Dejiny

Štyri desaťročia tvorila súčasť života v komunistickom režime a bariéru, ktorú sa zdalo takmer nemožné prekonať. Vari nič necharakterizovalo túto dobu lepšie než práve železná opona – ostro strážená hranica Československa s tzv. kapitalistickými krajinami – teda so západným Nemeckom a Rakúskom.

Hoci mala chrániť, v skutočnosti držala vo väzení milióny ľudí. Pohraničná stráž, ktorá dozerala na pohyb v blízkosti hraníc, sa preto stala jednou z najrepresívnejších a najobávanejších zložiek režimu. Dokladajú to stovky zabitých ľudí, ktorí neuspeli vo svojej snahe prejsť na druhú stranu a dostať sa do slobodného sveta.

Takáto hranica z ostnatého drôtu, napojeného na elektrické napätie, so strážnymi psami a pozorovateľňami na každom rohu bola tiež len pár kilometrov od Bratislavy. Dnes ju pripomína pamätník Brána slobody pod hradom Devín, na ktorom nájdeme mená všetkých, ktorí na týchto krvavých hraniciach zomreli.
Ako fungovala obávaná Pohraničná stráž a v akom režime sa odohrával život v pohraničných obciach? A ako sa dnes staráme o historickú pamäť, ktorá poukazuje na zločiny komunizmu?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Petrom Miklem z Ústavu pamäti národa. Tento diel podcastu Dejiny vychádza s podporou Bratislavského samosprávneho kraja, o jeho aktivitách na zachovanie historickej pamäti v okolí Bratislavy preto hovorí aj Ján Mitáč z oddelenia kultúry BSK.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Stáli pri zrode americkej nezávislosti a rovnako aj pri zrode ústavy Spojených štátov. Už tradične ich označujeme za otcov zakladateľov a tento prídomok si aj po súčte všetkých pre a proti bezpochyby zaslúžia.
George Washington, John Adams, Thomas Jefferson či James Madison – to sú veľké mená, ktoré nájdeme na veľkom množstve pamätníkov, no zároveň sú to prvé štyri položky na zozname amerických prezidentov.
V dnešnom podcaste sa preto pozrieme bližšie aspoň na dve z týchto osobností – tak ako ich poznáme z ikonického Mount Rushmore. Kým George Washington si získal všeobecnú autoritu predovšetkým ako najvyšší veliteľ amerických vojsk počas vojny za nezávislosť, Thomas Jefferson sa presadil na najvyšší úrad aj vďaka svojmu renomé učenca a tvorcu kľúčových dokumentov.
Čo teda vieme o mužoch, ktorí vložili do rodiacej sa novej Ameriky svoju generačnú pečať? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Každý jedenásty deň jedenásteho mesiaca v roku o 11 hodine sa vo Veľkej Británii zastaví na pár minút život. Ľudia si týmto spôsobom pripomínajú obete prvej svetovej vojny a v istom zmysle aj obete každej vojny. 11. november je aj u nás na Slovensku Dňom vojnových veteránov a jeho symbolom sa stal po celom svete vlčí mak.
Hovorí sa, že tento neveľký červený kvet vyrastal na hroboch vojakov, ktorí padli počas bojov na západnom fronte. Nesmierne ľudské utrpenie, ktoré odštartovalo dramatické 20. storočie, tak vyjadruje tento drobný symbol a to naprieč všetkými krajinami, ktoré boli v minulosti rozdelené zákopmi, frontovými líniami i nenávistnou propagandou.
