„Bolo vzácnosťou, ak mŕtveho odprevádzalo do kostola desať - dvanásť mužov“, ba „mnohí sa pobrali na druhý svet bez svedkov“. Tak spomína taliansky spisovateľ Giovanni Boccacio na pohromu, ktorá sa prevalila Európu v polovici 14. storočia.

V bezprostrednom dotyku smrti a strachu pred morovou epidémiou sa rozpadali ľudské vzťahy a často i blízki ľudia sa na seba dívali s podozrením a nedôverou.
Táto morová epidémia, známa ako čierna smrť však nebola ani zďaleka jedinou pohromou, ktorá sprevádzala dejiny Európy. Tie sú naopak plné morových rán, cholerových pandémií a nákaz neznámeho pôvodu.

Ako sa teda stredovek či novovek dokázal vyrovnať s neustálou hrozbou smrti a ako vtedajší ľudia bojovali s neznámym a často démonizovaným nepriateľom neviditeľnej choroby?

Jaro Valent sa rozpráva s historičkou Tünde Lengyelovou z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„V Spojených štátoch a na celom území, podliehajúcich ich jurisdikcii, je zakázané otroctvo a nevoľníctvo, pokiaľ nejde o výkon trestu za spáchaný a riadne dokázaný zločin.“ Tak znie 13 dodatok Ústavy Spojených štátov amerických prijatý z roku 1865.

Napriek svojej stručnosti a strohej formulácii bol tento dodatok výsledkom dlhého boja a osobného príbehu človeka, ktorý ovplyvnil americký národ ako málo kto. Abraham Lincoln bol mužom v správnej chvíli na správnom mieste a napriek tomu, že pochádzal z jednoduchých pomerov amerického stredozápadu, vypracoval sa nielen na najvyšší úrad v krajine, ale stal sa tiež autoritou, ktorú ani po viac ako jeden a pol storočí nikto nespochybňuje.

S povesťou outsidera, ktorý svoje vynikajúce vzdelanie nadobudol usilovným samoštúdiom, úspešnou právnickou praxou a svojimi mimoriadnymi životnými skúsenosťami, mohol Abraham Lincoln osloviť naozaj každého človeka v Amerike. Jeho politické prejavy sa stali senzáciou vo svojej dobe a napriek hlbokej kríze, ktorým Spojené štáty v polovici 19. storočia prechádzali, dokázal zmobilizovať podstatnú časť svojho národa.

Posunúť svoju krajinu k zásadnej morálnej premene a zároveň ju udržať napriek občianske vojne a vnútorným rozporom pohromade sa zdala byť mimoriadne ťažká úloha. Abraham Lincoln ju zvládol.

Jaro Valent z časopisu Historická revue so preto o tomto výnimočnom americkom prezidentovi rozpráva s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mao Ce-tung býva označovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách. Prevzatie absolútnej moci po dlhotrvajúcej občianskej vojne a následné politické kampane, ktoré uvádzal znova a znova do pohybu ako Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia, devastovali Čínu nevídaným spôsobom a v ich dôsledku zomierali milióny ľudí.

V porovnaní s byrokratickým, brutálnym a cieľavedomým Stalinom sa môže Mao javiť ako revolučný romantik s takmer neobmedzenými možnosťami, ktorého vízie naberali podobu katastrofálnych sociálnych experimentov.

Napriek tomu jeho podobizeň dodnes visí na bráne Tchien-an-men v centre Pekingu a nájdeme ju na všetkých čínských bankovách, skrátka, dodnes je symbolom komunistickej Číny. Mao Ce-tung a kult jeho osobnosti dodnes v tejto krajine pretrváva a jeho výroky predstavujú nespochybniteľný kánon a to aj napriek tomu, že dnes sa Čína javí ako prudko sa rozvíjajúca moderná a pre niektorých pozorovateľov takmer až kapitalistická krajina.

Čo teda v praxi znamenala Maova vízia permanentnej revolúcie a do akej mieri je tento muž v súčasnej Číne stále prítomný?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s analytikom Filipom Šebokom z Asociácie pre medzinárodné otázky, ktorý sa venuje práve modernej Číne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Štyri desaťročia tvorila súčasť života v komunistickom režime a bariéru, ktorú sa zdalo takmer nemožné prekonať. Vari nič necharakterizovalo túto dobu lepšie než práve železná opona – ostro strážená hranica Československa s tzv. kapitalistickými krajinami – teda so západným Nemeckom a Rakúskom.

Hoci mala chrániť, v skutočnosti držala vo väzení milióny ľudí. Pohraničná stráž, ktorá dozerala na pohyb v blízkosti hraníc, sa preto stala jednou z najrepresívnejších a najobávanejších zložiek režimu. Dokladajú to stovky zabitých ľudí, ktorí neuspeli vo svojej snahe prejsť na druhú stranu a dostať sa do slobodného sveta.

