Jeden z najzaujímavejších archívov, Archív Apoštolskej penitenciárie so sídlom v Palazzo della Cancelleria v Ríme, bol dlhé stáročia pre historikov neprístupný. Otvoril sa pre nich až v 20. storočí. Historici tento archív pracovne nazvali "archív svedomia", ale aj „studnica milostí“.
Vchod do Archívu Apoštolskej penitenciárie
V stredoveku mal každý človek povinnosť aspoň raz ročne sa vyspovedať. Pri spovediach vznikol trojstupňový systém: ľahšie hriechy mohol odpustiť miestny kňaz, ťažšie boli vyhradené biskupovi a najťažšie pápežovi (zabitie kňaza, podpaľačstvo, heréza, incest ai.). Vtedy vyznanie miestnemu kňazovi ani biskupovi nestačilo, hriešnik musel požiadať o odpustenie Svätú stolicu. Tieto hriechy, rezervované pápežovi, boli aj jedným z dôvodov vzniku penitenciárneho úradu. Už v 8. - 9. storočí máme doloženú zvyklosť, že zvlášť ťažkí hriešnici, najmä tí, ktorí sa dopustili vraždy kňaza, museli ísť do Ríma, aby dosiahli absolúciu (rozhrešenie) pápeža. Toto ich putovanie predstavovalo zároveň zvláštnu formu verejného pokánia – odlišovali sa od ostatných pútnikov odevom, zvyčajne boli bosí, s okovou či reťazou na ruke. So sebou mali listinu ich miestneho biskupa, v ktorej pápežovi opísal ich zločin. Postupne už nielen počet pútnikov, ale aj rôznorodosť prípadov presiahli možnosti pápežskej kúrie, a tak bolo potrebné, aby vznikla organizovaná inštitúcia, ktorá by mohla riešiť tieto prípady.
V priebehu 12. storočia vznikla Pápežská penitenciária, ktorá bola jedným z najdôležitejších úradov v rámci stredovekej pápežskej kúrie. Úrad penitenciárie bol rozdelený na dve časti - officium maius a officium minus.
Officium minus: Úradníci, nazývaní pápežskí alebo menší penitenciári sa zaoberali starostlivosťou o duše kresťanov (cura animarum). Boli to kňazi pôsobiaci v centrálnych pápežských bazilikách, ako bola Lateránska alebo Bazilika sv. Petra, kde spovedali a ukladali pokánie. Právomoci menších penitenciárov umožňovali spovedníkom rozhrešovať kresťanov aj od najťažších hriechov, ktorých rozhrešenie bolo vyhradené autorite pápeža. Zvyčajne išlo o jedenásť kňazov (v jubilejnom roku ich bolo viac), mali širšie právomoci ako bežní kňazi, ale aj nároky na nich boli vyššie. Museli byť legitímneho pôvodu, starší ako 35 rokov a graduovaní, museli byť dôveryhodní, nesmeli nikomu nič dlhovať, boli to často členovia žobravých reholí: dominikáni, františkáni, augustiniáni. Ich úlohou bolo spovedať, vydávali listiny (na rozdiel od penitenciárneho úradu sa v nich neuvádzalo, o aké hriechy sa jednalo), len so záznamom, že dotyčný bol v Ríme, vyspovedal sa a získal rozhrešenie (absolutio). Títo penitentiarii minores posielali v niektorých prípadoch žiadateľov k penitentiariovi maior, pretože došlo k toľkým porušeniam kanonického práva, že nemali právomoc im odpustiť.
Archív Apoštolskej Penitenciárie sídli v Palazzo della Cancelleria neďaleko Campo di Fiore
Úradníci väčšej penitenciárie („officium maius“ ) mali právomoc udeliť štyri rôzne druhy milostí žiadateľom, ktorí sa na nich obrátili písomne: (1) rozhrešenie pre tých, ktorí porušili predpisy kánonického práva t.j. absolúciu (2) dišpenz (=výnimka, oslobodenie od noriem kánonického práva), ktorý umožňoval kresťanom konať v rozpore s cirkevnými predpismi, napríklad uzavrieť manželstvo s blízkym príbuzným, stať sa kňazom napriek prekážke nemanželského pôvodu, maloletosti alebo telesnej vady, (3) licencie – povolenia, napr. používanie prenosného oltára, výber vlastného spovedníka, pútnické cesty do Svätej zeme atď, a (4) úradné deklarácie – zjednodušene povedané, potvrdenia o nevine, napríklad mohli udeliť deklaráciu o tom, že klerik sa napriek (nespravodlivému) obvineniu neprevinil vraždou alebo vynútený sobáš bol neplatný.
