Dejiny

Bola to jedna z najväčších operácii a vrcholných okamihov druhej svetovej vojny a zároveň najväčšia vyloďovacia akcia v dejinách. Nasvedčuje tomu obrovské množstvo vojenskej techniky, vojakov a s tým súvisiacej leteckej podpory sústredenej na úzkom pruhu zeme vo francúzskej Normandii. Takýmto vojenským až technickým jazykom by sme mohli opísať operáciu Overlord a 6. jún 1944. 
Deň D, ako sa tejto udalosti najčastejšie hovorí, však nebol len impozantnou demonštráciou síl a prehliadkou vojenského potenciálu Spojencov. Bol chvíľou, v ktorej sa dalo krájať napätie na kúsky a napokon bolo i krviprelievaním, v ktorom našli smrť tisícky mladých mužov. Išlo naozaj o veľa. Od úspechu tejto operácie závisela aj politická prestíž Spojencov na čele so Spojenými štátmi a budúcnosť starého kontinentu. 
Hoci otvorenie západného frontu proti nacistickej Tretej ríši bolo najvyššou prioritou a jedným z najväčších úspechov amerických, ale aj britských či kanadských vojenských dejín, ani ďalšie týždne či mesiace po vylodení neznamenali kolaps nacistického Nemecka. Spojenecké armády sa museli krok za krokom, od mesta k mestu prebíjať čoraz hlbšie do Európskeho kontinentu. 
Ako teda vyzerala spojenecká cesta naprieč Európou? A kto bol hrdinom tejto vojny? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s dôstojníkom Armády Spojených štátov Jakubom Andrewsom i s historikom Marekom Meškom z Masarykovej univerzity v Brne. 
________________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

V správny čas na správnom mieste – takto by sa dala zjednodušene charakterizovať politická úloha Vavra Šrobára v kľúčových dňoch roku 1918, keď sa rodilo Československo.
Tento odhodlaný a húževnatý muž sa objavil v Prahe v pamätný 28. október, teda presne v momente, keď sa vyhlasovala republika a okamžite sa stal jednou z jej tvárí. A bol to znova Vavro Šrobár, kto tvrdo a nekompromisne na Slovensku zavádzal československú správu a dokázal spolu s prichádzajúcimi československými legionármi vytlačiť maďarské vojská.
Vo svojom zámere upevniť československú moc aj na našom území bol často tvrdý, nekompromisný a nebál sa ísť aj do riskantných podnikov. Aj vďaka nemu sa práve Bratislava stala slovenským hlavným mestom, a to aj napriek odporu značnej časti jej obyvateľstva. Po necelé dva roky bol práve Vavro Šrobár najdôležitejšou personou na Slovensku a v jeho rukách sa sústredila priam diktátorská moc.
Keď však 4. júna 1920 maďarská delegácia i dohodové mocnosti svojim podpisom v zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža definitívne potvrdili koniec historického Uhorska a s ním aj južnú hranicu Slovenska, mohol si povedať, že svoj diel práce odviedol naozaj svedomito.
V akých podmienkach sa teda v kľúčových rokoch 1918 – 1920 odohrával zápas o Slovensko? A akú úlohu v ňom hral práve Vavro Šrobár?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Matejom Hanulom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Pre jedných triumf, pre druhých katastrofa – možno takto by sa dala v skratke zhodnotiť udalosť spred jedného storočia, ktorá mala aj pre naše súčasné geopolitické zakotvenie zásadný význam.
4. júna 1920 v priestoroch zámku Veľký Trianon neďaleko Paríža podpísali zástupcovia maďarskej delegácie a víťazných dohodových mocností po prvej svetovej vojne mierovú zmluvu. Tá definitívne ukončila existenciu historického Uhorska.
Pre víťazov a politických predstaviteľov nástupníckych štátov po zaniknutej Rakúsko-Uhorskej monarchií, medzi ktoré patrilo aj Československo, to bolo logické zavŕšenie národnej emancipácie a dlhé desaťročia neriešenej národnostnej otázky. Pre maďarské politické elity, ktoré stáli na strane porazených, to bola tragédia či rovno zrada a poníženie celého národa.
Slovo Trianon sa tak na dlhé roky stalo akoby strašiakom, symbolom tragédie porovnateľnej len z Moháčskou bitkou z r. 1526. U nás zasa vyvolávalo obavy z maďarskej iredenty a návratu starých poriadkov.
Za akých okolností a v akých podmienkach sa teda rodila trianonská mierová zmluva? Ako ju reflektuje naša historiografia a naša historická pamäť a je vôbec možné ju aj s odstupom jedného storočia priblížiť k tej maďarskej? Je Trianon stále živým heslom aj dnes?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Romanom Holecom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Písal sa 8. máj 1945 a Európa postupne začala oslavovať koniec vojny. Nie všade v tom čase ale utíchli zbrane.
Hoci už Berlín padol a vodca Tretej ríše Adolf Hitler medzičasom vo svojom bunkri spáchal samovraždu, Praha sa stále nachádzala pod nacistickou kontrolou a v jej uliciach sa odohrávali ťažké boje českých vlastencov proti okupantom.
Pražské Májové povstanie a nacistická krutosť v samom závere vojny sa môže na prvý pohľad javiť ako udalosť, ktorá už na celkový výsledok nemala žiadny vplyv. Pri bližšom pohľade však zistíme, že tu išlo o omnoho viac.
V neďalekej zhruba 100 km vzdialenej Plzni sa už 3 deň nachádzala 3. americká armáda a jej veliteľ gen. Patton sa márne dožadoval povolenia k postupu na hlavné mesto obnovovaného Československa. Praha tak musela čakať až na príchod Červenej armády 9. mája.
O čo teda išlo v tejto poslednej dráme druhej svetovej vojny a dočkalo by sa Československo inej budúcnosti, ak by do Prahy vstúpili ako prví Američania?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Marekom Syrným z Fakulty politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Ešte skôr nám ale posledné vojnové dni pripomenie svedectvo československého odbojára a neskoršieho politického väzňa Františka Wiendla.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

