Dejiny

„Čierna kráľovná“ – tak ju neraz opisujú legendy a najrôznejšie interpretácie, ktoré s obľubou démonizujú túto postavu našich uhorských dejín.
Barbora Celjská bola ženou, ktorá na svoju dobu oplývala, ako sa mnohí vtedajší pozorovatelia zhodli, až príliš veľkou voľnosťou a vzbudzovala preto nejeden raz pohoršenie. Tú jej mal neprezieravo dopriať jej manžel, uhorský a český kráľ a rímsko-nemecký cisár Žigmund Luxemburský.
V časoch jeho neprítomnosti v samotnom Uhorsku ho pritom vo vladárskych povinnostiach neraz obratne zastupovala a po jeho boku sa objavila aj pri vari najdôležitejšej udalosti tej doby, ktorou bolo zasadanie Kostnického koncilu v rokoch 1414 – 1418.
Tento panovnícky pár pritom vyvolával veľkú pozornosť súčasníkov a hoci na Žigmunda padla neskôr ťarcha obvinení zo zodpovednosti za smrť majstra Jána Husa a prischla mu preto povesť nepriateľa slobody, doboví kronikári a pozorovatelia hovoria skôr o nekonvenčnom správaní oboch manželov.
Aj to bol dôvod prečo sa možno práve Barbora Celjská dostala do väčšej pozornosti historikov, na jej príklade sa preto môžeme dozvedieť viac o fungovaní vtedajšej stredovekej spoločnosti.
Kým bola táto neobyčajná žena? A ako vznikla jej čierna legenda?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Keď na jar roku 1945 spojeneckí americkí či britskí vojaci oslobodzovali koncentračné tábory ako Dachau, Mathausen či Bergen - Belsen, čakal ich mrazivý zážitok.
Svet, do ktorého vstúpili bol plný nevysvetliteľnej hrôzy – ležali v ňom hromady mŕtvych mužov, žien a detí a obďaleč, za ostnatým drôtom postávalo len niekoľko preživších. Hoci si Spojenci už dávno dobre uvedomovali beštialitu nacistickej ideológie, rozsah zločinu, s ktorým sa stretli zoči-voči ich šokoval.
Z histórie holokaustu však poznáme niekoľko prípadov, kedy utekajúci väzni koncentračných táborov či svedkovia nacistického násilia podali správu o rozsahu týchto zločinov.
Otázka preto je, do akej miery sa tieto svedectvá dostávali k najvyšším spojeneckým predstaviteľom a akú váhu im prikladali? Čo vyvolala konfrontácia so skutočným obrazom tzv. konečného riešenia s nemeckou, ale aj širšou európskou verejnou mienkou a do akej miery sa po vojne učinilo spravodlivosti zadosť? A stačí to?
O odkrývaní holokaustu sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Ivanom Kamencom.
_______________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bol to neporušiteľný sľub a záväzok na celý život, hoci veľmi často uzatváraný ešte v detskom veku – aj takto by sme mohli hovoriť o manželstve ako ho poznali v stredovekom Uhorsku.
V prostredí záujmov, kde v prvom rade išlo o spájanie rodín a majetkov bol priestor na vzájomnú náklonnosť či dokonca lásku len obmedzený, hoci tu a tam sa podarilo niekomu nadobudnúť aj to, čomu hovoríme manželské šťastie. 
Avšak mnohé, čo ešte dnes považujeme za samozrejmosť, v stredovekej spoločnosti až tak bežné nebolo a trvalo stáročia, kým sa cirkevná vierouka preniesla aj do súkromného či rovno intímneho života ľudí.
Ako sa teda stredoveká spoločnosť pozerala na manželský zväzok? Bola monogamia zavedenou praxou? A aké postavenie i ďalší osud z toho vyplýval pre ženu?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Dvořákovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za cisára Pána a jeho rodinu“ – s týmito slovami sa narukovalo i bojovalo a tieto slová dodnes v istom zmysle symbolizujú prvú svetovú vojnu.
No kým nám toto heslo pripomína nejednu scénku zo slávneho dobrého vojaka Švejka, surová vojnová realita bola o poznanie mrazivejšia, než táto jej literárna karikatúra.  
Nielen na frontoch ale aj v zázemí znamenala drastické dopady na obyvateľstvo – rekvirácie, neustále odvody mladých práce schopných mužov na front, biedu a všeobecný nedostatok.
Miesto na kritiku a pochybnosti nebolo a úrady dôsledne sledovali a kontrolovali nálady obyvateľstva. Kým teda noviny písali o chrabrom postupe rakúsko-uhorských vojsk a víťazstve, ktoré je už na dosah, v zázemí boli ľudia už od začiatku vojny konfrontovaní s desiatkami tisíc ranených a zmrzačených vojakov. 