Penitenciária fungovala pod vedením kardinála alebo hlavného penitenciára (poenitentiarius maior), ktorý dostal pápežský mandát na riešenie určitých druhov prípadov v mene pápeža. Kardinál penitenciár sa nemusel starať o všetky záležitosti zverené penitenciárii sám; pomáhali mu viacerí úradníci. Najdôležitejším z nich bol regent, ktorý pôsobil ako pravá ruka kardinála a v jeho neprítomnosti mohol rozhodovať vo všetkých druhoch prípadov. V časoch putovného pápežstva mohlo byť regentov viac. Jeden bol trvalo v Ríme, kde Svätú stolicu navštevovali pútnici, a ďalší nasledoval pápeža na jeho cestách. Tým sa zabezpečilo, že každý, kto potreboval milosť, vyriešil svoje záležitosti bez ohľadu na to, či navštívil pápeža na ceste alebo vo Večnom meste.
So žiadosťami na pápežskú penitenciáriu prichádzali aj veriaci z Uhorského kráľovstva, územie dnešného Slovenska nevynímajúc. Na rozdiel od registrov suplík, podávaných priamo do pápežskej kancelárie, kde boli žiadateľmi prevažne príslušníci aristokracie (výsledným dokumentom, ktorí obdržali, bola pápežská bula). Sociálna skladba žiadateľov, obracajúcich sa na pápežskú penitenciáriu, bola podstatne pestrejšia. Často to boli obyčajní farári, mešťania, drobní šľachtici, príslušníci nižšieho kléru, služobné obyvateľstvo na hradoch a podobne. Keď si žiadateľ želal predložiť žiadosť o pápežskú milosť, musel sa postarať o to, aby bola vypracovaná správnou písomnou formou. Vo väčšine prípadov ju zostavoval prokurátor, ktorý vedel napísať žiadosť podľa kánonického práva a štýlu kúrie. Žiadosti sa zapisovali do registrov tzv. Registra matrimonialium et diversarum a tieto registre sú nesmierne cenným a na informácie veľmi bohatým pramenným materiálom a to nielen ku každodenného životu stredovekých ľudí, ale aj k celému radu ďalších oblastí výskumu (za všetky môžeme spomenúť dejiny medicíny, dejiny cirkevnej správy, vzdelanosti, údaje ku kriminalite, atď.)
Väčšina zväzkov Registrov žiadostí je digitalizovaná a študujeme ju na fotokópiách v poočítačoch
Pre historikov ide naozaj o úžasný materiál, ale bádať v archíve mohli až od 20. storočia. Dôvodom, prečo archív nebol prístupný, bolo presvedčenie, že registre obsahujú nielen materiál týkajúci sa externého fóra t. j. verejných priestupkov a zločinov, ale aj interného fóra, t. j. hriechov spomínaných v spovedi – na ktoré sa vzťahuje spovedné tajomstvo. Spovedné tajomstvo totiž platí aj po smrti kajúcnika. Je aj pochopiteľné, že sa okolo sprístupnenia materiálu viedli dlhé diskusie, predsa len bola obava, či nejde o porušenie spovedného tajomstva? Veď kto z nás by bol nadšený, keby naše hriechy zverejnili historici? Našťastie pre historikov sa podarilo dokázať, že o spovedné tajomstvá nejde. O bohatstvách penitenciárneho archívu vedeli historici už dávno a dlho neúspešne bojovali o jeho sprístupnenie. Pápež Pius XI. (1922-1939) nekompromisne odmietol archív otvoriť pre bádateľov s tvrdením, že sa jedná o materiál de foro interno a jeho sprístupnením by bolo porušené spovedné tajomstvo. Nevypočutý zostal aj apel Medzinárodného kongresu pre pápežskú diplomatiku v Ríme v roku 1971, aby bol archív otvorený pre vedecké bádanie. Veľkú zásluhu na sprístupnení archívu historikom má archivár Msgr. Filippo Tamburini a nemecký historik Emil Göller, ktorý presadzoval názor, že sa nejedná o dokumenty de foro interno, ale de foro externo, pretože už samotným zverením prípadu prokurátorovi došlo k odtajneniu a listiny vo veciach foro interno sa jednoducho neregistrovali.
F. Tamburini vyvolal so svojou knihou, čerpajúcou z penitenciárneho archívu rozruch, keďže obsah archívu sa vo verejnosti považoval za spadajúci pod spovedné tajomstvo. Kniha s názvom "Svätci a hriešnici" vyšla roku 1995 a je v nej zverejnených sto vybraných dokumentov, v ktorých sú opísané rôzne druhy zločinov a excesov: vraždy, sexuálne zvrátenosti; čarodejníctvo, kúzelníctvo, heréza, veštenie, krádež, falšovanie a i. Tamburini vlastne ako prvý oboznámil taliansku verejnosť s obsahom archívu.
