Dejiny

„OPES REGUM CORDA SUBDITORUM. Silou kráľov sú srdcia poddaných.“ Tak znelo panovnícke heslo Leopolda II., rakúskeho arcivojvodu, rímsko-nemeckého cisára, českého a uhorského kráľa. Poznáme ho však najmä ako nástupcu svojho staršieho brata a reformátora Jozefa II.
Leopold II. by tak mohol v jeho tieni upadnúť do zabudnutia, do istej mieri ho k tomu predurčuje aj jeho krátka len dva roky trvajúca vláda. No práve tento muž mohol byť dobrým príkladom toho, ako sa aj veľké reformné úsilie môže zladiť so špecifikami a obmedzeniami tej ktorej krajiny. Dokázal to už ako toskánsky veľkovojvoda, keď s úspechom dokázal presadiť opatrenia, o ktoré sa Jozef II. doma vo Viedni ešte len usiloval. Skrátka, práve Leopold zdedil po svojej matke Márii Terézii omnoho viac taktu, zmyslu pre mieru a kompromis než jeho starší brat.
Osud mu však nedožičil, aby svoje nadanie naplno využil. Jeho vláda v dedičných habsburských krajinách prišla v dobe, keď sa vo Francúzsku čoraz viac šírila revolúcia a navyše všetku svoju energiu musel sústrediť na uhasenie domácich požiarov.
Aká teda bola doba, v ktorej na Leopolda II. doľahla váha panovníckej zodpovednosti a kým bol vlastne tento muž? Uchránil habsburskú monarchiu pred tým najhorším?
Jaro Valent s časopisu Historická revue sa rozpráva s historikom Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“

To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách.

Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát.

Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.

Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.

Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom?

Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„VIRTUTE ET EXEMPLO. Cnosťou a príkladom.“

To bolo panovnícke heslo rakúskeho arcivojvodu a rímsko-nemeckého cisára Jozefa II. a hoci sa nikdy nedal korunovať za uhorského ani českého kráľa, po celé jedno desaťročie diktoval politický a spoločenský vývoj aj v našich krajinách.

Jozef II. bol po všetkých stránkach fascinujúcim mužom, ktorý sa rozhodol pretvoriť zdedené korunné krajiny na jednotný, centralizovaný a hlavne moderný európsky štát.

Vo svojom úsilí bol však na rozdiel od svojej matky Márie Terézie až príliš často bezohľadný a neprístupný na akékoľvek kompromisy. Aj preto býva jeho vláda označovaná ako príklad tzv. osvietenského absolutizmu, ktorý síce presadzuje ušľachtilé a chvályhodné ciele, no robí to neraz až despotickým spôsobom.

Silný pocit, že ja viem najlepšie, čo táto krajina potrebuje, je zrejme často opakujúci sa motív nielen v hlavách dnešných politikov, ale bol rovnako silnou pohnútkou aj v hlavách panovníkov, ktorým nechýbalo dobré vzdelanie, kontakt s poprednými učencami doby, no predovšetkým neobmedzená moc.

Bol však Jozef II. despotom v pravom slova zmysle alebo skôr nepochopeným politickým vizionárom?

Čo ho predurčilo do pozície najreformnejšieho habsburského panovníka a čo priniesli jeho reformy obyvateľom rozľahlej podunajskej monarchie? A napokon prečo zatrpknutý a nešťastný Jozef na svojej smrteľnej posteli takmer všetko, čo vykonal, odvolal?

Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozpráva s Patrikom Kunecom z Katedry histórie Filozofickej fakulty UMB v Banskej Bystrici.

