Rozhovor s Petrom Michalkom, filozofom pracujúcim v reklamnej brandži, ktorý nám prišiel rozprávať o svojej ceste do Santiaga de Compostela. V čom je dnes putovanie iné ako v stredoveku a čo máme so stredovekými pútnikmi spoločné. Roprávali sme sa o tom, prečo môže aj dnešná púť do Santiaga - hoci vo väčšom pohodlí a bezpečí ako v stredoveku - priniesť do našich životov nové vnímanie niektorých vecí a zistiť, čo je podstatné a čo môžeme odhodiť ako nepotrebný náklad.

V jednom z predchádzajúcich článkov sme písali o tajomnej krádeži jedného z najvýznamnejších a najvzácnejších kódexov stredoveku tzv. Kalixtovho kódexu (Codex Calixtinus) z 12. storočia. Článok nájdete tu.

Kalixtov kódešx je známy aj pod názvom Liber Sancti Jacobi a obsahuje viacero častí. Z nich najslávnejšia je časť "sprevodca". Autorstvo pápeža Kalixta (1119 - 1124) už moderné bádanie vylúčilo, autorom bol zrejme neznámy francúzsky klerik, podľa terminológie, ktorú v spise používa sa uvažuje o tom, že mal medicínske vzdelaniepodľa terminológie, ktorú v spise používa sa uvažuje o tom, že mal medicínske vzdelanie, podľa terminológie, ktorú v spise používa, sa uvažuje nad tým, že mal medicínske vzdelanie. V sprievodcovi opisuje cestu vedúcu z Francúzska. V jeho časoch existovali štyri základné cesty z Francúzska: Via Tolosana (od Toulouse, trasa sa začínala v Arlés, preto niekedy aj Via Arelatensis), druhá Via Podiensis (odvodená z Le Puy-en-Velay), tretia Via Lemovicensis (podľa mesta Limoges a začiatkom vo Vézelay) a posledná Via Turonensis (podľa Tours so začiatkom v Paríži). V Španielsku sa pokračovalo vnútrozemím vnútrozemím (latinsky via Francigena, špan. Camino Francés), ale až od 11. storočia, dovtedy kvôli moslimskému nebezpečenstvu putovali pútnici po pohodlnej ceste pozdĺž Atlantiku (dnešné Camino del Norte)

Codex Calixtinus

Autor nášho sprievodcu hodnotil jednotlivé územia, ktorými pútnik prechádzal, zaujímali ho najmä možnosti stravovania a miestne obyvateľstvo. Už na území Francúzska sa mu niektoré oblasti nepáčili: „Ľudia zo Saintoge hovoria obhrublo, ale tí z Bordeaux sa javia ešte neotesanejší,“  konštatoval.

V oblasti Landes de Bordeaux (region Nouvelle Aquitaine) na juhozápade Francúzska pri pobreží Atlantiku, pútnik prechádzal cez rozsiahle vresoviská: „V tomto pustom kraji nie je nič dobré, chýba mu chlieb, víno, mäso aj ryby, je bez riek a prameňov, riedko osídlený, no má dostatok medu, pšena,  prosa a divokých sviní. Pokiaľ by si prechádzal týmto krajom v lete, chráň si tvár, lebo je tam veľa neobyčajne veľkého hmyzu zvaného ľudovo giespe alebo tavones (zrejme ovady alebo aj osy). Ak nebudeš dávať veľký pozor na nohy, zapadneš rýchlo až po kolená do morských pieskov, ktoré sa tu vyskytujú v hojnej miere.“

 Cestá cez vresoviská bola nebezpečná a namáhavá

Oveľa lepšie sa náš sprievodca cítil v Gaskonsku. Gaskonci mu boli sympatickí, hoci mal výhrady. Spokojný bol aj s gaskonským bielym chlebom a najlepším červeným vínom. Očarili ho príjemné háje a lúky, zdravé rieky a pramene. Gaskonci boli podľa neho uvravení, veselí, roztopášni, pijani a jedáci, ale núdzne odetí v handrách, boli chudobní a nevlastnili vôbec žiadny majetok. Napriek tomu boli podľa slov autora spisu veľmi pohostinní, zaujalo ho, že sedávajú pri ohni, jedia bez stola a všetci voľne používajú jeden pohár. Okrem toho, že veľa jedia a pijú hanebne ležia všetci pospolu, totiž páni a panie dokopy s čeľaďou a to na niekoľkých hrstiach zhnitej slamy.

 Gaskonsko očarilo stredovekého pútnika a priťahuje aj dnešných turistov. Autorovi bedekera boli Gaskonci sympatickí. Môžeme mu veriť, veď kto z nás nemiloval d'Artagnana?

