Príbehy 20. storočia

Mikuláš Bröder hovorí, že sa narodil v zlej dobe a na zlom mieste. Inak povedané, ako žid na Slovensku v období tesne pred nástupom fašistického slovenského štátu. Prežil koncentračný tábor v Novákoch aj v čase, keď z neho odvážali ľudí do táborov smrti. Po vypuknutí SNP sa ako 16-ročný pridal k partizánom a prezieravo utajil, že je žid, pretože aj medzi partizánmi bol silný antisemitizmus. Po vojne zažil pogrom v Topoľčanoch. Rodičia a mladší brat holokaust  neprežili a tak sa Mikuláš rozhodol emigrovať do Izraela. Život v kibuci však s manželkou zle znášali a vrátili sa do Československa – do Prahy, kde sa samozrejme ocitli v hľadáčiku tajnej polície. Našťastie už neprišlo k žiadnym dramatickým zvratom

V nedeľu 23. januára zomrel len dva mesiace pred svojimi 105. narodeninami celoživotný skaut Eduard Marek. Jeho príbeh je hlbokým pohľadom do dejín skautského hnutia a represií, ktoré na skautoch páchali totalitné režimy – tí totiž vyzývali na čestnosť a pravdovravnosť, a to je pre diktatúry nemysliteľné. Pán Marek si tieto hodnoty hrdo niesol až do konca svojho života.

Dramaturgička Darina Kárová nepatrí medzi tých, ktorí veľmi revoltovali voči komunistickému režimu. O tom, aký tento režim bol, sa dostatočne presvedčil jej otec, ktorý sa z presvedčeného komunistu stal vyvrheľom zriadenia – pretože úplne nezodpovedal predstavám vazala. V 1989 - tom sa Darina stala jednou z dôležitých aktivistiek novembrovej zmeny.

Zakladateľka a riaditeľka festivalu Divadelná Nitra veľmi dobre rozumie miestu kultúry a umenia v civilizovanej spoločnosti. Aj preto založila fórum Zachráňme kultúru.

Karol Sidon vyrastal na Pankráci. Nacisti popravili jeho otca a sám neskôr zažil ústrky komunistov. Sidon si svoje židovstvo uvedomil po okupácii v 1968. Po dôkladnom štúdiu v roku 1978 konvertoval. Pražským rabínom sa stal v roku 1992.

Stopa, akú výtvarník Milan Dobeš zanecháva v československom výtvarnom umení bola taká výrazná, že ju zbadali doslova na celom svete a zaradil sa medzi najvýznamnejších žijúcich svetových umelcov 60. rokov. Neskôr jeho význam neznížilo ani zatmenie normalizácie. Zručný kresliar z malého moravského mestečka mal zlý kádrový profil a len vďaka šťastiu vyštudoval bratislavskú vysokú školu výtvarných umení. V klietke železnej opony a v izolácii od aktuálnych umeleckých smerov sa dopracoval k jedinečnému umeleckému abstraktnému vyjadreniu, porovnateľnému s čímkoľvek, čo menilo históriu svetového umenia. Na svoje mobilné objekty používal optické komponenty, motorčeky, ukradnuté komunistom, bol vraj prvým bratislavským bezdomovcom, bol trikrát vyhodený a trikrát prijatý do zväzu výtvarných umelcov a napriek tomu, že doba bola zlá, vedel sa celý život kráľovsky zabávať – a možno aj v tejto ľahkosti a hravosti sa skrýva jeden z dôvodov jeho úspechu a dodnes silnému vyžarovaniu jeho diel.

Jarmila Stibicová so svojim manželom podpísali Chartu 77 hneď v prvej vlne. Jedni z mála pardubických disidentov sa tak stali pre miestne ŠtB raritou a objektom záujmu, ale aj obáv. Jarmila, jedna z výrazných dám disentu, totiž neúnavne obosielala komunistické úrady svojimi sťažnosťami, zastávala sa prenasledovaných, organizovala protesty. Je okrem iného známa tým, že sa pri zatýkaní správala neobyčajne statočne, kričala o pomoc, vytrhávala sa eštebákom, líhala si na zem.

Dňa 17. novembra 2021 prevzala Jarmila Stibicová v pražskom Národnom divadle cenu Post Bellum Pamäti národa.

Aktuálna časť diskusie sa venuje veľmi dôležitej téme, ktorá nás všetkých čoraz výraznejšie ovplyvňuje. 

Dezinformácie a nenávisť sú s nami od vzniku civilizácie, ale ich šírenie v modernej dobe zásadne podnecujú sociálne siete. Čo s tým robiť? A dá sa vôbec niečo? 

O tom sa Sandra Polovková rozpráva s Tomášom Kriššákom, odborníkom na informačnú bezpečnosť z Gerulata Technologies. Aj antisemitizmus ako prejav nenávisti, ktorého najodpornejším výbuchom v modernej histórii bol holokaust, je súčasťou sveta od nepamäti. Pozvali sme preto do diskusie „profesionálneho žida“ Michaela Szatmaryho. 

Ten však nebude ťažobu témy zvyšovať, ale naopak. Keďže patrí medzi rešpektovaných stand-up komikov, takže sa trochu paradoxne, pri téme nenávisti aj pobavíte.

Diskusia vznikla v rámci projektu ODHAĽOVANIE A BOJ PROTI DEZINFORMÁCIÁM V ONLINE/OFFLINE PROSTREDÍ PROSTREDNÍCTVOM AKTIVÍT INŠPIROVANÝCH TZV. MODERNÝMI DEJINAMI SLOVENSKA A EURÓPSKOU PAMÄŤOU, ktorý podporilo Ministerstvo investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie. 

Otis Laubert podľa vlastných slov nebol partizán, ktorý frontálne bojoval proti režimu. Jeho odpor bol v trpezlivom presadzovaní moderny, organizovaní bytových výstav celkovej rezistencie proti normalizácii. Ako sa hovorí, nezávislá kultúra sa držala vďaka ostrovčekom pozitívnej odchýlky a jeden z nich vytváral práve Laubert. Patrí medzi najvýznamnejších neakademických výtvarníkov, ktorí vypracovali doslova z undergroundu a vyslúžili si úctu laikov i odborníkov doma aj v zahraničí.