Hoci k nám tento symbol a pripomienka tohto dňa prišli zo západných krajín, v rovnakej miere platia aj pre nás. Spomienka na padlých a starostlivosť o vojnových veteránov je súčasťou verejného života v každej civilizovanej krajine, o to viac, keď sa nás tieto vojnové udalosti bezprostredne dotýkali.
Ako túto úlohu zvládame u nás na Slovensku? A ako nám v tomto pomáha naša historická pamäť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Dni vojnových veteránov porozprával so Sandrou Polovkovou, riaditeľkou občianskeho združenia Postbellum, ktoré dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Omnes omnia omnino - všetci všetko a všestranne. Azda tak by sme mohli v krátkosti zhrnúť program a ideál človeka, ktorý celý život zasvätil úsiliu o rozvoj ľudskej osobnosti a jeho všeobecnej nápravy.
Jan Amos Komenský je dnes už klasickou ikonou, ktorú sme sa naučili automaticky prijímať ako nespochybniteľnú autoritu akoby z hlbín vekov dozerajúcu na naše vzdelávanie a náš školský systém.
Ak však odhliadneme od tohto klasického obrazu učenca, máme možnosť uvidieť aj obyčajného muža, ktorého život bol poznamenaný mimoriadne neistou dobou a veľkými osobnými tragédiami.
Jan Amos Komenský bol politickým exulantom, ktorý sa pre svoje náboženské presvedčenie nemohol vrátiť do vlasti. Ešte ako mladý muž prišiel v dôsledku morovej epidémie o svoju prvú ženu a dve deti, sprevádzali ho pochybnosti, starosti o každodenný život i obavy z budúcnosti. Napriek tomu všetkému vytvoril monumentálne dielo, z ktorého sa dodnes učí celý civilizovaný svet.
Pri pohľade na jeho prácu, ktorá by dokázala zaplniť knižnicu každého vzdelaného človeka, sa preto musíme pýtať, čo ho dokázalo udržať v neustálom úsilí? A v čom spočíval jeho program všeobecnej nápravy a neustáleho vzdelávania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o tomto mimoriadnom mužovi rozpráva s Jankou Medveďovou z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hovoria si umelci, schádzajú sa v zafajčených krčmách, pivniciach či stodolách na vidieku, vedú poburujúce reči a provokácie proti socialistickému zriadeniu ČSSR. Aj takto by mohla znieť správa Štátnej bezpečnosti o príslušníkoch neoficiálnej kultúrnej scény, pre ktorých sa vžilo všeobecné označenie „máničky“.
Tieto tzv. indivíduá s dlhými vlasmi a neuniformného zovňajšku predstavovali v Československu 70. a 80. rokov jeden z mála ostrovov slobody či pozitívnej deviácie. Hoci chceli len hrať svoju muziku, komunistický režim nad nimi dvíhal obočie, sledoval, vypočúval a neraz aj zatváral do väzenia.
Táto neoficiálna druhá kultúra si však napriek rozhorčeným článkom v oficiálnej tlači či kampani Socialistického zväzu mládeže získavala svojich nadšených priaznivcov. Veď napokon v prostredí všeobecnej šedi normalizácie muselo toto zakázané ovocie chutiť o to viac.
Ako sa formoval hudobný underground v komunistickom Československu? A prečo bol život na okraji, aj keď prinášal problémy, taký príťažlivý?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s hudobníkom a nadšencom československého undergroundu Petrom Markovskím.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche.

Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia.

Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo to posledné slávne obdobie sumerskej civilizácie, keď sa jej kultúrne a architektonické bohatstvo zhmotnilo do takých pamiatok ako je stále existujúci zikkurat boha Nannu v meste Ur v dnešnom  južnom Iraku. Napokon, toto mesto dalo aj názov celej epoche. 

Tretia dynastia z Uru, ktorá zaznamenala svoj mocenský vzostup i pád na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l., dodnes fascinuje archeológov a historikov – priniesla prepracovanú štátnu správu, pôsobivú infraštruktúru a majestátne stavby, ktoré inšpirovali staroveké ríše aj v ďalších storočiach. Jej náhly koniec dodnes vyvoláva otázky, na ktoré sa snažia odpovedať aj slovenskí archeológovia. 

Čo nám z tohto ohromujúceho kultúrneho dedičstva zostalo a ako sa sumerská stopa prejavovala v dejinách Mezopotámie aj v ďalších epochách? 

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom a archeológom Drahoslavom Hulínkom so Slovenského archeologického a historického inštitútu.

Mýtický vladár Minos, nepreniknuteľný labyrint a v ňom ukrytá príšera Minotaurus, ktorú napokon v slávnej gréckej báji skolí hrdina Théseus.
Pre milovníka histórie a gréckej mytológie sú to azda prvé asociácie, ktoré sa mu v mysli objavia pri spomienke na Krétu.
Ešte väčšiu zvedavosť u návštevníka tohto krásneho ostrova uprostred Stredozemného mora vyvolá obrovský palácový komplex v Knósse s najstaršou trónnou sálou v Európe, s fantastickými farebnými výjavmi na stenách a s bludiskom chodieb a nádvorí.
Napriek mimoriadne vysokej pozornosti historikov však o nositeľoch tejto dávnej kultúry doby bronzovej vieme málo. Vedci stále nerozlúštili ich písmo a aj preto o ich politickom či náboženskom živote môžeme zatiaľ vyslovovať jedine hypotézy.
Čo teda vlastne vieme o minojskej civilizácii a čo znamenala vo svojej epoche?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s archeologičkou a egyptologičkou Veronikou Dubcovou-Verešovou z Ústavu orientalistiky SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to len zbytočná hystéria alebo nám na Slovensku hrozí skutočný bio masaker našich lesov? – to sú dve otázky a zároveň dve súradnice, v ktorých sa dnes pohybuje verejná diskusia o stave nášho životného prostredia.
Pre každého z nás sú lesy asi najviditeľnejšou súčasťou obrazu našej krajiny, ten sa však za stáročia výrazne menil.
Ani naša dnešná diskusia pritom nie je výnimočná či nová, podobne sa o stave lesov hovorilo aj v druhej polovici 18. storočia a výsledkom bola hoci menej známa, no o to významnejšia reforma panovníčky Márie Terézie.
Tereziánsky lesný štatút, známy tiež ako Lesný poriadok, či omnoho ľudovejšie „Porádek hor“ v decembri oslávi 250 rokov.
Výsledkom tejto mimoriadne úspešnej reformy bolo zachovanie a postupné rozširovania lesných porastov po celom vtedajšom Uhorsku.
Ako sa postupom stáročí menil pohľad človeka na les?
A ako sa osvietenej panovníčke Márii Terézii podarilo zastaviť bezohľadné drancovanie našich lesov a zmeniť ho na rozumné hospodárenie a ochranu v štátnom záujme?
Vypočujte si archívny rozhovor Jara Valenta z magazínu Historicka revue s historikom Jánom Vingárikomz Hornonitrianskeho múzea v Prievidzi, ktorý sa venuje práve enviromentálnym dejinám územia Slovenska.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bielo-červeno-biela. to sú farby vlajky, ktorá dnes sprevádza protesty obyvateľov Bieloruska proti režimu Alexandra Lukašenka a ich túžbu po slobode. Táto kombinácia farieb však do veľkej mieri sprevádza aj náš záujem a sympatie k tejto síce nie príliš vzdialenej, ale o to viac stále neznámej krajine. 
V televízii i na sociálnych sieťach sledujeme davy obyčajných ľudí v uliciach bieloruských miest, vyzbrojených jedine svojimi národnými symbolmi – historickou bielo-červeno-bielou vlajkou a znakom – Pahoňom, teda bielym jazdcom s dvojkrížom na štíte. A pýtame sa samých seba, čo o tejto krajine a o bieloruskom národe vlastne vieme? 
Na prvý pohľad sa môže zdať, že sa Bielorusko objavilo na mape Európe len nedávno po rozpade Sovietskeho zväzu začiatkom 90. rokov. A že teda ide o národ, ktorého štátnosť má len krátke trvanie. Ak sa však pozrieme hlbšie a pozornejšie do minulosti, zistíme, že jeho prítomnosť je v dejinách strednej a východnej Európy nezastupiteľná.
Po dlhé obdobie tvorili práve bieloruské územia spolu s Litvou a Poľskom východný okraj  západného civilizačného okruhu a aj v období keď bolo Bielorusko súčasťou ruského či sovietskeho impéria, sa u Bielorusov prejavovala snaha o vlastný národný vývoj.  
Moje meno je Jaro Valent, som zodpovedným redaktorom časopisu Historická revue a o tejto mimoriadne zaujímavej krajine sa budem rozprávať s historičkou Alenou Markovou z Fakulty humanitních studií Karlovej univerzity v Prahe.

See omnystudio.com/listener for privacy information.