Na španielskom území sa pútnik stretol najskôr s Baskami. Náš autor opísal ich krajinu ako lesnatú, hornatú, ktorej obyvatelia hovoria barbarskou rečou. Je to krajina bez chleba a vína, chýbajú tam základné potraviny, majú iba jablká, cider a mlieko.  A nebezpečná. Obzvlásť veľké nebezpečenstvo predstavovali výbercovia mýta: pri priesmyku Cize sú ničemní výbercovia mýta, ktorí si zasluhujú úplne zatratenie. S dvomi či tromi palicami sa postavia do cesty pútnikom, keď ľudia nechcú zaplatiť, udrú ich palicou, zoberú im peniaze a prehľadajú ich až do spodkov. Hoci majú mýto vyberať iba od kupcov, vyberajú ho neprávom aj od pútnikov, a to dvojnásobok ako je stanovené. Autor spisu ďalej hromží: „žiadame, aby boli vyobcovaní a s nimi nech je vyobcovaný aj aragónsky kráľa a ostatní boháči, ktorí prijímajú platby z poplatkov!“ Sú to divokí ľudia v divokej krajine.

Cider bol známy už v stredoveku. Pútnici však neboli ani zďaleka nadšení, že by namiesto vína pili cider.

Na hraniciach medzi Gaskonskom a Navarrou prechádzali pútnici priesmykom Cize (severne od Roncesvalles), kde sa nachádzal Kríž Karola Veľkého. Od neho sa pútnik prvý raz pozrel do Španielska. Karol Veľký tam kedysi nechal prerúbať cestu, vztýčiť kríž a modlil sa tam. „Pútnici tu pokľaknú, obrátení ku Galícii, vlasti sv. Jakuba, podľa zvyku sa modlia a zasadzujú každý svoj kríž ako znamenia Pána. Je tu možné nájsť tisíc krížov, lebo je to miesto prvej modlitby k svätému Jakubovi.“ Zbojníci tu prepadávali pútnikov. Predtým ako sa kresťanstvo rozšírilo po celom území Španielska, Navarrania a Baskovia tu okrádali pútnikov, vozili sa na nich ako na osloch a zabíjali ich.  

Stredovekí pútnici z Francúzska išli aj po stopách Karola Veľkého

Navarania a Baskovia boli v očiach nášho sprievodcu skutoční barbari. Nenašiel na nich jedinú dobrú vlastnosť: „Popravde sa títo ľudia ohavne obliekajú a tiež sa odporne správajú pri jedle a pití, pretože čeľaď navarrského dom, sluha rovnako ako pán, slúžka tak ako pani, jedia z jednej misy, v ktorej je všetko jedlo pomiešané a obvykle nejedia lyžicami, ale rukami a pijú z jedného pohára. Keby si ich videl jesť, pripadali by ti ako žerúci psi alebo prasatá, a keby si ich počul rozprávať, pripomínali by ti štekajúcich psov.“

„Voči nám, Francúzom, sa správajú vo všetkých ohľadoch nepriateľsky, keď má Navarran alebo Bask tú možnosť, zahubí Francúza pre jediný peniaz.“

„Navarrania, keď sa rozvášnia, dovoľujú – muž žene a žena mužovi – pozrieť sa na to, čo má byť zo studu skryté. Dopúšťajú sa tiež nemravného smilstva so zvieratami. Navarran totiž vraj vešia k zadku svojej mulice či kobyly závoru, aby k nej nepristúpil a neobcoval s ňou iný ako on sám, žiadostivo tiež bozkáva pošvu ženy aj mulice.

Baskovia boli pre stredovekých pútnikov postrachom. Tu na vyobrazení okolo roku 1530

Po prechode barbarským územím čakali podľa slov nášho sprievodcu zase bohatšie a vľúdnejšie krajiny ako Kastília, Campos, Leon a vytúžená Galícia.  Kastília a Campos mali dostatok zlata a striebra, krmiva pre kone a tiež krásne, veľmi statné kone. Na cestujúcich tu čakala  hojnosť chleba, vína, mäsa, rýb, mlieka a medu. Nedostatkom boli chýbajúce lesy ako aj množstvo lotrov a ničomníkov. Ďalej pútnici pokračovali cez územie Leonu až do Galície, čo bol cieľ cesty. Galíciu autor ospevuje, podľa neho sa najviac ponáša na „náš galský národ“. Hoci boli údajne narozdiel od Francúzov, prchliví a svárliví. Cesta Galíciou teda pripomínala cestu Francúzskom.

Ak prišiel pútnik do Galície, bolo už takmer isté, že púť dokončí. To najhoršie mal za sebou. Dve míle pred Santiagom prišiel čas na rituálnu očistu. Podľa autora bedekera sa pústnici zastavovali pri rieke v lesíku, na mieste, ktoré sa nazývalo Lavamentula. „Tu si totiž pútnici, ktorí mieria k Sv. Jakubovi z Francúzska, vyzliekajú šaty a z lásky k apoštolovi si umývajú nielen svoje mužské údy, ale aj špinu z celého tela“. V texte kódexu sa skutočne píše o mužských údoch, teda penisoch (mentula):

Vyčerpaní po dlhej ceste, ale čistí, vrátane intímnych partií, a určite aj šťastní, mohli pútnici vstúpiť do Santiaga, cieľa dlhého putovania. Za sebou mali dlhé týždne, či skôr mesiace putovania. Treba si však uvedomiť, že skutočným cieľom bolo vrátiť sa v zdraví domov, takže Hrob sv. Jakuba bol vlastne iba polovicou ich púte.

