webov, copywriting, píše newslettre píše blogy a technickú stránku webu rieši , tak vlastne ona bola tak najviac involved v tomto, ja takisto a plus ešte vlastne čiastočne kolega, ale uvedomili sme si práve, že potrebujeme tam niekoho, kto bude taký akože online-novejší špecialista.

Peter Vrábel: Nadšenec.

Marek Fajčík: Nadšenec aj špecialista, ale na druhej strane to bolo veľmi také zaujímavé, že čím ďalej som sa rozprával viacej s tými ľuďmi z online prostredia aj som sledoval nejaké podcasty a tak ďalej tak tam som pochopil, že tá nezameniteľná súčasť alebo tá nezameniteľná výhoda na našej strane ako v tomto prípade beriem že klienta je v tom, že my chápeme ten biznis, my sme pri zrode a tvorbe jednotlivých udalostí, ktoré proste vznikajú, ktoré by sme mali nejako zachytiť, zdokumentovať a tak ďalej a že nemusíme sa my nejako nutne zaoberať takouto technickou stránkou veci, to znamená že vyklikať nejakú reklamu hej, správne to zacieliť, zatargetovať, musíme tomu rozumieť, to je pre mňa akože jedno ponaučenie, ale nemusíme byť tí, ktorí zvládnu všetko in-house hej, lebo teraz napríklad robíme s jednou agentúrou a ešte tá agentúra nám povedala, že presne to tak je, že ja ti kľudne poviem know-how, ako to máš robiť, lebo viem že o pol roka to už bude úplne iné, lebo ten dynamický svet toho online marketingu je natoľko rýchly, že jednoducho tam sa to mení z týždňa na týždeň a my interne, k tomu záveru som proste prišiel, nemáme šancu držať krok úplne na tepe tých vecí, to znamená že nájsť tam takú tú symbiózu medzi internými zdrojmi a medzi interným prístupom a potom vlastne aj nechať si poradiť od tých odborníkov, ktorí tým žijú naozaj, lebo fakt je v tom rozdiel, keď učíš sa na vlastných chybách a keď niekto ti to – už to má odmakané a tak. Tak sme vypísali pozíciu online špecialista a vyhrala ju kolegyňa, teraz už kolegyňa týždňová, ktorá vôbec nebola úplne presne podľa toho profilu, ktorý sme si tam dali, lebo presne sme pochopili, že pre nás je dôležitejšie aby ten človek rozumel tomu čo robíme, rozumel tomu ako robíme a mal skúsenosť s marketingom a rozumel princípom marketingu. Toto je oveľa dôležitejšie, že ja tomu hovorím, že musíš rozumieť Kotlerovi, ak chceš niečo robiť ozaj že v marketingu, lebo naozaj mali sme na pohovore veľmi šikovných mladých ľudí, ktorí v online by určite vedeli nám pomôcť, ale ich šírka záberu bola veľmi úzka, že nerozumeli v podstate súvislostiam, takým tým marketingovým, a ja som taký v tomto trošku asi aj neviem či to je oldschoolový alebo neviem ako to nazvať, ale taký že dosť systematický, mám rád keď ľudia veciam rozumejú v súvislostiach a že nás chápu a idú viacej do hĺbky, čítajú knihy o danej oblasti a nie je to len také prchavé hej, že teraz viem, že, ja neviem na Instagrame funguje takýto formát tak poďme robiť ten formát a o týždeň zase niečo vznikne, tak poďme robiť to a skúšať hej, že toto pre mňa nie je úplne ten štýl, ktorý ja – ktorý sa mne páči.

Peter Vrábel: Mne sa na tom celom teda páči, že ste k tomu tak pristúpili a to tak poviem, že ste využili potenciál, ktorý ste mali hej, lebo myslím si, že už aj v tej dobe, kým nebola korona, sa toto všetko dalo riešiť, ale možno to firmy nie tak úplne riešili napríklad ten online taký silný, hej, že myslíš si, že bola ako keby nie že chyba ale že tie firmy, ktoré to dneska urobili tak nejak ako vy, že nemohli už ten potenciál využiť pred koronou? Podľa mňa by oveľa viac mohli porásť už aj v tej dobe, ktorá bola predtým...

Marek Fajčík: No nám korona pomohla.

Peter Vrábel: Prečo muselo prísť niečo takéto ako korona, aby sa tie firmy akoby akože zobudili hej že v tomto online prostredí.

Marek Fajčík: Presne ako hovoríš, na našom príklade je to, že čo sa týka online-nu nám korona veľmi pomohla, aj čo sa týka potom ešte druhej veci, že lepšie sprocesovať firmu, to bol akoby druhý benefit, ktorý nám korona priniesla. A proste nastaviť procesy, zosystematizovať tam, všímať si kde máme možno neefektívnejšie miesta, ako to robiť efektívnejšie a teraz nie že chceme robiť ako stroje a proste sa zničiť, ale naopak proste pracovať tak, aby sme sa toľko nenarobili a spravili to isté. No a k tej tvojej otázke, no my sme sa tu pred koronou všetci mali úplne parádne, to je o tom, aj čo sme sa bavili pred touto reláciou o takom tom, že, nazvem to, že nechcem povedať rovno že blahobyte, ale že mali sme sa výborne a nie si nútení spraviť niečo viac, lebo šak máš stále v hlave to a nestačí to takto? My sme naozaj že nejakých 5 firiem na Slovensku pražiarne myslím má úroveň okolo 5 milióna euro plus-mínus a my sme rástli rýchlo, 30-40%, čo je fakt super, fakt že dobré. No a rástli sme na tých officoch a Ho-Re-Ca, takže až prirodzene by som povedal v tom online to prirastalo. Ale tá kríza nás prinútila k tomu naozaj to prehodnotiť a zamyslieť sa, pozrieť sa na to z iného uhla, takže my sme to poňali ako výzvu a veľmi nám to pomohlo, ako ja naozaj keď sa na to pozriem z takého nadhľadu, tak v niektorých veciach som vďačný za to z toho biznisového hej, že to tu je. Samozrejme má to negatívnu stránku veci, zdravotnú, proste ľudia a tak ďalej, ktorí nie sú medzi nami, toto sa nedá ani nejako dávať na váhy hej, tam to je úplne že bez debaty, ale z hľadiska toho biznisového že naozaj my sme si dávali obrovský pozor, šak sme potravinárska prevádzka, snažili sme sa všetky tie opatrenia zaviesť  a fakt to nie je ľahké to udržať celé a robiť aby sme boli up-to-date so všetkými opatreniami ktoré máme, takže toto bol taký ďalší moment, no ale vravím tá firma sa posilnila týmto smerom a práve do toho budúcna je to pre nás také, že veľmi že otvorené dvere máme no.

Katka Vaterková: My by sme sa radi porozprávali aj o tom, že akú máš víziu ďalej? Mne sa veľmi páčilo, keď si vlastne hovoril o tom, že ste si s manželkou váš krízový menežment číslo jedna, kreslili tie scenáre a v podstate vyhral scenár v prospech vašich zamestnancov, to je veľmi obdivuhodné a myslím si, že to súvisí práve aj s tými hodnotami, ktoré ste mali nastavené a nejaká taká firemná kultúra. Niektoré firmy paradoxne marketing bolo prvé, čo škrtali hej, že dajme tomu ja neviem zoberieme zamestnancom fitkové poukazy, alebo proste že nepotrebujeme dávať toľko peňazí do marketingu, a vy ste naozaj pochopili, že pre vás by to mohlo byť devastačné a rozhodli ste sa investovať, lebo to bolo to na čo ste vsadili, že vás to vlastne zachráni, aj sa vám to podarilo a je to famózne, že teda tržby sa vám podarilo – samozrejme že mali ste väčšie výdavky, ale tržby sa vám podarili väčšie ako oproti roku 2019, takže to naozaj klobúk dolu, ale mňa by zaujímalo, že vlastne pri pohľade do budúcnosti, či máte nejakú víziu, akú na základe teda nielen tej desaťročnej histórie ale posledného roka, že ako vás to zmenilo v tom, ako uvažujete o veciach ďalej?

Marek Fajčík: No ja sa ešte ak dovolíš vrátim k tomu čo si povedala, že k tým škrtom tých firiem. Že ono je to tak celé, ja to tak vnímam, že múdrym pozorovaním by som povedal, že je to o prístupe naozaj, že sú firmy a firmy. My sme napríklad získali nových zákazníkov z oblasti toho Office segmentu, teda kávy do firiem, práve počas korony alebo už teraz keď sa vlastne tak schyľuje k tomu oživeniu a otváraniu, lebo oni dbajú o tých zamestnancov a záleží im na tom. Sú napríklad prieskumy vo svete, že jeden z najobľúbenejších benefitov v rámci firiem akože v top trojke je že dobrá káva. A to potom súvisí aj s nejakou samozrejme výkonnosťou tých ľudí, s tým že neodbiehajú z officu do kaviarne dole si dať kávu a proste tam sú, sú spolu v nejakej kuchynke a tam tvoria, brainstormujú a tak ďalej, rozprávajú sa o tých projektov, na ktorých pracujú, jedno s druhým. A tie firmy, ktoré vlastne toto pochopili, tak sa takto proste správajú aj v čase domnele tej krízy, ale už rozmýšľajú tak dopredu hej, že tam si myslím, že ten prístup je veľmi veľmi dôležitý a ja si myslím a predpokladám, že teraz keď sa toto celé pouvoľňuje, tak že veľa firiem naozaj na toto zareaguje hej, že bude premýšľať tým spôsobom, ako v tých firmách – a to nie len že cez kávu hej, káva je jedna z nejakých možností, ale ako tých ľudí si udržať, lebo ono to nestojí veľakrát – že to nie je o nejakých investíciách, je to presne ako o tých stoličkách, že áno môžeš mať nejakú super perfektnú stoličku, ale kvôli tomu do roboty nechodíš hej, že jednoducho musíš tam mať nejakú dobrú atmosféru vytvorenú a také tie ostatné veci, ktoré naozaj nestoja veľa peňazí. Napríklad káva, že je rozdiel medzi nazvem to zlou kávou, teraz ma neberte úplne doslova, a dobrou kávou je rádovo proste že v pár centoch a veľakrát ani nie, hej? Že je to len o tej motivácii vnútornej že chcem niečo zmeniť, chcem niečo vyskúšať, oslovím nejakú pražiareň a príďte mi spravte mi nejaký servis a tak ďalej a tak ďalej. Hej a nám sa to stalo aj počas korony a teda máme klientov v tom Office segmente od dvoj-troj chlapových firiem ako sa vraví hej, maličkých mikro, až po banku. Hej že jednoducho ten servis vieme dodržať aj tam aj tam aj tam. A naozaj tí ľudia už začínajú týmto štýlom premýšľať, aj tie firmy a ľudia v nich, a toto je podľa mňa také sympatické a dobré hej? No a teraz sa vrátim k tej otázke, že čo do budúcna a čo sme sa naučili počas korony? Taká vec, ktorá nám rezonuje, sa volá že zahraničie. Ja mám takú dlhoročnú internú vnútornú pohnútku a túžbu, že vyskúšať, či Ebenica je konkurencie-schopná na zahraničných trhoch a či vieme sa presadiť a nájsť si tých zákazníkov aj medzi ľuďmi v zahraničí. Máme už nejaké mikro testy za sebou keď to takto poviem, a myslím si, že áno, potenciál je. Tie trhy samozrejme si treba veľmi citlivo zvoliť, že kam ísť alebo do ktorých krajín.

Peter Vrábel: Máš aj konkrétne vybrané trhy?

Marek Fajčík: Jasné, už sme nejaký pol rok-trištvrte rok sme spustili Českú republiku aktívnejšie – už je to dlhšie, už rok je to aj viac no. A potom sme vlastne Maďarsko. Samozrejme, musíme byť trpezliví, lebo ten online nie je že zo dňa na deň úplne sa to nedá takto spraviť, pretože my máme ako keby svoj brandový produkt hej, že keby sme predávali niečo, čo je známe...

Peter Vrábel: Silný brand, tak je to...

Marek Fajčík: Silný brand, tak je to jednoduchšie sa presadiť na ten úvod, ale zase máš iné s tým problémy, ktoré s tým súvisia. Takže my musíme si ten brand postupne vybudovať. No a teraz ostatné krajiny budú nasledovať samozrejme. Máme tam také identifikované niektoré krajiny, jednak z potenciálu kávy, ale potom ja dosť sledujem aj tú e-commerce scénu a máme tu famózne príklady firiem, ktoré sa presadili s vlastným brandom v iných krajinách, či už tie známe krajiny, firmy ktoré poznáme Dedoles, GymBeam a tak a potom sú to aj firmy, ktoré ja napríklad som až tak nepoznal hej napríklad Isadore, vlastne oblečenie pre cyklistov alebo Inspio sa volajú, hej a že úplne pekne fungujú, alebo Be.Lenka proste barefootové topánky, naozaj tých firiem je viac a podľa mňa tá inšpirácia je tam akože pre mňa ten take-home message je v tom proste nebáť sa, ísť ďalej, ale samozrejme byť rozumný, hej že my tie hodnoty si nejakým spôsobom neporušíme a budeme si ich držať a byť trpezlivý samozrejme takisto.

Peter Vrábel: Ďakujem teda za super odpoveď. Jedna taká úplne jednoduchá otázka alebo teda zaujímavosť, že kto je váš najzaujímavejší klient?

Marek Fajčík: Fú.

Katka Vaterková: Alebo obľúbený môže byť tiež.

Marek Fajčík: Ja som šťastný napríklad keď že moji starí rodičia vlastne pijú bezkofeínovú kávu našu, to je super vieš, tak vnútorne ma to tak teší, že vďaka tomu čo robím, tak majú možno krajší deň, to je skvelé a takisto rodičia, celá rodina, svokrovci a tak ďalej, príbuzní, známi a tak, že toto je také, že také ľudské a vnútorné naplnenie, ktoré je a všetci ľudia ktorí sú. Nám sa stalo, krátka story, keď sme otvorili podnikovú predajňu v Modre, vlastne ktorú máme hneď tam pri pražiarni, tak k nám došiel taký naozaj že veľmi veľmi starý pán, ako nie som veľmi dobrý v odhadovaní veku, ale bol cez 80 a on sa spýtal, že prosím vás máte kávu z Kolumbie? A my že áno máme, tak že mohol by som poprosiť? Tak samozrejme, sme mu spravili kávu, pripravili kávu, on ochutnal a normálne slzy v očiach. A my že čo sa deje, začne ti blikať v hlave, že dačo sa stalo, spravil si niečo zle alebo stúpol mu tlak, niečo sa ide udiať. A potom sme sa začali rozprávať a on vraví, že niekedy dávno dávno pred – nejaké sedemdesiate roky alebo niečo také, že bol niekde v Prahe na nejakých prácach, tak že dlhšie, no a tam bola taká pražiareň na nejakej ulici a on tam pil kolumbijskú kávu a že jemu tá chuť po tých rokoch sa tomu pripomenula a že mal s tým ešte spojené aj nejaké akože príjemné ľudské príbehy, sa tam asi zaľúbil alebo to sme sa už úplne nedozvedeli, ale bolo vidieť, že ho to tak zasiahlo, tak napríklad toto je také že vau hej že také to mikro príbehy to sa deje  a z toho mám veľkú radosť a potom také že známi ľudia, ktorí pili a na ktorých sme hrdí, napríklad sme vyhrali výberové konanie na prezidentskú kanceláriu, to je také že celkom fajn.

Peter Vrábel: To je také vtipné, lebo keď sme sa s Katkou radili o týchto otázkach, tak som povedal, že no možnože povie takého zaujímavého klienta.

Katka Vaterková: Prezidentská kancelária.

Peter Vrábel: Je to pravda, takže som trafil. Ale super teda.

Marek Fajčík: Ale potom máme naozaj že veľmi veľa ľudí aj takých že z dosť takého – napríklad inovátor pán Štefan Klein, čo vlastne vyvíja lietajúce auto, znova zase svoje iné, tak on je našim zákazníkom. A kopec takýchto, nechcem tu teraz nejako že menovať veľa... Bill Gates pil Ebenicu, to je také tiež celkom zaujímavé, že kráľovské rodiny...

Peter Vrábel: Kde sa mu to podarilo?

Marek Fajčík: V jednom rezorte neďaleko Bratislavy, jeho dcéra vlastne tam bola na pretekoch v parkoure koní a on reprezentuje Spojené štáty a on tam ju prišiel pozrieť, súkromným lietadlom, dal si teda kávu, čítal si knihu, pozeral no a teda dal si jednu kávu, pochválil že super výborná a potom si dal za chvíľku druhú, tak asi mu chutila takže fajn no. A potom takí rôzni že svetoví politici, my sme napríklad robíme hej s rôznymi cateringovými firmami, ktoré robia takéto veľké udalosti alebo dodávame kávu do hotelov, kde spia rôzni proste ľudia, či už umelci, svetové, rockové hviezdy a tak ďalej a tak ďalej. Takže tých známych ľudí je viacero a je to také celkom že príjemné hej pre nás.

Peter Vrábel: Dobre Marek. Ďakujem, veľmi veľmi dobre sa s tebou rozpráva, kľudne by sme mohli natočiť aj ďalšiu epizódu, no čas nás trošku tlačí. Čo dodať na záver, ešte možno taká jedna úplne základná otázka na záver, si hovoril na začiatku, že dobrá káva patrí k dobrému biznisu a teda odpovedz mi tak jednoducho, že či i teda biznis s kávou je dobrý biznis?

Marek Fajčík: Fú, z akého pohľadu sa – ako pre mňa áno, mňa to baví vieš. Ja ti odpoviem na to, že áno, ja som presvedčený o tom, že aj u nás vo firme keby si sa popýtal, tak ľudia ti povedia že áno. Pre možno tých kaviarníkov ktorých sme sa dotkli v strede tohto rozhovoru, tak akože to vie byť tiež dobrý biznis ale bacha na to, stále je to biznis ako nepodliehajme veľkým takým že vzdušným zámkom a keď asi by som to tak zovšeobecnil, že keď robíš nejaký biznis a snažíš sa ísť do hĺbky a robiť to poriadne, tak jednoducho ten biznis je dobrý hej a máš pri tom ešte zábavu, ťa to baví, tak je to fajn a keď sa pýtaš možno na nejaké čísla tak ako vieš zase že v porovnaní s čím, hej, že ak sa bavíme o nejakej malej kaviarničke tak sme veľkí oproti nim hej s tými našimi číslami čo robíme, ale keď sa pozrieš na Industries typu Fashion alebo tak, tak sme dosť malí hej? Takže otázka je ako si nastavený. Ale za mňa áno, ja to mám rád, ja som s tým spokojný.

Katka Vaterková: Marek ďakujeme, ako Peťo hovoril, bolo to veľmi inšpiratívny rozhovor a stretnutie, okrem iného pri vašej káve. Ja by som len našim poslucháčom rada pripomenula, že okrem toho, že sme spustili túto kávovú mini sériu, tak sme k nej pripojili tiež súťaž, všetky detaily si nájdete na www.narovinu.online/súťaž, nebudem to hovoriť do detailov, ale spýtam sa tuto kolegu Peťa, že Peťo keby si si mal ty vybrať, že čo z našej súťaže by si rád vyhral, čo by to bolo? Máš predstavu?

Peter Vrábel: No mám no hlavnú cenu by som chcel vyhrať.

Katka Vaterková: A celú hlavnú...

Peter Vrábel: Hlavná cena myslím že je predplatné kávy na pol roka, takzvaný subscribe model pre kávičkárov a máme tam sadu na prípravu Chemex, teda filtrovanú kávu, v ktorej je konvica, myslím že tam je ručný mlynček, takže toto by bola moja vysnívaná cena, len bohužiaľ ja sa nemôžem zúčastniť, takže musím osloviť celú rodinu, aby sa zapojili. Takže poslucháči kľudne keď chcete vyhrať aj vy tak zapojte sa nielen vy ale oslovte aj celú vašu rodinu, známych, nech sa zapoja tiež, lebo vyhrať môže ktokoľvek.

Katka Vaterková: Vyhrať môže ktokoľvek, je to veľmi jednoduché.

Peter Vrábel: A ja, teda Katka povie, že ako sa vám to môže podariť.

Katka Vaterková: Áno, stačí zodpovedať na jednoduchú otázku ktorú zverejníme po každom z týchto podcastov, respektíve už dve sme zverejnili, zverejníme ešte tretiu a môžete sa zapojiť aj spätne, to je taká zaujímavosť, že vlastne nevyhodnocovali sme to postupne, ale môžete zodpovedať všetky tri otázky a tým pádom násobíte svoju šancu na výhru, takže určite sa zapojte. Takže Marek ďakujeme ešte raz veľmi pekne.

Marek Fajčík: Aj ja ďakujem, bolo to veľmi veľmi príjemné.Peter Vrábel: Ak sa vám tento podcast páčil, neváhajte ho zdieľať alebo povedať o ňom svojim známym. Všetky ostatné epizódy nášho podcastu Na rovinu o podnikaní, nájdete na všetkých dobrých platformách alebo na našom webe www.narovinu.online. Ja sa volám Peťo Vrábel a dnes tu so mnou boli aj Marek Fajčík z pražiarne Ebenica a Katka Vaterková. Dopočutia.

Marián Porvažník, zakladateľ spoločnosti Sparring a Trama, opäť navštívil náš podcast a prezradil, čo je nové v startup-ovej komunite. Rok 2020 bol nielen pre podnikateľov veľmi zaujímavý a odzrkadlilo sa to aj vo vývoji nových technologických produktov a riadení firiem.

Dôležitou súčasťou budovania silnej značky je aj ochranná známka. V tejto epizóde si vypočujete praktické rady, čo je vlastne ochranná známka, aké typy existujú a ako je možné si ju registrovať. Bonusom je, že aj Europska únia sa rozhodla podporiť túto oblasť a Majo popísal, ako získať dotáciu a ako si uľahčiť celý proces registrácie.

Zaujímavé linky z podcastu:
Registrácia ochrannej známky cez TramaTM
Overenie registrácie cez Úrad priemyselného vlastníctva
Sparring playbook ponúka právne know-how v open-source forme, vrátane vzorových dokumentov

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšicová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči. Dnes máme opäť veľmi zaujímavého hosťa, ale hosťa, ktorý tu už bol, už v roku 2019 aj 2020 sme s ním mali veľmi zaujímavé epizódy, a teda o tom, ako si nájsť investora a ako sa dohodnúť s investorom. Takže dneska opäť človek zo start-upovej komunity, a ja už medzi nami vítam Maja Porvažníka. Ahoj Majo.

Marián Porvažník: Ahojte.

Erik Lakomý: Ja len spomeniem, že kvôli aktuálnej situácii aj tento podcast nahrávame takto na diaľku a Majo sa momentálne nachádza v Košiciach a my sme v Bratislave. Čo nové v Košiciach Majo?

Marián Porvažník: Tak Košice sú dynamicky sa rozvíjajúce mesto, takže tu je kopec nových vecí, najnovšie vyšlo slniečko, ale inak celkom fajn, si myslím.

Erik Lakomý: Povedz možno ešte že ako to vyzerá na Hlavnej ulici a možno gastro prevádzky? Dá sa tam dať káva? Ísť sa niekde najesť? Lebo ja som bol asi mesiac dozadu v Košiciach a bolo to také trošku smutnejšie keď som bol na Hlavnej. Ako to vyzerá teraz?

Marián Porvažník: Je to podobne smutné. Ako niektoré prevádzky sa prispôsobili, takže robia osobné odbery, takže dá sa niečo objednať, niektoré sú hyper rýchle, že za päť minút proste máš Áziu hotovú, alebo nejaké cestoviny za desať minút, takže to je super, ale väčšinou to je... je to také smutnejšie, takže všetci už čakajú, keď sa troška oteplí, zlepší sa situácia pandemická a budeme môcť sa trošku uvoľniť a pri nejakom pivku a tak.

Erik Lakomý: Ja verím tomu, že tie terasy nám nezakážu a budeme vedieť keď trošku vyjde slnko aj vonku sa stretnúť, lebo myslím že to je asi lepšie ako niekde na bytoch sa stretávať, takže dúfajme.

Marián Porvažník: Presnetak, presne tak, akože ten outdoor by mal byť v pohode takže ja dúfam že dať si pivo, vonku pri prechádzke alebo tak to môže byť úplne v pohode a zároveň aj bezpečné.

Erik Lakomý: Dobre tak vieme čo je nové v Košiciach, povedz nám možno ešte... ty si zo spoločnosti Sparring, ktorá sa zaoberá pomocou legal alebo teda právnou pomocou pre start-upy, tak povedz možno aký bol ten rok 2020 v start-upovej komunite? My sme sa naposledy videli v januári, alebo teda počuli v januári minulého roku, za ten čas alebo v tom čase sme netušili, že niečo ako pandémia môže vzniknúť a je to tu. Je rok za nami, ako to celé prebehlo?

Marián Porvažník: Bol to zaujímavý rok, zo začiatku podľa mňa od toho marca bolo cítiť trošku strach aj také ochladenie v tej komunite, že aj niektoré start-upy samozrejme majú biznis založený na cestovaní alebo na fyzických prevádzkach, takže tí samozrejme mali potom veľké problémy a museli riešiť svoje vzťahy s investormi a maturity dates svojich konvertibilných pôžičiek a podobne, na druhej strane ale od toho leta sa situácia začala trošku upokojovať a zároveň aj Európska Únia začala alokovať oveľa viacej prostriedkov do inovačného sektora, to znamená že aj viaceré slovenské fondy alebo iné fondy pôsobiace na území Slovenskej republiky dostali viacej finančných prostriedkov, rádovo desiatky miliónov eur od Európskej Únie na to, aby podporili tento ekosystém, už prvé transakcie aj vidíme, takže máme pocit že tým odhodlaním štátu a hlavne Európskej Únie na podporu inovačného ekosystému celkovo to start-upové odvetvie veľmi neutrpelo s výnimkou niekoľkých start-upov, ktoré naozaj sa museli – museli sa veľmi obracať, kvôli tomu, že boli pomerne ťažko zasiahnuté.

Erik Lakomý: Ty si možno spomínal ten gastro segment alebo aj cestovateľský segment, viem že tam viacej aj slovenských možno start-upov pôsobí v tejto oblasti. Ako sa oni zachovali v tej situácii, keď ten produkt vôbec nemohli dať na trh alebo skúšať, lebo tá situácia nebola priaznivá? Čo v tom momente robili? Vyvíjali nejaké nové technológie alebo tie investície nejak zmrazili a čakali na to, kým to pominie, alebo ako sa oni správali?

Marián Porvažník: Toto pre mňa bolo veľmi zaujímavé pozorovať, pretože každý ten start-up sa s tým vysporiadal svojou cestou. Môj obľúbený príbeh je jedného košického start-upu, ktorý prakticky predával a zabezpečoval technológiu pre online predaja lístkov do kín a divadiel a podobne. Prakticky tento biznis úplne padol a oni za posledných 12 mesiacov úplne shiftli ten svoj model a do troch rôznych vertikál, teraz ich veľkým klientom je napríklad ministerstvo kultúry, cez ktoré vlastne organizujú online predstavenia a podobne, zároveň majú niekoľko ďalších vertikál, v Čechách aj na Slovensku, takže oni naozaj išli do vývoja nových technológií, samozrejme na báze tej pôvodnej, ale boli schopní ju nejakým spôsobom tweekovať tak, aby našli si nové vertikály, niektoré start-upy naopak, ako si aj sám povedal sa dohodli so svojimi investormi, zamrazili teda ten svoj stav, čakajú tých dvanásť mesiacov, pätnásť mesiacov na to, aby sa mohli znova rozbehnúť, to znamená, že tam došlo k nejakej dohode. Alebo videli sme aj také tie horšie prípady, kedy tie tímy sa rozpadli, niektorí kľúčoví ľudia odišli, prichádzali nové tímy, takže hoci tie start-upy prechádzali personálnymi obmenami, ale tiež mnohé z nich alebo niektoré z nich riešili aj konflikty so svojimi investormi, ktorí sa rozhodli nepredlžovať napríklad konvertibilné pôžičky a žiadali ich návratnosť a tam dochádzalo potom k veľkým sporom a povedzme že stresujúcim situáciám, takže nebola to vždy prechádzka ružovou záhradou, ale každý start-up to mal trošku inak.                                             

Erik Lakomý: Spomenul si pojem konvertibilná pôžička, vieš vysvetliť že čo to znamená v tomto start-upovom slovníku?

Marián Porvažník: Uhm, jasné. Je to v svojej podstate úver, ktorý umožňuje start-upu škálovať svoj produkt a biznis, či už v nejakej produktovej línii alebo do iných krajín, s tým, že po dvanástich až dvadsiatich štyroch mesiacoch sa investor môže rozhodnúť, či tú pôžičku bude požadovať vrátiť, alebo ju skonvertuje, preto slovo konvertibilná, do ekvity, teda do obchodného podielu alebo akcií danej spoločnosti, daného start-upu. A teraz väčšinou teda k tej konverzii dochádza, akurát výhoda pre ten start-up je, že tým, že keď k tej konverzii dochádza až o rok alebo dva, tak prakticky tá valuácia toho start-upu je trochu vyššia, že konvertuje ten start-up pri trochu priaznivejších podmienkach, ako by sa tomu dialo v bode nula, kedy napríklad ešte ten start-up nemusí mať žiadne príjmy a tým pádom jeho valuácia môže byť veľmi nízka.

Erik Lakomý: Jasné a ak sa teda ten investor rozhodne, že nechce mať tú ekvitu alebo ten podiel v tej firme, aké sú tam potom možno úrokové sadzby alebo ako to prebieha, aká je doba splatnosti tých pôžičiek?

Marián Porvažník: No to závisí potom od toho, že ako si to tie start-upy vynegociovali, to znamená že niekedy, keď tá konvertibilná pôžička je dohodnutá zle, tak ten investor ju dokáže požadovať de facto okamžite, čo prakticky znamená zatvorenie toho start-upu a väčšinou pre investora to samozrejme není to racionálne rozhodnutie, ale nie každý sa správa racionálne. Niekedy ten investor sa len chce dostať lacno k nejakej technológii, takže tie peniaze proste odpíše, zoberie si aj „piece“ s ktorým potom ďalej pracuje. Ale niektoré start-upy majú dohodnuté aj lepšie podmienky a v takom prípade majú dohodnutú aj nejakú dlhodobejšiu splatnosť takej konvertibilnej pôžičky, to znamená, že ak mi dôjde k tej konverzii, tak potom ten start-up ešte má niektoré mechanizmy k tomu, aby vedel tú splatnosť trochu natiahnuť a ideálne ju aspoň čiastočne splatiť.

Erik Lakomý: Dobre vedieť možno aj o takýchto typoch pôžičiek takisto aj pre našich poslucháčov, ktorí sa – ktorí rozmýšľajú, že ako možno pomôcť v týchto ťažkých časoch biznisu, ak majú nejaký technologický start-up alebo nielen start-up, tak vedia že aj takáto forma možno nejakej pomoci, ak sa to dá tak nazvať, funguje. A okej teda tak niektoré start-upy boli také, že sa s tým vysporiadali, niektoré ťažšie, niektoré nejak úplne zmrazili svoje aktivity a ty si spomínal, že aj Európska Únia začala tlačiť čoraz viacej finančných prostriedkov do  tohto celého ekosystému a podpory malých a stredných podnikov, tak možno povedz, že aké sú tie možnosti žiadosti o podporu aj čo sa týka nejakých grantov z Európskej Únie alebo na čo všetko myslí Európska Únia?

Marián Porvažník: Uhm, jasné. Tam tá podpora je naozaj bohatá. V prvom rade ako som spomínal Európska Únia fondom ako Vision Ventures alebo Crowdberry navýšila financovanie, vravím rádovo nejakých desať - jedenásť miliónov, ktoré dokážu potom nalievať do slovenského ekosystému, takže samozrejme, že tie start-upy sa môžu pozerať priamo po týchto fondov ako investoroch a od nich sa pozerať po nejakých investíciách, ale samozrejme sú to aj iné spôsoby, v prvom rade sú to nejaké grantové schémy na inovačné biznisy, ktoré majú niekoľko stupňov a ten prvý stupeň prakticky umožňuje start-upu hlásiť sa a požiadať o grant vo výške 50 000 €, čo je relatívne fajn suma na to, aby ten start-up bol schopný vyvinúť nejaký základný produkt, minimum vible produkt je MVPčko, s ktorým potom dokáže aj raisovať ďalší kapitál, takže to je ďalšia možnosť, a potom samozrejme v rámci jednotlivých oblastí tá Európska únia potom zabezpečuje ďalšie granty, niekoľko väčších grantov pre oblasť vývoja umelej inteligencie a niekoľko slovenských start-upov je v týchto grantoch relatívne úspešných, zároveň aj v oblasti ochrany osobných údajov sú nejaké granty, a zároveň KPI trade marky, čo je možno aj téma, o ktorej si dneska budeme rozprávať, tak prakticky aj start-upy, ktoré si chcú ochrániť svoj brand, či už na Slovensku alebo aj na nejakej globálnej úrovni, tak aj v tomto Európska únia poskytuje granty do výšky 1500 €, ktoré im trošku dokážu uľahčiť to rozhodovanie, či áno alebo nie.

Erik Lakomý: Presne ako si spomínal, dnešná téma a dnešný podcast by sa mal venovať hlavne praktickej rade alebo teda rady z oblasti ochranných známok. A teda vedel by si možno povedať, že čo je ochranná známka a ako ten trade mark funguje a že prečo to je dobré mať a prečo nad ním rozmýšľať?

Marián Porvažník: Uhm, jasné. Trade mark alebo teda ochranná známka je právny inštitút a právny mechanizmus, ktorý poskytuje ochranu brandom. To znamená že keď máme spoločnosť, ktorá si vybuduje vlastnú značku, brand, či už vo forme nejakého loga alebo dokonca zvučky alebo nejakého konkrétneho symbolu, tvaru, názvu, a investuje do toho kopec peňazí, robí direct marketing, varí ten trh v svojej podstate, to znamená že útočí na tých a snaží sa ovplyvniť tých spotrebiteľov, svojich koncových klientov, ktorí postupne nadobúdajú znalosť, že dobre, existuje tu takáto značka, tak v istom bode asi tá spoločnosť by bola nerada, keby tú značku zobral niekto iný a začal ju využívať, na rovnakom trhu napríklad, pre rovnaké služby alebo dokonca aj pre iné služby. A z toho dôvodu sa vyvinul a vznikol inštitút ochranných známiek, to znamená trade markov, ktorý má zabezpečiť spoločnosti, ktorá investovala nemalé prostriedky do budovania svojej značky, aby si ju vedela chrániť voči zneužívaniu a tým pádom aj udržiavať a prípadne zvyšovať svoju hodnotu v očiach spotrebiteľov.

Erik Lakomý: A je možno vidno také základné rozdiely alebo symboly, že mám nejaké logo a môže tam byť R-ko v krúžku. Mám nejaký claim alebo nadpis firmy, môže tam byť TM vpravo hore, alebo môže to byť C-čko ako copyright. Aký je rozdiel medzi týmito všetkými symbolmi, ako sa v tom orientovať?

Marián Porvažník: Uhm, myslím si, že si pomenoval také tri základné symboly, ktoré môžeme pri značkách vidieť, to C-čko v krúžku sa úplne netýka trade markov a ochranných známiek, týka sa to registrovaného autorského práva, teda copyrightu, ktoré sa používa primárne v Amerike alebo Spojených štátoch amerických, takže toto úplne není relevantné, ale teoreticky nejakú formu autorského práva tam tiež dokáže ten autor ochrániť týmto C-čkom a zaregistrovať. Na Slovensku sa to veľmi nedá. Ale pokiaľ prídeme k tým samotným značkám, tak tam sú dve možnosti. A to znamená v prvom rade ten registračný proces trade marku nejaký čas trvá, o tom sa ešte porozprávame, ale počas tej registrácie, už pokiaľ bola podaná, tak ten start-up alebo akýkoľvek podnikateľ si dokáže k svojmu brandu zapísať také TM, ako trade mark, čo v praxi znamená, že už teda má záujem si to registrovať, registrácia je podaná, to znamená, že táto známka bude nejakým spôsobom chránená, pretože keď už si teda ten proces registrácie obchodnej známky, ochrannej známky trvá nejaký čas, v momente keď bude zaregistrovaná po typicky šiestich až dvanástich mesiacoch, tak prakticky tá registrácia platí odo dňa podania prihlášky alebo registrácie, to znamená, že platí spätne a kvôli tomu toto obdobie by malo byť chránené práve týmto symbolom TM. V momente, keď už je trade mark zaregistrovaný, tak v takom prípade nadobúda tá spoločnosť, ktorá ten trade mark drží, nadobúda možnosť k tomu svojmu brandu písať R-ko, čo vlastne hovorí, že ide o registrovanú značku, ktorú není možné zneužívať na iné účely. Tu je možno aj zaujímavá vec, že veda – mali sme aj také subjekty, ktoré známky registrované nemali, to R-ko si dávali k svojim brandom, ale prakticky sa jedná o porušenie a môžu byť potom za nejaké rôzne pokuty a podobne, pretože ide o zneužívanie prakticky tohto práva.

Erik Lakomý: Okej takže keď to zhrniem, že TM-ko je nejaké dočasné stanovisko keď ja čakám na tú ochrannú známku a R-ko je v zásade ak už mám zaregistrovanú tú ochrannú známku.

Marián Porvažník: Presne tak, presne tak.

Erik Lakomý: Sú ešte nejaké iné symboly, skratky, pojmy v tejto oblasti?

Marián Porvažník: To sú asi základné, myslím, že sme to poňali celkom dobre.

Erik Lakomý: Dobre a možno taká otázka, veľa ľudí na začiatku chce podnikať a vytvorí si nejaké logo a ako prvú vec riešia možno ochrannú známku, vizitky a podobné veci. Že je to potrebné riešiť úplne od začiatku alebo kedy je ten ideálny čas, kedy by som sa mal venovať aj tomu?

Marián Porvažník: A to je veľmi dobrá otázka a ona do veľkej miery aj hovorí o takej misii, ktorú v zásade u nás v Sparringoch v Trame máme, že áno, treba to riešiť od začiatku, ale možno nie úplne v plnej miere, to znamená, že my úplne rozumieme, že keď niekto má nejaký nápad a buduje si svoj prvý brand, ešte nemá platiacich zákazníkov, tak nedáva vôbec zmysel si teraz registrovať nejaké veľké ochranné známky po celom svete, pretože sa to proste finančne neoplatí  a ten start-upista alebo podnikateľ by sa mal venovať iným veciam. Na druhej strane ale je strašne dôležité pri budovaní brandu už od samého začiatku myslieť na to, že ak ten brand bude úspešný, bude ho treba registrovať. A tu vidíme problém a teraz sme identifikovali pomerne veľkú dieru na trhu a chybu v nevedomosti, nakoľko veľa brandov vzniká bez toho, aby si tí podnikatelia uvedomovali, že či ich brandy sú trade markovateľné alebo nie a v prípade, že v budúcnosti zistia že nie, tak v takom prípade čo je problémom prvým – buď sa môžu ocitnúť v právnych sporoch, v ktorých typicky ťahajú za slabší koniec, za kratší koniec. Druhý je, že pokiaľ tomu sporu sa chcú vyhnúť, tak sa tohto brandu budú musieť vzdať a v takom prípade budú musieť prejsť procesom rebrandingu, to znamená budovania nového brandu, čo je relatívne náročné, spomaľuje to ten biznis a je to úplne zbytočná vec, ktorú vidím pomere často v našom prostredí, aj s našimi klientmi a preto sa snažíme evangelizovať ekosystém, že myslieť na tie trade marky od začiatku a je tam – sú tam tri – štyri jednoduché kroky, ktoré keď si na začiatku ten start-upista uvedomí a splní, tak prakticky zásadným spôsobom znižuje šancu na to, že bude musieť v budúcnosti niekedy rebrandovať alebo sa nechať vláčiť po rôznych súdoch.

Erik Lakomý: Dobre a vravíš že sú tam štyri kroky, alebo vedel by si možno povedať nejaké základné veci, pri ktorých by ten človek akoby už v začiatku pri rozmýšľaní ako sa bude volať jeho firma alebo produkt mal rozmýšľať, aby nepoužil možno nejaké slovíčko, ktoré sa v budúcnosti nebude dať obrandovať alebo ochrániť ochrannou známkou. Čo sú ešte nejaké iné tipy k tomu?

Marián Porvažník: Samozrejme, no máme tam v zásade štyri také základné tipy. Trade markovať není možné outlinerom, extrémom sú nejaké vulgarizmy alebo slová, ktoré proste ten úrad nezaregistruje, pretože by nejakým spôsobom znižovali tú úroveň tých obchodných vzťahov, takže napríklad vulgarizmy nie sú úplne vhodné, nie sú registrovateľné. Zároveň nie sú registrovateľné úplne bežné pojmy, to znamená že keby existovala nejaká pekáreň a chcela by si urobiť logo alebo trade mark Pekáreň, tak jej to proste úplne nezaregistrujú, pretože tým pádom keby sa to podarilo, tak všetky ostatné pekárne by v zásade mali obrovský problém a boli by znevýhodnené, nakoľko sa jedná  o nejaké konkrétne veľmi všeobecne používané slovo, to znamená že pri trade markoch potom platí, že čím šialenejší brand, čím nič nehovoriacejší, tak tým lepšie, pretože je oveľa väčšia šanca, že bude registrovateľný. A tretia vec je, že tie trade marky nemôžu byť deskriptívne, to znamená že, ja neviem, Najlepšia pekáreň, už tiež není úplne najlepšia vec alebo Najlepší obchod tiež nie sú úplne trade marky, ktoré by boli úplne registrovateľné, pretože do veľkej miery prezumujú, predpokladajú nejakú akosť, nejakú kvalitu a sú veľmi deskriptívne, to znamená že to sú trade marky, ktoré sú odmietané a poslednou a veľmi asi možno aj najväčšou kategóriou trade markov, ktoré sú odmietané, sú také, ktoré už zaregistrované sú. A čo znamená teraz zaregistrovaný? Trade mark totižto nefunguje tak, že teraz ja si zaregistrujem trade mark, povedzme že Na rovinu o podnikaní a tento trade mark už nemôže nikto nikde využiť. Pokiaľ si subjekt chce registrovať trade mark, tak tam sú dve veci. V prvom rade sa musí rozhodnúť, v ktorých krajinách si ho bude registrovať, pre ktoré trhy, čiže či pre Slovensko, pre Európsku Úniu, pre tri krajiny, pre Ameriku alebo čokoľvek ďalšie a po druhé, pre aké tovary a služby si tento trade mark chceme zaregistrovať. Tých služieb typicky je – oni sú tak spárované v takých kategóriách, ktorých je 45, ale samozrejme že aj v rámci kategórií sa to ešte dá trošku rozdeliť na nejaké menšie subkategórie. To znamená, že v praxi vieme si – je možné teoreticky, že na Slovensku by existovalo, v rámci tých štyridsiatich piatich kategórií štyridsať päť trade markov Na rovinu o podnikaní, akurát že raz by sa riešil ja neviem drevo spracujúca firma, raz by to riešila proste nejaká vzdelávacia inštitúcia a raz by to proste mal nejaký start-up s digitálnym produktom. To znamená že veľmi veľmi odlišné aspekty by dokázal tento trade mark chrániť. Typicky to ale vyzerá tak, že bežný podnikateľ začína v jednej krajine, v ktorej má corový biznis a keď sa mu darí, tak škáluje do zahraničia a zároveň si registruje ten svoj trade mark pre nejaké príbuzné tie triedy, väčšinou pojme jednu až tri a to znamená že väčšina trade markov pôsobí v rámci jednej až troch tried.

Erik Lakomý: Je tam nejaké maximum, koľko si viem zaregistrovať tých tried?

Marián Porvažník: maximum je tých 45, ale oni sú tak odlišné, tých 45tried naozaj pokrýva naozaj plnú...

Erik Lakomý: Že ja musím nejako dokázať, hej že v každom jednom segmente pôsobím alebo v tej triede, že...?

Marián Porvažník: To nie. To je tá zaujímavá vec, že nie, nemusí tam – neprebieha žiadne dokazovacie konanie zo začiatku, to znamená že napríklad ty si vieš zaregistrovať trade mark produktu, ktorý ešte neexistuje, ale už o ňom uvažuješ a o dva roky ho chceš spustiť, to znamená že si ho zaregistruješ vopred. Toto je možné. Problém by bol, ak by si náhodou si zaregistroval nejaký trade mark a tento trade mark – alebo teda tento brand by už používal nejaký hráč v danom trhu a ten by teoreticky mohol namietať, že tak ako že síce trade mark nemám zaregistrovaný, ale už preukázateľne 10 rokov pôsobím na tom trhu, používam tento brand, síce som hlúpy a tento trade mark som si nezaregistroval, ale chcem si to claimovať a nejakým spôsobom sa s tebou pustiť do súdneho sporu, to znamená, že tam už sa dostávaš natrochu vratkú pozíciu, ale v každom prípade pri registrácii trade marku nemusíš dokazovať na začiatku vôbec nič, pokiaľ sa nedostaneš do súdneho sporu. Takže možno aby som sa vrátil, to sú také štyri základné chyby, ktoré sa pri trade markoch robia a úplne na začiatok, keď subjekt alebo podnikateľ buduje svoj brand, je strašne dôležité, aby si pozrel tie právne limitácie toho a toho trade marku, aby sa vybral brand, ktorý je trade markovateľný z toho právneho pohľadu, zároveň je dôležité aby sa pozrel do tých databáz trade markov, či už na tých daných trhoch, na ktorý pôsobí, aby zistil či ten trade mark je voľný. Pokiaľ tam zistí, napríklad to sa nám často krát stáva, že hlavne na americkom trhu nájdeme pre jeden trade mark, kľudne aj 100, niekedy aj 500 konfliktov, tak to už rovno hovoríme klientovi, že to sa nedá, toto už nepretlačíme. Napríklad keď konceptov je málo, že 4-5 tak samozrejme tam sa dá aj s tými konkrétnymi brandmi dohodnúť o koexistencii, trošku sa urobia nejaké rozdiely, povedia dobre, tak vy sa sústreďujete na tieto produkty, my sa sústredíme na produkty trošku iné, alebo nejaké služby, a v takom prípade tie dva brandy dokonca aj v rámci jednej kategórie dokážu koexistovať, hej? Takže tie možnosti tam sú, ale je dôležité si ten research urobiť na začiatku. A v momente, keď potom – čiže to je taká fáza jedna, hej? Že keď sa buduje brand, nech aspoň tuším, či ten brand je v budúcnosti aspoň hypoteticky, či je registrovateľný a to si človek vie urobiť sám alebo sú na to nejaké služby, takže tých možností je viac, niektoré sú aj bezplatné, takže je to fajn. A zároveň potom, keď už ide do tuhého a ten biznis sa reálne rozbieha, tak navrhujeme, aby ten start-up si zaregistroval trade mark aspoň v nejakej jednej krajine. Čo je výhoda totižto, ak si podnikateľ zaregistruje start-up, zaregistruje trade mark na Slovensku, tak prakticky my tomu hovoríme taká kvázi rezervácia, pretože totižto v celom svete je možné si trade marky registrovať v rámci národných krajín a není možné urobiť jeden celosvetový trade mark. Je tu ale výnimka a to sa volá Európska Únia, kde je možné zaregistrovať si európsky trade mark, ktorý chráni - ktorý bude fungovať vo všetkých 27 krajinách, čo je super výhoda, na druhej strane není možné si z tých krajín vyberať, proste je to také amblock. Buď...

Erik Lakomý: Všetko alebo nič.

Marián Porvažník:... buď je ten trade mark zaregistrovaný všade alebo nikde, to znamená že pokiaľ si nejaký start-up zaregistruje už trade mark na Slovensku, ktoré je súčasťou Európskej Únie, tak prakticky už blokuje akéhokoľvek ďalšieho hráča, ktorý by si chcel zaregistrovať európsky trade mark a tak kvázi si to začína nejakým spôsobom trošku rezervovať trade mark aj na ďalšie krajiny v rámci Európskej Únie, takže to je taká úplne základná stratégia, tým že tieto trade marky sú na Slovensku relatívne lacné, takže je to dobrý krok a až v prípade, že ten biznis je rýchlo rastúci a škáluje do zahraničia, tak až potom je dôležité dopĺňať ďalšie trade marky.

Erik Lakomý: Dobre, ja by som sa – ešte k tým fázam sa určite dostaneme, ja by som sa ešte vrátil, tak ma napadla pri tých štyroch kategóriách, čo si rozprával na začiatku, že nemôžem si dať nejaké všeobecné názvy a pojmy, mňa rovno napadol americký gigant, ktorý má názov Jablko, alebo teda Apple, že ako on si ochránil vlastne tú známku celkovo a ako to funguje v tomto, že viem si to nejak spojiť s logom alebo nemajú vôbec známku alebo ako?

Marián Porvažník: A to je veľmi dobrá otázka. Áno, Apple má trade mark, má ochrannú známku práve toho jablka, a prečo mu to vyšlo, bolo že áno, jablko je veľmi všeobecné, ale pre zelovoc. A to znamená, že keby Apple predával jablká alebo nejakú zeleninu a chcel by si zaregistrovať trade mark Apple, tak pre zelovoc je to strašne všeobecné pomenovanie a to znamená, že s najväčšou pravdepodobnosťou by takýto trade mark bol odmietnutý. Tým že Apple je technologická firma, ktorá s jablkami naozaj nemá nič spoločné, ako najbližšia možno metafora alebo asociácia je s Isaacom Newtnom a gravitáciou, čo je veľmi vzdialené, tak prakticky Apple pre technologickú firmu je úplne v pohode. Tam je dokonca aj taký veľmi zaujímavý spor, že iná technologická firma si chcela zaregistrovať Hrušku a s trošku odlišným názvom a to už napríklad bolo odmietnuté, pretože už tým, že je nejaká veľká firma, ktorá vybudovala si kvalitný a širokospektrálny a uznávaný trend okolo nejakého ovocia, akákoľvek ďalšia technologická firma s ovocím je vlastne – tomu sa hovorí free riding, čiže free ridovala by, čiže priživovala by sa na vlastne imidži Apple, takže napríklad takýto brand hrušky bol odmietnutý. Je to pomerne zaujímavá téma. To znamená že pokiaľ zoberiete všeobecné slovo ale dáš ho do nesúvisiacej kategórie, tak je to úplne v pohode.

Erik Lakomý: Dobre a spomínal si už akoby ten prvý krok celkovo čo treba spraviť, ak si chceme zaregistrovať známku, takže si to nejak skontrolovať či vôbec taký brand, nad ktorým ja rozmýšľam alebo ktorý už nejaký čas robím, nie je zaregistrovaný. Ako sa to dá overiť? Sú nejaké voľne dostupné databázy alebo kde si to viem pozrieť?

Marián Porvažník: Databázy trade markov sú verejne dostupné, to znamená že dá sa to bez problémov pozrieť, samozrejme že keď sa niekto pozerá a chce si zaregistrovať trade mark na Slovensku, tak je dôležité pozrieť 2 databázy. Prvá je slovenská databáza trade markov na Úrade pre ochranu duševného vlastníctva, ale zároveň potom je ešte dôležité pozrieť aj databázu Európskej Únie, kde sú vlastne zaregistrované európske trade marky, ktoré sú aplikovateľné práve aj na území Slovenskej republiky, takže stále je dôležité pozerať 2 databázy minimálne, samozrejme pokiaľ plánujem ísť do krajín ako je Veľká Británia, Spojené kráľovstvo, prípadne USA, tak treba si tých databáz potom pozrieť trochu viac.

Erik Lakomý: Ja len doplním pre poslucháčov, že tie databázy doplníme ako linky do poznámok pod tento podcast, takže kľudne si rozkliknite a kľudne si pozrite. Okej a spomínal si teda že musíme si overiť v prvom rade teda, či tá známka nie je na Slovensku a v Európskej únii, prípadne iné trhy na ktoré chceme ísť. Ak chcem teda pôsobiť len na Slovensku, je potrebné vôbec zvažovať nejaká plošná registrácia v Európskej Únii alebo prípadne v Amerike alebo čo by som mal potom robiť, ak je teda tá moja známka voľná alebo to moje logo, meno? Voľné a môžem ísť?

Marián Porvažník: Ako som hovoril, v úvode je asi úplne v pohode že zvažujeme že začíname nejaký biznis, tak je úplne v pohode sa len pozrieť, či niečo registrovateľné je, či to je voľné, pokiaľ áno, tak asi nejaké ďalšie kroky netreba robiť a treba budovať ten svoj brand. Teoreticky je možné, existujú služby a takzvaná rezervácia trade marku, kde si prakticky ten podnikateľ vie zaplatiť za naozaj pomerne že nízky subscription a to aby mu tá služba sledovala nové prihlášky a v prípade že bude podaná nejaká nová prihláška na trade mark, ktorá by mohla byť v konflikte s tým zamýšľaným brandom, tak v takom prípade vie podnikateľ podať prihlášku tiež. A totižto keď sa podá trade mark tak prebieha väčšinou až nejaká trojmesačná opposition period, to znamená doba, počas ktorej je možné podávať rozpory voči nejakej registrácii a v tej dobe tie trade marky sú ešte relatívne zraniteľné, dá sa o nich diskutovať, tie strany väčšinou negociujú, takže to je možno taká jedna z možností, ktoré títo začínajúci podnikatelia vedia urobiť alebo si vedia zaregistrovať nejaký trade mark v lacnej európskej krajine, ako na území Slovenskej republiky a do ďalších krajín potom škálovať až v bode, keď to bude pre nich potrebné, to znamená, že je kopec podnikateľov, s ktorými prichádzame do styku, ktoré na Slovensku pôsobia prvé dva-tri roky s jedným trade markom do zahraničia a potom zahraničné trade marky začínajú riešiť až potom trochu neskôr. Zároveň máme spoločnosti, typicky sú to nejaké eshopy, ktoré majú vlastné produkty, ktoré tých trade markov majú desiatky, to znamená že nielen trade mark samotnej firmy, ale aj trade mark každého jedného produktu a brandu, ktorý vlastne budujú v rámci svojho eshopu, tak to tiež je pomerne dôležité a tieto produkty sa budujú postupne, takže tieto veci majú trochu čas.

Erik Lakomý: Dobre a spomínal si, že potrebujem si to overiť na úrade alebo teda aký je postup ak mám už vybraný brand, budoval som niekoľko rokov, mesiacov nejaký marketing okolo toho a si poviem, že je čas teraz si zaregistrovať ochrannú známku. Aký je ten postup? Ja prídem na úrad pre ochranu duševného vlastníctva, vyplním nejakú žiadosť a oni mi to zaregistrujú alebo potrebujem nejakého právnika na to? Ako to funguje?

Marián Porvažník: To je dobrá otázka. No to záleží že kde. Typicky na Slovensku aj v Európskej Únii ten subjekt si to dokáže zaregistrovať sám a tam to vidíme aj štatisticky, že v rôznych krajinách to funguje inak, v niektorých krajinách si samotní podnikatelia registrujú až okolo 70% trade markov, to znamená že veľkú väčšinu, na Slovensku je to trošku menej, akože tu je to menej ako polovica. Z našej skúsenosti aj vidíme, že na Tramu nám prichádza mnoho requestov na registráciu a tak povedzme polovica je neregistrovateľná alebo proste má nejaké chyby, vady, problémy, takže je to trošku problém, pretože keď si ten jednotlivec zaregistruje trade mark a ten trade mark mu bude odmietnutý kvôli nejakým formálnym nedostatkom, tak ten úradný poplatok za registráciu kvázi prepadá. Takže na jednej strane sa dá ušetriť na začiatku, ale v takom prípade je strašne dôležité, aby ten podnikateľ vedel čo robí, aby sa trošku poradil s niekým, aby zbytočne neprichádzal o svoje peniaze. Druhá možnosť je samozrejme stále zobrať nejakého právnika, ale na Slovensku celkovo je pomerne málo právnikov, ktorí s týmto majú skúsenosti a preto skôr odporúčame nejaké zo špecializovaných služieb, ktoré sa tomuto venujú, v každej krajine na Európskej a globálnej úrovni ich je niekoľko a tieto služby vlastne nerobia nič iné, takže čo sa týka registrácie trade markov tak sú naozaj že asi tá špička kvality a väčšinou majú aj celkom dobré ceny v porovnaní s bežnými advokátmi.

