Ako ľudia trávili noc v minulosti? Kam sa podel druhý spánok a varenie piva pri svite mesiaca? Dnes sa zvyčajne nemusíme báť, že nás v spánku niekto zabije či zamrzneme, ak ostaneme vonku pred zavretými mestskými bránami. Ani sa netreba deliť o posteľ s príbuznými alebo nebodaj s cudzími. Na druhej strane naša éra elektriny, neónov a svetelného smogu nás pripravila o mnohé zdravé spánkové návyky, ako aj radosti našich predkov. Noc v období tmy v niektorých ľuďoch vzbudzovala strach, no iní sa cítili oslobodení od spoločenských obmedzení; venovali sa popíjaniu, hazardu a iným roztopašiam. Jedno je však isté. Vrátiť sa z krčmy domov bolo bez svetla ťažšie ako dnes.

Začiatkom 90. rokov minulého storočia narazil americký historik Roger Ekirch v londýnskom Public Record Office na niekoľko svedectiev, ktoré sa mu zdali zvláštne. Odvolávali sa na „prvý spánok“, čo naznačovalo, že existuje aj druhý spánok. Po rozšírení pátrania Ekirch zistil, že nešlo o ojedinelé zmienky. Výsledky svojho výskumu zverejnil vo svojej knihe At Day's Close /v slovenskom preklade Na sklonku dňa. Budmerice : Rak 2023/, v ktorej vysvetľuje, že v "predindustriálnom čase" - teda v čase pred zavedením umelého osvetlenia - chodievali mnohí ľudia spať za súmraku a potom sa opäť zobudili okolo polnoci. O niekoľko hodín neskôr sa opäť uložili do postele a spali až do rána. Medzi týmito dvoma obdobiami odpočinku vykonávali rôzne činnosti.

Dvojfázový alebo „ bifázický “ spánok, ako sa neskôr začal označovať, bol v tom čase bežnou praxou. Spomína sa aj v Canterburských poviedkach Geoffreyho Chaucera, ktoré boli napísané v rokoch 1387 - 1400 (jedna z postáv v Príbehu o statkárovi „...spala svoj prvý spánok a potom sa prebudila...“). Ekirch uvádza aj lekársky text z 15. storočia, ktorý svojim čitateľom radil, aby prvý spánok strávili ležiac na pravom a potom na ľavom boku. Stredoveký anglický klerik zasa navrhoval, že obdobie bdenia medzi prvým a druhým spánkom je najlepším časom na vážne rozjímanie a štúdium, zatiaľ čo francúzsky lekár zo 16. storočia teoretizoval, že pôrodnosť v rodinách vidieckych robotníkov je vyššia, pretože pred pohlavným stykom čakajú až na obdobie po prvom spánku, keď je telo oddýchnuté.

Dvojfázový spánok sa však spomína aj v mnohých ďalších zdrojoch, ako sú listy, denníky a divadelné hry. Ľudia si najprv pospali približne medzi 21. a 23. hodinou, pričom - ak nepatrili k bohatým -, zvyčajne spali v jednej posteli s rodinnými príslušníkmi, priateľmi, a ak cestovali, aj s cudzími ľuďmi. Počas spánku sa bežne dodržiaval rad spoločenských konvencií, aby sa predišlo nepríjemnostiam. Ľudia sa mali vyhýbať fyzickému kontaktu alebo nadmernému pohybu. Každý mal v posteli svoju vopred určenú pozíciu: dievčatá na jednej strane, najbližšie k stene, za nimi matka a otec, potom chlapci a tí, ktorí neboli členmi rodiny.

Okolo 23.00 hod. sa potom ľudia opäť zobudili a boli hore približne do 1.00 hod. Toto medziobdobie využívali na prikladanie dreva do ohňa, návrat k práci na farme alebo domáce práce, na socializáciu a počatie detí, ako vysvetľuje Ekirch, ľudia mohli zostať v posteli a rozprávať sa, pretože nemali príležitosť robiť to počas plnenia svojich denných úloh. Keďže páry museli počas dvoch spánkov zdieľať svoje postele s inými, nastala príležitosť na intimitu . Na tento čas dokonca existovali osobitne vyčlenené kresťanské modlitby.