Historici môžu v penitenciárnom archíve študovať od roku 1983, donedávna len na základe odporúčania a súhlasu biskupa, v súčasnosti na základe žiadosti o štúdium. Kým historici z iných krajín už minimálne niekoľko desaťročí venujú tomuto archívu náležitú pozornosť, my len začíname.
Hoci úrad Apoštolskej penitenciárie vznikol už v 12. storočí, archív nie je kompletne zachovaný, najstarší zväzok č. 1 obsahuje zápisy z rokov 1410 – 1411 na prelome pontifikátov pápežov Alexandra V. a Jána XXIII. Ďalšie dva zväzky sú z rokov 1438 – 1442 t. j. od polovice pontifikátu Eugena IV. Zväzok 3 je z prelomu 1448/1449, t. j druhý rok pontifikátu Mikuláša V. Od tohto obdobia sa zachovali kontinuálne na rozdiel od mnohých ďalších pápežských registrov.
Čo sa týka registrov pred rokom 1448, mnohé dokumenty boli zničené, k najväčším stratám došlo, keď Napoleon dobyl Pápežský štát v roku 1809 a rozhodol sa previezť pontifikálny archív do Paríža, kde chcel zriadiť „Svetový archív“. Vojenské oddiely viezli 3239 debien materiálu z Ríma do Paríža, medzi tým aj penitenciárny materiál. Po Napoleonovej porážke boli materiály odvezené nazad do Ríma, ale nie všetky sa vrátili, potopilo sa niekoľko lodí, ktoré viezli písomný materiál. Druhým dôvodom bolo, že veľa písomností, ktoré považovali za nedôležité, spálili alebo predali rybárom na balenie rýb na trhu, či poslali papierniam na výrobu papiera, takže sa vrátili iba 2/3 materiálu (2220 krabíc).
Spočiatku neboli supliky do registra zapisované úplne systematicky, až od 5. a 6. zväzku sú úplné. Odvtedy je zavedený systém jeden zväzok = jeden rok.
V registroch sa zvyčajne napravo uvádzal názov diecézy, čo nám uľahčovalo výber prípadov z Uhorského kráľovstva. No lúštenie mien a lokalít z Uhorska je veľmi náročné a niekedy ich je nemožné identifikovať. Viete, aké mesto sa skrýva za názvom Cremuria ? Schebincia ?
(Ak ste už počúvali podcast, tak viete :-) )
V archíve sme študovali aj v ťažských covidových časoch
Vybrali sme pre vás pár prípadov z archívu penitenciárie:
Kňazi podliehal „špeciálnemu režimu“- ak sa dopustili násilného skutku, alebo boli pri ňom len prítomní (nesmeli ani prečítať rozsudok smrti, nabádať k smrti) - stali sa nespôsobilými výkonu svojho úradu. Ak šlo o klerika s nižšími sväteniami, nemohol pristúpiť k prijatiu vyšších svätení a dosiahnuť udelenie cirkevnej prebendy. Zabitie ako sebaobrana nebolo považované za hriech, samozrejme len v rámci odrazenia životunebezpečného útoku, ktorému ohrozený nemohol uniknúť ani útekom. Nitriansky biskup Anton zo Šankoviec dal žiadosť do pápežskej penitenciárie o deklaráciu - ešte ako kanonik s nižšími sväteniami -, pretože chcel prijať vyššie svätenia, aby sa mohol stať kňazom. V žiadosti opísal, že v čase keď bol v službách vtedajšieho sekretára Mateja Korvína (Gabriela Matucsinaia), v Pešti ukradol laik Štefan („vagabundus“) jeho pánovi nejaký majetok. Anton ho prenasledoval, pričom sa Štefan aj s lupom zabarikádoval v jednom dome. Antonovi sa podarilo dobyť sa do toho domu, snažil sa od zlodeja dostať ukradnuté veci späť, no vtedy tam prišiel svetský sudca mesta Pešti, chytil zlodeja a dal ho obesiť. V žiadosti sa ďalej zdôrazňuje, že sa to udialo bez súhlasu alebo nabádania Antona. Ten vyjadril ľútosť nad Štefanovou smrťou, ale ľudia neznalí práva a jeho nepriatelia tvrdia, že sa tým dopustil iregularity /=morálna prekážka zabraňujúca kandidátovi vstúpiť do duchovného stavu/ a nemôže sa teda stať duchovným a byť vysvätený. Aby takýmto ľuďom, ktorí pošpiňujú jeho meno - alebo v budúcnosti by chceli pošpiniť, zabránil, žiadal deklaráciu, že pri tejto príležitosti nezavinil smrť a môže byť vysvätený a vykonávať povolanie duchovného. Antonovi sa podarilo očistiť, ale obvykle bývali takéto udalosti podmienené aj ďalším vyšetrovaním. Pre pochopenie rozšírenia praxe pokánia z oblasti kánonického práva do občianskeho práva je dôležité, že rozsudky vydané penitenciáriou mohli byť platné nielen na fóre svedomia ale aj v súdnom a trestnom.