Erik Lakomý: A spomínal si že nejaký poplatok registračný tam je, čo to stojí registrácia takejto ochrannej známky?

Marián Porvažník: Záleží, ako pri tej registrácii trade marku treba vnímať 3 také základné poplatky. Prvý je poplatok za samotný trade mark, ten na Slovensku stojí takmer, plus-mínus 100 €, na európskej úrovni to stojí 850 €, to znamená že sú to nejaké stovky eur plus-mínus. Druhá časť poplatku sú tie jednotlivé triedy, to znamená že väčšinou v tom poplatku máme jednu triedu a pokiaľ chceme pridať z tých 45tich ďalšie triedy, tak za každú ďalšiu triedu sa pridáva nejaký poplatok, typicky to stojí opäť nejaké vyššie desiatky, nižšie stovky eur, takže niekedy ten poplatok sa vie vyšplhať napríklad pri európskom trade marku na nejakých 1000-1100 € . A tretia zložka poplatku je potom keď sa ten podnikateľ rozhodne zaregistrovať cez nejakého právnika alebo cez nejakú službu, tak v takom prípade ešte je tam samozrejme ešte ten servisný poplatok za tú službu a ten sa tiež zvykne pohybovať v nejakých nízkych stovkách eur, 200-300. Takže na konci dňa je na Slovensku možné ten trade mark získať za 300 €, na tej európskej úrovni za tých 1300-1400 €, to sú také bežné sumy.

Erik Lakomý: A ako dlho to asi trvá? Vravel si, že pol roka až rok, kým to akoby schvália celkovo, ale možno ten proces samostatný, prípravy a podania všetkých papierov, koľko to môže trvať?

Marián Porvažník: Jasné, no u nás môžem príklad povedať z našej Tramy, ako to funguje, že v zásade v prvom rade tí klienti podajú dotaz a sa spýtajú, že či ich trade mark pre danú krajinu a pre dané trhy služby je registrovateľný, tú odpoveď môžu získať do 24 hodín, to znamená jedného dňa, následne sa potom vytvárajú rôzne dokumentácie, pripravuje sa prihláška, získavajú sa plné moci a podáva sa samozrejme tá prihláška na registráciu, vyplatí sa samozrejme faktúra a tieto veci trvajú 3-5 dní, takže dalo by sa povedať, že do jedného pracovného týždňa je možné podať tento trade mark na registráciu a následne potom úrady majú nejaké obdobie, kedy tú prihlášku môžu buď rovno odmietnuť alebo ju príjmu. Typicky v Európe to funguje tak, že tie úrady väčšinu prihlášok prijímajú a rozhodujú o nich až neskôr, napríklad ale v Spojených štátoch amerických to funguje trochu inak, tam ten úrad je veľmi aktívny a dosť často sa stáva, že tie trade marky odmieta skôr, ako sa dostanú na ten opposition period a pokiaľ tá prihláška je teda zaregistrovaná, je prijatá tým úradom, tak potom začína plynúť rádovo niekoľko mesačná tá opposition period, počas ktorej vlastne celý svet a ktokoľvek môže podávať námietky voči tomu, aby daný trade mark bol zaregistrovaný. A pokiaľ táto opposition period zbehne bez námietok, tak v tom momente je trade mark registrovaný a podnikateľovi príde certifikát. Pokiaľ ale námietky sú, tak v takom prípade sa začína negociovať s tými namietajúcimi a diskutovať o tom, že ako to dokážeme vyriešiť a tak ďalej. Z našej skúsenosti tie námietky nemajú väčšinou hostilný charakter, nejaký nepriateľský, že biznisy sa nesnažia si navzájom škodiť a teda je tam veľký priestor na dohodu a na nejaké urovnania. Trošku väčšie problémy máme s takými väčšími korporátmi, ktoré proste majú stovky alebo celé flotily trade markov, majú kopec právnikov a tí už majú také automatizované procesy  a takže oni už potom tú vôľu na diskusiu a negociáciu majú trocha nižšiu a s nimi to je trocha ťažšie. Takže tým korporátom sa treba vyhýbať, ale s bežnými podnikateľmi nie je problém sa dohodnúť, naprieč – skoro z každej krajiny už sme asi mali takéto konania a funguje to v pohode.

Erik Lakomý: Ako funguje taký proces vyjednávania, že nastúpi armáda vašich právnikov, nastúpi armáda ich právnikov a teraz sa medzi sebou boxujete a vyjednávate čo najlepšie? Neviem, platí sa aj medzi tými firmami? Alebo si povedia že okej, tak nejaké bártre alebo ako to funguje?

Marián Porvažník: Málokedy sa platí ale teda sú niektoré – niekedy nastane situácia, že ten namietajúci je ochotný svoj trade mark predať, lebo síce ho má zaregistrovaný, ale nepoužíva ho, to znamená je ho možné predať, ale väčšinou je to skôr o tom, že sa snaží nájsť takzvaný coexistence agreement, čiže dohoda o nejakom spolunažívaní, to znamená že jednotlivé tie strany sa snažia vyšpecifikovať, že dobre tak my pôsobíme na tom trhu, takéto služby poskytujeme a toto si chceme chrániť, pokiaľ vy nám do toho nebudete kafrať a trochu lepšie – ak vyhodíte si napríklad z vašej kategórie topánky a kabelky a necháte si tam proste len tričká a saká, tak sme s tým v pohode a v takom prípade stiahneme našu opposition alebo budeme s tým v pohode. To znamená, že je tam potom naozaj v tej otvorenej diskusii, že na akých trhoch tie biznisy chcú pôsobiť. Na konci dňa to je veľmi dobrý očistný mechanizmus, pretože potom aj ja ako podnikateľ dostávam spätnú väzbu, že aha, tak vlastne na trhu na ktorom som pôvodne chcel pôsobiť niekde v Európskej Únii už niekto pôsobí, má podobnú značku, ja tiež nechcem, aby moja značka, o ktorej si asi myslím, že je dobrá, bola zameniteľná s nikým iným, takže je dobré si toto vyšpecifikovať na začiatku a potom sa už na ten trh vrhnúť s tým trade markom, ktorý není tak ľahko zameniteľný s ničím iným. Lebo na konci dňa úlohou trade markov je chrániť spotrebiteľa, aby nedochádzalo k jeho zneisteniu, confusion a aby ten spotrebiteľ bol schopný urobiť informované rozhodnutie a mohol si vybudovať autentický vzťah k nejakej značke.

Erik Lakomý: Dobre a keď sa bavíme, spomenul si, že je tam nejaká – určitý čas na to, aby mohli ľudia podávať námietky voči tomu brandu, tak ako sa vyhnúť nejakým námietkam a aké sú možno najčastejšie chyby pri podávaní týchto trade markov?

Marián Porvažník: Áno, tak pri tých námietkach je to naozaj o tom, že je dôležité sa pozrieť na – prelúskať tie databázy a zistiť, že či sú tam nejaké potenciálne konflikty, ako som hovoril, mali sme situácie kde tých konfliktov boli stovky a v takom prípade keď ten subjekt alebo podnikateľ podá prihlášku na ten trade mark, tak je zrejmé, že ten opposition bude náročný a že pravdepodobne neprejde. Ako som hovoril, pokiaľ je tých oppositions len niekoľko a tých konfliktov je len niekoľko, tak väčšinou to je nejakým spôsobom riešiteľné. Čiže veľmi záleží, niekedy aj jeden konflikt, ktorý je ale dôležité a naozaj že ide o podstate veci, tak dokáže zabrániť tomu, aby ten trade mark bol prijatý a naopak niekedy aj 5 takých okrajových konfliktov nám môže v pohode prejsť, takže je to trošku o tej predchádzajúcej analýze toho trhu a databáz, aby sme vedeli do čoho ideme na začiatku, skôr ako ten trade mark podáme.

Erik Lakomý: Dobre a teda už máme podanú tú žiadosť, čakáme teraz pokiaľ nám priradia to R-ko k nášmu logu alebo teda k nejakej značke alebo to je jedno k čomu, a teda nám to aj schvália. Ako dlho potom platí tento trade mark, treba si ho nejako obnovovať? Raz za rok, raz za desať alebo je to do konca života?

Marián Porvažník: Trafil si to veľmi dobre, trade mark im platí na dobu desiatich rokov, tým že tie spoločnosti sú zakladané na dobu neurčitú, tak tam by to bolo do nekonečna, ale často krát sa stáva, že mnohé spoločnosti sa stanú spiacimi alebo mnohé trade marky si registrujú preventívne a potom reálne nikdy s nimi nezačnú pracovať, takže aby tam bol taký samoočistný mechanizmus, tak po desiatich rokoch je potrebné ten trade mark obnoviť v prípade záujmu. Niekoľko mesiacov pred jeho expiráciou, čo je bežná vec a to sa robí pomerne často a z našej skúsenosti sa naozaj obnovuje len nejaká časť toho trhu a veľa trade markov reálne vyexpiruje a stane sa voľnými, a v takom prípade je možné ich opäť registrovať bez toho, aby niekto mohol klásť nejakú rozumnú opposition.

Erik Lakomý: A tam možno príde, lebo 10 rokov je taká dlhá doba, že možno to aj vyfučí z hlavy ľuďom, že je tam nejaké upozornenie alebo príde nám nejaký list domov, že o pol roka vám končí ochranná známka, chcete si ju predĺžiť? Alebo je to čisto na tých podnikateľoch, že by si to museli sledovať?

Marián Porvažník: Je to na tých podnikateľoch. Opäť, existujú služby, ktoré napríklad aj keď registrujú trade marky, tak potom zabezpečujú aj takýto trade mark watch, to znamená že jednak sa pozerajú po prípadných nových registráciách, ktoré by mohli ohrozovať tvoj trade mark a v takom prípade ty máš už ako držiteľ trade marku možnosť sa brániť, a zároveň potom ťa upozornia, že už o dvanásť mesiacov bude končiť trade mark, takže postupne sa začnime zamýšľať, že či ho chcem obnoviť alebo nie a keď tak v akej fazóne. Takže úrady to sami nerobia, treba si to buď zabezpečiť sám alebo potom prostredníctvom nejakej tretej strany.

Erik Lakomý: Dobre a bavili sme sa o tej cene, že nejakých 300 € na územie Slovenska, 1500 plus-mínus na Európsku Úniu, a tak ďalej to pokračuje, koľko teda dá Európska Únia? Keď sme sa bavili o tých grantoch?

Marián Porvažník: Európska Únia poskytuje granty ako som hovoril do výšky 1500 €, avšak je tam pár podmienok, v prvom rade tento grant je možné použiť len na tie úradné poplatky, to znamená že pri európskej ochrannej známke to je typicky nejakých 900 € a pri týchto úradných poplatkoch Európska Únia hradí 50 % , to znamená, že na takej európskej ochrannej známke dokáže podnikateľ ušetriť nejakých 450 €, čiže z celkovej sumy by som povedal, že takú tretinu. Čo sa tým pádom typicky robí, je že tieto európske granty sú veľmi dobré pre registráciu viacerých trade markov naraz , to znamená že veľa práve takýchto digitálnych produktov a start-upov, tým že rýchlo škálujú do zahraničia, tak pre nich je naozaj výhodné si registrovať rovno celú Európsku Úniu, možno Spojené kráľovstvo a potom Ameriku, čiže urobiť aspoň takéto 3-4 trade marky naraz a v takom prípade vlastne vyminúť celý ten grant čo najefektívnejšie. Takže to je celkom fajn vec. Tam je ale dôležité niekoľko vecí, že v prvom rade takýto žiadateľ potrebuje mať IČ za DPH, čím musí byť povinným alebo dobrovoľným platcom DPH, to je možno dôležitá vec, jedna informácia. Druhá je tá, že není možné požiadať o jeden trade mark, alebo dotovanie jedného trade marku a potom už keď ten grant je schválený, podávať viacero ďalších, takže rovno v tej prihláške treba uviesť všetky trade marky, na ktoré sa žiadateľ snaží hlásiť. A tretia informácia je možno taká, že momentálne prebieha druhé z piatich kôl, počas ktorých Európska Únia tieto granty udeľuje, to znamená prvé kolo bolo v januári, teraz prebieha marcové a prakticky ešte budú ďalšie tri kolá až do konca myslím že septembra, s tým že potom do mesiaca ten subjekt vie, že či ten grant dostal alebo nie. Z našej doterajšej skúsenosti tam není žiaden problém, to znamená že tie granty sú udeľované ako na bežiacom páse a to znamená, že tí marcoví žiadatelia už vo februári vedeli, že tie granty boli schválené a už vo februári si tie známky dokázali podávať.

Erik Lakomý: Znie to celkom náročne a celkom zložito. Keď si to teraz takto zosumarizujeme, že v podstate na začiatku si musím pozrieť aké také nejaké databázy, že aké vlastne firmy a podniky sú, potom celkovo ten proces podávania na úrady, prípadne ešte nejaké riešenie grantu z Európskej Únie, a ty si spomínal, že ste na to vytvorili takú platformu, volá sa Trama TM, že ako to funguje a prečo by som možno ja mal rozmýšľať o tom, že okej budem sa venovať primárne biznisu a tomu, čo mi zarába peniaze a tú celú túto exekutívu ohľadom ochranných známok by som dal niekomu inému. Predpokladám že sú aj nejaké iné firmy, spomínal si nejaké špecializované právnické kancelárie čisto na to, aká je možno výhoda možno tej Tramy, ktorú ste vytvorili vy, aká je výhoda tých špecializovaných firiem a ako to celé funguje, ak si to chcem spraviť cez nejakú tretiu stranu?

Marián Porvažník: Uhm, jasné. Za mňa je to ako veľmi dobré, dobre si to aj pomenoval, že táto agenda nie je úplne jednoduchá, ani úplne intuitívna, to znamená že my sme si uvedomili, že možno toto je práve príčina, pre ktorú množstvo podnikateľov potom zbytočne musí investovať kopec zdrojov do riešenia tých episporov a bojovať o tie svoje trade marky a tie svoje značky, alebo ich rebrandovať, tak sme si povedali, že trošku zmeníme to uvažovanie o budovaní brandov práve takým spôsobom, že tie brandy by mali byť aj legálne chrániteľné a že tak ako na začiatku si typický podnikateľ pozrie, či má voľnú doménu, či má možnosť si otvoriť konto na sociálnej sieti, tak tou treťou vecou by malo byť, že okej, mám voľný trade mark? Aby práve touto technikou si dokáže ušetriť množstvo energie do budúcna. Teraz ako to uvažujeme v Trame je, že našim cieľom je vybudovať jednotné kontaktné miesto, kedy ten klient naozaj dá desiatky minút do tej registrácie svojho trade marku alebo do ochrany svojej značky a v tom prvom kroku dokonca zadarmo získa spätnú väzbu, že či ten trade mark je registrovateľný alebo nie a tam používame nejaké technologické riešenia a zároveň potom si ho dokáže na pár klikov pomerne jednoducho zaregistrovať a my už potom počas toho sa dostáva do takej tej našej súčasti, do nášho portfólia, v rámci ktorého už sa staráme potom aj o prípadné oppositions a o prípad námietky, námietkové konania a zabezpečíme práve to obnovovanie tých trade markov, zabezpečujeme ochranu voči novým registráciám tretích strán a podobne, čiže snažíme sa budovať také kontaktné miesto. Takýchto služieb je samozrejme viacej, na Slovensku veľmi nie sú, ale opäť Trama tiež má pomerne globálny potenciálny charakter, takže veľmi dobrú službu na registráciu globálnych trade markov. Trošku pri vyšších cenách je Ponamark a oni naozaj že vám zaregistrujú aj takú exotickú krajinu, nejakú Tanzániu a kadečo, že pokiaľ máte nejaký „niche“ trh, ktorý potrebujete pokryť, tak toto dáva celkom dobrý zmysel a potom na niektorých zahraničných trhoch samozrejme existujú aj národní registrátori týchto ochranných známok, napríklad v Spojenom kráľovstve trade mark Wizards, čiže pokiaľ potrebujete vyslovene britskú známku, tak to môže byť celkom dobrá voľba. A my v Trame sa skôr zameriavame skôr na také crossborder, čiže cezhraničné registrácie a pomáhame tým start-upom zabezpečiť také základné tri, Európska Únia, severná Amerika a podobne.

Erik Lakomý: A stojí to nejak viacej peňazí, oproti tomu keby som si to riešil sám alebo vy viete nejak využiť ten grant z Európskej Únie, alebo ako to funguje?

Marián Porvažník: To je ďalšia vec, že prostredníctvom Tramy je možné požiadať o tento grant, to znamená že opäť pomerne jednoduchým formulárom za pár minút je o tento grant požiadame za našich klientov, takže to je trochu jednoduchšie a takýmto spôsobom to vyjde aj výrazne lacnejšie. Pokiaľ si to samozrejme človek registruje sám, tak asi to vie urobiť lacnejšie a nevýhoda je tá, že mu to bude trvať výrazne dlhšie, pretože my máme kopec procesov jednak zautomatizovaných, jednak veľa veciam sa už dosť rozumieme a kým sa ten človek zorientuje, pokiaľ o tom nič nevie, tak mu to môže zobrať kopec času a druhá vec je samozrejme, že pokiaľ tú registráciu urobí zle, tak vlastne stratí ten registračný poplatok a trade mark nezíska, takže tam potom je také trošku väčšie riziko.

Erik Lakomý: Tak to je super, že vy sa snažíte pomáhať a budovať taký ekosystém, ktorý pomáha celkovo začínajúcim a malým podnikateľom, aby sa fakt že vedeli venovať tomu svojmu corebiznisu a tieto veci aby nechali na špecialistov a ak to je ešte za nejakú rozumnú cenu, prípadne s dotáciou Európskej Únie, tak ja som len rád, že tie peniaze z Európskej Únie začínajú dávať zmysel a reálne sa vedia aj podnikatelia malí k nim dostať, nielen vyvolení. Ja možno ešte spomeniem, sa mi veľmi páčilo, si mi pred časom posielal – váš Sparring ste rozšírili o takzvaný playbook, kde sú všelijaké zaujímavé veci, čo sa týka start-upových či už slovníkov alebo nejaké vzory dokumetov, takže či už Trama alebo aj tento playbook, tak ako som spomínal, dáme linky dole do podcastu a pozrite si, lebo fakt hodnotné informácie. A povedz nám možno na záver ešte, že ako by ste vy aj v budúcnosti, lebo tých menších projektov okolo Vacuumlabs, Sparringu, Tramy vzniká relatívne veľa, tak ako aj vy budete prispievať aj do budúcna možno k tomu ekosystému celkovo start-upovému a podnikateľskému? Čo sú vaše vízie?

Marián Porvažník: Našim cieľom je produktivizovať právo v tom význame, že také tie jednoduchšie veci, ktoré sú ľahko automatizovateľné chceme prenechať technológiám, ktoré majú vysokú pridanú hodnotu a pre klientov sú naozaj že na pár klikov a sú zároveň aj lacné a výrazne lacnejšie ako tradičné právne služby, že takýchto produktov ako je Trama bude postupne viacej. Teraz napríklad v Čechách budujeme také trhovisko v spolupráci s lokálnymi advokátmi, ktorí už sú vysoké desiatky verdiktov, kde vlastne malí, strední podnikatelia si budú môcť za vopred stanovenú cenu s overenými advokátmi kúpiť nejakú konkrétnu právnu službu alebo nejaký právny produkt, službu, zmluvu, spor, čokoľvek, počas ktorej – nieže si kúpia rozhodnutie v tom spore, ale kúpia si zastupovanie v konkrétnom spore, to znamená, že snažíme sa znižovať informačnú asymetriu na tom trhu, snažíme sa to právo zľudšťovať a zlepšovať prístup či už bežných ľudí, spotrebiteľov alebo malých a stredných podnikateľov k právu tak, aby ste na spravodlivosť nepotrebovali iba armádu právnikov a fúru peňazí, ale aby existovali aj nejaké dostupné cesty, ako si tú spravodlivosť proste vymôcť, takže tým že sme súčasťou tej technologickej spoločnosti Vacuumlabs, tak budovanie týchto produktov nám celkom ide, že verím, že lokálnemu ekosystému ponúkneme čím ďalej tým viacej takýchto podobných materiálov. Pričom ako si sám spomínal, nepozeráme sa na to zďaleka ako na biznis, ale našim cieľom je budovať aj veľkú databázu, my tomu hovoríme Legal open source, takže naozaj vytvárať tooly a nástroje, dokumenty a vzory a manuály vyčerpávajúce ktoré podnikateľom, ktorí naozaj na to nemajú, alebo proste sú príliš v úvodných štádiách svojho podnikania, tak aby si dokázali proste pomôcť sami a tie základné pomerne jednoduché veci vyriešiť bez zapojenia právnikov.

Erik Lakomý: To je super a to možno aj veľmi dobrý pohľad na to, že po vzore či už nejakých finančníkov alebo právnikov, ktorí sa bežným ľuďom zdali veľmi ďaleko a akoby stále bola nejaká bariéra medzi nimi, tak vy sa vlastne chcete aj týmito krokmi dostať akoby bližšie k ľuďom a ukázať nejaký taký jasnejší pohľad na to právo, že nie je to len nejaký súdny spor a naškrobení právnici, ale sú to reálni ľudia, ktorí vedia pomôcť aj malým a stredným podnikateľom, a nielen podnikateľom, ale aj bežným ľuďom, takže ja vám držím palce Majo a díky pekne, že si dneska takto cez ZOOM s nami pokecal o veľmi praktických veciach a držím teda palce aj do budúcna.

Marián Porvažník: Ďakujem pekne Erik za pozvanie aj za super diskusiu a rovnako držím palce Na rovinu o podnikaní a budem sa tešiť na prípadné ďalšie synergie.

Erik Lakomý: Ďakujeme pekne, mojim dnešným hosťom bol Marián Porvažník, ktorý založil spoločnosť Sparring, ak sa vám tento podcast páčil, neváhajte ho zdieľať medzi svojich známych, priateľov, blízkych a my máme pre vás pripravenú ďalšiu epizódu už o dva týždne. Dopočutia.

Miniséria o káve

Na rozhovory so známymi v kaviarňach si budeme musieť ešte chvíľu počkať, no kávu si vieme rovnako dobre vychutnať doma s rodinou či na homeoffice. Okrem toho, že sme sa rozhodli natočiť pre vás viacdielnu minisériu o káve, sme si prichystali aj špeciálnu súťaž, kde môžete súťažiť o skvelé ceny.

Viac informácií o súťaži nájdete na https://www.narovinu.online/sutaz

Podnikanie spoza baru

Kávový biznis sa nedá vyštudovať. Kávovým špecialistom sa v tejto oblasti podnikania človek jednoducho stane po rokoch. Boris Nyers je jedným z nich. Jeho cesta začala v DOT Gallery, stál pri zrode tejto, dnes už ikonickej, kaviarne. Počas svojej baristickej kariéry mal skvelé príležitosti učiť sa od tých najlepších, ku ktorým vo svojich začiatkoch vzhliadal. Kávou bol tak nadšený, že to riskol, predal svoj byt a financie vložil do kávového biznisu. Káva bola pre Borisa láska na prvý pohľad, preto spojením kávy a lásky pomenoval aj svoj prvý brand – KAVALA.

Dnes je barcheff veľkého gastro podniku a dohliada na to, aby bar "šlapal ako hodinky". Nie vždy je to jednoduché. Čo všetko so sebou prináša práca za barom, ako sa vyberá dobrý barista a čo je potrebné pre zabezpečenie dobre zariadeného a fungujúceho baru veľkej gastro prevádzky, vám Boris povie v novej epizóde.

Spolu sa však pozrieme aj na dramatický obraz dnešných dní. Predstavte si, že všetko, čomu ste sa doteraz venovali, končí, a vy stojíte pred zásadnou otázkou "Čo ďalej?". Kaviarne a reštaurácie zažívajú existenčnú krízu, množstvo prevádzok, ktoré museli ostať zavreté, sa už neotvoria. Znie to možno kruto, no taká je realita. Borisove plány, sny a vízie do budúcnosti sú vzhľadom na tento kontext inšpiratívne a plné nádeje, napriek všetkému sa nevzdáva a chce pokračovať v biznise, i keď v tomto prípade to znamená prakticky začať odznova.

Tip na záver: Ak patríte k tým, ktorí to tiež nevzdávajú a rozhodnete sa zariadiť si svoju kaviareň, reštauráciu či inú gastro prevádzku, zavolajte Borisa. Môžete sa spoľahnúť, poradí vám. :)

Linky z podcastu:
KAVALA - Instagram: https://www.instagram.com/kavalacoffee
KAVALA web: https://kavalacoffee.sk
FOR ME DOUBLE – web: http://www.formedouble.sk
DOT Gallery – Instagram: https://www.instagram.com/dot.gallery/
Bistro SOHO – Instagram: https://www.instagram.com/bistrosoho/
CoffeeHolics – instagram: https://www.instagram.com/coffeeholics.sk/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Katka Vaterková: Príjemný dobrý deň, pre vás možno i ráno či večer milí poslucháči, ďakujeme, že ste si nás naladili. Počúvate v poradí päťdesiatupiatu epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní. Moje meno je Katka a vítam tu v štúdiu tiež môjho spolu moderátora Peťa, Peťo ahoj.

Peter Vrábel: Ahoj Katka.

Katka Vaterková: Takže táto epizóda je v poradí druhým pokračovaním našej mini série o káve. V minulej kávovej epizóde, epizóde číslo 53 bol naším hosťom Matej Hamran zo Spaceship Roastery. Hovorili sme spolu o výberovej káve a o tom, čo je potrebné preto, ak by ste chceli - ak by ste sa chceli vydať cestou vlastného podnikania s kávou, v podobe založenia a prevádzkovania pražiarne. Matej nám tiež názorne ukázal, ako si výberovú kávu vieme pripraviť v domácich podmienkach, a keďže sme sa chceli o toto know-how s vami podeliť, a v tomto prípade naozaj platí, že lepšie je raz vidieť ako dvakrát počuť, tak vznikol z toho praktický video návod, ktorý nájdete na našom Youtube kanáli Na rovinu online. V úvode by som tiež rada spomenula, že sa vám oplatí pozorne počúvať podcast až do konca, pretože spolu s mini sériou o káve sme si pre vás pripravili tiež súťaž, a keďže teraz trávime viac času doma než v práci či kaviarňach, tak radi by sme obdarovali niektorých z vás a obohatili tak váš denný kávový rituál o kvalitnú kávu či domáci kávovar. Pravidlá sú veľmi jednoduché, po každej tejto epizóde o káve sa vás spýtame otázku týkajúcu sa jej obsahu a vašou úlohou bude navštíviť narovinu.online/súťaž a správne odpovedať. Výhercov budeme žrebovať až na konci a ceny budú za každú epizódu zvlášť a taktiež jedna veľká cena spomedzi všetkých zúčastnených. Takže ešte by som rada dodala, že zapojiť sa dá aj spätne až do konca trvania súťaže, takže môžete odpovedať na všetky otázky a znásobíte tak šancu na výhru. V tomto momente by som už rada odovzdala slovo Peťovi, aby predstavil nášho dnešného hosťa, ktorý - ja by som tak povedala, že reprezentuje lásku ku káve a okrem iného tiež spojením vlastne týchto dvoch slov, láska a káva, pretože takto práve vznikla Kavala. Takže Peťo máš slovo.

Peter Vrábel: Ďakujem Katka. Keď sme vymýšľali našu kávovú mini sériu v našom tíme, tak sme rozmýšľali nad tým, že koho zavoláme, kto bude teda hosťom. No a prvý človek, ktorý mňa napadne v súvislosti s kávou, je môj veľmi dobrý kamarát, takže to bola jasná voľba pre mňa. Takže dnes tu medzi nami sedí Boris Nyers. Teda Boris ahoj.

Boris Nyers: Ahoj.

Peter Vrábel: No a myslím, že ja ťa teda nebudem úplne predstavovať, skús sa teda predstaviť možnože sám, alebo skús povedať, že ako si sa ty dostal vlastne ku káve a že prečo práve káva.

Boris Nyers: Tak ahojte. No moja cesta ku káve bola taká troška komplikovanejšia, z pohľadu toho, že mňa v živote nikdy nič nebavilo a nikdy som nerobil to, čo mňa reálne baví. A mal som ťažký život, veľakrát sa mi stávalo, že sa mi hádzali také bremená pod nohy, no a vlastne celý čas ma viedla aj rodina k takým veciam, ktoré chcela ona, nie ktoré som chcel ja. No a v istej časti života, keď som sa vracal akoby späť do takého pracovného obdobia, tak vlastne som mal veľkú chuť podnikať. No a stala sa teda taká vec, že som si vytlačil papier, ktorý obsahoval podnikateľské nápady z takého slovenského združenia malých podnikateľov, no a medzi nimi bol vlastne Coffee bike, ktoré som - ktorý ma strašne oslovil v tej dobe. Ja som nevedel nič o káve, kávu som nepil, vôbec som nevedel, čo je výberová káva, čo to vôbec obsiaha, no a tak som začal okolo toho behať, začal som zháňať na to peniaze, začal som zháňať informácie – kávu kde si viem kúpiť, a tak. No a to moje nadšenie, taký ten passion, taký ten ten drive, ktorý to celé akože obsiahlo, lebo som videl prvýkrát niečo, čo reálne by som chcel robiť, tak to videl vtedy aj jeden chalan, ktorý vlastní pražiareň, no a on ma zamestnal v pražiarni. No a tam to celé začalo. Že som vlastne takú tú – také to nadšenie, takú tú vášeň, hobby, vedel akoby prelomiť do toho – do tej záľuby, do tej práci. Nikdy to nebola ako práca, nikdy to nebolo zamestnanie, vždy som to vlastne mal ako takú čisto len vášeň, čisto len hobby. Že som zarábal som 200€ mesačne, ale mal som popritom inú prácu, a robil som v pražiarni, prebaľoval som kávu, predával som ju, potom som chodil na prednášky, chodil som na rôzne festivaly no a tam to niekde celé začalo. No a ja som v tej dobe chcel otvoriť Coffee bajky, tak som oslovil prvého pána Králička z Bratislavy...

Peter Vrábel: Skús povedať, že čo sú to tie Coffee bajky, aby teda všetci vedeli.

Boris Nyers: Kávové kiosky, viac-menej mobilné kávové kiosky, ktoré sa s nimi stretávame bežne na uliciach, alebo môžeme povedať že sú to aj mobilné kiosky, ktoré sa stretávame s nimi v nákupných centrách, akurát Coffee bajky majú navyše kolesá, vlastne vie sa presúvať z miesta na miesto prakticky neustále. Nie sú položené v podstate do nejakého priestoru. No a ja som chcel túto franchise vtedy kúpiť do Nitry, ale asi po roku ma od toho odhovorili a povedali, že mám si otvoriť pražiareň. No a tak som predal byt.

Peter Vrábel: Predal si byt a otvoril si pražiareň.

Boris Nyers: Ja som si zháňal na to peniaze a banka mi vtedy povedala, že nie som pre nich akoby záruka nejakej istoty, lebo som nemal za sebou žiadnu podnikateľskú činnosť, žiadnu históriu. Mal som – aj tie moje práce, brigády, boli také, že som - nikdy som nerobil – to bolo to, že nikde som nikdy nerobil to, čo ma baví, tým pádom som nikdy nevedel ani vydržať v tej práci, lebo som robil v Samsungu, robil som technika, potom som išiel robiť predajcu elektroniky, potom som išiel robiť do práčovní a tak a proste som to striedal, lebo som sa aj tak chcel vrátiť do tej gastronómie, takže som tak...

Peter Vrábel: Dobre takže – no a kde, kedy bolo to obdobie, kedy si prvýkrát akože robil s kávou? Hneď si bol barista alebo ako to bolo?

Boris Nyers: Nie, nie, nie. Ja som v tej dobe som nerobil vôbec s kávou ani som nevedel čo to obnáša, ani som ju nepil. Hovorím, troška som pil nejakých turkov, úplne tie klasiky, popradskú kávu, potom som mal pauzu a keď som sa vlastne vracal k tomuto tak som sa prvýkrát stretával s výberovou kávou, a to som mal tak 22 rokov približne.

Peter Vrábel: A kde to bolo?

Boris Nyers: Ešte v Nitre. Ja som pôvodom z Nitry a teraz žijem v Bratislave už deviaty rok, ale pokladám sa skôr za Bratislavčana ako za Nitrana...

Peter Vrábel: Dobre a konkrétne k baristike si sa dostal potom ako?

Boris Nyers: No k baristike to bolo tak, že hneď ako som predal byt a investoval som peniaze do pražiarne, že som nakúpil som technológie, tak som najskôr som nemal tú pražiareň kam dať, alebo pražičku kam dať, tak som ju odložil do Šiah ku kamarátovi do pražiarne no a ja som medzitým vlastne hľadal priestory, že kde to môžem otvoriť. A chodil som po Bratislave, po kaviarňach, ochutnával som rôzne kávy, vtedy ma bavili africké kávy hlavne tak som išiel po kaviarňach, kde sa africké kávy vyskytovali na mlynčekoch, kde ich pripravovali, no a jednou z takých posledných boli goriffáci, chalani čo majú kaviareň v Goethe Inštitúte na Panenskej. A som sa tam s nimi rozprával, vykecával a chalan, ktorý bol spolumajiteľom tak videl, že vlastne viem o káve veľa, tak mi hneď ponúkol, či nechcem preňho pracovať. A ja som vtedy mu hovoril, že ja neviem vôbec ani napeniť mlieko a tak, a on že nevadí, že bola sobota, a on že tak nastupuješ v pondelok.

Peter Vrábel: Takže to bol ten tvoj začiatok baristický, hej? Predpokladám, že keďže si mal to nadšenie, tak si sa veľmi rýchlo do toho dostal, lebo myslím si, že k baristike to patrí.

Boris Nyers: No tam to presne začalo, že ja som v pondelok prišiel do práce, Amir ma čakal pred kaviarňou s kľúčmi, aby mi otvoril prevádzku a ja som mal v ruke tašku s mliekom a starou kávou. A on sa pýtal že načo mi to je, a ja hovorím no idem sa to učiť. Tak som sa to učil sám, všetko som si to proste skúšal, skúšal, až kým so to nebol fakt že naučený, a to trvalo istú dobu.

Peter Vrábel: Jasné, jasné. A keď sa to – keď to chceš vedieť dobre, tak to nejakú dobu trvá. To bola teda tvoja baristická, nepoviem že kariéra, ale skúsenosť. Že čo nasledovalo možno potom alebo povedz mi, že ako dlho si vydržal robiť toto, hej?

Boris Nyers: No ono to malo taký zvláštny spád, ja som to vnímal, že to trvá už niekoľko rokov, a ono to bolo veľmi krátke obdobie, jak som sa začal ja vyšvihovať hore. Že ja som z Goriffee prešiel za štyri mesiace do Urbanu a pomáhal som otvárať novú prevádzku na Michalskej, ja som tam maľoval záchody a tak. A sme to otvárali – najlepší barista z Urban House, najlepší barista z Urban Space a ja. No a vďaka vlastne týmto dvom chalanom som sa dostal extrémne ďaleko, by som povedal, že ma naučili to, čo vlastne by som mal vedieť ako barista. Jeden vedel to robiť dobre s mliekom a druhý zase vedel robiť dobre s mlynčekom a vlastne ja som si tak vychytával tie veci odtiaľ.

Peter Vrábel: Takže si sa vlastne od tých najlepších učil.

Boris Nyers: Áno. To som mal takéto šťastie. A po tom roku som odchádzal z Urbanu a dostal som ponuku, že môžem otvoriť celú prevádzku na Lazaretskej DOT. Gallery. No a to bola taká moja srdcovka, taký môj koncept, ktorý som celý – kde som stál vlastne už od úplne prvotiny, od stavby tej prevádzky, a celé som to zariaďoval, vymýšľal, nastavoval, prevádzkoval.

Katka Vaterková: Je to veľmi krásne počuť, že si mal sa od koho inšpirovať, respektíve že si mal zdroje ľudí, ktorí ťa vedeli naučiť. Čerpal si inšpiráciu ešte niekde inde? Respektíve dá sa na Slovensku naozaj získať profesionálna skúsenosť v tejto oblasti?

Boris Nyers: Mňa veľmi fascinovali videá na internete z majstrovstiev sveta a zároveň keď som videl tú kávovú scénu na Slovensku, tak som bol taký malý človiečik, že vlastne ja som – ja som videl hviezdy tých baristov, ako takých ľudí, ktorí sú na takom výslní niečoho, že sú pre mňa taká inšpirácia. No a oni to možno ani nevedeli, že sú to moji kolegovia, ale ja som ich videl také fakt že osobnosti. No proste boli to ľudia, ktorí ma obklopovali, ktorí boli v mojom okolí. Boli to malé postavičky, že ja som nebral nikdy do úvahy, že pre mňa je nejaká hviezda nejaká celebrita, ale práve tá osoba, ktorá niečo dokazuje, ktorá robí svoje remeslo, ktorej práca má nejaký dosah, má nejaký vplyv na okolie.

Katka Vaterková: Dobre a teda vráťme sa k tomu – hovoril si, že teda zriadiť DOT. respektíve kaviareň v DOTe. bola taká prvá komplexná príležitosť, kde si naozaj mohol výrazne priložiť ruku k dielu. Cítil si sa už vtedy, že teda máš čo dať, máš čo povedať, vieš im poradiť, áno?

Boris Nyers: Áno, to bolo veľmi cítiť, lebo tá kaviareň – ja si to – nechcem sa chváliť, ale myslím si, že tá kaviareň sa dostala tam kde sa dostala len vďaka mne. A to že prerazila proste medzi slovenské topky a s tou technológiou ktorú tam mali, ktorá nebola nejako drahá, ale ja som z nej vedel vytiahnuť maximum a zároveň ja som sa venoval každému zákazníkovi a ešte to že to bola slovenská galéria alebo galéria slovenského umenia, tak tam chodilo strašne veľa intelektuálnych ľudí, ktorí radi nasávali informácie, radi ma počúvali a ja som – to bola pre mňa taká živná pôda, že tam chodili ľudia hlavne kvôli mne. No a ja som bol ten, ktorý to ráno otvoril, ktorý ráno nastavil kávu, ktorý tam pripravoval, ktorý ich obsluhoval, ktorý ich vyplácal, ktorý im robil prednášky, ktorý to tam večer upratoval, ktorý... Proste ja som bol na všetko, ja som bol jeden jediný človek, ktorý to celé prevádzkoval, ktorý sa o to staral. A popritom som ťahal ešte pražiareň a ďalšie veci, takže – a zároveň to bola aj miestnosť, kde som mohol prezentovať vlastné kávy, vlastnú produkciu, a nikdy som zároveň nebol ten, ktorý by sa tam akoby uzavrel pred verejnosťou vlastnou pražiarňou, ale vždy boli na mlynčekoch aj iné pražiarne, vždy som tam proste kupoval iné kávy, aby ľudia ochutnávali v podstate že tvorbu, čo si myslím, že je proste dobrá, takže proste mali by o nej ľudia vedieť. A mňa sa veľakrát ľudia aj pýtali, že proste prečo to neberiem ako biznis, že prečo tam nemám všade len svoje kávy a nečerpám z toho čo najviac peňazí, a som vždy povedal, že to nikdy neni mojím cieľom, proste ja chcem aby ma to bavilo, chcem aby to bola záľuba. Aby to bolo proste aj o tej komunite a celkovo proste takto to podľa mňa má vyzerať v každej kaviarni.

Katka Vaterková: Mne sa na tom ako hovoríš, veľmi páči to, že si hral ako keby all in vo všetkých oblastiach, aj to že si vlastne predal byt, aby si kúpil pražičku. Ešte si nevedel, kde budeš mať miesto podnikania, potom si získal takúto príležitosť a investoval si opäť svoj všetok čas a energiu a nejakú vášeň si do toho vkladal. Môžeme si možnože povedať aj tak celkom prakticky alebo rozmeniť to na drobné, že čo to všetko obnášalo, zriadiť tam vlastne bar alebo teda že si mal na starosti všetko čo je za barom, samozrejme že je tam aj ľudský aspekt, že si toho dal svoju dušu, ale teda poďme si skúsiť povedať prakticky, že čo to vlastne znamená zriadiť bar.

Boris Nyers: No ja si myslím, že najkľúčovejšie bolo už samotné vyhotovenie toho baru, lebo architekti vlastne zamrzli na tom bode, že zistili, že priestor má podlahové kúrenie bez zápisu, proste nejakého záznamu. Čiže nevedeli kadiaľ vedú trúbky, nevedeli nič a vlastne nemohli robiť žiadne úpravy do podlahy. Čo vlastne nás viedlo k tomu, že kávovar musí byť pri stene, na stene. Čo znamená, že by barista stál chrbtom k zákazníkom, a to som povedal hneď ako prvé, že to tak určite nebude, lebo barista má stáť tvárou k zákazníkom a mal by s nimi komunikovať, malo by ho byť vidieť, lebo nie je nič horšie, ako keď človek stojí chrbtom a zákazník sa mu pozerá na zadok alebo na chrbát. Takže prvé čo som hneď navrhol bolo, že musíme za barom zvýšiť podlahu a cez to zvýšenie podlahy pôjde trúbka na prívod vody aj na odvod vody. A to vlastne urobilo celé to, že tá kaviareň mohla komunikovať s tým zákazníkom, inak by to tam nebolo. To bolo podľa mňa najkľúčovejšie. No a potom je druhá dôležitá vec, je, že keď sa ten človek vizuálne postaví vlastne za bar, tak si musí vedieť predstaviť, kde čo bude položené, kde čo bude osadené a veškerá tá práca tej baristiky musí byť robená viac-menej na jeden krok, aby zbytočne neodbiehal, aby zbytočne sa nezohýbal, aby v podstate nerobil kroky navyše, aby to bolo čo najefektívnejšie aj pre neho, ale zároveň aj pre rýchlosť objednávky a tak, celkovo, praktickosť.

Peter Vrábel: Takže mne z tohto celého vychádza, že keď si niekto akože otvára kaviareň, tak je veľmi dobré sa poradiť s niekým, ktorý to v podstate už robil, ktorý stál za barom a dať na jeho slová, hej? Že to neni tak, že ja si zmyslím, že tu chcem mať kávovar, tu chcem mať umývadlo a tak to bude podľa mňa, ale je lepšie dať na niekoho radu v tomto, hej?

Boris Nyers: No jasné, toto som sa vždycky snažil odprezentovať, len veľa ľudí tomu nerozumie, alebo viac-menej si vsadí na vlastnú päsť, myslí si že to proste je easy. A ja zase nie som taký ten človek, ktorý je taký ten marketingový, že by som to vedel dať na papier všetko a tie informácie tlačiť medzi ľudí alebo ich nejako umelo robiť proti sebe veci, že by som to chcel prezentovať ako proste biznis, že to proste chcem. Ja sa tým prezentujem, že to viem robiť aj to ľuďom odporúčam a je iba na nich, či sa rozhodnú pre túto akoby funkciu, že si to proste nechajú niekým navrhnúť alebo niekým odporučiť, lebo toto je jedna z mojich úloh, ktorú by som vlastne ja vedel robiť. Alebo ktorú robím, celkovo toto poradenstvo, hovorím od zariadenia baru, proste od nákupu technológií, ja mám tie najlepšie kontakty, takže človek vie si uľahčiť, nepadne na hubu. Proste to je ako keď človek kupuje, neviem, kuchynskú linku, tak proste mal by si tiež tú kuchynskú linku nejak navrhnúť niekým.

Peter Vrábel: Jasné, samozrejme. Dobre, tak poďme sa teda pozrieť na to, že – ja som spomínal teda že táto epizóda bude o tom, že ako sa podniká spoza baru, tak poďme sa teda pozrieť, že – za barom, teda je to vybavenie baru, plus ľudia. Takže poďme si najprv povedať, že čo obnáša dobre zariadený bar alebo teda na čo by si tí ľudia, ktorí si otvárajú kaviareň alebo nejakú reštauráciu, dať pozor, hej? Povedal si že o tom rozmiestnení...

Boris Nyers: No jasné, tam sa zohľadňuje vždycky viacero faktorov, v podstate že najskôr že čo je myšlienkou toho priestoru alebo toho konceptu, aký bude jeho zámer, aký bude primárny produkt. Čiže pokiaľ sa bavíme napríklad o tomto DOTe., tak je tam primárne káva a na tom je položený celý ten akoby koncept. Keby sa napríklad bavíme o SOHO, kde som teraz už niekoľko rokov bar šéfom, tak tam je to založené zase na jedle, tým pádom vlastne treba zlaďovať iné faktory. Ale vždy pri káve, pokiaľ sa bavíme o káve teda, tak vždy to bude voda a technológia. Tým pádom keď nastavuje človek bar, tak musí mať vyriešenú vodu, technológiu, čiže kávovar, mlynček a tieto základné veci. No a potom je to vlastne budget. Čiže pokiaľ človek ide zariadiť bar, tak vlastne má vyhradené nejaké peniaze a ja sa do toho viem potom nejako nastaviť, vopchať, že aby to bolo optimálne. To znamená, že nebudem kupovať zbytočne drahý kávovar a potom budem šetriť na mlynčeku, skôr to urobím naopak, kúpim dobrý kávovar, ktorý má stabilný tlak, má stabilnú teplotu a bude stáť oveľa menej, ale zase zainvestujem do mlynčeka a spravím tam kvalitnú vodu.

Peter Vrábel: Môžeš, teda ak ťa takto preruším, povedz že čo je dobrá cena a čo je že už taký high level pri kávovaroch.

Boris Nyers: No tak neviem, bavíme sa o tom, že dneska sa bežne stretávame s kávovarmi v kaviarňach, to si ani ľudia možno bežne neuvedomujú, ktoré stoja od 15 000-22 000 € a je to dobré mať, je to super technológia, ale niekedy to tá kaviareň nevie ani využiť.

Peter Vrábel: No to tá návratnosť pri tom je asi veľmi malá.

Boris Nyers: Je malá. Je nízka. Takže, neviem, pokiaľ by napríklad kaviareň povedala, že má vyhradených napríklad 5000 € na technológiu, tak prvé čo ma napadne je proste kupovať kávovar približne v hodnote 2000 €, zainvestovať do mlynčeka a nastaviť správne vodu. No a tým pádom keď toto sa dodrží, tak ten výsledný nápoj je dobrý. Ale keby sa stala taká vec, že by tam neriešili správne vodu, kúpili by iba nejaký obyčajný zmäkčovač, kúpili by drahší kávovar a kúpili by lacný mlynček, tak ten výsledok bude strašne zlý. Proste pri príprave Espressa a pri príprave kávy je vždycky najdôležitejšia proste konzistencia mletia, kvalita mletia a kvalita vody.

Peter Vrábel: Hej.

Boris Nyers: 93% cca tvorí obsah voda a vďaka jej obsahu sa vlastne potom vytára extrakcia, ktorá má vplyv na výsledný nápoj. To chcem tým povedať, že pokiaľ napríklad vodárne, ústredné vodárne nám nejakú púšťajú vodu, ktorá obsahuje veľa chlóru, obsahuje nejaké zložky, mineralizáciu, tak podľa toho sa správa potom aj ten nápoj. A toto my musíme upraviť.

Peter Vrábel: Toto som sa presne chcel spýtať, že treba teda vodu nejako upraviť predtým ako sa dostane do kávovaru, hej? Že skús povedať, že ako, hej?

Boris Nyers: Máme pár základných filtrov a podľa toho sa určuje potom že ktorý kávovar alebo ktorý filter tam bude najvhodnejší no a na tom filtri je nastavený potom bypass, ktorý zmiešava vodu.

Peter Vrábel: A čo sa týka napríklad nejakého servisu pravidelného, že je to tak, že som majiteľ, mám nejakého prevádzkara, spolieham sa na to, že prevádzkar to celé vie zabezpečiť, myslím po tej technickej stránke, že on vie poskytnúť ten servis alebo je to také, že musím si zavolať firmu...

Boris Nyers: Najlepšie je to mať s firmou, takže aj toto je ďalší aspekt, pokiaľ sa vyberá kávovar, aj teraz ma oslovili z Nitry, chceli si zariadiť kaviareň, reštauráciu. Nakoniec si kúpili nejaký použitý kávovar z nejakej kaviarni lacnejší, a ja som im hneď písal, že proste tak dúfam, že sa nepopálite, lebo to je presne ako s jazdenkou, hej...

Peter Vrábel: Ako s autom.

Boris Nyers: No že proste kúpiš niečo a teraz kto ti to opraví, keď sa ti to pokazí. Takže prvé čo ja riešim je pri výbere kávovaru, nie je to len typ kávovaru, ale je to aj značka a či viem zabezpečiť servis, aby bol ten servis čo najbližšie alebo aby bol – aby mal nejakú prestíž. Máme tu pár servisov v Bratislave, ktoré robia svoju prácu výborne, a máme tu žiaľbohu aj také servisy, ktoré sú autorizované servisy a robia tú prácu veľmi zle. Takže niekto chce mať štýlový kávovar, zainvestuje doňho 15 000 € a potom zistí, že mu ho nemá kto opraviť, to je asi najhoršia varianta keď sa stane. No a celkovo ono to funguje ako s autom, pokiaľ si človek kúpi nový kávovar a má všetko nastavené ako má byť, čiže má tam filtráciu vody, ktorú si pravidelne každého pol roka vymieňa, alebo sa mu o to stará niekto, tak ten kávovar mu vydrží. Vydrží mu cca 4 roky a po 4 rokoch pôjde na odvápnenie, takže podľa mňa tá investícia sa oplatí aj do tej filtrácii vody, čo sa týka aj tejto údržby.

Peter Vrábel: Dobre tak keď to tak akože celé zhrniem, tak pri zariaďovaní baru je veľmi dobré to s niekým odkonzultovať, nenechať to teda iba na seba, ale poradiť sa s niekým. Sú na Slovensku takí dodávatelia, ktorí ti akože vedia dodať komplet celé vybavenie baru alebo je to tak, že musíš niečo si zháňať tam, niečo tam?

Boris Nyers: No nikdy to takto nebude, lebo buď sú to veľké firmy a robia s nejakým priemyselným - alebo priemyselnou technológiou a značkami, a potom sú to zase špecializované značky, ktoré sa zaoberajú čisto len tou jednou značkou a s ňou majú dohodnuté nejaké kontrakty. To znamená, že – poviem príklad, že máš, si zariadiť bar, tak oslovím Jaz no a oni mi vedia urobiť zariadenie celého baru, celé to vedia postaviť, proste celé to vedia vyhotoviť, ale zase ich technológie podľa mňa nezodpovedajú čo sa týka kávy tomu štandardu, ktorý by som ja chcel.

Katka Vaterková: Toto boli také by som povedala že veľmi praktické rady, možnože niekto ani nevedel, že existuje konzultant, ktorý vám vie poradiť ako si zriadiť bar a že je to naozaj profesionálna záležitosť, že musíš mať tie skúsenosti, musíš vedieť ako to funguje, cítiť tú atmosféru toho podniku presne ako si povedal, vedieť čo je ten hlavný produkt, ale je tam tiež aj iný aspekt a to je práve práca s ľuďmi. Pretože okrem toho, že by si vedel prevádzke poradiť to, že ako si teda majú zariadiť bar, ako postupovať, ako optimalizovať budget a kam ho prerozdeliť, tak je tam vlastne taký moment alebo respektíve z toho čo viem o tebe, tak ty si sa venoval aj zaškoľovaniu ľudí, respektíve vieš to ponúknuť aj ako službu, že vieš prísť a zaškoliť nejaký personál. Aká bola tvoja úloha alebo skúsenosť v tomto, či už v DOTe., v SOHO, ak by si nám vedel povedať?

Boris Nyers: No toto je taká vec, čo som si asi sám vybudoval, ja neviem ako sa to aj stalo celé, lebo ja som bez jediného školenia, bez jediného certifikátu, čohokoľvek čo sa týka takého externého, že by ma niekto niečo učil, že si mám zaplatiť, tak som sa všetko učil sám a vždy som stál za tým barom a ja som robil veci primárne že ja som to chcel. Takže tak, ako sú aj iní baristi, tak ja som bol v tej istej pozícii, ale ja som sa dokázal z toho akoby vypracovať, to že som mal nejaký cieľ, že som sa začal venovať aj tým barom, začal som sa venovať aj ľuďom, začal som sa venovať celkovo tomu procesu. Ja som vždycky stále v tom procese, že som bol od nákupu zeleného zrna, cez praženie, baristiku, školenia a zariaďovanie kaviarní, takže som sa venoval vždycky tomu celému. Nikdy ma nebavilo, ako niektorých baristov, že ich baví Latte Art a teraz sa s tým hrá. Ja som to mal vždycky ako poslednú hodnotu, že Latte Art sa budem učiť až na konci, keď už nebudem mať čo robiť.

Katka Vaterková: Áno takže nie si taký ten súťaživý typ, že by si vyhľadával súťaže, disciplíny a...

Boris Nyers: Práveže moje kapučína vždycky chutili najlepšie, ale bol tam základný obrázok, proste bol tam pekný tulip, ale bol dokonalý, si myslím alebo že bol dobrý. Alebo tam bolo základné srdiečko alebo tam bola nejaká rozietka. Nešlo mi o Latte Art, ale išlo mi o kvalitu mlieka.

Katka Vaterková: Takže lepšia dobrá káva, možnože so základným obrázkom ako si to povedal, ako naopak.

Boris Nyers: To som vždycky učil ľudí, že vlastne ja som si tie chyby, ktoré som sa ja učil počas toho ako som sa vypracoval k baristike alebo prepracoval k baristike, tak som sa stretával s týmito problémami. Že som nevedel, že treba tú šálku nakloniť, že som nevedel že treba mať takýto uhol, treba mať takúto teplotu, takúto techniku pri zalievaní a takto to treba držať v ruke, a tak a tak a tak. No a tieto veci, čo som sa ja učil, že som tam nemusel prísť tak vlastne potom som začal využívať že vlastne že som vedel kde tí ľudia sú, keď som ich začal ja školiť. A vždy som im vedel povedať akoby tak autenticky tú chybu. Ja som mohol stáť aj za jeho chrbtom, ja som sa nemusel ani pozerať a ja som vedel, kde robí chyby. Ja som len počul proste penenie mlieka a na základe zvuku som vedel povedať presne kde urobil chyby. A oni všetci že ty si tu nestál, a hovorím no nestojím tu lebo vidím že si v strese, si pod tlakom a moja prítomnosť ťa znervózňuje. Tak som stál bokom, tak som sa tam akože rozprával s kolegami, obzeral som sa na rajón, som sa pozeral a som počúval ako pracuje, ale ja som to len počúval a to mi úplne stačilo aby som vedel povedať, že tento človek je tu a toto potrebuje počuť, toto potrebuje poradiť. Takže to bola vždycky taká akoby výhoda v tomto celom, že som sa presne vedel vcítiť do jeho koži. A vždy som ho vedel pochopiť toho človeka.

Katka Vaterková: Neviem či si bol konkrétne aj pri nejakých výberových procesoch, keď sa náborovali noví baristi alebo nádejní baristi, ale je pravda ak poviem, že je dôležitejší možnože prístup toho človeka, než to aké má na začiatku skúsenosti, skills a podobne? Že vedel by si povedať, že ak človek naozaj chce a má tam tú vášeň, že jednoducho sa to ľahko naučí alebo že je nejaké obdobie, kedy ho to vieš naučiť?