Dvojfázový spánok sa neobmedzoval len na jednu konkrétnu krajinu: prvý spánok bol v Taliansku známy ako „primo sonno“ a vo Francúzsku ako „premier sonne“. Dôkazy o tejto praxi sa našli aj na takých miestach, ako je Afrika, juhovýchodná Ázia a Austrália.

Odporúčaná literatúra: 

R. Ekirch: Na sklonku dňa. Budmerice : Rak 2023

J. Verdon: Night in Middle Ages. University of Notre Dame Press, 2002

Hrubé koberce a karmínovočervené svetlo vo Vatikánskom apoštolskom (kedysi tajnom) archíve? Kamery za sochami anjelikov? Prečo Dan Brown vo Vatikánskom archíve zjavne nebol? Prečo Vatikánsky archív neskrýva tajomstvá?

Bonusový obsah nájdete ako vždy na https://www.archivarky.sk/

Hrubé koberce a karmínovočervené svetlo vo Vatikánskom apoštolskom (kedysi tajnom) archíve? Kamery za sochami anjelikov a dvanásť sklenených mamutích boxov? Prečo Dan Brown vo Vatikánskom archíve zjavne nebol? Prečo Vatikánsky archív neskrýva tajomstvá?

Symbológ Róbert Langdon sa snaží dostať do Vatikánskeho tajného archívu, aby vypátral, kde sa skrývajú ilumináti. Podarí sa mu to?

https://youtu.be/a3Rd-yqJV4c

My sme sa, narozdiel od Roberta Langdona dostali do Vatikánskeho archívu, vtedy ešte Vatkánskeho tajného archívu, úplne bez problémov a na prvý raz. V depozitárch sme neboli, ale nazrieť do nich môžete priamo prostredníctvom oficiálnej webovej stránky archívu: https://www.archivioapostolicovaticano.va/content/aav/it/l-archivio/ambienti/bunker-e-depositi.html

Depozitár zvaný Bunker

Archivárky pred vchodom do Vatikánskeho archívu

V bonusovej časti podcastu sme hovorili o obrovi v sprievode cisára Žigmunda v roku 1433, keď prišiel do Ríma na cisársku korunováciu. Pamiatku na neho zanechal Filarete na bronzovej bráne do Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Bránu vyhotovil na objednávku pápaže Eugena IV., ktorý Žigmunda korunoval.

Obor zaujal Filareteho natoľko, že ho vyobrazil ako člena sprievodu. Taktiež o ňom písal v traktáte o architektúre, kde upresnil, že tento muž bol v sprievode cisára Žigmunda. Filarete bol očitým svedkom korunovácie, takže mu to môžeme veriť

Akt korunovácie Žigmunda Luxemburského pápežom Eugenom IV.

Architekt a sochár Filarete je zaujímavou postavou. Svoje skutočné meno Antonio di Pietro Averlino si zmenil na „Filarete“, čo sa dá voľne z gréčtiny preložiť ako „milovník cností“. No či miloval cnosti, je otázne... V roku 1448 ho z Ríma vyhostili, pretože ho obvinili, že chcel údajne ukradnúť nejaké relikvie. A zdá sa, že to neboli hocijaké relikvie - išlo o relikviu hlavy Jána Krstiteľa. Predpokladáme, že ide o tú istú hlavu, ktorá je stále v Ríme a nachádza sa v chráme San Silvestro in Capite (zistíme 😊).

Filarete nám zachoval na svojom umeleckom diele aj dva autoportréty:

Dom pre uhorských pútnikov (Hospitium Hungarorum) putujúcich do Ríma založil kráľ sv. Štefan už v 11. storočí. Až do 18. storočia stál pri Kostole sv. Štefana (Santo Stefano Minore, neskôr Santo Stefano degli Ungari), ktorý sa nachádzal v bezprostrednej blízkosti Baziliky sv. Petra. Žiaľ, v roku 1776 tento dom uhorských pútnikov zrušili, pretože k bazilike pristavovali väčšiu sakristiu.

