Príbehy 20. storočia

Spolu s rodinou ju deportovali do zberného tábora v Seredi. Našťastie ich transporty do vyhladzovacích táborov obišli. V Seredi spoznala legendárnych aktérov podzemného hnutia. Neskôr sa skrývajú v horách. Po vojne vyštudovala medicínu, žila v Prahe as manželom, ktorý bol komunistický špión - neskôr prebehol na druhú stranu. Sama z komunistických ideálov veľmi rýchlo precitla. Vysťahovali sa do Východného Berlína. Napokon emigrovala do Izraela, aby sa po mnohých rokoch vrátila do Čiech. Na otázku, aká je vlastne jej identita, či slovenská, česká alebo židovská, Anna Bittmanová odpovedá, že je človek.

Christine Stark patrí medzi druhu generáciu obetí holokaustu. Mama bola maďarská katolíčka a jej otca, syna židovských rodičov, nezachránilo pred deportáciou ani konvertovanie na katolícku vieru.  Ako to už chodilo v takýchto prípadoch, perzekúciám sa nevyhli ani po vojne. Rodina Christiny navyše patrila medzi high society vďaka podnikavosti jej predkov. Napríklad starý otec včas pochopil význam filmového priemyslu a v Nitre vlastnil tri známe kiná - ako prvý na Slovensku uviedol zvukový film a ako prvý otvoril záhradné kino. Zaujímavou postavou príbehu je Christinin otec, ktorý sa z „profesionálneho syna“ bohatých rodičov stal rozhodným a konzistentným človekom, ktorého nezlomil život a vždy sa vedel vynájsť. A navyše v roku 1968 pomohol nájsť si nový domov v Nemecku desiatkam emigrantov z Československa.

Uznávaná slovenská fotografka Milota Havránková formovala niekoľko generácií fotografických tvorcov. Za bývalého režimu vyučovala a ovplyvnila mladých adeptov výtvarnej fotografie, ktorí neskôr vstúpili do povedomia ako Slovenská nová vlna. Bolo to v dobe, ktorá nepriala slobodnému vyjadreniu, keď straníci neváhali diktovať umelecké postupy a ideologicky usmerňovať tvorbu. Ani sovietska okupácia a všadeprítomné ohýbanie chrbtov ju ako umeleckú fotografku neodradili od hľadania vlastného smerovania a výrazu. Aký bol život umelkyne inklinujúcej k experimentálnej tvorbe v časoch nepodareného spoločenského experimentu zvaného komunizmus?

Známy huslista, skladateľ a kapelník Ján Berky Mrenica hovorí, že Rómovia kedysi nehrali len „svoju“ hudbu, ale prinášali ľuďom folklór ako taký. V podpoľaní, kde vyrastal, boli niektoré rómske kapely naozaj veľké hviezdy a niekedy sa odkladali kvôli ich termínom svadby. Berky rozpráva o svojich rodičoch, hlavne o legendárnom primášovi Jánovi Berkym Mrenicovi staršom a ich vzťahoch, o hudbe, rasizme a extrémizme, o rómskej problematike. V podcaste odznie hudba oboch Berkyovcov.

Významný výtvarník Miroslav Cipár akoby stelesňoval étos nežnej revolúcie: Nikdy nebol priaznivec radikálnych riešení, jeho štýl bol skôr evolučný, ale keď prišla v roku 1989 možnosť zmeniť spoločnosť, neváhal a navyše bol, podobne ako jeho blízki priatelia, pripravený. Patril k najdôležitejším aktérom nežnej revolúcie a napriek tomu odmietol všetky výhody a funkcie.

Podcast Príbehy 20. storočia, ktorý pripravuje Post Bellum v spolupráci s Aktuality.sk.

Nežná revolúcia v roku 1989 bola úspešná, lebo boli do nej zapojení všetci. Úplne na začiatku stáli herci, ktorí dokázali dostať ľudí na námestia, ale rovnako aj výtvarníci, pretože centrom bratislavského odboja bola Umelecká beseda. Vypočujte si príbeh Ladislava Čarného, ktorý patril medzi tých, vďaka ktorým žijeme v slobodnom svete.   

Ľubica Lacinová je úspešná žena. Pred troma rokmi obhájila svoju profesúru. Pôsobí ako vedúca vedecká pracovníčka Centra biovied na Slovenskej akadémii vied. Počas 80. rokoch sa venovala popri vedeckej práci aj fotografii a začala sa aktivizovať v ochranárskej organizácii Strom života, ktorej práca patrí medzi dôležité v rámci zmien spoločnosti. Neskôr bola spoluzakladateľkou Strany zelených, venovala sa vede a ako feministka založila Alianciu žien Slovenska. Do života našej spoločnosti nevstúpila ako človek, ktorý vytvára historické míľniky, ale o to viac napĺňala obsah demokratizácie Slovenska - spoluvytvárala a spoluvytvára vzdelanú a tolerantnú spoločnosť, teda svet, ktorý sa dnes akoby otriasal pod nápormi nevzdelaných šíriteľov nenávisti.  

František Vaczula zažil v detskom veku ako Bratislavčan nemeckú okupáciu Petržalky a teror gardistov na vlastnej koži. Po vojne celú rodinu ako Maďarov vysťahovali na Moravu. Po príchode domov jeho otec odmietol podpísať prehlásenie že je Slovák, za čo si vyslúžil väzenie a prácu v jáchymovských baniach. Sám František bol uväznený po pokuse prekročiť hranice a následne ho čakala neľudská drina v pomocných technických práporoch.   

Jeho život bol plný ústrkov „zhora“, striedajúce sa režimy mu znemožnili poriadne vzdelanie, ale napriek tomu nezatrpkol a celý život bol užitočný ľuďom. 

Lýdiini rodičia zahynuli v Auschwitzi, mamu roztrhali psy pred očami spoluväzňov, otca poslali do plynu. O ich tragickom osude sa dcéra dozvedela až po vojne.

Naďa prežila intenzívny život a zažila aj zlé veci, avšak nikdy nestratila nádej, ktorú si udržala aj vďaka hlbokej láske k manželovi, s ktorým sa počas tŕnistej cesty navzájom vždy dopĺňali a tiež aj vďaka svojej nezlomnej povahe.

Nadin život je vlastne príbehom drám modernej histórie, ktoré ľudia na našom území zažívali počas dvoch diktatúr a jej príbeh je mimoriadnou „love story“ slovenskej kultúry.