Boris Nyers: No jasné, je to celé o prístupe. Je to celé o tom, že aký je ten človek. Ale to je individuálne, toto je tiež veľmi ťažké akoby povedať univerzálne, lebo keď zoberiem do úvahy SOHO napríklad, tak som mal na starosti ešte predtým tri prevádzky a dve smeny a to znamená osem baristov. No a veľa ľudí hovorilo, ten je taký taký taký, ale zase ja som povedal áno, síce nie je dobrý napríklad v Latte Arte, ale v tom Auparku to nepotrebuje, lebo robí úplne tak že štandardne dobrú kávu, ale tá baba je rýchla, ona proste vie robiť proste rýchlo a zase boli chalani, ktorí boli dobrí zase v tejto technike, mal som zaručené že káva je nastavená, ale zase iné veci nevedeli robiť tak úplne, že ako by som si predstavoval. Ale zase bol tam druhý kolega, ktorý bol dobrý v sklade, že som vedel že o ten sklad je dobre postarané. A všetko sa to tak vzájomne dopĺňalo. A to isté aj pri výbere tých nových zamestnancov, že pre mňa je dôležité aby ten človek mal tú zodpovednosť a mal taký ten- také to nadšenie pre tú prácu a zároveň aby bol open-minded, aby nebol uzavretý, lebo keď niekto príde ku mne za bar a odmieta počúvať alebo odmieta nejakým spôsobom sa niekam posúvať ďalej tak to je – to je proste konečná. Sú na svete majstri sveta niekoľko násobní výhercovia súťaží, baristických súťaží, proste majú za sebou obrovskú kariéru a nikdy sa nestali takým človekom, že by sa uzavreli, že sa stále posúvajú vpred a stále počúvajú a stále napredujú a vymýšľajú nové veci, takže podľa mňa neni dobre toto takto že úplne sa uzatvoriť a tam to potom sa nedá nijakým spôsobom...A potom sú tu ešte ďalšie veci pri výbere ľudí, že musia byť týmto otvoreným spôsobom aj tak nastavení, aby tie staré informácie sa dokázali od nich odosobniť. Veľakrát sa stáva, že mi príde za bar človek, ktorý je už niekoľko rokov za barom, ale je – má celý základ postavený na v podstate zlých informáciách alebo zlých postupoch, takže to je veľakrát problém, že potom tieto veci, tieto ich rutiny treba rozbiť.

Katka Vaterková: Že to sú také až zlozvyky malé...

Boris Nyers: Zlozvyky presne, že nevie – poviem mu, že tú ruku troška nakloň a on to nevie, lebo už to má tak zaužívané, tak vtedy prichádza taká moja druhá taká legendárna veta a že na všetko čo si doteraz zažil, zabudni, proste že ideme od začiatku, toto všetko je úplne nová príprava kávy. Že zabudni na to, čo si sa naučil doteraz, ideme odznova. No a to je jediná šanca ako to vtedy nahradiť tie informácie v hlave, že sa tá – ten súbor sa nemôže prepisovať, ale musí sa tam urobiť nový.

Peter Vrábel: Mne zase ma napadlo pri tomto otázka, že keď teda príde nový človek za bar, je lepšie, že – teda pre teba asi nie, ale že aký význam má to, že pošlem ho na školenie, aby sa naučil tie základné veci? Že dáva to vôbec zmysel pri tomto všetkom čo hovoríš? Alebo je lepšie, že sa mu fakt že ty viac povenuješ, že budeš každý deň chodiť na jeho smenu, budeš – nevravím že stáť za ním, ale dávať pozor na to, že čo pripravuje, aby tá káva na výstupe bola fakt že kvalitná, ale že potom tie baristické školenia že aké sú potom významné pre tých baristov?

Boris Nyers: No pokiaľ to školenie má zmysel, tak je to také dobré, že sa mu tie informácie podložia niekým iným. Neviem, ako to presne funguje v hlave, ale keď som mal za barom niekoho nového, ktorý si prešiel predtým nejakým školením, ale že teda že dobrým školením, že viem že ten človek čo tie školenia vedie je proste – má informácie... robí podobne pracuje ako ja.  To čo budem ja ho ďalej učiť, tak sa bude tomu podobať. A keď mám takéhoto človeka, tak mám taký pocit z neho, že ten základ je lepšie podložiť inou osobou, aj keď mu poviem tie isté základy aj ja, ale akoby sa inak ukladali a ja som na ne tak vrstvil.

Peter Vrábel: To je taká že teória a potom je prax.

Boris Nyers: Aj prax, ale áno lebo niekedy sa stáva taká vec, že keď som ja učil človeka úplne že od piky, že bol taká jedna veľká hmota ešte neobrobená, tak sa strácala potom časom autorita, ja som taký človek, ktorý sa nikdy - že som nikdy sa nad nich nepostavil, vždy som bol akoby na ich úrovni a poviem príklad, keď som sa staral o človeka ktorého som si vypracoval, som ho vybudoval k baristike, sa stala taká aj vec, že po dvoch rokoch stratili aj takú autoritu k tomu človeku, že akoby tam niečo chýbalo v tom celom a potom som mu musel dať najavo, že stop, chceš tu pracovať alebo chceš ísť domov? Takže tak no. Ale mal som človeka napríklad za barom, ešte vtedy sme riešili bar-backov. No a došiel za bar a...

Peter Vrábel: Povedz, že čo je bar-back.

Boris Nyers: Bar-back, chalan ktorý umýva riady. A prišiel nám tam umývať riady a robil tak part-timovo, že proste nerobil full time, ale iba tak na obedy alebo na večere, vypomáhal no a on hovoril, že by možnože chcel by raz byť baristom, ja hovorím neni problém, proste umy riady, tu sa postav a sleduj baristu, a proste čerpaj tie informácie, pozeraj čo robí, pomáhaj mu, keď nestíha, tak to urob aj ty, proste a venuj sa tomu. No a potom sa stala taká vec, že ten chalan za tri mesiace už stál za barom, lebo sme sa mu troška povenovali a už to bolo. A to bolo to najkrajšie, keď človek vidí ten progres tých ľudí, proste že sa niekam dostávajú, vypracujú a baví ich to a potom zároveň pijú ešte moju kávu a chutí im, tak som taký, že to mám také – to mám tak veľa lásky z viacerých strán. Že aj pracovne, aj čo sa týka výsledku mojej práce, aj...

Peter Vrábel: Dobre, k tej tvojej káve sa ešte dostaneme. Teraz, keď sme hovorili, hej, že to vybavenie baru, to je dôležité, potom je dôležitá tá práca s ľuďmi a to zaškoľovanie tých ľudí. Poďme sa teraz pozrieť, že to čo ide von z baru, hej? To znamená že kávové nápoje alebo rôzne drinky, že načo si je dobré si dať pozor pri zostavovaní kávového nápoja? Lebo akože kaviarne dneska že to neni iba o tom, že si dali nejaké Espresso nejaké Cappuccino, že tých kávových nápojov je oveľa oveľa viac. Že je dobré sa poradiť zase s niekým alebo si ja sám viem zostaviť kávový lístok?

Boris Nyers: Veľmi dobré je tam sa poradiť určite alebo pokiaľ ten človek vie presne čo chce, tak si to len môže nejakým spôsobom overiť či to bude fungovať, ale to nevie nikdy či mu to proste ľudia budú – či to prímu tak, ako to on nastaví alebo ako to vymyslia ale veľakrát sa stáva taká vec, že bar vymyslí nápojové menu také komplikované a tak rozsiahle, že keď mu tam prídu na obed zákazníci, tak dostávajú na stôl skôr jedlo ako nápoje, čiže je potrebné veľmi si uvedomiť tú vec, že koľko tam bude ľudí sedieť, aká bude návštevnosť, ako sa vie rýchlo naplniť podnik, ako je postavený ten bar a akú má produkciu, koľko ľudí mu tam bude za ním stáť. Pokiaľ ten bar je troška komplikovanejší čo sa týka aj toho postavenia, je tam jeden človek za tým barom, priestor na sedenie má kapacitu možno 50 ľudí, je to bistro, to znamená že mu tam prídu o pol 12 ľudia a prídu mu – za 20 minút tam príde plnka, tak ten podnik musí vedieť produkovať ten nápoj veľmi rýchlo.

Peter Vrábel: To znamená, že je lepšie mať jednoduchší...

Boris Nyers: Lepšie jednoduchšie a proste to – dať tam iba niečo, čo ten človek ten podnik môže tak akoby vystihovať, že majú tu takýto nápoj, ktorý nemajú inde, alebo je dobré sa tomu úplne vyhnúť.

Peter Vrábel: Teraz ma napadlo, povedz Boris rýchlo nejaký zložitý kávový nápoj.

Boris Nyers: Zložitý kávový nápoj?

Peter Vrábel: Akože na prípravu.

Boris Nyers: Skôr si myslím, že sú to nejaké shakované nápoje, celkovo shakovanie je vec, ktorú ja absolútne – alebo nie že absolútne, ale snažím sa jej za barom vyhýbať. Čiže akokoľvek...

Peter Vrábel: Čiže keď zostavujete niekde nápojový lístok napríklad tak je lepšie že takéto nápoje vynechať?

Boris Nyers: Aj vynechať ale zároveň aj nerobiť veľa kombinácií, lebo väčšinou si ľudia nevyberajú jeden nápoj ale si to nakombinujú medzi sebou, aby to každý poochutnával a aj pri zhotovovaní takýchto nápojov, kávových drinkov, tak väčšinou si vyberám možnosť stir, to znamená že človek zoberie pohár a využíva suroviny, ktoré sú na bare, ktoré mu nebudú v chladničke hniť, čiže nedám tam nejakú malinovú limonádu, ktorá pôjde raz za deň a budem mať v mrazničke alebo chladničke maliny, ktoré mi tam budú každý deň plesnivieť, to proste to vylučujem automaticky. Čiže pokiaľ tam má byť nejaký nápoj, tak skôr ideme do nejakej jedinečnosti, vyberieme nejakým spôsobom suroviny, ktoré iní nepoužívajú, aby ten človek alebo ten zákazník, ktorý prichádza do toho bistra to mal ako jedinečný nápoj, že toto nájdem tu ale nikde inde, lebo to je presne tá výsada tých podnikov, nie je dobré kopírovať alebo je dobré robiť nejaký štandard a do toho doplniť niečo.

Katka Vaterková: Áno takže aj tu dá sa povedať že naozaj tak ako si hovoril menej je niekedy viac a radšej robiť toho menej a vybrať si niečo čím sa odlišujeme a je to náš nápoj a ochutnáte ho len u nás a mňa by zaujímala taká osobná otázka, že aký je tvoj kávový najobľúbenejší kávový nápoj? Ak taký máš teda.

Boris Nyers: No najobľúbenejší sú asi základné nápoje, to znamená že mám rád Double Espresso, lebo to je asi to najlepšie, čo vie ponúknuť kávovar, potom je to Flat white, čiže dobrý Flat white, krásne napenené mlieko.

Peter Vrábel: Povedz čo je Flat white.

Boris Nyers: Flat white je niečo ako naše zaužívané Cappuccino, s tým že Flat white vlastne prišiel z Austrálie, no a oni tam štandardne majú radi viacej kávy, menej mlieka, takže je to o niečo menšia šálka ako pri kapučíne, je tam dvojité Espresso a nie jedno Espresso a je dolievané mliečnou penou. No takže také by som povedal že silné kapučíno pre takého bežného spotrebiteľa - užívateľa a potom ešte čo mám ja rád tak sú momentálne také tie novinky, čo k nám prichádza z alternatívnych spôsobov prípravy, takéto filtrované kávy, studené macerácie a Nitro Cold Brew, čiže viac-menej že káva pripravená za studena, nalievaná do kegov, je do toho pustený tlak, dusík, takže nasýtenie potom tej kávy zase mení tú chuť ďalej, posúva tie chuťové profily.

Na rovinu o podnikaní.

Už viac ako dva roky medzi top slovenskými biznis podcastmi v spoločnosti veľkých médií ako je Denník N, SME alebo Aktuality. Formát podcastov je stále obľúbenejší medzi konzumentmi digitálneho obsahu. Môže byť výborným doplnkom aj vašej komunikačnej stratégie. Viac ako 70 epizód, viac ako 70 biznis, ale aj ľudských príbehov. Na rovinu o podnikaní. Radi prinesieme poslucháčom aj ten váš. Ak máte záujem o spoluprácu, napíšte na adresu [email protected]. Tešíme sa na spoluprácu s vašou značkou.

Peter Vrábel: Takže milí poslucháči, vitajte späť po krátkej pauze, dneska je tu s nami Boris Nyers, môj dobrý kamarát a kávový nadšenec. Boris ja viem že teda ty si to už aj hovoril, že robil si pre SOHO, čo je veľký podnik, alebo teda podnik, ktorý má viac prevádzok, konkrétne 4 myslím, čo teda nie je už malé že ošéfovať takýto bar, hej? Že skús mi povedať, ako náročné a že čo teda prakticky to všetko obnášalo, že starať sa o takýto akože veľkú firmu.

Boris Nyers: No tiež som sa s tým stretol prvýkrát, takže nebol som – že by som čerpal z nejakých skúseností, som tam do toho vhupol tak povediac sám a už ako som tam prišiel do SOHO tak táto pozícia ktorú robím, som si vlastne vymyslel ja sám, lebo vtedy tam nebola. Vtedy keď som tam prišiel ešte ja do SOHO tak som bol iba distribútor kávy a mali iba jednu prevádzku a ako náhle som tam vlastne ja vtedy vstupoval do tej firmy ako nejaký dodávateľ kávy a neskôr barista, tak sa začali otvárať prevádzky. No a vtedy som videl ten potenciál, aj keď tam boli baristi, ktorí tam boli dlhšie ako ja, tak ja som tam videl taký potenciál, že niekto bude musieť toho majiteľa nahradiť. Že už majiteľ nebude môcť proste kupovať tie poháre za bar, nebude môcť riešiť tých zamestnancov, nebude sa môcť toľko o to starať, lebo naberal úplne iné myšlienky, ja som potreboval za bar obyčajné poháre na limonády a proste objednával mi ich dva mesiace, takže som presne videl, že toto musíme už zmeniť a toto musí niekto robiť. No a tým že som bol od začiatku taký podnikateľský typ a mal som svoju s.r.o.-čku, s ktorou som už tam ponúkal služby, ale nebol som tam nikdy zamestnancom v tom bistre, tak vlastne som vedel dobre komunikovať aj ako v mene ich firmy. No a celkovo tá pozícia vznikala asi – ešte po troch rokoch ako som tam pracoval, tak sa ma pýtali vlastne že aká je vlastne moja pozícia, lebo nikdy nebola definovaná, niky nikto nevedel, aká je moja úloha v tom bistre, lebo som robil všetko, čo som vedel, čo ma baví.

Peter Vrábel: Dobre a tam si spomenul, že si ešte aj dodával kávu. To znamená, že ty – na začiatku sme sa bavili o tom, že máš teda vlastnú pražiareň alebo teda aj vlastnú kávu, že dodával si aj do bistra, áno?

Boris Nyers: To bolo tak, že ja so tam ani kávu nikdy nepriniesol, nijaké vzorky, nič. Ja som si otvoril pražiareň, mal som to na Mickiewiczovej, pražil som pre pána Králička, pražil som pre pár kaviarní, pražil som pre DOT., no a im vypadol raz dodávateľ kávy no a tak mi zavolali, či neviem priniesť kávu, lebo som od nich pár metrov, tak som prišiel na bicykli, doniesol som im pár balíkov kávy a strašne sa im to zapáčilo, lebo tá káva mala – akoby neviem, čo si kupovali predtým, alebo čo to, prečo to tak bolo, ale povedali že moja káva má krému, má dobrú chuť, moja káva im proste vyhovuje a viem tam prísť rýchlo, viem im proste prísť pomôcť, viem tam ísť nastaviť mlynček, keď to oni nevedia nastaviť. Keď som ešte ja doslova dodával kávu, tak tam ani váha za barom nebola, čo je podľa mňa najpotrebnejšia baristická pomôcka, čiže kávu tam dávali úplne že od oka, random tak ako im to padalo, tak to tam dávali no a vlastne až príchodom mňa do SOHO sa začali tam veci meniť.

Peter Vrábel: Mne sa páči že teda ty si vlastne všetky svoje podnikateľské aktivity spojil do jednej, v jednom podniku a tak si im to celé predal.

Boris Nyers: Hej, hej, no a potom som ich oslovil, či nepotrebujú niekoho a povedali že potrebujú. Takže a potom majiteľ potom ma tam preskúšal na stretnutí, dal mi otázky, také že či mu viem zaručiť kvalitu, či viem toto zaručiť, či som si proste istý toho čo tvrdím, že mám takúto kvalitu zrna, či to reálne pravda je, a ja som povedal že neviem, neviem, proste takto to proste je, jednoducho sa môže stať, že to proste zabalansuje, proste pracujeme s kávou, ktorá je akoby životného pôvodu, že to nie je nejaká manufaktúrna vec, proste to rastie na farmách, takže sa môže stať, že niečo proste sa nepodarí ako ja tvrdím, že to tak bude. No a to sa mu asi páčilo, lebo som bol úprimný. Nebudem hovoriť že som si neni úplne istý a odo mňa to úplne tak nezávisí, lebo sa mi stalo že som objednal kávu od importéra a to vreco, ktoré stálo 800 € bol hnoj, bol to odpad, no a to som nevedel, že proste sa mi takéto niečo reálne môže stať. No ale asi si farmár chcel privyrobiť, tak tam prihodil aj odpadové vrecia hej a jedno sa dostalo ku mne, stálo ma to 800 €, keď som začínal s kávou, takže tiež som sa stretával s veľa takýmito skúsenosťami no a na základe toho som sa tak k tomu aj staval, že proste robím túto prácu tak ako to najlepšie viem, ale nemôžem nikdy zaručiť úplne že sa to bude tak aj správať v praxi.

Katka Vaterková: Áno, mne sa veľmi páči, že to ako sa tu s tebou rozprávame, je to taký príbeh chalana, ktorý naozaj našiel vášeň a možnože tým, že si stretol správnych ľudí po ceste, si dokázal dospieť k tomu, že robíš naozaj všetko čo ťa baví. Ale poďme trošku do reality dnešných dní, pretože tento podcast vzniká v marci 2021, je to rok od vzniku, alebo teda rok po tom, čo pandémia zasiahla aj podnikateľov. My sme možnože nehovorili konkrétne o tom, či si to ty robil ako živnostník alebo ako s.r.o.-čka, možnože by si mohol povedať aj to, ale ako vyzerá – mňa by to tak zaujímalo, že ako vyzerá realita dnešných dní, chalana ako ty, ktorý je naozaj profesionál v tom, čo robí, ale teda všetci vieme že momentálne podniky sú zatvorené, čo robí fundovaný človek, barista, človek ktorý školí ľudí, ktorý naozaj zháňal všetky pomôcky k tomu, aby  to malo nejakú úroveň, tak čo robíš dnes? Ako vyzerá tvoj deň, tvoj pracovný deň?

Boris Nyers: No tak dnes nerobím, ani asi iba 5 % z toho, čo som povedal. To znamená, že momentálne som si kúpil takú malú bublinku za 500 € autíčko a robím rozvoz jedla no a viac-menej veškeré tie majetky alebo tie financie, ktoré som nadobudol za tie roky, tak som vlastne už teraz stratil, čiže zase pôjdem odznova. Skúsenosti mi to nezobralo, tie mám, zázemie mám, kontakty mám, ale takú tú hmotnú, že nejakým spôsobom, že mal som dve autá, mal som nejaké peniaze, mal som nejaké zázemie, toto všetko je preč. Takže momentálne som bol skôr kuriérom jedla a čakám kedy to celé skončí no, takže je to také smutné v tomto, že proste človek – lebo ja som urobil jednu chybu, keď som začínal, keď som robil s kávou, že vždy som predával celý sortiment kávy, že som robil aj služby ale aj čo sa týka predaja kávy tak som robil maloobchod, aj veľkoobchod, predával som malé balíky, aj kávy do kaviarní, no a mňa to prestalo potom baviť, lebo som bol na všetko sám a bolo ťažké zlomiť tú hranicu toho, že už môžem mať zamestnanca a zároveň tam sa vytrácala taká tá vášeň pre tú prácu, že už keď som dovŕšoval nejaké množstvá, tak som už sa cítil ako taká – ako taký otrok tej práci, tak som nenabieral nové zákazky alebo som skôr čakal kedy ma niekto osloví a povie mi, že chceme s vami robiť. No a ja som vtedy vypustil maloobchod a som prestal úplne predávať malé balíky kávy a celý ten biznis som zakladal na veľkoobchode. No a to vlastne počas pandémie mi zobrazilo ako zlá voľba, lebo vlastne som prišiel o veškeré príjmy. Ako náhle prišlo uzavretie reštaurácií, bistier, kaviarní, tak som stratil príjem čo sa týka predaja kávy, nemohol som ponúkať svoje služby a nemal som žiadny príjem, lebo som – a to je na tom to smutné, že som vyštudovaný elektrikár a celý život robím gastro, takže vlastne môj životopis aj tak vyzerá, že keď som sa chcel niekde zamestnať, aby som to celé ešte potiahol, tak som sa nemal kde zamestnať. No takže tak.

Peter Vrábel: Dobre takže v podstate zatvorili sa všetky prevádzky, v ktorých si pracoval, tvoju kávu ktorú si tam dodával, si tam prestal dodávať, školiť ľudí si prestal, to je teda pre teba realita dnešných dní, ale tento štát teda ponúka takýmto ľuďom práveže nejakú pomoc. Využil si ty niečo alebo teda prepadol si cez to sito alebo podarilo sa ti niečo využiť?

Boris Nyers: Nie, nebola šanca, lebo ja mám taký typ podnikania, že ja som vo svojej firme síce konateľom ale nie som jej zamestnancom a štát ponúka jedno osobovým s.r.o.-čkám pomoc iba vtedy, pokiaľ ich tržby sú 0,000. No a tým že ja som vlastne zarobil aspoň nejaké euro, aby som si mohol zaplatiť nájom alebo zaplatiť si chlieb, aby som mal čo do úst, tak som vlastne nemal nárok na podporu od štátu.

Peter Vrábel: Takže vlastne bolo zlé, že si ešte niečo iné začal robiť.

Boris Nyers: Hej, hej, hej. To znamená, lebo tým, že som bol vlastne stále osoba, ktorá ponúka svoje služby, tak SOHO vlastne mi ďalej ponúklo prácu ako kuriér. Aktivoval som si Bolt, aktivoval som si Wolt a tiež som si fakturoval tie služby, a tým pádom, že som zarobil 800-1000 € za mesiac, tak už to bolo pokladané ako proste príjem no a pri podmienkach momentálnych štátu pre pomoc, je toto neakceptovateľné. Takže som stratil tú možnosť.

Katka Vaterková: Takže v podstate ako si spomínal, jediné čo ti ostalo je to, čo ti nikto nevezme a to je tá skúsenosť a to čo si naozaj nabral. Ja by som iba rada povedala našim poslucháčom, že sme sa venovali tejto téme viac, ak by ste chceli vedieť, ako sa prvá vlna pandémie dotkla života podnikateľov rozoberali sme to napríklad v epizóde 44 s Tomášom Terekom, takže kľudne si môžete vypočuť, ale mňa by ešte teda zaujímalo – premostili sme do tejto ťažkej témy, lebo naozaj je ťažké, je to veľmi ťažké počuť, keď niekto, kto naozaj našiel v niečom vášeň, aj sa v tom zdokonalil aj vedel poslúžiť ľuďom ďalej, sa zrazu ocitne v takejto situácii a nie vlastným pričinením. Mňa by tak zaujímalo, že či si niekedy uvažoval nad tým, založiť si vlastnú kaviareň, respektíve po tejto situácii alebo po tomto poslednom roku, ak to v tebe driemalo, či by si to riskoval a šiel do toho znova?

Boris Nyers: No jasné, že to mám, že to chcem. Ono sa to tak troška transformuje, že keď som začínal s kávou, tak som chcel kaviareň s pražiarňou a veľkým priestorom a neviem čo do toho ešte, taká tá nerozvážnosť, že človek chce všetko a proste si myslí, že proste že čím viac, tým lepšie. No a za tie roky som vymýšľal nové brandy, proste lebo som tej moje prvotine som nieže ani nedôveroval ale to je brand, ktorý som založil, keď som začínal s kávou a dneska som zase niekde inde.

Peter Vrábel: Prepáč, to hovoríš o brande Kavala?

Boris Nyers: O Kavala Coffee hej. Kavala Coffee vznikla na základe niečoho, čo bolo na začiatku. A dneska prešlo niekoľko rokov no a opäť som sa niekam posunul a ja som hľadal hľadal dlho dlho proste názov, brand, proste niečo čo to bude prezentovať, čo bude akoby všetko v tom a ja v to budem veriť, no a to sa mi podarilo minulý rok, to bolo v kaviarni no a vlastne moja kolegyňa to vyslovila a ja som vtedy vedel, že toto bude môj brand, ktorý budem ďalej potom budovať. No a volá sa Formidable, je to vec ktorá vychádza spoza tej kaviarne, je to názov alebo je to pojem, ktorý opakujú každý deň zákazníci, keď si pýtajú kávu, takže si vypýtajú Cappuccino, vypýtajú si Double, vypýtajú si Espresso, mne je príbuzné Double Espresso a zároveň viem, že je to najkvalitnejší nápoj, ktorý vie ten kávovar ponúknuť, tak som vlastne povedal že Formidable bude vlastne to, čo vlastne bude mňa reprezentovať.

Peter Vrábel: Keď sme sa pripravovali na tento podcast, tak sme sa s Katkou bavili, že a Boris bude mať určite spoza baru nejakú zaujímavú príhodu, že skús mi nejakú pikošku povedať, že čo od teba zákazník chcel alebo že čo také sa vám stalo?

Boris Nyers: Čo také sa mi stalo? Hmm čo ma napadá, tak ešte z histórie, keď som otváral DOT., tak vlastne po celej tej dobe toho vymýšľania, toho nastavovania tej prevádzky, objednávania sortimentu, zapájanie proste že celé to proste bolo už hotové, celá galéria bola pripravená a mala byť proste vernisáž, mala byť proste otvorenie proste oficiálne prvý deň, stresy, zhony všetko a malo to byť večer o piatej no a už sme tam vlastne netrpezlivo čakali, ja som bol už vyobliekaný, všetko, sme tam čakali že tam príde okolo 100 ľudí a bude to proste veľmi silné bude nával ľudí, ktorí budú chcieť hneď kávy, budú chcieť všetko hneď. No a mne tam asi 15 minút pred otvorením zavadzala taká guma, kde sa opiera papier alebo portafilter pri filtrovaní kávy a my zavadzala tak do šuflíka ma to už nedalo tak asi mesiac, tak som to išiel odrezať a ja som si vtedy zaťal do palca a som si prezeral palec vlastne 15 minút pred otvorením, takže som ten naj akoby najväčší zlom toho otvorenia som si vlastne rozrezal palec a musel som mať jednu ruku zafačovanú a celé som to obslúžil iba pravou rukou, takže tak. No a alebo druhá vec, čo sa mi stala osobne, tak to bolo na Bielu noc, ešte to bolo v SOHO, tak tiež už začínali vlastne večere no a ja som potreboval preraziť sud, no a nejak som ho nešťastne zle narazil no a jak som to stláčal, že som ho išiel zapojiť do systému, tak to pivo mi vystrelilo a celého ma to zašpliechalo proste pivom, úplne celého, že mi tieklo pivo z uší a som tam proste bol mokrý a smradľavý a celý od chmeľu, tak som sa musel ísť prezliecť, aby som mohol ďalej pokračovať. Mne to bolo vtedy vtipné, lebo ešte v tom momente jak sa to stalo, tak som mal robiť objednávku a prišiel za mnou zákazník, prepáčte že ja som si objednal pomarančovú limonádu a ja že hneď vám ju prinesiem a jak som mu to hovoril, tak zo mňa tieklo to pivo a kvapkalo mi z uší a najradšej by som vybuchol v tom momente, a by som odišiel odtiaľ preč, ale proste človek musí sa...

Peter Vrábel: Ja si to úplne viem predstaviť, lebo tiež mám nejaké skúsenosti spoza baru, takže viem že tam sa stávajú kadejaké také pikošky a ja ešte takto na záver poviem alebo teda prezradím na teba, že ja som takto v epizóde predtým, s Maťom Hamranom spomínal, že – teda spomínal som to, že môj kamarát stál s tabuľou, kde bolo napísané, že Nepite zlú kávu. Povedz mi, že ako ťa toto napadlo, lebo teda prezradím že si to ty a že aký to malo dopad. Lebo mňa to – akože videl som, že to zdieľa nielen ty, teda videl som to u teba, videl som to u viacerých takých blogerov, rôznych kaviarní a povedz mi možnože čo si týmto chcel akože povedať.

Boris Nyers: Hej, mne sa to potom pýtali takí internetoví provokatéri, že čo je zlá káva, na čo som ani neodpovedal, lebo som vedel, že to môže byť len jednosmerná záležitosť, že oni si pôjdu aj tak to svoje, ale pre mňa osobne nepite zlú kávu bolo úplne len také povedomenie toho, alebo upozornenie na takú vec, že ľudia tým že je takáto situácia, je kríza, tak šetria. Aj ja som voľakedy nepozeral na cenovky a teraz pozerám na cenovky, no a tým šetrením ľudia začali kupovať aj kávu v supermarketoch a prestali navštevovať kaviarne alebo prestali ich podporovať. No a tie kaviarne potrebujú aspoň tú návštevu toho zákazníka, aspoň kúpiť to Espresso a tým že ľudia na to zabúdajú, tým že nemôžu si tam chodiť sadnúť, tak tam ani nechodia, tak tieto kaviarne zbankrotujú. Smutné na tom je to, že pokiaľ ten človek po pandémii bude chcieť prísť opäť na to Espresso a pokecať s tým baristom, pokecať s tým čašníkom alebo bude chcieť sedieť v tom priestore, ktorý si pamätá spred minulého roka, kde sa cítil dobre, kde proste pil kávy od týchto pražiarov alebo proste tam si zažil tú atmosféru, proste to malo niečo, čo mu bolo srdcu blízke, tak to nebude. To proste už nebude. Jednoducho keď ten človek zabudne na tieto prevádzky a nenavštívi ich a nepodporí ich tým nákupom toho Espressa, toho balíka kávy, tak sa to už nestane. No a vlastne dneska už sa zatvorilo niekoľko kaviarní, dokonca teraz cez víkend zatvárali na Blumentálskej, takže sa to reálne deje a ľudia si požičiavajú peniaze aby to ďalej utiahli tie kaviarne a aby to proste mohli ďalej robiť a to je na tom to smutné, že proste my vieme robiť iba toto a nič iné takže keď nám človek zoberie toto remeslo tak čo budeme my robiť ďalej? No takže nebolo to myslené nijako že by som určoval kde sú hranice zlej kávy a dobrej kávy, skôr to bolo o tom, že pite to, čo ste mali ako štandard, pite to, čo vám chutí a nebuďte úplne, že teraz budete optimalizovať náklady na všetkom a na základe toho sa môže stať, že tie kaviarne nám zaniknú.

Katka Vaterková: Áno, ak by sme tie náklady optimalizovali všetci, tak potom si nevieme vzájomne pomáhať a ten biznis, to koleso sa prestane točiť. Veľmi pekne si to ukončil, veľmi krásne myšlienky, že naozaj ľudia alebo teda milí poslucháči, ak chcete, aby tu vaša kaviareň bola možnože o tých pár týždňov, mesiacov, keď sa trošku uvoľnia opatrenia, tak myslite na nich už dnes a ak sa dá, možnože ich navštívte, ak majú otvorené okienka alebo ak sa dá u nich zakúpiť zrnková káva tak to využite túto možnosť. Našim dnešným hosťom v podcaste bol Boris Nyers, Boris ďakujeme veľmi pekne za túto účasť.

Boris Nyers: Ďakujem.

Katka Vaterková: Že si sa podelil o tvoju vášeň, o tvoj príbeh, bolo to veľmi obohacujúce a ja by som iba rada pripomenula, že sa nezabudnite zapojiť do našej súťaže, sledujte naše sociálne siete, kde zverejníme otázku, na ktorú nám môžete odpovedať a okrem iného môžete vyhrať predplatné kávy na pol roka a kávovary, rôzne knihy o káve. Ďakujeme ešte raz, Peťo lúčim sa aj s tebou.

Peter Vrábel: Tak ja by som tiež Borisovi veľmi pekne poďakoval. Mne to teda dalo – akože poznám ťa, ale keď ťa mám takto pri mikrofóne a  povedal si veci možno ktoré sa bežne nerozprávame, tak je to pre mňa o to viac a ja by som teda aj chcel ti nieže urobiť takú reklamu, ale povedať že veľmi dôležité pri zariaďovaní kaviarní je to, aby ste to s niekým odkonzultovali, takže kľudne keď chcete, obráťte sa na Borisa, Boris je myslím si, že jedným z najfundovanejších ľudí u nás a fakt vám bude vedieť poradiť veľmi dobre. Takže ďakujem Boris a snáď sa vidíme zase niekde čoskoro, možno aj pri ďalšom podcaste

Boris Nyers: Ďakujem aj ja velice pekne.

Katka Vaterková: A my milí poslucháči sa budeme počuť nabudúce, kde si pozveme jednu pražiareň, ktorá vyhrala tiež svetové súťaže, takže máte sa na čo tešiť, určite počúvajte naše epizódy a dopočutia.

Peter Vrábel: Dopočutia.

Boris Nyers: Ahojte.

Psychológ Marek Madro už počas školy založil občianske združenie IPčko.sk. Platforma, ktoré pomáha ľuďom v najvážnejších životných situáciách sa rozrástla do obrovských rozmerov a dnes má viac ako 150 psychológov. Marek nám prezradil, ako sa zakladajú, financujú, riadia a rozvíjajú neziskové organizácie.

V dnešnej zložitej dobe je veľmi dôležité udržať svoju myseľ fit. Aký má vplyv pandémia aj na psychickú pohodu podnikateľov, prečo vznikajú závislosti, ako s nimi bojovať a praktické tipy, ako ostať mentálne v pohode nájdete v tejto epizóde.

AK MÁTE POCIT, ŽE VO VÁS NIEKTORÁ Z TÉM ZAREZONOVALA ALEBO SA NACHÁDZATE V ZLOŽITEJ ŽIVOTNEJ SITUÁCII, NEVÁHAJTE KONTAKTOVAŤ MAREKA MADRA, NÁS ALEBO JEDNU Z LINIEK POMOCI. NIE STE V TOM SAMI!

Linky z podcastu:
O internetovej poradni pre mladých IPčko.sk
Krízová linka pomoci pre ľudí, ktorí sa ocitli v kríze v súvislosti s COVID-19
Portál Chcemsazabiť.sk pre všetkých mladých ľudí, ktorí sa ocitajú na životnej križovatke a nechcú alebo nevládzu ísť ďalej
Diskusia s prezidentkou Zuzanou Čaputovou: Ako zvládnuť pandémiu a nezblázniť sa?

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšicová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Verím, že sa Vám naša kávová mini séria páči a že ste si vypočuli predchádzajúci podcast a takisto možno sa zapojili do súťaže o kávičku a iné super ceny. Ja som sa trošku nieže namotivoval, ale trošku som okopíroval môjho kolegu z predchádzajúceho podcastu Peťa Vrábela a keďže on si pozval do podcastu novú moderátorku Katku Vaterkovú, tak som to spravil aj ja a dneska už vedľa mňa sedí nie jeden hosť ale ďalší spolu moderátor a tým je Simona Hánová, ahoj Sisa.

Simona Hanová: Ahoj Erik, ďakujem veľmi pekne, že tu môžem byť.

Erik Lakomý: Povedz nám možno trošku, že ako si sa ty dostala k podcastu Na rovinu a čo by si chcela priniesť do toho podcastu?

Simona Hanová: Tak podcast Na rovinu o podnikaní sledujem vlastne už od jeho úplného začiatku, viem aj ako vznikal a všetky epizódy poznám, mám ich napočúvané. A čo by som vlastne tak chcela priniesť? Respektíve ja by som hlavne pozvala hostí s ktorými by sme diskutovali na rôzne témy, ako je napríklad zosúladenie pracovného, študijného a osobného života, alebo teda aj motivácia v každodennom živote, medziľudská komunikácia. A ja sa v súčasnosti dosť zaoberám takými témami pozitívnej psychológie, lebo si myslím, že je veľmi dôležité sa sústrediť na to, čo je vlastne pozitívne, a tiež by som možno chcela priniesť témy osobnej pohody, silných stránok osobnosti ale napríklad aj humoru.

Erik Lakomý: Ja sa musím priznať, že my sme trošku zanedbali oblasť work-life balance, alebo celkove nejaká rovnováha pracovného a osobného života v našich podcastoch, viacej sa venujeme tým biznisovým témam, ale určite je to jeden z hlavných pilierov, ktorý vlastne chceme rozvíjať a ty si aj študentkou psychológie, takže možno aj tieto témy sú z toho dôvodu vhodné. Tak povedz, čo ťa najviac baví na psychológii?

Simona Hanová: Tak na psychológii ma baví všetko. Baví ma hlavne to, že je možné ju podľa mňa fakt aplikovať v každej oblasti života.

Erik Lakomý: Študuješ psychológiu, alebo...?

Simona Hanová: Áno, som študentkou piateho ročníka fakulty Psychológie na Paneurópskej vysokej škole a spomínam to aj preto, pretože dnes som k nám pozvala aj jedného psychológa, ktorý okrem toho, že je psychológ, je to aj zakladateľ a programový riaditeľ internetovej poradne pre mladých IPčko, Marek Madro. Marek, vitaj.

Marek Madro: Príjemný dobrý deň všetkým, ďakujem za pozvanie.

Erik Lakomý: Tak ďakujeme aj my za krásne predstavenie Sisa, a takisto aj Marekovi, že sa prišiel s nami podeliť v tejto všelijakej dobe aj o takéto veci a nepochybujem o tom, že podnikanie je dosť úzko spojené aj s tou psychológiou a ak nemáme nejako upratané v hlave, tak potom nemôžeme mať upratané ani v tom podnikaní. Takže pozrime sa možno na to, ako vy ste sa dostali celkovo ku psychológii a ku tomu podnikaniu? K psychológii, ak sa to dá nazvať teda podnikanie, čo to je to IPčko?

Marek Madro: IPčko je neziskovka, je to občianske združenie. Ja som – pochádzam z takej malej futbalovej rodiny, kde bol ako keby ten tlak na výkon a na naozaj ako keby tvrdý tréning, také charakteristické to bolo a také typické. No a ja som ako najmladší z troch synov, môj stredný brácho je pomerne úspešný podnikateľ a ja ako najmladší som samozrejme musel byť čierna ovca, tak som sa vydal presne opačným smerom ako moji bratia a musím povedať, že keď sa tak stretávame a rozprávame o tom, že ako vlastne riadime tie naše organizácie, tak je to veľmi podobné, dokonca sme si prešli ako keby veľmi podobným príbehom a veľmi podobnou cestou. Ja ešte tak možno úsmevne spomeniem, že tá moja cesta aj k psychológii nebola taká úplne priamočiara, ja som pôvodne študoval teológiu a vlastne potom som až začal študovať úplne ako dospelý som začal študovať psychológiu a teraz dokonca môžem nielen pracovať v tej svojej organizácii, ale môžem posúvať aj tie svoje vedomosti, aj tie moje skúsenosti ďalším študentom, aj Simonka je moja študentka, tak veľmi sa teším, že tu môžem byť a je to pre mňa ako keby dôležité zdieľať to know-how a zdieľať jednak aj tú cestu, pretože počas tej cesty, aj keď sa rozprávam s mojimi bratmi, naozaj o tom, že vlastne ako to u nás v tých organizáciách vyzerá, tak veľmi často hovoríme o takých rovnakých problémoch, o tých rovnakých cestách, ale pritom oni robia biznis, ja robím neziskovku, ktorá vlastne dennodenne nonstop pomáha iným ľuďom, v takých tých najvážnejších životných situáciách, takže to je vlastne moje práca a popritom - ešte to čo mám spoločné s bratmi, že ja takisto sa snažím zohnať peniaze na to, aby tá naša činnosť, tá naša organizácia mohla fungovať, aby som jednak mohol- aby sme tou našou neziskovou činnosťou dokázali generovať aj nejaký zisk, ktorý vlastne u nás spotrebujú zamestnanci, spotrebuje to vzdelávanie, spotrebujú ako keby všetky peniaze, ktoré sa nám podarí nejakým spôsobom získať, tak vlastne našou úlohou je premeniť ich na tú pomoc.

Erik Lakomý: Ja by som sa ešte možno spýtal, že spomínali ste, že ste študovali teológiu predtým, potom psychológiu až v nejakom neskoršom veku. Dá sa vôbec začať študovať psychológia v nejakom akože tínedžerskom veku? Že 17, 18, 19 že je to okej ísť v takomto stave, alebo je lepšie ak ten človek trošku možno vyzrie a potom sa na to inak pozerá? Čo si o tom myslíte? Máte veľa študentov asi pod rukami.

Marek Madro: Psychológiou je možné sa zaoberať vlastne od základnej školy, na strednej škole keď máte nejaké predmety, ktoré sa volajú Náuka o spoločnosti, tak tam sú nejaké také ako keby psychologické základy toho, že ako vlastne sa tá psychológia vyvíjala. Mnohí študenti, keď sa s nimi rozprávam, že prečo vlastne sa rozhodli študovať psychológiu, tak mnohí hovoria, že práve ako keby na tej strednej škole ich inšpirovalo to, že dokážeme odpovedať na to, prečo sa cítime tak, ako sa cítime, alebo že prečo sa nám deje to, čo sa nám deje a dokonca, že môžu byť takým spôsobom užitoční aj pre iných, a tá psychológia má naozaj obrovské aplikačné možnosti, už len od tej psychológie predaja, až po naozajstnú pomoc ľuďom, týraným ženám, ľuďom na tej hrane života, to je tá oblasť, ktorej sa ja najviac venujem pri napríklad pokusoch o samovraždu a také ako keby znova navracanie životnej šance, alebo dávanie znova šancu tomu životu, tak to je podľa mňa ako keby naozaj - tie možnosti aplikovať tie základné filozofie alebo základné zistenia psychológie, naozaj tie poznatky sa dajú aplikovať do akejkoľvek oblasti života. A to je podľa mňa to fascinujúce, to čo často mi hovoria aj študenti, že je ten ich motív, že prečo to študujú. A ešte len sa tak priznám, že veľmi často hovoria na začiatku – mnoho prvákov mám takých, ktorí hovoria, že chcú byť forenzní psychológovia, práve kvôli tomu, že v takom tom filmovom svete je veľa ako keby takých tých záhad a odhaľovaní všelijakých takých tých ako keby tajomstiev, v skutočnosti tá psychológia je oveľa praktickejšia veda, ako len ako keby nejaké také veštenie z gule, že...

Erik Lakomý: Mne sa veľmi páči pán Heretik, pri mafiánoch a najväčších kriminálnych prípadoch Slovenska, tak presne z toho si aj ja pamätám, že forenzný psychológ  a je to také fascinujúce, ale asi aj tie kriminálky sú také, že...

Simona Hanová: Ja len ešte možno doplním, že ja tiež, keď som bola v prvom ročníku, tak som prišla s tým, že ja budem forenzný psychológ, takže to bolo tiež také moje prvé a neskôr som možno prišla na to, že by som tú psychológiu – asi by som išla inou cestou, hej? Čiže ale naozaj veľmi veľa prvákov, aj mojich spolužiakov keď prišlo, tak forenzný psychológ jednoznačne číslo jedna. A ja by som sa možno rovno opýtala, že ty ma učíš Internetové poradenstvo a ja sa musím priznať, že je to veľmi náročné radiť, teda snažiť sa pomôcť niekomu prostredníctvom internetu tak, aby človek naozaj neskĺzol do nejakého mudrovania a rozdávania nejakých takých povedzme lacných rád. Prečo práve internetové poradenstvo si si vlastne vybral a prečo to dospelo vlastne až k tomu IPčku a aká bola celá tá motivácia?

Marek Madro: Ja som pred dvanástimi rokmi pracoval v jednom takom centre pre drogovo závislých mladých ľudí a my sme vytvorili aj také ako keby denné centrum, taký klub, kde mladí ľudia z problémových rodín prichádzali po pomoc a snažili sme sa pre nich vytvoriť také atraktívne miesto, mali sme tam fitko, mali sme tam kaviareň, organizovali sme rôzne také ako keby zaujímavé aktivity, ktorých cieľom bolo podnietiť nejakú tvorivosť tých mladých ľudí, ktorí boli považovaní za problematickú mládež. Tento projekt sme rozvíjali na Orave, bol som tam vlastne dva roky a taká moja obrovská skúsenosť bola, že keď som, napriek tomu, že som celý deň bol v kontakte s týmito deckami, s týmito mladými ľuďmi, tak večer, keď som prišiel domov po práci, tak mi tie decká písali cez sociálne siete, a to, čo mi písali, tak bolo oveľa závažnejšie, lebo to prinášalo také tie reálne problémy. My sme síce v klube naživo sa rozprávali veľa, aj o rôznych ťažkostiach, ale cez internet odhaľovali o sebe také tie relevantnejšie alebo také tie závažnejšie témy, také tie naozaj tajomstvá, s ktorými sa chceli nejak podeliť a chceli s nimi pomôcť. Ja som sa snažil veľmi aktívne ich presvedčiť, že poďme sa na druhý deň o tom rozprávať v klube, lebo máme tú možnosť a internet je najhoršie miesto na odhaľovanie seba a svojich vlastných takých ako keby zranení a ťažkostí, a všimol som si, že to nefunguje, že im sa naozaj ťažko tak otvárajú tie príbehy naživo a tak som nad tým začal špekulovať a keďže som ešte nebol vtedy – nemal som za sebou psychologické vzdelanie, tak som začal pátrať po tom, že ako to vlastne je, že čo ten internet dobré nám prináša, také že sa tam cítime bezpečnejšie. A zistil som, mnohé také ako keby som čítal mnohé také vedecké štúdie, kde jeden z takých tých konceptov sa volá disinhibičný efekt - keby to niekoho zaujímalo, je to koncept od profesora Sulera z univerzity v New Jersey on odpovedá presne na to, že čo nám vlastne ten internet prináša dobré, čo ja som si uvedomil, že viem ponúknuť tým mladým ľuďom, že dať im – najmä teda mladým ľuďom - taký ten zážitok toho, že je tam na tej druhej strane niekto, kto ich vie počúvať, alebo môže počúvať a nemusí im rovno nejak radiť a že to, po čom v skutočnosti túžia, keď sa takýmto spôsobom zdôverujú, je naozaj to, aby boli počutí, paradoxne teda, aby našli niekoho, kto ich vlastne nepošle preč, ale bude tam pre nich. A je to také zvláštne slovo, ale ja som ako ten základný princíp tej svojej práce alebo tej filozofie nazval slovom “Prijatie”, alebo ako keby do takéhoto antisexy slova, som chcel zhrnúť tú filozofiu, ktorú vlastne chcem ako keby ponúkať ďalej alebo učím v tom aj svojich kolegov, aby naozaj dávali ten aktívny zážitok toho, že tam pre toho druhého človeka sú a že to nie je len o tom, že ho akceptujú, ale že dokážu mu dať ten zážitok toho, že naozaj vnímajú, čo hovorí ten človek, ktorý sa trápi. A nakoniec sa z toho vlastne vykľula linka dôvery, ktorá sa volá Ipčko.sk, ktorá funguje najmä cez chat, na to sme sa – tomu sme sa venovali posledné roky, máme aj linku dôvery, ktorá funguje cez email. Ten chat využívajú najmä mladí ľudia, potom ich rodičia alebo učitelia a pracovníci s tými mladými ľuďmi, profesionáli, tí zasa využívajú emailovú poradňu a pandemická situácia priniesla to, že k tej linke dôvery sme museli pridať aj telefonickú linku a ešte sme si vymysleli aj taký úplne zvláštny koncept, pre linky dôvery úplne taký unikátny, a to je video poradenstvo, priamo ako keby anonymné poradenstvo cez video, kde najmä pomáhame zdravotníkom prekonať ten stres, úzkosť, ten strach, pomáhame im vlastne ustáť tú situáciu, v ktorej sú oni vystavení a zároveň pomáhame rodinám, v prípade že o niekoho prídu alebo potrebujú nejakú pomoc a podporu. A postupne sa z toho IPčka – taký zvláštny názov to má, ale nám sa ako keby páči aj tá provokácia trošku, ktorá je za tým skrytá, je to mimochodom skratka internetová poradňa, IP...

Erik Lakomý: To sme si nemysleli :D.

Marek Madro: Ale pôvodne to ako keby malo ešte aj nejaký iný odkaz, ale teda pointa je, že z toho malého tímu psychológov, ktorí nonstop pomáhajú prostredníctvom týchto kanálov sa stala pomerne veľká organizácia, na neziskovú organizáciu pomerne veľká organizácia, máme aktuálne 150 psychológov, ktorí dennodenne vlastne takýmto spôsobom pomáhajú, veľká časť z nich pracujú dokonca dobrovoľnícky, dvanásť hodín týždenne venujú čas takejto práci popri svojej inej terapeutickej praxi a podobne a my im vlastne zabezpečujeme takéto vzdelávanie, know-how, ako keby my sa staráme o tú kvalitu tej služby, aj o celkovú tú prevádzku tej služby.

Erik Lakomý: Mňa možno zaujalo, že ty si začal budovať akoby digitálnu platformu na poradenstvo psychologické, že toto vôbec nejak nerieši štát alebo ani nerozmýšľajú takýmto smerom, že by sa mali priblížiť aj tým mladým ľuďom nejakými kanálmi, ktoré sú pre nich akože najviac bežné ...

Marek Madro: Krátka odpoveď je nie, nerieši...

Erik Lakomý: Sme v podcaste Na rovinu o podnikaní, takže na rovinu.

Marek Madro: Keď teda na rovinu, tak to poviem asi tak, že vďaka tomu, že tá platforma vznikla na internete, kvôli tým psychologickým faktorom, ktoré som tu tak nejak naznačoval, tak ten internet je naozaj, sa zdá vhodným nástrojom na to zdôverovanie sa a naozaj na tú efektívnu pomoc. U nás jeden rozhovor trvá napríklad hodinu s odborníkom, čiže je to veľmi podobné ako terapii naživo a zároveň sú to opakované kontakty, že vy za tým svojim vlastným psychológom môžete prísť opakovane, pretože vy si viete vybrať, na webe máme – všetci naši psychológovia majú svoj profil, svoju fotku a tak, čiže vy viete komu sa zdôverujete a kto vás vlastne sprevádza celým tým obdobím. A ja som hľadal nejakú takú ako keby podporu na rôznych ministerstvách za ten čas a zistil som, že toto je pre ten štát zatiaľ veľmi neuchopiteľné a síce my sa uchádzame o rôzne také granty ako štandardná nezisková organizácia, súťažíme o rôznych ako keby ideách pri rôznych takých menších malých grantových výzvach, z ktorých vlastne vyskladávame časť našej činnosti, ale celé aby to niekto pochopil, že toto by vlastne mal robiť štát a že my tu ako keby vykrývame nejaké priestory, slabé miesta toho systému, tak zatiaľ k takémuto poznaniu ten štát napriek enormnej snahe neprišiel, ale tak dúfam, že sa k tomu raz priblížime a že sa stane štandardom to, že takéto linky pomoci budú plne financované štátom, ako je to všade naokolo v okolitých krajinách.

Erik Lakomý: Spomínal si, že tvoji dvaja bratia sa venujú podnikaniu a ty si sa vydal tou druhou stranou nejakého neziskového sektora. Je tu určite mnoho poslucháčov, ktorý možno nemajú ambíciu úplne že podnikať, ale chcú presne robiť nejakú takúto spoločenskú zodpovednosť, ako to funguje také založenie občianskeho združenia? Ty si to spravil už počas školy, ak mám dobré informácie, aký je ten proces toho?

Marek Madro: Je to pomerne jednoduché, pretože stačí, aby ste boli traja a napísali ste takzvané stanovy a ako keby návrh na založenie občianskeho združenia, vypracovali si tie stanovy v zmysle zákona, je to naozaj – tie stanovy môžu byť aj že 1 A4ka, 2 A4ky, kde sú také akoby základné podmienky, že tam má byť nejaký názov,  nejaké sídlo, majú tam byť nejaké pravidlá toho, že ako je možné nakladať s majetkom v tom združení, musíte deklarovať verejno-prospešnú činnosť, že to nemôže byť naozaj podnikanie, aj keď teda občianske združenia niektoré môžu aj podnikať, môžu mať živnosť napríklad, na niektoré typy činností. My takto nefungujeme. A vlastne je to naozaj jednoduché, iba poslať tie stanovy spolu s kolkom na ministerstvo a v prípade, že dodržíte tieto základné podmienky, ktoré som spomínal, tak to ministerstvo nemá dôvod vás nezaregistrovať ako občianske združenie a vlastne môžete fungovať. Zároveň vám pridelia IČO, takže máte právnu subjektivitu, s ktorou potom môžete ďalej narábať.

Erik Lakomý: Je tam veľký rozdiel medzi občianskym združením a neziskovou organizáciou, či?

Marek Madro: Občianske združenie vám dáva takú ako keby – je taká voľnejšia platforma – pri neziskovej organizácii musíte byť registrovaný a môžete robiť len určité činnosti, registrovaní ste v rámci okresu, napríklad  na okresnom úrade sa registrujete, čiže tú zakladaciu listinu neposielate na ministerstvo vnútra, ale na ten okres, a ten okres môže rozhodnúť o tom, že či takúto verejno-prospešnú činnosť už niekto ako keby poskytuje, a vtedy vás nemusí zaregistrovať ako neziskovú organizáciu. Zároveň tá nezisková organizácia je iná napríklad v tom, že máte oveľa viacej takých ako keby povinností voči štátu, to občianske združenie má tiež nejaké povinnosti, napríklad my musíme zverejňovať stanovy, musíme zverejňovať pravidelne každý rok výročnú správu o tom, že čo robíme, samozrejme aj účtovné závierky musíme zverejňovať, ale naozaj tá voľnosť v tom občianskom združení je veľká, pretože tá kontrola je vlastne minimálna a tie občianske združenia skôr ako keby musia prezentovať tej verejnosti to, že si zaslúžia napríklad nejakú podporu alebo nejaké pravidelné dary. Naša činnosť je takmer v 50% odkázaná na pravidelných darcov, na obyčajných ľudí, ktorým sa páči čo robíme a považujú to za dôležité a každý mesiac nám pošlú 5€, alebo napríklad sme odkázaní na 2% z daní a podobne. A naša úloha, ako úloha občianskeho združenia je komunikovať s tou verejnosťou tak, aby sme mali tú dôveru. Pri tej neziskovej organizácii, ako tej forme takejto činnosti, sa predpokladá, že tú základnú činnosť pokryje štát, čiže preto je aj tá kontrola oveľa väčšia, musíte tam pravidelne robiť audit a podobne, čiže asi takýto je rozdiel, čo mi teraz v rýchlosti napadlo. Mnohé tie neziskové organizácie – respektíve mnohé tie takéto pomáhajúce organizácie sa pretransformovávajú aj do neziskových organizácií, ak sa vyprofilujú presne v tej činnosti, ktorá je v súlade so zákonmi, kde je možné to pravidelné financovanie štátom.

Simona Hanová: Podporujú vás povedzme aj nejaké veľké podniky, ktoré si možno nejakým spôsobom uvedomujú, že chcú svoje zisky vracať späť, možno pomáhať ďalej medzi ľudí? Ako to vyzerá, čo sa týka veľkých firiem alebo stredných podnikov?