Prečo stredovekí ľudia mohli vypiť aj 4 litre vína denne bez toho aby sa opili? Pili naozaj viac ako my a poznali vychytávky proti opici? Prečo malo stredoveké víno záručnú dobu iba pol roka. Pred akými následkami varovali lekári opilcov a typológia opilcov podľa moralistov.

Prečo stredovekí ľudia mohli vypiť až 4 litre vína denne bez toho, aby sa opili? Pili naozaj viac ako my a poznali vychytávky proti opici? Prečo malo stredoveké víno záručnú dobu iba pol roka? Pred akými následkami varovali lekári opilcov a typológia opilcov podľa moralistov.

Hypocras/Hippocras (ale aj Hipokras, Hippokras, Hypokras, Ipocras, Ippocras, Ypocras) bolo korenené a osladené víno, väčšinou červené (no mohlo sa použiť aj biele). Sladilo sa cukrom/medom a pridávali sa doňho korenia, spravidla škorica, zázvor, klinčeky, kardamón, galgán (= Alpínia liečivá, Galangal alebo po latinsky Alpinia officinarum), muškátový oriešok, majorán, čierne korenie, a i.

Korenia sa najprv celý deň lúhovali v osladenom víne, ktoré sa potom  precedilo cez kužeľovité plátenné filtračné vrecko nazývané manicum hippocraticum, pretože ho vraj vymyslel lekár Hippokrates v 5. st. p. n. l. na filtrovanie vody. Nápoj, ktorý sa považoval za liečivý, sa mohol podávať spolu s dezertom či sušeným ovocím aj na záver hostiny.

Vína vyrobené pred vynájdením moderných technológií sa veľmi rýchlo kazili a výrazne sa líšili od vín, ktoré pijeme dnes. Pridaním korenín sa stali chutnejšími a obohatilo ich to o zdraviu prospešné látky (nákup exotických korení si však mohli dovoliť len vyššie vrstvy).

Receptov na výrobu hypocrasu kolovalo v stredoveku a novoveku viac, variovali v nich pridané korenia, sladilo sa cukrom u bohatších a medom u menej majetných. Z receptov na hypocras vyberáme jeden od šéfkuchára francúzskych kráľov Filipa VI. i Karola V. - Guillaume Tirela, známeho aj ako Taillevent (+ 1395). Ten je považovaný za autora stredovekej zbierky receptov s názvom "Le Viandier".

Hrobka Guillauma Tirela a jeho dvoch manželiek. (Le Viandier de Guillaume Tirel dit Taillevent, le Baron Jérôme Pichon et Georges Vicaire, Paris 1892)

Hyppocras (z Le Viandier, cca. 1375): "Vezmi štyri unce veľmi jemnej škorice, dve unce jemných kvetov "cassia" (ide o tzv. nepravú škoricu, Cinnamomum cassia) , uncu vybraného zázvoru Mecca, uncu rajských zŕn (tzv. guinejský "pepř", hovorili sme o ňom TU, šestinu [unce] muškátového orieška a šestinu galgánu (siamský zázvor alebo aj galagan). Všetko spolu rozdrv a zmiešaj. Vezmi dobrú polovicu unce tohto prášku a osem uncí cukru (čím vznikne sladký prášok) a zmiešaj ho s litrom vína."

Jedna unca je asi 30 g.

Recept na hypocras z "A Noble Book of Festes Royalle and Cokery" (London: 1500)

1 liter červeného vína

30 g zmesi práškového korenia (škorica, zázvor, galgán, kardamon, muškátový oriešok, čierne korenie, šafran, rajské zrnká, koriander, okvetné lístky ruže, aníz, fenikel )

3-4 klinčeky (celé)

120 g medu

Príprava: Všetky ingrediencie vložte do fľaše a nechajte zmes macerovať desať dní. Po uplynutí doby macerácie sceďte a prefiltrujte cez plátno, kým nebude nápoj viac-menej číry. Tento proces môžete zopakovať, ale korenené víno chutí, aj keď nie je úplne číre. Asi 20 minút pred jedlom vypite 2 cl ako aperitív.

https://www.institem.com/hypocras-die-mittelalterliche-verdauungshilfe/

V okolí Bazileja je Hypokras dodnes obľúbeným nápojom. Zvykne sa piť najmä na Silvestra.