Ako v takých podmienkach udržať verejnú mienku na uzde? A ako funguje vojnová propaganda? O tej rakúsko-uhorskej sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historikom Jurajom Červenkom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Európa sa stala hromadou trosiek, kostnicou, jedovatou a nenávistnou pustatinou“ – takto po skončení 2. svetovej vojny Winston Churchill zhodnotil stav, v ktorom sa nachádzal Starý kontinent.
Vojna sa síce skončila, no bol to neradostný pohľad. Veľké európske mestá sa premenili na obhorené haldy sutín a po cestách putovali krížom-krážom milióny ľudí, ktorí hľadali svojich blízkych, vracali sa domov alebo naopak zo svojich domovov utekali.
Hoci sa podarilo Spojencom svoju vojenskú kampaň proti nacistickému Nemecku zakončiť zdrvujúcim víťazstvom, už po niekoľkých týždňoch si trpko uvedomovali, že skutočný, no omnoho zdĺhavejší boj o budúcnosť Európy ešte len príde.
Kým Veľká Británia po šiestich rokoch vojny už na túto úlohu sama nestačila, podstatná váha zodpovednosti spočinula na Spojených štátoch. Tie stále disponovali rozhodujúcim vojenským i ekonomickým potenciálom. Tento, ešte donedávna spiaci obor, sa tak musel v nasledujúcich rokoch sám rozhodnúť akú úlohu chce hrať vo svete.
Americká politická reprezentácia si však ešte skôr musela prejsť postupnou dezilúziou najmä vo vzťahu k svojmu východnému spojencovi – Stalinovmu Sovietskemu zväzu. Akými fázami táto dezilúzia vlastne prechádzala a na čom bol založený americký program pomoci pre Európu? A ako sa prebúdzal po útoku na Pearl Harbor zo 7. decembra 1941 príslovečný americký spiaci obor?
Odpovede na tieto otázky hľadal Jaro Valent z časopisu historická revue s politológom Tomášom Zálešákom. O americkej vojnovej skúsenosti rozpráva a s tým súvisiacom pohľade súčasných amerických generácii rozpráva aj veľvyslankyňa Spojených štátov amerických na Slovensku Bridget Brink.
_______________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bola manželkou uhorského kráľa Mateja Korvína a zároveň ženou, s ktorej prítomnosťou v Uhorsku sa viaže rozvoj učenosti a renesancie. Beatrix Aragónska bola krásna, vzdelaná a na ženu tej doby i mimoriadne ctižiadostivá.
V mnohých smeroch rozhodne prekračovala konvencie a predstavy o postavení manželky, po boku panovníka. Hoci nemohla dať Matejovi Korvínovi tak vytúženého potomka a legitímneho nástupcu na uhorský trón, sama mala tie najvyššie ambície a pre ich naplnenie bola ochotná urobiť naozaj veľa.
Aj preto si zrejme nezískala srdcia a trvalý rešpekt uhorskej šľachty či poddaných. Neraz sa o nej hovorilo ako o márnotratnej či intrigánskej žene, ktorá napokon musela nie príliš dôstojne odísť z krajiny. Napriek tomu sa o období, ktoré strávila po boku svojho manžela, hovorí ako o zlatom veku uhorských dejín.
Do akej mieri sa teda dnes dokážeme pozerať na túto historickú postavu objektívne? A aké limity vymedzovala tejto ambicióznej žene vtedajšia stredoveká spoločnosť?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Homoľom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Hospodárska kríza – to je termín, ktorý sa aj pri aktuálnom dianí vo svete opätovne čoraz viac skloňuje.
Ako určitá historická predloha, ku ktorej sa akoby cyklicky vraciame, nám slúži Veľká hospodárska kríza z 30. rokov 20. storočia, ktorú odštartoval krach na New Yorskej burze 24. októbra 1929.
Jej dôsledky poznáme dnes už viac-menej všetci: masová nezamestnanosť, rozsiahle sociálne nepokoje a v neposlednom rade aj politická radikalizácia, ktorá nakoniec Európu doviedla k novej vojne. Z rovnakého obdobia však poznáme aj myšlienku masívnych štátnych investícii do ekonomiky či nové sociálne programy, ktoré boli neraz chápané ako daň proti revolúcii.
Krajinou, ktorá bola v 30. rokoch týmto vývojom výrazné zasiahnutá bolo aj Československo so silnou priemyselnou základňou a exportne orientovanou ekonomikou.
Ako si prvá republika dokázala alebo i nedokázala poradiť s týmto globálnym problémom? A ako sa kríza v hospodárstve premietla aj do politického života? Opakoval sa aj u nás model postupnej radikalizácie istých častí spoločnosti a ako k tomu prispela napríklad aj pestrá národnostná skladba našej republiky?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom, zameriavajúcim sa na hospodárske a sociálne dejiny – s Jakubom Rákosníkom z FiF Karlovej univerzity v Prahe.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Konečnou stanicou bolo pre nich napokon Slovensko – takto by sme mohli v krátkosti zhrnúť osud mnohých spojeneckých letcov počas druhej svetovej vojny.