Marek Madro: Viacero firiem má svoje CSR stratégie a každá tá firma vlastne má nejakú tému v tej CSR stratégii, ktorej sa chce venovať, ktorú chce rozvíjať. Ja musím povedať, že sa vlastne tešíme tomu, že mnohé firmy aj ako keby otvárajú sa tej téme duševného zdravia alebo tým témam fenoménu internet, ale musím povedať, že nie je to len tak, že je to aj o tom, že my sami sa snažíme tou našou činnosťou preukazovať, že tá CSR stratégia v tej firme sa môže zmeniť a mnoho tých firiem, s ktorými ideme do nejakej spolupráce, nie je to len o tom, že oni nám dajú nejaké peniaze, ale my vieme byť pre nich veľmi užitoční, napríklad mnohé firmy najmä v poslednom roku pandémie naozaj menia aj tú stratégiu smerom k zamestnancom vlastným a potrebujú nejakých odborníkov na oblasť duševného zdravia a u nás si ako keby tak testujú alebo sa nás vlastne pýtajú, že akým spôsobom to robiť v tejto chvíli naozaj kvalitne, dobre a efektívne, pretože tých finančných zdrojov je naozaj veľmi málo. Ale tá potreba tej podpory, psychologickej podpory starostlivosti o zamestnancov výrazným spôsobom rastie, čiže aj tie CSR stratégie sa veľmi vyvíjajú a ja som pyšný na to, že my máme pár takýchto firiem, ktoré tú svoju CSR stratégiu veľmi často stavajú ako keby na tej našej vzájomnej spolupráci, že to nie je len o podpore, je to naozaj o mnohých takých ako keby spoločných projektoch.

Erik Lakomý: Tak ja som veľmi rád, že aj malé ale aj veľké firmy sa púšťajú už aj týmto smerom a že podporujú aj takéto neziskové projekty a hlavne asi čo sú nápomocné nielen pre ich zamestnancov, ale celkovo pre spoločnosť. A spomínali ste, že máte cca cez stovku psychológov, plus administratívni pracovníci, takisto predpokladám že nejakí programátori, ktorí celú tú platformu robia, lebo vyzerá to fakt perfektne. Ako to tí ľudia robia alebo ako ich financujete? Majú normálny plat alebo to robia zadarmo?

Marek Madro: V IPčku je 150 dobrovoľníckych psychológov, ktorí naozaj sa starajú o tú poradenskú činnosť, ale máme tím dvadsiatich zamestnancov, respektíve pracovníkov, ktorí na nejaký úväzok, mnohí na čiastočný úväzok sú u nás zamestnaní a zabezpečujú tie jednotlivé činnosti. Naozaj to gro tej práce tých zamestnancov je práve ako keby zabezpečenie tej kvality tej služby.  Chcem ako keby zdôrazniť, že moji kolegovia, teda aj so mnou sa veľmi často dotýkame naozaj tých najhraničnejších situácií, aké si vôbec kto vieme predstaviť, hej? Už som tu spomínal pokusy o samovraždu, my sme veľmi často naozaj v kontakte s ľuďmi, ktorí stoja na tej hrane života a smrti a oni často hovoria – oni ani v tej hraničnej situácii už nechcú pomôcť, oni len nechcú byť sami a tak siahnu po takejto linke pomoci, čiže to čo my musíme zabezpečiť je, samozrejme aby sme im zachránili život, že ten tlak na tie témy, napríklad keď sme v kontakte s obeťami násilia, s dieťaťom, ktoré utečie z domu, alebo s ľuďmi ktorí sú naozaj hľadaní alebo v zmysle toho, že naozaj nevedia inak riešiť tú svoju situáciu, len jednoducho utečú z tej svojej rodiny a podobne a to nehovoríme len o deťoch, to hovoríme o dospelých ľuďoch, ktorí naozaj neustoja ten tlak, tak práve naopak, ten tlak sa prenáša na tých našich kolegov a je to naozaj veľmi náročná práca a preto aj tá starostlivosť o nich, tá podpora pre nich, jednak vzdelávanie, supervízia, to sú naozaj veci, ktoré – to sú naozaj kvality, ktoré my musíme poskytnúť tým našim kolegom preto, aby oni efektívne dokázali pomáhať. A my neprevádzkujeme len tieto tri linky pomoci, my robíme ešte ako keby aj – keď som povedal, že neprevádzkujeme len tie tri linky pomoci, ešte v krátkosti poviem, že prevádzkujeme linku dôvery pre mladých ľudí, ktorá funguje cez chat a email, tá sa volá IPčko.sk, potom máme linku dôvery pre mladých ľudí so zdravotným postihnutím, ktorá sa volá Dobrá linka a potom sme vytvorili minulý rok covidovú linku alebo linku na pomoc ľuďom v krízových situáciách v súvislosti s covidom, ktorá sa volá Krízová linka pomoci a ešte prevádzkujeme taký štvrtý veľký projekt, máme aktuálne 18 psychológov, ktorí dennodenne mapujú, čo sa na sociálnych sieťach, rôznych uzavretých komunitách, streamovacích platformách deje v tej oblasti duševného zdravia, pretože práve tam ako keby tí ľudia tým najprirodzenejším spôsobom hovoria o tých svojich ťažkostiach a tí naši psychológovia vyhľadávajú ako keby aktívne tých, ktorí napríklad streamujú svoju samovraždu alebo naozaj veľmi otvorene rozprávajú o tom, že čo sa im deje a nestačí to ako keby na takú tú rovesnícku podporu a pomoc a naozaj zasahujú tak úplne naživo. Máme vytvorený aj taký zásahový tím, ktorý fyzicky prichádza na miesto. Keď som sem prichádzal, tak ste sa tak pousmiali, že sem ide nejaký záchranár alebo cestár, prišiel som v reflexnej bunde a práve preto, že som prišiel z takéhoto zásahu od človeka, ktorý bol v tej akútnej situácii, práve pri pokuse o samovraždu, odtiaľ som sem prišiel, tak aj preto som mal takúto bundu. Naozaj tá činnosť toho združenia, alebo tej našej organizácie je komplexná a vlastne stále ako keby nabaľuje ďalšie činnosti preto, aby sme efektívnejším spôsobom dokázali byť užitoční a pomáhali tým ľuďom.

Erik Lakomý: Ako dokážete tých ľudí udržať motivovaných? Lebo verím tomu, že tie príbehy sú dosť ťažké akoby na nejakú koncentráciu, možno nejaké syndrómy vyhorenia. Nechcem to takto povedať, lebo je to trošku téma sprofanovaná v dnešnej dobe, ale asi je to ťažké robiť dennodenne s takými ľuďmi. Ako tí vaši všetci, nechcem povedať že zamestnanci, ale kolegovia sú nejak motivovaní?

Marek Madro: My sme za tých 9 rokov ako fungujeme, ako poskytujeme takúto pomoc, vytvorili takú špeciálnu metodiku, ktorú mimochodom využívajú aj policajné zložky alebo teda policajní vyjednávači alebo pracovníci na 155ke a podobne, kde máme vypracovaný taký program udržateľnosti tých našich ľudí v naozaj takej bdelosti a motivácii a zároveň to prináša ako keby tú kvalitu tej práce. Najdôležitejší je samozrejme výber tých zamestnancov alebo výber tých pracovníkov, nemôže to robiť hocikto. Aj keď pracujeme v podstatnej miere s dobrovoľníkmi, odbornými dobrovoľníkmi, tak sa k nám hlási obrovské množstvo takýchto záujemcov a my si vždy máme tú možnosť vybrať podľa kompetenčného modelu, čiže my presne ako keby vieme, aký má byť ten pracovník, aby mal aj tú odolnosť, aby to zvládol, takéto ťažké témy, čiže najdôležitejší je ten výber, potom je dôležité veľmi kvalitné dlhodobé vzdelávanie, napríklad tí naši pracovníci majú 370 hodín vzdelávania a tréningu predtým, ako vôbec môžu plnohodnotne pracovať a pomáhať u nás na tej poradni. A mnohí aj začnú ako keby tú cestu toho vzdelávania, ale prídu na to, že to je naozaj extrémne náročné a mnohí aj prerušia to vzdelávanie. A potom máme také ako keby aj priebežné dovzdelávania pre tých našich kolegov, samozrejmá je aj expertná supervízia. Možno pre tých ktorí nevedia úplne, že čo sa za tým názvom skrýva, tak máme napríklad v našom prípade expertov zo zahraničia na krízovú komunikáciu, s ktorými si tí naši kolegovia prechádzajú tie ich vlastné postupy a od toho supervízora, od toho zahraničného experta dostanú taký iný vhľad, zároveň dostanú podporu, pochopenie, pomáha im pracovať s tými emóciami, s tým prežívaním. Supervízia je veľmi dôležitá súčasť našej práce. A potom je to  aj veľa teambuildingových aktivít. Náš tím sú väčšinou mladí odborníci a pre nich je dôležité sa naozaj stretávať, vymieňať si skúsenosti, ale aj len tak tráviť spolu čas. Keď nebola pandémia tak sme spolu sa stretávali aj v regiónoch, chodili sme na rôzne výlety, pivká a podobne a veľmi dobre to funguje. Ale napriek tomu, musím povedať, že priemerná výdrž takého nášho kolegu dobrovoľníckeho je rok a pol, s tým aj musíme rátať, že neustále musíme opakovať ten cyklus toho náboru, vzdelávania, pretože tí ľudia samozrejme – naozaj je to extrémne náročná práca, ktorá sa nedá robiť  celý život.

Simona Hanová: Mňa by ešte zaujímalo, to všetko čo si tu popísal si vyžaduje fakt podľa mňa naozaj veľmi dobré manažérske zručnosti, že ako toto zvláda psychológ? Pýtam sa to aj z takého svojho pohľadu, ako možno budúceho psychológa, dúfam, že - naozaj si to neviem predstaviť, že ako to vlastne prebieha?

Marek Madro: Tak zase úplne na rovinu, túžba pomáhať a byť užitočný pre iných, neznamená že sa stanete dobrým manažérom, aj ja počas tej cesty som urobil kopec chýb, ale to čo chcem povedať, je že ja som mal vždy tak trošku šťastie na ľudí, ktorých som mal okolo seba a tí ma dokázali podporiť a navzájom samozrejme sme si verili a tak. Ale musím povedať, že počas toho posledného roka naša organizácia zaznamenala tak výrazný rast, že my sme zo štyridsiatich psychológov prešli vlastne na stovku a teraz sme na sto päťdesiatich psychológoch práve kvôli tomu, aby sme dokázali pomáhať čo najviac ľuďom, pretože stále máme, stále každý deň vidíme v tých našich štatistikách prosby o pomoc na ktoré nestíhame, nedokážeme reagovať a keď chceme, aby tá pomoc bola naozaj efektívna tak naozaj jediné riešenie že bude narastať ten tím. Ja som napríklad počas posledného roka začal študovať MBA štúdium, hej? Len preto, aby som naozaj si overil, že či tie moje postupy, aj tie manažérske postupy sú dobré, a to čo mi to MBA štúdium prinieslo, je najmä ako keby takéto zistenie, že mám naozaj od pána Boha šťastie, že mnohé tie veci sme intuitívne nastavili dobre a tie ktoré neboli dobre, tak tie sme teraz vďaka tým manažérskym ako keby vsuvkám, manažérskym metódam sme dokázali upraviť. A jedna vec je ako keby rast pre firmu, ja veľmi často sa rozprávam s inými podnikateľmi a teda aj s mojimi súrodencami o tom, že ako vlastne menežovať ten rast tak, aby nás to nepohltilo, zároveň nezabilo a ten rast nemôže byť samozrejme nekonečný, aj keď sa to tak ako keby ponúka, že som to tak naznačil, že by sme potrebovali ešte ďalej rásť. Ja viem, že niekde dosiahneme nejaký strop a veľmi dúfam, že to jednak aj včas odhadnem, že tu je tá hranica pokiaľ môžeme ísť a zatiaľ nás to veľmi baví, ale zároveň musím teda sa priznať, že najmä ten posledný rok nemám skoro žiaden voľný čas, takže to je ako keby to čo už mi už naznačuje, že fúha, že brzdime trošku.

Erik Lakomý: Mne ešte k tomu napadá jedna otázka, že každý dobrý manažér by mal byť aj psychológ a mal by byť každý psychológ dobrý manažér?

Marek Madro: Len viete, že keď ste psychológ vlastne nonstop, tak potom je ťažké ako keby oddeliť to, že kedy ste empatický pre svojich kolegov a snažíte sa im dávať len tú podporu a kedy od nich chcete nejaký výkon a veľmi často som sa ja napríklad stretával s tým, že zladiť to je naozaj veľká výzva a najmä pre psychológa.

Erik Lakomý: Vy ste psychológ, tak možno že čo sú také optimálne vlastnosti charakterové dobrého manažéra, keby ste to mali aj tak zhodnotiť aj z tej druhej strany? Na čo by sa mal zamerať?

Marek Madro: Pre mňa je dôležitá vízia a schopnosť identifikovať nejaké kroky, ktoré vedú k cieľom, ktoré vlastne máme zadefinované v tej vízii. Naozaj že má schopnosť vidieť nejakú realizovateľnú cestu, to je pre mňa veľmi dôležité, ale zároveň je popri tej ceste človekom, ktorý vníma potreby toho svojho tímu a tempo toho najslabšieho článku a čo je ešte pre mňa také dôležité, že dokáže motivovať ten tím tak, že vlastne všetci majú pocit, že to je tímová práca, že to nie je len o ňom. ale že spolu ako tím dosahujeme tie úspechy.

Erik Lakomý: Super a ešte možno ste spomínali ten rast, rýchly rast, tak nedá mi sa neopýtať ako podnikateľa, že plánujete možno aj nejakú expanziu do zahraničia?

Marek Madro: Expanzia pri linkách pomoci je také zvláštne slovo, ale len to tak spomeniem že dneska napríklad nám volali z americkej ambasády, že či by sme americkým občanom na Slovensku nemohli poskytovať pomoc v angličtine, hej? A už toto je ako keby veľká výzva. Napríklad 20 % našich rozhovorov sú s občanmi Českej republiky, hej? Čiže ten presah do zahraničia je veľký, aj nás veľmi často kontaktujú Slováci, ktorí sú v zahraničí v nejakej takej ťaživej, ťažkej situácii a máme množstvo ponúk najmä na ako keby na zdieľanie toho nášho know-how, napríklad v tom projekte toho online terénneho vyhľadávania priamo tých ľudí v ohrození, tak to je pre to zahraničné prostredie je také veľmi zaujímavé a chceli by sa to od nás učiť alebo chceli by to know-how, tú metodiku. Alebo ešte je taká špecifická tá naša téma, čo je zaujímavá pre organizácie v zahraničí, je práve to video poradenstvo, pre linky dôvery je to naozaj netypické, že pomáhať ľuďom priamo, keď ich vidíte. Keď sa povie linka dôvery, väčšina ľudí si predstaví niekoho za telefónom, tak my už sme naozaj niekde úplne inde a len mi napadlo že teraz veľmi výrazným spôsobom experimentujeme s využitím virtuálnej reality napríklad, že akú tú virtuálnu realitu priniesť slovenským psychológom tak, aby mali nejaké nové nástroje na pomáhanie. Tak naozaj je to zaujímavé aj pre zahraničný trh alebo pre zahraničných partnerov a máme mnoho takých ako keby výmen a kontaktov, kde sa snažíme aj zdieľať tie naše skúsenosti.

Erik Lakomý: Mne sa veľmi páči že tie nové technológie prinášate presne aj do tejto psychológie a do pomoci ľuďom a tak verím že vám to vyjde nielen na slovenskom území, ale kľudne aj za hranice. A som aj veľmi rád, že dnešným hosťom je Marek Madro, ktorý nám v prvej časti povedal o tom, ako fungujú neziskové organizácie, respektíve občianske združenia a ako to celé prevádzkovať a ja už nechám priestor v druhej časti našej dnešnej a novej moderátorke Simone Hánovej, ktorá nám predstaví, alebo sa porozpráva s Marekom o tom ako aktuálna situácia má a mala vplyv aj na podnikateľov.

Na rovinu o podnikaní.

Už viac ako dva roky medzi top slovenskými biznis podcastmi v spoločnosti veľkých médií ako je Denník N, SME alebo Aktuality. Formát podcastov je stále obľúbenejší medzi konzumentmi digitálneho obsahu. Môže byť výborným doplnkom aj vašej komunikačnej stratégie. Viac ako 70 epizód, viac ako 70 biznis, ale aj ľudských príbehov. Na rovinu o podnikaní. Radi prinesieme poslucháčom aj ten váš. Ak máte záujem o spoluprácu, napíšte na adresu [email protected]. Tešíme sa na spoluprácu s vašou značkou.

Simona Hanová: Dnešným hosťom je Marek Madro, psychológ a v tejto druhej časti sa budeme viac venovať aj aktuálnej situácii, ktorá je veľmi náročná a má závažný vplyv na všetkých nás a keďže sme v podcaste Na rovinu o podnikaní, mňa by možno zaujímalo Marek, či sa vám ozývajú na vaše linky okrem mladých ľudí aj ľudia z prostredia biznisu a čo sú napríklad ich najčastejšie problémy, či máte takéto kontakty?

Marek Madro: Keďže som tušil, že sa ma túto otázku spýtaš, tak som si pozrel trošku tie naše štatistiky a aby som naozaj bol presný, tak za minulý rok sme mali 52 000 kontaktov a z toho 1732, dúfam, že si to dobre pamätám, bolo s ľuďmi z podnikateľského prostredia. Najčastejšie s nami samozrejme hovorili o ekonomických dopadoch pandémie a o tom ako to celé teraz ustáť a ako celú tú zodpovednosť, ktorú ako podnikatelia, ako majitelia firiem, ako zamestnávatelia, ako to ustáť tak, aby naozaj jednak udržali potenciál tých svojich zamestnancov a udržali aj sami seba nad vodou, čiže musím povedať, že to bola aktuálna téma veľmi vysoko a keď nespomeniem iba tých, ktorí boli úplne na tej hrane, pretože sa tam dostali a naozaj nezvládajú to ustáť, a je to úplne normálne, ja sa im vôbec nedivím, tak tá situácia pandemická naozaj je pre nás všetkých úplne ťažká, tak jasné že sa tomu nevyhli ani podnikatelia.

Simona Hanová: Tí, ktorí mali, alebo majú to šťastie, že ešte stále neprišli o prácu, dnes pracujú na homeofficoch, kde naozaj situácia nie je vždy ideálna a napríklad rodičia sa stávajú učiteľmi, kuchármi, zároveň napríklad obaja pracujú z domu, a možno aké sú také tvoje odporúčania, ako toto prežiť a nezblázniť sa z toho, keď táto situácia trvá už tak dlho, už vlastne viac ako rok?

Marek Madro: Keďže tento podcast sa volá Na rovinu, tak na rovinu poviem, že my psychológovia sme stáli pred takou obrovskou dilemou, že ako naozaj pomôcť ustáť tie každodenné situácie ľuďom v takejto veľmi zvláštnej dobe. Väčšina psychológov má také zjednodušené rady, že ako napríklad si vytvoriť režim dňa, oddeliť si prostredie na prácu a na súkromie v tom byte alebo naozaj si nastaviť také ako keby mechanizmy, že keď ideš pracovať na homeoffice tak sa obleč, ako keby si fyzicky išiel do práce...

Simona Hanová: To sú také klasické rady.

Marek Madro: Takéto klasické rady ale mnohým ľuďom prestali fungovať práve kvôli tomu, že oni naozaj sú dobré, oni naozaj fungujú, ale keď je to krátkodobá nejaká krízová výnimočná situácia. A najmä keď vieme, že pred nami je nejaký jasne stanovený termín, kedy to skončí. Že my sme ochotní nastavovať ten svoj život v rámci nejakých krátkodobých cyklov krízovo. Ale táto situácia trvá oveľa viacej ako sme ktokoľvek si predstavovali, tak tieto rady psychologické, naozaj že dobre mienené rady naozaj nemajú skoro žiaden účinok. A preto ja veľmi často keď som v kontakte s takýmito ľuďmi, ktorí hovoria o tom, že s tým majú problémy, tak ja ich naozaj úplne ich obdivujem, že vôbec sa snažia nasledovať nejaké rady nejakých odborníkov, a to čo sa mi zdá, že je naozaj najefektívnejšie, je s tou svojou rodinou si nastaviť nejaké fungovanie, povedať si, že naozaj si ako keby rozložiť tie úlohy pre každého z nás a snažiť sa nájsť pochopenie a podporu, najmä tú ľudskú podporu v tom, že nie je to vôbec jednoduché, a možno je to také že až príliš taká ako keby nekonkrétna rada, ale napriek tomu na nej trvám, pretože veľmi odporúčam, aby takéto ako keby pochopenie a roly sa ale postupne v tej rodine aby sme si ich striedali, že aby sme vytvorili vlastne také prostredie, že každý z nás vytvárame nejakú úlohu pre dobro aj tých ostatných  a že to nie je len o mne, o tých mojich potrebách, o tom mojom zamestnaní, ale že ja tým, že tu a teraz sa nejakým spôsobom obetujem tak z toho má úžitok aj ten môj rodinný príslušník, ten koho milujem. A veľmi dobré je, keď tá rodina si spolu nastavuje nejaké krátkodobé ciele, že si jednoducho stanoví, že tieto dva týždne sa budeme spoločne starať o toto a o toto, alebo dosiahneme nejakú konkrétnu vec, napríklad dva týždne bude otec vynášať smeti, hej? A po tých dvoch týždňoch si normálne dáme akože poradu, že ako tá naša rodina zvládla ten manažment a potom si zase napríklad vylosujeme alebo ideálne je taká tá hravá forma, že si ako keby zmeníme tie naše roly a tie naše úlohy. A že toto aj tak ako keby ozvláštni ten život, ale to je niečo čo teraz vidím, že by naozaj mohlo byť efektívne aj mnohým ľudom, ktorým som teraz v týchto chvíľach nejakým spôsobom takto poradil, tak mi hovoria že im to funguje. Zase si nemyslím, že toto by fungovalo celý rok. Že keď ma zavoláte niekedy inokedy, tak možno vám poviem niečo iné, ale dúfam, že ma už nezavoláte počas pandémie.

Erik Lakomý: Dúfajme, že to čím skôr skončí. Ja len možno že treba sa – treba mať, to mi z toho vyplýva, že treba mať možno nejaký humor a nejaký režim v živote, aby to nebolo úplne také sterilné a stereotypné. Jeden extrém sú možno rodiny s malými deťmi a obidvaja rodičia na homeofficoch, ďalší extrém sú zas ľudia, ktorí sú dajme tomu čerstvo po škole a majú prvú prácu, bývajú niekde v podnájme, v garsónke sami a sú na homeofficoch už tiež celý rok, tam je väčší problém asi tá samota, ako sa s týmto vysporiadať?

Marek Madro: Samota je najčastejšie téma rozhovorov u nás na linkách pomoci, je to naozaj že najčastejšia téma. Je ako keby veľmi ťažké povedať tým ľuďom, že buď v kontakte s niekým, keď  vlastne nemôžu byť v kontakte s nikým, ale ja napriek tomu odporúčam snažiť sa hľadať nejaké formy kontaktu a vytvoriť si takisto v tom nejakú rutinu, napríklad každý večer zavolať rodičom, každý večer byť v kontakte s nejakými kamarátmi alebo aspoň niekoľko krát za týždeň, ako keby urobiť nejakú cielene aktivitu pre to, aby som nebol sám, aby som bol v kontakte s niekým, aj keď cez technológie, aj keď to nie je to pravé orechové, ale naozaj je to veľmi dôležité si ten kontakt si v nejakej forme udržiavať.

Erik Lakomý: Je taký napríklad Clubhouse v pohode? Že ja sa tam s kamošmi stretnem a...

Marek Madro: Clubhouse je perfektna platforma, ja som tam takisto každý večer, niekedy sa tak až prichytím, že to preháňam. Už aj to, že počujete tých ľudí, ako sa zaoberajú nejakou vecou, ktorá je iná, ako to, čo vy riešite na tom svojom home-office sami v tom byte, tak je veľmi osviežujúce. Ale tiež musím povedať, že po pár dňoch alebo týždňoch pravidelného užívania sa tým môžete presýtiť a potom treba nájsť ako keby nejaký iný impulz, ktorý zase vám ponúkne nejaké iné formy komunikácie a tie formy komunikácie je potrebné naozaj striedať. Ale to základné zlaté pravidlo je prosím vás, pokiaľ môžete, tak buďte v kontakte s niekým, nebuďte v tom sami.

Simona Hanová: Ja by som sa rada dotkla ešte takej témy, ktorá je, je pomerne podľa mňa veľmi závažná a sú to závislosti. Najmä v súčasnej dobe sa rozvinuli také závislosti ako je online nakupovanie, závislosť od sociálnych sietí, online gambling, ale aj alkohol, napríklad tým, že zamestnanec alebo človek alebo študent nie je kontrolovaný na pracovisku alebo v škole, tak tam je pomerne jednoduché do toho skĺznuť aj počas dňa, a aj najnovšie výskumy napríklad ukazujú, alebo štatistiky, že na Slovensku až o 13% vzrástlo vlastne predpisovanie psychiatrických liekov a tak by som sa možno chcela opýtať, že ako bojovať jednoducho s takýmito zlozvykmi a možno tak poviem nadľahčene, a budovať si také tie dobré závislosti, ak sa to vôbec dá takto nazvať.

Marek Madro: Tak môžem  najprv reagovať na to, ako si formulovala tú otázku, tak len poviem, že to, že ľudia začali hľadať pomoc u psychiatrov a to, že sa to dostáva aj do tých štatistík, je vlastne aj dobrá správa, nie je to len zlá správa. Ale áno, veľa to hovorí o tom, že ľuďom je fakt ťažko a naozaj potrebujú pomoc. My máme v našom bežnom živote, keď sa nám jednoducho darí, tak máme nejaké rituály, nejaké spôsoby, ktoré nám pomáhajú zvládať nejaké ťažkosti, ktoré prekonávame. Ale ako náhle sme v nejakej špecifickej situácii, ktorou jednoznačne pandémia je, tak veľmi často tie bežné zvládacie mechanizmy, ktoré sme si v sebe počas života vychovali prestanú fungovať. A tak sa začneme –začneme sa otvárať, alebo začneme skúšať nejaké iné spôsoby, ktoré prinesú také krátkodobé uvoľnenie, ktoré je napríklad typické pre alkohol, alebo sú to teda aj návykové látky iné, alebo je to nejaké uvoľnenie v podobe nejakého seriálu, hry a aj gemblovania a podobne, nejakého rizika, risku, práve kvôli tomu, že túžime po tom, aby niečo sa ako keby dialo inak, že túžime po nejakom vzrušení, v tom pomerne nudnom živote na homeoffice a práve od toho vplýva tá naša predispozícia, aj nejaká ako keby naša genetická výbava, pre ľudí ktorí sú extrovertní, ktorí bežne proste komunikujú, sú obklopení obrovským množstvom ľudí, tak je teraz oveľa náročnejšie zvládnuť tú situáciu, ako pre nejakých introvertov, a veľmi často práve oni, títo extroverti sú náchylnejší takému rizikovému správaniu a musím povedať, že my pozorujeme, že to je fenomén, ktorý – ktorému prepadajú ako keby nielen dospelí, ale aj tie decká, tí mladí ľudia, ktorí sú odkázaní na dištančné vzdelávania a naozaj celé dni nič inné nerobia, len proste s niekým buď vysielajú niečo alebo práve naopak im  niekto niečo vysiela. A toto sa postupne stane naozaj nudou a preto potrebujú prinášať do toho života aj vzrušenie a správajú sa rizikovo. Len spomeniem, použijem taký príklad detí, pretože na tom sa to tak najľahšie dá uchopiť, výrazne stúpol nárast sexuálne zneužívania cez internet. My sme mali za minulý rok 670 prípadov takýchto kontaktov s 12 – 13 ročnými obeťami sexuálnych predátorov. Možno ste zachytili film V sieti, veľa sa o ňom počas roka diskutovalo, tak presne ten hovorí ako keby o tých fenoménoch. A ten fenomén tá pandémia ešte viacej podporila a taká tá prirodzená túžba detí spoznávať sexualitu, sa im veľmi rýchlo vypomstila, práve kvôli tomu, že v tom online prostredí naozaj trávili viacej času, bez sprievodcov, bez rodičov, bez toho aby niekto mal čas sa zaujímať o to, že čo práve vtedy sa im deje.

Erik Lakomý: A možno taká otázka, čo by ma zaujímala, že ak teda viem, že možno aj niekto z môjho okolia je nejak závislý na niečom, ako mu to povedať alebo ako to naznačiť, že by sa z toho možno nejak dostal, alebo ako pomôcť takým ľuďom v tejto situácii?

Marek Madro: Asi úplne prvá vec, prvé pravidlo je byť k nim úprimný, prísť za nimi a povedať im čo vidíte, že vidíte, že sa začali trápiť, že sú iní, že možno cítite alkohol alebo že vidíte nejaký prejav a že to nechcete nejakým spôsobom hodnotiť, práve naopak, chcete iba dať najavo, a že ste tam a keby čokoľvek sa dialo, tak ste ochotní sa s nimi rozprávať, to rozprávanie na začiatku je veľmi dôležité. Naozaj taký ten ľudský kontakt prijatia je v tej chvíli naozaj kľúčový pre tých ľudí a potom ako náhle ten človek, ktorý sa trápi takýmto spôsobom, takýmto spôsobom ochorie, pretože závislosť je ochorenie, aj závislosť od alkoholu je ochorenie, tak potom zrazu ten človek, ktorý takto sa trápi, má nejakého pomocníka, nejakého sprievodcu, ktorý ho dokáže motivovať, aj nasmerovať na tú pomoc. A niekedy je naozaj dôležité toho človeka nasadiť do auta a zobrať ho k tomu odborníkovi fyzicky a byť tam s ním. Mnohokrát sa stretávam s tým, že tí ľudia vyhľadajú tú pomoc len kvôli tomu, že veria tej blízkej osobe, že to naozaj potrebujú, že oni sami necítia tú potrebu, ale ten ich rodinný príslušník, ten ich kamoš vidí, že naozaj sa im to vymklo spod kontroly a preto vyhľadajú tú pomoc, a už tento prvý krok je veľmi dôležitý.

Erik Lakomý: Takže ukázať im, že sme nablízku a nesnažiť sa nejak moralizovať a vyliečiť ho z tej závislosti, ale skôr...

Simona Hanová: A určite nedávať nejaké dobré rady a podobné, podľa mňa, nejaké také prvoplánové z každého článku, ale skôr si myslím, že fakt že povedať, že sme tu asi pre toho človeka...

Marek Madro: A taká tá obyčajná ľudskosť, to čo si myslíme, že nefunguje, ja musím povedať, že to je tá najúčinnejšia vec, ktorú máme, vo všetkých smeroch, že neradiť rýchlo ale naozaj viacej počúvať a dať najavo tomu človeku, už len to že dáte tomu človeku najavo, že vám na ňom záleží, tak je obrovská vec a v mnohých rodinách to ako keby aj počas tej pandémie zabudlo hovoriť o tom, že sa ľúbia a o tom že im na nich záleží, aj keď zase, musím povedať, že existujú aj také povzbudzujúce výskumy, ktoré hovoria o tom, že napríklad mnohí mladí ľudia hovoria o tom, že sa prehĺbili ich vzťahy s rodičmi počas pandémie, tak to je – tomu sa teším.

Erik Lakomý: Tak som rád, že je taká pozitívna bodka na konci toho celého. Sisa ty si mala ešte nejaké pripomienky a návrhy na nejakú pozitívnu psychológiu, máš nejakú otázku z tohto pripravenú, že sa Mareka spýtame?

Simona Hanová: Ja som to vlastne, už len na záver chcela nejako takto uzatvoriť, možno aj v rámci toho humoru, alebo... Napríklad mne osobne pomáha pri zvládaní tohto celého fakt humor, hej? Že sa snažím veľa smiať a možno si pozriem nejaké vtipné videá alebo takto, že to ma dostáva z takých rôznych ťažších situácií v tejto súčasnej pandemickej dobe, a že možno aj taká osobná otázka na teba, že aké máš ty nejaké tipy a triky, ako ostávaš povedzme mentálne fit, alebo čo vlastne  - ako sa môžeme sústrediť na to dobré, pozitívne, alebo ako nájsť niečo pozitívne v tejto dobe?

Marek Madro: Mne napadá taký jeden model od jedného psychiatra, tak radšej použijem to, čo ja sa snažím aplikovať a učím sa to od niekoho múdrejšieho. Je to psychiater Max Kašparů, ktorý hovorí o tom, že je hrozne dôležité sa starať o takých 6 oblastí v živote pre to, aby sme boli spokojní, a v tejto pandemickej situácii mi to príde ako veľmi dobrý, jednoduchý model. Najprv ako keby mať niečo, čo je nad nami, mať niečo, čo nás presahuje ľudia, tam ako keby to sú také tie oblasti života kultúra, umenie, nejaké také záujmy, niekto tam má vieru a podobne, jednoducho niečo, k čomu tak vzhliadame. Potom je dôležité mať miesto, kam patríme, ako keby mať jasno v tom, že nás niekto potrebuje, aká je tá naša rola, že sme otec, ktorý napríklad sa stará o svoje deti, alebo som podnikateľ, ktorý sa stará o túto firmu a snaží sa ju rozvíjať, to je ako keby to miesto, kde patríme. Potom je veľmi dôležité – ono sa to popisuje ako keby steny v jednej miestnosti, v ktorej stojíte v strede, a to čo je za vami, tá stena, je tá predstavuje ako keby tých, o ktorých sa môžete oprieť, to sú ľudia za ktorými môžete prísť, ktorým sa môžete vyplakať, ktorým sa môžete fakt akože vynadávať a oni vás nesúdia a jednoducho vás vždy podporia. Potom je dôležitá, aby ste mali stenu vľavo, tá stena vľavo, tá predstavuje vašu rodinu, ľudí, ktorí sú vášmu srdcu najbližší, preto je to tá stena vľavo. A stena vpravo hovorí, že máte nejakých kolegov, nejaký tím, nejakých spolupracovníkov, s ktorými na niečom pracujete, to je veľmi dôležité. A stena pred nami, tá hovorí o tom, že máme niečo pred sebou, nejaké konkrétne kroky, nejaké konkrétne plány za ktorými ideme a ktoré realizujeme. Ak fungujú všetky tieto steny v miestnosti a máme ich, tak môžeme hovoriť o tom, že ten náš život je nejak konzistentný a sme odolní aj psychicky voči všetkým tlakom. Ale ako náhle máme deravú nejakú stenu alebo nám niečo v nej chýba, vypadlo nám napríklad okno, tak fučí dovnútra a tam, to nám ako keby našepkáva, že o niečo sa máme postarať a doplniť to. Len aby som odpovedal tak úplne krátko, ja keď som si – ja keď som počul túto pomôcku od Maxa Kašparů, tak ja som si tak sadol a veľmi často si robím takú revíziu počas tej pandemickej situácie, že ako sa ja vlastne starám a potom cez víkend napríklad alebo v tých voľných chvíľach sa snažím dopĺňať tú svoju stenu, aby naozaj som bol šťastný, usmiaty, aby som bol motivovaný a aby ma – aby som – aby ten môj život mal nejakú chuť. A ešte je dobré ako keby mať jasno v tom, že čo je to, čo ma drží nad vodou, čo je to, čo mi pomáha, to čo ma baví, to čo mi prinesie nejaké uvoľnenie, mať to ako keby každý deň si dopriať niečo takéto čo ma poteší, len tak úplne obyčajne ľudsky, pri čom sa uvoľním a čo ma poteší. Takže toto je to, čo je pre mňa aktuálne dôležité a to čo aj mne pomáha to celé nejak zvládať.

Erik Lakomý: A je to dobré si to nejak vizualizovať alebo niekde si to napísať...?

Marek Madro: Určite, určite to veľmi pomáha, keď raz niečo napíšete tak aj rastie zodpovednosť za to, čo ste už napísali, že niekde sa to nachádza, že už ste to niekde posunuli ďalej, tak skôr ľahšie sa to potom realizuje.

Erik Lakomý: Dobre, tak ja ďakujem krásne za takýto pozitívny záver, dnešným hosťom bol Marek Madro, psychológ a zakladateľ platformy IPčko a aj mnohých iných platforiem, ktoré slúžia na pomoc ľuďom, ktorí sú buď osamelí alebo majú nejakú ťažšiu životnú situáciu, takže Marek ďakujem ešte raz za tento veľmi príjemný a praktický rozhovor.

Marek Madro: To ja ďakujem za pozvanie a len chcem povedať, že keby náhodou ste mali pocit, že nejaká z tých tém vo vás rezonovala, že ste zvedaví a že máte pocit, že možno by bolo fajn to s niekým prebrať, tak my sme tam naozaj nonstop, nebuďte v tom sami.

Erik Lakomý: A ďakujem aj takisto aj Simone Hánovej, ktorá dneska spolumoderovala tento podcast, ja už sa veľmi teším na tvoje ďalšie epizódy, lebo fakt táto oblasť psychológie je veľmi zaujímavá a myslím, že hodnotná - celkovo život nie je len o podnikaní, nie je len o zarábaní peňazí a budovaní tímov, ale je to aj o nejakej ľudskosti a o príbehu aj tých ľudí, čo sú za tým podnikaním napríklad, takže ja verím, že budeme vedieť aj takto nakopnúť tých ľudí a pomôcť im, nielen v tých pozitívnych chvíľach ale možno aj v tých negatívnych.

Simona Hanová: Ďakujem veľmi pekne Erik, že som mohla byť súčasťou a naozaj sa veľmi veľmi teším na všetky ďalšie témy, ktoré budeme môcť priniesť z oblasti psychológie a už teraz premýšľam, koho ďalšieho pozveme. A ďakujem aj ja veľmi krásne, že tu bol s nami Marek Madro a...

Erik Lakomý: A to je všetko :D.

Simona Hanová: A to je všetko :D

Marek Madro: Pekný deň všetkým, ďakujeme.

Erik Lakomý: Ďakujeme, pekný deň, počúvali ste 54. epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní, ak sa vám tento podcast páčil, neváhajte ho zdieľať alebo posunúť svojim známym, my budeme len radi, počujeme sa opäť o dva týždne, dopočutia.

Simona Hanová: Dopočutia. Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast  spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.

Miniséria o káve

Na rozhovory so známymi v kaviarňach si budeme musieť ešte chvíľu počkať, no kávu si vieme rovnako dobre vychutnať doma s rodinou či na homeoffice. Okrem toho, že sme sa rozhodli natočiť pre vás viacdielnu minisériu o káve, sme si prichystali aj špeciálnu súťaž, kde môžete súťažiiť o skvelé ceny.
Viac informácií o súťaži nájdete na https://www.narovinu.online/sutaz

Káva je esenciou dobrého biznisu

Káva mu až do vysokej školy nechutila, no dnes je to jeho veľká vášeň, dlho nevedel čo znamená barista, no zakrátko na to sa zúčastnil majstrovstiev Slovenska v tejto kategórii. Reč je o Matejovi Hamranovi, majiteľovi pražiarne výberovej kávy Spaceship Roastery v Hurbanove, ktorého cesta v podnikaní bola plná úsmevných paradoxov.

Matej už od strednej školy túžil po vlastnom podnikaní, no až výberová káva ho oslovila natoľko, že si ju zvolil ako hlavný predmet svojho biznisu. Skúsenosti nabral počas brigády v Bratislavskej pražiarni Goriffee, kde začínal ako "dievča" pre všetko, a zakrátko na to si s kamarátom založil vlastnú pražiareň Spaceship.

V epizóde sa dozviete či vám automatický kávovar na "tlačítko" dokáže pripraviť aj výberovú kávu a čo musí spĺňať káva, aby sme o nej mohli povedať, že je výberová. Porozprávame sa, kde nakupujú kávu lokálni pražiari a aké sú počiatočné náklady na zriadenie si vlastnej pražiarne.

BONUS: A keďže v tomto období mnohí z nás pracujú z domu, Matej nám vo videu ukáže, že aj v domácom prostredí je možné dodržať kvalitu prípravy výberovej kávy.

Linky z podcastu:
SPACESHIP Roastery Instagram: www.instagram.com/spaceship.roastery/
SPACESHIP Roastery web: https://www.spaceship.sk
BOLGE Košice FB: https://www.facebook.com/bolge.kosice/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Peter Vrábel: Odhaduje sa, že skôr ako sa dostane ku konečným spotrebiteľom, zmení svojho majiteľa asi 150krát. Celosvetovo sa jej denne vypije približne 2,5 miliardy šálok a hneď po rope je najviac obchodovanou komoditou na svete. Ak ste si mysleli, že hovorím o káve, mysleli ste si správne. A keďže dobrá káva patrí k dobrému biznisu a my v našom podnikateľskom podcaste máme kávu veľmi radi, rozhodli sme sa, že vám prinesieme malú mini sériu o tejto skvelej komodite. Ak by som vám mal priblížiť túto mini sériu, tak poviem, že v prvej časti si prejdeme aká je cesta kávy, ako sa káva z toho malého zrnka dostane až ku vám, ako zákazníkovi, povieme si aké je to podnikať spoza baru, a tiež aké je to preraziť s kávou vo svete a získať za praženie kávy svetové ocenenia. Na úvod ale mám ešte jedno super prekvapenie, my s chalanmi sme traja moderátori a už v minulej epizóde sme sa bavili, že by sme mali medzi seba privítať, alebo teda pozývať viac žien. No tak my sme na to išli hneď trošku ináč a rozhodli sme sa, že nezavoláme ako hosťa ženu, ale ako moderátora ženu. Takže vitaj Katka, Katka je naša kolegyňa, preto nás to ešte o to viac teší.

Katka Vaterková: Ďakujem Peťo veľmi za takéto milé privítanie. Takže moje meno je Katka Vaterková a už to bude rok alebo teda bol to rok vo februári, čo som stabilným členom tímu Na rovinu, no doteraz boli mojimi nástrojmi počítač a nejaké tie grafické programy, takže nástroj som vymenila za mikrofón a dosť bolo o mne, ja by som veľmi rada medzi nami privítala dnešného hosťa, ktorým je Matej Hamran. Matej vitaj. Matej je z pražiarne Spaceship Roastery a my by sme sa Matej radi dozvedeli, že kto je Matej Hamran, aká bola jeho cesta ku káve, ako si sa vôbec dostal k takémuto biznis nápadu, že ako vlastne si založiť pražiareň a tak ďalej, takže Matej predstav sa, kto je Matej Hamran?

Matej Hamran: Takže ahojte.

Katka Vaterková: Ahoj.

Matej Hamran: Volám sa Matej a teda som majiteľom Spaceship Roastery. Neskôr si teda povieme, že ako som sa k tomu dostal. Okrem iného sa venujem športu, hlavne behu a ultra behu, čo sú vlastne vzdialenosti viac ako maratón, beháva sa to najmä v prírode. Okrem toho rád bicyklujem alebo si zahrám basketbal, mimo toho sa venujem aj strave. Už pár rokov experimentujem s rastlinnou stravou, okrem iného organizujem podujatia, či už kávové, alebo športové, alebo kultúrne a to je asi tak všetko o mne.

Peter Vrábel: Dobre Matej, mňa zaujalo hneď, že svoju firmu si pomenoval Spaceship. Prečo práve Spaceship? Keď sa jedná o kávu.

Matej Hamran: Okej, áno. Čiže Spaceship má také dve paralely a prvou z nich je, že Hurbanovo je takou mekkou vesmíru na Slovensku. Máme v Hurbanove hvezdáreň aj observatórium, myslím si, že najstaršie observatórium v Európe, ak ma pamäť neklame. A Hurbanovo je tým známe, že sa už dlhé roky, desaťročia, možnože aj storočia venuje – venujú ľudia v Hurbanove hviezdam a výskumu vesmíru a my sme si pražiareň založili priamo v Hurbanove, keďže som z Hurbanova. A druhou paralelou je vlastne to, že svet kávy je obrovský a my by sme chceli byť tou raketou, čiže tým spaceshipom po anglicky, ktorá sprevádza ľudí a teda našich zákazníkov tým širokým vesmírom výberovej kávy.

Katka Vaterková: Neviem či sme to explicitne spomenuli alebo či si to spomínal, ale vy teda pražíte výberovú kávu, je tak? Možnože medzi našimi poslucháčmi sa nachádza niekto, komu je ten termín známy, ale neviem si úplne predstaviť že čo je to tá výberová káva, prípadne aký je rozdiel medzi výberovou kávou alebo kávou komoditnou, ktorú nájdeme klasicky v obchodoch. Takže Matej ja by som ťa poprosila, aby si nám teda povedal, že čo je to výberová káva?

Matej Hamran: Tak to je veľmi dôležité podotknúť, že sme pražiareň výberovej kávy. A teda výberová káva je taká káva, ktorá – je to veľmi jednoducho identifikovateľné, zoberiete si v obchode alebo v kaviarni balík kávy a vždy na ňom nájdete krajinu a buď farmu, farmára, meno farmára alebo spracovateľskú stanicu odkiaľ tá káva pochádza a hlavne, veľmi dôležité, na zadnej strane nájdete dátum praženia a výberová káva je vlastne o tom, že po tom, ako sa káva spracuje, v spracovateľských staniciach, producentských krajinách, tak je hodnotená na nejakej stupnici, na základe nejakých faktorov. A výberová káva, je taká káva, ktorá je hodnotená osemdesiatimi štyrmi a viac bodmi na tej stupnici.

Peter Vrábel: Kto prosím ťa hodnotí tú kávu? Kto udeľuje tie body?

Matej Hamran: Niekedy môžete vidieť tie body uvedené aj na balíčkoch kávy, ale to je skôr hodnotenie tou danou pražiarňou, čiže to je len také nie úplne oficiálne hodnotenie. Tú kávu potom hodnotia aj samotní importéri alebo farmári, aby sme mali nejakú približnú predstavu, ale oficiálne hodnotenie dostáva tá káva od odborníkov, ktorí sa tomu venujú a je to viac-menej nezávislé, čiže nie je to tak, že nejaký farmár si vypestuje kávu a teraz povie, že táto káva má 92 bodov, ale hodnotí sa to nezávisle a je to jeden z tých faktorov, ktoré sa potom posudzujú pri kúpe tej kávy, ale nie je to zase až tak významný faktor, pretože v rôznych krajinách je to bodovanie trošku iné. Napríklad v Brazílii, ktorá je najväčším importérom kávy na svete, čiže najviac kávy vyváža, a napríklad v malej krajine, ako je Honduras alebo El Salvádor sa to hodnotí zase trošku ináč, pretože tie objemy kávy sú úplne iné.

Peter Vrábel: A prosím ťa hodnotí sa ešte surová káva alebo už upražená káva?

Matej Hamran: Hodnotí sa surová káva, pretože hodnotí sa to, ako tá káva bola vypestovaná, pretože v tom ďalšom procese, ak je tá káva vypestovaná správne, tak v tom ďalšom procese ju viac-menej už môžeme len viac pokaziť.

Peter Vrábel: Aha.

Matej Hamran: Pražiar hľadá ten profil, ktorým čo najmenej „pokazí“ tú kávu, čiže pražiar sa snaží zachovať, to čo v tej káve je, to čo v tej surovine - v surovom stave už bolo prirodzene. Z pôdy, z ovzdušia, z nadmorskej výšky, z tej lokality, a to isté robia aj v kaviarňach. Keď už majú nejakú surovinu, tak sa ju snažia čo najlepšie v rámci jej možností pripraviť. Čiže ty ju už nevieš nijako zlepšiť, ty ju už vieš len zhoršiť alebo ju pripraviť tak, ako sa najlepšie dá.

Katka Vaterková: Matej a aby sme si vedeli predstaviť, aké je približne, ak teda vieš, percento podielu výberovej kávy na trhu? Spomedzi všetkej kávy.

Matej Hamran: Áno, to je veľmi dôležité povedať. Výberovej kávy je cca, neviem úplne presne, ale malo by to byť niekde okolo tých 5% z celkového trhu a my výberoví pražiari vlastne cielime k tomu, aby čo najviac ľudí sa dostalo k tej výberovej káve, aby to neskončilo na tých piatich percentách, že vždy tú kávu budú piť len tí kávičkári, tým, ktorým na tom záleží, ale cielime k tomu, aby sa dostala aj k tej širokej populácii, pretože tým, že si človek kúpi balíček výberovej kávy, tak podporí nielen toho pražiara, ktorý ten balíček predáva, ale podporí celý ten kolobeh a hlavne farmárov, ktorí tú kávu pestujú a chcú tú kávu pestovať kvalitne a oceníme tým pádom prácu tých farmárov v krajinách pestovateľských.

Katka Vaterková: Sú aj nejaké rozdiely v náklade na výrobu takejto výberovej kávy oproti klasickej?

Matej Hamran: Samozrejme, výberové pražiarne pracujú – keď sa bavíme o pražiarňach, tak rozdiely v náklade sú samozrejme v každom kroku, ale keď sa bavíme čisto o pražení, tak obalový materiál stojí úplne iné peniaze pri výberovej káve, etikety v malom množstve, napríklad teraz máme limitku z ktorej je len menej ako 100 kusov balíkov, čiže tá etiketa bude stáť určite menej – určite viac na jeden kus ako komoditná káva, ktorá robí v miliónoch kusoch a tie etikety sa nemenia, napríklad teraz máme tú limitku, ktorú robíme v spolupráci s grafikom, tak to je zase – s mojim kamarátom, to je zase o niečom inom a samozrejme náklady na kávu, na surovinu, náklady na zamestnancov, keďže v malým pražiarňach väčšinou si to robia tí ľudia sami alebo majú 2-3 zamestnancov, čiže trošku iné sú tie náklady celkové na produkciu týchto balíkov a nielen preto, ale aj preto stojí tá káva trošku iné peniaze ako komoditná káva.

Peter Vrábel: Vy ste teda malá lokálna pražiareň. Skús mi povedať, že ako si sa ty dostal k praženiu kávy, aká bola tá tvoja cesta, že kedy si sa rozhodol, že teraz budem pražiť kávu?

Matej Hamran: No takto, ja som už počas strednej školy rozmýšľal nad tým, že chcem mať vlastné podnikanie a robil som si taký zoznam, na ktorý som vlastne spisoval všetko možné, čomu by som sa chcel venovať. Jedným z tých bodov, ak teda môžem prezradiť bolo – bol mexický Street Food, to bolo niekedy pred desiatimi, možno aj viac rokmi a vtedy ešte sa mi zdá, že žiadny mexický Street Food v Bratislave, ani nikde na Slovensku nebol a my sme mali strašne radi mexické jedlo, tak sme si hovorili, že poďme do toho.

Peter Vrábel: Teraz keď si to povedal, tak hneď ma napadlo niekoľko zopár Street Foodov, takže škoda že ste to neuskutočnili.

Matej Hamran: Presne tak. Áno, áno, no preto hovorím, že väčšina z tých nápadov by možno aj bola úspešných, keď sa tak spätne nad tým zamyslím, pretože postupom času, ako ten čas plynul, tak niektoré z tých nápadov som aj – som si aj všimol, že teda niekto zrealizoval, aj niektoré iné. A vtedy medzi nimi na strednej škole ešte nebola pražiareň kávy, ani nič s kávou, pretože som kávu vôbec nepil ale že vôbec, pretože mi nechutila. Viete si predstaviť tak u babky alebo u rodičov sa pil turek, proste z nejakej Nescy, nikto nevedel, že čo to je, iba sa to zalialo horúcou vodou, takže nebolo to veľmi atraktívne pre mňa a nikdy som tú kávu nepil.

Peter Vrábel: Kedy si prvýkrát ochutnal výberovú kávu?

Matej Hamran: To je dobrá otázka, ja som študoval vysokú školu v Bratislave a brigádoval som v Regal Burgeri, za čo veľmi ďakujem, bola to moja taká prvá významnejšia brigáda, mal som predtým nejaké, ale toto bola taká dlhodobá a už na úrovni. A robili sme jeden catering pred Urban Housom, čo som nevedel, čo je za podnik, ale vyzeralo to fancy, tak sa mi to páčilo, a bolo to v zime a pýtali sme sa proste barmana, vtedy som ani nevedel, že existuje nejaká pozícia že barista, tak sme povedali čašníkovi, že či by nám nedoniesol von čaj, tak nám doniesol niečo, čo vyzeralo ako čaj, napil som sa a nebol to čaj, bola to filtrovaná káva. Ešte musím spomenúť, že bol to, ten barista bol Dušan Pavelka, ktorý je zhodou okolností tiež z Hurbanova a aktuálne pôsobí v Prahe, je to jeden asi z najlepších baristov na Slovensku momentálne, pretože je aj víťaz jednej z kávových súťaží, čo bola akože naposledy asi v roku 2019, Coffee in Good Spirits, čiže kombinácia kávy s alkoholom, tam sa pripravuje Írska káva ale aj špeciálny nápoj, kde kombinuješ kávu s alkoholom. Dostal som teda kávu od neho a totálne ma osvietilo, vôbec som nevedel, čo to bolo a čo si pod tým mám predstaviť, ale odvtedy som to začal študovať,  neskôr sme filtrovanú kávu začali pripravovať aj u nás v Regal Burgeri a potom ako som skončil v Regal Burgeri, respektíve aj to nadväzovalo, lebo ja som sa rozhodol skončiť v Regal Burgeri práve kvôli tomu, že v jednej bratislavskej pražiarni hľadali takého človeka pre všetko  a ja som im napísal, že by som mal záujem o tú pozíciu, išiel som na pohovor a zobrali ma, a bola to pražiareň Goriffee, ktorých mám stále veľmi rád, sú to kamoši a tam som prvýkrát sa dostal k procesu praženia. Venoval som sa – nevenoval som sa priamo praženiu, lebo človeka, ktorého zoberú na brigádu, tak nedajú mu hneď pražiť kávu, pretože tam sa pražilo 12 kíl kávy naraz, čiže keď sa niečo pokazí, tak musíš všetkých 12 kíl vyhodiť. Takže venoval som sa hlavne balíčkovaniu a objednávkam a neskôr som pracoval aj v kaviarni, pretože majú kaviareň na Panenskej ulici v Bratislave, venoval som sa eventom, distribúcii a tak ďalej, v lete sme sa venovali festivalom alebo Cold Brew, takže to boli moje skúsenosti s pražením a s výberovou kávou celkovo. Cez nich som sa dostal ešte k nejakým iným brigádkam v káve a rozhodli sme sa teda, že si založíme vlastnú pražiareň kávy so sestriným priateľom a presťahoval som sa naspäť do Hurbanova, založil som si pražiareň tam.

Katka Vaterková: Ono je to veľmi zaujímavé, keď vie niekto pomenovať úplne presne moment, kedy ho vlastne naplnila inšpirácia, že založím si pražiareň, založím si kaviareň. Prečo práve pražiareň? Prečo nie napríklad kaviareň?

Matej Hamran: Áno, no pri tom prvom ochutnaní tej filtrovanej kávy ma to ešte až tak neosvietilo, že sa chcem – že si chcem založiť vlastnú pražiareň, ale oslovil ma ten samotný produkt a vedel som, že sa tomu chcem venovať. Práve preto som išiel neskôr pracovať do tej pražiarne. Ja ako človek mám strašne veľa záľub a záujmov a ešte stále som bol študent na vysokej škole v tej dobe a práve preto som sa rozhodol založiť si pražiareň, lebo pražiť kávu môžeš kedykoľvek, nemusíš tam byť v určitých hodinách. Keď máš kaviareň, tak máš nejaké otváracie hodiny, v ktorých musíš tam byť celý čas. Pražiť kávu môžeš aj v sobotu, alebo aj v stredu o polnoci, kedykoľvek, môžeš si to prispôsobiť ďalším veciam, ktoré máš. To je jeden faktor a druhý faktor bol ten, že sme chceli niečo spraviť pre ten región Hurbanovo a okolie a založiť niečo tam. Čiže v tých časoch sme ešte neboli úplne otvorení tomu, že založiť v tej lokalite kaviareň, a predsa len keď máš pražiareň, tak to je jedno kde ju máš lokalizovanú, pretože dodávaš tú kávu do kaviarní, ktoré sú lokalizované vo veľkých mestách. Ale v tejto dobe, keď už máme úspešnú pražiareň po niekoľkých rokoch, tak aktuálne už rozmýšľame aj nad vlastnou kaviarňou.

Peter Vrábel: Otvorili by ste kaviareň u vás?