Miriam ako vinohradníčka

Budmerický vinohrad počas oberačky, Pavel Dvořák a jeho priatelia, s ktorými si pestoval aj následne aj konzumoval víno :-)

Literatúra:

https://www.mittelalter-explorer.de/rezepte/pdf/Getraenke.pdf

The Viandier of Taillevent: An Edition of All Extant Manuscripts, ed. Terence Scully, 1988

K cinnamonum cassia: https://steenbergs.co.uk/organic-cassia-ground-standard-jar-40g-cas004

Ku galgánu: https://www.aktuality.sk/clanok/481504/korenie-ktoremu-pripisuju-az-magicku-silu-galgan/

V tejto časti vás zoberieme na výlet do stredoveku, kde strávime jeden deň s hradným pánom a paňou od východu slnka až po jeho západ.

Čo všetko čakalo panstvo na hrade v jeden obyčajný deň v 15. storočí. V čom sa ich denný režim odlišoval od nášho? Prečo bolo nebezpečné chodiť na prevét? A ako sa nám podarilo ochutnať stredovek vrátane pohankovej kaše s bravčovou hlavou na hrade Červený Kameň.

Zaujala vás táto téma? - https://www.archivarky.sk/podcast/19-jeden-den-hradneho-pana/

V tejto časti vás zoberieme na výlet do stredoveku, kde strávime jeden deň s hradným pánom a paňou od východu slnka až po jeho západ. Čo všetko čakalo panstvo na hrade v jeden obyčajný deň v 15. storočí? V čom sa ich denný režim odlišoval od nášho? Prečo bolo nebezpečné chodiť na prevét? A ako sa nám podarilo ochutnať stredovek - vrátane pohankovej kaše s bravčovou hlavou -na hrade Červený Kameň.

Vykurovanie prostredníctvom hypokausta (odvodené z gréckeho termínu hypocaustum = "vykurovaný zdola").

Tento teplovzdušný vykurovací systém, ktorý má svoj pôvod v Grécku, využívali starovekí Rimania najskôr v kúpeľoch, neskôr sa hypokaustum zaviedlo aj v obytných domoch. Nachádzalo sa pod podlahou, ktorú podopierali asi 60-100 cm vysoké piliere. Kúrenisko bolo umiestnené mimo vykurovaných miestností a otroci/služobníci v ňom udržiavali oheň, ktorý ohrieval vzduch a produkoval horúce spaliny. Táto zmes horúcich plynov smerovala pod podlahy a do spodnej časti bočných stien vykurovaných izieb, ktoré ohrievala teplom sálajúcim z príslušných povrchov. Z toho dôvodu sa steny interiérov obkladali do polovice či tretiny svojej výšky dutými tehlami (tubules), ktorými prúdil teplý vzduch.

Na Slovensku archeológovia našli stredoveké hypokaustá napr. v Banskej Štiavnici, Beckove, Stupave, Rusovciach, Ludaniciach, Levoči, atď.

Slovenské príklady, ako aj ďalšie exempláre zo strednej Európy ukazujú, že hypokaustá vo feudálnych sídlach obvykle vykurovali obytné, niekedy aj reprezentačné priestory na panskom piano nobile (označuje prvé poschodie šľachtických palácov a zámkov, kde sa nachádzali reprezentačné miestnosti).

Stredoveký záchod - prevét  (z latinského „locus privatus“, teda „súkromné miesto“)

V podcaste sme spomínali, že stredovek nepoznal takmer žiadne súkromie. Aspoň určitú mieru súkromia ľuďom poskytoval prevét. Ten sa mohol nachádzať v arkieri (výčnelok na vonkajšej strane paláca). Jeho umiestnenie súviselo so stavebným usporiadaním hradu, terénom, smerom prístupovej cesty atď. "Záchodové" sedadlo s otvorom (kamenné alebo drevené) bolo na vonkajšej strane arkiera, aby exkrementy mohli pozdĺž steny padať do hradnej priekopy. Dnešný splachovací systém teda nahrádzala gravitácia. Kde to umožňovala konfigurácia terénu, tam bol prevét spojený šachtou (murovanou alebo drevenou) s hlbokou jamou vo forme žumpy. V prevétoch mohli byť aj dva malé výklenky - jeden na umiestnenie svietidla a druhý na prostriedky očistenia po toalete (mach, listy, a pod.).

