Dejiny

"Ryšavá líška", aj takto nazývali jedného z našich najdlhšie vládnucich panovníkov Žigmunda Luxemburského, uhorského i českého kráľa a rímsko-nemeckého cisára.
Boli to azda jeho nadanie zdatného diplomata, schopnosť dostať sa z každej šlamastiky a napriek ťažkostiam dosiahnuť tie najdôležitejšie mocenské pozície vo vtedajšej Európe, ktoré mu vyslúžili práve takýto prívlastok.
Pohľad historiografie na tohto významného politika sa však líši od krajiny ku krajine.
Kým v českom prostredí je známy ako vierolomný či "prolhaný" muž, ktorý nedodržal svoj sľub a pripustil upálenie majstra Jána Husa, v Uhorsku mu bol naopak kladený za vinu úpadok kráľovskej moci a posilňovanie vplyvu magnátov.
Čo je však z týchto tvrdení pravdivé a aký Žigmund Luxemburský naozaj bol?
Zažívalo Uhorsko počas jeho vlády úpadok a chaos alebo naopak rozvoj, čoho dôkazom by mohol byť rozkvet slobodných kráľovských miest?
A mohol byť politik a štátnik európskeho formátu na prelome 14. a 15. storočia iný, než nevypočítateľný, "vierolomný" a prefíkaný ako líška?
O tejto neobyčajnej postave neskorého stredoveku sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Slovensko je hradná veľmoc – aspoň takto sa zvykne prezentovať navonok, v turistických príručkách a pútačoch.
Pôsobivé ruiny kamenných hradov v krásnej slovenskej prírode dodnes prebúdzajú v návštevníkovi neraz až romantické predstavy.
Skutočný život na stredovekom hrade však ani zďaleka nebol taký romantický a pohodlný.
Po dlhé stáročia predstavoval práve hrad útočisko pred nebezpečenstvom a vojnou, ale bol rovnako aj výrazom moci a prestíže hradných pánov.
Ako teda vyzeral každodenný život aristokracie, ale aj bežného služobníctva, ktoré žilo na našich hradoch?
Čo dnes vieme o stravovaní, hygiene, hospodárstve, ale napríklad aj o zábave či duchovnom živote ľudí, ktorí sa na slovenskú krajinu dívali z hradného brala?
O živote v stredoveku sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Danielou Dvořákovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"V krízovej dobe nie je predsa možné plniť a dodržiavať ústavu či zásady zákonnosti, ale je potrebné prijať i represívne opatrenia, postaviť sa odhodlane proti vonkajšiemu i vnútornému nepriateľovi revolúcie." 
Takýto politický postoj deklaroval mladý a zanietený revolucionár, člen Výboru pre verejné blaho Louis Antoine de Saint-Just, známy ako "netvor s krásnou tvárou".
Stalo sa tak pred Národným konventom v októbri 1793, teda v čase, keď sa Francúzska revolúcia posúvala do svojej najradikálnejšej fázy.
Jej príbeh tak nie je iba vymenovávaním veľkých revolučných ideálov, zakotvených v takých dokumentoch ako Deklarácia práv človeka a občana, ale je aj rozprávaním o tragickom osude francúzskeho kráľovského páru a o násilí, ktoré reprezentuje jeden z neodmysliteľných symbolov revolúcie – gilotína.
Uvoľnenie dovtedy neochvejných pravidiel a noriem, dlhodobá frustrácia väčšiny spoločnosti a nová generácia politických vodcov – radikálov, to všetko viedlo k tomu, že Francúzska revolúcia sa pre mnohých stala skôr synonymom teroru, zosobneným jakobínskou hrôzovládou a postavou nepodplatiteľného fanatika Maximiliana Robespierra.
Čo napokon doviedlo Francúzsko od ideálov rovnosti a bratstva všetkých ľudí k násiliu a politickému prenasledovaniu?
Ako to vyzerá, keď revolúcia požiera svoje deti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