Matej Hamran: Áno áno, plánujeme. Plánujeme toto leto, dúfam, že sa nám to podarí a už to nie je len tak, že výberová kaviareň sa uživí maximálne tak v Bratislave, v Nitre a proste vo veľkých krajských mestách. Ja si myslím a teda je niekoľko vynikajúcich príkladov, či už na Slovensku, v Čechách alebo v zahraničí, kedy sa výberová kaviareň veľmi dobre uživí aj v menšom meste alebo na okraji veľkého mesta.

Katka Vaterková: Poďme sa možno trošku vrátiť naspäť, povedal si teda, že si založil pražiareň, áno? Nás by ale zaujímalo, že ako prebieha ten proces, áno? Lebo máte nejakých dodávateľov, čiže skúsme si tento proces rozmeniť na drobné a povedať si  tomu niečo bližšie, že ako to vlastne funguje na trhu s kávou, ako sa vlastne – ako si vyberáte?

Matej Hamran: Okej, takže proces výberu kávy môže fungovať dvomi spôsobmi, my sa venujeme jednému z nich. Ten prvý spôsob je priamy nákup a to funguje tak, že tá pražiareň ide priamo do pestovateľskej krajiny, osloví nejakého farmára, nadviažu nejaký vzťah a ono sa to volá po anglicky direct trade. Po slovensky možno nejaký priamy nákup, voľný preklad.

Peter Vrábel: Takže ty priamo ideš na tú farmu, kde káva rastie?

Matej Hamran: Áno.

Peter Vrábel: Stretneš sa s farmárom, dohodnete si nejakú cenu.

Matej Hamran: Dohodnete si nejakú cenu, dohodnete si spôsob dopravy, lenže ono je nevýhoda taká – výhoda je taká, že môže sa stanoviť nižšia cena a môže z toho vzniknúť dlhodobý vzťah, lenže problém je v tom, že je to limitované tým, že tá pražiareň musí mať veľmi veľké obraty a veľmi veľa tej kávy musí importovať z tej krajiny, čiže druhým spôsobom, ktorý viac-menej praktizuje by som povedal že väčšina výberových pražiarní, či už na Slovensku alebo aj v zahraničí, a to je spôsob cez importérov. A importéri sú vlastne firmy, ktoré robia tento krok za nás, čiže vlastne importér ide do tej pestovateľskej krajiny, vyberie si tam nejaké kávy od tých farmárov, ale od rôznych, nie len od jedného, ale od rôznych. Tie potom donesie v kontajneri do Európy, samozrejme importéri existujú aj v Amerike alebo v Ázii, ale v našom prípade do Európy a tam má sklady ale aj offices, tam tú kávu napražia a do malých pražiarní posielajú vzorky či už praženej alebo zelenej kávy a spôsobom takým, že ja ako malý pražiar si vyberiem, že chcem týchto 10 káv, pošlite mi vzorku...

Peter Vrábel: Kde si to vyberieš prosím ťa? Niekde na internete?

Matej Hamran: Na ich teda zozname. Oni mi pošlú nejaký zoznam, že aktuálne máme...

Peter Vrábel: Ty teda predpokladám, že už keď sa v tom orientuješ, tak vieš podľa názvu už, že čo asi bude...

Matej Hamran: Tak napríklad aktuálne máme v ponuke, pretože teraz máme čerstvý zber z Burundi a z Peru a z Rwandy, ak dobre viem, čiže teraz...

Peter Vrábel: Čiže vieš dopredu, keď takto že odkiaľ je tá káva, že čo z toho ty dokážeš akože vyťažiť, hej? Že aký chuťový profil vieš z toho napražiť?

Matej Hamran: Áno, no ono je to tak, že počas celého roka máš zber z nejakých krajín, čiže teraz máme zber z týchto krajín, potom neskôr príde Etiópia na jar, Guatemala a tak ďalej. V každom ročnom období je zber z iných krajín dostupný. Ja teraz tento týždeň by som mal práve vyberať od jedného dodávateľa – volajú sa že Sucafina z Belgicka, od nich by som mal vyberať, chcel by som pravdepodobne, nemal by som to ešte prezrádzať, ale pravdepodobne keď tento podcast vyjde, tak už tá káva bude v predaji. Chcel by som Rwandu, pravdepodobne nejaké experimentálne spracovanie, niečo podobné ako sme mali minulý rok, pretože minulý rok som mal skvelú Rwandu od nich a s ňou som chcel súťažiť, pretože ešte nebola pandémia, vo februári som sa pripravoval na súťaž, na majstrovstvá Slovenska v kategórii barista a mal som skvelú kávu, lenže potom prišla korona v marci a súťaž sa zrušila, takže niečo podobné chuťovým profilom a funguje to tak, ako som spomínal, čiže vyberieš si nejaké kávy, oni ti pošlú 10 vzoriek a ty si z tých desiatich vzoriek vyberieš, povedzme že túto Rwandu chcem 5 vriec, pošlite mi paletu, oni ti za pár dní pošlú paletu, pošlú ti faktúru a máš to vybavené.

Peter Vrábel: Tam si môžeš už objednať aké množstvo ty chceš, hej?

Matej Hamran: Áno.

Peter Vrábel: Že neni to ako od toho dodávateľa, že musíš spĺňať nejaké...?

Matej Hamran: Od tých importérov to funguje väčšinou veľmi pohodlným spôsobom a im úplne stačí, keď si objednáš jedno vrece 60 kilové kávy, nemajú s tým problém ti ho poslať, len potom platíš za dodanie z tej krajiny, väčšinou keďže sa to vozí na paletách, je to ťažké, tak sa platí za paletu, čiže rovnakú, približne rovnakú sumu za dopravu zaplatíš, keď si objednáš jedno vrece ako keď si objednáš 10 vriec, čiže samozrejme, že sa viac oplatí objednať 10 vriec, ale pre nás ako malé pražiarne to zas nie je až taký problém, prípadne sa spojíme 2-3 malé pražiarne a objednáme celú paletu dvaja a potom si to rozdistribuujeme už tu po Slovensku, to nie je problém.

Katka Vaterková: Keď Matej spomínaš, že sa spojíte 2-3 pražiarne spolu, mňa by veľmi zaujímalo, že keďže ste taká minorita na trhu s kávou, teda ak hovoríme o výberových pražiarňach, alebo teda o pražiarňach, ktoré pražia výberovú kávu, mňa by veľmi zaujímalo, že aké sú vzťahy medzi vami, že či aj tu, ako keby v tomto prostredí existuje nejaký boj o exkluzivitu, áno? V rámci nejakých kaviarní, že niekto možnože  chce aby sa tam predávala iba jeho káva, alebo máš pocit, že tá komunita je taká že ťaháme všetci za jeden povraz a vieme si pomôcť?

Matej Hamran: Toto je veľmi dobrá otázka a mojou filozofiou, mojou osobnou filozofiou je to, že by sme si mali pomáhať a ja v mojej plánovanej kaviarni plánujem podávať nielen kávu od Spaceshipu, ale aj od iných slovenských alebo zahraničných pražiarní a samozrejme tú spoluprácu sa snažím udržovať aj na iných teda platformách, napríklad tou spoluprácou medzi pražiarňami pri objednávaní káv, alebo pri organizovaní festivalu, ktorý organizujem v Košiciach, možno sa k tomu dostaneme počas tohto podcastu, čiže ja som za spoluprácu v čo najväčšom možnom množstve, alebo teda v najväčšej možnej miere, ale nie vždy to tak je, takže je to veľmi dobrá otázka a mali by sa nad tým ľudia zamyslieť, ale myslím si, že ako malá komunita oveľa viac dosiahneme, keď sa spojíme, ako keby sme mali medzi sebou súperiť, pretože my sme stále tých 5%, tá výberová káva, oproti komoditnej, čiže ja si myslím, že našim cieľom je ťahať za jeden povraz a spraviť z tých 5% aj keď už len 10, tak to bude obrovský úspech, lebo to je dvojnásobok, bude to dobré pre všetkých, či už kaviarne, pražiarne, ale aj konečných spotrebiteľov, takže ja si myslím, že spolupráca je určite cieľom, ale nie vždy to tak funguje no, samozrejme, nie sme zase v utópii.

Katka Vaterková: A tiež si spomínal, že prišiel rok 2020 a koronakríza, dotklo sa to priamo aj vašej pražiarne, je to pre vás citeľné?

Matej Hamran: Dotklo sa to našej pražiarne, je to pre nás relatívne citeľné, ale keďže sme pražiareň v Hurbanove, tak to nie je až taký problém, ako keby sme boli kaviareň v Bratislave, pretože kaviareň v Bratislave má predsa len iné náklady, či už na nájom, na zamestnancov, na elektrinu, čo ja viem, a na ďalšie veci, a nakoľko sme pražiareň, tak zvýšili sa objednávky na eshope, čiže ľudia, ktorí si kávu objednávajú na doma po jednom - dvoch balíčkoch, ale samozrejme sa veľmi výrazne znížili objednávky od kaviarní, a my ako pražiareň Spaceship sa orientujeme hlavne na tie kaviarne, a najviac sme to pozorovali na jar minulého roka 2020, marec, apríl, máj boli asi najhoršie mesiace zatiaľ, ale potom sa to v lete zlepšilo a na jeseň to už bolo takmer ako pred pandémiou, teraz zatiaľ január, február je taký, že zatiaľ to neviem úplne vyhodnotiť, ale nevyzerá to až tak kriticky no. Takže dotklo sa nás to vo veľmi výraznej miere, ešte to chcem povedať, na jar nám klesli, nechcem povedať že tržby, ale minimálne pražená káva nám klesla na 30% pôvodného objemu, takže sa nás to dotklo, ale podľa mňa nie až ak výrazne, ako sa to dotklo kaviarní. My sme nemuseli nikoho prepúšťať, nemuseli sme si brať pôžičky, nemuseli sme zatvoriť pražiareň, fungujeme normálne ďalej. Trošku sme museli obmedziť režim, ale viac-menej prežijeme.

Peter Vrábel: Tak ľudia budú stále piť kávu, len je rozdiel, že či si ju dajú v kaviarni, alebo si ju objednajú priamo od vás.

Matej Hamran: Áno.

Peter Vrábel: Ale skúsme sa ešte teda vrátiť k tej ceste kávy, čo sme hovorili, že ty si objednáš kávu od tvojho distribútora, tebe príde a čo ďalej nasleduje?

Matej Hamran: No keď si objednám tú kávu tak nasleduje profilácia a ja sa teda snažím z tej kávy, tak ako som spomínal na začiatku, snažím sa zachovať ten profil, ktorý tá káva má. Čiže ja ako pražiar už neviem do tej kávy nič zvlášť pridať, ja už viem tú kávu len napražiť správne.

Peter Vrábel: Čo to znamená napražiť správne?

Matej Hamran: No napražiť tak, že...

Peter Vrábel: Zapneš stroj alebo pražičku, odídeš...

Matej Hamran: Zapnem stroj, nasypem tam kávu a po 15 minútach ju vysypem, hej. V úvodzovkách.

Peter Vrábel: Tak to asi neni.

Matej Hamran: Áno, tak to nie je a snažím sa zachovať ten chuťový profil, ktorý už tá káva obsahuje, čiže ja spravím niekoľko testovacích cyklov a potom prechutnávam ako tá káva chutí pri tých rôznych profiloch a zároveň už aj keď tá káva ide do produkcie, tak si sledujem ako tá káva postupne chutí a prípadne ešte tweekujem, nastavujem a mením ten proces praženia tak, aby chutila tak ako najlepšie ako tá káva dokáže.

Peter Vrábel: Čiže napražíš si menšie vzorky a keď sa rozhodneš že táto je tá správna, tak to už napražíš vo väčšom množstve?

Matej Hamran: Áno, no výhoda nášho stroja je tá, že praží, vie napražiť – je to vlastne vzorkovacia pražička, lenže je to vzorkovacia pražička, ktorá vie napražiť konzistentne 100 gramov kávy, ale aj 2,5 kilogramu, čiže...

Peter Vrábel: Možno nie teda každý vie úplne, že ako vyzerá taká pražička, ja teraz nechcem od teba, aby si mi ju opisoval, ale...

Matej Hamran: V rýchlosti, to neni problém, vyzerá to ako práčka bubnová, taká tá ktorá sa otvára zboku, nie zhora, a máte tam bubon, ktorý sa točí a tie kávové zrnká sa tam točia ako šaty v práčke a teda pod samotným bubnom sa nachádzajú horáky, my máme elektrickú pražičku, čiže sú tam 3 elektrické horáky, ktoré ten bubon ohrievajú a to je vlastne proces. Väčšina pražičiek je na plyn, čiže tam horí plyn. Tie sú troška ľahšie ovládateľné, pretože ten plyn vieš znížiť, zvýšiť, ale elektrický horák nevieš – môžeš zmeniť teplotu, ale to sa prejaví až časom, ale to už zachádzame do komplexnejších vecí a potom tam ešte máme air flow, ktorý pôsobí na proces praženia a to je vzduch, ktorý fúka cez ten bubon. Čiže veľmi stručne povedané, teplota, otáčky toho bubna a vzduch, ktorý prúdi cez ten bubon.

Peter Vrábel: Jasne úplne mne to stačí takto vysvetliť. Ešte že aké sú vlastne náklady na takéto niečo, že keď niekto chce teda podnikať v takom niečom, aké sú tie počiatočné náklady...?

Matej Hamran: Počiatočné, okej, tak počiatočné náklady tak jedna vec, potrebujete nájom, nájom sa platí na 3 mesiace.

Peter Vrábel: No šak áno.

Matej Hamran: To bude, samozrejme, to bude rôzne v Bratislave a v malom meste, čiže veľké rozdiely. Aj my keď sme si hľadali správny nájom, tak sme mali rôzne ponuky, vážne od extrémne smiešnych ponúk, kde chceli pár desiatok eur od nás, až po pár tisíc eur, takže nájom je extrémne rôzny. To je hlavný náklad. Problém s týmto je ten, že ten priestor musí vyhovovať hygienickým štandardom, čiže to nemôže byť – my keď sme hľadali miesto...

Peter Vrábel: Nie je to tak, že rozhodnem sa, idem pražiť, zoberiem si garáž do prenájmu...

Matej Hamran: No my sme pôvodne pražili v garáži, ale vtedy sme len nastavovali to praženie, čiže keď sme sa učili pražiť, tak sme pražili v garáži, ale keď sme už chceli pražiť normálne, tak sme – trvalo to asi 2 mesiace, kým sme ten priestor, v ktorom pražíme doteraz vlastne dostali do takého štádia, aby to hygiena schválila, až potom sme začali predávať taký balík, ako ho vidíme v tejto podobe stále nezmenený.  A väčšina tých priestorov, ktoré boli k dispozícii, boli offices, čiže neboli prispôsobené k tomu, aby tam bola nejaká potravinárska výroba, čiže to bol základný kameň úrazu. A teda ďalšie náklady sú samozrejme stroj, čiže pražička, to je asi hlavný náklad, to sa pohybuje rôzne, 10-20-30 000, sú aj stroje za 100 000 €, čiže to už si môžete kúpiť auto namiesto toho. A ďalšie malé náklady, možno do tej rekonštrukcie toho priestoru, my sme tam robili nejaké poličky a takéto veci. A ešte nejaké ďalšie malé stroje, ktoré treba do tej pražiarne, ale už nič nejaké signifikantné, čiže tá investícia sa pohybuje dajme tomu, keby sme boli veľmi skromní, tak od tých 10 do tých 50 000 €. Záleží aj na veľkosti, akú pražiareň chceme. Keď si povieme, že ideme si založiť veľkú pražiareň kávy, tak možnože to bude 200 000 €, keď si povieme že chceme len tak pre seba, ale zároveň to chceme aj predávať, tak už to nemôžeme pražiť v garáži predsa len, alebo v obývačke svojho bytu, tak už musíme ísť do niečoho takéhoto a vtedy to bude približne 10 000 €.

Peter Vrábel: To je teda aj ten tvoj prípad, hej?

Matej Hamran: Môj prípad bol trošku vyšší, pretože ten stroj sme nechceli zobrať zase ten najlacnejší, takže my máme celkom kvalitný stroj a sme s ním stále spokojní a dokáže, aj keď je relatívne malý, tak mám proste ľudí, ktorí s ním majú skúsenosti aj také, že napražili 400 kg za mesiac, na stroji, ktorý praží 2 kilá naraz, takže...

Peter Vrábel: To je to, čo si hovoril, že celú noc, hej.

Matej Hamran: Áno, celú noc, celý deň, 5-6 dní v týždni a dá sa napražiť hocikoľko, ale efektívnejšie by bolo samozrejme kúpiť si stroj, ktorý má väčšiu kapacitu potom, keď už. Ale to je prirodzené, to je prirodzené pri pražiarňach, väčšinou začnú s malým strojom, keď už sa im zvýšia teda objednávky, tak si kúpia väčší stroj, keď sa im ešte zvýšia objednávky, tak si kúpia veľký stroj, to je prirodzený priebeh.

Peter Vrábel: A dá sa potom pri takom veľkom množstve akože dávať pozor na tú kvalitu?

Matej Hamran: No... dá sa jasné...

Peter Vrábel: ...aj tie stroje sú možno nejakým počítačom ovládané.

Matej Hamran: Dá sa dbať na kvalitu, ale pri tých veľa objednávkach si na to ľudia musia dávať o to viac pozor. A tá kontrola kvality je veľmi významným faktorom, ale myslím si, že vo výberových pražiarňach si na to dávajú pozor viac-menej všetci, pretože výberové kaviarne tú kávu ochutnávajú, keď im príde z pražiarne. Baristi vo výberových kaviarňach tú kávu pijú na dennej báze, čiže by spozorovali, keby tá kvalita tej pražiarne začala klesať, čiže nemyslím si, že kontrola kvality je niečo, čo chýba u výberových pražiarní.

Katka Vaterková: Teraz sme si povedali o tom, aké sú nejaké počiatočné náklady na praženie kávy, ale tá káva sa musí nejak dostať nejakou cestou ku konečnému spotrebiteľovi, takže ja by som sa rada opýtala na to, že akú marketingovú stratégiu alebo mix ste si nastavili vy, čo vám zafungovalo , čo menej, či to bola možnože primárne spolupráca s nejakými kaviarňami, aby sa o vás ľudia dozvedeli alebo účasť na nejakých kávových podujatiach, alebo teda internet, takže kľudne ak môžeš poradiť, že ktorá bola tá správna cesta pre vás a možnože to je nikdy nekončiaci proces, že treba to skúšať.

Matej Hamran: Presne. No paralelne s tým, ako sme založili pražiareň, tak kamarát v Košiciach si založil kaviareň BØLGE, Matúš, takže s nimi sme spolupracovali od začiatku a hneď pravdepodobne po tom, ako sme začali predávať už na oficiálnej báze, asi mesiac na to sme si s Matúšom povedali, že vymyslíme a teda založíme festival výberovej kávy v Košiciach, s názvom Fest čierny deň a to je tiež jedna z ciest, ktorou sme chceli predstaviť tú výberovú kávu verejnosti, či už jeho kaviareň alebo výberovú kávu všeobecne, našu pražiareň, čiže toto je veľmi významná časť toho marketingu ktorému sa venujeme. Teda návšteva, či už tvorba vlastných eventov alebo návšteva iných, či už kávových alebo nekávových festivalov. A ja si myslím, že je to možno aj najlepšia cesta, ako tú kávu predstaviť tým zákazníkom, pretože tam je ten pražiar alebo ten majiteľ tej kaviarne v priamom kontakte s tými zákazníkmi a vedia si tam odkomunikovať proste všetko priamo na tom festivale. Čiže to je možno taká najlepšia a najpriamejšia cesta a okrem toho samozrejme využívali sociálne siete, hlavne Instagram už v tej dobe, ale aj samozrejme Facebook. Takže sociálne siete a festivaly sú také najdôležitejšie, aj pre mňa a aj čo to vnímame zo skúseností.

Katka Vaterková: A vieš povedať, že asi aký kus koláča tvorili náklady na marketing?

Matej Hamran: To neviem, pretože marketing mal na starosti kolega, ten sestrin priateľ Miro, pretože on aj študoval marketing a venoval sa tomu. On je aj tvorca toho nášho loga krásneho, takže on je veľmi šikovný grafik, ale aj marketér, takže venoval sa sociálnym sieťam, marketingu, návrhu grafík a aj celkovému návrhu dizajnu balíčkov.

Katka Vaterková: Povedzme teda, že som konečný spotrebiteľ, zakúpila som si kávu na vašej stránke. V tomto období, kedy nie je ľahká situácia aj na pracovnom trhu, mnoho ľudí trávi čas doma na homeoffice, vedel by si nám ty poradiť nejaké spôsoby, ako si pripraviť kávu doma? Lebo predpokladáme, že možno nie každý má doma presso stroj, nie je to úplne bežná vec. Že ako si vlastne pripraviť aj takúto výberovú kávu doma tak, aby som zachovala nejakú jej kvalitu a aby som si to vedela vychutnať.

Matej Hamran: Jasné, tak niekoľko vecí, nechcem – toto je téma na ktorú by som vedel diskutovať aj tri hodiny, ale veľmi stručne. No tak výberovú kávu si vieme ako každú kávu pripraviť dvoma základnými spôsobmi, a to buď cez espresso stroj, tam máme možnosti automatický espresso stroj alebo manuálny. Odporúčam manuálny, ale keď sa chcete dostať...

Peter Vrábel: Ešte skús povedať, čo je automatický, že stlačím tlačítko a vytečie mi káva?

Matej Hamran: Presne. Automatický stroj je taký, ktorý funguje na stlačenie tlačítka. Nasypeš kávu do nejakej diery, stlačíš tlačítko, vložíš šálku a vyjde ti nejaký nápoj. Neodsudzujem, dá sa a v dnešnej dobe práveže aj výberoví pražiari sa zamýšľajú nad tým, ako osloviť ľudí, ktorí proste nechcú sa venovať tej príprave kávy a sú pohodlní a chcú si iba stlačiť tlačítko a vyjde im káva. Čiže neodsudzujem, v dnešnej dobe už sa hýbeme aj týmto smerom, pretože ako sme sa bavili, tak chceme osloviť aj bežných ľudí, nielen tých ľudí, ktorí...

Peter Vrábel: Predpokladám, že práve tieto stroje majú vo veľa firmách, takže by to bola škoda.

Matej Hamran: Presne tak, či už automatické kávovary alebo iné, napríklad kapsulové metódy sú veľmi rozšírené na svete a myslím si, že výberové pražiarne to vnímajú...

Peter Vrábel: Existuje aj výberová káva do kapsulových?

Matej Hamran: Existuje. Je to pomerne drahé, pretože výberové pražiarne sa zamýšľajú samozrejme aj nad ekológiou, aby tam neboli nejaké kovové časti a tak, aby tie kapsule boli recyklovateľné, čiže napríklad viem o tom, že – na Slovensku si nie som istý, pravdepodobne nie, ale v zahraničí napríklad April Coffee Roasters alebo Colonna robí skvelé kapsule a kamaráti to testovali a tá káva chutí pomerne dobre, lenže je to drahé, stojí to viac ako 1 € na kapsulu, čo je pomerne dosť, ale teda hýbeme sa už tým smerom, či už kapsule alebo aj instantná káva dokonca bola výberovej kvality, ale sme ešte len na začiatku. Dobre aby sme sa vrátili naspäť, tak toto je jedna z možností, druhá z možností je manuálny kávovar, niečo podobné ako máme v kaviarňach výberových, lenže tam je ten problém, že sa s tým treba zaoberať, treba to čistiť, treba to udržiavať, treba tú kávu pripravovať, už to nie je stlačenie tlačítka.

Peter Vrábel: Musí to človek vedieť, musí si to namlieť...

Matej Hamran: Áno, musí sa tomu proste človek venovať, bez toho to nejde. A keď chce človek kvalitný stroj pákový manuálny, tak to stojí dosť veľa peňazí.

Peter Vrábel: Skús povedať, že koľko, od do?

Matej Hamran: Vieš čo, základný stroj sa dá kúpiť za 500€, ale...

Peter Vrábel: Predpokladám, že to je veľmi základný stroj.

Matej Hamran: Veľmi veľmi základný stroj, ale relatívne dobrú kávu si vieš z neho spraviť. Ale veľmi dôležitá vec, ku ktorej by som sa dostal neskôr, je mlynček. Keďže ti nestačí len stroj za 500€ a potom si tú kávu namelieš na nejakom nožovom mixéri za 10€ z Lidla, to ti nestačí. Na kvalitnú kávu potrebuješ veľmi kvalitný mlynček, čiže tá investícia bude vždy okolo 1000€ a viac, ak chceš mať doma kvalitný manuálny espresso kávovar. Čiže našou filozofiou je to, že kávu si doma pripravovať filtrovanú.

Peter Vrábel: To je teda ďalší spôsob?

Matej Hamran: To je teda ďalší spôsob a keď má človek chuť na espresso alebo kapučíno, nech ide podporiť svoju lokálnu kaviareň a v dnešnej dobe mu to aj prospeje, spraví si prechádzku, podporí kaviareň, veľmi kvalitný nápoj si dá, zaplatí za to pomerne málo peňazí, čo je to 1-2 € za espresso. A nemusí sa zaoberať s veľa tými procesmi a nemusí zaplatiť proste tisíce eur za kávovar. A teda alternatívne metódy sú metódy na prípravu filtrovanej kávy, ktoré sú staršie ešte ako espresso, do toho nemusíme zachádzať, ale sú tam rôzne metódy, ktoré všetky fungujú na podobnom princípe. Fungujú na princípe takom, že spojíte nejakú kávu s nejakou vodou, je to úplne iný pomer ako pri espresse, pri espresse je to približne 1:2, až 1:3, káva a voda a pri tých filtrovaných kávach je to viac, je to 1:10 až 1:20, napríklad french press, V60tka, aeropress, chemex a tak ďalej a tak ďalej rôzne metódy, myslím, že si aj nejakú ukážeme. Tieto metódy fungujú na veľmi jednoduchom princípe, delíme ich na 2 kategórie, po anglicky immersion a drip, po slovensky neviem.

Peter Vrábel: Mne sa to často stáva, že...

Matej Hamran: Skúsim to opísať, ale mne sa to často stáva, že skôr rozmýšľam po anglicky a neviem nájsť slovenský ekvivalent, ale teda immersion metódy sú o tom, že máte nejakú nádobu, do ktorej nasypete kávu a zalejete vodou, necháte to tam pôsobiť určitý čas a potom prelejete napríklad ako french press. A drip metódy sú o tom, že máte väčšinou nejaký kornútok, ale nemusí to byť kornútok, nejakú nádobu, do ktorej vložíte nejaký filtračný papier, nasypete doňho kávu a teda kanvicou nalievate do tej kávy vodu a tá voda prekvapkáva cez tú kávu do nejakej inej nádoby. Toto sú metódy na prekvapkávanú kávu a tieto metódy sú veľmi lacné, nepotrebujete na to takmer nič, stačí vám možno investícia za 10-20€, plus kvalitný mlynček, ten treba aj pri týchto, ale v tomto prípade stačí možno ručný mlynček za 50€ na začiatok, prípadne ak niekto bude chcieť ísť do kvalitnejšieho, tak si priplatí, ale sú veľmi lacné, jednoduché, môžete si tú metódu dať do batohu a zobrať na hory, čiže veľmi odporúčam na doma a hovorím ozaj, keď chcete fakt to espresso alebo kapučíno tak navštívte svoju obľúbenú kaviareň a podporte aj ich. Čiže toľko stručne o príprave kávy v domácich podmienkach, veľmi stručne.

Katka Vaterková: Matej a máte aj nejaké plány dajme tomu expandovať do zahraničia, že by vaša raketa vystrelila, ak je vašim limitom vesmír, tak ako uvažujete v tomto, plánujete takéto kroky?

Matej Hamran: No plánujeme, aktuálne máme niekoľkých odberateľov zo zahraničia, najmä z Českej a Poľskej republiky a aktuálne rokujeme so zásielkovňou, pretože zásielkovňa má veľmi dobré podmienky aj pri vývoze do iných krajín a teda či už Maďarsko, Rumunsko ale iné, Slovinsko, Chorvátsko, iné okolité krajiny, nie len kaviarne, ale teda dalo by sa našu kávu objednávať aj cez eshop do týchto krajín, pretože keď už len ideme do Čiech a pomocou klasického kuriéra už tá doprava, cena tej dopravy je vyššia, ale táto zásielkovňa by mohla vyriešiť práve tento problém. Lebo to je zase problém výberových pražiarní, to sme ani nespomenuli, že keď si chce človek napríklad z Hnúšte, poviem random mesto, náhodné mesto, chce objednať 1 balík kávy, ktorý stojí povedzme 10€, zaplatí za dopravu 4€, tak to nie je zase veľmi výhodné, preto sme sa práve obzerali nad tým, že ako zlepšíme práve toto a myslím si, že zásielkovňa vyrieši nielen Slovensko ale možno aj okolité krajiny a stúpne teda odber aj z okolitých krajín. Ale teda chceme ten biznis zachovať stále malý, nechceme – nemáme taký plán, že každý rok chceme zdvojnásobiť našu produkciu, chceme si stále robiť to isté viac-menej v tých istých približne množstvách, ako som už spomínal, organizujeme v lete rôzne eventiky a festival Fest čierny deň a plánujeme teda kaviarničku otvoriť časom, ideálne čím skôr a chceme si to stále robiť tak, ako to robíme teraz, v takej istej kvalite, pretože takto nás to baví.

Katka Vaterková: Existuje aj nejaká cesta ako organizovať eventy teraz, keď sa eventy organizovať nedajú?

Matej Hamran: Veľmi dobrá otázka, s ostatnými členmi nášho tímu sme sa rozhodli, že keďže tento rok náš festival Fest čierny deň sa organizovať nebude dať pravdepodobne, tak sme sa rozhodli, že ho budeme organizovať vo forme online eventov a teda všetky informácie budú dostupné čoskoro na sociálnych sieťach, ale už tie eventy asi mesiac chystáme, takže bude to všetko online, bude to veľmi zaujímavé, chystáme veľmi veľmi zaujímavé veci pre našich teda návštevníkov a máte sa teda na čo tešiť.

Peter Vrábel: Maťo ja som si nedávno, teda pár dní dozadu všimol, na sociálnych sieťach ma trafila taká – taký jeden postík od môjho zrovna kamaráta, kde držal tabuľu, kde mal napísané, že nepite zlú kávu. Neviem, či si to videl alebo nie, ale viac ľudí to zdieľalo a on vlastne tým chcel poukázať na to , že vyzvať ľudí, aby vlastne podporili týchto pražiarov lokálnych a teda aj tie malé kaviarne, ktoré majú výberovú kávu, že čo si ty o tomto myslíš, že skús teda poslucháčom odkázať niečo, že alebo teda vyzvať ich, aby tiež vás takto podporovali.

Matej Hamran: Áno videl som to, a myslím si, že je to veľmi dobrá iniciatíva a ako som už spomínal, výberová káva je niečo ako každý iný produkt, takisto ako pivo, ľudia si už pomaly začínajú uvedomovať, že tým, že zaplatím vyššiu cenu, vlastne pomôžem aj tomu pivovarníkovi, aj to pivo bude oveľa kvalitnejšie, čiže ja si myslím, že ľudia si to pomaly začínajú uvedomovať a to aj vidieť na tom, že začínajú teda kaviarne a už aj pražiarne na Slovensku rásť ako huby po daždi. Keď sme vznikli my, tak tu bolo zopár pražiarní a ešte pár rokov pred tým tu možno bolo 5 pražiarní dokopy a dneska...

Peter Vrábel: Dneska je ich koľko?

Matej Hamran: Ja neviem, možnože už aj 30, 50. Nemám to už ani spočítané, ale rastie to fakt enormným tempom a myslím si, že je to aj tým, že ľudia si začínajú proste uvedomovať tieto kvalitné produkty, že nie sú len o tej cene a určite by som chcel vyzvať ľudí, aby podporili či už mňa alebo aj iných výberových pražiarov a hlavne výberové kaviarne, pretože tie sú tie, ktoré tú podporu v týchto časoch najmä potrebujú, pretože keď človek podporí kaviareň, tak nepriamo podporí aj pražiareň, ktorá tej kaviarni kávu dodáva, takže hlavne podporujte tie kaviarne, aby sme ich tu mali aj budúci rok, pretože množstvo podnikov, nielen kaviarní ale aj reštaurácií tu možno už po pandémii nebude.

Peter Vrábel: To si veľmi pekne povedal. Ja teraz prezradím, že máme prichystané 2 prekvapenia. Prvým z nich je, že nám Matej ukáže, ako si v domácom prostredí vieme pripraviť vynikajúcu výberovú kávu, urobíme z toho záznam, tento záznam si budete môcť pozrieť na našom YouTubovom kanáli Na rovinu online a druhé prekvapenie má už nachytané aj Katka.

Katka Vaterková: Áno, takže tento podcast je špeciálny nielen počtom moderátorov, novým formátom mini série na zaujímavú tému akou je káva, ale tiež súťažou, ktorú sme si pre vás pripravili. Zapojiť do tejto súťaže sa môže naozaj každý, ak ste sa dopočúvali až sem, tak mám pre vás veľmi dobrú správu, pretože máte šancu vyhrať. Čo sa týka cien, po každej jednej epizóde z tejto mini série budeme žrebovať výhercu, ktorý získa domáci kávovar Koťogo, balík kávy a zaujímavú knihu o káve. A na konci spomedzi všetkých zúčastnených budeme žrebovať hlavnú cenu ktorou je chemex a predplatné kávy na pol roka, predplatné kávy na pol roka je zaujímavé v tom, že budeme môcť ochutnať rôzne chuťové profily kávy, z rôznych odrôd, z rôznych krajín sveta. Zapojiť do súťaže sa môžete tak, že my vyberieme zaujímavosť z podcastu, na ktorú sa vás opýtame a vašou jedinou úlohou bude poslať nám správnu odpoveď, takže sledujte naše sociálne siete, Facebook, Instragram, YouTube, alebo si kliknite na www.narovinu.online/súťaž.

Peter Vrábel: Tak na záver podcastu by som rád teda poďakoval Matejovi, že tu s  nami bol, ďakujem aj Katke, že prvýkrát takto to zvládla so mnou. Dík Matej.

Matej Hamran: Ja teda ďakujem za pozvanie tiež a ďakujem aj všetkým poslucháčom, ktorí si tento podcast vypočujú a chcel by som teda všetkých vyzvať, aby, ako si spomínal, aby nepili zlú kávu a aby teda pili dobrú kávu a aby podporovali tie svoje kaviarne obľúbené a svoje pražiarne, aby sme tú kávu pre nich mohli pripravovať aj naďalej a dúfam že sa čoskoro stretneme spolu na nejakom kávovom evente alebo festivale. Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast  spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.

Lýdia Machová, polyglotka a zakladateľka firmy Jazykový mentoring, podniká už 5 rok a pomáha ľuďom naučiť sa akýkoľvek cudzí jazyk. Sama sa ich naučila 9 a vybudovala firmu na zelenej lúke, ktorá dosahuje medziročné rasty 80 - 120 % a dosahuje tržby viac ako pol milióna EUR.

V epizóde sa dozviete, ako sa naučiť rýchlo cudzí jazyk, ako rozbehnúť firmu bez kancelárie, či ako riadiť čisto ženský kolektív na diaľku, založený na úprimných vzťahoch. Ak uvažujete o podnikaní s informáciami, či online kurzmi, nájdete postup od nápadu, cez produkciu a platformy až po predaj a distribúciu.

Zaujímavé linky z podcastu:
O firme Jazykový mentoring
TED talk prednáška: Lýdia Machová: The secrets of learning a new language
Rozhovor v relácii Trochu inak s Adelou
Aplikácie pre prácu na diaľku: Toggl, Slack, Evernote, Trello

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči, vítam Vás pri ďalšej epizóde podcastu Na rovinu o podnikaní. Dnes som veľmi rád, že mám pred sebou hosťa, ktorý nám v prvom rade sa ozval sám  a to by som chcel aj pochváliť a možno aj povzbudiť ďalších ľudí, ktorí možno rozmýšľajú alebo ktorí by chceli v tomto podcaste vystupovať, prípadne majú nejaké tipy a triky na ľudí, ktorí by sa u nás mohli objaviť.  A v druhom  rade je to preto, lebo to nie je hosť, ale je to hosťka a my sme sa tak bavili začiatkom roka, že by sme mali viacej a viacej pozývať do podcastu žien, lebo aj ženy sú veľmi šikovné v podnikaní a predo mnou už dneska sedí veľmi veľmi šikovná žena, pretože ovláda nie jeden, nie dva, ani  nie tri jazyky, ale je ich deväť, a jej meno je Lýdia Machová. Vitaj Lýdia. 

Lýdia Machová: Ďakujem pekne, ahoj. 

Erik Lakomý: Tak poďme možno k tomu tvojmu príbehu, že ako si sa ty dostala k jazykom a čo si možno študovala a aká bola tvoja evolúcia celkovo. 

Lýdia Machová: Jasné. No ja som mala k jazykom vždy pomerne blízko, bol to môj najobľúbenejší predmet už na škole, ale až do maturity som vlastne nevedela nejako veľa jazykov, mala som  angličtinu, nemčinu, ako klasicky každý, avšak už som si povedala, že by som sa chcela tým jazykom  venovať profesionálne a že sa chcem stať tlmočníčkou. Takže ja som si v šestnástich povedala, že toto bude moja profesia a idem si za tým. A začala som vlastne na tom makať, išla som aj študovať jazyky na Univerzitu Komenského. A vlastne aj som sa venovala tomu tlmočeniu niekoľko rokov. Ale popri tom vlastne také moje najväčšie hobby bolo učiť sa ďalšie jazyky. Nie preto, že by som to potrebovala v práci, pri tlmočení človek využíva jeden až dva jazyky, ale preto, že ma to proste bavilo, to bolo moje najväčšie hobby. A popri tom som tiež vyučovala vlastne jazyky, ako taká klasická študentská práca popri škole, aj v jazykovkách, aj súkromne, aj potom na vysokej škole keď som si robila doktorát tak som vyučovala, takže takto nejako som sa vlastne motala odjakživa okolo tých jazykov a bavilo ma to, bolo to moje hobby. 

Erik Lakomý: A keď vravíš, že si sa takto motala, kde možno vznikla myšlienka podnikať v tomto celom? Podnikať s jazykmi a možno aj trošku inak, ako to bolo zvykom., nie len klasicky si otvoriť možno  nejakú jazykovú školu, ale ty to máš nejako inak, povedz nám ako. 

Lýdia Machová: Áno, ja som v podstate tým, že som vyučovala tie jazyky a zároveň som sa ich učila, tak som bola v takom zaujímavom postavení, že ja som videla že to ako ja učím tých ľudí tými klasickými metódami, tak im vlastne až tak nepomáha, že ja ich vlastne neviem naučiť ten jazyk a dosť ma to frustrovalo, lebo som chcela tým ľuďom pomôcť a ja som sa učila nový jazyk v podstate každé dva roky, nový som si priberala a naučila som sa ho na plynulú úroveň. Ale tí moji študenti som videla že veľakrát chodia roky roky na tie jazykovky a stále sa motajú okolo takej stredne pokročilej úrovne, tak ma to dosť trápilo, chcela som im proste pomôcť a nevedela som ako. A ono sa to všetko zmenilo v roku 2015, keď som sa náhodou dostala na takú konferenciu polyglotov do Berlína a tam som zrazu spoznala 350 ľudí ako ja, ktorí sa radi učia jazyky vo voľnom čase a vtedy mi to ako keby docvaklo, že aha, že máme niečo spoločné a možno by sa dalo toto čo my vieme, týchto 350 ľudí, a samozrejme tisíce iných, milióny iných na svete, to čo vieme, by sa dalo premietnuť možno aj do tej výuky nejakým spôsobom. A tam som práve začala narážať na ten problém, že ale ono sa to nedá v tej klasickej jazykovke alebo v klasickom kurze alebo v škole, pretože to je postavené na úplne iných princípoch. Tak ja som začala pátrať, že čo vlastne my polygloti máme spoločné, mala som nespočetné množstvo rozhovorov, začala som čítať knihy, počúvať podcasty, ale hlavne sa stretávať s tými ľuďmi a zisťovať, ako sa učíme, a hľadala som tam  nejaké spoločné prvky s tým, ako som sa ja sama učila. A vtedy mi to začalo dávať zmysel, že toto vlastne sa dá skopírovať, že to je taký systém, ktorý keď niekomu predložím, tak by sa mal vedieť tiež tak naučiť jazyky ako akýkoľvek polyglot.  

Erik Lakomý: A vieš nám rovno prezradiť možno nejaké tipy a triky ako sa rýchlo naučiť jazyk? Lebo aj v podnikaní je to dosť dôležité vedieť niekoľko jazykov, v prípade ak chceme spolupracovať so zahraničím, máme nejakých dodávateľov, odberateľov a tak ďalej a tak ďalej, takže... 

Lýdia Machová: Jasné. 

Erik Lakomý: Tak povedz nejaké základy možno kde začať a ako to vypilovať. 

Lýdia Machová: Tak v prvom rade, keď tá otázka je položená, že ako sa rýchlo naučiť jazyk, tak musím povedať, že vtedy tomu treba venovať veľa času. Že ono sa to dá, ale ono je to ako s prečítaním knižky. Ako prečítaš desať kníh za krátke obdobie? No tak, že budeš každý deň čítať tri-štyri hodiny, hej? Takže dá sa to, ale treba tomu viac času venovať. Ja osobne sa napríklad učím zhruba hodinku denne a trvá mi to vtedy zhruba dva roky, keď sa učím efektívnymi metódami. Takže to, čo polygloti majú spoločné v prvom rade je, že nájdu nejakú záľubu v tom učení, že ich to vlastne začne baviť, pretože to robia tak, ako sami chcú. A tu vidím obrovský rozdiel oproti tej klasickej výučbe, kde prídeme do jazykovej školy, otvorí sa nejaká učebnica, je tam  nejaký text a teraz si ho rozoberáme. Možno deväť ľudí z desiatich, ktorí tam sú, absolútne akože ich nezaujíma ten text a nechceli by ho čítať, ale musia, lebo to je súčasť tej výučby. Ja vlastne podnecujem ľudí k tomu, aby si čítali také texty, ktoré ich zaujímajú, ku ktorým majú vzťah. Pre mňa napríklad bolo úplne prelomové, keď som španielčinu sa učila a začala som čítať Harryho Pottera po španielsky. Bolo to moja prvá knižka, bola som úplný začiatočník, ale mňa tá kniha tak bavila, ako dieťa, že som ju mala načítanú niekoľko krát, že to bola proste zábava, že to bolo váu, zisťujem ako funguje španielčina a tuto mám nejaké slovíčka z Harryho Pottera. Takže každý si musí nájsť naozaj to svoje, tá zábava to je naozaj na prvom mieste.  

Erik Lakomý: Mňa možno zaujíma, ja som chodil na bilingválne gymnázium, takže sme angličtinu mali na strednej škole strašne veľa, prvý rok dokonca 20 hodín angličtina, máte to oddelené že 20 hodín týždenne a mali ste to rozdelené že na gramatiku, reálie, konverzáciu a akože angličtinu, kde sme konverzovali. To ma zaujíma, že ty keď sa učíš jazyky, máš to nejak rozdelené, že teraz sa idem učiť gramatiku, teraz sa učím slovíčka, teraz sa učím konverzovať? Lebo taký je nejaký systém aspoň u nás a či to takto funguje a či sa to takto robí aj medzi polyglotmi?  

Lýdia Machová: Áno, áno funguje. Je potrebné pokryť vlastne sedem rôznych oblastí pri učení sa jazyka – počúvanie, čítanie, slovná zásoba, gramatika, rozprávanie, písanie a výslovnosť. Týchto sedem keď človek pokryje tak vlastne vie ten jazyk po všetkých stránkach vie ho využiť absolútne a je potrebné vlastne venovať sa práve tomu, čo chceme rozvíjať. Takže ja práve zastávam ten názor, že netreba silou mocou rozvíjať všetky rovnakým spôsobom, tak ako je to bežné v klasických jazykovkách, pretože ja na sebe vidím oveľa lepší pokrok, pokiaľ si poviem, že teraz sa viacej zameriam na počúvanie, každý deň dám tomu pol hodinu, počúvam napríklad podcasty alebo nejaké youtubové videá, tak ja keď tomu dám pol hodinu každý deň, tak mne sa to počúvanie veľmi zlepší a po mesiaci-dvoch budem na sebe vidieť pokrok. A práve ten pokrok nás najviac motivuje, aby sme pokračovali v tom učení. Kdežto v klasickej jazykovej škole možno máme trošku počúvanie, trošku čítanie, trošku slovíčka, trošku gramatika a vlastne stále mám pocit, že stále sa učím a nikde necítim úplne ten posun na sebe a to je veľmi demotivujúce.  

Erik Lakomý: To je možno zaujímavé, lebo opäť z mojej skúsenosti, ja som sa učil francúzštinu na strednej škole ako druhý jazyk, a dokonca som aj maturoval, ako mal som nejaké základy, nemôžem povedať. Ale prišiel som do Francúzska po strednej škole, kde som chcel robiť a zobral som CVčka do ruky a išiel som roznášať po reštauráciách a hľadať si robotu. A vtedy som zistil, že ten jazyk až tak dobre neviem, respektíve vôbec, ale to bola taká najlepšia škola, že som proste bol hodený do vody a musel som rozprávať, koktal som. Ešte chvalabohu, že Francúzi nechcú rozprávať po anglicky, takže oni ma úplne odbíjali, tak možno ako si nájsť tých ľudí, s ktorými by som chcel konverzovať a s ktorými rozvíjať tú moju nejakú slovnú zásobu a celkovo tú štylistiku, ako skladať slová, vety? 

Lýdia Machová: To si veľmi trefne povedal, že presne človek sa naučí v škole ten jazyk a potom príde do praxe a zistí, že nie je použiteľný, a to je presne to, k čomu sa ja snažím viesť ľudí, že snažte sa učiť ten jazyk na to, na čo ho budete potrebovať. Keď chcete vedieť rozprávať, no musíte cvičiť rozprávanie, tam niet inej cesty. Veľa ľudí si myslí, že im stačí čítať texty a potom budú vedieť rozprávať, ale to takto nefunguje. Je to vlastne veľmi prirodzený proces, len si to veľakrát neuvedomujeme, pretože tá tradičná výučba je nejako postavená. K tvojej otázke, že vlastne ako sa naučiť rozprávať je určite veľa rozprávať a dnes je práve veľmi pozitívne to, že máme toľko možností v online svete si nájsť vyslovene partnerov na rozprávanie. Existujú stránky, kde si vyslovene viem vyťukať, učiteľa si nájsť či už plateného alebo takzvaný jazykový tandem, to znamená nájdem si trebárs Španiela, ktorý mňa učí španielčinu, ja jeho učím slovenčinu alebo angličtinu, podľa toho aké jazyky mám k dispozícii, vlastne nikto za to neplatí a obidvaja sa pravidelne stretávame a rozprávame sa polhodinu v takom a polhodinu v takom jazyku. A je to extrémne dôležité lebo bez tej praxe vlastne sa človek naozaj nikdy nedostane na tú schopnosť rozprávať plynule a ešte spomeniem jednu úžasnú metódu, ktorá je naozaj jednoduchá, pretože aj keď je toto pre niekoho stále zložité, že nevie si nájsť tých ľudí, existuje aj takzvaná metóda self-talk, teda rozprávať sa sám so sebou  a je to úžasne efektívne, pretože človek si vlastne sám hovorí pri tom, ako si robí raňajky, alebo sa prechádza niekde, alebo sa sprchuje, to je úplne jedno, na desať-pätnásť minút si porozpráva len čo ho dnes čaká, také tie veci, ktoré si vlastne každý hovoríme vlastným hlasom v slovenčine v hlave, tak skúsime to prepnúť do angličtiny alebo nemčiny a je to také zvláštne na začiatku, taký trápny pocit, hej, že to sa mám rozprávať sám so sebou? Ale keď si človek na to zvykne, tak to vie neskutočne posunúť, naozaj , pretože cvičíme presne tú zručnosť, ktorú potrebujeme, a to je to rozprávanie. 

Erik Lakomý: To mi aj viacero učiteľov povedalo, že začni rozmýšľať v tom jazyku a netreba len rozprávať, alebo nestačí len rozprávať, ale presne, že začni aj rozmýšľať, takže možno presne takéto cvičenie k tomu pomôže. 

Lýdia Machová: Ono je to práve veľmi ťažké pre ľudí. Akože veľakrát počujem  tento typ len podľa mňa keď ľudia nevedia ako na to, tak to znie tak - je to až frustrujúce, že ako mám rozmýšľať v tom jazyku. My sa v ňom naučíme rozmýšľať vtedy, keď máme veľmi veľa napočúvané, aj načítané. Tam je zase veľmi dôležité cvičiť nielen ten výstup, to rozprávanie, ale aj ten vstup, to znamená počúvať ten jazyk, čítať ho. Pretože práve napríklad podcasty vedia v tom naozaj pomôcť, že keď veľmi veľa si napočúvam, už potom je ten jazyk pre mňa zrazu taký prirodzený a viem v ňom rozmýšľať. Ale keď niekto nemá dostatok toho kontaktu a počúval povedzme len nejaké tie posluchové cvičenia v jazykovej škole, tak sa nedá prepnúť, že zrazu budem rozmýšľať. 

Erik Lakomý: Ešte jedna vec, možno aj posledná k týmto jazykom, kým sa posunieme k ďalšej téme, ty máš prednášku vlastne TED talk, ktorá má mimochodom nejakých 11 miliónov views, čo je klobúk dole za to číslo a som to počúval – vynikajúca prednáška, ale vravela si tam, že keď si sa učila nemčinu, tak si začala pozerať Priateľov seriál po nemecky. Ja som zhodou okolností mám len štyri programy doma, nemám  viacej, lebo... to je jedno, a išiel akurát film v nemčine teda, hej? A som to nechal, lebo ostatné slovenské a české programy nič nešlo a som to nechal po nemecky, nerozumel som nič a presne som rozmýšľal, že či to nebudem môcť sa takto nejako naučiť jazyk a to bolo ešte predtým, ako si ty vlastne prišla tuná, takže čo potom, keď som pozeral ten film a nič som nerozumel? Ako z toho vykľučkovať? 

Lýdia Machová: Áno, áno. Výborná otázka. Tam je veľmi dôležité podotknúť, že pokiaľ by som ja nemala žiaden základ v tej nemčine a pustím si nemčinu a počúvam to, tak mi to nepomôže, hej? Ja keď si teraz pustím čínske rádio, nič sa nenaučím, pretože môj mozog nevie rozoznávať, že čo sa tam hovorí, to znamená že si to nevie ani zapamätať ani spracovať to. Ja som mala nemčinu vtedy dva roky na škole, mala som nejaký úplný základ, veľmi jemný základ, ale tým, že som začala pozerať a opäť, bol to seriál, ktorý som ja mala veľmi dobre napozeraný v slovenčine, to musím zase podotknúť . Tak ja som vlastne z kontextu veľakrát vedela, že ahá, toto je tá situácia kedy proste Joey rieši to a to, hej? A tým pádom  som – mne ten kontext, mi z toho kontextu pomohla pochopiť pochopiť, o čo ide a tým pádom som vlastne vydržala pozerať, lebo keby som si pustila nejaký úplne nový seriál, ktorý mi nič nehovorí, hej? Ešte nebodaj nejakého Dr. Housa, alebo niekde kde je ešte ťažká terminológia medicínska, tak by ma to neposunulo. Takže tam je veľmi naozaj dôležité, aby to človek aspoň trošku poznal, v ideálnom prípade, a aby vlastne v tom jazyku mal základy a potom to pomáha že treba naozaj začať počúvať, a áno to veľmi pomôže. Ja keď som začala vtedy počúvať, tak si pamätám, že prvú polhodinu som pozerala na to, že fú, že nič, že som rozumela nejaké “Danke” alebo “Guten Tag” alebo niečo, ale postupne sa to zlepšovalo behom dvoch-troch mesiacov to už bolo niekde úplne inde.  

Erik Lakomý: Dobre, tak ja ešte len doplním, že tú prednášku, ktorú ty máš na TEDe, tak dáme aj do poznámok pod tento podcast a kľudne si ju pozrite, je veľmi veľmi zaujímavá. Ale poďme sa už posúvať trošku ďalej, sme predsa len v podnikateľskom podcaste, tak ako teba napadla možno myšlienka podnikať s týmito jazykmi a ako vznikla firma Jazykový mentoring? 

Lýdia Machová: No ako som spomínala, tak ja keď som prišla na to, že aha, že tí polygloti sa učia inak, ako je to vo svete, pre mňa to bolo veľmi dôležité zistenie. Pretože ja som sa stretávala s tým, že keď niekto zistil, ja som v tej dobe vedela asi piaty jazyk som sa učila – päť jazykov som sa učila na konverzačnej úrovni, a keď to niekto zistil, tak vždy ma tak ako keby odpísali, že ty máš talent na jazyky, hej? Že ty si výnimočná. A ja som vždy mala ten pocit, že nie, podľa mňa akože keby ste vy urobili to isté čo ja, tak si myslím, že máte tie isté výsledky, ale nemala som to ničím podložené a každý to tak odpísal, že no ja chodím do jazykovky desať rokov a mne to zjavne nejde a nie som talentovaný. A ja keď som spoznala ten svet polyglotov, tak som práve zistila že aha, že to nie je tým talentom, pretože naozaj som videla medzi tými polyglotmi, to sú ľudia ako my, hej? Že to nie je naozaj nikto extra výnimočný, len majú jedno hobby a to je učenie sa jazykov. Takže ja som začala zisťovať, ako by sa bežný človek, ktorý teda nemá ani nejakú záľubu v jazykoch  vedel naučiť tým spôsobom. No a keď som na to začala prichádzať, tak som najskôr mala tú snahu akože začleniť to do nejakej už existujúcej formy. Chcela som napríklad – vtedy som vyučovala na vysokej škole tak som chcela tam zaviesť ten predmet. Narazila som na to, že nemôžem, lebo musím známkovať tých študentov, a ja keď im mám dať nejakú známku, tak potrebujem im dať nejakú písomku, ale tie slovíčka sa neučia takým spôsobom, že ja ťa viem konkrétny deň otestovať, že koľko z toho vieš, pretože vtedy testujem tvoju krátkodobú pamäť, nie dlhodobú. Takže ja som prišla na to, že aha že tak na univerzite veľmi nie, tak som hľadala, že kto robí niečo takéto, že sa k nemu pridám a skúsim akože v nejakej jazykovej škole progresívnej toto navrhnúť, a zistila som, že nič také neexistuje. Takže ja som vlastne ako keby z núdze cnosť vymyslela, že aha tak ja asi musím niečo také založiť. Nikdy som nemala ja nejaké ambície, že ja budem podnikateľka, vymyslím si nejaký predmet ale práve som zistila, že toto chcem dať do sveta, o toto sa chcem podeliť a keď som si tak vlastne zisťovala, ktorá forma by bola najefektívnejšia, tak som zistila že no, tak asi podnikanie. Takže aj keď som o tom vtedy absolútne netušila, že ako, vôbec som nevedela tomu dať nejakú formu, tak som už vedela – už som mala tú myšlienku, že o toto sa chcem podeliť so svetom a toto chcem ľuďom priniesť. 

Erik Lakomý: A vyzerá, že ti to aj celkom ide to podnikanie, keď si nevedela ako, lebo medziročné rasty 80-100 a viac percent, tržby myslím že máte už cez pol  milióna eur, neviem ako to je minulý rok, ako sa vám darilo aj v tomto období pandémie. 

