Ako vyzeral každodenný život otrokov v stredoveku? Prečo sa ľudia stávali majetkom iných? O tom, že stredoveká Európa vyrástla aj na obchode s otromi. Kde boli najväčšie trhy s otrokmi a akí otroci boli najžiadanejší? Kto ich kupoval, kde pracovali a aké mali šance uniknúť? Márny boj proti otrokárstvu v renesancii. Bolo otroctvo horšie pre ženy alebo pre mužov? Otrokyne travičky a tragický osud jednej benátskej otrokyne. Čomu čelili bývalí otroci po návrate domov.

Bežne sa predpokladá, že otroctvo v stredovekej Európe neexistovalo. Existuje však rozsiahla odborná literatúra, ktorá dokazuje, že otroctvo sa v rôznych formách v Európe počas stredoveku skutočne praktizovalo – popri zajatí, nevoľníctve a iných druhoch neslobody.

Zobrazenie trhu s otrokmi v Zabide v Jemene. Vytvoril ho v 13. storočí al-Wasítí ako ilustráciu k dielu Māqamāt od al-Harírího. Bibliothèque nationale de France, MS arabe 5847, fol. 105.

Príklad zmluvy o predaji otrokov, ktorú zaznamenal Victor Pomino, benátsky notár, v 30. rokoch 15. storočia.

Väčšina notárskych registrov obsahuje skrátené verzie právnych aktov, ktoré vyhotovili, ale Pomino často zaznamenával úplnú verziu so všetkými štandardnými klauzulami. Toto je pomerne typický príklad benátskej zmluvy o predaji otroka. Záruka proti „padúcnici“ (všeobecný pojem pre akýkoľvek stav sprevádzaný náhlym kolapsom, nielen pre epilepsiu) bola v zmluvách o predaji otrokov vyhotovených v Benátkach bežná, no inde bola nezvyčajná.

"V roku 1434, na tretí deň februára, na Rialte, na mieste môjho notárskeho úradu (nižšie podpísaného notára), za prítomnosti vážených mužov pána Henrica Pauli de Sileriis a pána Marina de Cresana de Iadra, povolaných ako svedkov tohto aktu.

Pán Ludovicus Petri, obchodník s látkou, z farnosti San Salvatore, slobodne a po zvážení, vo svojom vlastnom mene a v mene svojich dedičov, dal, predal a odovzdal ako svoj majetok pod zväzkom otroctva, pánovi Benedictovi Trivisanovi, synovi zosnulého pána Antonia, obyvateľovi Padovy, ktorý bol prítomný v mene svojom i svojich dedičov, jednu ženskú otrokyňu (sclavam) patriacu samotnému pánovi Ludovicovi, pochádzajúcu z čerkesského (Circassian) etnika, vo veku približne 14 rokov, menom Lucia, zdravú na mysli i tele, so všetkými končatinami, bez padúcnice (= epilepsie či nejakých záchvatov iného pôvodu), podľa zvyku mesta Benátky, so všetkými právami, nárokmi a požiadavkami, ktoré sa k nej vzťahujú alebo môžu vzťahovať akýmkoľvek spôsobom.

A to za cenu 58 benátskych zlatých dukátov spravodlivej váhy, ktorých prijatie predávajúci potvrdzuje a vyhlasuje, že je s nimi spokojný, že ich prijal od uvedeného kupca ako kúpnu cenu za uvedenú otrokyňu, pričom sa vzdáva práva namietať, že peniaze neboli spočítané, prijaté alebo vyplatené, ako aj všetkých iných výnimiek.

Predávajúci týmto ruší akékoľvek ďalšie nároky, odovzdáva a udeľuje plné vlastnícke právo na uvedenú otrokyňu, s možnosťou ju mať, držať, vlastniť, darovať, predať, alebo s ňou narábať podľa ľubovôle, ako s vlastným majetkom, bez akýchkoľvek podmienok zo strany predávajúceho alebo jeho dedičov."

Literatúra:

Barker, Hannah. “Christianities in Conflict: The Black Sea as a Genoese Slaving Zone in the Later Middle Ages.” In Slaving Zones: Cultural Identities, Ideologies, and Institutions in the Evolution of Global Slavery, ed. Jeff Fynn-Paul and Damian Alan Pargas, 50-69. Leiden: Brill, 2018.

Barker, Hannah. That Most Precious Merchandise: The Mediterranean Trade in Black Sea Slaves. Philadelphia: University of Pennsylvania Press, 2019.