Okrem arkierových prevétov poznáme aj výklenkové prevéty, v ktorých je sedadlo s otvorom situované do výklenku v hrúbke múru a je od miestnosti oddelené dvermi, alebo výklenok mohol byť smerom do miestnosti otvorený, prípadne sprístupnený zalamovanou chodbičkou. Samozrejmosťou bolo vetracie okienko. Odpadová šachta sa nachádzala taktiež v hrúbke múru a ústila chrličom na fasáde tesne pod prevétom alebo až dolu nad terénom.

Treťou formou boli tzv. viacpodlažné vežové prístavky k fasádam objektov, často obsahujúce nad sebou viacero pôdorysne ustúpených prevétov, napojených na jednotlivé podlažia objektu. Fekálie prechádzali spoločnou šachtou, na ktorej dne sa nachádzali otvory, odvádzajúce výkaly do svahu alebo pri nížinných hradoch do vodnej priekopy.

Najpokrokovejším typom prevétových veží boli tzv. danskery = samostatné záchodové veže vysunuté mimo obytnej stavby nad priekopu alebo potok a prepojené s obytnými miestnosťami prostredníctvom spojovacieho mosta.

Ak sa dom nachádzal pri rieke, záchody mohli vyzerať aj takto.

Stredoveká "stolica" na vykonávanie telesnej potreby

V podcaste sme hovorili o zohrievaní pri železných košoch naplnených žeravými uhlíkami, ktoré ľudia v stredoveku využívali a my sme zažili počas pobytu v Číne.

Súkromie na toalete je veľkou výsadou. Uvedomili sme si to pred 15 rokmi počas pobytu v Číne. V tom čase sa ešte len začína "záchodová revolúcia" v Číne. Takže dnes už takéto verejné toalety ani veľmi nestretnete. Naopak, uvidíte kam až "záchodová revolúcia" speje, pretože v Číne sú dnes dostupné toalety, ktoré Vám rovno zanalyzujú zdravotný stav na základe rozboru moču a stolice.

Veľmi zaujímavé video k smart toaletám budúcnosti tu:

https://www.youtube.com/watch?app=desktop&v=zKs-LkOQqoM

Literatúra:

Hanuš , M. 2021. Teplovzdušné vykurovanie v stredoveku na území Slovenska. In Slovenská archeológia, vol. 69, no.1, pp. 133-182

https://www.sav.sk/journals/uploads/1108184805_Hanus.pdf

Bóna, Martin: Hygiena na hradoch z pohľadu novších výskumov vybraných lokalít západného a stredného Slovenska: prezentácia

https://www.academia.edu/29480437/B%C3%B3na_Martin_Hygiena_na_hradoch_z_poh%C4%BEadu_nov%C5%A1%C3%ADch_v%C3%BDskumov_vybran%C3%BDch_lokal%C3%ADt_z%C3%A1padn%C3%A9ho_a_stredn%C3%A9ho_Slovenska_Topo%C4%BE%C4%8Dianky_27_10_2016

Bóna, Martin: Hygiena na hradoch z pohladu novších výskumov vybraných lokalít západného a stredného Slovenska. In: Stredoveké hrady na Slovensku: život, kultúra, spolocnosť. ed. Dvoráková, Daniela, Bratislava 2017, s. 167-185

Rozprávanie o tom, prečo starnúci manžel napísal príručku vhodného správania sa pre svoju 15-ročnú manželku.

Aké kritériá mala spĺňať dobrá manželka a aká bola zlá manželka? Obstáli by sme ako manželky, alebo by sme radšej zvolili kláštor? A prečo bola vtedajšia manželka zároveň deratizačná jednotka?