Miesto, kde sa pútnici rituálne umývali. Viac tu: https://albertosolana.wordpress.com/2013/05/26/5-lavacolla-mito-o-costumbre/

Časť "sprievodca" z Codex Calixtinus bola preložená aj do češtiny:

Svatojakubská cesta. Pruvodce pro poutníky do Compostely z 12. století. Praha: Argo 2020

Rozprávanie o koňoch, dnešných aj tých stredovekých. Ako kone pohli svetom a prečo by bez koní stredoveká spoločnosť nemohla fungovať. Prečo stredovekí ľudia nejedli kone a čo všetko sa dá z koní využiť. Ako Miriam robila krasojazdkyňu na koni a Danielu priviezol rytier na koni na Spišský hrad.

-----

Zaujala vás táto téma? Položte nám otázku na Patreone, kde nájdete aj bonusový materiál.

https://www.patreon.com/archivarky

-----

Poznáte tie zaprášené, tajomné miestnosti vo filmoch, kde sú uložené staré listiny a dokumenty? Archivári sú tí, ktorí v týchto miestnostiach pracujú. Sú ako detektívi vnorení do starých dokumentov, ako strážcovia vedomostí, ktorí cestujú v čase. I keď realita súčasných archívov sa od tej filmovej predstavy veľmi líši. V čom a ako? Vyberte sa s nami na cestu časom a priestorom. Nazrieme do európskych archívov a knižníc, navštívime významné mestá a pamiatky, kde budeme spoločne hľadať zabudnuté príbehy, ktoré okoreníme o zážitky z ciest, ako aj zákulisné informácie z práce historika a archivára. Tento podcast vzniká v spolupráci s Vydavateľstvom Rak. Podcast môžete podporiť na Patreone, alebo kúpou knižky z Vydavateľstva Rak.

https://www.archivarky.sk

Rozprávanie o koňoch, dnešných aj tých stredovekých. Ako kone pohli svetom a prečo by bez koní stredoveká spoločnosť nemohla fungovať. Prečo stredovekí ľudia nejedli kone a čo všetko sa dá z koní využiť. Ako Miriam robila krasojazdkyňu na koni a Danielu priviezol rytier na koni na Spišský hrad.

Pre stredovekých ľudí boli kone nesmierne dôležité; využívali ich nielen na prepravu, ale aj pri poľnohospodárskych prácach, na bojiskách, dokonca sa používali ako platidlo pri platení dlhov a daní. Vtedajšie kone sa od súčasných líšili veľkosťou - boli v priemere menšie, stavbou tela a spôsobom chovu. Nerozlišovali sa podľa plemena, ale skôr podľa využitia/účelu. A keďže kone sa využívali oveľa viac ako dnes, existovalo aj viac názvov koní ako dnes. Nie všetky názvy sú pre historikov úplne rozlúštiteľné.

Pohľad na bolesťou otvorené papule stredovekých koní kvôli používaniu bolestivých pákových zubadiel je pre dnešného človeka veľmi smutný

Významným pokrokom bolo v stredoveku najmä zdokonalenie konštrukcie sedla s pevnou výplňou, ako aj vznik strmeňa, podkovy a ohlávky.

Hoci aj dnes sa človek stretne najmä vo vysokom športe s neľudskými praktikami a pákovými zubadlami, čoraz viac pribúda tých, čo zubadla vôbec nepoužívajú a to ani vo vysokej drezúre. Dokážu naučiť koňa presne tie isté cviky ako stredovekí rytieri (volá sa to "akademické jazdenie") , no využívajú pri tom výcvikové metódy založené na vedeckých poznatkov, ktoré pracujú s odmenami, nie s trestami a fyzickým nátlakom. Veľkou inšpiráciou je napríklad švédska trenérka akademického jazdenia Angelica Hesselius.

Konský chlieb

V lete roku 1415, keď sa aragónski vyslanci vybrali na dvor Henricha V., každý deň po ceste nakupovali konský chlieb, pričom naň minuli najviac financií. Stredovekí pekári totiž piekli chlieb nielen pre ľudí, ale aj pre kone. Vyrábal sa z otrúb, sezónnej zmesi strukovín, ako fazuľová múka alebo drvený hrach, ale aj z ovsa, kukurice, raže a z rozdrvených žaluďov - teda z lacných zvyškov.

Áno, aj nie. Rehoľníkom bola napríklad jazda na koni aj na voze zakázaná. Platili však výnimky, pretože niekedy okolnosti donútili daného mnícha využiť koňa alebo voz. Tento zákaz sa vyskytuje napríklad v reholi sv. Františka (1215/20 Regula non bullata) v kapitole 15: Prikazujem všetkým bratom, duchovným aj laikom, cestujúcim po svete aj takým, ktorí zotrvávajú na mieste, aby ani oni sami ani u niekoho iného nemali žiadne zviera. A nie je im dovolené jazdiť na koni, s výnimkou choroby a veľkej núdze.

