Dejiny

Smrť a s ňou spojené predstavy o posmrtnom živote sú prirodzenou súčasťou života človeka už od najstarších čias. A rovnako i práve hrob je vari najdôležitejším a zároveň fascinujúcim zdrojom poznatkov modernej archeológie o prehistorickej dobe, ku ktorej nám chýbajú klasické písomné pramene.
Z polohy kostí a predmetov, ktoré akoby človeka sprevádzali na onen svet, vieme dnes aspoň z časti rekonštruovať ten reálny, no už navždy stratený svet lovcov a zberačov, prvých poľnohospodárov či ľudí, ktorí sa ako prví naučili spracovávať a využívať kovy.
Čo nám tieto nálezy dokážu o týchto starých kultúrach povedať?
A do akej miery sa archeológ opiera o faktické poznatky a čo je už výsledkom jeho voľnejšej interpretácie?
Práve náboženské predstavy často odrážajú aj zmenu spôsobu života týchto ľudí.
Do akej mieri ich ovplyvnil usadlý spôsob života, metalurgia a prvé remeslá a k akým božstvám upierali svoje nádeje naši dávni predkovia?
Alebo to bolo naopak a nový kult neraz priniesol nové spoločenské nastavenie a materiálny pokrok?
V nasledujúcich minútach sa preto pozrieme na prácu archeológov, ktorí z drobných čriepkov dávnej minulosti trpezlivo skladajú obraz, ktorý zároveň neustále podrobujú poctivej kritike a novým interpretáciám.
Jaroslav Valentz magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom Pavlom Jelínkomz Archeologického múzea Slovenského národného múzea.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol jednou z tvárí ľudáckeho režimu, minister vnútra počas vojnovej Slovenskej republiky, šéf Hlinkovej gardy a muž spoluzodpovedný za osud slovenských Židov – Alexander Mach.
Jeho excentrická povaha a sebavedomé vystupovanie prenikli aj do širšieho ľudového povedomia.
Šaňo Mach, ako sa mu hovorievalo, sa na vrchole svojej politickej kariéry rád ukazoval a neraz pritom pozabudol na vlastné mantinely.
Machov typicky radikálny a agresívny slovník sa zapísal aj do domácej pamäte ako tzv. „machovčina“.
A tzv. Machau (po vzore Dachau) bolo zľudovené označenie pre ilavskú väznicu, kde povestný Šaňo sústreďoval svojich politických oponentov.
Napriek tomu to bol muž plný kontrastov – z niekdajšieho seminaristu, ktorý sa pripravoval na dráhu kňaza sa stal radikálny politik.
Napriek tvrdému politickému slovníku si udržiaval blízke vzťahy i so svojimi ideologickými nepriateľmi – s komunistami a v závere svojho verejného života napokon pred Národným súdom zoči-voči ťažkým obvineniam prejavil ľútosť.
Kto bol tento muž? Karierista bez chrbtovej kosti, ktorému boli ľahostajné individuálne ľudské osudy?
Alebo to bol fanatik, ktorý veril a oddane slúžil svojmu presvedčeniu?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Antonom Hruboňomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

30. januára 1649 sa odohrávalo v Londýne dovtedy nevídané krvavé predstavenie. Na lešenie pred tzv. Banketový palác kráľovského zámku Whitehall priviedli anglického kráľa Karola I.
Po tom ako sa rozlúčil so svojimi deťmi, položil svoju hlavu na popravčí klát a kat mu jedným švihom sekery oddelil hlavu od tela.
Po chvíli ju ukázal davu, ktorý sa už hodnú chvíľu pred tou scénou tiesnil.
Pri seknutí sa vraj zo stoviek hrdiel ozval vzdych a niektorí z prizerajúcich si vraj zachytávali kvapkajúcu krv z lešenia do vreckoviek, aby si ich ponechali ako vzácne relikvie.
Hoci popravy neboli v 17. storočí ničím výnimočným, rozhodne výnimočnou bola postava, ktorá na popravisku stála.
Karol I. Stuart bol jediným anglickým kráľom, ktorého postihol takýto nešťastný osud. Čím si to vyslúžil?
Veľká Británia a špeciálne Anglicko si začiatkom tohto roku pripomínali 370 rokov od týchto pamätných udalostí.
Tie do veľkej miery rozhodli o ďalšom smerovaní krajiny, ktorá sa po občianskej vojne a krátkej epizóde tzv. Anglickej republiky a mnohých ďalších turbulenciách stala napokon konštitučnou monarchiou a svetovou veľmocou.
Na začiatku tejto pozoruhodnej cesty stál ale nezmieriteľný boj kráľa Karola I. proti parlamentu.
O čo v tomto zápase išlo? A prečo sa anglický kráľ nestal absolutistickým monarchom ako francúzski panovníci?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecomz Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Jeho charakteristická tvár je dodnes symbolom Ríma. Jeho výroky ako „Kocky sú hodené“ či „Prišiel som, videl som, zvíťazil som“ musí poznať každý študent histórie.