20. mája 1795 sa na Krvavom poli v Budíne odohrávalo smutné divadlo.
Na popravisko viedli piatich mužov, ktorým prischlo označenie uhorskí jakobíni. Medzi nimi bol aj istý Ignác Martinovics, ktorého rakúske úrady označili za vodcu pripravovaného povstania nielen proti cisárovi Františkovi II., ale aj proti starým uhorským poriadkom.
Vo Francúzsku už 5 rokov horela revolúcia a jej ohlasy sa rýchlosťou blesku šírili aj po uhorských mestách a stoliciach. Hoci sa celá akcia niekoľkých uhorských sprisahancov môže javiť ako bezvýznamná a prachom zapadnutá udalosť, v skutočnosti nám dáva nazrieť do atmosféry a nálad, ktoré v tom čase prevládali aj na území dnešného Slovenska. Uhorsko sa preto naozaj mohlo podobať sudu pušného prachu, ktorý môže vybuchnúť každú chvíľu.
Kým teda boli uhorskí jakobíni a čo vieme o slovenskom pôvode veľkej časti z nich? Stretávali sa francúzske revolučné myšlienky so sympatiami vo vtedajšom hornom Uhorsku a ako znela slovenská verzia slávnej Marseillaisy?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Za našu i vašu slobodu“ – to bolo heslo a krédo, ktoré do veľkej miery symbolizuje udalosti, ktoré sa zapísali do dejín ako Novembrové povstanie. Na konci roka 1830 ovládla poľskú Varšavu nespokojnosť a napokon odhodlanie bojovať aj so zbraňou v ruke za svoje práva a národnú nezávislosť proti ruskej cárskej moci.
Hoci je celá moderná poľská história pretkaná sériou periodicky sa opakujúcich povstaní, udalosti spred 190 rokov majú osobitný význam. Zrodil sa v nich obraz odhodlaného poľského povstalca, ktorý, opustený celým civilizovaným svetom, bojuje za svoju slobodu aj proti zjavnej presile. Novembrovú revolúciu preto často vnímame ako veľké vzopätie mladých síl a romantických ideálov, ktoré inšpirovali celú vtedajšiu Európu.
Veď napokon práve s pohnutými časmi rokov 1830/31 sú spojené také veľké mená ako Adam Mickiewicz či Fryderik Chopin, ktorého Revolučná etuda ešte aj dnes v nás prebúdza vnútorne pohnutie a pocit vzdoru.
Ako sa teda zrodila táto romantická revolúcia? A ako Poliaci bojovali za svoju slobodu? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s Oliverom Zajacom z Historického ústavu SAV.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Akoby sa jej vojna ani netýkala – tak zvykli hovoriť o Bratislave príležitostní návštevníci spoza hraníc až nepríjemne blízkej nacistickej Tretej ríše. Zatiaľ čo na nemecké mestá už druhý rok dopadali bomby zo spojeneckých náletov, naše hlavné mesto akoby stále žilo v ľahkomyseľnej letargii. Všetko sa zmenilo 16. júna 1944, keď sa krátko po 10 hodine predpoludním po celom meste začali rozliehať mocné detonácie z rafinérie Apollo.
Nálet amerických bombardérov natrvalo vyradil tento kľúčový priemyselný závod, no nielen to. O život prišli desiatky ľudí, Bratislava a s ňou i celá krajina sa prebudila do vojnovej reality.
Za týmto prvým bombardovaním Bratislavy bola pritom dômyselná domáca odbojová špionáž a príbeh ako z najlepšieho hollywoodskeho filmu. Hlavnú postavu by v ňom hrala mladá a pôvabná dievčina Beatrix Pospíšilová, alias agentka Trixie, ktorá informácie strategického významu prepašovala v podväzkovom páse.
Špeciálnu edíciu podcastu Dejiny otvárame rozhovorom s historikom Martinom Poschom z Historického ústavu SAV a s Jurajom Čelkom, synom statočnej ženy Beatrix Pospíšilovej – Čelkovej.
________________
Táto špeciálna edícia podcastu Dejiny, venovaná 75. výročiu ukončenia 2. svetovej vojny, vychádza v spolupráci a s podporou Veľvyslanectva Spojených štátov amerických na Slovensku.
V šiestich špeciálnych dieloch sa venujeme príbehom z nášho slovenského či československého prostredia, ale aj najdôležitejším udalostiam zo záveru vojny. Pripravuje ju Jaro Valent z časopisu Historická revue, každý druhý utorok sa preto spolu s hosťami pozrie na jedinečný vojnový príbeh.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