Digitálny archív o otroctve (Portugalsko) : https://iberianhistory.web.ox.ac.uk/article/digital-archive-contested-legacies

The Palgrave Handbook of Global Slavery throughout History https://link.springer.com/book/10.1007/978-3-031-13260-5

Rozprávanie o tom, ako historici zostavili digitálne Stredoveké mapy vrážd (Medieval Murder Maps) a či také mapy môžeme mať aj pre stredovekú Bratislavu. Čo si treba predstaviť pod tajomným názvom Aechtbuch a prečo túto knihu historici tak obľubujú. Mali sme v stredoveku sériových vrahov a ako končili, keď ich dolapili?Tento diel aj s bonusovým materiálom nájdete na našom Patreone. alebo na: https://www.archivarky.sk/podcast/41-vrahovia/Tvorbu podcastu môžete podporiť aj kúpou knižiek od Vašich Archivárok: https://www.vydavatelstvorak.sk/pages/archivarky-na-cestachPodporte nás pozvaním na kávičku: https://www.buymeacoffee.com/archivarky

Rozprávanie o tom, ako historici zostavili digitálne Stredoveké mapy vrážd (Medieval Murder Maps) a či také mapy môžeme mať aj pre stredovekú Bratislavu. Čo si treba predstaviť pod tajomným názvom Aechtbuch a prečo túto knihu historici tak obľubujú. Mali sme v stredoveku sériových vrahov a ako končili, keď ich dolapili?

V roku 2018 zverejnil prof. Manuel Eisner z Kriminologického inštitútu v Cambridge a jeho tím Medieval Murder Maps - interaktívne mapy stredovekých vrážd, na ktorých sú zakreslené náhle úmrtia ľudí v stredovekých mestách Londýn, York a Oxford. Podľa Eisnera môžu mapy poskytnúť neoceniteľný obraz o počiatkoch moderného systému trestného súdnictva, ako vyzeral život bežných ľudí v minulosti a ako sa zmenili alebo nezmenili modely zločinnosti.

Mapy sú dostupné na tejto stránke:

https://medievalmurdermap.co.uk/

Eisner sa mapovaním stredovekých zločinov začal zaoberať v roku 2012. Spočiatku si s manželkou (Dr. Nora Eisner) sadli za kuchynský stôl a zatiaľ čo ona čítala príbehy o vraždách zo 14. storočia, on do stredovekej mapy Londýna zapichoval špendlíky s vyznačením miest, kde sa mali odohrať.

Pri londýnskych zločinoch mohli Eisnerovci vychádzať z prepísaných a preložených „Coroners’ Roll“ – jedných z najstarších anglických právnych záznamov. Tieto zvitky vznikli v 14. storočí, keď kráľovský úradník – koroner – vyšetroval každé náhle či neprirodzené úmrtie: vraždy, samovraždy alebo nehody. Koroner vypočul „porotu“ dvanástich až päťdesiatich miestnych obyvateľov a pýtal sa ich, kedy a kde došlo k smrti , kto zomrel, aké zbrane sa prípadne použili – a ich odpovede zapisoval do zvitku.

Zachovalo sa však len málo úplných Coroners’ Rolls a ešte menej ich bolo doteraz preštudovaných a preložených do podoby zrozumiteľnej dnešnému čitateľovi. Historicky orientovanú mapu preto rozšírila cambridgeská historička Stephanie Brown, ktorá skúma stredoveké zločiny v Yorkshire. Pripojila sa k Eisnerovi, aby projekt rozvinula, doplnila záznamy z menej skúmaných miest a pomohla vytvoriť dnešnú interaktívnu stránku Medieval Murder Maps, kde si môžete prezerať vraždy zo 14. storočia v Londýne, Oxforde a Yorku.

Brown výborne ovláda paleografiu a pomohla tímu rozlúštiť stredoveké písmo coronerovských zvitkov: „Držíte v rukách obrovské kusy pergamenu – každá stránka má asi meter na dĺžku a pol metra na šírku, písané na zvieracej koži – a musíte vedieť prečítať rukopis zo 14. storočia,“ hovorí Brown o Coroners’ Rolls.

V britskom Národnom archíve sa doslova dotýka originálov, aby sa „priblížila ľuďom stredoveku, ktorí tieto dokumenty vytvárali“. Najprv zvitky doslova prepisuje – zapisuje čitateľnú verziu pôvodného latinského textu – a potom latinčinu prekladá do modernej angličtiny.