Gaius Iulius Caesar bol postavou, ktorá stála na konci Rímskej republiky a pri počiatkoch novej epochy, ktorú zvykneme označovať obdobím Rímskeho cisárstva.
Napriek množstvu superlatívov, ktoré Ceasara oslavujú ako geniálneho vojenského stratéga a talentovaného politika, nesmieme prehliadať aj temné stránky jeho charakteru – neobmedzená túžba po moci, úskočnosť či diktátorské sklony.
Kým pre jedných bol najlepším z rímskych mužov, pre druhých bol jednoducho „katom“ republiky.
Pozrime sa teda na jedinečnú politickú kariéru, ale aj osobnú životnú cestu človeka, ktorého veľké ambície sa skončili pod dýkami rímskych senátorov.
Čo vynieslo Caesara až na vrchol moci? Ako si získaval priazeň a lásku rímskeho ľudu?
Bol to nadaný politik a štátnik alebo len bezohľadný populista? A akú úlohu hrali v jeho živote i v rímskej politike ženy?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom doc. Pavlom Valachovičom, ktorý prednáša o dejinách Ríma na FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Status quo ante bellum (“stav ako pred konfliktom”) – taká bola predstava viacerých koloniálnych veľmocí, ktoré chceli obnoviť svoje panstvo na územiach, ktoré ovládali pred druhou svetovou vojnou.
Bol to aj prípad Francúzska, ktoré chcelo po skončení japonskej okupácie znovunastoliť svoju správu v juhovýchodnej Ázii, teda na území dnešného Vietnamu, Kambodže a Laosu.
Avšak v roku 1946 sa na scéne objavil nový vietnamský komunistický vodca Ho Či Min. Radikalizoval sa pritom vo Francúzsku a z Európy si priniesol aj nové ideologické zbrane – nové revolučné koncepty a spojil ich s ľudovou túžbou po národnej nezávislosti.
Bol to muž, ktorý viedol dve veľké vojny – najskôr proti koloniálnemu Francúzsku a neskôr i proti Spojeným štátom americkým. A pre obe z nich sa stal práve Vietnam nočnou morou.
Už prvá indočínska vojna (1946 – 1954), v ktorej uviazlo Francúzsko, ukázala v plnom svetle úpadok starých európskych mocností a naznačila, že nové boje sa budú viesť v bipolárnom svete a v mene nových revolučných hesiel.
Znamenal teda rok 1945 a porážka cisárskeho Japonska koniec krviprelievania na ďalekom východe a v Indočíne? Zďaleka nie.
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom, ktorý o vo Vietname prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ab urbe condita – teda „od založenia mesta“. Tak sa začínalo nejedno rozprávanie o histórii antického Ríma a nielen to. 21. apríl roku 753 pred n. l. akoby stál na pomyselnom začiatku dejín, ktoré po dlhý čas písala táto vari najväčšia mocnosť starovekého sveta.
Počas viac než 2 a pol tisícročia, ktoré nás oddeľuje od tejto legendárnej udalosti, sme sa stali dedičmi slávneho Ríma do určitej miery všetci.
Už pri pohľade na kalendár a jeho 12 mesiacov k nám prehovárajú jeho prví králi.
Latinčina sa stala základom pre viacero európskych jazykov a viacero významných kresťanských sviatkov neskôr akoby nadväzovalo na staré rímske slávnosti.
No predovšetkým to bol rímsky zmysel pre vládu práva a zákonov, ktorý do značnej mieri utváral to, čomu dnes hovoríme západná civilizácia.
A hoci sa náš letopočet odvíja od inej historickej udalosti z obdobia, keď stál Rím na svojom vrchole, stále sa musíme vracať k legende o dvoch bratoch Romulovi a Rémovi.
Má tento príbeh reálne základy alebo je len výrazom túžby heroizovať vlastnú minulosť?
A boli prví Rimania skutočne potomkami Trójanov, tak ako nám to vo svojom epose Aeneida naznačuje básnik Vergílius?
Ako je možné, že sa práve Rím vypracoval z periférneho mesta najskôr na regionálnu a napokon svetovú veľmoc?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Pavlom Valachovičom, ktorý prednáša o dejinách Ríma na FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola to doba vypätého nacionalizmu a bezohľadnej veľmocenskej politiky. Tak by sme v krátkosti mohli charakterizovať tú kapitolu európskych dejín, ktorú poznačila predovšetkým prvá svetová vojna.
Avšak ešte skôr než sa ozvali v roku 1914 výstrely v Sarajeve, si jedna časť starého kontinentu prešla vojnovou generálkou – dvoma balkánskymi vojnami, ktoré už tak trochu dávali tušiť, čo by nový a tentoraz globálny konflikt vlastne znamenal.