A zdá sa, že sa skutočne dodržiaval a to aj v Uhorskom kráľovstve, pretože napríklad v regulách, ktoré ustanvil konvent františkánskeho kláštora v chorvátskom Šarengrade v roku 1499 sa hovorí: " Bratia cestujúci po ceste nech nejazdia na koňoch, nevozia sa na dvojkolesových ani štvorkolesových vozoch, ak to nie je úplne nevyhnutné. Za nevyhnutný prípad sa považuje príliš dlhá cesta, ťažkosti alebo naliehavosť cesty, prípadne choroba. Predtým, ako by sa mních vybral na cestu na koni alebo na voze, nech sa poradí so svojím predstaveným. Ak sa však stane, že to musí urobiť v neprítomnosti predstaveného, potom nech v spoločenstve vyjadrí svoju vinu a dôvod jazdy, ktorý ak bude dôvod oprávnený, bude oslobodený od viny a taktiež od trestu, inak sa musí za každý deň bez výnimky postiť o chlebe a vode. "

sv. František bol preslávený láskou k zvieratám. Tu na obraze renesančného maliara Giovanniho Belliniho vidieť aj somára, ktorého mnísi niekedy používali namiesto koňa. Na obraze je však somár divoký- onager ako symbol osamelého života v púšti, nie somár, ktorého by František nejakým spôsobom využíval.

Zákaz jazdy na koni je možné nájsť aj v iných rádoch (benediktíni, dominikáni atď.), čoraz častejšie sa ale takýto zákaz vzťahoval iba na sviatočné dni alebo sa uznávali výnimky pri vzdialenejších cestách. Zákaz jazdy na koni v nedeľu sa vzťahoval na všetkých duchovných a z mnohých prameňov (cestovné denníky, listy a pod.) vieme, že tomu tak naozaj bolo.

Miriamkine cirkusové kúsky

Kone sú liečivé

https://tvnoviny.sk/ekonomika/clanok/295647-daniela-neminie-na-vykurovacie-palivo-ani-cent-doma-kuri-konskym-trusom?fbclid=IwY2xjawEUH_RleHRuA2FlbQIxMAABHTDxRc4PbOw8giQZll5gkwGZgvUymXDuYProfTnTrJmw7L8zED--U6Hr2g_aem_oqf15IPXrMYjwfbSHu3hjg

Zdroje:
Dvořáková, Daniela: Kôň a človek v stredoveku, Budmerice: RAK, 2007

https://vydavatelstvorak.sk/shop/osudy/daniela-dvorakova/kon-a-clovek-v-stredoveku

William Rubel: English Horse-bread, 1 5 9 0–1 8 0 0, Gastronomica 2006, online:

https://williamrubel.com/wp-content/uploads/2011/09/rubel_gatronomica_horse-bread.pdf

Je čas letných posedení a párty. Obľubovali ich aj ľudia v stredoveku. V rozprávaní sa dozviete, akými pravidlami stolovania sa riadili, aby ich ešte niekedy pozvali 🙂 Prečo šérovali čaše, nesmrkali do obrusu a prečo si na hostiny nosili nože?

Zaujala vás táto téma? Položte nám otázku na Patreone, kde nájdete aj bonusový materiál.

https://www.archivarky.sk

https://www.patreon.com/archivarky

---

Poznáte tie zaprášené, tajomné miestnosti vo filmoch, kde sú uložené staré listiny a dokumenty? Archivári sú tí, ktorí v týchto miestnostiach pracujú. Sú ako detektívi vnorení do starých dokumentov, ako strážcovia vedomostí, ktorí cestujú v čase. I keď realita súčasných archívov sa od tej filmovej predstavy veľmi líši. V čom a ako? Vyberte sa s nami na cestu časom a priestorom. Nazrieme do európskych archívov a knižníc, navštívime významné mestá a pamiatky, kde budeme spoločne hľadať zabudnuté príbehy, ktoré okoreníme o zážitky z ciest, ako aj zákulisné informácie z práce historika a archivára. Tento podcast vzniká v spolupráci s Vydavateľstvom Rak. Podcast môžete podporiť "červeným neriedeným", "podpulťákmi", alebo kúpou knižky z Vydavateľstva Rak:

Podpulťáky: https://www.patreon.com/archivarky

Červené neriedené: https://www.buymeacoffee.com/archivarky

Ak ste hlavnú epizódu už počúvali, bonus začína o 40:20

Je čas letných posedení a párty. Obľubovali ich aj ľudia v stredoveku. V rozprávaní sa dozviete, akými pravidlami stolovania sa riadili, aby ich ešte niekedy pozvali.  Prečo šérovali čaše, nesmrkali do obrusu a prečo si na hostiny nosili nože?

Scéna spoločnej večere z oscarového filmu Ingmara Bergmanna Prameň panny (The virgin spring) https://www.imdb.com/title/tt0053976/

Zásobovanie kráľovského dvora si vyžadovalo zložitú logistiku, Ryby do kráľovskej kuchyne sa mohli nakupovať na rybnom trhu alebo dovážať priamo z kráľovských majetkov. Ľudia - aj v tej najvyššej spoločnosti - ešte v 15. storočí nepoužívali vidličky, ba aj nože mali často zdieľané. Kúsky ryby - podobne ako mäsa - si zrejme kládli do úst prstami.

