Dejiny

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.

Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.

Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.

Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.

Tento diel podcastu Dejiny bol tretí najpočúvanejší v roku 2020.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Táto krajina životodarného Nílu je pre nás dodnes pôsobivou inšpiráciou, a nielen pre veľké architektonické dedičstvo ako pyramídy v Gíze či chrámové komplexy v Karnaku, Luxore alebo v Abú Simbel.

Aj po mnohých tisícročiach nás výjavy a nástenné reliéfy, sošky a busty, ale aj rozsiahla pohrebná výbava zaskočia svojou krásou, rozmanitosťou, farebnosťou a úprimnou snahou zachytiť ľudský, no tiež priam až božský ideál.

A napokon sú to aj podoby a zobrazenia egyptských žien, ktorých krása nestratila nič zo svojej čistoty. Stačí sa pozrieť na bustu kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona, a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že podľahneme jej uhrančivému kúzlu, rovnako silnému ako stará egyptská kliatba.

Krása, s ktorou sa návštevník a milovník starého Egypta stretáva, či už priamo v tejto krajine alebo v sálach múzeí s rozsiahlym zbierkovým fondom, nie je vôbec náhodná. Práve starostlivosť o fyzickú krásu bola neoddeliteľnou súčasťou tejto starovekej civilizácie, jej každodenného života i náboženských predstáv.

Prečo starí Egypťania kládli taký dôraz na svoj fyzický vzhľad? A prečo bolo pre nich dôležité, aby sa fyzická podoba človeka zachovala aj po jeho smrti?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Veronikou Dubcovou z Ústavu orientalistiky SAV.

Tento diel podcastu Dejiny bol jeden z najpočúvanejších v roku 2020.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

26. septembra roku 1960 sa v Spojených štátoch amerických odohralo zaujímavé mediálne predstavenie. V prvej televíznej debate sa proti sebe postavili dvaja kandidáti na amerického prezidenta – John Fidgerald Kennedy a Richard Nixon.

Kým prvý z nich pôsobil mladícky, spontánne a usmievavo, druhý naopak pred kamerami pociťoval zjavnú nervozitu. Výsledky volieb dopadli presne podľa predpovedí mediálnych analytikov, Kennedy sa stal takpovediac televíznou hviezdou a najmladším prezidentom v histórii USA a Nixon si musel na tento úrad počkať ešte ďalších 8 rokov.

Napriek veľkej porážke sa Richard Nixon nevzdal a nevzdával sa vlastne po celý zvyšok svojej politickej kariéry – aj preto si vyslúžil povesť politického matadora, ale aj bezškrupulózneho politika, ktorý sa pohybuje na hrane možného a prípustného.

60. a 70. roky 20. storočia však boli obdobím, kedy sa Spojené štáty borili s veľkými problémami. Spoločnosť i najvyššiu politiku rozdeľoval predovšetkým postoj k Vietnamskej vojne, ktorá bola len jedným i keď najhorúcejším políčkom na veľkej šachovnici bipolárneho konfliktu. Toto zelené peklo – ako mu hovorili aj samotní vojaci - sa postupne premenilo na traumu, ktorá spoluurčovala americkú politiku aj v ďalších rokoch.

Ako sa americká spoločnosť menila pod prívalom zlých správ o ľudských stratách, záberov surovosti vojny a akú úlohu v politike zohrala televízia a média všeobecne? A ako sa s touto situáciou vyrovnávali americkí prezidenti? Jaro Valent sa rozpráva s historikom Jakubom Drábikom z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Žijeme v epoche úpadku, rozvratu tradičných morálnych hodnôt a spochybňovania kultúrnych výdobytkov, skrátka žijeme v dobe dekadencie. Kto je za to zodpovedný, na koho treba ukázať prstom?“

To je slovník a reč, ktorú v tej či onej podobe pozná prakticky každá generácia a s úsmevom sa nad týmito slovami môžeme povzniesť aj dnes. Veď napokon, koľkokrát sme už počuli predpovede o úplnom kolapse západnej civilizácie, kríze kapitalizmu a demokracie. A napriek tomu tu stále sú.