Bonusový materiál k téme nájdete na www.archivarky.sk

Rozprávanie o tom, prečo starnúci manžel napísal príručku vhodného správania sa pre svoju 15-ročnú manželku. Aké kritériá mala spĺňať dobrá manželka a aká bola zlá manželka? Obstáli by sme ako manželky, alebo by sme radšej zvolili kláštor? A prečo bola vtedajšia manželka zároveň deratizačná jednotka?

Keď zámožný a vzdelaný Parížan písal svoj traktát, mal asi šesťdesiat rokov, a práve sa oženil s mladou 15-ročnou manželkou. Očakávalo sa od nej, že mu spríjemní posledné roky, a on považoval za dôležité, aby jej to uľahčil svojimi radami a inštrukciami :-) Prvá časť sa zaoberá manželkinými náboženskými a morálnymi povinnosťami a Parížan ju dopĺňa rôznymi príbehmi a príkladmi (exemplami), pričom je vidieť, aký je sčítaný.

V druhej časti prechádza od teórie k praxi a od duše k telu a zostavuje rady k vedeniu domácnosti. Venuje sa záhradníctvu, najímaniu vhodného služobníctva, nákupu, návodom na lekársku starostlivosť o kone a výcvik jastrabov, tvorbe jedálnych lístkov na komplikované hostiny, čo zakončuje podrobnou a prepracovanou kuchárskou knihou (380 receptov!). Bohužiaľ, autor zomrel skôr, ako stihol dokončiť tretiu časť o hrách a hádankách.

Detail zo stredovekej miniatúry Jeana Fouqueta z 15. storočia, na ktorej je zobrazený Paríž. Nad mestom sa týči katedrála Notre-Dame.

Niekoľko hlavných bodov z príručky na výchovu manželky: Dobrá manželka nesmie nikdy zavádzať nové módne trendy. Keď kráča po ulici, musí mať „hlavu vzpriamenú a oči sklopené “. Iba zlé manželky pokukujú po okolí, "hlavu majú strašne zdvihnutú ako lev, vlasy im neporiadne vyliezajú z čepca a goliere ich šiat a rúch vykúkajú jeden cez druhý“. Pri výbere koňa by sa dobrá manželka mala uistiť, že nie je „zranený v kohútiku“. Ak sa pustí do sokoliarstva a jej vrabčiak sa zachytí v lepkavej látke zvyčajne vyrobenej z kôry cesmíny (Ilex aquifolium), ktorá sa natiera na vetvičky na odchyt malých vtákov, musí každé pierko opatrne uvoľniť prstami namočenými v mlieku. Každý deň sa musí zobudiť na matutinum, čo je čas pred rozbrieždením, pomodliť sa a potom sin ešte pospať; nikdy by sa nemala pýtať na dôvody rozhodnutia svojho manžela, pretože on "všetko vie“.

Existujú len tri veci, ktoré spôsobujú, že muž opustí svoj domov: „dom bez strechy, dymiaci komín a hádavá žena“. Na to, aby bol manžel spokojný, stačí, aby ho žena „chránila pred dierami v streche, postarala sa o to, aby mal v zime dobrý oheň bez dymu, a nechala ho driemať, teplo prikrytého, útulne medzi jej prsiami, a takto ho očarila“.

Podrobný recept na omáčku nájdete tu: https://lostpastremembered.blogspot.com/2013/03/le-menagier-de-paris-and-cameline-sauce.html

1-2 krajce chleba, kôrky odtsránení a dobre opečené

1/3 alebo 1/4 pohára (1 pohár cca 235 ml) červeného vínneho octa

2 polievkové lyžice ríbezlí namočených v štyroch lyžiciach vody, kým nezmäknú

2-3 čajové lyžičky cukru

1 polievková lyžica blanšírovaných mandlí (voliteľné)

od 2 čajových lyžičiek po 2 polievkové lyžice (podľa preferencií) škorice

1/2 - 2 čajové lyžičky zázvoru

1/2 - 1 čajová lyžička mletých rajských zŕn

Zdravá štipka klinčekov, muškátového orieška

1/2 čajovej lyžičky tymiánu

štipka šafranu (v 1 polievkovej lyžici teplého červeného vína)

soľ a čierne korenie podľa chuti (ak máte dlhé korenie, zomeľte jeden kus v mlynčeku na korenie a pridajte podľa chuti, inak použite čierne korenie)