Rybí trh v Kostnici. Ilsutrácia z kroniky Ulricha Richentala o Kostnickom koncile (1414 - 1418)

Na čínskej svadbe v Šanghaji. K prípitku vyzývali iba starší a zdvorilosť kázala vypiť pohár do dna. Toto bola najťažšia časť celej hostiny.

Fľaša zvaná kutrolf/kuttrolf má hrdlo spletené z niekoľkých tenkých rúrok. Keď pijete alebo nalievate z kutrolfu, počujete hlasné žblnkotanie. V antike sa podobné nádoby používali ako fľaše na olej na pomazanie a v južnej Európe sa v nich stredoveku a renesancii uchovávali voňavky. Zakrivené hrdlo umožňovalo tekutine vytekať len po kvapkách. Najviac obľúbený bol v stredoveku v Nemecku, dokonca sa nachádza v erbe mesta Heigenbrücken.

Ak si chcete zaobstarať repliku, dá sa napr. tu:

https://www.museion-versand.de/produktgruppen/glas-porzellan/Glas-188/Kutrolf.html

https://www.mittelalter-lagerbedarf.de/Glas/Kuttrolf-Flasche-Angster-gerippt-klien::803.html

Gotický pohár s nálepmi, ktorý archeológovia objavili na území mesta Bratislava, sa ocitol aj na známke:

Nálepy na pohári mali nielen okrasnú, ale aj praktickú funkciu. Zabraňovali, aby sa hosťovi pohár vyšmykol z umastených rúk.

Lacikonyha (stánok rýchleho a lacného občesrtvenia, na obraze Lajosa Deáka-Ebnera)

Pri usporiadavaní hostín a gardenpárty sme akosi zabudli na almužnu pre chudobných. Možno by sme mohli porozmýšľať nad dobrovoľným vstupným, ktoré sa potom pošle na nejaký dobročinný účel, čo poviete?

Ak ste túto epizódu už počuli na Spotify, bonus začína o 51:30.

Vyberte sa s nami na plavbu loďou po Dunaji i Stredozemnom mori! Cesta loďou len pre silné žalúdky. Po Stredozemnom mori all inclusive s benátskymi cestovkami. Morská choroba a statočné matróny, ktoré pokorili rytierov. 53 centimetrov na prežitie a ako neskončiť na dne mora. Nákupy pred cestou a papagáje ako suveníry..

Púť do Jeruzalema bola nákladným a nebezpečným podnikom. Väčšina pútnikov vyrážala z Benátok, kde sa majitelia lodí špecializovali na cesty do Svätej zeme. Cesta trvala šesť a viac týždňov. Majiteľom lodí išlo o čo najväčší zisk a preprava pútnikov bola výnosným podnikaním, keďže každý cestujúci zaplatil sumu, ktorá predstavovala tretinu nákladov na prepravu tony tovaru.

Tradične najvhodnejším obdobím na cestovanie bola jar, pretože deň sa predlžoval, teploty boli miernejšie a more pokojnejšie. Aj v Chaucerových Canterburských poviedkach sa v úvode píše: "Aprille with his shoures soote" (Apríl so sladkými dažďami) je čas, keď sa ľudia túžia vydať na cesty. Pútnici sa v Benátkach nalodili na galéru, kde ich okrem hrozby stroskotania lode a pirátov čakalo zlé jedlo, nepríjemné pachy, pobehujúce potkany a morská choroba.

Návšteva Jeruzalema si vyžadovala dôkladnú prípravu. Výdavky pútnika dokresľuje zaujímavá účtovná kniha. Vznikla počas cesty saského kurfirsta Fridricha III. Múdreho do Svätej zeme v rokoch 1493 – 1494, na ktorej sa zúčastnili mnohí šľachtici, ako aj mladý maliar Lukas Cranach. V Benátkach si pútnici nakupovali "trvanlivé" potraviny, sviečky, lekárnické potreby, ružence, mapy, kompas, odev, opasok, ďalej platili za služby barbierov a poslov, keď ich vysielali s listami, obuvníkovi za drevené či plyšové podrážky na topánky, peniaze šli aj na sprievodné glejty, ustajnenie koní, milodary na slúženie omší v kláštoroch, ako aj za neodmysliteľné tringelty.

Benátska galéra, 15. stor.

Užitočné rady na cestu pútnikom poskytol William Wey (asi 1407 - 1476), devonský kňaz, člen Exeter College v Oxforde a Eton College, ktorý v rokoch 1456 - 1462 podnikol až tri púte - do Santiaga de Compostela, Ríma a Svätej zeme. Na podnet svojich priateľov napísal o týchto púťach správu, v ktorej podrobne opisuje svoje zážitky z plavby na mori. Počas čakania na plavbu galéry do Jaffy, strávil Wey viac ako mesiac v Benátkach. Vo svojej správe z ciest poskytuje praktické rady týkajúce sa plavby, ako aj porovnávací anglický, latinský, grécky a hebrejský slovník, prehľad miest, ciest a vzdialeností.