"Bez spoluúčinkovania žien nemožno nám vybudovať celý chrám národnej osvety", tak znel jeden z kľúčových motívov, ktorý stál pri základoch prvého a na dlho i jediného slovenského ženského spolku Živena.
Presne pred 150 rokmi, 4. augusta 1869 sa pod martinskými lipami zišlo jej zakladajúce zhromaždenie.
Udialo sa tak v čase, keď sa po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní v roku 1867 rozhodovalo aj o ďalšom osude slovenského národného hnutia v podmienkach postupujúceho národnostného útlaku.
Členky tohto spolku, teda živeniarky pritom neraz dopĺňali činnosť tých slovenských inštitúcií, ktoré uhorská vláda zakázala či vôbec ani nepripustila.
Do veľkej miery sa tak v najťažších rokoch odnárodňovania zaslúžili o uchovanie a prežitie slovenského povedomia.
Aj preto sa historici pri spätnom hodnotení tejto tradície pýtajú, či bola Živena viac národným než ženským emancipačným spolkom v pravom slova zmysle.
Ako sa teda Slovensky zapájali do nášho národného hnutia a do akej miery im vtedajšie mužské autority – často otcovia či manželia – umožňovali vstúpiť do verejného života?
A kde stála Živena v zápasoch o demokraciu počas búrlivého 20. storočia?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Danielou Kodajovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ak hovoríme o dejinách mimo nášho európskeho kontinentu, často sa môžeme dostať do situácie, že nám nestačia naše bežné kritéria či predstavy.
O to viac to platí pri pohľade na obrovský Indický subkontinent.
Azda najviac ho v očiach väčšiny ľudí na Západe reprezentuje Tádž Mahal – prekrásne mauzóleum, vznášajúce sa akoby medzi nebom a zemou, ktoré nechal postaviť jeden z tzv. Veľkých Mughalov Šáhdžahán pre svoju milovanú manželku Mumtaz Mahal.
A bola to práve epocha Veľkých Mughalov 16. a 17. storočia, ktorá vtlačila výraznú pečať a určila podobu Indie, tak ako ju dnes poznáme.
No už málokto vie, že to bola práve táto panovnícka dynastia, ktorá hoci vyznávala islam, dokázala po viac než dve storočia efektívne zjednocovať a spravovať prevažne hinduistickú Indiu.


Ako vyzeral pre Európanov tento stále neznámy svet?


A vyznačovala sa táto doba podstatne väčšou dávkou tolerancie a kultúrnej interakcie, než dnes, keď je Indický subkontinent rozdelený predovšetkým medzi dva nepriateľské a po zuby ozbrojené štáty?
Jaro Valent s Historickej revue sa rozprával s Dušanom Deákom z Katedry porovnávacej religionistiky UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Dňa 14. júla si celé Francúzsko ako každý rok pripomínalo svoj najvýznamnejší štátny sviatok – Deň dobytia Bastily.
Práve táto udalosť presne pred 230 rokmi odštartovala celý rad politických, ale aj spoločenských a sociálnych zmien, ktoré zvykneme označovať termínom Francúzska revolúcia.
Tá mala pre ďalší politický vývoj Európy kľúčový význam a asi nepreháňajú tí historici, ktorí hovoria o globálnom dopade udalostí vo Francúzsku v lete roku 1789.
Revolúciu dodnes pripomína jej stále živé symbolika – slávna trikolóra, Marseillaisa ako francúzska štátna hymna, no predovšetkým ju reprezentujú slová rovnosť-bratstvo-sloboda.
Práve toto heslo prežilo v ďalších rokoch závratnú politickú kariéru a je stále súčasťou politického vedomia ľudí viac alebo menej po celom svete.
Ako sa však v pôvodne absolutistickom Francúzsku kráľa Ľudovíta XVI. rodila revolúcia a na čom vlastne stroskotal starý režim? Kto revolúciu v prvej fáze reprezentoval?
Bol to pokus o reformu alebo už prvé výstrely dávali tušiť, že sa spoločenský a politický vývoj pohne v ďalších rokoch k omnoho radikálnejším a násilnejším premenám?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Oliverom Zajacom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Po Veľkej vojne – tak znie názov exteriérovej výstavy, ktorú si v týchto dňoch môžu pozrieť obyvatelia či návštevníci Bratislavy, a ktorá dokumentuje predovšetkým dramatické roky, nasledujúce po ukončení prvej svetovej vojny.
Výstava sa koná 4. až 22. júla v Bratislave na Kamennom námestí.
Hoci od týchto udalostí uplynulo už jedno storočie, otázky spravodlivosti povojnového usporiadania Európy a jej nového rozdelenia, sú dodnes pri vzájomných diskusiách Čechov a Slovákov, Maďarov, Poliakov, Rakúšanov, Rumunov či Nemcov stále prítomné.
Zrodila sa totiž tzv. Nová Európa a spolu s ňou aj niekoľko nových identít, rodili sa nové štáty s novými či staronovými symbolmi.
Námestia i ulice menili svoje názvy i svoj charakter a rodila sa aj nová generácia, ktorá si svoje občianske vedomie budovala už v nových pomeroch – v našom prípade v demokratických podmienkach Československej republiky.
Avšak už ďalšie desaťročia ukázali, že ani tento stav nebol trvalý a s rovnakou rýchlosťou, ako sa menili medzinárodné či domáce pomery, mizli a objavovali sa nové verejné symboly a verejný priestor sa opäť transformoval.
V živote bežného človeka sa tak stalo hneď niekoľkokrát. Už klasický príklad predstavuje na Slovensku meno či socha M. R. Štefánika.
Čo teda znamenalo obdobie rokov 1918 – 1923 pre strednú Európu a zvlášť pre Slovensko?
A ako sa menili ulice a námestia, ktoré naoko dobré poznáme v závislosti od aktuálnej štátnej ideológie?
A dokážeme sa dnes k verejným priestorom postaviť s adekvátnym pochopením a poznaním našej minulosti?
Jaro Valent z časopisu Historická revue a rozprávať sa budem s historičkou Tatianou Bírešovou z Centra edukácie a inovácii.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

