Príbehy 20. storočia

Michal Kaňa, syn slovenských vysťahovalcov, ktorí sa usadili v srbskej Vojvodine, sa počas štúdia teológie v Ríme stal vďaka svojmu juhoslovanskému pasu tajnou spojkou Ríma s cirkvou na Slovensku. V rokoch 1978 až 1983 odovzdával tajné informácie a prevážal náboženskú literatúru, ktorá bola v tom čase v Československu zakázaná. Vyšetrovali ho v Československu, Juhoslávii i Rakúsku.

Bývalý režim a okupácia v roku 1968 vyštvali z domova množstvo talentovaných ľudí. Medzi nimi bol aj muzikant Albín Berky, ktorý môže o sebe bez preháňania povedať, že je jedným zo zakladateľov hudobného školstva v Austrálii. Síce sa cítil byť súčasťou bratislavskej scény, ale túžba po slobode bola silnejšia.

Oľga Gyarfášová uvádza v pondelok, 18. decembra, do života novú knihu AKO SME ŽILI V ROKOCH NORMALIZÁCIE s podtitulom Rozhovory s aktérkami spoločenstva vzdoru. 

V ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! sa Sandra Polovková zhovárala s Oľgou Gyarfášovou nielen ako autorkou knihy a docentkou sociológie. Spolu s prekladateľkou Juliou Sherwood spomínajú na svoje odhodlanie a presvedčenie byť súčasťou disentu, na normalizáciu, či prenasledovanie ŠtB. 

Diskusiu sme realizovali v spolupráci s občianskym združením literarnyklub.sk v rámci festivalu Cez Prah. 

Táto časť relácie vznikla vďaka finančnej podpore Bratislavského samosprávneho kraja. Ďakujeme. 

Prácu Post Bellum môžete podporiť aj vy https://postbellum.darujme.sk/spomienky-pamatnikov-zachovavame-aj-vdaka-vam

Po potlačení SNP bola Ervinova rodina v septembri 1944 deportovaná do koncentračného tábora v Seredi. Ervín a jeho brat – dvojča mali 4 roky. So šťastím sa vyhli transportom do Auschwitzu, svoje si užili v Terezíne. Celá rodina prežila a vrátila sa do Topoľčian, kde Ervín ako päťročný zažil 24. septembra 1945 pogrom na židov. Pozornosť ŠtB si neskôr „užil“ kvôli emigrácii bratov, aj kvôli svojmu pôvodu mal sťaženú kariéru. Od svojich 56 rokov sa profesionálne venoval spevu židovských piesní.

Niektoré príbehy 20. storočia odrážajú paradoxy doby a zaznamenávame aj takéto príbehy. Imrich Kružliak počas Slovenského štátu slúžil ľudáckej propagande, ale musel si zažiť svoje, aby sa postavil na správnu stranu dejín a stal sa jedným z prvých redaktorov Rádia Slobodná Európa. Bol tiež jedným z najvýznamnejších exilových literátov.

Silná emigračná vlna po auguste 1968 a v rokoch bezprostredne nasledujúcich zasiahla všetky vrstvy československej spoločnosti. Tí, ktorí prekračovali hranice na západ, volili zvyčajne nemecky hovoriace krajiny, západné Nemecko a Rakúsko, prípadne Švajčiarsko. Emigrácia do Talianska nebola príliš častá. Štatistiky hovoria, že počas dvoch rokov po auguste 1968 odišlo zo socialistického Československa okolo sedemdesiat až osemdesiat tisíc Čechoslovákov. Väčšinou to boli mladší ľudia, obyčajne vzdelaní, ktorí mali odvahu začínať v cudzine znova a nebáli sa ťažkých začiatkov. Až do jesene 1969 boli hranice na západ viac-menej otvorené, utekalo sa okrem iného aj cez vtedajšiu Juhosláviu. Jednou z čerstvých absolventiek vysokej školy, ktorá sa rozhodla emigrovať touto cestou do Talianska, bola aj Magdaléna Štefanová.

Našinci sa pod tlakom polulistov odvracajú od demokratických hodnôt.

Ako sa Václav Sochor dostal z BBC do vedenia Nadácie Tipsport a prečo majú záujem natočiť príbehy športových legiend? O tom, ale aj o význame demokracie sa rozpráva v ďalšej časti relácie Sloboda nie je happy end! so Sandrou Polovkovou. Pomôžte nám nezabúdať.

Hokejový pamätník a bratislavský rodák Karol Fako patrí k najstaršej generácii slovanistov. Povojnový šport mal ešte ďaleko k modernému profesionálnemu súťaženiu a ani postavenie športovcov nebolo také rentabilné ako dnes. Napriek obdivu fanúšikov a uznaniu verejnosti sa aj tí najlepší mohli poľahky dostať do nemilosti štátnych orgánov. Fako je svedkom doby, keď ani úspešní hokejisti nemali istotu, že nebudú strhnutí prívalom dejín.

Josef Nový sa narodil v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku. Dlhé roky sa venoval fotografii a tiež lietal na vetroňoch a servisoval leteckú elektroniku. 21. augusta 1968 zdokumentoval inváziu vojsk Varšavskej zmluvy v Žiline. Raz si ho pri fotografovaní na letisku všimli a len šťastnou súhrou náhod to nedopadlo zle. Filmový materiál mal dlhé roky odložený v hadici od vysávača a fotografie zverejnil až po Nežnej revolúcii.

Ak môžeme v československých dejinách hovoriť o dobe temna, potom sú to rozhodne päťdesiate roky 20. storočia. V tom čase dochádzalo zo strany komunistického režimu k prenasledovaniu, perzekúciám a vraždeniu nevinných ľudí.

Toto je aj príbeh Karla Šlinga. Narodil sa 29. apríla 1945 v Londýne Matka bola Angličanka, Otto Šling bol Čech židovského pôvodu. Obaja boli presvedčení komunisti. Po vojne sa rodina presťahovala do Československa. Otec ako krajský tajomník KSČ v Brne spoluorganizoval „Víťazný február“. V roku 1952 bol odsúdený v antisemitskom procese s Rudolfom Slánskym a ďalšími na trest smrti. Matka bola väznená medzi rokmi 1950 a 1953. Karel s bratom Janom strávili tieto roky v detských domovoch. Všetci boli komunistami doslova prinútení k odchodu do Británie, Karel tam odišiel posledný, po podpise Charty 77.