Wey začína cestovnými radami a vysvetlením, ako sa zabezpečuje námorná plavba cez Stredozemné more z Benátok do prístavu Jaffa. Najprv sa uzavrie zmluva s kapitánom lode, aby pútnika previezol cez more. Wey dodáva, že táto zmluva by mala byť uzatvorená písomne, dokonca za prítomnosti úradníkov benátskej vlády, pričom by sa mali dohodnúť podrobnosti, napríklad koľko dní môže loď zastaviť v prístavoch po ceste. Wey radí: „Vyberte si miesto v spomínanej lodnej galére na najvyššej palube, pretože v podpalubí je horúčava a smrad. Ak chcete získať dobré miesto a mať v galére pohodlie, budete musieť zaplatiť 40 dukátov za galéru, za jedlo i pitie do prístavu Jaffa a späť.“ Keď sa dohodnú podmienky prepravy, Wey radí, čo si treba v Benátkach kúpiť na cestu. Ako prvé navrhuje zaobstarať tri sudy, každý dostatočne veľký - asi desať galónov, dva sudy na víno a jeden na vodu. "Do jedného suda dajte červené víno," píše, "a nechajte si ho až do návratu zo Svätej zeme, pretože je dobré na krvotok. Po odchode z Benátok, aj keby ste boli ochotní zaplatiť za sud 20 dukátov, už ho nezoženiete.“

Ďalšia vec, ktorú treba kúpiť, je truhlica: "Takto si budeš môcť chrániť veci, ktoré ti patria, ako napríklad chlieb, syr, korenie, ovocie a iné potrebné veci." Dôležitou položkou boli aj "confety", teda sladkosti. Hoci kapitán lode poskytuje dve jedlá denne, Wey hovorí, že je potrebné si zbaliť viac jedla, vrátane bravčového mäsa, syra, vajec a zásobu sušienok na 6 mesiacov, inak "budete často veľmi hladní". Ďalej vymenúva ďalšie veci potrebné na plavbu, vrátane preháňadiel, malej panvice, hrnčeka, misky, taniera sviečok a lampáša.

Bolo tiež dobré kúpiť si matrac, aby sa dalo spať v minimálnom pohodlí, hoci zo záznamov iných pútnikov vieme, že ak sa chcel človek v spánku otočiť, narážal pritom do susedných spiacich.

 "Súpravu posteľnej bielizne si môžete kúpiť v Benátkach, pokračuje v radách Wey. Za tri dukáty dostanete perinu, matrac, dva vankúše, dva páry malých plátenných plachiet a malú prikrývku. Keď sa vrátite k predavačovi v Benátkach, vezme si ich späť a za sadu posteľnej bielizne vám dá jeden a pol dukátu."

Karaka

Keďže loď sa na ceste do Svätej zeme zastavuje v rôznych prístavoch, Wey navrhuje, aby pútnici rýchlo vystúpili a kúpili si potraviny ako prví, skôr než dorazia ostatní a predavači zvýšia ceny. Varuje však, aby si človek "dával veľký pozor na ovocie, pretože často uvoľňuje črevá a v tých končinách vedie u Angličanov k smrti". Keď loď dorazí do cieľa, do prístavu Jaffa, Wey vysvetlí, že na cestu po súši do Jeruzalema je potrebné takisto si vziať so sebou jedlo, pretože v meste sa toho veľa nepredáva.

Logicky hlavným problémom cestovateľov, ktorí neboli zvyknutí na plavbu, bola morská choroba a zvracanie. Aby sa tomu vyhli, radilo sa im pripraviť telo tým, že majú jesť menej a ak je to možné, začať cestu nalačno. Okrem toho mali použiť prostriedky proti nevoľnosti, ako sú dule, granátové jablká a kapary. Preventívne bolo vhodné užívať víno zmiešané s morskou vodou. "V ideálnom prípade by ste však prvý deň, ktorý je najkritickejší, mali stráviť bez jedenia a pitia, vyhýbať sa pozeraniu na more a ležaniu," odporúča Wey. Ďalší skúsení pútnici radili ostatným, aby si vzali vlastné jedlo vrátane preháňadiel a posilňujúcich prostriedkov, ako sú zázvor, figy a klinčeky. Okrem problémov s hladom a nespavosťou bojovali na palube aj s nudou. Jedinou organizovanou činnosťou bola každodenná kázeň. Inak boli pútnici ponechaní sami na seba. Niektorí pútnici hrali hazardné hry a pili, iní hrali šach a udržiavali sa v kondícii. "Ale väčšina ľudí," poznamenal pútnik Felix Faber, ktorý sa dvakrát zúčastnil púte do Jeruzalema (1480 a 1483), " len sedela a bezcieľne sa pozerala, prechádzala očami z jednej skupiny na druhú a odtiaľ na otvorené more.