„Fascinuje ma, ako sa ľudia v tom čase snažili dopracovať k pravde,“ hovorí prof. Eisner. Koronerské zvitky sú napríklad jedným z prvých prípadov v dejínach, keď štátni úradníci systematicky vyšetrovali bežné vraždy a náhle úmrtia. Stredoveký systém trestnej justície mal ďaleko od dokonalosti, dodáva Eisner, no v priebehu 14. storočia možno sledovať jeho postupný vývoj.

Prvá kniha mestského súdnictva, ktorá sa v Bratislave viedla od roku 1435. Nachádza sa v Archíve mesta Bratislava. Je krásna, hoci obsahuje nepekné veci.

Štefánik, Martin: Zločiny proti životu zaznamenané v prvej knihe trestného súdnictva v neskorostredovekej Bratislave. In Historica LIV, Zborník k 60. narodeninám Vincenta Múcsku, Bratislava 2024, 270-285

Odkedy pijú ľudia pivo a prečo do neho začali pridávať chmeľ. Aké druhy pív preferovali stredovekí šľachtici: svetlé alebo tmavé? A ktoré bolo zdravšie podľa vtedajšej medicíny? Ako chutila stredoveká NEIPA? Prečo ženy varili pivo a aké nebezpečenstvo im pri tom hrozilo?

Tento diel aj s bonusovým materiálom nájdete na našom Patreone. alebo na: https://www.archivarky.sk/podcast/pivo/

Tvorbu podcastu môžete podporiť aj kúpou knižiek od Vašich Archivárok: https://www.vydavatelstvorak.sk/pages/archivarky-na-cestach

Podporte nás pozvaním na kávičku: https://www.buymeacoffee.com/archivarky

Odkedy pijú ľudia pivo a prečo do neho začali pridávať chmeľ. Aké druhy pív preferovali stredovekí šľachtici: svetlé alebo tmavé? A ktoré bolo zdravšie podľa vtedajšej medicíny? Ako chutila stredoveká NEIPA? Prečo ženy varili pivo a aké nebezpečenstvo im pri tom hrozilo?

Škótsky zákonník Regiam Majestatem zo 14. storočia uvádza: „Kto varí zlé pivo, na ujmu zdravia mesta, a bude uznaný vinným, zaplatí osem šilingov alebo bude vystavený spravodlivosti mesta – teda bude posadený na cucking stool.“

Pokuty za zlé pivo boli často peňažné, no mohli dosiahnuť aj podobu verejného zahanbenia. V Anglicku existovala "pranierová stolička" (cucking stool). Tá slúžila na trestanie tých, ktorí predávali nekvalitné pivo alebo ho čapovali v nesprávnych mierach. Trest spočíval v tom, že výrobca zlého piva (či už muž alebo žena) musel sedieť na stoličke pred svojím domom, pričom okoloidúci naňho pokrikovali, aký hrozný nápoj uvaril.

Žena predávajúca pivo. Metla nad vstupnými dverami je znakom, ktorý ju označuje ako profesionálnu pivovarníčku. Už vieme, kde majú pôvod vývesné štíty krčiem! (BL MS Royal 10 E IV f 114v)

Mních Kristián, autor legendy o českom kniežati, sv. Václavovi, uvádza: „S mírnými rozmlouval vždy laskavě, nemírné však, tuláky a lidi oddané obžerství a opilství nebo chtějící odpadnouti od pravé víry a přímé cesty povolával k sobě aspoň pod záminkou společného stolování, jestliže jich nemohl jinak dostihnouti, a dával je v božské rozhorlenosti mocně bičovati důtkami.“  Ktovie, čo by dnes sv. Václav povedal na to, že sa stal patrónom sladovníctva a českého piva? :-)

Keďže stredovekí ľudia nemali k dispozícii konzervačné látky, pomáhali si najmä bylinami a preváraním piva. Alebo vhodením slepačích vajec😄