Zo športového redaktora som sa stal vojnový dopisovateľ, tak mohol znieť komentár nejedného novinára po futbalovom zápase, ktorý sa skôr než začal premenil na hromadnú bitku.
13. mája 1990 sa na záhrebskom štadióne Maksimir stretli dvaja tradiční futbaloví rivali – Dinamo Záhreb a Červená hviezda Belehrad. Futbal sa však nehral, miesto toho tribúny i hraciu plochu ovládli násilnosti medzi políciou, chorvátskymi a srbskými fanúšikmi.
Práve tento pamätný zápas stojí pre mnohých akoby na začiatku bratovražedného konfliktu. A hoci sa jeho váha v kontexte nadchádzajúcej občianskej vojny v Juhoslávii neraz zveličuje, udalosti zo štadióna Maksimir celkom jasne ilustrujú napätú atmosféru v chorvátsko-srbských vzťahoch.
Dalo sa týmto násilnostiam zabrániť? A prečo sa jeden obyčajný futbalový zápas premenil na pohromu a politickú rozbušku? Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Tomášom Černákom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Nemôžem ponúknuť nič iné, len krv, drinu, slzy a pot.“ Týmito slovami sa nový britský premiér Winston Churchill prihovoril svojim krajanom 13. mája 1940. Veľká Británia sa v tom čase nachádzala v neľahkej situácii – len tri dni predtým nemecký Wehrmacht zaútočil na Belgicko a Holandsko a dovtedy neúčinná politika appeasementu Churchillovho predchodcu Nevilla Chamberlaina sa ukazovala byť príčinou nadchádzajúcej katastrofy.
Do premiérskeho kresla pritom zasadol politik, ktorého sa zdráhal menovať aj samotný kráľ Juraj VI. Winston Churchill však počiatočnú nedôveru a pochybnosti, ktoré sa s ním ťahali z minulosti ako dlhé tiene jeho neúspechov, dokázal napokon premeniť na víťazstvo a jeho gesto - víťazné véčko - sa stalo symbolom odporu Britov a ich spojencov po celý zvyšok druhej svetovej vojny.
V čom spočívalo tajomstvo úspechu tohto neobyčajného muža a ako sa napokon vyrovnal s obrovskou váhou zodpovednosti, ktorú na jeho plecia položila ešte neobyčajnejšia doba?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa rozprával s historikom Jakubom Drábikom.

See omnystudio.com/listener for privacy information.

„Kláštorov je tu obrovské množstvo. Všade sa páchajú viac–menej neplechy protištátne. My máme tisíc a jeden dôvodov, aby sme tomu urobili prietrž.“ Takto sa vyjadril komunistický československý prezident Klement Gottwald v predvečer ďalšieho kola represií, ktoré režim znova a znova rozbiehal proti vlastnému obyvateľstvu.
Tento raz prišli na rad tí, v ktorých by sotva niekto mohol vidieť nebezpečných nepriateľov režimu – bezbranní mnísi a mníšky v kláštoroch, ktorí často vykonávali tú najmenej doceňovanú sociálnu a zdravotnú starostlivosť. Akcia K a akcia R, ako sa do dejín zapísalo toto ďalšie kolo komunistických represií, sa začali pred 70 rokmi a výsledkom boli stovky väznených a neraz aj mučených mužov a žien, ktorí s politikou nemali prakticky nič spoločné.
Prečo komunistický režim videl v nich svojho úhlavného nepriateľa a čo v akom politickom a spoločenskom ovzduší sa Československo nachádzalo v r. 1950?
Jaro Valent z časopisu Historická revue sa o komunistických represiách spred siedmych desaťročí rozprával s historikom Petrom Jašekom, riaditeľom Sekcie vedeckého výskumu Ústavu pamäti národa.

See omnystudio.com/listener for privacy information.