Tí, ktorí sa vydali cez Stredozemné more, si uvedomovali aj prírodné a ľudské nebezpečenstvá, ktorým mohli čeliť. Hrozba búrok, vetrov, stroskotaní a chorôb nebola o nič menšia ako hrozba pirátov a korzárov. Z tohto dôvodu mnohí z pútnikov pred odchodom na cestu spísali závet.

Karavela

grieg imber = Ingwer = zázvor

triet (driet) ´podľa poznámky by to mali byť plátky bieleho chleba vo víne, korení, škorici a cukre

zuckerkandit - cukrkandl, starší pamätajú, mladším pridávame návod na výrobu https://www.toprecepty.cz/clanky/4106-cukrkandl-aneb-cukrove-krystalky-na-spejli-navod-na-levnou-domaci-pochoutku-ktera-potesi-na-mikulase-nejen-deti/

Confet - konfety, už sme o nich hovorili viackrát

Zuckerrosat - sirup z lístkov ruže

zucker - cukor

weinbör - víno?

mandel - mandle

gagen, zugade (znamená hojdanie, musí to byť podľa editora dokumentu nejaké jedlo alebo korenie)

muskatnuss - muškátový orech

Pfeffer gestoßen . mleté čierne korenie

ymber gestoßen

Saffaran

carnefistela (vraj niečo z materinej dúšky)

zimmret

triacuß  = theriak (liečivý prostriedok)

milen keren

manus Christi visu

manus Christi pro me (má to byť nejaký koláč, iní sa domnievajú, že to súvisí s palma Christi identifikovanou s ricínom

Riß = ryža

keß = Käse syr

prot das heißt pischoto (biscotto, suchár)

ein gemach stuhl (Nachtstuhl, stolička s nočníkom)

2 hämder (Hemden)

2 näpf (misa aj ďalej nádoby na vodu, truhlica široká tak ako bolo vymedzené miesto na lodi, tanier, lyžica, uteráky a obrusy, pohár, fľaše, 1 schaub (joppa, schoppa, giubba) dlhá biela košeľa, hrnicec, pie/t/roli  (druh oleja, vraj aj liečivo) na horúčku, pie/t/roli   fir die pestelenz, pie/t/roli   fur dass haupt, pie/t/roli   fur die rote rur, plaster fir wunden, poduška a deka

od začiatku 16. storočia sa nakupoval už aj toaletný papier! (babyr zu ars wüsch)

A nejaké tie lode ťahané koňmi:

The Itineraries of William Wey, London, Roxburghe Club, 1857

Davey, Francis: The Itineraries of William Wey (2010)

Meyer, Helmut: Wider den Strom – Pferde in der Binnenschifffahrt. In Pferdeheilkunde 19 (2003) 3 (Mai/Juni) 278 - 282

Newett, Mary Margaret: Canon Pietro Casola's Pilgrimage to Jerusalem in the year 1494 (1907)

Stettner Heinrich: Treideln – treilen – trekken – jagen – bomätschen ... Deutsches Schiffahrtsarchiv 25/2002, 383 - 423

Stredovekí vychovávatelia si kládli podobné otázky ako dnešní: ako vštepiť deťom mravné zásady, aby nepodvádzali, nehrali hazardné hry a neopíjali sa? Prečo si mysleli, že to dosiahnu za pomoci metly či trstenice?

Zaujala vás táto téma? Položte nám otázku na Patreone, kde nájdete aj bonusový materiál.

https://www.archivarky.sk

https://www.patreon.com/archivarky

---

Poznáte tie zaprášené, tajomné miestnosti vo filmoch, kde sú uložené staré listiny a dokumenty? Archivári sú tí, ktorí v týchto miestnostiach pracujú. Sú ako detektívi vnorení do starých dokumentov, ako strážcovia vedomostí, ktorí cestujú v čase. I keď realita súčasných archívov sa od tej filmovej predstavy veľmi líši. V čom a ako? Vyberte sa s nami na cestu časom a priestorom. Nazrieme do európskych archívov a knižníc, navštívime významné mestá a pamiatky, kde budeme spoločne hľadať zabudnuté príbehy, ktoré okoreníme o zážitky z ciest, ako aj zákulisné informácie z práce historika a archivára. Tento podcast vzniká v spolupráci s Vydavateľstvom Rak. Podcast môžete podporiť "červeným neriedeným", "podpulťákmi", alebo kúpou knižky z Vydavateľstva Rak:

Podpulťáky: https://www.patreon.com/archivarky

Červené neriedené: https://www.buymeacoffee.com/archivarky

Ak by ste chceli počúvať podcast vždy už s bonusom, môžete ho počúvať cez aplikáciu Patreon, alebo Patreon umožňuje vygenerovať súkromnú RSS adresu podcastu, ktorú si môžete naimportovať do vašej podcastovej aplikácie.

Ak ste si podcast už vypočuli a chceli by ste si pustiť iba bonus, nájdete ho v 35 minúte.