Čo urobiť s pivom, aby sa dalo dlho uchovať bez toho, aby skyslo
"Najprv naraz sud, nechaj odtiecť dve pinty (asi liter) či aj viac do glazovaného hrnca. Vezmi za hrsť semien koriandra, zabaľ ich do čistého bieleho plátna do malého uzlíka – nie príliš veľkého, aby sa dal zasunúť do vrchného otvoru suda (do štupľa)- Uzlík uviaž špagátom a ponechaj dlhší koniec. Potom tento balíček polož do hrnca k pivu, daj ho na oheň a var spolu približne tak dlho, ako sa varí vajce natvrdo; nesmie prekypieť. Potom hrniec odstav a nechaj pivo úplne vychladnúť – nezakrývaj ho. Medzitým si od hrnčiara dones nevypálený íl, zapracuj doň soľ a dobre ho vypracuj, aby bol pekne mäkký. Vezmi tri čerstvo znesené vajcia a bez rozbitia ich zhora vhoď do suda. Zaves dnu aj uzlík s koriandrom, prilej vychladnuté pivo z hrnca, a nakoniec vezmi poriadnu hrsť chmeľu od pivovarníka a poriadne ňou utesni otvor v sude. Navrch polož malý neglazovaný hlinený hrniec a okraj dôkladne oblep pripravenou slanou hlinou.“

Ako fungovala pošta v čase, keď neexistovali poštové schránky? Rozprávanie o stredovekých posloch, ktorí sa niekedy museli zamaskovať za pútnika či kupca, a ktorí riskovali, že ich vystrelia z obliehacieho stroja či prídu o život nielen pre nebezpečenstvo na cestách, ale aj v prípade doručenia nepriaznivej správy. Prečo sa v úlohe posla osvedčili aj ženy?

Tento diel aj s bonusovým materiálom nájdete na našom Patreone. alebo na: https://www.archivarky.sk/podcast/39-posli/

Tvorbu podcastu môžete podporiť aj kúpou knižiek od Vašich Archivárok: https://www.vydavatelstvorak.sk/pages/archivarky-na-cestach

Podporte nás pozvaním na kávičku: https://www.buymeacoffee.com/archivarky

Ako fungovala pošta v čase, keď neexistovali poštové schránky? Rozprávanie o stredovekých posloch, ktorí sa niekedy museli zamaskovať za pútnika či kupca, a ktorí riskovali, že ich vystrelia z obliehacieho stroja či prídu o život nielen pre nebezpečenstvo na cestách, ale aj v prípade doručenia nepriaznivej správy. Prečo sa v úlohe posla osvedčili aj ženy?

Stredoveký človek nemohol len tak vhodiť list do najbližšej poštovej schránky a očakávať, že ho o niekoľko dní doručia. Ak potreboval poslať list či odovzdať ústne nejakú správu, musel si zaplatiť za služby posla. V prípade urgentnej správy do vzdialenej krajiny bol vyslaný jazdec: najrýchlejšie doručenie si však vyžadovalo čerstvé kone vymieňané v pravidelných intervaloch a priaznivé počasie, ktoré umožnilo schodné cesty či pokojné more. A dodajme, že aj dávku šťastia, pretože stredoveké cesty boli nebezpečné.

Súkromných poslov si preto mohli dovoliť iba tí bohatší (panovníci, svetskí či cirkevní hodnostári) – okrem odmeny za službu bolo potrebné rátať aj s nákladmi na kone, na cestovné výdavky a ubytovanie. Svojich poslov mali aj  mestá či inštitúcie - univerzity, kláštory, obchodné spoločnosti.

Geneviève prijíma list od kráľa Marka, Romanca o Tristanovi; Francúzsko, Bourges? datované 1468. Pierpont Morgan Library, MS M.41, f. 24v

Aj ten najschopnejší posol musel niekedy putovať celé týždne, kým správu doručil adresátovi, ktorý mohol viaceré rozhodnutia urobiť skôr, než dostal potrebné informácie. Keďže sa panovníci často presúvali z z jedného hradu na iný, alebo odchádzali na vojenské ťaženia, možno si ľahko predstaviť unaveného posla, ktorý po dlhom putovaní dorazil na miesto určenia – len aby zistil, že musí pokračovať ďalej.

V podcaste sme hovorili o francúzskej armáde, obliehajúcej v roku 1345 pevnosť Auberoche, ktorá prostredníctvom obliehacieho stroja katapultovala chudáka anglického posla cez hradby.

(Vskutku, stredoveký kuriér riskoval oveľa viac než zlé hodnotenie na donáškovom portáli...)

Anciennes chroniques d'Angleterre, Bibliothèque nationale de France, Ms fr. 76, folio 101r

Poštový roh (dychový nástroj s náustkom v tvare kalicha) sa používal na signalizáciu príchodu alebo odchodu poštového jazdca či dostavníka. Tento nástroj bol v 18. a 19. storočí neoddeliteľnou súčasťou výbavy poštových kuriérov (tzv. postiliónov).