Čo však ak sa podobný jazyk stane nielen výrazovým, ale aj politickým nástrojom? Fašizmus môže byť v takom prípade jedným z dôsledkov. Keď študujeme napríklad Hitlerovu cestu k moci, neraz sa čudujeme ako mohli také masy ľudí v kultúrne vyspelom Nemecku podľahnúť práve nacistickej ideológii.

Ak sa ale pozrieme na to, akým jazykom sa nacisti k občanom prihovárali, zistíme, že ani nám nie je celkom neznámy.

Fašizmus preto považujeme za čoraz naliehavejšiu hrozbu aj dnes, i na Slovensku. Čo o ňom vlastne vieme? Ako sa menil a prispôsoboval požiadavkám doby či prostredia a prečo jeho vábeniu podľahli v minulosti neraz aj tie bystrejšie hlavy? S akými lžami a stereotypmi fašizmus vlastne pracoval a pracuje?

O jazyku extrému sa Jaro Valent z časopisu Historická revue porozprával s historikom a autorom knihy Fašizmus Jakubom Drábikom.

Tento diel podcastu Dejiny bol druhým najpočúvanejším v roku 2020.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet. A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv. 

Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili. Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv. 

V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

Tento diel podcastu Dejiny bol najpočúvanejším v roku 2020.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Bolo by iróniou osudu, keby sa moja administratíva musela zaoberať predovšetkým medzinárodnými záležitosťami.“ To sú slová Woodrowa Wilsona z roku 1913, teda krátko po tom ako po svojom veľkom víťazstve vo voľbách nastúpil do úradu prezidenta Spojených štátov amerických. Netrvalo to dlho a táto irónia sa nakoniec stala realitou.

Spojené štáty, ktoré sa tradične držali stranou od európskych sporov, museli voľky-nevoľky vstúpiť do veľkého konfliktu – nazývanom prvá svetová vojna. A táto situácia sa zopakovala o dve desaťročia neskôr, keď sa Amerika za prezidentúry Franklina Delano Roosevelta ocitla po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 náhle a oboma nohami v dejisku druhej svetovej vojny. Práve zapojenie tejto krajiny zakaždým zmenilo európske či východoázijské bojisko na skutočne globálne meranie síl.

Obaja americkí prezidenti pritom museli čeliť domácemu izolacionizmu, prítomnom v americkej politike po dlhé obdobie. K svetovým udalostiam sa však postavili ako málokto - s veľkou dávkou idealizmu, ktorý akoby sa tak stal druhým pólom americkej zahraničnej politiky.

Ako sa teda povestný americký spiaci obor prebúdzal a ako vkročili Spojené štáty do ringu dvoch svetových vojen? A ako si s touto mimoriadnou úlohou poradili americkí prezidenti?

Moje meno je Jaro Valent, som šéfredaktor časopisu Historická revue a rozprávať sa budem s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Poznáme to z ešte nedávnych dôb. Usmiati pracujúci muži a ženy, kúdoly dymu valiace sa z komínov fabrík novej socialistickej industriálnej éry a heslá o lepších zajtrajškoch a o novom lepšom človeku.

Všetko sú to obrazy a zároveň sny, ktoré dnes vo výtvarnom umení pre nás charakterizuje termín socialistický realizmus. Jedným z takýchto obrazov, namaľovaný na Slovensku začiatkom 50. rokov bolo aj monumentálny obraz s názvom Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi.

Sovietsky vodca obklopený nadšeným davom v ňom vystupuje takmer ako nadpozemská či rovno sakralizovaná bytosť. Táto scéna sa tak v mnohom až nápadne podobá tradičným alegóriám cností či svätcov.

Osud tohto obrazu, ktorý v neskorších rokoch destalinizácie náhle zmizol, tak v istom zmysle odráža aj náš rozporuplný vzťah k tejto epoche dejín. Komunizmus so svojou symbolikou a predstavou radikálnej premeny skutočnosti rovnako môže predstavovať to, čo by sme mohli nazvať ako nové či dokonca náhradné politické náboženstvo.

Bolo to skutočne tak? A kde máme hľadať korene javov, v ktorých sa pradávne ľudské túžby po lepšom a bezbolestnom svete premieňajú do moderných totalitných ideológií? Rozprávam sa s politológom Tomášom Zálešákom.