Takáto hranica z ostnatého drôtu, napojeného na elektrické napätie, so strážnymi psami a pozorovateľňami na každom rohu bola tiež len pár kilometrov od Bratislavy. Dnes ju pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, na ktorom nájdeme mená všetkých, ktorí na týchto krvavých hraniciach zomreli.
Ako fungovala obávaná Pohraničná stráž a v akom režime sa odohrával život v pohraničných obciach? A ako sa dnes staráme o historickú pamäť, ktorá poukazuje na zločiny komunizmu?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Miklem z Ústavu pamäti národa. Tento diel podcastu Dejiny vychádza s podporou Bratislavského samosprávneho kraja, o jeho aktivitách na zachovanie historickej pamäti v okolí Bratislavy preto hovorí aj Ján Mitáč z oddelenia kultúry BSK.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stáli pri zrode americkej nezávislosti a rovnako aj pri zrode ústavy Spojených štátov. Už tradične ich označujeme za otcov zakladateľov a tento prídomok si aj po súčte všetkých pre a proti bezpochyby zaslúžia.
George Washington, John Adams, Thomas Jefferson či James Madison – to sú veľké mená, ktoré nájdeme na veľkom množstve pamätníkov, no zároveň sú to prvé štyri položky na zozname amerických prezidentov.
V dnešnom podcaste sa preto pozrieme bližšie aspoň na dve z týchto osobností – tak ako ich poznáme z ikonického Mount Rushmore. Kým George Washington si získal všeobecnú autoritu predovšetkým ako najvyšší veliteľ amerických vojsk počas vojny za nezávislosť, Thomas Jefferson sa presadil na najvyšší úrad aj vďaka svojmu renomé učenca a tvorcu kľúčových dokumentov.
Čo teda vieme o mužoch, ktorí vložili do rodiacej sa novej Ameriky svoju generačnú pečať? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Každý jedenásty deň jedenásteho mesiaca v roku o 11 hodine sa vo Veľkej Británii zastaví na pár minút život. Ľudia si týmto spôsobom pripomínajú obete prvej svetovej vojny a v istom zmysle aj obete každej vojny. 11. november je aj u nás na Slovensku Dňom vojnových veteránov a jeho symbolom sa stal po celom svete vlčí mak.
Hovorí sa, že tento neveľký červený kvet vyrastal na hroboch vojakov, ktorí padli počas bojov na západnom fronte. Nesmierne ľudské utrpenie, ktoré odštartovalo dramatické 20. storočie, tak vyjadruje tento drobný symbol a to naprieč všetkými krajinami, ktoré boli v minulosti rozdelené zákopmi, frontovými líniami i nenávistnou propagandou.
Hoci k nám tento symbol a pripomienka tohto dňa prišli zo západných krajín, v rovnakej miere platia aj pre nás. Spomienka na padlých a starostlivosť o vojnových veteránov je súčasťou verejného života v každej civilizovanej krajine, o to viac, keď sa nás tieto vojnové udalosti bezprostredne dotýkali.
Ako túto úlohu zvládame u nás na Slovensku? A ako nám v tomto pomáha naša historická pamäť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Dni vojnových veteránov porozprával so Sandrou Polovkovou, riaditeľkou občianskeho združenia Postbellum, ktoré dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Omnes omnia omnino - všetci všetko a všestranne. Azda tak by sme mohli v krátkosti zhrnúť program a ideál človeka, ktorý celý život zasvätil úsiliu o rozvoj ľudskej osobnosti a jeho všeobecnej nápravy.
Jan Amos Komenský je dnes už klasickou ikonou, ktorú sme sa naučili automaticky prijímať ako nespochybniteľnú autoritu akoby z hlbín vekov dozerajúcu na naše vzdelávanie a náš školský systém.
Ak však odhliadneme od tohto klasického obrazu učenca, máme možnosť uvidieť aj obyčajného muža, ktorého život bol poznamenaný mimoriadne neistou dobou a veľkými osobnými tragédiami.
Jan Amos Komenský bol politickým exulantom, ktorý sa pre svoje náboženské presvedčenie nemohol vrátiť do vlasti. Ešte ako mladý muž prišiel v dôsledku morovej epidémie o svoju prvú ženu a dve deti, sprevádzali ho pochybnosti, starosti o každodenný život i obavy z budúcnosti. Napriek tomu všetkému vytvoril monumentálne dielo, z ktorého sa dodnes učí celý civilizovaný svet.
Pri pohľade na jeho prácu, ktorá by dokázala zaplniť knižnicu každého vzdelaného človeka, sa preto musíme pýtať, čo ho dokázalo udržať v neustálom úsilí? A v čom spočíval jeho program všeobecnej nápravy a neustáleho vzdelávania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tomto mimoriadnom mužovi rozpráva s Jankou Medveďovou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hovoria si umelci, schádzajú sa v zafajčených krčmách, pivniciach či stodolách na vidieku, vedú poburujúce reči a provokácie proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Aj takto by mohla znieť správa Štátnej bezpečnosti o príslušníkoch neoficiálnej kultúrnej scény, pre ktorých sa vžilo všeobecné označenie „máničky“.
Tieto tzv. indivíduá s dlhými vlasmi a neuniformného zovňajšku predstavovali v Československu 70. a 80. rokov jeden z mála ostrovov slobody či pozitívnej deviácie. Hoci chceli len hrať svoju muziku, komunistický režim nad nimi dvíhal obočie, sledoval, vypočúval a neraz aj zatváral do väzenia.
Táto neoficiálna druhá kultúra si však napriek rozhorčeným článkom v oficiálnej tlači či kampani Socialistického zväzu mládeže získavala svojich nadšených priaznivcov. Veď napokon v prostredí všeobecnej šedi normalizácie muselo toto zakázané ovocie chutiť o to viac.
Ako sa formoval hudobný underground v komunistickom Československu? A prečo bol život na okraji, aj keď prinášal problémy, taký príťažlivý?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s hudobníkom a nadšencom československého undergroundu Petrom Markovskím.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche.

Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia.

Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche. 

Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia. 

Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách? 

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.