Od leta roku 1944 sa aj na naše územie sústreďovali nálety spojeneckých bombardérov. No na rozdiel od pomerne dobre zmapovanej sovietskej účasti v bojoch o Slovensko, sme ešte donedávna mali len strohé informácie o príbehoch amerických letcov, ktorých útočiskom sa po zostrelení stali slovenské hory a ľudia ochotní im nezištne pomôcť aj za cenu ohrozenia vlastného života.
A práve jeden takýto osud je tragický zviazaný s rodinou Hlubockých. 20. novembra 1944 spadol v kopaniciach v katastri obce Turá Lúka neďaleko Myjavy americký stroj – bombardér B-24 Liberator. Takmer celá posádka sa stihla ešte pred pádom lietadla evakuovať a väčšinu z nich po zoskoku padákom ukryli miestni obyvatelia.
Jedným z týchto amerických letcov bol aj 21-ročný James Kirchhoff, ktorý sa po viacerých zastávkach u miestnych partizánoch ocitol napokon v rodine učiteľa Stanislava Hlubockého v Starej Turej.
Na tragické udalosti zo záveru vojny spomína dcéra Kveta Třetinová. Americkú účasť v leteckej vojne nad Slovenskom si priblížime s Petrom Kaššákom, ktorý knižne zmapoval príbehy tých spojeneckých letcov, ktorých osud zavial do pre nich neznámej krajiny v srdci Európy.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Ak sa dnes prejdete ulicami Bruselu, ohúri vás krása a veľkoleposť viacerých verejných budov a námestí. Hoci je dnes Belgicko rozlohou menší štát než Slovensko, jeho hlavné mesto dodnes vyvoláva dojem dôstojného sídla impéria, ktoré sa kedysi rozkladalo na africkom kontinente.
Kráľ-staviteľ, tak sa neraz hovorí práve o Leopoldovi II., ktorý sa výrazne zaslúžil o výstavbu tohto mesta. Málokto už ale tuší, že toto bohatstvo, krása a veľkoleposť boli vykúpené krvou tisícok či miliónov neznámych ľudí.
Viac než 20-ročné obdobie existencie tzv. Slobodného konžského štátu, ktorý bol prakticky súkromným vlastníctvom tohto belgického panovníka, sa stalo synonymom pre najtemnejšie stránky európskeho kolonializmu.
Honba za bohatstvom prostredníctvom obchodu s kaučukom či slonovinou a neustále drancovanie prírodných zdrojov vnútrozemia čierneho kontinentu, znamenala pre obyvateľstvo vtedajšieho Konga nesmierne utrpenie. Symbolom tzv. „Slobodného konžského štátu“ sa stala odseknutá ruka a za údajným humanizmom a šírením civilizácie v Afrike sa v skutočnosti skrývalo násilie a ešte horšie otroctvo.
Ako teda bola vôbec možná katastrofa takýchto rozmerov a ako sa dnešná belgická či všeobecnejšie európska spoločnosť pozerá na Leopolda II. i celé koloniálne obdobie?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historičkou Jarmilou Brezinovou.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Táto krajina životodarného Nílu je pre nás dodnes pôsobivou inšpiráciou, a nielen pre veľké architektonické dedičstvo ako pyramídy v Gíze či chrámové komplexy v Karnaku, Luxore alebo v Abú Simbel. Aj po mnohých tisícročiach nás výjavy a nástenné reliéfy, sošky a busty ale aj rozsiahla pohrebná výbava zaskočia svojou krásou, rozmanitosťou, farebnosťou a úprimnou snahou zachytiť ľudský, no tiež priam až božský ideál.
A napokon sú to aj podoby a zobrazenia egyptských žien, ktorých krása nestratila nič zo svojej čistoty. Stačí sa pozrieť na bustu kráľovnej Nefertiti, manželky faraóna Achnatona a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že podľahneme jej uhrančivému kúzlu, rovnako silnému ako stará egyptská kliatba. Krása, s ktorou sa návštevník a milovník starého Egypta stretáva či už priamo v tejto krajine alebo v sálach múzeí s rozsiahlym zbierkovým fondom, nie je vôbec náhodná. Práve starostlivosť o fyzickú krásu bola neoddeliteľnou súčasťou tejto starovekej civilizácie, jej každodenného života i náboženských predstáv.
Prečo starí Egypťania kládli taký dôraz na svoj fyzický vzhľad? A prečo bolo pre nich dôležité, aby sa fyzická podoba človeka zachovala aj po jeho smrti?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával Veronikou Dubcovou z Ústavu orientalistiky SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.