Kedysi znamenalo malomocenstvo stigmu a vyčlenenie zo spoločnosti, dnes sa dá liečiť antibiotikami. Rozprávanie o ochoreniach, ktoré v stredoveku nevedeli liečiť, ich pôvod bol záhadou, a boli spojené s veľkým utrpením či s vylúčením zo spoločnosti.

Kedysi znamenalo malomocenstvo stigmu a vyčlenenie zo spoločnosti, dnes sa dá liečiť antibiotikami. Rozprávanie o ochoreniach, ktoré v stredoveku nevedeli liečiť, ich pôvod bol záhadou, a boli spojené s veľkým utrpením či s vylúčením zo spoločnosti.

V 2. storočí n. l. kapadócky lekár Aretaeus opísal reakcie okolia na výzor malomocného takto: „Kto by pred takýmto stavom neutiekol? Kto by sa od nich neodvrátil – hoci aj otec, syn či brat?“

V anonymnej kázni z 9. storočia boli malomocní prirovnaní k „chodiacim mŕtvolám“.

Malomocní museli na svoju prítomnosť upozorňovať zvončekom alebo rapkáčom.

Reakcia na ochorenie bola dvojznačná. Niektorí ľudia verili, že je to trest za hriech, iní považovali malomocenstvo za prežívanie očistca na zemi a domnievali sa, že títo ľudia sú bližšie k Bohu ako ostatní.

Klerici s leprou dostávajú inštrukcie od biskupa.

Existovali dve formy malomocenstva: lepromatózna a tuberkuloidná. Najhoršou z nich bola lepromatózna forma, ktorá postupne devastovala telo – pacienti mali často veľké otvorené rany, deformované črty tváre, poškodené nervy a rozkladajúce sa končatiny - prsty na rukách a nohách. Ľudia s leprou často trpeli zachrípnutým hlasom, kolísavou chôdzou a čiastočnou alebo úplnou slepotou.

Facies leontina (lat. „levia tvár“) - špecifický vzhľad tváre pri pokročilej lepre

Podľa humorálnej teórie boli choroby dôsledkom nerovnováhy štiav v tele. Lepra sa pripisovala nadbytku čiernej žlče – studenej a suchej šťavy. Chorým sa preto odporúčali "vlhké" potraviny: vajcia, hydina, bravčové mäso, čerstvé mlieko a ryby. Leprosáriá preto získavali rybárske práva, chovali dobytok, prasce a sliepky, aby mali pacienti prístup k liečivej strave. Arabskí lekári odporúčali púšťanie žilou, bankovanie, obväzy a rôzne masti (na báze yzopu, ruže alebo ortuťovo sírové).

Malomocní pacienti boli povzbudzovaní, aby si dávali horúce, voňavé kúpele. Teplo podporovalo potenie, o ktorom sa verilo, že odvádza z tela nečistoty, a máčanie zmierňovalo bolesť z otvorených rán. Drhnutím kože si odstraňovali odumretú kožu a oživovali citlivosť poškodených končatín.

Legenda o britskom kráľovi Bladudovi rozpráva príbeh o vyliečení z malomocenstva. Britský princ, ktorý ochorel na lepru a bol vyhnaný, sa živil ako pastier svíň. Pri pasení svíň si všimol, že sa v zimnom chladnom počasí chodili vyváľať do bahna, ktoré sa tam nachádzalo. Vracali sa obalené čiernym a nápadne teplým bahnom, vyhľadávali ho najmä preto, aby sa zohriali. Princ- pastier si všimol, že tieto prasatá nemali žiadne kožné prolémy aké videl u iných. A tak vyskúšal bahno na vlastnom tele a aplikáciou bahna si vyliečil lepru. Vrátil sa na trón a založil na onom mieste mesto Bath, aby liečivé bahno pomáhalo aj iným  postihnutým.  Príbeh sa v 12.–13. stor. šíril v kronikách  a anglické kúpeľné mesto Bath sa k nemu dodnes hlási. Hoci kráľ Bladud pravdepodobne nikdy neexistoval

K Bladudovi:

https://curiousrambler.com/legendary-king-bladud-founder-of-bath-england-and-the-first-flying-king/

V podcaste sme spomenuli Baldwina IV., jeruzalemského kráľa (1161 - 1185), ktorý ochorel na lepru. A tým sa stal jedným z najznámejších kráľov, pretože napriek ochoreniu si udržal trón a stal sa dokonca úspešným panovníkom. Vláda kráľa Baldwina bola preto takmer zázrak. Jeho odvaha, odhodlanie  a sila znášať chorobu, prispeli k rastúcemu záujmu i tolerantnejšiemu prístupu k tejto chorobe v kresťanskom svete.