Lýdia Machová: Áno, za minulý rok už sme dosiahli vlastne dokopy 600 000, keď rátam dokopy slovenský aj zahraničný trh, takže hej, rastieme veľmi pekne, z toho sa teším. Ale to je teraz práve pre mňa možno aj pre poslucháčov v tomto zaujímavé, že možno veľakrát, keď počúvajú podnikateľov ktorým sa darí rásť s firmou, tak sú to ľudia, ktorí odjakživa boli nejakí podnikaví a vedeli presne čo chcú a od strednej školy už zakladali s.r.o.-čky, ja som v podstate v dvadsiatich šiestich rokoch založila – vtedy som mala živnosť, založila som si túto firmu, pretože som chcela jednoducho sa podeliť o tú myšlienku a vedela som, že sa to musím naučiť. Že všetko čo príde, tak sa budem postupne učiť a naozaj od začiatku ja som vôbec nevedela čo je WordPress, akú doménu si mám zaregistrovať, ja som bola úplne z tohto mimo, absolútne som to netušila, ale ponorila som sa do komunity podnikateľov vlastne v Bratislave, začala som chodiť na všetky možné semináre, stretnutia, workshopy, začala som webináre pozerať, newslettre odoberať, úplne som nasávala všetky informácie s tým, že ja sa to idem naučiť ako to robiť. 

Erik Lakomý: Tak to je aj super na podnikaní, že robí človeka takým komplexnejším, že nie je len špecialista na jednu oblasť, ako sú v tvojom prípade jazyky, ale že musí sa z každej jednej oblasti doučiť aspoň niečo, aby si potom tých ľudí možno vedela nejak viesť a samozrejme aj boli v tom lepší ako ty, ale minimálne aby základ tam bol. Dobre a ty vravíš, že ty nemáš klasickú firmu, ale že máš takzvanú že online firmu. V čom je možno rozdiel oproti tej klasickej – nemáte ani kanceláriu alebo...? 

Lýdia Machová: Nemáme, ani som nikdy neplánovala, že budeme mať. Už keď som sa rozhodla teda, že ako to chcem podať, vedela som, že chcem ísť cez online produkt, aby som nebola len viazaná na Bratislavu, pretože ja som v tom období veľmi rada cestovala a chcela som si toto udržať ako takú slobodu, ísť hocikde a vlastne podnikať odkiaľkoľvek. Takže som to celé ťahala tým smerom, že to bude online a tým pádom aj tú firmu som budovala vlastne celý tím online a dodnes my naozaj nemáme žiadnu kanceláriu. Bolo to práve veľmi výhodné – teda hodilo sa to, keď prišla korona a vlastne všetky firmy zistili, že ako teraz fungovať online, my už sme mali nastavené všetky procesy, takže nás sa toto našťastie až tak nedotklo. My fungujeme v podstate – máme teraz momentálne dvanásť členov tímu, nachádzajú sa všetci v troch rôznych krajinách a vlastne môžeme priberať do toho tímu hocikoho aj zo zahraničia, nie sme tým obmedzený, že ten človek musí bývať povedzme v Bratislave. V Bratislave sme teraz dokonca iba dve, takže, je to v tomto dobré. 

Erik Lakomý: A vravíš že máte procesy dobre nastavené, tak možno povedz bližšie, že ako sa nastavujú procesy v tejto online firme aby vám to fungovalo, aby sa – ľudia majú častokrát obavu, že tí ľudia s ktorými majú spolupracovať že nebudú podávať také výkony ak nie sú spolu v jednej kancelárii a tak ďalej a tak ďalej. Že ako tie procesy, ako tých ľudí nastaviť na to, že sme online firma a takto fungujeme? 

Lýdia Machová: No ja si myslím, že to musí byť hlavne založené na dôvere. Ja som nikdy sa nesnažila nejako kontrolovať svojich zamestnancov kolegov, že či robia a kedy robia a kedy sú online. My to máme úplne flexibilné. U nás kedy chce človek, vtedy robí, proste keď to niekomu vyhovuje v sobotu o jednej v noci tak nech robí vtedy. Akurát keď máme samozrejme máme nejaké meetingy alebo teda keď potrebujeme spolu riešiť tak sa dohodneme konkrétne na nejaký čas, ale inak mne je úplne jedno kedy pracujú. Každý si meria svoj čas ktorý odrobí, máme na to aplikáciu Toggle, možno poznáš, a vlastne pošle nám report na konci mesiaca, máme nejakú hodinovú sadzbu za určité typy úloh dohodnutú, vyfakturuje si to a vlastne zaplatíme mu to. Takže v tomto, ja si myslím, že keby to nebolo založené na dôvere, tak to nemôže fungovať a počula som, teda poznám také firmy, kde ten vlastne šéf má hlavne takú úlohu striehnuť na to, čo kto kedy robí a či náhodou sa neulieva, a ja si myslím, že tak sa nedá ísť dopredu, lebo ten šéf musí riešiť úplne iné veci. Takže ja si v prvom rade vyberám takých ľudí, ktorým viem, že môžem dôverovať a to je asi tiež veľmi dôležitý bod, že ako si vybrať tých správnych ľudí, pretože ja som si napríklad vždy vyberala ľudí spomedzi mojich fanúšikov a predošlých klientov. Čo je tiež teda u nás zaujímavé, že naozaj všetky členky tímu  - sme čisto ženský kolektív zhodou okolností a všetky členky tímu boli najskôr moje najšikovnejšie vlastne medzi najšikovnejšími klientmi, až potom sa stali členmi tímu, takže viem, že tí ľudia veria tej myšlienke, ktorú ja šírim – pomôcť ľuďom zmeniť spôsob ako sa učia jazyky, a tým pádom neriešim vlastne takéto problémy.  

Erik Lakomý: A spomínala si nejaké nástroje. Sú ešte nejaké iné, ktoré používate, nejaké online tooly, prípadne meranie, alebo efektivita práce? 

Lýdia Machová: Jasné, my fungujeme na Slacku, to je náš hlavný komunikačný nástroj, veľmi ho máme radi, využívame všetkých smajlíkov, ktorých  môžeme využívať, pretože to chceme tak si ako tak spríjemniť túto menej osobnú online prácu. Na vlastne stretnutia používame klasický Google Meet, veľa nástrojov máme vlastne aj zadarmo. Projektovo sa organizujeme v Trelle, to je tiež naša zamilovaná appka, ktorá proste je fakt úžasná, veľmi veľmi efektívna. Čo také používame ešte? No ja používam trebárs Evernote na poznámky, ale tak to už by sme asi išli vymenovať viaceré takéto appky. 

Erik Lakomý: Tak super, ďakujeme za takéto praktické informácie. Tieto tooly sú bežne dostupné a myslím, že väčšina z nich je aj zadarmo, aspoň v nejakej úvodnej fáze, takže určite to vyskúšajte, ak teda chcete aj pracovať takto remote a pomôže vám to určite zefektívniť prácu. No a teraz prichádza moja obľúbená otázka – dvanásť dievčat v tíme, čisto ženský kolektív, pre mužom sa to môže zdať, že to je náročné. Je to náročné? Neskáčete si do vlasov? 

Lýdia Machová: Neskáčeme. Možno by to bolo pre mňa náročné, keby som nebola žena, ale ja si práve v tomto našom ženskom kolektíve veľmi s dievčatami rozumiem a ako som spomínala veľmi si zakladám na tom, koho do toho tímu prijmem a musia to byť ľudia, s ktorými si ja sedím, s ktorými by som v podstate išla rada na kávu a pokecala a tým pádom ja vlastne zabezpečujem to, že sa nám do toho tímu nedostane nikto, kto by tam robil nejaký neporiadok, alebo – pýtali sa ma tiež nejakí kamaráti podnikatelia, že počúvaj, tebe sa tam nehádajú tie baby alebo nemáte nejaké problémy? Vôbec nie, vychádzame spolu úplne veľmi pekne, práve budujeme si tie vzťahy veľmi intenzívne aj cez živé stretnutia, čo teraz zrovna v období korony nie je až tak možné, ale predtým vlastne sme bežne mávali niekoľko teambuildingov do roka, dokonca aj v zahraničí, že sme išli spolu na takú takzvanú prácolenku, že pracovnú dovolenku na Korfu, a snažíme sa naozaj tráviť spolu čo najviac času, aj mimo tej práce a zároveň máme aj kopec takých  zvykov, že si napríklad raz mesačne máme takzvané virtuálne vínko – to sa všetky spojíme na Google Meete, každá si zoberie proste nejaký obľúbený nápoj ktorý má a zdieľame si niečo pozitívne, čo sa nám stalo za posledný mesiac a veľakrát už sme zistili, že to ani nie sú pracovné veci, ale sú to tie práve osobné, to čo riešime v živote, čo sme sa naučili, kam sa posúvame a je to veľmi pekné v tom, že naozaj tie naše vzťahy nie sú len pracovné, ale vieme o sebe aj práve z takýchto osobných vecí, ktoré riešime, snažíme sa podporovať aj v takýchto veciach, takže to určite pomáha. 

Erik Lakomý: Tak to je super, že aj s tými vlastne kolegami trávime gro času, či už v práci alebo takto remote ak sa robí a je pekné a je oveľa lepšie takto k tomu pristupovať, že vieme o nich aj čo robia mimo toho pracovného života, lebo tam vznikajú tie vzťahy a tie priateľstvá a buduje sa čo najlepšia dôvera.  

Lýdia Machová: Určite a ja si to považujem aj ako za svoju úlohu ako lídra tejto firmy, že musím dbať o blaho a vlastne o to aby sa oni dobre mali aj v bežnom živote, pretože ono je to všetko prepojené, ja to nevnímam až tak úplne, že toto je moje práca a toto je môj súkromný život a myslím si, že aj človek ktorý je veľmi nespokojný v súkromnom živote alebo rieši nejaké veľké problémy, tak nikdy nebude podávať dobrý pracovný výkon, ono je to veľmi previazané. Takže ja sa snažím naozaj pomôcť – alebo my sa snažíme pomôcť si navzájom v rôznych oblastiach a máme napríklad aj také špeciálne kanály na Slacku určené práve trebárs aj na finančné vzdelávanie, hej, že snažíme sa v tomto si navzájom pomôcť, alebo nastavovanie si dlhodobých plánov, alebo cvičenie doma pomocou nejakých videí a takéto veci, takže... 

Erik Lakomý: Tak to je super. A je možné, že prijmete nejakého chlapa do vášho tímu? 

Lýdia Machová: Určite sa tomu nebránim, ono je to naozaj náhoda, že to takto vyšlo, nikdy som to neplánovala, ani som nediskriminovala žiadnych chlapov. Ale ono aj možno je to tým, že ja toto svoje podnikanie som založila na svojich vlastných skúsenostiach s jazykmi a teda prezentujem to dosť ako svoju osobnú značku a možno to tak prirodzene priťahuje ženy, ktoré sú mi v niečom podobné, takže mávame – viackrát sa stalo, že v kurze máme viac žien ako mužov napríklad, takže myslím si, že to je skôr iba taký nejaký prirodzený následok. 

Erik Lakomý: A je to tak, že ženy sú viac naklonené k učeniu a možno aj potom k následnej výučbe jazykov? 

Lýdia Machová: To by som asi nepovedala, myslím si, že je to skôr asi pol na pol, akurát teda ja tým že som ja žena, tak možno ja mám viac tých klientov žien a zase si myslím, že keby niekto toto isté robil, ako chlap, tak si myslím že viac priťahuje chlapov, ktorí sa chcú naučiť jazyky.  

Erik Lakomý: Dobre a bavili sme sa už trošku o tvojej firme, by som to teraz trošku rozbil možno na drobné, že vravíš že ty si nechcela nikdy nejaký fyzický produkt, stále si hľadala online, aby si nebola limitovaná nejakým regionálnym územím. Tak čo je teda možno základom tvojich tržieb alebo čo je presne ten tvoj produkt? 

Lýdia Machová: Áno, ja predávam online kurzy a vlastne tento typ podnikania, tomu sa aj hovorí “info-podnikanie”, pretože ja vlastne predávam informácie, ktoré som ja načerpala za dvadsať rokov svojho života, spracované do veľmi jasnej podoby, ktorá je využiteľná pre bežného človeka. Takže ja som vlastne to svoje know-how, keď už som jednak z učenia sa deviatich jazykov, jednak z tých početných početných rozhovor s polyglotmi som si vypracovala určitý systém , ktorý je využiteľný pre hocikoho, toto som dala do podoby určitých online produktov, to sú online kurzy, mám vlastne také dva hlavné. Jeden je pre úplných začiatočníkov a jeden je pre už stredne pokročilých a vyššie úrovne, kde človek si to vlastne pozrie, zistí presne ako sa má ten jazyk učiť a zostaví si z toho vlastný plán, že čo mu vyhovuje. Lebo to je presne tá moja metóda, že nepredpíšem presne že toto takto treba spraviť, ale každý si tam musí nájsť to svoje – toto chcem počúvať, takýmto podcastom sa chcem venovať, takéto seriály a tak ďalej. No a tieto videokurzy sú vlastne tak spracované, že je umožnený automatizovaný predaj týchto kurzov, to znamená keď si niekto napríklad pozrie nejaký môj webinár, ktorý je tiež nahratý na internete, ku ktorému sa dostane cez platenú Facebookovu reklamu napríklad, tak pozrie si ten webinár, dáva mu zmysel to čo hovorím, príde mu že bude to mať nejakú hodnotu  a má vlastne v ponuke kúpiť si kurz povedzme za nejakú zľavnenú cenu v určitom období. Kúpi si ho, automaticky sa mu to pošle a on si pozrie ten kurz a na základe toho sa učí, to sú také naše automatizované produkty. A potom máme ešte druhú rovinu produktov, a to sú –my im hovoríme mentoringové, vlastne ten môj jazykový mentoring, to čo som vymyslela tento spôsob učenia sa jazykov, tak spočíva v tom, že jednak dáme človeku informácie, ale jednak mu aj pomôžeme ich aplikovať do praxe. Lebo to je práve tá druhá stránka, že mať informácie je jedna vec, ale vedieť ich použiť je druhá, vytrvať v tom, aj motiváciou aj takým  sebazaprením, takže my potom robíme také kurzy, kde buď jeden mesiac alebo dva mesiace vedieme skupinu ľudí, každý z nich sa učí svoj jazyk na svojej úrovni, takže nemáme tu jedného učiteľa, ktorý by predpisoval presne čo sa ako robí a my, môj tím jazykových mentoriek dohliada na to, aby to vedeli robiť čo najefektívnejšie, aby prekonali prekážky, že keď napríklad na niečo narazia a by ich to úplne položilo, prestali by sa učiť, tak vlastne jazykové mentorky im pomôžu v tom, aby zase nabehli na ten svoj systém a vytrvali. 

Erik Lakomý: Takže keď tomu správne chápem, vy to nemáte rozdelené, že teraz angličtina základy, angličtina pokročilí, španielčina a tak ďalej, a tak ďalej, že vy neučíte ten konkrétny jazyk, ale vy skôr učíte nejaký systém, ktorý ten človek si môže dostať do hlavy a hlavne si ho vytvorí sám, alebo si ho trošku ohne podľa seba, čo asi môže byť veľmi nápomocné pri tomto celkovom procese. 

Lýdia Machová: Presne, iba to som chcela povedať, že je presne takýto univerzálny systém, a ja rada hovorím, keď trebárs cestujem v zahraničí a chodím trebárs na nejaké podnikateľské konferencie, tak mám  pripravený taký dvadsať sekundový elevator pitch hej, že ktorým sa predstavujem a ten je, že ahojte, volám sa Lýdia a učím ľudí jazyky, ktoré neovládam, hej? A to väčšinou ľudí zaujme, že čo? Ako je to možné? A máme to naozaj už dokázané, vlastne máme minimálne, vieme minimálne o tridsiatich jazykoch, ktoré sa učili naši ľudia na našich kurzoch a dokonca aj také jazyky ako Wolof , čo je africký jazyk, popravde ja som o ňom ani nevedela, kľudne aj arabčina, čínština, kórejčina, úplne akékoľvek jazyky, lebo ten systém je naozaj univerzálny. Ono je to o tom, že treba určité veci robiť efektívne a treba sa im venovať, tam nie je žiadna iná skratka a ja napríklad ani neverím v to, že sa – že dokážem niekoho naučiť jazyk, ja si nemyslím, že to je možné. Ja si myslím, že dokážem  niekomu pomôcť, aby sa on sám naučil ten jazyk, takže preto si aj myslím, že je to vlastne výsledok toho, že ľudia chodia roky na tie jazykové kurzy a nevedia ten jazyk, pretože si myslím, že to naozaj ani nie je možné. 

Erik Lakomý: Tak to je super, že ty si to úplne zobrala od podlahy a úplne z iného konca, asi taký disrupčný model, alebo ako by som to nazval, a si otočila celkovo to vzdelávanie a ja ti veľmi fandím, aby sa ti to darilo čoraz viac a viac. 

Lýdia Machová: Ďakujem. 

Erik Lakomý: No a spomínala si, že ty podnikáš, respektíve je to Info-podnikanie. Veľa ľudí možno chce nejak zdieľať svoje know-how, chce tiež podnikať, možno nie v jazykoch, ale v hociktorých iných segmentoch, tak vedela by si nám prezradiť ten tvoj workflow, že od možno vzniku toho konceptu, potom nahrávanie videa, príprava možno nejakého scenáru, produkcia, postprodukcia až po možno marketing a celkovo ten predaj. 

Lýdia Machová: Jasné. Tu by som asi povedala jednu takú častú chybu, s ktorou  sa stretávam, že človek má tento nápad, chce ho dať do sveta , zistí si ako na to, má určité nástroje a tak ďalej, a spraví tú chybu, že najskôr vytvorí produkt a potom ide ako keby zisťovať, že či je oň záujem, alebo hľadať tých ľudí, ktorí by ho chceli. A myslím si, že to je spôsob, ktorý môže viesť veľmi ľahko k zlyhaniu. Pretože ja vlastne keď nemám tú cieľovú – to cieľové publikum, a neviem čo oni potrebujú, tak im neviem spraviť taký produkt. Ja som na to išla tak, že hoci som vedela, že chcem vybudovať online biznis, tak som si povedala, že na začiatku idem cestou offline, to znamená robila som živé semináre, kde som – vlastne to bolo veľmi jednoduché, len zvolať nejaký event na Facebooku, povedať zhruba o čom tam budem hovoriť, dať tomu nejakú cenu a zistiť, ktorí ľudia na to prídu, čo sa budú pýtať, hej? A ja som vlastne takto si spravila desať seminárov, ktoré som nazvala Majster jazykov, rovnako ako potom ten môj online produkt, a prvý seminár trval štyri hodiny a tam si pamätám, že som napríklad preletela, že môžete počúvať trebárs podcasty, Youtube, seriály, ok, ideme ďalej. A teraz sa zdvihla ruka a niekto sa spýtal, že no dobre, Lýdia, ale tak tie seriály mám pozerať s titulkami alebo bez, že so slovenskými alebo bez. Tak ja sa pozerám, že mi to akože prišlo také zvláštne, že toto neviete? Mi to prišlo úplne samozrejmé, že hovorím no tak jasné, že nie so slovenskými titulkami, to by vám vôbec nepomohlo, hej? Vy keď čítate slovenské titulky, už nepočúvate angličtinu a všimla som si, že si to začali zapisovať tí ľudia, tak som vlastne takto pochopila, že čo tí ľudia potrebujú počuť. Keby som ten produkt bola vytvorila tak ako ten môj prvý seminár bol, tak si myslím že by naozaj nepomohol tým ľuďom  až tak, pretože ja som nevedela čo je pre tých ľudí nové, čo je pre nich zaujímavé, a ja som to postupne vypracovávala na základe tejto spätnej väzby, ktorú som si veľmi ostro sledovala, až sa z toho štvorhodinového seminára stal osemhodinový a dneska je to už vlastne dvadsať hodinový kurz, ktorý je naozaj naplnený presne takými informáciami, ktoré ľudia potrebujú, na základe spätnej väzby. Takže podľa mňa je toto veľmi dôležité, zistiť si, pre koho vlastne chcem ten kurz robiť a čo mu chcem pomôcť poriešiť, aký problém. A veľakrát ja, ako ten odborník, ktorý je v tej téme už roky nemám absolútne šajnu o tom, čo tí ľudia potrebujú, pretože už sa neviem vcítiť do kože toho človeka, ktorý všetky tie veci nevie. Takže určite by som odporučila neísť do toho tak že teraz idem dva-tri mesiace natáčať kurz a budem si zisťovať ako pracovať so svetlami a všetky tieto veci – najdôležitejšie je začať komunikovať s nejakou komunitou ľudí, takže určite by som odporučila – ja som vlastne začala na Facebooku zdieľať všelijaké príspevky o tom a budovala sa tá komunita, ktorá postupne rástla po tisíckach, a vlastne od nich som získavala tú spätnú väzbu. 

Erik Lakomý: Takže základ je si vytvoriť nejaký pilotný produkt kvázi, si ho otestovať, veľa veľa spätnej väzby pýtať od tej komunity ľudí a stále to nejak upravovať. 

Lýdia Machová: Presne. 

Erik Lakomý: Okej a povedzme, že ten produkt by bol, čo ďalej? Čo ďalej, ako si možno rozmýšľať nad tými videami, ako sa píše scenár, ako udržať pozornosť tých  ľudí, lebo v dnešnej dobe je to dosť náročné. 

Lýdia Machová: Jasné, no tu musím spomenúť, že asi tá najdôležitejšia zložka v akomkoľvek podľa mňa podnikaní je marketing. A to je niečo, čo sa stretávam napríklad u žien veľmi často, ktoré chcú podnikať a povedia si ale ja nechcem riešiť ten marketing a predaj, to je také že niekomu niečo nútim a podľa mňa je to veľmi zlé nastavenie, ktoré vlastne – bez toho marketingu nikdy nič nedosiahnem, nikdy nič nepredám. Ja musím tú svoju myšlienku predať, nemyslím teraz iba vyslovene za peniaze, ale dať ju tým ľuďom tak, aby o ňu mali záujem. Takže toto je zase niečo, čo ja som sa učila úplne na zelenej lúke, od začiatku a dá sa to, som presvedčená o tom, že to každý dokáže, ale musí sa tomu venovať. Ja som prechádzala si kopec marketingových kurzov, mala som mentorov a tak ďalej a učila som sa ako podať tie myšlienky tak, aby  boli zaujímavé pre človeka, aj ten copywriting, aj marketing. No a keď si sa teda pýtal na ten proces, tak my v podstate nemáme nejaký proces vytvárania nových produktov. Ja vlastne nerazím cestu stále vytvárania nejakých nových online kurzov, ja som to svoje know-how spracovala do týchto dvoch základných kurzov a my vlastne pracujeme s nimi a máme naozaj pomerne malú škálu produktov na to, že to robíme päť rokov, v porovnaní s mnohými inými info-podnikateľmi, ktorí ako keby každého pol roka vymyslia nejaký nový kurz – ja som si povedala že nie, to know-how je tu a toto je to, čo potrebujete vy vedieť o jazykoch, akurát sa niekto môže rozhodnúť, že chce povedzme iba časť z neho, že ho zaujíma povedzme iba nejaký jeden  modul, povedzme len o počúvaní, alebo len o písaní, takže v podstate nevyvíjame stále nejaké nové produkty, skôr vylepšujeme tie staršie. 

Erik Lakomý: Dobre a keď som - povieme ešte o tých technickejších, takže ty máš nejaký jeden kurz, ktorý sa skladá z modulov a ten sa skladá z videí? 

Lýdia Machová: Presne tak. 

Erik Lakomý: A tie videá sa skladajú ešte z nejakých ďalších videí alebo viem si tam možno preklikávať alebo ako to je technicky spravené celé? 

Lýdia Machová: Jasné. Tak ja tieto kurzy mám technicky teda u seba, na svojej – v  členskej zóne svojej stránky, takže keď si to niekto kúpi tak získa prihlasovacie údaje a môže si ich pozerať. My to máme trošku tak komplexnejšie spracované, že máme tie informácie podané v dvoch vlnách. Prvá vlna sú videá odo mňa, kde ja vlastne predstavujem ľuďom tie základné veci, základné metódy. Najskôr im vysvetlím, že prečo, ako sa treba ten jazyk učiť a potom už ideme presne do detailov – takéto metódy takto využiješ na počúvanie, takto na rozprávanie, takto si to nakombinuješ. Oni si pozrú tú prvú vlnu, vyberajú si ako keby iba to, čo ich baví, pretože naozaj ten môj systém je o tom, že ty si musíš vybrať konkrétne veci, ktoré ti sadnú, vytvoria si na základe toho učebný plán, ktorý je presne na mieru šitý a potom idú do druhej vlny a tam sú vlastne viaceré už textové materiály aj rôzne inštruktážne videá, kde my presne ukazujeme s touto appkou takto pracuješ a tak ďalej, takže sú to rôzne typy videí, ale teda to gro je odo mňa natočené, vlastne jasne vysvetlené čo a ako. 

Erik Lakomý: Spomínala si, že máš to niekde na webe, respektíve na tvojej platforme. To máš cez WordPress alebo máš naprogramovanú nejakú špeciálnu  tvoju vlastnú? 

Lýdia Machová: Nemám nemám, išla som tou najjednoduchšou cestou , je to Wordpress šablóna, volá sa Myo Web, mnohí ju budú určite na Slovensku, v Česku poznať a máme to vlastne prepojené s emailingovým programom SmartEmailing, s fakturačným programom FAPI, takže máme takú klasickú trojku týchto československých produktov a cez to vlastne fungujeme.  

Erik Lakomý: Dobre a teda máme video hotové respektíve celý kurz je na webe. Vravela si, že ten marketing je základ .Čo sú tvoje najúspešnejšie možno kanály a tvoje najúspešnejšie také stratégie ako predať ten obsah a ako ho nie že predať konkrétne fyzicky ale ako predať a povedať tú myšlienku ľuďom. 

Lýdia Machová: No toto je umenie, ktoré sa učím a myslím si, že stále som iba na začiatku, aj keď vidím, že sa postupne zlepšujem. Mne veľmi dobre fungujú webináre, pretože som si aj – to som si uvedomila že ja chcem cez webináre ponúkať tieto myšlienky, takže som veľmi pracovala na svojich prezentačných zručnostiach a teda samozrejme aj tá technická stránka ako robiť webináre. My na webinároch mávame – napríklad teraz v januári sme mali 2300 ľudí naživo, ktorí to sledovali a boli veľmi akční, zapájali sa do toho. Takže tie webináre nám celkom fajn idú, ja vlastne prezentujem určité myšlienky, ktoré si myslím, že by tí ľudia mali dostať. A pokiaľ si niekto pozrie ten webinár tak už z neho získa pomerne hodnotné informácie ktoré vie využiť v praxi, bez ohľadu  na to, či si kúpi kurz alebo nie. 

Erik Lakomý: Kde si ho môže pozrieť? 

Lýdia Machová: Pokiaľ bol živý webinár tak treba sledovať jazykovymentoring.sk a my vždy ohlasujeme že teraz bude webinár, dá sa naň zaregistrovať a potom vlastne je tam pár dní po vysielaní je repríza, ale potom už je to stiahnuté, hej? Takže to sú tie živé webináre, ale robíme aj prednahraté webináre, ktoré si vlastne človek môže pozrieť kedykoľvek, tie sú tiež vlastne u nás na stránke k dispozícii, človek si to vie ľahko vyklikať a vyberie si, ktorý termín mu vyhovuje a tam bude vlastne webinár, ktorý som ja pripravila vopred a on si ho pozrie vo svojom čase, kedy jemu vyhovuje. 

Erik Lakomý: Takže webináre je jeden z výborných spôsobov marketingu. Pracuješ aj možno potom s tými tvojimi klientmi, nejaký newslettering posielaš pravidelný, robíš nejaké kampane, možno nejaké fyzické formy marketingu? 

Lýdia Machová: Určite. Newsletter alebo teda vôbec Email Marketing je jeden základný kameň pre nás a to aj v prípade webinárov s tými ľuďmi treba komunikovať. Ono nefunguje to tak, že ja niečo odprezentujem a keďže to je dobrá myšlienka, teraz sa všetci idú roztrhať a idú si to kúpiť. Naozaj treba tým ľuďom pomôcť aby pochopili to, čo im to prinesie, aká je tá hodnota, aby sa rozhodli či je to pre nich vhodné alebo nie, takže Email Marketing je pre nás veľmi veľmi cenný nástroj, máme aj pravidelný newsletter, kde vlastne dávame články, rôzne aj citáty motivačné a takéto a vlastne pomedzi to posielame sem-tam nejaké špeciálne emaily na danú tému, nejakú ponuku keď je v nejakej zľave a tak ďalej, takže Email Marketing určite a ešte využívame vlastne aj Facebookovu reklamu  na získanie kontaktov do databázy. My máme v databáze už vyše 100 000 ľudí, keď počítam vlastne aj slovenských, českých našich fanúšikov, aj zahraničných, lebo to sme vlastne nespomínali – ja celý tento jazykový mentoring robím aj v angličtine ako language mentoring a mám vlastne klientov z celého sveta s týmito istými produktami.  

Erik Lakomý: Dobre a ešte jedna podstatná vec, celkovo pri tomto workflowe že cena, ako je rozlíšená cena u tých kurzov, koľko sú ľudia ochotní v dnešnej dobe platiť za vzdelanie a ako to možno neprepáliť a nedať nejakú vysokú cenu a aby boli ochotní. 

Lýdia Machová: To je ťažká téma, priznám sa, že s týmto dosť sa trápim, pretože na jednej strane chcem tú cenu nastaviť tak, aby odrážala tú hodnotu, ktorú to ponúka, na druhej strane si veľakrát poviem – samozrejme snažím sa to prispôsobiť aj tomu trhu, hej, že aké sú asi možnosti a poviem si, že v skutočnosti tá hodnota je oveľa vyššia ešte ako aj tá najvyššia cena, ktorú my tomu dáme, pretože reálne, keď ten človek urobí to, čo ja v tom kurze mu poviem, tak jemu sa zmení spôsob, ako sa bude učiť jazyky doživotne, a on už nepotrebuje utrácať tisíce eur na jazykové kurzy, hej? Len je to ťažká téma, priznám sa, že s týmto trošku bojujem. Máme rôzne spôsoby, snažíme sa to v tíme vždy posudzovať, mám viacerých biznis mentorov, ktorí mi vždy hovoria, že Lýdia strašne lacno to predávaš, proste na to, akú to má hodnotu, mala by si ísť hore s tými cenami. Len u mňa sa to zase úprimne poviem bije aj s takým – s takou mojou víziou alebo misiou, že ja chcem čo najviac ľuďom pomôcť učiť sa tie jazyky a nechcem aby moje kurzy boli pre nejakú elitu, ktorá si dovolí dať tomu tisícky eur a teda pomôcť tu sto ľuďom ročne, ale ja naozaj chcem pomôcť tisícom ľudí, takže snažím sa to tak nejako dať dokopy a nájsť nejaký kompromis. 

Erik Lakomý: Koľko teraz stoja tvoje kurzy? 

Lýdia Machová: Podľa toho aké a podľa toho zase v akej kombinácii. Napríklad ten základný kurz stojí 400€, ale ponúkame ho v zľave, vlastne vie ho človek vychytať, pokiaľ nás sleduje aj za 200€, to je vlastne tá najnižšia cena, za ktorú ho ponúkame. Keď sa potom prihlási už do nejakého mesačného programu tak zase tú tam iné ceny, ide to od niekoľkých desiatok eur až po niekoľko stoviek eur. 

Erik Lakomý: Ja konkrétne nemám u vás kurz zatiaľ, ale veľmi si ma na to teraz namotivovala, že zas sa začnem venovať jazykom ako to bolo na strednej škole. Každopádne sledujte aj Lýdiin profil, sledujte aj jazykový mentoring a ak je tých 400€ veľa, tak vychytajte nejakú zľavičku, možno príde Black Friday už na jar, takže treba to sledovať. Dobre a mne z toho celkovo vyplýva, že ty si taký digitálny nomád, nie si? 

Lýdia Machová: Som, som srdcom a dušou. 

Erik Lakomý: Takže asi aj rada cestuješ. 

Lýdia Machová: Veľmi rada a preto teraz veľmi trpím v tomto období korony. Bohužiaľ. 

Erik Lakomý: Kde si bola naposledy? 

Lýdia Machová: Naposledy, fúha, išla som loďou do Dubaja z Grécka. Bola to vlastne taká trojtýždenná plavba, čo je opäť časť vlastne podnikania, ktorá úplne zanikla kvôli korone, výletné plavby. Takže to bola asi taká posledná cesta, predtým v Thajsku napríklad.  

Erik Lakomý: Povedz nám teda, že ako možno podnikať a zároveň cestovať , lebo je to asi neopísateľný pocit slobody, ak je človek slobodný, jednak možno s tým, že nemusí byť od rána do večera  v práci a ešte to vie aj robiť možno z nejakých exotických destinácií a nie je obmedzený vlastne tým regiónom ako sme sa už bavili a takisto aj nejakým časovým pásmom a všetkými týmito vecami. 

Lýdia Machová: Myslím si, že sa to dá, ale musí človek to podnikanie budovať s tým, že chce si to takto nastaviť. Mne jeden môj biznis mentor tak povedal, že Lýdia povedz si, koľko času chceš venovať svojej firme. A správna odpoveď nie je to, čo si firma vyžaduje, pretože ona si od teba vyžaduje 24 hodín tvojho času a ešte niečo navyše. Takže ja som si stanovila, že napríklad bežne ja, ešte keď nebola teda korona, som cestovala 2-3 mesiace v roku, keď sa to nejako spojilo a povedala som si, že toto chcem, že toto jednoducho musí byť a určite chcem s tou firmou rásť a priberať teda aj ľudí aj zodpovednosti, ale toto si musím udržať. Takže ja som si napríklad povedala, že v lete pôjdem na Transsibírsku magistrálu, to bol môj sen, dva roky som to plánovala, na mesiac budem offline, hej? Ako to môžeme teraz spraviť, aby sa to podarilo? Takže my sme vlastne potom s tímom, keď už som vedela, už som mala letenky, už som vedela presne kedy pôjdem, tak sme presne vedeli, že dobre, tak tuto Lydka nebude, tak asi nebudeme robiť webinár pre klientov v tom čase. Tak čo by sme vymysleli? Možno by si mohla nahrať video vopred. A je krásne sledovať teraz s odstupom, že nám sa vlastne tie produkty takto vyvíjali, lebo sme vedeli, že aha tuto Lydka nebude celý mesiac, musíme to nejako predpripraviť, takže my sme ten mesiac predtým boli asi najproduktívnejší v tom roku, lebo sme všetko poriešili, všetko pochystali, dievčatá vedeli, že jednoducho nemôžu sa ma potom už nič pýtať, musia to poriešiť samé a vlastne nás to veľmi posunulo paradoxne. Že to, že som si ja dovolila ten mesiac byť preč a úplne offline tak tá firma vlastne vďaka tomu vyrástla.  

Erik Lakomý: Tak to sú možno také základné posolstvá, že prvé si to naplánovať včas a vopred a oboznámiť s tým celý tím a pripraviť sa na to, a druhá vec čo sa možno aj vo mne bije a mám taký zmiešaný pocit na to, že už keď idem teda cestovať, tak načo tam ťahať aj robotu, chcem si od nej oddýchnuť, takže veľa ľudí  je takých nomádov, doslova že sú na pláži, medzi to píšu maily, majú Skype, neviem čo všetko, ale ten asi mozog si neoddýchne a nie je to úplne dobré riešenie. 

Lýdia Machová: Nie je to dobré riešenie. Myslím si, že je veľmi dôležité si ten balans vytvoriť, či už pri cestovaní ale aj doma. Ja napríklad sa snažím nepracovať cez víkendy, len vo veľmi výnimočných prípadoch, alebo taktiež po večeroch, keď som začínala samozrejme to boli iné situácie, lebo som všetko musela riešiť ja, ale teraz už keď mám tím ľudí, tak si viem povedať robím odvtedy dovtedy a jednoducho nedám tomu biznisu viacej času, pretože si strážim, presne ako si povedal, strážiť si ten svoj čas a mať ten kľud, ten balans. 

Erik Lakomý: Tak to je super, ja verím že už aspoň nejaké svetielko na konci tunela sa nám zjavuje a budeme môcť začať cestovať, či už ku koncu tohto roka a možno bude treba vydržať ešte trošku dlhšie, ale každopádne treba vydržať lebo potom nás čakajú pekné chvíle. Dobre ja by som sa ešte vrátil teda na začiatok, keď som vravel, že vieš 9 jazykov – ktorých konkrétne 9? 

Lýdia Machová: Tak v tom poradí ako som sa ich učila – angličtina, nemčina, španielčina, poľština,  francúzština, esperanto, slovenský posunkový jazyk , ruština a svahilčina. 

Erik Lakomý: Tak čím si išla ďalej, tým to znelo viacej exotickejšie. Vedela by si možno aj niečo odkázať poslucháčom? Mne sa páči to esperanto, lebo v živote som nikoho nepočul niečo rozprávať, tak kľudne skús. 

Lýdia Machová: Dobre tak skúsime, nech si tipnú poslucháči čo som povedala. “Mi salutas ĉiujn aŭskultantojn Na rovinu o podnikaní.” 

Erik Lakomý: To sa mi zdalo ako také rumunsko - rusko - slovensko -anglické…. 

Lýdia Machová: A je to ináč presne taký mix. To esperanto vlastne pozostáva z koreňov slov viacerých jazykov, takže trefné. 

Erik Lakomý: A bolo to? 

Lýdia Machová: Bolo to že “Pozdravujem všetkých poslucháčov Na rovinu o podnikaní” To si určite rozumel.  

Erik Lakomý: Nie. Začnem sa učiť asi esperanto. Každopádne ďakujem ti veľmi pekne za dnešný podcast, veľmi pre mňa inšpiratívny, zároveň aj veľmi praktický, ja verím že každému dal niečo a že o čo viac poslucháčov sa bude možno snažiť aj v tomto info-podnikaní ďalej podnikať. Mojim dnešným hosťom  bola Lýdia Machová, zakladateľka jazykového mentoringu. Ďakujem. 

Lýdia Machová: Ďakujem aj ja veľmi pekne.  

Erik Lakomý: Ak sa vám tento podcast páčil, neváhajte ho zdieľať a neváhajte dať o ňom vedieť aj svojim známym. Dopočutia.  

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.  

Peter Kurucz, zakladateľ Auto PDK, začal pracovať s predajom a dovozom áut už počas podnikania v gastro biznise. Uvedomil si, že kaviareň nie je najlepší biznis plán, a preto sa naplno začal venovať podnikaniu v automobilovom segmente. Dnes jeho spoločnosť dosahuje tržby viac ako 2 mil. € a štyri-krát po sebe sa stala autobazárom roka na Slovensku.

Aký bol jeho začiatok v konkurenčne silnom prostredí, ako sa rozhodovať pri kúpe nového alebo jazdeného vozidla, spôsoby financovania, či ako odhaliť, že jazdené vozidlo je kvalitné a nemá stočené kilometre nájdete v tejto epizóde.

Jednotlivé úkony môže vykonať splnomocnená osoba. Na tomto linku si môžete stiahnúť vzorový dokument. (.doc) (.pdf)

Linky z podcastu:
O Auto PDK
Rozhovor s Petrom Kuruczom pre Startitup
Projekt Auto PDK deťom

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Milena Fabšicová

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Erik Lakomý: Pekný deň milí poslucháči. Máme pred sebou ďalšiu epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní. Dnes opäť veľmi praktickú tému. Verím, že sa vám posledná epizóda páčila, hlavne čo sa týka nastavenia finančného plánu, kontroly a ďalších veľmi praktických vecí z finančného manažmentu. Dneska tá téma bude trošku iná, dneska sa pobavíme o autách. Pobavíme sa o tom, ako získať auto do svojho podnikania a čo všetko nás čaká pri tomto procese, aké sú nástrahy a aké sú všetky náležitosti, ktoré k tomu potrebujeme. Predo mnou už sedí hosť, zakladateľ spoločnosti Auto PDK. Môžem len spomenúť, že za rok 2019 tržby cca jeden a pol milióna euro. Verím, že za rok 2020 to bolo ešte vyššie. To nám povie už náš hosť a preto vítam Petra Kurucza. Dobrý deň.

Peter Kurucz: Dobrý deň prajem a ďakujem pekne za pozvanie.

Erik Lakomý: Tak možno rovno povedzte aký bol ten rok 2020, či sa vám podarilo zvýšiť tržby, ako ste to vy videli, lebo tá situácia nebola veľmi jednoduchá.

Peter Kurucz: Bohužiaľ tá situácia teda vôbec nebola jednoduchá, v podstate podľa našich kalkulácií sme za celý rok, čo je dvanásť mesiacov, mali zhruba tie štyri mesiace zatvorené, takže na to reálne podnikanie nám naozaj ostával v podstate čas dve tretiny z toho celku. Aj napriek tomu sme teda tie tržby naše dokázali zvýšiť. Momentálne sme zhruba – nemám to ešte presne zrátané, určite niekde dva milióny a viac. Takže našťastie, aj vďaka teda našim zákazníkom a vďaka tomu, že nás vyhľadávajú sme dokázali nejakým spôsobom udržať stabilitu firmy alebo dokonca ju ešte o niečo pozdvihnúť, aj keď priznám sa, očakával by som trošku väčší rast, ale samozrejme bavíme sa o tom, že by to bolo za normálnych okolností a nie v čase pandémie.

Erik Lakomý: Tak to je obdivuhodné že už vôbec za týchto podmienok čo boli, a takisto asi aj veľa vecí s predajom áut je spojených s napojením na väčšie ekonomiky, či už je to Nemecko a okolité krajiny, takže za to klobúk dole, že sa vám aj takto podarilo.

Peter Kurucz: Ďakujeme.

Erik Lakomý: Poďme možno ešte sa trošku vrátiť v čase a pobaviť sa o tom, že ako vy ste sa vôbec dostali k podnikaniu s autami a ako vlastne vznikla vaša firma Auto PDK.

Peter Kurucz: Tak v podstate ja už ako malý chlapec som inklinoval k autám celkovo, či už to bolo teda od malička, úplného malička také to obdivovanie susedových áut na parkovisku až teda po rôzne čítanie časopisov, katalógov, sledovanie auto-moto relácií v televízii. Tým že aj môj otec bol v podstate fanúšik áut a nebol síce v tejto profesii nejakým spôsobom začlenený, ale mal rád autá, mal rád rýchle autá, mal rád pekné autá, takisto aj on ako malý chlapec zbieral veľmi veľa katalógov aj keď v tej dobe to bolo omnoho omnoho ťažšie, ale napríklad dodnes ich má. Takže zrejme tam boli aj nejaké tie gény. No a v podstate čím viac sa rozvíjal trh s tými autami, pribúdali nové a nové modely, ktoré ma fascinovali, začal som si pozerať aké sú rozdiely medzi autami, začal som si rôzne technológie študovať a tak ďalej, no a napokon teda ako mladý chlapec, keď už som bol vo veku že sa mohol robiť vodičák, v mojom prípade to už bolo že sa dal robiť od sedemnástich, tak samozrejme moja prvá prosba na rodičov bola teda taká, že: Prosím, prosím, ideme do toho, že chcem strašne vodičák. No a chvalabohu teda som vyrastal v takých pomeroch, že teda otec si to dovoliť mohol, tým že rodičia boli rozvedení, tak tie pomery v ktorých som vyrastal boli také, že na jednej strane sme žili – nechcem povedať že v chudobe, ale v skromných pomeroch, a na druhej strane to bolo také, že tiež to nebolo bohatstvo, ale bol taký priemer, čo naozaj vtedy veľa ľudí nemalo a veľa mojich spolužiakov si ten vodičský preukaz nemohlo urobiť, pretože jednoducho rodičia na to nemali peniaze, takže si to dorábali až neskôr, no a ja teda vďaka môjmu ocinovi som túto možnosť mal. No a po absolvovaní autoškoly teda samozrejme som bol ešte väčším nadšencom áut, pretože môcť jazdiť to bolo pre mňa naozaj že nebo.

Erik Lakomý: A aké bolo vaše prvé auto, na ktorom ste jazdili? To si určite pamätáte :)

Peter Kurucz:  Úplne prvé bola Škoda Felicia, na ktorej ma teda ešte učil tatino jazdiť. A následne sme Feliciu mali aj v autoškole. Ale môj ocino razil takú zásadu, že nemôžeš byť dobrý šofér na kvalitnom a drahom aute, pokiaľ si si nevyskúšal tie najhoršie, takže istú dobu som si skúšal aj Škodovku 105, potom 120. No ale keď som mal devätnásť rokov tak dostal som v podstate - alebo podedil som po otcovi - vtedajší, dovolím si povedať, že dosť luxusný voz na tie pomery a to bol Renault Laguna, to bol dvojlitrový benzín, čo ako naozaj myslím vtedy to malo niekde okolo stoštyridsať koní, takže to bol naozaj taký trhač asfaltu na tú dobu a na môj vek teda až príliš luxusné auto, ale o to viac som si to vážil. Ale samozrejme otec sa ma snažil motivovať, pretože podmienkou tohto zdedenia bolo dostať sa na vysokú školu, takže mal som veľmi značnú motiváciu, ktorú som teda splnil.

Erik Lakomý: Tak to bolo taká francúzska klasika vo vašom podaní. A čo tá vysoká škola sa podarila nakoniec? Bola to dobrá motivácia?

Peter Kurucz: Ja sa priznám, nedokončil som ju, po dvoch rokoch som to vzdal. Ja som človek, ktorý má veľmi rád priamosť, preto sa snažím aj v takýchto výstupoch hovoriť k veci, bez zbytočných omáčok a keď si jednoducho niečo myslím, či už teraz, či v biznise, či doma, tak to tak aj poviem. Pretože vysoká škola ma naučila jednu vec, za tie dva roky, že diplomacia nie vždy je úplne najlepšie riešenie. Ja osobne, nemôžem povedať, že mám problém s autoritami, ale niekedy mi vadí, pokiaľ sa ľudia naozaj vyvyšujú nad vás bez naozaj reálneho dôvodu, vo všeobecnosti aj keď ten dôvod je, myslím si že nikto by sa nemal nad nikoho vyvyšovať. A bohužiaľ u mňa to bolo tak, že som bol jediný v ročníku, kto bol teda z Bratislavy, všetci boli mimo bratislavskí, jediný som mal auto, jediný som už v podstate v tej dobe zakladal s.r.o.-čku alebo mal krátko fungujúcu s.r.o.-čku, čo teda vadilo značne mojim spolužiakom a teda zjavne asi aj niektorým profesorom, ktorí – ktorých správanie bolo bohužiaľ nadradené. Bolo viac ako nadradené, až to vyvrcholilo v druhom ročníku do takej miery, že teda druhý ročník som si zopakoval, čiže v podstate celkovo som na tej škole strávil tri roky. A istý nemenovaný pán profesor ma nenechal prejsť, myslím že tam bola vtedy ekonomika, nejaké účtovníctvo...

Erik Lakomý: Čo to bola za škola?

Peter Kurucz: Ekonomická univerzita v Bratislave.

Erik Lakomý: Tak to sme na tom podobne, tiež ju mám vyštudovanú.

Peter Kurucz: Môžeme to povedať nahlas. Dokonca fakulta hospodárskej informatiky. No a páni profesori, ktorí študovali celý život jednu jedinú problematiku, alebo jednu jedinú tému a v tom vynikali, hej, tak mali ten pocit, že jednoducho treba to dať pocítiť aj tým študentom a naozaj to správanie bolo mnohokrát úplne zbytočné, úplne zbytočne vás dehonestovali, kazili vám akúkoľvek nejaké nadšenie, nejakú chuť do učenia, a ja som v podstate tú vysokú školu nevnímal nijak pozitívne a obzvlášť tým, že som nemal podporu spolužiakov, nakoľko jednoducho tam bohužiaľ bola tá materiálna závisť, čo som do dnešného dňa nepochopil, pretože selektovať ľudí podľa toho čo majú, nemajú mi príde až nie úplne ľudské. Ja som toto nikdy nerobil a tak som sa rozhodol jednoducho, keď mi istý pán profesor po troch razoch čo som prišiel na skúšku a dovolím si povedať, že aspoň prejsť ma mohol nechať, tak mi poznamenal niečo v štýle, že peniaze nie sú všetko a že jednoducho mám sa zdokonaliť v tom čo robím, tak vtedy som si povedal, že okej, v poriadku.

Erik Lakomý: Tak vtedy ste dali vlastne nejaké – odhlášku zo školy, alebo ako to mám nazvať a išli ste robiť to, v čom ste naozaj dobrý, hej?

Peter Kurucz: Áno, ono to – my sme neboli žiadna bohatá rodina, my sme jednoducho – môj otec, čo je môj obrovský vzor, si všetko naozaj vybojoval, ja som bol toho svedkom, veľmi tvrdou prácou, pretože môj otec bol zamestnaný ešte dávno dávno v obchodnej komore, kde strávil xy rokov až kým nezačal teda podnikať, a jeho podnikanie bolo zo začiatku naozaj také, že chodil autobusmi, mne sa venoval cez deň, po nociach pracoval, kanceláriu mal doma a teda samozrejme vtedy už v tom čase boli naši rozvedení, ale keďže vtedy som uňho býval nejaký ten týždeň a potom som zase týždeň u mamy a tak ďalej, tak teda naozaj ja môžem so všetkou cťou povedať, že môj otec to čo má dnes a to čo mal pred pár rokmi už nadobudnuté, je veľmi veľmi tvrdou prácou, čo mnohí z podnikateľov čo začali podnikať po revolúcii absolútne nepoznajú, pretože bohužiaľ celkovo v podnikaní aj dnes mladí ľudia očakávajú oveľa viac ako môžu dostať. Neuvedomujú si to, že pokiaľ chce niekto vybudovať naozaj prospešnú firmu, ktorá nevydrží len päť rokov a potom ju zavrú, tak musí na tom dlho dlho pracovať a kým sa dostaví to ovocie, ono to nejaký čas trvá.

Erik Lakomý: No presne preto aj my robíme tento podcast, lebo chceme aj ľuďom povedať, že to podnikanie nie je že človek sedí na stoličke, pije kávu a nič nerobí a zarába peniaze, ale je to fakt tvrdá drina a tvrdá práca a to ovocie prichádza až po niekoľkých rokoch, ideálne v jednotkách rokov, niekedy to príde až v desiatkach rokoch. Takže to je super že ste mali takýto vzor už od mladosti a asi aj preto ste sa vydali tou cestou podnikateľa a tam možno by som rovno aj napojil na tú otázku že ako vy ste sa vôbec dostali k podnikaniu? Keď si to tak ja zhodnotím celkovo ten trh vlastne s ojazdenými autami alebo s kúpou a predajom áut bol vnímaný a možno stále je vnímaný ako takí kvázi autíčkari, keď to môžem takto na rovinu povedať, ktorí chcú ľudí nejakým spôsobom oklamať a nie často dostanú za tie peniaze aj takú hodnotu, akú majú dostať. Ako vy ste to vnímali v tých začiatkoch?

Peter Kurucz: No ono začiatky sú pre každého ťažké. Ja v tom veku som vlastne ani len netušil do čoho idem a tak to aj vyzeralo, pretože moje prvé podnikanie nesúviselo priamo s autami. Moje prvé podnikanie bolo otvorenie si kaviarne a coctail baru, čo bolo vtedy v strašnej móde a bohužiaľ po štyroch rokoch to podnikanie dopadlo katastrofálne, poučil som sa na veľmi veľa chybách, ale súčasne popri tomto som teda už pomaličky začal obchodovať s tými autami, alebo respektíve skôr som sa učil, pretože som mal mnoho kamarátov a ja ako mladý chalan som vyrastal skôr v staršej partii, takže tí ľudia naozaj mali o päť, o desať rokov viac odo mňa. Tak som sa snažil nejak tak pridružovať a pozerať a vnímať to celé a popritom si riešiť tú svoju kaviareň, ktorá ale bohužiaľ dopadla ako dopadla. To treba povedať na rovinu, bol som mladý, hlúpy, absolútne som netušil do čoho idem a dodnes môžem vďačiť opäť môjmu otcovi, ktorý keby mi vtedy nepožičal peniaze, tak neviem čo by som robil.

Erik Lakomý:  Ako sa hovorí, že kaviareň sa otvára, až keď je zarobené...

Peter Kurucz: Viete čo, v dnešnej dobe by som už do gastra v živote nikdy nešiel a obzvlášť v tejto dobe ešte, ktorá je teraz. Ale tie prvotné začiatky zase súvisia s mojim ocinom, ktorý ma brával na obchodné stretnutia, s ktorým som cestoval po celom, v podstate dá sa povedať po celom Slovensku, takisto som počúval a učil sa od neho ako komunikuje s ľuďmi, pretože on nemal nikdy s nikým problém, on naozaj bol taký ten až niekedy žoviálny typ, ktorý s každým zasrandoval, nebol príliš diplomatický, nebol príliš distingvovaný, jednoducho naozaj taký ten ľudský prístup ku každému a bolo to úplne jedno či to je pekárka, či to je robotník, či to je riaditeľ nejakej banky a toto je to, za čo som ja nesmierne vďačný čo som sa od neho naučil, že dokážem s tými ľuďmi komunikovať nielen na tej profesionálnej úrovni, ale aj ľudsky a to si myslím že je v dnešnej dobe naozaj také nezvyklé, pretože mnohokrát sa mi stáva, keď aj ja prídem do hocijakého obchodu alebo do nejakej inštitúcie – ten prístup je veľakrát fajn, ale dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch je až príliš rezervovaný a tam už jednoducho celý ten biznis, ktorý kedysi stál povedzme viac na tej ľudskosti, ako na tých peniazoch, sa to celé za tých pár rokov, ktoré ja podnikám, mám pocit že otočilo a všetci sú už takí len že hrabať si na svojom políčku, starať sa sami o seba a taká tá ľudskosť z toho celého vypršala, to ma veľmi mrzí.

Erik Lakomý:  No a teda prvé bolo gastro, potom ste popri tom začali obchodovať s autami. Ako to celé prebiehalo? Možno tie začiatky? Sú na trhu veľkí hráči? Existujú veľké bazáry, veľké automobilky, showroomy, asi to nebolo jednoduché úplne v tom začiatku. Ako to celé vznikalo?