Tento podcast bol vytvorený s podporou Slovenskej národnej galérie v rámci umenovednej výstavy Akcia ZET.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Bolo vzácnosťou, ak mŕtveho odprevádzalo do kostola desať - dvanásť mužov“, ba „mnohí sa pobrali na druhý svet bez svedkov“. Tak spomína taliansky spisovateľ Giovanni Boccacio na pohromu, ktorá sa prevalila Európu v polovici 14. storočia.

V bezprostrednom dotyku smrti a strachu pred morovou epidémiou sa rozpadali ľudské vzťahy a často i blízki ľudia sa na seba dívali s podozrením a nedôverou.
Táto morová epidémia, známa ako čierna smrť však nebola ani zďaleka jedinou pohromou, ktorá sprevádzala dejiny Európy. Tie sú naopak plné morových rán, cholerových pandémií a nákaz neznámeho pôvodu.

Ako sa teda stredovek či novovek dokázal vyrovnať s neustálou hrozbou smrti a ako vtedajší ľudia bojovali s neznámym a často démonizovaným nepriateľom neviditeľnej choroby?

Jaro Valent sa rozpráva s historičkou Tünde Lengyelovou z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„V Spojených štátoch a na celom území, podliehajúcich ich jurisdikcii, je zakázané otroctvo a nevoľníctvo, pokiaľ nejde o výkon trestu za spáchaný a riadne dokázaný zločin.“ Tak znie 13 dodatok Ústavy Spojených štátov amerických prijatý z roku 1865.

Napriek svojej stručnosti a strohej formulácii bol tento dodatok výsledkom dlhého boja a osobného príbehu človeka, ktorý ovplyvnil americký národ ako málo kto. Abraham Lincoln bol mužom v správnej chvíli na správnom mieste a napriek tomu, že pochádzal z jednoduchých pomerov amerického stredozápadu, vypracoval sa nielen na najvyšší úrad v krajine, ale stal sa tiež autoritou, ktorú ani po viac ako jeden a pol storočí nikto nespochybňuje.

S povesťou outsidera, ktorý svoje vynikajúce vzdelanie nadobudol usilovným samoštúdiom, úspešnou právnickou praxou a svojimi mimoriadnymi životnými skúsenosťami, mohol Abraham Lincoln osloviť naozaj každého človeka v Amerike. Jeho politické prejavy sa stali senzáciou vo svojej dobe a napriek hlbokej kríze, ktorým Spojené štáty v polovici 19. storočia prechádzali, dokázal zmobilizovať podstatnú časť svojho národa.

Posunúť svoju krajinu k zásadnej morálnej premene a zároveň ju udržať napriek občianske vojne a vnútorným rozporom pohromade sa zdala byť mimoriadne ťažká úloha. Abraham Lincoln ju zvládol.

Jaro Valent z časopisu Historická revue so preto o tomto výnimočnom americkom prezidentovi rozpráva s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Mao Ce-tung býva označovaný za jedného z najhorších diktátorov v dejinách. Prevzatie absolútnej moci po dlhotrvajúcej občianskej vojne a následné politické kampane, ktoré uvádzal znova a znova do pohybu ako Veľký skok vpred či Kultúrna revolúcia, devastovali Čínu nevídaným spôsobom a v ich dôsledku zomierali milióny ľudí.

V porovnaní s byrokratickým, brutálnym a cieľavedomým Stalinom sa môže Mao javiť ako revolučný romantik s takmer neobmedzenými možnosťami, ktorého vízie naberali podobu katastrofálnych sociálnych experimentov.

Napriek tomu jeho podobizeň dodnes visí na bráne Tchien-an-men v centre Pekingu a nájdeme ju na všetkých čínských bankovách, skrátka, dodnes je symbolom komunistickej Číny. Mao Ce-tung a kult jeho osobnosti dodnes v tejto krajine pretrváva a jeho výroky predstavujú nespochybniteľný kánon a to aj napriek tomu, že dnes sa Čína javí ako prudko sa rozvíjajúca moderná a pre niektorých pozorovateľov takmer až kapitalistická krajina.

Čo teda v praxi znamenala Maova vízia permanentnej revolúcie a do akej mieri je tento muž v súčasnej Číne stále prítomný?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s analytikom Filipom Šebokom z Asociácie pre medzinárodné otázky, ktorý sa venuje práve modernej Číne.

See omnystudio.com/listener for privacy information.