Chlieb namočte do vína a octu na hodinu, kým sa nerozmočí. Mandle, ak ich použijete, pomeľte, potom zmiečajte s rozmočeným chlebom a rozmixujte (alebo dôkladne rozmiešajte na kašu). Pridajte korenie podľa chuti (najmä škoricu - vo väčšine receptov sa jej vyžaduje veľa, ale vy jej môžete chcieť menej - ak použijete menej, pridajte menej zázvoru). V tejto fáze môžete prelisovať cez sitko, aby ste získali jemnejšiu štruktúru, ale nie je to nevyhnutné. Ak treba rozriediť, použite víno alebo ocot. Omáčka by mala mať konzistenciu kečupu.

Receptov na dobrú cameline bolo veľa s miernymi odlišnosťami. Niektoré variabty nájdete v článku, na ktorý sme Vám dali odkaz vyššie. V jednom z receptov sa radí pridať aj štipku mletej mastichy (ak ju použijete, nezabudnite, že je veľmi silná, takže ju používajte striedmo), ide o špeciálnu píniovú živicu,

Drobné, červenohnedé sušené semená plodov aframómu rajského, známe aj ako guinejský kardamóm či rajské zrná. Nemajú takmer žiadnu rozpoznateľnú vôňu, až po zomletí alebo rozdrvení uvoľnia príjemnú, kvetinovo drevitú vôňu s tónmi jazmínu.

Tenké, podlhovasté, niekoľko centimetrov dlhé plody piepru dlhého pripomínajúce brezové jahňady. Zberajú sa v rôznych fázach zrelosti a sušia na slnku, vďaka čomu zmenia farbu na šedú až čiernu. Toto exotické korenie má komplexnú sladkú a ovocnú vôňu s tónmi cejlónskej škorice, muškátového orecha a sladkého drievka, ktorá jemne pošteklí v nose. Má zemito sladkú a korenistú chuť podobnú čiernemu koreniu, s prenikavou a pretrvávajúcou ostrosťou.

Literatúra:

Le Menagier De Paris: A Critical Edition. Eds. by Georgine E. Brereton, Janet Mackay Ferrier,  1981

The Goodman of Paris (Le Ménagier de Paris): A Treatise on Moral and Domestic Economy by A Citizen of Paris, c.1393. Trans. Eileen Power, 2006

Rozhovor s Petrom Michalkom, filozofom pracujúcim v reklamnej brandži, ktorý nám prišiel rozprávať o svojej ceste do Santiaga de Compostela. V čom je dnes putovanie iné ako v stredoveku a čo máme so stredovekými pútnikmi spoločné. Roprávali sme sa o tom, prečo môže aj dnešná púť do Santiaga - hoci vo väčšom pohodlí a bezpečí ako v stredoveku - priniesť do našich životov nové vnímanie niektorých vecí a zistiť, čo je podstatné a čo môžeme odhodiť ako nepotrebný náklad.

-----

Zaujala vás táto téma? Položte nám otázku na Patreone, kde nájdete aj bonusový materiál.

https://www.patreon.com/archivarky

-----

Poznáte tie zaprášené, tajomné miestnosti vo filmoch, kde sú uložené staré listiny a dokumenty? Archivári sú tí, ktorí v týchto miestnostiach pracujú. Sú ako detektívi vnorení do starých dokumentov, ako strážcovia vedomostí, ktorí cestujú v čase. I keď realita súčasných archívov sa od tej filmovej predstavy veľmi líši. V čom a ako? Vyberte sa s nami na cestu časom a priestorom. Nazrieme do európskych archívov a knižníc, navštívime významné mestá a pamiatky, kde budeme spoločne hľadať zabudnuté príbehy, ktoré okoreníme o zážitky z ciest, ako aj zákulisné informácie z práce historika a archivára. Tento podcast vzniká v spolupráci s Vydavateľstvom Rak. Podcast môžete podporiť na Patreone, alebo kúpou knižky z Vydavateľstva Rak.

https://www.archivarky.sk