Historici medicíny na základe dobových spisov pomerne podrobne opísali neurogologické prejavy kráľovho ochorenia.

Kronikár Viliam z Tyru opisuje prvé príznaky, ktoré princ pocítil ako deväťročný, keď mu znecitlivela polovica pravej ruky a predlaktia. Kožné lézie sa v správe nespomínajú. Krátko po dvadsiatych narodeninách ho svalová slabosť pripravila o schopnosť chodiť. Oslabenie tvárových nervov mu pravdepodobne spôsobilo keratopatiu a následné oslepnutie. Opakované horúčkové ataky viedli k pozvoľnému zhoršovaniu stavu. Nakoniec zomrel v Jeruzaleme vo veku dvadsaťpäť rokov, pravdepodobne na sepsu z infikovaných rán. Pravdepodobne trpel pôvodne na tuberkuloidnú formu malomocenstva, ktorá prešla neskôr do lepromatóznej.

Pekné youtube video o Baldwinovi IV. tu: https://www.youtube.com/watch?v=-0mG8BSavAU

Zdroje:abstract štúdie v National Library od Medicine o prejavoch ochorenia kráľa Baldwina IV. https://pubmed.ncbi.nlm.nih.gov/19816847/

MEIER, Ester: Die heilende Kraft des Angesichts Christi. Leprakranke und das Schweißtuch der Veronika In: Andreas Meyer / Jürgen Schulz-Grobert (Hgg.): Gesund und krank im Mittelalter. (Marburger Beiträge zur Kulturgeschichte der Medizin), Leipzig 2007, s. 125-143

JANKRIFT, Kay Peter: Löwenfleisch, faule Birnen und Antoniuswein. Pest, Lepra, Heiliges Feuer und die Rolle der Ernährung aus Sicht der mittelalterlich frühneuzeitlichen Heilkunde. In: Andrea Hofmeister-Winter, Helmut W. Klug, Karin Kranich (Hgs.), Der Koch ist der bessere Arzt. Zum Verhältnis von Diätetik und Kulinarik im Mittelalter und in der frühen Neuzeit (Mediävistik zwischen Forschung, Lehre und Öffentlichkeit, Bd. 8), Frankfurt am Main 2014, s. 19-35

Brenner, Elma. 2010. Recent Perspectives on Leprosy in Medieval Western Europe. History Compass 8(5): 388-406.

Demaitre, Luke. 1985. The Description and Diagnosis of Leprosy by Fourteenth-Century Physicians. Bulletin of the History of Medicine 59: 327-44.

Demaitre, Luke. 2007. Leprosy in Premodern Medicine: A Malady of the Whole Body. Baltimore: Johns Hopkins University Press.

Farmer, Sharon. 2005. The Leper in the Master Bedroom: Thinking Through a Thirteenth-Century Exemplum. In Framing the Family: Narrative and Representation in the Medieval and Early Modern Periods, ed. Rosalynn Voaden and Diane Wolfthal. Tempe: Arizona Center for Medieval and Renaissance Studies. 79-100.

Peyroux, Catherine. 2000. The Leper’s Kiss. In Monks & Nuns, Saints & Outcasts: Religion in Medieval Society, ed. Sharon Farmer and Barbara H. Rosenwein. Ithaca: Cornell UP.

Touati, François-Olivier. 1999. Contagion and Leprosy: Myth, Ideas, and Evolution in Medieval Minds and Societies. In Contagion: Perspectives from Premodern Societies, ed. L. Conrad and D. Wujastyk. Aldershot: Ashgate. 161–83.

O čom sa snívalo stredovekým ľuďom? Aké kategórie snov rozlišovali a prečo sa lekári zaujímali o sny svojich pacientov? Mal cisár Karol IV. vizionársky sen alebo nočnú moru? Ak sa človeku snívalo o koni, prečo záležalo na tom, akej je farby.

Tento diel aj s bonusovým materiálom nájdete na našom Patreone alebo na: https://www.archivarky.sk/37-sny/

Tvorbu podcastu môžete podporiť aj kúpou knižiek od Vašich Archivárok: https://www.vydavatelstvorak.sk/pages/archivarky-na-cestach

Podporte nás pozvaním na kávičku: https://www.buymeacoffee.com/archivarky