Stále je to najchudobnejší a najzaostalejší kontinent na svete s veľkým množstvom problémov, ktoré aj prostredníctvom migrácie ovplyvňujú Európu. Takto zvykneme premýšľať a aj rozprávať o Afrike. Tá si pritom v týchto i nasledujúcich mesiacoch pripomína jedno dôležité výročie svojej modernej histórie.
Písal sa rok 1960 a 17 afrických krajín, ktoré sa dovtedy nachádzali pod koloniálnou správou európskych štátov, vyhlásilo nezávislosť. Politické elity i samotné obyvateľstvo si od tohto zlomového bodu sľubovali zásadný posun a výrazné zlepšenie životných podmienok.
Nestalo sa tak a namiesto rastu životnej úrovne a všeobecného pokroku neraz nasledovali občianske vojny či „v tom lepšom prípade“ nastolenie represívnych diktátorských režimov.
Čo sa teda dialo s Afrikou pred šiestimi desaťročiami? Bola Afrika na svoju nezávislosť pripravená a čo všetko z jej budúcich problémov zasiali počas koloniálneho obdobia práve Európania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Silvestrom Trnovcom z Ústavu orientalistiky SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Lodivod opúšťa loď“ – na známej karikatúre z roku 1890 takto zachytával jeden britský denník situáciu v Nemecku, keď po mnohoročnej službe opúšťal úrad nemeckého kancelára Otto von Bismarck.
Práve jeho odchod do politického dôchodku presne pred 130 rokmi znamenal aj kľúčovú zmenu nielen v nemeckej, ale prakticky v celoeurópskej politike. Nemecko sa pod vládou mladého a ambiciózneho cisára Wilhelma II. postupne menilo na výbojný či rovno imperiálny štát.
Na niekdajšieho tzv. železného kancelára Bismarcka a jeho ďaleko obratnejšiu zahraničnú politiku sa preto spomínalo s istou dávkou nostalgie. Napokon, dodnes ho považujeme za hlavného architekta zjednoteného Nemecka z roku 1871 a muža, ktorý dokázal vybudovať tento nový štátny útvar navzdory nepriateľstvu viacerých vtedajších európskych veľmocí.
V čom spočíval jeho politický talent? Bol Bismarck mužom, ktorý túžil po nemeckej hegemónii na Starom kontinente alebo skôr človek, ktorý si uvedomoval krehkú rovnováhu v Európe a hodnotu mieru?
O tomto skvelom politickom géniovi sa Jaro Valent z časopisu Historická revue rozprával s historičkou Evou Škorvánkovou z Katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Je to jedna z najslávnejších vojnových fotografií všetkých čias.
Písal sa 23. február 1945 a po mimoriadne prudkých bojoch na hore Suribači, čnejúcej sa nad malým ostrovčekom Iwodžima v Tichom oceáne, zaviala americká zástava.
Jedinečný moment jej vztyčovania zachytil fotoreportér Joe Rosenthal. 6 tvrdých a ostrieľaných mužov – „mariňákov“ spoločne zdvíhali dlhú kovovú tyč, na ktorej viali americké hviezdy a pruhy.
Medzi týmito chlapmi bol aj seržant Michael Strank, rodák z Jarabiny neďaleko Starej Ľubovne na Slovensku.
Dodnes je práve táto scéna vari najvýznamnejším symbolom vojny v Pacifiku a Iwodžima synonymom vojnového pekla, ktoré americkým vojakom pripravila fanatická japonská obrana.
Prečo sa o tento nepatrný kúsok zeme na druhom konci sveta zvádzali také prudké boje? Čím všetkým si museli prejsť americkí vojaci a ako vyzerala cesta nášho rodáka v uniforme americkej armády až na horu Suribači? Už o pár dní neskôr, 1. marca 1945 – teda presne pred 75 rokmi - ho zasiahla črepina z delostreleckého granátu a zraneniam podľahol.
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o Michaelovi Strankovi a o vojne v Tichomorí rozprával s historikom Martinom Poschom z HÚ SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„My národ československý, prehlasujeme, že sa chceme usilovať, aby táto ústava i všetky zákony našej krajiny boli vykonávané v duchu našich dejín rovnako ako v duchu moderných zásad, obsiahnutých v hesle sebaurčenia; lebo sa chceme pričleniť do spoločnosti národov ako člen vzdelaný, mierumilovný, demokratický a pokrokový.“
Tak znela časť preambuly Ústavnej listiny, ktorú československé Národné zhromaždenie prijalo presne pred 100 rokmi, 29. februára 1920.
To, čo bolo ešte pred pár rokmi sotva predstaviteľné, sa na tomto slávnostnom zasadaní českých i slovenských poslancov v Prahe stalo skutočnosťou.