Prevažná väčšina detí sa v stredoveku stretla s telesnými trestami, či už doma alebo v škole. Humanista Erazmus Rotterdamský napísal o učiteľoch, že "desia ustrašený dav žiakov, vyhrážajú sa im a bijú ich metlami, prútmi a remeňmi."  To však neznamená, že všetci učitelia používali pri vyučovaní telesné tresty; naopak, viacerí pedagógovia hlásali potrebu láskavého prístupu a varovali pred nadmerným trestaním.

Telesné tresty boli bežnejšie v ranom a vrcholnom stredoveku, neskôr sa to menilo k lepšiemu. Napríklad Konrád z Megenburgu, čo bol veľmi významný učenec v 14. storoší, si myslel, že deťom netreba dôverovať, ani v ich prítomnosti nehovoriť o nevhodných veciach. Podľa jeho slov deti "nemajú dosť rozumu, aby spoznali a pochopili pravdu. Nemá sa im teda príliš dôverovať. A za prostorekosť, klamstvá a úskoky majú byť potrestané trstenicou. Nechválim tých, ktorí vulgárne slovíčka a gestá u detí považujú za roztomilosť”. Bol to pritom veľmi učený a múdry človek, vyštudoval na univerzite v Paríži, kde niekoľko rokov aj učil filozofiu a teológiu. Ale potom odišiel do Viedne a viedol školu, ktorá existovala pri chráme sv. Štefana. Asi tu niekedy doepsl k názoru, že na deti treba trstenicu. Hoci bol skr prírodovedcom, filozofom a teológom, ako učiteľom. Napísal viac ako 30 kníh, najznámejšie z nich je Kniha o prírode (Buch der Natur)-

Konrádova kniha Buch der Natur

Jeden zo stredovekých učencov z 13. storočia, Konrad von Haslau hovorí vo svojom diele o výchove detí aj o nevychovateľných šľachtických deťoch. Rozlišuje pritom  tri druhy pokazených detí: rozmaznané, ktorým sa vo všetkom ustupovalo a vždy presadili svoju vôľu, tí čo vyrástli v núdzi a tá ich doviedla k smilstvu a tí, ktorí boli nespravodlivo bití. Takže, napriek tomu, že bitku nezavrhoval, videl aspoň škody, ktoré vie napáchať nespravodlivá bitka. Konrád z Haslau bol Rakušan a preslávil sa príručkou o dobrom správaní a výchove mladých šľachticov („Der Jüngling“). Celá je napísaná vo veršoch, obsahuje 1264vrýmovaných dvojverší. Uf, chudáci mládenci.

Spis Konráda z Haslau

Ešte že existovali aj osvietení učitelia, napr. benediktíni razili, že učiteľ má uznávať hodnotu dieťaťa a má k nemu pristupovať s miernosťou. Pavol Diakon, benediktín a historik na dvore Karola Veľkého, už v 8. stor. uvádzal, že pokarhaný má byť skôr učiteľ, ktorý je príliš prísny. Opát nesmie dovoliť, aby boli deti trestané či vylučované z kolektívu, lebo sa môžu dostať do ešte horšieho stavu ako predtým a nevedie to k ich náprave. Deti majú mať podľa neho hodinovú prestávku a vybehať sa na lúke, to sú myslím úplne kóšer názory, s tým by sa zhodli aj dnešní terapeuti. Aj dnešní rodičia vedia, že deti sa musia vyblázniť vonku… Takže ak do stredovekej školy, tak k benediktínom.

Všetky výchovné spisy, ktoré sa zaoberali výchovou budúcich panovníkov (tzv. knižacie zrkadlá) odporúčajú. aby kráľovskí synovia neboli bití a inak telesne trestaní. V súvislosti s tým vznikla legenda, že exitovali akísi náhradníci, rovesníci malého či mladého kráľa, ktorí s ním vyrastali a dostávali trest namiesto neho. Istou reminiscenciou by mohlo byť slovné spojenie fackovací panák. Vraj pohľad na bitého priateľa, ktorý vyrastal spolu s kráľovským dieťaťom, kráľovskému previnilcovi spôsobil také utrpenie ako keby bili jeho samého, 

Ide skôr o legendy, nemáme žiadny prameň ani kroniku o existencii takéhoto špeciálneho chlapca náhradníka, aj keď isté náznaky z mladších čias existujú (v angličtine whipping boy, keby ste si chceli viac dohľadať!). Spopularizoval to napr. Mark Twain, v knihe Princ a Bedár, ktorá bola viackrát sfilmovaná. Išlo o príbeh zámeny chlapca bedára a chlapca princa zo 16. stor., ktorí si mohli vyskúšať žiť v koži toho druhého. A Twain uvádza, že bedárovi pri jeho maskovaní za princa Eduarda VI. pomohla informácia od princovho náhradníka či zástupcu pri telesných trestoch…

Motív fackovacieho chlapca sa objavuje v literatúre po celé stáročia. Že by na tom predsa len niečo bolo? Viac napríklad tu: https://www.ancient-origins.net/history-ancient-traditions/whipping-boy-0014704

O výchove na nemeckých dvoroch Deutschländer, Gerrit. Dienen lernen, um zu herrschen. Höfische Erziehung im ausgehenden Mittelalter (1450-1550). Berlin : Akademie Verlag, 2012