Práve Balkán bol často nazývaný ako sud pušného prachu, mäkké podbruško Európy či vriaci kotol, ktorý ukrýva netušené množstvo sporov a starých krívd.
Balkan troubles – aj tak súčasníci nazývali obrovský súbor sotva riešiteľných problémov. V rokoch 1912 – 1913 sa ich všetky strany rozhodli riešiť vojenskou silou.
Kto sa na dvoch po sebe tesne nasledujúcich vojnách zúčastnil?
Bola Osmanská ríša na začiatku 20. storočia tým povestným chorým mužom na Bospore a prečo si spojenci nakoniec skočili do vlasov?
Akú politiku v balkánskych konfliktoch sledovalo vtedajšie cárske Rusko?
A mohlo či malo Rakúsko-Uhorsko do sporov, ktoré sa odohrávali hneď za jeho hranicami, vstupovať?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historičkou Máriou Tonkovou, z Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Vojna vo Vietname (1964 – 1975) býva často uvádzaná ako klasický príklad zástupného konfliktu v omnoho širšej globálnej mocenskej hre, známej ako studená vojna.
Spojeným štátom sa v tejto partii nepodarilo napriek mnohoročným snahám a veľkému nasadeniu vojenských síl uspieť. A nielen to.
Vietnam dodnes znamená pre mnohých Američanov traumu a ponižujúcu porážku svetovej superveľmoci.
Prečo sa Spojené štáty vôbec zapojili do tak vzdialeného konfliktu v juhovýchodnej Ázii a čo stálo za ich neúspechom?
Čo doviedlo komunistický Vietkong až k celkovému víťazstvu?
Bola to len nenávisť proti americkým „imperialistom“ a boj za socializmus alebo skôr špecifická forma vietnamského nacionalizmu, ktorú zosobňoval práve severovietnamský vodca Ho Či Min?
A akú úlohu zohrali v tomto konflikte Sovietsky zväz a maoistická Čína?
Vietnamská vojna je zároveň prvým konfliktom, ktorý prostredníctvom televízie i ďalších médií naplno prenikol až do amerických domácností.
Do akej mieri rozhodoval o výsledku vojny jej mediálny obraz?
A ako sa verejná mienka napokon otočila proti vojne, vedenej v mene zadržiavania komunizmu?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom, ktorý o vojne vo Vietname prednáša na Masarykovej univerzite v Brne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Na počiatku bol Sumer“ – tak znie titul jednej z populárno-vedeckých kníh Vojtecha Zamarovského, ktorá aj bežnému slovenskému či českému čitateľovi sprostredkovávala kultúru a dejiny najstaršej civilizácie na svete.
Práve také poznávacie atribúty ako písmo, matematika, prepracované poľnohospodárstvo, prvé mestské sídla, ale aj vynálezy ako koleso sú spojené s nositeľmi tejto kultúry – kultúry Sumerov.
Čo po jeden a pol storočí bádania archeológov, historikov, antropológov a ďalších spoločenských vedcov o Sumeroch vlastne vieme?
Ako sa utvárala táto prvá a svojrázna civilizácia medzi riekami Eufrat a Tigris a čo vieme o pôvode týchto ľudí?
A ako v posledných rokoch prispela aj naša slovenská veda k týmto poznatkom?
Stáli Sumeri naozaj na počiatku? A prečo sa práve Mezopotámia stala ich domovom?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s archeológom a historikom, odborným riaditeľom Slovenského archeologického a historického inštitútu Drahoslavom Hulínkom.
Ďalšie podcasty denníka SME nájdete na https://podcasty.sme.sk

See omnystudio.com/listener for privacy information.

O terorizme sme si už zvykli počúvať väčšinou v súvislosti s radikálnym islamom, blízkovýchodnými problémami a modernou epochou, ktorá dáva do rúk najrôznejších fanatikov ešte donedávna netušené možnosti. Ak by sme však pátrali po rodnom liste fenoménu, ktorý nazývame terorizmus, museli by sme sa vrátiť o viac než storočie a okrem iného sa pozrieť aj na Balkánsky polostrov.
Veď napokon aj prvú svetovú vojnu v roku 1914 vyvolal teroristický čin srbského mladíka Gavrila Principa.
Jeho neuvážený skutok v Sarajeve bol však len symptómom omnoho vážnejších javov, ktoré mali v tomto kúte Európy svoje miesto už dlhší čas.
Dobovým symbolom či synonymom terorizmu sa stali napokon aj tzv. „macedónske pomery“. Čo tento termín znamenal?
A patrili srbskí, bulharskí či macedónski geriloví bojovníci a atentátnici k prvým teroristom?
Alebo naopak to boli národní hrdinovia a bojovníci za národnú slobodu, tak ako ich neraz vykresľuje národná historiografia?
Jaroslav Valent z magazínu Historická revue sa rozprával s historičkou Máriou Tonkovou z Katedry histórie na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.