(Ab)normalizace – tak znel názov exteriérovej výstavy fotografií, ktorú si mohli minulý rok pozrieť aj obyvatelia či návštevníci Bratislavy a ktorá dokumentovala život na českom či československom vidieku v 70. a 80. rokoch.
Jej autor – Jindřich Štreit – strávil tieto husákovské roky s fotoaparátom v ruke a zachytil absurditu, no zároveň smutnú realitu tejto doby.
Oboje pocítil aj na vlastnej koži, keď bol obvinený z hanobenia republiky a väznený za sériu fotografií, ktoré už na prvý pohľad pôsobia nevinne.
Veď napokon schôdze, odovzdávania diplomov predstaviteľmi Národného výboru, cvičenia civilnej obrany, prvomájové sprievody či voľby s jednotnou kandidátnou listinou Národného frontu boli výjavy či skôr predstavenia, ktoré v prostredí českej dediny sami od seba nadobúdali svoj úsmevný až bizarný charakter.
Čo teda normalizačný režim provokovalo na tvorbe jedného nenápadného fotografa v moravskom Sovinci a ako si na tieto roky spomína sám Jindřich Štreit, ktorého prácu dnes poznajú po celom svete? Čo jeho súčasné dielo hovorí o našej dobe?
S českým fotografom Jindřichom Štreitom sa rozprával Jaro Valent s časopisu Historická revue.
Aktuálnu výstavu Jindřicha Štreita Radosti i Strasti života nájdete v Galérii Nadácie SLOVAK PRESS PHOTO v Zichyho paláci na Ventúrskej 9 v Bratislave do 15. augusta.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Prišli pýtať "zem a vodu", nakoniec ich Gréci hodili do priepasti a do studne – takto sa zvyčajne začína rozprávanie o jednej z najslávnejších kapitol antických dejín.
Žiadať prišli perzskí vyslanci v mene orientálneho panovníka, perzského kráľa a despotu Dareia a neskôr i Xerxa. Vydať im "zem a vodu" znamenalo podrobiť sa a stratiť všetko, svoju krajinu, svoj ľud i vlastnú slobodu.
Príbeh grécko-perzských vojen stojí zvyčajne na začiatku každej fascinácie a záujmu o históriou. Ak ho prerozpráva dobrý učiteľ dejepisu, zostane v človeku už na celý život.
Predstavme si bitku pri Maratóne a odhodlaný beh vojaka, ktorý beží svojim rodákom Aténčanom oznámiť radostnú novinu o víťazstve, až kým od vyčerpania nezomrie alebo hrdinský boj Sparťanov do posledného muža v Termopylskom priesmyku či obrovskú námornú bitku pri Salamíne – to všetko sú scény ako stvorené pre filmové spracovanie.
Udialo sa ale všetko tak, ako nás o tom informuje napríklad Herodotos a iní antickí historici?
A ako je možné, že sa málopočetní Gréci dokázali ubrániť tak obrovskej presile?
Ako vyzeral boj Grékov proti barbarom?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Michalom Habajom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Rozdeľuj a panuj – ako sa Britom podarilo ovládnuť Indiu. Bola to ríša, o ktorej sa hovorilo, že nad ňou slnko nezapadá.
Britské impérium sa skutočne rozkladalo na všetkých kontinentoch a zahŕňalo praktický všetky časové zóny planéty. Avšak žiadna perla nedodávala britskej korune taký lesk ako práve tá indická. Britské panstvo v Indii dodnes udivuje svojim rozsahom i dĺžkou trvania.
Ako je však možné, že Veľká Británia, v porovnaní s týmto subkontinentom tak nepatrná, si dokázala podrobiť toto obrovské územie? Dodnes je pritom vplyv indickej kultúry v tej britskej nezastupiteľný a nie je to len povestný čierny indický čaj o piatej.
Indickí vojaci sa zjavovali na bojiskách prvej i druhej svetovej vojny a do európskeho vedomia prenikol obraz Indie takmer ako mýtickej náboženskej krajiny par excellence.
Je tento obraz pravdivý alebo je skôr výsledkom britského prístupu a interpretácie? A čo znamenala britská správa pre samotnú Indiu – administratívny, technický či rovno civilizačný pokrok, tak ako sa to snažila prezentovať koloniálna správa, alebo jednoducho iba pohromu?
Jaro Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s Dušanom Deákom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.