A sotva predstaviteľným bol ešte počas prvej svetovej vojny pre mnohých nielen nový československý štát, ale aj republika so všetkým demokratickými zásadami, ktoré jej občanom prinášala.
Čo však predchádzalo prijatiu tejto ústavy? Ako sa formovali predstavy Čechov a Slovákov o svojom budúcom štáte, jeho charaktere a orientácii? A z akej ústavnej i všeobecne myšlienkovej tradície vychádzali jej tvorcovia?
Storočnica je dobrým dôvodom na oslavu republiky. Jaro Valent z časopisu Historická revue sa preto o našej prvej ústave porozprával s Tomášom Jahelkom z Katedry politológie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Z učebníc dejepisu ho poznáme ako obrancu práv Slovákov a človeka, ktorý britskú verejnosť ako prvý informoval o národnostnom útlaku v Uhorsku ešte v období pred prvou svetovou vojnou.
Robert William Seton-Watson bol príslušníkom vyššej spoločenskej triedy, vzdelaný, bohatý a dobre situovaný muž, ktorý už v mladosti prepadol záujmu o históriu.
Štúdium i život ho nakoniec ale doviedli celkom inde, než si na začiatku predstavoval - k málo známym či takmer neznámym národom rakúsko-uhorskej monarchie a špeciálne k Slovensku, ku ktorému si napokon vypestoval osobitný vzťah.
Jeho články v britskej tlači vyvolávali ohlas na medzinárodnej úrovni. A napokon bol aj dôležitým spojencom a spolupracovníkom T. G. Masaryka vo Veľkej Británii a opäť jedným z prvých, kto začal veriť v nový projekt Československej republiky.
Čo ale viedlo tohto škótskeho gentlemana k tomu, aby sa s takou vytrvalosťou snažil predstaviť slovenskú otázku britskej odbornej i širšej verejnosti? A aká bola jeho úloha pri formovaní republiky?
O tomto britskom gentlemanovi sa rozprával Jaro Valent z časopisu Historická revue s historičkou Editou Ivaničkovou z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Bolo jablkom sváru po dlhé stáročia, ale neraz aj zabudnutou perlou Blízkeho východu, ktorej význam a lesk pripomenul opäť nový konflikt. Dodnes napriek tomu zostáva ikonickým, svätým mestom, ku ktorému sa s bázňou obracajú tri svetové náboženstvá – judaizmus, kresťanstvo a islam. Jeruzalem je v epicentre svetovej politiky aj dnes, keď je opäť predmetom konfliktu – tento raz izraelsko-palestínskeho. Dôkazom večných sporov, ale aj vzájomného spolunažívania je už samotné jeruzalemské Staré mesto – rozdelené na židovskú, kresťanskú i moslimskú časť. Návštevníkovi ponúka obraz Blízkeho východu a jeho dramatickej histórie akoby v malom. Kto ho preto aspoň raz navštívil, nemôže sa zbaviť pocitu, že je to výnimočné miesto aké sa len tak nevidí. Odkedy vlastne hovoríme o meste Jeruzalem? Ako sa na jeho charaktere podpísala rímska či byzantská epocha, arabskí dobyvatelia či križiaci? A čo znamená toto mesto aj v dnešnej blízkovýchodnej politike?Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprávať s historikom a islamológom Attilom Kovácsom z Katedry porovnávacej religionistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Od Británie až po Sýriu a Arábiu, od hustých lesov Germánie až po africké púšte – taký rozsiahly bol rímsky svet.
A nielen to, pod jedinú vládu rímskeho senátu a cisára spájal zdanlivo nespojiteľné – obrovské množstvo etník, kultúr a náboženských predstáv.
Rimania budovali mestá tam, kde predtým neboli, obnovovali a pozdvihovali zasa tam, kde ich predtým pri svojom dobyvačnom ťažení zborili a vypálili.
Hoci aj rímske dejiny prechádzali pomerne dramatickými fázami, rímska vláda prinášala na obrovskej ploche okolo Stredozemného mora neobyčajne dlhú éru stability, relatívneho mieru a prosperity. Dodnes preto pri pohľade na rozsah a trvácnosť Rímskej ríše pociťujeme k jej tvorcom obdiv.
V čom boli Rimania natoľko výnimoční, že dokázali vytvoriť jeden z najúspešnejších politických systémov v dejinách? Čo znamenalo byť rímskym občanom a ako vyzeral každodenný život Rimanov?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Danielou Roškovou z Katedry všeobecných dejín FiF UK v Bratislave.

See omnystudio.com/listener for privacy information.