Peter Kurucz: No u mňa tá východzia pozícia bolo o to ťažšia, že som si so sebou niesol dlh cca milión slovenských korún, ktorý mi vznikol bohužiaľ z tejto kaviarne a preto som teda si povedal, že okej, začnem odznova. Vzhľadom na to, že som chcel dosiahnuť niečo sám, tak som jediné čo povedal, požiadal som o pomoc, vtedy mi otec povedal dobre, požičiam ti posledné peniaze, ale pokiaľ sa nejakým spôsobom v živote nepohneš, tak jednoducho – nechcem povedať, že by na mňa zanevrel, lebo naozaj ako mladý chlapec som porobil kopu hlúpostí a môj otec za mnou vždy stál, to musím povedať jednoducho tým je pre mňa a vždy bude ten najlepší chlap akého poznám, pretože iní rodičia by sa na svoje deti už vykašľali a ja si musím otvorene priznať, že som tých hlúpostí porobil kopu. No a požičal mi vtedy teda aby som sa vrátil k téme – stopäťdesiat tisíc slovenských korún, pamätám si to dodnes. Kúpil som Suzuki Swift, medenej farby a ten som predal s nejakým ziskom, zisk som si dal bokom a teda od tejto doby som naozaj žil veľmi skromne, nikdy som nepočítal s tým, že však ocinko ma z toho vytiahne, ocinko mi pomôže, naozaj môžem povedať že šunku som si mohol dovoliť raz za týždeň, naozaj môj život bol odvtedy veľmi veľmi skromný, pretože to čo sa stalo aj s tou kaviarňou ma veľmi hlboko poznačilo, nielen finančne ale hlavne som si uvedomil, že pokiaľ nezačnem bojovať tak nič nevyhrám. No a takto som postupne, ako sa hovorí otočil jedno auto, dve autá, tri autá, až z toho vzniklo založenie živnosti, robil som to ako súkromná osoba vtedy, ale to bolo ja neviem chvíľku, možno pol roka, potom som si založil živnosť no a na túto živnosť som začal podnikať, začal som si rozširovať svoj sortiment aj na dovozy áut, také tie individuálne čo ešte vtedy boli, čiže zoberiem sa, idem pre auto do zahraničia a tak ďalej, až postupne sa mi teda podarilo prepracovať sa do spolupráce s jednou z  najväčších slovenských leasingoviek operatívnych, to je Arval Slovakia, pre ktorých som ale nebol zamestnanec, bol som tam v podstate ako partner, alebo respektíve aby som sa zle nevyjadril – pracoval som pre nich ako s.r.o.-čka, hej? Čiže ako v podstate človek, ktorého si oni najali na externý odpredaj vozidiel. No a tu som takisto nadobudol dosť veľkú prax, ale po krátkej dobe, myslím že som tam bol ani nie dva roky, neboli úplne spokojní s tým, že zarábam viac, ako oni očakávali, pretože keď sme tam nastúpili, aj s kolegom, s ktorým som tam vtedy pracoval ale s ktorým som sa dopredu nepoznal, tak oni predávali myslím niekde okolo 10-15 áut mesačne, my sme vtedy ten predaj rozbehli niekde 30-40 áut, hej? Čiže v podstate si dovolím povedať, že sme im strojnásobili predaj ale aj teda aj zisky. No a nebolo mi to takto priamo povedané, aby som teda nikomu nekrivdil, ale myslím si, že vzhľadom na to že som mal s nimi nejakú podpísanú zmluvu o spolupráci, tak tie peniažky, ktoré som za to dostával, sa im zdali príliš vysoké, v porovnaní s tým, koľko dostávali ich zamestnanci, takže sme sa rozlúčili no a vtedy som si povedal že okej, toto je tá chvíľa, buď teraz alebo nikdy. Takže som prešiel na s.r.o.-čku, medzitým sa mi samozrejme nejaké peniažky podarilo našetriť, postupne som mal štyri, päť, šesť, sedem áut a snažil som sa už potom zarábať aj na takých tých vedľajších veciach, hej? Medzitým som získal kontakty ja neviem čo sa týka autofólií, poistenia, poznal som chalanov servisákov, hej? Čiže v podstate tí ľudia, ktorí cezo mňa kúpili auto, vedel som im doporučiť že áno tam choďte, títo vás neoklamú. Samozrejme tí chalani z vďačnosti mi dali nejakú tú korunu navyše, hej? Neboli to žiadne vysoké provízie, alebo že by si tých klientov okrádali, to v žiadnom prípade nie, bola to skôr ich vďačnosť, lebo som im tých ľudí dohadzoval. No a tam to nebolo o ničom inom, len naozaj o tom životnom štýle, že naozaj tie peniažky si šetriť a nerobiť to tak, ako to robieva veľa slovenských podnikateľov, že zarobím prvé peniaze, kúpim si hneď to najdrahšie auto, aby všetci videli, že som frajer. A naozaj ísť s rozumom do každej investície a poriadne si premyslieť pre a proti a veľa sa pýtať, veľa sa pýtať ľudí, ktorí v tom niečo dosiahli v tom obore, veľa sa pýtať ľudí, ktorí majú skúsenosti, nehanbiť sa, lebo je kopu ľudí, ktorí sa nespýtajú a robia si tak ako oni uznajú za vhodné a potom to zle skončí.

Erik Lakomý: Spomínali ste, že nie je to len čisto o tej kúpe a predaji toho samotného automobilu, je to aj o službe, či už je to poistenie, či už je to fólie alebo iné, vlastne nejaké komplementárne produkty k tomu. Čo je akoby možno aj také premostenie na to, že je to služba, ktorú poskytujete ľuďom, takže to bude o nejakom ľudskom prístupe a o vzťahoch. Ako hodnotíte možno férové vzťahy na tomto automobilovom trhu, ako to funguje v porovnaní s inými konkurenčnými firmami alebo s ľuďmi, s ktorými máte vy skúsenosti?

Peter Kurucz: Tak ono základ všetkého podľa mňa je, keď ku vám príde zákazník, musí sa cítiť dobre. Nebude sa nikdy cítiť dobre, pokiaľ tam budú sedieť zdutí ľudia, ktorí sú zdutí, lebo málo zarábajú. A toto je alfa omega všetkého, že veľa zamestnávateľov nedokáže oceniť svojich ľudí, ktorí im vyrábajú v podstate ten zisk, ktorý im zabezpečuje chod tej firmy. Pretože ono je síce fajn, že ja som niečo vybudoval, pracoval som dlhé roky na tom, aby som to vybudoval, ale koniec koncov, tí ľudia ktorých máme jednoducho nám tvoria gro tej firmy. Tam narážam na problémy aj napríklad teraz počas korony - vec ktorú ja osobne nikdy nepochopím, nechcem menovať autorizovaného predajcu, aby som sa náhodou niekoho nedotkol, ktorý má naozaj niekoľko pobočiek po Slovensku a prišla prvá vlna korony a oni svojich ľudí, ktorí zarábali veľmi slušne, zrazu skresali z platov na zhruba nejakých štyristo-päťsto euro, a to bolo prvý mesiac, čo sa jednoducho táto vlna prejavila. Čo ja pokladám absolútne za katastrofálny prístup jedného majiteľa firmy, pretože keď niekto pre vás pracuje xy rokov, vyrába vám peniaze, je voči vám lojálny a vy sa pri prvom probléme k nemu takto postavíte, to je podľa mňa úplne že, to je neakceptovateľné jednoducho, hej? Čiže tam veľakrát sa stane, že je tá fluktuácia ľudí medzi nami, či už sme autorizovaní dealeri nových áut alebo teda predajcami jazdených, lebo tieto sféry majú k sebe dosť blízko, treba tam mať nejaké technické znalosti, čo sa týka áút, lebo bez toho to jednoducho nejde. Takže ako som spomínal, ten úvod taký keď k vám niekto vojde jednoducho musí byť pozitívny. A ten pozitívny dojem nerobíte len vy ako majiteľ firmy, robia ho predovšetkým vaši ľudia. Pokiaľ sú nespokojní, pokiaľ tam je zlá atmosféra, niečo nefunguje, tak ten dojem tí ľudia nebudú mať nikdy dobrý, takže tie pravidlá, celý ten proces toho chodu firmy je na vás, aby ste nastavili tak, aby boli všetci spokojní a mali jednoducho dôvod na to, aby boli aj prívetiví voči tým klientom.

Erik Lakomý: Takže ľudia je taký základ pre vás a mať dobre postarané o ľudí, s ktorými spolupracujete, takisto aj o zákazníkov. Čo sú možno ešte také hlavné veci, čím by ste sa možno odlíšili od iných, že my to robíme inak?

Peter Kurucz: No, v každom prípade, môžem v mnohých veciach povedať, že to robíme inak, pretože u nás je základom férovosť, u nás je základom vždy povedať pravdu a byť k tým klientom úprimní, nikdy ich do ničoho nenútiť, netlačiť, alebo vymýšľať si neexistujúcich zákazníkov, ktorí čakajú na to auto, ktoré oni zrovna chcú a tlačiť ich do kúpy, hej? Lebo ja to poviem úplne na rovinu, dnes dovolím si povedať že viac ako päťdesiat percent slovenského národa, pokiaľ poviete slovo autobazár, tak každého strasie a predstaví si takého nejakého obtlstlého, smradľavého s veľkou reťazou a v nejakej búdke niekde s linoleom, hej? A trávnik plný áut, miesto toho aby to bola nejaká pekná uprataná plocha a toto je to, s čím my bojujeme, pretože momentálne je to šestnásty rok, čo fungujeme na trhu, alebo teda čo respektíve ja podnikám v tejto sfére a celý čas sa snažím o to, aby naozaj to povedomie o autobazároch išlo smerom hore. Dnes je taká doba, že sociálne siete sú, povedal by som v neskutočnom rozmachu a tam tí ľudia prezentujú svoje názory, ale nielen formou recenzií alebo formou nejakých článkov, ale keď si prečítate komentáre, napríklad teraz najnovšie bola ukončená anketa o autobazár roku 2020 a keď robili tejto ankete PR, a študoval som si v podstate pod tými príspevkami, kde ľudí vyzývali na hlasovanie, študoval som si komentáre, tak naozaj si dovolím povedať, že minimálne päťdesiat percent bolo negatívnych, typu z autobazáru by som v živote auto nechcel, stočené a podobné veci, hej? A toto je to, čo mňa strašne mrzí, pretože naši klienti, ktorých už je naozaj na tisíce za tie roky, šíria naše dobré meno a ja strašne verím, že o pár rokov sa dostaneme k tomu, že tí ľudia pochopia, že v tom autobazáre, samozrejme nie v každom, sú minimálne tie podmienky kúpy a hlavne to, keď dôjde k nejakému problému, tak je to určite viac riešiteľné, ako keď kúpia auto niekde na ulici, od súkromnej osoby na pumpe.

Erik Lakomý: Tak v tom vidím možno aj takú paralelu medzi vlastne finančným segmentom a takisto aj tým automobilovým, lebo PROSIGHT, ako sponzor tohto podcastu sa tiež venuje finančným veciam, a tam je to dosť podobné, čo sa týka tej mienky ľudí a ľudia sú často z toho smutní, zdeprimovaní, že ich niekto sa snažil oklamať a je to taký dlhodobý beh na dlhé trate, lebo to asi nezmeníme za rok, tá nejaká mienka či už o nejakom pánovi so zlatou reťazou na nejakom oplotenom vrakovisku s vynikajúcimi autami, alebo to je nejaký finančný poradca, ktorý nemá žiadnu znalosť, tak je to ťažké a trvá to dlho, ale tak verím tomu, že či už u vás alebo vo finančnom segmente sa to postupne mení a postupne sa to láme, a ja len doplním že možno aj to je dôkazom, že vy ste boli autobazár roka ak sa nemýlim 2017, 2018 a 2019, neviem ako skončil 2020, či už sú výsledky, alebo ešte nie?

Peter Kurucz: Áno, áno, zrovna pred dvomi dňami vyšli výsledky a teda som šťastný, že sa nám podarilo opäť obhájiť titul.

Erik Lakomý:  Hej, tak to gratulujem.

Peter Kurucz: Takže, ďakujem pekne a veľmi sa z toho tešíme, lebo naozaj každým rokom je táto anketa populárnejšia a tento rok sme boli takí už menej istí, pretože sa do nej zapojilo myslím jeden a pol násobne viac ľudí ako minulý rok a predajcov na Slovensku je strašne veľa, ale ak môžem, ja by som sa ešte spätne vrátil k tej téme, ktorú sme naposledy rozprávali, lebo chcel by som ešte tam podotknúť jednu vec. Pokiaľ nemáte dôveru ľudí, v tomto segmente, tak nemáte v podstate nič. Pretože tí ľudia vám musia veriť, buď na základe toho že ich niekto odporúči, alebo väčšina tých ľudí vám musí veriť na základe toho, ako sa k nim správate, ako sa postavíte k veciam. A to je napríklad u nás štandardom, keď si u nás kúpi človek auto a poviem napríklad v priebehu týždňa, dvoch, troch mu odíde nejaká súčiastka alebo nejaká vec, ktorá je zákonom daná ako bežne opotrebovateľná, to znamená nevzťahuje sa na ňu záruka na skryté vady, tak my aj napriek tomu tieto veci riešime a týmto klientom tie opravy preplácame. Takisto napríklad aj pri dovoze na objednávku sa snažíme pochopiť tých klientov, že je veľmi ťažké objednať si, alebo zaplatiť si zálohu za vozidlo, ktoré v podstate nevideli, hej? Takže pokiaľ toto vozidlo ku nám príde a má poškodenia typu zjazdené pneumatiky, alebo sú ošúchané brzdy, ktoré treba vymeniť, hej? My toto všetko robíme na svoje náklady, aby ten klient naozaj do toho auta sadol a odišiel po svojom. Aj keď zákon nám to v podstate nijakým spôsobom neprikazuje a toto je práve napríklad to, v čom sme iní, lebo pýtali ste sa, v čom sme iní, tak napríklad toto je to, v čom sme iní od ostatných autobazárov, pretože čo počúvam od klientov tie skúsenosti, že prišli do bazáru, kúpili si auto. Ako náhle odišli z bazáru museli meniť olej, o dva týždne brzdy, o tri týždne turbo a jednoducho z toho auta, ktoré oni mali napríklad vyhliadnuté za desať tisíc euro, tak zrazu sú na dvanástich, trinástich tisícoch. A toto je vec, ktorá sa u nás jednoducho nesmie stať.

Erik Lakomý: Takže nebojíte sa dať niečo naviac tým ľuďom a nejakú pridanú hodnotu nad rámec toho štandardu...

Peter Kurucz: Ja sa toho nemám prečo báť, pretože toto je práve to, čo nás, dovolím si povedať, robí dôveryhodnými a to nie je preto, že to musíme robiť, alebo že sa chceme nejakým spôsobom ukazovať, ale to je to, prečo to tak cítime. Pretože ja keby som si prišiel kúpiť jazdené auto, a viem že som otec rodiny, ktorá má jednoducho nasporených desať tisíc a vie, že väčšiu hranicu jednoducho nemá a teraz kúpim si to auto za desať tisíc a musím doňho najbližších dva, tri mesiace investovať ďalších dve, tri tisíc, mňa by to veľmi hnevalo. A z hľadiska toho, že ani ja som niekedy nemal, tak to viem pochopiť že  jednoducho ten človek niekedy nemá z čoho. Preto mi nedovolí nielen nejaká etika podnikania, ale moja vlastná etika, moje vnútro mi nedovolí človeku predať takéto auto. A ja stále tvrdím aj každému zákazníkovi, pretože mnohokrát dostávame otázku: A nepokazí sa mi to? Ja mu poviem na rovinu, je to stroj, tak ako sa môže pokaziť nové auto, ktoré je zo show roomu, lebo má nejakú výrobnú vadu, takisto sa môže stať niečo aj tu. Ale od toho sme tu my a keď sa naozaj stane niečo, čo je tá skrytá vada, alebo aj keď nie je, a je to veľmi krátko po kúpe vozidla, tak môžete rátať s tým, že sa k tomu nepostavíme chrbtom a toto je vec za ktorou si ja stojím, vkladám do nej svoje meno, takisto o tom svedčia tie recenzie, ktoré máme napríklad na Facebooku. Lebo nie sú tie recenzie o tom, že akí ste úžasní fantastickí, najlepší, ale sú tie recenzie aj o tom - mal som problém, bez problémov vyriešili, zaplatili. A toto je presne to, čo tým ľuďom musíte dať. To nie je o tom, že im niečo kúpite, že im niečo zaplatíte, že sa tvárite na super, úžasných, najlepších. To je o tom, že tí ľudia vám dôverujú, ale vy si tú dôveru musíte zaslúžiť.

Erik Lakomý: Tak takýto prístup sa mi veľmi páči a som rád, že aj v tomto priemysle existujú ľudia, ktorí majú hodnoty na správnom mieste. Ale poďme teda už rovno na nejaké praktickejšie veci. Nás počúva množstvo podnikateľov, ktorí možno podnikajú a potrebujú auto alebo tá podnikateľská činnosť je priamo spätá s nejakým autom. Poďme si to tak rozobrať na drobné a začnime rovno s tým, že či je lepšie kúpiť nové alebo jazdené vozidlo, alebo ako sa na to pozerať?

Peter Kurucz: V každom prípade to je presne to, čo som hovoril v súvislosti so začínajúcimi podnikateľmi. Pri prvých zarobených peniazoch, aj keď môžu byť väčšie, alebo teda tá suma môže byť vyššia, netreba hneď investovať do tých najdrahších vecí. Ja aj napriek tomu, že predávam ojazdené autá som zástancom toho, že nech si človek kúpi nové, ale keď je stabilný, keď vie, že ho to neohrozí, keď vie že teda napríklad nejaký úver, leasing alebo teda nebodaj hotovosť na to vozidlo ho nebude žiadnym spôsobom obmedzovať v tom jeho podnikaní. Ja každému odporúčam pokiaľ začína podnikať – dnes tie jazdené autá nie sú nejako extra drahé a tie ceny oproti novým vedia byť značne odlišné, čiže myslím si, že sa nikomu nič nestane, keď radšej zainvestuje do tej firmy, do toho prostredia tej firmy, ak má nejakú prevádzku, radšej to zveľadiť, radšej urobiť tú prevádzku takou, aby tam bolo príjemne, a okej vydržím sa dva, tri roky voziť na jazdenom a keď sa mi to rozbehne, potom si kúpim drahšie. Samozrejme sú firmy, o tom sa nemusíme rozprávať, ktoré sú veľké, hej? Tam už tá kúpa nového auta je úplne samozrejmá pre nich, ale tam sa bavíme o veľkých stabilných firmách, ktoré sú roky na trhu, ak nie desiatky rokov, hej? Ale naozaj pri tom prvom podnikaní si tie peniažky treba šetriť, pretože treba myslieť aj na to, že ten biznis alebo to podnikanie sa bude nejakú dobu rozbiehať, obzvlášť v tejto situácii a nielen pandemickej, keď je všetkého všade veľa a každý všetko robí, tak je naozaj ťažké uspieť v podnikaní, v biznise, v ktorom už je ďalších xy tisíc podnikov, prevádzok alebo jednoducho ľudí, ktorí robia to isté. Preto im musíte dať niečo navyše a to niečo navyše vždy aj niečo stojí. Takže ja napríklad vám poviem, prepáčte, ja napríklad vám poviem, že ja som si svoje prvé, naozaj svoje auto kúpil v tridsiatich siedmych rokoch. Nové, hej? O novom aute hovorím teda.

Erik Lakomý: Predtým to boli jazdenky, hej?

Peter Kurucz: Predtým to boli autá, na ktorých som jazdil, ktoré sme mali na predaj. Čiže ja som naozaj od svojich v podstate devätnástich rokov odkedy som začal podnikať, povedzme v dvadsiatich dvoch, troch, kedy som už začal tak reálne s tými autami, tak prvé svoje svoje nové auto som si kúpil teda v tých tridsiatich siedmych rokoch a dovtedy som jazdil na tom, čo bolo na bazáre.

Erik Lakomý: Dobre a predsa len mnoho ľudí môže mať nejaké pochybnosti, pretože na nové auto dostanem záruku, mám tam nejaké garancie, iné podporné veci. Ako tieto veci sa riešia, čo sa týka jazdených vozidiel? Je tam nejaká garancia? Dá sa doplatiť nejaká poistka? Prípadne priplatiť?

Peter Kurucz: Ono zo zákona každý predajca vozidiel jazdených je povinný dať garanciu klientovi vo výške, alebo teda pardon v trvaní dvanástich mesiacov. Táto garancia sa týka – je to definované v zákone ako skryté vady alebo teda skryté poškodenia, s tým že je to definované ako súčasti spojené pevne s motorom a prevodovkou. Netýka sa to teda bežne opotrebiteľných vecí, ako sú brzdy, ako sú tlmiče, napríklad ale do tejto kategórie bežne opotrebiteľných vecí spadá aj turbo. Čo veľa ľudí nevie, lebo naozaj dnes  buď pri kvalite nafty alebo benzínu alebo prípadne pri jazde ľudí, najmä teda tých mladších ktorí tie autá nešetria, tak tie turbá odchádzajú skôr, ale na druhú stranu zase nie je to iba vina ľudí, už tie materiály, ktoré sa teraz používajú, už nie sú také, ako to bolo pred pätnástimi rokmi, takže aj tie súčiastky do áut sa menia častejšie no ale v každom prípade každý solídny predajca takúto garanciu má. Čo je veľmi zlé a opäť teraz možno pôjdem proti sebe, ale povieme to úplne na rovinu, slovenské súdnictvo a celkovo právny systém funguje na Slovensku úplne úplne úplne katastrofálne. Je to naozaj hrozné, pokiaľ chcete sa domôcť nejakej pravdy, a z tohto ťažia všetci tí podvodníci, ktorí vám predajú to auto, vedia že naňho majú držať garanciu, nedajbože sa auto stane nepojazdným, vy ich teda zažalujete, až teda keď prídete do toho súdneho sporu, to môže trvať tri, štyri, päť, šesť rokov, za tú dobu auto už nemá cenu a vy aj keď ten súdny spor nedajbože vyhráte, tak aj tak ste päť, šesť rokov bez auta a je to o ničom. Čiže ja tam radím vždy spoliehať sa na takú tú svoju – nechcem nikoho uraziť, sedliacku inteligenciu, ako sa hovorí, nechať si to auto preveriť mechanikom. Každý predajca, ktorý vás nechce oklamať, vám dovolí doniesť si mechanika, zobrať auto do servisu na kontrolu a hlavne si preverí históriu toho vozidla. Pretože dnes už história vozidla je základným faktorom pri kúpe vozidla. Tých stočených áut podľa najnovších štatistík je až jedno z piatich, čo je podľa mňa katastrofálna štatistika, najmä na taký malý štát, ako je Slovensko a tých podvodníkov s autami je tu mnoho, práve preto, že jednoducho tá legislatíva je taká aká je, takže sa človek musí výhradne spoliehať sám na seba.

Erik Lakomý:  Dobre a čo sú také základné veci, ktoré by som mal sledovať, ak si idem kúpiť jazdené auto? Keď sme sa bavili o stočených kilometroch, to je až taký štandard by som povedal, na Slovensku, že auto musí mať stočené. Čo sú ešte nejaké iné také závady, alebo prípadne aj tie stočené kilometre, ako ja si viem overiť, že sú stočené a že reálne to čo tvrdí je pravda?

Peter Kurucz: Vidíte a toto je to najhoršie. Aj vy ste povedali, že je to štandard.

Erik Lakomý: Hej.

Peter Kurucz: A toto je presne to, čo chceme zmeniť. Mali sme aj takú kampaň, volá sa: My nestáčame. Aj v súvislosti s tým web nestacame.sk, pretože sme sa snažili ľudí nejakým spôsobom v tejto problematike uviesť do takého obrazu na čo si dávať pozor, ale možno mnohých nepoteším informáciou, že stočené kilometre sa v mnohých prípadoch nedajú zistiť nijak. Môžete byť najväčší odborník na celom svete, ale dnes už tá technológia je tak pokroková, že dokážu takí tí naozaj machri stočiť auto tak, že na to nikto nikdy nepríde. A napríklad toto je opäť jedna z vecí, na ktorú si ľudia musia dávať pozor, týka sa to veľakrát dovezených áut z Talianska napríklad. Taliansko je známe tým, že nezapisujú, ani v autorizovanom servise históriu, to znamená vy si tam kúpite príkladom novú Octaviu, budete s ňou chodiť štyri roky stále len do Škodovky, potom ju predáte do nejakej – alebo zoberie si ju od vás aukčná spoločnosť, ktorá ju teda predá niekam napríklad na Slovensko, na Slovensko to vozidlo príde s dvesto päťdesiat tisíc kilometrami, ale v autorizovanom servise nie je ani jeden jediný záznam o tom, že to vozidlo niekedy navštívilo nejaký servis. Potom sa dostane k takémuto stáčačovi, ktorý z dvesto päťdesiat tisíc urobí bez problémov osemdesiat, lebo toto bezchrbťáci na Slovensku dokážu šmahom ruky a dáte tam cenu povedzme o päťsto, o osemsto euro nižšiu ako bežne tie autá chodia a taký ten jednoduchý človek si povie jéj super cena, uteká ruky nohy si doláme, aby to kúpil a potom keď zrazu sa stane že mu tam niečo odíde, tak si povie no dobre ale šak pri týchto kilometroch a už tie veci začnú odchádzať, odchádzať, odchádzať. A už potom začne mať podozrenie, že asi tie kilometre nebudú reálne. Lenže keď je to auto dobre stočené, on sa v živote nedopátra aké sú tie kilometre. Toto je na tom najsmutnejšie.

Erik Lakomý: Takže auto z Talianska radšej nie, ako hej.

Peter Kurucz: Tak ono nemôžeme to povedať vo všetkých prípadoch, ale dovolím si povedať minimálne päťdesiat percent určite, ale toto keď si všimnete, aj rôzne kauzy na Slovensku ktoré sa robia, alebo teda rôzne reportáže, ktoré sa robia v médiách, tak veľmi veľa áut z týchto problémových, kde sa nejakým spôsobom rieši stáčanie kilometrov tak sú z Talianska. Práve pre toto sú odtiaľ, hej?

Erik Lakomý: Ale už je to trestný čin nie, teraz?

Peter Kurucz: Nie nie nie, bohužiaľ, myslím že to bolo v roku 2016 vo februári, kedy slovenská legislatíva urobila krok dopredu a teda novelizácia zákona prešla a zakázali tento predaj týchto stočených vozidiel aj vystavovanie v autobazároch jednoznačne, sa to nestalo bohužiaľ trestným činom ale bolo to minimálne na pokutu, na nejaké riešenie a tak ďalej. Ale čo sa stalo potom, v roku 2018 sa nám stočenky tak premnožili na Slovensku, že legislatíva opäť povolila dokonca autobazárom oficiálny predaj stočených vozidiel, s tým, že vy musíte v okne uviesť, že toto auto je stočené. Čo je pre mňa úplne, ale úplne nepochopiteľné.

Erik Lakomý: Takže ja v podstate môžem predávať auto bez nejakého – že ma nebude hrýzť svedomie a úplne spokojne s tým, že som stočil kilometre, hej?

Peter Kurucz: Jasné, vy si dáte – vy môžete si do zmluvy napísať, že toto auto som kúpil s takými kilometrami, teraz má toľko a neviem garantovať kilometre, hej? A ten majiteľ, ktorý ho kúpi, ak ho teda vôbec niekto kúpi, tak on nemá šajnu, aké tam boli reálne kilometre, lenže veľa ľudí si neuvedomuje to, že okej, šak dobre neviem kilometre, ale máme interval na rozvody, máme interval na napríklad výmenu olej v štvorkolke, hej? V automatickej prevodovke, a toto sú intervaly, o ktorých strácate pojem. Neviete kedy to bolo naposledy vymenené, kedy to vlastne má byť vymenené, lebo neviete, koľko to má kilometrov a tým pádom neviete, ako je to opotrebované. A v tomto prípade z auta za super peniaze sa môže stať vrak, do ktorého budete len vrážať a vlastne sa ho ani nezbavíte, lebo nemyslím si, že to percento ľudí, ktoré kúpia stočené auto vedome, že takéto percento ľudí je nejaké vysoké na Slovensku.

Erik Lakomý: Dobre a vravíte, že tie stočené kilometre ani si nevieme nejako overiť, ak je šikovný ten predajca, bazárista. Čo sú ešte ďalšie veci, ktoré treba kontrolovať pri tom predaji?

Peter Kurucz: No, v každom prípade treba zmerať hrúbku laku, na to sú také merače ktoré sú dostupné už aj pre bežných ľudí, ale myslím si, že kvôli kúpe jedného auta je to nerentabilné, aj keď zase s klientmi sa stretávam, že prišli ku nám pozerať tridsať, štyridsať áut a v každom bol nejaký háčik, takže...

Erik Lakomý: Využili...

Peter Kurucz: Teoreticky možno by to bolo lacnejšie ako objednať si službu nejakého kontrolného technika, ale dá sa to spraviť týmto meračom laku, dokonca to robia firmy, dnes sú rôzni autoporadcovia a sú firmy, ktoré vám za nejaký poplatok to auto skontrolujú, pokiaľ ste úplný laik. No a pokiaľ ste typ človeka, že okej idem si kupovať auto, nechcem dávať zbytočné peniaze, lebo tieto posudky stoja dvesto, tristo, štyristo eur, tak treba sa spoľahnúť na nejakú takú, na nejaké také vlastné oko, čiže pozrieť si to auto, požiadať predajcu aby nám ho premeral, pretože každý autobazár si myslím, že by mal mať meračku laku a pokiaľ vám toto niekto odmietne urobiť pred vami, tak myslím si, že automaticky tam nemáte čo robiť, pretože nám každý klient ktorý príde tiež mu automaticky pred ním premeriame to auto, aj keď si to nevyžiada mu to ponúkneme túto možnosť, pretože je to o tom, že nemáme čo tajiť.

Erik Lakomý: Takže keď premeriam lak a niekde je hrubší, alebo ukazuje vyššie nejaké číslice, tak to znamená že asi auto bolo v tom mieste buchnuté a bolo prelakované.

Peter Kurucz: No ono toto je napríklad takisto vec, ktorú si veľa ľudí myslí, laikov, že muselo byť buchnuté. Nie, ono každé jazdené auto má nejaký taký - má svoju históriu, ale tam nie je vždy dôkazom to, že vám nameria vyššiu hrúbku laku, neznamená to vždy, že bolo havarované. Ono predstavte si situáciu, že vy jazdíte na aute a niekto vám ho obíde kľúčom, hej? Na poistku si to dáte prestriekať a vybavené, hej? V takomto prípade je super si to nejakým spôsobom zdokumentovať, keď budete to auto predávať raz, aby ste mohli ukázať keď sa vás niekto opýta, že prečo máte celý bok prelakovaný, tak mu to ukázať, hej? My zase vieme podľa tých v podstate hodnôt, ktoré nám prístroj ukáže vieme definovať do akej veľkej miery to vozidlo bolo poškodené. To znamená či je len prelakované, či už bolo aj gitované? Prípadne či vieme už očami prezrieť, či bolo rezané, pretože vieme si dať dole tesnenia okolo dverí, kde to je vidno, to už sú také odbornejšie zásahy. Ale minimálne čo človek ktorý si ide kúpiť to auto by mal sa tak z diaľky naňho pozrieť pod rôznym uhlom a všimnúť si, či tam nie sú rôzne odtiene toho laku, ale ono ja hovorím jednu vec. Kedysi – povedzme tých desať rokov dozadu, to bolo jednoduché. Prišli ste k autu, nepotrebovali ste lakomer, nepotrebovali ste nič, pozreli ste si to očami, lebo vtedy aj tí podvodníci nemali ešte také zručnosti, aké majú dnes. Ale naozaj môžem úplne svedomite povedať, že dnes ako laik ja keby som bol a idem si kupovať ja neviem práčku, hej? Tak môžem vidieť v show roome sto práčok, ale neviem rozoznať ktorá je dobrá, prečo je dobrá, ako je dobrá. Naozaj ja by som fakt chcel odporučiť tým ľuďom, ktorí si to auto idú kupovať sami, nech zoberú so sebou niekoho, nech si to zaplatia, lebo tam dokáže byť toľko skrytých vecí, od lakovaní – mali sme prípad, kedy pán si od nás chcel kúpiť auto, povedali sme mu zhruba o tisíc euro vyššiu cenu, ako mal on vyhliadnuté v Nemecku, tak si ho dosiahol z Nemecka, chcel ku nám chodiť na servis, po pol roku sme zistili, že auto je – keď prišiel na servis – že auto je pospájané z dvoch dielov, bolo rozrezané napoly, hej? Napríklad, hej? Čiže toto sú veci, ktoré naozaj ten laik nemá šancu nijak si odkontrolovať. Dobre, môže si pozrieť opäť také štandardné veci, čo sa všade prejednávajú, opotrebovanie volantu, opotrebovanie riadiacej páky, opotrebovanie gombíkov na otváranie okien, prípadne pedálov, ale tam to zase vyvrátim tým, že mal som auto, ktoré dostal pán, pracoval vo firme takej tej stavebno-montážnej a mal jednoducho drsné ruky. A on za tridsať tisíc km ten volant jednoducho zošúchal, hej? A potom vám príde auto, ktoré jazdil pán manažér, ktorý si každý deň krémuje ručičky a stará sa o seba. A to auto malo dvestotisíc a malo volant nedotknutý. Čiže toto sú opäť veci ktorých sa kedysi sme sa ich mohli držať, ale v dnešnej dobe to jednoducho už neplatí.

Erik Lakomý: Asi tam neplatí nejaké všeobecné pravidlo na všetky tieto prípady a treba to riešiť individuálne, ideálne teda s nejakým človekom čo sa do toho vyzná, čo má skúsenosti v servise nech nám to pomôže premerať.

Peter Kurucz: Áno, ja bohužiaľ túto otázku dostávam veľmi často krát: “Povedzte mi všeobecné rady…”  Áno, ja by som vám ich povedal, pred desiatimi rokmi. Dnes už je to úplne o inom, aj napríklad aj tie materiály tých volantov, tých riadiacich pák, všetko je už z oveľa lacnejšieho materiálu, bohužiaľ, tak to je, už to vydrží menej. Ono každý kto vlastnil auto kedysi a vlastní teraz, takisto musí vidieť že rýchlejšie sa opotrebuvávajú veci nielen čo sa týka interiéru ale aj čo sa týka aj motorických častí, náprav a tak ďalej. Bohužiaľ dnešné autá už kvalitou nie sú to, čo bývali. Ale zasa povedzme si pravdu, aké sú teraz ceny nových áut v porovnaní napríklad s krízou, ktorá prišla v roku 2008, hej? Pred touto krízou boli ceny áut ďaleko vyššie a po tomto roku začali klesať, ja by som povedal že už sú teraz tak vyšpičkované, že už si naozaj neviem predstaviť, kam to ešte ďalšie tri, štyri roky môže klesať.

Erik Lakomý: Uvidíme, necháme sa prekvapiť. Každopádne auto by sme už mali vybraté, máme ho skontrolované, teraz ako si ho zafinancovať? Pracovali ste dlhšie obdobie v Arval spoločnosti, ktorá je jedna z najväčších leasingových. Povedzte možno bližšie, že ako rozmýšľať nad tým financovaním, sme podnikatelia takže nechceme si nejak veľa peňazí držať vlastne v tom aute, ideálne to nejak prefinancovať, aby ten cash flow vedel plynúť, tak ako treba. Čo je lepšie? Operák alebo finančný leasing? Alebo ako sa na to pozerať? Čo v akej situácii?

Peter Kurucz:  No ja by som to rozdelil na také dve kategórie. Pokiaľ sa jedná o jedno, dve, maximálne tri autá v tej firme, vôbec by som nezvážil operatívny leasing, pretože najmä čo sa týka jazdeného vozidla, tam to je bezúspešné. Tam hlavne fungujú nové vozidlá na tento princíp financovania, ale mnohé leasingovky, ktoré teda poskytujú operatívne leasingy majú napríklad od počtu kusov päť, niektoré od počtu kusov desať, ale taký nejaký produkt, ktorý už je na trhu, dokonca poskytuje súkromným osobám tento operatívny leasing. Mnoho ľudí má ten dojem, že áno zoberiem si auto,  platím si ho, na konci sa môžem rozhodnúť či ho chcem alebo nechcem. Vo finále keď sa bavíme teda o tom jednotlivcovi, keď si to vo finálne teton človek preráta, ono to neni až také úplne výhodné, pretože tá zostatková cena auta, ktoré tam ostane ju v konečnom dôsledku ju aj tak stále hradí on a je to jedno či je to v splátkach alebo dostane nejaký záverečný ukončovací poplatok.

Erik Lakomý: Možno keď vás ešte preruším, len skúste v jednoduchosti vysvetliť, že aký je rozdiel medzi operatívnym a finančným leasingom?

Peter Kurucz: Operatívny leasing je v podstate – funguje na princípe, vy si zvolíte auto, ktoré si chcete kúpiť. Vymyslím si, firma vám dá budget, pracujete pre nejakú firmu alebo tak keď ste vy majiteľom firmy, tak teda poďme sa baviť že ste majitelia firmy a chcete svojim zamestnancom kúpiť nejaké auto, hej? Tak vy si poviete okej, mám budget tridsať tisíc eur na jedného zamestnanca, mám ich dvoch, hej? Tak im poviete okej, choďte, vyskladajte si auto do tridsať tisíc, hej? Následne teda oni budú mať nejakú špecifikáciu že áno takéto auto by sa mi páčilo, toto tam chcem mať, uzatvorí sa zmluva teda s leasingovou spoločnosťou, ktorá vám to vozidlo v podstate kúpi za svoje peniaze a bude vám ho ako keby prenajímať. To znamená, vy platíte určité mesačné poplatky, v čom je zahrnutý nájom toho vozidla, servisné úkony, diaľničné známky, poistenie, skrátka všetko, čo sa toho vozidla týka, oni vám povedia, keď nastane nejaký problém, kam máte ísť do servisu. V podstate, keď máte zjazdené pneumatiky, obrátite sa na nich, oni vám dodajú nové, povedia kam ich máte prísť vymeniť, majú samozrejme svojich partnerov po celom Slovensku, kde jednoducho uprednostňujú tie servisné úkony na tomto vozidle, a na konci toho obdobia po tých štyroch rokoch vám povedia že okej, my máme zostatkovú cenu toho vozidla v účtovníctve toľko a toľko, môžete si to vozidlo za takú cenu odkúpiť, alebo teda my si ho necháme, hej? A toto je to, čo majú radi veľké firmy, pretože oni tie vozidlá na konci jednoducho nechcú odkupovať alebo nechcú sa nimi zaoberať. Pretože pre každú veľkú firmu by to znamenalo najať si ďalšieho človeka, prípadne dvoch ľudí, ktorí by sa museli starať o odpredaj toho auta. Museli by tam riešiť všetky tie poistky, museli by riešiť ďalšie servisy keby to auto ostalo vo firme, alebo sa naťahovať so zamestnancami, robiť nejaké dražby, keď si ich ten zamestnanec bude chcieť to auto odkúpiť alebo nebude chcieť a to sú pre nich ďalšie náklady. Oni radšej budú akceptovať to, že tie mesačné splátky sú o niečo vyššie ako pri tom finančnom leasingu, ale jednoducho po štyroch rokoch im tá zmluva skončí, oni im to auto vrátia a nech si robí jednoducho tá leasingovka s tým autom čo chce, hej? Tam je to aj o tom že čím je firma väčšia, tým má aj väčší počet zamestnancov, napríklad. Tak tí jazdia katastrofálne, veľa z nich. Lebo firemné auto, najlepšie terénne auto, hej? Pokiaľ sme ale naozaj taký podnik, že sme malý podnik, máme dve, tri autá, ja stále hovorím že stále sa oplatí viac ten finančný leasing, lebo sú to stále vaše autá, sú v podstate dá sa povedať že vaším majetkom, aj keď teda pri leasingu je to vedené ako majetok leasingovky, ale je to v tom prípade ak by sa niečo stalo, ale skladáte si tam nejakú akontáciu, mesačne si platíte splátky a na konci toho obdobia jednoducho máte takisto nejaký účtovný zostatok, ktorý ale nie je vysoký, lebo šak auto sa štandardne odpisuje myslím každé štyri roky, a vy môžete ponúknuť to auto tomu zamestnancovi, ktorý na ňom celý ten čas jazdil a tým pádom že mu to ponúknete povedzme tú možnosť už na začiatku, tak on si dobre rozmyslí ako na tom aute bude jazdiť tie štyri roky, lebo vie, že na konci si ho bude musieť odkúpiť. Vy mu ho samozrejme nepredáte za trhovú najvyššiu cenu, ale nepredáte mu ho ani pod cenu. Čiže stále kvázi z toho auta sa vám niečo vráti a zamestnanec bude s tým úplne OK, že má ho za dobrú cenu a pozná to auto od novoty, hej? Tam potom je rozdiel ešte pri tom finančnom leasingu, že či sme platcovia DPH alebo nie sme platcovia DPH, lebo pokiaľ sme platcovia DPH tak výhodnejší je zase úver, z jedného jediného hľadiska, že vy keď kupujete vozidlo na úver, tak vy dostávate okamžite naspäť DPH z celého vozidla. To znamená keď si kúpite auto za tridsať tisíc, aj keď si ho preúverujete, ja neviem s dvadsať percentnou akontáciou, tak z celej tej nadobúdacej faktúry, ktorú vám vystaví predajca, vy dostávate automaticky najbližšie zdaňovacie obdobie naspäť DPH. A to je pre tie firmy výhodné, lebo keď nakúpite dve, tri autá v hodnote tridsať tisíc, tak sa vám v podstate po nejakých myslím že dvoch, troch mesiacoch – záleží od toho aký je kto platca DPH, sa vám vráti celkom slušná čiastka, takže toto je napríklad vec, ktorý by som ja určite odporúčal podnikateľom. Ten finančný leasing už dnes nie je v takej móde ako bol kedysi, tam sú zase možno vyššie odpisy, ale ja osobne určite odporúčam riešiť to formou úveru.

Erik Lakomý: Dobre, tak keď si to tak zhrnieme a zrekapitulujeme, takže ak mám veľkú flotilu, veľa zamestnancov, ideálne je mať operatívny leasing, lebo nič neriešim, mám len nejaký mesačný paušálny náklad na to auto a o všetko ostatné je postarané, hej?

Peter Kurucz: Áno, pokiaľ vám nevadí, že v konečnom dôsledku za to auto zaplatíme viac. Pretože keď si porovnáme že mám dvadsať áut cez operatívny leasing a mám dvadsať áut cez finančný leasing, tak stále cez ten finančný leasing dokážem to auto na konci za nejakú cenu odpredať. A to je ten kvázi náš zisk, oproti tomu operatívnemu leasingu, kde síce som zbavený akýchkoľvek starostí, ale v konečnom dôsledku preplatím viac.

Erik Lakomý: Dobre, tak teda financovanie máme vyriešené, ideálne položiť keš na stôl a zobrať auto rovno z bazáru, ale teda čo všetko je potrebné potom, aké náležitosti ak ja sa rozhodnem, že idem si kúpiť auto, tobôž ešte zo zahraničia z Nemecka, aké všetky právne náležitosti sú k tomu potrebné?

Peter Kurucz: No pokiaľ sa bavíme teda o vozidle na podnikateľské účely, bavme sa teda o tom opäť že založili sme firmu, nejakú dobu podnikáme alebo potrebujeme pre výkon práce teda vozidlo a sme platcovia napríklad DPH, tak si nájdeme inzerát na toto vozidlo, napríklad v nejakej predajni v Nemecku, keď teda bavíme sa o tom že si to riešime po svojej osi. Vozidlo sa štandardne kupuje z európskej únie netto, teda bez DPH. A keď sa dovezie, tak sa musí dodaniť to vozidlo ešte pred prihlásením. Alebo v podstate funguje to tak, že nemali by ste dostať značky, pokiaľ vozidlo nie je dodanené, hej? Týka sa to ale pokiaľ vozidlo dávate do majetku firmy. Pokiaľ vozidlo beriete ako predajca na sklad tak tam sú zase iné podmienky tohto a vozidlo dodaňujete až keď ho predáte. To znamená ja keď ho nakúpim dnes a predám ho až v apríli, tak ho dodaním až v apríli, hej? Čiže väčšinou s.r.o.-čky kupujú vozidlá v zahraničí v rámci európskej únie netto, ale môže sa stať že pokiaľ máte novovzniknutú s.r.o-čku a povedzme neexistuje ešte ani rok, ten predajca má naozaj plné právo aj podľa zákona vám povedať, že on vám ho netto nepredá, tým pádom ho kupujete za plnú cenu s DPH v zahraničí, čož niekedy je možno aj jednoduchšie, pretože tým pádom sa nemusíte tu zaoberať následným dodaňovaním a kopou administratívnych vecí, odbremeníte seba aj účtovníčku.

Erik Lakomý: Viem si potom dodatočne ešte tú DPH odpočítať, alebo...?

Peter Kurucz: Vy DPH si viete odpočítať následne až potom, keď v podstate vozidlo budete predávať, alebo pokiaľ si ho teda nechávate v majetku firmy na dlhodobé užívanie tak by som povedal že už je to šikovnosť toho ekonóma že či vám to vozidlo nejakým spôsobom nechá nadobudnuté bez dane a nechá si ho na sklade alebo nie, hej? Je totižto na Slovensku je to tak, že rôzne zákony sa dajú rôzne vyložiť. Ale po správnosti by to malo byť tak, že vy by ste to vozidlo mali dodaniť, akonáhle bude prebiehať prihlasovanie.

Erik Lakomý: Dobre a predpokladám že ja si nájdem nejaký autobazár, alebo Mobile.de alebo iné Autoscout24, čo sú známe platformy z Nemecka kde sa dajú kúpiť, alebo teda sú tam veľmi pekné vozidlá. Ja si nájdem nejaké, vyhliadnem si vozidlo a predpokladám, že vy robíte aj ten servis že dovoz vozidiel. Koľko taká služba stojí alebo čo je ešte v pohode dať za takúto službu? Záleží to nejak od tej ceny vozidla alebo je to za kusy, alebo...?

Peter Kurucz: A toto je presne tá otázka, ktorú dostávam veľmi často. My neposkytujeme službu takú, že vy si vyhliadnete vozidlo a my vám preňho pôjdeme.  A vysvetlím prečo. Mobile.de alebo audoscout a podobné portály už nie sú to, čo boli kedysi, bohužiaľ poviem to úplne opäť na rovinu,tureckí bazárnici a podobné národnosti zaplavili nemecký trh a bohužiaľ už aj tam sa robí strašne veľa podvodov a my sme preto odmietli takúto službu poskytovať, pretože my máme svojich rôznych dodávateľov, s ktorými máme nastavenú spoluprácu už nejaké roky  a je to pre nás znakom v podstate dôveryhodnosti, pretože tá spolupráca funguje, máme tam od nich garancie a tak ďalej, ale je tam jeden najvážnejší dôvod, ktorý toto celé nejakým spôsobom sa snažíme aj prezentovať tým ľuďom. Vy keď takto idete niekde do zahraničia, alebo si to vozidlo niekým dáte doviesť, ani tá firma, ani ten človek čo vám ho dovezie, ani ten predajca vám neposkytuje žiadnu záruku, pretože z týchto bazárov akonáhle prekročíte hranice, tak vám padá akákoľvek záruka a možnosť navrátenia vozidla. Je xy prípadov o ktorých by som mohol hovoriť, kedy si takto človek doviezol vozidlo a hneď na druhý deň zistil že je tam nejaký problém a už mu ho nezreklamovali. Takisto vy keď si nájdete firmu, dnes je veľa sprostredkovateľov, ktorým dáte do ruky peniaze, oni vám pre to auto idú, prihlásia vám ho, odovzdajú vám ho, ale oni negarantujú nič. Oni to vozidlo negarantujú, pretože oni nie sú predajcom. Oni sú len sprostredkovateľom. Kdežto my keď to vozidlo kúpime z nášho zdroja, my ho sem privezieme a predávame vám ho ako slovenská s.r.o.-čka , tak celá táto transakcia sa riadi slovenskými zákonmi, to znamená všetky garancie ktoré potrebujete mať, tak máte a my navyše poskytujeme ešte aj doživotnú garanciu najazdených kilometrov, to znamená – veľa ľudí sa pýta čo je doživotná. Doživotná znamená to, že vy keď to auto za päť rokov budete predávať a ten kto ho bude kupovať zistí, že ale vy keď ste to auto kupovali bolo stočené, tak sa vám vráti plná kúpna cena. A toto je pre nás taká alfa omega všetkého, že ak dáme niekomu takú garanciu, ktorá je samozrejme na papieri, a nie je to len niekde ústne povedané, tak naozaj si stojíme za tým čo predávame a preto predávame len autá s jasnou servisnou históriou.

Erik Lakomý: Jasné, takže keď tomu správne chápem, tak vy nevyžiadate si tisíc dvesto, tisíc päťsto euro od človeka a doveziete mu auto, ale už ten dovoz je akoby v tej celkovej cene auta.

Peter Kurucz:  Áno, presne tak. Cena vždy vozidla zahŕňa kompletný dovoz vozidla, ale navyše priamo prihlásenie na zákazníka, takže nemusí on nikde chodiť, je to v  rámci celého Slovenska prihlásenie, takže my máme napríklad asi päťdesiat alebo neviem, či dokonca nie niekedy aj viac percent užívateľov alebo zákazníkov z mimobratislavského kraja, a dokonca až z ďalekého východu a vždy prvá otázka je: “Bože ja si to musím ísť prihlásiť?” Hovorím nemusíte. Máte to v cene aj vo vašom regióne. Áno samozrejme trvá to možno o nejaké tri štyri dni - päť dní dlhšie ako v Bratislave, keďže Bratislavu máme hneď pod nosom, ale tí ľudia to ocenia. Takisto štandardom u nás vozidlo komplet vyčistené, komplet vytepované, koža ošetrená, lak je po ochrannom vosku, ale nie po nejakom takom nástreku, ale naozaj ručne sa tie autá leštia, jednoducho aby človek sadol do toho auta a cítil sa v ňom pohodlne, komfortn. A to je zasa ďalšia vec, ktorú pri takom individuálnom dovoze vám nikto neurobí. Prídete, musíte ísť automaticky aj auto ošetriť, vyčistiť, nedajbože vyservisovať a to je opäť tá chvíľa kedy poviem to, že aj keď napríklad bude treba meniť tie brzdy a tak ďalej, všetko to vymeníme v cene - jednoducho ide nám o to aby ten človek sadol do auta a najbližšie dni nemusel alebo teda mesiace alebo týždne navštíviť žiadnu inštitúciu, pretože my to auto prihlásime, vzhľadom na to, že sme makléri, si to auto poistíme, máme dielňu na autofólie, čiže vieme spraviť autofólie, zabezpečenie, vieme mu to auto prefinancovať, čiže naozaj on jednoducho navštívi nás len raz a potom už druhýkrát, keď si preberá auto.

Erik Lakomý: Dobre, a čo sa týka možno tých celkovo dokumentov a toho procesu, prepisu, predaja - potrebujem tam určite nejakú zmluvu, takisto ak vy to máte prihlásiť, tak bude nejaké splnomocnenie. Čo všetko je k tomu potrebné?

Peter Kurucz: Samozrejme, pokiaľ to riešime my, rieši sa to formou jednej plnej moci overenej notárom, ktorú my si vieme použiť na rôzne úrady, ale pokiaľ si takto chce človek doviesť auto sám, tak v podstate legislatíva umožňuje z niektorých štátov, aby tie autá boli evidované ešte v tom štáte a evidenciou, potom na Slovensku sa automaticky odhlásia z toho štátu, ale väčšinou to funguje tak, že auto tam musia odhlásiť. Pokiaľ si ho chce priviesť po svojej osi, väčšinou sa to tam robí, dokonca v niektorých krajoch Nemecka sa to robí priamo na pošte, kde vám vydajú aj prevozné ŠPZ-tky, ktoré ale musia byť poistené. Celá tá transakcia vychádza plus mínus od sto až do tristo euro, podľa toho v ktorom ste kraji a na akú dĺžku máte teda prevozné značky lebo teda tie začínajú od piatich dní až do tridsiatich myslím. No a s takýmto autom teda následne a s nadobúdacím dokladom prídete na Slovensko, kde je potrebné vykonať kontrolu originality. Pokiaľ je vozidlo staršie ako štyri roky tak tam musí ísť aj technická a emisná kontrola.

Erik Lakomý: To stojí koľko?

Peter Kurucz: Štandardne ono... teraz v podstate sa zvyšovali poplatky, nie je to zákonom dané, čiže sú rozdiely plus-mínus desať, dvadsať euro na jednotlivých staniciach technickej kontroly aj KOčky, ale KOčka vychádza plus mínus od osemdesiat do sto euro a technická je niekde tá je – tam je to horšie, tam je od nejakých šesťdesiat, sedemdesiat až do stodesať čo som videl  ceny. A je to podmienené tým, že v podstate tá legislatíva sa stále mení, tie stanice technickej emisnej kontroly musia stále dodržovať nejaké nové pravidlá, nakupovať nejaké nové stroje. Teraz museli myslím, že minulý rok to bolo kamerové systémy, potom zase museli inak merať hodnoty na vozidle, čo sa týka emisií, čiže ich to stojí tiež nemalé peniaze, takže samozrejme sa to odráža aj na tých cenách. Pokiaľ vám to auto prejde teda touto kontrolou originality, emisnou a technickou kontrolou, musíme si zaplatiť recyklačný fond za vozidlo, tam je to zase od značky vozidla, ale spravidla je to medzi dvadsiatimi a štyridsiatimi eurami, čiže nie je to žiadny strašný poplatok. Následne vozidlo a všetky tieto papiere s nadobúdacím dokladom, pokiaľ nadobúdací doklad nie je v slovenčine alebo v češtine, musí byť teda preložený, buď faktúra alebo kúpna zmluva, preto je ideálne robiť si dvojjazyčne tú kúpnu zmluvu, teda keď ho kupujeme v Nemecku aby bolo aj po nemecky aj po slovensky. Ale pokiaľ to teda kupujeme od firmy tak tam máme len faktúru, tým pádom faktúru si dáme preložiť, tam ten preklad vychádza zhruba dvadsať až dvadsaťpäť euro za normostranu, čiže jedna tá zmluva nás vyjde možno päťdesiat euro preklad. Následne to podáme na úrad dopravy, tam si zaplatíme kolok aby nám teda vozidlo schválili, že je možné ho užívať na cestnej komunikácii v našom kraji alebo teda na našom celkovo v našom štáte alebo v Slovenskej republike. No a tento poplatok je v podstate vo výške sto eur, ale môže byť aj vo výške tristo eur, pretože za sto eur to máme do tridsať dní spracované, ale za tristo eur to máme do päť dní spracované. Čiže je to v podstate zrýchlený poplatok, kedy sa človek ponáhľa, chce mať to auto čím skôr, tak si za to priplatí. Je to normálny oficiálny poplatok, ktorý sa dá uhradiť. No a následne teda keď nám už dajú čistopis technického preukazu z úradu dopravy, vozidlo si musíme poistiť minimálne zákonne.

Erik Lakomý: Takže PZP.

Peter Kurucz: Presne tak a následne si vozidlo s týmto čistopisom a s papiermi z úradu dopravy si ho prihlasujeme na evidenčné čísla teda vo svojom kraji. Ale opakujem, pred prihlásením a predtým ako vám vydajú evidenčné čísla, musí byť už vozidlo minimálne zákonne poistené. No a posledný úkon, keď teda máme vozidlo staršie ako štyri roky tak musíme absolvovať takzvanú administratívnu, technickú a emisnú kontrolu, to znamená, že ideme opäť na stanicu technickej kontroly, najideálnejšie tam, kde sme boli prvýkrát, pretože to tam budeme mať lacnejšie, ak pôjdeme na inú bude to drahšie a vyžiadame si takzvanú administratívnu kontrolu . S vozidlom nám prejdú cez linku, už budú na kamerách načítané ŠPZ-tky. Skontrolujú vám ešte raz stav auta, to je asi pätnásť minútová záležitosť a následne dostávate také tie malé kartičky zelenú a červenú a nálepky na okno. Táto administratívna kontrola, pokiaľ ste absolvovali technickú a emisnú kontrolu na tom istom mieste tak sa účtuje spravidla okolo dvadsať, tridsať eur. Pokiaľ ju budete absolvovať na inom mieste, to znamená budú mať s tým viacej administratívnej práce, tak zhruba okolo tých päťdesiat eur.

Erik Lakomý: Tak je to celkom vyčerpávajúce, keď to takto zosumarizujete a to je možno aj tá pridaná hodnota vaša, že ja len prídem, podpíšem splnomocnenie alebo donesiem overené notárom a potom si už prídem len po auto, zoberiem si kľúč, naštartujem a idem domov, takže...

Peter Kurucz: Áno, toto nie je zďaleka ešte všetko, pretože tie vozidlá treba prevážať, treba to niekam pristaviť, treba to tam odviesť, treba si vybavovať odvoz, zrovna keď vám dajú čas, vy v tom čase nemôžete, musíte naháňať známych, prosím ťa zober mi to tam. Takisto sa veľakrát stáva, že vozidlá zo zahraničia nemajú v technickom preukaze zapísaný rozmer kolies, ktoré majú na aute, hej? Ten, ktorý je reálne na vozidle, čiže takisto musíme riešiť aj tieto administratívne úkony, pretože to nie je chyba klienta, ktorý si to vozidlo kúpil alebo u nás objednal, ale je to chyba, ktorá nastala v zahraničí. Ale vzhľadom na to, že my sme garant celej tej transakcie, tak to musíme vyriešiť v rámci svojej réžie, ako finančnej tak časovej, takže veľakrát riešime aj problémy so zápisom kolies, ktoré takisto niekedy trvajú týždeň, niekedy dva a keď sa vám toto vyskytne pri piatich autách z dvadsiatich, tak opäť je to zase ďalšia časová súslednosť, ktorá vám potom bráni robiť iné úkony. Veľakrát sa stane, že je v zahraničnom technickom preukaze chyba, hej? To sú opäť veci, ktoré sú niekedy aj na týždne, hej? Čo keby mal bežný človek riešiť, tak ho to stojí neviem koľko dní dovolenky, času a zošedivie asi za pol dňa na úradoch, pretože u nás to bohužiaľ funguje niekedy tak, že...

