Príbehy 20. storočia

Niektorí preživší svoje skúsenosti svojim deťom hovoria, iní ich vytesnili. Pani Marta o osudoch svojich rodičov veľa nevie, lebo o nich mlčali a ona sa nepýtala. Jej príbeh je však silný a viacvrstvový.

Cirkev bola pre komunistov úhlavným nepriateľom a účty si s ňou najtvrdšie vyrovnávali v 50. rokoch, keď systematicky likvidovali rehole a rehoľných bratov a sestry často pod vymyslenými zámienkami zatvárali do väzenia. Ženou, ktorá si toto všetko tvrdo odniesla a napriek tomu si zachovala pokoru, je sestra Justína Tuková. Pri jej nezlomnej viere v boha boli centrom jej vesmíru ľudia a jej zmysly života pomoc tímu, ktorí ju potrebujú. V čase vojny zažili dramatické veci, napríklad sovietske bombardovanie Prešova.

Rodine Branislava Tvarožka zobrali po prvej viedenskej arbitráži majetok a domov, on nemohol doštudovať lebo revoltoval proti režimu Slovenského štátu. Bol aktívnym účastníkom SNP, slúžil v oddieli, ktorý chránil generálov Goliana a Viesta, ale komunistický režim sa mu za to nepoďakoval – poslal ho do jáchymovského lágra.

Z mnohých kritických situácií, ktoré mu oba režimy pripravili, vyviazol v duchu známeho hesla „náhoda žičí pripraveným“, pretože jeho osud významne ovplyvnila výborná znalosť nemčiny a manuálna zručnosť – tá ho zachránila pred najhorším jáchymovským peklom.

Branislav Tvarožek by mal veľa dôvodov cítiť sa ako obeť, ale z jeho slov ide pokoj. Nemusí cítiť zášť voči nikomu lebo vie, že svoj život prežil správne. V roku 2015 dostal Cenu pamäti národa.

Veľkou a dôležitou skupinou pamätníkov, ktorých príbehy zaznamenávame, sú ľudia novembra – tí, ktorí v roku 1989 vniesli do našej spoločnosti zásadné zmeny. Jedna z najmladších spomedzi nich je Zuzana Mistríková, ktorá bola v čase revolúcie študentka – čerstvá tretiačka na Vysokej škole múzických umení. Tak, ako mnohí okolo nej, vstúpila do politiky len z pocitu povinnosti, že treba zmeniť veci. Po prvých voľbách v roku 1990 sa stala poslankyňou vo svojich 23 rokoch.

Keď sa v spoločnosti začala po nástupe mečiarizmu šíriť agresivita a nenávisť, z politiky odišla, aj keď sa naďalej podieľala na veciach verejných v kultúrnej sfére. 

Jana Marcus, rodená Natanová, sa narodila v roku 1948, tesne pred tím, ako komunisti prevzali moc. Jej rodičia sa zoznámili v koncentračnom tábore Terezín. Jana síce hrôzy koncentráku nezažila, ale antisemitizmu si ako dieťa a mladá dáma zo židovskej rodiny užila dosť. To bol aj dôvod, prečo sa v roku 1968 rozhodol nežiť v Čechách v roku 1996 sa s manželmi a troma synmi presťahovali do Jeruzalema.

Janin otec bol tiež obeťou dvoch režimov: Ako Žida ho deportovali a rovnako ho, ako Žida, v 50. rokoch ho v rámci procesu s Rudolfom Slánskym zasiahnutím čistky, aj keď bol presvedčený a autentický komunista. Našťastie ho skoro rehabilitovali a stal sa riaditeľom vydavateľstva a členom olympijského výboru boxerov - známou pražskou osobnosťou.

Jana Marcus je šarmantná, vtipná a vzdelaná dáma. Jej príbeh je nielen podmanivý, ale má aj všeobecnú platnosť a hovorí o tom, že každý z nás má možnosť ovplyvniť svoj život bez ohľadu na to, ako je „naformátovaný“.

Šmuel Givoni sa narodil ako Tibor Salamon v roku 1923. Jeho život by bol dobrým námetom na vzrušujúci film. Vyrastal v klasickej prešpuráckej rodine, jeho rodičia žili svojim podnikaním – mali salón na bielizeň a výbavu pre nevesty. Šmuel, vtedy Tibor, bol talentovaný plavec. O to všetko prišli so zavedením protižidovských zákonov a Šmuela navyše vyhodil ako Žida z gymnázia.

Zuzana Petreje, rodená Uličná, rozpráva o svojej pomoci partizánom počas povstania ako keby hovorila o výletoch do prírody, taká samozrejmá bola jej pomoc. Táto dáma plná života, ktorá mala v čase nášho rozhovoru 94 rokov, vždy vedela vycítiť čo je správne a robila to prirodzene a bez veľkých gest, aj keď pri tom v čase vojny riskovala život. Lebo keď ide o dobro, neexistujú alternatívy.

Rudolf Dobiáš bol ako devätnásťročný čerstvý maturant v prvom semestri na vysokej škole zatknutý a obvinený z protištátnej činnosti a velezrady - s priateľmi z bývalého skautského oddielu vydávali protikomunistické letáky. 

Odsúdili ho na osemnásť rokov väzenia, z ktorých si odsedel sedem rokov. V zlých časoch mu bola veľkou oporou viera a jeho spoluväzni. Po putovaní niekoľkými pracovnými tábormi začínal odznova – bez pomoci priateľov, bez vzdelania. To si však doplnil a vďaka svojej húževnatosti vedel vybudovať svoj život aj po takomto drastickom prerušení v mladom veku.

Vrátil sa k písaniu a v štyridsiatke debutoval. Stal sa významným spisovateľom a básnikom. Po revolúcii opisoval príbehy perzekvovaných ľudí – aj takých, ktorí nemali také šťastie ako on. 

Magdaléna Zadorová ( 1919) sa narodila v Košiciach. Otec podnikal, mal neveľkú firmu na spracovanie rýb.  Po tom, ako Košice pripadli Maďarsku, Sternovci prišli o podnik a rodina, aby prežila, musela popredať cenné veci.

V marci 1940 sa Magdaléna vydala. Jej manžela, ktorý pochádzal z Užhorodu, po roku odviedli a pracoval ako robotník pri vojsku v Sovietskom zväze. Videli sa až po vojne. Z Košíc celú rodin odišla transportom v máji 1944 do koncentračného tábora v Osvienčime. Odtiaľ Magdu a jej dve sestry presunuli do Gleiwitzu a neskôr do Ravensbrücku, kde sa stretli aj s ďalšou sestrou Editou. Tam ich zastihlo oslobodenie a do Košíc sa vrátili v júni 1945. Krátko, 6 dní pred koncom vojny zahynuli jej otec a brat. V Košiciach sa Magda stretla s manželom. V súčasnosti, aj keď už má 101 rokov a teší sa dobrému zdraviu. V čase, keď vznikal rozhovor, mala takmer 98 rokov a ešte aktívne učila nemčinu a angličtinu.