Zaujímavé sú aj prípady kňazov, ktorí v stredoveku zároveň vykonávali povolanie lekárov, zvyčajne na dvoroch svetských či cirkevných hodnostárov. Kňazi- lekári sa však mali venovať diagnostike, prevencii, liečbe a prognóze, pretože mali zákaz vykonávania chirurgickej praxe - predovšetkým konanie amputácií a pitvy. Problematickým bol nielen kontakt s krvou, ale aj so smrťou, čo bolo s duchovným stavom morálne nezlučiteľné. Klerik, ktorý by pri chirurgickom zákroku zapríčinil smrť pacienta (vlastnou vinou alebo nezavinene), bol pre kňazský úrad nespôsobilý. V prípadoch viny či v sporných otázkach sa duchovní obracali na apoštolskú penitenciáriu, napríklad kňaz a zároveň absolvent medicíny Melchior Bus (z Kostnickej diecézy), písal do Ríma, že nemôže vyžiť z malých príjmov svojej farnosti, a keďže je znalý chirurgie žiadal, aby smel s povolením Sv. Stolice vykonávať chirurgické zákroky. Z Ríma obdržal dočasné povolenie s tým, že tieto zásahy môže vykonávať len pokiaľ má finančnú núdzu a s vylúčením konania amputácií. Na apoštolskú penitenciáriu sa obracali aj lekári a zároveň kanonici, ktorí požadovali dišpenz k ďalšiemu vykonávaniu praxe, pričom zároveň vyjadrili nádej, že sa pri terapiách nedopustia ničoho zlého. Jedným z nich bol doktor medicíny, spišský prepošt Ján Stock, pochádzajúci z Hlohova v Sliezsku, ktorý bol familiárom, radcom a osobným lekárom kráľa Žigmunda Luxemburského. Na začiatku roka 1437 žiadal pápeža o absolúciu pre budúce prípady, ak by chorí kvôli jeho neskúsenosti zomreli, následkom čoho by upadol do iregularity. Zároveň žiadal aj o dišpenz, aby mohol prijať ďalšie kňazské svätenia. Ďalšie žiadosti o odpustenie, nespomínajú len eventuálne prípady, ale hovoria o konkrétnych úmrtiach pacientov pri ošetrovaní. V niektorých sa nájde konštatovanie – ak by pacient poslúchol lekára a nevystavoval ranu na vzduchu, nejedol zakázané nasolené mäso, nepohŕdal predpísanou medicínou, neopíjal sa, atď. mohol by ešte žiť. Nemuselo však ísť len o úmysel zmierniť vinu na smrti pacienta, pretože medicínske zákroky boli vtedy konané v hrozných podmienkach a nie všetci pacienti boli disciplinovaní...
V našom pilotnom podcaste sme vraveli, že v archívoch sa počet dokumentov nemeria na kusy, ale na bežné metre. Penitenciárny archív pozostáva z približne 1200 metrov dokumentácie v celkovom počte viac ako 5300 archívnych jednotiek od 15. storočia dodnes.
Projekt Nemeckého historického ústavu v Ríme (DHI), kde sú publikované regesty suplík z Archívu Apoštolskej penitenciárie aj Vatikánskeho Apoštolského archívu:
http://romana-repertoria.net/993.html?&L=0#c2262
Slovenský historický ústav v Ríme:
http://www.shur.sk
Odborná literatúra:
Kirsi Salonen, The Penitentiary as a Well of Grace in the Late Middle Ages: The Example of the Province of Uppsala 1448-1527 (Helsinki: 2001)
Kirsi Salonen, "L'attività della Penitenzieria Apostolica durante il pontificato di Pio ii
(1458-1464)," in La Penitenzieria Apostolica e il suo archivio, (ed.) Alessandro Saraco (Vatican City: 2012), s. 67-72.
Aleš Pořízka, Repertorium Poenitentiariae Germanicum. Středověká papežská penitenciárie opět v centru pozornosti, Mediaevalia Historica Bohemica 8, 2001, s. 97-120
Ilaria Sabbatini, «Nudi homines cum ferro»: il pellegrinaggio nel sistema penitenziale del Medioevo. Mete italiane del pellegrinaggio giudiziale. In GAGLIARDI, Isabella (ed.). Questo nomade nomade mondo: la «necessità del viaggio» tra medioevo ed età moderna. Bologna 2011, s. 35-64
Filippo Tamburini, Santi e peccatori. Confessioni e suppliche dai Registri della Penitenzieria del’Archivio Segreto Vaticano (1451-1586), Milan, 1995.
Ludwig Schmugge, Kirche, Kinder, Karrieren. Päpstliche Dispense non der unehelichen Geburt im Spätmittelalter, Zürich, 1995.