Erik Lakomý: Bol som prihlasovať raz auto a nachodil som sa na úrad, takže keď sa dá niečo cez splnomocnenie, tak to je najlepšia vec. Ja len doplním, že celý tento proces, to bude moja domáca úloha to spísať v bodoch a dať vám to do poznámok pod tento podcast, takže kľudne si kliknite, pozrite si. Prípadne ak nám viete aj vy zazdieľať nejaké, či už je to kúpna zmluva alebo nejaký vzor splnomocnenia, tak budeme veľmi radi a takisto to pridáme do podcastu. Už len v krátkosti na záver možno, aká je vaša vyhliadka do – čaká nás rok 2021, vyzerá to tak, že to bude ešte náročnejší rok ako 2020, tak ako vy vidíte celkovo tento segment?

Peter Kurucz: No presne zdieľam aj ja tento názor, že ten rok bude ešte horší ako ten minulý. Veľmi sa bojím ako dlho nám bude trvať celkovo sa spamätať nielen v sektore automobilov ale aj celkovo v ostatných sektoroch. A ja som – alebo snažím sa byť ten typ človeka, ktorý neplače, nevyplakáva a nebude sa sťažovať ako je všetko zlé, ale snažím sa v aktuálnej dobe nejakým spôsobom vynájsť a dodať sám sebe silu, aby som mohol vymyslieť to, ako môžeme fungovať a nebudem sa sťažovať prečo nemôžeme fungovať. Čiže pripravujem aj ja nejaké nové projekty v súvislosti s našou spoločnosťou, ktoré by mali podporiť nejaký online predaj, aby sme mohli teda lepšie fungovať, prípadne nejaké benefity pre klientov, ktoré budú určite zaujímavé. A samozrejme tu je boj o zákazníka, kto dá výhodnejšie podmienky a lepší prístup, tak ten vyhráva, takže myslím si že ten prístup u nás je na dosť vysokej úrovni, takže už len tie benefity nejaký spôsobom dať dokopy, aby sme tých klientov prilákali, pretože ono každý si teraz rozmyslí veľmi dobre ako naloží s peniazmi, ale zasa výhodou je to, že veľa ľudí, ktorí chceli kupovať nové auto idú do jazdeného, práve z toho finančného hľadiska. Ono sa to odvíja aj na trhu, pretože ceny jazdených vozidiel za posledného roka išli rapídne hore a to nie je preto, že my teraz chceme zarábať, alebo chceme ťažiť z ľudského nešťastia, ale je to pre to, že jednoducho v zahraničí  túto kvázi úroveň trhu nastolili predajcovia, veľkí predajcovia, veľké dražobné spoločnosti a toto je v podstate toho všetkého len dôsledok. Čiže určite si myslím, že tento rok bude veľmi ťažký, my sa budeme snažiť o maximum, tak ako sa o to snažíme vždy, ale v tomto prípade asi ešte to maximum zvýšiť, pretože jednoducho ten boj o klienta je veľký, tých spoločností je veľmi veľa, ktoré predávajú vozidlá a tak ako hovorím vždy, že sme iní a vždy budeme iní, tak myslím si že za týmto si vždy budem aj stáť a preto by som v podstate ukončil celú túto myšlienku tým, ak niekto podniká, chce podnikať, chystá sa podnikať alebo bude podnikať, základom všetkého je akýkoľvek nezdar, akýkoľvek neúspech, akákoľvek rana – musíte sa postaviť a hľadať riešenia a nie sa postaviť a plakať, že čo sa mi stalo.

Erik Lakomý:  Tak to bolo veľmi pekné zakončenie a zároveň aj taký triezvy pohľad na vec. Ja si už len jednu poslednú otázku na vás mám – celý podcast si to šetrím. Akým autom jazdíte vy?

Peter Kurucz: Možno to bude prekvapivé, ale jazdím na Volkswagene golf, z roku 2008. Je to typ R32, ktorých bolo vyrobených nie veľa,  je to také malé výkonné autíčko, s tým že máme teda ešte aj jedno rodinné, tam máme značku BMW, pretože ja som teda BMW pozitív, ale vzhľadom na to, že to mám do práce sedem kilometrov som si povedal že nepotrebujem – ja sa priznám to nové auto, ktoré som si, čo som spomínal, som si kúpil v tridsiatich siedmych bola najnovšia X5, rok výroby 2019 ale už teraz tento najnovší model, bol to môj sen, miloval som to auto ale po roku som sa ho rozhodol predať, pretože na to, aby som na niekoľko desaťtisícovom aute jazdil sedem kilometrov do práce – necítim sa byť ešte taký frajer, aby som toto potreboval, takže ja milujem svoje auto, R32 je moje srdcová záležitosť, vždy bola a nemyslím si, že o človeku vypovedá to, na akom sa vozí aute a vôbec si nemyslím, že som majiteľom firmy, ktorá v podstate je nejakým spôsobom úspešná a je to nejaká hanba. Ja svoje auto milujem a asi by som ho nevymenil za nič.

Erik Lakomý: Mojim dnešným hosťom bol Peter Kurucz, zakladateľ spoločnosti Auto PDK, veľmi praktický podcast a veľmi vecný, za čo vám ešte raz ďakujem.

Peter Kurucz: Ďakujem pekne aj ja za pozvanie.

Erik Lakomý:  A počúvali ste podast Na rovinu o podnikaní, ak sa vám tento podcast páčil, tak neváhajte ho zdieľať, respektíve poslať svojim známym, možno tiež hľadajú auto, chcú si ho kúpiť a my budeme radi ak si nás vypočujete opäť o dva týždne. Dopočutia.

Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast  spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.

Problémom mnohých firiem je chýbajúce plánovanie a vyhodnocovanie svojich cieľov. Soňa Sopóci je naslovovzatý odborník s 20-ročnou praxou vo firemných procesoch. Poradí vám ako to zvládnuť aj v malej firme a odporučí softwarový nástroj vhodný aj pre živnostníkov.

Linky z podcastu:
Poradenstvo v oblasti procesov a plánovania - https://www.affida.sk/
Riadenie firemných procesov / ERP systém (open source) vhodný aj pre menšie firmy - https://www.odoo.com/
Implementácia a poradenstvo v oblasti ERP / Odoo - https://www.26house.com/
Epizóda NRoP 041 o efektívnom riadení firmy prostredníctvom procesov - https://www.narovinu.online/2020/09/22/nrop-041-ako-efektivne-riadit-firmu/

Partneri:
PROSIGHT Slovensko

Podcast Na rovinu o podnikaní je súčasťou vzdelávacej platformy pod názvom Na rovinu Online a je projektom spoločnosti PROSIGHT Slovensko.

Sledujte nás:
Facebook, YouTube, Instagram, LinkedIn, Tiktok, Feed

Produkcia: 2021 © Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a živé prenosy

Preklad do posunkového jazyka: Pavol Roman

Produkcia: 2021 (c) Podcast NA ROVINU O PODNIKANÍ
Výroba: Button Media - podcasty a live streamy

Viliam Bendík: Milí poslucháči, vítam vás pri ďalšej epizóde nášho podcastu Na rovinu o podnikaní, kde sa snažíme radiť mladým a už aj pokročilým podnikateľom ako robiť biznis prípadne ako ho dotiahnuť na svetovú úroveň. Dnes, pretože sú pandemické opatrenia a musíme všetci sedieť doma, pokiaľ se teda dá, tak som sa rozhodol, že pozvem hosťa samozrejme opäť virtuálne a to do môjho štúdia na Zoome, som si pozval dnes odborníčku na slovo vzatú na firemné procesy, finančné riadenia a strategické riadenie firiem. Má dvadsať ročné skúsenosti v obchode z toho 16 rokov na vysokých manažérskych pozíciach a dnes radí vo svojej firme ostatným ako správne manažovať firmu a na čo si dávať pozor aby ste nerobili chyby. Vitaj, Soňa Sopóci!

Soňa Sopóci: Ahoj Vilo, počúvam

Viliam Bendík: Ahoj Soňa, ja som ťa stručne predstavil, ty si si dnes založila svoju vlastnú firmu, pod menom Affida so svojím manželom a radíš ostatným v podnikaní ako to robiť, ako si sa vlastne dostala k tomu, že si si založila svoju vlastnú firmu, kedy došlo k tomu, že si si povedala a teraz idem, je ten čas a idem do toho a sama.

Soňa Sopóci: Hlavným takým motívom bolo to, že v rámci bežného štúdia človek nemá šancu získať nejaké relevantné informácie o podnikaní. Tým, že ja som naozaj študovala ešte za komunistickej éry, a tesne postkomunistickej, my sme absolútne žiadne informácie z tejto sféry nedostávali a potom som išla na materskú dovolenku s mojimi dvoma dcérami a v roku 2000 som sa rozhodla, že čo idem robiť ďalej a to do obchodu, lebo ten má vždycky bavil a v rámci toho obchodu človek potrebuje nejaké dáta a potrebuje sa rozhodovať na základe dát a vtedy sme väčšinu veci riešili cez faxy a cez zasielanie nejakých tabuliek a v rámci Nestlé kde som pracovala 5 rokov ako obchodník sme mali expertnú skupinu ktorej som bola členom a kde se zavádzal prvý informačný systém pre obchodníkov na mobilnej báze. Vtedy sme ešte nemali smartfóny, tak sme fičali na palmtopoch a handheldoch  a bola to taka pionierska, taká zaujímavá práca, lebo ešte ani tablety sme nemali a vďaka tomu som aj ja pričuchla k tomu ako sa treba pozerať na tú našu prácu z toho procesného pohľadu a ako vyhodnocovať tie jednotlivé procesy a ako použiť tie dáta od obchodníkov vo firme a zase naopak, ako z firemných dát môže čerpať ten človek v tom teréne, takže to bolo úžasné. No a ja som po 5 rokoch z Nestlé odišla, lebo tam mi bolo vysvetlené, že proste nejak ďalej ako na inú pozíciu ako na obchodnícku so mnou nepočítajú, a práve som sa stala pre túto softvérovú firmu obchodníkom, čo bolo veľmi dobré lebo som si pričuchla naozaj k tomu, začala som stretávať veľmi vysokých predstaviteľov veľmi známych veľkých firiem a tento systém Hamilton napríklad v Nestlé v rámci celého sveta, to je slovenska značka veľmi úspešná, o ktorej málokto vie ktorá sa dostala naozaj do Nestlé Nemecka, Austrálie, Ameriky čiže ako výborne. Postupne, vlastne tým, že sme implementovali tie systémy u našich klientov naše produkty, s čím oni pracujú s čím oni bojujú a jedna z vecí bola vyhodnocovanie dát, čiže ako vyhodnocovať tie dáta, ako vidieť na základe dát a v roku 2006 sa mi podarilo stať sa riaditeľkou strojárske firmy na Slovensku, ktorá má Českú matku, ktorá bežala na systéme riadenia z Alstomu, čo je samozrejme nadnárodný veľký koncept ktorý ma už prepracovaný veľký systém riadenia a manažovania ale celé to bolo tiež iba na excelovských tabuľkách, ktoré sme si postupne upravili na svoj obraz a od toho roku 2006 do roku 2008 sa nám podarilo vlastne zo 16 ľudí ako z interných zamestnancov narásť na 100 člennú firmu, ktorá naozaj robila projekty, ktoré boli v rádovo až v miliónoch euro a tam už to finančné riadenie a tá stratégia bola strašne dôležitá , lebo tam každé jedno rozhodnutie, ktoré sme robili mohlo mať fatálne následky na ten celkový výsledok. Aj sa nám to vlastne stalo. Ja som ešte tomu účtovníctvu veľmi dlho nerozumela a stále som sa stavala k tomu ako klasický typický strojár elektrotechnik: ,,Toto nie je moja parketa, s tým mi dajte pokoj, povedzte mi ako to máme spraviť“. A urobili sme v roku 2007 rozhodnutie, ktoré malo veľmi dramatický, potom vlastne dôsledok až v roku 2008, kde som si uvedomila, že pokiaľ ja tomu nebudem vedieť porozumieť, tak nemám šancu to riadiť, takže začala som sa pozerať na to účtovníctvo naozaj ako na sedliacky rozum, akým spôsobom to robiť tak, aby tomu tí technici rozumeli. Lebo technici milujú čísla, technici milujú, že z toho cítia poriadok a tým pádom som pretransformovala tú ťažkú účtovnícku hantírku, ťarchu a účtovnícke rozmýšľanie do toho nášho sedliackeho, technického sveta. No a potom vlastne v roku 2012 majitelia povedali, že budú predávať firmu a že ju máme pripraviť na predaj. Čo pre mňa bola taká… no... kameň zo srdca mi padol, lebo asi rok už som mala taký pocit, že som tej firme dala čo som mohla a že aj tak to právo veta má niekto iný ako ja, aj keď som bola teda silou celej firmy, tak vtedy som začala uvažovať nad tým že… Lebo pôvodne som založila tú firmu pre môjho manžela, ale pridala som k tomu aj svoje činnosti a teraz podnikáme spolu od roku 2013 ako manželský a spoločenský pár.

Viliam Bendík: No to, že sa vám darí je jasné už len z čísel keď sa pozerám na firmu a za tých 7 rokov čo fungujete na trhu, tak medziročne rastiete o 15% neustále aj v čase krízy to znamená, že o tieto služby je naozaj záujem a že finančné a strategické plánovanie vo firmách je naozaj jednou z najdôležitejších častí úspechu. Ja som si pozeral tvoju prezentáciu, ktorú pripravuješ pre svojich klientov, kde hovoríš o tom, že tá firma alebo to riadenie firmy je postavené na nejakých, ja neviem, 6-7 tých kameňoch. Firmy sa väčšinou zameriavajú na to, čo im prináša okamžitý výsledok, to znamená povedzme predaj. Všetky tie kroky pred tým čo sa týkajú plánovania, prípravy a stratégie a podobne, vynechávajú alebo tomu venujú oveľa menej času a zároveň na druhej strane vôbec nemerajú tie výsledky v takom rozsahu v akom by mohli a tým pádom teda tie dáta nemajú pred sebou v nejakej štruktúre na základe ktorej by sa vedeli rozhodovať. A to ma zaujalo, preto som ťa aj dnes zavolal do nášho podcastu v ktorom sa dnes budeme rozprávať hlavne o tom ako vôbec začať strategicky a finančne plánovať. Je to dôležité pre malú firmu živnostníka, ktorý má možno obmedzené ľudské zdroje, ale je to dôležité aj pre veľkú firmu. Ty si riadila firmu z pozície CEO ktorá vyrástla z nejakých 12-13 ľudí na 100 ľudí, takže určite vieš o tom svoje, že v prípade keď ťa zavalia výsledky, ľudia a práca, tak časom bez toho kompasu vo forme toho plánovania si stratená. My sme mali minulý rok v podcaste hosťa Tomáša Tereka z firmy Basebuilder ktorý rozprával, že v čase krízy sa darilo najmä firmám, ktoré mali veľmi dobre prepracovaný finančný a strategický plán a bolo sa o čo oprieť a majitelia sa mohli pozrieť na čísla a mohli sa okamžite rozhodovať čo budú meniť na svojej stratégii v prípade, že im napríklad jeden predajný kanál vypadol z procesu. Čiže my sa dnes chceme zamerať na to, ja chcem od teba, aby si našim poslucháčom vysvetlila ako s tým začať, ako sa do toho pustiť, čo sú tie najdôležitejšie kroky takže si to postupne prejdeme spolu. Ja ešte upozorním našich poslucháčov na to, že budú počuť poradné hlasy, občas, sem tam nám budú kričať do mikrofónu, tak skús vysvetliť, že kto to je.

Soňa Sopóci: Okrem toho, že máme naše podnikanie a že prevádzkujeme vlastný hotel pre zvieratá, tak sme sa na jeseň rozhodli adoptovať dvoch Žakov šedých, čo sú vlastne najinteligentnejšie domáci miláčikovia a prišli k nám Samko s Meguškou. A oni keď majú pocit, že si ich nikto nevšíma, tak veľmi začnú hlasito rozprávať a pripomínať sa, že aj my sme tu, takže je možné, že niekedy budú komentovať naše tieto, aj keď teraz sú chvíľočku ticho.

Viliam Bendík: Asi sa im niekto venuje, ale keďže ty si momentálne na zoom calle so mnou tak predpokladám, že sa Samko s Meguškou ešte vyjadria k nejakým veciam.

Soňa Sopóci: Je to možné.

Viliam Bendík: Dobre Soňa, poďme priamo k veci. Predstav si, že máš pred sebou nejakú začínajúcu firmu, povedzme začnime aj kľudne malým živnostníkom ktorý začína podnikať, čo by mal urobiť, aby sa mohol rozhodovať na základe dát. Povedzme nie tak zložito.

Soňa Sopóci: Znie to strašne zložito. Kelvin povedal jednu nádhernú vetu, ja som ju dlho nepoznala, poznám ju asi len dva roky ale je veľmi pravdivá: „Len to, čo dokážem zmerať môžem vyhodnotiť a teda zlepšiť.“ A to je téma dnešného dňa, čiže ten človek, keď ide podnikať... Aj ja keď som začala podnikať tak som si tiež povedala, čo som si zobrala do úvahy: Všetky nápady aké ta firma bude mať alebo s čím musím rátať. Problém je ten, že veľa ľudí si zamieňa náklady a výdaje. Veľakrát si myslia, že keď mám výdaj, tak mám náklad, no nie je to úplne pravda a naozaj to treba separovať, že výdaj je to, čo vydám, peniaze von z kasy. Ale náklad môže byť napríklad len štvrtina lebo odpisujem tu danú vec, takže je veľmi dôležité si uvedomiť aké náklady ta firma má. Niekoľkokrát sa mi stalo, že mi volala klientka ktorá bola z relatívne veľkého architektonického štúdia a ona mi hovorila: ,,My nemáme veľké náklady“, a ja už som v momente vedela, že tam nie je niečo v poriadku a tak sme len na papier začali písať tie náklady a ona bola zdesená v tom, že koľko tie náklady reálne sú lebo ona brala to, čo len vydáva vlastne z firmy, to že tam má platiť nejaké pravidelné veci, ktoré má na trvalý príkaz, na to pomaly zabudla, čiže naozaj úplne ideálne je si sadnúť a povedať si najprv aký mám cieľ, prečo tam chcem dospieť, aký mám účel? Lebo to sú tie veci, ktoré nám potom pomáhajú prekonávať tie prekážky a čo k tomu dosiahnutia cieľa potrebujem, aké tam mam náklady. Niektoré náklady sú režijné, niektoré súvisia s tým produktom. Takže treba si to rozdeliť, treba si povedať: Okej, keď budem predávať na e-shope tovar, tak čím viac predám toho tovaru, tým viac si budem musieť nakupovať tovar, tým viac bude potreba tovar zabaliť a tým viacej potom potrebujem zas na dopravu a toto je vec ktorá nie je tá problematická, lebo to je vec, ktorá sa stále mení. Problematické sú tie fixné náklady, alebo režijné ktoré máme stále a ktoré potrebujeme k tým našim obratom prikryť, treba si vždy na začiatku povedať, že čo ma to stojí, na to, aby som dodal nejaký tovar. Väčšinou robíme nejaký vzorový projekt alebo vzorovú dávku aby sme si to spočítali, aby aj oni videli v akých percentách sa hýbeme, že s akým hrubým ziskom pracujú a s akou hrubou maržou pracujú. Ono to akoby vyzerá, že toho je strašne veľa, ale je to relatívne to isté, ako keby ste išli stavať dom. Treba si to pripodobniť, čo vám je reálne. Idem stavať dom. Čo všetko na to budem potrebovať? Potrebujem tam mať stavbyvedúceho, potrebujem tam firmu, potrebujem výkopové práce. Spísať si to všetko dokopy a ideálne je, keď vám môžem odporučiť, hlavne firmy, ktoré fungujú aspoň rok, alebo pol roka a majú svoju účtovníčku, vychádzajte z tej výsledovky ktorú vám dajú oni. Oni vám dajú výsledovku a vy už tam vidíte aké tam tie účty máju a už viete. Pýtajte sa hlavne: ,,Pani účtovníčka, čo je toto zaúčtované?“ Je tam naúčtované aj toto aj toto. Ale no... to tam máme zemiaky s hruškami, tak to musíme rozdeliť. Čiže veľmi veľa krát už len to, že začne ten človek konfrontovať tu výsledovku, tak začne tomu pomaly rozumieť. Lebo sa začne pýtať tej účtovníčky a tým pádom vlastne začne tomu rozumieť, začne aj robiť lepšie rozhodnutia na základe toho aké dostane dáta od tej účtovníčky. Čiže potreba si postaviť náklady, treba si zistiť s akou hrubou maržou robíme, na základe toho sa potom robí aj cenotvorba lebo veľa krát sa mi stane, že klient povie, keď sa ho opýtam: „S akou hrubou maržou robíte?“ ,,Máme 35% alebo 50% hrubú maržu“. Moja záludná otázka je: ,,Okej, aký je pomer, podiel réžie na obrate?“ - ,,Aha, no neviem,..asi v zisku.. no som v zisku, však mám 50% hrubú maržu“ - ,,A čo keď máš 57% podiel réžie? Tak si 7 percent v mínuse.“

Čiže toto sú dôležité veci a keď sa na to tí ľudia začnú obzerať začnú tomu rozumieť tak to vedia riadiť. A to je na tom to nádherne, že oni si vlastne postavia ten plán a potom z toho plánu automaticky, postupne vypadávajú tie KPI štatistiky a povieme si: ,,Okej čo ideme sledovať, čo ideme kontrolovať?“ Lebo ja vždycky spomínam, alebo hovorím, že musíme robiť kontrolu. Voláme to kontroling firmy procesov alebo projektov ideálne a ešte vlastne aj zamestnancov, ak máme zamestnancov. Ale aj my si musíme uvedomiť, že aj my sme zamestnanci. Najťažšie kontrolujeme samých seba. Keď chce človek niečo úspešné... Ty si spomínal na tie naše úspechy a naozaj vo všetkých častiach firmy ktoré máme, okrem toho zvieratkového, ktoré je proste závisle na tom cestovnom ruchu, tak všetky položky sú markantne vyššie, ako boli minulý rok a to je preto lebo vlastne existuje tzv. POLC framework, na to aby si niečo vybudoval musíš to vedieť naplánovať, zorganizovať, musíš byť lídrom, čiže robiť leadership a kontrola. A na tej kontrole, to je vlastne ten kontroling, na tom to padá. Tá väčšina projektov ktoré padnú, padnú na tom. Oni väčšinou bývajú celkom dobre naplánované, celkom dobre zorganizované ale už na tom líderstve, na tom to už niekedy pokuľháva, lebo šéfovi sa nechce niekedy niektoré veci robiť, ktoré žiada od svojich ľudí a najväčší počet projektov padá na kontrolingu. Takže celý ten systém je postavaný na tom, že mám plán a kontrolujem ho. Na mesačnej báze ho vyhodnocujem a na základe toho robím plán ostatných krokov ďalej do budúcna.

Viliam Bendík: Dobre, čiže ja by som to už zhrnul, lebo vždy keď nejakú firmu buduješ , tak samozrejme ja hovorím, že musíš mať nejakú, povedzme to odborne, víziu a misiu. Ale misia a vízia nie je nič problematické to je vlastne to, že ty si povieš, že čo chceš byť, pre koho to chceš dodávať a kam sa chceš dostať. To sú také základné parametre. To možno niektorí vieme a máme to, preto sme začali podnikať, takže máme nejakú predstavu, že kam by sme sa chceli dostať. Čo je ale dôležite je to čo si povedala, že málo ľudí si vie reálne spočítať náklady, čiže to čo ty doporučuješ je, porozprávať sa so svojou účtovníčkou, ak ju máme a hlavne napísať si na papier nejaké fixné náklady alebo ako to voláš ty - režijné a potom nejaké transakčné náklady, ktoré sú potrebné na nejaký povedzme predaj ak ho predávame. Ty si tam spomenula ešte jednu vec v tomto celom - hrubá marža. Skús to prosím ťa vysvetliť. Lebo možno nie každý vie úplne, že čo je hrubá marža a vlastne prečo je dôležitá a že čo podľa nej vidí, keď si ju nakoniec spočíta.

Soňa Sopóci: Veľakrát si myslíme, že druhá strana vie o čom hovoríme, ale dobre, že si ma zastavil. Hrubá marža a hrubý zisk sú dve veci, ktoré vyzerajú rovnako, ale vychádzajú zo seba. Hrubý zisk je tržba ktorú som dostala za to, že som niečo zrealizovala mínus faktúry ktoré mi prišli za to, že som to zrealizovala. Čiže je to vlastne zisk z ktorého ešte musíme odpočítať réžiu na to aby sme potom dostali zisk pre zdanenie, čiže hrubý zisk. Ja vždycky hovorím, to sú akoby vyššie faktúry na projekty alebo na zákazky a hrubá marža je podiel tohoto zisku na obrate, čiže je to percento. Čiže rozdiel medzi hrubým ziskom a hrubou maržou je ten, že hrubý zisk je v peniazoch a hrubá marža je v percentách a je veľmi dôležité vedieť aké percento mi tá hrubá marža robí. Lebo tak isto si viem vypočítať vlastný podiel režijných nákladov na tom obrate. A to percento tej réžie musí byť vždycky menšie ako percento tej hrubej marže aby sme vedeli, že sme zarobili a podľa toho treba aj potom robiť tú cenotvorbu na tie projekty a na to vytvorenie tohto produktu. Pozor na to, že my tam musíme rátať nie len s tou hrubou maržou, ale aj s tými nákladmi režijnými, ktoré potrebuje tá firma na to aby prežila. Vlastne pokryť to tým projektom.

Viliam Bendík: Dobre. Teraz sa ešte spýtam, keďže si povedala: ,,Sadnite si, spíšte si náklady, skúste si ich rozdeliť na režijné a tie transakčné alebo iné náklady.“ Skúsme trošku ešte možno vysvetliť, že tie režijné náklady alebo fixné náklady, že čo všetko do toho môže spadať. Pretože môže sa nám veľakrát možno stať, že do toho nerátame náklady, ktoré spotrebujeme my ako zamestnanci, majitelia a podobne. Takže ako postupovať pri tom určení tých režijných nákladov.

Soňa Sopóci: Ono práve tá účtovná osnova, ktorú nám pošle tá účtovníčka v tej výsledovke, to sú takzvané tie 5-kové a 6-kové účty. 5-kové sú nákladové, 6-kové sú tie výnosové, čiže tá nás už vedie. 501 to je práve tá spotreba, to znamená nákupy, baterky, jak sme se bavili o tom, že baterky treba nakúpiť, treba nakúpiť žiarovky do osvetlenia, kávu do kancelárie, občerstvenie pre nejakých klientov, ktorý prídu... To sú také tie bežné nákupy ktoré robia. To je takzvaná spotreba. Potom väčšinou mávame na podnikanie auto, čiže musíme kúpiť žiarovky. Dáme to auto do servisu na STK - to sú zase náklady spojené vlastne s opravou a udržiavaním auta. Potom bývajú niekedy cestovné náklady. Idem niekam a ak použijem služobné auto tak cestovné náklady nemám, ale rozhodnem sa dneska, že idem do Košíc a na čo pôjdem v takomto počasí do Košíc autom, zoberiem si vlak a tých 25 eur na lístok, je cestovný náklad. Potom tam máme taký ten typický náklad. Potom je tam samozrejme ubytovanie keby som bývala v tých Košiciach a náklady na reprezentáciu? Čiže to sú ďalšie náklady, a potom je tam taký ten - ja to volám smetný kôš - účet 511. To je účet ohľadom služieb. Veľakrát účtovníčka urobí jeden veľký účet a tam dáva všetky služby. Je veľmi dobré rozdeliť tento účet na množstvo malých účtov, ktoré vás trápia. Poštovné, telekomunikácie, parkovné, marketingové služby, gustovanie po sieti, účtovníčku, administratívne práce, čokoľvek máte. Niektorí ľudia používajú napríklad teraz virtuálnu asistentku. Tak tá má tieto všetky služby, ktoré sa týkajú vášho podnikania. Tie si tam dajte. A ak ich nevyužívate pravidelne, tak si povedzte: ,,Okej toto je 100 eur na mesiac približne.“ Okej tak si to rozdeľte. Alebo mám tu 2000 eur na rok - tak si to vydeľte jednou dvanástinou. Čiže to sú služby, a po službách idú mzdové veci, čiže mzdy, odvody, sociálne, stravné lístky. A pod mzdami sú také tie typické účty ako keby, rôzne kurzové straty, poplatky banke na ktoré sa zabúda, veľmi často sa zabúda na odpisy. My sme auto kúpili pred dvoma rokmi a my už neplatíme za to auto ale do nákladov nám ide jedna štvrtina tohto roku. Preto napríklad kvantum podnikateľov berie auto na leasing, nie preto, že nemá peniaze, ale preto, že leasing vieme urobiť, nastaviť si tak, že vlastne leasingove splátky nám kopírujú to, čo odchádza z firmy, čiže sa nám veľmi prekrývajú tieto výdaje a náklady, čo je dobré. Takže tieto všetky náklady, kurzové rozdiely, manká tam môžu byť, pokuty a mnoho z tých vecí. Preto je to dobré, podľa tej účtovníčky, lebo ľudom nenapadne, že mám si platiť RTVS iba za to, že majú rádio, alebo raz za rok dostanem vyúčtovanie za elektrinu, nájomne. Nájomne je 518. Toto je náročné. Ja väčšinou to urobím tak, že splním personálny plán, potom z toho spravím mzdový plán, urobím plán vzdelávania marketingu, a tieto veci a investičný plán, a tieto veci sú práve tým podkladom pre ten plán, ktorý je vlastne už aj finalizačný.

Viliam Bendík: No dobre, z toho, čo hovoríš je jasné, že tých položiek je strašne veľa. Určite pomôže diskusia s účtovníčkou. Ak ju nemáte, tak to máte o to zložitejšie, ale v každom prípade ako si povedala, dá sa to prirovnať k tomu, ako keby ste išli stavať dom povedzme. Z toho množstva drobných malých položiek, sa vám naozaj môže nakopiť veľká suma, a vtedy sa treba zamyslieť, že ako vlastne postupovať, pretože naozaj si musím byť istý že vygenerujem na tých mojich faktúrach odoslaných toľko peňazí, aby mi to pokrylo všetky tieto náklady. Čiže to je povedzme si, že áno: Pre dobrého gazdu, pre dobrého podnikateľa je prvý a zakladaný krok, presne poznať svoje náklady a skúsiť si nejakým spôsobom plánovať. Čo ďalej? Čo ďalej, aby sme mohli povedať, že robíme naozaj finančné plánovanie.

Soňa Sopóci: Potom je tá vec, niekedy sa stáva, že aj ty možno tým, že robíš do týchto marketingových a PR služieb, bežne sa stretávaš s tým, keď niekto povie: ,,Zarobil som milión“, a ja sa ho pýtam, „Okej, zarobil si milión alebo si vyfakturoval milión?“ Lebo to je veľmi veľký rozdiel. Lebo my už keď máme naplánovanie tieto náklady, a vieme ktorý z týchto nákladu sú tie spojené s tým projektom alebo tou zákazkou, a vieme si vyrátať hrubú maržu, tak tie náklady podelím tou hrubou maržou, tak vlastne dostanem ten potrebný obrat, na to, aby som tie fixné náklady prikryl. A vtedy sa veľakrát stáva, že ľudia rozmýšľajú, či vôbec idú podnikať, lebo vtedy si až uvedomia, koľko musia vygenerovať tých faktúr aby prikryli tie svoje fixné náklady a aby vytvorili aspoň aký taký zisk. Vždy hovorím, že nikdy nebolo také zlé, aby nemohlo byť ešte horšie, a vždycky vieme nájsť, keď už to číslo poznáme, že je omnoho väčšia šanca, že k nemu prídeme. V auguste som získala nového klienta, im se relatívne darí, ale vždy tak ako sa hovorí šul nul, že tie výsledky mávajú okolo tej kladnej nuly, a vtedy som sa ho pýtala: „Palino, ako ste sa dostali... koľko potrebujete zarobiť?“ A on povedal „Potrebujem mesačne fakturovať 18 000 aby sme sa nejako vedeli nadýchnuť.“ A ja som urobila finančný plán a ja som došla na to, že je to 20 000. A ja hovorím „Okej ty si na tieto veci zabudol“ On, že aha, aha vidíš, ja som na tie veci zabudol. A hovorím „Je ti reálne tých 20 000? - Ale však to je vlastne len 10% navýšenie. Oni hneď druhý mesiac vlastne stále len chodili a stále se okolo tých 18 000 točili lebo on mal to číslo v hlave, potom ako sa dozvedel, že 20 000 je to minimum ktoré musia zarobiť, optimálne 25 000 tak každý mesiac spravili nárast a v októbri mali 24 500 a v novembri cez 25 000, lebo on si dal to nové číslo do hlavy. A to je na tom to dôležité, aby ten človek vedel, že ok, toto je dôležité, to je môj cieľ, nezískam ho asi za prvý mesiac, ale viem urobiť každý mesiac niečo navyše, a sa o 10-15 percent zlepšiť, na to aby som sa k tomu dostal. Väčšinou sa hovorí, že keď sa robia dlhodobé projekty, tak ten projekt by si mal na seba do roka zarobiť, to čo do toho vložím, aby sa mi do roka vrátilo, aby som treba prvý rok ostal na nule a druhý rok už začal zarábať, ale už len tým, že ty sa dozvieš akú veľkú tú fakturáciu musíš mať, tak je veľká šanca, že se k tej fakturácii dostaneš, lebo už si ju držíš v hlave.

Viliam Bendík: Toto je veľmi dobrá poznámka, toto znamená, že áno, toto, čo vyfakturujem ešte neznamená, že toto je ten môj reálny zisk, ktorý potrebujem. Psychologicky to funguje tak, že keď ty nemáš presnú predstavu koľko by si mala generovať tých peňazí a tak ako si povedala tvoj klient si zafixoval nejakú sumu v hlave, tak vlastne nebol motivovaný to ako keby potlačiť ďalej. Čiže je to veľmi dôležitá vec aj psychologicky, nielen z hľadiska manažérskeho, aby sa človek dostal ďalej.

Dobre, stále sa točíme okolo toho, že vlastne potrebujeme sa pozrieť na to, ako manažéri, majitelia firiem, majú nejaké dáta pred sebou. Asi je to veľmi komplikované, asi to naozaj funguje tak, že veľa ľudí si to vedie ak nie na papieri, tak v nejakom Exceli. Ako pristúpiť k tomu, ako si môžem zorganizovať tie dáta tak, aby som se na ne mohol pozerať pravidelne v nejakej štruktúre, aby mi to pomohlo, aby toho nebolo veľa, aby ma to nezaťažilo. Tak, že keď budem robiť s excelom, tak som stratený v podstate. Ako pristúpiť k tomu, ako tie dáta ukladať a ako často sa pozerať na tie dáta aby som tú firmu reálne aj viedol a manažoval.

Soňa Sopóci: Je taká referencia, že čím je človek bližšie k procesu, tak tým by mal mať kratšiu štatistiku. Čiže naozaj preto napríklad Baťa mal hodinové štatistiky. Vedúci dielne mal denné štatistiky, vedúci oddelenia mal týždenné štatistiky. Čiže naozaj je treba sa pozerať z tohto pohľadu, ale minimálne raz za mesiac si ten majiteľ musí sadnúť a pozrieť sa na dáta a otázka odkiaľ ich dostane. Áno, môže ich získať od účtovníčky vo forme nejakého PDF, z ktorého moc nevidí, čo je vnútri, ale môže použiť nejaký informačný systém. Ale tie systému sú väčšinou pre tých malých podnikateľov nie úplne dosiahnuteľné a rôzne sa to na kolene snažia urobiť. Väčšinou je to iba také z núdze cnosť, také dočasné riešenie. Preto sme začali spolupracovať s ODOO a s 26HOUSE lebo vidíme tam potenciál práve toho, že tí klienti sa stále pýtajú, ako by si to odporučila, ako to urobiť efektívne, aby som sa neutopil v tých číslach, aby som videl tie veci, čo zaujímajú. A áno, ty potrebuješ na to RP-ečko systém, ktorý ti to poskladá, stiahne ti to v nejakej tej Pohode, stiahne ti dáta od tvojich obchodníkov, od dodávateľov a urobí ti z toho jeden pohľad na tie dáta, aby si sa vedel pozrieť kde naozaj si. Ja vždy hovorím, že plán to je mapa, ktorá ti ukáže kam chceš ísť, mapa tvojho výletu a ty sa musíš každý mesiac pozrieť či si na tej mape tam kde si chcel byť a či si sa nestratil a či sa nemusíš vrátiť naspäť.

Viliam Bendík: No toto je taka téma, že keď som malý podnikateľ, mám malú firmu, väčšinou predpokladám, že fungujem na základe nejakého účtovného systému,. A ako si povedala môže to byť skreslený pohľad na vec, lebo tam možno nie sú ďalšie dáta a aspekty toho podnikania zavedené. Preto je dôležité mať nejaký riadiaci systém čo je ako keby nadstavba nad tým. No ja keď som pôvodne implementoval riadiaci systém od SAPU alebo iných veľkých spoločností čo rádovo sú desiatky stovky eur čo si nemôže bežný radový podnikateľ dovoliť. Ty si spomenula systém ODOO. Ty si zároveň partnerkou spoločnosti 26HOUSE. Čo je to za systém a ako sa dá napríklad jednoducho takýto systém použiť pre malého podnikateľa, poprípade aké náklady sú s tým spojené?

Soňa Sopóci: No ono práve môžu byť ako keby systémy na kľúč, veľké robustné systémy ako sú: SAP, Vision, K2, Omegy... Veľmi veľa týchto systémov, práve tie modulárne systémy. Systém ODOO sa mi páčil lebo jeho výhodou je, že podľa toho, aký máš biznis si vyskladáš ten software ako potrebuješ. Teraz som maličký, potrebujem ten CRM systém. Len chcem spravovať nových zákazníkov. Chcem v tom vystavovať faktúry, tak si zoberiem druhý modul. Nejaký sklad - tak potrebujem skladový systém. No ale teraz sa na to musím pozrieť aj z finančného hľadiska, tak systém na spravovanie financií a kontroly, Čiže ty si vieš vyskladať ten systém podľa toho ako potrebuješ a ako rastie tá firma. Platia sa licencie na základe modulov, na základe množstva zamestnancov. Takže kľudne sa môže stať, že zníži sa mi počet ľudí, zníži sa mi počet licencií, ktoré platím. Takže je to mnoho tých veci zadarmo. Takže vie sa ten klient vyskúšať, pozrieť, či je to to, čo potrebuje. Tým, že je to vlastne veľký systém je tam veľký počet ľudí, ktorý si navzájom pomáhajú podobne ako s wordpressom a robia rôzne pluginy a pomáhajú si medzi sebou. Tak táto komunita takto tiež funguje, takže mne sa tento systém zatiaľ veľmi páči a sme v štádiu jedného klienta. Ideme ho implementovať, spraviť biznis. Napríklad aj vďaka tomu, že sa spravila tá analýza, tak kvantum vecí, ktoré sme si mysleli, že sú jasné a že sú jednoznačne dané a všetkým jasné, sme zistili, že každý má na to iný názor. To je aj to čo Soňa spomínala v tom minulom podcaste. Veľakrát má firma pocit, že sú jednoznačne dané a potom sa zistí, že zas tak jednoznačné to nie je a že treba si to pomenovať tak ako to je a chceme to robiť.

Viliam Bendík: Takže to znamená že hovoríš o nejakom systéme, ktorý sa skladá z modulov. Predpokladám, že každý modul sa platí nejakým spôsobom. Mesačne to stojí nejakých 10 - 15 eur.

Soňa Sopóci: Áno, to sú také relatívne..

Viliam Bendík: Čiže toto je už niečo dostupne, len na to aby som to pochopil, ako podnikateľ ktorý nie je zbehlý v technicky veciach potrebujem niekoho ako si ty, kto mi poradí akým spôsobom to implementovať čo všetko z to potrebujem a tak ďalej.

Soňa Sopóci: Hej, a vlastne sa dá na to pozrieť, že čo vlastne chce riešiť. Lebo veľakrát sa stane, že majiteľ povie, že potrebuje informační systém a keď sa ho spýtaš čo vlastne potrebuje tak on ani nevie. Ako sa hovorí so ženou, že nevie čo chce, ale nedá pokoj do kým to nedostane. Mojou úlohou, našou úlohou je zistiť, čo on naozaj potrebuje a dáva to zmysel, a či sa to dá tým systémom vyriešiť, lebo ináč to pre toho klienta nemá význam.

Viliam Bendík: Dobre, ty si spomenula vlastne ďalšiu časť veľmi dôležitú pre to plánovanie firmy a to je časť procesov. Spomenula si Soňu. My sme v podcaste číslo 41 Ako efektívne riadiť firmu mali v štúdiu Soňu Ondrejkovú, ktorá sa práve venuje procesom. Ona nám porozprávala ako správne urobiť analýzu procesov, ako sa na nich pozerať a v čom nám môžu pomôcť, aby tá firma fungovala efektívne ďalej. Čiže túto časť nemusíme rozoberať. Povedali sme si o finančnom plánovaní, ako k tomu pristúpiť, akú nadstavbu softvérovú by sme možno mohli použiť. Skúsme sa teraz pozrieť na tú druhú časť. Mám dáta, mám ich zoradené, viem sa na nich pozerať ako manažér. Nastupuje niečo čo sa povedzme nazýva kontroling alebo kontrola tých dát, nejaká validácia, aké mám robiť zmeny a tak ďalej. Ako sa robí táto časť potom? Čo je dôležite si pri tom uvedomiť?

Soňa Sopóci: Čo je hlavne dôležite je rozdeliť si tie dáta, lebo tie dáta nás môžu zahltiť. My musíme zistiť tie prioritné, ktoré nás majú trápiť. Ja vždycky hovorím keď sa zadávajú štatistiky do firmy a začína sa s nimi pracovať, že je lepšie radšej začať s menším počtom štatistík a pravidelne ich kontrolovať a potom si pridávať, ako začať s 50 štatistikami ktoré vlastne nakoniec nás zahltia a nakoniec ani nebudeme vedieť ich vyhodnotiť. Čiže my si ich naozaj musíme pozrieť. Väčšina ľudí pozná zákaznícky lievik alebo obchodný. Na spodku toho lieviku mám nejakú fakturáciu, predtým mám nejaké prijaté objednávky, pred tým mám nejaké cenové obchodné prípady, predtým nejaké nové kontakty a to je presne o tom. Väčšina účtovníctva popisuje len ten koniec a my musíme medzi kontrolingom a strategickým plánom stanoviť práve tie štatistiky, aby sme my vedeli, že ako sa tam dostať. Veľakrát sú štatistiky pre ľudí... Nevedia za tým nič vidieť. Keď poviete: ,,Ty musíš predať za stotisíc eur“, tak tomu obchodníkovi to možno nič nepovie. Ale keď mu povieš: „No to máš 30 objednávok alebo 20 objednávok po 1500 eur“, tak je to pre neho omnoho ľahšie pochopiteľné, keď mu to dáš na kusy a na tú jednu objednávku ako keď mu dáš jedno veľké číslo. Preto sú dôležité štatistiky. Preto my v tom kontrolingu musíme rozdeliť tie dáta na 4 kôpky, alebo minimálne na 3. Musíme sa pozrieť, ktoré tie štatistiky sa týkajú firmy a ktoré sa týkajú projektov, procesov a zamestnancov. A vždy to musíme kontrolovať z vrchu. Niektoré veci dobre fungujú, tak ja sa nepotrebujem presne pozrieť, či ten Jano spravil 14 objednávok alebo 13 objednávok keďže splnil plán na 102 percent. Treba si pozrieť naozaj ako mi funguje firma a potom keď nefunguje niečo v tej firme alebo vidím, že mám tam nejakú disharmóniu lebo niektoré veci, čísla mi nekorelujú. Napríklad keď mám dobre spravený finančný plán tak percentuálne plnenie fakturácie by malo byť približne také isté ako plnenie hrubého zisku. Keď sa mi tieto čísla rozídu viac ako 5 percent už viem, kde je problém a idem hľadať chybu a idem o stupienok nižšie, idem sa pozrieť do projektu. Aké sme plánovali projekty, ako sme robili kalkuláciu (to je tá cenotvorba), aká je skutočnosť a aký je rozdiel a kde mi vyskakovali tie položky? Prečo tá položka takto vyskočila do plusu aj do mínusu? Viem to, že to dopadlo omnoho lepší, do budúcna urobiť ako zlepšenie toho systému? Alebo zas naopak. Viem sa poučiť, že sme spravili chybu a do budúcna tomu predišli? Keď tam vidím tak idem zase o stupienkom nižšie pozerám sa na zamestnancov a na procesy. V malých firmách väčšinou procesy ´= zamestnanec. Vo veľkej firme jeden proces môže robiť niekoľko zamestnancov, takže tam to pozerám ešte o level nižšie. Pozerám sa zase: Koľko mal spraviť, koľko spravil, či mi sedia tie dáta a ako môžem tomu zamestnancovi pomôcť? Lebo málokto si uvedomuje, že za úspech zamestnanca je zodpovedný jeho líder.

Viliam Bendík: Dobre, ja ti dám ešte záludnú otázku. Toto znie teoreticky veľmi jasne. Urobím si plán, rozdelím si ho na kvartáli alebo na mesiace, dám tam nejaké čísla a teraz pozerám každý mesiac: Urobil som neurobil som? A tak ďalej. V takej anglickej hantírke sa tie štatistike o ktorých hovoríme volajú KPI. Ale ako si ich určiť, podľa čoho? Námatkovo si hovorím: ,,Okej, však viem náklady, viem koľko mám vygenerovať, tak z toho to vychádza? Alebo ako mám pristupovať k tomu?

Soňa Sopóci: Áno! Presne si trafil klinec po hlavičke. Veľakrát sa robia štatistiky alebo kvóta tých štatistík KPI od spodu: Zamestnanec môže urobiť 15 stretnutí denne. Dobre tak to je 15x20 to je 300 stretnutí za mesiac. Nejak takto sa zospodu dávajú. My sa na to musíme pozerať cez ten obchodnícky lievik. Aké my máme konverzie medzi jednotlivými stupňami toho obchodného prípadu? Keď ja tu mám získať jeden milión euro na fakturácii, koľko musím prijať objednávok na to, aby som si bol istý, že vyfakturujem jeden milión za ten rok? Väčšinou ja tam dávam napríklad 10 percentné navýšenie. Z koľko cenových ponúk mi tie prijaté objednávky prídu? Jedna k piatim? Jedna k desiatim? Aká je úspešnosť tohto obchodníka? Takže ja vždy musím ísť od tej koncovky, od tej štatistiky tej firmy. Firma má spraviť jeden milión euro a rozbiť to na tie jednotlivé kroky, ktoré nasledujú predtým. To čo si spomínal: fakturácie, to už chytáme líšku za chvost. Pred fakturáciou sú prijaté objednávky, pred prijatými objednávkami sú tie cenové ponuky, obchodné prípady a noví klienti,  ktorých hľadáme. Ja vždy robím tie štatistiky na finančnej ale aj na kusovej báze. Pozerám sa aká má priemernú veľkosť objednávka napríklad 17000 eur. Koľko musí mať cenových ponúk, aby som mala tých 17 000 pokrytých. Čiže z tohto potom vypadávajú. A samozrejme, keď mám viacero zamestnancov, tak ten veľký obchodný plán sa potom rozdelí medzi tých 3-4-5 obchodníkov. Aby sa nestalo, čo sa mi stalo v jednej firme, ktorá je tuto kúsok od nás, že sme sčítali obchodný plán obchodníkov. Tam chýbalo 40%, voči tomu, čo bol vlastne obchodný plán firmy. ,,A tých 40% čo?“ - ,,To nejako príde…“ - ,,Aha, good luck“. Takže takýmto spôsobom treba práve spraviť tu kvótu tej štatistiky, toho KPI.

Viliam Bendík: Toto je podľa mňa veľmi dôležitá vec, ku ktorej sme sa prepracovali. Takže na začiatku hovoríme o nákladoch, potom hovoríme o tom, koľko musíme vygenerovať zisku z faktúr a tak ďalej, koľko objednávok, aby sme dosiahli ten svoj cieľ, ktorý sme si stanovili. A je dôležité si povedať, že ak tvoríme nejaký plán, tak netreba ho robiť od spodu hore, ale vždy ho treba robiť od tých veľkých cieľov a rozmieňať ho na drobné smerom dole. To je taký lievik – ako to ty voláš: obchodný lievik. V podstate s pohľadu marketingu je tento konverzný lievik známy asi všetkým. Na to aby, som mohol predať na webe X objednávok, tak na to potrebujem aby mi na ten web prišlo X krát 10, 100 ľudí, takže zhora dole si to viem pekne rozmeniť. Dobre, čiže takto nejak si to vieme vyskladať. Musí to mať hlavu a patu. Musí to mať hlavne ten cieľ. Ty máš veľa skúseností lebo radíš firmám, ako toto celé, čo sme teraz rozprávali, majú urobiť. Vedela by si nám na záver, zo svojich skúseností, povedať niečo v tom zmysle, že kde sú tie najväčšie zádrhele? Prečo sa nedarí a firma stagnuje? Čo sú také najdôležitejšie veci, ktoré by sme si mali uvedomiť aby sme sa posúvali dopredu?

Soňa Sopóci: Viac menej, prečo firmy stagnujú? Väčšinou stagnujú preto, lebo keď si nakreslia ten dlhý proces tvorby toho produktu... Ja vždy hovorím: Najprv musím mať myšlienku, cieľ, účel a potom musím nájsť ľudí, ktorí to spravia. Musím nájsť nejaký marketing, ktorý vytvára dopyt na to aby som mohol spraviť predaj. Potom zohnať peniaze na to aby som to zrealizoval. Pýtam sa klienta, či je spokojný s tým produktom a na základe toho vyhodnocujem, či tie predošlé procesy boli dobré. Pozriem sa na to, ako skončil ten projekt, na základe toho potom viem získať cez vyhlásenie mojich úspechov a cez budovanie  PR nových klientov, ktorí zase prídu za mnou, že niečo chcú. Máme nejakú myšlienku a celý tento kolobeh sa stále otáča. My musíme v tejto časti toho hlavného procesu budovania... To je vlastne princíp ISO - ako vytvoriť kvalitný proces/produkt. Nemôžem to zobrať iba od prijatia objednávka a tuto to odovzdám klientom. To nie. Predtým a potom je strašné kvantum vecí, ktoré musíme robiť a musíme sa stále snažiť. Vždycky, keď sa niečo stane - dobré aj zlé - sa sa z toho poučiť. Keď idem do firmy a spýtam sa, ako dopadol tento problematický projekt: „Výborne“ - ,,A prečo dopadol výborne?,, - ,,Mali sme šťastie“. Ja im na to poviem: ,,Nemali ste šťastie. Čo ste urobili inak, ako inokedy? Čo ideme zaviesť? Ako upravíme systém aby ste to urobili aj nabudúce tak isto?“

To je jedna z vecí, prečo firmy vedia rásť alebo naopak, nevedia rásť, lebo sa stále ponáhľajú. Bežia za tým zákazníkom bez toho, aby sa zastavili a premýšľali, čo je naozaj dôležité. A v súvislosti s tým controllingom ja vždy hovorím, že je treba zaviesť radšej trochu menej a potom trochu pridávať. Štatistika má vtedy zmysel, keď ten človek ktorý s ňou robí ju vie ovplyvniť. A akým spôsobom má na ňu dosah. Je dôležité naozaj dobre stanoviť štatistiku, aby merala produkt. Čo chceme od toho zamestnanca? Typickou štatistikou policajta je bezpečnosť? Alebo počet pokút, ktoré vyberie? Za čo je lekár platený? Za to, koľko má pacientov, nie za to, koľko má zdravých ľudí v ordinácii. Ideálna štatistika pre opravára výťahov je, že robí len fiktívnu údržbu a nerobí korektívnu údržbu. Takže sa bavíme len o tom, že robí veľmi dobre servis a tie výťahy sa nekazia. Takže čo naozaj potrebujem, čo má byť výsledkom, to meriam. A či to ten človek vie nejakým spôsobom ovplyvniť. Či dám asistentke štatistiku počtu odoslaných zásielok? No áno, ona ich musí dať do tej obálky, ale ako ona ovplyvní, koľko tých zásielok príde? Čiže treba naozaj zdravý rozum do toho dať a treba sa na to pozerať tým spôsobom, že čo tej firme prinesie. A vždy 3 mesiace, to je také prechodné obdobie na to, že... Vždycky, keď robíme chyby… Vypláva nám nejaká hlúposť…. Štatistiku musíte vedieť overiť, keď ju neviete overiť na čo ju budeme sledovať? Čiže to sú také jednoduché veci, ktoré potrebujeme zaviesť aby ľudia v tom videli zmysel. Samozrejme, keď mám zamestnancov, tak na ne uviesť nejaký motivačno mzdový systém a to by sme si mohli dať niekedy inokedy ďalší podcast lebo to je téma sama o sebe, ktorú veľmi často prednášam práve kvôli tomu, aby sme vedeli spravodlivo hodnotiť ľudí, aby sme nehodnotili od pracovitosti, ale od produktivity.

Viliam Bendík: Soňa, toto je naozaj na jednu obrovskú tému, už len to, že sme sa dneska pokúsili načrtnúť, akým spôsobom urobiť plán, strategický, finančný, ako stanoviť základné štatistiky a ako ich kontrolovať. To sú oblasti o ktorých by sa dalo rozprávať hodiny a hodiny. My na to nemáme priestor v tejto chvíli, ale pokiaľ vás, poslucháčov, zaujíma nejaká téma do väčšej hĺbky, napíšte nám na portáli: www.narovinu.online. Nájdete tam na nás email a my sa pokúsime zorganizovať potom do hĺbky tému, ktorá vás zaujíma najviac. Pre mňa najdôležitejšie čo si povedala je, že čokoľvek dokončíme, akokoľvek to dopadne, tak je dobré sa v tú chvíľu zastaviť a zhodnotiť si to. Čo bolo dobré, čo bolo zlé a čo sa možno dá systematizovať. A to je pekný obraz toho, ako sa dá posunúť to podnikanie dopredu a skvalitniť ho. Ja ti v tejto chvíli chcem poďakovať za to, čo si nám za svojich dlhoročných skúsenosti porozprávala a je možné, že se ešte stretneme niekoľkokrát v iných podcastoch a pozdravujem aj tvojich kamarátov zo Zvieratkova.

Soňa Sopóci: Ja by som ešte chcela dodať, že kebyže má niekto nejaké problémy, nech sa ozve. Načo vymýšľať koleso, keď už je vymyslené? Naozaj veľakrát majú ľudia zábranu sa ozvať a vypýtať si nejakú pomoc, kľudne sa ozvite, ak budem vedieť, pomôžem.

Viliam Bendík: Ďakujem za vyrozprávanie svojich skúsenosti a prajem ti, aby sa ti naďalej darilo tak ako doteraz a pozdravujem aj tých dvoch papagájov.

Počúvali sme ďalšiu epizódu podcastu Na rovinu o podnikaní, dnes o veľmi dôležitej téme, o finančnom a strategickom plánovaní vo firmách, o tom ako to merať a ako sa z toho poučiť a mali sme na linke hosťa Soňu Sopóci z firmy Affida. Dopočutia a budeme sa počuť o dva týždne. Počúvali ste Na rovinu o podnikaní, dvojtýždenný podcast  spoločnosti Prosight Slovensko. Podcast Na rovinu o podnikaní nájdete vo vašich mobilných podcastových aplikáciách, alebo na streamovacej službe Spotify, ale aj na webe www.narovinu.online. Strih a produkciu zabezpečila spoločnosť Button media. Dopočutia o dva týždne.